Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Saz-8-2015.pdf
PDF · 266.4 KB
Case nature
Area
Subarea
5Saz/8/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: I. I. D., F.. XX.XX.XXXX R. E. F., P. Z., S. M., Š. H. S. M., O. F., islamského vierovyznania, slobodný, bez dokladov totožnosti toho času R. Ú. F. R. R. T. T., zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 zo dňa 05.05.2015, takto
rozhodol:
P o t r d z u j e rozhodnutie odporcu ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 zo dňa 05.05.2015.
Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 zo dňa 05.05.2015 podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. V rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ I. I. D. dňa 09.12.2010 pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - Letisko opätovne vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z politických dôvodov. Prvýkrát požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa 13.05.2008 avšak pod menom C. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX z dôvodu obavy o svoj život, pretože v Ingušsku vládne vojenský teror, ktorý ho prenasleduje a z toho dôvodu chce žiť na území Slovenskej republiky. Odôvodnil to tým, že začiatkom mája 2007 bol políciou v meste F. predvedený na policajné oddelenie, kde bol obvinený z členstva v teroristickej organizácii, o ktorej však nevedel nič bližšie uviesť. Po výsluchu bol umiestnený do pivničnej miestnosti, kde ho prvé tri dni fyzicky týrali. Následne sa stretol s advokátom a týranie prestalo. Po ďalších siedmich dňoch bol prepustený. Po prepustení mal pocit, že je neustále sledovaný a mal strach, že bude opäť uväznený a odsúdený, alebo že zmizne bez stopy. Preto sa rozhodol, že vycestuje za svojim bratrancom do F. a požiada tam o udelenie azylu. Žiadne iné dôvody vo svojej žiadosti neuviedol. Následne Migračný úrad rozhodnutím ČAS:MU-255-17/PO-Ž-2008 zo dňa 01.08.2008 navrhovateľovi neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol tiež, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie (ďalej len „RF“). V dôsledku opravného prostriedku Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 10Saz/36/2008 zo dňa 27.02.2009 potvrdil rozhodnutie Migračného úradu a na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) rozsudkom sp. zn. Sža/33/2009 zo dňa 01.07.2009 (právoplatným dňa 06.08.2009) zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie Migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V intenciách rozhodnutia NS SR bol s navrhovateľom dňa 30.10.2009 vykonaný pohovor, v ktorom sa vyjadril k údajnému obvineniu z účasti v teroristickej organizácii v roku 2007 a uviedol, že bol obvinený nielen z účasti v teroristickej organizácii, ale aj zo spoluúčasti na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny OMON, z účasti na napadnutí Ingušska bojovníkmi v roku 2004 a zo spoluúčasti na bombovom útoku na nejakej ceste. K predvedeniu na políciu došlo na autobusovej zastávke pri jeho dome. Popísal spôsob mučenia spočívajúce v tom, že ho mali putami pripútať k stene a biť gumenými obuškami po hlave, rukách a nohách a keď už nedokázal stáť na nohách a kľakol si a kopali ho do brucha. Údajne mal otras mozgu a dodnes má problémy s pamäťou. Kopancami do brucha mali spôsobiť porušenie polohy žalúdka a čriev, v dôsledku čoho má problémy s trávením a schudol 9 kg. Známky mučenia mu na tele nezostali. Keďže v prvom dotazníku uviedol, že problémy z mája 2007 sa neopakovali, ale vedel, že ak by tam ostal, neskôr by ho znovu obvinili, správny orgán považoval za potrebné zistiť, prečo si to menovaný myslel, pričom tento svoju obavu z možného neskoršieho obvinenia odôvodnil tým, že pokiaľ sa to stane raz, zvyčajne sa to opakuje. Okrem toho dodal, že v septembri 2007 bol obvinený z terorizmu, banditizmu a prechovávania zbrane a preto sa údajne od septembra 2007 skrýval. Neuvedenie týchto informácií v prvom dotazníku odôvodnil stresom a výpadkom pamäte, ako aj nepochopením položených otázok. Odporca z Národnej ústredne Interpol Bratislava získal dňa 10.11.2009 informáciu, že navrhovateľa v priebehu azylového konania preverovala švajčiarska polícia (25.03.2009) z dôvodu falošného slovenského občianskeho preukazu, ktorým sa na území Švajčiarska preukázal. Taktiež na príslušnom úrade uvádzal odlišnú identitu - I. D..
Migračný úrad po vykonaní nového vstupného pohovoru znova rozhodol o žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu dňa 12.05.2010. O podanom opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9Saz/34/2010 z 18.08.2010 tak, že odmietol opravný prostriedok, podaný oneskorene a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Saž/15/2010 zo dňa 27.10.2010 v odvolacom konaní potvrdil tento rozsudok a rozhodnutie odporcu nadobudlo právoplatnosť dňom 18.11.2010. Druhýkrát navrhovateľ už pod menom I. I. D. požiadal o udelenie azylu na území SR z politických dôvodov dňa 09.12.2010. Pri vstupnom pohovore uviedol, že začiatkom mája 2006 bol zadržaný políciou v Ingušsku a na policajnom oddelení mu oznámili, že bol zadržaný pre účasť na akciách teroristickej organizácie. Odmietol podpísať priznanie a tak ho tri dni mučili a pýtali výkupné 7000 amerických dolárov. Po desiatich dňoch ho prepustili, lebo sa báli, aby pre zhoršujúci zdravotný stav nezomrel. Mesiac ležal na chirurgickom oddelení v meste F. pre poškodené tráviace orgány, obličky, brucho a otras mozgu. Osoba menom I. B. mu v júli 2006 navrhla vstup do odbojovej organizácie Odpor (rusky Soprotivlenie), čo odmietol. Následne troch ľudí, ktorí ho presviedčali na vstup do organizácie Odpor, zatkla polícia (S. B., I. Z. a K. B.), pričom sa dozvedel, že I. B. zomrel. Susedia jeho mamu upozornili na návštevu muža s menom D. z Federálnej bezpečnostnej služby, ktorý ho chcel upozorniť, že je hľadaný. Od septembra 2006 sa začal skrývať najprv v Ingušsku, potom v Čečensku a nakoniec odišiel k tete do P.. Počas tejto doby polícia urobila v ich dome domovú prehliadku a hľadali ho tiež u strýka, ktorého aj zbili. Zároveň sa jeho mama dozvedela, že tí traja z organizácie Odpor dostali trest odňatia slobody na 23 rokov. Preto sa jeho mama obrátila na ľudsko-právnu organizáciu Memorial, tá sa obrátila na ingušskú organizáciu pre ochranu ľudských práv MAŠR, ktorá vystavila potvrdenie, že je navrhovateľ prenasledovaný (kópia faxu predloženého právnou zástupkyňou navrhovateľa na pojednávaní dňa 05.10.2015). Počas konania o udelenie azylu na území SR požiadala Ruská federácia (ďalej len „RF“) o vydanie svojho občana I. I. D. na trestné stíhanie. Z dokumentov zaslaných Ministerstvu spravodlivosti SR a Krajskej prokuratúre v Trnave vyplýva, že navrhovateľ je obvinený zo spáchania trestných činov, ktoré odporca aj vymenoval v napadnutom rozhodnutí. V zmysle týchto dokumentov bol navrhovateľ členom organizovanej skupiny od 25.12.2005 do 21.07.2006 a trestné činy, z ktorých je obvinený, boli spáchané v čase od 02.02.2006 do 25.06.2006. Je obvinený z piatich útokov, ktorých opis je v dokumente č. XA- XX/XXXX Uznesenie o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z 09.07.2010 (strana 548-553 spisového materiálu odporcu). Novým rozhodnutím ČAS: MU-651-45/PO-Ž-2010 zo dňa 06.09.2011 odporca neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu na území SR navrhovateľovi. Na základe opravného prostriedku navrhovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5Saz/14/2011 z 11.01.2012 zrušil prvostupňové rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca v následnom rozhodnutí zo dňa 28.06.2012 konštatoval, že v intenciách tohto rozhodnutia bol dňa 11.04.2012 s navrhovateľom uskutočnený doplňujúci pohovor, v ktorom bol konfrontovaný s predchádzajúcimi výpoveďami a osobitne s niektorými skutočnosťami a navrhovateľ po konfrontovaní s informáciami, poskytnutými v predošlých zápisniciach, rozpormi, ktoré vysvetlil tak, že si nepamätá, kedy
k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo. K okolnostiam prepustenia uviedol, že nakoľko v dôsledku fyzického týrania začal trpieť rektálnym krvácaním, jeho matke po desiatich dňoch povedali, že bude prepustený za 7000 USD, ale aj bez nich bol prepustený, nakoľko príslušníci polície mali strach, že vykrváca. Ku skutočnosti, že v zápisnici z 22.05.2008 o advokátovi nehovoril, uviedol, že to bolo preto, nakoľko to nebol jeho advokát, iba s ním jedenkrát na štvrtý deň zadržania rozprával. Tvrdil tiež, že po prepustení dva týždne ležal na chirurgii pre rektálne krvácanie bez operácie a ďalšie dva týždne strávil na traumatologickom oddelení pre liečbu vykĺbeného ramena a otras mozgu s tým, že v predošlých zápisniciach sa pri svojich výpovediach pravdepodobne pomýlil. K predloženému množstvu listinných dôkazov navrhovateľ uviedol, že poukazujú na celkovú situáciu v Ingušsku, kde je situácia a v skutočnosti sa koná genocída na obyvateľoch Ingušska a tieto poukazujú na také prípady, ako sa stal jemu. K listinným dôkazom, správam a posudkom týkajúcich sa K..E.. B., S..D.. B. a I..O..E.. Z. uviedol, že to boli jeho známi, s B. sa poznali od detstva a prostredníctvom neho sa spoznal aj s ostatnými. Predložené listiny dokazujú ich zadržanie, obvinenie z účasti na teroristických akciách v Severnom Osetsku a následne doznanie ich viny, vynútené mučením. Navrhovateľ má za to, že B. označil za účastníka teroristických akcií v priznaní aj jeho, lebo potom ho začali hľadať. B. bol odsúdený na 24 rokov, B. na 23 rokov a Z. na 18 rokov väzenia. K svojmu zdravotnému stavu uviedol, že máva občasné bolesti hlavy, má problémy s pamäťou, veľmi sa mu kazia zuby, má problémy s pravým ramenom, ale najhoršie problémy má s tráviacim traktom, pretože musí častejšie chodiť na toaletu. Následne znova vydal rozhodnutie ČAS: MU-651-100/PO-Ž-2010 dňa 28.06.2012 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre navrhovateľa. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn. 5Saz/10/2012 z 23.10.2012 toto rozhodnutie potvrdil, ale na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sža/32/2012 z 12.02.2013 tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach potom následne rozhodnutím sp. zn. 5Saz/10/2012 z 08.04.2012 rozhodnutie odporcu zo dňa 28.06.2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Po opätovnom posúdení prípadu navrhovateľa vydal odporca rozhodnutie ČAS: MU-651-148/PO- Ž-2010 zo dňa 28.11.2013 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre I. I. D.. Na základe podaného odvolania krajský súd rozhodnutím sp. zn. 5Saz/1/2014-34 zo dňa 14. apríla 2014 predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. V rozhodnutí vytýkal odporcovi konkrétne to:
- vzhľadom na tvrdenie žiadateľa ohľadom mučenia a výpadkov pamäte v dôsledku utrpeného otrasu mozgu, kedy mal zvážiť, či v ďalšom konaní nevykoná dokazovanie ohľadne zdravotného stavu žiadateľa,
- nezaoberal sa obavami žiadateľa, že jeho prípad bude posudzovaný v Severnom Osetsku a nie v Moskve a v tomto smere sa nezaoberal ani správami o stave v polícii a justícii v Severnom Osetsku,
- nevenoval sa dostatočne dokumentom, týkajúcim sa osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami spôsobiť obvinenie žiadateľa,
- nezaoberal sa hodnotením záruk Generálnej prokuratúry RF (ďalej len „GP RF“) o možnom porušení takýchto záruk, ktoré považoval za dostatočné a neporušiteľné,
- vzhľadom na nedostatočné preskúmanie zdravotného stavu žiadateľa sa tiež nezaoberal dostatočne možnosťou udeliť azyl z humanitných dôvodov. Odporca zdôraznil, že v zmysle pokynov krajského súdu ustanovil dňa 30.07.2014 znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia MUDr. I. E. a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil tvrdenia navrhovateľa, že v dôsledku otrasu mozgu z mája 2006 má výpadky pamäte a určil, či otras mozgu z mája 2006 zanechal u žiadateľa trvalé následky. Ďalej zabezpečil informácie o krajine pôvodu konkrétne Severnom Osetsku, ako aj informácie ohľadne tvrdenia, že na území Ingušska prebieha genocída na ingušskom obyvateľstve. Rovnako zabezpečil preklady relevantných častí rozsudkov ESĽP, na ktoré krajský súd v svojom rozhodnutí poukazoval a napokon zabezpečil informácie z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí ohľadne dodržania diplomatických záruk poskytnutých GP RF v prípade inej osoby a do spisu doložil „rozšírenie existujúcich záruk“ GP RF pre prípad vydania žiadateľa na trestné stíhanie do RF o možnosť pre zástupcov veľvyslanectva SR, akreditovaných v RF, navštíviť zadržaného v mieste jeho zadržania a hovoriť s ním bez prítomnosti tretích osôb (list GP RF č. XX-XXX-XXXX z 03.10.2014). Rovnako aj právna zástupkyňa navrhovateľa doručila dňa 26.03.2015 vyjadrenie k veci. Konštatoval v ňom, že sa neodklonil od názoru uvedenom v predchádzajúcom rozhodnutí, teda, že vyjadrenia navrhovateľa vyhodnotil ako nedôveryhodné z dôvodu rozporných výpovedí o jeho údajnom zadržaní políciou v Ingušsku, keďže v dotazníku z 22.05.2008 a v zápisnici z 30.10.2008 tvrdil, že k tomuto zadržaniu došlo v máji 2007, v dotazníku z 21.12.2010 uviedol, že v máji 2006 a v zápisnici z 11.04.2012 uviedol, že
sa to udialo v auguste 2005. Rozpor vysvetlil tým, že si nepamätá, kedy k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo. Správny orgán preto konštatoval pochybnosti o dôveryhodnosti tvrdení menovaného o jeho zadržaní políciou. Rovnako informácie o následnej dĺžke hospitalizácie navrhovateľa v nemocnici v F. boli rozporné, čo navrhovateľ vysvetlil tým, že sa asi mýlil. Jeho hospitalizáciu potvrdzuje prepúšťacia správa o hospitalizovaní na oddelení traumatológie od 12.06.2006 do 14.06.2006 pre poranenia hlavy, otras mozgu, traumatické subarachnoidálne krvácanie, vykĺbenie pravého ramenného kĺbu a pomliaždenie mäkkých tkanív hrudníkovej časti chrbtice a končatín. Tvrdenia o tom, že jeho zdravotné problémy v podobe výpadkov pamäte a žalúdočných, tráviacich a črevných problémov sú následkom jeho týrania na policajnej stanici správny orgán na základe uvedenej lekárskej správy, ako aj ďalších lekárskych správ vyhodnotil ako účelové. Z ďalších lekárskych správ zistil, že navrhovateľ trpí ulceróznou kolitídou, avšak nemá patomorfické zmeny USG obrazu brucha, pričom lekári neodporúčali žiadnu špecifickú liečbu iba kontroly stavu. Ulcerózna kolitída je zápalovým črevným ochorením sprevádzaným bolesťami brucha, častou stolicou a chudnutím (tieto príznaky popisoval aj navrhovateľ), avšak jej vznik však nemožno pripísať údajnému týraniu menovaného na policajnej stanici, keďže menovaný touto chorobou trpel už dávno predtým, ako údajne došlo k ním popisovanému incidentu na policajnej stanici, pričom sa v tejto súvislosti v krajine pôvodu podľa vlastných slov aj liečil. Poukazoval v rozhodnutí na lekárske správy (ďalej len „LS“), okrem iného na LS z gastroenterologickej ambulancie v F. C. J. z 11.08.2008, kde navrhovateľ sám uviedol, že túto chorobu mal diagnostikovanú už pred niekoľkými rokmi a naposledy pred tromi rokmi absolvoval liečbu. Ďalej na správu z Ú. zo 06.03.2012, z ktorej vyplýva, že tento bol liečený pre niekoľko rokov trvajúce ťažkosti spôsobené intoleranciou laktózy a mliečnej kravskej bielkoviny, pričom kontrolné vyšetrenie odmietol. Zo správy z Ú. z 15.10.2013 vyplýva, že zdravotný stav žiadateľa je podstatne zlepšený a je stabilizovaný bez organického nálezu. Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, že zdravotné ťažkosti udávané navrhovateľom (žalúdočné, tráviace a črevné problémy) rozhodne nie sú následkom jeho údajného zadržania a bitia na policajnej stanici. Rovnako zranenia utrpené v r. 2006 a popísané v prepúšťacej správe z nemocnice v F. nemuseli byť spôsobené na policajnej stanici, ale mohli byť spôsobené pri akomkoľvek inom konflikte, pričom sám navrhovateľ podľa tejto správy (z nemocnice v F.) uviedol, že bol zbitý, avšak neuviedol, že to bolo zo strany polície. Jeho tvrdenia o tom spochybňuje aj fakt, že kým objektívny dôkaz (LS potvrdzujúca hospitalizáciu v r. 2006), sám navrhovateľ uviedol 3x iný rok (2007, 2006 a 2005) kedy malo k zadržaniu a zbitiu dôjsť. Preto je podľa správneho orgánu nanajvýš nepravdepodobné, aby si tento nepamätal presnejšie časový horizont udalosti, ktorá má byť základným dôvodom jeho azylovej žiadosti, hoci iné skutočnosti popisuje v zápisniciach detailne. Podotkol, že ani doplňujúci pohovor z 11.04.2012 zameraný na odstránenie rozporov neustálil jeho doterajšie tvrdenia. Pokiaľ ide o tvrdené výpadky pamäte navrhovateľa správny orgán v zmysle pokynu súdu ustanovil do konania znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia MUDr. I. E. a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by potvrdil alebo vyvrátil tvrdenia, že v dôsledku otrasu mozgu z mája 2006 má navrhovateľ výpadky pamäte a určil, či otras mozgu z mája 2006 zanechal u neho následky. Znalec v záveroch posudku zo dňa 18.10.2015 konštatoval, že otras mozgu navrhovateľa z mája 2006 nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe, ale môže pretrvávať porucha pamäte na uvedených 10 minút, teda počas úrazového deja a tiež, že žiadateľ nemá trvalé následky po otrase mozgu. Právna zástupkyňa navrhovateľa (vyjadrenie zo dňa 26.03.2015) v reakcii na tento záver predložila tvrdenie, že problémy s pamäťou u navrhovateľa môžu byť údajne spôsobené psychickou traumou a žiadala v tomto ohľade vykonať opakovaný pohovor. Správny orgán vykonanie ďalšieho pohovoru považoval za neúčelné vzhľadom už na niekoľko vykonaných pohovorov, napriek ktorým sa rozpory v jeho výpovediach nepodarilo odstrániť a správny orgán nevidel možnosť objektívneho a pre účely tohto konania zmysluplného vysvetlenia údajných problémov s pamäťou samotným navrhovateľom nad rámec už vykonaného dokazovania. Ďalej poukazoval na to, že navrhovateľ má údajné problémy s pamäťou, iba pokiaľ ide o podstatné udalosti a okolnosti, na ktorých postavil svoju žiadosť o udelenie azylu (nie iba na krátke obdobie úrazového deja, ako pripustil znalec), avšak iné skutočnosti si pamätá výborne. Vzhľadom na to správny orgán považoval tvrdenia navrhovateľa o problémoch s pamäťou za účelové. Odporca uviedol, že podmienkou na udelenie azylu je skutočnosť, že bolo primeraným spôsobom preukázané, že žiadateľ sa obáva prenasledovania pre niektorý z dôvodov ustanovených v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, pričom za prenasledovanie sa na účely tohto zákona považuje závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení vymenovaných v § 2 písm. d) zákona o azyle.
Správny orgán poukázal nato, že odhliadnuc od nedôveryhodnosti menovaného, považoval za podstatné, že sám menovaný v konaní ani raz neuviedol, že bol v krajine pôvodu prenasledovaný, alebo že by sa opodstatnene obával prenasledovania z dôvodov vymenovaných v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t. j. z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Svoju žiadosť odôvodnil údajným použitím fyzického násilia proti nemu zo strany polície, čo malo nasledovať po jeho zaistení a obvinení zo závažnej trestnej činnosti (terorizmus, banditizmus atď.) s cieľom získať jeho priznanie. Až vo vyjadrení z 11.10.2013 právna zástupkyňa žiadateľa prvýkrát uviedla, že menovaný bol obeťou prenasledovania, toto mu opäť hrozí, a to z dôvodu jeho politických názorov, náboženstva a jeho národnosti, avšak bez akejkoľvek konkretizácie či odôvodnenia. Vzhľadom na uvedené správny orgán rozhodujúci vo veci žiadosti o azyl I. I. D., po komplexnom posúdení žiadosti, informácií poskytnutých žiadateľom, ako aj ďalších zadovážených dôkazov dospel k záveru, že menovaný nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu, nakoľko v konaní neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uvedených v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle a rozhodol o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle. Zdôraznil, že všetky ostatné skutočnosti a tvrdenia udávané navrhovateľom, najmä jeho tvrdenia o obavách z toho, že bude vystavený zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Preto v ďalšom sa zaoberal, či navrhovateľ spĺňa dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a a § 13b zákona o azyle. Uviedol, že navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa predložili v konaní dokumenty, ktorými chceli preukázať, že v prípade jeho vydania do RF hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s jeho ľudskými právami. Konkrétne vo vyjadrení z 12.11.2013 právna zástupkyňa uviedla, že navrhovateľovi hrozí prenasledovanie z dôvodu jeho politických názorov, náboženstva a národnosti, pričom správny orgán považoval za podstatné uviesť, že takéto dôvody sám žiadateľ o udelenie azylu nikdy predtým vo svojej žiadosti o azyl neuvádzal a z vykonaného dokazovania ani nevyplynuli. V zmysle uznesenia o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z 9. júla 2010 sa navrhovateľ v období od decembra 2005 do júla 2006 mal stať členom ozbrojenej skupiny, pričom v decembri 2005 mal s jej ďalšími členmi ostreľovať elektráreň vo R.. Vo februári 2006 mal vyhodiť do vzduchu priestory hracích automatov vo R., pričom boli usmrtené tri osoby a ďalších 37 osôb bolo zranených, v marci 2006 mal vytvoriť zápalný a výbušný systém, v júni 2006 mal vo R. a v C. nastražiť výbušné systémy. V júni 2006 mal spolu s ďalšími osobami vo R. umiestniť výbušný systém a nebezpečnú otravnú látku pri plynovej rozvodni, pričom pri výbuchu sa ortuť rozliala do širokého priestoru. Správny orgán zdôraznil, že vzhľadom na podstatu uvedených činov, ako aj skutočnosť, že k týmto skutkom došlo na území Severného Osetska, kde neprebieha žiadny národnooslobodzovací boj, nemožno uvedené trestné činy považovať za politické, pričom k rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trnave konajúci vo veci prípustnosti vydania navrhovateľa na trestné stíhanie do cudziny. S poukazom na časové rozpätie skutkov kladených mu za vinu mal odporca za to, že neobstojí jeho tvrdenie uvedené v zápisnici zo 14.04.2012, že mal byť pre tieto obvinenia zadržaný políciou v auguste 2005, pričom rovnako je sporný ním udávaný dátum v dotazníku z 21.12.2010 - máj 2006, nakoľko k časti skutkov došlo až v júni 2006. Navyše ako dôvod svojho zadržania v dotazníku z 22.05.2008, zápisnici z 30.10.2009, dotazníku z 21.12.2010 uviedol účasť v teroristickej organizácii, ale v zápisnici z 30.10.2009 uviedol aj inú činnosť, napr. spoluúčasť na vražde náčelníka polície špeciálneho poslania skupiny OMON a účasť na napadnutí Ingušska v júni 2004. V ďalšej zápisnici z 11.04.2012 uviedol útok na príslušníkov milície v júni 2004, ako aj prepadnutie Ingušska v roku 2004 a vraždu náčelníka OMON- u, pričom takéto skutky v oficiálnom dokumente z RF voči navrhovateľovi vôbec nefigurujú. Rozpory v dôvodoch obvinenia tento vysvetlil tým, že ani teraz si nie je istý, či povedal všetko, lebo mohol na niečo zabudnúť. Správny orgán zdôraznil, že vydanie na trestné stíhanie je požadované za skutky nemajúce žiaden ideologický charakter a takýto charakter im ani navrhovateľ nikdy nepripísal. Pokiaľ ide o situáciu v RF správny orgán dodal, že túto posúdil a vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s osobnými okolnosťami žiadateľa a na ich základe konštatoval, že aj keď z predložených materiálov vyplýva, že osoby kaukazských národností zapojené do bojov proti vláde občas čelia v RF istým formám prenasledovania, to však nie je prípad navrhovateľa. Ohľadne problematických podmienok v ruských väzniciach správny orgán považoval za relevantné poskytnuté záruky, keďže GP RF vykonáva aj dohľad nad väzenskými podmienkami a preto nie je dôvod sa opodstatnene domnievať, že by nebola schopná zaručiť dodržiavanie práv osoby vo vzťahu ku ktorej poskytla medzinárodný záväzok. Správny orgán mal zato, že navrhovateľovi v krajine pôvodu nehrozí udelenie trestu smrti ani jeho výkon, pričom mu nehrozí ani ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby, keďže v RF v súčasnosti
neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt z dôvodu tohto konfliktu. Po skončení trestného stíhania zastavením alebo skončení súdneho konania oslobodzujúcim rozsudkom, ako aj v prípade vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže navrhovateľ opustiť územie RF, čo je v zárukách aj uvedené. Navrhovateľovi vzhľadom nato, že v RF v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt nehrozí ani ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby, z dôvodu tohto konfliktu. Pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzané obavy, že v prípade vydania bude podrobený zlému zaobchádzaniu, správny orgán poukazoval na to, že GP RF poskytla Ministerstvu spravodlivosti SR listom č. XX-XXX-XXXX z 02.02.2011 záruky, že podľa noriem medzinárodného práva navrhovateľovi v RF budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) a taktiež príslušných dohovorov OSN, Rady Európy a ich protokolov a v tejto súvislosti poukazoval na znenie § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF. Podotkol, že GP RF sa zaručila, že cieľom vydania nie je prenasledovanie z politických, rasových národnostných, náboženských dôvodov ani z dôvodu politických názorov. Rovnako sa zaručila, že tento bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie a po skončení trestného stíhania alebo súdneho konania a v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže opustiť územie RF. Takisto nebude vydaný, vyslaný alebo odovzdaný tretiemu štátu bez súhlasu kompetentných orgánov SR. Zdôraznil, že diplomatické záruky boli opätovne potvrdené listom zástupcu RF pred ESĽP č. XX-XXXX- XXXX z 12.10.2012, v ktorom sa aj uvádza, že podľa informácií GP RF menovaný nebol zadržaný vyšetrovacími orgánmi alebo držaný vo väznici v Ingušskej republike v roku 2007. Opakovane boli potvrdené listom GP RF č. XX-XXX-XX z 23.01.2013, pričom Úrad GP RF je ústredným orgánom pre záležitosti extradície. V prípade RF ide o štát, ktorý je členským štátom Rady Európy a zmluvným štátom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v novembri 2013 bol dokonca zvolený za člena Rady OSN pre ľudské práva a preto nie je dôvod bez ďalšieho sa domnievať, že by svoje záruky nedodržal. Aj keď trest smrti v RF nebol dosiaľ formálne zrušený, od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Napriek tomu, že za jeden z trestných činov, z ktorých je navrhovateľ obvinený, ruský trestný zákon umožňuje uložiť trest smrti, vykonanie tohto trestu je u navrhovateľa vylúčené. Za podstatné považoval uviesť, že Ingušsko a Severné Osetsko sú štáty RF, kde ruská vláda de facto vykonáva svoju právomoc a nie je dôvod domnievať sa, že záruky poskytnuté GP RF by neboli na tomto území účinné. Po skončení trestného konania má tento možnosť usídliť sa kdekoľvek v RF, a teda sa nemusí zdržiavať na území Ingušska či Severného Osetska. Pokiaľ ide o tvrdenia o nedôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF s odôvodnením, že existujú prípady, kedy RF poskytnuté záruky nedodržala, správny orgán podotkol, že nie sú žiadne konkrétne správy o tom, že by RF svoje záruky niekedy nedodržala a takéto tvrdenia ostali iba vo všeobecnej rovine bez uvedenia konkrétnych prípadov a takéto prípady neboli správnym orgánom napriek jeho snahe zistené ani z iných zdrojov, pričom správnemu orgánu nie je známy žiaden konkrétny, dôveryhodný a preukázaný prípad porušenia poskytnutých záruk zo strany RF a dôkaz opaku nepredložila ani právna zástupkyňa menovaného. Ak táto vo vyjadrení z 11.10.2013 uviedla, že rozsudky ESĽP varujú pred spoliehaním sa na diplomatické záruky štátov napr. v prípadoch A. proti Slovenskej republike alebo J. proti Taliansku, správny orgán podotkol, že ani v jednom z uvedených prípadov nešlo o záruky poskytované zo strany RF, ale zo strany štátov ako Alžírsko či Tunisko, ktoré nie sú členskými štátmi Rady Európy a signatármi medzinárodných dohovorov o ľudských právach, pričom v prvom zo spomínaných prípadov boli záruky poskytnuté iba všeobecným spôsobom bez viazanosti na konkrétnu vydávanú osobu a v druhom prípade existovali nespochybniteľné dôkazy o porušovaní ľudských práv väzňov v dožiadajúcej krajine. Odporca poukazoval na to, že v prípade žiadateľa I. I. D. posudzoval vec z hľadiska základných orientačných stanovísk ESĽP načrtnutých v zrušujúcom rozsudku krajským súdom, pričom nejde o záruky majúce všeobecný charakter bez vzťahu k vydávanej osobe a odkazujúce iba na relevantnú legislatívu bez situácie v praxi (na rozdiel od prípadu E.. J.. J.. proti Belgicku a Grécku, rozsudok ESĽP z 21.01.l2011, týkajúci sa vydania osoby afganskej štátnej príslušnosti z Belgicka do Grécka na základe tzv. Dublinského nariadenia), záruky nie sú poskytnuté krajinou s bežnými a systematickými praktikami zlého zaobchádzania (na rozdiel od prípadu O. a ďalší proti Rusku, rozsudok ESĽP z 24.04.2008
- týkajúci sa vydania osoby do Uzbekistanu) a sú sprevádzané existenciou účinného kontrolného mechanizmu dohľadu nad ich dodržiavaním v rozsahu, v akom bol akceptovaný zo strany ESĽP v prípade G. proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP zo 17.02.2009, v ktorom ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú sťažnosť na porušenie článku 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Španielskom, ktoré zamýšľalo vydať sťažovateľa do RF po tom, ako od RF dostalo záruky
spočívajúce v možnosti sledovať situáciu sťažovateľa zo strany španielskej diplomatickej misie v Moskve (bez toho, aby boli ESĽP predložené informácie o jej realizácii), pričom na prípad E. G. poukazoval aj navrhovateľ. Ohľadne iných prípadov, na ktoré poukazovala právna zástupkyňa navrhovateľa vo svojom vyjadrení z 26.03.2015 konštatoval, že prípad T. proti Rusku (rozsudok ESĽP z 05.06.2012) sa týkal porušenia článku 3 Dohovoru zaobchádzaním zo sťažovateľom v zariadení M., väzenskom zariadení v meste H., v regióne Q. a prípad I. proti Rusku (rozsudok ESĽP z 02.10.2012) sa týkal vydania osoby na trestné stíhanie do Uzbekistanu, avšak navrhovateľovi nehrozí vydanie do Uzbekistanu, ani neboli predložené tvrdenia o tom, že by mu hrozilo umiestnenie do uvedeného väzenského zariadenia a preto považoval správny orgán tieto prípady za irelevantné v posudzovanej veci. Správny orgán v ďalšom poukazoval nato, že zohľadnil per analogiam najaktuálnejšiu judikatúru ESĽP týkajúcu sa vydania osôb do RF, a to prípady B. proti Azerbajdžanu (rozsudok ESĽP zo 14.11.2013), W. proti Belgicku (rozsudok ESĽP z 27.02.2014) a Q. proti Azerbajdžanu (rozsudok ESĽP z 31.07.2014), v ktorých ESĽP explicitne uviedol, že napriek znepokojivým správam o situácii v zariadeniach na výkon väzby v Čečensku a Severnom Kaukaze všeobecná situácia nie je taká, aby odôvodňovala záver, že akákoľvek extradícia osoby čečenskej národnosti do Ruskej federácie poruší článok 3 Dohovoru a je preto potrebné posúdiť individuálne okolnosti každej osoby, pričom v každom z týchto prípadov ESĽP rozhodol o neporušení článku 3 Dohovoru. Rovnako poukazoval na záver veľkej komory ESĽP v prípade Š. a ďalší proti Gruzínsku a Rusku (rozsudok ESĽP z 12.04.2005), i podľa ktorého iba možnosť zlého zaobchádzania sama o sebe nemá za následok porušenie článku 3, keď gruzínske úrady dostali v tomto smere záruky od ruskej strany. Správny orgán zhrnúc ním uvádzané skutočnosti zdôraznil, že diplomatické záruky poskytnuté v tomto prípade sú obsahovo zrejmé, boli dané konkrétne vo vzťahu k osobe žiadateľa a majú špecifický charakter (v zmysle požiadavky judikatúry ESĽP k tejto problematike), tieto poskytla zmluvná strana Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dostupných zdrojoch neexistujú dôveryhodné správy o tom, že by v obdobnom prípade došlo k porušeniu záruk poskytnutých ruskou stranou, pričom existuje reálna možnosť kontroly dodržiavania poskytnutých záruk zo strany slovenských diplomatických zástupcov v Moskve. Poukazoval v tomto smere na prípad osoby I.. Š.. Č., kde RF rovnako explicitne zaručila slovenskému diplomatickému zastúpeniu možnosť prístupu k sťažovateľovi po jeho vydaní (viď rozhodnutie ESĽP v prípade B. a O. proti Slovenskej republike zo 14.09.2010), pričom tento bol v roku 2014 do RF aj vydaný. Takisto z listu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej len „MZV a EÚ“) z 20.11.2014 vyplýva, že tento je v súčasnosti vo M. Š. Ú. F. R. R. X M. R. J. pre Čečenskú republiku v meste G., sú podrobne popísané podmienky jeho väzby a tieto nenaznačujú žiadne zlé zaobchádzanie, má prístup k lekárskej starostlivosti, má možnosť návštev zo strany príbuzných a doposiaľ nepodal žiadnu sťažnosť ani žiadosť vo vzťahu k väzobným podmienkam, pričom má byť realizovaná monitorovacia návšteva tejto osoby zo strany slovenského diplomatického zastúpenia v Moskve. K údajným obavám navrhovateľa o posudzovaní prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve konštatoval, že správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú a výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu a uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia, pričom sa objavujú správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti, ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním a advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý proces. Navrhovateľ síce poukazoval na poslednú správu Výboru proti mučeniu (CPT) z návštevy RF, publikovanú 06.11.2013, avšak správny orgán konštatoval, že táto správa kriticky hodnotí predovšetkým situáciu zadržaných osôb v republikách Dagestan a Čečensko a len okrajovo v Severnom Osetsku - Alánsku a reakciu príslušných orgánov na tvrdenia o zlom zaobchádzaní predovšetkým v Čečensku. Diplomatické záruky pritom obsahujú aj explicitné záruky vo vzťahu k trestnému konaniu, na účely ktorého je osoba žiadaná, nakoľko sa zaručila, že navrhovateľ bude požívať všetky záruky práva na spravodlivý proces v zmysle medzinárodného práva a budú mu poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov. Poukazoval aj na právoplatné uznesenie NS SR č.k. 6Tost/37/2013 z 10.07.2014, vydané v rámci extradičného konania vedeného proti navrhovateľovi, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Ntc/1/2011 z 27.03.2012 o prípustnosti vydania menovaného na trestné stíhanie do RF, pričom dané rozhodnutie bolo vydané po tom, ako bolo
pôvodné uznesenie NS SR z 12.06.2012 zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 388/2012 z 02.10.2013, v ktorom vyslovil, že právo navrhovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru bolo porušené. V novom rozhodnutí sa NS SR zaoberal stavom rešpektovania ľudských práv v RF a spoľahlivosťou záruk poskytnutých GP RF a dospel k záveru o neodôvodnenosti jeho sťažnosti proti rozhodnutiu, že jeho vydanie na trestné stíhanie do RF je prípustné. V ňom uviedol, že otázku prípustnosti vydania nemožno opierať výlučne o politickú situáciu na území dožiadajúceho štátu a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany medzinárodnej verejnosti a konštatoval, že zistil z predložených správ medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv k situácii rešpektovania ľudských práv v republikách RF s dôrazom na nestrannosť a nezávislosť súdov, najmä správy Amnesty International 2013, správy Rady Európy z 24.01.2013, správy Výboru proti mučeniu pri OSN z 11.12.2012, že sú známe niektoré všeobecné údaje, ktoré okrem iného opisujú podmienky vo väzniciach a označujú ich za zlé, pričom správy medzinárodných organizácii a mimovládnych organizácií sú správami v rovine všeobecnej a nevzťahujú sa na konkrétnu vyžiadanú osobu, aj keď sú negatívne na celkovú situáciu v RF v danej oblasti, avšak tieto správy nemôžu byť postavené nad záruky, ktoré konkrétne k vyžiadanej osobe I. I. D. poskytla vláda RF, GP RF a zástupca RF pri ESĽP. Preto správny orgán konštatoval, že nemá opodstatnený dôvod spochybniť dôveryhodnosť záruk poskytnutých v tomto prípade a považuje ich za dostatočné na vylúčenie hrozby trestu smrti alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania s menovaným v prípade vydania do RF. Správny orgán uviedol, že navrhovateľ na podporu svojich tvrdení o obavách zo zlého zaobchádzania v prípade vydania predložil množstvo listinných dôkazov (hlavne novinové články, správy medzinárodných humanitných organizácií, týkajúce sa buď všeobecnej situácie v RF alebo rôznych osôb), avšak žiaden z týchto dokumentov sa netýkal konkrétne jeho osoby. Navrhovateľ uviedol, že nimi chce preukázať genocídu nad obyvateľstvom Ingušska a tiež fakt, že osoby, ktoré sa mali spolu s menovaným dopustiť trestnej činnosti, pre ktorú je žiadané vydanie menovaného, boli zadržané, mučené a nespravodlivo odsúdené. Správny orgán v tomto ohľade zabezpečil informácie o situácii v Ingušsku, pričom z dostupných zdrojov vyplýva, že v Ingušsku funguje ozbrojený „podzemný džamát“ a operujú ilegálne islamistické povstalecké hnutia tvorené ozbrojenými rebelmi (napojené na „Imarat Kaukaz“, podzemnú sieť v severokaukazských republikách, obhajujúcu vytvorenie islamského štátu na Severnom Kaukaze), vďaka čomu sa v republike vyskytuje násilie zo strany povstalcov, ako aj represie voči osobám zapojeným do ozbrojeného odporu, avšak z nich aj vyplýva, že Ingušsko je jednou z väčšinovo mono-etnických republík, keď drvivú väčšinu obyvateľstva predstavujú etnickí Inguši a nie sú dostupné žiadne správy o genocíde v tejto oblasti. Pokiaľ ide o tvrdenie, že spoluobvinení navrhovateľa boli mučení a nespravodlivo odsúdení, správny orgán po preskúmaní všetkých predložených materiálov konštatoval, že žiaden z dokumentov nepotvrdzuje mučenie dotknutých osôb. Aj keď navrhovateľ predložil vyhlásenie T. B. z 25.01.2011 (Z. K. B.), v ktorý v ňom uvádza, že K. B., I. Z. a S. B. boli nespravodlivo odsúdení, dané vyhlásenie nebolo podporené žiadnymi dôkazmi, pričom správny orgán poukazoval aj na jeho obsahové nepresnosti, keď sa v ňom napr. uvádza, že ESĽP 24.12.2008 prijal sťažnosti dotknutých na konanie (avšak vo vyhľadávacom systéme rozhodnutí ESĽP sa nenachádza žiadne rozhodnutie o sťažnosti niektorej s označených osôb) a teda ako také nemá reálnu dôkaznú hodnotu. Rovnako navrhovateľ predložil výňatok zo zápisnice z hlavného pojednávania z 22.05.2007 v trestnom konaní proti D.. S.. B., I.. E.. Z. a K.. T.. B. pred najvyšším súdom republiky Severné Osetsko - Alánsko, pričom z výpovede D.. S.. B. vyplýva, že obvinení boli zadržaní policajnou hliadkou po tom, ako dvaja z nich pri rutinnej kontrole nemali pri sebe doklady a vo vozidle sa nachádzal podozrivý balík, v ktorom bol nájdený nástražný výbušný systém. D.. S.. B. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že všetky priznania, ako aj identifikáciu svojej osoby v skupine ozbrojených rebelov na videozázname a poskytnutie dôkazov v podobe nákresov miest s ukrytými výbušninami v prípravnom konaní urobil pod nátlakom a údajne bol počas vyšetrovania bitý príslušníkmi útvaru boja s organizovaným zločinom, pričom o tom informoval svojho obhajcu, avšak žiadnu sťažnosť v tomto ohľade nepodal (podľa vyjadrenia jeho obhajcu mu sám obžalovaný povedal, že nemá v úmysle podať sťažnosť). Ďalej správny orgán poukazoval na to, že predložené výpovede iných osôb v trestnom konaní, obsahujúce tvrdenia o mučení a vynucovaní priznania zo strany polície, nemožno považovať za preukazujúci fakt, že obvinenia vznesené voči navrhovateľovi sú nepravdivé a tento bude čeliť nespravodlivému trestnému konaniu, nakoľko ide o obhajobné tvrdenia týchto obvinených osôb v trestnom konaní, predložené až na hlavnom pojednávaní, kde došlo k zásadnej zmene ich výpovedí oproti prípravnému konaniu, pričom z predloženej zápisnice je zrejmé, že v priebehu hlavného pojednávania boli dodržané zásady kontradiktórnosti konania a procesné práva obhajoby, keď obžalovaným a ich obhajcom bola daná neobmedzená možnosť robiť prednesy, navrhovať dôkazy a
vypočúvať svedkov. V predložených dokumentoch sa nachádza len zmienka o mene žiadateľa, a to v tom zmysle, že obžalovaný D.. S.. B. vypovedal, že ho videl iba raz (avšak žiadateľ vypovedal, že s B. sa poznal od detstva). Vzhľadom na dané správny orgán uviedol, že nemohol tieto dokumenty hodnotiť inak, ako že neposkytujú žiadny relevantný dôkaz o pravdepodobnosti zlého zaobchádzania s navrhovateľom, ani dôkaz toho, že obvinenia vznesené voči nemu sú nepravdivé a že bude čeliť nespravodlivému trestnému konaniu. Ostatné predložené informácie a správy humanitných organizácií poskytujú predovšetkým všeobecný obraz o situácii v RF, avšak nepotvrdzujú pravdivosť jeho tvrdení. Na základe skutočností uvedených v rozhodnutí správny orgán po objektívnom a komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov v konaní o azyle dospel k záveru, že neexistujú presvedčivé indície o pravdepodobnosti akejkoľvek hrozby vystavenia navrhovateľa neľudským, či ponižujúcim podmienkam, či hrozbe vážneho bezprávia, tak ako ho definuje zákon o azyle a že navrhovateľ nesplnil ani zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR uvedené v § 13a a § 13b zákona o azyle. Zdôraznil, že pokiaľ sa týka ostatných skutočností a tvrdení navrhovateľa, predovšetkým jeho tvrdenia o obavách z toho, že bude vystavený zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Rovnako sa správny orgán zaoberal možnosťou udelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov, pričom zobral do úvahy jeho výpovede ohľadne zdravotného stavu, ako aj lekárske správy (predložené ako navrhovateľom tak aj zabezpečené ním). Dodal, že z § 9 zákona o azyle vyplýva, že ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, avšak z daného ustanovenia vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, pričom podmienky jeho udelenia nie sú zákonom ustanovené a jeho udelenie z týchto dôvodov je nad rámec Ženevského dohovoru z roku 1951. Za humanitné dôvody sa v zmysle článku 11 vykonávacieho nariadenia ministra vnútra k zákonu o azyle č. 1 z 11.01.2007 považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, pričom navrhovateľ nepatrí do žiadnych z týchto kategórii. Do úvahy zobral predovšetkým správu z Ú. z 15.10.2013, podľa ktorej je zdravotný stav žiadateľa podstatne zlepšený, je stabilizovaný, bez organického nálezu a pri dodržiavaní liečby doporučenej gastroenterológom a úprave stravy menovaný udáva len sporadické ťažkosti funkčného rázu. Z toho vyplýva, že menovaný netrpí žiadnou ťažkou či závažnou chorobou, ktorú by nebolo možné účinne liečiť v RF. Ulceróznu kolitídu, ktorou trpí je podľa zistených informácií možné liečiť aj v zariadeniach v Ingušsku, ktoré majú gastroenterologickú kliniku. Takisto zohľadnil závery znaleckého dokazovania, že žiadateľ nemá po otrase mozgu žiadne trvalé následky, pričom ani právna zástupkyňa menovaného do konania napriek výzve nepredložila dôkaz, ktorý by tvrdil opak. Vzhľadom na to odporca na základe správnej úvahy nedospel k záveru o potrebe riešenia jeho žiadosti formou humanitného azylu.
* V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 O.s.p.. Poukázal na to, že dané rozhodnutie je v poradí štvrtým rozhodnutím odporcu o novej žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu zo dňa 09.12.2012. Aj napriek zrušujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, ktorý opakovane vytkol odporcovi zásadné pochybenia, sa obsah rozhodnutí odporcu o žiadosti žiadateľa prakticky nezmenil a v jeho konaní opakovane dochádza k vade uvedenej v § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p. a v spojení s § 250r O.s.p.. Vzhľadom na to, že rozhodnutie odporcu zo dňa 28.11.2013 sp. zn. ČAS: MU-651-148/PO- Ž-2010 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/l/2014 zo dňa 14.04.2014 uviedol, že v opravnom prostriedku sa zameria na pochybenia odporcu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k záverom rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.04.2014. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľ poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.01.2012, v ktorom súd zaviazal odporcu doplniť dokazovanie v konkrétnych smeroch, a to: 1. odporca mal zvážiť dokazovanie ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa 2. odporca mal preskúmať obavy navrhovateľa, ohľadom preskúmania jeho prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve a zaobstarať si správy o stave polície a justície v Severnom Osetsku 3. odporca sa mal venovať dokumentom, týkajúcim sa osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami spôsobiť obvinenie navrhovateľa 4. odporca sa mal zaoberať hodnotením záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o možnom porušení záruk 5. odporca sa mal zaoberať tvrdeniami o genocíde v Ingušsku
6. odporca sa mal zaoberať možnosťou udeliť navrhovateľovi humanitný azyl 7. odporca mal doplniť dokazovanie inými dôkazmi, ak v priebehu konania vyplynie potreba. K vyššie uvedeným odvolacím námietkam uviedol:
k bodu 1 a k bodu 6 (odporca mal zvážiť dokazovanie ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa, odporca sa mal zaoberať možnosťou udeliť navrhovateľovi humanitný azyl): Mal za to, že krajský súd skonštatoval, že posúdenie výpadkov pamäte navrhovateľa odporcom spôsobom, že tento si všimol, že pokiaľ ide o podstatné okolnosti, na ktorých postavil navrhovateľ svoju žiadosť o udelenie azylu, týchto sa výpadky pamäte týkajú a „iné skutočnosti si pamätá výborne“, nie sú adekvátnou odpoveďou na odbornú otázku týkajúcu sa možného výpadku pamäte v dôsledku mučenia navrhovateľa. Súd pritom poukázal na to, že posúdenie, či sa takéto poruchy vyskytujú a či mohli byť spôsobené mučením počas jeho zadržania, môže posúdiť jedine odborný lekár, neurológ a že objasnenie týchto zdravotných problémov je potrebné i pre dôsledné posúdenie možnosti udelenia azylu podľa § 9 zákona o azyle, z humanitných dôvodov. Vo svojom rozhodnutí odporca poukazuje na doplnené dokazovanie znaleckým posudkom MUDr. I. E., znalca z odboru neurológie a na jeho závery a posúdenie tejto otázky uzatvára opätovne konštatovaním o tom, že navrhovateľ si „iné skutočnosti pamätá výborne a problémy s pamäťou má len pokiaľ ide o podstatné okolnosti a udalosti, na ktorých postavil svoju žiadosť o udelenie azylu.“ Navrhovateľ považoval vo vzťahu k znaleckému posudku MUDr. I. E. uviesť, že bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom spochybňoval odbornú disponovanosť znalca, že otázky položené znalcovi sa týkali len otrasu mozgu a jeho následku na výpadky pamäte a trvalých následkov otrasu mozgu, pričom znalec bol viazaný zadanými otázkami zo strany odporcu a vyjadroval sa v záveroch posudku k týmto otázkam. V časti znaleckého posudku opisuje podklady, ktoré mal pri jeho vypracovaní a uvádza aj úradný preklad prepúšťacej správy navrhovateľa z hospitalizácie v nemocnici v F., kde bol navrhovateľ hospitalizovaný od 12.05.2006 do 14.06.2006, okrem iného s diagnózou traumatické sudarachnoidalne krvácanie Hunt - Hess 1 až 2. V časti Zhodnotenie, znalec uvádza, že z danej prepúšťacej správy vyplýva, že prekonal úrazové krvácanie z mozgových blán, čo bolo hodnotené ľahkým stupňom, to znamená bez výraznejšieho útlaku mozgovej hmoty. Ďalej uvádza, že „len ťažší stupeň úrazového poškodenia mozgu - pohmoždenie mozgu, môže zanechávať zmeny psychiky, poruchy pamäte alebo ochrnutia tela rôzneho stupňa a takto poškodení jedinci môžu mať aj následné poruchy učenia, vštiepivosti pamäte, komunikácie v prostredí, logického myslenia, bývajú spomalení v myslení aj hybnosti a tieto symptómy nazývame organický psychosyndróm, podobne aj prekonanie subarachniodálneho krvácania, uvádzaného ľahkého stupňa, nie je organickým podkladom pre vznik porúch pamäte“. Závery znalca, týkajúce sa možného vplyvu traumatického subarachniodálneho krvácania na vznik porúch pamäte považoval za všeobecné a bez vyšetrení navrhovateľa, ktorých výsledkom by bolo skutočné zistenie, či uvedené traumatické krvácanie jedného z troch mozgových obalov nemalo za následok organické poškodenie mozgu navrhovateľa a s tým spojené poruchy pamäte aj za predčasné. Na znalecké vyšetrenie bol predvedený bez akejkoľvek zdravotnej dokumentácie a jediným zdravotným záznamom bola prepúšťacia správa z nemocnice v F. z júna 2006. Znalec nemal k dispozícii žiadne výsledky vyšetrení navrhovateľa, týkajúce sa možných následkov zranení utrpených navrhovateľom v máji 2006 (krvácania z mozgového obalu), v zmysle možného organického poškodenia mozgu navrhovateľa. Nemožno teda prijať za uspokojivý záver o tom, že navrhovateľ netrpí v dôsledku uvedeného krvácania žiadnymi následkami a že sa u neho nerozvíja poškodenie mozgu, ktoré sa môže prejavovať aj poruchami pamäti. Vyšetrenie vykonané znalcom dňa 18.09.2014 bolo vykonané po viac než 6 rokoch a 5 mesiacoch od utrpených zranení a spočívalo vo vyšetrení bez použitia akýchkoľvek diagnostických zobrazovacích metód a teda nemôže uspokojivo zodpovedať na otázku vplyvu utrpených zranení navrhovateľom v roku 2006 a jeho zdravotného stavu v roku 2014, resp. 2015. Skutočnosť, že navrhovateľ ovláda po 6 rokoch pobytu na Slovensku slovenský jazyk, nevypovedá nič o tom, či sa u navrhovateľa vyvinuli ložiskové poškodenia mozgu, alebo nie. Naopak, rozpory vo výpovediach navrhovateľa, ktoré opisuje odporca, ťažko zdôvodniť implicitnými motívmi navrhovateľa získať azyl a uvádzať teda skutočnosti, ktoré by mu k získaniu azylu mohli dopomôcť. Navrhovateľ, s ktorým bol opakovane vykonávaný pohovor, by za predpokladu, ktorý implikuje odporca, teda že jeho snahou je predostrieť takú verziu, ktorá by mu pomohla získať azyl, by si podľa logiky odporcu vykonštruoval jednu verziu a neuvádzal by pri svojich opakovaných pohovoroch od seba sa odlišujúce detaily. K danej odvolacej námietke navrhovateľ konštatoval, že dokazovanie, týkajúce sa jeho zdravotného stavu odporca vykonal nedostatočne a takéto dokazovanie nemôže poskytnúť dostatočný podklad ani vo
vzťahu k pokynu uloženému súdom v rozsudku zo dňa 14.04.2014, ani pre posúdenie toho, či prípadné rozpory vo výpovediach navrhovateľa pri pohovoroch v jeho azylovom konaní, nie sú spôsobené práve následkami uvedených zranení.
k bodu 2 a k bodu 4 (odporca mal preskúmať obavy navrhovateľa, ohľadom preskúmania jeho prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve a zaobstarať si správy o stave polície a justície v Severnom Osetsku, odporca sa mal zaoberať hodnotením záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o možnom porušení záruk):
K tejto odvolacej námietke dodal, že krajský súd v rozsudku zo dňa 14.04.2014 uviedol, že napriek tomu, že sa v administratívnom spise odporcu nachádza množstvo správ, ktoré smerujú k otázkam stavu polície a justície v Severnom Osetsku, odporca konštatoval, že preň je podstatné, že Ingušsko a Severné Osetsko sú štáty Ruskej Federácie a ruská vláda tam de facto vykonáva svoju právomoc, preto nie je dôvod domnievať sa, že záruky poskytnuté Ruskou federáciou by neboli na tomto území účinné. Dané konštatovanie označil súd za nepreskúmateľné, pretože nebolo zrejmé, na základe akých informácií a z akých zdrojov dospel odporca k takémuto záveru. Za neprijateľne vyznelo aj konštatovanie, že ak by aj boli pravdivé informácie o genocíde v Severnom Osetsku, resp. Ingušsku, navrhovateľ sa nemusí zdržiavať v Ingušsku a môže sa usídliť kdekoľvek v Ruskej federácii. Súd konštatoval, že v administratívnom spise sa nachádza množstvo správ, týkajúcich sa pravdepodobnosti porušovania ľudských práv v Ruskej federácii, zaobchádzania s vyšetrovanými osobami podozrivými z terorizmu v regióne, ale odporca vo svojom rozhodnutí svoje závery nepodložil ani jedinou správou o krajine pôvodu navrhovateľa. Súd vyhodnotil námietky, že odporca nevyhodnotil tieto správy, uvedené v prvšom opravnom prostriedku, ako opodstatnené. Navrhovateľ mal zato, že v napadnutom rozhodnutí odporca zopakoval prakticky tie isté úvahy a závery, ktoré už súd považoval za nepreskúmateľné. Vo vzťahu k početným listinným dôkazom, ktoré navrhovateľ predkladal od podania svojej žiadosti o azyl od 09.12.2010 až do vydania napadnutého rozhodnutia, odporca opakovane uviedol, že tieto správy mimovládnych organizácií, či rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo správy orgánov Rady Európy, OSN, Vysokého komisára OSN, sa vzťahujú všeobecne k situácii na Severnom Kaukaze, všeobecne k situácii v Ruskej Federácii, nevzťahujú sa k prípadu navrhovateľa, ani sa nevzťahujú k hrozbám, ktorým by navrhovateľ čelil. Zdôraznil, že ako poukázal aj krajský súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 14.04.2014, nie je možné pre navrhovateľa preukázať existenciu reálneho nebezpečenstva bez akýchkoľvek pochybností, ale preukázať existenciu reálneho nebezpečenstva zlého zaobchádzania s významnou mierou pravdepodobnosti a poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 388/2012 zo dňa 02.10.2013. Mal zato, že odporca sa k záverom vysloveným ústavným súdom vo vzťahu k hrozbe, že navrhovateľ bude vystavený prenasledovaniu z národnostných, náboženských dôvodov a vo vzťahu k hrozbe, že bude navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, nevyjadril nijakým spôsobom. Poukazoval aj na test „domnienok, vážnych dôvodov“, podľa ktorých je potrebné posúdiť, či by v dožadujúcom štáte hrozilo vydávanej osobe nebezpečenstvo mučenia, alebo podrobenia sa neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu, pričom v zmysle rozhodnutia ÚS SR je potrebné pre posúdenie, či existujú zmienené vážne dôvody pripisovať relevanciu správam produkovaným medzinárodnými organizáciami, správam renomovaných medzivládnych organizácií. Ďalej je potrebné skúmať predvídateľné dôsledky vydania osoby do dožadujúcej krajiny, jednak s ohľadom na všeobecnú situáciu v krajine, jednak s ohľadom na osobnú situáciu osoby, ktorá má byť vydaná. Pokiaľ sa týka otázky diplomatických záruk navrhovateľ zdôraznil, že je nevyhnutné pozorne vyhodnotiť ich dostatočnosť, v závislosti od okolností každého prípadu a medzi determinanty umožňujúce posúdiť dostatočnosť poskytnutých záruk patrí aj skutočnosť, či existuje v dožadujúcej krajine účinný systém ochrany pred mučením, vrátane prístupnosti dožadujúcej krajiny k spolupráci s medzinárodnými monitorovacími mechanizmami, vrátane medzinárodných mimovládnych organizácií na ochranu ľudských práv, a či dožadujúce krajina prejavuje ochotu prípadné podozrenia z praktík zlého zaobchádzania náležíte vyšetriť a sankcionovať zodpovedných, a či vydávaná osoba bola už v minulosti podrobená zlému zaobchádzaniu. Navrhovateľ tvrdil, že nie je rozdiel medzi povinnosťou posudzovať tieto okolnosti v extradičnom konaní a v konaní o udelenie azylu, čo by bolo nielen nezrozumiteľné, ale aj porušujúce zásadu non refoulement, zakotvenú v čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov. Taký postup odporcu, ktorý z uvedených správ, predložených v konaní navrhovateľom - rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, poukazujúcich na porušovanie ľudských práv v krajine pôvodu navrhovateľa, nevyvodzuje žiadne
závery vo vzťahu k navrhovateľovi s odôvodnením, že ide o všeobecnú situáciu a že z týchto správ nevyplýva, že by navrhovateľ bol podrobený rovnakému zaobchádzaniu a rovnakému nebezpečenstvu, pričom od navrhovateľa nie je možné vyžadovať preukázanie nebezpečenstva prenasledovania a zlého zaobchádzania bez akýchkoľvek pochybností. Bol presvedčený, že podklady, ktoré predložil bez vážnych pochybností preukazujú vysokú mieru rizika nebezpečenstva, že bude vystavený prenasledovaniu a zlému zaobchádzaniu. Dodal, že správny orgán síce konštatoval, že „správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú. Výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu a uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia. Objavujú sa správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti, ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním, pričom advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý súdny proces“. Avšak na dané odporca reagoval opakovaním, že poskytnuté diplomatické záruky považuje za dostatočné. Ohľadne záruk Ruskej federácie, ktoré odporca vyhodnotil za dostatočné na vylúčenie vážnych obáv z toho, že navrhovateľ bude, v prípade, že mu nebude udelený azyl, vyhostený do Ruskej Federácie, navrhovateľ uviedol, že tieto záruky sa vzťahujú aj keby ich bolo možné považovať za spôsobilé eliminovať uvedené nebezpečenstvo na takéto zaobchádzanie s navrhovateľom v prípade jeho vydanie na trestné stíhanie. V prípade, že navrhovateľ nebude vydaný na trestné stíhanie, ale bude v dôsledku neudelenia azylu a neposkytnutia doplnkovej ochrany vyhostený, neexistujú žiadne záruky, že nebude vystavený prenasledovaniu a vážnemu bezpráviu. Zdôraznil, že uvedené záruky neobstoja najmä vo vzťahu k už spomínanému determinantu - ochoty podozrenia z praktík zlého zaobchádzania tieto vyšetriť a z hľadiska toho, či v krajine existuje účinný systém ochrany pred mučením, pričom ESĽP vo viacerých rozsudkoch konštatoval nedostatočné vyšetrovanie „zmiznutia“ osôb v uvedenej časti Ruskej federácie. Tieto skutočnosti sú potvrdené nielen judikatúrou ESĽP, ale vyplývajú aj z viacerých dokumentov prijatých Radou Európy. V januári 2013 Európsky výbor na predchádzanie mučeniu a neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestaniu, zverejnil správu vypracovanú po návšteve jeho členov v regióne Severného Kaukazu od 27. apríla do 6. mája 2011, ktorá sa zakladá na sťažnostiach o zlom zaobchádzaní a obsahuje udania o nezaznamenaných uväzneniach osôb a väzneniach v nezákonných zariadeniach. Predmetná správa zdôrazňuje existenciu problému spočívajúceho v beztrestnosti zamestnancov výkonných zložiek za takéto konanie a odporúča prijať opatrenia zamerané na bezpečnosť uväznených od prvého okamihu väzby, vrátane presného vedenia záznamov o väzbe, upovedomení príbuzných, prístupu k právnej pomoci a lekárskej pomoci a zahŕňajúce poskytnutie potrebných informácií uväzneným o ich právach. Dňa 4. júna 2010 Výbor Parlamentného zhromaždenia Rady Európy pre právne záležitosti a ľudské práva zverejnil správu nazvanú „Právne prostriedky na ochranu porušenia ľudských práv v regióne Severného Kaukazu“ a na jej základe Parlamentné zhromaždenie rady Európy prijalo dňa 22. júna 2010 rezolúciu č. 1738 a odporúčanie č. 1922, ktoré odsudzujú absenciu efektívneho vyšetrovania a stíhania vážnych porušení ľudských práv v regióne, vrátane zmiznutí osôb. Vyššie uvedené dokumenty konštatujú „utrpenie blízkych príbuzných tisícov zmiznutých osôb v regióne“ a medzi odporúčania adresované ruským orgánom patrí - vyšetriť v súlade s právom všetky porušenia ľudských práv, medzi nimi aj tých, ktoré spáchali členovia ozbrojených síl a objasniť veľké množstvo trestných činov, ktoré zostali nepotrestané. V ďalšom poukazoval na znenie dokumentov preukazujúcich porušovanie ľudských práv v Ruskej federácii. Zdôraznil, že uvedené dokumenty, vypracované orgánmi Rady Európy, poukazujú na to, že spôsobilosť Ruskej Federácie dodržať záruky, dané v prípade navrhovateľa, je zásadným spôsobom obmedzená systémovými zlyhaniami, ktoré spôsobujú, okrem iného, obrovské množstvo opakovaných porušení práva sťažovateľov z oblasti Severného Kaukazu, pričom medzi označenými dokumentmi sú aj také, ktoré konštatujú nerešpektovanie dočasného opatrenia, vydaného ESĽP. Záverom navrhovateľ konštatoval, že za situácie, keď členský štát Rady Európy - Ruská Federácia nerešpektuje nariadenie vydané ESĽP, možno len veľmi ťažko prikladať vážnosť zárukám poskytnutým touto krajinou vo vzťahu k fyzickej osobe akou je navrhovateľ. A nakoniec nemožno nepoznamenať, že delegácii Ruskej Federácie boli pozastavené hlasovacie práva rozhodnutím Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1990/2014, v dôsledku anexie časti územia Ukrajinskej republiky, pričom odporca vo svojom rozhodnutí na žiadnu z uvedených okolností, ktoré vyplývali z podkladov predložených navrhovateľom neprihliadol.
k bodu 3 (odporca sa mal venovať dokumentom, týkajúcim sa osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami spôsobiť obvinenie navrhovateľa).
Navrhovateľ uviedol, že súd už posúdil ako dôvodnú jeho námietku, že odporca sa nedostatočne vysporiadal s tvrdeniami osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami spôsobiť jeho obvinenie, že k týmto výpovediam boli prinútené mučením a považoval za absolútne nepreskúmateľné závery odporcu o tom, že uvedené výpovede nepotvrdzujú nebezpečenstvo mučenia a že takéto nebezpečenstvo nepotvrdzujú ani správy humanitných organizácií, pričom úlohou odporcu nebolo vyhodnotiť dokumenty predložené navrhovateľom z pohľadu viny, či neviny účastníka, ale v zmysle zákona o azyle z hľadiska hrozby nebezpečenstva prenasledovania, alebo vážneho bezprávia. Konštatoval, že odporca sa aj v tejto otázke obmedzil na opakovanie svojho konštatovania, že mučeniu a zlému zaobchádzaniu s navrhovateľom zabránia garancie Ruskej Federácie. Mal zato, že odporca nijako nevyhodnotil skutočnosť, že obžalovaný D.. S.. B., na hlavnom pojednávaní dňa 22.05.2007 vypovedal, že všetky priznania urobil pod nátlakom, v dôsledku toho, že bol v prípravnom konaní bitý, ak nemožno považovať za vysporiadanie sa s touto okolnosťou konštatovanie odporcu, že navrhovateľ nepredložil dôkazy o tom, ako sa s týmito tvrdeniami vysporiadal súd a či bolo začaté vyšetrovanie, pričom toto konštatovanie odporcu vyznieva absurdne v kontexte podkladov predložených navrhovateľom, z ktorých vyplýva opakované porušenie práv podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, o nevyšetrovaní a ignorovaní takýchto foriem zaobchádzania zo strany výkonnej moci s uväznenými v tejto časti Ruskej Federácie. Odporca sa dokonca postavil do pozície spochybňujúcej tvrdenia o mučení D.. S.. B. z dôvodu, že takto vypovedal až na hlavnom pojednávaní, pričom sám na strane 12 svojho rozhodnutia konštatuje mučenie a zlé zaobchádzanie s uväznenými, ako súčasť všeobecnej situácie v Osetsku. Konštatoval, že odporca opätovne nevyhovel pokynu súdu, podľa ktorého nie je jeho úlohou v konaní o žiadosti žiadateľa posudzovať vinu či nevinu účastníka, ale posúdiť existenciu zákonného znaku nebezpečenstva prenasledovania, alebo hrozby vážneho bezprávia, keď v konaní bolo nesporne preukázané navrhovateľom, že už bol podrobený mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu. Ak odporca spochybňuje zranenia navrhovateľa vyžadujúce si jeho hospitalizáciu, tak v lekárskej správe sa nachádza údaj, že bol zbitý, ale nie je uvedený, že bol zbitý políciou, tak týmto odporca opätovne celkom zjavne ignoruje svoje vlastné závery o zlom zaobchádzaní, mučení v Severnom Osetsku a svoje vlastné konštatovanie, že dokonca aj priateľskí advokáti ignorujú známky mučenia. Nemožno teda od navrhovateľa spravodlivo žiadať, aby po tom, čo mu boli spôsobené zranenia vyžadujúce viac než mesačnú hospitalizáciu, sa vystavil nebezpečenstvu opätovného zlého zaobchádzania.
k bodu 5 (odporca sa mal zaoberať tvrdeniami o genocíde v Ingušsku)
Pokiaľ sa týka genocídy v Ingušsku konštatoval, že odporca opätovne nezaujal žiadne stanovisko a nijakým spôsobom sa nezaoberal Ingušsko-SeveroOsetským konfliktom a jeho dôsledkami na postavenie ingušského obyvateľstva, predovšetkým v Severnom Osetsku, pričom už v predošlom opravnom prostriedku poukázala právna zástupkyňa navrhovateľa na právomoci Severného Osetska vyplývajúce mu z čl. 5 ods. 2 Ústavy Ruskej Federácie. Záverom namietal, že odporca vo svojom rozhodnutí v rozpore s podkladmi rozhodnutia, ktoré sú súčasťou spisu odporcu neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Zdôraznil, že požiadal o udelenie azylu z dôvodu uvedeného v ust. § 8 písm. a) zákona o azyle, pretože má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z národnostných a náboženských dôvodov a z dôvodov zastávania určitých politických názorov, pričom jeho prenasledovanie má podobu fyzického a psychického násilia, zákonných, správnych, policajných a iných opatreniach, vykonávaných diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktorá vedie k neprimeranému a diskriminačnému potrestaniu a v neprimeranom a diskriminačnom treste, keďže exitujú u neho vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Vážnym bezprávím je v prípade navrhovateľa mučenie a neľudské zaobchádzanie a vážne ohrozenie života a nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, pričom pôvodcom prenasledovania je štát, resp. politické strany alebo hnutia, ktoré ovládajú podstatnú časť jeho územia. Prejavujú sa u neho vážne poruchy zdravia spôsobené zlým a neľudským zaobchádzaním v krajine pôvodu, pričom existencia dôvodov udelenia azylu, či doplnkovej ochrany navrhovateľovi vyplýva zo zhromaždených podkladov, avšak odporca z podkladov rozhodnutia nevyvodil
správne skutkové závery, nakoľko tieto sú v rozpore s obsahom spisu a jeho správne úvahy nie sú v súlade s pravidlami ani formálnej logiky, ani neberú do úvahy všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Zdôraznil, že odporca podklady svedčiace pre existenciu dôvodov na udelenie azylu alebo účelovo obchádza, alebo tieto v rozpore so štandardami ochrany ľudských práv zakotvenými v medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná bagatelizuje, či ich obchádza. * Navrhovateľ na pojednávaní, konanom dňa 05.10.2015, uviedol, že má pochybnosti o tom, že všetko sa vyvinie tak, ako sa uvádza v dokumentoch v prípade jeho vydania. Mocenské zložky štátu v Severnom Osetsku a Ingušsku, ako súdy a polícia, sú voči nemu, ako Ingušovi, zaujaté. Prebieha tam konflikt, pričom sú vyvíjané snahy, aby Ingušovia sedeli vo väznici dlhšie. V Osetsku polícia chytá ľudí a vraždí ich a ich telá sa nikdy nenájdu, pričom to sa stane aj s ním. Pokiaľ sa týka osoby Č. uviedol, že tento je Čečenec a odpykáva si trest v Čečensku, pričom Čečenec Čečenca nebude mučiť. Ak by bol tak záruky určite nebudú dodržané, pričom by boli dodržané jedine ak v Moskve a pokiaľ by sa uskutočnil spravodlivý proces, nebol by ani uväznený, nakoľko má nespochybniteľné alibi. Mal pochybnosti o spravodlivom súdnom procese v prípade jeho uskutočnenia v Osetsku. Ak by nemal tieto pochybnosti išiel by tam a obhájil by svoje práva a ak by bol súdený spravodlivo museli by ho prepustiť. Uviedol, že pozná veľa ľudí ako on, ktorí utiekli do inej krajine a tam si založili rodiny a chodia do práce. Nič zlé v tej krajine nerobia, pričom v tej krajine im uverili, že sú prenasledovaní. Aj on žil dva a pol roka v tábore na Slovensku, chodieval do práce v T. ako aj do iných miest a hľadal si prácu, pričom sa nenájde žiaden záznam o jeho osobe, že by urobil niečo zlé. Mal za to, že za všetkým je politika, pričom si stačí pozrieť na webe stránky organizácii na ochranu ľudských práv čo sa deje v Rusku, čo sa deje v Gruzínsku, čo sa deje na Ukrajine, pričom v Rusku nikdy nebola a ani nikdy nebude spravodlivosť.
Právna zástupkyňa navrhovateľa na pojednávaní, konanom dňa 05.10.2015, zotrvala v celom rozsahu na podanom opravnom prostriedku. Vo vzťahu k vyjadreniu odporcu považovala za potrebné zdôrazniť určité skutočnosti, ktoré podľa jej názoru obranu zo strany odporcu stavajú do takého svetla, že túto nemožno považovať za opodstatnenú, ani za dôvodnú. Po preštudovaní nielen napadnutého, ale aj všetkých predošlých rozhodnutí odporcu mala za to, že hlavným zmyslom jeho rozhodovacej činnosti a postupu, ktorý mu predchádzal, nie je objektívne vyhodnotiť podmienky, či je možné udeliť žiadateľovi azyl, či poskytnúť doplnkovú ochranu, ale vyvrátiť všetky tvrdenia žiadateľa, aby bolo možné dospieť k záveru uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia, pričom tento sa až precízne venoval akýmkoľvek drobnostiam, ktoré v iných konaniach alebo pri inom posudzovaní by boli vyhodnotené iným postupom alebo bolo by možné dôjsť k iným logickým záverom, avšak v prípade žiadateľa bolo všetko vyhodnotené v jeho neprospech. Nie je pritom možné žiadať od žiadateľa, aby bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že sú uňho splnené podmienky vážnych obáv z prenasledovania z národnostných, či iných právom uznaných dôvodov alebo z hrozby vážneho bezprávia. Je potrebné posúdiť všetky okolnosti a všetky skutočnosti súdu a predtým odporcovi známe a vyhodnotiť tak, či možno urobiť záver o tom, že s vysokou pravdepodobnosťou by tieto obavy žiadateľa boli naplnené. Zdôraznila, že v prípade žiadateľa nie je potrebné alebo nie je možné založiť jeho tvrdenia, ako aj obranu zo strany odporcu len odkazom na všeobecnú situáciu v krajine, resp. v Severnom Osetsku, kam by mal byť vydaný. Odporca uvádza skutočnosti, ktoré potvrdzujú, že v Severnom Osetsku dochádza k situáciám, ktoré skutočne nemožno považovať za iné, ako za také, v ktorých sa prejavuje vážne bezprávie (výkonné orgány často používajú silu na ovládnutie násilných väzňov, vyšetrovatelia odmietali výber vlastného advokáta, advokáti priateľskí týmto silovým orgánom ignorujú známky mučenia), pričom tieto skutočnosti sú uvádzané bez toho, aby vo vzťahu k žiadateľovi bol vyvodený akýkoľvek záver alebo konštatovanie, prečo na tieto skutočnosti odporca neprihliadol. Mala za to, že tieto skutočnosti už samé o sebe odôvodňujú záver, že žiadosť žiadateľa je dôvodná. Tento predložil dôkazy, že bol obeťou násilia zo strany silových zložiek a v dôsledku utrpených zranení bol od 12.05.2006 do 14.06.2006 hospitalizovaný. Dané nemožno spochybniť, avšak odporca sa vyhol ich vyhodnoteniu v prospech žiadateľa tým, že nástojí na tom, aby žiadateľ dokázal, že tieto zranenia mu boli spôsobené zo strany orgánov štátu. Apelovala na skutočnosti súdu známe z jeho všeobecnej rozhodovacej činnosti, že lekárska správa je zameraná na opis zranení, mechanizmus ich vzniku a nezaoberá sa a nie je pre posúdenie zdravotného stavu ošetrovanej osoby významné, či bol zbitý silovými zložkami štátu alebo bol zbitý niekým iným a z tohto dôvodu nie je možné túto skutočnosť vyhodnotiť v neprospech žiadateľa. Za významnú považovala aj tú skutočnosť, že vo veci, v ktorej je navrhovateľ obvinený z nezákonnej činnosti, obžalovaný D.. S.. B. na hlavnom pojednávaní 22.05.2007 vypovedal, že všetky priznania urobil pod nátlakom a v dôsledku toho, že bol v prípravnom konaní bitý. Odporca sa s týmto vyporiadal
iba konštatovaním, že tieto skutočnosti neboli dokázané. Dávala do pozornosti súdu, aké sú možnosti žiadateľa tieto skutočnosti preukázať, ale vo svojich vzájomných súvislostiach, podľa jej názoru, nepochybne vyvolávajú vysokú pravdepodobnosť vážnych obáv zo strany žiadateľa, že bude vystavený takémuto zaobchádzaniu. Nejde pritom o odvolanie sa na všeobecné postupy, ale ide o skutočnosti, ktoré sa priamo týkajú žiadateľa. S poukazom na prvšie rozhodnutie krajského súdu uviedla, že je významné vysporiadať sa s otázkou zdravotného stavu žiadateľa. Pochybovala o validite tohto znaleckého posudku, pričom navrhovateľ sa mohol len obtiažne s detailnou presnosťou vyjadrovať k udalostiam spred 9 rokov. Znalec sa vyjadril k otázke následkov otrasu mozgu, ale keďže nebol požiadaný o vyjadrenie k tejto otázke, jeho vyjadrenie vo vzťahu k ďalšiemu utrpenému zraneniu, a to traumatickému subarachnoidálnemu krvácaniu v Hunt- hess 1-2 nemožno považovať za také, ktoré sú výsledkom jeho znaleckej činnosti. Pokiaľ znalec bagatelizuje možnosť následkov tohto zranenia vo vzťahu k vývinu organického psychosyndrómu, na jednej strane prekročil zadanie, ktorým bol poverený a po ďalšie nie je možné urobiť záver o tom, či sa u neho vyvinuli alebo nevyvinuli lézie na základe rozhovoru so žiadateľom a na základe lekárskej správy z roku 2006 podporené tou skutočnosťou, že tento ovláda slovenský jazyk. Má to význam nielen pre posúdenie, či si navrhovateľ môže alebo nemôže pamätať skutočnosti, ku ktorým došlo pred deviatimi rokmi s detailnou presnosťou, ako aj k tomu, aké zranenia, aké následky týchto zranení mu boli spôsobené v Osetsku a po ďalšie, je významná aj pre otázku udelenia azylu z humanitárnych dôvodov. V ostatnom zotrvala v celom rozsahu na podanom opravnom prostriedku. Ešte poukázala, že v tomto prednese, aj keď nie výslovne, reagovala aj na vyjadrenie odporcu poukazujúceho na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci O., keďže toto rozhodnutie bolo založené na presvedčení ESĽP, že sťažovateľ v predmetnej veci nepreukázal konkrétne skutočnosti, vzťahujúce sa k jeho osobe, ktoré by preukazovali porušenie jeho základných práv. Navrhla, aby súd vyhovel opravnému prostriedku a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania.
Zástupca odporcu na pojednávaní, konanom dňa 05.10.2015, zotrval na vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 04.08.2015. Napadnuté rozhodnutie odporcu považoval v celom rozsahu za správne. Uviedol, že na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach bolo dokazovanie doplnené aj o znalecký posudok MUDr. I. E., súdneho znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie neurológia a poukazoval na jeho závery. Zároveň znalec skonštatoval, že klinickým vyšetrením neboli zistené trvalé následky po otrase mozgu z mája 2006. Mal za to, že navrhovateľ nespĺňa podmienku na udelenie azylu podľa § 9 zákona o azyle, t.j. z humanitných dôvodov a námietku v tomto smere považoval za irelevantnú. Ohľadne záruk odvolával sa v spise sa nachádzajúce listy Generálnej prokuratúry Ruskej federácie (list č. XX-XXX-XX z februára 2015), ktoré potvrdzujú záruky z februára 2011, ako aj list generálneho prokurátora Ruskej federácie č. XX-XXX-XXXX, kde sa garantuje, že v prípade extradície navrhovateľa do Ruska bude ambasáda Slovenskej republiky v Moskve informovaná o mieste jeho zaistenia na území Ruska a zástupcom ambasády bude umožnené navštíviť zadržaného v mieste jeho zadržania a hovoriť s ním bez prítomnosti tretích osôb, pričom tieto záruky vyhodnotil za dostatočné. Poukazoval na rozhodnutie ESĽP týkajúce sa sťažnosti č. XXXXX/XX proti Slovenskej republike (prípad I. F. O.). Tento súd rozhodol v prospech Slovenskej republiky a v predmetnom prípade sa súd zaoberal námietkou porušenia článku 3 Dohovoru a že v prípade vydania sťažovateľa do Ruskej federácie by bol tento vystavený mučeniu zo strany ruských orgánov, pričom aj spochybňoval záruky GP RF, ktoré boli podané za účelom jeho vydania na trestné stíhanie do Ruska a v ktorých sa dožadujúci štát zaručil dodržať jeho práva. Rovnako sťažovateľ namietal, že obvinenie, vznesené proti nemu v Rusku bolo vymyslené a založené na výpovediach, získaných mučením a tvrdil, že v prípade jeho vydania do Ruskej federácie nebude trestné konania proti nemu spravodlivé. ESĽP rozhodnutím zo 14.09.2010 vyhlásil jeho sťažnosť za neprijateľnú a týmto rozhodnutím zároveň skončila účinnosť predbežného opatrenia, vydaného podľa pravidla 39 rokovacieho poriadku tohto medzinárodného súdneho orgánu, zakladajúceho vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie. Zdôraznil, že odporca splnil všetky nariadenia krajského súdu, ktorý zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie, zadovážil všetky potrebné dokumenty a rozhodnutie vydal v súlade s novými zisteniami a navrhovateľovi nepriznal azyl a neposkytol doplnkovú ochranu podľa zákona o azyle. Napadnuté rozhodnutie považoval v celom rozsahu za správne a vydané v súlade so zákonom a navrhol, aby ho súd potvrdil ako vecne správne. - Pokiaľ sa týka kópie faxového podania, predloženého právnou zástupkyňou navrhovateľa na pojednávaní dňa 05.10.2015, dané podanie sa rovnako nachádza iba vo fotokópii aj v administratívnom spise odporcu ČAS: MU-651/PO-Ž-2010, 1. časť na strane 169 (avšak už v úplnom znení nie v neúplnom
znení ako predložené na pojednávaní). Rovnako v administratívnom spise sa nachádza aj preklad tohto dokumentu. Originál tohto dokumentu sa v spisovom materiáli nenachádza. Z tohto dokumentu vyplýva, že dané podanie bolo vyhotovené Autonómnou neziskovou organizáciou - Organizácia pre ochranu ľudských práv „MAŠR“ dňa 18.12.2008 s poukazom na to, že v Ingušskej republike bola založená táto organizácia rodičmi a príbuznými unesených ľudí, pričom na túto organizáciu sa dňa 03.12.2008 obrátila matka navrhovateľa, nakoľko mocenské štruktúry prenasledujú jej syna a žiadala poskytnutie pomoci pri ochrane jeho ústavných práv. Daná organizácia si dovolila osloviť všetky zainteresované osoby a organizácie o poskytnutie podpory navrhovateľovi počas konania vo veci udeľovania azylu na území štátov EÚ a pri zabezpečení ochrany jeho práv a slobôd. §§ Podľa § 8 písm. a) a b) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákona o azyle), Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, Prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
Podľa § 9 zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl.
Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
Ustanovenie § 13b upravuje poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, čo sa však netýka navrhovateľovho prípadu.
Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b zákona o azyle.
Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. * Krajský súd v danej veci preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Konanie v správnom súdnictve je ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku. Z opravného prostriedku musí byť preto zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného resp. hmotného). Z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. (použitie ktorého v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. vyplýva z ustanovenia § 250l ods. 2 O.s.p.) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sža/7/2010 zo dňa 29.06.2011).
V správnom konaní je predovšetkým povinnosťou navrhovateľa príslušnému správnemu orgánu uviesť pravdivo a úplne všetky skutočnosti, potrebné pre posúdenie žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu, respektíve doplnkovej ochrany. Ťarcha dôkazného bremena spočíva predovšetkým na samotnom navrhovateľovi a participuje na ňom správny orgán predovšetkým v tom zmysle, aby v prípade nedostatku niektorých skutkových tvrdení, respektíve rozporov v tvrdeniach navrhovateľa, tieto v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku odstránil. Povinnosť zistiť skutočný stav veci má však odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.
* K jednotlivým odvolacím námietkam uvádzaných navrhovateľom súd uvádza:
K námietke v bode 1 a v bode 6 (odporca mal zvážiť dokazovanie ohľadom zdravotného stavu navrhovateľa, odporca sa mal zaoberať možnosťou udeliť navrhovateľovi humanitný azyl).
K námietke nedostatočne vykonaného dokazovania ohľadne zdravotného stavu súd konštatuje, že odporca v súlade s ostatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach ustanovil vo veci znalca MUDr. I. E., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie neurológia, ktorý vo veci vypracoval znalecký posudok č. XX/XX zo dňa 18.10.2015. V záveroch svojho posudku uviedol, že otras mozgu navrhovateľa z mája 2006 nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe, ale môže pretrvávať porucha pamäte na uvedených 10 minút, teda počas úrazového deja a tiež, že navrhovateľ nemá trvalé následky po otrase mozgu.
Pokiaľ sa týka námietok navrhovateľa k nedostatočnému zisteniu jeho zdravotného postihnutia, nakoľko trpí výpadkami pamäte a možným organickým poškodením mozgu, ohľadne ktorého znalec nevykonal žiadne dodatočné vyšetrenia, pretože odporca nezohliadniac túto skutočnosť vyvodzuje jeho nedôveryhodnosť z dôvodu meniacich sa údajov ohľadne svojho zadržania, hospitalizácie a podobne, pričom by to mohlo byť dôvodom udelenia mu azylu z humanitných dôvodov súd uvádza, že pokiaľ by vo veci ustanovený znalec považoval za potrebné pre účely vykonania znaleckého dokazovania vykonať dodatočne nejaké vyšetrenia, určite by tieto dal vykonať a rovnako pokiaľ by zo samotného lekárske vyšetrenia navrhovateľa vykonávaného znalcom vyplynula ich potreba súd má za to, že znalec je dostatočne erudovanou osobou, aby v prípade odstránenia pochybnosti tieto vyšetrenia zabezpečil. Rovnako súd nepochybuje o tom, že pokiaľ by znalec dospel počas vyšetrenia navrhovateľa, že tento aj v súčasnej dobe trpí výpadkami pamäte, tak danú skutočnosť by aj napriek tomu, že nebola predmetom dokazovania, neopomenul uviesť, keď už nie v záveroch, (ktoré obsahuje odpovede na položené otázky) ale aspoň v nálezovej časti. Dôležitá je z pohľadu súdu najmä tá skutočnosť uvádzaná znalcom, že
navrhovateľ nemá, t.j. ku dňu vypracovania znaleckého posudku, trvalé následky v dôsledku otrasu mozgu, teda pokiaľ by týmto trvalým následkom by mali byť navrhovateľom tvrdené výpadky pamäte, znalec by dané určite neopomenul uviesť, resp. vzhľadom na to vykonať doplňujúce vyšetrenia. Preto daná námietka neobstojí.
Súd zdôrazňuje, že odporca sa vo svojom rozhodnutí náležite zaoberal ostatnými zdravotnými ťažkosťami zistenými u navrhovateľa, pričom na preukázanie zdravotného stavu uviedol vo svojom rozhodnutí viaceré lekárske správy, z ktorých zistil, že tento trpí ulceróznou kolitídou, avšak nemá patomorfické zmeny USG obrazu brucha, pričom lekári neodporúčali žiadnu špecifickú liečbu iba kontroly stavu, pričom sám navrhovateľ uviedol pri svojom vyšetrení v F. C. J. dňa 11.08.2008, že túto chorobu mal diagnostikovanú už pred niekoľkými rokmi. Rovnako zistil, že navrhovateľ bol liečený pre trvajúce ťažkosti spôsobené intoleranciou laktózy a mliečnej kravskej bielkoviny, avšak tento kontrolné vyšetrenie odmietol, pričom zo správy z Ú. zo dňa 15.10.2013 vyplýva, že jeho zdravotný stav je podstatne zlepšený a stabilizovaný bez organického nálezu.
Ohľadne ďalších zdravotných ťažkostí udávaných navrhovateľom odporca sa týmito zaoberal vo svojom rozhodnutí aj z pohľadu neudelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov.
Pokiaľ sa týka neudelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle súd zdôrazňuje, že na udelenie azylu z týchto dôvodov nie je právny nárok, nakoľko ako z jeho znenia vyplýva, Ministerstvo môže a nie musí udeliť azyl aj z humanitných dôvodov, ak nie sú zistené dôvody pre jeho udelenie podľa § 8 zákona o azyle.
Súd konštatuje, že u navrhovateľa nie sú dané dôvody na udelenie azylu z humanitných dôvodov. Navrhovateľ poukazoval, že je u neho daný nárok na udelenie azylu aj z týchto dôvodov s prihliadnutím na jeho zdravotný stav, avšak súd poukazujúc na správy na ktoré sa odvoláva aj odporca vo svojom rozhodnutí, ako aj na závery znaleckého dokazovania vykonaného MUDr. E., má za to, že navrhovateľ netrpí takou chorobu, ktorú by nebolo možné liečiť v krajine pôvodu, pričom nepatrí ani do jednej z kategórie osôb exaktne vymenovaných vo vykonávacom nariadení ministra vnútra k zákonu o azyle č. 1 zo dňa 11.01.2007 t.j. medzi prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť. Preto posúdenie otázky udelenia azylu navrhovateľovi z humanitných dôvodov správny orgán náležite, využijúc správnu úvahu, posúdil a preto aj daná námietka ohľadne neudelenia azylu z humanitných dôvodov nie je podľa názoru krajského súdu dôvodná.
Navyše má súd vzhľadom na vyššie uvedené, že navrhovateľom udávané zdravotné ťažkosti nie sú následkom jeho údajného zadržania a bitia na policajnej stanici.
K námietke v bode 2 a v bode 4 (odporca mal preskúmať obavy navrhovateľa, ohľadom preskúmania jeho prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve, a zaobstarať si správy o stave polície a justície v Severnom Osetsku, odporca sa mal zaoberať hodnotením záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o možnom porušení záruk).
K danej odvolacej námietke súd v rade uvádza , že navrhovateľovo vydanie zo strany RF je žiadané z dôvodu spáchania trestných činov podľa Trestného zákona Ruskej federácie v znení Federálneho zákona č. 63-FZ zo dňa 13.06.1996 - podľa § 209 ods. 2 zákona (Účasť v stabilnej ozbrojenej skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3 (Nezákonné nadobudnutie, prenášanie, predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej zbrane, jej hlavných častí, streliva, výbušnín a výbušných zariadení, spáchané organizovanou skupinou), § 205 ods. 3 (Teroristický čin, t.j. prevedenie výbuchu, ktorý vystraší obyvateľstvo a vyvolá nebezpečenstvo ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku, so zámerom pôsobenia na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, spáchaný organizovanou skupinou), § 30 ods. 3 a podľa § 105 ods. 2 písm. a), e), ž), z) (Pokus o zabitie dvoch a viacerých osôb, spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom organizovanou skupinou, spriahnutou s banditizmom, ktoré neboli dotiahnuté do konca pre okolnosti, ktoré nezáviseli od tejto osoby) a podľa § 105 ods. 2 písm. a), e), ž) a z) (Zabitie, t.j. úmyselné spôsobenie smrti dvom alebo viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť nebezpečným spôsobom organizovanou skupinou spriahnutou s banditizmom). Navrhovateľ mal byť členom organizovanej skupiny od 25.12.2005 do 21.07.2006 a trestné činy, z ktorých je obvinený, boli spáchané v čase od 02.02.2006 do 25.06.2006.
Navrhovateľ vo svojich výpovediach uvádzal, že mal byť zadržaný na polícii aj z dôvodov určitých skutkov, ako napr. spoluúčasť na vražde náčelníka polície skupiny OMON a účasť na napadnutí Ingušska, ako aj útok na príslušníkov milície, avšak takéto skutky v dokumentoch požadovaných jeho vydanie na trestné stíhanie do RF sa vôbec nenachádzajú, pričom skutky mu kladené za vinu zo strany RF vo svojich výpovediach pred odporcom ani neuvádzal. Ako vyplýva zo skutkov kladených za vinu navrhovateľovi tieto nemajú žiaden ideologický charakter a tento charakter im nepripisoval ani navrhovateľ.
V zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/77/20410 zo dňa 12.10.2010 aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu a pri rozhodovaní o poskytnutí, či neposkytnutí doplnkovej ochrany sú do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z týchto je potrebné aj vychádzať. Preto aj tvrdenia udávané navrhovateľom, týkajúce sa obáv vystavenia zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Preto daná odvolacia námietka ako aj nižšie uvedené odvolacie námietky majú vplyv iba pri posudzovaní možných obáv, udávaných navrhovateľom, iba z hľadiska poskytnutia doplnkovej ochrany.
Z materiálov zabezpečovaných odporcom, ale ani z materiálov predložených navrhovateľom nevyplýva, aby v Severnom-Osetsku prebiehal národno-oslobodzovací boj.
Navyše GP RF sa zaručila, že cieľom vydania nie je prenasledovanie z politických, rasových, národnostných, náboženských dôvodov ani z dôvodu politických názorov. Aj keď samotné vyhlásenie cudzieho štátneho orgánu samo osebe nezakladá dôvod domnievať sa, že tomu tak nie je, zo skutkov, ktoré sú kladené za vinu navrhovateľovi daná skutočnosť však vyplýva, t.j. že tento má byť trestne stíhaný za skutky, ktoré však nijako nesúvisia s danými dôvodmi. Záruky sa týkajú aj toho, že tento bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie.
Súd má za to, že správny orgán náležite vyhodnotil tú skutočnosť, že vo vzťahu k navrhovateľovi boli dané dodatočné záruky spočívajúce v tom, že navrhovateľovi budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušných dohovorov OSN, Rady Európy a ich protokolov. Teda nemožno hovoriť, aby v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu tento v prípade trestného stíhania bol vystavený neprimeraným väzenským podmienkam, nakoľko organizácia, dávajúca záruky, a to Generálna prokuratúra RF, vykonáva aj dohľad nad väzenskými podmienkami a zo žiadnych dokumentov nevyplýva dôvod sa opodstatnene domnievať, že by nebola schopná zabezpečiť dodržanie týchto záruk vo vzťahu k osobe navrhovateľa, ak navyše ide o medzinárodný záväzok. Dané vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorý sa k zárukám poskytnutým zo strany GP RF vyjadril vo veci sťažovateľov O. a Č. proti SR.
Správny orgán dospel k rovnakému záveru ako súd aj ohľadne tej skutočnosti, že z medzinárodných dokumentov vyplýva určitá forma prenasledovania kaukazských národností zapojených do bojov proti centrálnej vláde, avšak to nie je dané v prípade navrhovateľa. Navrhovateľ v RF čelí oficiálnemu trestnému stíhaniu za skutky uvedené vyššie a samotnú žiadosť o jeho vydanie nemožno stotožňovať s jeho prenasledovaním. Navyše jeho prenasledovanie počas jeho pobytu v krajine pôvodu nebolo preukázané.
Pokiaľ sa týka možnej obavy navrhovateľa z uloženia trestu smrti, nakoľko pre jeden zo skutkov je možno v jeho prípade uložiť aj takýto trest súd poukazuje na to, že aj keď RF nepatrí medzi štáty, ktoré trest smrti zrušili, tak podľa § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF sa trest smrti okrem iného neudeľuje osobe, ktorá bola vydaná cudzím štátom na stíhanie do RF, pričom ak podľa zákonodarstva iného štátu, ktorý osobu vydáva, t.j. Slovenskej republiky, sa za spáchaný trestný čin touto osobou s trestom smrti nepočíta alebo ak je neudelenie trestu smrti podmienkou vydania, alebo jej nemôže byť udelený trest smrti z iných dôvodov, pričom slovenské trestné právo trest smrti nepozná. Navyše od r. 1996 platí na neho moratórium.
Nebolo nijako preukázané, aby GP RF svoje záruky dané v inom prípade vydania osoby do RF na trestné stíhanie nedodržala. Preto má súd za to, že správny orgán postupoval správne, ak svoje rozhodnutie oprel aj o dané záruky, pričom súd má za to, že tieto sú v prípade navrhovateľa dostatočné a nie je dôvod domnievať sa, aby boli v prípade navrhovateľa porušené.
Tieto záruky GP RF poskytla Ministerstvu spravodlivosti SR listom č. XX-XXX-XXXX z 02.02.2011 a opätovne aj listom č. XX-XXX-XX z 23.01.2013, navyše diplomatické záruky boli potvrdené listom zástupcu RF pred ESĽP č. XX-XXXX-XXXX z 12.10.2012, v ktorom sa aj uvádza, že podľa informácií GP RF navrhovateľ nebol zadržaný vyšetrovacími orgánmi alebo držaný vo väznici v Ingušskej republike v roku 2007.
GP RF sa zaručila, že navrhovateľ bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré sa žiada jeho vydanie, pričom po skončení trestného stíhania alebo súdneho konania a v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže opustiť územie RF.
Dokonca o danej možnosti svedčí aj prípad E. G., údajného príbuzného navrhovateľa, ktorému bol vo Francúzsku udelený azyl. Po jeho vydaní do RF zo Španielska bolo trestné stíhanie voči nemu ukončené bez preukázania viny a bolo mu umožnené opustiť RF. Daná skutočnosť rovnako preukazuje neopodstatnenosť obáv navrhovateľa zo zlého zaobchádzania a nezaručenia spravodlivého súdneho procesu, ba naopak, svedčí o tom, že aj v prípade navrhovateľa bude mu zaručené rovnaké právo na spravodlivý súdny proces ako v prípade E. G..
Pokiaľ bolo poukazované zo strany navrhovateľa na rozsudky ESĽP varujúce pred spoliehaním sa na diplomatické záruky štátov ako v prípadoch A. proti Slovenskej republike alebo J. proti Taliansku súd zdôrazňuje, že išlo o záruky poskytnuté nie zo strany RF, ale zo strany štátov ako Alžírsko, či Tunisko (nečlenov Rady Európy a nesignatárov medzinárodných dohovorov o ľudských právach).
Súd má za to, že iba poukazovanie na to, že existuje v prípade navrhovateľa hrozba „nedôstojného“, respektíve zlého zaobchádzania sama o sebe nemá za následok porušenie čl. 3 Dohovoru (rozsudok ESĽP z 12.04.2005 vo veci Š. a ďalší proti Gruzínsku a Rusku), pričom Gruzínsko dostalo v tomto smere takisto záruky od RF ako v posudzovanej veci.
Ohľadne situácie vo väzenských zariadeniach sa súd odvoláva aj na rozsudky ESĽP, ktorý jasne vo svojich rozhodnutiach uviedol, že je potrebné posúdiť individuálne okolnosti každej osoby, pričom vychádzal z faktu o znepokojivej situácii v ústavoch na výkon väzby ako v Čečensku, tak aj v Severnom Kaukaze, pričom mal za to, že situácia v týchto ústavoch neodôvodňuje záver porušenia článku 3 Dohovoru v prípade extradície osoby do Ruskej federácie v danom prípade čečenskej národnosti (rozsudok zo dňa 14.11.2013 vo veci B. proti Azerbajdžanu, rozsudok zo dňa 27.02.2014 vo veci W. proti Belgicku a rozsudok zo dňa 31.07.2014 vo veci Q. proti Azerbajdžanu).
S poukazom na vyššie uvedené má súd za to, že v prípade navrhovateľa zo strany správneho orgánu bola zohľadnená požiadavka individuálneho posúdenia v prípade navrhovateľa aj vo vzťahu k podmienkam vo väzenských zariadeniach v Severnom Kaukaze vzhľadom na dané záruky.
Súd má zato, že v prípade navrhovateľa nemôže byť naplnená obava z nedodržania záruk, daných či už GP RF, ako aj zástupcom RF pri ESĽP, nakoľko neexistujú dôveryhodné správy preukazujúce to, že by zo strany RF došlo k porušeniu daných záruk. K ich porušeniu nedošlo ani v prípade osoby Č. (rozsudok ESĽP zo dňa 14.09.2010 vo veci B. a O. proti SR), kedy táto osoba bola vydaná do RF v roku 2014, pričom aj v tejto veci sa RF zaručila slovenskému diplomatickému zastúpeniu a umožnila im prístup k nemu. V čase rozhodovania správneho orgánu mal tento informácie, že Č. je vo M. Š. Ú. F. R. R.Ä. R. E. G., Čečenská republika, (list MZV a EÚ SR zo dňa 20.11.2014) a detailne rozpísané podmienky jeho väzby nenaznačovali žiadne zlé zaobchádzanie, pričom mal prístup k lekárskej starostlivosti, k návštevám, pričom tento nepodal žiadnu sťažnosť voči väzenským podmienkam a mala byť umožnená monitorovacia návštev zo strany slovenského diplomatického zastúpenia v Moskve.
Nemožno rovnako považovať za dôvodné obavy navrhovateľa o posudzovaní jeho prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve, opierajúce sa o správu Výboru proti mučeniu (publikovaná 06.11.2013) ktorá uvádza prípady mučenia a zlého zaobchádzania a jeho zriedkavom vyšetrení, znemožnenie
výberu vlastného advokáta zo strany vyšetrovateľov a prípady nespravodlivého procesu vo veci extrémizmu ovplyvnené politickým zasahovaním, nakoľko táto správa hodnotí situáciu zadržaných osôb v republikách Dagestan a Čečensko a len okrajovo v Severnom Osetsku - Alánsku.
Stavom rešpektovania ľudských práv v RF a spoľahlivosťou záruk poskytnutých GP RF sa zaoberal aj NS SR vo svojom už právoplatnom rozhodnutí sp. zn. 6Tost/37/2013 zo dňa 10.07.2014, v ktorom dospel k záveru, že jeho vydanie na trestné stíhanie do RF je prípustné. NS SR pritom zohľadnil správy Amnesty International 2013, správy Rady Európy z 24.01.2013, správy Výboru proti mučeniu pri OSN z 11.12.2012, ktoré opisujú podmienky vo väzniciach ako zlé, avšak mal zato, že tieto správy sú iba v rovine všeobecnej a nevzťahujú sa na konkrétnu osobu, aj keď sú negatívne na celkovú situáciu v RF v danej oblasti, nemôžu byť však postavené nad záruky dané ku konkrétnej osobe, t.j. navrhovateľa, ktoré poskytla vláda RF, GP RF a zástupca RF pri ESĽP.
Súd zhrnúc vyššie uvedené má za to, že v prípade navrhovateľa boli dané individuálne záruky priamo sa týkajúce jeho osoby a vzhľadom na vyššie uvedené nie je dôvod pochybovať o porušení týchto záruk zo strany RF, tieto neboli porušené ani v iných prípadoch vydania osôb na trestné stíhanie do RF, týmto osobám bolo zabezpečené právo na spravodlivý súdny proces, právo obhajoby a podmienky ich umiestnenia vo väzenských ústavoch nesvedčia o tom, že by tieto boli zlé alebo inak vyvodzovali záver zlého zaobchádzania s navrhovateľom. Preto má súd zato, že ani daná námietka nie je dôvodná.
K bodu 3 (odporca sa mal venovať dokumentom, týkajúcim sa osôb, ktoré mali svojimi výpoveďami spôsobiť obvinenie navrhovateľa).
Ohľadne tvrdení navrhovateľa, že aj jeho spoluobvinení sú nevinní, že boli mučení a že nemali zaručené právo na spravodlivý proces súd konštatuje, že dané vyplynulo jednak z vyhlásenia otca jedného z obvinených D.. S.. B. a samo osebe nemá dôkaznú silu, a rovnako aj D..S.. B. vo svojej výpovedi spomenul navrhovateľa. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že bol nútený k priznaniam a k nákresom výstražného systému, avšak sám potvrdil, že bol zadržaný pri rutinnej kontrole, pri ktorej sa v aute v ktorom bol, našiel nástražný výbušný systém a aj keď bol bitý, sťažnosť podať nechcel, čím vlastne znemožnil vyšetrenie daného mučenia zo strany príslušníkov polície.
Pokiaľ sa týka hodnotenia v spise sa nachádzajúcich dokumentov preukazujúcich pravdepodobnosť zlého zaobchádzania s navrhovateľ, ako aj pravdepodobnosť nespravodlivého súdneho procesu s ním, súd k tomu dodáva, že zo samotnej zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že v prípade súdneho konania spoluobvinených navrhovateľa boli dodržané procesné práva obhajoby, obvinení a ich zástupcovia mohli robiť prednesy, navrhovať dôkazy a vypočúvať svedkov, pričom zmienka o osobe navrhovateľa sa vyskytuje iba v tom, že obvinený D..S.. B. ho videl iba raz, čo je však v rozpore s tvrdením navrhovateľa, že sa poznali od detstva. Preto má súd za to, že pri hodnotení miery pravdepodobnosti vo vzťahu k osobe navrhovateľa z daných aspektov neexistuje relevantný dôkaz, aby v prípade navrhovateľa malo dochádzať ku zlému zaobchádzaniu s jeho osobou a v prípade vydania na trestné stíhanie, že bude čeliť nespravodlivému súdnemu procesu, nakoľko aj jeho spoluobvineným bolo zaručené právo na spravodlivý súdny proces, teda nie je dôvod domnievať sa, že tomu tak v prípade navrhovateľa nebude.
Rovnako v tejto súvislosti súd poukazuje na nižšie uvedené závery ESĽP v prípade podania sťažnosti zo strany O. a Č. voči Slovenskej republike, nakoľko pri hodnotení prípadu sťažovateľov nastala dokonca obdobná paralela vo vzťahu k navrhovateľovi a to, že súd uviedol, že „pokiaľ ide o svedka E., ktorého svedectvo bolo dôvodom na trestné stíhanie sťažovateľov, údajne zlé zaobchádzanie s ním nepredstavuje dôkaz, že sťažovatelia by boli vystavení zaobchádzaniu nezlučiteľnému s Článkom 3 Dohovoru (v danom prípade navrhovateľom udávané jeho obvinenie zo strany spoluobvineného D..S.. B., ktorý mal byť údajne mučený k priznaniu). Preto súd s prihliadnutím aj na závery ESĽP má za to, že ani navrhovateľom udávaná námietka pod bodom 3 nie je dôvodná.
v bode 5 (odporca sa mal zaoberať tvrdeniami o genocíde v Ingušsku)
K danej námietke súd znova podotýka, že ťarcha dôkazného bremena spočíva predovšetkým na samotnom navrhovateľovi a správny orgán na ňom participuje v tom zmysle, aby v prípade nedostatku niektorých skutkových tvrdení, respektíve rozporov v tvrdeniach navrhovateľa, tieto v záujme náležitého
zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 32 ods. 1 a § 34 ods. 1 Správneho poriadku odstránil. Povinnosť zistiť skutočný stav veci má však odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol.
Odporca vykonal dokazovanie na zistenie danej namietanej skutočnosti, t.j. navrhovateľom tvrdenej genocíde na Ingušskom obyvateľstve v Severnom Osetsku, avšak zo žiadnych listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, aby dochádzalo ku genocíde ingušskej národnostnej menšiny. Teda daná námietka navrhovateľa sa nejaví dôvodná.
* Rovnako k možným obavám udávaných navrhovateľom súd poukazuje nato, že v súvislosti s dôveryhodnosťou záruk v obdobných veciach sa súdy Slovenskej republiky už zaoberali, a to v prípadoch O. a Č., pričom Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu v prípadoch I. B. Č. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. XXXXX/X) a I. F. O. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. XXXXX/XX) ESĽP v rozhodnutí o prijateľnosti zo dňa 14.09.2010 pre porušenie článku 3 Dohovoru, vyhlásil sťažnosti za neprijateľné. Okrem iného súd ohľadne dôveryhodnosti záruk Generálnej prokuratúry RF považoval za významné, že boli poskytnuté generálnym prokurátorom (rovnako ako v posudzovanej veci, pričom záruky boli vyjadrené opätovne a aj iným subjektom a to zástupcom RF pri ESĽP). Súd v predložených materiáloch nenašiel nič, čo by mohlo byť odôvodnene základom pre pochybnosť slovenských orgánov o dôveryhodnosti záruk, že trest smrti bude v prípade sťažovateľov uplatnený. Súd navyše poznamenal, že slovenské orgány a osobitne najvyšší súd správne posúdili, či sú sťažovatelia v prípade vydania do RF vystavení riziku zlého zaobchádzania a uviedol, že rozhodnutie o vydaní konkrétnej osoby na účely jej trestného stíhania nemôže byť založené výlučne na politickej situácii v určitej oblasti v Ruskej federácii a na skutočnosti, že kroky štátu v tomto ohľade boli predmetom medzinárodnej kritiky.
Preto nemožno vyhodnotiť kritiku RF na medzinárodnom poli na ktorú poukazuje navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku a v dôsledku ktorej došlo aj k pozastavenia hlasovacích práv RF v Rade Európy za takú, ktorá by odôvodňovala poskytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle. Dokonca ESĽP mal zato, že ani viaceré medzinárodné informácie o použití násilia ruskou armádou proti civilnému obyvateľstvu nedokazujú existenciu konkrétneho rizika, že so sťažovateľmi bude v prípade vydania zle zaobchádzané. Za relevantné považoval argumenty, že záruky ochraňujúce sťažovateľov pred zaobchádzaním nezlučiteľným s Článkom 3 boli poskytnuté orgánmi členského štátu Rady Európy a zmluvnej strany Dohovoru a že možné nedodržanie týchto záruk by vážne podkopalo dôveryhodnosť tohto štátu.
Záverom ESĽP uviedol, že nenašiel nič, čo by mohlo byť odôvodnene základom pre pochybnosť slovenských orgánov o dôveryhodnosti záruk poskytnutých počas rozhodovacieho procesu ruským generálnym prokurátorom a akceptoval prijatý záver, „ že okolnosti prípadu neodhaľujú podstatné dôvody pre domnienku, že sťažovatelia budú v prípade vydania do Ruska vystavení reálnemu a osobnému riziku mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle Článku 3 Dohovoru.“
Krajskú súd poukazujúc na závery uvedené Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu má za to, že ani v prípade navrhovateľa, rovnako ako v prípade sťažovateľov O. a , nie je dôvodné sa domnievať, že dané záruky budú porušené, že tento bude vystavený v prípade vydania na trestné stíhanie zlému zaobchádzaniu, či už vo väzenskom zariadení alebo počas trestného konania a že jeho právo na spravodlivý súdny proces bude porušené. - S poukazom na vyššie uvedené súd zdôrazňuje, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal aj so závermi uvedenými krajským súdom v ostatnom zrušujúcom rozhodnutí, v ktorom bolo poukazované na rozhodnutie ústavného súdu a to, že prípadnú nepriaznivú všeobecnú situáciu v krajine je potrebné vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach s osobnými okolnosťami vydávanej osoby, pričom existenciu reálneho nebezpečenstva zlého zaobchádzania je potrebné preukázať existenciou reálneho nebezpečenstva s významnou mierou pravdepodobnosti, nie bez akýchkoľvek pochybností, pričom ústavný súd k tomu dodal, že úlohou rozhodujúceho orgánu nebolo preukázať bez akýchkoľvek pochybností tvrdenia navrhovateľa o použitých praktikách proti spoluobvineným, prípadne o mučení jeho osoby v minulosti, ale po dôkladnom posúdení predložených materiálov, po zistení ich relevancie
a v kontexte zistení o všeobecnej situácii v dožadujúcej krajine určiť mieru pravdepodobnosti porušenia práv sťažovateľa v cieľovej krajine v prípade jeho vydania, respektíve návratu.
Súd sa stotožňuje, vzhľadom na súdom uvádzané dôvody k jednotlivým odvolacím námietkam, so záverom ku ktorému dospel aj správny orgán, že neexistujú presvedčivé indície o pravdepodobnosti akejkoľvek hrozby vystavenia navrhovateľa neľudským, či ponižujúcim podmienkam, či hrozbe vážneho bezprávia, tak ako ho definuje zákon o azyle, čím bola splnená aj požiadavka v zmysle vyššie uvedených záverov ústavného súdu. - K samotným predpokladom pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle súd zdôrazňuje ten fakt, že navrhovateľ nikdy vo svojich výpovediach pred správnym orgánom neuviedol, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný alebo že by sa opodstatnene obával prenasledovania z dôvodov vymenovaných v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle. Popisoval len zadržanie príslušníkmi polície a následné bitie z ich strany. Na podmienky udelenia azylu uvádzané v § 8 citovaného zákona poukazovala až jeho právna zástupkyňa, a to prvýkrát vo vyjadrení z 11.10.2013, aj keď navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl na území SR dňa 13.05.2008. Ani táto však tieto bližšie nekonkretizovala.
Z vykonaného dokazovania však nevyplynulo (s poukazom hodnotenie súdu k jednotlivým odvolacím námietkam), aby správny orgán opomenul vyhodnotiť nejaké skutočnosti týkajúce sa neudelenia azylu v zmysle § 8 zákona o azyle.
Podmienkou na udelenie azylu je skutočnosť, že bolo primeraným spôsobom preukázané, že žiadateľ sa obáva prenasledovania pre niektorý z dôvodov ustanovených v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, pričom za prenasledovanie sa na účely tohto zákona považuje závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení vymenovaných v § 2 písm. d) zákona o azyle.
Súd zdôrazňuje, že tvrdenia udávané navrhovateľom ohľadne možných obáv, ktoré špecifikoval vo svojom opravnom prostriedku neboli vzhľadom na vyššie uvedené opodstatnené a nebolo teda dôvodné v prípade navrhovateľa zo strany správneho orgánu mu poskytnúť doplnkovú ochranu.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. Z ním vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporca teda postupoval správne, v súlade so zákonom o azyle, keď podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle tento navrhovateľovi neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákon o azyle. Preto súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní, nemajú preto právo na náhradu trov konania, odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.