Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Tost/37/2013

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Daniela

Hudáka a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Štefana Michálika na neverejnom zasadnutí

konanom 10. júla 2014 v Bratislave, v trestnej veci J. A. A. , o sťažnosti J. A. A.

proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. , z 27. marca 2012, takto

rozhodol:

Podľa sťažnosť vyžiadanej osoby J. A. A.

sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. marca 2012, sp. zn. , bolo

rozhodnuté, že podľa (ďalej len ) vydanie

vyžiadanej osoby J. A. A., nar. X., občana Ruskej Federácie, t.č. vo vydávacej väzbe

v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici, na trestné stíhanie do Ruskej federácie

pre skutky právne posúdené ako trestné činy podľa § 209 ods. 2 (účasť v stabilnej ozbrojenej

skupine a ňou organizovaných útokoch), § 222 ods. 3 (nezákonné nadobudnutie, prenášanie,

predaj, prechovávanie, preprava a nosenie strelnej zbrane, jej hlavných častí, streliva,

výbušnín a výbušných zariadení, spáchané organizovanou skupinou), § 205 ods. 3

(teroristický čin, t. j. príprava výbuchu, ktorý vystraší obyvateľstvo, vyvolá nebezpečenstvo

ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku, so zámerom pôsobenia

na mocenské orgány pri prijímaní rozhodnutí, a to organizovanou skupinou), § 30 ods. 3,

§ 150 ods. 2, písm. a/, písm. e/, písm. ž/, písm. z/ (pokus o zabitie dvoch a viacerých osôb,

spáchaný pre spoločnosť nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou, spriahnutou

s banditizmom, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti nezávislé od tejto osoby), § 30 ods. 3

a § 205 ods. 3 (pokus o teroristický akt, t. j. spôsobenie výbuchu, ktorý vystrašil obyvateľstvo,

vyvolal nebezpečenstvo ohrozenia ľudského života, spôsobenie značnej škody na majetku

a vyvolanie iných ťažkých následkov so zámerom pôsobenia na mocenské orgány

pri prijímaní rozhodnutí, organizovanou skupinou, ktorý nebol dokonaný pre okolnosti

2

nezávislé od tejto osoby, § 105 ods. 2 písm. a/, písm. e/, písm. z/, písm. ž/ (zabitie,

t. j. úmyselné spôsobenie smrti dvom a viacerým osobám, spáchané pre spoločnosť

nebezpečným spôsobom, organizovanou skupinou spojenou s banditizmom) Trestného

zákona Ruskej federácie v znení federálneho zákona č. 63-FZ zo dňa 13. júna 1996

je prípustné.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. , z 27. marca 2012 podal

riadne, v zákonom stanovenej lehote sťažnosť obvinený, ktorú odôvodnil prostredníctvom

svojho obhajcu. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že jeho vydanie považuje

za neprípustné z dôvodu, že ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie

azylu a jeho vydaním dôjde k porušeniu jeho základných práv, konkrétne práva na zákaz

mučenia a práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením, sp. zn. ,

z 12. júna 2012 podľa tak, že sťažnosť vyžiadanej osoby

zamietol ako nedôvodnú.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením, č.k. -38,

z 23. augusta 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obvineného J. A. A., zast. advokátom

JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť mučený ani

podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16.

ods. 2 a práva nebyť mučený ani podrobený krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu,

sp. zn. , z 12. júna 2012.

J. A. A. namietal v postupe krajského súdu a najvyššieho súdu v rámci extradičného

konania porušenie svojho základného práva garantovaného a dohovorom,

keďže podľa jeho vyjadrenia postačovalo na vyrovnanie sa s medzinárodným záväzkom

non-refoulement iba predloženie diplomatických záruk zo strany Ruskej federácie. Podľa

vyjadrenia J. A. A., najvyšší súd sa neoboznámil s obsahom spisu z azylového konania

a s doplnením odôvodnenia sťažnosti z mája 2012 (listinné dôkazy o porušovaní ľudských

práv v Ruskej federácii v trestných konaniach týkajúcich sa trestnej činnosti terorizmu). J. A.

A. uviedol v sťažnosti, že podstatnými skutočnosťami, ktoré preukazujú vážne obavy, že jeho

vydaním dôjde k porušeniu jeho základného práva garantovaného a

3

dohovoru, ako aj k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 46 ods. 1

a Dohovoru, sú jednak konkrétne skutočnosti týkajúce sa osoby

obvineného a predmetného trestného konania, ako aj všeobecné skutočnosti týkajúce

sa situácie v Ruskej federácii s dôrazom na územie Severného Kaukazu, kde má byť J. A. A.

vydaný.

Ústavný súd rozhodol nálezom, sp. zn. -68, z 2. októbra 2013,

v ktorom vyslovil porušenie základného práva obvineného zaručeného ,

ako aj práva obvineného zaručeného čl. 3 dohovoru a v zmysle čl. 127 ods. 2 prvej vety

v spojení s ustanovením a rozhodnutie najvyššieho súdu

zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd v náleze poukázal na skutočnosť, že úlohou všeobecného súdu bolo určiť

mieru pravdepodobnosti porušenia práv obvineného v cieľovej krajine v prípade jeho vydania

v kontexte zistení o všeobecnej situácii v dožadujúcej krajine a po dôkladnom posúdení

predložených materiálov - tzv. „substantial ground test“, t.j. test domnienok vážnych

dôvodov. Najvyšší súd by mal posúdiť, či sú poskytnuté záruky Generálnej prokuratúry

Ruskej federácie dostatočne konkrétne, teda vzťahujúce sa priamo na osobnú situáciu J. A.

A.; či Ruská federácia v minulosti v obdobných prípadoch extradície záruky poskytnuté SR

dodržala; aké sú možnosti týkajúce sa konkrétnych kontrolných mechanizmov overenia

poskytnutých záruk, či už priamymi diplomatickými cestami, alebo prostredníctvom

monitorovacích mechanizmov medzivládnej povahy; a aký je trend postupu kompetentných

mocenských orgánov ruskej strany v prípadoch podozrení z použitia neprípustných praktík

zlého zaobchádzania. Napokon Ústavný súd zhodnotil ako formalistickú interpretáciu

ustanovenia v okolnostiach prípadu obvineného, na základe ktorej bola

bez ďalšieho vyhodnotená druhá žiadosť sťažovateľa o azyl ako žiadosť opakovaná.

Obhajca obvineného zaslal súdu 9. júla 2014 podanie, ktoré označil ako doplnenie

sťažnosti o ďalšie dôkazy preukazujúce obavy sťažovateľa zo zákazu mučenia a z porušenia

spravodlivého procesu v prípade vydania do Ruskej federácie, osobitne preukazujúce obavy

z porušenia zásad nestrannosti a nezávislosti súdov.

V písomne doplnenej sťažnosti uviedol, že obavy sťažovateľa z mučenia okrem

už predložených dôkazov dokladajú tiež článkom dostupným na internete

4

z 28. decembra 2011 na webovej stránke www.kavkaz-uzel.ru/articels/198431/,

ako aj prehlásením ľudskoprávnej organizácie „MAŠR“, oba dokumenty v ruskom jazyku.

Uvedené dokumenty sa týkajú vyjadrenia všeobecných aj konkrétnych obáv

sťažovateľa z porušenia jeho práv v prípade jeho vydania do Ruskej federácie. Konkrétne

prehlásenie organizácie „MAŠR“ z 18. decembra 2008 osobitne obsahuje vyjadrenie

k osobám, ktoré sú spoluobvinené so sťažovateľom v predmetnej trestnej veci, pre ktorú žiada

vydať sťažovateľa Ruská federácia.

Sťažovateľ považuje za dôležité uviesť, že nemá žiadnu dôveru v pozitívny výsledok

azylového konania, ktoré sa týka jeho osoby, s ohľadom na doterajší priebeh jeho azylového

konania, ako aj s ohľadom na všeobecne dostupné poznatky o výsledkoch azylových konaní

v podobných prípadoch na Slovensku. Sťažovateľ však využil nástroj ochrany v rámci

azylového konania z dôvodu, že má skutočnú obavu z mučenia v prípade jeho vydania

do Ruskej federácie a je mu zrejmé, že ak by stiahol svoju azylovú žiadosť, mohol by byť

taký jeho akt vnímaný ako dobrovoľné vzdanie sa ochrany jeho práv.

Sťažovateľ v podaní považuje za podstatné poukázať súdu, že má dôvodné obavy,

že súdy, ktoré budú rozhodovať o „jeho obvinení/obžalobe“ v Severnom Osetsku

(v Ruskej federácii) nebudú konať nezávisle a nestranne, a teda aj z tohto dôvodu bude trestné

konanie vedené v Ruskej federácii v rozpore s článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských

práv a slobôd. Tieto svoje obavy sťažovateľ opiera o správy medzinárodných organizácií,

ktoré sa venujú sledovaniu situácie rešpektovania ľudských práv v republikách Ruskej

federácie. Uvedené správy sú v prílohe tohto podania, pričom sú zvýraznené tie časti týchto

správ, ktoré osobitne poukazujú na porušenie nestrannosti a nezávislosti súdov, osobitne

v krajinách Severného Osetska a Ingušska.

Sťažovateľ zároveň zaslal s podaním ako prílohy správy medzinárodných organizácií

na ochranu ľudských práv k situácii ľudských práv v republikách Ruskej federácie s dôrazom

na nestrannosť a nezávislosť súdov.

Prílohou sťažnosti je aj list vyžiadanej osoby adresovaný Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa preskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému mohol sťažovateľ podať sťažnosť

ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že sťažnosť J. A. A.

nie je dôvodná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti si je vedomý toho,

že vo veci došlo ku kolízii extradičného a azylového konania. Ale podľa názoru najvyššieho

súdu správne konanie podľa zákona o azyle, ktoré vykonáva Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky a súdne konanie o prípustnosti vydania sú dve samostatné a vzájomne

nepodmienené konania a každé konanie sleduje iný účel. Súd rozhodujúci o prípustnosti

vydania obligatórne zisťuje či osoba, o ktorej vydanie ide, požiadala o udelenie azylu a akým

výsledkom bolo azylové konanie skončené. Pokiaľ by súd zistil, že žiadateľovi bol udelený

azyl, musel by vysloviť neprípustnosť vydania. V opačnom prípade, teda v prípade

zamietnutia žiadosti, nie je ale viazaný skutkovými a právnymi závermi uvedenými

v rozhodnutiu správneho orgánu a otázku, či by vydaním nedošlo k porušeniu zásady

non-refoulement v zmysle čl. 33 zmluvy o právnom postavení utečencov v spojení s čl. 2, 3

a 6 zmluvy, resp. či nie sú dané iné dôvody neprípustnosti vydania, je potrebné posudzovať

samostatne.

Napriek odlišnému názoru najvyššieho súdu a ústavného súdu na kolíziu extradičného

azylového konania najvyšší súd, aby postupoval v súlade so závermi uvedenými v náleze

ústavného súdu v odôvodnení rozhodnutia poukáže na niektoré aspekty azylového konania.

Na obvineného bol vydaný príkaz na zatknutie 9. júla 2010. Na území Slovenskej

republiky bol zadržaný 20. januára 2011 a do predbežnej väzby bol vzatý 21. januára 2011.

Trestná činnosť mala byť páchaná vo februári 2006 až jún 2006. Z konštatovaného vyplýva,

že obvinený je vo väzbe už 3,5 roka a od spáchania trestných činov, pre ktoré má byť vydaný

už ubehla doba 8 rokov.

Azylové konanie trvá neprimerane dlhú dobu a nie je možné vzhľadom na skutočnosť,

akú dlhú dobu trvá, čakať na jeho skončenie. Jedenkrát požiadal J. A. A. o poskytnutie

doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky 13. mája 2008 pod menom D. F. O.. J. A.

A. nebol udelený azyl. Vec bola právoplatne skončená 18. novembra 2010.

6

Druhýkrát J. A. A. požiadal o udelenie azylu 9. decembra 2010. Správny orgán

6. septembra 2011 vydal rozhodnutie o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany

na území Slovenskej republiky. Krajský súd v Košiciach zrušil prvostupňové rozhodnutie

a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. 28. júna 2012 správny orgán vydal

rozhodnutie o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území Slovenskej

republiky. Proti uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok J. A. A.. Krajský súd

v Košiciach rozhodnutím z 23. októbra 2012 rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach zrušil

rozhodnutie migračného úradu 28. júna 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 28. novembra

2013 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad vo veci rozhodol tak, že J. A.

A. neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. apríla 2014 rozhodol tak, že zrušil

rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

Z konštatovaného vyplýva, že celková dĺžka azylového konania vo veci A. A. J.

je neprimerane dlhá a trvá už viac ako 6 rokov.

Súdy pri rozhodovaní sa musia riadiť základnými zásadami

a jednou zo základných zásad je aj zásada zákonného trestného procesu zakotvená v § 2 ods. 7

Táto zásada vyjadruje požiadavku spravodlivého prejednania veci nezávislým

a nestranným súdom v primeranej lehote. Táto požiadavka vyplýva aj z

Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V neposlednej miere táto požiadavka vyplýva

aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP. V

je upravená zásada oficiality a prednostného a urýchleného vybavenia väzobných vecí.

V danom prípade je obvinený vo väzbe už 3,5 roka. S poukazom na zásady zakotvené v § 2

ods. 6, ods. 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky už nemôže čakať na skončenie

azylového konania vo veci J. A. A., pretože v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

by došlo k prieťahom v konaní a porušeniu základných zásad

zakotvených v ustanovení ,

7

Je potrebné poukázať aj na to, že dĺžka vydávacej väzby nie je zo zákona obmedzená.

Zo stanovísk ESĽP však vyplýva, že ak sa extradičné konanie nevedie s primeranou

rýchlosťou zaniká aj zákonnosť vydávacej väzby. Napríklad vo veci Quinu proti Francúzsku

ESĽP považoval vydávaciu väzbu trvajúcu dva roky za neprimeranú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na tú skutočnosť, že v extradičnom

konaní je potrebné rozlišovať 2 štádiá konania. Na tieto skutočnosti poukázal v zrušujúcom

rozhodnutí aj ústavný súd. Prvé štádium konania je rozhodovanie súdu o prípustnosti vydania.

Toto rozhodnutie je vo vzťahu ku konkrétnemu trestnému činu, nie k účelu vydania. Súd

rozhoduje o tom, či je prípustné vydanie pre daný skutok (trestný čin), nerozhoduje o tom,

či je prípustné vydanie na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Vyplýva to zo zásady

špeciality, ktorá sa vzťahuje na konkrétne trestné činy (skutky). Konečnou a záverečnou fázou

extradičného konania je rozhodovanie o povolení vydania, o ktorom rozhoduje minister

spravodlivosti. Ustanovenie vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister

spravodlivosti odmietnuť povolenie vydania, aj keď súd vyslovil jeho prípustnosť. Tieto dve

štádiá v extradičnom konaní treba rozlišovať a brať do úvahy.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd by nemal skúmať okolnosti týkajúce

sa porušenia základného práva obvineného nebyť mučený ani podrobovaný krutému,

neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu v rámci rozhodovania

o prípustnosti vydania do cudziny. Prípadné porušenie namietaného práva môže skúmať iba

minister spravodlivosti, a to v rámci rozhodovania o povolení vydania vyžiadanej osoby.

Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto prípade má najvyšší súd odlišný názor

na posudzovanie veci ako ústavný súd. Najvyšší súd ale musí postupovať v súlade s názorom

ústavného súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí. Preto v ďalšej časti odôvodnenia

najvyšší súd poukáže na niektoré skutočnosti, ktoré vyplývajú z rozhodovacej činnosti ESĽP

v danej problematike.

Na základe sťažnosti J. A. A. podanej dňa 15. júna 2012 na Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), ktorou namietal podľa článku 3 Dohovoru o ochrane základných

slobôd a ľudských práv, že v prípade jeho vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie

by mu hrozilo riziko mučenia, ESĽP rozhodol dňa 18. júna 2012 o predbežnom opatrení,

na základe ktorého nemôže byť J. A. A. vydaný do Ruskej federácie.

8

K námietke, že najvyšší súd vykonal nedostatočne test domnienok vážnych dôvodov,

ktorá vylučuje poskytnutie účinnej ochrany práv J. A. A. v extradičnom konaní, najvyšší súd

preskúmal ľudsko-právny aspekt ako aj dostatočnosť záruk v intenciách judikatúry Súdneho

dvora EÚ (ďalej len “Súd“) a považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Na základe dožiadania Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

zo 14. januára 2011, Generálna prokuratúra Ruskej federácie, ktorá je ústredným orgánom

pre záležitosti extradície, poskytla Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky listom

č. 87-260-10 z 2. februára 2011 (list námestníka generálneho prokurátora Ruskej federácie

adresovaný ministerke spravodlivosti SR) konkrétne záruky týkajúce sa J. A. A. v tom smere,

že podľa noriem medzinárodného práva obvinenému budú poskytnuté všetky možnosti

ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú

dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa § 3 Európskej konvencie

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a taktiež príslušných konvencií OSN, Rady

Európy a ich protokolov. Zároveň uviedla, že podľa .1 Ruskej

federácie sa trest smrti neudeľuje osobe, ktorá bola vydaná cudzím štátom na trestné stíhanie

do Ruskej federácie v súlade s medzinárodnou zmluvou Ruskej federácie alebo na základe

princípu obojstrannej dohody, ak podľa zákonodarstva iného štátu, ktorý osobu vydáva,

sa za spáchaný trestný čin touto osobou s trestom smrti nepočíta, alebo ak je neudelenie trestu

smrti podmienkou vydania, alebo jej nemôže byť udelený trest smrti z iných dôvodov.

Generálna prokuratúra Ruskej federácie rovnako zaručila, že cieľom vydania

nie je prenasledovanie z politických, rasových, národnostných, náboženských dôvodov

ani z dôvodu politických názorov. V zmysle záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie

bude J. A. A. stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré Generálna

prokuratúra Ruskej federácie žiada jeho vydanie, a po skončení trestného stíhania,

alebo súdneho konania, a v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku - po vykonaní trestu

môže opustiť územie Ruskej federácie. Zároveň bolo zaručené, že J. A. A. taktiež nebude

vydaný, vyslaný alebo odovzdaný tretiemu štátu bez súhlasu kompetentných orgánov

Slovenskej republiky. Ide o konkrétne záruky vzťahujúce sa k osobe J. A. A., nie všeobecné.

Tieto isté skutočnosti konštatoval aj zástupca ruskej federácie pri ESĽP v liste

z 12. októbra 2012 adresovanému Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Najvyšší súd považuje uvedené záruky poskytnuté vo vzťahu k osobe J. A. A.

za dostatočne špecifikované, určité a dôveryhodné. Z hľadiska hodnotenia ich formálnej

stránky boli poskytnuté oprávnenou osobou, v primeranej forme a vzťahujú sa na konkrétnu

9

osobu - J. A. A.. Záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie obsahujú

záväzok štátu požadujúceho vydanie. Najvyšší súd vzal do úvahy aj skutočnosť,

že obvinenému nebude v prípade jeho vydania uložený trest smrti, nakoľko Listina

základných práv a slobôd vo svojom čl. 6 ods. 2 stanovuje, že sa trest smrti nepripúšťa,

a právne vzťahy medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou sa v tejto oblasti riadia

Európskym dohovorom o vydávaní z 13. decembra 1957 (oznámenie č. ), ktorý

umožňuje odmietnuť vydanie obvineného pre prípad, že druhá strana neposkytne dostatočné

uistenie o tom, že na vydávanom nebude trest smrti vykonaný, je také uistenie potrebné

považovať za podmienku vydania obvineného.

Podľa dostupných informácií, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky

nedisponuje informáciami týkajúcimi sa postupu kompetentných orgánov Ruskej federácie

v prípadoch podozrení z použitia neprípustných praktík zlého zaobchádzania a preto ani nemá

informáciu o možnostiach týkajúcich sa konkrétnych kontrolných mechanizmov overenia

poskytnutých záruk, keďže v minulosti nebolo realizované vydanie osoby do Ruskej federácie

na základe poskytnutých záruk.

Najvyššiemu súdu nie známy žiaden konkrétny a preukázaný prípad porušenia

poskytnutých záruk zo strany Ruskej federácie.

Najvyšší súd konštatuje, že situáciu v Ruskej federácii je potrebné vyhodnotiť

vo vzájomnej súvislosti s osobnými okolnosťami žiadateľa. Pri posudzovaní reálnej hrozby

porušenia ľudských práv a základných slobôd A. J. je potrebné vychádzať z konkrétnych

podmienok, za ktorých je o vydanie žiadané. Otázku prípustnosti vydania nemožno opierať

výlučne o politickú situáciu na území dožadujúceho štátu a negatívnu kritiku tohto štátu

zo strany medzinárodnej verejnosti. Práve v týchto súvislostiach, teda k otázke konkrétneho

nebezpečenstva hroziaceho priamo A. J. neboli predložené žiadne tomu nasvedčujúce

informácie.

Pokiaľ ide o správu Amnesty International, na ktorú odkazuje A. J. A. a údajné

mučenie A. J. A. políciou počas sedemdňového zadržania v Ingušsku, Najvyšší súd poukazuje

na list zástupcu Ruskej federácie pred Súdom z 12. októbra 2012, z ktorého v nadväznosti

na informácie poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie vyplýva, že A. J. v roku

2007 nebol zadržaný vyšetrovacími orgánmi alebo zadržaný v Ingušsku. Z uvedeného teda

vyplýva, že informácia uvedená v Amnesty International nebola pravdivá, bola zavádzajúca.

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že delegácia CPT

od 27. apríla do 6. mája 2011 vykonala návštevu severokaukazskej oblasti Ruskej federácie

a odporučila Ruskej federácii niektoré odporúčania. Medziiným výzva smerovala aj k tomu,

aby boli prijaté rozhodne opatrenia na boj proti mučeniu a iným formám zlého zaobchádzania.

Prijaté opatrenia musia zahŕňať jasné a pevné posolstvo „pri nulovej toleranciii“ k zlému

zaobchádzaniu všetkými príslušníkmi orgánov presadzovania práva a bezpečnostných agentúr

pôsobiacich okrem iných aj Severoosetskej republike. Podobné opatrenia mali byť prijaté

aj vo vzťahu k sudcom. Odporúčania CPT smerovali aj k podmienkam výkonu väzby a trestu.

Po návšteve CPT a navrhovaných opatreniach vláda Ruskej federácie prijala opatrenia

vo vzťahu k plneniu odporúčaní CPT. Boli prijaté opatrenia na zlepšenie podmienok výkonu

väzby a trestu odňatia slobody. Vláda Ruskej federácie prijala novú koncepciu rozvoja

väzenského systému do r. 2020, podľa ktorej sa zavádzajú nové formy realizácie kontaktov

obvinených s vonkajším svetom.

Delegácia CPT uskutočnila opätovnú návštevu Ruskej federácie od 9. júla

do 19. júla 2013, aby preverila plnenie uvedených odporúčaní z predchádzajúcich návštev.

Správa CPT o návšteve v júli 2013 nebola doteraz zverejnená a jej závery vrátane odporúčaní

nie sú zatiaľ verejne prístupné.

V predchádzajúcich častiach odôvodnenia uznesenia sú uvedené konkrétne záruky

poskytnuté Ruskou federáciou, vzťahujúce sa k osobe vyžiadanej osoby. Zo správy CPT

vyplýva, že delegácia preverovala situáciu v oblastiach výkonu súdnictva, výkonu väzby,

výkonu trestu odňatia slobody, v oblasti kde bude A. A. J. pravdepodobne vykonávať výkon

väzby a bude vykonané súdne konanie. Aj v tomto prípade vláda Ruskej federácie opatrenia

k zlepšeniu podmienok výkonu väzby a trestu prijala.

Ústavný súd v zrušujúcom rozhodnutí vyslovil názor vo vzťahu k prílohám sťažnosti

obhajcu obvineného k podanej sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn.

, z 27. marca 2012, že najvyšší súd odignoroval predmetný materiál s prílohami

a k tomu najvyšší súd uvádza, že všetky materiály, ktoré boli uvedené v prílohách boli

datované dátumami pred aprílom 2012 a staršieho dáta a preto vzhľadom na konkrétne záruky

dané generálnym prokurátorom ruskej federácie konkrétne vyžiadanej osobe a na opatrenie

prijaté vládou Ruskej federácie po kontrole CPT strácajú týmito orgánmi akékoľvek

opodstatnenie.

11

Podstatné v tejto súvislosti je, že Ruská federácia je členským štátom Rady Európy,

ktorej poslaním je ochrana, monitorovanie a presadzovanie ľudských práv. Navyše Ruská

federácia bola zvolená Valným zhromaždením OSN za nového člena do Rady OSN

pre ľudské práva dňa 12. novembra 2013. Ruská federácia nie je štátom, kde by dochádzalo

k hrubému, masovému a systematickému porušovaniu ľudských práv, ktorá by úplne

znemožňovala akúkoľvek trestnú spoluprácu. Takisto nie je dôvod domnievať sa, že by Ruská

federácia nebola schopná zaručiť dodržiavanie práv osoby, vo vzťahu ku ktorej poskytla

takýto medzinárodný záväzok, nakoľko Generálna prokuratúra Ruskej federácie vykonáva

aj dohľad nad väzenskými podmienkami.

Zásadne je treba mať za to, že štát žiadajúci o vydanie osoby k trestnému stíhaniu

si je vedomý významu takéhoto uistenia. Aj v prípade, že by k porušovaniu ľudských práv

v žiadajúcom štáte bežne dochádzalo, nemožno pri súčasnom poskytnutí vyššie popísaných

záruk dospieť bez ďalšieho k záveru, že konkrétne osobe, o ktorej vydanie je žiadané, také

porušenie ľudských práv hrozí. Ústavný súd Slovenskej republiky nepodložene spochybnil

význam záruk poskytnutých ruskou stranou len s odkazom na všeobecnú úroveň ochrany

ľudských práv v krajine, bez ohľadu na konštantnú judikatúru ESĽP. Uvedené je v priamom

rozpore s konštantnou judikatúrou ESĽP. V niektorých rozhodnutiach ESĽP priamo uviedol,

že samotná možnosť zlého zaobchádzania za okolností podobných prípadom predmetných

sťažností nie je ako taká postačujúca na vyvolanie porušenia čl. 3 (viď Šamajev a ďalší verzus

Gruzínsko a Rusko). Záruky ochraňujúce sťažovateľov pred zaobchádzaním nezlučiteľným

s čl. 3 boli poskytnuté orgánmi členského štátu Rady Európy a zmluvnej strany dohovoru

a možné nedodržanie týchto záruk by vážne podkopalo dôveryhodnosť tohto štátu. Pritom

záver o nedôveryhodnosti uistenia je treba podložiť konkrétnymi zisteniami, ktoré

by k spochybneniu ich vierohodností mali viesť. K takému záveru by tak bolo možné dospieť

v prípade zistenia, že Ruská federácia už v minulosti podobné uistenia v iných prípadoch

nedodržala, napr. neumožnila vydávajúcej strane návštevy obvineného v zariadení, kde bol

obmedzený na slobode a rozhovor s ním bez prítomnosti ďalších osôb. Ďalším dôvodom

pre taký záver by mohla byť taká politická zmena v krajine žiadajúcej o vydanie, ktorá

by poskytnuté záruky výrazne spochybnila (napr. prevzatie moci totalitnou vládou,

vypuknutie občianskej vojny a pod.). Tento vývoj však v Ruskej federácii nenastal.

Najvyšší súd poukazuje na záruky, ktoré európsky súd pre ľudské práva uznal

v prípade Č. a I.. ESĽP uznal záruky, ktoré slovenským orgánom poskytol generálny

prokurátor Ruskej federácie, za dostatočné. V tomto ohľade ESĽP poukázal na to,

12

že na sťažovateľov nebude aplikovaný trest smrti a nebudú podrobení zaobchádzaniu, ktoré

by bolo v rozpore s Dohovorom. Zároveň zobral do úvahy záruky, že sťažovateľom bude

garantované právo na spravodlivé súdne konanie, vrátane pomoci advokáta, prípadne

tlmočníka. Pri posúdení dôveryhodnosti záruk ESĽP považoval za významné, že boli

poskytnuté generálnym prokurátorom, ktorý v rámci ruského systému dohliada nad činnosťou

všetkých prokurátorov v Ruskej federácii, vrátane argumentácie prokurátora k prípadu

pred súdmi (pozri tiež, mutatis mutandis, Šamajev a ďalší v. Gruzínsko a Rusko). ESĽP

navyše poznamenal, že slovenské orgány a osobitne najvyšší súd správne posúdili riziko

zlého zaobchádzania v prípade vydania do Ruskej federácie. ESĽP nepovažoval za svojvoľný

alebo inak neakceptovateľný ich záver, že dokumenty a skutočnosti, na ktoré sa odvolávali

sťažovatelia nedokazujú, že vydanie pre nich predstavuje osobnú hrozbu. Zdôraznil,

že v konaní pred ESĽP sťažovatelia nepredložili žiadny dokument podporujúci ich tvrdenie,

že s pánom Š. bolo po vyhostení do Ruskej federácie zle zaobchádzané, z predložených

dokumentov zároveň nevyplýva, že by bol takýto dôkaz predložený v konaní

pred slovenskými súdmi. ESĽP pripomenul, že samotná možnosť zlého zaobchádzania

za okolností podobných prípadom predmetných sťažností nie je ako taká postačujúca

na vyvolanie porušenia článku 3. ESĽP považoval za relevantné, že záruky ochraňujúce

sťažovateľov pred zaobchádzaním nezlučiteľným s článkom 3 boli poskytnuté orgánmi

členského štátu Rady Európy a zmluvnej strany Dohovoru, a že možné nedodržanie týchto

záruk by vážne podkopalo dôveryhodnosť tohto štátu. ESĽP ďalej zobral do úvahy záruku,

že v prípade odsúdenia sťažovateľov a uloženia im trestu odňatia slobody bude slovenské

veľvyslanectvo v Rusku informované o mieste, kde bude druhý sťažovateľ držaný a poverená

osoba z tohto diplomatického zboru ho bude môcť navštíviť a hovoriť s ním bez prítomnosti

tretej osoby. V prípade Gasajev v. Španielsko (rozhodnutie zo 17. februára 2009) ESĽP

považoval za relevantnú podobnú záruku pripúšťajúcu monitorovanie prostredníctvom stálej

misie vydávajúceho štátu, či budú po vydaní sťažovateľa dodržané záruky ruských orgánov,

že článok 3 bude rešpektovaný.

Najvyšší súd poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP Veľkej komory z 12. apríla 2005

prípad Šamajev a ďalší proti Gruzínsku a Rusku, v ktorom sa tak isto konštatuje, že iba

možnosť zlého zaobchádzania sama o sebe nemala za následok porušenie článku 3 Dohovoru

s Gruzínskom, keď gruzínske úrady obdržali v tomto zmysle záruky od ruskej strany. Súd

uviedol, že dokumenty a správy rôznych medzinárodných organizácií poskytujú síce detailné

ale len veľmi všeobecné informácie o aktoch násilia páchaných ozbrojenými silami a Ruskej

federácie na civilnom obyvateľstve Čečenska, nepreukazujú však, že by vydanie znamenalo

13

osobnú hrozbu pre vydaných sťažovateľov. Súd pripísal Generálnej prokuratúre Ruskej

federácie významnú úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti poskytnutých záruk.

V posudzovanom prípade je z hľadiska judikatúry ESĽP predovšetkým významné,

že v prípade pána J. A. A. boli záruky poskytnuté orgánmi členského štátu Rady Európy

a zmluvnej strany Dohovoru, pričom možné nedodržanie týchto záruk by vážne podkopalo

dôveryhodnosť tohto štátu; že boli poskytnuté generálnym prokurátorom, ktorý v rámci

ruského systému dohliada nad činnosťou všetkých prokurátorov v Ruskej federácii;

a že dokumenty a skutočnosti, na ktoré sa odvoláva pán J. nedokazujú, že vydanie pre neho

predstavuje osobnú hrozbu.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania bral do úvahy aj to, že minister

spravodlivosti Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 29. mája 2014 rozhodol

podľa o povolení vydania občana Ruskej federácie A. Š. Č. do Ruskej

federácie pre trestný čin banditizmu podľa článku 209 č. 2 siahnutia na život pracovníka

orgánu právnej ochrany podľa č. 317, lúpeže podľa čl. 162 č. 3 s krádeže zbrane skupinou

osôb podľa článku 226 č. 4 písm. b/ trestného zákonníka Ruskej federácie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci

Chankayev proti Azerbaijanu (rozsudok zo 14. novembra 2013), ktorým ESĽP pripísal

podstatný význam skutočnosti, že prípad sa týkal vydania do zmluvného štátu, ktorý podpísal

Dohovor, a teda sa zaviazal zabezpečiť základné ľudské práva a slobody.

K sťažnosti vyžiadanej osoby a k pripojeným prílohám ku sťažnosti najvyšší súd

uvádza, že vyžiadaná osoba v liste adresovanom najvyššiemu súdu uvádza najmä tie

skutočnosti, že je nezákonne trestne stíhaná, nezákonne je vo väzbe. Tieto skutočnosti

pri rozhodovaní o prípustnosti vydania najvyšší súd nemôže vyhodnocovať. Najvyšší súd

zistil z predložených správ tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré podávali medzinárodné

organizácie na ochranu ľudských práv k situácii rešpektovania ľudských práv v republikách

Ruskej federácie s dôrazom na nestrannosť a nezávislosť súdov, najmä správy Amnesty

International 203, správy Rady Európy z 24. januára 2013, správy výboru proti mučeniu

pri OSN z 11. decembra 2012, že sú známe niektoré všeobecné údaje, ktoré okrem iného

opisujú podmienky vo väzniciach a označujú ich za zlé. Správy medzinárodných organizácií

a mimovládnych organizácií sú správami v rovine všeobecnej a nevzťahujú sa na konkrétnu

vyžiadanú osobu aj keď sú negatívne na celkovú situáciu Ruskej federácii v danej oblasti.

14

Predmetné správy ale nemôžu byť postavené nad záruky, ktoré konkrétne k vyžiadanej osobe

J. A. A. poskytla vláda Ruskej federácie, generálny prokurátor Ruskej federácie a zástupca

Ruskej federácie pri ESĽP.

Sťažnosť A. J. nebola dôvodná, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

o prípustnosti vydania.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 10. júla 2014

JUDr. Daniel H u d á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová