Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 129/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2018

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23 ods. 5,

a v spojení s ,

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministerky spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení vydania

do Ruskej federácie a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv podľa a

a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018

p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. O d k l a d á vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 do právoplatnosti rozhodnutia

o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.

3. Sťažnosť vo zvyšnej časti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2018 doručená sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23 ods. 5,

a (ďalej len „“) v spojení

s , a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení

vydania do Ruskej federácie (ďalej len „namietané

rozhodnutie o povolení vydania“).

2. Sťažovateľ súčasne navrhuje ústavnému súdu vydanie dočasného opatrenia –

odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a žiada o prednostné vybavenie sťažnosti podľa § 26 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dňa 09.12.2010 požiadal sťažovateľ

o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračným úradom svojím postupom

potvrdil, že nejde o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, keďže sa meritórne venuje tejto

žiadosti o azyl a nezastavil azylové konanie z dôvodu už rozhodnutej veci podľa § 19 ods. 1

písm. i) o azyle (znenie účinné do 19. júla 2015).“. Sťažovateľ

ďalej uvádza, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej

len „migračný úrad“) mu rozhodnutím ČAS: MU-651-148/PO-Ž-2010 z 28. novembra 2013

azyl neudelil, predmetné rozhodnutie však bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. apríla 2014 zrušené a vec vrátená

migračnému úradu na ďalšie konanie. Nasledujúcim rozhodnutím migračného úradu

ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 z 5. mája 2015 bolo opätovne rozhodnuté o neudelení

azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 5. októbra 2015 bolo predmetné rozhodnutie migračného

úradu potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ označené rozhodnutie krajského

súdu napadol odvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

sp. zn. z 9. februára 2016, ktorým napadnutý rozsudok krajského

súdu zmenil, a to tak, že rozhodnutie migračného úradu z 5. mája 2015 zrušil a vec

vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím migračného úradu

ČAS: MU-651-252/PO-Ž-2010 z 28. septembra 2016 bolo rozhodnuté o neudelení azylu

a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa. Na základe podanej správnej žaloby

bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017 zrušené a vec mu vrátená na nové konanie.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa nebolo do dňa spísania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu

azylové konanie vo veci žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu právoplatne ukončené.

4. V sťažnosti sťažovateľ dôvodí: «Čl. 3 Dohovoru, ako aj z čl. 15 ods. 1 a čl. 16

ods. 2 vyplýva zákaz štátu vydať osobu, ak existujú vážne

domnienky, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo

podrobenia krutému trestu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

). Z vyššie uvedených čl. potom podľa nášho názoru vyplýva tiež povinnosť

štátu zabezpečiť, aby osoba, ktorá vzniesla námietku proti svojmu vydaniu založenú na čl. 3

Dohovoru, a , nebola do takéhoto štátu vydaná počas

konania/í, v ktorých sa posudzuje adekvátnosť jej námietok, a ktorých výsledok by v súlade

s Dohovoru a a mohol predstavovať prekážku

vydania. V opačnom prípade by tieto konania stratili požadovaný účinok - nevydanie osoby

do štátu, kde by bol ohrozený jej život a zdravie. Sťažovateľ v azylovom konaní (MU-651-

252/PO-Ž-2010) vzniesol námietku porušenia čl. 3 Dohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2

v prípade jeho návratu do Ruskej federácie. Táto námietka

je v azylovom konaní relevantná, pretože je významná z hľadiska naplnenia pojmu

„prenasledovanie" ( o azyle), obavy z ktorého

sú relevantné pre splnenie podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.»

5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje takto: „Z čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1

vyplýva požiadavka, aby rozhodnutia, ktorými je zasahované

do práv a slobôd individuálnych osôb zo strany štátnej moci, boli odôvodnené. Iba takým

spôsobom možno vždy preskúmať úvahy príslušného orgánu a dozvedieť sa dôvody,

pre ktoré rozhodol tak ako rozhodol. Podľa ustanovenia § 510 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku je Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky iným orgánom rozhodujúcim

o právach a slobodách sťažovateľa. Je faktom, že pri rozhodovaní o povolení vydania

cudzinca do zahraničia v rámci extradície disponuje pomerne širokou voľnou úvahou.

Voľná úvaha však neznamená právo príslušného orgánu rozhodovať svojvoľne. Napriek

tomu je zrejmé, že Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky by mala v danej situácii

posudzovať celý prípad ako aj ďalšie okolnosti a vyhodnocovať, či nie sú dané podmienky

na nevydanie osoby do zahraničia. Úvahy Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky

o tom, prečo nevyužila svoje právo alebo naopak prečo ho využila, resp. prečo rozhodla

tak ako rozhodla, musia byť nevyhnutným obsahom odôvodnenia rozhodnutia Ministerky

spravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu v predmetnom prípade náležité

odôvodnenie rozhodnutia absentuje. Z odôvodnenia rozhodnutia Ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, či sťažovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky podľa

ustanovenia a ani prečo Ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky rozhodla tak, ako rozhodla. V odôvodnení predmetného rozhodnutia

sa Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky nevysporiadala ani s námietkou obhajcu

sťažovateľa (túto námietku vzniesol v podaní zo dňa 6. apríla 2016), že prebiehajúce

azylové konanie predstavuje právnu prekážku dokončenia extradičného konania,

teda vydania rozhodnutia o povolení vydania sťažovateľa. S ohľadom na vyššie uvedené

sme preto toho názoru, že napádané rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej

republiky je samo o sebe arbitrárne a nepreskúmateľné. Nedostatky odôvodnenia porušujú

právo sťažovateľa podľa a sú v priamom rozpore

s požiadavkou právneho a demokratického štátu podľa Slovenskej

republiky. Za rozporný s a považujeme

tiež fakt, že tak významná rozhodnutie, ako rozhodnutie Ministerky spravodlivosti

Slovenskej republiky o povolení vydania sťažovateľa podľa ust. § 510 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku nebolo sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené. Ide o tak významný

zásah do práv sťažovateľa, že by o ňom mal byť informovaný.“

6. Na základe prezentovanej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,

aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23

ods. 5, , , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak samostatne

ako aj vo vzájomnom spojení rozhodnutím Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018 porušené boli.

2. Rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerka spravodlivosti

Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 30 dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

7. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podanie sťažovateľa možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle

v spojení s a a nasl. . Sťažovateľ

je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom podľa § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané ( a ) a či nie sú dané dôvody

na jej odmietnutie podľa . Keďže ústavný súd v časti

sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia a a

dohovoru namietaným rozhodnutím o povolení vydania nezistil nedostatky v zákonom

predpísaných náležitostiach ani dôvody na odmietnutie sťažnosti a otázku opodstatnenosti

tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť

v označenej časti na ďalšie konanie.

9. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 15

ods. 1, , , a , ústavný súd predmetnú časť

sťažnosti pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentačnej línie sťažnosti

a obsahom označených článkov posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú

ju podľa odmietol.

III.

10. Sťažovateľ označil svoju sťažnosť za naliehavú, požiadal o jej prednostné

vybavenie a súčasne požiadal o odklad vykonateľnosti namietaného rozhodnutia o povolení

vydania.

11. Ústavný súd posudzoval pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa,

či v okolnostiach prípadu vzhľadom na upravený postup

v konaniach o sťažnostiach podľa , ako aj na zložitosť veci, ktorá

je predmetom sťažnosti, nebude zmarený účel, ktorý sťažovateľ podaním tejto sťažnosti

sledoval. Ústavný súd pritom vzal do úvahy skutočnosť, že namietané rozhodnutie

o povolení vydania je konečným výsledkom extradičného konania a po jeho vydaní

nasleduje len faktický výkon – vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie,

po realizácii ktorého by prípadnému porušeniu jeho práv nebolo možné nijako zabrániť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v sťažovateľovej veci

je v záujme efektívnej ochrany jeho práv nevyhnutné uplatniť inštitút dočasného opatrenia

a odložiť vykonateľnosť namietaného rozhodnutia o povolení vydania.

12. Podľa ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd návrhu sťažovateľa na vydanie

dočasného opatrenia vyhovel a rozhodol v zmysle

o odložení vykonateľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania a zdôrazňuje,

že vzhľadom na mimoriadne okolnosti tohto prípadu nie je toto rozhodnutie v rozpore

s dôležitým verejným záujmom, naopak, je nevyhnutné z hľadiska dôslednej a efektívnej

ochrany základných práv sťažovateľa.

14. Odkladom vykonateľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania nevzniká

žiadnym osobám ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou, ktorá by mohla vzniknúť

sťažovateľovi, ak by ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím o povolení

vydania boli porušené základné práva sťažovateľa podľa a

a právo podľa čl. 3 dohovoru a medzičasom by došlo k faktickému výkonu – vydaniu

sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

15. Odklad vykonateľnosti znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného

súdu vo veci nemožno realizovať výkon namietaného rozhodnutia o povolení vydania,

teda fakticky vydať sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2018