Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)II. ÚS 57/2020
PDF · 567.46 KB
No categories available
II. ÚS 57/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť spoločnosti
, ,
, právne zastúpenej advokátskou spoločnosťou Patakyová, Bartová,
Kovácsová, s. r. o., Majzonovo námestie 2, Nové Zámky, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Zuzana Bartová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd s poukazom na porušenie čl. 1 a čl. 13 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 100/2019
z 24. septembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti ,
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 100/2019 z 24. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 100/2019
z 24. septembra 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti , p r i z n á v a
náhradu trov konania v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri
centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet
advokátskej spoločnosti Patakyová, Bartová, Kovácsová, s. r. o., Majzonovo námestie 2,
Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Ústavnej sťažnosti spoločnosti ,
vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) s poukazom na čl. 1 a čl. 13
ods. 2 a 3 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Cdo 100/2019 z 24. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný
súd“) bolo pod sp. zn. 7 Csp 118/2016 vedené konanie o zaplatenie sumy 2033,94 €.
Sťažovateľka poskytla žalobcovi úver na základe zmluvy o úvere č. EZY-CRL-00057899-
2013-ZIL3-SU z 28. mája 2013 (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli obchodné podmienky. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla,
že «... pred podpisom Zmluvy o úvere poskytla žalobcovi všetky zákonom stanovené
informácie prostredníctvom zákonom určeného formulára „Štandardné európske
informácie o spotrebiteľskom úvere“, v ktorom sú uvedené všetky náležitosti zmluvy
stanovené zákonom.».
Žalobca v konaní namietal, že zmluva o úvere neobsahovala všetky náležitosti tak,
ako to predpokladá zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Z uvedeného dôvodu má byť
úver podľa názoru žalobcu považovaný za bezúročný a bez poplatkov, na základe
čoho si žalobca uplatnil nárok na vrátenie zaplatenej sumy úrokov a poplatkov z titulu
bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 Csp 118/2016 z 5. júna 2017 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol s odôvodnením, že zmluva o úvere obsahuje
všetky zákonom o spotrebiteľských úveroch požadované náležitosti.
Na základe žalobcom podaného odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 343/2017 z 29. mája 2018 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 5 Co 343/2017 z 29. októbra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok
okresného súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd svoje
rozhodnutie založil na tvrdení, že zmluva o úvere neobsahovala podmienku vyjadrenú v § 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda zmluva o spotrebiteľskom úvere
mala v čase uzavretia obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. V tejto súvislosti sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Odvolací súd
teda svoje rozhodnutie, ktorým priznal Žalobcovi nárok na vrátenie úrokov a poplatkov
z poskytnutého spotrebiteľského úveru, založil na úvahe, že absencia uvedenia údajov
v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch osobitne vo vzťahu
ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) v zmluve o spotrebiteľskom úvere
má za následok, že zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov.“
4. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, pretože odvolací
súd pri riešení právnej otázky, ktorej vyriešenie je zásadné pre posúdenie nároku, ktorý
si uplatnil žalobca, pochybil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu [§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)]. Sťažovateľka
uviedla: „Otázkou, ktorej vyriešenie je zásadné pre posúdenie nároku, ktorý si uplatnil
Žalobca v konaní, je otázka, či Zmluva o úvere musela obsahovať presné vymedzenie
vnútornej skladby jednotlivých splátok úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere, to znamená
aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné
úroky a poplatky a či má absencia uvedenia údajov podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch, v zmluve o úvere za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru.“
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako neprípustné
podľa § 447 písm. c) CSP odmietol. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Podľa
Dovolacieho rozhodnutia bola výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby na súde prvej
inštancie (28.10.2016) 405 EUR (§ 1 písm. a) Nariadenia vlády SR č. 279/2015). Najvyšší
súd uviedol, že v danom prípade išlo o spor, ktorého výška istiny bola 2 033,94 Eur,
čo nepredstavovalo desaťnásobok minimálnej mzdy, t.j. 4050 Eur. Z tohto dôvodu
prípustnosť dovolania posúdil ako vylúčenú.“ Najvyšší súd v posudzovanej veci
sťažovateľky uviedol, že znížený majetkový cenzus sa v spotrebiteľskom spore uplatní
len vtedy, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ. Vzhľadom na to, že sťažovateľka
v spore nebola slabšou stranou, jej dovolanie nie je prípustné, pokiaľ nesplní prísnejšiu
podmienku majetkového cenzu podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP.
6. Sťažovateľka poukázala na to, že najvyšší súd aplikoval taký výklad procesnej
normy, podľa ktorého z procesného hľadiska nie sú žalobca a žalovaný (sťažovateľka)
v zásade rovní. Neopodstatneným zvýhodnením žalobcu tak došlo k porušeniu princípu
rovnosti a čl. 13 ods. 3 ústavy. Podľa názoru sťažovateľky „... prístup k dovolaciemu
konaniu v danom prípade spadá pod čl. 46 ods. 1 Ústavy, Sťažovateľke bol tento prístup
odopretý neaplikovanosťou zníženého majetkového cenzu na jej prípad. I keď samotný
majetkový cenzus nemusí predstavovať rozpor s ústavou, v prípade, ak sa znížený majetkový
cenzus má aplikovať v sporoch s ochranou slabšej strany (a spor sťažovateľky bol sporom
s ochranou slabšej strany), tak potom skutočnosť, že jej bol tento prístup odopretý z dôvodu,
že sťažovateľka nevystupovala v pozícii slabšej strany, je zásahom do princípu rovnosti
vyjadreného v čl. 13 ods. 3 Ústavy.“.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej ústavnej sťažnosti nálezom:
„... Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2019,
sp. zn. 5Cdo/100/2019 došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľky vyplývajúcich
z čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv,
s poukazom na čl. 1 Ústavy a čl. 13 ods. 2 Ústavy. Zároveň sa Sťažovateľka domáha,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze uviedol, že Uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2019, sp. zn. 5Cdo/100/2019 došlo k porušeniu
princípu rovnosti a čl. 13 ods. 3 Ústavy.
Sťažovateľka sa domáha, aby Ústavný súd napadnuté právoplatné Uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2019, sp. zn. 5Cdo/100/2019
zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a zaviazal
Najvyšší súd Slovenskej republiky na náhradu trov konania...“
8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 57/2020-35 zo 6. februára 2020 ju prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
na ďalšie konanie.
II.
Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcu a replika sťažovateľky
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 6 a § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov predložil prijatú
ústavnú sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu súhlasil
s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.
10. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 24. februára 2020 upovedomil
zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 15 dní od doručenia
upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
11. Najvyšší súd prostredníctvom podpredsedníčky najvyššieho súdu vyjadrenie
k ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 23. marca 2020. Podpredsedníčka zotrvala
na záveroch v otázkach majetkového cenzu v nadväznosti na spory s ochranou slabšej
strany vyjadrených v napadnutom uznesení, čo zhrnula v závere vyjadrenia, podľa ktorého
„... rozhodnutie najvyššieho súdu je súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu, preto ho nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,
resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu
ochranu, rovnosti účastníkov konania a na zákonného sudcu.“.
12. Sťažovateľke ústavný súd doručil vyjadrenie najvyššieho súdu 20. apríla 2020.
Sťažovateľka však svoju repliku ústavnému súdu nedoručila.
III.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
17. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
21. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
22. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57,
prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
23. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
24. Podľa § 422 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,
ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.
Podľa § 422 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné
ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej
strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
25. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
26. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
27. Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemôže
materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonaných všeobecnými súdmi, ktorých sústava
je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len výnimočne za splnenia
podmienok uvedených v predchádzajúcom bode môže ústavný súd hodnotenie dôkazov
vykonaných všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak výlučne v rovine
kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti dostával
do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
28. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť sťažovateľa pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
29. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy
v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu
a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem
na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický
postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému
a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť
v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou
súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii
(m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia
ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom
príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť
výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť
štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,
ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný
orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania
a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci
akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
30. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký
výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu
a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom
myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií
(I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05,
ZNaU 100/2005).
31. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie o porušení základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru), pokiaľ
najvyšší súd uplatnil proti sťažovateľkou podanému dovolaniu § 422 ods. 1 písm. a) CSP,
a teda dovolanie sťažovateľky odmietol.
IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok
aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom
neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto
práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní
o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom
pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť (m. m. II. ÚS 78/05, II. ÚS 249/05).
33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. III. ÚS 875/2016 a rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému
kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].
34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať
obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej
úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,
že to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje
obmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce
v zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu
a odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán
najvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre
proti Španielsku, sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, bod 36; Kozlica
proti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, bod 33).
Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi
z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality
(Gréckokatolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok
z 9. 11. 2016, bod 89).
35. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu
majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi
(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí) je to predovšetkým predvídateľnosť
a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,
rozsudok z 21. 9. 2010, body 30 – 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť
č. 19074/05, rozsudok z 31. 1. 2017, body 30 – 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia
v prístupe k súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe
konzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,
rozsudok z 23. 10. 1996, bod 42).
36. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným
či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo
prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho
bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným
súdom (Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009,
bod 79 in fine).
37. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný
prvok práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj nevyhnutnú súčasť každého
právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy.
Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva
v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,
ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo
procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom
a ktorý z účastníkov je žalovaný (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05,
IV. ÚS 126/09). Citované ustanovenie ústavy teda zaručuje len procedurálnu rovnosť
v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku
pre každého účastníka takéhoto konania.
38. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom
rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní
zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom
za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes
a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, bod 53 alebo Ankerl
proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38).
39. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo
determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť
vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,
sp. zn. 3 Cdo 14/2017 a sp. zn. 4 Cdo 157/2017). Stanovenie majetkového cenzu
obmedzujúceho prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy,
ktorá má byť predmetom dovolacieho konania, je pritom, ako to už bolo zdôraznené
aj s prihliadnutím na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje
postaveniu a úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.
40. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním
dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj
v prípade sťažovateľky) riešenie zásadných právnych otázok týkajúcich sa zjednocovania
judikatúry [§ 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP], prípadne takých, ktoré neboli vyriešené
dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [§ 421 ods. 1 písm. b) CSP]. Aj z týchto
dôvodov preto prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje
hranice rozhodnutia inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú
prax všeobecných súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán
v spotrebiteľskom vzťahu ako takom.
41. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania
procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.
V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia
slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne
a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).
42. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel
je na účel zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej
diskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)
pri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany
pri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej
hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku. V § 290 až § 300 CSP zahŕňa vo svojej
podstate pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí
konania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,
dokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia
§ 301 až § 306 CSP pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole
v spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s § 302 CSP možno začať len na podnet
špecificky legitimovaných subjektov (v súlade s § 302 CSP žalobu podľa § 301 môže
proti dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu
spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu; I. ÚS 332/2019).
43. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného
práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana
je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú
expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického
výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou,
ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (PL. ÚS 11/2016, pozri aj rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia,
a. s., proti Kláre Bíróovej).
44. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,
že najvyšší súd prezentoval interpretáciu § 422 ods. 1 CSP, ktorá viedla k odmietnutiu
dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, aj dôvodovou správou k Civilnému
sporovému poriadku. Ústavný súd konštatuje, že výklad práva podľa dôvodovej správy
(tzv. autentický výklad) je iba jedným z možných spôsobov interpretácie právnej normy.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia tiež uviedol: „Pokiaľ je však
dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový
cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.“
45. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód
výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť
k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy
a jej účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad
má spoločný menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu
a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte
je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno
jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom
právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy
odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej
republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 131 a 133.).
46. Účel § 421 ods. 1 písm. a) v spojení s § 432 ods. 1 CSP, ako aj účel § 422 ods. 1
CSP je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu neurobil.
Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia
jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho
konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia
spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú
ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo sume dvojnásobku minimálnej mzdy
len vo vzťahu k dovolateľovi, ktorý je spotrebiteľom) legitímne odôvodnilo, spôsobuje,
že výklad relevantného ustanovenia § 422 ods. 1 písm. b) CSP nie je ústavne konformný.
Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa pri prístupe
k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia
slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore,
keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej
pozície oproti druhej strane (m. m. I. ÚS 382/2019). Interpretácia § 422 ods. 1 CSP
prezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter dovolacieho
konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva
a v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe
k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom.
47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv
a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky
proti rozsudku odvolacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
48. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný
súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu
zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).
49. Sťažovateľka dovolaním napadla aj výrok rozsudku krajského súdu o trovách
konania. Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uviedol: „... prípustnosť
je však v danom prípade podľa § 420 CSP vylúčená, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie
vo veci samej ani také, ktorým sa konanie končí. Navyše dovolací súd poznamenáva,
že prípustnosť dovolania je rovnako vylúčená aj podľa § 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357
písm. m/ CSP.“
Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu nevzhliadol také okolnosti, ktoré by bolo možné považovať za ústavne
neudržateľné, navyše ani sťažovateľka k tejto časti napadnutého uznesenia nepredniesla
v ústavnej sťažnosti námietky.
IV.2 K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy
50. Sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavných práv „s poukazom“ na čl. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj princíp právneho štátu nesúci v sebe princíp právnej istoty,
resp. v užšom princíp legitímnych očakávaní.
51. Princíp legitímnych očakávaní ústavný súd identifikoval vo veci sťažovateľky
ako komponent práva na súdnu ochranu a taktiež konštatoval jeho porušenie na pôdoryse
a v rámci konštatovania porušenia základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky
garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
52. Bolo tak zbytočné konštatovať samostatne aj porušenie princípu právnej istoty
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (výrok 4 nálezu).
53. Ústavný súd dodáva, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje predovšetkým všeobecný
ústavný princíp, ktorým je presvietený celý právny poriadok, ktorý sa odráža
aj v základných právach a slobodách a ich ústavných garanciách a jeho dodržiavanie
je potrebné pri výkone moci ktoroukoľvek jej zložkou. V konaní o ústavnej sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky rozhodnutiami
orgánov verejnej moci je tento princíp (právnej istoty) nutné hľadať a identifikovať
predovšetkým ako súčasť jednotlivých hmotných a procesných ústavných práv,
a to vzhľadom na konkrétne okolnosti a špecifiká veci (m. m. II. ÚS 262/2019).
54. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, ústavný súd dodáva,
že ustanovenia čl. 13 ústavy majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi podmienky
vymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá určovania
povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd (II. ÚS 262/2019). Podmienky
obmedzovania základných práv a slobôd nemajú význam samy osebe vytrhnuté z ústavného
kontextu, ale iba v spojení so základným právom alebo slobodou (DRGONEC, J. Ústava
Slovenskej republiky. Komentár. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : C. H.
Beck SK, 2019, s. 392.).
55. Navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy
sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných
súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho
subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08, IV. ÚS 416/2018)
z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a zrušenie tohto rozhodnutia sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd
v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv a článkov.
56. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
čl. 1 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu
na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní
pred ústavným súdom (výrok 4 nálezu).
57. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
58. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu
podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné
doručením.
59. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1
dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také
riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel
a účel príslušných zákonných ustanovení.
60. Aj z čl. 2 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv
a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
V.
Náhrada trov konania
61. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
62. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
63. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky náhradu trov konania
podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej
odmeny za dva úkony právnych služieb (dva úkony v roku 2020 – prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) a režijného paušálu k dvom úkonom podľa § 16
ods. 3 vyhlášky. Náhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (2 × 177 €)
spolu s režijným paušálom (2 × 10,62 €) predstavuje sumu trov konania vo výške 375,24 €
(výrok 3 nálezu).
64. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu