Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 7/2018
PDF · 244.9 KB
No categories available
III. ÚS 7/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s.,
skrátený názov: MTS a. s., Palárikova 88, Čadca, zastúpenej advokátkou JUDr. Michaelou
Poláčkovou, LL.M., advokátska kancelária, Palárikova 88, Čadca, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 Cb
58/2011 z 30. augusta 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 325/2012
z 5. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo
35/2014 z 27. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s., skrátený
názov: MTS a. s., o d m i e t a .
1
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 3. októbra
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s.,
skrátený názov: MTS a. s., Palárikova 88, Čadca (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Dolný
Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Cb 58/2011 z 30. augusta 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 14 Cob 325/2012 z 5. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Obdo 35/2014 z 27. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola navrhovateľkou v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cb 58/2011 pred okresným súdom, ktorého predmetom bola uplatnená náhrada
škody v sume 213 359,50 € s príslušenstvom. Okresný súd v označenom konaní rozhodol
rozsudkom z 30. augusta 2012 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka podala
proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie vo veci samej, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil. Sťažovateľka proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.
3. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v jej veci konajúcim súdom
vytýka, že vec nesprávne právne posúdili z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Poukazuje
na to, že v jej veci konajúce súdy porušili právnu povinnosť byť viazaný právoplatnými
rozhodnutiami, ktoré vo veci sťažovateľky vydali správne súdy, čoho priamym následkom
mala byť arbitrárnosť označených napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. V tejto
súvislosti tiež vyčíta nedostatočné odôvodnenia napadnutých rozsudkov okresného súdu
a krajského súdu, ktoré považuje za zmätočné a arbitrárne. Z týchto dôvodov považuje
napadnutý rozsudok krajského súdu za porušujúci jej označené práva.
3. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, všetky označené rozhodnutia
všeobecných súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a nahradil trovy
konania.
II.
4. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
7. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu ako súdu prvej inštancie, ústavný
súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený
napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe
odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke
ochranu jej právam.
8. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej
proti napadnutému rozsudku okresného súdu ako súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m.
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
9. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd sa musel
v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti jej podania ako jednou
z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti bral do úvahy svoju
pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom je
lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu
považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho
súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho) nepovažoval predloženú
sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského súdu za oneskorene podanú,
preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.
10. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
12. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní tej časti
sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zaoberal bližšie
otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd
predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či
mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenej arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu založenej na názore, že zistenia a závery krajského súdu sú
vnútorne nelogické, popierajú zistený skutkový stav, čo sa týka právoplatne vyhláseného
stavu núdze, existencie poruchy a príčin vzniku škody, ako aj tzv. kauzálneho nexu.
15. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva
na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«S uvedeným sa stotožnil i odvolací súd. pričom je žiaduce zdôrazniť kumulatívny
charakter všetkých troch atribútov, súčasné splnenie ktorých sa vyžaduje pre úspešné
uplatňovanie náhrady škody i v žalovanom prípade. Aj v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30.06.2010, sp.zn. 5Cdo 126/2009 v inej veci bolo konštatované,
že ..pre posúdenie predmetnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej
spojitosti s nesprávnym úradným postupom”. Z kumulatívneho charakteru vyššie uvedených
podmienok pre náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a/alebo
nezákonným rozhodnutím žalovaného v predmetnej veci vyplýva, že ak sa okresný súd
zaoberal ako nosnou podmienkou, či bol daný kauzálny nexus, tak uvedené netvorilo takú
vadu konania, resp. rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorá by mala za následok nesprávne
vecné rozhodnutie vo veci. Z logiky veci vo všeobecnosti napokon vyplýva, že kauzálny
nexus môže byť daný len za predpokladu existencie určitej škody a protiprávneho
(ne)konania škodcu...
Žalobca žalovaný nárok opieral o tvrdenie, že nesprávny úradný postup, resp.
nezákonného rozhodnutia žalovaného vydané v súvislosti so stavom núdze v tepelnej
energetike sú priamou príčinou vzniku žalovanej škody (č.l. 12 spisu). Avšak nebolo sporné,
že žalobca mal vybudovanú kotolňu v budove ,
vlastnícky patriacej inej obchodnej spoločnosti, ,
, (ďalej len ). pričom medzi žalobcom a
spoločnosťou existoval právne a finančne nedoriešený stav vecného bremena -
prístupu ku kotolni. , ako vlastník budovy, žalobcovi bránil v prístupe ku kotolni
na odstránenie prerušenia dodávky tepla pre viacerých zmluvných odberateľov žalobcu.
Primáme a priame i vo vzťahu k žalovanej škode tak boli súkromno-právne záväzkové
vzťahy žalobcu k iným subjektom práva, pričom otázka neskoršieho domáhania sa žalobcu
práva na vyhlásenie stavu núdze v tepelnom hospodárstve, bola sekundárna
a sprostredkovaná vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody. Za relevantné považoval
odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa i vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody
konanie spoločnosti ., ktorá bránila žalobcovi v prevádzkovaní kotolne (dôkazy
na č.l. 132-202 spisu). Účelom zák. č. 514/2003 Z.z. nie je sanácia škody vzniknutej
zo súkromno-právnych vzťahov poškodeného...
Samotné nedodanie tepelnej energie žalobcom zmluvným odberateľom tepelnej
energie bolo zapríčinené primáme a priamo súkromnými spornými obchodno-právnymi
vzťahmi žalobcu s majiteľom budovy, v ktorej sa plynový kotol nachádzal. Majiteľ budovy
znemožnil žalobcovi prístup do tejto budovy...
Odvolací súd poukazuje i na to. že žalobca v prvostupňovom konaní netvrdil ani
nedoložil. že by (čo i čiastočne) žalovanú náhradu škody uplatňoval v rámci súkromno-
právnych vzťahov priamo od vlastníka budovy, ktorý mu bránil v prístupe ku plynovej
kotolni a preukázateľne mu bránil v jej prevádzkovaní, čo nepochybne bolo určujúcou
príčinou okolností vedúcich ku škode na strane žalobcu. I v tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že okresný súd dostatočne a správne vyhodnocoval skutkovo a následne i právne
otázku príčinnej súvislosti medzi protiprávnym stavom ako príčinou a škodou ako
následkom za vychádzania z konkrétnych okolností a súvislostí vo veci ako vyplynuli
z vykonaného dokazovania. Odvolací súd zdôrazňuje, že i vo všeobecnej rovine je treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je
rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku (k tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28.10.2010, sp.zn. 3Cdo 130/2010). Práve uvedenú vecnú
súvislosť priamej príčiny a následku v posudzovanej veci žalobca nepreukázal, a to ani
z hľadiska nesprávneho úradného postupu v nečinnosti žalovaného pri rozhodovaní
o návrhu žalobcu na vyhlásenie stavu núdze v tepelnom hospodárstve v rozhodnej dobe.
V tomto smere len podporne a primerane krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2010. sp.zn. 5Cdo 301/2009. v zmysle ktorého
..nedodržanie lehoty uvedenej v § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom...»
17. Ústavný súd už uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že jeho závery v kontexte rozhodných
skutočností sú jasné, zrozumiteľné a logické. Pokiaľ sa vo veci konajúce súdy zamerali
na zodpovedanie základnej otázky, či existuje medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom vzťah priamej príčiny a následku ako jeden z predpokladov existencie
nároku, tak z hľadiska procesnej ekonómie je takýto postup legitímny, pretože nemá
význam sa zaoberať ostatnými predpokladmi zodpovednosti za škodu, ak krajský súd, ako
aj okresný súd zhodne dospeli k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci tento
predpoklad kauzálny nexus nie je.
19. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
20. Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia krajského súdu nevykazuje znaky
procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Ústavný súd preto
nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho súdu svojím rozhodnutím zasahovať,
pretože podľa jeho názoru medzi jeho obsahom a obsahom základných práv garantovaných
čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení.
21. Ústavný súd v nadväznosti na záver o neexistencii príčinnej súvislosti
medzi namietaným porušením práv garantujúcich spravodlivý proces a súdnu ochranu
dospel k záveru, že neexistuje ani relevantná súvislosť medzi namietaným porušením práv
materiálnej povahy a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže v okolnostiach prípadu
interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel, preto
sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho
odmietol podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
22. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že nezistil
relevantnú súvislosť medzi označeným právom podľa ústavy a napadnutým rozsudkom
krajského súdu, a to aj s ohľadom na záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi
namietaným porušením práv garantujúcich spravodlivý proces a súdnu ochranu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
23. Sťažovateľka ďalej namietala aj porušenie svojich označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako
procesne neprípustné. Sťažnostná argumentácia o porušení označených práv bola
redukovaná na výhrady (bod 37 odôvodnenia sťažnosti, pozn.), že k porušeniu označených
práv malo dôjsť z toho dôvodu, že najvyšší súd prevzal skutkový stav tak, ako bol
konštatovaný krajským súdom a okresným súdom. Sťažovateľka zároveň uviedla, že
„v princípe nemá výhrady proti právnemu zdôvodneniu odmietnutia dovolanie
pre neprípustnosť“. V nadväznosti na uvedené tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je arbitrárne, porušujúce jej označené práva.
24. Ústavný súd v tejto súvislosti len konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je
zmätočná, protichodná a nedostatočná. Pokiaľ sťažovateľka videla porušenie svojich práv
v skutočnosti, že najvyšší súd prevzal skutkový stav zistený súdmi nižších inštancií, tak
ústavný súd upriamuje jej pozornosť na § 442 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého
je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
25. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu
konštatuje, že najvyšší súd sa zaoberal všetkými námietkami sťažovateľky vznesenými v jej
dovolaní, náležite ich aj vyhodnotil a dospel k záveru, že vady konania namietané
sťažovateľkou nezakladajú prípustnosť dovolania, preto ho ako procesne neprípustné
odmietol. Vychádzajúc z uvedeného zistenia, že najvyšší súd svoje rozhodnutie zákonným
spôsobom odôvodnil, sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho došlo k porušeniu jej označených práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
26. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho
za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
27. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
v dovolacom konaní došlo k porušeniu jej označených práv hmotnej povahy, ústavný súd
konštatuje, že záver najvyššieho súdu o neexistencii dôvodov prípustnosti jej dovolania
nemá spojitosť s označenými právami hmotnoprávneho charakteru. Závery najvyššieho
súdu považuje ústavný súd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná
súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu na jednej strane a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu na strane druhej. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2018