Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)845/365630.b937e6.pdf
PDF · 154.23 KB
No categories available
5Cdo/301/2009
Najvyšší súd
S. republiky 5 Cdo 301/2009
ROZSUDOK
V MENE S. REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Soni
Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľa S. S., zastúpeného Mgr. M. H., proti odporcovi S.
S.R., o zaplatenie 150 311,35 € (4 528 280 Sk), vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn. 18 C 45/2005, na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 7. mája 2009 sp. zn. 9 Co 257/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa domáhal, aby odporca bol zaviazaný zaplatiť mu 4 528 280 Sk ako
náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Správou katastra X.
a Správnou katastra P. tým, že tieto nerozhodli o návrhoch na vklad vlastníckeho práva zo
štyroch kúpnych zmlúv (V- X., V- X., V- X. a V X.) v zákonnej lehote 30 dní podľa § 32
Katastrálneho zákona.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 22. februára 2007 č.k. 18 C 45/2005-139
zastavil konanie o zaplatenie 23 Sk (z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom podľa § 96
ods. 1 O.s.p. ) a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške
4 528 257 Sk, ako i náhradu trov konania v sume 154 126 Sk k rukám advokátky
Mgr. M. H., v lehote troch dní. Svoje rozhodnutie vo vyhovujúcej časti oprel o ustanovenie §
8 ods. 1 zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva a dani z darovania, daň z prevodu
a prechodu nehnuteľnosti v znení platnom a účinnom od 1. apríla 2002, § 18 ods. 1, 2, § 20
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, § 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. Sumu
4 528 257 Sk priznal navrhovateľovi titulom náhrady škody, ktorú mu spôsobil štát
oneskoreným rozhodnutím o návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
do katastra nehnuteľností nerešpektovaním tridsaťdňovej zákonnej lehoty. Škoda
4 528 257 Sk vznikla navrhovateľovi splnením si daňovej povinnosti, ktorá mu vznikla
na základe zákona č. 107/2002 Z.z., účinného od 1. apríla 2002 a táto suma pozostávala
zo sumy 4 055 527 Sk - zaplatenie dane namiesto sumy 163 340 Sk, ktorú by navrhovateľ
platil pri zachovaní tridsaťdňovej lehoty, plus penále vo výške 472 730 Sk. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov konania.
Na odvolanie odporcu proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo návrhu
vyhovené, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 7. mája 2009, sp. zn. 9 Co 257/2007
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že návrh zamietol. Odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že podobné veci
boli riešené i Najvyšším súdom Slovenskej republiky (rozsudok 5 Cdo 219/2007 z 30. júla
2008, 3 Cdo 32/2007 z 29. marca 2007), na ktoré závery odvolací súd poukázal. Uviedol, že
návrh v predmetnej veci nie je dôvodný, keď splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu
spadajúceho do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Nedodržanie lehoty, uvedenej v § 32 ods. 1 zákona
č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka
katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto
postupom. Nerozhodnutie orgánu katastra o návrhu na vklad v lehote určenej § 32 zákona
č. 162/1995 Z.z. možno síce považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb., tento postup ale nemá bez ďalšieho za následok vznik škody. Peňažné plnenie,
ktorého sa navrhovateľ domáhal titulom náhrady škody, a ktorého výška zodpovedala
navrhovateľom zaplatenej dani z prevodu nehnuteľnosti, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu,
spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Majetok navrhovateľa sa
nezmenšil nesprávnym postupom katastrálneho úradu, rozhodnutím o návrhu na vklad
do katastra po určenej lehote, prípadne prevodom vlastníctva nehnuteľnosti po 1. apríli 2002.
Ani samotným vznikom povinnosti zaplatiť daň z prevodu nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1
a § 19 ods. 3, písm. a/ zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, darovania a prevodu
a prechodu nehnuteľnosti nedošlo k zmenšeniu majetku navrhovateľa. Tento dôsledok nastal
až zaplatením dane navrhovateľom. Do tej doby mu žiadna škoda nevznikla, lebo nedošlo
k (žalovanému) úbytku jeho majetkových hodnôt. Nerešpektovanie zákonom predpísaného
postupu na rozhodnutie o návrhu na vklad do katastra nehnuteľností malo v danej veci
za následok (len) to, že k prevodu vlastníctva navrhovateľa došlo po lehote, vyplývajúcej
z § 32 katastrálneho zákona. Táto skutočnosť ale nebola z hľadiska zmenšenia jeho majetku
rozhodujúca. Aj pridruženie sa ďalšej (katastrálnym úradom nezapríčinenej) skutočnosti -
zmeny právnej úpravy účinnej od 1. apríla 2002 - viedlo k tomu, že prevod vlastníctva
nehnuteľnosti bol pre navrhovateľa spojený s „novou“ daňovou povinnosťou. Avšak ani vznik
tejto povinnosti neznamenal ešte zmenšenie majetku navrhovateľa, pretože majetkový úbytok
zaznamenal až zaplatením dane v rámci plnenia povinnosti, vyplývajúcej z daňovo-právneho
vzťahu. Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci bolo zrejmé, že
nesprávny úradný postup katastrálneho úradu bol významným článkom reťazca príčin
a následkov. Skutočne, ak by nedošlo k nesprávnemu úradného postupu, nebol by sa zmenšil
majetok navrhovateľa. Napriek tomu ale zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že
zmenšenie jeho majetku nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom
katastrálneho úradu (jeho majetok by sa nezmenšil, ak by nedošlo k zmene zákonnej úpravy
dane z nehnuteľností). Vzhľadom na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie
nesprávneho úradného postupu dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade nebola daná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a tým
zmenšením majetku navrhovateľa, náhrady ktorého sa domáhal. O náhrade trov celého
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 2 O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu
nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Navrhol
napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bude potvrdené
a odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania, resp. aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil pre vady v zmysle § 237 O.s.p. a vrátil
mu vec na ďalšie konanie. Poukázal na to, že navrhovateľ sa v danom prípade nedomáha
vrátenia dane zaplatenej z dôvodu vzniku daňovej povinnosti ako takej podľa zákona, ale
domáha sa rozdielu medzi daňou vyrubenou v prípade zákonného postupu štátu a daňou
vyrubenou a zaplatenou v dôsledku nesprávneho úradného postupu štátu (príčinná súvislosť).
Tento fakt nebol žiadnym spôsobom vysvetlený alebo zdôvodnený. Odvolací súd iba
konštatoval, že daň nie je škodou, avšak nezdôvodnil, že navrhovateľ musel zaplatiť daň
vyššiu ako v prípade zákonného postupu. V zmysle § 157 O.s.p. musí byť pritom súdne
rozhodnutie zdôvodnené. Odvolaciemu súdu ďalej vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho
námietkou v tom, že odporca nenamietal skutočnosti, na základe ktorých odvolací súd
rozhodol (údajnú absenciu vzniku škody a príčinnej súvislosti), ale začal ich namietať až
po uplynutí odvolacej lehoty ( čo je v rozpore s § 205 ods. 3 O.s.p.). Z uvedených dôvodov
má dovolateľ za to, že uvedeným postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Nestotožnil sa s názorom odvolacieho súdu, že zmenšenie
majetku nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup
nebol „sprostredkovaným pôsobením“, ale pôsobením priamym, nakoľko jeho výsledok
priamo založil daňovú povinnosť. Dovolateľ mohol a aj mal legitímne očakávať nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým z konkurzu v lehote 30 dní a aj s tým
spojenú daňovú povinnosť v predpokladanej výške. Nestotožnil sa ani s argumentáciou, že
katastrálny úrad nemôže zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej
sa malo rozhodnúť o vklade vlastníctva a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka.
Samotné oneskorené rozhodnutie vo všeobecnosti samo o sebe nespôsobuje žiadne iné
skutkové alebo právne následky (okrem vzniku daňovej povinnosti). V prípade obdobnej
argumentácie by sa fakticky odňalo právo na náhradu škody za nesprávny úradný postup
štátu, hoci toto právo je okrem iného garantované ako Ústavou Slovenskej republiky, tak
i Listinou základných práv a slobôd. A nakoľko v súkromnej sfére je porušenie povinností
reparované práve vznikom nároku na náhradu škody, znamenalo by to aj porušenie rovnosti
pred zákonom. Mal za to, že nesprávny úradný postup bol hlavnou príčinou (v súvislosti
so zmenou právnej úpravy) vzniku škody. V tomto konkrétnom prípade je vzťah úradného
postupu pri povoľovaní vkladu vlastníctva a vznik daňovej povinnosti v právnej súvislosti,
nakoľko iba zákon s rozhodnutím o povolení vkladu spája určité právne následky a tieto nie je
možné oddeľovať alebo vykladať izolovane. Mylný je aj názor odvolacieho súdu, že 30-
dňová lehota je síce uvedená v katastrálnom zákone, avšak s ňou nie sú spojené žiadne
následky, ktoré by zaväzovali správny orgán rozhodovať a že ak správny orgán nerozhodne
v lehote, má účastník možnosť domáhať sa odstránenia prieťahov, opatreniami proti
nečinnosti. Daná argumentácia je dokonca nevhodná, pretože daný prístup prezentovaný aj
súdnymi rozhodnutiami by znamenal „ škodlivé“ pôsobenie na všetky subjekty práva, ktoré
by prestali rešpektovať záväznosť právnych noriem, minimálne pokiaľ by s ich porušením
nebola spojená žiadna sankcia. Skutočnosť, že navrhovateľ využil alebo nevyužil odstránenie
prieťahov v konaní je irelevantná, nakoľko nie je možné prenášať zodpovednosť za nečinnosť
štátu na súkromné subjekty a dôvodiť, že pokiaľ nevyužili alebo sa nedomáhali odstránenia
prieťahov, tak prípadné škody musia znášať sami. Dovolateľ ohľadom priebehu katastrálneho
konania žiadal vypočuť JUDr. E. M., advokáta, ktorý ho v katastrálnom konaní zastupoval.
Tento dôkaz vykonaný nebol, vzhľadom k tomu, ho žiada v tomto konaní vypočuť. Záverom
poukázal na rozsudky z Č.R., ktoré posudzovali obdobné prípady, ktoré vznikli ešte v čase
spoločného právneho poriadku (konkrétne rozhodnutie NS ČR sp.zn. 2 Cdon 607/97, ÚS ČR
č. 245/98).
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu označil rozsudok odvolacieho súdu za vecne správny
a navrhol dovolanie navrhovateľa zamietnuť. Mal za to, že odvolací súd riadne zistil skutkový
stav a tento aj riadne právne odôvodnil. Stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho
súdu v tom, že v danom prípade nedošlo k splneniu dvoch predpokladov a to škody
a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je riadne zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa
§ 242 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel
k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( § 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu
preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol ich výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených
v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrhu, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré
vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo
nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania
podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, že
v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou
z taxatívne vymenovaných vád.
Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná
a v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Navrhovateľ v dovolaní namieta existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odníma možnosť realizovať procesné
práva priznané účastníkovi občianskeho súdneho konania. Dovolateľ tvrdenú procesnú vadu
vyvodzuje z toho, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že odporca nenamietal
skutočnosti, na základe ktorých odvolací súd rozhodol (údajnú absenciu vzniku škody
a príčinnej súvislosti), ale začal ich namietať až po uplynutí odvolacej lehoty, čo je v rozpore
s ustanovením § 205 ods. 3 O.s.p.
V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa treba uviesť, že proti rozsudku
prvostupňového súdu v časti vyhovujúcej podal 23. mája 2007 odvolanie odporca, ktoré
odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukázal v ďalšom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 Sp 35/2003 zo 16. júna 2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. Sž-o-KS 145-146/2003 z 30. októbra 2003, ktorými bol vyslovený názor, že 30-dňová
lehota na rozhodnutie uvedená v § 32 ods. 1 katastrálneho zákona nezaväzuje správu katastra,
aby v nej rozhodol. Účastník sa však môže domáhať odstránenia prieťahov v konaní a to
prípadnými opatreniami vykonanými proti nečinnosti správneho orgánu. V tejto súvislosti
odporca poukázal aj na publikáciu JUDr. J. D., DrSc.: Základné práva a slobody podľa
Ústavy SR - 2.zväzok, z textu ktorého vyplýva, že súd nemá právomoc rozhodovať o náhrade
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. spôsobenej nesprávnym úradným postupom, podľa tohto
zákona môže rozhodovať o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
štátnej správy. Súd by tak v podstate mohol konštatovať len porušenie práv navrhovateľa
a rozhodovať o náhrade spôsobenej škody podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu
podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Takýto záver vyplýva z § 26 prvej vety zákona č.
58/1969 Zb., ktorý zákon upravuje nárok na náhradu škody len pri škode spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a to v ustanovení § 2. Ustanovenia § 18
a § 19 tohto zákona upravujú podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, neupravujú však nárok na náhradu škody. V doplnenom
písomnom podaní (č.l. 170-172 spisu) odporca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 3 Cdo 32/2007, ktoré bolo medzičasom
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky v zošite č. 3/2008 ako rozhodnutie č. 28. Odporca v tomto podaní však
dôvody odvolania nerozširoval, len poukázal na uvedené rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd
Slovenskej republiky podrobne definuje jednotlivé predpoklady zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom
orgánu štátu. Z obsahu odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa
zaoberal so všetkými dovolacími dôvodmi vznesenými odporcom a náležite ich aj odôvodnil.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté
procesnou vadou, znemožňujúcou navrhovateľovi realizáciu jeho procesných práv. Vzhľadom
na uvedené, táto námietka navrhovateľa nemá oporu v spise.
Navrhovateľ ďalej namietal, že prvostupňový súd nevykonal dôkaz výsluchom
JUDr. E. M., advokáta, ktorý navrhovateľa v katastrálnom konaní zastupoval. Táto námietka
navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd
v priebehu konania nevykoná všetky navrhnuté dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom
(R 125/1999, R 6/2000).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné
vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. US 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným
právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania
je takým právom, je to, že súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je
jednou zo záruk, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.
Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu musia mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Musia
obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.
Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež
s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým
preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom
opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, že pri zmene
rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojim rozhodnutím rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstižné
zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má
zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých
a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak
v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto požiadavky
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spĺňa a odvolací súd aj presvedčivo odôvodnil svoje
právne závery.
Navrhovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, a aj súdy nižších stupňov boli jednotné v tom, že
danú vec treba posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. (§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
S týmto záverom súhlasí aj dovolací súd.
V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1
ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívna
zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená
na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho
orgánu, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.
Pre správne právne posúdenie zisteného skutkového stavu v danej veci bolo potrebné
posúdiť, či sú splnené všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
za vznik škody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 29. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo
32/2007 (jeho rozhodnutie bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3/2008, pod č. 28), vydanom v podobnej veci,
už dospel k tomuto záveru: „Splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu spadajúceho
do oblasti verejného (daňového práva), nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Nedodržanie lehoty uvedenej v § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon) môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným
postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré
bolo priamo a nesprostredkovanie spôsobené práve (iba) týmto postupom“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom vychádzal, okrem iného, z toho, že
nerozhodnutie orgánu katastra o návrhu na vklad v lehote určenej § 32 zákona č. 162/1995
Z.z. možno síce považovať za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.,
tento postup ale nemá bez ďalšieho za následok vznik škody. K tomu uviedol, že peňažné
plnenie, ktorého sa navrhovateľ domáhal titulom náhrady škody a ktorého výška zodpovedala
navrhovateľom zaplatenej dani z prevodu nehnuteľnosti, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu. Majetok navrhovateľa sa
nezmenšil nesprávnym postupom katastrálneho úradu, rozhodnutím o návrhu na vklad
do katastra po určenej lehote, prípadne prevodom vlastníctva nehnuteľností po 1. apríli 2002.
Ani samotným vznikom povinnosti zaplatiť daň z prevodu nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1
a § 19 ods. 3 písm. a/ zákona č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, darovania a prevodu
a prechodu nehnuteľnosti nedošlo k zmenšeniu majetku žalobkyne. Tento dôsledok nastal až
zaplatením dane navrhovateľom. Do tej doby mu žiadna škoda nevznikla, lebo nedošlo
k (žalovanému) úbytku jeho majetkových hodnôt. Samotná existencia povinnosti daňovníka
zaplatiť daň nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Majetok navrhovateľa sa zmenšil až
splnením tejto povinnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uviedol, že atribútom
príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť
za škodu. Nedodržanie lehoty určenej § 32 ods. 1 katastrálneho zákona je jednoznačne
procesný postup priečiaci sa zákonu. Na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento
postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len
vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Ak katastrálny úrad nerozhodne
o návrhu na vklad v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej
nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty,
v ktorej mal rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade, a čo malo negatívny dopad
na majetok účastníka katastrálneho konania.
Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu na vklad
do katastra nehnuteľností malo v danej veci za následok (len) to, že k prevodu vlastníctva
navrhovateľa došlo po lehote vyplývajúcej z § 32 katastrálneho zákona. Táto skutočnosť ale
nebola z hľadiska zmenšenia jeho majetku rozhodujúca. Až pridruženie sa ďalšej
(katastrálnym úradom nezapríčinenej) skutočnosti – zmeny právnej úpravy účinnej
od 1. apríla 2002 - viedlo k tomu, že prevod vlastníctva nehnuteľností bol pre navrhovateľa
spojený s „novou“ daňovou povinnosťou. Avšak ani vznik tejto povinnosti neznamenal ešte
zmenšenie majetku navrhovateľa, pretože majetkový úbytok zaznamenal až zaplatením dane
v rámci plnenia povinnosti vyplývajúcej z daňovo-právneho vzťahu.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z postupného sledu jednotlivých
skutkových okolností danej veci bolo zrejmé, že nesprávny úradný postup katastrálneho
úradu bol významným článkom reťazca príčin a následkov. Skutočne, ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, nebol by sa zmenšil majetok navrhovateľa. Napriek tomu
ale zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku navrhovateľa
nebolo spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu (jeho majetok
by sa nezmenšil, ak by nedošlo k zmene zákonnej úpravy dane z nehnuteľností). Vzhľadom
na toto nie priame, ale sprostredkované pôsobenie nesprávneho úradného postupu dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danom prípade nebola daná príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a tým zmenšením
majetku navrhovateľa, náhrady ktorého sa domáha.
Dovolací súd, konajúci o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo 7. mája 2009 sp.zn. 9 Co 257/2007, riešiacemu obdobnú skutkovú i právnu
situáciu, nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vyššie uvedeného právneho
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaného v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3/2008.
Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa zamietol podľa ustanovenia § 243b ods. 1
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová