Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
223/385422.10eec7.pdf
PDF · 163.21 KB
No categories available
6Tost/19/2012
N a j v y š š í s ú d 6 Tost 19/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana
Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí
konanom 12. júna 2012 v Bratislave, v trestnej veci J. A. A., o návrhu krajskej prokurátorky
v Trnave na rozhodnutie o prípustnosti vydania, o sťažnosti A. J. proti uzneseniu Krajského
súdu v Trnave, sp. zn. 3Ntc 1/2011, z 27. marca 2012, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť vyžiadanej osoby J. A. A.
sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Dňa 25. mája 2011 podala prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trnave Krajskému
súdu v Trnave návrh na rozhodnutie o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby J. A. A.
na trestné stíhanie do Ruskej federácie.
Krajský súd v Trnave uznesením, sp. zn. 3Ntc 1/2011, z 27. marca 2012, rozhodol tak,
že podľa § 509 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že vydanie vyžiadanej osoby J. A. A., občana Ruskej
federácie, t. č. vo vydávacej väzbe v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici, na trestné
stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy podľa § 209 ods. 2
(účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3
(nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej
zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení, spáchané organizovanou
skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu, ktorý vystraší obyvateľstvo,
vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku,
so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, a to organizovanou
skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a/, písm. e/, písm. ž/, písm. z/ (pokus o zabitie
dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou
skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto
osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j. spôsobenie výbuchu, ktorý
vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie
značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov so zámerom pôsobenia
na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou skupinou, ktorý nebol dokonaný
pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2 písm. a/, písm. e/, písm. ž/, písm. z/
(zabitie, t. j. úmyselné spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť
nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou spojenou s banditizmom) Trestného
zákona Ruskej federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ zo dňa 13. júna 1996
je prípustné.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Ntc 1/2011, z 27. marca 2012 podal
riadne, v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obvinený, ktorú odôvodnil prostredníctvom
svojho obhajcu. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že jeho vydanie považuje
za neprípustné z dôvodu, že ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie
azylu a jeho vydaním dôjde k porušeniu jeho základných práv, konkrétne práva na zákaz
mučenia a práva na spravodlivý proces.
Vytýka krajskému súdu, že jeho žiadosť o azyl posúdil ako opakovanú. Obvinený
uviedol v novej žiadosti o azyl nové skutkové okolnosti, a preto je potrebné jeho žiadosť
posudzovať podľa iných kritérií. Podstatnou okolnosťou je, že A. J. uvádza v azylovom
konaní, že bol podrobený v minulosti mučeniu v Ruskej federácii a dokladá dôkazy, ktoré
nasvedčujú tomu, že v predmetnom trestnom konaní, pre ktoré má byť vydaný bolo použité
mučenie ako nástroj získania dôkazného prostriedku zo strany ostatných obvinených, ktorých
výpovede majú byť použité aj proti J. A. A.. Súd tieto skutočnosti dôsledne nepreveril,
a tým došlo k porušeniu práv obvineného, k ignorovaniu medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv. Obvinený vyslovil názor, že jeho vydaním
do Ruskej federácie dôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a k porušeniu čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože existujú podstatné
skutočnosti, ktoré odôvodňujú vážne obavy, že jeho vydaním dôjde k ponižujúcemu,
či neľudskému zaobchádzaniu, ba až mučeniu v Ruskej federácii.
Súd sa s týmito skutočnosťami v rozhodnutí nevysporiadal, vychádzal len formálne
z predložených diplomatických záruk Ruskej federácie a prišiel v uznesení o prípustnosti
vydania k záverom, ktoré nemajú oporu v spise. Konkrétne tvrdenia súdu uvedené na strane 7
predmetného uznesenia, že ani Rada Európy, či iné vládne či mimovládne organizácie nemajú
pochybnosti o dodržiavaní ľudských práv Ruskou federáciou, nevyplývajú z obsahu spisu
a nie je nijako zrejmé, z akých zdrojov súd uvedené tvrdenia čerpal. Dôkazy, ktoré
boli predložené v ruskom jazyku, súd ani nepreložil. Takýto postup možno považovať
tiež za popretie práva A. J. na konanie v jazyku, ktorému rozumie.
Súd porušil aj jeho práva na obhajobu, pretože on namietal obhajcu, vyslovil
mu nedôveru z dôvodu, že neovláda ruský jazyk a súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal.
Skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že existujú vážne obavy, že vydaním A. J. dôjde
k porušeniu čl. 3 Dohovoru a k porušeniu čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a k porušeniu práva na spravodlivý proces (čl. 6 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) rozdelil do 2 častí. Sú to jednak konkrétne skutočnosti týkajúce sa osoby A. J.
a predmetného trestného konania a všeobecné skutočnosti, ktoré vykresľujú situáciu v Ruskej
federácii s dôrazom na územie S., odkiaľ A. J. pochádza (I.) a kam má byť A. J. vydaný (S.).
Konkrétne skutočnosti sú jednak tvrdenia A. J. vyslovené počas extradičného konania
a ním predložené listiny preukazujúce jeho tvrdenia.
Všeobecné skutočnosti sú hodnotenia stavu dodržiavania ľudských práv v Ruskej
federácii so zameraním na zákaz mučenia.
Predložil súdu listiny, ktoré boli vypracované ako tieňové správy medzinárodných
mimovládnych organizácií k správe Ruskej federácie predloženej Výboru proti mučeniu
pri organizácii spojených národov.
Poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva proti Ruskej federácii,
v ktorých Európsky súd pre ľudské práva konštatuje porušenie ľudských práv sťažovateľov
z Ruskej federácie, ktorí boli úspešní pred Európskym súdom pre ľudské práva a v ktorých
namietali zneužívanie moci políciou v trestných veciach, neľudské zaobchádzanie
s väznenými osobami pri ich transportoch. Cituje správu Human Right k dodržiavaniu
Dohovoru proti mučeniu, inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu
alebo trestaniu Ruskou federáciou za obdobie 2001 – 2005 a správu Amnesty International
k dodržiavaniu Dohovoru proti mučeniu, inému neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu Ruskou federáciou za obdobie 2001 – 2005. Cituje rozsudky
Európskeho súdu pre ľudské práva (S. vs. Taliansko a iné).
V závere vyslovil názor, že je preukázané, že jeho vydanie do Ruskej federácie
znamená skutočné riziko, že s ním bude zaobchádzané v rozpore s článkom 3 Dohovoru,
čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v tej súvislosti bude aj porušené právo A. J.
na spravodlivý proces garantovaný čl. 6 Dohovoru a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave a vydanie A. J. do Ruskej federácie nepripustil.
Dňa 7. júna advokát obvineného oznámil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,
že zabezpečuje preklad listín, ktoré súdu preloží do slovenského jazyka do 20. júna 2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému mohol sťažovateľ podať sťažnosť,
ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že sťažnosť A. J. nie je dôvodná.
K námietke, že v konaní bolo porušené právo A. J. na obhajobu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné.
Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným
v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie,
uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných
záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci
a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.
Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať,
predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil
a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré
sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli
v predmetnej veci riadne zabezpečené.
Obvinenému bol dňa 26. januára 2011 ustanovený obhajca JUDr. Š. B..
Dňa 31. januára 2011 si A. J. zvolil za obhajcu Mgr. M. Š.. Krajský súd v Trnave
opatrením z 1. marca 2011 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Š. B.. 15. marca 2011
Mgr. M. Š. doručil Krajskému súdu v Trnave prípis, že A. J. mu vypovedal plnú moc.
21. marca 2011 požiadal A. J. o ustanovenie obhajcu. 5. apríla 2011 Krajský súd
v Trnave ustanovil obvinenému obhajcu JUDr. J. J.. Na základe žiadosti A. J.
13. septembra 2011 Krajský súd v Trnave zrušil rozhodnutie o ustanovení obhajcu JUDr. J. J.
a v ten istý deň ustanovil A. J. za obhajcu JUDr. J. Š.. Na verejnom zasadnutí
25. októbra 2011 A. J. požiadal o odročenie verejného zasadnutia s tým, aby ho nezastupoval
ďalej JUDr. Š., že on si zvolí nového obhajcu. Verejné zasadnutie Krajský súd v Trnave
odročil na neurčito a určil A. J. 10 - dňovú lehotu na zvolenie nového obhajcu.
18. novembra 2011 obvinený vzniesol námietku zaujatosti konajúceho sudcu.
28. novembra 2011 A. J. námietku konkretizoval. Krajský súd v Trnave na neverejnom
zasadnutí uznesením, sp. zn. 3Ntc 1/2011, z 22. decembra 2011 rozhodol, že sudcovia
Krajského súdu v Trnave konajúci vo veci nie sú vylúčení z vykonávania úkonov
v extradičnej veci proti A. J. vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 3Ntc 1/2011.
Aj ďalšími prípismi z 8. marca 2012, 26. marca 2012 žiadal súd o zrušenie obhajcu JUDr. Š.
a v prípise z 8. marca 2012 dokonca navrhol súdu, ktorého obhajcu mu má súd ustanoviť.
Do konania verejného zasadnutia 27. marca 2012 si A. J. nového obhajcu nezvolil, napriek
tomu, že verejné zasadnutie dňa 25. októbra 2011 bolo odročené z toho dôvodu,
že A. J. požiadal o jeho odročenie z dôvodu, že si chce zvoliť nového obhajcu.
A. J. si zvolil nového obhajcu až 19. marca 2012. Z konštatovaného vyplýva,
že nedošlo k porušeniu práva A. J. na obhajobu. Práve naopak, súd v konaní 2-krát zrušil
ustanovenie obhajcu a celkove v konaní už A. J. ustanovil tretieho obhajcu. Kvôli jeho
vyjadreniu, že si zvolí obhajcu bolo verejné zasadnutie odročované, obhajcu si do konania
verejného zasadnutia nezvolil. Argumenty, že Mgr. Š. neovláda dokonale ruský jazyk
sú nepodstatné, pretože v konaní boli viackrát pribratí tlmočníci, ktorí robili vo veci preklady
a tlmočník mohol sťažovateľovi, ak by bola z jeho strany vznesená takáto požiadavka, tlmočiť
aj pri návšteve vo väznici. S poukazom na konštatované nebolo porušené ani právo
sťažovateľa na konanie v jazyku, ktorému rozumie. Na každom verejnom zasadnutí konanom
vo veci bol prítomný tlmočník, každé rozhodnutie vo veci bolo preložené do ruského jazyka,
každý prípis A. J. bol takisto preložený do ruského jazyka a opačne.
K dôvodom uvedeným v sťažnosti, že prvostupňový súd žiadosť o azyl posúdil
ako opakovanú a nebral do úvahy nové skutkové okolnosti, najvyšší súd uvádza, že A. J.
podal prvú žiadosť o udelenie azylu pod menom O.. Migračný úrad 12. mája 2010 rozhodol
tak, že podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu
a podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl. Sťažovateľ v tomto konaní
uvádzal nepravdivé údaje a falšoval doklady. Ďalšiu žiadosť už podal pod menom A. J. A..
Podľa § 501 písm. b/ Tr. por. vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak ide o osobu,
ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl
alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným
predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala
v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo
právoplatne rozhodnuté.
Ak dôjde ku kolízii extradičného a azylového konania príslušná prokuratúra alebo súd
by mali počkať na výsledok azylového konania, skôr ako súd rozhodne o prípustnosti
vydania. Na extradičné, ako aj azylové konanie má vplyv, ak je podozrenie zo spáchania
trestného činu. V extradičnom konaní je táto skutočnosť základom pre začatie takéhoto
konania. V azylovom konaní, ak je dôvodné podozrenie, že osoba spáchala závažný trestný
čin v cudzine, je to dôvodom, na základe ktorého možno rozhodnúť o neudelení azylu.
Z vyššie uvedených dôvodov možno predpokladať, že ak osoba počas extradičného konania
požiada o udelenie azylu, ministerstvo vnútra rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 2
zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tohto predpokladu vychádza
aj ustanovenie § 501 písm. b/ Trestného poriadku vzhľadom na to, že opakované žiadosti
o udelenie azylu vydávaných osôb bránili pokračovať v konaní o extradícii.
Ak sú splnené tieto 2 podmienky, že sťažovateľ už 1- krát žiadal o azyl (a úmyselne
pod inou identitou) a je podozrivý zo spáchania trestného činu, tak je predpoklad,
že mu nebude udelený azyl, potom nič nebráni súdu v konaní o rozhodovaní o prípustnosti
vydania.
K námietke neprípustnosti vydania, pretože vydaním osoby – sťažovateľa dôjde
k porušeniu jeho základných práv, konkrétne práva na zákaz mučenia a práva na spravodlivý
proces aj najvyšší súd sa bude možným porušením týchto práv zaoberať v 2 rovinách,
ako to riešil A. J. vo svojej sťažnosti.
K námietke v rovine všeobecných skutočností je potrebné vychádzať z toho, že Ruská
federácia je jedným z členských štátov Rady Európy a zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Najvyšší súd Slovenskej republiky
v tejto súvislosti zastáva názor, že osoby čeliace trestnému stíhaniu môžu byť vydané
do členského štátu Rady Európy, ktorý poskytol diplomatické záruky ďalšiemu členskému
štátu Rady Európy. Obidva štáty ako signatári dohovoru vyznávajú rovnaké princípy
ľudsko-právnej ochrany a zaviazali sa k ich dodržiavaniu. Nemôže byť braná
na zodpovednosť nepriamo dotknutá zmluvná strana dohovoru, pokiaľ si sťažovatelia môžu
uplatňovať svoje práva priamo voči tejto zmluvnej strane dohovoru, ktorú označujú vo svojej
sťažnosti za priameho potenciálneho porušovateľa ľudských práv a základných slobôd.
Európsky súd pre ľudské práva považoval vo svojich rozhodnutiach skôr predložené
záruky zo strany Ruskej federácie v prípade sťažovateľov za dostatočné, čo potvrdil
aj v rozhodnutí týkajúcom sa sťažovateľov vo veci Č. a I. proti Slovenskej republike. V tomto
prípade Európsky súd pre ľudské práva pripísal rozhodujúci význam práve skutočnosti,
že záruky ochraňujúce sťažovateľov pred zaobchádzaním nezlučiteľným s článkom 3
dohovoru boli poskytnuté orgánmi členského štátu Rady Európy a zmluvnej strany dohovoru,
a že možné nedodržanie týchto záruk by vážne podkopalo dôveryhodnosť tohto štátu.
Európsky súd pre ľudské práva tiež akceptoval záruky Generálnej prokuratúry Ruskej
federácie za dostatočné aj v iných prípadoch, a to v prípade G. proti Španielsku a v prípade Š.
a ďalší proti Gruzínsku a Rusku. V tomto prípade Európsky súd pre ľudské práva
poznamenal, že prokuratúra v Ruskej federácii plní úlohu obžaloby v trestných veciach,
ale zároveň aj dozornú úlohu v súvislosti s právami väzňov, ktorá zahŕňa okrem iného právo
bez zábrany navštevovať a kontrolovať väznice. Záruky, ktoré boli Slovenskej republike
poskytnuté zo strany Generálnej prokuratúry Ruskej federácie sú dostatočné na vylúčenie
osobnej hrozby pre sťažovateľov v prípade ich vydania do Ruskej federácie.
Ku konkrétnym námietkam najvyšší súd uvádza nasledovné. Tvrdenia sťažovateľov
týkajúce sa výpovedí získaných proti nim mučením, možno preukázať, resp. vyvrátiť
až v samotnom trestnom konaní vedenom proti sťažovateľom v Ruskej federácii v štádiu
konania proti sťažovateľom v Ruskej federácii v štádiu konania pred súdom,
pričom Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa zaručila, že sťažovateľom bude v trestnom
konaní garantované právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 dohovoru.
Je nelogické, aby sa Slovenská republika vyjadrovala k uvedeným trestným stíhaniam ďalších
osôb, keď nemá prístup k relevantným vnútroštátnym spisom trestných konaní
a ani nedisponuje právomocou žiadať ruskú stranu o preverenie takýchto výpovedí.
Aj v prípade, že by sa tvrdenia sťažovateľov zakladali na reálnom základe, Generálna
prokuratúra Ruskej federácie sa osobne zaručila, že v prípade ich vydania do Ruskej federácie
sťažovateľom nehrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s článkom 3 dohovoru. Vzhľadom
na individuálny charakter týchto záruk tieto záruky sú spôsobilé rozptýliť akékoľvek obavy
sťažovateľov, že budú vystavení zaobchádzaniu odporujúcemu článku 3 dohovoru.
Nič nebráni mimovládnym organizáciám, o ktoré vyjadrenia a tvrdenia sa opiera A. J.
vo svojej sťažnosti, zúčastniť sa, v prípade kladného rozhodnutia ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky o vydaní, konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní v Ruskej
federácii a dozerať, či priebeh procesu je spravodlivý.
Sťažnosť A. J. nebola dôvodná, rozhodnutie prvostupňového súdu je správne
a zákonné, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľa zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 12. júna 2012
JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.
predseda senátu
Vypracoval : JUDr. Daniel Hudák
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová