Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 61/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-100

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti ,

,

, štátna príslušnosť Ruská federácia, zastúpeného advokátskou kanceláriou

Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. apríla 2018 takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1.1 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 zo 7. februára 2019 prijal podľa § 25 ods. 3 v tom čase účinného

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, , štátna

príslušnosť Ruská federácia (ďalej aj „sťažovateľ“), v časti namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

(ďalej len „ústava“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

(ďalej len „pakt“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)

týkajúcej sa rýchlosti rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.

1.2 Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

z dôvodu nezákonného zloženia senátu najvyššieho súdu 4 Tost rozhodujúceho

v sťažnostnom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ústavný súd zároveň ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Dôvodom odmietnutia

ústavnej sťažnosti v uvedenej časti bol nesúlad medzi sťažovateľom prednesenou

argumentáciou týkajúcou sa zákonného sudcu, resp. zákonne zloženého senátu najvyššieho

súdu, ktorý obsahovo pokrýva pri väzbe a 5 , a ním označeným

ods. 1 týkajúcim sa práva na súdnu ochranu.

1.3 Uznesenie č. k. -15 zo 7. februára 2019 bolo prijaté senátom

ústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš

(sudca spravodajca) a Ladislav Orosz. Vzhľadom na skutočnosť, že sudkyni Ľudmile

Gajdošíkovej a sudcovi Ladislavovi Oroszovi skončilo 16. februára 2019 funkčné obdobie,

vec sťažovateľa bola v súlade s čl. I bodom 7 Dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 schválenému na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej

republiky konanom 25. apríla 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) určená na prejednanie

príslušným IV. senátom ústavného v novom zložení – predseda senátu Miroslav Duriš

(sudca spravodajca) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa, pretože táto bola prijatá

v pôvodnom zložení IV. senátu ústavného súdu, z ktorého po ukončení funkčného obdobia

sudcov ústavného súdu 16. februára 2019 zostal činným vo funkcii sudcu ústavného súdu

len Miroslav Duriš (sudca spravodajca).

1.4 Člen IV. senátu Libor Duľa oznámil predsedovi ústavného súdu s návrhom

na postup podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) dôvody na svoje vylúčenie z konania podľa zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sudca ústavného súdu vylúčený z konania

a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci činný pri výkone inej funkcie alebo

povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu. Sudca Libor Duľa ako zákonný sudca

IV. senátu ústavného súdu sa ako predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

spolupodieľal na koncipovaní stanoviska predsedníčky najvyššieho súdu s negatívnym

záverom k tejto ústavným súdom prejednávanej veci, hoci priamo činný pri rozhodovaní

o tejto veci nebol. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo ním vznesenej námietke zaujatosti

uznesením ústavného súdu sp. zn. z 3. decembra 2019 vyhovené a sudca

Libor Duľa bol vylúčený z konania a rozhodovania v tejto veci.

1.5 Po vylúčení sudcu Libora Duľu tohto v súlade s čl. III bodom 1 písm. c), d)

rozvrhu práce zastupuje vekom starší člen III. senátu ústavného súdu, ktorým je sudca Peter

Straka.

II.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

II.1 Vymedzenie napadnutého konania

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením č. k. -22 z 21. januára 2011 rozhodol o vzatí

sťažovateľa do predbežnej väzby. Medzičasom bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) 2. februára 2011 doručená žiadosť

Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie

na trestné stíhanie. Krajský súd svojím ďalším uznesením č. k. -204

z 1. marca 2011 rozhodol o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby.

2.1 Následne krajský súd uznesením č. k. -335 z 27. marca 2012

rozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie

v zmysle podanej žiadosti, ktoré v sťažnostnom konaní potvrdil najvyšší súd svojím

uznesením č. k. -645 z 12. júna 2012.

2.2 Ústavný súd nálezom č. k. -68 z 2. októbra 2013 vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru uvedeným uznesením najvyššieho súdu, súčasne uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -645 z 12. júna 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

2.3 V novom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. júla 2014

opätovne rozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné

stíhanie.

2.4 Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 25. novembra 2014 odmietol

sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. júla 2014 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.5 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zamietol

sťažovateľom podanú sťažnosť č. 37146/12 proti uzneseniu ústavného súdu

č. k. -14 z 25. novembra 2014.

2.6 Následne ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka

spravodlivosti“) svojím rozhodnutím č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 rozhodla

o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie na účely trestného stíhania.

2.7 Ústavný súd svojím ďalším nálezom č. k. -179 z 2. mája 2018

nevyhovel ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napadol rozhodnutie ministerky

spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018.

2.8 Napokon krajský súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z vydávacej

väzby uznesením č. k. -1130 z 29. marca 2018, ktoré najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím z 30. apríla 2018 v sťažnostnom konaní potvrdil ako vecne správne.

II.2 Sťažnostná argumentácia sťažovateľa

3. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť obsahovo rozdelil do viacerých

argumentačných rovín.

3.1 Argumentácia k nedodržaniu zákonnej lehoty na prepustenie z vydávacej

väzby

V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ uviedol, že «... bol na slobode

obmedzený v súlade s ustanovením a nasl.

(ďalej len „“) za účelom zabezpečenia prítomnosti... pre potreby

extradičného konania (čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru).». Extradičné konanie malo byť/bolo

ukončené rozhodnutím ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG

zo 7. februára 2018. Vychádzajúc zo zákonnej úpravy, sťažovateľ konštatuje, že

„V ustanovení zákonodarca explicitne upravuje maximálnu

lehotu vydávacej väzby po rozhodnutí ministra spravodlivosti Slovenskej republiky

o povolení vydania. Táto lehota je 60 dní. Hoci Dohovor ani Medzinárodný pakt

neobsahujú maximálnu hranicu väzby, z požiadavky zákonnosti možno vyvodiť, že ak sa

členský štát zákonom rozhodne väzbu časovo limitovať, tento limit je v zmysle požiadavky

zákonnosti väzby povinný rešpektovať. V prípade sťažovateľa bolo rozhodnutie ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky vydané (a tiež nadobudlo právoplatnosť)

dňa 07.02.2018. Maximálna lehota väzby preto v prípade sťažovateľa uplynula najneskôr

dňa 08.04.2018. Napriek tomu je sťažovateľ naďalej vo väzbe.“. Ďalej sťažovateľ poukázal

na to, že „Krajský súd v Trnave bol v čase rozhodovania oboznámený tiež so skutočnosťou,

že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -73 zo dňa 21.03.2018

odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018. Inými slovami, Krajskému súdu v Trnave bolo

zrejmé, že vydanie sťažovateľa nebude možné realizovať v rámci maximálnej lehoty

vydávacej väzby podľa , preto mal nariadiť prepustenie sťažovateľa

najneskôr ku dňu 08.04.2018.“. V závere svojej argumentácie v tejto rovine sťažovateľ

akcentoval, že „ kogentne ustanovuje, že maximálna dĺžka vydávacej väzby

je 60-dní odo dňa rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o povolení

vydania. z tejto lehoty nevylučuje ani obdobia, počas ktorých je vydávanej

osobe poskytnutá ochrana pred vydaním zo strany vnútroštátnych či medzinárodných

orgánov ochrany ľudských práv a základných slobôd. Inými slovami, neexistuje žiadny

zákonný dôvod, prečo obdobie od 21.03.2018 v prípade sťažovateľa nezapočítať do lehoty

väzby.“. Sťažovateľ zároveň považoval za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu

na fakt, že „... všeobecné súdy v Slovenskej republike sú v prvom rade orgánmi aplikácie

práva, neprislúcha im preto vytvárať novú právnu úpravu. Toto je kompetenciou

zákonodarcu. Z vyššie uvedených zásad vyplýva nielen zákaz výkladu contra legem, ale aj

zákaz svojvôle v širšom slova zmysle. Nemožno preto akceptovať postup Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, keď rozhodol priamo v rozpore so zákonom.“.

3.2 Argumentácia k neprimeranosti celkovej dĺžky vydávacej väzby

V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ argumentoval, že „Konania

smerujúce k extradícii sťažovateľa je potrebné vnímať ako jeden celok a v rámci neho

posudzovať tiež postup vnútroštátnych orgánov. Sťažovateľ nepopiera, že v rámci

extradičných konaní využíva všetky dostupné opravné prostriedky (aj mimoriadneho

charakteru), pretože sa obáva o svoj život a zdravie v súvislosti s vydaním do Ruskej

federácie. Napriek tomu je potrebné skúmať, či postup vnútroštátnych orgánov v rámci

týchto podmienok bol primeraný a zodpovedal požiadavke náležitej starostlivosti (due

dilligence).“. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že „Hoci právny poriadok neustanovuje

celkovú maximálnu lehotu extradičnej väzby, považujeme za vhodné poukázať na

ustanovenie . Zákonodarca výslovne normuje, že celková dĺžka

väzby osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý

možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, je maximálne 5 rokov.

V prípade sťažovateľa už dĺžka vydávacej väzby trvá viac ako 7 rokov. Aj z tohto dôvodu sa

javí celková dĺžka vydávacej väzby sťažovateľa ako neprimeraná.“.

3.3 Argumentácia k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia najvyššieho

súdu

V tretej rovine sťažovateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho nedostatočne vysporiadal s dvomi

nastolenými relevantnými otázkami, a to „(i) či sa na sťažovateľa vzťahuje ustanovenie

a (ii) či bola extradícia sťažovateľa vedená primerane

rýchlo a s náležitou starostlivosťou.“.

4. Návrh na rozhodnutie ústavného súdu

Vzhľadom na predostretú argumentáciu sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti

navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu

a zákonnosť väzby podľa , 2 a 5 ,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach ako aj právo na nestranný a nezávislý súd

a náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.04.2018

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 30.04.2018 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva finančné zadosťučinenie

vo výške 10 000,- EUR, ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania v plnej výške...“

III.

Vyjadrenia účastníkov konania a oslovených orgánov verejnej moci

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania a vzhľadom na špecifickosť prípadu pre náležité objasnenie veci ústavný súd

požiadal v duchu možnej súčinnosti o stanovisko k prejednávanej problematike nielen

účastníkov konania, ale aj Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“), ministerstvo spravodlivosti, zástupkyňu Slovenskej republiky

v konaní pred ESĽP a tiež verejnú ochrankyňu práv. Napriek tomu, že ústavnému súdu je

známa jestvujúca právna úprava predbežnej a vydávacej väzby nielen v našom právnom

poriadku, všetkým orgánom verejnej moci boli zo strany ústavného súdu úmyselne položené

také otázky, ktorých znenie okrem iného smerovalo aj

a) k vysloveniu názoru na maximálne prípustnú celkovú lehotu vydávacej väzby

v kontexte referenčného ustanovenia a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

b) k možnosti spočívania lehoty vydávacej väzby počas účinnosti trvania

predbežného opatrenia vydaného ESĽP,

c) k názoru na ten orgán verejnej moci, ktorý je, prípadne podľa názoru opýtaných de

lege ferenda by mal (mohol) byť kompetenčne ustanovený k dohľadu nad trvaním lehôt

a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe.

Účelom položených otázok ústavného súdu (aj keď sa tieto mohli zdať na prvý

pohľad všetkým opýtaným nanajvýš jasné a zrejmé) bola nielen snaha ústavného súdu

o získanie stanovísk orgánov verejnej moci podieľajúcich sa aktívne napríklad na procesoch

azylového konania, vydávacieho konania, a to najmä (a prioritne) v tejto konkrétnej veci

sťažovateľa, ale tiež snaha ústavného súdu cez prizmu tohto konania (a cez prizmu

komparácie s niektorými právnymi poriadkami niektorých iných štátov v obdobných

konaniach) čo najpresnejšie nielen v konkrétnostiach, ale tiež všeobecne reagovať na zistené

postupy orgánov verejnej moci pri kumulácii rôznych procesov (napr. azylové konanie,

konanie pred inými súdmi, neodkladné opatrenie...) týkajúcich sa tej istej osoby

nachádzajúcej sa vo vydávacej väzbe.

5.1 Vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 15. apríla 2019

Predsedníčka najvyššieho súdu v súčinnosti s predsedom trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu vo svojom písomnom vyjadrení na ústavným súdom položené otázky

zhrnula:

«a) Sťažovateľom označené práva porušené neboli; vo vzťahu k tejto otázke

predkladám doplnenú verziu pôvodného vyjadrenia predsedu senátu, s ktorou sa

stotožňujem. Individuálne práva boli súdom ochránené v rozsahu zákonnej úpravy

a v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

..Dohovor“), ako je uvedené aj nižšie pod písm. c/.

b/ Pokiaľ ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka

spravodlivosti“) považovala predbežné opatrenie vydané Európskym súdom pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) za prekážku vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,

postupovala správne, nakoľko dotknuté opatrenie jej neumožňovalo rozhodnúť o vydaní

v predmetnej veci a také rozhodnutie by bolo dôvodom na ďalšie právne konzekvencie voči

Slovenskej republike; o vydaní bolo ministerkou spravodlivosti rozhodnuté až po následnom

zamietnutí sťažnosti sťažovateľa zo strany ESĽP, tak ako je uvedené aj vo Vašom prehľade.

Čo je zároveň podstatné. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

nemohol ovplyvniť postup ministerky spravodlivosti pri rozhodovaní podľa § 510 Trestného

poriadku, teda pri rozhodovaní o povolení vydania.

c/ Vydávacia väzba je pozbavením osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f)

Dohovoru, na ktoré sa nevzťahuje úprava odseku 3 tohto ustanovenia - tá (naposledy

uvedená) sa týka obmedzenia osobnej slobody podľa jeho odseku 1 písm. c), teda

„vnútroštátnej“ väzby, čomu zodpovedá stabilná judikatúra ESĽP, ako aj vnútroštátna

úprava obsiahnutá v štvrtej hlave prvej časti . Pri rozhodovaní

o vydávacej väzbe podľa § - 507 sa subsidiárne použijú len

ustanovenia skorších častí tohto zákona o spôsobe rozhodovania (výsluch obvineného - tu

vyžiadanej osoby, uznesenie, rozhodovanie o riadnom opravnom prostriedku proti

uzneseniu), avšak nevzťahujú sa na tento režim väznenia osoby ďalšie náležitosti, ako

maximálna lehota trvania väzby, ani periodická súdna kontrola, spočívajúca v predlžovaní

lehoty väzby v prípravnom trestnom konaní; dôvody väzby vyplývajú len z ustanovenia

(nie ) . Čas trvania väzby ustanovený zákonom (

ods. 5 ) je obmedzený dôvodmi uvedenými v

(pričom, ako už bolo uvedené, vydávacia väzba nie je štandardnou

väzbou osoby stíhanej tuzemskými orgánmi).

Pokiaľ ide o právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, o žiadostiach vyžiadanej osoby bolo

bezodkladne rozhodnuté, v dotknutom prípade po predložení veci najvyššiemu súdu

26. apríla 2018 rozhodol senát 30. apríla 2018. Z odôvodnenia uznesenia jasne vyplýva, že

neboli splnené dôvody na prepustenie z vydávacej väzby v zmysle § 506 ods. 3 Trestného

priadku. Takým dôvodom nie je dĺžka jej trvania, väzba bola navyše výrazne predlžovaná

rozhodovaním orgánov ochrany práva na národnej aj európskej úrovni o relevantných

obranných podaniach samotného sťažovateľa.

„Dohľad“ nad trvaním lehôt a postupu pri rozhodovaní o vydávacej väzbe

kompetenčne vyplýva z ustanovenia (predseda senátu príslušného

krajského súdu), viaže sa však len na tam uvedené okolnosti a z nich vyplývajúci moment

rozhodovania (okrem toho pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby).

Pokiaľ ide o lehotu šesťdesiat dní po rozhodnutí ministra spravodlivosti o vydaní,

uvedenú v návetí odseku 3 naposledy označeného ustanovenia: Je výkladovo evidentné, že

pokiaľ bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2018 odložená

vykonateľnosť rozhodnutia o vydaní, boli tým eliminované jeho právne účinky, vrátane

ďalšieho plynutia kritickej lehoty, ktorá spočívala až do rozhodnutia o dotknutej

(podkladovej) ústavnej sťažnosti. Sťažnosti napokon ani nebolo vyhovené a skorší odklad

vykonateľnosti rozhodnutia o vydaní nemal účinky prepustenia z vydávacej väzby, ale

účinky (na prechodnú dobu) vrátenia konania o vydaní do stavu „ex ante“, teda štádia pred

preskúmavaným rozhodnutím ministra spravodlivosti o vydaní (a pred začatím plynutia

spočívajúcej lehoty šesťdesiatich dní).»

5.2 Spoločné vyjadrenie zástupkyne Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP

a ministerstva spravodlivosti zo 16. apríla 2019

Zo spoločného stanoviska zástupkyne Slovenskej republiky v konaní pred ESĽP

a ministerstva spravodlivosti v podstatnom vyplýva:

«V podmienkach Slovenskej republiky nie je dĺžka trvania vydávacej väzby zákonom

obmedzená, keďže maximálnu lehotu jej trvania

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) neupravuje. Zákon upravuje

iba jej maximálne trvanie po tom, ako došlo k rozhodnutiu ministra spravodlivosti

o povolení vydania do cudziny, a to na 60 dní. Táto lehota pri vydávacej väzbe po

rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania osoby podľa § 506 ods. 3 Trestného

poriadku bola zavedená za účelom istého obmedzenia neprimeraného predlžovania

vydávacej väzby po rozhodnutí ministra spravodlivosti, keďže celková dĺžka väzby nie je

časovo obmedzená (v porovnaní so štandardnou väzbou). Toto obmedzenie bolo zavedené aj

vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá obmedzuje dĺžku vydávacej

väzby len na dobu nevyhnutnú na uskutočnenie samotného vydania. Zákonná lehota 60 dní

predstavuje časový úsek z hľadiska účelu previazaný na samotnú realizáciu vydania a jej

prekročenie má za následok prepustenie osoby z vydávacej väzby (§ 516 ods. 3 Trestného

poriadku). Celková dĺžka vydávacej väzby by pritom mala na jednej strane rešpektovať

priebeh a dynamiku vydávacieho konania a rovnako by mala byť primeraná z hľadiska

zásahu do slobody osôb práve s ohľadom na priebeh konania. Špecifikácia trvania takejto

väzby ale nie je žiaduca vzhľadom na osobitosti konaní o vydaní osôb do tretích krajín

a preto sa posudzuje ad hoc.

Z hľadiska judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k tejto otázke platí, že každé

pozbavenie slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je oprávnené, len kým

prebieha konanie o vyhostení alebo vydaní. Ak sa takéto konanie nevedie s náležitou

starostlivosťou, prestane byť pozbavenie slobody z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f)

Dohovoru prípustné (napr. rozsudok Quinn proti Francúzsku z 22. marca 1995, ods. 48,

alebo rozsudok Kolompar proti Belgicku z 24. septembra 1992, ods. 36).

V prípade sťažovateľa, ktorého ústavnú sťažnosť ústavný súd posudzuje, bola celková

dĺžka vydávacej väzby bezpochyby ovplyvnená súčasne prebiehajúcim azylovým konaním,

ako aj konaním pred Európskym súdom pre ľudské práva, osobitne predbežným opatrením,

dočasne zakazujúcim vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.

Platnosť predbežného opatrenia, vydaného 19. júna 2012, skončila 24. marca 2016

vydaním rozhodnutia, ktorým Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil sťažnosť A. Y. proti

Slovenskej republike za neprijateľnú. V tejto súvislosti teda konštatujem, že predbežné

opatrenie vydané Európskym súdom pre ľudské práva bránilo vydaniu sťažovateľa do

Ruskej federácie v čase od 19. júna 2012 do 24. marca 2016. Európsky súd pre ľudské

práva v tejto súvislosti Slovenskú republiku upozornil, že nerešpektovanie predbežného

opatrenia môže zakladať porušenie článku 34 Dohovoru. Vzhľadom na skutočnosť, že

predbežné opatrenie podľa pravidla 39 rokovacieho poriadku tohto medzinárodného

súdneho orgánu bolo vydané na návrh sťažovateľa a Slovenská republika je takýmto

opatrením viazaná, nie je možné príslušné obdobie trvania vydávacej väzby pričítať na

ťarchu štátnych orgánov Slovenskej republiky. V čase po skončení platnosti predbežného

opatrenia do samotného povolenia vydania sťažovateľa ministerka spravodlivosti priebežne

vyhodnocovala stav konania o žiadosti o udelenie azylu sťažovateľa a v momente, keď bolo

zjavné, že toto konanie nebude v dohľadnom čase ukončené, s cieľom vyhnúť sa

neprimerane dlhej vydávacej väzbe rozhodla nespochybniť zákonnosť vydávacej väzby

s ohľadom na vyššie citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a povolila

vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.

K otázke orgánu verejnej moci kompetenčné ustanovenému k dohľadu nad trvaním

lehôt a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe uvádzame, že pokiaľ ide o plynutie lehôt

tak opätovne zdôrazňujeme, že vo vzťahu k vydávacej väzbe zákon upravuje výlučne lehotu

od povolenia vydania ministrom spravodlivosti do faktickej realizácie vydania vyžiadanej

osoby v trvaní 60 dní. Prekročenie tejto lehoty má za následok prepustenie osoby

z vydávacej väzby priamo zo zákona (/3 ). Postup v rozhodovaní o vydávacej väzbe

môže preskúmať nadriadený súd v rámci konania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe

(/1 ).

Ale súčasne pri vydávacej väzbe je daná právomoc ústavného súdu rozhodovať

o prípadnom porušení základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vrátane ich

porušenia prípadne neprimeranou dĺžkou vydávacej väzby. Vzhľadom na oprávnenia,

ktorými ústavný súd v tomto ohľade disponuje, je ústavná sťažnosť považovaná za účinný

prostriedok nápravy, ktorý je sťažovateľ povinný využiť pred tým, ako sa s prípadnou

sťažnosťou obráti na Európsky súd pre ľudské práva.»

5.3 Vyjadrenie generálnej prokuratúry z 29. apríla 2019

Generálna prokuratúra vo svojom písomnom vyjadrení, odpovedajúc na položené

otázky, konštatuje:

«1. K otázke pod písm. a)

Ako už bolo vyššie zdôraznené, napádané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané

za situácie, kedy boli obe fázy extradičného konania [súdne konanie o prípustnosti vydania

sťažovateľa (súdna fáza) a konanie ministra spravodlivosti o povolení jeho vydania do

Ruskej federácie (administratívna fáza)] právoplatne skončené.

Najvyšší súd teda nebol oprávnený rozhodnúť o prepustení sťažovateľa z vydávacej

väzby. Jeho rozhodnutie o zamietnutí žiadosti sa javí ako nevyhnutné. Naopak, prepustením

sťažovateľa z vydávacej väzby by najvyšší súd ignoroval nielen právoplatné súdne

rozhodnutie o pripustení vydania sťažovateľa, ako aj nadväzujúce rozhodnutie ministerky

spravodlivosti o povolení jeho vydania. Nariadiť prepustenie osoby z vydávacej väzby

možno výlučne po uplynutí šesťdesiatich dní od rozhodnutia ministerky spravodlivosti

o povolení vydania do cudziny, počas ktorých sa nepodarilo úspešne zrealizovať vydanie

alebo ak by štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal alebo by inak zanikli

dôvody vydania alebo jeho realizácie ( ). Takéto podmienky ku dňu

rozhodovania najvyššieho súdu o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu

o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby splnené neboli.

Pre úplnosť treba dodať, že ústavný súd opakovane preskúmaval ústavnosť postupu

a rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania. Kým prvým nálezom sp. zn.

z 2. októbra 2013 zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu o prípustnosti vydania, tak vo svojom

ďalšom sp. zn. z 25. novembra 2014 odmietol sťažnosť sťažovateľa

smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sp. zn.

z 10. júla 2014, a to pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

Nemožno prehliadnuť ani predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 18. júna 2012, ktorým bolo ešte pred rozhodnutím ústavného súdu

z 23. augusta 2012 o prijatí sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2012 a odklade vykonateľnosti

prvého právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa

zakázané vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie. Tento stav trval do 15. júna 2016, kedy

ESĽP odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. ESĽP dospel k záveru, že

sa nepreukázala existencia opodstatnených dôvodov nasvedčujúcich reálnemu riziku zlého

zaobchádzania so sťažovateľom v prípade jeho vydania do Ruskej federácie.

Na záver odpovede je vhodné poukázať na rozdielnosť účelu vydávacej väzby, ktorá

trvá do rozhodnutia ministra spravodlivosti o povolení vydania (v Českej republike

označovaný celý úsek ako „predbežná väzba“) a vydávacej väzby, ktorá pokračuje po

rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania (v Českej republike označovaná ako

„vydávacia väzba“). Ako vyplýva z nálezov Ústavného súdu Českej republiky „predbežná

väzba nie je opatrením, ktoré by bolo vždy nevyhnutné (a teda primerané vo vzťahu

k zásahu do osobnej slobody) k realizácii extradičného konania a tým k splneniu

medzinárodných záväzkov Českej republiky. Takýmto opatrením je až vydávacia väzba,

nasledujúca po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania“ (bližšie napríklad

sp. zn. , ). Vydávacia väzba po vyslovení ministra

spravodlivosti o povolení vydania je tým momentom, počas ktorého existencia vydávacej

väzby až do jej realizácie je nevyhnutná.

Ako obiter dictum možno dodať, že správnosť postupu najvyššieho súdu v konečnom

dôsledku odobril samotný ústavný súd vo svojom náleze č. k. -179

z 2. mája 2018, ktorý po preskúmaní rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení

vydania nezistil porušenie práv sťažovateľa, a teda tým v podstate implicitne vyjadril

súhlasné stanovisko s pokračovaním obmedzovania osobnej slobody sťažovateľa. Inak tomu

bolo napríklad v Českej republike, v ktorej Ústavný súd Českej republiky opakovane zrušil

rozhodnutie ministra spravodlivosti Českej republiky o povolení vydania žiadanej osoby do

cudziny (napríklad nález sp. zn. , ).

Ak by teda najvyšší súd pred rozhodnutím ústavného súdu rozhodol o prepustení

sťažovateľa z vydávacej väzby, realizácia rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení

vydania sťažovateľa by bola len iluzórna.

V dôsledku týchto skutočností generálny prokurátor napádané rozhodnutie

najvyššieho súdu považuje za zákonné a opodstatnené. Odôvodnenie rozhodnutia je ucelené

a komplexné, a to bez zjavných prvkov svojvôle či nestrannosti. K porušeniu práv

označených sťažovateľom v konaní pred najvyšším súdom nedošlo.

2. K otázke pod písm. b)

Je pravdou, že neustanovuje maximálne prípustnú celkovú lehotu

vydávacej väzby. K dôvodom, prečo je tomu tak, je potrebné uviesť nasledovné.

V prvom rade vydávacia väzba je osobitným druhom/typom väzby, a preto sa priamo

neuplatňuje žiadny z väzobných dôvodov a ani podmienky ustanovené

pre bežnú väzbu vo vnútroštátnom trestnom konaní ( a 84 ,) (bližšie

napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. ). Inštitút vydávacej väzby má totiž iný charakter než

väzby v rozsahu jej úpravy v štvrtej hlave prvej časti . Účelom

vydávacieho konania je zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v extradičnom konaní, čiže

zabrániť, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania. Výsledkom je vydanie osoby do štátu,

ktorý vedie proti nej trestné konanie, čím sa rešpektuje a dodržiava pozitívny záväzok

vyplývajúci pre dožiadané štáty z medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred

vnútroštátnou právnou úpravou. Ustanovenia a 76a teda nemajú

povahu referenčných ustanovení k ustanoveniam až 514 . Ani

subsidiárne použitie ustanovení o nahradení väzby podľa až 84 nie

je možné, pretože ide o úplný iný charakter väzby, dôvody podľa § 71 sa neposudzujú

zo zákona a nie je možné ich modifikovať pre účely rozhodnutia o záruke (bližšie

Čentéš, J. a kol. - Veľký komentár. 3. aktualizované vydanie. Žilina:

Eurokódex, s. r. o., s. 883).

Účel, podmienky a trvanie vydávacej väzby má právny základ v medzinárodných

zmluvách upravujúcich medzinárodnú justičnú spoluprácu. Vo vzťahu k Ruskej federácii ide

o Európsky dohovor o vydávaní z 13. decembra 1957 (publikovaný pod č.

a jeho dva dodatkové protokoly z 15. októbra 1975 (publikované pod č. 10/1997)

a zo 17. marca 1978 (publikovaný pod č. ), ktorý exaktne nestanovuje dĺžku

vydávacej väzby.

Celková dĺžka vydávacej väzby nie je obmedzená žiadnym relevantným právnym

predpisom a ani čl. 5 dohovoru neurčuje časový limit trvania vydávacej väzby. Nečiní tak

ani o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov,

ktorý upravuje vydávanie osôb medzi jednotlivými členskými štátmi Európskej únie.

Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že primeranosť dĺžky trvania vydávacej väzby je

zásadne posudzovaná individuálne a je determinovaná skutkovými okolnosťami veci

s mantinelmi spočívajúci napríklad v nemožnosti vydania do cudziny zistenej už v priebehu

vydávacieho konania alebo spočívajúceho v čisto formálnom postupe kompetentných

orgánov, ktorých postup dosahuje čas rovnajúci sa výkonu právoplatne uloženého trestu

odňatia slobody a iné (bližšie napríklad uznesenie ústavného súdu sp. zn. ).

Vo všeobecnosti možno uviesť, že procesný postup pri vydávaní (ďalej aj

,,extradícia“) osoby do cudzieho štátu je zjavne neobvykle zložitý, pretože ak dotknutá

osoba využije plne všetky možnosti podávania žiadostí a opravných prostriedkov, ktoré má

k dispozícii, potenciálne tento proces zahŕňa rozhodovanie dvoch súdov podľa Trestného

poriadku, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, dvoch súdov v oblasti správneho

súdnictva, ministra spravodlivosti a tri rozhodovania ústavného súdu (bližšie nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Významne ovplyvniť priebeh vydávacieho konania môže aj konanie pred ESĽP.

Vo vzťahu k Slovenskej republike sa to stalo opakovane. Napríklad vo veci Anzor

Chadidivich Chentiev (sťažnosť č. 21022/08, č. 40943/14) došlo k vydaniu žiadanej osoby

do Ruskej federácie až po deviatich rokoch trvania vydávacej väzby (bližšie napríklad

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

V tejto súvislosti možno poukázať i na iné zahraničné právne úpravy, ktoré tiež

neustanovujú maximálnu lehotu väzby, v ktorej sa môže nachádzať vyžiadaná osoba.

V praxi môže vydávacia väzba trvať až do samotného fyzického odovzdania vyžiadanej

osoby dožadujúcemu štátu. Je tomu tak napríklad v Poľskej republike (čl. 263, čl. 605

a 605a Poľskej republiky), vo Francúzskej republike (-18 CPP)

či v Českej republike (§ 96 ods. 1 zákona o medzinárodnej justičnej spolupráci), v ktorej je

upravená len lehota trvania vydávacej väzby po rozhodnutí ministra o povolení vydania.

Naopak, existujú právne úpravy, ktoré ohraničujú dĺžku trvania vydávacej väzby. Napríklad

podľa § 178 StPO môže v Rakúskej republike trvať vydávacia väzba maximálne dva roky.

Otázky zákonnej právnej úpravy vydávacej väzby, ale i väzby v súvislosti

s realizáciou európskeho zatýkacieho rozkazu, ktoré rozhodne nie sú dokonalou právnou

úpravou, však primárne prislúchajú zákonodarcovi (bližšie napríklad nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. , , ). Aktuálne celková

dĺžka vydávacej väzby v podmienkach Slovenskej republiky nesmie byť z hľadiska dodržania

práva na osobnú slobodu celkom neprimeraná, aby nedošlo k porušeniu základných práv

a slobôd osoby, o vydanie ktorej ide.

3. K otázke pod písm. c)

Podľa platnej právnej úpravy môže vydávacia väzba spočívať v prípade, ak sa

vyžiadaná osoba nachádza vo vnútroštátnej väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody

uloženého slovenským súdom ( ). Iný dôvod spočívania vydávacej

väzby nie je upravený. Napriek tomu, ak na základe sťažnosti konajúci orgán (napríklad

ústavný súd alebo ESĽP) rozhodne o odklade výkonu rozhodnutia o povolení vydania

vyžiadanej osoby, nemožno interpretovať tento procesný úkon inak, ako dôvod na

spočívanie vydávacej väzby. Opačný výklad by viedol k ohrozeniu inštitútu vydávacej väzby

(v prípade prepustenia vyžiadanej osoby na slobodu z vydávacej väzby) alebo k porušeniu

práv vyžiadanej osoby (v prípade extradície vyžiadanej osoby). Príkladom môže byť

vydávacie konanie vo veci . Na základe sťažnosti vydal

ESĽP predbežné opatrenie o zákaze jeho vyhostenia zo Slovenskej republiky, ktoré podľa

oznámenia ESĽP ostalo v platnosti až dovtedy, kým sa nerozhodne o jeho sťažnosti

ústavným súdom. Napriek tomu bol orgánmi Slovenskej republiky vyhostený

do Alžírska. ESĽP vo svojom rozhodnutí z 24. septembra 2012 (sťažnosť č. 33809/08) okrem

iného konštatoval porušenie práva na individuálnu sťažnosť podľa článku

34 Dohovoru z dôvodu nerešpektovania predbežného opatrenia Európskeho súdu, ktoré

bolo vydané za účelom ochrany jeho práv.

Ako bolo vyššie uvedené, samotný fakt, že bolo rozhodnuté o odklade výkonu

rozhodnutia vnútroštátnych orgánov o povolení vydania, neznamená povinnosť príslušných

orgánov prepustiť vyžiadanú osobu z vydávacej väzby.

Z týchto dôvodov generálny prokurátor má za to, že predbežné opatrenie ESĽP, resp.

ústavného súdu, je prekážkou nielen v súvislosti so spočívaním vydávacej väzby, ale aj

s možnosťou ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení/nepovolení vydať vyžiadanú

osobu do dožadujúceho štátu tak, ako to správne uvádza Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky vo svojom liste sp. zn. 9838/2014/K09/IG z 13. novembra 2014.

Opodstatnenosť tohto postupu sa odvíja aj od riešenia kolízie dvoch medzinárodných

záväzkov, z ktorých jedným z nich je záväzok vyplývajúci z medzinárodnej zmluvy

o vydávaní (extradícii) osôb na trestné stíhanie alebo na výkon trestu a druhým z nich je

záväzok vyplývajúci z dohovoru. Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika je právnym

štátom, je namieste vždy dať prednosť záväzkom vyplývajúcim z dohovoru, keďže

rešpektovanie a ochrana ľudských práv sú imanentnými atribútmi materiálne chápaného

právneho štátu. Rešpektuje sa tým i vôľa vyžiadanej osoby, ktorá požaduje od iného

príslušného orgánu o garantovanie svojich práv.

4. K otázke pod písm. d)

Je nesporné, že osoby pozbavené osobnej slobody majú právo na trestné konanie

v primeranej lehote, a ak tomu tak nie je, majú byť behom konania prepustené. Univerzálny

návod v zmysle konkrétnych lehôt trvania vnútroštátnej či vydávacej väzby neposkytuje ani

ESĽP, ktorý i keď dáva prednosť väzobným veciam a priznáva im osobitnú naliehavosť,

konkrétne riešenie ponecháva na vyhodnotení každého jednotlivého prípadu. Istým

základným korektívom dĺžky akejkoľvek väzby je výška očakávaného či uloženého trestu

odňatia slobody, teda nie automatická aplikácia hornej hranice trestnej sadzby, ale reálny

predpoklad trestu po posúdení relevantných okolností konkrétnej veci. Okrem toho dĺžku

väzby determinuje samotný postoj osoby pozbavenej slobody (odmietnutie vypovedať či

spolupracovať s príslušnými orgánmi, veľký počet jeho sťažností a pod.).

Posudzovanie trvania vydávacej väzby je však výlučne vecou príslušných súdov, t. j.

krajského súdu v prvom stupni a najvyššieho súdu v druhom stupni. Rešpektujúc nezávislosť

a nestrannosť súdnej moci nie je aktuálne ustanovený žiadny kompetentný orgán k výkonu

dohľadu nad príslušnými súdmi v súvislosti s trvaním lehôt a postupu v rozhodovaní

o vydávacej väzbe. Pred rokom 1990 bol síce prokurátor tým všeobecným orgánom, ktorý

realizoval aj dozor nad zákonnosťou postupu a rozhodovaním súdov, čo je však v príkrom

rozpore s koncepciou právneho a demokratického štátu, ku ktorej sa Slovenská republika

hlási. Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy kreovať akýkoľvek orgán, ktorý by bol poverený

výkonom dohľadu nad činnosťou súdov. Spôsob realizácie úloh zverených súdom

ústavodarcom alebo zákonodarcom podlieha preskúmaniu ústavným súdom alebo ESĽP.»

5.4 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv z 26. apríla 2019

Verejná ochrankyňa práv vo svojom písomnom vyjadrení zaujala k veci nasledujúce

stanovisko:

«Zmyslom a účelom extradičného konania je vydanie osoby na trestné stíhanie/výkon

trestu do zahraničia. Logicky, ako aj z právnej úpravy teda možno odvodiť, že ide

o procesný úkon, ktorý je najmä operatívny a má slúžiť iba na presun osoby. Tomu by preto

mala zodpovedať aj povaha a dĺžka obmedzenia osobnej slobody – teda extradičnej väzby.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že

nasledujúce požiadavky týkajúce sa extradičnej väzby je možné považovať za akýsi

minimálny štandard v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru:

a) väzba má sledovať iba účel vyhostiť osobu,

b) dĺžka väzby má byť primeraná,

c) zaistená osoba má byť prepustená, ak vyhostenie nie je možné realizovať

v primeranej dobe,

d) vnútroštátne orgány majú konať s náležitou starostlivosťou a efektívnosťou.

V prípade sťažovateľa je zrejmé, že viaceré z týchto požiadaviek neboli dodržané,

a to:

b) sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode od 21. januára 2011 až do

17. júla 2018, teda viac ako 7 rokov, hoci sa jednalo o extradíciu na trestné konanie, a teda

sa na neho stále hľadelo ako na nevinného. Aj napriek tomu, že v určitých časových úsekoch

existovali prekážky jeho vydania (čo však neznamená automaticky nutnosť obmedziť jeho

slobodu), z podkladov, ktoré mám k dispozícii v žiadnom prípade nevyplýva, že dĺžka väzby

a obmedzenia jeho osobnej slobody bola primeraná – na porovnanie uvádzam maximálnu

dĺžku väzby pri obzvlášť závažných zločinoch, ktorá je 5 rokov;

c) počas trvania predbežného opatrenia ESĽP, ako aj následného rozhodovania

ministerky spravodlivosti bol sťažovateľ celý čas vo väzbe, hoci najmi vo vzťahu

k rozhodovaniu ESĽP bolo možné očakávať, že vyhostenie nebude možné realizovať

v primeranom čase. Súd teda mal zvažovať, či je väzba stále potrebná, resp. vhodná,

prípadne či sa nedá nahradiť iným miernejším opatrením. Takúto úvahu súd nevykonal.

V obdobnom prípade Ústavný súd Českej republiky považoval väzbu osoby za úplne

neprijateľnú: „Keďže je rozhodnutie ministra spravodlivosti o povolení vydania sťažovateľa

do Gruzínska podmienené definitívnym súdnym rozhodnutím v konaní o poskytnutie

medzinárodnej ochrany a v súčasnosti nie je možné predvídať: s ohľadom na doterajší

priebeh, ako dlho toto konanie ešte potrvá, nie je možné ani uvažovať o tom, že by

sťažovateľ mohol zotrvávať vo väzbe po celú dobu s odôvodnením, ktoré podali všeobecné

súdy“,

d) v konaní slovenských orgánov, najmä ministra spravodlivosti, resp. ministerky

spravodlivosti možno konštatovať veľmi dlhé obdobie nečinnosti, a to odo dňa 24. marca

2016, kedy ESĽP zamietol sťažnosť sťažovateľa, až do 7. februára 2018, kedy povolila jeho

vydanie do Ruskej federácie. ESĽP v minulosti vo viacerých prípadoch aj omnoho kratšie

doby väzby spôsobené neefektívnym konaním štátnych orgánov považoval za porušenie čl. 5

ods. 1 písm. f) Dohovoru.

B. K otázke, aká by mala byť podľa Vášho právneho názoru maximálne prípustná

celková lehota vydávacej väzby...

Vzhľadom na účel a zmysel vydávacej väzby považujem súčasnú právnu úpravu za

dostatočnú. Rovnako aj ESĽP sa viackrát vyjadril, že štát nemá povinnosť stanoviť

maximálnu prípustnú dobu trvania obmedzenia slobody. Je však potrebné zároveň

zdôrazniť, že pri extradičnej väzbe je potrebné dodržiavať už spomenuté základné

požiadavky a dbať na zmysel extradičného konania.

C. K tomu, či podľa Vášho názoru je možné uvažovať o porušení sťažovateľom

označených práv aj počas trvania predbežného opatrenia vydaného Európskym súdom pre

ľudské práva...

Ako som už uviedla v bode A písm. c), zaistená osoba má byť prepustená, ak

extradíciu nie je možné realizovať v primeranom čase.

D. K tomu, ktorý orgán verejnej moci je podľa Vášho právneho názoru kompetenčne

ustanovený k dohľadu nad trvaním lehôt a postupu v rozhodovaní o vydávacej väzbe...

Napriek tomu, že výslovne neustanovuje, ktorý orgán má vykonávať

dohľad nad trvaním lehôt a postupom v rozhodovaní o vydávacej väzbe, som toho názoru,

že takýmto orgánom môže byt' prokurátor, čo je možné odvodiť z ustanovení zákona

o prokuratúre. V zmysle 4 zákona o prokuratúre totiž prokurátor vykonáva dozor nad

zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo

osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe rozhodnutia súdu alebo iného

oprávneného štátneho orgánu. Zároveň v zmysle 17 ods. 2 g) tohto zákona prokurátor

zabezpečuje výkon medzinárodnej spolupráce v trestných veciach v rozsahu ustanovenom

osobitnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným

zákonom a právne záväznými aktmi Európskej únie.»

5.5 Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa

Právny zástupca sťažovateľa k poskytnutým písomným vyjadreniam oslovených

orgánov verejnej moci zaujal toto stanovisko:

«Úvodom považujeme za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu pridržiavame

argumentácie uvedenej v podanej ústavnej sťažnosti a rovnako sa v plnom rozsahu

stotožňujeme s vyjadrením verejnej ochrankyne práv.

II. K neústavnosti väzby sťažovateľa

Sme toho názoru, že do práva na osobnú slobodu možno ústavne zasiahnuť len za

splnenia troch základných podmienok – legality zásahu (do tohto práva možno zasiahnuť

len z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom), legitimity zásahu (či zásah sleduje

legitímny účel) a jeho primeranosti. Sme toho názoru, že väzba sťažovateľa nespĺňala

v jednotlivých fázach ani komponent legality, ani legitimity a s ohľadom na celkovú dĺžku

väzby ani primeranosti.

1. K legalite väzby sťažovateľa

Sme toho názoru, že požiadavka legality vyžaduje, aby štát vždy rešpektoval tie

pravidlá, ktoré pre väzbu (vrátane vydávacej väzby), jej dĺžku, spôsob počítania lehôt väzby

v zákone vymedzil. Súčasne (keďže ide o zásahy do jedného z najdôležitejších práv osôb) je

nevyhnutné, aby tieto pravidlá ustanovené zákonom boli dostatočne určité a zrozumiteľné

pre adresáta pred tým, ako je voči nemu vydané rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody.

Inými slovami, reflektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva uvedenú v ústavnej

sťažnosti, štát nemá povinnosť v zákone ustanoviť maximálnu lehotu vydávacej väzby,

spôsob jej počítania či dôvody prepustenia z vydávacej väzby, ale ak tak urobí, je povinný

tieto pravidlá rešpektovať.

Podľa ustanovenia a :

„(2) Ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že vydanie do

cudziny je prípustné, vezme krajský súd túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil

predseda senátu podľa odseku 1.

(3) Predseda senátu krajského súdu nariadi príkazom prepustenie osoby z vydávacej

väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň

po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania do cudziny; v prípade uvedenom

v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia výkonu vydávacej väzby, ak

minister spravodlivosti o povolení vydania rozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda

senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak

a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,

b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti

vydanie nepovolil, alebo

c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že medzi rozhodnutím súdu o prípustnosti vydania

a rozhodnutím ministra o povolení vydania zákon neustanovuje konkrétnu lehotu väzby.

Po rozhodnutí ministra spravodlivosti však dĺžka väzby nemôže presiahnuť 60 dní.

Na tomto mieste považujeme za potrebné poukázať na druhé vyjadrenie najvyššieho

súdu, z ktorého vyplýva, že na vydávaciu väzbu, sa podľa ustálenej judikatúry najvyššieho

súdu „subsidiárne použijú len ustanovenia skorších častí tohto zákona o spôsobe

rozhodovania... avšak nevzťahujú sa na tento režim väznenia osoby ďalšie náležitosti...“.

Na predmetnú 60-dňovú lehotu sa preto nevzťahujú ani ustanovenia

o počítaní lehôt väzby.

Keďže zákonodarca výslovne ustanovil, že vydávacia väzba po rozhodnutí ministra

spravodlivosti musí byť ukončená najneskôr v 60-ty deň, túto lehotu je potrebné

rešpektovať. Domnievame sa, že lehotu je nutné počítať odo dňa vydania, resp.

právoplatnosti rozhodnutia ministra (ide o ten istý deň, keďže sa nedoručuje). Na plynutie

tejto lehoty nemá vplyv prípadné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

o predbežnom opatrení ani rozhodnutie ústavného súdu o odklade vykonateľnosti

rozhodnutia ministra. A to preto, že zákonodarca to v neupravil.

Považujeme za potrebné zdôrazniť, že odklad vykonateľnosti poskytovaný ústavným

súdom sa vzťahuje na vykonateľnosť rozhodnutia, nie na právoplatnosť (právnu existenciu

a nezmeniteľnosť zo strany ministra) rozhodnutia, preto ani z povahy veci nemôže mať

účinky na plynutie lehoty, ktorú zákonodarca spája s vydaním, resp. právoplatnosťou

rozhodnutia. Nemožno rozumne dospieť k záveru (tvrdenému najvyšším súdom), že by

odklad vykonateľnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti mohol mať účinok do stavu pred

vydaním tohto rozhodnutia. V takom prípade by totiž ad absurdum ani nebolo možno

rozhodnutie ministra spravodlivosti preskúmať, keď priznaním odkladného účinku by

právne a fakticky zaniklo.

Je potrebné uviesť, že zákonodarca v danom ustanovení reflektoval fakt, že na

vydanie predbežného opatrenia alebo odkladu vykonateľnosti nie je právny nárok. Prejavil

preto dôveru ústavnému súdu a Európskemu súdu pre ľudské práva, že neposkytnú

predbežnú ochranu takej sťažnosti, ktorá je zjavne neopodstatnená. Teda v situácií, ak by

nemohlo dôjsť k porušeniu práv alebo ak by sťažnosť bola zneužitím práva. Preto plynutie

60-dňovej lehoty naviazal na moment vydania, resp. právoplatnosti rozhodnutia ministra

spravodlivosti a nie na moment jeho vykonateľnosti.

Nad rámec vyššie uvedeného tvrdíme, že zákonodarca výslovne upravil aj

obligatórny dôvod prepustenia z vydávacej väzby bez ohľadu na to, či ide o väzbu pred

alebo po rozhodnutí ministra spravodlivosti v ustanovení § 506 ods. 3 písm. c) Trestného

poriadku, keď uviedol:

„Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak

c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.“

Zákonodarca explicitne uložil predsedovi súdu povinnosť prepustiť osobu

z vydávacej väzby vtedy, ak z akéhokoľvek dôvodu zanikli dôvody, resp. možnosť realizácie

vydania. Nariadením predbežného opatrenia zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva

podľa nášho názoru došlo v zásade k zániku možnosti realizovať vydanie počas vopred

neznámeho časového intervalu. Sme preto toho názoru, že po nariadení predbežného

opatrenia zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva mal byť sťažovateľ v súlade

s ustanovením prepustený z väzby. Až po

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva bolo možné uvažovať o opätovnom vzatí

sťažovateľa do vydávacej väzby. Stotožňujeme sa v tejto časti v plnom rozsahu s právnym

názorom verejnej ochrankyne práv, že „zaistená osoba má byť prepustená, ak extradíciu nie

je možné realizovať v primeranom čase.“

Zhrňujúc vyššie uvedené sme toho názoru, že väzba sťažovateľa, prekračujúca lehotu

60 dní odo dňa vydania rozhodnutia ministerky spravodlivosti o povolení vydania a väzba

sťažovateľa počas platnosti nariadeného neodkladného opatrenia Európskeho súdu pre

ľudské práva bola nezákonná, a preto došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

2. K legitimite väzby sťažovateľa

Väzba musí byť vždy aj legitímna, teda musí sledovať legitímny účel a môže trvať len

počas existencie tohto účelu. V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je legitímnym účelom

vydávacej väzby vedenie vydávacieho konania. Nie potrestanie vydávanej osoby.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva v veci Quinn v. Francúzsko zo dňa 22.03.1995, sťažnosť č. 18580/91, séria A č. 311;

Chahal v. Spojené kráľovstvo zo dňa 15.11.1996, sťažnosť č. 22414/93, Reports 1996-V;

Gallardo Sanchez v. Taliansko zo dňa 24.03.2015, sťažnosť č. 11620/07 ako aj rozhodnutia

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 09.12.2014, sp. zn.

zo dňa 13.12.2016) možno vyvodiť, že v prípade ak sa extradičné konanie

nevedie s dostatočnou starostlivosťou a primeranou rýchlosťou (due dilligence), zaniká účel

vydávacej väzby a osobu pozbavenú osobnej slobody je potrebné prepustiť.

V tomto prípade bez ohľadu na dobu, počas ktorej bolo vo veci sťažovateľa platné

predbežné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, je možné konštatovať zásadné

obdobia nečinnosti v extradičnom konaní od 24.03.2016 do 07.02.2018. V tomto období nič

právne nebránilo príslušným orgánom ukončiť extradičné konania, ale tie napriek tomu

v konaní nepokračovali. Sme preto toho názoru, že vydávacia väzba v prípade sťažovateľa

už v danom období stratila svoj účel a sťažovateľ mal byť prepustený na slobodu.

Neobstojí argumentácia ministerstva spravodlivosti, že v danom čase malo brániť

ďalšiemu vedeniu extradície azylové konanie sťažovateľa. To totiž nebolo ukončené až do

momentu vydania sťažovateľa, pričom v inom konaní pred ústavným súdom ministerstvo

spravodlivosti tvrdilo, že azylové konanie sťažovateľa netvorí v jeho veci prekážku vydania

(príloha č. 1) a za pravdu mu dal aj ústavný súd (nález sp. zn. -179

zo dňa 02.05.2018). Prístup ministerstva, keď v konaní vo veci rozhodnutia o povolení

vydania tvrdí, že naň nemá vplyv azylové konanie a v konaní o posudzovaní primeranosti

dĺžky väzby tvrdí, že azylové konanie malo mať vplyv na rozhodovanie o povolení vydania,

považujeme za účelovú. Sme toho názoru, že za súčasť extradičného konania možno

považovať len také konania, ktorých ukončenie je zo zákona nevyhnutné pred povolením

vydania sťažovateľa. Teda také konania, ktorých priebeh mohol tvoriť prekážku vydania.

Azylové konanie sťažovateľa pod takéto vymedzenie nespadá v súlade s rozhodnutím

ústavného súdu sp. zn. zo dňa 02.05.2018 a predloženou argumentáciou

ministerstva.

Považujeme za potrebné uviesť, že sťažovateľ požiadal druhý krát o azyl

dňa 09.12.2010, pričom už v čase rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

(24.03.2016) trvalo azylové konanie celkom zjavne neprimeranú dobu takmer 6 rokov.

Neobstojí argumentácia ministerstva, že čakalo na moment, kedy bude „zjavné, že toto

konanie nebude v dohľadom čase ukončené“.

Zhrňujúc vyššie uvedené sme toho názoru, že vydávacia väzba sťažovateľa stratila

svoju legitimitu, a preto došlo tiež k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.

III. K otázke maximálnej prípustnej celkovej lehote vydávacej väzby

Sme toho názoru, že prípustnosť dĺžky vydávacej väzby je potrebné posudzovať

individuálne. Aj väzba trvajúca dni, či mesiace môže stratiť svoju legitimitu, či legalitu

a môže byť preto neústavná.

Na druhej strane niektoré väzby (vrátane vydávacej väzby) už pre ich dĺžku možno

považovať, podľa nášho názoru, za celkom zjavne neprimerané. Pripustenie nekončenej

dĺžky väzby by totiž viedlo k možnosti odňatia podstaty práva na osobnú slobodu osoby,

ktorá sa v súlade s princípom prezumpcie neviny považuje za osobu nevinnú. Väzba sa totiž

nikdy nemôže stať sama o sebe trestom a má vždy len dočasný charakter. V opačnom

prípade by došlo k ohrozeniu podstaty práva na osobnú slobodu v rozpore s čl. 13 ods. 4

a k porušeniu zásady minimalizácie a zdržanlivosti pri zásahoch do práva na osobnú

slobodu (KLÍMA, K. a kol.: Komentář k Ústavě a Listině. 2. díl. 2. rozšírené vydání. Plzeň:

Aleš Čenek, 2009. Str. 989 -990). Maximálna celková lehota vydávacej väzby by mala byť

tiež taká, aby v nej bolo možné, v prípade ak príslušné orgány postupujú v súlade

so zákonom, ukončiť vydávacie konanie. Mala by byť tiež primeraná k ďalším maximálnym

lehotám väzby podľa právneho poriadku.

Zhrňujúc vyššie uvedené, že vydávacia väzba by nemala v žiadnom prípade prekročiť

lehotu 5 rokov, teda maximálnu celkovú lehotu väzby v právnom poriadku Slovenskej

republiky. V prípade sťažovateľa väzba trvala 7 rokov, pričom 2 roky predstavovali

nečinnosť konajúceho ministra, resp. ministerky spravodlivosti.

IV. K otázke dohľadu nad trvaním lehôt a postupov pri rozhodovaní o vydávacej

väzbe

V tejto otázke sa stotožňujeme s názorom verejnej ochrankyni práv. Dozor nad

trvaním väzby podľa nášho názoru zveruje prokuratúre ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b)

a g) (ďalej len „“). Podľa

tohto ustanovenia:

„Pôsobnosť prokuratúry vykonávajú prokurátori

b) dozorom nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby

pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená na základe

rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu,

g)podieľaním sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení zameraných na

predchádzanie porušovaniu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov,“

Pričom práve prokurátor v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 písm. g) zákona

o prokuratúre zabezpečuje výkon medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. Na základe

žiadosti, resp. návrhu prokurátora alebo osoby, ktorá je na osobnej slobode obmedzená

vydávacou väzbou o jej prepustení na slobodu rozhoduje v prvom stupni predseda

príslušného krajského súdu – ustanovenie .»

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví účinný od 1. marca

2019. V zmysle a sa tento zákon použije aj

na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.1 Podľa sa osobná sloboda zaručuje.

10.2 Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

10.3 Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

11. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

12. Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a bezpečnosť. Nikto nesmie

byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem

prípadov, keď sa tak stane na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.

13. Podľa predseda senátu krajského súdu nariadi

príkazom prepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím

orgánom, najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení

vydania do cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa

nastúpenia výkonu vydávacej väzby, ak minister spravodlivosti o povolení vydania

rozhodol pred týmto dňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej

väzby tiež, ak

a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,

b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti

vydanie nepovolil, alebo

c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.

14. Európsky dohovor o vydávaní

14.1 Právna úprava väzby v Európskom dohovore o vydávaní (publikovaný

pod č. ) v znení jeho dodatkových protokolov č. 1 (publikovaný

pod č. ) a č. 2 (publikovaný pod č. ) bola zohľadnená v právnej

úprave vydania do cudziny podľa a nasl. (pozri aj dôvodovú

správu k tomuto zákonu).

14.2 V Európskom dohovore o vydávaní je výslovne ohraničené len trvanie

predbežnej väzby (zadržania), t. j. obmedzenie osobnej slobody dotknutej osoby ešte

pred tým, ako je doručená oficiálna žiadosť o vydanie (čl. 16 ods. 4 Európskeho dohovoru

o vydávaní). Maximálna možná dĺžka obmedzenia osobnej slobody je v takom prípade

40 dní. Po doručení žiadosti o vydanie však už Európsky dohovor o vydávaní dĺžku väzby

výslovne neobmedzuje. Napriek tomu by však dĺžka vydávacej väzby mala byť primeraná

trestu, ktorý možno v prípade odsúdenia vyžiadanej osobe uložiť. Tento záver vyplýva

z odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (86) 13 a je zohľadnený aj v publikácii

„Vydávanie. Európske štandardy“, ktorá bola vydaná Radou Európy.

14.3 Vo vzťahu k trvaniu väzby teda platí, že ak dožiadaná strana považuje trvanie

väzby vo vydávacom konaní za disproporčné voči trestu, ktorý v prípade odsúdenia možno

dotknutej osobe uložiť, mala by sa obrátiť na dožadujúcu stranu pre účely uistenia,

či na vydaní stále trvá. Dožadujúca strana by o tomto mala dožiadanú stranu bezodkladne

informovať.

14.4 Určitým kritériom pre dĺžku vydávacej väzby je tak dĺžka samotného trestu,

ktorý môže byť dotknutej osobe uložený.

15. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

15.1 Relevantným ustanovením týkajúcim sa vydávacej väzby je čl. 5 ods. 1 písm. f)

dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a nikoho

nemožno pozbaviť slobody okrem prípadu, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním

ustanoveným zákonom, ktorým je okrem iného aj zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Toto ustanovenie

na rozdiel od čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nevyžaduje, aby bola väzba odôvodnená

potrebou zabrániť dotknutej osobe v úteku alebo v spáchaní trestného činu, ale umožňuje

zbaviť osobnej slobody jednotlivca, proti ktorému sa vedie konanie o vyhostení alebo

vydaní, avšak nevyžaduje, aby súčasne bolo zbavenie osobnej slobody nevyhnutné

napríklad na účely zabrániť dotknutému jednotlivcovi v trestnej činnosti či úteku (porov.

rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Chahal proti Spojenému kráľovstvu z 15. 11. 1996

č. 22414/93, § 112, vo vzťahu k vyhosteniu, ktorý možno analogicky vztiahnuť aj

na konanie o vydaní, k tomu pozri rozsudok Veľkej komory vo veci A. a ďalší proti

Spojenému kráľovstvu z 19. 2. 2009 č. 3455/05, § 164; rozsudok Veľkej komory vo veci

Khlaifia a iní proti Taliansku z 15. 12. 2016 č. 16483/12, § 90). Zbavenie osobnej slobody

podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru musí byť však zákonné, teda musí prebehnúť v súlade

s vnútroštátnym právom z hľadiska hmotného i procesného (porov. už citované rozsudky A.

a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, § 164; Khlaifia, § 91 – § 92).

15.2 V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru možno však držať osobu vo väzbe

alebo ju inak obmedzovať na slobode len vtedy, kým je v konaní o jej vyhostení alebo

vydaní postupované s náležitou starostlivosťou (pozri už citované rozsudky Chahal, § 113;

A. a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, § 164; Khlaifia, § 90). Obmedzenie osobnej slobody

nesmie byť prejavom ľubovôle (rozsudok ESĽP vo veci Gallardo Sanchez proti Taliansku

z 24. 3. 2015 č. 11620/07, § 39 a nasl.), a preto je potrebné skúmať, či v čase držania

jednotlivcov vo väzbe vykonávala verejná moc úkony s cieľom zabezpečiť ich vyhostenie

alebo vydanie a či sa, naopak, v extradičnom konaní nevyskytovali neospravedlniteľné

obdobia nečinnosti, ktoré sú pripísateľné štátu (porov. napr. rozsudok ESĽP vo veci

Molotchko proti Ukrajine z 26. 4. 2012 č. 12275/10, § 172 – § 176; rozsudok ESĽP vo veci

Khodzhamberdiyev proti Rusku z 5. 6. 2012 č. 64809/10, § 89 a nasl.; rozsudok ESĽP

vo veci Ermakov proti Rusku zo 7. 11. 2013 č. 43165/10, § 251 a nasl.). Rozhodujúca

pritom nie je doba, po ktorú je obmedzená osobná sloboda jednotlivcov v súvislosti

s konaním o ich vyhostení alebo vydaní, ale to, či sa v týchto konaniach skutočne plynule

pokračovalo s cieľom zabezpečiť vyhostenie alebo vydanie príslušného jednotlivca. Zatiaľ

čo v už citovanom rozsudku Chahal ESĽP aproboval väzbu trvajúcu už viac ako tri roky

a sedem mesiacov (§ 114 a § 123), naopak, v rozsudku Mokallal proti Ukrajine

z 10. novembra 2011, § 44, č. 19246/10, konštatoval ESĽP porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru,

keďže po tom, čo cudzí štát informoval ukrajinské orgány, že o vydanie sťažovateľa už

nemá záujem, trvalo jeho prepustenie z väzby dva dni. Podľa ESĽP ukrajinské orgány

nesplnili svoju povinnosť zabezpečiť, aby predĺženie obmedzenia osobnej slobody

sťažovateľa bolo čo najmenšie [ďalej porov. napr. rozsudok ESĽP vo veci Efremidze proti

Grécku z 21. 6. 2011 č. 33225/08, § 54 – § 57, v ktorom ESĽP konštatoval porušenie čl. 5

ods. 1 písm. f) dohovoru s ohľadom na to, že po dobu viac ako dvoch mesiacov nepodnikala

verejná moc žiadne kroky smerujúce k vyhosteniu sťažovateľky].

Pre lepšiu ilustráciu je nevyhnutné poukázať aj na niektoré známe lehoty vydávacej

väzby, ktorá trvala napríklad:

a) takmer osemnásť mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Eid proti Taliansku

z 22. 1. 2002, sťažnosť č. 53490/99, oddiel 1),

b) alebo dvadsaťjeden mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Blech proti Francúzsku

z 30. 6. 2005, sťažnosť č. 78074/01, oddiel 1),

c) ale taktiež aj dva roky a osem mesiacov (rozsudok ESĽP vo veci Kolompar proti

Belgicku z 24. 9. 1992, sťažnosť č. 11613/95, § 40 – § 43),

pričom, vychádzajúc z okolností vecí, tieto lehoty boli považované za rozporné s čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru.

15.3 Z už predostretej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že opodstatnenosť lehoty

trvania vydávacej väzby je determinovaná prebiehajúcim konaním o vydaní osoby

nachádzajúcej sa vo vydávacej väzbe, teda že vydávacia väzba je v súlade s čl. 5 ods. 1

písm. f) dohovoru iba vtedy, ak vydávacie konanie prebieha a vedie sa náležitým spôsobom.

Aby väzba nebola svojvoľná, musí byť vykonávaná v dobrej viere; musí sa úzko týkať

dôvodu väzby, o ktorý sa vnútroštátne orgány opierajú; miesto a podmienky väzby musia

byť primerané a dĺžka väzby nesmie presiahnuť dobu, ktorú možno odôvodnene požadovať

pre splnenie sledovaného účelu (napr. rozsudok ESĽP vo veci A. a ďalší proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05, bod 164).

15.4 Ďalšou relevantnou okolnosťou majúcou vplyv na posúdenie opodstatnenosti

lehoty trvania vydávacej väzby pri neexistencii zákonnej úpravy limitujúcej maximálnu

lehotu jej trvania je aj existencia procesných záruk, akou je účinný prostriedok nápravy,

ktorým možno namietať zákonnosť a dĺžku tejto väzby počas prebiehajúceho extradičného

konania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Louled Massoud proti Malte, sťažnosť č. 24340/08,

alebo rozsudok ESĽP vo veci J. N. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 37289/12, bod

82). Tento prostriedok musí byť dotknutej osobe k dispozícii počas trvania väzby a musí

tejto osobe zabezpečiť urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby a opodstatnenosti jej

ďalšieho trvania. Tento prieskum musí mať súdnu povahu a poskytovať záruky

zodpovedajúce danej forme obmedzenia osobnej slobody. Okrem toho musí byť spôsobilý

viesť k prepusteniu na slobodu v prípadoch, v ktorých je to potrebné. Napokon prostriedok

nápravy (jeho existencia a možnosť použitia) musí byť dostatočne určitý nielen v teórii,

ale aj v praxi, pretože v opačnom prípade nie sú splnené podmienky prístupnosti a účinnosti

vyplývajúce z relevantných ustanovení dohovoru (rozsudok ESĽP vo veci J. N. proti

Spojenému kráľovstvu, bod 88).

16. Európsky zatýkací rozkaz

16.1 Konanie týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu je v Slovenskej republike

upravené o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Týmto zákonom bolo do právneho

poriadku Slovenskej republiky prebraté rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV

z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými

štátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).

16.2 V tejto súvislosti je zaujímavé rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci vedenej pod sp. zn. , ktoré sa týkalo aj dĺžky

väzby v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Spornou otázkou bolo, či má vnútroštátny

súd v konaní pokračovať aj po uplynutí lehôt uvedených v čl. 17 rámcového rozhodnutia

( ). V tomto rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že ani uplynutie

lehôt uvedených v čl. 17 rámcového rozhodnutia nebráni ponechaniu vyžiadanej osoby

vo väzbe v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho členského štátu, pokiaľ dĺžka

väzby nie je neprimeraná so zreteľom na znaky konania vedeného vo veci samej, čo musí

overiť vnútroštátny súd.

16.3 Aj v konaní o európskom zatýkacom rozkaze je tak obmedzená len dĺžka väzby

po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu (§ 25 zákona

č. ; resp. rámcového rozhodnutia).

V.

Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a chronológia vykonaných procesných

úkonov vo veci

V.1 Obsah ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

z 30. apríla 2018

17. Najvyšší súd v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí v podstatnom

uviedol:

„Uznesením Krajského súdu v Trnave z 27. marca 2012, sp. zn. , bolo

rozhodnuté, že podľa vydanie vyžiadanej osoby

, na trestné

stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy podľa § 209 ods. 2

(účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3

(nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej

zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení, spáchané

organizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu, ktorý

vystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej

škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí,

a to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a), e), z), ž) (pokus o zabitie

dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou

skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto

osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j. spôsobenie výbuchu, ktorý

vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie

značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov so zámerom pôsobenia na

mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou skupinou, ktorý nebol dokonaný

pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2 písm. a), e), z), ž) (zabitie, t. j. úmyselné

spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť nebezpečným

spôsobom, organizovanou skupinou spojenou s banditizmom) Ruskej

federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ z 13. júna 1996 je prípustné.

Najvyšší súd uznesením z 10. júla 2014, sp. zn. , zamietol sťažnosť

vyžiadanej osoby proti tomuto uzneseniu.

Na základe sťažnosti z 15. júna 2012 na ESĽP, ktorou

namietal podľa článku 3 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, že

v prípade jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie by mu hrozilo riziko

mučenia, ESĽP rozhodol 18. júna 2012 o predbežnom opatrení, na základe ktorého nemôže

byť vydaný do Ruskej federácie. ESĽP následne 24. marca 2016 odmietol jeho sťažnosť, čím

došlo k zániku tejto predbežnej ochrany - zákazu vydať žiadateľa do Ruskej federácie.

Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky 7. februára 2018,

č. 2984/2016/83/K09/IG, podľa rozhodla o povolení vydania občana

Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy

podľa § 209 ods. 2 (účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch),

§ 222 ods. 3 (nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava

a nosenie strelnej zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení,

spáchané organizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu,

ktorý vystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie

značnej škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní

rozhodnutí, a to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a), e), z), ž)

(pokus o zabitie dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom,

organizovanou skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti

nezávislé od tejto osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j.

spôsobenie výbuchu, ktorý vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia

ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov

so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou

skupinou, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2

písm. a), e), z), ž) (zabitie, t. j. úmyselné spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám,

spáchané pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou spojenou

s banditizmom) Ruskej federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ

z 13. júna 1996.

Ústavný súd uznesením z 21. marca 2018, sp. zn. , prijal sťažnosť

v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa Dohovoru rozhodnutím

ministerky spravodlivosti zo 7. februára 2018, č. 2984/2016/83/K09/IG, na ďalšie konanie

a súčasne odložil vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti do právoplatnosti

rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Ústavný súd konštatoval, že odkladom vykonateľnosti

do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu nemožno realizovať výkon namietaného

rozhodnutia o povolení vydania.

Treba súhlasiť s názorom krajského súdu, že vydávacia väzba trvá aj naďalej. Ani

najvyšší súd nie je názoru, že vyžiadaná osoba má byť z vydávacej väzby prepustená.

Podľa predseda senátu krajského súdu nariadi príkazom

prepustenie osoby z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k vydaniu osoby cudzím orgánom,

najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra spravodlivosti o povolení vydania

do cudziny; v prípade uvedenom v § 507 najneskôr v šesťdesiaty deň odo dňa nastúpenia

výkonu vydávacej väzby, ak minister spravodlivosti o povolení vydania rozhodol pred týmto

dňom. Okrem toho predseda senátu nariadi prepustenie z vydávacej väzby tiež, ak

a) štát, ktorý požiadal o vydanie, svoju žiadosť odvolal,

b) najvyšší súd rozhodol, že vydanie je neprípustné, alebo minister spravodlivosti

vydanie nepovolil, alebo

c) inak zanikli dôvody vydávacej väzby, vydania alebo jeho realizácie.

Je pravdou, že 7. februára 2018 došlo k rozhodnutiu ministerky spravodlivosti

o povolení vydania , čím malo dôjsť k jeho vydaniu

a nariadeniu prepustenia z vydávacej väzby, súčasne však samotné vydanie nie je možné

realizovať, nakoľko 21. marca 2018 došlo k odkladu vykonateľnosti rozhodnutia ministerky

spravodlivosti, čo znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu nemožno

realizovať výkon namietaného rozhodnutia o povolení vydania. Z uvedeného dôvodu

nemohla a nemôže uplynúť 60-dňová lehota od rozhodnutia ministerky spravodlivosti, lebo

toto rozhodnutie v súčasnosti nie je možné vykonať.

Pokiaľ ide o ďalšie dôvody uvádzané sťažovateľom, najvyšší súd pripomína, že

bol 21. januára 2011 vzatý do predbežnej a následne do vydávacej

väzby, v ktorej je doposiaľ.

Účelom vydávacej väzby je zabezpečenie prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom

konaní na území Slovenskej republiky, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania.

Je nesporné, že extradičné konanie naďalej prebieha. Vydávacia väzba nie je väzbou podľa

štvrtej hlavy , preto súd pri rozhodovaní nie je viazaný dôvodmi väzby

podľa , rovnako lehoty trvania väzby v zmysle nie je možné

aplikovať pri vydávacej väzbe.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia správne uviedol, že za dôvod, ktorý vedie

k zániku vydávacej väzby iným spôsobom, možno považovať aj situáciu, keď dĺžka trvania

extradičného konania by spôsobila nezákonnosť väzby v zmysle Čl. 5 ods. 1 písm. f)

Dohovoru vo svetle judikatúry ESĽP. Ani zákon, ani článok 5 Dohovoru neobsahujú časové

limity celkového trvania vydávacej väzby. Zákonnosť väzby sa musí posudzovať so zreteľom

na okolnosti konkrétneho prípadu. Podľa stanoviska ESĽP vydávacia väzba je zákonná po

celú dobu trvania extradičného konania. Ak sa však extradičné konanie nevedie

s primeranou rýchlosťou, zaniká aj zákonnosť vydávacej väzby.

V danom prípade bolo extradičné konanie zavŕšené rozhodnutím ministerky

spravodlivosti, ktoré však z dôvodu ústavnej sťažnosti a odkladu vykonateľnosti nie je

možné realizovať. O to viac je daná potreba prítomnosti vyžiadanej osoby v extradičnom

konaní aj naďalej preto, aby nedošlo k zmareniu účelu tohto konania. V extradičnom konaní

je potrebné rozlišovať dve štádiá konania. Prvé štádium konania je rozhodovanie súdu

o prípustnosti vydania. Také rozhodnutie je vo vzťahu ku konkrétnemu trestnému činu, nie

k účelu vydania. Súd rozhoduje o tom, či je prípustné vydanie pre daný skutok (trestný čin),

nerozhoduje o tom, či je prípustné vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu.

Vyplýva to zo zásady Špeciality, ktorá sa vzťahuje na konkrétne trestné činy (skutky).

Konečnou a záverečnou fázou extradičného konania je rozhodovanie o povolení vydania,

o ktorom rozhoduje minister spravodlivosti. Ustanovenie vymedzuje

dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti odmietnuť povolenie vydania, aj keď súd

vyslovil jeho prípustnosť. Tieto dve štádiá v extradičnom konaní treba rozlišovať a brať do

úvahy. Extradičné konanie sa v danom prípade dostalo do už spomínanej konečnej fázy.

Napriek tomu, že vydávacia väzba trvá viac ako 7 rokov vzhľadom na všetky pre prípad sa

vzťahujúce skutočnosti, rozsah rozhodovania či už ústavným súdom, ako aj ESĽP, nie je

možné konštatovať, že sa extradičné konanie nevedie s primeranou rýchlosťou.“

V.2 Chronológia procesných úkonov vo veci

17.2 Ústavný súd si na účely preskúmania postupu v konaní vyžiadal súdny spis

krajského súdu sp. zn. , z ktorého vo veci sťažovateľa ustálil tento

chronologický postup orgánov verejnej moci:

- 21. januára 2011 bol krajskému súdu doručený návrh Krajskej prokuratúry v Trnave

(ďalej len „krajská prokuratúra“) na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby, ktorý bol

príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda,

Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej

polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 20. januára 2011 v čase o 10.20 h

predvedený a 20. januára v čase o 11.00 h zadržaný podľa § 504 ods. 2 v spojení s § 71

ods. 1 písm. c) ,

- krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 21. januára 2011 vzal

sťažovateľa do predbežnej väzby so začiatkom jej plynutia od 20. januára 2011 o 10.20 h

do 1. marca 2011 do 10.20 h,

- 28. februára 2011 bol krajskému súdu doručený návrh krajskej prokuratúry

na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby podľa ,

- krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 1. marca 2011 vzal

sťažovateľa do vydávacej väzby podľa ,

- Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky svojím rozhodnutím

ČAS:MU-255-65/PO-Ž-2008 z 12. mája 2010 rozhodol o neudelení azylu a neposkytnutí

doplnkovej ochrany sťažovateľovi na území Slovenskej republiky,

- 4. marca 2011 faxom a 8. marca 2011 bola krajskému súdu doručená sťažnosť

sťažovateľa proti vzatiu do vydávacej väzby,

- 16. marca 2011 bol spisový materiál predložený na konanie o sťažnosti najvyššiemu

súdu,

- 24. marca 2011 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí svojím uznesením

sp. zn. zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 1. marca 2011 o jeho vzatí do vydávacej väzby (doručené

7. apríla 2011 sťažovateľovi, Veľvyslanectvu Ruskej federácie na Slovensku, ministerstvu

spravodlivosti a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica),

- 20. mája 2011 bol sťažovateľ osobne vypočutý prokurátorkou krajskej prokuratúry

k podmienkam a dôvodom jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie,

- 25. mája 2011 bol krajskému súdu doručený návrh krajskej prokuratúry

na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,

- 30. augusta 2011 sťažovateľ písomne požiadal o zmenu obhajcu,

- 7. septembra 2011 podala prokurátorka krajskej prokuratúry na krajskom súde

žiadosť o informáciu o stave konania o návrhu na rozhodnutie o prípustnosti vydania

sťažovateľa do Ruskej federácie,

- 13. septembra 2011 krajský súd opatrením zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Jána

Janušku a sťažovateľovi ustanovil nového obhajcu JUDr. Jozefa Švarca,

- 3. októbra 2011 krajský súd svojím opatrením pribral do konania tlmočníka

z jazyka ruského do jazyka slovenského,

- 25. októbra 2011 bolo neverejné zasadnutie krajského súdu odročené na neurčito

a stanovená lehota desiatich dní na ustanovenie nového obhajcu sťažovateľovi,

- 18. novembra 2011 bola krajskému súdu doručená námietka zaujatosti predsedu

senátu krajského súdu,

- 28. novembra 2011 predseda senátu krajského súdu vyzval sťažovateľa

k spresneniu podanej námietky zaujatosti, ktorú sťažovateľ doplnil svojím podaním

z 30. novembra 2011 (doručené krajskému súdu 12. decembra 2011),

- 22. decembra 2011 senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie

sp. zn. o nevylúčení členov vo veci konajúceho senátu krajského súdu

z rozhodovania v predmetnej veci, teda rozhodovania o návrhu krajskej prokuratúry

na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie (uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 22. decembra 2011 doručené sťažovateľovi 19. januára 2012,

obhajcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi Švarcovi 16. januára 2012 a krajskej prokuratúre

9. januára 2012),

- 14. februára 2012 bol pokynom predsedu senátu krajského súdu nariadený termín

verejného zasadnutia o návrhu krajskej prokuratúry na rozhodnutie o prípustnosti vydania

sťažovateľa do Ruskej federácie,

- 5. marca 2012 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky písomne o oznámenie stavu konania o návrhu krajskej prokuratúry

na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,

- 9. marca 2012 sťažovateľ písomne požiadal predsedu senátu krajského súdu

o ustanovenie nového obhajcu, a to JUDr. Dávida Štefanku,

- 27. marca 2012 krajský súd na verejnom zasadnutí prijal uznesenie

sp. zn. , ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej

federácie (doručené sťažovateľovi 4. mája 2012, obhajcovi JUDr. Švarcovi 7. mája 2012,

krajskej prokuratúre 2. mája 2012, ministerstvu spravodlivosti 7. mája 2012 a zvolenému

obhajcovi Mgr. Mariánovi Hrbáňovi 16. mája 2012), ustanovený obhajca sťažovateľa

JUDr. Jozef Švarc zahlásil po vyhlásení predmetného uznesenia sťažnosť, sťažovateľom

zvolený obhajca Mgr. Marián Hrbáň 25. mája 2012 doručil krajskému súdu písomne podanú

a odôvodnenú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 27. marca 2012,

- 12. apríla 2012 požiadal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky písomne o oznámenie stavu konania o návrhu krajskej prokuratúry

na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie,

- 16. mája 2012 bolo krajskému súdu doručené písomné podanie sťažovateľom

zvoleného obhajcu Mgr. Mariána Hrbáňa,

- 25. mája 2012 bola krajskému súdu doručená sťažnosť sťažovateľom zvoleného

obhajcu Mgr. Mariána Hrbáňa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 27. marca 2012, ktorým povolil vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej

federácie, a 28. mája 2012 bolo krajskému súdu doručené jej písomné doplnenie,

- 4. júna 2012 bol spisový materiál predložený na konanie o sťažnosti najvyššiemu

súdu,

- 12. júna 2012 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie

sp. zn. , ktorým zamietol podanú sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 27. marca 2012 o povolení vydania sťažovateľa na trestné stíhanie

do Ruskej federácie, ku ktorej bolo krajskému súdu 28. mája 2012 doručené písomné

doplnenie (doručené 2. júla 2012 krajskej prokuratúre, 6. júla 2012 sťažovateľovi,

23. júla 2012 Mgr. Mariánovi Hrbáňovi),

- v období od 16. júla 2012 až do decembra 2013 bol spisový materiál predložený

ministerstvu spravodlivosti a následne viacnásobne zapožičiavaný ústavnému súdu

(na konanie o podanej ústavnej sťažnosti) a tiež krajskému súdu (napr. na rozhodovanie

o zrušení ustanovenia obhajcu JUDr. Jozefa Švarca, rozhodovanie o trovách obhajoby

na podklade žiadosti JUDr. Jozefa Švarca a pod.) k služobnej potrebe,

- 18. júna 2012 ESĽP ešte pred rozhodnutím ústavného súdu z 23. augusta 2012

o prijatí sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2012 a odklade vykonateľnosti prvého

právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa zakázal

vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.

- 23. augusta 2012 ústavný súd svojím uznesením č. k. -38 prijal

sťažovateľom podanú sťažnosť vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 16 ods. 2

a dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2012

na ďalšie konanie,

- 2. októbra 2013 ústavný súd svojím nálezom č. k. -68 vyslovil

porušenie sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2012, ktoré zrušil, a vec vrátil

najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie,

- 21. novembra 2013 bola predmetná vec po náleze ústavného súdu

č. k. -68 z 2. októbra 2013 pridelená do senátu 6 Tost najvyššieho súdu,

- 29. novembra 2013 bol zrušený termín neverejného zasadnutia,

- 2. decembra 2013 predseda senátu najvyššieho súdu pokynom žiadal o zaslanie

nálezu ústavného súdu č. k. -68 z 2. októbra 2013 na vyjadrenie generálnej

prokuratúre, ktorej vyjadrenie mu bolo doručené 10. decembra 2013 a ktorá odporučila

najvyššiemu súdu postupovať podľa ,

- 26. júna 2014 bol nariadený termín neverejného zasadnutia senátu najvyššieho súdu

na 10. júl 2014,

- 9. júla 2014 bolo doručené najvyššiemu súdu doplnenie sťažnosti o ďalšie dôkazy

preukazujúce obavy sťažovateľa zo zákazu mučenia a z porušenia spravodlivého procesu

v prípade vydania do Ruskej federácie,

- 14. júla 2014 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie

sp. zn. , ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2012 o povolení vydania sťažovateľa

na trestné stíhanie do Ruskej federácie (doručené sťažovateľovi 15. augusta 2014, obhajcovi

Mgr. Lukášovi Opettovi, PhD., 22. augusta 2014, krajskej prokuratúre 11. augusta 2014),

- 2. septembra 2014 bol predmetný spisový materiál zaslaný ministerstvu

spravodlivosti na rozhodnutie podľa ,

- 13. novembra 2014 bol predmetný spisový materiál vrátený z ministerstva

spravodlivosti krajskému súdu z dôvodu vydania predbežného opatrenia ESĽP

19. júna 2012, ktoré zakazuje Slovenskej republike vydať sťažovateľa na trestné stíhanie

do Ruskej federácie, a táto skutočnosť bráni ministerstvu spravodlivosti postupovať podľa

,

- 25. novembra 2014 ústavný súd svojím uznesením č. k. -14

odmietol ďalšiu ústavnú sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. júla 2014, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2012 o povolení vydania

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie,

- 24. marca 2016 ESĽP svojím rozsudkom A. Y. proti Slovenskej republike

č. 37146/12 zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu ústavného súdu

č. k. -14 z 25. novembra 2014,

- 24. januára 2018 bola krajskému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z vydávacej väzby,

- 24. januára 2018 predseda senátu krajského súdu pokynom uložil doručiť podanú

žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby na vyjadrenie krajskej prokuratúre,

- 7. februára 2018 ministerka spravodlivosti svojím rozhodnutím

č. 2984/2016/83/K09/IG povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné

stíhanie,

- 14. februára 2018 bola krajskému súdu doručená písomná informácia obhajcu

sťažovateľa o podaní ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti

č. 2984/2016/83/K09/Ig zo 7. februára 2018,

- 19. marca 2018 predseda senátu krajského súdu vydal príkaz na premiestnenie

sťažovateľa na ďalší výkon väzby, teda rozhodol o jeho premiestnení z Ústavu na výkon

väzby Banská Bystrica do Ústavu na výkon väzby Bratislava, a zároveň ďalším príkazom

rozhodol o prepustení sťažovateľa z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k jeho vydaniu

orgánom Ruskej federácie, s tým, že sťažovateľa 23. marca 2018 v čase o 7.30 h prevezme

Útvar osobitného určenia Prezídia Policajného zboru,

- 22. marca 2018 predseda senátu krajského súdu zrušil príkaz na premiestnenie

sťažovateľa na ďalší výkon väzby, teda na premiestnenie sťažovateľa z Ústavu na výkon

väzby Banská Bystrica do Ústavu na výkon väzby Bratislava,

- krajský súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie č. k. -1130

z 29. marca 2018, ktorým zamietol sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z vydávacej

väzby (doručené sťažovateľovi 12. apríla 2018, obhajcovi 13. apríla 2018 a krajskej

prokuratúre 10. apríla 2018),

- 21. marca 2018 ústavný súd svojím uznesením č. k. -73 prijal

podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva podľa dohovoru

rozhodnutím ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018, ktorým

povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie na trestné stíhanie, na ďalšie konanie

a zároveň odložil jeho vykonateľnosť do právoplatnosti rozhodnutia o podanej ústavnej

sťažnosti,

- 26. apríla 2018 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu na konanie

o sťažnosti,

- 30. apríla 2018 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie

sp. zn. z 30. apríla 2018, ktorým zamietol sťažovateľom podanú sťažnosť

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -1130 z 29. marca 2018, ktorým zamietol

sťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby (doručené sťažovateľovi

17. mája 2018, obhajcovi 21. mája 2018, krajskej prokuratúre 16. mája 2018, ministerstvu

spravodlivosti 17. mája 2018 a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica 17. mája 2018),

- 2. mája 2018 ústavný súd svojím nálezom č. k. -179 nevyhovel

sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti

č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018, ktorým povolila vydanie sťažovateľa

do Ruskej federácie na trestné stíhanie,

- 21. júna 2018 bolo krajskému súdu doručené podanie obhajcu sťažovateľa o vydaní

neodkladného opatrenia Výborom Organizácie spojených národov pre ľudské práva

z 15. júna 2018 brániaceho vydaniu sťažovateľa do Ruskej federácie,

- 11. júla 2018 bola krajskému súdu doručená písomná správa z ministerstva

spravodlivosti o tom, že nález ústavného súdu č. k. -179 z 2. mája 2018

nadobudol 2. júla 2018 právoplatnosť,

- 12. júla 2018 predseda senátu krajského súdu príkazom podľa § 506 ods. 3

prepustil sťažovateľa z vydávacej väzby dňom, keď dôjde k jeho

vydaniu orgánom Ruskej federácie, s tým, že sťažovateľa 17. júla 2018 v čase o 14.00 h

prevezme Útvar osobitného určenia Prezídia Policajného zboru,

- 18. júla 2018 bolo krajskému súdu doručené faxové podanie z Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce Prezídia Policajného

zboru, Národnej ústredne Interpol o tom, že sťažovateľ bol 17. júla 2018 v čase o 17.15 h

odovzdaný na Letisku M. R. Štefánika príslušníkom polície Ruskej federácie.

VI.

Posúdenie veci ústavným súdom

VI.1 Posúdenie námietky sťažovateľa o nedodržaní zákonnej lehoty

vyplývajúcej z

18. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie v prvom rade napadol nedodržanie

zákonnej lehoty vyplývajúcej z , v rámci ktorej mal byť do jej

uplynutia 8. apríla 2018 (najneskôr však v šesťdesiaty deň po rozhodnutí ministra

spravodlivosti o povolení vydania do cudziny) v kontexte rozhodnutia ministerky

spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 vydaný do Ruskej federácie

alebo prepustený na slobodu.

18.1 Proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG

zo 7. februára 2018 sa sťažovateľ bránil podaním ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému

súdu 9. februára 2018), o ktorej rozhodol ústavný súd svojím uznesením

č. k. -73 z 21. marca 2018 tak, že v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a v bode 2 výroku rozhodnutia odložil

vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG

zo 7. februára 2018 do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.

V bode 3 výroku rozhodnutia ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol. Sám sťažovateľ už

v záhlaví podanej ústavnej sťažnosti, o to viac v jej texte naliehal: „Extradičné konanie –

hrozí vydanie v najbližších dňoch, Návrh na vydanie dočasného opatrenia – odklad

vykonateľnosti rozhodnutia podľa , Prosíme vybaviť

prednostne podľa “ V naznačených súvislostiach je

potrebné skonštatovať, že odkladu vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti

č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 sa sťažovateľ domáhal sám, konajúc tak

v obave pred svojím vydaním a s cieľom vydaniu zabrániť. Keďže v súčasnom konaní

o jeho ďalšej ústavnej sťažnosti práve túto skutočnosť (odkladanie výkonu rozhodnutia)

teraz sám sťažovateľ napáda a spochybňuje, z pohľadu ústavného súdu sa javí takéto

správanie sťažovateľa ako účelové.

18.2 Podľa § 52 ods. 2 v tom čase účinného zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov mohol ústavný súd

na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak toto bolo v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti. V zmysle tohto oprávnenia ústavný súd v zmysle citovanej zákonnej úpravy

uložil orgánu verejnej moci, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva alebo

slobody, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, a tretím osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom. Ústavný súd teda uplatnil svoju

právomoc práve z dôvodu mimoriadnych okolností predmetnej právnej veci sťažovateľa

a z hľadiska dôslednej a efektívnej ochrany jeho označených základných práv a samotný

sťažovateľ ústavný súd na uplatnenie tejto právomoci vyzval. O to viac teraz predostreté

argumentácie sťažovateľa ústavnému súdu pripadajú tiež ako antagonistické a tendenčné

(keď samotné „nevydanie“ na stíhanie a „čakanie“ na rozhodnutie v azylovom procese bolo

práve v prospech sťažovateľa).

18.3 Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. z 27. februára 2008

konštatoval, že „Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom

právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej

obsahu.“.

18.4 V ďalšom svojom náleze sp. zn. z 1. júla 2008 ústavný súd

tiež uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu

abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie

obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide

vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“

18.5 Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už stabilne pripomína, že postup súdneho

orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva sťažovateľa podľa alebo práva podľa dohovoru

(, , , , , ).

18.6 K výkladovým otázkam sa vyjadruje aj komentár k ústave, ktorý okrem iného

uvádza: „Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum. To rovnakou mierou

platí pre výklad právneho poriadku, ako aj pre výklad . Nezlučiteľné s princípmi

právneho štátu sú na Slovensku často frekventované výklady o medzerách v práve a rôzne

iné účelovo konštruované výklady, ktoré v rozpore so zdravým rozumom vytvárajú varianty

právnej úpravy v konečnom dôsledku smerujúce k „preukázaniu“ nemožnosti uplatniť

právnu normu.“ (DRGONEC, J. . Teória a prax. Bratislava :

C. H. Beck, 2015, s. 131.).

18.7 Nad rámec uvedeného ústavný súd v širších súvislostiach podporne poukazuje

tiež na svoju ďalšiu judikatúru týkajúcu sa porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyjadrením v podmienkach

obmedzenia osobnej slobody je , 2 a 5 a dohovoru,

podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, ako

to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (,

, , , ). Taktiež zodpovednosti za prieťahy

vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkov konania neznáša

zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať

ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (, ,

).

18.8 Aplikujúc už prezentované východiská a rozhodovaciu prax ústavného

súdu a vychádzajúc zo skutkových okolností sťažovateľovej právnej veci, ústavný súd

uzatvára, že odložením vykonateľnosti rozhodnutia ministerky spravodlivosti

č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 uznesením ústavného súdu

č. k. -73 z 21. marca 2018, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom

označených práv podľa , 2 a 5 , dohovoru, ako aj

ods. 1 paktu, keďže plynutie zákonných lehôt bolo od právoplatnosti uznesenia ústavného

súdu č. k. -73 z 21. marca 2018 až do právoplatnosti samotného nálezu

ústavného súdu č. k. -179 z 2. mája 2018 (právoplatnosť 29. júna 2018)

prerušené, resp. zákonná lehota 60 dní v tomto čase neplynula. Prerušenie plynutia lehoty

bolo dôsledkom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom ak bolo

primárne plynutie zákonnej lehoty prerušené, nemohlo sekundárne dôjsť ani k jej

prekročeniu v zmysle zákonného obmedzenia, a teda ani k porušeniu sťažovateľom

označených základných práv a slobôd.

VI.2 Posúdenie námietky sťažovateľa o primeranosti celkovej dĺžky vydávacej

väzby v kontexte zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby

19. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie vo vzťahu k porušeniu základného práva

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 paktu

namietal, že najvyšší súd sa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby

nezaoberal celkovou dobou, ktorú strávil vo vydávacej väzbe, a teda „(i) či sa na

sťažovateľa vzťahuje ustanovenie a (ii) či bola extradícia

sťažovateľa vedená primerane rýchlo a s náležitou starostlivosťou.“.

19.1 Pri skúmaní primeranosti celkovej dĺžky vydávacej väzby sa ústavný súd

v rámci svojho prieskumu pre porovnanie inšpiroval nielen samotnou judikatúrou ESĽP

(pozri predovšetkým body 15.1 – 15.4 tohto odôvodnenia), ale tiež právnou úpravou

Spolkovej republiky Nemecko obsiahnutou v zákone o medzinárodnej pomoci v trestných

veciach. Tento zákon sa týka predovšetkým vydania v prípadoch, ktoré nie sú upravené

medzinárodnými zmluvami, aplikuje sa však aj na vydávanie v rámci krajín Európskej únie.

Trvanie vydávacej väzby síce obdobne ako u nás nie je v zákone o medzinárodnej pomoci

v trestných veciach výslovne obmedzené, uplatňuje sa tu však požiadavka, aby vydávacie

konanie prebiehalo podľa možnosti čo najrýchlejšie, pričom dĺžka vydávacej väzby má byť

len v rozsahu, ktorý je nevyhnutný a primeraný, t. j. má spĺňať požiadavku proporcionality.

Ide tu o realizáciu ústavného práva na osobnú slobodu, ktorá sa v zákonnej úprave prejavuje

v existencii viacerých procesných záruk, ktoré poskytujú vydávanej osobe možnosť brániť

sa proti neprimerane dlhej vydávacej väzbe. Dotknutá osoba má možnosť napadnúť na súde

rozhodnutie o vzatí do väzby vo vydávacom konaní, resp. napadnúť dôvodnosť trvania

väzby. Tieto procesné prostriedky možno uplatniť kedykoľvek počas vydávacieho konania,

pričom možno namietať aj samotnú dĺžku väzby.

19.2 Z judikatúry Spolkového ústavného súdu Nemecka týkajúcej sa v súčasnosti už

zrušenej právnej úpravy vydávacej väzby, ktorá však bola v podstate identická so súčasnou

právnou úpravou, vyplýva, že absencia výslovného obmedzenia dĺžky trvania väzby

vo vydávacom konaní v príslušných zákonných ustanoveniach nie je v rozpore s .

Vo svojich rozhodnutiach však súd zároveň zopakoval, že vydávacie konanie má prebiehať

čo najrýchlejšie a dĺžka vydávacej väzby musí zodpovedať princípu proporcionality (napr.

, 28 <32 et seq.>; rozhodnutie vo veci sp. zn. ). V tejto súvislosti

tiež zdôraznil význam procesných záruk vo vydávacom konaní z hľadiska ochrany

zaručených práv. Ústavné štandardy ochrany práv vyžadujú, aby bola vo vydávacom konaní

nastolená primeraná rovnováha medzi základným právom na osobnú slobodu a záujmom

na efektívnom výkone právnej pomoci, resp. na riadnom výkone súdnej moci v trestných

veciach. Súd pritom uznáva, že vzhľadom na rôznosť situácií, ktoré môžu nastať v priebehu

vydávacieho konania vrátane potreby komplexného a podrobného preskúmania okolností

každej veci, nie je možné obmedziť trvanie väzby presnými hranicami. Na druhej strane

však väzba nesmie trvať dlhšie, ako je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

19.3 V prípadoch, ak vydávacia väzba trvá dlhšie, ako možno zvyčajne očakávať,

musí byť každé zdržanie, ktoré má za následok predĺženie väzby, odôvodnené objektívnymi

skutočnosťami, ktoré majú priamu súvislosť so samotným vydávacím konaním. Závažnosť

obvinení a hroziace trestnoprávne sankcie je vždy potrené vziať do úvahy, tieto však

bez ďalšieho nemôžu odôvodňovať trvanie väzby. Do úvahy treba zobrať hlavne

skutočnosť, či je dĺžka trvania väzby primeraná zložitosti predmetného vydávacieho

konania a či je možné zdržanie v konaní pripísať na vrub vnútroštátnym alebo zahraničným

orgánom alebo na vrub vydávanej osobe. Uvedené úvahy viedli Spolkový ústavný súd

Nemecka vo veci vedenej pod sp. zn. 2 BvR 155/061 k záveru, že napriek dlhšie trvajúcej

vydávacej väzbe (20 mesiacov) nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa, ktorému hrozil trest

odňatia slobody v rozsahu 12 rokov, keďže predmetná vec si vyžadovala komplexné

a podrobné prešetrenie okolností prípadu, okrem toho boli zdržania v konaní spôsobené aj

samotným sťažovateľom v dôsledku jeho oneskorených a neúplných podaní. Príslušné

vnútroštátne a zahraničné orgány pritom konali vo veci bez zbytočných prieťahov. V inej

veci však Spolkový ústavný súd Nemecka rozhodol o porušení práva sťažovateľa, ktorý bol

v zahraničí obvinený z dvoch trestných činov vraždy. Vo veci tohto sťažovateľa považoval

vydávaciu väzbu v rozsahu dlhšom ako 14 mesiacov za neprimeranú, keďže domáce aj

zahraničné orgány nepostupovali v konaní tak, aby zabezpečili včasné ukončenie

vydávacieho konania, a ich pomalý a neefektívny postup bol hlavným dôvodom prieťahov,

zatiaľ čo vydávaná osoba k predĺženiu konania nijako neprispela. Napokon vo veci vedenej

pod sp. zn. 2 BvR 264/083 rozhodol Spolkový ústavný súd Nemecka vo vzťahu

k sťažovateľovi, ktorý bol v tom čase vo vydávacej väzbe po dobu jedného roka, že konanie

pred ESĽP týkajúce sa sťažovateľa samo osebe nemôže ospravedlniť úplnú nečinnosť

vnútroštátnych orgánov a že primeranosť trvania väzby musí byť aj v týchto okolnostiach

pravidelne preskúmavaná. V danom prípade tak došlo k porušeniu princípu primeranosti

trvania väzby.

20. V tejto ústavným súdom preskúmavanej veci bol sťažovateľ

obmedzený na osobnej slobode z dôvodu jeho vzatia najprv do predbežnej väzby

uznesením krajského súdu č. k. -22 z 21. januára 2011 a následne do vydávacej

väzby uznesením krajského súdu č. k. -204 z 1. marca 2011. Vzatiu

sťažovateľa do vydávacej väzby predchádzala žiadosť justičných orgánov Ruskej federácie

o jeho vydanie z dôvodu potreby jeho trestného stíhania pre závažnú násilnú trestnú

činnosť. Na žiadosť Ruskej federácie nadväzovalo aj uznesenie krajského súdu

č. k. -335 z 27. marca 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

č. k. -645 z 12. júna 2012 o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej

federácie na jeho trestné stíhanie. Je teda možné skonštatovať, že obmedzenie osobnej

slobody sťažovateľa bolo odôvodnené konaním o jeho vydaní a z dôvodu potreby

zabezpečenia jeho dostupnosti pre toto konanie. Zásah do osobnej slobody sťažovateľa tak

nepochybne smeroval k naplneniu cieľa – jeho vydaniu na trestné stíhanie do Ruskej

federácie a zároveň medzi jeho obmedzením osobnej slobody a sledovaným cieľom na

základe záväzku Slovenskej republiky vyplývajúceho z bilaterálnej medzinárodnej zmluvy

bola aj reálna príčinná súvislosť.

20.1 Ústavný súd ústavnoprávny problém medzi obmedzením osobnej slobody

sťažovateľa jeho vzatím do vydávacej väzby a sledovaným cieľom, ktorým malo byť

vydanie do cudziny na trestné stíhanie, nenachádza. Obmedzenie osobnej slobody bolo

prostriedkom zabezpečenia fyzickej prítomnosti sťažovateľa pri tomto konaní, a to

zohľadnením závažnej trestnej činnosti, pre ktorú je na území Ruskej federácie stíhaný.

V tejto súvislosti ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutie o otázke väzobného

stíhania sťažovateľa z dôvodu vedeného extradičného konania alebo jeho ponechania

na slobode patrí do roviny zákonnej, a nie ústavnej, pretože prvoradou úlohou ústavného

súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny iura novit

curia (všeobecný súd pozná právo). Je teda v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať (, , , ).

20.2 Ústavný súd konštatuje, že vo veci konajúce súdy pristúpili a priori

k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa väzbou, a to predovšetkým z dôvodu

mimoriadne závažnej, v podmienkach demokratickej spoločnosti až extrémne závažnej

trestnej činnosti (majúc na mysli trestný čin terorizmu), pre ktorú je sťažovateľ

v dožadujúcej krajine stíhaný a za spáchanie ktorej mu v prípade uznania viny hrozí

uloženie mimoriadneho trestu odňatia slobody na doživotie. Zároveň z dôvodu

zabezpečenia jeho fyzickej prítomnosti pri vydávacom konaní ide o legitímny postup

smerujúci k zabezpečeniu úspešnosti vydávacieho procesu v maximálne možnej miere.

V počiatočných štádiách plynutia vydávacej väzby možno považovať postup orgánov

verejnej moci v extradičnom konaní za plynulý. Ide o obdobie od predvedenia sťažovateľa

20. januára 2011, následné rozhodovanie kompetentných orgánov verejnej moci

o predbežnej a vydávacej väzbe vrátane doby doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. júna 2012 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 27. marca 2012 o povolení jeho vydania do Ruskej federácie

(sťažovateľovi doručené 6. júla 2012 a jeho právnemu zástupcovi 23. júla 2012).

20.3 Čo sa týka ďalšieho štádia plynutia vydávacej väzby, ústavný súd svojím

nálezom č. k. -68 z 2. októbra 2013 vyslovil porušenie sťažovateľom

označených práv podľa a podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. júna 2012, ktoré zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na nové konanie. Najvyššiemu súdu trvalo osem mesiacov (v období od 21. novembra 2013

do 14. júla 2014), kým vec opätovne na neverejnom zasadnutí prejednal a prijal uznesenie

sp. zn. zo 14. júla 2014, ktorým opätovne zamietol sťažnosť podanú proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 27. marca 2012 o povolení vydania

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Tento postup najvyššieho súdu by

mohol byť ústavným súdom považovaný za časovo neprimeraný a s poukazom na obsah

nálezu ústavného súdu č. k. -68 z 2. októbra 2013 postup najvyššieho súdu

v čase od 12. júla 2012 do 21. novembra 2013 v dôsledku zrušenia uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. júna 2012 ústavným súdom pre nedostatky v skutkových

zisteniach a dokazovaní by mohol byť navyše považovaný aj za neefektívny. Takýto postup

najvyššieho súdu v období od júla 2012 do júla 2014 by za iných okolností zjavne nespĺňal

nastolenú požiadavku plynulosti priebehu extradičného konania, v rámci ktorej je vydávacia

väzba opodstatnená plynulým postupom orgánov verejnej moci vo vydávacom konaní,

pričom cieľ tohto konania sa z časového, ako aj materiálneho hľadiska nejaví ako

nedosiahnuteľný.

20.4 Ďalšou skutočnosťou majúcou podstatný vplyv na priebeh vydávacieho konania

bolo vydanie predbežného opatrenia ESĽP, ktoré platilo od 19. júna 2012

do 24. marca 2016. Platnosť predbežného opatrenia ESĽP bola v zmysle predostretých

stanovísk prekážkou vydania sťažovateľa z materiálneho hľadiska. Na tomto mieste je

potrebné poukázať na plnenie podmienky plynulého postupu orgánov verejnej moci

vo vydávacom konaní, ktorým v tomto prípade bránila objektívna a odôvodnená skutočnosť,

ktorou je vydanie predbežného opatrenia ESĽP na návrh sťažovateľa. S odkazom

na akceptovanú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej nečinnosť súdu v dôsledku

existencie odôvodnenej prekážky jeho postupu, ako to je v danom prípade, neposudzuje ako

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, , , ,

), platnosť predbežného opatrenia ESĽP v čase od 19. júna 2012

do 24. marca 2016 konzumovala ústavným súdom v predchádzajúcom bode odôvodnenia

konštatovanú neefektívnu činnosť najvyššieho súdu v čase od 12. júla 2012

do 21. novembra 2013 (vrátane nečinnosti najvyššieho súdu v čase od 21. novembra 2013

do 14. júla 2014, keď najvyšší súd potreboval až dobu ôsmich mesiacov na to, aby pristúpil

k opätovnému prejednaniu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 27. marca 2012 o povolení jeho vydania), ako aj v nasledujúcom

období až do 14. júla 2014, keď najvyšší súd na neverejnom zasadnutí prijal uznesenie sp.

zn. zo 14. júla 2014, a napokon až do 2. septembra 2014, keď bol spisový

materiál predložený ministerstvu spravodlivosti na rozhodnutie podľa § 510 Trestného

poriadku. Tento záver nachádza svoje opodstatnenie aj pri zohľadnení postupu samotnej

ministerky spravodlivosti, ktorá počas platnosti predbežného opatrenia ESĽP tiež nemohla

povoliť vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie (v konfrontácii s jej neskorším pozitívnym

rozhodnutím), teda v období po 2. septembri 2014 až do 24. marca 2016. Ústavný súd

akcentuje, že túto situáciu privodil svojou procesnou aktivitou samotný sťažovateľ. Nebyť

tejto aktivity (ktorej legitimitu ale ústavný súd v žiadnom prípade nespochybňuje), mohlo

byť o otázke jeho vydania v konfrontácii s dĺžkou vydávacej väzby rozhodnuté omnoho

skôr. Aj v tomto štádiu v dôsledku existencie odôvodnenej prekážky postupu v konaní,

nemožnosť konať nie je možné pričítať na vrub vo veci vydania konajúcim orgánom.

Navyše pre objektivitu nemožno opomenúť, že táto situácia v danom čase vyhovovala aj

samotnému sťažovateľovi, ktorý sa využitím všetkých jemu dostupných legálnych

prostriedkov bránil svojmu vydaniu do Ruskej federácie.

20.5 Otáznym je ďalšie obdobie v rozmedzí od 24. marca 2016 do 24. januára 2018,

počas ktorého ministerka spravodlivosti zrejme nekonala, pretože až svojím rozhodnutím

č. 2984/2016/83/K09/Ig zo 7. februára 2018 povolila vydanie sťažovateľa do Ruskej

federácie, pričom impulzom na ďalšie konanie vo veci bola pravdepodobne až

sťažovateľom podaná žiadosť o prepustenie z vydávacej väzby, ktorú 24. januára 2018

doručil krajskému súdu. Čo sa týka vedeného azylového konania, ktoré malo tvoriť

prekážku vydania sťažovateľa po 24. marci 2016, je potrebné poukázať na vyjadrenie

samotného sťažovateľa, ktorý k tejto otázke poukázal na nekonzistentné postoje

ministerstva spravodlivosti, keď „... v inom konaní pred ústavným súdom ministerstvo

spravodlivosti tvrdilo, že azylové konanie sťažovateľa netvorí v jeho veci prekážku vydania

(príloha č. 1) a za pravdu mu dal aj ústavný súd (nález sp. zn. -179 zo dňa

02.05.2018). Prístup ministerstva, keď v konaní vo veci rozhodnutia o povolení vydania

tvrdí, že naň nemá vplyv azylové konanie a v konaní o posudzovaní primeranosti dĺžky

väzby tvrdí, že azylové konanie malo mať vplyv na rozhodovanie o povolení vydania,

považujeme za účelovú. Sme toho názoru, že za súčasť extradičného konania možno

považovať len také konania, ktorých ukončenie je zo zákona nevyhnutné pred povolením

vydania sťažovateľa. Teda také konania, ktorých priebeh mohol tvoriť prekážku vydania.

Azylové konanie sťažovateľa pod takéto vymedzenie nespadá v súlade s rozhodnutím

ústavného súdu sp. zn. zo dňa 02.05.2018 a predloženou argumentáciou

ministerstva.“. Z uvedeného je teda zrejmé, že žiadna známa objektívna skutočnosť

nebránila ministerke spravodlivosti, aby v čase od 24. marca 2016 (dokedy platilo

predbežné opatrenie ESĽP) rozhodla o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.

Uvedený záver napokon vychádza z jej neskoršieho pozitívneho rozhodnutia v predmetnej

veci.

VII.

Závery ústavného súdu

21. S poukazom na zistenia ústavného súdu a na postup samotnej ministerky

spravodlivosti (resp. jej ničím neodôvodnenú pasivitu) v konkrétnom období od 24. marca

2016 do 24. januára 2018 musí ústavný súd nevyhnutne hľadať odpoveď na otázku, aká

mala byť adekvátna reakcia najvyššieho súdu, rozhodujúc v sťažnostnom konaní o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. -1130 z 29. marca 2018,

ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby. Samotný najvyšší súd si bol

síce vedomý imperatívu vyplývajúceho z judikatúry ESĽP, čo vyplýva z jeho konštatácie,

že „Ak sa však extradičné konanie nevedie s primeranou rýchlosťou, zaniká aj zákonnosť

vydávacej väzby.“ (bližšie body 15 a 17 tohto odôvodnenia), ale zároveň túto otázku uzavrel

konštatovaním, že „Napriek tomu, že vydávacia väzba trvá viac ako 7 rokov vzhľadom na

všetky pre prípad sa vzťahujúce skutočnosti, rozsah rozhodovania či už ústavným súdom,

ako aj ESĽP, nie je možné konštatovať, že sa extradičné konanie nevedie s primeranou

rýchlosťou.“.

22. Podľa názoru ústavného súdu je neprehliadnuteľným obdobím nečinnosti

v extradičnom konaní, ktoré už nebolo možné ospravedlniť žiadnym objektívne sa

vyskytujúcim dôvodom a za ktoré nesie plnú zodpovednosť ministerka spravodlivosti,

obdobie od 24. marca 2016 do 24. januára 2018 (bližšie pozri bod 20.5 odôvodnenia tohto

nálezu). Na druhej strane je však potrebné akcentovať účel extradičného konania a od neho

sa odvíjajúcej vydávacej väzby, ktorej účelom je zabezpečenie prítomnosti vydávanej osoby

pre toto konanie navyše za absencie jej nahradenia prostriedkami vyplývajúcimi z § 80

a nasl. .

Váženie dvoch vzájomne si konkurujúcich záujmov

23. Proti sebe tak na jednej strane stojí verejný záujem na vydaní sťažovateľa

do Ruskej federácie a od tohto účelu sa odvíjajúca vydávacia väzba, v ktorej je držaný

z dôvodu naplnenia tohto účelu, a na druhej strane záujem na ochrane základných práv

a slobôd a tiež ústavným súdom judikovaný imperatív o povinnosti všetkých orgánov

verejnej moci v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a aj

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (,

, , , , ).

V ústavnoprávnej rovine nevyhnutne potom dochádza ku konfrontácii medzi verejným

záujmom na jednej strane a základným ľudským právom sťažovateľa chrániacim navyše

veľmi citlivú a cennú ľudskoprávnu kategóriu, akou osobná sloboda nepochybne je,

na strane druhej.

23.1 Kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov do základných

práv a slobôd vyžaduje adekvátne váženie dvoch navzájom si konkurujúcich záujmov.

V prípade sťažovateľa ide o ochranu jeho práva na osobnú slobodu, ktorej obsahovým

vyjadrením je , 2 a 5 , dohovoru a paktu,

a verejný záujem na jeho vydaní. Sťažovateľ nepochybne zotrváva na preferencii svojho

práva na osobnú slobodu, a to za všetkých okolností, odhliadnuc od frekvencie využívania

prostriedkov nápravy, ktorými sa snažil čo najviac zbrzdiť, ba až zmariť svoje vydanie

do cudziny, a svojho skutočného preferenčného záujmu na tomto cieli.

23.2 Ústavný súd vedomý si vzniknutej konfrontácie preto pristúpil s ohľadom

na stupeň ochrany poskytovaný právnym poriadkom k vertikálnemu vyvažovaniu princípov,

ktoré má poskytnúť odpoveď, ktoré princípy budú mať prednosť pred inými, ak je ľudské

právo nie celkom chránené z dôvodu zároveň signalizovanej a aj zistenej potreby vyvážiť

toto právo s verejným záujmom (k tomu bližšie pozri: BARAK, A. Sudca v demokracii –

v edícii A. Bröstl, P. Holländer. Bratislava : Kalligram, 2016, s. 228 – 244.).

23.3 V prvom rade judikatúra ESĽP, ako aj zákonná úprava podľa Trestného

poriadku už pri samotnom rozhodovaní o vydávacej väzbe vyžadujú, aby extradičné

konanie prebiehalo, teda aby sa viedlo konanie o vydaní, pričom vydávacia väzba je jeho

sekundárnym dôsledkom (majúc na mysli žiadosť príslušného orgánu cudzieho štátu,

prípustnosť vydania, predchádzajúcu predbežnú väzbu...). V ďalšom je potrebné poukázať

na skutočnosť, že judikatúra ESĽP nepovažuje neobmedzenú dĺžku vydávacej väzby

za ľudskoprávne toxický problém. Pozornosť ale upriamuje na to, aby sa v extradičnom

konaní postupovalo plynulo a aby boli v rámci legislatívnej úpravy zabezpečené možnosti

preskúmavať samotnú dĺžku trvania extradičnej väzby, a teda aj opodstatnenosť jej ďalšieho

trvania, či už ex offo, alebo na podklade dostupného prostriedku nápravy, ktorým je

v podmienkach Slovenskej republiky podanie žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby.

Legislatívna úprava vydávacej väzby v podmienkach umožňovala

sťažovateľovi žiadať o preskúmanie opodstatnenosti dĺžky jej trvania pomocou inštitútu

žiadosti o prepustenie z vydávacej väzby, čo sťažovateľ aj využil, ale až 24. januára 2018,

pričom mal a mohol žiadať o preskúmanie dĺžky trvania vydávacej väzby už v roku 2016,

napríklad práve z dôvodu zániku platnosti predbežného opatrenia ESĽP. Navyše v priebehu

vedeného extradičného konania, ktorého sekundárnym prejavom bolo držanie sťažovateľa

vo väzbe, to bol práve sťažovateľ, ktorý sa výraznou mierou sám pričinil o jej predĺženie až

na dobu siedmich rokov, keďže veľmi dôsledne, ale tiež legitímne využil všetky dostupné

prostriedky, ktorými bolo možné „lege artis“ oddialiť svoje vydanie. Ako príklad je možné

v tejto súvislosti opätovne pripomenúť dobu platnosti predbežného opatrenia ESĽP v čase

od 19. júna 2012 do 24. marca 2016, teda dobu v trvaní troch rokov a deviatich mesiacov,

ďalej je možné poukázať na niekoľkonásobné využitie inštitútu ústavnej sťažnosti, osobitne

aj proti rozhodnutiu ministerky spravodlivosti č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018,

o ktorej rozhodol ústavný súd svojím uznesením č. k. -73 z 21. marca 2018

okrem iného aj odložením vykonateľnosti tohto rozhodnutia do právoplatnosti rozhodnutia

o ústavnej sťažnosti, k čomu došlo uznesením ústavného súdu č. k. -179

z 2. mája 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2018, čím sa v konečnom dôsledku

opäť predĺžilo vedené extradičné konanie a následne aj vydávacia väzba o dobu piatich

mesiacov. Naostatok Výbor Organizácie spojených národov pre ľudské práva, na ktorý sa

sťažovateľ obrátil, predbežným opatrením odložil vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie.

23.4 S ohľadom na túto predostretú procesnú aktivitu sťažovateľa, ako aj

zohľadnením tej skutočnosti, že odkladanie jeho vydania výsostne korešpondovalo s jeho

vtedajším záujmom, je zo strany sťažovateľa v tomto štádiu pri podaní ústavnej sťažnosti

minimálne nekorektné spochybňovať samotnú dĺžku vydávacej väzby z tých istých

dôvodov, ktoré mu boli predtým na prospech. Bol to práve sťažovateľ, ktorý sa na celkovej

dĺžke vydávacej väzby frekvenciou využívania opravných prostriedkov podieľal.

Samozrejme, že ústavný súd nespochybňuje legitímne právo sťažovateľa brániť sa proti

rozhodnutiam orgánov verejnej moci, no na druhej strane je samoúčelné namietať následné

časové hľadisko potrebné k rozhodnutiu o nich, ba dokonca ich postup až paralyzovať

napríklad docielením vydania predbežného opatrenia ESĽP, ktoré bolo mimochodom

zrušené rozsudkom ESĽP vo veci A. Y. proti Slovenskej republike č. 37146/12

z 24. marca 2016, ktorým ESĽP zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu

ústavného súdu č. k. -14 z 25. novembra 2014.

24. Ústavný súd musí konštatovať, že pri už spomínanej potrebe vertikálneho

vyvažovania princípov nemožno legitímne aktivity sťažovateľa v danom čase celého

procesu spochybniť. Na druhej strane, najmä vzhľadom na nespochybniteľný prospech,

ktorý v reálnom čase sťažovateľovi (najmä pre jeho aktuálne potreby a záujmy v rámci

azylového konania a s tým spojenú potrebu dosiahnuť jeho hlavný cieľ „nevydania“

do Ruskej federácie) uvedené legitímne prostriedky jeho ochrany poskytovali, čím boli

považované za istú výhodu, s prihliadnutím na samotné okolnosti veci a správanie

sťažovateľa v „inom“ (nasledujúcom) období potom tie isté ním uplatnené prostriedky

vrátane s nimi súvisiacich právnych dôsledkov sa zo dňa na deň nemôžu stať pre tú istú

osobu príťažou s proklamovaným následkom porušenia práve tých práv (vrátane základného

práva na osobnú slobodu a súvisiacich práv), o ktoré postupom sťažovateľa

v predchádzajúcich obdobiach išlo. Z uvedeného vyplýva, že samotný sťažovateľ svojím

postupom a aktivitou v celom konaní, „váhu“ svojho základného práva na osobnú slobodu

na váhach posudzovania vo vzťahu k preferencii verejného záujmu v záverečnej

(argumentačnej) fáze vydávacieho konania pomyselne oslabil, keď napr. v inom konaní

pred ústavným súdom v jeho veci prezentoval (síce v súvislosti s jeho obavou

pred vydaním, ale predsa) svoje dlhodobé obmedzenie osobnej slobody väzbou dokonca ako

„dobrovoľné“. Urobil tak prostredníctvom svojho právneho zástupcu na verejnom

pojednávaní pred ústavným súdom, kde okrem iného uviedol: „... sťažovateľ sa nachádza

v extradičnej väzbe od 21.1.2011, t. j. 2649 dní (viac ako sedem rokov), pričom sťažovateľ

je 23 hodín v cele a na jednu hodinu denne ju opúšťa bez možnosti kontaktu s inými

osobami; namiesto toho, aby akceptoval vydanie (kde aj v prípade uznania viny mohol mať

značnú časť trestu už odpykanú), dlhodobé dobrovoľné zotrvávanie vo väzbe za takýchto

podmienok svedčí o reálnosti obáv sťažovateľa z návratu;“ (nález ústavného súdu

sp. zn. z 2. mája 2018, s. 6 – 7, bod 10).

24.1 Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z vydávacej väzby sa extradičné konanie nachádzalo vo svojej záverečnej fáze a ostávalo už

posledných maximálne 60 dní trvania jeho vydávacej väzby, v rámci uvedenej doby

(aj s ohľadom na závery uvedené v bode 24 tohto odôvodnenia) preferencia základného

práva sťažovateľa na osobnú slobodu na váhach vertikálneho vyvažovania ustúpila

verejnému záujmu na jeho vydaní, a to s ohľadom na:

a) riziko zmarenia účelu samotného vydávacieho konania,

b) nemožnosť nahradenia vydávacej väzby použitím inštitútov „vnútroštátnej väzby“

podľa a nasl. , teda nemožnosť nahradenia vydávacej väzby inými

miernejšími prostriedkami, ako tomu je pri väzbe podľa a nasl. ,

s čím by bol v prípade prepustenia na slobodu v danom štádiu konania spojený následok

teoretickej, ba až iluzórnej možnosti realizovať jeho vydanie,

c) nielen dostupnosť, ale aj aktívne využitie všetkých prostriedkov nápravy, ktorými

sťažovateľ mal a mohol namietať a spochybňovať svoje vydanie do Ruskej federácie, teda

sa brániť proti svojmu vydaniu,

d) materiálne hľadisko namietaného porušenia označených práv spočívajúce

v samotnom záujme sťažovateľa na odklade jeho vydania, čoho sekundárnym

prejavom/dôsledkom bolo aj predĺženie lehoty trvania vydávacej väzby.

24.2 Tento sumár faktorov (aj pri zohľadnení ich početnosti a ústavným súdom

judikovaného materiálneho pohľadu na právny štát) v závere svedčí v prospech preferencie

verejného záujmu na vydaní sťažovateľa pred záujmom na ochrane jeho základného práva

na osobnú slobodu, a to aj napriek ústavným súdom (na rozdiel od záverov najvyššieho

súdu) judikovanému záveru o neprimerane dlhom čase zaznamenanom v postupe ministerky

spravodlivosti v extradičnom konaní s dôsledkom predĺženia lehoty trvania vydávacej

väzby. Kritériom rozhodovania ústavného súdu tak bola najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo

slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý

zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa

(, , , , ,

).

24.3 Nota bene sa už ústavný súd k výkladu právnych predpisov a z nich plynúcich

inštitútov vyjadril tak, že ich nemožno interpretovať len z hľadiska textu zákona, a to ani

v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu

a účelu zákona (, , , ),

čo poskytuje aj ďalšiu odpoveď na sťažovateľom nastolenú argumentáciu o potrebe

aplikácie ako celku.

24.4 V dôsledku uvedeného posúdenia potom podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd svojím uznesením sp. zn. z 30. apríla 2018 neporušil sťažovateľom

označené právo na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 , právo na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

čl. 9 ods. 1 paktu.

25. Tieto závery ústavného súdu ho potom doviedli k rozhodnutiu o nevyhovení

sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ani v tej časti, ktorá bola prijatá na ďalšie konanie.

26. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

VIII.

Obiter dictum

27. Ako obiter dictum už nad rámec svojich vyslovených záverov považuje ústavný

súd za potrebné vysloviť niekoľko svojich postrehov súvisiacich s predmetom tohto

konania.

27.1 Problematika obmedzenia dĺžky väzby vo vydávacom konaní nie je

v európskych štátoch riešená jednotne. Podobne ako v Slovenskej republike ani v Českej

republike a ani v Spolkovej republike Nemecko nie je celková dĺžka trvania väzby

vo vydávacom konaní výslovne ohraničená. Na druhej strane v niektorých krajinách zákon

výslovne celkovú dĺžku väzby vo vydávacom konaní obmedzuje pevnou hranicou (Rakúska

republika, Maďarsko a Lotyšsko), a to bez ohľadu na závažnosť trestného činu, resp.

hroziacu sankciu. V ďalšej skupine krajín je dĺžka trvania vydávacej väzby ohraničená

hroziacou sankciou (Španielsko), resp. sa použijú aj ustanovenia o väzbe v trestnom konaní

(Poľská republika) alebo sa použijú len ustanovenia o väzbe v trestnom konaní (Nórske

kráľovstvo). Z hľadiska medzinárodnoprávnej úpravy, ako napr. dohovoru, Európskeho

dohovoru o vydávaní a ani z relevantného práva Európskej únie požiadavka na obmedzenie

trvania väzby vo vydávacom konaní nevyplýva, a teda absencia takejto výslovnej úpravy

vo vnútroštátnej legislatíve nie je z hľadiska porovnávanej medzinárodnoprávnej úpravy

problematická.

27.2 Absencia obmedzenia dĺžky trvania väzby vo vydávacom konaní ale umocňuje

potrebu takej predvídateľnej a dostatočne určitej legislatívnej úpravy, na základe ktorej by

dotknutá osoba mala mať počas celého trvania väzby k dispozícii účinný právny prostriedok

nápravy, na základe ktorého dôvodnosť väzby preskúma súd. Rozhodnutie súdu potom musí

zodpovedať štandardom vyplývajúcim z , dohovoru a z judikatúry ESĽP. Z pohľadu

medzinárodnej, ale aj vnútroštátnej úpravy európskych krajín (nielen) vzhľadom

na okolnosti sprevádzajúce prípad sťažovateľa, stojí za zamyslenie úvaha o primeranosti

trvania aj tohto druhu väzby s ohľadom na kritérium možnej trestnej sankcie, ktorá

dotknutej osobe hrozí v prípade uznania jej viny. V súvislosti s touto požiadavkou je možné

v súlade s požiadavkou proporcionality a požiadavkou ESĽP na „primeranosť dĺžky

obmedzovania osobnej slobody“ podľa názoru ústavného súdu podporne poukázať

na riešenie aplikované v ustanoveniach o väzbe v trestnom konaní, kde je primeranosť

trvania väzby (na rozdiel od vydávacej väzby) zohľadnená proporcionálne vo vzťahu

k hroziacemu trestu (v podmienkach Slovenskej republiky ).

Zároveň by tak s určitosťou došlo nielen k naplneniu kritéria primeranosti (ako ho má

na mysli ESĽP), ale tiež k posilneniu ľudských práv vydávaných osôb v kontexte s dĺžkou

samotného extradičného konania a tiež prípadných súbežných (iných) konaní, ktorých dĺžka

trvania by mohla mať vplyv na úkor dĺžky trvania prebiehajúcej extradície a s tým

súvisiaceho neprípustného „pokrývania“ potrebného času vydávacou väzbou.

27.3 Ústavný súd si je vedomý, že väzba vo vydávacom konaní nemá charakter

väzby v trestnom konaní a jej trvanie môže byť v princípe opodstatnené už len tým, že sa

proti dotknutej osobe vedie konanie o vydaní [čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru], ako aj tým,

že jej účelom je vydanie konkrétnej osoby do cudziny, a nie zistenie trestnoprávnej

zodpovednosti konkrétnej osoby za trestnú činnosť kladenú jej za vinu. Napriek tomu si

ústavný súd, súc si vedomý (vzhľadom na pohodlnejší časovo neobmedzený proces) nevôle

zo strany dotknutých subjektov extradičného konania, na tomto mieste dovoľuje vyjadriť

naratív spočívajúci v tom, že z dôvodu adekvátnej ochrany ľudských práv (najmä práva

na osobnú slobodu) osôb vo vydávacej väzbe by maximálna lehota vydávacej väzby nemala

prekračovať lehotu väzby podľa vnútroštátneho práva, ako to stanovuje § 76a Trestného

poriadku. Táto lehota (tak, ako to je v tých krajinách, kde celý proces príslušné orgány

zvládajú aj v kratších lehotách) by mohla byť dostatočne dlhá na to, aby počas nej mohlo

prebehnúť vydávacie konanie, prípadne aj iné konanie (napr. azylové konanie) pri súčasnom

obmedzení osobnej slobody osoby, ktorej sa vydanie do cudziny týka. Porovnaním právnej

úpravy napr. Rakúskej republiky, kde v zmysle zákona o extradícii a právnej pomoci je

v právnom poriadku obmedzená dĺžka väzby vo vydávacom konaní „iba“ na dobu jedného

roka (§ 29 ods. 6 tohto zákona), pričom po uplynutí tejto lehoty dotknutá osoba musí byť

prepustená na slobodu (po uplynutí jedného roka od vzatia do väzby), a to bez ohľadu na to,

či bol alebo nebol daný súhlas na vydanie do cudzej krajiny, a kde je teda možné vykonať

extradíciu v relatívne krátkom čase, sa javí predostretá úvaha ústavného súdu

o neprekročení maximálnej lehoty väzby stanovenej vnútroštátnym právom minimálne ako

inšpirujúca. Z pohľadu ústavného súdu by mohli byť potom eliminované prípady, ako je

sťažovateľov prípad, keďže z elementárneho ľudskoprávneho hľadiska je absolútne

neakceptovateľné, aby orgány verejnej moci mohli postupovať vo vydávacom konaní

s veľkými časovými odstupmi, zdôvodňujúc, resp. aj ospravedlňujúc svoj „prieťahový

postup“ (v rozpore s judikatúrou ESĽP) práve absenciou zákonného časového rámca ich

konania.

28. Ústavný súd si je ale tiež vedomý svojho postavenia, ktoré mu nedáva ďalší

priestor na rozvíjanie svojich úvah de lege ferenda vo vzťahu k možnému nastaveniu

príslušnej legislatívy, pretože rozhodovanie a konanie o týchto otázkach neprináleží do jeho

právomoci, ale do právomoci zákonodarcu. Vzhľadom na zistenia ústavného súdu a prijaté

závery v tejto konkrétnej veci však aj pre budúce eliminovanie prípadného „napätia“ medzi

jednotlivými zložkami štátnej moci konajúcimi v obdobných alebo súvisiacich prípadoch

nemohol ústavný súd mlčať a považoval za svoju povinnosť uvedené názory ako obiter

dictum zverejniť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu