Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 57/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť spoločnosti

, ,

, právne zastúpenej advokátskou spoločnosťou Patakyová, Bartová,

Kovácsová, s. r. o., Majzonovo námestie 2, Nové Zámky, v mene ktorej koná advokátka

JUDr. Zuzana Bartová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd s poukazom na porušenie a a 3 Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti ,

podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. septembra 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti , p r i z n á v a

náhradu trov konania v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri

centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet

advokátskej spoločnosti Patakyová, Bartová, Kovácsová, s. r. o., Majzonovo námestie 2,

Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti spoločnosti ,

vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) s poukazom na čl. 1 a čl. 13

ods. 2 a 3 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný

súd“) bolo pod sp. zn. vedené konanie o zaplatenie sumy 2033,94 €.

Sťažovateľka poskytla žalobcovi úver na základe zmluvy o úvere č. EZY-CRL-00057899-

2013-ZIL3-SU z 28. mája 2013 (ďalej len „zmluva o úvere“), ktorej neoddeliteľnou

súčasťou boli obchodné podmienky. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla,

že «... pred podpisom Zmluvy o úvere poskytla žalobcovi všetky zákonom stanovené

informácie prostredníctvom zákonom určeného formulára „Štandardné európske

informácie o spotrebiteľskom úvere“, v ktorom sú uvedené všetky náležitosti zmluvy

stanovené zákonom.».

Žalobca v konaní namietal, že zmluva o úvere neobsahovala všetky náležitosti tak,

ako to predpokladá o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Z uvedeného dôvodu má byť

úver podľa názoru žalobcu považovaný za bezúročný a bez poplatkov, na základe

čoho si žalobca uplatnil nárok na vrátenie zaplatenej sumy úrokov a poplatkov z titulu

bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom z omeškania.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 5. júna 2017 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol s odôvodnením, že zmluva o úvere obsahuje

všetky zákonom o spotrebiteľských úveroch požadované náležitosti.

Na základe žalobcom podaného odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 29. mája 2018 v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 29. októbra 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd svoje

rozhodnutie založil na tvrdení, že zmluva o úvere neobsahovala podmienku vyjadrenú v § 9

ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda zmluva o spotrebiteľskom úvere

mala v čase uzavretia obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely

jeho splatenia. V tejto súvislosti sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Odvolací súd

teda svoje rozhodnutie, ktorým priznal Žalobcovi nárok na vrátenie úrokov a poplatkov

z poskytnutého spotrebiteľského úveru, založil na úvahe, že absencia uvedenia údajov

v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch osobitne vo vzťahu

ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom) v zmluve o spotrebiteľskom úvere

má za následok, že zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov.“

4. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, pretože odvolací

súd pri riešení právnej otázky, ktorej vyriešenie je zásadné pre posúdenie nároku, ktorý

si uplatnil žalobca, pochybil a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu [ (ďalej aj „“)]. Sťažovateľka

uviedla: „Otázkou, ktorej vyriešenie je zásadné pre posúdenie nároku, ktorý si uplatnil

Žalobca v konaní, je otázka, či Zmluva o úvere musela obsahovať presné vymedzenie

vnútornej skladby jednotlivých splátok úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona

o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere, to znamená

aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné

úroky a poplatky a či má absencia uvedenia údajov podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona

o spotrebiteľských úveroch, v zmluve o úvere za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť

úveru.“

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako neprípustné

podľa odmietol. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Podľa

Dovolacieho rozhodnutia bola výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby na súde prvej

inštancie (28.10.2016) 405 EUR (§ 1 písm. a) Nariadenia vlády SR č. 279/2015). Najvyšší

súd uviedol, že v danom prípade išlo o spor, ktorého výška istiny bola 2 033,94 Eur,

čo nepredstavovalo desaťnásobok minimálnej mzdy, t.j. 4050 Eur. Z tohto dôvodu

prípustnosť dovolania posúdil ako vylúčenú.“ Najvyšší súd v posudzovanej veci

sťažovateľky uviedol, že znížený majetkový cenzus sa v spotrebiteľskom spore uplatní

len vtedy, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ. Vzhľadom na to, že sťažovateľka

v spore nebola slabšou stranou, jej dovolanie nie je prípustné, pokiaľ nesplní prísnejšiu

podmienku majetkového cenzu podľa .

6. Sťažovateľka poukázala na to, že najvyšší súd aplikoval taký výklad procesnej

normy, podľa ktorého z procesného hľadiska nie sú žalobca a žalovaný (sťažovateľka)

v zásade rovní. Neopodstatneným zvýhodnením žalobcu tak došlo k porušeniu princípu

rovnosti a . Podľa názoru sťažovateľky „... prístup k dovolaciemu

konaniu v danom prípade spadá pod , Sťažovateľke bol tento prístup

odopretý neaplikovanosťou zníženého majetkového cenzu na jej prípad. I keď samotný

majetkový cenzus nemusí predstavovať rozpor s , v prípade, ak sa znížený majetkový

cenzus má aplikovať v sporoch s ochranou slabšej strany (a spor sťažovateľky bol sporom

s ochranou slabšej strany), tak potom skutočnosť, že jej bol tento prístup odopretý z dôvodu,

že sťažovateľka nevystupovala v pozícii slabšej strany, je zásahom do princípu rovnosti

vyjadreného v .“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej ústavnej sťažnosti nálezom:

„... Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2019,

sp. zn. došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľky vyplývajúcich

z , Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv,

s poukazom na a . Zároveň sa Sťažovateľka domáha,

aby Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze uviedol, že Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2019, sp. zn. došlo k porušeniu

princípu rovnosti a .

Sťažovateľka sa domáha, aby Ústavný súd napadnuté právoplatné Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2019, sp. zn.

zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a zaviazal

Najvyšší súd Slovenskej republiky na náhradu trov konania...“

8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -35 zo 6. februára 2020 ju prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcu a replika sťažovateľky

9. Ústavný súd podľa a o Ústavnom

súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov predložil prijatú

ústavnú sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu súhlasil

s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

10. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 24. februára 2020 upovedomil

zúčastnenú osobu s tým, že má právo vyjadriť sa k nej v lehote 15 dní od doručenia

upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

11. Najvyšší súd prostredníctvom podpredsedníčky najvyššieho súdu vyjadrenie

k ústavnej sťažnosti doručil ústavnému súdu 23. marca 2020. Podpredsedníčka zotrvala

na záveroch v otázkach majetkového cenzu v nadväznosti na spory s ochranou slabšej

strany vyjadrených v napadnutom uznesení, čo zhrnula v závere vyjadrenia, podľa ktorého

„... rozhodnutie najvyššieho súdu je súladné z ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu, preto ho nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,

resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu

ochranu, rovnosti účastníkov konania a na zákonného sudcu.“.

12. Sťažovateľke ústavný súd doručil vyjadrenie najvyššieho súdu 20. apríla 2020.

Sťažovateľka však svoju repliku ústavnému súdu nedoručila.

III.

Relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

16. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

17. Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57,

prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

23. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

24. Podľa dovolanie podľa nie je prípustné,

ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.

Podľa dovolanie podľa nie je prípustné

ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej

strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

25. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

27. Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nemôže

materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonaných všeobecnými súdmi, ktorých sústava

je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len výnimočne za splnenia

podmienok uvedených v predchádzajúcom bode môže ústavný súd hodnotenie dôkazov

vykonaných všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak výlučne v rovine

kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti dostával

do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

28. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť sťažovateľa pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

29. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy

v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu

a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152

ods. 4 ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad je príslušný

orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu k všetkým účastníkom konania

a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci

akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z , ako aj

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

30. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký

výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu

a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom

myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií

(). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

ZNaU 100/2005).

31. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie o porušení základného práva na súdnu

ochranu ( ) a práva na spravodlivý proces ( dohovoru), pokiaľ

najvyšší súd uplatnil proti sťažovateľkou podanému dovolaniu ,

a teda dovolanie sťažovateľky odmietol.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

32. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok

aktívnym spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom

neboli oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto

práva a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní

o opravných prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom

pre poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť (m. m. , ).

33. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

34. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať

obmedzeniam zo strany štátu. Pri stanovení obmedzení požíva štát určitú mieru voľnej

úvahy. Právo na prístup k súdu nemožno obmedziť takým spôsobom alebo do takej miery,

že to naruší samotnú podstatu daného práva. Európsky súd pre ľudské práva považuje

obmedzenie v prístupe k opravným prostriedkom orgánu najvyššej súdnej moci spočívajúce

v zákonnom stanovení hranice majetkového cenzu (ratione valoris) za legitímnu

a odôvodnenú procesnú požiadavku rešpektujúcu postavenie a úlohy, ktoré plní orgán

najvyššej súdnej moci riešiaci (len) veci požadovanej dôležitosti (Brualla Gómez de la Torre

proti Španielsku, sťažnosť č. 155/1996/774/975, rozsudok z 19. 12. 1997, bod 36; Kozlica

proti Chorvátsku, sťažnosť č. 29182/03, rozsudok z 2. 11. 2006, bod 33).

Obmedzenie práva na prístup k súdu nebude v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade, že nesleduje legitímny cieľ, a ani v prípade, že medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom nie je primeraný vzťah proporcionality

(Gréckokatolícka farnosť Lupeni a iní proti Rumunsku, sťažnosť č. 76943/11, rozsudok

z 9. 11. 2016, bod 89).

35. Pri preskúmavaní aplikácie zákonného obmedzenia v prístupe k súdu z dôvodu

majetkového cenzu (ratione valoris) ESĽP berie do úvahy aj ďalšie faktory a medzi nimi

(s prihliadnutím na okolnosti tu prejednávaných vecí) je to predovšetkým predvídateľnosť

a nadmerný formalizmus obmedzenia (Garzičić proti Čiernej Hore, sťažnosť č. 17931/07,

rozsudok z 21. 9. 2010, body 30 – 32; Hasan Tunç a iní proti Turecku, sťažnosť

č. 19074/05, rozsudok z 31. 1. 2017, body 30 – 34). Okolnosť predvídateľnosti obmedzenia

v prístupe k súdu je splnená, ak je vnútroštátna súdna prax jednotná a aplikácia takejto praxe

konzistentná (Levages Prestations Services proti Francúzsku, sťažnosť č. 21920/93,

rozsudok z 23. 10. 1996, bod 42).

36. Pri posúdení toho, či rozhodovanie vnútroštátnych súdov je zaťažené prílišným

či nadmerným formalizmom, bude nevyhnutné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu, pričom k porušeniu práva na prístup k súdu dôjde v prípade, že stanovené pravidlo

prestane slúžiť cieľu právnej istoty a riadnemu výkonu spravodlivosti a stane sa z neho

bariéra znemožňujúca strane sporu prejednať jej spor meritórne pred príslušným

súdom (Kart proti Turecku, sťažnosť č. 8917/05, rozsudok Veľkej komory z 3. 12. 2009,

bod 79 in fine).

37. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný

prvok práva na súdnu ochranu podľa a aj nevyhnutnú súčasť každého

právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom .

Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom

a ktorý z účastníkov je žalovaný (, , , ,

). Citované ustanovenie teda zaručuje len procedurálnu rovnosť

v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku

pre každého účastníka takéhoto konania.

38. Rovnosť strán v civilnom konaní je v judikatúre ESĽP vyjadriteľná princípom

rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti zbraní

zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes

a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, bod 53 alebo Ankerl

proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38).

39. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo

determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť

vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie

odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Stanovenie majetkového cenzu

obmedzujúceho prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie na výšku sumy,

ktorá má byť predmetom dovolacieho konania, je pritom, ako to už bolo zdôraznené

aj s prihliadnutím na judikatúru ESĽP, v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje

postaveniu a úlohám, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní.

40. Úlohou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je v prípade, že ním

dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (ako to je aj

v prípade sťažovateľky) riešenie zásadných právnych otázok týkajúcich sa zjednocovania

judikatúry [ a ], prípadne takých, ktoré neboli vyriešené

dovolacím súdom v jeho rozhodovacej praxi [ ]. Aj z týchto

dôvodov preto prípadné rozhodnutie najvyššieho súdu v dovolacom konaní presahuje

hranice rozhodnutia inter partes, keďže má oveľa širší a všeobecnejší dosah pre aplikačnú

prax všeobecných súdov a v konečnom dôsledku aj pre správanie oboch strán

v spotrebiteľskom vzťahu ako takom.

41. Všeobecne je dôvodom zvýšenej ochrany strán v spore potreba dorovnania

procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti.

V záujme vyhnúť sa neodôvodnenému paušálnemu uplatňovaniu nadradeného postavenia

slabšej strany je nevyhnutné uplatňovať princíp ochrany slabšej strany rozumne

a v procesnoprávnych súvislostiach (k tomu pozri aj ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 45 až 46.).

42. Úprava konkrétnych odchýlok od všeobecnej úpravy sporových pravidiel

je na účel zaistenia de facto rovnosti, resp. rovnosti šancí (o ktoré v prípade pozitívnej

diskriminácie, na ktorú najvyšší súd v konkrétnych okolnostiach veci poukazuje, ide)

pri uplatňovaní nároku na súde alebo bránení sa proti nárokom druhej strany

pri spotrebiteľských sporoch predmetom predovšetkým ustanovení prvého dielu druhej

hlavy tretej časti . V až zahŕňa vo svojej

podstate pravidlá protežujúce zvýšenú ochranu spotrebiteľa v procesnom štádiu po začatí

konania (zastúpenie spotrebiteľa, poučovacia povinnosť, spojenie vecí, zmena žaloby,

dokazovanie, nariadenie pojednávania, osobitné ustanovenia o rozhodnutiach). Ustanovenia

až pojednávajú o osobitnom konaní o abstraktnej kontrole

v spotrebiteľských veciach, ktoré v súlade s možno začať len na podnet

špecificky legitimovaných subjektov (v súlade s žalobu podľa môže

proti dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu

spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu; ).

43. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného

práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné

interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana

je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú

expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického

výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ,

ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (, pozri aj rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 z 9. 11. 2016 vo veci Home Credit Slovakia,

a. s., proti Kláre Bíróovej).

44. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zistil,

že najvyšší súd prezentoval interpretáciu , ktorá viedla k odmietnutiu

dovolania sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, aj dôvodovou správou k Civilnému

sporovému poriadku. Ústavný súd konštatuje, že výklad práva podľa dôvodovej správy

(tzv. autentický výklad) je iba jedným z možných spôsobov interpretácie právnej normy.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia tiež uviedol: „Pokiaľ je však

dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový

cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy.“

45. „V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód

výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy

a jej účelu... jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad

má spoločný menovateľ vo formách logickej argumentácie. Prvosledovou metódou výkladu

a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom právnom štáte

je metóda doslovného výkladu. Až tam a vtedy, kde a keď doslovným výkladom nemožno

jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom

právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy

odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu.“ (DRGONEC, J. Slovenskej

republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 131 a 133.).

46. Účel v spojení s , ako aj účel

je primárne potrebné hľadať v súlade s ich znením, čo však najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky proti rozsudku odvolacieho súdu neurobil.

Výlučné a izolované preferovanie úmyslu zákonodarcu bez náležitého zohľadnenia

jazykového výkladu relevantného ustanovenia a prihliadnutia na charakter dovolacieho

konania a jeho účel pri súčasnej absencii bližšej konkretizácie nerovného postavenia

spotrebiteľa a dodávateľa v kontexte dovolacieho konania, ktoré by zvýšenú procesnú

ochranu (uplatnenie majetkového cenzu vo sume dvojnásobku minimálnej mzdy

len vo vzťahu k dovolateľovi, ktorý je spotrebiteľom) legitímne odôvodnilo, spôsobuje,

že výklad relevantného ustanovenia nie je ústavne konformný.

Z uvedeného dôvodu má preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa pri prístupe

k dovolaniu povahu neodôvodneného a paušálneho uplatňovania nadradeného postavenia

slabšej strany, ktoré porušuje princíp rovnosti zbraní, resp. rovnosti strán v spore,

keďže neodôvodnene stavia sťažovateľku ako dovolateľku do podstatne nevýhodnejšej

pozície oproti druhej strane (m. m. ). Interpretácia

prezentovaná najvyšším súdom v dostatočnej miere nezohľadňuje charakter dovolacieho

konania a jeho účel, postavenie najvyššieho súdu v systéme všeobecného súdnictva

a v konečnom dôsledku spôsobuje uplatnenie rozdielnych podmienok v prístupe

k dovolaniu medzi spotrebiteľom a dodávateľom.

47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

v napadnutom uznesení nezohľadnil citované východiská ochrany základných práv

a slobôd, preto jeho prístup pri rozhodovaní o podanom dovolaní sťažovateľky

proti rozsudku odvolacieho súdu nemožno hodnotiť inak ako taký, ktorý odporuje obsahu

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru.

48. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, preto ústavný

súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa a jemu

zodpovedajúcemu a zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (body 1 a 2 výroku nálezu).

49. Sťažovateľka dovolaním napadla aj výrok rozsudku krajského súdu o trovách

konania. Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uviedol: „... prípustnosť

je však v danom prípade podľa vylúčená, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie

vo veci samej ani také, ktorým sa konanie končí. Navyše dovolací súd poznamenáva,

že prípustnosť dovolania je rovnako vylúčená aj podľa v spojení s

písm. m/ .“

Ústavný súd konštatuje, že v tejto časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nevzhliadol také okolnosti, ktoré by bolo možné považovať za ústavne

neudržateľné, navyše ani sťažovateľka k tejto časti napadnutého uznesenia nepredniesla

v ústavnej sťažnosti námietky.

IV.2 K namietanému porušeniu a a 3

50. Sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavných práv „s poukazom“ na čl. 1

, ktorého súčasťou je aj princíp právneho štátu nesúci v sebe princíp právnej istoty,

resp. v užšom princíp legitímnych očakávaní.

51. Princíp legitímnych očakávaní ústavný súd identifikoval vo veci sťažovateľky

ako komponent práva na súdnu ochranu a taktiež konštatoval jeho porušenie na pôdoryse

a v rámci konštatovania porušenia základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky

garantovaného napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

52. Bolo tak zbytočné konštatovať samostatne aj porušenie princípu právnej istoty

podľa (výrok 4 nálezu).

53. Ústavný súd dodáva, že vyjadruje predovšetkým všeobecný

ústavný princíp, ktorým je presvietený celý právny poriadok, ktorý sa odráža

aj v základných právach a slobodách a ich ústavných garanciách a jeho dodržiavanie

je potrebné pri výkone moci ktoroukoľvek jej zložkou. V konaní o ústavnej sťažnosti podľa

pre namietané porušenie ústavných práv sťažovateľky rozhodnutiami

orgánov verejnej moci je tento princíp (právnej istoty) nutné hľadať a identifikovať

predovšetkým ako súčasť jednotlivých hmotných a procesných ústavných práv,

a to vzhľadom na konkrétne okolnosti a špecifiká veci (m. m. ).

54. Pokiaľ ide o namietané porušenie a 3 , ústavný súd dodáva,

že ustanovenia majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi podmienky

vymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá určovania

povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd (). Podmienky

obmedzovania základných práv a slobôd nemajú význam samy osebe vytrhnuté z ústavného

kontextu, ale iba v spojení so základným právom alebo slobodou (DRGONEC, J.

Slovenskej republiky. Komentár. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : C. H.

Beck SK, 2019, s. 392.).

55. Navyše vo vzťahu k namietanému porušeniu a a 3

sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných

súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, , ), ktorý vyplýva z jeho

subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , , )

z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a zrušenie tohto rozhodnutia sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd

v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv a článkov.

56. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

a a 3 nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu

na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní

pred ústavným súdom (výrok 4 nálezu).

57. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

58. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

59. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľky, majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1

dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také

riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel

a účel príslušných zákonných ustanovení.

60. Aj z a 2 vyplýva, že ochrana ohrozených alebo porušených práv

a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp

právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor

bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;

ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

V.

Náhrada trov konania

61. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

62. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

63. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky náhradu trov konania

podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v rozsahu tarifnej

odmeny za dva úkony právnych služieb (dva úkony v roku 2020 – prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) a režijného paušálu k dvom úkonom podľa § 16

ods. 3 vyhlášky. Náhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2020 (2 × 177 €)

spolu s režijným paušálom (2 × 10,62 €) predstavuje sumu trov konania vo výške 375,24 €

(výrok 3 nálezu).

64. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu