Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 129/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-179

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra

Mamojku o sťažnosti

, t. č. Ústav na výkon väzby

a Ústav na výkon trestu odňatia slobody zastúpeného advokátskou

kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení

vydania do Ruskej federácie takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2018 doručená sťažnosť

, t. č. Ústav

na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16

ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“) v spojení s , a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím

ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka spravodlivosti“)

č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení vydania sťažovateľa do Ruskej

federácie (ďalej aj „namietané rozhodnutie o povolení vydania“). Sťažnosť bola doplnená

podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2018 o námietku porušenia čl. 2 ods. 1

a čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „dohovor proti mučeniu“).

2. Ústavný súd uznesením č. k. -73 z 21. marca 2018 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2

a dohovoru namietaným rozhodnutím o povolení vydania a súčasne odložil

vykonateľnosť tohto rozhodnutia. Vo zvyšnom rozsahu sťažnosť odmietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dňa 09.12.2010 požiadal sťažovateľ

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad svojím postupom potvrdil,

že nejde o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, keďže sa meritórne venuje tejto žiadosti

o azyl a nezastavil azylové konanie z dôvodu už rozhodnutej veci podľa § 19 ods. 1 písm. i)

o azyle (znenie účinné do 19. júla 2015).“. Ďalej uvádza, že

Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“)

rozhodnutím ČAS: MU-651-148/PO-Ž-2010 z 28. novembra 2013 sťažovateľovi azyl

neudelil, predmetné rozhodnutie však bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená

migračnému úradu na ďalšie konanie. Nasledujúcim rozhodnutím migračného úradu

ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 z 5. mája 2015 bolo opätovne rozhodnuté o neudelení azylu

a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa, pričom rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 5. októbra 2015 bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu

potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ označené rozhodnutie krajského súdu napadol

odvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

2

rozsudkom sp. zn. z 9. februára 2016, ktorým napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil, a to tak, že rozhodnutie migračného úradu z 5. mája 2015 zrušil

a vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím migračného úradu

ČAS:MU-651-252/PO-Ž-2010 z 28. septembra 2016 bolo rozhodnuté o neudelení azylu

a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa. Na základe podanej správnej žaloby

bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017 zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa azylové konanie nebolo do dňa spísania sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu právoplatne ukončené.

4. V sťažnosti sťažovateľ dôvodí: „Čl. 3 Dohovoru, ako aj z čl. 15 ods. 1 a čl. 16

ods. 2 vyplýva zákaz štátu vydať osobu, ak existujú vážne

domnienky, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo

podrobenia krutému trestu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

). Z vyššie uvedených čl. potom podľa nášho názoru vyplýva tiež povinnosť

štátu zabezpečiť, aby osoba, ktorá vzniesla námietku proti svojmu vydaniu založenú na čl. 3

Dohovoru, a , nebola do takéhoto štátu vydaná

počas konania/í, v ktorých sa posudzuje adekvátnosť jej námietok, a ktorých výsledok

by v súlade s Dohovoru a a mohol predstavovať

prekážku vydania. V opačnom prípade by tieto konania stratili požadovaný účinok -

nevydanie osoby do štátu, kde by bol ohrozený jej život a zdravie. Sťažovateľ v azylovom

konaní (MU-651-252/PO-Ž-2010) vzniesol námietku porušenia čl. 3 Dohovoru, čl. 15 ods. 1

a v prípade jeho návratu do Ruskej federácie.

Táto námietka je v azylovom konaní relevantná, pretože je významná z hľadiska naplnenia

pojmu „prenasledovanie" ( o azyle), obavy z ktorého

sú relevantné pre splnenie podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.“

5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje takto: „Z čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1

vyplýva požiadavka, aby rozhodnutia, ktorými je zasahované

do práv a slobôd individuálnych osôb zo strany štátnej moci, boli odôvodnené. Iba takým

spôsobom možno vždy preskúmať úvahy príslušného orgánu a dozvedieť sa dôvody,

pre ktoré rozhodol tak ako rozhodol. Podľa ustanovenia § 510 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku je Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky iným orgánom rozhodujúcim

o právach a slobodách sťažovateľa. Je faktom, že pri rozhodovaní o povolení vydania

cudzinca do zahraničia v rámci extradície disponuje pomerne širokou voľnou úvahou.

Voľná úvaha však neznamená právo príslušného orgánu rozhodovať svojvoľne. Napriek

tomu je zrejmé, že Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky by mala v danej situácii

posudzovať celý prípad ako aj ďalšie okolnosti a vyhodnocovať, či nie sú dané podmienky

na nevydanie osoby do zahraničia. Úvahy Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky

o tom, prečo nevyužila svoje právo alebo naopak prečo ho využila, resp. prečo rozhodla tak

ako rozhodla, musia byť nevyhnutným obsahom odôvodnenia rozhodnutia Ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu v predmetnom prípade náležité

odôvodnenie rozhodnutia absentuje. Z odôvodnenia rozhodnutia Ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, či sťažovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky podľa

ustanovenia a ani prečo Ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky rozhodla tak, ako rozhodla. V odôvodnení predmetného rozhodnutia

sa Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky nevysporiadala ani s námietkou obhajcu

sťažovateľa (túto námietku vzniesol v podaní zo dňa 6. apríla 2016), že prebiehajúce

azylové konanie predstavuje právnu prekážku dokončenia extradičného konania, teda

vydania rozhodnutia o povolení vydania sťažovateľa. S ohľadom na vyššie uvedené sme

preto toho názoru, že napádané rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky

je samo o sebe arbitrárne a nepreskúmateľné. Nedostatky odôvodnenia porušujú právo

sťažovateľa podľa a sú v priamom rozpore

s požiadavkou právneho a demokratického štátu podľa Slovenskej

republiky. Za rozporný s a považujeme

tiež fakt, že tak významná rozhodnutie, ako rozhodnutie Ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky o povolení vydania sťažovateľa podľa ust. § 510 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku nebolo sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené. Ide o tak významný

zásah do práv sťažovateľa, že by o ňom mal byť informovaný.“

6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,

aby nálezom rozhodol o porušení jeho označených práv namietaným rozhodnutím

4

o povolení vydania, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec ministerke spravodlivosti na ďalšie

konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

7. K sťažnosti sťažovateľa zaujal svoje stanovisko Minister spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), a to v podaní doručenom ústavnému súdu

20. apríla 2018, v ktorom upriamil pozornosť na relevantné skutočnosti, za ktoré považoval

konanie o sťažnosti sťažovateľa pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), ktorý síce 18. júna 2012 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal vydanie

sťažovateľa do Ruskej federácie, avšak 24. marca 2016 vyhlásil jeho sťažnosť

za neprijateľnú, čím účinnosť predbežného opatrenia skončila. Minister spravodlivosti

poukázal na záver rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého „neexistujú dôvody domnievať

sa, že sťažovateľ v prípade vydania do Ruskej federácie bude vystavený riziku zlého

zaobchádzania“. V kontexte uvedeného označil ako relevantné aj odôvodnenie

predmetného rozhodnutia ESĽP, ktoré potvrdilo vierohodnosť záruk poskytnutých Ruskou

federáciou, v ktorých sa zaviazala plne rešpektovať práva sťažovateľa zaručené čl. 3 a čl. 6

ods. 1 dohovoru v prípade jeho vydania na trestné stíhanie. Podľa ministra spravodlivosti

zrušením predbežného opatrenia ESĽP odpadla prekážka, ktorá jediná bránila vydaniu

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie, pričom namietané rozhodnutie

o povolení vydania bolo vydané až po odpadnutí označenej prekážky.

8. V ďalšom bode svojho stanoviska minister spravodlivosti prezentoval právny

názor, že „Prerogatív ministra spravodlivosti – ne/udelenie povolenia vydania osoby

do cudziny po rozhodnutí súdu o prípustnosti takéhoto vydania nemá charakter rozhodnutia

v zmysle trestného konania ani správneho konania a rovnako nemá ani povahu rozhodnutia

ústredného orgánu štátnej správy a nespĺňa preto podmienky následnej preskúmateľnosti

riadnymi či mimoriadnymi opravnými prostriedkami.“. V nadväznosti na to, odkazujúc

na judikatúru ústavného súdu (nález ústavného súdu č. k. -101), vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa o nedoručení namietaného rozhodnutia o povolení vydania

a o jeho nepreskúmateľnosti minister spravodlivosti argumentoval, že „dotknutá osoba

nie je procesnou stranou posudzovania veci o povolení vydania. Voči

povoleniu/nepovoleniu vydania nie je možné odvolanie a preto sa nezdôvodňuje

ani nedoručuje. Ministerstvo spravodlivosti SR v procese extradičného konania v rozsahu

svojej pôsobnosti neprichádza procesne do kontaktu s vyžiadanou osobou

a neupovedomuje ju o jednotlivých skutočnostiach významných v procese vydania osoby do

cudziny. Postavenie a činnosť ministerstva je v extradičnom konaní definovaná

medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a z toho vyplývajúca pozícia orgánu, ktorý

procesne komunikuje najmä s ministerstvami a justičnými orgánmi cudzích štátov (vzťah

medzi štátmi). V prípade povolenia/nepovolenia vydania ministrom spravodlivosti ide

o konanie, v ktorom je vyžiadaná osoba objektom konania, nie subjektom. Vyžiadaná osoba

je subjektom extradičného konania s procesnými právami (doručovanie rozhodnutia,

odvolanie) iba v rámci konania pred súdom.“.

9. V predloženom podaní minister spravodlivosti zaujal stanovisko aj k sťažovateľom

načrtnutej otázke prebiehajúceho azylového konania, ktorú považuje sťažovateľ za prekážku

pre povolenie vydania. Minister spravodlivosti na tomto mieste dôvodil: „Akceptovanie

argumentácie sťažovateľa (v poslednom odseku bodu IV.1. ústavnej sťažnosti) smerujúcej

k tomu, že ministerka mala vyčkať do právoplatného skončenia jeho druhého azylového

konania, by viedla k popretiu zmyslu doplneného ustanovenia a mala

by za následok faktickú nemožnosť vydania osoby na účely jej trestného stíhania

v prípadoch opakovaného, resp. sústavného podávania žiadosti o azyl. Podstatou

aktuálneho znenia je práve riešenie situácie, že súd môže rozhodnúť

o prípustnosti vydania do cudziny už počas konania o opakovanej žiadosti o udelenie azylu,

resp. bez ohľadu na prebiehajúce konanie o udelenie azylu, ak o predchádzajúcej žiadosti

o udelenie azylu už bolo rozhodnuté.“

10. Ústavný súd umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku ministra

spravodlivosti a túto možnosť sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca aj využil, a to v podaní

doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2018, v ktorom sťažovateľ zotrval na dôvodoch

podanej sťažnosti a na ich zdôraznenie zhrnul niektoré zásadné momenty veci. V úvode

zdôraznil: „sťažovateľ sa nachádza v extradičnej väzbe od 21.1.2011, t. j. 2649 dní (viac

ako sedem rokov), pričom sťažovateľ je 23 hodín v cele a na jednu hodinu denne ju opúšťa

bez možnosti kontaktu s inými osobami; namiesto toho, aby akceptoval vydanie (kde

6

aj v prípade uznania viny mohol mať značnú časť trestu už odpykanú), dlhodobé

dobrovoľné zotrvávanie vo väzbe za takýchto podmienok svedčí o reálnosti obáv

sťažovateľa z návratu;“

11. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení ďalej dôvodil (odkazujúc pritom na judikatúru

Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13, sp. zn. , sp. zn.

1221/13, sp. zn. ), že ustanovenie

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

odkazujúce na medzinárodné záväzky zakotvujúce zásadu non-refoulement sa vzťahuje

na štát ako celok a na všetky jeho orgány, a preto zaväzuje aj ministra spravodlivosti

pri rozhodovaní o povolení vydania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné ustanovenie

vykladať tak, že zaväzuje aj ministra

spravodlivosti pri rozhodovaní o povolení vydania, a preto minister spravodlivosti musí

skúmať skutočnosti, ktoré by mohli predstavovať prekážku vydania, a tiež skúmať prípadné

zmeny v skutkovom stave, ktoré nastali po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania.

Podľa sťažovateľa „tým, že minister nepočkal na výsledok azylového konania, došlo

bez ďalšieho k zásahu do sťažovateľových práv, pretože nepočkal na potvrdenie, že vydanie

nebude predstavovať porušenie zásady non-refoulement (m.m. bod 20. odôvodnenia

stanoviska ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 37/13 a bod 27 sp. zn. )“.

12. Sťažovateľ v rámci argumentácie svojho vyjadrenia reagoval aj na rozhodnutie

ESĽP z 24. marca 2016, na ktoré poukázal vo svojom stanovisku minister spravodlivosti.

Sťažovateľ namietal, že tesne pred vydaním označeného rozhodnutia ESĽP bolo prijaté

rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. februára 2016, ktoré vyvrátilo skutkový stav považovaný

ESĽP za dokázaný z dovtedajšieho azylového konania (v otázke zranení pričítateľných štátu

a v otázke dôveryhodnosti sťažovateľa), a následne aj rozhodnutie krajského súdu

zo 14. februára 2017 ukladajúce preskúmanie efektivity diplomatických záruk vzhľadom

na nový vývoj a okolnosti v Ruskej federácii. Podľa názoru sťažovateľa z dôvodu zásadnej

zmeny skutkového stavu nemožno na predmetné rozhodnutie ESĽP prihliadať v tom

zmysle, že by malo byť určujúce pre posúdenie reálnosti jeho obáv z vydania do Ruskej

federácie.

13. Na verejnom ústnom pojednávaní senátu 2. mája 2018 právny zástupca

sťažovateľa okrem iného poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

akcentujúce ústavnú zásadu spolupráce jednotlivých zložiek moci a v tomto kontexte

dôvodil, že podľa jeho názoru v sťažovateľovom prípade „došlo k predčasnému uplatneniu

právomoci ministerky rozhodnúť o jeho povolení vydania do Ruskej federácie“, a preto

považuje „rozhodnutie ministerky za ústavne neprijateľné, pretože účinky tohto rozhodnutia

o povolení vydania znemožnia posúdenie významu námietok porušenia čl. 3 dohovoru

v azylovom konaní“. Ďalej upriamil pozornosť na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

zaoberajúce sa podľa jeho vyjadrenia otázkou výkladu dohovoru

a potvrdzujúce prístup ESĽP o potrebe výkladu dohovoru v súlade s ostatnými pravidlami

medzinárodného práva, ktorého je dohovor neoddeliteľnou súčasťou, v konkrétnom prípade

sťažovateľa v súlade so záväzkami vyplývajúcimi z čl. 33 ods. 1 Dohovoru o právnom

postavení utečencov, z čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 a 2 dohovoru proti mučeniu

a z čl. 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. Právny zástupca sťažovateľa

na verejnom pojednávaní navrhol ústavnému súdu, aby „prijal eurokonformný

a medzinárodnokonformný výklad , z ktorého vyplýva, že minister

spravodlivosti musí byť viazaný ustanovením , podľa ktorého

je prekážkou vydania azylové konanie, resp. udelenie azylu“. Na tomto mieste zároveň

zopakoval svoj argument prezentovaný už v podanej sťažnosti, a síce že „druhá žiadosť

sťažovateľa nie je opakovaná, čoho dôkazom je tiež to, že migračný úrad už niekoľko krát

meritórne rozhodol o tejto žiadosti a nikdy ju neodmietol či už ako neprípustnú alebo ako

zjavne neopodstatnenú, čo sa deje v prípade opakovaných žiadostí, ale meritórne o tom

rozhodol“. Právny zástupca sťažovateľa v závere uviedol, že „najvyšší súd konštatoval

prenasledovanie pána sťažovateľa v Ruskej federácii, porušenie čl. 3 zo strany

policajných orgánov v Ruskej federácii, z čoho vyplýva, že pokiaľ migračný úrad

nepreukáže opak, je tu veľká pravdepodobnosť, že pán , sťažovateľ, môže dostať

azyl na území Slovenskej republiky alebo doplnkovú ochranu. Je fakt, že za 8 rokov

migračný úrad opak nepreukázal. S ohľadom na uvedené považujeme vydanie sťažovateľa

v tejto situácii počas bežiaceho azylového konania nie len za rozporné so zákonmi

8

Slovenskej republiky, , aj medzinárodnými záväzkami, ale aj

s etikou, slušnosťou a spravodlivosťou.“.

14. Na pojednávaní prítomný sťažovateľ sa vyjadril, že trestných činov, zo spáchania

ktorých ho vinia orgány Ruskej federácie, sa nedopustil. Navyše, ich spáchanie jeho osobou

by nebolo ani možné, pretože v čase, keď ku skutkom malo dôjsť, mu to nedovoľoval jeho

vážny zdravotný stav, pre ktorý bol trikrát nemocnične hospitalizovaný. Zdôraznil, že sa

už sedem rokov nachádza vo vydávacej väzbe, je nevinný a jeho zdravotný stav sa stále

zhoršuje, preto žiadal ústavný súd, aby nebol vydaný do Ruskej federácie na trestné

stíhanie.

15. Zástupkyňa odporcu v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré

predniesol na verejnom ústnom pojednávaní, dôvodila, že namietané rozhodnutie o povolení

vydania nie je vo svojej podstate ani rozhodnutím a nemožno preto požadovať,

aby na takýto čisto formálny akt boli kladené rovnaké požiadavky ako na klasické

rozhodnutie orgánu verejnej moci, nie je ho preto potrebné odôvodňovať a doručovať

dotknutým subjektom. Ďalej zástupkyňa odporcu vo vzťahu k poukazom sťažovateľa

na prebiehajúce azylové konanie a hrozbu zlého zaobchádzania uviedla: „Tak ako

vo vyjadrení, musím zdôrazniť, že všetky tieto námietky boli posudzované, tak na

vnútroštátnej úrovni, to znamená súdmi Slovenskej republiky, ako aj naposledy Európskym

súdom pre ľudské práva, pričom podotýkam, že rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva bolo vydané neskôr ako rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré

sa sťažovateľ odvoláva.“ V nadväznosti na uvedené zástupkyňa odporcu argumentovala, že

ESĽP konštatoval, že „vnútroštátne súdy dostatočne posúdili a zanalyzovali záruky, ktoré

boli poskytnuté vo veci sťažovateľa. Dospel k záveru, že sú dostatočne špecifické,

individualizované a dôveryhodné. Okrem iného ESĽP poukázal aj na skutkové nezrovnalosti

vo výpovediach samotného sťažovateľa a uviedol aj, že sťažovateľ žiadal o azyl v ďalších

dvoch štátoch, v ktorých jeho žiadosti boli zamietnuté. Európsky súd pre ľudské práva

v prípade sťažovateľa uzavrel, že nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa,

že v prípade jeho vydania bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania

a z uvedeného dôvodu námietku sťažovateľa dotýkajúcu sa práve porušenia článku 3

dohovoru vyhlásil za zjavne nepodloženú. Za takéhoto stavu ak by ministerka

spravodlivosti alebo minister spravodlivosti za existencie právoplatných rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky o prípustnosti vydania sťažovateľa, ale zároveň aj za existencie

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva takéto povolenie nevydal, znamenalo by to,

že neprípustne reviduje rozhodnutia vydané týmito orgánmi.“.

16. Na stanovisko zástupkyne odporcu uvedené v bode 15 odôvodnenia tohto nálezu

reagoval právny zástupca sťažovateľa, ktorý prezentoval nesúhlas so stanoviskom odporcu

v otázke, či je rozhodnutie ministra spravodlivosti o povolení vydania aktom spôsobilým

ústavného prieskumu. Právny zástupca bol toho názoru, že „ide o akt orgánu aplikácie

práva a ide o akt, ktorým sa zasahuje do práv a povinností a právom chránených záujmov

sťažovateľa. To znamená, že po rozhodnutí súdov o prípustnosti vydania sa právna

a faktická situácia sťažovateľa mení až rozhodnutím ministra spravodlivosti“, pričom

zdôraznil, že jeho názor má oporu aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, v rámci

ktorej bolo opakovane takéto rozhodnutie príslušného ministra spravodlivosti zrušené.

Právny zástupca sťažovateľa ďalej uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu z februára

2016 síce časovo predchádzalo rozhodnutie ESĽP, avšak v čase rozhodovania ESĽP nebolo

k dispozícii jeho písomné vyhotovenie, preto s jeho obsahom nebol ESĽP oboznámený.

Právny zástupca sťažovateľa sa v závere vyjadril ku kvalite záruk poskytnutých Ruskou

federáciou, kde prezentoval šesť faktorov, ktoré sa podľa jeho vyjadrenia udiali

po rozhodnutí ESĽP. V prvom rade poukázal na v Ruskej federácii prijatý ústavný zákon

o nerešpektovaní rozhodnutia ESĽP zo 14. decembra 2015, ďalej na okolnosť

podpaľačského útoku na mimovládnu organizáciu Memorial v Nazrani v Ingušsku,

na správu špeciálneho reportéra Rady OSN pre ľudské práva z marca 2018,

tiež na špecifikované rozhodnutia ESĽP vydané v roku 2017, v ktorých samotný ESĽP

potvrdil, že je Rusko zodpovedné za mučenie, a napokon na skutočnosť, že ak bol

sťažovateľ už raz podrobený mučeniu v Ruskej federácii, táto okolnosť sama osebe vylučuje

veriť tomu, že znovu nebude mučený.

10

17. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu príslušných rozhodnutí týkajúcich

sa veci sťažovateľa, s ktorými sa pre účely svojho rozhodovania ústavný súd oboznámil,

zistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ je ruským štátnym občanom a má ingušský etnický pôvod. V roku 2008

požiadal v Slovenskej republike o azyl (pod zmenenou identitou). Táto jeho žiadosť bola

právoplatne zamietnutá k 18. novembru 2010. Sťažovateľ požiadal v Slovenskej republike

o azyl opätovne 9. decembra 2010, pričom následne bol na území Slovenskej republiky

20. januára 2011 zadržaný a vzatý do väzby. Dňa 2. februára 2011 požiadala o jeho vydanie

na trestné stíhanie Generálna prokuratúra Ruskej federácie. O prípustnosti jeho vydania

na trestné stíhanie do Ruskej federácie bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 12. júna 2012, ktoré však bolo nálezom ústavného súdu sp. zn.

z 2. októbra 2013 zrušené. Druhýkrát o prípustnosti vydania sťažovateľa

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. júla 2014. Sťažnosť

sťažovateľa podaná proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu bola uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 25. novembra 2014 odmietnutá pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ v súvislosti s jeho vydaním na trestné

stíhanie do Ruskej federácie uplatňoval ochranu svojich práv aj prostredníctvom

sťažnosti č. 37146/12 adresovanej ESĽP, ktorý ju svojím rozhodnutím z 1. marca 2016

odmietol ako neprijateľnú. Ministerka spravodlivosti rozhodnutím č. 2984/2016/83/K09/IG

zo 7. februára 2018 podľa ustanovení povolila vydanie

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

II.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Sťažovateľ v sťažnosti (okrem iných) uplatnil námietku porušenia jeho

základných práv podľa a podľa a práva podľa

dohovoru. Porušenie svojich základných práv zaručených a práva zaručeného

dohovorom odôvodňuje tvrdením o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti namietaného

rozhodnutia o povolení vydania, pretože toto podľa vyjadrenia sťažovateľa neobsahuje

žiadne odôvodnenie a ministerka spravodlivosti sa v ňom nijako nevysporiadala

s okolnosťou, na ktorú sťažovateľ poukázal, a síce že dokončeniu extradície v jeho prípade

bráni prekážka nedokončeného azylového konania, v ktorom sťažovateľ vzniesol námietku

porušenia dohovoru, a v prípade jeho vydania

do Ruskej federácie.

20. Ústavný súd je toho názoru, že nosnou otázkou, o ktorú v prípade sťažovateľa

ide, je preskúmanie zlučiteľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania s obsahom

sťažovateľom namietaného čl. 3 dohovoru, z obsahu ktorého vyplýva zákaz vydania osoby,

pokiaľ existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožadujúcom štáte hrozilo

nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa krutému, neľudskému či ponižujúcemu

zaobchádzaniu alebo trestu – zásada non – refoulememnt (, ).

21. Extradičné konanie sťažovateľa sa nachádza vo svojej druhej fáze, ktorej

predchádzalo súdne konanie o prípustnosti vydania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozhodnutím najvyššieho súdu o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie

do Ruskej federácie (pozri bod 7 odôvodnenia tohto nálezu). V zmysle platnej právnej

úpravy ( ) v rámci druhej fázy extradičného konania môže minister

spravodlivosti v rámci svojej diskréčnej právomoci v záujme ochrany práv dotknutej osoby

zasiahnuť a nepovoliť jej vydanie (okrem iného) vtedy, ak sú prítomné obavy

zo zaobchádzania s vyžiadanou osobou v dožadujúcom štáte v rozpore s čl. 3 dohovoru.

22. Tak, ako to je uvedené v bode 7 odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd

sa oboznámil s celým sumárom rozhodnutí, ktoré vytvárajú komplexný podkladový kontext

pre posúdenie sťažnosti sťažovateľa. Ide predovšetkým o rozhodnutie ESĽP z 1. marca

2016 o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa č. 37146/12.

12

23. Ako vyplýva z obsahu citovaného rozhodnutia ESĽP, svoj záver o odmietnutí

sťažnosti sťažovateľa opieral o svoju relevantnú judikatúru. Európsky súd pre ľudské práva

v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že všeobecná situácia v dožadujúcom

štáte (v Ruskej federácii) z hľadiska možného zneužívania moci voči určitým skupinám

osôb nie je taká, aby to postačovalo pre záver, že akékoľvek vydanie do Ruska by porušilo

čl. 3 dohovoru. V nadväznosti na to považoval ESĽP za nevyhnutné vyhodnotiť špecifické

okolnosti týkajúce sa prípadu sťažovateľa. V tomto kontexte vo vzťahu k tvrdeniu

sťažovateľa o zlom zaobchádzaní s jeho osobou zo strany ruských orgánov činných

v trestnom konaní pri jeho zatknutí v období roku 2005 a k tvrdeniu, že vznesenie obvinenia

voči jeho osobe bolo založené na dôkazoch získaných mučením iných osôb, ESĽP poukázal

na to, že dokazovanie vedené štátnymi orgánmi Slovenskej republiky prezentuje zistenia

o nedôveryhodnosti sťažovateľovej verzie skutkových okolností veci a že neexistuje žiaden

dôkaz o tom, že zranenia, pre ktoré bol sťažovateľ hospitalizovaný v období mája a júna

2006, možno pričítať ruskej štátnej moci. Indikatívny význam pripísal ESĽP aj skutočnosti,

že sťažovateľ bol neúspešný pri svojich žiadostiach o azyl vo Švajčiarsku a v Belgicku.

V neposlednom rade sa ESĽP odvolal na aj na vyhodnotenie záruk poskytnutých

Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, ktoré kvalifikoval ako dostačujúce, poskytujúce

účinné garancie pre vylúčenie možnosti zlého zaobchádzania so sťažovateľom po jeho

vydaní do dožadujúcej krajiny a zaručujúce mu spravodlivý proces v súlade

s medzinárodným právom.

24. Ústavný súd pripomína, že zaväzuje nielen súdy, ale aj všetky

ostatné orgány verejnej moci náležite odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby sa jeho závery

opierali o adekvátne a preskúmateľné dôvody. Je nepochybné, že namietané rozhodnutie

o povolení vydania sa z hľadiska svojho obsahu, resp. svojho odôvodnenia pohybuje

na hrane označeného článku . Ústavný súd je však toho názoru, že z hľadiska

materiálnej ochrany práva sťažovateľa garantovaného čl. 3 dohovoru, tzv. substantial

ground test, ktorý vykonal ESĽP v citovanom rozhodnutí a na základe vykonania ktorého

vo vzťahu k osobe sťažovateľa „nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa,

že v prípade jeho vydania do Ruska bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania“,

je potvrdením zlučiteľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania s garanciami

vyplývajúcimi z čl. 3 dohovoru.

25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že namietaným

rozhodnutím o povolení vydania nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa

podľa a č. 52 ods. 2 a jeho práva podľa dohovoru, a preto sťažnosti

sťažovateľa nevyhovel.

26. Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

27. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018

14