Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 61/2019
PDF · 1.3 MB
No categories available
IV. ÚS 61/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 61/2019-100
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti ,
,
, štátna príslušnosť Ruská federácia, zastúpeného advokátskou kanceláriou
Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018 takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1.1 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 61/2019-15 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 3 v tom čase účinného
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, , štátna
príslušnosť Ruská federácia (ďalej aj „sťažovateľ“), v časti namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)
týkajúcej sa rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.
1.2 Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
z dôvodu nezákonného zloženia senátu najvyššieho súdu 4 Tost rozhodujúceho
v sťažnostnom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, ústavný súd zároveň ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Dôvodom odmietnutia
ústavnej sťažnosti v uvedenej časti bol nesúlad medzi sťažovateľom prednesenou
argumentáciou týkajúcou sa zákonného sudcu, resp. zákonne zloženého senátu najvyššieho
súdu, ktorý obsahovo pokrýva pri väzbe čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a ním označeným čl. 46
ods. 1 ústavy týkajúcim sa práva na súdnu ochranu.
1.3 Uznesenie č. k. IV. ÚS 61/2019-15 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom
ústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš
(sudca spravodajca) a Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyni Ľudmile
Gajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie,
vec sťažovateľa bola v súlade s čl. I bodom 7 Dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 schválenému na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej
republiky konanom 25. apríla 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) určená na prejednanie
príslušným IV. senátom ústavného v novom zložení – predseda senátu Miroslav Duriš
(sudca spravodajca) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa, pretože táto bola prijatá
v pôvodnom zložení IV. senátu ústavného súdu, z ktorého po ukončení funkčného obdobia
sudcov ústavného súdu 16. februára 2019 zostal činným vo funkcii sudcu ústavného súdu
len Miroslav Duriš (sudca spravodajca).
1.4 Člen IV. senátu Libor Duľa oznámil predsedovi ústavného súdu s návrhom
na postup podľa § 51 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) dôvody na svoje vylúčenie z konania podľa § 49 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sudca ústavného súdu vylúčený z konania
a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci činný pri výkone inej funkcie alebo
povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu. Sudca Libor Duľa ako zákonný sudca
IV. senátu ústavného súdu sa ako predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
spolupodieľal na koncipovaní stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu s negatívnym
záverom k tejto ústavným súdom prejednávanej veci, hoci priamo činný pri rozhodovaní
o tejto veci nebol. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo ním vznesenej námietke zaujatosti
uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 486/2019 z 3. decembra 2019 vyhovené a sudca
Libor Duľa bol vylúčený z konania a rozhodovania v tejto veci.
1.5 Po vylúčení sudcu Libora Duľu tohto v súlade s čl. III bodom 1 písm. c), d)
rozvrhu práce zastupuje vekom starší člen III. senátu ústavného súdu, ktorým je sudca Peter
Straka.
II.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
II.1 Vymedzenie napadnutého konania
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-22 z 21. januára 2011 rozhodol o vzatí
sťažovateľa do predbežnej väzby. Medzičasom bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) 2. februára 2011 doručená žiadosť
Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie
na trestné stíhanie. Krajský súd svojím ďalším uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-204
z 1. marca 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby.
2.1 Následne krajský súd uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-335 z 27. marca 2012
rozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie
v zmysle podanej žiadosti, ktoré v sťažnostnom konaní potvrdil najvyšší súd svojím
uznesením č. k. 6 Tost 19/2012-645 z 12. júna 2012.
2.2 Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3
dohovoru uvedeným uznesením najvyššieho súdu, súčasne uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 6 Tost 19/2012-645 z 12. júna 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2.3 V novom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014
opätovne rozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné
stíhanie.
2.4 Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014 odmietol
sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
2.5 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zamietol
sťažovateľom podanú sťažnosť č. 37146/12 proti uzneseniu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014.
2.6 Následne ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka
spravodlivosti“) svojím rozhodnutím č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 rozhodla
o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie na účely trestného stíhania.
2.7 Ústavný súd svojím ďalším nálezom č. k. III. ÚS 129/2018-179 z 2. mája 2018
nevyhovel ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napadol rozhodnutie ministerky
spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018.
2.8 Napokon krajský súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z vydávacej
väzby uznesením č. k. 3 Ntc 1/2011-1130 z 29. marca 2018, ktoré najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím z 30. apríla 2018 v sťažnostnom konaní potvrdil ako vecne správne.
II.2 Sťažnostná argumentácia sťažovateľa
3. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť obsahovo rozdelil do viacerých
argumentačných rovín.
3.1 Argumentácia k nedodržaniu zákonnej lehoty na prepustenie z vydávacej
väzby
V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že «... bol na slobode
obmedzený v súlade s ustanovením § 506 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
(ďalej len „Trestný poriadok“) za účelom zabezpečenia prítomnosti... pre potreby
extradičného konania (čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru).». Extradičné konanie malo byť/bolo
ukončené rozhodnutím ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG
zo 7. februára 2018. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy, sťažovateľ konštatuje, že
„V ustanovení § 506 ods. 3 Trestného poriadku zákonodarca explicitne upravuje maximálnu
lehotu vydávacej väzby po rozhodnutí ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
o povolení vydania. Táto lehota je 60 dní. Hoci Dohovor ani Medzinárodný pakt
neobsahujú maximálnu hranicu väzby, z požiadavky zákonnosti možno vyvodiť, že ak sa
členský štát zákonom rozhodne väzbu časovo limitovať, tento limit je v zmysle požiadavky
zákonnosti väzby povinný rešpektovať. V prípade sťažovateľa bolo rozhodnutie ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky vydané (a tiež nadobudlo právoplatnosť)
dňa 07.02.2018. Maximálna lehota väzby preto v prípade sťažovateľa uplynula najneskôr
dňa 08.04.2018. Napriek tomu je sťažovateľ naďalej vo väzbe.“. Ďalej sťažovateľ poukázal
na to, že „Krajský súd v Trnave bol v čase rozhodovania oboznámený tiež so skutočnosťou,
že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 zo dňa 21.03.2018
odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018. Inými slovami, Krajskému súdu v Trnave bolo
zrejmé, že vydanie sťažovateľa nebude možné realizovať v rámci maximálnej lehoty
vydávacej väzby podľa Trestného poriadku, preto mal nariadiť prepustenie sťažovateľa
najneskôr ku dňu 08.04.2018.“. V závere svojej argumentácie v tejto rovine sťažovateľ
akcentoval, že „Trestný poriadok kogentne ustanovuje, že maximálna dĺžka vydávacej väzby
je 60-dní odo dňa rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o povolení
vydania. Trestný poriadok z tejto lehoty nevylučuje ani obdobia, počas ktorých je vydávanej
osobe poskytnutá ochrana pred vydaním zo strany vnútroštátnych či medzinárodných
orgánov ochrany ľudských práv a základných slobôd. Inými slovami, neexistuje žiadny
zákonný dôvod, prečo obdobie od 21.03.2018 v prípade sťažovateľa nezapočítať do lehoty
väzby.“. Sťažovateľ zároveň považoval za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu
na fakt, že „... všeobecné súdy v Slovenskej republike sú v prvom rade orgánmi aplikácie
práva, neprislúcha im preto vytvárať novú právnu úpravu. Toto je kompetenciou
zákonodarcu. Z vyššie uvedených zásad vyplýva nielen zákaz výkladu contra legem, ale aj
zákaz svojvôle v širšom slova zmysle. Nemožno preto akceptovať postup Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, keď rozhodol priamo v rozpore so zákonom.“.
3.2 Argumentácia k neprimeranosti celkovej dĺžky vydávacej väzby
V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ argumentoval, že „Konania
smerujúce k extradícii sťažovateľa je potrebné vnímať ako jeden celok a v rámci neho
posudzovať tiež postup vnútroštátnych orgánov. Sťažovateľ nepopiera, že v rámci
extradičných konaní využíva všetky dostupné opravné prostriedky (aj mimoriadneho
charakteru), pretože sa obáva o svoj život a zdravie v súvislosti s vydaním do Ruskej
federácie. Napriek tomu je potrebné skúmať, či postup vnútroštátnych orgánov v rámci
týchto podmienok bol primeraný a zodpovedal požiadavke náležitej starostlivosti (due
dilligence).“. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že „Hoci právny poriadok neustanovuje
celkovú maximálnu lehotu extradičnej väzby, považujeme za vhodné poukázať na
ustanovenie § 76a Trestného poriadku. Zákonodarca výslovne normuje, že celková dĺžka
väzby osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý
možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, je maximálne 5 rokov.
V prípade sťažovateľa už dĺžka vydávacej väzby trvá viac ako 7 rokov. Aj z tohto dôvodu sa
javí celková dĺžka vydávacej väzby sťažovateľa ako neprimeraná.“.
3.3 Argumentácia k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho
súdu
V tretej rovine sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho nedostatočne vysporiadal s dvomi
nastolenými relevantnými otázkami, a to „(i) či sa na sťažovateľa vzťahuje ustanovenie
§ 506 ods. 3 Trestného poriadku a (ii) či bola extradícia sťažovateľa vedená primerane
rýchlo a s náležitou starostlivosťou.“.
4. Návrh na rozhodnutie ústavného súdu
Vzhľadom na predostretú argumentáciu sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti
navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu
a zákonnosť väzby podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach ako aj právo na nestranný a nezávislý súd
a náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tost 14/2018 zo dňa 30.04.2018
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tost 14/2018
zo dňa 30.04.2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva finančné zadosťučinenie
vo výške 10 000,- EUR, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
trovy konania v plnej výške...“
III.
Vyjadrenia účastníkov konania a oslovených orgánov verejnej moci
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania a vzhľadom na špecifickosť prípadu pre náležité objasnenie veci ústavný súd
požiadal v duchu možnej súčinnosti o stanovisko k prejednávanej problematike nielen
účastníkov konania, ale aj Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“), ministerstvo spravodlivosti, zástupkyňu Slovenskej republiky
v konaní pred ESĽP a tiež verejnú ochrankyňu práv. Napriek tomu, že ústavnému súdu je
známa jestvujúca právna úprava predbežnej a vydávacej väzby nielen v našom právnom
poriadku, všetkým orgánom verejnej moci boli zo strany ústavného súdu úmyselne položené
také otázky, ktorých znenie okrem iného smerovalo aj
a) k vysloveniu názoru na maximálne prípustnú celkovú lehotu vydávacej väzby
v kontexte referenčného ustanovenia § 76 ods. 6 písm. c) a § 76a zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“),
b) k možnosti spočívania lehoty vydávacej väzby počas účinnosti trvania
predbežného opatrenia vydaného ESĽP,
c) k názoru na ten orgán verejnej moci, ktorý je, prípadne podľa názoru opýtaných de
lege ferenda by mal (mohol) byť kompetenčne ustanovený k dohľadu nad trvaním lehôt
a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe.
Účelom položených otázok ústavného súdu (aj keď sa tieto mohli zdať na prvý
pohľad všetkým opýtaným nanajvýš jasné a zrejmé) bola nielen snaha ústavného súdu
o získanie stanovísk orgánov verejnej moci podieľajúcich sa aktívne napríklad na procesoch
azylového konania, vydávacieho konania, a to najmä (a prioritne) v tejto konkrétnej veci
sťažovateľa, ale tiež snaha ústavného súdu cez prizmu tohto konania (a cez prizmu
komparácie s niektorými právnymi poriadkami niektorých iných štátov v obdobných
konaniach) čo najpresnejšie nielen v konkrétnostiach, ale tiež všeobecne reagovať na zistené
postupy orgánov verejnej moci pri kumulácii rôznych procesov (napr. azylové konanie,
konanie pred inými súdmi, neodkladné opatrenie...) týkajúcich sa tej istej osoby
nachádzajúcej sa vo vydávacej väzbe.
5.1 Vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 15. apríla 2019
Predsedníčka najvyššieho súdu v súčinnosti s predsedom trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu vo svojom písomnom vyjadrení na ústavným súdom položené otázky
zhrnula:
«a) Sťažovateľom označené práva porušené neboli; vo vzťahu k tejto otázke
predkladám doplnenú verziu pôvodného vyjadrenia predsedu senátu, s ktorou sa
stotožňujem. Individuálne práva boli súdom ochránené v rozsahu zákonnej úpravy
a v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
..Dohovor“), ako je uvedené aj nižšie pod písm. c/.
b/ Pokiaľ ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka
spravodlivosti“) považovala predbežné opatrenie vydané Európskym súdom pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) za prekážku vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,
postupovala správne, nakoľko dotknuté opatrenie jej neumožňovalo rozhodnúť o vydaní
v predmetnej veci a také rozhodnutie by bolo dôvodom na ďalšie právne konzekvencie voči
Slovenskej republike; o vydaní bolo ministerkou spravodlivosti rozhodnuté až po následnom
zamietnutí sťažnosti sťažovateľa zo strany ESĽP, tak ako je uvedené aj vo Vašom prehľade.
Čo je zároveň podstatné. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
nemohol ovplyvniť postup ministerky spravodlivosti pri rozhodovaní podľa § 510 Trestného
poriadku, teda pri rozhodovaní o povolení vydania.
c/ Vydávacia väzba je pozbavením osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru, na ktoré sa nevzťahuje úprava odseku 3 tohto ustanovenia - tá (naposledy
uvedená) sa týka obmedzenia osobnej slobody podľa jeho odseku 1 písm. c), teda
„vnútroštátnej“ väzby, čomu zodpovedá stabilná judikatúra ESĽP, ako aj vnútroštátna
úprava obsiahnutá v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Pri rozhodovaní
o vydávacej väzbe podľa §§ 506 - 507 Trestného poriadku sa subsidiárne použijú len
ustanovenia skorších častí tohto zákona o spôsobe rozhodovania (výsluch obvineného - tu
vyžiadanej osoby, uznesenie, rozhodovanie o riadnom opravnom prostriedku proti
uzneseniu), avšak nevzťahujú sa na tento režim väznenia osoby ďalšie náležitosti, ako
maximálna lehota trvania väzby, ani periodická súdna kontrola, spočívajúca v predlžovaní
lehoty väzby v prípravnom trestnom konaní; dôvody väzby vyplývajú len z ustanovenia
§ 506 ods. 1 (nie § 71) Trestného poriadku. Čas trvania väzby ustanovený zákonom (čl. 17
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky) je obmedzený dôvodmi uvedenými v § 506 ods. 3
Trestného poriadku (pričom, ako už bolo uvedené, vydávacia väzba nie je štandardnou
väzbou osoby stíhanej tuzemskými orgánmi).
Pokiaľ ide o právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, o žiadostiach vyžiadanej osoby bolo
bezodkladne rozhodnuté, v dotknutom prípade po predložení veci najvyššiemu súdu
26. apríla 2018 rozhodol senát 30. apríla 2018. Z odôvodnenia uznesenia jasne vyplýva, že
neboli splnené dôvody na prepustenie z vydávacej väzby v zmysle § 506 ods. 3 Trestného
priadku. Takým dôvodom nie je dĺžka jej trvania, väzba bola navyše výrazne predlžovaná
rozhodovaním orgánov ochrany práva na národnej aj európskej úrovni o relevantných
obranných podaniach samotného sťažovateľa.
„Dohľad“ nad trvaním lehôt a postupu pri rozhodovaní o vydávacej väzbe
kompetenčne vyplýva z ustanovenia § 506 Trestného poriadku (predseda senátu príslušného
krajského súdu), viaže sa však len na tam uvedené okolnosti a z nich vyplývajúci moment
rozhodovania (okrem toho pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby).
Pokiaľ ide o lehotu šesťdesiat dní po rozhodnutí ministra spravodlivosti o vydaní,
uvedenú v návetí odseku 3 naposledy označeného ustanovenia: Je výkladovo evidentné, že
pokiaľ bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 odložená
vykonateľnosť rozhodnutia o vydaní, boli tým eliminované jeho právne účinky, vrátane
ďalšieho plynutia kritickej lehoty, ktorá spočívala až do rozhodnutia o dotknutej
(podkladovej) ústavnej sťažnosti. Sťažnosti napokon ani nebolo vyhovené a skorší odklad
vykonateľnosti rozhodnutia o vydaní nemal účinky prepustenia z vydávacej väzby, ale
účinky (na prechodnú dobu) vrátenia konania o vydaní do stavu „ex ante“, teda štádia pred
preskúmavaným rozhodnutím ministra spravodlivosti o vydaní (a pred začatím plynutia
spočívajúcej lehoty šesťdesiatich dní).»
5.2 Spoločné vyjadrenie zástupkyne Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP
a ministerstva spravodlivosti zo 16. apríla 2019
Zo spoločného stanoviska zástupkyne Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP
a ministerstva spravodlivosti v podstatnom vyplýva:
«V podmienkach Slovenskej republiky nie je dĺžka trvania vydávacej väzby zákonom
obmedzená, keďže maximálnu lehotu jej trvania zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) neupravuje. Zákon upravuje
iba jej maximálne trvanie po tom, ako došlo k rozhodnutiu ministra spravodlivosti
o povolení vydania do cudziny, a to na 60 dní. Táto lehota pri vydávacej väzbe po
rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania osoby podľa § 506 ods. 3 Trestného
poriadku bola zavedená za účelom istého obmedzenia neprimeraného predlžovania
vydávacej väzby po rozhodnutí ministra spravodlivosti, keďže celková dĺžka väzby nie je
časovo obmedzená (v porovnaní so štandardnou väzbou). Toto obmedzenie bolo zavedené aj
vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá obmedzuje dĺžku vydávacej
väzby len na dobu nevyhnutnú na uskutočnenie samotného vydania. Zákonná lehota 60 dní
predstavuje časový úsek z hľadiska účelu previazaný na samotnú realizáciu vydania a jej
prekročenie má za následok prepustenie osoby z vydávacej väzby (§ 516 ods. 3 Trestného
poriadku). Celková dĺžka vydávacej väzby by pritom mala na jednej strane rešpektovať
priebeh a dynamiku vydávacieho konania a rovnako by mala byť primeraná z hľadiska
zásahu do slobody osôb práve s ohľadom na priebeh konania. Špecifikácia trvania takejto
väzby ale nie je žiaduca vzhľadom na osobitosti konaní o vydaní osôb do tretích krajín
a preto sa posudzuje ad hoc.
Z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto otázke platí, že každé
pozbavenie slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je oprávnené, len kým
prebieha konanie o vyhostení alebo vydaní. Ak sa takéto konanie nevedie s náležitou
starostlivosťou, prestane byť pozbavenie slobody z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru prípustné (napr. rozsudok Quinn proti Francúzsku z 22. marca 1995, ods. 48,
alebo rozsudok Kolompar proti Belgicku z 24. septembra 1992, ods. 36).
V prípade sťažovateľa, ktorého ústavnú sťažnosť ústavný súd posudzuje, bola celková
dĺžka vydávacej väzby bezpochyby ovplyvnená súčasne prebiehajúcim azylovým konaním,
ako aj konaním pred Európskym súdom pre ľudské práva, osobitne predbežným opatrením,
dočasne zakazujúcim vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.
Platnosť predbežného opatrenia, vydaného 19. júna 2012, skončila 24. marca 2016
vydaním rozhodnutia, ktorým Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil sťažnosť A. Y. proti
Slovenskej republike za neprijateľnú. V tejto súvislosti teda konštatujem, že predbežné
opatrenie vydané Európskym súdom pre ľudské práva bránilo vydaniu sťažovateľa do
Ruskej federácie v čase od 19. júna 2012 do 24. marca 2016. Európsky súd pre ľudské
práva v tejto súvislosti Slovenskú republiku upozornil, že nerešpektovanie predbežného
opatrenia môže zakladať porušenie článku 34 Dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že
predbežné opatrenie podľa pravidla 39 rokovacieho poriadku tohto medzinárodného
súdneho orgánu bolo vydané na návrh sťažovateľa a Slovenská republika je takýmto
opatrením viazaná, nie je možné príslušné obdobie trvania vydávacej väzby pričítať na
ťarchu štátnych orgánov Slovenskej republiky. V čase po skončení platnosti predbežného
opatrenia do samotného povolenia vydania sťažovateľa ministerka spravodlivosti priebežne
vyhodnocovala stav konania o žiadosti o udelenie azylu sťažovateľa a v momente, keď bolo
zjavné, že toto konanie nebude v dohľadnom čase ukončené, s cieľom vyhnúť sa
neprimerane dlhej vydávacej väzbe rozhodla nespochybniť zákonnosť vydávacej väzby
s ohľadom na vyššie citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a povolila
vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.
K otázke orgánu verejnej moci kompetenčné ustanovenému k dohľadu nad trvaním
lehôt a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe uvádzame, že pokiaľ ide o plynutie lehôt
tak opätovne zdôrazňujeme, že vo vzťahu k vydávacej väzbe zákon upravuje výlučne lehotu
od povolenia vydania ministrom spravodlivosti do faktickej realizácie vydania vyžiadanej
osoby v trvaní 60 dní. Prekročenie tejto lehoty má za následok prepustenie osoby
z vydávacej väzby priamo zo zákona (§ 506/3 TP). Postup v rozhodovaní o vydávacej väzbe
môže preskúmať nadriadený súd v rámci konania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe
Ale súčasne pri vydávacej väzbe je daná právomoc ústavného súdu rozhodovať
o prípadnom porušení základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vrátane ich
porušenia prípadne neprimeranou dĺžkou vydávacej väzby. Vzhľadom na oprávnenia,
ktorými ústavný súd v tomto ohľade disponuje, je ústavná sťažnosť považovaná za účinný
prostriedok nápravy, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred tým, ako sa s prípadnou
sťažnosťou obráti na Európsky súd pre ľudské práva.»
5.3 Vyjadrenie generálnej prokuratúry z 29. apríla 2019
Generálna prokuratúra vo svojom písomnom vyjadrení, odpovedajúc na položené
otázky, konštatuje:
«1. K otázke pod písm. a)
Ako už bolo vyššie zdôraznené, napádané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané
za situácie, kedy boli obe fázy extradičného konania [súdne konanie o prípustnosti vydania
sťažovateľa (súdna fáza) a konanie ministra spravodlivosti o povolení jeho vydania do
Ruskej federácie (administratívna fáza)] právoplatne skončené.
Najvyšší súd teda nebol oprávnený rozhodnúť o prepustení sťažovateľa z vydávacej
väzby. Jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sa javí ako nevyhnutné. Naopak, prepustením
sťažovateľa z vydávacej väzby by najvyšší súd ignoroval nielen právoplatné súdne
rozhodnutie o pripustení vydania sťažovateľa, ako aj nadväzujúce rozhodnutie ministerky
spravodlivosti o povolení jeho vydania. Nariadiť prepustenie osoby z vydávacej väzby
možno výlučne po uplynutí šesťdesiatich dní od rozhodnutia ministerky spravodlivosti
o povolení vydania do cudziny, počas ktorých sa nepodarilo úspešne zrealizovať vydanie
alebo ak by štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal alebo by inak zanikli
dôvody vydania alebo jeho realizácie (§ 506 Trestného poriadku). Takéto podmienky ku dňu
rozhodovania najvyššieho súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu
o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby splnené neboli.
Pre úplnosť treba dodať, že ústavný súd opakovane preskúmaval ústavnosť postupu
a rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania. Kým prvým nálezom sp. zn. III. ÚS 388/2012
z 2. októbra 2013 zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti vydania, tak vo svojom
ďalšom sp. zn. III. ÚS 689/2014 z 25. novembra 2014 odmietol sťažnosť sťažovateľa
smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sp. zn. 6 Tost 37/2013
z 10. júla 2014, a to pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
Nemožno prehliadnuť ani predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 18. júna 2012, ktorým bolo ešte pred rozhodnutím ústavného súdu
z 23. augusta 2012 o prijatí sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2012 a odklade vykonateľnosti
prvého právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa
zakázané vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie. Tento stav trval do 15. júna 2016, kedy
ESĽP odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. ESĽP dospel k záveru, že
sa nepreukázala existencia opodstatnených dôvodov nasvedčujúcich reálnemu riziku zlého
zaobchádzania so sťažovateľom v prípade jeho vydania do Ruskej federácie.
Na záver odpovede je vhodné poukázať na rozdielnosť účelu vydávacej väzby, ktorá
trvá do rozhodnutia ministra spravodlivosti o povolení vydania (v Českej republike
označovaný celý úsek ako „predbežná väzba“) a vydávacej väzby, ktorá pokračuje po
rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania (v Českej republike označovaná ako
„vydávacia väzba“). Ako vyplýva z nálezov Ústavného súdu Českej republiky „predbežná
väzba nie je opatrením, ktoré by bolo vždy nevyhnutné (a teda primerané vo vzťahu
k zásahu do osobnej slobody) k realizácii extradičného konania a tým k splneniu
medzinárodných záväzkov Českej republiky. Takýmto opatrením je až vydávacia väzba,
nasledujúca po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania“ (bližšie napríklad
sp. zn. I. ÚS 1801/2014, II. ÚS 1301/2017). Vydávacia väzba po vyslovení ministra
spravodlivosti o povolení vydania je tým momentom, počas ktorého existencia vydávacej
väzby až do jej realizácie je nevyhnutná.
Ako obiter dictum možno dodať, že správnosť postupu najvyššieho súdu v konečnom
dôsledku odobril samotný ústavný súd vo svojom náleze č. k. III. ÚS 129/2018-179
z 2. mája 2018, ktorý po preskúmaní rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení
vydania nezistil porušenie práv sťažovateľa, a teda tým v podstate implicitne vyjadril
súhlasné stanovisko s pokračovaním obmedzovania osobnej slobody sťažovateľa. Inak tomu
bolo napríklad v Českej republike, v ktorej Ústavný súd Českej republiky opakovane zrušil
rozhodnutie ministra spravodlivosti Českej republiky o povolení vydania žiadanej osoby do
cudziny (napríklad nález sp. zn. III. ÚS 665/2011, III. ÚS 1924/2018).
Ak by teda najvyšší súd pred rozhodnutím ústavného súdu rozhodol o prepustení
sťažovateľa z vydávacej väzby, realizácia rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení
vydania sťažovateľa by bola len iluzórna.
V dôsledku týchto skutočností generálny prokurátor napádané rozhodnutie
najvyššieho súdu považuje za zákonné a opodstatnené. Odôvodnenie rozhodnutia je ucelené
a komplexné, a to bez zjavných prvkov svojvôle či nestrannosti. K porušeniu práv
označených sťažovateľom v konaní pred najvyšším súdom nedošlo.
2. K otázke pod písm. b)
Je pravdou, že Trestný poriadok neustanovuje maximálne prípustnú celkovú lehotu
vydávacej väzby. K dôvodom, prečo je tomu tak, je potrebné uviesť nasledovné.
V prvom rade vydávacia väzba je osobitným druhom/typom väzby, a preto sa priamo
neuplatňuje žiadny z väzobných dôvodov a ani podmienky ustanovené Trestným poriadkom
pre bežnú väzbu vo vnútroštátnom trestnom konaní (§ 71 a 84 Trestného poriadku,) (bližšie
napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 34/2010, nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1301/17). Inštitút vydávacej väzby má totiž iný charakter než
väzby v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlave prvej časti Trestného poriadku. Účelom
vydávacieho konania je zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, čiže
zabrániť, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania. Výsledkom je vydanie osoby do štátu,
ktorý vedie proti nej trestné konanie, čím sa rešpektuje a dodržiava pozitívny záväzok
vyplývajúci pre dožiadané štáty z medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred
vnútroštátnou právnou úpravou. Ustanovenia § 76 a 76a Trestného poriadku teda nemajú
povahu referenčných ustanovení k ustanoveniam § 506 až 514 Trestného poriadku. Ani
subsidiárne použitie ustanovení o nahradení väzby podľa § 80 až 84 Trestného poriadku nie
je možné, pretože ide o úplný iný charakter väzby, dôvody podľa § 71 sa neposudzujú
zo zákona a nie je možné ich modifikovať pre účely rozhodnutia o záruke (bližšie
Čentéš, J. a kol. Trestný poriadok - Veľký komentár. 3. aktualizované vydanie. Žilina:
Eurokódex, s. r. o., s. 883).
Účel, podmienky a trvanie vydávacej väzby má právny základ v medzinárodných
zmluvách upravujúcich medzinárodnú justičnú spoluprácu. Vo vzťahu k Ruskej federácii ide
o Európsky dohovor o vydávaní z 13. decembra 1957 (publikovaný pod č. 549/1992 Z. z.
a jeho dva dodatkové protokoly z 15. októbra 1975 (publikované pod č. 10/1997)
a zo 17. marca 1978 (publikovaný pod č. 11/1997 Z. z.), ktorý exaktne nestanovuje dĺžku
vydávacej väzby.
Celková dĺžka vydávacej väzby nie je obmedzená žiadnym relevantným právnym
predpisom a ani čl. 5 dohovoru neurčuje časový limit trvania vydávacej väzby. Nečiní tak
ani zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,
ktorý upravuje vydávanie osôb medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie.
Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že primeranosť dĺžky trvania vydávacej väzby je
zásadne posudzovaná individuálne a je determinovaná skutkovými okolnosťami veci
s mantinelmi spočívajúci napríklad v nemožnosti vydania do cudziny zistenej už v priebehu
vydávacieho konania alebo spočívajúceho v čisto formálnom postupe kompetentných
orgánov, ktorých postup dosahuje čas rovnajúci sa výkonu právoplatne uloženého trestu
odňatia slobody a iné (bližšie napríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 686/2016).
Vo všeobecnosti možno uviesť, že procesný postup pri vydávaní (ďalej aj
,,extradícia“) osoby do cudzieho štátu je zjavne neobvykle zložitý, pretože ak dotknutá
osoba využije plne všetky možnosti podávania žiadostí a opravných prostriedkov, ktoré má
k dispozícii, potenciálne tento proces zahŕňa rozhodovanie dvoch súdov podľa Trestného
poriadku, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, dvoch súdov v oblasti správneho
súdnictva, ministra spravodlivosti a tri rozhodovania ústavného súdu (bližšie nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 1924/18).
Významne ovplyvniť priebeh vydávacieho konania môže aj konanie pred ESĽP.
Vo vzťahu k Slovenskej republike sa to stalo opakovane. Napríklad vo veci Anzor
Chadidivich Chentiev (sťažnosť č. 21022/08, č. 40943/14) došlo k vydaniu žiadanej osoby
do Ruskej federácie až po deviatich rokoch trvania vydávacej väzby (bližšie napríklad
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 37/2013).
V tejto súvislosti možno poukázať i na iné zahraničné právne úpravy, ktoré tiež
neustanovujú maximálnu lehotu väzby, v ktorej sa môže nachádzať vyžiadaná osoba.
V praxi môže vydávacia väzba trvať až do samotného fyzického odovzdania vyžiadanej
osoby dožadujúcemu štátu. Je tomu tak napríklad v Poľskej republike (čl. 263, čl. 605
a 605a Trestného poriadku Poľskej republiky), vo Francúzskej republike (čl. 696-18 CPP)
či v Českej republike (§ 96 ods. 1 zákona o medzinárodnej justičnej spolupráci), v ktorej je
upravená len lehota trvania vydávacej väzby po rozhodnutí ministra o povolení vydania.
Naopak, existujú právne úpravy, ktoré ohraničujú dĺžku trvania vydávacej väzby. Napríklad
podľa § 178 StPO môže v Rakúskej republike trvať vydávacia väzba maximálne dva roky.
Otázky zákonnej právnej úpravy vydávacej väzby, ale i väzby v súvislosti
s realizáciou európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré rozhodne nie sú dokonalou právnou
úpravou, však primárne prislúchajú zákonodarcovi (bližšie napríklad nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 63/06, II. ÚS 1301/17, III. ÚS 1924/18). Aktuálne celková
dĺžka vydávacej väzby v podmienkach Slovenskej republiky nesmie byť z hľadiska dodržania
práva na osobnú slobodu celkom neprimeraná, aby nedošlo k porušeniu základných práv
a slobôd osoby, o vydanie ktorej ide.
3. K otázke pod písm. c)
Podľa platnej právnej úpravy môže vydávacia väzba spočívať v prípade, ak sa
vyžiadaná osoba nachádza vo vnútroštátnej väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody
uloženého slovenským súdom (§ 507 Trestného poriadku). Iný dôvod spočívania vydávacej
väzby nie je upravený. Napriek tomu, ak na základe sťažnosti konajúci orgán (napríklad
ústavný súd alebo ESĽP) rozhodne o odklade výkonu rozhodnutia o povolení vydania
vyžiadanej osoby, nemožno interpretovať tento procesný úkon inak, ako dôvod na
spočívanie vydávacej väzby. Opačný výklad by viedol k ohrozeniu inštitútu vydávacej väzby
(v prípade prepustenia vyžiadanej osoby na slobodu z vydávacej väzby) alebo k porušeniu
práv vyžiadanej osoby (v prípade extradície vyžiadanej osoby). Príkladom môže byť
vydávacie konanie vo veci . Na základe sťažnosti vydal
ESĽP predbežné opatrenie o zákaze jeho vyhostenia zo Slovenskej republiky, ktoré podľa
oznámenia ESĽP ostalo v platnosti až dovtedy, kým sa nerozhodne o jeho sťažnosti
ústavným súdom. Napriek tomu bol orgánmi Slovenskej republiky vyhostený
do Alžírska. ESĽP vo svojom rozhodnutí z 24. septembra 2012 (sťažnosť č. 33809/08) okrem
iného konštatoval porušenie práva na individuálnu sťažnosť podľa článku
34 Dohovoru z dôvodu nerešpektovania predbežného opatrenia Európskeho súdu, ktoré
bolo vydané za účelom ochrany jeho práv.
Ako bolo vyššie uvedené, samotný fakt, že bolo rozhodnuté o odklade výkonu
rozhodnutia vnútroštátnych orgánov o povolení vydania, neznamená povinnosť príslušných
orgánov prepustiť vyžiadanú osobu z vydávacej väzby.
Z týchto dôvodov generálny prokurátor má za to, že predbežné opatrenie ESĽP, resp.
ústavného súdu, je prekážkou nielen v súvislosti so spočívaním vydávacej väzby, ale aj
s možnosťou ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení/nepovolení vydať vyžiadanú
osobu do dožadujúceho štátu tak, ako to správne uvádza Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky vo svojom liste sp. zn. 9838/2014/K09/IG z 13. novembra 2014.
Opodstatnenosť tohto postupu sa odvíja aj od riešenia kolízie dvoch medzinárodných
záväzkov, z ktorých jedným z nich je záväzok vyplývajúci z medzinárodnej zmluvy
o vydávaní (extradícii) osôb na trestné stíhanie alebo na výkon trestu a druhým z nich je
záväzok vyplývajúci z dohovoru. Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika je právnym
štátom, je namieste vždy dať prednosť záväzkom vyplývajúcim z dohovoru, keďže
rešpektovanie a ochrana ľudských práv sú imanentnými atribútmi materiálne chápaného
právneho štátu. Rešpektuje sa tým i vôľa vyžiadanej osoby, ktorá požaduje od iného
príslušného orgánu o garantovanie svojich práv.
4. K otázke pod písm. d)
Je nesporné, že osoby pozbavené osobnej slobody majú právo na trestné konanie
v primeranej lehote, a ak tomu tak nie je, majú byť behom konania prepustené. Univerzálny
návod v zmysle konkrétnych lehôt trvania vnútroštátnej či vydávacej väzby neposkytuje ani
ESĽP, ktorý i keď dáva prednosť väzobným veciam a priznáva im osobitnú naliehavosť,
konkrétne riešenie ponecháva na vyhodnotení každého jednotlivého prípadu. Istým
základným korektívom dĺžky akejkoľvek väzby je výška očakávaného či uloženého trestu
odňatia slobody, teda nie automatická aplikácia hornej hranice trestnej sadzby, ale reálny
predpoklad trestu po posúdení relevantných okolností konkrétnej veci. Okrem toho dĺžku
väzby determinuje samotný postoj osoby pozbavenej slobody (odmietnutie vypovedať či
spolupracovať s príslušnými orgánmi, veľký počet jeho sťažností a pod.).
Posudzovanie trvania vydávacej väzby je však výlučne vecou príslušných súdov, t. j.
krajského súdu v prvom stupni a najvyššieho súdu v druhom stupni. Rešpektujúc nezávislosť
a nestrannosť súdnej moci nie je aktuálne ustanovený žiadny kompetentný orgán k výkonu
dohľadu nad príslušnými súdmi v súvislosti s trvaním lehôt a postupu v rozhodovaní
o vydávacej väzbe. Pred rokom 1990 bol síce prokurátor tým všeobecným orgánom, ktorý
realizoval aj dozor nad zákonnosťou postupu a rozhodovaním súdov, čo je však v príkrom
rozpore s koncepciou právneho a demokratického štátu, ku ktorej sa Slovenská republika
hlási. Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy kreovať akýkoľvek orgán, ktorý by bol poverený
výkonom dohľadu nad činnosťou súdov. Spôsob realizácie úloh zverených súdom
ústavodarcom alebo zákonodarcom podlieha preskúmaniu ústavným súdom alebo ESĽP.»
5.4 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv z 26. apríla 2019
Verejná ochrankyňa práv vo svojom písomnom vyjadrení zaujala k veci nasledujúce
stanovisko:
«Zmyslom a účelom extradičného konania je vydanie osoby na trestné stíhanie/výkon
trestu do zahraničia. Logicky, ako aj z právnej úpravy teda možno odvodiť, že ide
o procesný úkon, ktorý je najmä operatívny a má slúžiť iba na presun osoby. Tomu by preto
mala zodpovedať aj povaha a dĺžka obmedzenia osobnej slobody – teda extradičnej väzby.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že
nasledujúce požiadavky týkajúce sa extradičnej väzby je možné považovať za akýsi
minimálny štandard v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru:
a) väzba má sledovať iba účel vyhostiť osobu,
b) dĺžka väzby má byť primeraná,
c) zaistená osoba má byť prepustená, ak vyhostenie nie je možné realizovať
v primeranej dobe,
d) vnútroštátne orgány majú konať s náležitou starostlivosťou a efektívnosťou.
V prípade sťažovateľa je zrejmé, že viaceré z týchto požiadaviek neboli dodržané,
a to:
b) sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode od 21. januára 2011 až do
17. júla 2018, teda viac ako 7 rokov, hoci sa jednalo o extradíciu na trestné konanie, a teda
sa na neho stále hľadelo ako na nevinného. Aj napriek tomu, že v určitých časových úsekoch
existovali prekážky jeho vydania (čo však neznamená automaticky nutnosť obmedziť jeho
slobodu), z podkladov, ktoré mám k dispozícii v žiadnom prípade nevyplýva, že dĺžka väzby
a obmedzenia jeho osobnej slobody bola primeraná – na porovnanie uvádzam maximálnu
dĺžku väzby pri obzvlášť závažných zločinoch, ktorá je 5 rokov;
c) počas trvania predbežného opatrenia ESĽP, ako aj následného rozhodovania
ministerky spravodlivosti bol sťažovateľ celý čas vo väzbe, hoci najmi vo vzťahu
k rozhodovaniu ESĽP bolo možné očakávať, že vyhostenie nebude možné realizovať
v primeranom čase. Súd teda mal zvažovať, či je väzba stále potrebná, resp. vhodná,
prípadne či sa nedá nahradiť iným miernejším opatrením. Takúto úvahu súd nevykonal.
V obdobnom prípade Ústavný súd Českej republiky považoval väzbu osoby za úplne
neprijateľnú: „Keďže je rozhodnutie ministra spravodlivosti o povolení vydania sťažovateľa
do Gruzínska podmienené definitívnym súdnym rozhodnutím v konaní o poskytnutie
medzinárodnej ochrany a v súčasnosti nie je možné predvídať: s ohľadom na doterajší
priebeh, ako dlho toto konanie ešte potrvá, nie je možné ani uvažovať o tom, že by
sťažovateľ mohol zotrvávať vo väzbe po celú dobu s odôvodnením, ktoré podali všeobecné
súdy“,
d) v konaní slovenských orgánov, najmä ministra spravodlivosti, resp. ministerky
spravodlivosti možno konštatovať veľmi dlhé obdobie nečinnosti, a to odo dňa 24. marca
2016, kedy ESĽP zamietol sťažnosť sťažovateľa, až do 7. februára 2018, kedy povolila jeho
vydanie do Ruskej federácie. ESĽP v minulosti vo viacerých prípadoch aj omnoho kratšie
doby väzby spôsobené neefektívnym konaním štátnych orgánov považoval za porušenie čl. 5
ods. 1 písm. f) Dohovoru.
B. K otázke, aká by mala byť podľa Vášho právneho názoru maximálne prípustná
celková lehota vydávacej väzby...
Vzhľadom na účel a zmysel vydávacej väzby považujem súčasnú právnu úpravu za
dostatočnú. Rovnako aj ESĽP sa viackrát vyjadril, že štát nemá povinnosť stanoviť
maximálnu prípustnú dobu trvania obmedzenia slobody. Je však potrebné zároveň
zdôrazniť, že pri extradičnej väzbe je potrebné dodržiavať už spomenuté základné
požiadavky a dbať na zmysel extradičného konania.
C. K tomu, či podľa Vášho názoru je možné uvažovať o porušení sťažovateľom
označených práv aj počas trvania predbežného opatrenia vydaného Európskym súdom pre
ľudské práva...
Ako som už uviedla v bode A písm. c), zaistená osoba má byť prepustená, ak
extradíciu nie je možné realizovať v primeranom čase.
D. K tomu, ktorý orgán verejnej moci je podľa Vášho právneho názoru kompetenčne
ustanovený k dohľadu nad trvaním lehôt a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe...
Napriek tomu, že Trestný poriadok výslovne neustanovuje, ktorý orgán má vykonávať
dohľad nad trvaním lehôt a postupom v rozhodovaní o vydávacej väzbe, som toho názoru,
že takýmto orgánom môže byt' prokurátor, čo je možné odvodiť z ustanovení zákona
o prokuratúre. V zmysle 4 zákona o prokuratúre totiž prokurátor vykonáva dozor nad
zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo
osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného
oprávneného štátneho orgánu. Zároveň v zmysle 17 ods. 2 g) tohto zákona prokurátor
zabezpečuje výkon medzinárodnej spolupráce v trestných veciach v rozsahu ustanovenom
osobitnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným
zákonom a právne záväznými aktmi Európskej únie.»
5.5 Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa
Právny zástupca sťažovateľa k poskytnutým písomným vyjadreniam oslovených
orgánov verejnej moci zaujal toto stanovisko:
«Úvodom považujeme za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu pridržiavame
argumentácie uvedenej v podanej ústavnej sťažnosti a rovnako sa v plnom rozsahu
stotožňujeme s vyjadrením verejnej ochrankyne práv.
II. K neústavnosti väzby sťažovateľa
Sme toho názoru, že do práva na osobnú slobodu možno ústavne zasiahnuť len za
splnenia troch základných podmienok – legality zásahu (do tohto práva možno zasiahnuť
len z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom), legitimity zásahu (či zásah sleduje
legitímny účel) a jeho primeranosti. Sme toho názoru, že väzba sťažovateľa nespĺňala
v jednotlivých fázach ani komponent legality, ani legitimity a s ohľadom na celkovú dĺžku
väzby ani primeranosti.
1. K legalite väzby sťažovateľa
Sme toho názoru, že požiadavka legality vyžaduje, aby štát vždy rešpektoval tie
pravidlá, ktoré pre väzbu (vrátane vydávacej väzby), jej dĺžku, spôsob počítania lehôt väzby
v zákone vymedzil. Súčasne (keďže ide o zásahy do jedného z najdôležitejších práv osôb) je
nevyhnutné, aby tieto pravidlá ustanovené zákonom boli dostatočne určité a zrozumiteľné
pre adresáta pred tým, ako je voči nemu vydané rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody.
Inými slovami, reflektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uvedenú v ústavnej
sťažnosti, štát nemá povinnosť v zákone ustanoviť maximálnu lehotu vydávacej väzby,
spôsob jej počítania či dôvody prepustenia z vydávacej väzby, ale ak tak urobí, je povinný
tieto pravidlá rešpektovať.
Podľa ustanovenia § 506 ods. 2 a 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok:
„(2) Ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že vydanie do
cudziny je prípustné, vezme krajský súd túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil
predseda senátu podľa odseku 1.
(3) Predseda senátu krajského súdu nariadi príkazom prepustenie osoby z vydávacej
väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň
po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania do cudziny; v prípade uvedenom
v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia výkonu vydávacej väzby, ak
minister spravodlivosti o povolení vydania rozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda
senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak
a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,
b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti
vydanie nepovolil, alebo
c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.“
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že medzi rozhodnutím súdu o prípustnosti vydania
a rozhodnutím ministra o povolení vydania zákon neustanovuje konkrétnu lehotu väzby.
Po rozhodnutí ministra spravodlivosti však dĺžka väzby nemôže presiahnuť 60 dní.
Na tomto mieste považujeme za potrebné poukázať na druhé vyjadrenie najvyššieho
súdu, z ktorého vyplýva, že na vydávaciu väzbu, sa podľa ustálenej judikatúry najvyššieho
súdu „subsidiárne použijú len ustanovenia skorších častí tohto zákona o spôsobe
rozhodovania... avšak nevzťahujú sa na tento režim väznenia osoby ďalšie náležitosti...“.
Na predmetnú 60-dňovú lehotu sa preto nevzťahujú ani ustanovenia Trestného poriadku
o počítaní lehôt väzby.
Keďže zákonodarca výslovne ustanovil, že vydávacia väzba po rozhodnutí ministra
spravodlivosti musí byť ukončená najneskôr v 60-ty deň, túto lehotu je potrebné
rešpektovať. Domnievame sa, že lehotu je nutné počítať odo dňa vydania, resp.
právoplatnosti rozhodnutia ministra (ide o ten istý deň, keďže sa nedoručuje). Na plynutie
tejto lehoty nemá vplyv prípadné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
o predbežnom opatrení ani rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia ministra. A to preto, že zákonodarca to v Trestnom poriadku neupravil.
Považujeme za potrebné zdôrazniť, že odklad vykonateľnosti poskytovaný ústavným
súdom sa vzťahuje na vykonateľnosť rozhodnutia, nie na právoplatnosť (právnu existenciu
a nezmeniteľnosť zo strany ministra) rozhodnutia, preto ani z povahy veci nemôže mať
účinky na plynutie lehoty, ktorú zákonodarca spája s vydaním, resp. právoplatnosťou
rozhodnutia. Nemožno rozumne dospieť k záveru (tvrdenému najvyšším súdom), že by
odklad vykonateľnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti mohol mať účinok do stavu pred
vydaním tohto rozhodnutia. V takom prípade by totiž ad absurdum ani nebolo možno
rozhodnutie ministra spravodlivosti preskúmať, keď priznaním odkladného účinku by
právne a fakticky zaniklo.
Je potrebné uviesť, že zákonodarca v danom ustanovení reflektoval fakt, že na
vydanie predbežného opatrenia alebo odkladu vykonateľnosti nie je právny nárok. Prejavil
preto dôveru ústavnému súdu a Európskemu súdu pre ľudské práva, že neposkytnú
predbežnú ochranu takej sťažnosti, ktorá je zjavne neopodstatnená. Teda v situácií, ak by
nemohlo dôjsť k porušeniu práv alebo ak by sťažnosť bola zneužitím práva. Preto plynutie
60-dňovej lehoty naviazal na moment vydania, resp. právoplatnosti rozhodnutia ministra
spravodlivosti a nie na moment jeho vykonateľnosti.
Nad rámec vyššie uvedeného tvrdíme, že zákonodarca výslovne upravil aj
obligatórny dôvod prepustenia z vydávacej väzby bez ohľadu na to, či ide o väzbu pred
alebo po rozhodnutí ministra spravodlivosti v ustanovení § 506 ods. 3 písm. c) Trestného
poriadku, keď uviedol:
„Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak
c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.“
Zákonodarca explicitne uložil predsedovi súdu povinnosť prepustiť osobu
z vydávacej väzby vtedy, ak z akéhokoľvek dôvodu zanikli dôvody, resp. možnosť realizácie
vydania. Nariadením predbežného opatrenia zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva
podľa nášho názoru došlo v zásade k zániku možnosti realizovať vydanie počas vopred
neznámeho časového intervalu. Sme preto toho názoru, že po nariadení predbežného
opatrenia zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva mal byť sťažovateľ v súlade
s ustanovením § 506 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku prepustený z väzby. Až po
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva bolo možné uvažovať o opätovnom vzatí
sťažovateľa do vydávacej väzby. Stotožňujeme sa v tejto časti v plnom rozsahu s právnym
názorom verejnej ochrankyne práv, že „zaistená osoba má byť prepustená, ak extradíciu nie
je možné realizovať v primeranom čase.“
Zhrňujúc vyššie uvedené sme toho názoru, že väzba sťažovateľa, prekračujúca lehotu
60 dní odo dňa vydania rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení vydania a väzba
sťažovateľa počas platnosti nariadeného neodkladného opatrenia Európskeho súdu pre
ľudské práva bola nezákonná, a preto došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.
2. K legitimite väzby sťažovateľa
Väzba musí byť vždy aj legitímna, teda musí sledovať legitímny účel a môže trvať len
počas existencie tohto účelu. V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je legitímnym účelom
vydávacej väzby vedenie vydávacieho konania. Nie potrestanie vydávanej osoby.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva v veci Quinn v. Francúzsko zo dňa 22.03.1995, sťažnosť č. 18580/91, séria A č. 311;
Chahal v. Spojené kráľovstvo zo dňa 15.11.1996, sťažnosť č. 22414/93, Reports 1996-V;
Gallardo Sanchez v. Taliansko zo dňa 24.03.2015, sťažnosť č. 11620/07 ako aj rozhodnutia
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1801/14 zo dňa 09.12.2014, sp. zn.
II. ÚS 3053/16 zo dňa 13.12.2016) možno vyvodiť, že v prípade ak sa extradičné konanie
nevedie s dostatočnou starostlivosťou a primeranou rýchlosťou (due dilligence), zaniká účel
vydávacej väzby a osobu pozbavenú osobnej slobody je potrebné prepustiť.
V tomto prípade bez ohľadu na dobu, počas ktorej bolo vo veci sťažovateľa platné
predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, je možné konštatovať zásadné
obdobia nečinnosti v extradičnom konaní od 24.03.2016 do 07.02.2018. V tomto období nič
právne nebránilo príslušným orgánom ukončiť extradičné konania, ale tie napriek tomu
v konaní nepokračovali. Sme preto toho názoru, že vydávacia väzba v prípade sťažovateľa
už v danom období stratila svoj účel a sťažovateľ mal byť prepustený na slobodu.
Neobstojí argumentácia ministerstva spravodlivosti, že v danom čase malo brániť
ďalšiemu vedeniu extradície azylové konanie sťažovateľa. To totiž nebolo ukončené až do
momentu vydania sťažovateľa, pričom v inom konaní pred ústavným súdom ministerstvo
spravodlivosti tvrdilo, že azylové konanie sťažovateľa netvorí v jeho veci prekážku vydania
(príloha č. 1) a za pravdu mu dal aj ústavný súd (nález sp. zn. III. ÚS 129/2018-179
zo dňa 02.05.2018). Prístup ministerstva, keď v konaní vo veci rozhodnutia o povolení
vydania tvrdí, že naň nemá vplyv azylové konanie a v konaní o posudzovaní primeranosti
dĺžky väzby tvrdí, že azylové konanie malo mať vplyv na rozhodovanie o povolení vydania,
považujeme za účelovú. Sme toho názoru, že za súčasť extradičného konania možno
považovať len také konania, ktorých ukončenie je zo zákona nevyhnutné pred povolením
vydania sťažovateľa. Teda také konania, ktorých priebeh mohol tvoriť prekážku vydania.
Azylové konanie sťažovateľa pod takéto vymedzenie nespadá v súlade s rozhodnutím
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2018 zo dňa 02.05.2018 a predloženou argumentáciou
ministerstva.
Považujeme za potrebné uviesť, že sťažovateľ požiadal druhý krát o azyl
dňa 09.12.2010, pričom už v čase rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
(24.03.2016) trvalo azylové konanie celkom zjavne neprimeranú dobu takmer 6 rokov.
Neobstojí argumentácia ministerstva, že čakalo na moment, kedy bude „zjavné, že toto
konanie nebude v dohľadom čase ukončené“.
Zhrňujúc vyššie uvedené sme toho názoru, že vydávacia väzba sťažovateľa stratila
svoju legitimitu, a preto došlo tiež k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.
III. K otázke maximálnej prípustnej celkovej lehote vydávacej väzby
Sme toho názoru, že prípustnosť dĺžky vydávacej väzby je potrebné posudzovať
individuálne. Aj väzba trvajúca dni, či mesiace môže stratiť svoju legitimitu, či legalitu
a môže byť preto neústavná.
Na druhej strane niektoré väzby (vrátane vydávacej väzby) už pre ich dĺžku možno
považovať, podľa nášho názoru, za celkom zjavne neprimerané. Pripustenie nekončenej
dĺžky väzby by totiž viedlo k možnosti odňatia podstaty práva na osobnú slobodu osoby,
ktorá sa v súlade s princípom prezumpcie neviny považuje za osobu nevinnú. Väzba sa totiž
nikdy nemôže stať sama o sebe trestom a má vždy len dočasný charakter. V opačnom
prípade by došlo k ohrozeniu podstaty práva na osobnú slobodu v rozpore s čl. 13 ods. 4
Ústavy a k porušeniu zásady minimalizácie a zdržanlivosti pri zásahoch do práva na osobnú
slobodu (KLÍMA, K. a kol.: Komentář k Ústavě a Listině. 2. díl. 2. rozšírené vydání. Plzeň:
Aleš Čenek, 2009. Str. 989 -990). Maximálna celková lehota vydávacej väzby by mala byť
tiež taká, aby v nej bolo možné, v prípade ak príslušné orgány postupujú v súlade
so zákonom, ukončiť vydávacie konanie. Mala by byť tiež primeraná k ďalším maximálnym
lehotám väzby podľa právneho poriadku.
Zhrňujúc vyššie uvedené, že vydávacia väzba by nemala v žiadnom prípade prekročiť
lehotu 5 rokov, teda maximálnu celkovú lehotu väzby v právnom poriadku Slovenskej
republiky. V prípade sťažovateľa väzba trvala 7 rokov, pričom 2 roky predstavovali
nečinnosť konajúceho ministra, resp. ministerky spravodlivosti.
IV. K otázke dohľadu nad trvaním lehôt a postupov pri rozhodovaní o vydávacej
väzbe
V tejto otázke sa stotožňujeme s názorom verejnej ochrankyni práv. Dozor nad
trvaním väzby podľa nášho názoru zveruje prokuratúre ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b)
a g)zákona č. 153/2001 Z. z. zákon o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Podľa
tohto ustanovenia:
„Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori
b) dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby
pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe
rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,
g)podieľaním sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných na
predchádzanie porušovaniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov,“
Pričom práve prokurátor v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 písm. g) zákona
o prokuratúre zabezpečuje výkon medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. Na základe
žiadosti, resp. návrhu prokurátora alebo osoby, ktorá je na osobnej slobode obmedzená
vydávacou väzbou o jej prepustení na slobodu rozhoduje v prvom stupni predseda
príslušného krajského súdu – ustanovenie § 506 ods. 3 Trestného poriadku.»
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon o ústavnom súde účinný od 1. marca
2019. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj
na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.
10.2 Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
10.3 Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
11. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
12. Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a bezpečnosť. Nikto nesmie
byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem
prípadov, keď sa tak stane na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.
13. Podľa § 506 ods. 3 Trestného poriadku predseda senátu krajského súdu nariadi
príkazom prepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím
orgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení
vydania do cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa
nastúpenia výkonu vydávacej väzby, ak minister spravodlivosti o povolení vydania
rozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej
väzby tiež, ak
a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,
b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti
vydanie nepovolil, alebo
c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.
14. Európsky dohovor o vydávaní
14.1 Právna úprava väzby v Európskom dohovore o vydávaní (publikovaný
pod č. 549/1992 Z. z.) v znení jeho dodatkových protokolov č. 1 (publikovaný
pod č. 10/1997 Z. z.) a č. 2 (publikovaný pod č. 11/1997 Z. z.) bola zohľadnená v právnej
úprave vydania do cudziny podľa § 498 a nasl. Trestného poriadku (pozri aj dôvodovú
správu k tomuto zákonu).
14.2 V Európskom dohovore o vydávaní je výslovne ohraničené len trvanie
predbežnej väzby (zadržania), t. j. obmedzenie osobnej slobody dotknutej osoby ešte
pred tým, ako je doručená oficiálna žiadosť o vydanie (čl. 16 ods. 4 Európskeho dohovoru
o vydávaní). Maximálna možná dĺžka obmedzenia osobnej slobody je v takom prípade
40 dní. Po doručení žiadosti o vydanie však už Európsky dohovor o vydávaní dĺžku väzby
výslovne neobmedzuje. Napriek tomu by však dĺžka vydávacej väzby mala byť primeraná
trestu, ktorý možno v prípade odsúdenia vyžiadanej osobe uložiť. Tento záver vyplýva
z odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (86) 13 a je zohľadnený aj v publikácii
„Vydávanie. Európske štandardy“, ktorá bola vydaná Radou Európy.
14.3 Vo vzťahu k trvaniu väzby teda platí, že ak dožiadaná strana považuje trvanie
väzby vo vydávacom konaní za disproporčné voči trestu, ktorý v prípade odsúdenia možno
dotknutej osobe uložiť, mala by sa obrátiť na dožadujúcu stranu pre účely uistenia,
či na vydaní stále trvá. Dožadujúca strana by o tomto mala dožiadanú stranu bezodkladne
informovať.
14.4 Určitým kritériom pre dĺžku vydávacej väzby je tak dĺžka samotného trestu,
ktorý môže byť dotknutej osobe uložený.
15. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
15.1 Relevantným ustanovením týkajúcim sa vydávacej väzby je čl. 5 ods. 1 písm. f)
dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním
ustanoveným zákonom, ktorým je okrem iného aj zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Toto ustanovenie
na rozdiel od čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nevyžaduje, aby bola väzba odôvodnená
potrebou zabrániť dotknutej osobe v úteku alebo v spáchaní trestného činu, ale umožňuje
zbaviť osobnej slobody jednotlivca, proti ktorému sa vedie konanie o vyhostení alebo
vydaní, avšak nevyžaduje, aby súčasne bolo zbavenie osobnej slobody nevyhnutné
napríklad na účely zabrániť dotknutému jednotlivcovi v trestnej činnosti či úteku (porov.
rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Chahal proti Spojenému kráľovstvu z 15. 11. 1996
č. 22414/93, § 112, vo vzťahu k vyhosteniu, ktorý možno analogicky vztiahnuť aj
na konanie o vydaní, k tomu pozri rozsudok Veľkej komory vo veci A. a ďalší proti
Spojenému kráľovstvu z 19. 2. 2009 č. 3455/05, § 164; rozsudok Veľkej komory vo veci
Khlaifia a iní proti Taliansku z 15. 12. 2016 č. 16483/12, § 90). Zbavenie osobnej slobody
podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru musí byť však zákonné, teda musí prebehnúť v súlade
s vnútroštátnym právom z hľadiska hmotného i procesného (porov. už citované rozsudky A.
a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, § 164; Khlaifia, § 91 – § 92).
15.2 V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno však držať osobu vo väzbe
alebo ju inak obmedzovať na slobode len vtedy, kým je v konaní o jej vyhostení alebo
vydaní postupované s náležitou starostlivosťou (pozri už citované rozsudky Chahal, § 113;
A. a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, § 164; Khlaifia, § 90). Obmedzenie osobnej slobody
nesmie byť prejavom ľubovôle (rozsudok ESĽP vo veci Gallardo Sanchez proti Taliansku
z 24. 3. 2015 č. 11620/07, § 39 a nasl.), a preto je potrebné skúmať, či v čase držania
jednotlivcov vo väzbe vykonávala verejná moc úkony s cieľom zabezpečiť ich vyhostenie
alebo vydanie a či sa, naopak, v extradičnom konaní nevyskytovali neospravedlniteľné
obdobia nečinnosti, ktoré sú pripísateľné štátu (porov. napr. rozsudok ESĽP vo veci
Molotchko proti Ukrajine z 26. 4. 2012 č. 12275/10, § 172 – § 176; rozsudok ESĽP vo veci
Khodzhamberdiyev proti Rusku z 5. 6. 2012 č. 64809/10, § 89 a nasl.; rozsudok ESĽP
vo veci Ermakov proti Rusku zo 7. 11. 2013 č. 43165/10, § 251 a nasl.). Rozhodujúca
pritom nie je doba, po ktorú je obmedzená osobná sloboda jednotlivcov v súvislosti
s konaním o ich vyhostení alebo vydaní, ale to, či sa v týchto konaniach skutočne plynule
pokračovalo s cieľom zabezpečiť vyhostenie alebo vydanie príslušného jednotlivca. Zatiaľ
čo v už citovanom rozsudku Chahal ESĽP aproboval väzbu trvajúcu už viac ako tri roky
a sedem mesiacov (§ 114 a § 123), naopak, v rozsudku Mokallal proti Ukrajine
z 10. novembra 2011, § 44, č. 19246/10, konštatoval ESĽP porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru,
keďže po tom, čo cudzí štát informoval ukrajinské orgány, že o vydanie sťažovateľa už
nemá záujem, trvalo jeho prepustenie z väzby dva dni. Podľa ESĽP ukrajinské orgány
nesplnili svoju povinnosť zabezpečiť, aby predĺženie obmedzenia osobnej slobody
sťažovateľa bolo čo najmenšie [ďalej porov. napr. rozsudok ESĽP vo veci Efremidze proti
Grécku z 21. 6. 2011 č. 33225/08, § 54 – § 57, v ktorom ESĽP konštatoval porušenie čl. 5
ods. 1 písm. f) dohovoru s ohľadom na to, že po dobu viac ako dvoch mesiacov nepodnikala
verejná moc žiadne kroky smerujúce k vyhosteniu sťažovateľky].
Pre lepšiu ilustráciu je nevyhnutné poukázať aj na niektoré známe lehoty vydávacej
väzby, ktorá trvala napríklad:
a) takmer osemnásť mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Eid proti Taliansku
z 22. 1. 2002, sťažnosť č. 53490/99, oddiel 1),
b) alebo dvadsaťjeden mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Blech proti Francúzsku
z 30. 6. 2005, sťažnosť č. 78074/01, oddiel 1),
c) ale taktiež aj dva roky a osem mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Kolompar proti
Belgicku z 24. 9. 1992, sťažnosť č. 11613/95, § 40 – § 43),
pričom, vychádzajúc z okolností vecí, tieto lehoty boli považované za rozporné s čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru.
15.3 Z už predostretej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že opodstatnenosť lehoty
trvania vydávacej väzby je determinovaná prebiehajúcim konaním o vydaní osoby
nachádzajúcej sa vo vydávacej väzbe, teda že vydávacia väzba je v súlade s čl. 5 ods. 1
písm. f) dohovoru iba vtedy, ak vydávacie konanie prebieha a vedie sa náležitým spôsobom.
Aby väzba nebola svojvoľná, musí byť vykonávaná v dobrej viere; musí sa úzko týkať
dôvodu väzby, o ktorý sa vnútroštátne orgány opierajú; miesto a podmienky väzby musia
byť primerané a dĺžka väzby nesmie presiahnuť dobu, ktorú možno odôvodnene požadovať
pre splnenie sledovaného účelu (napr. rozsudok ESĽP vo veci A. a ďalší proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05, bod 164).
15.4 Ďalšou relevantnou okolnosťou majúcou vplyv na posúdenie opodstatnenosti
lehoty trvania vydávacej väzby pri neexistencii zákonnej úpravy limitujúcej maximálnu
lehotu jej trvania je aj existencia procesných záruk, akou je účinný prostriedok nápravy,
ktorým možno namietať zákonnosť a dĺžku tejto väzby počas prebiehajúceho extradičného
konania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Louled Massoud proti Malte, sťažnosť č. 24340/08,
alebo rozsudok ESĽP vo veci J. N. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 37289/12, bod
82). Tento prostriedok musí byť dotknutej osobe k dispozícii počas trvania väzby a musí
tejto osobe zabezpečiť urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby a opodstatnenosti jej
ďalšieho trvania. Tento prieskum musí mať súdnu povahu a poskytovať záruky
zodpovedajúce danej forme obmedzenia osobnej slobody. Okrem toho musí byť spôsobilý
viesť k prepusteniu na slobodu v prípadoch, v ktorých je to potrebné. Napokon prostriedok
nápravy (jeho existencia a možnosť použitia) musí byť dostatočne určitý nielen v teórii,
ale aj v praxi, pretože v opačnom prípade nie sú splnené podmienky prístupnosti a účinnosti
vyplývajúce z relevantných ustanovení dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci J. N. proti
Spojenému kráľovstvu, bod 88).
16. Európsky zatýkací rozkaz
16.1 Konanie týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu je v Slovenskej republike
upravené zákonom č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 154/2010 Z. z.“). Týmto zákonom bolo do právneho
poriadku Slovenskej republiky prebraté rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV
z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými
štátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).
16.2 V tejto súvislosti je zaujímavé rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci vedenej pod sp. zn. C‑237/1511, ktoré sa týkalo aj dĺžky
väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Spornou otázkou bolo, či má vnútroštátny
súd v konaní pokračovať aj po uplynutí lehôt uvedených v čl. 17 rámcového rozhodnutia
(§ 24 zákona č. 154/2010 Z. z.). V tomto rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že ani uplynutie
lehôt uvedených v čl. 17 rámcového rozhodnutia nebráni ponechaniu vyžiadanej osoby
vo väzbe v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu, pokiaľ dĺžka
väzby nie je neprimeraná so zreteľom na znaky konania vedeného vo veci samej, čo musí
overiť vnútroštátny súd.
16.3 Aj v konaní o európskom zatýkacom rozkaze je tak obmedzená len dĺžka väzby
po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (§ 25 zákona
č. 154/2010 Z. z.; resp. čl. 23 rámcového rozhodnutia).
V.
Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a chronológia vykonaných procesných
úkonov vo veci
V.1 Obsah ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
z 30. apríla 2018
17. Najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí v podstatnom
uviedol:
„Uznesením Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2012, sp. zn. 3Ntc 1/2011, bolo
rozhodnuté, že podľa § 509 ods. 1 Tr. por. vydanie vyžiadanej osoby
, na trestné
stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy podľa § 209 ods. 2
(účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3
(nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej
zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení, spáchané
organizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu, ktorý
vystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej
škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí,
a to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a), e), z), ž) (pokus o zabitie
dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou
skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto
osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j. spôsobenie výbuchu, ktorý
vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie
značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov so zámerom pôsobenia na
mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou skupinou, ktorý nebol dokonaný
pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2 písm. a), e), z), ž) (zabitie, t. j. úmyselné
spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť nebezpečným
spôsobom, organizovanou skupinou spojenou s banditizmom) Trestného zákona Ruskej
federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ z 13. júna 1996 je prípustné.
Najvyšší súd uznesením z 10. júla 2014, sp. zn. 6Tost/37/2013, zamietol sťažnosť
vyžiadanej osoby proti tomuto uzneseniu.
Na základe sťažnosti z 15. júna 2012 na ESĽP, ktorou
namietal podľa článku 3 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, že
v prípade jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie by mu hrozilo riziko
mučenia, ESĽP rozhodol 18. júna 2012 o predbežnom opatrení, na základe ktorého nemôže
byť vydaný do Ruskej federácie. ESĽP následne 24. marca 2016 odmietol jeho sťažnosť, čím
došlo k zániku tejto predbežnej ochrany - zákazu vydať žiadateľa do Ruskej federácie.
Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky 7. februára 2018,
č. 2984/2016/83/K09/IG, podľa § 510 ods. 1 Tr. por. rozhodla o povolení vydania občana
Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy
podľa § 209 ods. 2 (účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch),
§ 222 ods. 3 (nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava
a nosenie strelnej zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení,
spáchané organizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu,
ktorý vystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie
značnej škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní
rozhodnutí, a to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a), e), z), ž)
(pokus o zabitie dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom,
organizovanou skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti
nezávislé od tejto osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j.
spôsobenie výbuchu, ktorý vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia
ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov
so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou
skupinou, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2
písm. a), e), z), ž) (zabitie, t. j. úmyselné spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám,
spáchané pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou spojenou
s banditizmom) Trestného zákona Ruskej federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ
z 13. júna 1996.
Ústavný súd uznesením z 21. marca 2018, sp. zn. III. ÚS 129/2018, prijal sťažnosť
v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 3 Dohovoru rozhodnutím
ministerky spravodlivosti zo 7. februára 2018, č. 2984/2016/83/K09/IG, na ďalšie konanie
a súčasne odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti do právoplatnosti
rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd konštatoval, že odkladom vykonateľnosti
do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu nemožno realizovať výkon namietaného
rozhodnutia o povolení vydania.
Treba súhlasiť s názorom krajského súdu, že vydávacia väzba trvá aj naďalej. Ani
najvyšší súd nie je názoru, že vyžiadaná osoba má byť z vydávacej väzby prepustená.
Podľa § 506 ods. 3 Tr. por. predseda senátu krajského súdu nariadi príkazom
prepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom,
najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania
do cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia
výkonu vydávacej väzby, ak minister spravodlivosti o povolení vydania rozhodol pred týmto
dňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak
a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,
b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti
vydanie nepovolil, alebo
c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.
Je pravdou, že 7. februára 2018 došlo k rozhodnutiu ministerky spravodlivosti
o povolení vydania , čím malo dôjsť k jeho vydaniu
a nariadeniu prepustenia z vydávacej väzby, súčasne však samotné vydanie nie je možné
realizovať, nakoľko 21. marca 2018 došlo k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia ministerky
spravodlivosti, čo znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu nemožno
realizovať výkon namietaného rozhodnutia o povolení vydania. Z uvedeného dôvodu
nemohla a nemôže uplynúť 60-dňová lehota od rozhodnutia ministerky spravodlivosti, lebo
toto rozhodnutie v súčasnosti nie je možné vykonať.
Pokiaľ ide o ďalšie dôvody uvádzané sťažovateľom, najvyšší súd pripomína, že
bol 21. januára 2011 vzatý do predbežnej a následne do vydávacej
väzby, v ktorej je doposiaľ.
Účelom vydávacej väzby je zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom
konaní na území Slovenskej republiky, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania.
Je nesporné, že extradičné konanie naďalej prebieha. Vydávacia väzba nie je väzbou podľa
štvrtej hlavy Trestného poriadku, preto súd pri rozhodovaní nie je viazaný dôvodmi väzby
podľa § 71 Tr. por., rovnako lehoty trvania väzby v zmysle § 76 ods. 6 Tr. por. nie je možné
aplikovať pri vydávacej väzbe.
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia správne uviedol, že za dôvod, ktorý vedie
k zániku vydávacej väzby iným spôsobom, možno považovať aj situáciu, keď dĺžka trvania
extradičného konania by spôsobila nezákonnosť väzby v zmysle Čl. 5 ods. 1 písm. f)
Dohovoru vo svetle judikatúry ESĽP. Ani zákon, ani článok 5 Dohovoru neobsahujú časové
limity celkového trvania vydávacej väzby. Zákonnosť väzby sa musí posudzovať so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu. Podľa stanoviska ESĽP vydávacia väzba je zákonná po
celú dobu trvania extradičného konania. Ak sa však extradičné konanie nevedie
s primeranou rýchlosťou, zaniká aj zákonnosť vydávacej väzby.
V danom prípade bolo extradičné konanie zavŕšené rozhodnutím ministerky
spravodlivosti, ktoré však z dôvodu ústavnej sťažnosti a odkladu vykonateľnosti nie je
možné realizovať. O to viac je daná potreba prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom
konaní aj naďalej preto, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania. V extradičnom konaní
je potrebné rozlišovať dve štádiá konania. Prvé štádium konania je rozhodovanie súdu
o prípustnosti vydania. Také rozhodnutie je vo vzťahu ku konkrétnemu trestnému činu, nie
k účelu vydania. Súd rozhoduje o tom, či je prípustné vydanie pre daný skutok (trestný čin),
nerozhoduje o tom, či je prípustné vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu.
Vyplýva to zo zásady Špeciality, ktorá sa vzťahuje na konkrétne trestné činy (skutky).
Konečnou a záverečnou fázou extradičného konania je rozhodovanie o povolení vydania,
o ktorom rozhoduje minister spravodlivosti. Ustanovenie § 510 ods. 2 Tr. por. vymedzuje
dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povolenie vydania, aj keď súd
vyslovil jeho prípustnosť. Tieto dve štádiá v extradičnom konaní treba rozlišovať a brať do
úvahy. Extradičné konanie sa v danom prípade dostalo do už spomínanej konečnej fázy.
Napriek tomu, že vydávacia väzba trvá viac ako 7 rokov vzhľadom na všetky pre prípad sa
vzťahujúce skutočnosti, rozsah rozhodovania či už ústavným súdom, ako aj ESĽP, nie je
možné konštatovať, že sa extradičné konanie nevedie s primeranou rýchlosťou.“
V.2 Chronológia procesných úkonov vo veci
17.2 Ústavný súd si na účely preskúmania postupu v konaní vyžiadal súdny spis
krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011, z ktorého vo veci sťažovateľa ustálil tento
chronologický postup orgánov verejnej moci:
- 21. januára 2011 bol krajskému súdu doručený návrh Krajskej prokuratúry v Trnave
(ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby, ktorý bol
príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda,
Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej
polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 20. januára 2011 v čase o 10.20 h
predvedený a 20. januára v čase o 11.00 h zadržaný podľa § 504 ods. 2 v spojení s § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
- krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 21. januára 2011 vzal
sťažovateľa do predbežnej väzby so začiatkom jej plynutia od 20. januára 2011 o 10.20 h
do 1. marca 2011 do 10.20 h,
- 28. februára 2011 bol krajskému súdu doručený návrh krajskej prokuratúry
na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby podľa § 506 ods. 1 Trestného poriadku,
- krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 1. marca 2011 vzal
sťažovateľa do vydávacej väzby podľa § 506 ods. 1 Trestného poriadku,
- Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky svojím rozhodnutím
ČAS:MU-255-65/PO-Ž-2008 z 12. mája 2010 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany sťažovateľovi na území Slovenskej republiky,
- 4. marca 2011 faxom a 8. marca 2011 bola krajskému súdu doručená sťažnosť
sťažovateľa proti vzatiu do vydávacej väzby,
- 16. marca 2011 bol spisový materiál predložený na konanie o sťažnosti najvyššiemu
súdu,
- 24. marca 2011 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí svojím uznesením
sp. zn. 6 Tost 7/2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 1. marca 2011 o jeho vzatí do vydávacej väzby (doručené
7. apríla 2011 sťažovateľovi, Veľvyslanectvu Ruskej federácie na Slovensku, ministerstvu
spravodlivosti a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica),
- 20. mája 2011 bol sťažovateľ osobne vypočutý prokurátorkou krajskej prokuratúry
k podmienkam a dôvodom jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie,
- 25. mája 2011 bol krajskému súdu doručený návrh krajskej prokuratúry
na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,
- 30. augusta 2011 sťažovateľ písomne požiadal o zmenu obhajcu,
- 7. septembra 2011 podala prokurátorka krajskej prokuratúry na krajskom súde
žiadosť o informáciu o stave konania o návrhu na rozhodnutie o prípustnosti vydania
sťažovateľa do Ruskej federácie,
- 13. septembra 2011 krajský súd opatrením zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Jána
Janušku a sťažovateľovi ustanovil nového obhajcu JUDr. Jozefa Švarca,
- 3. októbra 2011 krajský súd svojím opatrením pribral do konania tlmočníka
z jazyka ruského do jazyka slovenského,
- 25. októbra 2011 bolo neverejné zasadnutie krajského súdu odročené na neurčito
a stanovená lehota desiatich dní na ustanovenie nového obhajcu sťažovateľovi,
- 18. novembra 2011 bola krajskému súdu doručená námietka zaujatosti predsedu
senátu krajského súdu,
- 28. novembra 2011 predseda senátu krajského súdu vyzval sťažovateľa
k spresneniu podanej námietky zaujatosti, ktorú sťažovateľ doplnil svojím podaním
z 30. novembra 2011 (doručené krajskému súdu 12. decembra 2011),
- 22. decembra 2011 senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie
sp. zn. 6 Nto 13/2011 o nevylúčení členov vo veci konajúceho senátu krajského súdu
z rozhodovania v predmetnej veci, teda rozhodovania o návrhu krajskej prokuratúry
na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie (uznesenie krajského
súdu sp. zn. 6 Nto 13/2011 z 22. decembra 2011 doručené sťažovateľovi 19. januára 2012,
obhajcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi Švarcovi 16. januára 2012 a krajskej prokuratúre
9. januára 2012),
- 14. februára 2012 bol pokynom predsedu senátu krajského súdu nariadený termín
verejného zasadnutia o návrhu krajskej prokuratúry na rozhodnutie o prípustnosti vydania
sťažovateľa do Ruskej federácie,
- 5. marca 2012 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky písomne o oznámenie stavu konania o návrhu krajskej prokuratúry
na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,
- 9. marca 2012 sťažovateľ písomne požiadal predsedu senátu krajského súdu
o ustanovenie nového obhajcu, a to JUDr. Dávida Štefanku,
- 27. marca 2012 krajský súd na verejnom zasadnutí prijal uznesenie
sp. zn. 3 Ntc 1/2011, ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej
federácie (doručené sťažovateľovi 4. mája 2012, obhajcovi JUDr. Švarcovi 7. mája 2012,
krajskej prokuratúre 2. mája 2012, ministerstvu spravodlivosti 7. mája 2012 a zvolenému
obhajcovi Mgr. Mariánovi Hrbáňovi 16. mája 2012), ustanovený obhajca sťažovateľa
JUDr. Jozef Švarc zahlásil po vyhlásení predmetného uznesenia sťažnosť, sťažovateľom
zvolený obhajca Mgr. Marián Hrbáň 25. mája 2012 doručil krajskému súdu písomne podanú
a odôvodnenú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011
z 27. marca 2012,
- 12. apríla 2012 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky písomne o oznámenie stavu konania o návrhu krajskej prokuratúry
na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,
- 16. mája 2012 bolo krajskému súdu doručené písomné podanie sťažovateľom
zvoleného obhajcu Mgr. Mariána Hrbáňa,
- 25. mája 2012 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľom zvoleného
obhajcu Mgr. Mariána Hrbáňa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011
z 27. marca 2012, ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej
federácie, a 28. mája 2012 bolo krajskému súdu doručené jej písomné doplnenie,
- 4. júna 2012 bol spisový materiál predložený na konanie o sťažnosti najvyššiemu
súdu,
- 12. júna 2012 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie
sp. zn. 6 Tost 19/2012, ktorým zamietol podanú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania sťažovateľa na trestné stíhanie
do Ruskej federácie, ku ktorej bolo krajskému súdu 28. mája 2012 doručené písomné
doplnenie (doručené 2. júla 2012 krajskej prokuratúre, 6. júla 2012 sťažovateľovi,
23. júla 2012 Mgr. Mariánovi Hrbáňovi),
- v období od 16. júla 2012 až do decembra 2013 bol spisový materiál predložený
ministerstvu spravodlivosti a následne viacnásobne zapožičiavaný ústavnému súdu
(na konanie o podanej ústavnej sťažnosti) a tiež krajskému súdu (napr. na rozhodovanie
o zrušení ustanovenia obhajcu JUDr. Jozefa Švarca, rozhodovanie o trovách obhajoby
na podklade žiadosti JUDr. Jozefa Švarca a pod.) k služobnej potrebe,
- 18. júna 2012 ESĽP ešte pred rozhodnutím ústavného súdu z 23. augusta 2012
o prijatí sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2012 a odklade vykonateľnosti prvého
právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa zakázal
vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.
- 23. augusta 2012 ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 388/2012-38 prijal
sťažovateľom podanú sťažnosť vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 16 ods. 2
ústavy a čl. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012
na ďalšie konanie,
- 2. októbra 2013 ústavný súd svojím nálezom č. k. III. ÚS 388/2012-68 vyslovil
porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, ktoré zrušil, a vec vrátil
najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie,
- 21. novembra 2013 bola predmetná vec po náleze ústavného súdu
č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 pridelená do senátu 6 Tost najvyššieho súdu,
- 29. novembra 2013 bol zrušený termín neverejného zasadnutia,
- 2. decembra 2013 predseda senátu najvyššieho súdu pokynom žiadal o zaslanie
nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 na vyjadrenie generálnej
prokuratúre, ktorej vyjadrenie mu bolo doručené 10. decembra 2013 a ktorá odporučila
najvyššiemu súdu postupovať podľa § 362b ods. 1 Trestného poriadku,
- 26. júna 2014 bol nariadený termín neverejného zasadnutia senátu najvyššieho súdu
na 10. júl 2014,
- 9. júla 2014 bolo doručené najvyššiemu súdu doplnenie sťažnosti o ďalšie dôkazy
preukazujúce obavy sťažovateľa zo zákazu mučenia a z porušenia spravodlivého procesu
v prípade vydania do Ruskej federácie,
- 14. júla 2014 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie
sp. zn. 6 Tost 37/2013, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania sťažovateľa
na trestné stíhanie do Ruskej federácie (doručené sťažovateľovi 15. augusta 2014, obhajcovi
Mgr. Lukášovi Opettovi, PhD., 22. augusta 2014, krajskej prokuratúre 11. augusta 2014),
- 2. septembra 2014 bol predmetný spisový materiál zaslaný ministerstvu
spravodlivosti na rozhodnutie podľa § 510 Trestného poriadku,
- 13. novembra 2014 bol predmetný spisový materiál vrátený z ministerstva
spravodlivosti krajskému súdu z dôvodu vydania predbežného opatrenia ESĽP
19. júna 2012, ktoré zakazuje Slovenskej republike vydať sťažovateľa na trestné stíhanie
do Ruskej federácie, a táto skutočnosť bráni ministerstvu spravodlivosti postupovať podľa
- 25. novembra 2014 ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 689/2014-14
odmietol ďalšiu ústavnú sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Tost 37/2013 zo 14. júla 2014, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie,
- 24. marca 2016 ESĽP svojím rozsudkom A. Y. proti Slovenskej republike
č. 37146/12 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014,
- 24. januára 2018 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z vydávacej väzby,
- 24. januára 2018 predseda senátu krajského súdu pokynom uložil doručiť podanú
žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby na vyjadrenie krajskej prokuratúre,
- 7. februára 2018 ministerka spravodlivosti svojím rozhodnutím
č. 2984/2016/83/K09/IG povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné
stíhanie,
- 14. februára 2018 bola krajskému súdu doručená písomná informácia obhajcu
sťažovateľa o podaní ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti
č. 2984/2016/83/K09/Ig zo 7. februára 2018,
- 19. marca 2018 predseda senátu krajského súdu vydal príkaz na premiestnenie
sťažovateľa na ďalší výkon väzby, teda rozhodol o jeho premiestnení z Ústavu na výkon
väzby Banská Bystrica do Ústavu na výkon väzby Bratislava, a zároveň ďalším príkazom
rozhodol o prepustení sťažovateľa z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k jeho vydaniu
orgánom Ruskej federácie, s tým, že sťažovateľa 23. marca 2018 v čase o 7.30 h prevezme
Útvar osobitného určenia Prezídia Policajného zboru,
- 22. marca 2018 predseda senátu krajského súdu zrušil príkaz na premiestnenie
sťažovateľa na ďalší výkon väzby, teda na premiestnenie sťažovateľa z Ústavu na výkon
väzby Banská Bystrica do Ústavu na výkon väzby Bratislava,
- krajský súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie č. k. 3 Ntc 1/2011-1130
z 29. marca 2018, ktorým zamietol sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z vydávacej
väzby (doručené sťažovateľovi 12. apríla 2018, obhajcovi 13. apríla 2018 a krajskej
prokuratúre 10. apríla 2018),
- 21. marca 2018 ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 prijal
podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru
rozhodnutím ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018, ktorým
povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné stíhanie, na ďalšie konanie
a zároveň odložil jeho vykonateľnosť do právoplatnosti rozhodnutia o podanej ústavnej
sťažnosti,
- 26. apríla 2018 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu na konanie
o sťažnosti,
- 30. apríla 2018 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie
sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018, ktorým zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť
proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-1130 z 29. marca 2018, ktorým zamietol
sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby (doručené sťažovateľovi
17. mája 2018, obhajcovi 21. mája 2018, krajskej prokuratúre 16. mája 2018, ministerstvu
spravodlivosti 17. mája 2018 a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica 17. mája 2018),
- 2. mája 2018 ústavný súd svojím nálezom č. k. III. ÚS 129/2018-179 nevyhovel
sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti
č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018, ktorým povolila vydanie sťažovateľa
do Ruskej federácie na trestné stíhanie,
- 21. júna 2018 bolo krajskému súdu doručené podanie obhajcu sťažovateľa o vydaní
neodkladného opatrenia Výborom Organizácie spojených národov pre ľudské práva
z 15. júna 2018 brániaceho vydaniu sťažovateľa do Ruskej federácie,
- 11. júla 2018 bola krajskému súdu doručená písomná správa z ministerstva
spravodlivosti o tom, že nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/2018-179 z 2. mája 2018
nadobudol 2. júla 2018 právoplatnosť,
- 12. júla 2018 predseda senátu krajského súdu príkazom podľa § 506 ods. 3
Trestného poriadku prepustil sťažovateľa z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k jeho
vydaniu orgánom Ruskej federácie, s tým, že sťažovateľa 17. júla 2018 v čase o 14.00 h
prevezme Útvar osobitného určenia Prezídia Policajného zboru,
- 18. júla 2018 bolo krajskému súdu doručené faxové podanie z Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného
zboru, Národnej ústredne Interpol o tom, že sťažovateľ bol 17. júla 2018 v čase o 17.15 h
odovzdaný na Letisku M. R. Štefánika príslušníkom polície Ruskej federácie.
VI.
Posúdenie veci ústavným súdom
VI.1 Posúdenie námietky sťažovateľa o nedodržaní zákonnej lehoty
vyplývajúcej z § 506 ods. 3 Trestného poriadku
18. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v prvom rade napadol nedodržanie
zákonnej lehoty vyplývajúcej z § 506 ods. 3 Trestného zákona, v rámci ktorej mal byť do jej
uplynutia 8. apríla 2018 (najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra
spravodlivosti o povolení vydania do cudziny) v kontexte rozhodnutia ministerky
spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 vydaný do Ruskej federácie
alebo prepustený na slobodu.
18.1 Proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG
zo 7. februára 2018 sa sťažovateľ bránil podaním ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému
súdu 9. februára 2018), o ktorej rozhodol ústavný súd svojím uznesením
č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 tak, že v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3
dohovoru ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a v bode 2 výroku rozhodnutia odložil
vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG
zo 7. februára 2018 do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.
V bode 3 výroku rozhodnutia ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol. Sám sťažovateľ už
v záhlaví podanej ústavnej sťažnosti, o to viac v jej texte naliehal: „Extradičné konanie –
hrozí vydanie v najbližších dňoch, Návrh na vydanie dočasného opatrenia – odklad
vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z., Prosíme vybaviť
prednostne podľa § 26 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z.“ V naznačených súvislostiach je
potrebné skonštatovať, že odkladu vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti
č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 sa sťažovateľ domáhal sám, konajúc tak
v obave pred svojím vydaním a s cieľom vydaniu zabrániť. Keďže v súčasnom konaní
o jeho ďalšej ústavnej sťažnosti práve túto skutočnosť (odkladanie výkonu rozhodnutia)
teraz sám sťažovateľ napáda a spochybňuje, z pohľadu ústavného súdu sa javí takéto
správanie sťažovateľa ako účelové.
18.2 Podľa § 52 ods. 2 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov mohol ústavný súd
na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak toto bolo v rozpore s dôležitým
verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti. V zmysle tohto oprávnenia ústavný súd v zmysle citovanej zákonnej úpravy
uložil orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva alebo
slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, a tretím osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Ústavný súd teda uplatnil svoju
právomoc práve z dôvodu mimoriadnych okolností predmetnej právnej veci sťažovateľa
a z hľadiska dôslednej a efektívnej ochrany jeho označených základných práv a samotný
sťažovateľ ústavný súd na uplatnenie tejto právomoci vyzval. O to viac teraz predostreté
argumentácie sťažovateľa ústavnému súdu pripadajú tiež ako antagonistické a tendenčné
(keď samotné „nevydanie“ na stíhanie a „čakanie“ na rozhodnutie v azylovom procese bolo
práve v prospech sťažovateľa).
18.3 Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 171/05 z 27. februára 2008
konštatoval, že „Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom
právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej
obsahu.“.
18.4 V ďalšom svojom náleze sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008 ústavný súd
tiež uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu
abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide
vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“
18.5 Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už stabilne pripomína, že postup súdneho
orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014).
18.6 K výkladovým otázkam sa vyjadruje aj komentár k ústave, ktorý okrem iného
uvádza: „Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. To rovnakou mierou
platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad ústavy. Nezlučiteľné s princípmi
právneho štátu sú na Slovensku často frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne
iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty
právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť
právnu normu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava :
C. H. Beck, 2015, s. 131.).
18.7 Nad rámec uvedeného ústavný súd v širších súvislostiach podporne poukazuje
tiež na svoju ďalšiu judikatúru týkajúcu sa porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyjadrením v podmienkach
obmedzenia osobnej slobody je čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru,
podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, ako
to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 3/00,
III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, I. ÚS 78/02, I. ÚS 697/2013). Taktiež zodpovednosti za prieťahy
vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov konania neznáša
zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať
ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, III. ÚS 242/03,
18.8 Aplikujúc už prezentované východiská a rozhodovaciu prax ústavného
súdu a vychádzajúc zo skutkových okolností sťažovateľovej právnej veci, ústavný súd
uzatvára, že odložením vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti
č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 uznesením ústavného súdu
č. k. III. ÚS 129/2019-73 z 21. marca 2018, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom
označených práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru, ako aj čl. 9
ods. 1 paktu, keďže plynutie zákonných lehôt bolo od právoplatnosti uznesenia ústavného
súdu č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 až do právoplatnosti samotného nálezu
ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/2018-179 z 2. mája 2018 (právoplatnosť 29. júna 2018)
prerušené, resp. zákonná lehota 60 dní v tomto čase neplynula. Prerušenie plynutia lehoty
bolo dôsledkom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom ak bolo
primárne plynutie zákonnej lehoty prerušené, nemohlo sekundárne dôjsť ani k jej
prekročeniu v zmysle zákonného obmedzenia, a teda ani k porušeniu sťažovateľom
označených základných práv a slobôd.
VI.2 Posúdenie námietky sťažovateľa o primeranosti celkovej dĺžky vydávacej
väzby v kontexte zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby
19. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, práva na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 paktu
namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby
nezaoberal celkovou dobou, ktorú strávil vo vydávacej väzbe, a teda „(i) či sa na
sťažovateľa vzťahuje ustanovenie § 506 ods. 3 Trestného poriadku a (ii) či bola extradícia
sťažovateľa vedená primerane rýchlo a s náležitou starostlivosťou.“.
19.1 Pri skúmaní primeranosti celkovej dĺžky vydávacej väzby sa ústavný súd
v rámci svojho prieskumu pre porovnanie inšpiroval nielen samotnou judikatúrou ESĽP
(pozri predovšetkým body 15.1 – 15.4 tohto odôvodnenia), ale tiež právnou úpravou
Spolkovej republiky Nemecko obsiahnutou v zákone o medzinárodnej pomoci v trestných
veciach. Tento zákon sa týka predovšetkým vydania v prípadoch, ktoré nie sú upravené
medzinárodnými zmluvami, aplikuje sa však aj na vydávanie v rámci krajín Európskej únie.
Trvanie vydávacej väzby síce obdobne ako u nás nie je v zákone o medzinárodnej pomoci
v trestných veciach výslovne obmedzené, uplatňuje sa tu však požiadavka, aby vydávacie
konanie prebiehalo podľa možnosti čo najrýchlejšie, pričom dĺžka vydávacej väzby má byť
len v rozsahu, ktorý je nevyhnutný a primeraný, t. j. má spĺňať požiadavku proporcionality.
Ide tu o realizáciu ústavného práva na osobnú slobodu, ktorá sa v zákonnej úprave prejavuje
v existencii viacerých procesných záruk, ktoré poskytujú vydávanej osobe možnosť brániť
sa proti neprimerane dlhej vydávacej väzbe. Dotknutá osoba má možnosť napadnúť na súde
rozhodnutie o vzatí do väzby vo vydávacom konaní, resp. napadnúť dôvodnosť trvania
väzby. Tieto procesné prostriedky možno uplatniť kedykoľvek počas vydávacieho konania,
pričom možno namietať aj samotnú dĺžku väzby.
19.2 Z judikatúry Spolkového ústavného súdu Nemecka týkajúcej sa v súčasnosti už
zrušenej právnej úpravy vydávacej väzby, ktorá však bola v podstate identická so súčasnou
právnou úpravou, vyplýva, že absencia výslovného obmedzenia dĺžky trvania väzby
vo vydávacom konaní v príslušných zákonných ustanoveniach nie je v rozpore s ústavou.
Vo svojich rozhodnutiach však súd zároveň zopakoval, že vydávacie konanie má prebiehať
čo najrýchlejšie a dĺžka vydávacej väzby musí zodpovedať princípu proporcionality (napr.
BVerfGE 61, 28 <32 et seq.>; rozhodnutie vo veci sp. zn. 2 BvR 898/99). V tejto súvislosti
tiež zdôraznil význam procesných záruk vo vydávacom konaní z hľadiska ochrany ústavou
zaručených práv. Ústavné štandardy ochrany práv vyžadujú, aby bola vo vydávacom konaní
nastolená primeraná rovnováha medzi základným právom na osobnú slobodu a záujmom
na efektívnom výkone právnej pomoci, resp. na riadnom výkone súdnej moci v trestných
veciach. Súd pritom uznáva, že vzhľadom na rôznosť situácií, ktoré môžu nastať v priebehu
vydávacieho konania vrátane potreby komplexného a podrobného preskúmania okolností
každej veci, nie je možné obmedziť trvanie väzby presnými hranicami. Na druhej strane
však väzba nesmie trvať dlhšie, ako je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.
19.3 V prípadoch, ak vydávacia väzba trvá dlhšie, ako možno zvyčajne očakávať,
musí byť každé zdržanie, ktoré má za následok predĺženie väzby, odôvodnené objektívnymi
skutočnosťami, ktoré majú priamu súvislosť so samotným vydávacím konaním. Závažnosť
obvinení a hroziace trestnoprávne sankcie je vždy potrené vziať do úvahy, tieto však
bez ďalšieho nemôžu odôvodňovať trvanie väzby. Do úvahy treba zobrať hlavne
skutočnosť, či je dĺžka trvania väzby primeraná zložitosti predmetného vydávacieho
konania a či je možné zdržanie v konaní pripísať na vrub vnútroštátnym alebo zahraničným
orgánom alebo na vrub vydávanej osobe. Uvedené úvahy viedli Spolkový ústavný súd
Nemecka vo veci vedenej pod sp. zn. 2 BvR 155/061 k záveru, že napriek dlhšie trvajúcej
vydávacej väzbe (20 mesiacov) nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa, ktorému hrozil trest
odňatia slobody v rozsahu 12 rokov, keďže predmetná vec si vyžadovala komplexné
a podrobné prešetrenie okolností prípadu, okrem toho boli zdržania v konaní spôsobené aj
samotným sťažovateľom v dôsledku jeho oneskorených a neúplných podaní. Príslušné
vnútroštátne a zahraničné orgány pritom konali vo veci bez zbytočných prieťahov. V inej
veci však Spolkový ústavný súd Nemecka rozhodol o porušení práva sťažovateľa, ktorý bol
v zahraničí obvinený z dvoch trestných činov vraždy. Vo veci tohto sťažovateľa považoval
vydávaciu väzbu v rozsahu dlhšom ako 14 mesiacov za neprimeranú, keďže domáce aj
zahraničné orgány nepostupovali v konaní tak, aby zabezpečili včasné ukončenie
vydávacieho konania, a ich pomalý a neefektívny postup bol hlavným dôvodom prieťahov,
zatiaľ čo vydávaná osoba k predĺženiu konania nijako neprispela. Napokon vo veci vedenej
pod sp. zn. 2 BvR 264/083 rozhodol Spolkový ústavný súd Nemecka vo vzťahu
k sťažovateľovi, ktorý bol v tom čase vo vydávacej väzbe po dobu jedného roka, že konanie
pred ESĽP týkajúce sa sťažovateľa samo osebe nemôže ospravedlniť úplnú nečinnosť
vnútroštátnych orgánov a že primeranosť trvania väzby musí byť aj v týchto okolnostiach
pravidelne preskúmavaná. V danom prípade tak došlo k porušeniu princípu primeranosti
trvania väzby.
20. V tejto ústavným súdom preskúmavanej veci bol sťažovateľ
obmedzený na osobnej slobode z dôvodu jeho vzatia najprv do predbežnej väzby
uznesením krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-22 z 21. januára 2011 a následne do vydávacej
väzby uznesením krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-204 z 1. marca 2011. Vzatiu
sťažovateľa do vydávacej väzby predchádzala žiadosť justičných orgánov Ruskej federácie
o jeho vydanie z dôvodu potreby jeho trestného stíhania pre závažnú násilnú trestnú
činnosť. Na žiadosť Ruskej federácie nadväzovalo aj uznesenie krajského súdu
č. k. 3 Ntc 1/2011-335 z 27. marca 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu
č. k. 6 Tost 19/2012-645 z 12. júna 2012 o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej
federácie na jeho trestné stíhanie. Je teda možné skonštatovať, že obmedzenie osobnej
slobody sťažovateľa bolo odôvodnené konaním o jeho vydaní a z dôvodu potreby
zabezpečenia jeho dostupnosti pre toto konanie. Zásah do osobnej slobody sťažovateľa tak
nepochybne smeroval k naplneniu cieľa – jeho vydaniu na trestné stíhanie do Ruskej
federácie a zároveň medzi jeho obmedzením osobnej slobody a sledovaným cieľom na
základe záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z bilaterálnej medzinárodnej zmluvy
bola aj reálna príčinná súvislosť.
20.1 Ústavný súd ústavnoprávny problém medzi obmedzením osobnej slobody
sťažovateľa jeho vzatím do vydávacej väzby a sledovaným cieľom, ktorým malo byť
vydanie do cudziny na trestné stíhanie, nenachádza. Obmedzenie osobnej slobody bolo
prostriedkom zabezpečenia fyzickej prítomnosti sťažovateľa pri tomto konaní, a to
zohľadnením závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je na území Ruskej federácie stíhaný.
V tejto súvislosti ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutie o otázke väzobného
stíhania sťažovateľa z dôvodu vedeného extradičného konania alebo jeho ponechania
na slobode patrí do roviny zákonnej, a nie ústavnej, pretože prvoradou úlohou ústavného
súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny iura novit
curia (všeobecný súd pozná právo). Je teda v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
20.2 Ústavný súd konštatuje, že vo veci konajúce súdy pristúpili a priori
k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa väzbou, a to predovšetkým z dôvodu
mimoriadne závažnej, v podmienkach demokratickej spoločnosti až extrémne závažnej
trestnej činnosti (majúc na mysli trestný čin terorizmu), pre ktorú je sťažovateľ
v dožadujúcej krajine stíhaný a za spáchanie ktorej mu v prípade uznania viny hrozí
uloženie mimoriadneho trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň z dôvodu
zabezpečenia jeho fyzickej prítomnosti pri vydávacom konaní ide o legitímny postup
smerujúci k zabezpečeniu úspešnosti vydávacieho procesu v maximálne možnej miere.
V počiatočných štádiách plynutia vydávacej väzby možno považovať postup orgánov
verejnej moci v extradičnom konaní za plynulý. Ide o obdobie od predvedenia sťažovateľa
20. januára 2011, následné rozhodovanie kompetentných orgánov verejnej moci
o predbežnej a vydávacej väzbe vrátane doby doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení jeho vydania do Ruskej federácie
(sťažovateľovi doručené 6. júla 2012 a jeho právnemu zástupcovi 23. júla 2012).
20.3 Čo sa týka ďalšieho štádia plynutia vydávacej väzby, ústavný súd svojím
nálezom č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 vyslovil porušenie sťažovateľom
označených práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a podľa čl. 3 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, ktoré zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na nové konanie. Najvyššiemu súdu trvalo osem mesiacov (v období od 21. novembra 2013
do 14. júla 2014), kým vec opätovne na neverejnom zasadnutí prejednal a prijal uznesenie
sp. zn. 6 Tost 37/2013 zo 14. júla 2014, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení vydania
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Tento postup najvyššieho súdu by
mohol byť ústavným súdom považovaný za časovo neprimeraný a s poukazom na obsah
nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 388/2012-68 z 2. októbra 2013 postup najvyššieho súdu
v čase od 12. júla 2012 do 21. novembra 2013 v dôsledku zrušenia uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012 ústavným súdom pre nedostatky v skutkových
zisteniach a dokazovaní by mohol byť navyše považovaný aj za neefektívny. Takýto postup
najvyššieho súdu v období od júla 2012 do júla 2014 by za iných okolností zjavne nespĺňal
nastolenú požiadavku plynulosti priebehu extradičného konania, v rámci ktorej je vydávacia
väzba opodstatnená plynulým postupom orgánov verejnej moci vo vydávacom konaní,
pričom cieľ tohto konania sa z časového, ako aj materiálneho hľadiska nejaví ako
nedosiahnuteľný.
20.4 Ďalšou skutočnosťou majúcou podstatný vplyv na priebeh vydávacieho konania
bolo vydanie predbežného opatrenia ESĽP, ktoré platilo od 19. júna 2012
do 24. marca 2016. Platnosť predbežného opatrenia ESĽP bola v zmysle predostretých
stanovísk prekážkou vydania sťažovateľa z materiálneho hľadiska. Na tomto mieste je
potrebné poukázať na plnenie podmienky plynulého postupu orgánov verejnej moci
vo vydávacom konaní, ktorým v tomto prípade bránila objektívna a odôvodnená skutočnosť,
ktorou je vydanie predbežného opatrenia ESĽP na návrh sťažovateľa. S odkazom
na akceptovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku
existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, ako to je v danom prípade, neposudzuje ako
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, I. ÚS 78/02,
I. ÚS 697/2013), platnosť predbežného opatrenia ESĽP v čase od 19. júna 2012
do 24. marca 2016 konzumovala ústavným súdom v predchádzajúcom bode odôvodnenia
konštatovanú neefektívnu činnosť najvyššieho súdu v čase od 12. júla 2012
do 21. novembra 2013 (vrátane nečinnosti najvyššieho súdu v čase od 21. novembra 2013
do 14. júla 2014, keď najvyšší súd potreboval až dobu ôsmich mesiacov na to, aby pristúpil
k opätovnému prejednaniu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
sp. zn. 3 Ntc 1/2011 z 27. marca 2012 o povolení jeho vydania), ako aj v nasledujúcom
období až do 14. júla 2014, keď najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie sp.
zn. 6 Tost 37/2013 zo 14. júla 2014, a napokon až do 2. septembra 2014, keď bol spisový
materiál predložený ministerstvu spravodlivosti na rozhodnutie podľa § 510 Trestného
poriadku. Tento záver nachádza svoje opodstatnenie aj pri zohľadnení postupu samotnej
ministerky spravodlivosti, ktorá počas platnosti predbežného opatrenia ESĽP tiež nemohla
povoliť vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie (v konfrontácii s jej neskorším pozitívnym
rozhodnutím), teda v období po 2. septembri 2014 až do 24. marca 2016. Ústavný súd
akcentuje, že túto situáciu privodil svojou procesnou aktivitou samotný sťažovateľ. Nebyť
tejto aktivity (ktorej legitimitu ale ústavný súd v žiadnom prípade nespochybňuje), mohlo
byť o otázke jeho vydania v konfrontácii s dĺžkou vydávacej väzby rozhodnuté omnoho
skôr. Aj v tomto štádiu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky postupu v konaní,
nemožnosť konať nie je možné pričítať na vrub vo veci vydania konajúcim orgánom.
Navyše pre objektivitu nemožno opomenúť, že táto situácia v danom čase vyhovovala aj
samotnému sťažovateľovi, ktorý sa využitím všetkých jemu dostupných legálnych
prostriedkov bránil svojmu vydaniu do Ruskej federácie.
20.5 Otáznym je ďalšie obdobie v rozmedzí od 24. marca 2016 do 24. januára 2018,
počas ktorého ministerka spravodlivosti zrejme nekonala, pretože až svojím rozhodnutím
č. 2984/2016/83/K09/Ig zo 7. februára 2018 povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej
federácie, pričom impulzom na ďalšie konanie vo veci bola pravdepodobne až
sťažovateľom podaná žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ktorú 24. januára 2018
doručil krajskému súdu. Čo sa týka vedeného azylového konania, ktoré malo tvoriť
prekážku vydania sťažovateľa po 24. marci 2016, je potrebné poukázať na vyjadrenie
samotného sťažovateľa, ktorý k tejto otázke poukázal na nekonzistentné postoje
ministerstva spravodlivosti, keď „... v inom konaní pred ústavným súdom ministerstvo
spravodlivosti tvrdilo, že azylové konanie sťažovateľa netvorí v jeho veci prekážku vydania
(príloha č. 1) a za pravdu mu dal aj ústavný súd (nález sp. zn. III. ÚS 129/2018-179 zo dňa
02.05.2018). Prístup ministerstva, keď v konaní vo veci rozhodnutia o povolení vydania
tvrdí, že naň nemá vplyv azylové konanie a v konaní o posudzovaní primeranosti dĺžky
väzby tvrdí, že azylové konanie malo mať vplyv na rozhodovanie o povolení vydania,
považujeme za účelovú. Sme toho názoru, že za súčasť extradičného konania možno
považovať len také konania, ktorých ukončenie je zo zákona nevyhnutné pred povolením
vydania sťažovateľa. Teda také konania, ktorých priebeh mohol tvoriť prekážku vydania.
Azylové konanie sťažovateľa pod takéto vymedzenie nespadá v súlade s rozhodnutím
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2018 zo dňa 02.05.2018 a predloženou argumentáciou
ministerstva.“. Z uvedeného je teda zrejmé, že žiadna známa objektívna skutočnosť
nebránila ministerke spravodlivosti, aby v čase od 24. marca 2016 (dokedy platilo
predbežné opatrenie ESĽP) rozhodla o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.
Uvedený záver napokon vychádza z jej neskoršieho pozitívneho rozhodnutia v predmetnej
veci.
VII.
Závery ústavného súdu
21. S poukazom na zistenia ústavného súdu a na postup samotnej ministerky
spravodlivosti (resp. jej ničím neodôvodnenú pasivitu) v konkrétnom období od 24. marca
2016 do 24. januára 2018 musí ústavný súd nevyhnutne hľadať odpoveď na otázku, aká
mala byť adekvátna reakcia najvyššieho súdu, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Ntc 1/2011-1130 z 29. marca 2018,
ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Samotný najvyšší súd si bol
síce vedomý imperatívu vyplývajúceho z judikatúry ESĽP, čo vyplýva z jeho konštatácie,
že „Ak sa však extradičné konanie nevedie s primeranou rýchlosťou, zaniká aj zákonnosť
vydávacej väzby.“ (bližšie body 15 a 17 tohto odôvodnenia), ale zároveň túto otázku uzavrel
konštatovaním, že „Napriek tomu, že vydávacia väzba trvá viac ako 7 rokov vzhľadom na
všetky pre prípad sa vzťahujúce skutočnosti, rozsah rozhodovania či už ústavným súdom,
ako aj ESĽP, nie je možné konštatovať, že sa extradičné konanie nevedie s primeranou
rýchlosťou.“.
22. Podľa názoru ústavného súdu je neprehliadnuteľným obdobím nečinnosti
v extradičnom konaní, ktoré už nebolo možné ospravedlniť žiadnym objektívne sa
vyskytujúcim dôvodom a za ktoré nesie plnú zodpovednosť ministerka spravodlivosti,
obdobie od 24. marca 2016 do 24. januára 2018 (bližšie pozri bod 20.5 odôvodnenia tohto
nálezu). Na druhej strane je však potrebné akcentovať účel extradičného konania a od neho
sa odvíjajúcej vydávacej väzby, ktorej účelom je zabezpečenie prítomnosti vydávanej osoby
pre toto konanie navyše za absencie jej nahradenia prostriedkami vyplývajúcimi z § 80
a nasl. Trestného poriadku.
Váženie dvoch vzájomne si konkurujúcich záujmov
23. Proti sebe tak na jednej strane stojí verejný záujem na vydaní sťažovateľa
do Ruskej federácie a od tohto účelu sa odvíjajúca vydávacia väzba, v ktorej je držaný
z dôvodu naplnenia tohto účelu, a na druhej strane záujem na ochrane základných práv
a slobôd a tiež ústavným súdom judikovaný imperatív o povinnosti všetkých orgánov
verejnej moci v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a aj
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06,
III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08).
V ústavnoprávnej rovine nevyhnutne potom dochádza ku konfrontácii medzi verejným
záujmom na jednej strane a základným ľudským právom sťažovateľa chrániacim navyše
veľmi citlivú a cennú ľudskoprávnu kategóriu, akou osobná sloboda nepochybne je,
na strane druhej.
23.1 Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do základných
práv a slobôd vyžaduje adekvátne váženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov.
V prípade sťažovateľa ide o ochranu jeho práva na osobnú slobodu, ktorej obsahovým
vyjadrením je čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a čl. 9 ods. 1 paktu,
a verejný záujem na jeho vydaní. Sťažovateľ nepochybne zotrváva na preferencii svojho
práva na osobnú slobodu, a to za všetkých okolností, odhliadnuc od frekvencie využívania
prostriedkov nápravy, ktorými sa snažil čo najviac zbrzdiť, ba až zmariť svoje vydanie
do cudziny, a svojho skutočného preferenčného záujmu na tomto cieli.
23.2 Ústavný súd vedomý si vzniknutej konfrontácie preto pristúpil s ohľadom
na stupeň ochrany poskytovaný právnym poriadkom k vertikálnemu vyvažovaniu princípov,
ktoré má poskytnúť odpoveď, ktoré princípy budú mať prednosť pred inými, ak je ľudské
právo nie celkom chránené z dôvodu zároveň signalizovanej a aj zistenej potreby vyvážiť
toto právo s verejným záujmom (k tomu bližšie pozri: BARAK, A. Sudca v demokracii –
v edícii A. Bröstl, P. Holländer. Bratislava : Kalligram, 2016, s. 228 – 244.).
23.3 V prvom rade judikatúra ESĽP, ako aj zákonná úprava podľa Trestného
poriadku už pri samotnom rozhodovaní o vydávacej väzbe vyžadujú, aby extradičné
konanie prebiehalo, teda aby sa viedlo konanie o vydaní, pričom vydávacia väzba je jeho
sekundárnym dôsledkom (majúc na mysli žiadosť príslušného orgánu cudzieho štátu,
prípustnosť vydania, predchádzajúcu predbežnú väzbu...). V ďalšom je potrebné poukázať
na skutočnosť, že judikatúra ESĽP nepovažuje neobmedzenú dĺžku vydávacej väzby
za ľudskoprávne toxický problém. Pozornosť ale upriamuje na to, aby sa v extradičnom
konaní postupovalo plynulo a aby boli v rámci legislatívnej úpravy zabezpečené možnosti
preskúmavať samotnú dĺžku trvania extradičnej väzby, a teda aj opodstatnenosť jej ďalšieho
trvania, či už ex offo, alebo na podklade dostupného prostriedku nápravy, ktorým je
v podmienkach Slovenskej republiky podanie žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.
Legislatívna úprava vydávacej väzby v podmienkach Trestného poriadku umožňovala
sťažovateľovi žiadať o preskúmanie opodstatnenosti dĺžky jej trvania pomocou inštitútu
žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby, čo sťažovateľ aj využil, ale až 24. januára 2018,
pričom mal a mohol žiadať o preskúmanie dĺžky trvania vydávacej väzby už v roku 2016,
napríklad práve z dôvodu zániku platnosti predbežného opatrenia ESĽP. Navyše v priebehu
vedeného extradičného konania, ktorého sekundárnym prejavom bolo držanie sťažovateľa
vo väzbe, to bol práve sťažovateľ, ktorý sa výraznou mierou sám pričinil o jej predĺženie až
na dobu siedmich rokov, keďže veľmi dôsledne, ale tiež legitímne využil všetky dostupné
prostriedky, ktorými bolo možné „lege artis“ oddialiť svoje vydanie. Ako príklad je možné
v tejto súvislosti opätovne pripomenúť dobu platnosti predbežného opatrenia ESĽP v čase
od 19. júna 2012 do 24. marca 2016, teda dobu v trvaní troch rokov a deviatich mesiacov,
ďalej je možné poukázať na niekoľkonásobné využitie inštitútu ústavnej sťažnosti, osobitne
aj proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018,
o ktorej rozhodol ústavný súd svojím uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018
okrem iného aj odložením vykonateľnosti tohto rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia
o ústavnej sťažnosti, k čomu došlo uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 129/2018-179
z 2. mája 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2018, čím sa v konečnom dôsledku
opäť predĺžilo vedené extradičné konanie a následne aj vydávacia väzba o dobu piatich
mesiacov. Naostatok Výbor Organizácie spojených národov pre ľudské práva, na ktorý sa
sťažovateľ obrátil, predbežným opatrením odložil vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.
23.4 S ohľadom na túto predostretú procesnú aktivitu sťažovateľa, ako aj
zohľadnením tej skutočnosti, že odkladanie jeho vydania výsostne korešpondovalo s jeho
vtedajším záujmom, je zo strany sťažovateľa v tomto štádiu pri podaní ústavnej sťažnosti
minimálne nekorektné spochybňovať samotnú dĺžku vydávacej väzby z tých istých
dôvodov, ktoré mu boli predtým na prospech. Bol to práve sťažovateľ, ktorý sa na celkovej
dĺžke vydávacej väzby frekvenciou využívania opravných prostriedkov podieľal.
Samozrejme, že ústavný súd nespochybňuje legitímne právo sťažovateľa brániť sa proti
rozhodnutiam orgánov verejnej moci, no na druhej strane je samoúčelné namietať následné
časové hľadisko potrebné k rozhodnutiu o nich, ba dokonca ich postup až paralyzovať
napríklad docielením vydania predbežného opatrenia ESĽP, ktoré bolo mimochodom
zrušené rozsudkom ESĽP vo veci A. Y. proti Slovenskej republike č. 37146/12
z 24. marca 2016, ktorým ESĽP zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu
ústavného súdu č. k. III. ÚS 689/2014-14 z 25. novembra 2014.
24. Ústavný súd musí konštatovať, že pri už spomínanej potrebe vertikálneho
vyvažovania princípov nemožno legitímne aktivity sťažovateľa v danom čase celého
procesu spochybniť. Na druhej strane, najmä vzhľadom na nespochybniteľný prospech,
ktorý v reálnom čase sťažovateľovi (najmä pre jeho aktuálne potreby a záujmy v rámci
azylového konania a s tým spojenú potrebu dosiahnuť jeho hlavný cieľ „nevydania“
do Ruskej federácie) uvedené legitímne prostriedky jeho ochrany poskytovali, čím boli
považované za istú výhodu, s prihliadnutím na samotné okolnosti veci a správanie
sťažovateľa v „inom“ (nasledujúcom) období potom tie isté ním uplatnené prostriedky
vrátane s nimi súvisiacich právnych dôsledkov sa zo dňa na deň nemôžu stať pre tú istú
osobu príťažou s proklamovaným následkom porušenia práve tých práv (vrátane základného
práva na osobnú slobodu a súvisiacich práv), o ktoré postupom sťažovateľa
v predchádzajúcich obdobiach išlo. Z uvedeného vyplýva, že samotný sťažovateľ svojím
postupom a aktivitou v celom konaní, „váhu“ svojho základného práva na osobnú slobodu
na váhach posudzovania vo vzťahu k preferencii verejného záujmu v záverečnej
(argumentačnej) fáze vydávacieho konania pomyselne oslabil, keď napr. v inom konaní
pred ústavným súdom v jeho veci prezentoval (síce v súvislosti s jeho obavou
pred vydaním, ale predsa) svoje dlhodobé obmedzenie osobnej slobody väzbou dokonca ako
„dobrovoľné“. Urobil tak prostredníctvom svojho právneho zástupcu na verejnom
pojednávaní pred ústavným súdom, kde okrem iného uviedol: „... sťažovateľ sa nachádza
v extradičnej väzbe od 21.1.2011, t. j. 2649 dní (viac ako sedem rokov), pričom sťažovateľ
je 23 hodín v cele a na jednu hodinu denne ju opúšťa bez možnosti kontaktu s inými
osobami; namiesto toho, aby akceptoval vydanie (kde aj v prípade uznania viny mohol mať
značnú časť trestu už odpykanú), dlhodobé dobrovoľné zotrvávanie vo väzbe za takýchto
podmienok svedčí o reálnosti obáv sťažovateľa z návratu;“ (nález ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 129/2018 z 2. mája 2018, s. 6 – 7, bod 10).
24.1 Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z vydávacej väzby sa extradičné konanie nachádzalo vo svojej záverečnej fáze a ostávalo už
posledných maximálne 60 dní trvania jeho vydávacej väzby, v rámci uvedenej doby
(aj s ohľadom na závery uvedené v bode 24 tohto odôvodnenia) preferencia základného
práva sťažovateľa na osobnú slobodu na váhach vertikálneho vyvažovania ustúpila
verejnému záujmu na jeho vydaní, a to s ohľadom na:
a) riziko zmarenia účelu samotného vydávacieho konania,
b) nemožnosť nahradenia vydávacej väzby použitím inštitútov „vnútroštátnej väzby“
podľa § 80 a nasl. Trestného poriadku, teda nemožnosť nahradenia vydávacej väzby inými
miernejšími prostriedkami, ako tomu je pri väzbe podľa § 71 a nasl. Trestného poriadku,
s čím by bol v prípade prepustenia na slobodu v danom štádiu konania spojený následok
teoretickej, ba až iluzórnej možnosti realizovať jeho vydanie,
c) nielen dostupnosť, ale aj aktívne využitie všetkých prostriedkov nápravy, ktorými
sťažovateľ mal a mohol namietať a spochybňovať svoje vydanie do Ruskej federácie, teda
sa brániť proti svojmu vydaniu,
d) materiálne hľadisko namietaného porušenia označených práv spočívajúce
v samotnom záujme sťažovateľa na odklade jeho vydania, čoho sekundárnym
prejavom/dôsledkom bolo aj predĺženie lehoty trvania vydávacej väzby.
24.2 Tento sumár faktorov (aj pri zohľadnení ich početnosti a ústavným súdom
judikovaného materiálneho pohľadu na právny štát) v závere svedčí v prospech preferencie
verejného záujmu na vydaní sťažovateľa pred záujmom na ochrane jeho základného práva
na osobnú slobodu, a to aj napriek ústavným súdom (na rozdiel od záverov najvyššieho
súdu) judikovanému záveru o neprimerane dlhom čase zaznamenanom v postupe ministerky
spravodlivosti v extradičnom konaní s dôsledkom predĺženia lehoty trvania vydávacej
väzby. Kritériom rozhodovania ústavného súdu tak bola najmä intenzita, akou malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo
slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý
zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa
(II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 24/07, III. ÚS 217/09,
24.3 Nota bene sa už ústavný súd k výkladu právnych predpisov a z nich plynúcich
inštitútov vyjadril tak, že ich nemožno interpretovať len z hľadiska textu zákona, a to ani
v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu
a účelu zákona (III. ÚS 341/2007, I. ÚS 306/2010, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 92/2012),
čo poskytuje aj ďalšiu odpoveď na sťažovateľom nastolenú argumentáciu o potrebe
aplikácie § 506 ods. 3 Trestného poriadku ako celku.
24.4 V dôsledku uvedeného posúdenia potom podľa názoru ústavného súdu najvyšší
súd svojím uznesením sp. zn. 4 Tost 14/2018 z 30. apríla 2018 neporušil sťažovateľom
označené právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, právo na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a právo na slobodu a bezpečnosť podľa
čl. 9 ods. 1 paktu.
25. Tieto závery ústavného súdu ho potom doviedli k rozhodnutiu o nevyhovení
sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ani v tej časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie.
26. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
VIII.
Obiter dictum
27. Ako obiter dictum už nad rámec svojich vyslovených záverov považuje ústavný
súd za potrebné vysloviť niekoľko svojich postrehov súvisiacich s predmetom tohto
konania.
27.1 Problematika obmedzenia dĺžky väzby vo vydávacom konaní nie je
v európskych štátoch riešená jednotne. Podobne ako v Slovenskej republike ani v Českej
republike a ani v Spolkovej republike Nemecko nie je celková dĺžka trvania väzby
vo vydávacom konaní výslovne ohraničená. Na druhej strane v niektorých krajinách zákon
výslovne celkovú dĺžku väzby vo vydávacom konaní obmedzuje pevnou hranicou (Rakúska
republika, Maďarsko a Lotyšsko), a to bez ohľadu na závažnosť trestného činu, resp.
hroziacu sankciu. V ďalšej skupine krajín je dĺžka trvania vydávacej väzby ohraničená
hroziacou sankciou (Španielsko), resp. sa použijú aj ustanovenia o väzbe v trestnom konaní
(Poľská republika) alebo sa použijú len ustanovenia o väzbe v trestnom konaní (Nórske
kráľovstvo). Z hľadiska medzinárodnoprávnej úpravy, ako napr. dohovoru, Európskeho
dohovoru o vydávaní a ani z relevantného práva Európskej únie požiadavka na obmedzenie
trvania väzby vo vydávacom konaní nevyplýva, a teda absencia takejto výslovnej úpravy
vo vnútroštátnej legislatíve nie je z hľadiska porovnávanej medzinárodnoprávnej úpravy
problematická.
27.2 Absencia obmedzenia dĺžky trvania väzby vo vydávacom konaní ale umocňuje
potrebu takej predvídateľnej a dostatočne určitej legislatívnej úpravy, na základe ktorej by
dotknutá osoba mala mať počas celého trvania väzby k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy, na základe ktorého dôvodnosť väzby preskúma súd. Rozhodnutie súdu potom musí
zodpovedať štandardom vyplývajúcim z ústavy, dohovoru a z judikatúry ESĽP. Z pohľadu
medzinárodnej, ale aj vnútroštátnej úpravy európskych krajín (nielen) vzhľadom
na okolnosti sprevádzajúce prípad sťažovateľa, stojí za zamyslenie úvaha o primeranosti
trvania aj tohto druhu väzby s ohľadom na kritérium možnej trestnej sankcie, ktorá
dotknutej osobe hrozí v prípade uznania jej viny. V súvislosti s touto požiadavkou je možné
v súlade s požiadavkou proporcionality a požiadavkou ESĽP na „primeranosť dĺžky
obmedzovania osobnej slobody“ podľa názoru ústavného súdu podporne poukázať
na riešenie aplikované v ustanoveniach o väzbe v trestnom konaní, kde je primeranosť
trvania väzby (na rozdiel od vydávacej väzby) zohľadnená proporcionálne vo vzťahu
k hroziacemu trestu (v podmienkach Slovenskej republiky § 76 Trestného poriadku).
Zároveň by tak s určitosťou došlo nielen k naplneniu kritéria primeranosti (ako ho má
na mysli ESĽP), ale tiež k posilneniu ľudských práv vydávaných osôb v kontexte s dĺžkou
samotného extradičného konania a tiež prípadných súbežných (iných) konaní, ktorých dĺžka
trvania by mohla mať vplyv na úkor dĺžky trvania prebiehajúcej extradície a s tým
súvisiaceho neprípustného „pokrývania“ potrebného času vydávacou väzbou.
27.3 Ústavný súd si je vedomý, že väzba vo vydávacom konaní nemá charakter
väzby v trestnom konaní a jej trvanie môže byť v princípe opodstatnené už len tým, že sa
proti dotknutej osobe vedie konanie o vydaní [čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru], ako aj tým,
že jej účelom je vydanie konkrétnej osoby do cudziny, a nie zistenie trestnoprávnej
zodpovednosti konkrétnej osoby za trestnú činnosť kladenú jej za vinu. Napriek tomu si
ústavný súd, súc si vedomý (vzhľadom na pohodlnejší časovo neobmedzený proces) nevôle
zo strany dotknutých subjektov extradičného konania, na tomto mieste dovoľuje vyjadriť
naratív spočívajúci v tom, že z dôvodu adekvátnej ochrany ľudských práv (najmä práva
na osobnú slobodu) osôb vo vydávacej väzbe by maximálna lehota vydávacej väzby nemala
prekračovať lehotu väzby podľa vnútroštátneho práva, ako to stanovuje § 76a Trestného
poriadku. Táto lehota (tak, ako to je v tých krajinách, kde celý proces príslušné orgány
zvládajú aj v kratších lehotách) by mohla byť dostatočne dlhá na to, aby počas nej mohlo
prebehnúť vydávacie konanie, prípadne aj iné konanie (napr. azylové konanie) pri súčasnom
obmedzení osobnej slobody osoby, ktorej sa vydanie do cudziny týka. Porovnaním právnej
úpravy napr. Rakúskej republiky, kde v zmysle zákona o extradícii a právnej pomoci je
v právnom poriadku obmedzená dĺžka väzby vo vydávacom konaní „iba“ na dobu jedného
roka (§ 29 ods. 6 tohto zákona), pričom po uplynutí tejto lehoty dotknutá osoba musí byť
prepustená na slobodu (po uplynutí jedného roka od vzatia do väzby), a to bez ohľadu na to,
či bol alebo nebol daný súhlas na vydanie do cudzej krajiny, a kde je teda možné vykonať
extradíciu v relatívne krátkom čase, sa javí predostretá úvaha ústavného súdu
o neprekročení maximálnej lehoty väzby stanovenej vnútroštátnym právom minimálne ako
inšpirujúca. Z pohľadu ústavného súdu by mohli byť potom eliminované prípady, ako je
sťažovateľov prípad, keďže z elementárneho ľudskoprávneho hľadiska je absolútne
neakceptovateľné, aby orgány verejnej moci mohli postupovať vo vydávacom konaní
s veľkými časovými odstupmi, zdôvodňujúc, resp. aj ospravedlňujúc svoj „prieťahový
postup“ (v rozpore s judikatúrou ESĽP) práve absenciou zákonného časového rámca ich
konania.
28. Ústavný súd si je ale tiež vedomý svojho postavenia, ktoré mu nedáva ďalší
priestor na rozvíjanie svojich úvah de lege ferenda vo vzťahu k možnému nastaveniu
príslušnej legislatívy, pretože rozhodovanie a konanie o týchto otázkach neprináleží do jeho
právomoci, ale do právomoci zákonodarcu. Vzhľadom na zistenia ústavného súdu a prijaté
závery v tejto konkrétnej veci však aj pre budúce eliminovanie prípadného „napätia“ medzi
jednotlivými zložkami štátnej moci konajúcimi v obdobných alebo súvisiacich prípadoch
nemohol ústavný súd mlčať a považoval za svoju povinnosť uvedené názory ako obiter
dictum zverejniť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu