Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 129/2018
PDF · 179.34 KB
No categories available
III. ÚS 129/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2018
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Lukáš Opett, PhD., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23 ods. 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 53
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministerky spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení vydania
do Ruskej federácie a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018
p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. O d k l a d á vykonateľnosť rozhodnutia ministerky spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 do právoplatnosti rozhodnutia
o ústavnej sťažnosti podanej v tejto veci.
3. Sťažnosť vo zvyšnej časti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23 ods. 5,
čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 53 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2984/2016/83/K09/IG zo 7. februára 2018 o povolení
vydania do Ruskej federácie (ďalej len „namietané
rozhodnutie o povolení vydania“).
2. Sťažovateľ súčasne navrhuje ústavnému súdu vydanie dočasného opatrenia –
odkladu vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a žiada o prednostné vybavenie sťažnosti podľa § 26 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Dňa 09.12.2010 požiadal sťažovateľ
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračným úradom svojím postupom
potvrdil, že nejde o opakovanú žiadosť o udelenie azylu, keďže sa meritórne venuje tejto
žiadosti o azyl a nezastavil azylové konanie z dôvodu už rozhodnutej veci podľa § 19 ods. 1
písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (znenie účinné do 19. júla 2015).“. Sťažovateľ
ďalej uvádza, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej
len „migračný úrad“) mu rozhodnutím ČAS: MU-651-148/PO-Ž-2010 z 28. novembra 2013
azyl neudelil, predmetné rozhodnutie však bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5Saz/1/2014 zo 14. apríla 2014 zrušené a vec vrátená
migračnému úradu na ďalšie konanie. Nasledujúcim rozhodnutím migračného úradu
ČAS: MU-651-196/PO-Ž-2010 z 5. mája 2015 bolo opätovne rozhodnuté o neudelení
azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa a rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5Saz/8/2015 z 5. októbra 2015 bolo predmetné rozhodnutie migračného
úradu potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ označené rozhodnutie krajského
súdu napadol odvolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
sp. zn. 1Sža/42/2015 z 9. februára 2016, ktorým napadnutý rozsudok krajského
súdu zmenil, a to tak, že rozhodnutie migračného úradu z 5. mája 2015 zrušil a vec
vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie. Ďalším rozhodnutím migračného úradu
ČAS: MU-651-252/PO-Ž-2010 z 28. septembra 2016 bolo rozhodnuté o neudelení azylu
a neposkytnutí doplnkovej ochrany pre sťažovateľa. Na základe podanej správnej žaloby
bolo predmetné rozhodnutie migračného úradu rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5Saz/7/2016 zo 14. februára 2017 zrušené a vec mu vrátená na nové konanie.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa nebolo do dňa spísania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu
azylové konanie vo veci žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu právoplatne ukončené.
4. V sťažnosti sťažovateľ dôvodí: «Čl. 3 Dohovoru, ako aj z čl. 15 ods. 1 a čl. 16
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zákaz štátu vydať osobu, ak existujú vážne
domnienky, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo mučenia alebo
podrobenia krutému trestu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 111/08). Z vyššie uvedených čl. potom podľa nášho názoru vyplýva tiež povinnosť
štátu zabezpečiť, aby osoba, ktorá vzniesla námietku proti svojmu vydaniu založenú na čl. 3
Dohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy, nebola do takéhoto štátu vydaná počas
konania/í, v ktorých sa posudzuje adekvátnosť jej námietok, a ktorých výsledok by v súlade
s čl. 3 Dohovoru a čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2 Ústavy mohol predstavovať prekážku
vydania. V opačnom prípade by tieto konania stratili požadovaný účinok - nevydanie osoby
do štátu, kde by bol ohrozený jej život a zdravie. Sťažovateľ v azylovom konaní (MU-651-
252/PO-Ž-2010) vzniesol námietku porušenia čl. 3 Dohovoru, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v prípade jeho návratu do Ruskej federácie. Táto námietka
je v azylovom konaní relevantná, pretože je významná z hľadiska naplnenia pojmu
„prenasledovanie" (§ 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle), obavy z ktorého
sú relevantné pre splnenie podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.»
5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje takto: „Z čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vyplýva požiadavka, aby rozhodnutia, ktorými je zasahované
do práv a slobôd individuálnych osôb zo strany štátnej moci, boli odôvodnené. Iba takým
spôsobom možno vždy preskúmať úvahy príslušného orgánu a dozvedieť sa dôvody,
pre ktoré rozhodol tak ako rozhodol. Podľa ustanovenia § 510 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku je Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky iným orgánom rozhodujúcim
o právach a slobodách sťažovateľa. Je faktom, že pri rozhodovaní o povolení vydania
cudzinca do zahraničia v rámci extradície disponuje pomerne širokou voľnou úvahou.
Voľná úvaha však neznamená právo príslušného orgánu rozhodovať svojvoľne. Napriek
tomu je zrejmé, že Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky by mala v danej situácii
posudzovať celý prípad ako aj ďalšie okolnosti a vyhodnocovať, či nie sú dané podmienky
na nevydanie osoby do zahraničia. Úvahy Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky
o tom, prečo nevyužila svoje právo alebo naopak prečo ho využila, resp. prečo rozhodla
tak ako rozhodla, musia byť nevyhnutným obsahom odôvodnenia rozhodnutia Ministerky
spravodlivosti Slovenskej republiky. Napriek tomu v predmetnom prípade náležité
odôvodnenie rozhodnutia absentuje. Z odôvodnenia rozhodnutia Ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, či sťažovateľ spĺňa alebo nespĺňa podmienky podľa
ustanovenia § 510 ods. 2 Trestného poriadku a ani prečo Ministerka spravodlivosti
Slovenskej republiky rozhodla tak, ako rozhodla. V odôvodnení predmetného rozhodnutia
sa Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky nevysporiadala ani s námietkou obhajcu
sťažovateľa (túto námietku vzniesol v podaní zo dňa 6. apríla 2016), že prebiehajúce
azylové konanie predstavuje právnu prekážku dokončenia extradičného konania,
teda vydania rozhodnutia o povolení vydania sťažovateľa. S ohľadom na vyššie uvedené
sme preto toho názoru, že napádané rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej
republiky je samo o sebe arbitrárne a nepreskúmateľné. Nedostatky odôvodnenia porušujú
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a sú v priamom rozpore
s požiadavkou právneho a demokratického štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Za rozporný s čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky považujeme
tiež fakt, že tak významná rozhodnutie, ako rozhodnutie Ministerky spravodlivosti
Slovenskej republiky o povolení vydania sťažovateľa podľa ust. § 510 ods. 1 a 2 Trestného
poriadku nebolo sťažovateľovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené. Ide o tak významný
zásah do práv sťažovateľa, že by o ňom mal byť informovaný.“
6. Na základe prezentovanej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,
aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23
ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 52 ods. 2, čl. 53, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak samostatne
ako aj vo vzájomnom spojení rozhodnutím Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018 porušené boli.
2. Rozhodnutie Ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 2984/2016/83/K09/IG zo dňa 07.02.2018 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Ministerka spravodlivosti
Slovenskej republiky sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 30 dní
od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podanie sťažovateľa možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy
v spojení s § 18 ods. 1 písm. h) a § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ
je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom podľa § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže ústavný súd v časti
sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 ústavy a čl. 3
dohovoru namietaným rozhodnutím o povolení vydania nezistil nedostatky v zákonom
predpísaných náležitostiach ani dôvody na odmietnutie sťažnosti a otázku opodstatnenosti
tvrdení v nej obsiahnutých treba posúdiť v konaní vo veci samej, prijal sťažnosť
v označenej časti na ďalšie konanie.
9. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 15
ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 23 ods. 5, čl. 53 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ústavný súd predmetnú časť
sťažnosti pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom argumentačnej línie sťažnosti
a obsahom označených článkov ústavy posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú
ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
III.
10. Sťažovateľ označil svoju sťažnosť za naliehavú, požiadal o jej prednostné
vybavenie a súčasne požiadal o odklad vykonateľnosti namietaného rozhodnutia o povolení
vydania.
11. Ústavný súd posudzoval pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa,
či v okolnostiach prípadu vzhľadom na zákonom o ústavnom súde upravený postup
v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj na zložitosť veci, ktorá
je predmetom sťažnosti, nebude zmarený účel, ktorý sťažovateľ podaním tejto sťažnosti
sledoval. Ústavný súd pritom vzal do úvahy skutočnosť, že namietané rozhodnutie
o povolení vydania je konečným výsledkom extradičného konania a po jeho vydaní
nasleduje len faktický výkon – vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie,
po realizácii ktorého by prípadnému porušeniu jeho práv nebolo možné nijako zabrániť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v sťažovateľovej veci
je v záujme efektívnej ochrany jeho práv nevyhnutné uplatniť inštitút dočasného opatrenia
a odložiť vykonateľnosť namietaného rozhodnutia o povolení vydania.
12. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh
sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým
verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd návrhu sťažovateľa na vydanie
dočasného opatrenia vyhovel a rozhodol v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odložení vykonateľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania a zdôrazňuje,
že vzhľadom na mimoriadne okolnosti tohto prípadu nie je toto rozhodnutie v rozpore
s dôležitým verejným záujmom, naopak, je nevyhnutné z hľadiska dôslednej a efektívnej
ochrany základných práv sťažovateľa.
14. Odkladom vykonateľnosti namietaného rozhodnutia o povolení vydania nevzniká
žiadnym osobám ujma, ktorá by bola porovnateľná s ujmou, ktorá by mohla vzniknúť
sťažovateľovi, ak by ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozhodnutím o povolení
vydania boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 52 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 3 dohovoru a medzičasom by došlo k faktickému výkonu – vydaniu
sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.
15. Odklad vykonateľnosti znamená, že do právoplatného rozhodnutia ústavného
súdu vo veci nemožno realizovať výkon namietaného rozhodnutia o povolení vydania,
teda fakticky vydať sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2018