Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tost/19/2012

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana

Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí

konanom 12. júna 2012 v Bratislave, v trestnej veci J. A. A., o návrhu krajskej prokurátorky

v Trnave na rozhodnutie o prípustnosti vydania, o sťažnosti A. J. proti uzneseniu Krajského

súdu v Trnave, sp. zn. , z 27. marca 2012, takto

rozhodol:

Podľa sťažnosť vyžiadanej osoby J. A. A.

sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Dňa 25. mája 2011 podala prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trnave Krajskému

súdu v Trnave návrh na rozhodnutie o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby J. A. A.

na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

Krajský súd v Trnave uznesením, sp. zn. , z 27. marca 2012, rozhodol tak,

že podľa vyslovil, že vydanie vyžiadanej osoby J. A. A., občana Ruskej

federácie, t. č. vo vydávacej väzbe v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici, na trestné

stíhanie do Ruskej federácie pre skutky právne posúdené ako trestné činy podľa § 209 ods. 2

(účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3

(nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej

zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení, spáchané organizovanou

skupinou), § 205 ods. 3 (teroristický čin, t. j. príprava výbuchu, ktorý vystraší obyvateľstvo,

vyvolá nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku,

so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, a to organizovanou

skupinou), § 30 ods. 3, § 150 ods. 2, písm. a/, písm. e/, písm. ž/, písm. z/ (pokus o zabitie

2

dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou

skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto

osoby), § 30 ods. 3 a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j. spôsobenie výbuchu, ktorý

vystrašil obyvateľstvo, vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie

značnej škody na majetku a vyvolanie iných ťažkých následkov so zámerom pôsobenia

na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou skupinou, ktorý nebol dokonaný

pre okolnosti nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2 písm. a/, písm. e/, písm. ž/, písm. z/

(zabitie, t. j. úmyselné spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť

nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou spojenou s banditizmom) Trestného

zákona Ruskej federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ zo dňa 13. júna 1996

je prípustné.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. , z 27. marca 2012 podal

riadne, v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obvinený, ktorú odôvodnil prostredníctvom

svojho obhajcu. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že jeho vydanie považuje

za neprípustné z dôvodu, že ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie

azylu a jeho vydaním dôjde k porušeniu jeho základných práv, konkrétne práva na zákaz

mučenia a práva na spravodlivý proces.

Vytýka krajskému súdu, že jeho žiadosť o azyl posúdil ako opakovanú. Obvinený

uviedol v novej žiadosti o azyl nové skutkové okolnosti, a preto je potrebné jeho žiadosť

posudzovať podľa iných kritérií. Podstatnou okolnosťou je, že A. J. uvádza v azylovom

konaní, že bol podrobený v minulosti mučeniu v Ruskej federácii a dokladá dôkazy, ktoré

nasvedčujú tomu, že v predmetnom trestnom konaní, pre ktoré má byť vydaný bolo použité

mučenie ako nástroj získania dôkazného prostriedku zo strany ostatných obvinených, ktorých

výpovede majú byť použité aj proti J. A. A.. Súd tieto skutočnosti dôsledne nepreveril,

a tým došlo k porušeniu práv obvineného, k ignorovaniu medzinárodných záväzkov

Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv. Obvinený vyslovil názor, že jeho vydaním

do Ruskej federácie dôjde k porušeniu čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a k porušeniu , pretože existujú podstatné

skutočnosti, ktoré odôvodňujú vážne obavy, že jeho vydaním dôjde k ponižujúcemu,

či neľudskému zaobchádzaniu, ba až mučeniu v Ruskej federácii.

3

Súd sa s týmito skutočnosťami v rozhodnutí nevysporiadal, vychádzal len formálne

z predložených diplomatických záruk Ruskej federácie a prišiel v uznesení o prípustnosti

vydania k záverom, ktoré nemajú oporu v spise. Konkrétne tvrdenia súdu uvedené na strane 7

predmetného uznesenia, že ani Rada Európy, či iné vládne či mimovládne organizácie nemajú

pochybnosti o dodržiavaní ľudských práv Ruskou federáciou, nevyplývajú z obsahu spisu

a nie je nijako zrejmé, z akých zdrojov súd uvedené tvrdenia čerpal. Dôkazy, ktoré

boli predložené v ruskom jazyku, súd ani nepreložil. Takýto postup možno považovať

tiež za popretie práva A. J. na konanie v jazyku, ktorému rozumie.

Súd porušil aj jeho práva na obhajobu, pretože on namietal obhajcu, vyslovil

mu nedôveru z dôvodu, že neovláda ruský jazyk a súd sa s touto skutočnosťou nevysporiadal.

Skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že existujú vážne obavy, že vydaním A. J. dôjde

k porušeniu Dohovoru a k porušeniu

a k porušeniu práva na spravodlivý proces ( Dohovoru, Slovenskej

republiky) rozdelil do 2 častí. Sú to jednak konkrétne skutočnosti týkajúce sa osoby A. J.

a predmetného trestného konania a všeobecné skutočnosti, ktoré vykresľujú situáciu v Ruskej

federácii s dôrazom na územie S., odkiaľ A. J. pochádza (I.) a kam má byť A. J. vydaný (S.).

Konkrétne skutočnosti sú jednak tvrdenia A. J. vyslovené počas extradičného konania

a ním predložené listiny preukazujúce jeho tvrdenia.

Všeobecné skutočnosti sú hodnotenia stavu dodržiavania ľudských práv v Ruskej

federácii so zameraním na zákaz mučenia.

Predložil súdu listiny, ktoré boli vypracované ako tieňové správy medzinárodných

mimovládnych organizácií k správe Ruskej federácie predloženej Výboru proti mučeniu

pri organizácii spojených národov.

Poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva proti Ruskej federácii,

v ktorých Európsky súd pre ľudské práva konštatuje porušenie ľudských práv sťažovateľov

z Ruskej federácie, ktorí boli úspešní pred Európskym súdom pre ľudské práva a v ktorých

namietali zneužívanie moci políciou v trestných veciach, neľudské zaobchádzanie

s väznenými osobami pri ich transportoch. Cituje správu Human Right k dodržiavaniu

4

Dohovoru proti mučeniu, inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu

alebo trestaniu Ruskou federáciou za obdobie 2001 – 2005 a správu Amnesty International

k dodržiavaniu Dohovoru proti mučeniu, inému neľudskému alebo ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestaniu Ruskou federáciou za obdobie 2001 – 2005. Cituje rozsudky

Európskeho súdu pre ľudské práva (S. vs. Taliansko a iné).

V závere vyslovil názor, že je preukázané, že jeho vydanie do Ruskej federácie

znamená skutočné riziko, že s ním bude zaobchádzané v rozpore s článkom 3 Dohovoru,

a v tej súvislosti bude aj porušené právo A. J.

na spravodlivý proces garantovaný Dohovoru a Slovenskej

republiky.

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutie

Krajského súdu v Trnave a vydanie A. J. do Ruskej federácie nepripustil.

Dňa 7. júna advokát obvineného oznámil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

že zabezpečuje preklad listín, ktoré súdu preloží do slovenského jazyka do 20. júna 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa preskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému mohol sťažovateľ podať sťažnosť,

ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že sťažnosť A. J. nie je dôvodná.

K námietke, že v konaní bolo porušené právo A. J. na obhajobu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným

v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie,

uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných

záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci

a tiež k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať,

predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil

a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom rozhodli. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré

5

sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli

v predmetnej veci riadne zabezpečené.

Obvinenému bol dňa 26. januára 2011 ustanovený obhajca JUDr. Š. B..

Dňa 31. januára 2011 si A. J. zvolil za obhajcu Mgr. M. Š.. Krajský súd v Trnave

opatrením z 1. marca 2011 zrušil ustanovenie obhajcu JUDr. Š. B.. 15. marca 2011

Mgr. M. Š. doručil Krajskému súdu v Trnave prípis, že A. J. mu vypovedal plnú moc.

21. marca 2011 požiadal A. J. o ustanovenie obhajcu. 5. apríla 2011 Krajský súd

v Trnave ustanovil obvinenému obhajcu JUDr. J. J.. Na základe žiadosti A. J.

13. septembra 2011 Krajský súd v Trnave zrušil rozhodnutie o ustanovení obhajcu JUDr. J. J.

a v ten istý deň ustanovil A. J. za obhajcu JUDr. J. Š.. Na verejnom zasadnutí

25. októbra 2011 A. J. požiadal o odročenie verejného zasadnutia s tým, aby ho nezastupoval

ďalej JUDr. Š., že on si zvolí nového obhajcu. Verejné zasadnutie Krajský súd v Trnave

odročil na neurčito a určil A. J. 10 - dňovú lehotu na zvolenie nového obhajcu.

18. novembra 2011 obvinený vzniesol námietku zaujatosti konajúceho sudcu.

28. novembra 2011 A. J. námietku konkretizoval. Krajský súd v Trnave na neverejnom

zasadnutí uznesením, sp. zn. , z 22. decembra 2011 rozhodol, že sudcovia

Krajského súdu v Trnave konajúci vo veci nie sú vylúčení z vykonávania úkonov

v extradičnej veci proti A. J. vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. .

Aj ďalšími prípismi z 8. marca 2012, 26. marca 2012 žiadal súd o zrušenie obhajcu JUDr. Š.

a v prípise z 8. marca 2012 dokonca navrhol súdu, ktorého obhajcu mu má súd ustanoviť.

Do konania verejného zasadnutia 27. marca 2012 si A. J. nového obhajcu nezvolil, napriek

tomu, že verejné zasadnutie dňa 25. októbra 2011 bolo odročené z toho dôvodu,

že A. J. požiadal o jeho odročenie z dôvodu, že si chce zvoliť nového obhajcu.

A. J. si zvolil nového obhajcu až 19. marca 2012. Z konštatovaného vyplýva,

že nedošlo k porušeniu práva A. J. na obhajobu. Práve naopak, súd v konaní 2-krát zrušil

ustanovenie obhajcu a celkove v konaní už A. J. ustanovil tretieho obhajcu. Kvôli jeho

vyjadreniu, že si zvolí obhajcu bolo verejné zasadnutie odročované, obhajcu si do konania

verejného zasadnutia nezvolil. Argumenty, že Mgr. Š. neovláda dokonale ruský jazyk

sú nepodstatné, pretože v konaní boli viackrát pribratí tlmočníci, ktorí robili vo veci preklady

6

a tlmočník mohol sťažovateľovi, ak by bola z jeho strany vznesená takáto požiadavka, tlmočiť

aj pri návšteve vo väznici. S poukazom na konštatované nebolo porušené ani právo

sťažovateľa na konanie v jazyku, ktorému rozumie. Na každom verejnom zasadnutí konanom

vo veci bol prítomný tlmočník, každé rozhodnutie vo veci bolo preložené do ruského jazyka,

každý prípis A. J. bol takisto preložený do ruského jazyka a opačne.

K dôvodom uvedeným v sťažnosti, že prvostupňový súd žiadosť o azyl posúdil

ako opakovanú a nebral do úvahy nové skutkové okolnosti, najvyšší súd uvádza, že A. J.

podal prvú žiadosť o udelenie azylu pod menom O.. Migračný úrad 12. mája 2010 rozhodol

tak, že podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu

a podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 zákona o azyle neudelil azyl. Sťažovateľ v tomto konaní

uvádzal nepravdivé údaje a falšoval doklady. Ďalšiu žiadosť už podal pod menom A. J. A..

Podľa vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak ide o osobu,

ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl

alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným

predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala

v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo

právoplatne rozhodnuté.

Ak dôjde ku kolízii extradičného a azylového konania príslušná prokuratúra alebo súd

by mali počkať na výsledok azylového konania, skôr ako súd rozhodne o prípustnosti

vydania. Na extradičné, ako aj azylové konanie má vplyv, ak je podozrenie zo spáchania

trestného činu. V extradičnom konaní je táto skutočnosť základom pre začatie takéhoto

konania. V azylovom konaní, ak je dôvodné podozrenie, že osoba spáchala závažný trestný

čin v cudzine, je to dôvodom, na základe ktorého možno rozhodnúť o neudelení azylu.

Z vyššie uvedených dôvodov možno predpokladať, že ak osoba počas extradičného konania

požiada o udelenie azylu, ministerstvo vnútra rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 2

zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z tohto predpokladu vychádza

aj ustanovenie vzhľadom na to, že opakované žiadosti

o udelenie azylu vydávaných osôb bránili pokračovať v konaní o extradícii.

Ak sú splnené tieto 2 podmienky, že sťažovateľ už 1- krát žiadal o azyl (a úmyselne

pod inou identitou) a je podozrivý zo spáchania trestného činu, tak je predpoklad,

7

že mu nebude udelený azyl, potom nič nebráni súdu v konaní o rozhodovaní o prípustnosti

vydania.

K námietke neprípustnosti vydania, pretože vydaním osoby – sťažovateľa dôjde

k porušeniu jeho základných práv, konkrétne práva na zákaz mučenia a práva na spravodlivý

proces aj najvyšší súd sa bude možným porušením týchto práv zaoberať v 2 rovinách,

ako to riešil A. J. vo svojej sťažnosti.

K námietke v rovine všeobecných skutočností je potrebné vychádzať z toho, že Ruská

federácia je jedným z členských štátov Rady Európy a zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Najvyšší súd Slovenskej republiky

v tejto súvislosti zastáva názor, že osoby čeliace trestnému stíhaniu môžu byť vydané

do členského štátu Rady Európy, ktorý poskytol diplomatické záruky ďalšiemu členskému

štátu Rady Európy. Obidva štáty ako signatári dohovoru vyznávajú rovnaké princípy

ľudsko-právnej ochrany a zaviazali sa k ich dodržiavaniu. Nemôže byť braná

na zodpovednosť nepriamo dotknutá zmluvná strana dohovoru, pokiaľ si sťažovatelia môžu

uplatňovať svoje práva priamo voči tejto zmluvnej strane dohovoru, ktorú označujú vo svojej

sťažnosti za priameho potenciálneho porušovateľa ľudských práv a základných slobôd.

Európsky súd pre ľudské práva považoval vo svojich rozhodnutiach skôr predložené

záruky zo strany Ruskej federácie v prípade sťažovateľov za dostatočné, čo potvrdil

aj v rozhodnutí týkajúcom sa sťažovateľov vo veci Č. a I. proti Slovenskej republike. V tomto

prípade Európsky súd pre ľudské práva pripísal rozhodujúci význam práve skutočnosti,

že záruky ochraňujúce sťažovateľov pred zaobchádzaním nezlučiteľným s článkom 3

dohovoru boli poskytnuté orgánmi členského štátu Rady Európy a zmluvnej strany dohovoru,

a že možné nedodržanie týchto záruk by vážne podkopalo dôveryhodnosť tohto štátu.

Európsky súd pre ľudské práva tiež akceptoval záruky Generálnej prokuratúry Ruskej

federácie za dostatočné aj v iných prípadoch, a to v prípade G. proti Španielsku a v prípade Š.

a ďalší proti Gruzínsku a Rusku. V tomto prípade Európsky súd pre ľudské práva

poznamenal, že prokuratúra v Ruskej federácii plní úlohu obžaloby v trestných veciach,

ale zároveň aj dozornú úlohu v súvislosti s právami väzňov, ktorá zahŕňa okrem iného právo

bez zábrany navštevovať a kontrolovať väznice. Záruky, ktoré boli Slovenskej republike

poskytnuté zo strany Generálnej prokuratúry Ruskej federácie sú dostatočné na vylúčenie

osobnej hrozby pre sťažovateľov v prípade ich vydania do Ruskej federácie.

8

Ku konkrétnym námietkam najvyšší súd uvádza nasledovné. Tvrdenia sťažovateľov

týkajúce sa výpovedí získaných proti nim mučením, možno preukázať, resp. vyvrátiť

až v samotnom trestnom konaní vedenom proti sťažovateľom v Ruskej federácii v štádiu

konania proti sťažovateľom v Ruskej federácii v štádiu konania pred súdom,

pričom Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa zaručila, že sťažovateľom bude v trestnom

konaní garantované právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 dohovoru.

Je nelogické, aby sa Slovenská republika vyjadrovala k uvedeným trestným stíhaniam ďalších

osôb, keď nemá prístup k relevantným vnútroštátnym spisom trestných konaní

a ani nedisponuje právomocou žiadať ruskú stranu o preverenie takýchto výpovedí.

Aj v prípade, že by sa tvrdenia sťažovateľov zakladali na reálnom základe, Generálna

prokuratúra Ruskej federácie sa osobne zaručila, že v prípade ich vydania do Ruskej federácie

sťažovateľom nehrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s článkom 3 dohovoru. Vzhľadom

na individuálny charakter týchto záruk tieto záruky sú spôsobilé rozptýliť akékoľvek obavy

sťažovateľov, že budú vystavení zaobchádzaniu odporujúcemu článku 3 dohovoru.

Nič nebráni mimovládnym organizáciám, o ktoré vyjadrenia a tvrdenia sa opiera A. J.

vo svojej sťažnosti, zúčastniť sa, v prípade kladného rozhodnutia ministra spravodlivosti

Slovenskej republiky o vydaní, konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní v Ruskej

federácii a dozerať, či priebeh procesu je spravodlivý.

Sťažnosť A. J. nebola dôvodná, rozhodnutie prvostupňového súdu je správne

a zákonné, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť sťažovateľa zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 12. júna 2012

JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.

predseda senátu

Vypracoval : JUDr. Daniel Hudák

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová