Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)II. ÚS 262/2019
PDF · 403.8 KB
No categories available
II. ÚS 262/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára o prijatej ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti
MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o., IČO 31 844 873, Bratislavská 1/a, Bratislava,
právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Blahušiak, a substitučne splnomocnenou
Advokátskou kanceláriou LANGER, s. r. o., Seberíniho 19, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Tomáš Langer, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 CoZm 30/2018-431 z 21. decembra 2018 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 CoZm 30/2018-431 z 21. decembra 2018
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 CoZm 30/2018-431 z 21. decembra
2018 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r. o., p r i z n á v a
úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur
a šesťdesiatpäť centov), ktorú jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet
Advokátskej kancelárie Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MARKÍZA – SLOVAKIA, spol.
s r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoZm 30/2018-431 z 21. decembra 2018
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava V (ďalej len
„okresný súd“) v právnej veci žalobcu Správa a inkaso zmeniek s. r. o. proti žalovanému
v prvom 1. rade a žalovanej v 2. rade MARKÍZE-SLOVAKIA, spol.
s r. o. (sťažovateľka), o zaplatenie sumy 8 298 479,72 € s príslušenstvom uznesením č. k.
2 CbZm 60/2016-402 z 12. októbra 2018 vo výroku I konanie zastavil a vo výroku II návrh
sťažovateľky na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania
domáhal od žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade zaplatenia žalovanej zmenkovej
sumy spoločne a nerozdielne a náhrady trov konania. Okresný súd uviedol, že uznesením
č. k. 2 CbZm 60/2016-362 z 5. februára 2018 konanie prerušil najmenej na 3 mesiace podľa
§ 163 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), pretože strany sporu zhodne
navrhli odročiť pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 5. február 2018. Sťažovateľka
podaním zo 6. júna 2018 navrhla prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia v trestnej
veci ČVS: PPZ 101/NKA-FP-ST-2018 (vedenej na základe trestného oznámenia
sťažovateľky na a na spoločníka a konateľa žalobcu
z 11. mája 2018) s odôvodnením, že v tejto trestnej veci sa rieši otázka, či vyhotovením
zmenky, plnenie ktorej je predmetom tohto konania, došlo k spáchaniu trestného činu.
Zastavenie konania a zamietnutie návrhu sťažovateľky na prerušenie konania
okresný súd odôvodnil ustanovením § 163 ods. 3 CSP, keďže od právoplatnosti uznesenia
o prerušení konania ‒ 9. apríla 2018 ‒ strany nepodali vlehote 6 mesiacov (§ 163 ods. 2
CSP) návrh na pokračovanie v konaní.
2.1 Krajský súd rozhodujúc o odvolaní žalobcu napadnutým uznesením uznesenie
okresného súdu č. k. 2 CbZm 60/2016-402 z 12. októbra 2018 zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v odôvodení napadnutého uznesenia
uviedol:
„Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu dospel k záveru, že i keď uznesenie
súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť 9.4.2018, pričom konanie bolo prerušené
najmenej na tri mesiace, podanie žalovaného 2/ zo dňa 6.6.2018, v ktorom navrhol konanie
prerušiť do skončenia trestného konania, je jasným návrhom na pokračovanie konania a to
tým, že súd má toto konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného
konania. Tým, že súd prvej inštancie zaujal nesprávny procesný postup, že pri prerušenom
konaní nemôže vydávať žiadne rozhodnutie a následne konanie zastavil spolu
so zamietnutím návrhu žalovaného 2/ na prerušenie konania do skončenia trestného
konania, dopustil sa voči stranám sporu odňatia možnosti konať pred súdom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ a vec v zmysle § 391 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní bude tak povinnosťou súdu prvej
inštancie vec opätovne prejednať v súlade s uvedeným názorom odvolacieho súdu, podľa
ktorého je návrh uplatnený žalovaným 2/ na prerušenie konania do skončenia trestného
konania podaný v súlade s požiadavkou zákonodarcu uvedenou v § 163 ods. 3 - veta druhá
C.s.p. Preto je súd povinný o tomto návrhu rozhodnúť s tým, že nebol daný dôvod
na zastavenie konania.“
3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že napadnuté uznesenie krajského
súdu porušuje jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, pretože je svojvoľné
a nezakladá sa na správnom výklade príslušnej právnej normy, resp. adekvátnej analýze
skutkového stavu veci. Podľa sťažovateľky neexistuje žiaden racionálny dôvod, na základe
ktorého mohol krajský súd dospieť k záveru, že návrh sťažovateľky na prerušenie konania
bol návrhom na pokračovanie v konaní podľa § 163 ods. 2 CSP. Sťažovateľka zdôrazňuje,
že v prípade postupu podľa § 163 ods. 2 CSP nejde o čisto procesné rozhodnutie bez dopadu
na ústavné práva dotknutých subjektov. Keďže toto rozhodnutie má vplyv
na skončenie/neskončenie konania, v posudzovanom prípade má podľa mienky
sťažovateľky zásadný vplyv na základné ústavné práva strán a materiálne bezpochyby
ovplyvňuje výsledok sporu.
3.1 Postupujúc ďalej v sťažnosti sťažovateľky, možno jej námietky rozdeliť do 3
celkov:
3.2 (i) Arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia
3.2.1 Sťažovateľka zdôrazňuje, že porušenie jej ústavných práv spočíva
vo svojvoľnom výklade a aplikácii práva krajským súdom. Obsah spisu (predovšetkým
návrhu sťažovateľky na prerušenie konania) je podľa jej slov v nesúlade so skutkovými
zisteniami, ktoré krajský súd z tohto vyvodil. Sťažovateľka dôvodí, že na základe
svojvoľnej interpretácie právnej normy (§ 163 ods. 2 CSP) v spojení so skutkovými závermi
nevyplývajúcimi zo spisu (návrh sťažovateľky na prerušenie konania je návrhom
na pokračovanie v konaní podľa § 163 ods. 2 CSP) predstavuje podľa presvedčenia
sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu zásadné porušenie už označených jej
základných práv.
3.2.2 Sťažovateľka ďalej odkazuje na právnu úpravu a uvádza, že v zmysle
ustanovenia § 163 ods. 2 CSP ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do 6 mesiacov
od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, t. j. od 9. apríla 2018, súd konanie zastaví.
Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľky nepochybné, že ak niektorá zo strán sporu mala
záujem na pokračovaní tohto súdneho konania, musela podať návrh na pokračovanie
v konaní najneskôr do 9. októbra 2018. Civilný sporový poriadok vyslovene požaduje
podanie kvalifikovaného návrhu ako predpokladu pre pokračovanie v konaní. V súlade
s Civilným sporovým poriadkom nie je podľa mienky sťažovateľky možné záujem strany
implicitne vyvodzovať z akéhokoľvek podania doručeného súdu. Podľa sťažovateľky
výlučne jednoznačný a jasný návrh na pokračovanie v konaní je podaním, ktoré zakladá
povinnosť súdu v konaní pokračovať a privodzuje akékoľvek právne následky podľa
ustanovení § 163 ods. 2 CSP. Výklad obsahu právnych úkonov je podľa mienky
sťažovateľky pritom základná kategória nachádzacej a rozhodovacej činnosti orgánov
aplikácie práva.
3.2.3 Pri posudzovaní zmyslu a obsahu návrhu sťažovateľky na prerušenie konania
mal podľa úvah sťažovateľky krajský súd posúdiť vôľu sťažovateľky vyjadrenú v návrhu
na prerušenie konania. Atribútmi výkladu vôle sťažovateľky mala byť podľa jej slov
ústavná konformnosť postupu krajského súdu, racionálny a logický výklad prejavu vôle
sťažovateľky, zohľadnenie kontextu situácie pri výklade prejavenej vôle, ako aj
zabezpečenie spravodlivosti tohto rozhodnutia cez prizmu naznačených pravidiel. Krajský
súd však podľa sťažovateľky v bode 9 odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol, že
„podanie žalovaného 2/ zo dňa 6.6.2018, v ktorom navrhol konanie prerušiť do skončenia
trestného konania, je jasným návrhom na pokračovanie konania a to tým, že súd má toto
konanie podľa jeho návrhu prerušiť do skončenia uvedeného trestného konania“. Výlučne
z tohto dôvodu podľa sťažovateľky krajský súd uznesenie okresného súdu o zastavení
konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd tak podľa slov sťažovateľky odôvodnil svoje rozhodnutie o zrušení
prvoinštančného rozhodnutia len touto jednou vetou, bez jasnej analýzy významu
ustanovení § 163 ods. 2 CSP alebo uplatnenia tohto ustanovenia na návrh sťažovateľky
na prerušenie konania.
3.2.4 Sťažovateľka ďalej upriamila pozornosť na skutočnosť, že požiadala
o stanovisko k § 163 ods. 2 CSP a k záverom napadnutého uznesenia krajského súdu aj prof.
JUDr. Mareka Števčeka, PhD., predsedu rekodifikačnej komisie pre Civilný sporový
poriadok. Ten vo svojom právnom stanovisku z 15. februára 2019, ktoré je prílohou tejto
ústavnej sťažnosti, k záveru odvolacieho súdu o tom, že návrh sťažovateľky na prerušenie
konania zo 6. júna 2018 je jasným návrhom na pokračovanie v konaní, uviedol: «Predmetný
názor žalobcu a Krajského súdu v Bratislave nemožno považovať za správny“. Zároveň
dodal, že „neexistuje interpretačný prostriedok či kognitívny postup, ktorým by bolo možné
z podania „Návrh žalovaného v 2. rade na prerušenie konania“, ktorého obsahom je návrh
na prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) CSP, vyvodiť vôľu
žalovaného v 2. rade pokračovať v prerušenom konaní. Svojim návrhom sa predsa domáha
presného opaku. Súdu nie je umožnené obsah úkonu výkladom dopĺňať či domýšľať alebo
z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú. Rovnako súd nemôže výslovne
uskutočnený úkon transformovať na iný úkon.» Prof. JUDr. Marek Števček, PhD., uvedené
právne stanovisko uzavrel konštatovaním, že „podanie žalovaného v 2. rade (sťažovateľa)
zo dňa 6.6.2018 nemožno považovať za návrh na pokračovanie v konaní v zmysle
ustanovenie § 163 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Takýto prístup by bol do značnej
miery svojvoľný, popierajúci základné princípy civilného procesu a jeho dôsledkom by bolo
odopretie práva na spravodlivý proces, nakoľko by žalovanému v 2. rade (sťažovateľovi)
bol pripísaný prejav vôle, ktorý nikdy neuskutočnil a uskutočniť neplánoval.“.
Sťažovateľka sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi citovaného stanoviska a je
toho názoru, že krajský súd postupoval svojvoľne, keď zrejmý návrh na prerušenie konania
posúdil ako návrh na pokračovanie v konaní, čo je aj v príkrom rozpore s akýmkoľvek
prípustným výkladom takéhoto úkonu.
3.2.5 Podľa sťažovateľky ak by krajský súd aplikoval už len čisto
jazykový/gramatický výklad § 163 ods. 2 CSP na návrh sťažovateľky na prerušenie
konania, nemohol by rozumne dospieť k záveru, že ide o návrh na pokračovanie v konaní.
Sťažovateľka nemala podľa jej slov pri podávaní návrhu zo 6. júna 2018 žiadny záujem
na pokračovaní v konaní a takúto vôľu ani predmetným podaním nevyjadrila. Už z názvu
tohto podania, ako aj z jeho obsahu je podľa presvedčenia sťažovateľky zrejmé, že
sťažovateľka sa domáhala toho, aby sa v konaní nepokračovalo. V skutočnosti podľa jej
názoru neexistoval žiadny logický základ, ktorý by umožňoval vyvodiť záver, že by chcela
v konaní pokračovať. Záujmy a ciele sťažovateľky ako žalovanej v 2. rade v danom konaní
sú podľa jej slov v priamom rozpore so záujmami a cieľmi žalobcu. Nie je podľa tvrdenia
sťažovateľky nijako zrejmé, prečo by mala ona navrhovať pokračovanie v konaní, keď toto
je výlučne v záujme žalobcu, ktorý však bol v konaní absolútne nečinný. Je preto absurdné,
dodáva sťažovateľka, aby boli jej úkony, ktoré vykonala pre účely obrany proti nárokom
žalobcu, súdom interpretované v prospech žalobcu (a v neprospech sťažovateľa).
3.2.6 Výklad a posúdenie návrhu sťažovateľky na prerušenie konania krajským
súdom nezodpovedá podľa jej presvedčenia žiadnym štandardným a všeobecne
akceptovaným výkladovým postupom. Z napadnutého uznesenia krajského súdu nie je
podľa presvedčenia sťažovateľky zjavné ako z podania, ktorého jediným účelom a cieľom je
navrhnúť ďalšie prerušenie konania (z iného dôvodu), krajský súd spravodlivo anticipoval
vôľu sťažovateľky pokračovať v konaní. Návrh sťažovateľky na prerušenie konania podľa
jej slov explicitne nevyjadril vôľu v konaní pokračovať, rovnako implicitne táto vôľa nebola
predmetným podaním demonštrovaná. Krajský súd podľa sťažovateľky svoje rozhodnutie
postavil výlučne na premise, ku ktorej dospel svojvoľným výkladom Civilného sporového
poriadku a návrhu sťažovateľky na prerušenie konania. V konečnom dôsledku podľa
sťažovateľky krajský súd vykladal úkony sťažovateľky v jej neprospech, a naopak,
v prospech záujmov žalobcu, čo sa javí viac ako nelogické a nespravodlivé. Krajský súd
podľa sťažovateľky konal v rozpore s už uvedenými zásadami civilného sporového konania,
čoho dôsledkom je porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
3.2.7 Sťažovateľka taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu
neobsahuje žiadne odôvodnenie, ktoré by stranám objasňovalo výklad vôle sťažovateľky
demonštrovaný v návrhu na prerušenie konania a závery, ktoré z tohto prejavu vôle krajský
súd urobil. Sťažovateľka sa nemala podľa jej slov z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
možnosť nijako dozvedieť, prečo bolo uznesenie okresného súdu o zastavení konania
zrušené a vôľa sťažovateľky vykladaná ako návrh na pokračovanie v konaní podľa § 163
ods. 2 CSP. Keďže krajský súd v jednovetnom odôvodnení svojho rozhodnutia považuje
návrh na prerušenie konania za „JASNÝ“ návrh na pokračovanie v konaní podľa § 163
ods. 2 CSP, je podľa sťažovateľky zásah do práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru o to závažnejší.
3.3 (ii) Namietané porušenie práva na zákonného sudcu
3.3.1 Sťažovateľka je toho názoru, že došlo k porušeniu uvedeného ústavného práva,
keď o odvolaní žalobcu rozhodoval senát v nezákonnom zložení, a to v zložení JUDr. Elena
Ondrišová, predsedníčka senátu, JUDr. Andrea Haitová, členka senátu, a JUDr. Ivona
Hrčeková, členka senátu.
3.3.2 Sťažovateľka opisuje, že po doručení spisu krajskému súdu bol spis pridelený
do senátu 3 CoZm, ktorého členmi v zmysle rozvrhu práce vydaného krajským súdom
na rok 2018 č. 1 SprR/1/2018-ÚZ (ďalej len „rozvrh práce“) sú JUDr. Elena Ondrišová,
predsedníčka senátu, Mgr. Štefan Zelenák, zastupujúci predseda senátu, a JUDr. Ivona
Hrčeková, členka senátu. Pred rozhodovaním o odvolaní žalobcu však došlo podľa
sťažovateľky k náhlej zmene v senáte, keď namiesto Mgr. Štefana Zelenáka sa členkou
senátu 3 CoZm stala JUDr. Andrea Haitová, ktorá je v zmysle spomínaného rozvrhu práce
členkou zastupujúceho senátu 1 CoZm.
3.3.3 Sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 249/2017
z 31. augusta 2017, v zmysle ktorého „za senát zložený zo zákonných sudcov možno
považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase
pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu nezodpovedá tak prípad,
ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli
menení bez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie
vydaným rozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami
a doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie
a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne a za vopred stanovených
pravidiel (nie ex post), ktoré umožňujú predvídať túto zmenu.“
3.3.4 Predmetný spis bol podľa odkazu sťažovateľky krajskému súdu predložený
na rozhodnutie 22. novembra 2018. Senát o odvolaní žalobcu proti uzneseniu okresného
súdu o zastavení konania rozhodoval posledný deň pred vianočnými sviatkami – piatok
21. decembra 2018. Práve v tento deň však podľa opisu sťažovateľky nebol senát schopný
rozhodovať v zložení predpokladanom rozvrhom práce pre neprítomnosť Mgr. Štefana
Zelenáka. Predseda v rámci organizácie práce senátu podľa názoru sťažovateľky
nezohľadnil túto skutočnosť a senát rozhodoval v „náhradnom“ zložení obsadený JUDr.
Andreou Haitovou. Podľa názoru sťažovateľky ak bola neprítomnosť Mgr. Štefana
Zelenáka plánovaná s ohľadom, napr. na čerpanie dovolenky, mal toto predseda senátu
zohľadniť pri organizácii práce senátu a na 21. december 2018 neplánovať zasadnutie
a rozhodovanie senátu. Ak išlo o náhlu a neplánovanú neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka,
malo toto byť podľa sťažovateľky taktiež zohľadnené pri organizácii práce senátu.
Odvolanie žalobcu proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nebolo podľa
mienky sťažovateľky potrebné prerokovať naliehavo, v konaní s ohľadom na čas
predloženia spisu krajskému súdu nevznikali žiadne prieťahy v konaní, a tak mal predseda
senátu zabezpečiť rozhodovanie zákonnými sudcami, senátom 3 CoZm, ako je tento
definovaný v rozvrhu práce.
3.3.5 Podľa sťažovateľky i keď neprišlo k zmene zákonného sudcu zmenou rozvrhu
práce, aj využitie zastupujúceho sudcu bez preukázania naliehavej potreby takto konať
odporuje princípom definovaným už citovaným nálezom ústavného súdu.
3.3.6 S ohľadom na uvedené, ako aj na citovaný nález ústavného súdu je
sťažovateľka toho názoru, že o odvolaní žalobcu rozhodoval senát krajského súdu
v nezákonnom zložení, čím došlo k zásahu do práva sťažovateľky na zákonného sudcu
a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
3.4 (iii) Namietané porušenie princípov právnej istoty a materiálneho právneho
štátu
3.4.1 Sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože ide o svojvoľnú aplikáciu ustanovení § 163 ods. 2 CSP, ktorá
sklamáva legitímne očakávania strán civilného sporového konania formované s dôverou
v systematickosť, úplnosť a logickosť právneho poriadku.
3.4.2 Podľa slov sťažovateľky princíp právnej istoty nezaručuje pre sťažovateľku
rozhodnutie súdu v jej prospech, sťažovateľka však legitímne očakáva, že aplikácia
právnych noriem bude racionálna, predvídateľná a spravodlivá. Návrh na prerušenie
konania urobila sťažovateľka podľa jej tvrdenia s dôverou v právo a jednoznačný
a predvídateľný spôsob výkladu vôle realizovaný súdom. Právna istota pre sťažovateľku
bola podľa jej vyjadrenia založená na skutočnosti, že prejav vôle prerušiť konanie bude
vykladaný len a výlučne týmto spôsobom a súd nebude anticipovať prejav vôle (návrh
na pokračovanie v konaní), ktorý skutočne urobený nebol. Podľa presvedčenia sťažovateľky
bolo jej legitímnym očakávaním, že na základe návrhu na prerušenie konania nepríde
k pokračovaniu v konaní podľa § 163 ods. 2 CSP.
3.4.3 Napadnuté uznesenie krajského súdu podľa mienky sťažovateľky odporuje
taktiež požiadavke vyplývajúcej z koncepcie materiálneho právneho štátu s ohľadom
na kvalitu súdnych rozhodnutí. Podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu je
nezrozumiteľné, nedostatočne a chybne odôvodnené a ako také nepreskúmateľné.
4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:
„Základné práva spoločnosti MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r. o. podľa článku 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.2018, č.k.
3CoZm/30/2018-431 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.12.2018, č.k. 3CoZm/30/2018-431
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Spoločnosti MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r. o. sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Ďalší postup ústavného súdu, vyjadrenia účastníkov konania, zúčastnenej osoby
a replika sťažovateľky
II.1 Postup ústavného súdu
5. Vec napadla ústavnému súdu 25. marca 2019 a nebola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh“) bola táto vec
po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi
Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá v druhom senáte
ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš
Szigeti.
5.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 262/2019-21 z 2. októbra 2019 (ďalej aj
„uznesenie o prijatí“) prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
5.2 Ústavný súd si následne vyžiadal stanovisko odporcu v konaní, zúčastnených
osôb v konaní pred ústavným súdom a repliku sťažovateľky.
5.3 Ústavný súd vo veci samej rozhodoval na základe súhlasu účastníkov konania
s upustením od ústneho pojednávania v zmysle § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí, keďže od ústneho pojednávania nebolo
možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.2 Vyjadrenie odporcu
6. Krajský súd sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyjadril listom sp. zn.
l SprV 407/2019 zo 4. marca 2020 doručeným ústavnému súdu 5. marca 2020.
6.1 Krajský súd uviedol, že sa pridržiava odôvodnenia napadnutého uznesenia,
a zdôraznil, že ak nechcela sťažovateľka pokračovať v konaní, nemala podávať návrh
na prerušenie konania zo 6. júna 2018 v čase, keď už bolo súdom prvej inštancie vydané
uznesenie o prerušení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. apríla 2018.
6.2 Krajský súd zdôraznil, že na jeho stanovisku nič nezmení ani skutočnosť, že
sťažovateľka si zadovážila stanovisko predsedu rekodifikačnej komisie, a nie je krajskému
súdu známe, či JUDr. Števček vychádzal z poznania spisového materiálu.
6.3 K obsadeniu senátu sudcom zo zastupujúceho senátu krajský súd uviedol, že
Mgr. Zelenák, člen senátu 3 CoZm, čerpal v období od 12. decembra 2018 do 8. januára
2019 dovolenku a do piatku 7. decembra 2018 sa nedal rozhodnúť celý výkon sudcu, ktorý
bolo potrebné vykázať. Senát 3 CoZm podľa vyjadrenia krajského súdu pravidelne
ku koncu mesiaca rozhoduje bez pojednávania procesné veci, čo sa stalo i v decembri roku
2018. Zloženie senátu bolo podľa krajského súdu plne v súlade s Rozvrhom práce
Krajského súdu v Bratislave na rok 2018.
6.4 Krajský súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľky za nedôvodnú.
6.5 Krajský súd zároveň uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci pred
ústavným súdom.
II.3 Vyjadrenie zúčastnených osôb
7. Ústavný súd zaslal ústavnú sťažnosť na vyjadrenie zúčastneným osobám, ktoré
vystupovali v konaní pred krajským súdom ako strany sporu. Na strane žalobcu Správa
a inkaso zmeniek s. r. o. a na strane žalovaného v 1. rade .
7.1 Zúčastnená osoba Správa a inkaso zmeniek s. r. o. sa v lehote poskytnutej
ústavným súdom na vyjadrenie k ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyjadrila.
7.2 Zúčastnenej osobe sa ústavnú sťažnosť sťažovateľky
spolu s oznámením o poskytnutej lehote na vyjadrenie k nej nepodarilo na známu adresu
pobytu doručiť a zásielka sa vrátila od poštového doručovateľa ústavnému súdu ako
nedoručená.
II.4 Replika sťažovateľky
8. Listom zo 17. marca 2020 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2020 sa
k vyjadreniu odporcu vyjadrila replikou sťažovateľka.
8.1 V úvode svojej repliky sťažovateľka poukázala na dôkazy z trestného konania
a odkázala na konanie vedené pred Špecializovaným trestným súdom (ďalej aj
„špecializovaný súd“) sp. zn. PK-1 T 9/2019. Podľa sťažovateľky z dôkazov
produkovaných v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 9/2019, najmä z prepisov
komunikácie z aplikácie Threema, vyplýva, že , štatutárny zástupca žalobcu,
spolupracoval (priamo alebo prostredníctvom tretích osôb) s JUDr. Monikou Jankovskou,
bývalou štátnou tajomníčkou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a sudkyňou.
Podľa sťažovateľky z obsahu komunikácie medzi a M. Jankovskou
jednoznačne vyplýva, že ich cieľom bolo nezákonne ovplyvniť priebeh a výsledok
zmenkových súdnych sporov na okresnom súde aj na krajskom súde.
8.2 Následne sťažovateľka uvádza, že sudkyňa Haitová v súvisiacom konaní sp. zn.
1 CoZm 22/2018 vo veci odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
2 CbZm5 9/2016 z 26. apríla 2018 (vydanému sudkyňou Maruniakovou) podala k námietke
zaujatosti sťažovateľky vyjadrenie zo 4. septembra 2018, v ktorom uviedla, že «pri
objektívnej úvahe by mohlo v budúcnosti vzniknúť zdanie o mojej zaujatosti v danej veci
a moje pôsobenie v danom konaní by mohlo vyvolať pochybnosť u žalovaného 2 (t.j.
MARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s.r.o.- poznámka sťažovateľa)“ o mojej nestrannosti.
Vzhľadom na uvedené súhlasím s pridelením veci inému sudcovi, resp. senátu».
8.3 Sudkyňa Haitová si bola teda podľa sťažovateľky vedomá a vnímala svoju účasť
v senáte rozhodujúcom v zmenkovom spore sťažovateľky ako spornú, resp. problematickú,
a námietku zaujatosti sťažovateľa považovala za dôvodnú. Súhlasila zároveň so svojím
vylúčením z rozhodovania. Napriek tomu tri mesiace po svojom vyjadrení prijala účasť
v senáte 3 CoZm ako zastupujúci sudca. O tejto skutočnosti nebola sťažovateľka podľa jej
slov vôbec informovaná, a tak ani nemohla voči danej sudkyni podať námietku zaujatosti.
Sudkyňa Haitová si pritom podľa názoru sťažovateľky musela byť vedomá, že rovnako ako
v konaní sp. zn. 1 CoZm 22/2018 bude sťažovateľka namietať jej osobu aj v súvisiacom
konaní sp. zn. 3 CoZm 30/2018.
8.4 Podľa presvedčenia sťažovateľky z dôkazov predložených s týmto vyjadrením
vyplýva, že JUDr. Monika Jankovská, a ďalšie doteraz nestotožnené osoby
sa mali snažiť manipulovať prideľovanie spisov na krajskom súde a ovplyvniť rozhodovanie
tým spôsobom, aby o odvolaní sťažovateľky ako žalovanej v 2. rade v konaní sp. zn.
2 CbZm 59/2016 rozhodoval senát JUDr. Haitovej, a to v prospech žalobcu (Správa
a inkaso zmeniek s. r. o.).
8.5 S prihliadnutím na novú dôkaznú situáciu je sťažovateľka toho názoru, že aj
výsledky opísaného trestného konania preukazujú, že jej právo na zákonného sudcu
v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 3 CoZm 30/2018 bolo flagrantným
spôsobom porušené. Sudkyňa JUDr. Andrea Haitová sa podľa sťažovateľky nemôže javiť
ako nestranná sudkyňa v danom konaní, keď boli dané predpoklady na jej vylúčenie z tohto
konania pre zaujatosť, resp. ovplyvnenie a vzťah k žalobcovi (jeho štatutárnemu zástupcovi
) aj k veci.
8.6 K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka ďalej uvádza, že z vyjadrenia
krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka nemala v konaní sp. zn. 3 CoZm 30/2018
predkladať okresnému súdu žiadne písomné podanie, resp. realizovať voči súdu žiadny
úkon. Sťažovateľka uvádza, že podľa krajského súdu akoby každý jej úkon ako strany sporu
(bez ohľadu na jeho obsah) by mal byť automaticky (a formalisticky) vnímaný ako prejav
vôle pokračovať v konaní. Takýto záver krajského súdu nemá podľa slov sťažovateľky
oporu v žiadnej právnej teórii ani v rozhodovacej praxi súdov.
8.7 Pre sťažovateľku z neznámeho dôvodu krajský súd považoval za potrebné
vo veci rozhodnúť už 29 dní od preloženia spisu, a to aj v náhradnom zložení. Uvedený
prístup je podľa mienky sťažovateľky veľmi neobvyklý a podozrivo rýchly. Z materiálneho
pohľadu išlo podľa názoru sťažovateľky totiž pravdepodobne o spor s najvyššou hodnotou,
ktorý za dlhý čas napadol danému senátu (8 298 479,72 eur). Zároveň z procesného
hľadiska podľa úvah sťažovateľky išlo o výklad a preskúmanie správnosti aplikácie § 163
CSP, relatívne nového zákonného ustanovenia, ktorá v rozhodovacej praxi odvolacieho
súdu pravdepodobne ešte nebola riešená, a teda neexistovala k nemu žiadna a už vôbec nie
jednotná judikatúra.
8.8 Sťažovateľka v závere uviedla, že netrvá na nariadení ústneho pojednávania
vo veci.
III.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 46 ods. l ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je na pôdoryse ústavnej sťažnosti
sťažovateľkino obrátenie sa na ústavný súd s úlohou vyriešenia predovšetkým procesno-
civilistickej otázky s namietaným ústavnoprávnym rozmerom, a to či návrh na prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 CSP počas súdom prerušeného konania je možné posúdiť ako
návrh na pokračovanie v konaní podľa § 163 ods. 2 CSP. Sťažovateľka zároveň namieta
porušenia ústavného práva na zákonného sudcu v napadnutom konaní pred krajským
súdom.
11. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
Podľa § 162 ods. 2 prvej vety CSP súd konanie preruší aj bez návrhu.
Podľa § 163 ods. 2 CSP ak je konanie prerušené, súd v ňom pokračuje na návrh
ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie v konaní nepodá do šiestich mesiacov
od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd konanie zastaví.
12. Ústavný súd je v prvom rade povinný ustáliť ústavnoprávny rozmer
prejednávanej veci.
12.1 Ten ústavný súd identifikoval predovšetkým ako právo na nearbitrárny postup
v konaní a nearbitrárne odôvodnenie rozhodnutia o aplikovaní konkrétnej právnej normy
na konkrétny skutkový stav (t. j. právo na súdnu ochranu) v spojení s princípom právnej
istoty v zmysle legitímneho očakávania strany sporu v určitý procesný postup súdu
v prípade, keď je očakávanie istého postupu súdu vzhľadom na skutkový a právny stav veci
zo strany sporovej strany odôvodnené.
12.2 Po druhé, to je ústavné právo na zákonného sudcu uplatňované v konaní pred
súdom bez ohľadu na charakter veci, ktorá bola súdom prejednávaná a s ktorou sa
sťažovateľ obrátil na ústavný súd.
IV.1 K základnému právu na súdnu ochranu, právu na spravodlivé súdne
konanie a k legitímnym očakávaniam v sťažovateľkinej veci
13. Z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie v spojení s princípom právnej istoty podlieha ochrane aj princíp legitímneho
očakávania (legitimate expectation).
13.1 Princíp legitímneho očakávania je spätý predovšetkým s požiadavkou procesnej
ochrany jednotlivca, in concreto, môže ísť napríklad o požiadavku umožniť jednotlivcovi
vyjadriť sa v konaní v prípade, ak by rozhodnutie mohlo ovplyvniť jeho legitímne
očakávanie (porov. Schmidt v. Secretary of State for Home Affairs, Court of Appeal of
England and Wales, [1969] 2 Ch 149).
13.2 Extenzívnejšie nazeranie na princíp legitímneho očakávania v kontinentálnom
právnom systéme ukladá orgánom verejnej moci „povinnosť konať spravodlivo,
rešpektovať odôvodnené očakávania, ktoré vznikli na základe správania orgánu verejnej
moci“ (porov. Thomas, R. 2000. Legitimate Expectations and Proportionality in
Administrative Law. Portland : Hart Publishing, 2000. s. 48).
13.3 Princíp legitímneho očakávania musí byť zachovaný pri výkone verejnej moci
vo všeobecnom poňatí, čím pôsobnosť princípu prekračuje hranicu jeho výlučne procesného
uplatňovania.
13.4 K ochrane legitímneho očakávania ako užšej kategórii než princíp právnej istoty
sa prihlásil vo svojej judikatúre i ústavný súd. Podľa stanoviska ústavného súdu účelom
tohto princípu je „ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom
do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali“
(PL. ÚS 10/04).
14. Aplikujúc uvedené stručné východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd musí
jednoznačne konštatovať, že vo veci sťažovateľky bol princíp legitímnych očakávaní
v zmysle predvídateľnosti súdneho rozhodovania v spojení s princípmi súdnej ochrany
a spravodlivého súdneho konania zásadným spôsobom porušený.
14.1 Okresný súd, aplikujúc relevantné právne normy, prerušil uznesením č. k.
2 CbZm 60/2016-362 z 5. februára 2018 (právoplatné 9. apríla 2018) napadnuté konanie
najmenej na 3 mesiace podľa § 163 ods. 1 CSP s odôvodnením, že konanie prerušil, pretože
strany sporu zhodne navrhli odročiť pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 5. február 2018.
14.2 S poukazom na identické skutočnosti (t. j. do právoplatného rozhodnutia
v trestnej veci ČVS: PPZ 101/NKA ‐F P ‐S T ‐2 018 vedenej Národnou kriminálnou agentúrou)
požiadala o prerušenie konania aj sťažovateľka návrhom na prerušenie konania zo 6. júna
2018. Udialo sa tak v ešte prerušenom napadnutom konaní.
14.3 Po uplynutí 6 mesiacov od prerušenia konania právny poriadok predpokladá, že
ak sa návrh na pokračovanie v konaní v tejto lehote (t. j. do šiestich mesiacov
od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania) nepodá, konanie má predvídateľný
následok vo forme zastavenia konania (porov. § 163 ods. 2 CSP).
14.4 Sťažovateľka tak mohla vzhľadom na skutkový a právny stav a aplikovateľné
právne normy v jej veci legitímne v istom momente (po uplynutí 6 mesiacov
od právoplatného prerušenia konania) očakávať, že nie je v zmysle aplikovateľnej procesnej
normy (Civilného sporového poriadku) možné prijať iný záver, než zastaviť napadnuté
konanie, keďže žiadna zo sporových strán neurobila počas prerušenia konania úkon k jeho
pokračovaniu vo forme návrhu na prerušenie konania, naopak, sama sťažovateľka požiadala
okresný súd o prerušenie (už prerušeného) konania.
14.5 Ústavný súd sa oboznámil so sťažovateľkiným návrhom na prerušenie konania
zo 6. júna 2018 a uvádza, že v žiadnom prípade nemožno jasne označený a s ohľadom
na jeho obsah i účel jasne interpretovateľný úkon sťažovateľky vo forme návrhu
na prerušenie konania podaný v napadnutom konaní považovať ani podľa označenia, ani
podľa obsahu a ani podľa účelu za návrh na pokračovanie v konaní. Takýto záver nemožno
vyvodiť ani z interpretácie v § 162 a § 163 CSP aplikovateľných na vec sťažovateľky.
14.6 Totožne a správne na návrh sťažovateľky na prerušenie konania a na
prejednávanú vec nahliadal aj okresný súd, ktorý naďalej prerušené konanie zastavil a návrh
na prerušenie konania zamietol s tým, že od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania ‒
9. apríla 2018 ‒ strany nepodali vlehote 6 mesiacov (§ 163 ods. 2 CSP) návrh na
pokračovanie v konaní.
14.7 Výklad úkonu sťažovateľky – návrhu na prerušenie konania – ktorý následne
na základe odvolania žalobcu zvolil krajský súd dôvodiac, že návrh na prerušenie konania
do skončenia trestného konania je jasným návrhom na pokračovanie, je z pohľadu
ústavného súdu príkladom absolútne svojvoľného výkladu a aplikácie § 163 ods. 2 CSP.
14.8 Ústavný súd hodnotí, že zo strany krajského súdu nejde o absolútne svojvoľnú,
ale zároveň i nelogickú a textu a účelu § 163 ods. 2 CSP a návrhu sťažovateľky
na prerušenie konania odporujúcu interpretáciu aplikovateľnej právnej normy a procesného
úkonu sporovej strany.
14.9 Oboznámiac sa so stručným až lakonickým odôvodnením napadnutého
uznesenia krajského súdu, ústavný súd uvádza, že prijatím napadnutého uznesenia zo strany
krajského súdu ide jednak o popretie základného práva na súdnu ochranu, práva
na spravodlivé súdne konanie, popretie legitímnych očakávaní sporovej strany ako
komponentu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ale
nad rámec toho ide o výklad práva natoľko svojvoľný, že v ňom možno badať prvky
zneužitia moci.
14.10 Ústavný súd dodáva, že sa ako súdny orgán ochrany ústavnosti už pomerne
signifikantnú dobu nestretol s takým neúctivým prístupom všeobecného súdu k procesným
právam sporovej strany a s takým markantným popretím účelu aplikovateľnej právnej
normy a poslania súdnictva ako takého zo strany všeobecného súdu.
14.11 Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením hrubým
spôsobom porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky na zákonného sudcu
15. Pred rozhodovaním o odvolaní žalobcu pred krajským súdom v napadnutom
konaní 21. decembra 2018 došlo podľa sťažovateľky k náhlej zmene v senáte, keď namiesto
v tento deň neprítomného Mgr. Štefana Zelenáka sa členkou senátu 3 CoZm stala JUDr.
Andrea Haitová, ktorá bola v zmysle rozvrhu práce členkou zastupujúceho senátu 1 CoZm.
Podľa názoru sťažovateľky ak bola neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka plánovaná
s ohľadom, napr. na čerpanie dovolenky, mal toto predseda senátu zohľadniť pri organizácii
práce senátu a na 21. december 2018 neplánovať zasadnutie a rozhodovanie senátu. Ak išlo
o náhlu a neplánovanú neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka, malo toto byť podľa
sťažovateľky taktiež zohľadnené pri organizácii práce senátu. Odvolanie žalobcu proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nebolo podľa mienky sťažovateľky potrebné
prerokovať naliehavo, v konaní s ohľadom na čas predloženia spisu krajskému súdu
nevznikali žiadne prieťahy v konaní, a tak mal predseda senátu zabezpečiť rozhodovanie
zákonnými sudcami, senátom 3 CoZm, ako je tento definovaný v rozvrhu práce.
16. V prvom rade ústavný súd uvádza, že ústavný súd nepovažuje za preukázané, že
by samotná neprítomnosť Mgr. Štefana Zelenáka na krajskom súde 21. decembra 2018 bola
výsledkom špekulatívneho alebo nezákonného konania zo strany ktoréhokoľvek
zo zainteresovaných sudcov krajského súdu.
16.1 Rovnako ústavný súd hodnotí, že zastupovanie Mgr. Štefana Zelenáka sudkyňou
JUDr. Andreou Haitovou, ktorá bola v zmysle rozvrhu práce členkou zastupujúceho senátu
1 CoZm, nenesie znaky nezákonnosti alebo neústavnosti v zmysle nedostatočnej opory pre
zastupovanie konkrétneho sudcu v čase jeho neprítomnosti iným konkrétnym sudcom
v rozvrhu práce krajského súdu, čo koniec koncov nenamieta ani samotná sťažovateľka.
16.2 Ústavný súd nezdieľa presvedčenie sťažovateľky, že odvolanie žalobcu proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania nebolo potrebné prerokovať naliehavo a že
v konaní s ohľadom na čas predloženia spisu krajskému súdu nevznikali žiadne prieťahy
v konaní. Efektívnosť a bezprieťahovosť v postupe ktoréhokoľvek všeobecného súdu
akejkoľvek inštancie je podľa názoru ústavného súdu vítaným prístupom všeobecného súdu
a želaným atribútom každého jedného konania, v rámci ktorého je cieľom okrem iného aj
odstránenie stavu právnej neistoty sporových strán týkajúcej sa výsledku rozhodovania o ich
právach a povinnostiach.
16.3 Ústavný súd si však na druhej strane uvedomuje, že náhla zmena v zložení
senátu pri absencii zákonného člena senátu môže vyvolať u sporových strán otázky týkajúce
sa dodržania či už garancií vyplývajúcich z práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy,
ktorého porušenie sťažovateľka namieta) alebo práva na prerokovanie veci nezávislým
a nestranným sudcom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (tento atribút práva na súdnu ochranu
sťažovateľka nenamietla). O to viac platí táto úvaha v prípade sťažovateľky, keďže sudkyňa
JUDr. Andrea Haitová sama v inej veci sťažovateľky (sp. zn. 1 CoZm 22/2018), ktorú ako
zákonná sudkyňa mala rozhodovať, zaujala stanovisko, že sa jej účasť na rozhodovaní veci
môže z objektívneho hľadiska nezaujatého pozorovateľa, ale aj z pohľadu sťažovateľky
javiť ako rozhodovanie zaujatou sudkyňou, a sama navrhla, aby bola z prejednávania
a rozhodovania tejto inej veci sťažovateľky vylúčená.
16.4 Ústavný súd taktiež uznáva, že aj vzhľadom na obsah dôkazov vykonaných
vo viacerých trestných konaniach týkajúcich sa osoby (v rozhodnom čase
spoločníka a konateľa žalobcu Správa a inkaso zmeniek s. r. o.) a na vedenie trestných
konaní orgánmi činnými v trestnom konaní proti viacerým predstaviteľom justície (medzi
inými aj proti sudkyni JUDr. Andrei Haitovej) pre podozrenie zo spáchania viacerých
trestných činov, je ľudsky a občiansky náročné mať zo strany strán sporu (teda aj zo strany
sťažovateľky), ale aj zo strany ústavného súdu dôveru v spravodlivé rozhodovanie
viacerých trestne stíhaných sudcov pôsobiacich na viacerých všeobecných súdoch. V tomto
smere ústavný súd plne chápe obavy a starosť sťažovateľky o spravodlivé rozhodovanie jej
veci krajským súdom.
16.5 Ústavný súd hic et nunc však dodáva, že sťažovateľka v tejto časti ústavnej
sťažnosti jednak nenamieta porušenie práva na prerokovanie veci nestranným sudcom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v napadnutom konaní a napadnutým uznesením krajského súdu.
A taktiež po druhé, ústavný súd nie je súdom trestným a skutkovým. Na konkrétnu vec
sťažovateľky sa musí pozerať prizmou ústavného práva a vychádzať z dôkazov, ktoré musia
bez dôvodných pochybností umožňovať prijať jednoznačný záver o porušení ústavných
garancií a práv sťažovateľky, aj čo sa týka práva na zákonného sudcu.
16.6 Ústavný súd sa v tomto prípade vzhľadom na konkrétne okolnosti veci
a na skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdu ústavný súd zrušil pre porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie z iných dôvodov
a že vec vrátil krajskému súdu na opätovné konanie, uvážlivo rozhodol v tejto časti ústavnej
sťažnosti pre minimalizáciu zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
16.7 Predpokladom zvolenia tohto prístupu bolo však učinenie záveru, že ústavný
súd neidentifikoval v postupe krajského súdu pri zastupovaní sudcu Mgr. Štefana Zelenáka
sudkyňou JUDr. Andreou Haitovou takú mieru pochybností o ústavnosti tohto postupu
a taký dostatok jednoznačných dôkazov, ktoré by v čase rozhodovania ústavnej sťažnosti
dovoľovali ústavnému súdu bez dôvodných pochybností konštatovať, že rozhodovanie veci
sudkyňou JUDr. Andreou Haitovou bolo výsledkom napr. nezákonného alebo trestného
konania tejto sudkyne alebo motivované inými úmyslami než záujmom o riadny výkon jej
funkcie sudkyne, a na tomto základe teda konštatovať porušenie základného práva na
zákonného sudcu sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v opísanom postupe krajského
súdu, a tak aj napadnutým uznesením krajského súdu.
16.8 Ústavný súd zároveň zohľadnil skutočnosť, že sťažovateľka po vrátení veci
krajskému súdu na ďalšie konanie bude mať možnosť namietať zákonnosť zloženia senátu
alebo aj zaujatosť konkrétneho člena senátu v prípade potenciálnej opätovnej zmeny jeho
zloženia, resp. uplatňovať všetky svoje procesné práva v konaní pred krajským súdom.
16.9 Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o nevyhovení ústavnej sťažnosti v tejto
časti (bod 4 výroku nálezu).
IV.3 K princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy v sťažovateľkinej veci
17. Sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavných práv v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy, ktorého súčasťou je aj princíp právneho štátu nesúci v sebe aj princíp právnej istoty,
resp. v užšom princíp legitímnych očakávaní.
17.1 Ústavný súd uvádza, že princíp legitímnych očakávaní ústavný súd identifikoval
vo veci sťažovateľky ako komponent práva na súdnu ochranu, a taktiež konštatoval jeho
porušenie na pôdoryse a v rámci konštatovania porušenia základného práva na súdnu
ochranu sťažovateľky garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského
súdu.
17.2 Bolo tak zbytočné konštatovať samostatne aj porušenie princípu právnej istoty
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
17.3 Navyše, ústavný súd dodáva, že čl. 1 ods. 1 ústavy vyjadruje predovšetkým
všeobecný ústavný princíp, ktorým je presvietený celý právny poriadok, ktorý sa odráža aj
v základných právach a slobodách a ich ústavných garanciách a jeho dodržiavanie je
potrebné pri výkone moci ktoroukoľvek jej zložkou. V konaní o ústavnej sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie ústavných práv sťažovateľa rozhodnutiami
orgánov verejnej moci je tento princíp (právnej istoty) nutné hľadať a identifikovať
predovšetkým ako súčasť jednotlivých hmotných a procesných ústavných práv, a to
vzhľadom na konkrétne okolnosti a špecifiká veci.
17.4 Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
V.
Trovy konania
18. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym
zastupovaním jej osoby (ďalej len „trovy právneho zastúpenia“) Advokátskou kanceláriou
Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava (ďalej aj „advokát“), v konaní pred ústavným
súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).
18.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľky viedol jedno konanie na základe jednej
ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov
právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
18.2 Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti)
a za 1 úkon právnej služby v roku 2020 (podanie repliky), všetky vykonané Advokátskou
kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, Bratislava.
18.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2018 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 980 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 163,33 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,80 eur). Za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2019 patrí odmena v sume 163,33 eur, preto trovy právneho zastúpenia pre
jednu sťažovateľku v roku 2019 za dva úkony právnej služby predstavujú sumu 326,66 eur.
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2019 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 1 062 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 177 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 10,62 eur). Za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2020 patrí odmena v sume 177 eur, preto trovy právneho zastúpenia pre
jednu sťažovateľku v roku 2020 za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 177 eur.
18.4 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 2 úkony
právnej služby v roku 2019 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 326,66 eur (2 úkony x
163,33 eur za jeden úkon právnej služby v roku 2019) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16
ods. 3 vyhlášky spolu v sume 19,60 eur (2 x režijný paušál po 9,80 eur).
Ústavný súd ďalej priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľke za 1 úkon
právnej služby v roku 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 177 eur (1 úkon x 177 eur
za jeden úkon právnej služby v roku 2020). Ústavný súd k tomu priznal 1 x režijný paušál
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 10,62 eur.
19.1 Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky je advokát sťažovateľky daňovým
subjektom registrovaným pre DPH (IČ DPH SK2021895700).
19.2 Ústavný súd tak priznal sťažovateľke úhradu trov právneho zastúpenia spolu
v sume 640,65 eur (533,88 eur + 20 % DPH)
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu