Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 262/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára o prijatej ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o., IČO 31 844 873, Bratislavská 1/a, Bratislava,

právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a substitučne splnomocnenou

Advokátskou kanceláriou LANGER, s. r. o., Seberíniho 19, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Tomáš Langer, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-431 z 21. decembra 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o.,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -431 z 21. decembra 2018

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -431 z 21. decembra

2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o., p r i z n á v a

úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur

a šesťdesiatpäť centov), ktorú jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet

Advokátskej kancelárie Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol.

s r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s namietaným porušením uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -431 z 21. decembra 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava V (ďalej len

„okresný súd“) v právnej veci žalobcu Správa a inkaso zmeniek s. r. o. proti žalovanému

v prvom 1. rade a žalovanej v 2. rade MARKÍZE-SLOVAKIA, spol.

s r. o. (sťažovateľka), o zaplatenie sumy 8 298 479,72 € s príslušenstvom uznesením č. k.

-402 z 12. októbra 2018 vo výroku I konanie zastavil a vo výroku II návrh

sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania

domáhal od žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade zaplatenia žalovanej zmenkovej

sumy spoločne a nerozdielne a náhrady trov konania. Okresný súd uviedol, že uznesením

č. k. -362 z 5. februára 2018 konanie prerušil najmenej na 3 mesiace podľa

(ďalej aj „“), pretože strany sporu zhodne

navrhli odročiť pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 5. február 2018. Sťažovateľka

podaním zo 6. júna 2018 navrhla prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia v trestnej

veci ČVS: PPZ 101/NKA-FP-ST-2018 (vedenej na základe trestného oznámenia

sťažovateľky na a na spoločníka a konateľa žalobcu

z 11. mája 2018) s odôvodnením, že v tejto trestnej veci sa rieši otázka, či vyhotovením

zmenky, plnenie ktorej je predmetom tohto konania, došlo k spáchaniu trestného činu.

Zastavenie konania a zamietnutie návrhu sťažovateľky na prerušenie konania

okresný súd odôvodnil ustanovením , keďže od právoplatnosti uznesenia

o prerušení konania ‒ 9. apríla 2018 ‒ strany nepodali vlehote 6 mesiacov (§ 163 ods. 2

) návrh na pokračovanie v konaní.

2.1 Krajský súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu napadnutým uznesením uznesenie

okresného súdu č. k. -402 z 12. októbra 2018 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v odôvodení napadnutého uznesenia

uviedol:

„Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že i keď uznesenie

súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť 9.4.2018, pričom konanie bolo prerušené

najmenej na tri mesiace, podanie žalovaného 2/ zo dňa 6.6.2018, v ktorom navrhol konanie

prerušiť do skončenia trestného konania, je jasným návrhom na pokračovanie konania a to

tým, že súd má toto konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného

konania. Tým, že súd prvej inštancie zaujal nesprávny procesný postup, že pri prerušenom

konaní nemôže vydávať žiadne rozhodnutie a následne konanie zastavil spolu

so zamietnutím návrhu žalovaného 2/ na prerušenie konania do skončenia trestného

konania, dopustil sa voči stranám sporu odňatia možnosti konať pred súdom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil

podľa a a vec v zmysle vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní bude tak povinnosťou súdu prvej

inštancie vec opätovne prejednať v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu, podľa

ktorého je návrh uplatnený žalovaným 2/ na prerušenie konania do skončenia trestného

konania podaný v súlade s požiadavkou zákonodarcu uvedenou v § 163 ods. 3 - veta druhá

Preto je súd povinný o tomto návrhu rozhodnúť s tým, že nebol daný dôvod

na zastavenie konania.“

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že napadnuté uznesenie krajského

súdu porušuje jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, pretože je svojvoľné

a nezakladá sa na správnom výklade príslušnej právnej normy, resp. adekvátnej analýze

skutkového stavu veci. Podľa sťažovateľky neexistuje žiaden racionálny dôvod, na základe

ktorého mohol krajský súd dospieť k záveru, že návrh sťažovateľky na prerušenie konania

bol návrhom na pokračovanie v konaní podľa . Sťažovateľka zdôrazňuje,

že v prípade postupu podľa nejde o čisto procesné rozhodnutie bez dopadu

na ústavné práva dotknutých subjektov. Keďže toto rozhodnutie má vplyv

na skončenie/neskončenie konania, v posudzovanom prípade má podľa mienky

sťažovateľky zásadný vplyv na základné ústavné práva strán a materiálne bezpochyby

ovplyvňuje výsledok sporu.

3.1 Postupujúc ďalej v sťažnosti sťažovateľky, možno jej námietky rozdeliť do 3

celkov:

3.2 (i) Arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia

3.2.1 Sťažovateľka zdôrazňuje, že porušenie jej ústavných práv spočíva

vo svojvoľnom výklade a aplikácii práva krajským súdom. Obsah spisu (predovšetkým

návrhu sťažovateľky na prerušenie konania) je podľa jej slov v nesúlade so skutkovými

zisteniami, ktoré krajský súd z tohto vyvodil. Sťažovateľka dôvodí, že na základe

svojvoľnej interpretácie právnej normy ( ) v spojení so skutkovými závermi

nevyplývajúcimi zo spisu (návrh sťažovateľky na prerušenie konania je návrhom

na pokračovanie v konaní podľa ) predstavuje podľa presvedčenia

sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu zásadné porušenie už označených jej

základných práv.

3.2.2 Sťažovateľka ďalej odkazuje na právnu úpravu a uvádza, že v zmysle

ustanovenia ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do 6 mesiacov

od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, t. j. od 9. apríla 2018, súd konanie zastaví.

Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľky nepochybné, že ak niektorá zo strán sporu mala

záujem na pokračovaní tohto súdneho konania, musela podať návrh na pokračovanie

v konaní najneskôr do 9. októbra 2018. vyslovene požaduje

podanie kvalifikovaného návrhu ako predpokladu pre pokračovanie v konaní. V súlade

s nie je podľa mienky sťažovateľky možné záujem strany

implicitne vyvodzovať z akéhokoľvek podania doručeného súdu. Podľa sťažovateľky

výlučne jednoznačný a jasný návrh na pokračovanie v konaní je podaním, ktoré zakladá

povinnosť súdu v konaní pokračovať a privodzuje akékoľvek právne následky podľa

ustanovení . Výklad obsahu právnych úkonov je podľa mienky

sťažovateľky pritom základná kategória nachádzacej a rozhodovacej činnosti orgánov

aplikácie práva.

3.2.3 Pri posudzovaní zmyslu a obsahu návrhu sťažovateľky na prerušenie konania

mal podľa úvah sťažovateľky krajský súd posúdiť vôľu sťažovateľky vyjadrenú v návrhu

na prerušenie konania. Atribútmi výkladu vôle sťažovateľky mala byť podľa jej slov

ústavná konformnosť postupu krajského súdu, racionálny a logický výklad prejavu vôle

sťažovateľky, zohľadnenie kontextu situácie pri výklade prejavenej vôle, ako aj

zabezpečenie spravodlivosti tohto rozhodnutia cez prizmu naznačených pravidiel. Krajský

súd však podľa sťažovateľky v bode 9 odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že

„podanie žalovaného 2/ zo dňa 6.6.2018, v ktorom navrhol konanie prerušiť do skončenia

trestného konania, je jasným návrhom na pokračovanie konania a to tým, že súd má toto

konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného konania“. Výlučne

z tohto dôvodu podľa sťažovateľky krajský súd uznesenie okresného súdu o zastavení

konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd tak podľa slov sťažovateľky odôvodnil svoje rozhodnutie o zrušení

prvoinštančného rozhodnutia len touto jednou vetou, bez jasnej analýzy významu

ustanovení alebo uplatnenia tohto ustanovenia na návrh sťažovateľky

na prerušenie konania.

3.2.4 Sťažovateľka ďalej upriamila pozornosť na skutočnosť, že požiadala

o stanovisko k a k záverom napadnutého uznesenia krajského súdu aj prof.

JUDr. Mareka Števčeka, PhD., predsedu rekodifikačnej komisie pre Civilný sporový

poriadok. Ten vo svojom právnom stanovisku z 15. februára 2019, ktoré je prílohou tejto

ústavnej sťažnosti, k záveru odvolacieho súdu o tom, že návrh sťažovateľky na prerušenie

konania zo 6. júna 2018 je jasným návrhom na pokračovanie v konaní, uviedol: «Predmetný

názor žalobcu a Krajského súdu v Bratislave nemožno považovať za správny“. Zároveň

dodal, že „neexistuje interpretačný prostriedok či kognitívny postup, ktorým by bolo možné

z podania „Návrh žalovaného v 2. rade na prerušenie konania“, ktorého obsahom je návrh

na prerušenie konania podľa ustanovenia , vyvodiť vôľu

žalovaného v 2. rade pokračovať v prerušenom konaní. Svojim návrhom sa predsa domáha

presného opaku. Súdu nie je umožnené obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať alebo

z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú. Rovnako súd nemôže výslovne

uskutočnený úkon transformovať na iný úkon.» Prof. JUDr. Marek Števček, PhD., uvedené

právne stanovisko uzavrel konštatovaním, že „podanie žalovaného v 2. rade (sťažovateľa)

zo dňa 6.6.2018 nemožno považovať za návrh na pokračovanie v konaní v zmysle

ustanovenie . Takýto prístup by bol do značnej

miery svojvoľný, popierajúci základné princípy civilného procesu a jeho dôsledkom by bolo

odopretie práva na spravodlivý proces, nakoľko by žalovanému v 2. rade (sťažovateľovi)

bol pripísaný prejav vôle, ktorý nikdy neuskutočnil a uskutočniť neplánoval.“.

Sťažovateľka sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi citovaného stanoviska a je

toho názoru, že krajský súd postupoval svojvoľne, keď zrejmý návrh na prerušenie konania

posúdil ako návrh na pokračovanie v konaní, čo je aj v príkrom rozpore s akýmkoľvek

prípustným výkladom takéhoto úkonu.

3.2.5 Podľa sťažovateľky ak by krajský súd aplikoval už len čisto

jazykový/gramatický výklad na návrh sťažovateľky na prerušenie

konania, nemohol by rozumne dospieť k záveru, že ide o návrh na pokračovanie v konaní.

Sťažovateľka nemala podľa jej slov pri podávaní návrhu zo 6. júna 2018 žiadny záujem

na pokračovaní v konaní a takúto vôľu ani predmetným podaním nevyjadrila. Už z názvu

tohto podania, ako aj z jeho obsahu je podľa presvedčenia sťažovateľky zrejmé, že

sťažovateľka sa domáhala toho, aby sa v konaní nepokračovalo. V skutočnosti podľa jej

názoru neexistoval žiadny logický základ, ktorý by umožňoval vyvodiť záver, že by chcela

v konaní pokračovať. Záujmy a ciele sťažovateľky ako žalovanej v 2. rade v danom konaní

sú podľa jej slov v priamom rozpore so záujmami a cieľmi žalobcu. Nie je podľa tvrdenia

sťažovateľky nijako zrejmé, prečo by mala ona navrhovať pokračovanie v konaní, keď toto

je výlučne v záujme žalobcu, ktorý však bol v konaní absolútne nečinný. Je preto absurdné,

dodáva sťažovateľka, aby boli jej úkony, ktoré vykonala pre účely obrany proti nárokom

žalobcu, súdom interpretované v prospech žalobcu (a v neprospech sťažovateľa).

3.2.6 Výklad a posúdenie návrhu sťažovateľky na prerušenie konania krajským

súdom nezodpovedá podľa jej presvedčenia žiadnym štandardným a všeobecne

akceptovaným výkladovým postupom. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je

podľa presvedčenia sťažovateľky zjavné ako z podania, ktorého jediným účelom a cieľom je

navrhnúť ďalšie prerušenie konania (z iného dôvodu), krajský súd spravodlivo anticipoval

vôľu sťažovateľky pokračovať v konaní. Návrh sťažovateľky na prerušenie konania podľa

jej slov explicitne nevyjadril vôľu v konaní pokračovať, rovnako implicitne táto vôľa nebola

predmetným podaním demonštrovaná. Krajský súd podľa sťažovateľky svoje rozhodnutie

postavil výlučne na premise, ku ktorej dospel svojvoľným výkladom Civilného sporového

poriadku a návrhu sťažovateľky na prerušenie konania. V konečnom dôsledku podľa

sťažovateľky krajský súd vykladal úkony sťažovateľky v jej neprospech, a naopak,

v prospech záujmov žalobcu, čo sa javí viac ako nelogické a nespravodlivé. Krajský súd

podľa sťažovateľky konal v rozpore s už uvedenými zásadami civilného sporového konania,

čoho dôsledkom je porušenie práv sťažovateľky podľa a

dohovoru.

3.2.7 Sťažovateľka taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu

neobsahuje žiadne odôvodnenie, ktoré by stranám objasňovalo výklad vôle sťažovateľky

demonštrovaný v návrhu na prerušenie konania a závery, ktoré z tohto prejavu vôle krajský

súd urobil. Sťažovateľka sa nemala podľa jej slov z dôvodu nedostatočného odôvodnenia

možnosť nijako dozvedieť, prečo bolo uznesenie okresného súdu o zastavení konania

zrušené a vôľa sťažovateľky vykladaná ako návrh na pokračovanie v konaní podľa § 163

ods. 2 . Keďže krajský súd v jednovetnom odôvodnení svojho rozhodnutia považuje

návrh na prerušenie konania za „JASNÝ“ návrh na pokračovanie v konaní podľa § 163

ods. 2 , je podľa sťažovateľky zásah do práv sťažovateľky podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru o to závažnejší.

3.3 (ii) Namietané porušenie práva na zákonného sudcu

3.3.1 Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu uvedeného ústavného práva,

keď o odvolaní žalobcu rozhodoval senát v nezákonnom zložení, a to v zložení JUDr. Elena

Ondrišová, predsedníčka senátu, JUDr. Andrea Haitová, členka senátu, a JUDr. Ivona

Hrčeková, členka senátu.

3.3.2 Sťažovateľka opisuje, že po doručení spisu krajskému súdu bol spis pridelený

do senátu 3 CoZm, ktorého členmi v zmysle rozvrhu práce vydaného krajským súdom

na rok 2018 č. 1 SprR/1/2018-ÚZ (ďalej len „rozvrh práce“) sú JUDr. Elena Ondrišová,

predsedníčka senátu, Mgr. Štefan Zelenák, zastupujúci predseda senátu, a JUDr. Ivona

Hrčeková, členka senátu. Pred rozhodovaním o odvolaní žalobcu však došlo podľa

sťažovateľky k náhlej zmene v senáte, keď namiesto Mgr. Štefana Zelenáka sa členkou

senátu 3 CoZm stala JUDr. Andrea Haitová, ktorá je v zmysle spomínaného rozvrhu práce

členkou zastupujúceho senátu 1 CoZm.

3.3.3 Sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.

z 31. augusta 2017, v zmysle ktorého „za senát zložený zo zákonných sudcov možno

považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase

pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu nezodpovedá tak prípad,

ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli

menení bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie

vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami

a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie

a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne a za vopred stanovených

pravidiel (nie ex post), ktoré umožňujú predvídať túto zmenu.“

3.3.4 Predmetný spis bol podľa odkazu sťažovateľky krajskému súdu predložený

na rozhodnutie 22. novembra 2018. Senát o odvolaní žalobcu proti uzneseniu okresného

súdu o zastavení konania rozhodoval posledný deň pred vianočnými sviatkami – piatok

21. decembra 2018. Práve v tento deň však podľa opisu sťažovateľky nebol senát schopný

rozhodovať v zložení predpokladanom rozvrhom práce pre neprítomnosť Mgr. Štefana

Zelenáka. Predseda v rámci organizácie práce senátu podľa názoru sťažovateľky

nezohľadnil túto skutočnosť a senát rozhodoval v „náhradnom“ zložení obsadený JUDr.

Andreou Haitovou. Podľa názoru sťažovateľky ak bola neprítomnosť Mgr. Štefana

Zelenáka plánovaná s ohľadom, napr. na čerpanie dovolenky, mal toto predseda senátu

zohľadniť pri organizácii práce senátu a na 21. december 2018 neplánovať zasadnutie

a rozhodovanie senátu. Ak išlo o náhlu a neplánovanú neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka,

malo toto byť podľa sťažovateľky taktiež zohľadnené pri organizácii práce senátu.

Odvolanie žalobcu proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nebolo podľa

mienky sťažovateľky potrebné prerokovať naliehavo, v konaní s ohľadom na čas

predloženia spisu krajskému súdu nevznikali žiadne prieťahy v konaní, a tak mal predseda

senátu zabezpečiť rozhodovanie zákonnými sudcami, senátom 3 CoZm, ako je tento

definovaný v rozvrhu práce.

3.3.5 Podľa sťažovateľky i keď neprišlo k zmene zákonného sudcu zmenou rozvrhu

práce, aj využitie zastupujúceho sudcu bez preukázania naliehavej potreby takto konať

odporuje princípom definovaným už citovaným nálezom ústavného súdu.

3.3.6 S ohľadom na uvedené, ako aj na citovaný nález ústavného súdu je

sťažovateľka toho názoru, že o odvolaní žalobcu rozhodoval senát krajského súdu

v nezákonnom zložení, čím došlo k zásahu do práva sťažovateľky na zákonného sudcu

a porušeniu práva sťažovateľky podľa .

3.4 (iii) Namietané porušenie princípov právnej istoty a materiálneho právneho

štátu

3.4.1 Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je v súlade

s , pretože ide o svojvoľnú aplikáciu ustanovení , ktorá

sklamáva legitímne očakávania strán civilného sporového konania formované s dôverou

v systematickosť, úplnosť a logickosť právneho poriadku.

3.4.2 Podľa slov sťažovateľky princíp právnej istoty nezaručuje pre sťažovateľku

rozhodnutie súdu v jej prospech, sťažovateľka však legitímne očakáva, že aplikácia

právnych noriem bude racionálna, predvídateľná a spravodlivá. Návrh na prerušenie

konania urobila sťažovateľka podľa jej tvrdenia s dôverou v právo a jednoznačný

a predvídateľný spôsob výkladu vôle realizovaný súdom. Právna istota pre sťažovateľku

bola podľa jej vyjadrenia založená na skutočnosti, že prejav vôle prerušiť konanie bude

vykladaný len a výlučne týmto spôsobom a súd nebude anticipovať prejav vôle (návrh

na pokračovanie v konaní), ktorý skutočne urobený nebol. Podľa presvedčenia sťažovateľky

bolo jej legitímnym očakávaním, že na základe návrhu na prerušenie konania nepríde

k pokračovaniu v konaní podľa .

3.4.3 Napadnuté uznesenie krajského súdu podľa mienky sťažovateľky odporuje

taktiež požiadavke vyplývajúcej z koncepcie materiálneho právneho štátu s ohľadom

na kvalitu súdnych rozhodnutí. Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu je

nezrozumiteľné, nedostatočne a chybne odôvodnené a ako také nepreskúmateľné.

4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„Základné práva spoločnosti MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r. o. podľa článku 1

ods. 1 , článku 46 ods. 1 , článku 48

ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.2018, č.k.

-431 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.2018, č.k. -431

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Spoločnosti MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r. o. sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ďalší postup ústavného súdu, vyjadrenia účastníkov konania, zúčastnenej osoby

a replika sťažovateľky

II.1 Postup ústavného súdu

5. Vec napadla ústavnému súdu 25. marca 2019 a nebola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola táto vec

po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi

Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

5.1 Ústavný súd uznesením č. k. -21 z 2. októbra 2019 (ďalej aj

„uznesenie o prijatí“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.

5.2 Ústavný súd si následne vyžiadal stanovisko odporcu v konaní, zúčastnených

osôb v konaní pred ústavným súdom a repliku sťažovateľky.

5.3 Ústavný súd vo veci samej rozhodoval na základe súhlasu účastníkov konania

s upustením od ústneho pojednávania v zmysle

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) na neverejnom zasadnutí, keďže od ústneho pojednávania nebolo

možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.2 Vyjadrenie odporcu

6. Krajský súd sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadril listom sp. zn.

l zo 4. marca 2020 doručeným ústavnému súdu 5. marca 2020.

6.1 Krajský súd uviedol, že sa pridržiava odôvodnenia napadnutého uznesenia,

a zdôraznil, že ak nechcela sťažovateľka pokračovať v konaní, nemala podávať návrh

na prerušenie konania zo 6. júna 2018 v čase, keď už bolo súdom prvej inštancie vydané

uznesenie o prerušení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. apríla 2018.

6.2 Krajský súd zdôraznil, že na jeho stanovisku nič nezmení ani skutočnosť, že

sťažovateľka si zadovážila stanovisko predsedu rekodifikačnej komisie, a nie je krajskému

súdu známe, či JUDr. Števček vychádzal z poznania spisového materiálu.

6.3 K obsadeniu senátu sudcom zo zastupujúceho senátu krajský súd uviedol, že

Mgr. Zelenák, člen senátu 3 CoZm, čerpal v období od 12. decembra 2018 do 8. januára

2019 dovolenku a do piatku 7. decembra 2018 sa nedal rozhodnúť celý výkon sudcu, ktorý

bolo potrebné vykázať. Senát 3 CoZm podľa vyjadrenia krajského súdu pravidelne

ku koncu mesiaca rozhoduje bez pojednávania procesné veci, čo sa stalo i v decembri roku

2018. Zloženie senátu bolo podľa krajského súdu plne v súlade s Rozvrhom práce

Krajského súdu v Bratislave na rok 2018.

6.4 Krajský súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú.

6.5 Krajský súd zároveň uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci pred

ústavným súdom.

II.3 Vyjadrenie zúčastnených osôb

7. Ústavný súd zaslal ústavnú sťažnosť na vyjadrenie zúčastneným osobám, ktoré

vystupovali v konaní pred krajským súdom ako strany sporu. Na strane žalobcu Správa

a inkaso zmeniek s. r. o. a na strane žalovaného v 1. rade .

7.1 Zúčastnená osoba Správa a inkaso zmeniek s. r. o. sa v lehote poskytnutej

ústavným súdom na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyjadrila.

7.2 Zúčastnenej osobe sa ústavnú sťažnosť sťažovateľky

spolu s oznámením o poskytnutej lehote na vyjadrenie k nej nepodarilo na známu adresu

pobytu doručiť a zásielka sa vrátila od poštového doručovateľa ústavnému súdu ako

nedoručená.

II.4 Replika sťažovateľky

8. Listom zo 17. marca 2020 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2020 sa

k vyjadreniu odporcu vyjadrila replikou sťažovateľka.

8.1 V úvode svojej repliky sťažovateľka poukázala na dôkazy z trestného konania

a odkázala na konanie vedené pred Špecializovaným trestným súdom (ďalej aj

„špecializovaný súd“) sp. zn. . Podľa sťažovateľky z dôkazov

produkovaných v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. , najmä z prepisov

komunikácie z aplikácie Threema, vyplýva, že , štatutárny zástupca žalobcu,

spolupracoval (priamo alebo prostredníctvom tretích osôb) s JUDr. Monikou Jankovskou,

bývalou štátnou tajomníčkou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a sudkyňou.

Podľa sťažovateľky z obsahu komunikácie medzi a M. Jankovskou

jednoznačne vyplýva, že ich cieľom bolo nezákonne ovplyvniť priebeh a výsledok

zmenkových súdnych sporov na okresnom súde aj na krajskom súde.

8.2 Následne sťažovateľka uvádza, že sudkyňa Haitová v súvisiacom konaní sp. zn.

vo veci odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 26. apríla 2018 (vydanému sudkyňou Maruniakovou) podala k námietke

zaujatosti sťažovateľky vyjadrenie zo 4. septembra 2018, v ktorom uviedla, že «pri

objektívnej úvahe by mohlo v budúcnosti vzniknúť zdanie o mojej zaujatosti v danej veci

a moje pôsobenie v danom konaní by mohlo vyvolať pochybnosť u žalovaného 2 (t.j.

MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s.r.o.- poznámka sťažovateľa)“ o mojej nestrannosti.

Vzhľadom na uvedené súhlasím s pridelením veci inému sudcovi, resp. senátu».

8.3 Sudkyňa Haitová si bola teda podľa sťažovateľky vedomá a vnímala svoju účasť

v senáte rozhodujúcom v zmenkovom spore sťažovateľky ako spornú, resp. problematickú,

a námietku zaujatosti sťažovateľa považovala za dôvodnú. Súhlasila zároveň so svojím

vylúčením z rozhodovania. Napriek tomu tri mesiace po svojom vyjadrení prijala účasť

v senáte 3 CoZm ako zastupujúci sudca. O tejto skutočnosti nebola sťažovateľka podľa jej

slov vôbec informovaná, a tak ani nemohla voči danej sudkyni podať námietku zaujatosti.

Sudkyňa Haitová si pritom podľa názoru sťažovateľky musela byť vedomá, že rovnako ako

v konaní sp. zn. bude sťažovateľka namietať jej osobu aj v súvisiacom

konaní sp. zn. .

8.4 Podľa presvedčenia sťažovateľky z dôkazov predložených s týmto vyjadrením

vyplýva, že JUDr. Monika Jankovská, a ďalšie doteraz nestotožnené osoby

sa mali snažiť manipulovať prideľovanie spisov na krajskom súde a ovplyvniť rozhodovanie

tým spôsobom, aby o odvolaní sťažovateľky ako žalovanej v 2. rade v konaní sp. zn.

rozhodoval senát JUDr. Haitovej, a to v prospech žalobcu (Správa

a inkaso zmeniek s. r. o.).

8.5 S prihliadnutím na novú dôkaznú situáciu je sťažovateľka toho názoru, že aj

výsledky opísaného trestného konania preukazujú, že jej právo na zákonného sudcu

v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. bolo flagrantným

spôsobom porušené. Sudkyňa JUDr. Andrea Haitová sa podľa sťažovateľky nemôže javiť

ako nestranná sudkyňa v danom konaní, keď boli dané predpoklady na jej vylúčenie z tohto

konania pre zaujatosť, resp. ovplyvnenie a vzťah k žalobcovi (jeho štatutárnemu zástupcovi

) aj k veci.

8.6 K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka ďalej uvádza, že z vyjadrenia

krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka nemala v konaní sp. zn.

predkladať okresnému súdu žiadne písomné podanie, resp. realizovať voči súdu žiadny

úkon. Sťažovateľka uvádza, že podľa krajského súdu akoby každý jej úkon ako strany sporu

(bez ohľadu na jeho obsah) by mal byť automaticky (a formalisticky) vnímaný ako prejav

vôle pokračovať v konaní. Takýto záver krajského súdu nemá podľa slov sťažovateľky

oporu v žiadnej právnej teórii ani v rozhodovacej praxi súdov.

8.7 Pre sťažovateľku z neznámeho dôvodu krajský súd považoval za potrebné

vo veci rozhodnúť už 29 dní od preloženia spisu, a to aj v náhradnom zložení. Uvedený

prístup je podľa mienky sťažovateľky veľmi neobvyklý a podozrivo rýchly. Z materiálneho

pohľadu išlo podľa názoru sťažovateľky totiž pravdepodobne o spor s najvyššou hodnotou,

ktorý za dlhý čas napadol danému senátu (8 298 479,72 eur). Zároveň z procesného

hľadiska podľa úvah sťažovateľky išlo o výklad a preskúmanie správnosti aplikácie § 163

, relatívne nového zákonného ustanovenia, ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho

súdu pravdepodobne ešte nebola riešená, a teda neexistovala k nemu žiadna a už vôbec nie

jednotná judikatúra.

8.8 Sťažovateľka v závere uviedla, že netrvá na nariadení ústneho pojednávania

vo veci.

III.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa ods. l každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť

súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je na pôdoryse ústavnej sťažnosti

sťažovateľkino obrátenie sa na ústavný súd s úlohou vyriešenia predovšetkým procesno-

civilistickej otázky s namietaným ústavnoprávnym rozmerom, a to či návrh na prerušenie

konania podľa počas súdom prerušeného konania je možné posúdiť ako

návrh na pokračovanie v konaní podľa . Sťažovateľka zároveň namieta

porušenia ústavného práva na zákonného sudcu v napadnutom konaní pred krajským

súdom.

11. Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa prvej vety súd konanie preruší aj bez návrhu.

Podľa ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh

ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov

od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie zastaví.

12. Ústavný súd je v prvom rade povinný ustáliť ústavnoprávny rozmer

prejednávanej veci.

12.1 Ten ústavný súd identifikoval predovšetkým ako právo na nearbitrárny postup

v konaní a nearbitrárne odôvodnenie rozhodnutia o aplikovaní konkrétnej právnej normy

na konkrétny skutkový stav (t. j. právo na súdnu ochranu) v spojení s princípom právnej

istoty v zmysle legitímneho očakávania strany sporu v určitý procesný postup súdu

v prípade, keď je očakávanie istého postupu súdu vzhľadom na skutkový a právny stav veci

zo strany sporovej strany odôvodnené.

12.2 Po druhé, to je ústavné právo na zákonného sudcu uplatňované v konaní pred

súdom bez ohľadu na charakter veci, ktorá bola súdom prejednávaná a s ktorou sa

sťažovateľ obrátil na ústavný súd.

IV.1 K základnému právu na súdnu ochranu, právu na spravodlivé súdne

konanie a k legitímnym očakávaniam v sťažovateľkinej veci

13. Z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie v spojení s princípom právnej istoty podlieha ochrane aj princíp legitímneho

očakávania (legitimate expectation).

13.1 Princíp legitímneho očakávania je spätý predovšetkým s požiadavkou procesnej

ochrany jednotlivca, in concreto, môže ísť napríklad o požiadavku umožniť jednotlivcovi

vyjadriť sa v konaní v prípade, ak by rozhodnutie mohlo ovplyvniť jeho legitímne

očakávanie (porov. Schmidt v. Secretary of State for Home Affairs, Court of Appeal of

England and Wales, [1969] 2 Ch 149).

13.2 Extenzívnejšie nazeranie na princíp legitímneho očakávania v kontinentálnom

právnom systéme ukladá orgánom verejnej moci „povinnosť konať spravodlivo,

rešpektovať odôvodnené očakávania, ktoré vznikli na základe správania orgánu verejnej

moci“ (porov. Thomas, R. 2000. Legitimate Expectations and Proportionality in

Administrative Law. Portland : Hart Publishing, 2000. s. 48).

13.3 Princíp legitímneho očakávania musí byť zachovaný pri výkone verejnej moci

vo všeobecnom poňatí, čím pôsobnosť princípu prekračuje hranicu jeho výlučne procesného

uplatňovania.

13.4 K ochrane legitímneho očakávania ako užšej kategórii než princíp právnej istoty

sa prihlásil vo svojej judikatúre i ústavný súd. Podľa stanoviska ústavného súdu účelom

tohto princípu je „ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom

do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali“

().

14. Aplikujúc uvedené stručné východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd musí

jednoznačne konštatovať, že vo veci sťažovateľky bol princíp legitímnych očakávaní

v zmysle predvídateľnosti súdneho rozhodovania v spojení s princípmi súdnej ochrany

a spravodlivého súdneho konania zásadným spôsobom porušený.

14.1 Okresný súd, aplikujúc relevantné právne normy, prerušil uznesením č. k.

-362 z 5. februára 2018 (právoplatné 9. apríla 2018) napadnuté konanie

najmenej na 3 mesiace podľa s odôvodnením, že konanie prerušil, pretože

strany sporu zhodne navrhli odročiť pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 5. február 2018.

14.2 S poukazom na identické skutočnosti (t. j. do právoplatného rozhodnutia

v trestnej veci ČVS: PPZ 101/NKA ‐F P ‐S T ‐2 018 vedenej Národnou kriminálnou agentúrou)

požiadala o prerušenie konania aj sťažovateľka návrhom na prerušenie konania zo 6. júna

2018. Udialo sa tak v ešte prerušenom napadnutom konaní.

14.3 Po uplynutí 6 mesiacov od prerušenia konania právny poriadok predpokladá, že

ak sa návrh na pokračovanie v konaní v tejto lehote (t. j. do šiestich mesiacov

od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania) nepodá, konanie má predvídateľný

následok vo forme zastavenia konania (porov. ).

14.4 Sťažovateľka tak mohla vzhľadom na skutkový a právny stav a aplikovateľné

právne normy v jej veci legitímne v istom momente (po uplynutí 6 mesiacov

od právoplatného prerušenia konania) očakávať, že nie je v zmysle aplikovateľnej procesnej

normy () možné prijať iný záver, než zastaviť napadnuté

konanie, keďže žiadna zo sporových strán neurobila počas prerušenia konania úkon k jeho

pokračovaniu vo forme návrhu na prerušenie konania, naopak, sama sťažovateľka požiadala

okresný súd o prerušenie (už prerušeného) konania.

14.5 Ústavný súd sa oboznámil so sťažovateľkiným návrhom na prerušenie konania

zo 6. júna 2018 a uvádza, že v žiadnom prípade nemožno jasne označený a s ohľadom

na jeho obsah i účel jasne interpretovateľný úkon sťažovateľky vo forme návrhu

na prerušenie konania podaný v napadnutom konaní považovať ani podľa označenia, ani

podľa obsahu a ani podľa účelu za návrh na pokračovanie v konaní. Takýto záver nemožno

vyvodiť ani z interpretácie v a aplikovateľných na vec sťažovateľky.

14.6 Totožne a správne na návrh sťažovateľky na prerušenie konania a na

prejednávanú vec nahliadal aj okresný súd, ktorý naďalej prerušené konanie zastavil a návrh

na prerušenie konania zamietol s tým, že od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania ‒

9. apríla 2018 ‒ strany nepodali vlehote 6 mesiacov ( ) návrh na

pokračovanie v konaní.

14.7 Výklad úkonu sťažovateľky – návrhu na prerušenie konania – ktorý následne

na základe odvolania žalobcu zvolil krajský súd dôvodiac, že návrh na prerušenie konania

do skončenia trestného konania je jasným návrhom na pokračovanie, je z pohľadu

ústavného súdu príkladom absolútne svojvoľného výkladu a aplikácie .

14.8 Ústavný súd hodnotí, že zo strany krajského súdu nejde o absolútne svojvoľnú,

ale zároveň i nelogickú a textu a účelu a návrhu sťažovateľky

na prerušenie konania odporujúcu interpretáciu aplikovateľnej právnej normy a procesného

úkonu sporovej strany.

14.9 Oboznámiac sa so stručným až lakonickým odôvodnením napadnutého

uznesenia krajského súdu, ústavný súd uvádza, že prijatím napadnutého uznesenia zo strany

krajského súdu ide jednak o popretie základného práva na súdnu ochranu, práva

na spravodlivé súdne konanie, popretie legitímnych očakávaní sporovej strany ako

komponentu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ale

nad rámec toho ide o výklad práva natoľko svojvoľný, že v ňom možno badať prvky

zneužitia moci.

14.10 Ústavný súd dodáva, že sa ako súdny orgán ochrany ústavnosti už pomerne

signifikantnú dobu nestretol s takým neúctivým prístupom všeobecného súdu k procesným

právam sporovej strany a s takým markantným popretím účelu aplikovateľnej právnej

normy a poslania súdnictva ako takého zo strany všeobecného súdu.

14.11 Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením hrubým

spôsobom porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky na zákonného sudcu

15. Pred rozhodovaním o odvolaní žalobcu pred krajským súdom v napadnutom

konaní 21. decembra 2018 došlo podľa sťažovateľky k náhlej zmene v senáte, keď namiesto

v tento deň neprítomného Mgr. Štefana Zelenáka sa členkou senátu 3 CoZm stala JUDr.

Andrea Haitová, ktorá bola v zmysle rozvrhu práce členkou zastupujúceho senátu 1 CoZm.

Podľa názoru sťažovateľky ak bola neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka plánovaná

s ohľadom, napr. na čerpanie dovolenky, mal toto predseda senátu zohľadniť pri organizácii

práce senátu a na 21. december 2018 neplánovať zasadnutie a rozhodovanie senátu. Ak išlo

o náhlu a neplánovanú neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka, malo toto byť podľa

sťažovateľky taktiež zohľadnené pri organizácii práce senátu. Odvolanie žalobcu proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nebolo podľa mienky sťažovateľky potrebné

prerokovať naliehavo, v konaní s ohľadom na čas predloženia spisu krajskému súdu

nevznikali žiadne prieťahy v konaní, a tak mal predseda senátu zabezpečiť rozhodovanie

zákonnými sudcami, senátom 3 CoZm, ako je tento definovaný v rozvrhu práce.

16. V prvom rade ústavný súd uvádza, že ústavný súd nepovažuje za preukázané, že

by samotná neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka na krajskom súde 21. decembra 2018 bola

výsledkom špekulatívneho alebo nezákonného konania zo strany ktoréhokoľvek

zo zainteresovaných sudcov krajského súdu.

16.1 Rovnako ústavný súd hodnotí, že zastupovanie Mgr. Štefana Zelenáka sudkyňou

JUDr. Andreou Haitovou, ktorá bola v zmysle rozvrhu práce členkou zastupujúceho senátu

1 CoZm, nenesie znaky nezákonnosti alebo neústavnosti v zmysle nedostatočnej opory pre

zastupovanie konkrétneho sudcu v čase jeho neprítomnosti iným konkrétnym sudcom

v rozvrhu práce krajského súdu, čo koniec koncov nenamieta ani samotná sťažovateľka.

16.2 Ústavný súd nezdieľa presvedčenie sťažovateľky, že odvolanie žalobcu proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nebolo potrebné prerokovať naliehavo a že

v konaní s ohľadom na čas predloženia spisu krajskému súdu nevznikali žiadne prieťahy

v konaní. Efektívnosť a bezprieťahovosť v postupe ktoréhokoľvek všeobecného súdu

akejkoľvek inštancie je podľa názoru ústavného súdu vítaným prístupom všeobecného súdu

a želaným atribútom každého jedného konania, v rámci ktorého je cieľom okrem iného aj

odstránenie stavu právnej neistoty sporových strán týkajúcej sa výsledku rozhodovania o ich

právach a povinnostiach.

16.3 Ústavný súd si však na druhej strane uvedomuje, že náhla zmena v zložení

senátu pri absencii zákonného člena senátu môže vyvolať u sporových strán otázky týkajúce

sa dodržania či už garancií vyplývajúcich z práva na zákonného sudcu ( ,

ktorého porušenie sťažovateľka namieta) alebo práva na prerokovanie veci nezávislým

a nestranným sudcom podľa (tento atribút práva na súdnu ochranu

sťažovateľka nenamietla). O to viac platí táto úvaha v prípade sťažovateľky, keďže sudkyňa

JUDr. Andrea Haitová sama v inej veci sťažovateľky (sp. zn. ), ktorú ako

zákonná sudkyňa mala rozhodovať, zaujala stanovisko, že sa jej účasť na rozhodovaní veci

môže z objektívneho hľadiska nezaujatého pozorovateľa, ale aj z pohľadu sťažovateľky

javiť ako rozhodovanie zaujatou sudkyňou, a sama navrhla, aby bola z prejednávania

a rozhodovania tejto inej veci sťažovateľky vylúčená.

16.4 Ústavný súd taktiež uznáva, že aj vzhľadom na obsah dôkazov vykonaných

vo viacerých trestných konaniach týkajúcich sa osoby (v rozhodnom čase

spoločníka a konateľa žalobcu Správa a inkaso zmeniek s. r. o.) a na vedenie trestných

konaní orgánmi činnými v trestnom konaní proti viacerým predstaviteľom justície (medzi

inými aj proti sudkyni JUDr. Andrei Haitovej) pre podozrenie zo spáchania viacerých

trestných činov, je ľudsky a občiansky náročné mať zo strany strán sporu (teda aj zo strany

sťažovateľky), ale aj zo strany ústavného súdu dôveru v spravodlivé rozhodovanie

viacerých trestne stíhaných sudcov pôsobiacich na viacerých všeobecných súdoch. V tomto

smere ústavný súd plne chápe obavy a starosť sťažovateľky o spravodlivé rozhodovanie jej

veci krajským súdom.

16.5 Ústavný súd hic et nunc však dodáva, že sťažovateľka v tejto časti ústavnej

sťažnosti jednak nenamieta porušenie práva na prerokovanie veci nestranným sudcom podľa

v napadnutom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu.

A taktiež po druhé, ústavný súd nie je súdom trestným a skutkovým. Na konkrétnu vec

sťažovateľky sa musí pozerať prizmou ústavného práva a vychádzať z dôkazov, ktoré musia

bez dôvodných pochybností umožňovať prijať jednoznačný záver o porušení ústavných

garancií a práv sťažovateľky, aj čo sa týka práva na zákonného sudcu.

16.6 Ústavný súd sa v tomto prípade vzhľadom na konkrétne okolnosti veci

a na skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu ústavný súd zrušil pre porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie z iných dôvodov

a že vec vrátil krajskému súdu na opätovné konanie, uvážlivo rozhodol v tejto časti ústavnej

sťažnosti pre minimalizáciu zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

16.7 Predpokladom zvolenia tohto prístupu bolo však učinenie záveru, že ústavný

súd neidentifikoval v postupe krajského súdu pri zastupovaní sudcu Mgr. Štefana Zelenáka

sudkyňou JUDr. Andreou Haitovou takú mieru pochybností o ústavnosti tohto postupu

a taký dostatok jednoznačných dôkazov, ktoré by v čase rozhodovania ústavnej sťažnosti

dovoľovali ústavnému súdu bez dôvodných pochybností konštatovať, že rozhodovanie veci

sudkyňou JUDr. Andreou Haitovou bolo výsledkom napr. nezákonného alebo trestného

konania tejto sudkyne alebo motivované inými úmyslami než záujmom o riadny výkon jej

funkcie sudkyne, a na tomto základe teda konštatovať porušenie základného práva na

zákonného sudcu sťažovateľky podľa v opísanom postupe krajského

súdu, a tak aj napadnutým uznesením krajského súdu.

16.8 Ústavný súd zároveň zohľadnil skutočnosť, že sťažovateľka po vrátení veci

krajskému súdu na ďalšie konanie bude mať možnosť namietať zákonnosť zloženia senátu

alebo aj zaujatosť konkrétneho člena senátu v prípade potenciálnej opätovnej zmeny jeho

zloženia, resp. uplatňovať všetky svoje procesné práva v konaní pred krajským súdom.

16.9 Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o nevyhovení ústavnej sťažnosti v tejto

časti (bod 4 výroku nálezu).

IV.3 K princípu právnej istoty podľa v sťažovateľkinej veci

17. Sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavných práv v spojení s čl. 1 ods. 1

, ktorého súčasťou je aj princíp právneho štátu nesúci v sebe aj princíp právnej istoty,

resp. v užšom princíp legitímnych očakávaní.

17.1 Ústavný súd uvádza, že princíp legitímnych očakávaní ústavný súd identifikoval

vo veci sťažovateľky ako komponent práva na súdnu ochranu, a taktiež konštatoval jeho

porušenie na pôdoryse a v rámci konštatovania porušenia základného práva na súdnu

ochranu sťažovateľky garantovaného napadnutým uznesením krajského

súdu.

17.2 Bolo tak zbytočné konštatovať samostatne aj porušenie princípu právnej istoty

podľa .

17.3 Navyše, ústavný súd dodáva, že vyjadruje predovšetkým

všeobecný ústavný princíp, ktorým je presvietený celý právny poriadok, ktorý sa odráža aj

v základných právach a slobodách a ich ústavných garanciách a jeho dodržiavanie je

potrebné pri výkone moci ktoroukoľvek jej zložkou. V konaní o ústavnej sťažnosti podľa

pre namietané porušenie ústavných práv sťažovateľa rozhodnutiami

orgánov verejnej moci je tento princíp (právnej istoty) nutné hľadať a identifikovať

predovšetkým ako súčasť jednotlivých hmotných a procesných ústavných práv, a to

vzhľadom na konkrétne okolnosti a špecifiká veci.

17.4 Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky

nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

V.

Trovy konania

18. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym

zastupovaním jej osoby (ďalej len „trovy právneho zastúpenia“) Advokátskou kanceláriou

Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava (ďalej aj „advokát“), v konaní pred ústavným

súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).

18.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej

ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov

právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

18.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti)

a za 1 úkon právnej služby v roku 2020 (podanie repliky), všetky vykonané Advokátskou

kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava.

18.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2018 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 980 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 163,33 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,80 eur). Za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2019 patrí odmena v sume 163,33 eur, preto trovy právneho zastúpenia pre

jednu sťažovateľku v roku 2019 za dva úkony právnej služby predstavujú sumu 326,66 eur.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 1 062 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 eur). Za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2020 patrí odmena v sume 177 eur, preto trovy právneho zastúpenia pre

jednu sťažovateľku v roku 2020 za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 177 eur.

18.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 2 úkony

právnej služby v roku 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 326,66 eur (2 úkony x

163,33 eur za jeden úkon právnej služby v roku 2019) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16

ods. 3 vyhlášky spolu v sume 19,60 eur (2 x režijný paušál po 9,80 eur).

Ústavný súd ďalej priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 1 úkon

právnej služby v roku 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 177 eur (1 úkon x 177 eur

za jeden úkon právnej služby v roku 2020). Ústavný súd k tomu priznal 1 x režijný paušál

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 10,62 eur.

19.1 Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokát sťažovateľky daňovým

subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK2021895700).

19.2 Ústavný súd tak priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu

v sume 640,65 eur (533,88 eur + 20 % DPH)

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu