Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 129/2018
PDF · 267.88 KB
No categories available
III. ÚS 129/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 129/2018-179
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra
Mamojku o sťažnosti
, t. č. Ústav na výkon väzby
a Ústav na výkon trestu odňatia slobody zastúpeného advokátskou
kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení
vydania do Ruskej federácie takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2018 doručená sťažnosť
, t. č. Ústav
na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16
ods. 1, čl. 23 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 53 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím
ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“)
č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej
federácie (ďalej aj „namietané rozhodnutie o povolení vydania“). Sťažnosť bola doplnená
podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2018 o námietku porušenia čl. 2 ods. 1
a čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „dohovor proti mučeniu“).
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 129/2018-73 z 21. marca 2018 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2
ústavy a čl. 3 dohovoru namietaným rozhodnutím o povolení vydania a súčasne odložil
vykonateľnosť tohto rozhodnutia. Vo zvyšnom rozsahu sťažnosť odmietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dňa 09.12.2010 požiadal sťažovateľ
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad svojím postupom potvrdil,
že nejde o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, keďže sa meritórne venuje tejto žiadosti
o azyl a nezastavil azylové konanie z dôvodu už rozhodnutej veci podľa § 19 ods. 1 písm. i)
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (znenie účinné do 19. júla 2015).“. Ďalej uvádza, že
Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“)
rozhodnutím ČAS: MU-651-148/PO-Ž-2010 z 28. novembra 2013 sťažovateľovi azyl
neudelil, predmetné rozhodnutie však bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 5 Saz 1/2014 zo 14. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená
migračnému úradu na ďalšie konanie. Nasledujúcim rozhodnutím migračného úradu
ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 z 5. mája 2015 bolo opätovne rozhodnuté o neudelení azylu
a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa, pričom rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Saz 8/2015 z 5. októbra 2015 bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu
potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ označené rozhodnutie krajského súdu napadol
odvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
2
rozsudkom sp. zn. 1 Sža 42/2015 z 9. februára 2016, ktorým napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil, a to tak, že rozhodnutie migračného úradu z 5. mája 2015 zrušil
a vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím migračného úradu
ČAS:MU-651-252/PO-Ž-2010 z 28. septembra 2016 bolo rozhodnuté o neudelení azylu
a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa. Na základe podanej správnej žaloby
bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Saz 7/2016 zo 14. februára 2017 zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa azylové konanie nebolo do dňa spísania sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu právoplatne ukončené.
4. V sťažnosti sťažovateľ dôvodí: „Čl. 3 Dohovoru, ako aj z čl. 15 ods. 1 a čl. 16
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zákaz štátu vydať osobu, ak existujú vážne
domnienky, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo
podrobenia krutému trestu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 111/08). Z vyššie uvedených čl. potom podľa nášho názoru vyplýva tiež povinnosť
štátu zabezpečiť, aby osoba, ktorá vzniesla námietku proti svojmu vydaniu založenú na čl. 3
Dohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy, nebola do takéhoto štátu vydaná
počas konania/í, v ktorých sa posudzuje adekvátnosť jej námietok, a ktorých výsledok
by v súlade s čl. 3 Dohovoru a čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy mohol predstavovať
prekážku vydania. V opačnom prípade by tieto konania stratili požadovaný účinok -
nevydanie osoby do štátu, kde by bol ohrozený jej život a zdravie. Sťažovateľ v azylovom
konaní (MU-651-252/PO-Ž-2010) vzniesol námietku porušenia čl. 3 Dohovoru, čl. 15 ods. 1
a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v prípade jeho návratu do Ruskej federácie.
Táto námietka je v azylovom konaní relevantná, pretože je významná z hľadiska naplnenia
pojmu „prenasledovanie" (§ 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle), obavy z ktorého
sú relevantné pre splnenie podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.“
5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje takto: „Z čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vyplýva požiadavka, aby rozhodnutia, ktorými je zasahované
do práv a slobôd individuálnych osôb zo strany štátnej moci, boli odôvodnené. Iba takým
spôsobom možno vždy preskúmať úvahy príslušného orgánu a dozvedieť sa dôvody,
pre ktoré rozhodol tak ako rozhodol. Podľa ustanovenia § 510 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku je Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky iným orgánom rozhodujúcim
o právach a slobodách sťažovateľa. Je faktom, že pri rozhodovaní o povolení vydania
cudzinca do zahraničia v rámci extradície disponuje pomerne širokou voľnou úvahou.
Voľná úvaha však neznamená právo príslušného orgánu rozhodovať svojvoľne. Napriek
tomu je zrejmé, že Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky by mala v danej situácii
posudzovať celý prípad ako aj ďalšie okolnosti a vyhodnocovať, či nie sú dané podmienky
na nevydanie osoby do zahraničia. Úvahy Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky
o tom, prečo nevyužila svoje právo alebo naopak prečo ho využila, resp. prečo rozhodla tak
ako rozhodla, musia byť nevyhnutným obsahom odôvodnenia rozhodnutia Ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu v predmetnom prípade náležité
odôvodnenie rozhodnutia absentuje. Z odôvodnenia rozhodnutia Ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, či sťažovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky podľa
ustanovenia § 510 ods. 2 Trestného poriadku a ani prečo Ministerka spravodlivosti
Slovenskej republiky rozhodla tak, ako rozhodla. V odôvodnení predmetného rozhodnutia
sa Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky nevysporiadala ani s námietkou obhajcu
sťažovateľa (túto námietku vzniesol v podaní zo dňa 6. apríla 2016), že prebiehajúce
azylové konanie predstavuje právnu prekážku dokončenia extradičného konania, teda
vydania rozhodnutia o povolení vydania sťažovateľa. S ohľadom na vyššie uvedené sme
preto toho názoru, že napádané rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky
je samo o sebe arbitrárne a nepreskúmateľné. Nedostatky odôvodnenia porušujú právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a sú v priamom rozpore
s požiadavkou právneho a demokratického štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Za rozporný s čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky považujeme
tiež fakt, že tak významná rozhodnutie, ako rozhodnutie Ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky o povolení vydania sťažovateľa podľa ust. § 510 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku nebolo sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené. Ide o tak významný
zásah do práv sťažovateľa, že by o ňom mal byť informovaný.“
6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby nálezom rozhodol o porušení jeho označených práv namietaným rozhodnutím
4
o povolení vydania, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec ministerke spravodlivosti na ďalšie
konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
7. K sťažnosti sťažovateľa zaujal svoje stanovisko Minister spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), a to v podaní doručenom ústavnému súdu
20. apríla 2018, v ktorom upriamil pozornosť na relevantné skutočnosti, za ktoré považoval
konanie o sťažnosti sťažovateľa pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“), ktorý síce 18. júna 2012 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal vydanie
sťažovateľa do Ruskej federácie, avšak 24. marca 2016 vyhlásil jeho sťažnosť
za neprijateľnú, čím účinnosť predbežného opatrenia skončila. Minister spravodlivosti
poukázal na záver rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého „neexistujú dôvody domnievať
sa, že sťažovateľ v prípade vydania do Ruskej federácie bude vystavený riziku zlého
zaobchádzania“. V kontexte uvedeného označil ako relevantné aj odôvodnenie
predmetného rozhodnutia ESĽP, ktoré potvrdilo vierohodnosť záruk poskytnutých Ruskou
federáciou, v ktorých sa zaviazala plne rešpektovať práva sťažovateľa zaručené čl. 3 a čl. 6
ods. 1 dohovoru v prípade jeho vydania na trestné stíhanie. Podľa ministra spravodlivosti
zrušením predbežného opatrenia ESĽP odpadla prekážka, ktorá jediná bránila vydaniu
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie, pričom namietané rozhodnutie
o povolení vydania bolo vydané až po odpadnutí označenej prekážky.
8. V ďalšom bode svojho stanoviska minister spravodlivosti prezentoval právny
názor, že „Prerogatív ministra spravodlivosti – ne/udelenie povolenia vydania osoby
do cudziny po rozhodnutí súdu o prípustnosti takéhoto vydania nemá charakter rozhodnutia
v zmysle trestného konania ani správneho konania a rovnako nemá ani povahu rozhodnutia
ústredného orgánu štátnej správy a nespĺňa preto podmienky následnej preskúmateľnosti
riadnymi či mimoriadnymi opravnými prostriedkami.“. V nadväznosti na to, odkazujúc
na judikatúru ústavného súdu (nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 111/08-101), vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa o nedoručení namietaného rozhodnutia o povolení vydania
a o jeho nepreskúmateľnosti minister spravodlivosti argumentoval, že „dotknutá osoba
nie je procesnou stranou posudzovania veci o povolení vydania. Voči
povoleniu/nepovoleniu vydania nie je možné odvolanie a preto sa nezdôvodňuje
ani nedoručuje. Ministerstvo spravodlivosti SR v procese extradičného konania v rozsahu
svojej pôsobnosti neprichádza procesne do kontaktu s vyžiadanou osobou
a neupovedomuje ju o jednotlivých skutočnostiach významných v procese vydania osoby do
cudziny. Postavenie a činnosť ministerstva je v extradičnom konaní definovaná
medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a z toho vyplývajúca pozícia orgánu, ktorý
procesne komunikuje najmä s ministerstvami a justičnými orgánmi cudzích štátov (vzťah
medzi štátmi). V prípade povolenia/nepovolenia vydania ministrom spravodlivosti ide
o konanie, v ktorom je vyžiadaná osoba objektom konania, nie subjektom. Vyžiadaná osoba
je subjektom extradičného konania s procesnými právami (doručovanie rozhodnutia,
odvolanie) iba v rámci konania pred súdom.“.
9. V predloženom podaní minister spravodlivosti zaujal stanovisko aj k sťažovateľom
načrtnutej otázke prebiehajúceho azylového konania, ktorú považuje sťažovateľ za prekážku
pre povolenie vydania. Minister spravodlivosti na tomto mieste dôvodil: „Akceptovanie
argumentácie sťažovateľa (v poslednom odseku bodu IV.1. ústavnej sťažnosti) smerujúcej
k tomu, že ministerka mala vyčkať do právoplatného skončenia jeho druhého azylového
konania, by viedla k popretiu zmyslu doplneného ustanovenia § 501 písm. b) TP a mala
by za následok faktickú nemožnosť vydania osoby na účely jej trestného stíhania
v prípadoch opakovaného, resp. sústavného podávania žiadosti o azyl. Podstatou
aktuálneho znenia § 501 písm. b) TP je práve riešenie situácie, že súd môže rozhodnúť
o prípustnosti vydania do cudziny už počas konania o opakovanej žiadosti o udelenie azylu,
resp. bez ohľadu na prebiehajúce konanie o udelenie azylu, ak o predchádzajúcej žiadosti
o udelenie azylu už bolo rozhodnuté.“
10. Ústavný súd umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku ministra
spravodlivosti a túto možnosť sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca aj využil, a to v podaní
doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2018, v ktorom sťažovateľ zotrval na dôvodoch
podanej sťažnosti a na ich zdôraznenie zhrnul niektoré zásadné momenty veci. V úvode
zdôraznil: „sťažovateľ sa nachádza v extradičnej väzbe od 21.1.2011, t. j. 2649 dní (viac
ako sedem rokov), pričom sťažovateľ je 23 hodín v cele a na jednu hodinu denne ju opúšťa
bez možnosti kontaktu s inými osobami; namiesto toho, aby akceptoval vydanie (kde
6
aj v prípade uznania viny mohol mať značnú časť trestu už odpykanú), dlhodobé
dobrovoľné zotrvávanie vo väzbe za takýchto podmienok svedčí o reálnosti obáv
sťažovateľa z návratu;“
11. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení ďalej dôvodil (odkazujúc pritom na judikatúru
Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13, sp. zn. I. ÚS 2211/13, sp. zn.
1221/13, sp. zn. III. ÚS 665/11), že ustanovenie § 501 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
odkazujúce na medzinárodné záväzky zakotvujúce zásadu non-refoulement sa vzťahuje
na štát ako celok a na všetky jeho orgány, a preto zaväzuje aj ministra spravodlivosti
pri rozhodovaní o povolení vydania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné ustanovenie
§ 501 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vykladať tak, že zaväzuje aj ministra
spravodlivosti pri rozhodovaní o povolení vydania, a preto minister spravodlivosti musí
skúmať skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať prekážku vydania, a tiež skúmať prípadné
zmeny v skutkovom stave, ktoré nastali po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania.
Podľa sťažovateľa „tým, že minister nepočkal na výsledok azylového konania, došlo
bez ďalšieho k zásahu do sťažovateľových práv, pretože nepočkal na potvrdenie, že vydanie
nebude predstavovať porušenie zásady non-refoulement (m.m. bod 20. odôvodnenia
stanoviska ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13 a bod 27 sp. zn. II. ÚS 1221/13)“.
12. Sťažovateľ v rámci argumentácie svojho vyjadrenia reagoval aj na rozhodnutie
ESĽP z 24. marca 2016, na ktoré poukázal vo svojom stanovisku minister spravodlivosti.
Sťažovateľ namietal, že tesne pred vydaním označeného rozhodnutia ESĽP bolo prijaté
rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. februára 2016, ktoré vyvrátilo skutkový stav považovaný
ESĽP za dokázaný z dovtedajšieho azylového konania (v otázke zranení pričítateľných štátu
a v otázke dôveryhodnosti sťažovateľa), a následne aj rozhodnutie krajského súdu
zo 14. februára 2017 ukladajúce preskúmanie efektivity diplomatických záruk vzhľadom
na nový vývoj a okolnosti v Ruskej federácii. Podľa názoru sťažovateľa z dôvodu zásadnej
zmeny skutkového stavu nemožno na predmetné rozhodnutie ESĽP prihliadať v tom
zmysle, že by malo byť určujúce pre posúdenie reálnosti jeho obáv z vydania do Ruskej
federácie.
13. Na verejnom ústnom pojednávaní senátu 2. mája 2018 právny zástupca
sťažovateľa okrem iného poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 8/08
akcentujúce ústavnú zásadu spolupráce jednotlivých zložiek moci a v tomto kontexte
dôvodil, že podľa jeho názoru v sťažovateľovom prípade „došlo k predčasnému uplatneniu
právomoci ministerky rozhodnúť o jeho povolení vydania do Ruskej federácie“, a preto
považuje „rozhodnutie ministerky za ústavne neprijateľné, pretože účinky tohto rozhodnutia
o povolení vydania znemožnia posúdenie významu námietok porušenia čl. 3 dohovoru
v azylovom konaní“. Ďalej upriamil pozornosť na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 25/01 zaoberajúce sa podľa jeho vyjadrenia otázkou výkladu dohovoru
a potvrdzujúce prístup ESĽP o potrebe výkladu dohovoru v súlade s ostatnými pravidlami
medzinárodného práva, ktorého je dohovor neoddeliteľnou súčasťou, v konkrétnom prípade
sťažovateľa v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z čl. 33 ods. 1 Dohovoru o právnom
postavení utečencov, z čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2 dohovoru proti mučeniu
a z čl. 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Právny zástupca sťažovateľa
na verejnom pojednávaní navrhol ústavnému súdu, aby „prijal eurokonformný
a medzinárodnokonformný výklad § 501 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že minister
spravodlivosti musí byť viazaný ustanovením § 501 Trestného poriadku, podľa ktorého
je prekážkou vydania azylové konanie, resp. udelenie azylu“. Na tomto mieste zároveň
zopakoval svoj argument prezentovaný už v podanej sťažnosti, a síce že „druhá žiadosť
sťažovateľa nie je opakovaná, čoho dôkazom je tiež to, že migračný úrad už niekoľko krát
meritórne rozhodol o tejto žiadosti a nikdy ju neodmietol či už ako neprípustnú alebo ako
zjavne neopodstatnenú, čo sa deje v prípade opakovaných žiadostí, ale meritórne o tom
rozhodol“. Právny zástupca sťažovateľa v závere uviedol, že „najvyšší súd konštatoval
prenasledovanie pána sťažovateľa v Ruskej federácii, porušenie čl. 3 zo strany
policajných orgánov v Ruskej federácii, z čoho vyplýva, že pokiaľ migračný úrad
nepreukáže opak, je tu veľká pravdepodobnosť, že pán , sťažovateľ, môže dostať
azyl na území Slovenskej republiky alebo doplnkovú ochranu. Je fakt, že za 8 rokov
migračný úrad opak nepreukázal. S ohľadom na uvedené považujeme vydanie sťažovateľa
v tejto situácii počas bežiaceho azylového konania nie len za rozporné so zákonmi
8
Slovenskej republiky, Ústavou Slovenskej republiky, aj medzinárodnými záväzkami, ale aj
s etikou, slušnosťou a spravodlivosťou.“.
14. Na pojednávaní prítomný sťažovateľ sa vyjadril, že trestných činov, zo spáchania
ktorých ho vinia orgány Ruskej federácie, sa nedopustil. Navyše, ich spáchanie jeho osobou
by nebolo ani možné, pretože v čase, keď ku skutkom malo dôjsť, mu to nedovoľoval jeho
vážny zdravotný stav, pre ktorý bol trikrát nemocnične hospitalizovaný. Zdôraznil, že sa
už sedem rokov nachádza vo vydávacej väzbe, je nevinný a jeho zdravotný stav sa stále
zhoršuje, preto žiadal ústavný súd, aby nebol vydaný do Ruskej federácie na trestné
stíhanie.
15. Zástupkyňa odporcu v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré
predniesol na verejnom ústnom pojednávaní, dôvodila, že namietané rozhodnutie o povolení
vydania nie je vo svojej podstate ani rozhodnutím a nemožno preto požadovať,
aby na takýto čisto formálny akt boli kladené rovnaké požiadavky ako na klasické
rozhodnutie orgánu verejnej moci, nie je ho preto potrebné odôvodňovať a doručovať
dotknutým subjektom. Ďalej zástupkyňa odporcu vo vzťahu k poukazom sťažovateľa
na prebiehajúce azylové konanie a hrozbu zlého zaobchádzania uviedla: „Tak ako
vo vyjadrení, musím zdôrazniť, že všetky tieto námietky boli posudzované, tak na
vnútroštátnej úrovni, to znamená súdmi Slovenskej republiky, ako aj naposledy Európskym
súdom pre ľudské práva, pričom podotýkam, že rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva bolo vydané neskôr ako rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré
sa sťažovateľ odvoláva.“ V nadväznosti na uvedené zástupkyňa odporcu argumentovala, že
ESĽP konštatoval, že „vnútroštátne súdy dostatočne posúdili a zanalyzovali záruky, ktoré
boli poskytnuté vo veci sťažovateľa. Dospel k záveru, že sú dostatočne špecifické,
individualizované a dôveryhodné. Okrem iného ESĽP poukázal aj na skutkové nezrovnalosti
vo výpovediach samotného sťažovateľa a uviedol aj, že sťažovateľ žiadal o azyl v ďalších
dvoch štátoch, v ktorých jeho žiadosti boli zamietnuté. Európsky súd pre ľudské práva
v prípade sťažovateľa uzavrel, že nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa,
že v prípade jeho vydania bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania
a z uvedeného dôvodu námietku sťažovateľa dotýkajúcu sa práve porušenia článku 3
dohovoru vyhlásil za zjavne nepodloženú. Za takéhoto stavu ak by ministerka
spravodlivosti alebo minister spravodlivosti za existencie právoplatných rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky o prípustnosti vydania sťažovateľa, ale zároveň aj za existencie
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva takéto povolenie nevydal, znamenalo by to,
že neprípustne reviduje rozhodnutia vydané týmito orgánmi.“.
16. Na stanovisko zástupkyne odporcu uvedené v bode 15 odôvodnenia tohto nálezu
reagoval právny zástupca sťažovateľa, ktorý prezentoval nesúhlas so stanoviskom odporcu
v otázke, či je rozhodnutie ministra spravodlivosti o povolení vydania aktom spôsobilým
ústavného prieskumu. Právny zástupca bol toho názoru, že „ide o akt orgánu aplikácie
práva a ide o akt, ktorým sa zasahuje do práv a povinností a právom chránených záujmov
sťažovateľa. To znamená, že po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania sa právna
a faktická situácia sťažovateľa mení až rozhodnutím ministra spravodlivosti“, pričom
zdôraznil, že jeho názor má oporu aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, v rámci
ktorej bolo opakovane takéto rozhodnutie príslušného ministra spravodlivosti zrušené.
Právny zástupca sťažovateľa ďalej uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu z februára
2016 síce časovo predchádzalo rozhodnutie ESĽP, avšak v čase rozhodovania ESĽP nebolo
k dispozícii jeho písomné vyhotovenie, preto s jeho obsahom nebol ESĽP oboznámený.
Právny zástupca sťažovateľa sa v závere vyjadril ku kvalite záruk poskytnutých Ruskou
federáciou, kde prezentoval šesť faktorov, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia udiali
po rozhodnutí ESĽP. V prvom rade poukázal na v Ruskej federácii prijatý ústavný zákon
o nerešpektovaní rozhodnutia ESĽP zo 14. decembra 2015, ďalej na okolnosť
podpaľačského útoku na mimovládnu organizáciu Memorial v Nazrani v Ingušsku,
na správu špeciálneho reportéra Rady OSN pre ľudské práva z marca 2018,
tiež na špecifikované rozhodnutia ESĽP vydané v roku 2017, v ktorých samotný ESĽP
potvrdil, že je Rusko zodpovedné za mučenie, a napokon na skutočnosť, že ak bol
sťažovateľ už raz podrobený mučeniu v Ruskej federácii, táto okolnosť sama osebe vylučuje
veriť tomu, že znovu nebude mučený.
10
17. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu príslušných rozhodnutí týkajúcich
sa veci sťažovateľa, s ktorými sa pre účely svojho rozhodovania ústavný súd oboznámil,
zistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:
Sťažovateľ je ruským štátnym občanom a má ingušský etnický pôvod. V roku 2008
požiadal v Slovenskej republike o azyl (pod zmenenou identitou). Táto jeho žiadosť bola
právoplatne zamietnutá k 18. novembru 2010. Sťažovateľ požiadal v Slovenskej republike
o azyl opätovne 9. decembra 2010, pričom následne bol na území Slovenskej republiky
20. januára 2011 zadržaný a vzatý do väzby. Dňa 2. februára 2011 požiadala o jeho vydanie
na trestné stíhanie Generálna prokuratúra Ruskej federácie. O prípustnosti jeho vydania
na trestné stíhanie do Ruskej federácie bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Tost 19/2012 z 12. júna 2012, ktoré však bolo nálezom ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 388/2012 z 2. októbra 2013 zrušené. Druhýkrát o prípustnosti vydania sťažovateľa
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 37/2013 z 10. júla 2014. Sťažnosť
sťažovateľa podaná proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu bola uznesením
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 689/2014 z 25. novembra 2014 odmietnutá pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ v súvislosti s jeho vydaním na trestné
stíhanie do Ruskej federácie uplatňoval ochranu svojich práv aj prostredníctvom
sťažnosti č. 37146/12 adresovanej ESĽP, ktorý ju svojím rozhodnutím z 1. marca 2016
odmietol ako neprijateľnú. Ministerka spravodlivosti rozhodnutím č. 2984/2016/83/K09/IG
zo 7. februára 2018 podľa ustanovení § 510 Trestného poriadku povolila vydanie
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.
II.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Sťažovateľ v sťažnosti (okrem iných) uplatnil námietku porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 52 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3
dohovoru. Porušenie svojich základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného
dohovorom odôvodňuje tvrdením o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti namietaného
rozhodnutia o povolení vydania, pretože toto podľa vyjadrenia sťažovateľa neobsahuje
žiadne odôvodnenie a ministerka spravodlivosti sa v ňom nijako nevysporiadala
s okolnosťou, na ktorú sťažovateľ poukázal, a síce že dokončeniu extradície v jeho prípade
bráni prekážka nedokončeného azylového konania, v ktorom sťažovateľ vzniesol námietku
porušenia čl. 3 dohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 ústavy v prípade jeho vydania
do Ruskej federácie.
20. Ústavný súd je toho názoru, že nosnou otázkou, o ktorú v prípade sťažovateľa
ide, je preskúmanie zlučiteľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania s obsahom
sťažovateľom namietaného čl. 3 dohovoru, z obsahu ktorého vyplýva zákaz vydania osoby,
pokiaľ existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožadujúcom štáte hrozilo
nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu – zásada non – refoulememnt (II. ÚS 111/08, III. ÚS 388/2012).
21. Extradičné konanie sťažovateľa sa nachádza vo svojej druhej fáze, ktorej
predchádzalo súdne konanie o prípustnosti vydania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozhodnutím najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie
do Ruskej federácie (pozri bod 7 odôvodnenia tohto nálezu). V zmysle platnej právnej
úpravy (§ 510 Trestného poriadku) v rámci druhej fázy extradičného konania môže minister
spravodlivosti v rámci svojej diskréčnej právomoci v záujme ochrany práv dotknutej osoby
zasiahnuť a nepovoliť jej vydanie (okrem iného) vtedy, ak sú prítomné obavy
zo zaobchádzania s vyžiadanou osobou v dožadujúcom štáte v rozpore s čl. 3 dohovoru.
22. Tak, ako to je uvedené v bode 7 odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd
sa oboznámil s celým sumárom rozhodnutí, ktoré vytvárajú komplexný podkladový kontext
pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa. Ide predovšetkým o rozhodnutie ESĽP z 1. marca
2016 o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa č. 37146/12.
12
23. Ako vyplýva z obsahu citovaného rozhodnutia ESĽP, svoj záver o odmietnutí
sťažnosti sťažovateľa opieral o svoju relevantnú judikatúru. Európsky súd pre ľudské práva
v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že všeobecná situácia v dožadujúcom
štáte (v Ruskej federácii) z hľadiska možného zneužívania moci voči určitým skupinám
osôb nie je taká, aby to postačovalo pre záver, že akékoľvek vydanie do Ruska by porušilo
čl. 3 dohovoru. V nadväznosti na to považoval ESĽP za nevyhnutné vyhodnotiť špecifické
okolnosti týkajúce sa prípadu sťažovateľa. V tomto kontexte vo vzťahu k tvrdeniu
sťažovateľa o zlom zaobchádzaní s jeho osobou zo strany ruských orgánov činných
v trestnom konaní pri jeho zatknutí v období roku 2005 a k tvrdeniu, že vznesenie obvinenia
voči jeho osobe bolo založené na dôkazoch získaných mučením iných osôb, ESĽP poukázal
na to, že dokazovanie vedené štátnymi orgánmi Slovenskej republiky prezentuje zistenia
o nedôveryhodnosti sťažovateľovej verzie skutkových okolností veci a že neexistuje žiaden
dôkaz o tom, že zranenia, pre ktoré bol sťažovateľ hospitalizovaný v období mája a júna
2006, možno pričítať ruskej štátnej moci. Indikatívny význam pripísal ESĽP aj skutočnosti,
že sťažovateľ bol neúspešný pri svojich žiadostiach o azyl vo Švajčiarsku a v Belgicku.
V neposlednom rade sa ESĽP odvolal na aj na vyhodnotenie záruk poskytnutých
Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, ktoré kvalifikoval ako dostačujúce, poskytujúce
účinné garancie pre vylúčenie možnosti zlého zaobchádzania so sťažovateľom po jeho
vydaní do dožadujúcej krajiny a zaručujúce mu spravodlivý proces v súlade
s medzinárodným právom.
24. Ústavný súd pripomína, že čl. 46 ods. 1 ústavy zaväzuje nielen súdy, ale aj všetky
ostatné orgány verejnej moci náležite odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby sa jeho závery
opierali o adekvátne a preskúmateľné dôvody. Je nepochybné, že namietané rozhodnutie
o povolení vydania sa z hľadiska svojho obsahu, resp. svojho odôvodnenia pohybuje
na hrane označeného článku ústavy. Ústavný súd je však toho názoru, že z hľadiska
materiálnej ochrany práva sťažovateľa garantovaného čl. 3 dohovoru, tzv. substantial
ground test, ktorý vykonal ESĽP v citovanom rozhodnutí a na základe vykonania ktorého
vo vzťahu k osobe sťažovateľa „nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa,
že v prípade jeho vydania do Ruska bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania“,
je potvrdením zlučiteľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania s garanciami
vyplývajúcimi z čl. 3 dohovoru.
25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že namietaným
rozhodnutím o povolení vydania nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 a č. 52 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 3 dohovoru, a preto sťažnosti
sťažovateľa nevyhovel.
26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2018
14