Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 7/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s.,

skrátený názov: MTS a. s., Palárikova 88, Čadca, zastúpenej advokátkou JUDr. Michaelou

Poláčkovou, LL.M., advokátska kancelária, Palárikova 88, Čadca, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva podnikať podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym

úradným postupom podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2 Cb

58/2011 z 30. augusta 2012, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 5. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

35/2014 z 27. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s., skrátený

názov: MTS a. s., o d m i e t a .

1

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 3. októbra

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mestská teplárenská spoločnosť a. s.,

skrátený názov: MTS a. s., Palárikova 88, Čadca (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Dolný

Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. augusta 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. júna 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola navrhovateľkou v konaní vedenom

pod sp. zn. pred okresným súdom, ktorého predmetom bola uplatnená náhrada

škody v sume 213 359,50 € s príslušenstvom. Okresný súd v označenom konaní rozhodol

rozsudkom z 30. augusta 2012 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka podala

proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie vo veci samej, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdil. Sťažovateľka proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.

3. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v jej veci konajúcim súdom

vytýka, že vec nesprávne právne posúdili z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Poukazuje

na to, že v jej veci konajúce súdy porušili právnu povinnosť byť viazaný právoplatnými

rozhodnutiami, ktoré vo veci sťažovateľky vydali správne súdy, čoho priamym následkom

mala byť arbitrárnosť označených napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. V tejto

súvislosti tiež vyčíta nedostatočné odôvodnenia napadnutých rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu, ktoré považuje za zmätočné a arbitrárne. Z týchto dôvodov považuje

napadnutý rozsudok krajského súdu za porušujúci jej označené práva.

3. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, všetky označené rozhodnutia

všeobecných súdov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a nahradil trovy

konania.

II.

4. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje

podľa o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

7. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu ako súdu prvej inštancie, ústavný

súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený

napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke

ochranu jej právam.

8. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku okresného súdu ako súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m.

, , , ).

9. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd sa musel

v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti jej podania ako jednou

z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti bral do úvahy svoju

pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom je

lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu

považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3

počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho

súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho) nepovažoval predloženú

sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského súdu za oneskorene podanú,

preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

10. Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

12. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní tej časti

sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, zaoberal bližšie

otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd

predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

13. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

14. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenej arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu založenej na názore, že zistenia a závery krajského súdu sú

vnútorne nelogické, popierajú zistený skutkový stav, čo sa týka právoplatne vyhláseného

stavu núdze, existencie poruchy a príčin vzniku škody, ako aj tzv. kauzálneho nexu.

15. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva

na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

16. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Krajský súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«S uvedeným sa stotožnil i odvolací súd. pričom je žiaduce zdôrazniť kumulatívny

charakter všetkých troch atribútov, súčasné splnenie ktorých sa vyžaduje pre úspešné

uplatňovanie náhrady škody i v žalovanom prípade. Aj v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30.06.2010, sp.zn. v inej veci bolo konštatované,

že ..pre posúdenie predmetnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej

spojitosti s nesprávnym úradným postupom”. Z kumulatívneho charakteru vyššie uvedených

podmienok pre náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a/alebo

nezákonným rozhodnutím žalovaného v predmetnej veci vyplýva, že ak sa okresný súd

zaoberal ako nosnou podmienkou, či bol daný kauzálny nexus, tak uvedené netvorilo takú

vadu konania, resp. rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorá by mala za následok nesprávne

vecné rozhodnutie vo veci. Z logiky veci vo všeobecnosti napokon vyplýva, že kauzálny

nexus môže byť daný len za predpokladu existencie určitej škody a protiprávneho

(ne)konania škodcu...

Žalobca žalovaný nárok opieral o tvrdenie, že nesprávny úradný postup, resp.

nezákonného rozhodnutia žalovaného vydané v súvislosti so stavom núdze v tepelnej

energetike sú priamou príčinou vzniku žalovanej škody (č.l. 12 spisu). Avšak nebolo sporné,

že žalobca mal vybudovanú kotolňu v budove ,

vlastnícky patriacej inej obchodnej spoločnosti, ,

, (ďalej len ). pričom medzi žalobcom a

spoločnosťou existoval právne a finančne nedoriešený stav vecného bremena -

prístupu ku kotolni. , ako vlastník budovy, žalobcovi bránil v prístupe ku kotolni

na odstránenie prerušenia dodávky tepla pre viacerých zmluvných odberateľov žalobcu.

Primáme a priame i vo vzťahu k žalovanej škode tak boli súkromno-právne záväzkové

vzťahy žalobcu k iným subjektom práva, pričom otázka neskoršieho domáhania sa žalobcu

práva na vyhlásenie stavu núdze v tepelnom hospodárstve, bola sekundárna

a sprostredkovaná vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody. Za relevantné považoval

odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa i vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody

konanie spoločnosti ., ktorá bránila žalobcovi v prevádzkovaní kotolne (dôkazy

na č.l. 132-202 spisu). Účelom nie je sanácia škody vzniknutej

zo súkromno-právnych vzťahov poškodeného...

Samotné nedodanie tepelnej energie žalobcom zmluvným odberateľom tepelnej

energie bolo zapríčinené primáme a priamo súkromnými spornými obchodno-právnymi

vzťahmi žalobcu s majiteľom budovy, v ktorej sa plynový kotol nachádzal. Majiteľ budovy

znemožnil žalobcovi prístup do tejto budovy...

Odvolací súd poukazuje i na to. že žalobca v prvostupňovom konaní netvrdil ani

nedoložil. že by (čo i čiastočne) žalovanú náhradu škody uplatňoval v rámci súkromno-

právnych vzťahov priamo od vlastníka budovy, ktorý mu bránil v prístupe ku plynovej

kotolni a preukázateľne mu bránil v jej prevádzkovaní, čo nepochybne bolo určujúcou

príčinou okolností vedúcich ku škode na strane žalobcu. I v tejto súvislosti odvolací súd

uvádza, že okresný súd dostatočne a správne vyhodnocoval skutkovo a následne i právne

otázku príčinnej súvislosti medzi protiprávnym stavom ako príčinou a škodou ako

následkom za vychádzania z konkrétnych okolností a súvislostí vo veci ako vyplynuli

z vykonaného dokazovania. Odvolací súd zdôrazňuje, že i vo všeobecnej rovine je treba

škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je

rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku (k tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 28.10.2010, sp.zn. ). Práve uvedenú vecnú

súvislosť priamej príčiny a následku v posudzovanej veci žalobca nepreukázal, a to ani

z hľadiska nesprávneho úradného postupu v nečinnosti žalovaného pri rozhodovaní

o návrhu žalobcu na vyhlásenie stavu núdze v tepelnom hospodárstve v rozhodnej dobe.

V tomto smere len podporne a primerane krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2010. sp.zn. . v zmysle ktorého

..nedodržanie lehoty uvedenej v o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) môže mať

za následok vznik zodpovednosti podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému

zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo

a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom...»

17. Ústavný súd už uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že jeho závery v kontexte rozhodných

skutočností sú jasné, zrozumiteľné a logické. Pokiaľ sa vo veci konajúce súdy zamerali

na zodpovedanie základnej otázky, či existuje medzi vzniknutou škodou a nesprávnym

úradným postupom vzťah priamej príčiny a následku ako jeden z predpokladov existencie

nároku, tak z hľadiska procesnej ekonómie je takýto postup legitímny, pretože nemá

význam sa zaoberať ostatnými predpokladmi zodpovednosti za škodu, ak krajský súd, ako

aj okresný súd zhodne dospeli k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci tento

predpoklad kauzálny nexus nie je.

19. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

20. Vzhľadom na uvedené úvahy argumentácia krajského súdu nevykazuje znaky

procesného excesu, ktorý by bol z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Ústavný súd preto

nemá dôvod do napadnutého rozsudku najvyššieho súdu svojím rozhodnutím zasahovať,

pretože podľa jeho názoru medzi jeho obsahom a obsahom základných práv garantovaných

a 3 a dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení.

21. Ústavný súd v nadväznosti na záver o neexistencii príčinnej súvislosti

medzi namietaným porušením práv garantujúcich spravodlivý proces a súdnu ochranu

dospel k záveru, že neexistuje ani relevantná súvislosť medzi namietaným porušením práv

materiálnej povahy a napadnutým rozsudkom krajského súdu, keďže v okolnostiach prípadu

interpretácia a aplikácia na vec vzťahujúcich sa noriem sledovala ich zmysel a účel, preto

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu ako súdu odvolacieho

odmietol podľa 25 ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

22. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že nezistil

relevantnú súvislosť medzi označeným právom podľa a napadnutým rozsudkom

krajského súdu, a to aj s ohľadom na záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi

namietaným porušením práv garantujúcich spravodlivý proces a súdnu ochranu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

23. Sťažovateľka ďalej namietala aj porušenie svojich označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Najvyšší súd jej dovolanie odmietol ako

procesne neprípustné. Sťažnostná argumentácia o porušení označených práv bola

redukovaná na výhrady (bod 37 odôvodnenia sťažnosti, pozn.), že k porušeniu označených

práv malo dôjsť z toho dôvodu, že najvyšší súd prevzal skutkový stav tak, ako bol

konštatovaný krajským súdom a okresným súdom. Sťažovateľka zároveň uviedla, že

„v princípe nemá výhrady proti právnemu zdôvodneniu odmietnutia dovolanie

pre neprípustnosť“. V nadväznosti na uvedené tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je arbitrárne, porušujúce jej označené práva.

24. Ústavný súd v tejto súvislosti len konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je

zmätočná, protichodná a nedostatočná. Pokiaľ sťažovateľka videla porušenie svojich práv

v skutočnosti, že najvyšší súd prevzal skutkový stav zistený súdmi nižších inštancií, tak

ústavný súd upriamuje jej pozornosť na , podľa ktorého

je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

25. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu

konštatuje, že najvyšší súd sa zaoberal všetkými námietkami sťažovateľky vznesenými v jej

dovolaní, náležite ich aj vyhodnotil a dospel k záveru, že vady konania namietané

sťažovateľkou nezakladajú prípustnosť dovolania, preto ho ako procesne neprípustné

odmietol. Vychádzajúc z uvedeného zistenia, že najvyšší súd svoje rozhodnutie zákonným

spôsobom odôvodnil, sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho došlo k porušeniu jej označených práv

na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

26. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a 3 a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

resp. ), sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojho

základného práva podľa a 3 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho

za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

27. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

v dovolacom konaní došlo k porušeniu jej označených práv hmotnej povahy, ústavný súd

konštatuje, že záver najvyššieho súdu o neexistencii dôvodov prípustnosti jej dovolania

nemá spojitosť s označenými právami hmotnoprávneho charakteru. Závery najvyššieho

súdu považuje ústavný súd za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje relevantná

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu na jednej strane a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu na strane druhej. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018