Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/301/2009

Najvyšší súd

S. republiky

ROZSUDOK

V MENE S. REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Soni

Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľa S. S., zastúpeného Mgr. M. H., proti odporcovi S.

S.R., o zaplatenie 150 311,35 € (4 528 280 Sk), vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod

sp. zn. , na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 7. mája 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa domáhal, aby odporca bol zaviazaný zaplatiť mu 4 528 280 Sk ako

náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Správou katastra X.

a Správnou katastra P. tým, že tieto nerozhodli o návrhoch na vklad vlastníckeho práva zo

štyroch kúpnych zmlúv (V- X., V- X., V- X. a V X.) v zákonnej lehote 30 dní podľa § 32

Katastrálneho zákona.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 22. februára 2007 č.k. -139

zastavil konanie o zaplatenie 23 Sk (z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom podľa § 96

ods. 1 ) a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške

4 528 257 Sk, ako i náhradu trov konania v sume 154 126 Sk k rukám advokátky

Mgr. M. H., v lehote troch dní. Svoje rozhodnutie vo vyhovujúcej časti oprel o ustanovenie §

8 ods. 1 o dani z dedičstva a dani z darovania, daň z prevodu

a prechodu nehnuteľnosti v znení platnom a účinnom od 1. apríla 2002, § 18 ods. 1, 2, § 20

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, , . Sumu

4 528 257 Sk priznal navrhovateľovi titulom náhrady škody, ktorú mu spôsobil štát

oneskoreným rozhodnutím o návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

do katastra nehnuteľností nerešpektovaním tridsaťdňovej zákonnej lehoty. Škoda

4 528 257 Sk vznikla navrhovateľovi splnením si daňovej povinnosti, ktorá mu vznikla

na základe , účinného od 1. apríla 2002 a táto suma pozostávala

zo sumy 4 055 527 Sk - zaplatenie dane namiesto sumy 163 340 Sk, ktorú by navrhovateľ

platil pri zachovaní tridsaťdňovej lehoty, plus penále vo výške 472 730 Sk. Rozhodnutie

o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na a navrhovateľovi, ktorý

mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov konania.

Na odvolanie odporcu proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo návrhu

vyhovené, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 7. mája 2009, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh zamietol. Odporcovi

náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že podobné veci

boli riešené i Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok z 30. júla

2008, z 29. marca 2007), na ktoré závery odvolací súd poukázal. Uviedol, že

návrh v predmetnej veci nie je dôvodný, keď splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu

spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom. Nedodržanie lehoty, uvedenej v § 32 ods. 1 zákona

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka

katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto

postupom. Nerozhodnutie orgánu katastra o návrhu na vklad v lehote určenej § 32 zákona

č. možno síce považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona

č. , tento postup ale nemá bez ďalšieho za následok vznik škody. Peňažné plnenie,

ktorého sa navrhovateľ domáhal titulom náhrady škody, a ktorého výška zodpovedala

navrhovateľom zaplatenej dani z prevodu nehnuteľnosti, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu,

spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Majetok navrhovateľa sa

nezmenšil nesprávnym postupom katastrálneho úradu, rozhodnutím o návrhu na vklad

do katastra po určenej lehote, prípadne prevodom vlastníctva nehnuteľnosti po 1. apríli 2002.

Ani samotným vznikom povinnosti zaplatiť daň z prevodu nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1

a , o dani z dedičstva, darovania a prevodu

a prechodu nehnuteľnosti nedošlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa. Tento dôsledok nastal

až zaplatením dane navrhovateľom. Do tej doby mu žiadna škoda nevznikla, lebo nedošlo

k (žalovanému) úbytku jeho majetkových hodnôt. Nerešpektovanie zákonom predpísaného

postupu na rozhodnutie o návrhu na vklad do katastra nehnuteľností malo v danej veci

za následok (len) to, že k prevodu vlastníctva navrhovateľa došlo po lehote, vyplývajúcej

z § 32 katastrálneho zákona. Táto skutočnosť ale nebola z hľadiska zmenšenia jeho majetku

rozhodujúca. Aj pridruženie sa ďalšej (katastrálnym úradom nezapríčinenej) skutočnosti -

zmeny právnej úpravy účinnej od 1. apríla 2002 - viedlo k tomu, že prevod vlastníctva

nehnuteľnosti bol pre navrhovateľa spojený s „novou“ daňovou povinnosťou. Avšak ani vznik

tejto povinnosti neznamenal ešte zmenšenie majetku navrhovateľa, pretože majetkový úbytok

zaznamenal až zaplatením dane v rámci plnenia povinnosti, vyplývajúcej z daňovo-právneho

vzťahu. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo zrejmé, že

nesprávny úradný postup katastrálneho úradu bol významným článkom reťazca príčin

a následkov. Skutočne, ak by nedošlo k nesprávnemu úradného postupu, nebol by sa zmenšil

majetok navrhovateľa. Napriek tomu ale zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že

zmenšenie jeho majetku nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom

katastrálneho úradu (jeho majetok by sa nezmenšil, ak by nedošlo k zmene zákonnej úpravy

dane z nehnuteľností). Vzhľadom na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie

nesprávneho úradného postupu dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade nebola daná

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a tým

zmenšením majetku navrhovateľa, náhrady ktorého sa domáhal. O náhrade trov celého

konania rozhodol podľa , a úspešnému odporcovi ich náhradu

nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Navrhol

napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bude potvrdené

a odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho a dovolacieho

konania, resp. aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil pre vady v zmysle a vrátil

mu vec na ďalšie konanie. Poukázal na to, že navrhovateľ sa v danom prípade nedomáha

vrátenia dane zaplatenej z dôvodu vzniku daňovej povinnosti ako takej podľa zákona, ale

domáha sa rozdielu medzi daňou vyrubenou v prípade zákonného postupu štátu a daňou

vyrubenou a zaplatenou v dôsledku nesprávneho úradného postupu štátu (príčinná súvislosť).

Tento fakt nebol žiadnym spôsobom vysvetlený alebo zdôvodnený. Odvolací súd iba

konštatoval, že daň nie je škodou, avšak nezdôvodnil, že navrhovateľ musel zaplatiť daň

vyššiu ako v prípade zákonného postupu. V zmysle musí byť pritom súdne

rozhodnutie zdôvodnené. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho

námietkou v tom, že odporca nenamietal skutočnosti, na základe ktorých odvolací súd

rozhodol (údajnú absenciu vzniku škody a príčinnej súvislosti), ale začal ich namietať až

po uplynutí odvolacej lehoty ( čo je v rozpore s ). Z uvedených dôvodov

má dovolateľ za to, že uvedeným postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom ( ). Nestotožnil sa s názorom odvolacieho súdu, že zmenšenie

majetku nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup

nebol „sprostredkovaným pôsobením“, ale pôsobením priamym, nakoľko jeho výsledok

priamo založil daňovú povinnosť. Dovolateľ mohol a aj mal legitímne očakávať nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým z konkurzu v lehote 30 dní a aj s tým

spojenú daňovú povinnosť v predpokladanej výške. Nestotožnil sa ani s argumentáciou, že

katastrálny úrad nemôže zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej

sa malo rozhodnúť o vklade vlastníctva a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka.

Samotné oneskorené rozhodnutie vo všeobecnosti samo o sebe nespôsobuje žiadne iné

skutkové alebo právne následky (okrem vzniku daňovej povinnosti). V prípade obdobnej

argumentácie by sa fakticky odňalo právo na náhradu škody za nesprávny úradný postup

štátu, hoci toto právo je okrem iného garantované ako , tak

i Listinou základných práv a slobôd. A nakoľko v súkromnej sfére je porušenie povinností

reparované práve vznikom nároku na náhradu škody, znamenalo by to aj porušenie rovnosti

pred zákonom. Mal za to, že nesprávny úradný postup bol hlavnou príčinou (v súvislosti

so zmenou právnej úpravy) vzniku škody. V tomto konkrétnom prípade je vzťah úradného

postupu pri povoľovaní vkladu vlastníctva a vznik daňovej povinnosti v právnej súvislosti,

nakoľko iba zákon s rozhodnutím o povolení vkladu spája určité právne následky a tieto nie je

možné oddeľovať alebo vykladať izolovane. Mylný je aj názor odvolacieho súdu, že 30-

dňová lehota je síce uvedená v katastrálnom zákone, avšak s ňou nie sú spojené žiadne

následky, ktoré by zaväzovali správny orgán rozhodovať a že ak správny orgán nerozhodne

v lehote, má účastník možnosť domáhať sa odstránenia prieťahov, opatreniami proti

nečinnosti. Daná argumentácia je dokonca nevhodná, pretože daný prístup prezentovaný aj

súdnymi rozhodnutiami by znamenal „ škodlivé“ pôsobenie na všetky subjekty práva, ktoré

by prestali rešpektovať záväznosť právnych noriem, minimálne pokiaľ by s ich porušením

nebola spojená žiadna sankcia. Skutočnosť, že navrhovateľ využil alebo nevyužil odstránenie

prieťahov v konaní je irelevantná, nakoľko nie je možné prenášať zodpovednosť za nečinnosť

štátu na súkromné subjekty a dôvodiť, že pokiaľ nevyužili alebo sa nedomáhali odstránenia

prieťahov, tak prípadné škody musia znášať sami. Dovolateľ ohľadom priebehu katastrálneho

konania žiadal vypočuť JUDr. E. M., advokáta, ktorý ho v katastrálnom konaní zastupoval.

Tento dôkaz vykonaný nebol, vzhľadom k tomu, ho žiada v tomto konaní vypočuť. Záverom

poukázal na rozsudky z Č.R., ktoré posudzovali obdobné prípady, ktoré vznikli ešte v čase

spoločného právneho poriadku (konkrétne rozhodnutie NS ČR sp.zn. , ÚS ČR

č. 245/98).

Odporca vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny

a navrhol dovolanie navrhovateľa zamietnuť. Mal za to, že odvolací súd riadne zistil skutkový

stav a tento aj riadne právne odôvodnil. Stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho

súdu v tom, že v danom prípade nedošlo k splneniu dvoch predpokladov a to škody

a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je riadne zastúpený

advokátom ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa

, bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu

preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol ich výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným

dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených

v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v ,

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrhu, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka, že

v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou

z taxatívne vymenovaných vád.

Existencia vád v zmysle až e/ a nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Navrhovateľ v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne

nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odníma možnosť realizovať procesné

práva priznané účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľ tvrdenú procesnú vadu

vyvodzuje z toho, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že odporca nenamietal

skutočnosti, na základe ktorých odvolací súd rozhodol (údajnú absenciu vzniku škody

a príčinnej súvislosti), ale začal ich namietať až po uplynutí odvolacej lehoty, čo je v rozpore

s ustanovením

V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa treba uviesť, že proti rozsudku

prvostupňového súdu v časti vyhovujúcej podal 23. mája 2007 odvolanie odporca, ktoré

odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Poukázal v ďalšom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 16. júna 2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. Sž-o-KS 145-146/2003 z 30. októbra 2003, ktorými bol vyslovený názor, že 30-dňová

lehota na rozhodnutie uvedená v § 32 ods. 1 katastrálneho zákona nezaväzuje správu katastra,

aby v nej rozhodol. Účastník sa však môže domáhať odstránenia prieťahov v konaní a to

prípadnými opatreniami vykonanými proti nečinnosti správneho orgánu. V tejto súvislosti

odporca poukázal aj na publikáciu JUDr. J. D., DrSc.: Základné práva a slobody podľa

SR - 2.zväzok, z textu ktorého vyplýva, že súd nemá právomoc rozhodovať o náhrade

škody podľa spôsobenej nesprávnym úradným postupom, podľa tohto

zákona môže rozhodovať o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

štátnej správy. Súd by tak v podstate mohol konštatovať len porušenie práv navrhovateľa

a rozhodovať o náhrade spôsobenej škody podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu

podľa . Takýto záver vyplýva z prvej vety zákona č.

, ktorý zákon upravuje nárok na náhradu škody len pri škode spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a to v ustanovení § 2. Ustanovenia § 18

a § 19 tohto zákona upravujú podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, neupravujú však nárok na náhradu škody. V doplnenom

písomnom podaní (č.l. 170-172 spisu) odporca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. , ktoré bolo medzičasom

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky v zošite č. 3/2008 ako rozhodnutie č. 28. Odporca v tomto podaní však

dôvody odvolania nerozširoval, len poukázal na uvedené rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd

Slovenskej republiky podrobne definuje jednotlivé predpoklady zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom

orgánu štátu. Z obsahu odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa

zaoberal so všetkými dovolacími dôvodmi vznesenými odporcom a náležite ich aj odôvodnil.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté

procesnou vadou, znemožňujúcou navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Vzhľadom

na uvedené, táto námietka navrhovateľa nemá oporu v spise.

Navrhovateľ ďalej namietal, že prvostupňový súd nevykonal dôkaz výsluchom

JUDr. E. M., advokáta, ktorý navrhovateľa v katastrálnom konaní zastupoval. Táto námietka

navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov

na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie účastníka konania. Ak súd

v priebehu konania nevykoná všetky navrhnuté dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle

, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom

(R 125/1999, R 6/2000).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné

vady konania v zmysle nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným

právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania

je takým právom, je to, že súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného

vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je

jednou zo záruk, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v ( ). Musia

obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.

Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež

s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým

preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, že pri zmene

rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojim rozhodnutím rozhodnutie súdu

prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstižné

zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku

( v spojení s ) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má

zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spĺňa a odvolací súd aj presvedčivo odôvodnil svoje

právne závery.

Navrhovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (dovolací dôvod ). Právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, a aj súdy nižších stupňov boli jednotné v tom, že

danú vec treba posúdiť podľa ( ).

S týmto záverom súhlasí aj dovolací súd.

V zmysle štát zodpovedá za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1

ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívna

zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená

na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho

orgánu, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody.

Pre správne právne posúdenie zisteného skutkového stavu v danej veci bolo potrebné

posúdiť, či sú splnené všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu

za vznik škody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 29. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo

32/2007 (jeho rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3/2008, pod č. 28), vydanom v podobnej veci,

už dospel k tomuto záveru: „Splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu spadajúceho

do oblasti verejného (daňového práva), nemôže byť škodou v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom. Nedodržanie lehoty uvedenej v

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným

postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré

bolo priamo a nesprostredkovanie spôsobené práve (iba) týmto postupom“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom vychádzal, okrem iného, z toho, že

nerozhodnutie orgánu katastra o návrhu na vklad v lehote určenej

Z.z. možno síce považovať za nesprávny úradný postup v zmysle ,

tento postup ale nemá bez ďalšieho za následok vznik škody. K tomu uviedol, že peňažné

plnenie, ktorého sa navrhovateľ domáhal titulom náhrady škody a ktorého výška zodpovedala

navrhovateľom zaplatenej dani z prevodu nehnuteľnosti, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Majetok navrhovateľa sa

nezmenšil nesprávnym postupom katastrálneho úradu, rozhodnutím o návrhu na vklad

do katastra po určenej lehote, prípadne prevodom vlastníctva nehnuteľností po 1. apríli 2002.

Ani samotným vznikom povinnosti zaplatiť daň z prevodu nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1

a o dani z dedičstva, darovania a prevodu

a prechodu nehnuteľnosti nedošlo k zmenšeniu majetku žalobkyne. Tento dôsledok nastal až

zaplatením dane navrhovateľom. Do tej doby mu žiadna škoda nevznikla, lebo nedošlo

k (žalovanému) úbytku jeho majetkových hodnôt. Samotná existencia povinnosti daňovníka

zaplatiť daň nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Majetok navrhovateľa sa zmenšil až

splnením tejto povinnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uviedol, že atribútom

príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo

(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto

priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich

do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť

za škodu. Nedodržanie lehoty určenej § 32 ods. 1 katastrálneho zákona je jednoznačne

procesný postup priečiaci sa zákonu. Na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento

postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa len

vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo

a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Ak katastrálny úrad nerozhodne

o návrhu na vklad v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej

nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty,

v ktorej mal rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade, a čo malo negatívny dopad

na majetok účastníka katastrálneho konania.

Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu na vklad

do katastra nehnuteľností malo v danej veci za následok (len) to, že k prevodu vlastníctva

navrhovateľa došlo po lehote vyplývajúcej z § 32 katastrálneho zákona. Táto skutočnosť ale

nebola z hľadiska zmenšenia jeho majetku rozhodujúca. Až pridruženie sa ďalšej

(katastrálnym úradom nezapríčinenej) skutočnosti – zmeny právnej úpravy účinnej

od 1. apríla 2002 - viedlo k tomu, že prevod vlastníctva nehnuteľností bol pre navrhovateľa

spojený s „novou“ daňovou povinnosťou. Avšak ani vznik tejto povinnosti neznamenal ešte

zmenšenie majetku navrhovateľa, pretože majetkový úbytok zaznamenal až zaplatením dane

v rámci plnenia povinnosti vyplývajúcej z daňovo-právneho vzťahu.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z postupného sledu jednotlivých

skutkových okolností danej veci bolo zrejmé, že nesprávny úradný postup katastrálneho

úradu bol významným článkom reťazca príčin a následkov. Skutočne, ak by nedošlo

k nesprávnemu úradnému postupu, nebol by sa zmenšil majetok navrhovateľa. Napriek tomu

ale zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku navrhovateľa

nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu (jeho majetok

by sa nezmenšil, ak by nedošlo k zmene zákonnej úpravy dane z nehnuteľností). Vzhľadom

na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie nesprávneho úradného postupu dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danom prípade nebola daná príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a tým zmenšením

majetku navrhovateľa, náhrady ktorého sa domáha.

Dovolací súd, konajúci o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo 7. mája 2009 sp.zn. , riešiacemu obdobnú skutkovú i právnu

situáciu, nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie uvedeného právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaného v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2008.

Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa zamietol podľa ustanovenia § 243b ods. 1

V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania ( v spojení s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová