Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 416/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-84

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti

eustream, a. s., Votrubova 11/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Oliverom

Korcom, Záhradnícka 4142/9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , , a Slovenskej

republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2 až 4,

a , základných práv podľa ,

čl. 26 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení

s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 a čl. 11 ods. 5 Listiny základných

práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s porušením čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2017, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti eustream, a. s., podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2017

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. januára 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý obchodnej spoločnosti

eustream, a. s., u h r a d i ť trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri

eur a osemdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Olivera Korca,

Záhradnícka 4142/9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2017

doručená sťažnosť a 28. septembra 2017 doplnenie sťažnosti obchodnej spoločnosti

eustream, a. s., Votrubova 11/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s porušením ,

ods. 2, a 2, až 4, a , základných práv

podľa čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2

až 4 a čl. 11 ods. 5 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 14 dohovoru,

ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané

daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“ alebo „žalovaný v 1. rade“) z 30. októbra 2014

daňový úrad ako správca odvodu určil podľa

o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

sťažovateľovi ako regulovanej osobe nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške

74 785 087,66 € za odvodové obdobie patriace do účtovného obdobia od 1. januára 2013

do 31. decembra 2013.

Proti rozhodnutiu daňového úradu podal sťažovateľ námietku, o ktorej rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ alebo

„žalovaný v 2. rade“, spolu ďalej aj „žalovaní“) rozhodnutím z 5. decembra 2014 tak,

že námietku sťažovateľa zamietlo.

Sťažovateľ následne doručil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového úradu

z 30. októbra 2014 a rozhodnutia finančného riaditeľstva z 5. decembra 2014.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -431, -431

zo 14. októbra 2015 tak, že rozhodnutia žalovaných zrušil a vec vrátil daňovému úradu

na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podali žalovaní odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozsudkom z 26. januára 2017 tak, že rozsudok krajského súdu zmenil

a žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ poukazuje na to, že po «uplynutí lehoty

na podanie odvolania, dňa 28. novembra 2016, Správca dane a FR SR podali do spisu

dokument s názvom „Vyjadrenie“ v ktorom rozšírili dôvody odvolania. O tomto dokumente

Najvyšší súd Eustream vôbec neinformoval, nedoručil mu ho a neumožnil sa mu k nemu

vyjadriť.». Sťažovateľ argumentuje tým, že najvyšší súd rozhodol „primárne na základe

dôvodov uvedených vo Vyjadrení...“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že jeho akcionár Slovenský plynárenský

priemysel, a. s. (ďalej aj „SPP“), pre účely splnenia podmienok vyplývajúcich zo smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre

vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES (ďalej aj „tretia

plynárenská smernica“), a nadväzujúcej zákonnej povinnosti podľa § 96 ods. 1 zákona

č. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o energetike“) vložil do sťažovateľa svoj majetok a záväzky

súvisiace s prepravou zemného plynu, ktoré tvorili samostatnú časť podniku akcionára.

Povinnosť sťažovateľa nadobudnúť vlastníctvo k aktívam slúžiacim na prepravu plynu

podľa zákona o energetike bola uložená v nadväznosti na implementáciu tzv. Tretieho

energetického balíka Európskej únie.

Z daňového hľadiska bol predmetný vklad realizovaný ako nepeňažný vklad

v pôvodných cenách podľa o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Z účtovného hľadiska hodnota

časti podniku, ktorá bola predmetom vkladu, predstavuje sumu 2 429 205 011,94 €.

Sťažovateľ a SPP navrhovali, aby vklad bol realizovaný tak, že celá hodnota časti podniku

bude započítaná ako vklad, kedy by sťažovateľ z danej transakcie nevykázal žiaden

nerozdelený zisk v Medzinárodných štandardoch pre finančné výkazníctvo [International

Financial Reporting Standards (ďalej len „IFRS“)], pričom táto transakcia by nepodliehala

odvodu. Na základe požiadavky Slovenskej republiky ako majoritného akcionára SPP –

ktorého súhlas s transakciou bol nevyhnutný – vklad bol uskutočnený tak, že na vklad

bolo započítaných 240 000 000 €, z toho 200 000 000 € na zvýšenie základného imania

a 40 000 000 € do rezervného fondu. Podľa IFRS bol rozdiel po zaúčtovaní odloženého

daňového záväzku (470 543 860,91 €) vykázaný ako nerozdelený zisk (1 718 661 151,03 €).

Pre účely určenia základu dane z príjmov bol výsledok hospodárenia podľa IFRS

upravený podľa opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky z 15. februára 2006

č. MF/011053/2006-72, ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia

vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných

štandardov pre finančné výkazníctvo v znení neskorších opatrení. V časti týkajúcej

sa vkladu by sa rozdiel medzi hodnotu vkladu podľa slovenských účtovných štandardov

(ďalej aj „SAS“) a hodnotou započítanou na vklad – po započítaní odloženého daňového

záväzku – zaúčtoval ako záporný goodwill, ktorý by sa následne ihneď odpísal a zaúčtoval

ako odpis záporného goodwillu (1 720 998 422,05 €) do výsledku hospodárenia podľa SAS.

Podľa sťažovateľa odpis záporného goodwillu vzniknutého pri zaúčtovaní

predmetnej transakcie podľa SAS ako položka „vstupuje do výsledku hospodárenia podľa

SAS. Pri zaúčtovaní vkladu podľa IFRS (štatutárne účtovníctvo Eustreamu) takýto záporný

goodwill nevzniká. Inými slovami, v dôsledku úpravy IFRS výsledku hospodárenia podľa

Mostíka sa výsledok hospodárenia Eustreamu umelo zvýšil o 1.720.998.422,05 EUR.

Pre účely zistenia základu dane z príjmov sa takto upravený výsledok hospodárenia

ďalej objektivizuje a upravuje postupom upraveným v ZDP. V rámci tohto postupu

sa výsledok hospodárenia podľa Mostíka (umelo zvýšený v dôsledku realizácie Vkladu)

o odpis záporného goodwillu zníži.

... podľa Správcu dane aj FR SR sa pre účely zistenia základu odvodu v zmysle

Zákona o osobitnom odvode (na rozdiel od zistenia základu dane z príjmov) výsledok

hospodárenia za rok 2013 podľa Mostíka (umelo zvýšený v dôsledku realizácie Vkladu)

ďalej neupravuje ani neobjektivizuje. Inými slovami, podľa Správcu dane aj FR SR takýto

umelo navýšený výsledok hospodárenia priamo slúži ako východisko na určenie základu

odvodu, výšky odvodu a vykonanie zúčtovania odvodov...“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd

- sa nevysporiadal s rozhodujúcimi argumentmi, aplikoval nesprávnu právnu normu

a nerešpektoval zásadu ústavne – konformného výkladu, napadnutý rozsudok obsahuje

vzájomne si odporujúce závery, je nekonzistentný a arbitrárny;

- porušil právo na zákonného sudcu, keďže nepredložil Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej len „súdny dvor“) prejudiciálne otázky;

- postupoval v rozpore s princípom proporcionality, rovnosti, zákazu diskriminácie;

- postupoval v rozpore s princípom kontradiktórnosti a rovnosti zbraní,

keď napadnutý rozsudok «založil na dôvodoch odvolania vznesených po lehote na podanie

odvolania vo „Vyjadrení“ o ktorom navyše Eustream vôbec neinformoval, nedoručil mu ho

a neumožnil mu sa k nemu vyjadriť.»;

- v napadnutom konaní nekonal ako „nezávislý a nestranný súd“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou charakteru

odvodu v kontexte s a listiny, pričom si vo svojich záveroch

odporuje, keď raz považuje odvod za daň a druhýkrát uviedol, že odvod daňou nemôže byť.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Listina ani nedovoľuje zákonodarcovi ukladať iné verejné dávky a príspevky

než dane a poplatky. Uvedené potvrdil aj Ústavný súd v náleze sp. zn. ...

... Pre posúdenie súladu odvodu s Listinou a bolo preto nevyhnutné posúdiť,

či odvod je daňou alebo poplatkom.

... S uvedeným argumentom sa Najvyšší súd v Rozsudku 2 nijako nevysporiadal...

... Eustream vo svojich podaniach argumentoval, že odvod je určitá obligatórne

ukladaná platba z príjmu právnickej osoby, ktorej správu vykonáva správca dane podľa

procesných predpisov o správe daní, a preto sa jedná o dávku, ktorá má rovnaký charakter

a účinky ako daň z príjmu právnických osôb. V nadväznosti na to žiadal, aby sa na daný

prípad aplikovala Smernica o daňovej neutralite. Krajský súd sa s touto argumentáciou

stotožnil.

V bode 69 Rozsudku 2 Najvyšší súd ďalej porovnáva odvod a daň z príjmov

a poukazuje na rozdiely medzi nimi (používajúc argument FRSR), teda, že odvod nemôže

byť daňou, keďže sa jedná o daňový výdavok...

Inak povedané, podľa Najvyššieho súdu odvod nie je daňou, a preto sa naň nemajú

vzťahovať daňové predpisy, vrátane Smernice o daňovej neutralite.

Na druhej strane, Eustream vo svojich podaniach okrem iného argumentoval,

že odvod, ako opatrenie členského štátu zaťažujúce subjekty na trhu s plynom, odporuje

Tretej plynárenskej smernici. Najvyšší súd tento argument tiež odmietol...

Inými slovami, pre účely aplikácie Tretej plynárenskej smernice má Najvyšší súd

zato, že odvod je priamou daňou.

Bez ďalšieho je nepochybné, že odvod súčasne nemôže daňou byť aj nebyť. Ide

o rozpor s elementárnymi princípmi logiky.“

Sťažovateľ argumentuje tým, že odvod nie je dočasným opatrením, ale „trvalou

súčasťou právneho poriadku“, rovnako tak uvádza, že právny poriadok Slovenskej

republiky „pozná veľa daní, ktoré vstupujú do základu dane, sú daňovými výdavkami...“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd odkazuje v napadnutom rozsudku na § 5

ods. 1 až 5 , ktoré v odvodovom období, t. j. od 1. januára 2013 do

31. decembra 2013, resp. v čase zúčtovania odvodov – október 2014 – neexistovalo, teda

nebolo platné ani účinné. Podľa sťažovateľa znenie, ktoré najvyšší súd aplikoval, nadobudlo

účinnosť až od 31. decembra 2016. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«V zmysle § 5 Zákona o osobitnom odvode v znení účinnom do 31. decembra 2016

(z ktorého vychádzal Eustream pri svojej argumentácii v Žalobách a ktoré je aplikovateľné

na daný prípad) základ odvodu tvoril celý výsledok hospodárenia za príslušné účtovné

obdobie, zahŕňajúci oblasť tak regulovaných, ako aj neregulovaných činností platiteľa

odvodu.

Základom odvodu podľa znenia Zákona o osobitnom odvode účinnom

od 31. decembra 2016 (aplikovanom Najvyšším súdom) má byť výsledok hospodárenia

po vynásobení koeficientom, ktorý sa má počítať ako podiel výnosov/príjmov z regulovanej

činnosti k celkovým výnosom/príjmom danej regulovanej osoby. Inými slovami, základ

odvodu už nemá tvoriť celý výsledok hospodárenia, ale len jeho časť...

... Ak by totiž Eustream za dotknuté odvodové obdobia bol býval platil odvod

zo základu určenom podľa novej úpravy citovanej Najvyšším súdom, so súčasným

vykázaním Vkladu ako výnosu za dané účtovné obdobie, Vklad by v podstate nebol býval

zaťažený odvodom tak, ako to určilo Rozhodnutie. „Výnos“ zodpovedajúci Vkladu by totiž

predstavoval výnos z neregulovanej činnosti, ktorá v zmysle nového znenia Zákona

o osobitnom odvode nemá odvodu podliehať. Súčasne, práve táto aplikácia nesprávnej

právnej normy viedla k nesprávnym záverom Najvyššieho súdu nakoľko tento sa tým

pádom, okrem iného, vôbec nevysporiadal a argumentáciou, že odvodom nemá byť

zaťažená tá časť výsledku hospodárenia, ktorá nie je dosahovaná z výnosov z regulovanej

činnosti.»

Rovnako tak sťažovateľ poukazuje na to, že najvyšší súd odkázal na § 17 ods. 1

písm. c) zákona o dani z príjmov, „pričom však citovaný text vôbec nezodpovedá

uvedenému ustanoveniu“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v žalobe namietal, že správne orgány svoje

rozhodnutie neodôvodnili, vo veci nebolo vykonané dokazovanie a proti ich rozhodnutiam

nemal prípustný riadny opravný prostriedok. Krajský súd túto námietku akceptoval

a rozhodnutia správnych orgánov zrušil. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok

krajského súdu zmenil, pričom sa s uvedenou námietkou sťažovateľa nevysporiadal,

čím aproboval postup žalovaných.

Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok je arbitrárny v tom, ako sa najvyšší súd

vysporiadal s otázkou vymedzenia základu pre výpočet odvodu. Sťažovateľ argumentuje

tým, že základ sa mal určiť podľa , keďže je osobou,

ktorá vykazuje účtovníctvo podľa postupov upravených v

o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Ustanovenie

sa aplikuje, ak nejde o osobu, ktorá vykazuje

účtovníctvo podľa zákona o účtovníctve. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol,

že základom pre výpočet odvodu je „suma výsledku hospodárenia uvedená na r. 100

daňového priznania.

Zákon o osobitnom odvode pritom takúto úpravu vôbec neobsahuje. Odkaz na riadok

100 daňového priznania vyplýva iba z Dôvodovej správy.“.

Sťažovateľ tiež spochybňuje záver najvyššieho súdu, podľa ktorého správne orgány

boli povinné v súlade s princípom prezumpcie ústavnosti právnych noriem považovať

aplikovanú zákonnú úpravu za súladnú s dovtedy, kým ústavný súd nevysloví opak.

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu a na princíp ústavne súladného

výkladu podľa argumentuje tým, že „ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou Ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Je neprípustné, aby sa argumentáciou Eustreamu poukazujúcou na rozpor s

nezaoberali s formalistickým odôvodnením, že pokiaľ Ústavný súd príslušné ustanovenia

Zákona o osobitnom odvode predpísaným spôsobom nezrušil, nemajú sa jeho

protiústavnosťou či výkladom v súlade s absolútne zaoberať.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd mal predložiť súdnemu dvoru prejudiciálne otázky,

a keďže tak neurobil, porušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu. V tejto

súvislosti argumentuje tým, že napadnutý rozsudok je rozhodnutím v zmysle čl. 267 ods. 3

Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pričom „v konaní pred Najvyšším súdom vystali

otázky týkajúce sa výkladu práva EÚ. Na základe Žalôb sa Najvyšší súd musel zaoberal

otázkami, či Rozhodnutie a Rozhodnutie o Námietke odporujú Smernici o daňovej neutralite

a Tretej plynárenskej smernici.

Napriek vyššie uvedenému, Najvyšší súd prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru podľa

nepredložil. Takýto postup Najvyššieho súdu je nesprávny.

V odôvodnení Rozsudku 2 Najvyšší súd nevysvetlil, o ktorú z CILFIT výnimiek opiera

nepredloženie prejudiciálnych otázok ohľadom Smernice o daňovej neutralite a Tretej

plynárenskej smernice Súdnemu dvoru. Najvyšší súd konal arbitrárne a svojvoľne, keď

prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru nepredložil a ich nepredloženie riadne neodôvodnil

(napr. CILFIT kritériami).

Navyše... žiadna z CILFIT výnimiek splnená nebola.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:

«Je zjavné, že odvod má rovnaký charakter a rovnaké účinky ako daň z príjmov

právnických osôb v zmysle ZDP. Navyše, príjmy zo zaplatených odvodov štát vykazuje ako

príjmy z daní. Preto v zmysle judikatúry Súdneho dvora v plnom rozsahu spadá do vecného

rozsahu Smernice o daňovej neutralite.

Po prvé, skutočnosť, že ZDP už pred vstupom do EÚ rešpektoval za určitých

okolností daňovú neutralitu negatívneho goodwillu a že zákonodarca v tomto smere

nemusel technicky vykonať legislatívnu zmenu (upraviť osobitne príslušné znenie zákona)

nemôže byť rozhodujúca...

Po druhé, uvedené pravidlo nebolo jediným pravidlom implementovaným v súvislosti

so Smernicou o daňovej neutralite. Z tabuľky zhody je zrejmé, že v tejto súvislosti boli

menené a dopĺňané viaceré inštitúty ZDP. Ani v jedinom prípade pritom zákonodarca

neustanovil odlišné pravidlá pre zahraničné subjekty, resp. zahraničné transakcie. Inými

slovami, Smernica o daňovej neutralite ako celok je implementovaná tak, že nerozlišuje

medzi zahraničnými a vnútroštátnymi transakciami.

Po tretie, platí princíp racionálneho zákonodarcu. Keď nerozlišuje zákonodarca,

nemôže rozlišovať ani orgán aplikácie práva. Zákonodarca pritom svoju vôľu prejavil

nepochybne. Existuje iba jediná úprava, ktorá nerozlišuje medzi slovenskými subjektmi

a subjektmi z iných členských štátov, resp. medzi čisto vnútroštátnymi transakciami

a transakciami s medzinárodným prvkom...

Po štvrté, argumentácie, že Smernica o daňovej neutralite sa nevzťahuje na

vnútroštátne transakcie preto, že ZDP neobsahuje rovnakú terminológiu (napríklad

„kapitálový zisk“ alebo „hodnota pre daňové účely“) je rovnako neprijateľná. Ide

o argumentum ad absurdum, nakoľko taký výklad by znamenal, že sa Smernica nevzťahuje

ani na transakcie s medzinárodným prvkom, keďže ZDP uvedené pojmy neobsahuje...

Cieľom Smernice o daňovej neutralite je zabezpečiť, aby určité transakcie

nepodliehali zdaneniu. Aké prostriedky (alebo akú terminológiu) v tejto súvislosti členský

štát použije nie je relevantné z hľadiska faktu či bol cieľ dosiahnutý...

Najvyšší súd navyše sám posúdil, že Smernica o daňovej neutralite nemá priamy

účinok...

Bez ohľadu na to, že ide o otázku výkladu práva EÚ, ktorú si ako súd poslednej

inštancie nemohol v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ posúdiť sám... a teda nejde o

posúdenie zákonným sudcom, odôvodnenie absencie priameho účinku je arbitrárne.»

Sťažovateľ považuje za arbitrárny aj právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

tretiu plynárenskú smernicu v tomto prípade nebolo možné aplikovať z dôvodu, že odvod

má povahu priamej daňovej platby s tým, že priame dane zostávajú vo výlučnej právomoci

členských štátov. Sťažovateľ spochybňuje aj argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej

nebol prijatý v rámci tzv. Tretieho energetického balíčka, čo je tiež

dôvodom, pre ktorý nemožno predmetnú smernicu aplikovať.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v inej časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol,

že odvod nie je daňou, a v tejto časti uviedol, že ide o priamu daňovú platbu. Odvod pritom

nie je celospoločenským opatrením, keďže sa dotýka len úzkeho okruhu podnikateľov, t. j.

regulovaných osôb, preto nepochybne patrí do energetickej, resp.

plynárenskej legislatívy. Z tohto pohľadu je irelevantné, kto bol predkladateľom zákona

č. , a tiež to, že tento zákon a ani jeho dôvodová správa neodkazuje na tretiu

plynárenskú smernicu. Príslušnosť k plynárenskej legislatíve mal

najvyšší súd posudzovať materiálne s ohľadom na obsah a dosah tohto zákona a nielen

podľa jeho predkladateľa, prípadne dôvodovej správy.

Podľa sťažovateľa aj keby odvod bol priamou daňovou platbou, aj v tom prípade mal

najvyšší súd aplikovať tretiu plynárenskú smernicu. Podľa sťažovateľa právna úprava

priamych daní nebola v zmysle čl. 2 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie priradená

do výlučnej právomoci členských štátov, ale do spoločnej právomoci Európskej únie

a členských štátov, t. j. členský štát vykonáva svoju právomoc v oblasti priamych daní len

v rozsahu, v akom ju nevykonala Európska únia. Podľa sťažovateľa tretia plynárenská

smernica založila určité limity členským štátom v oblasti priamych daní, pričom s touto

argumentáciou sa najvyšší súd nevysporiadal. Uvedený právny záver vyplýva podľa

sťažovateľa aj z judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej „ak členský štát uloží podnikom

v určitom sektore hospodárstva, ktorý právo EÚ harmonizuje a liberalizuje, povinnosť

v podobe určitej sektorovej verejnej dávky (vrátane dane), táto musí byť v súlade

s požiadavkami príslušnej sektorovej úpravy EÚ.

Konkrétne, v prípade Albacom a Infostrada sa Súdny dvor zaoberal posúdením

súladu talianskej sektorovej dávky (chargé) zavedenej v roku 1998 s Bývalou

telekomunikačnou smernicou... Súdny dvor v prvom rade zisťoval, či predmetná dávka

predstavuje poplatok podľa čl. 6 ani čl. 11 Bývalej telekomunikačnej smernice. Keď zistil,

že nepredstavuje, následne skúmal, či predmetný poplatok je v súlade s cieľmi

a požiadavkami Bývalej telekomunikačnej smernice. Následne dospel k záveru, že členský

štát nebol oprávnený zaviesť takúto dávku, nakoľko v rozpore s účelom Bývalej

telekomunikačnej smernice predstavovala prekážku pre liberalizáciu trhu a slobodu

poskytovania telekomunikačných služieb. Hoci v prípade Albacom a Infostrada išlo

o telekomunikačnú reguláciu, neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa uvedený prístup

posudzovania sektorových dávok, resp. daní v kontexte príslušnej sektorovej regulácie

nemal aplikovať aj na iné sektory, vrátane plynárenstva.“.

Najvyšší súd sa podľa tvrdenia sťažovateľa nijako nevysporiadal s tým, či odvod

je v rozpore s cieľmi tretej plynárenskej smernice, čím posúdil opatrenie v konkrétnom

hospodárskom sektore, pričom „svojvoľne vynechal aplikáciu príslušnej sektorovej úpravy

na úrovni EÚ...

Vyššie uvedený nedostatok neodstraňuje argument Najvyššieho súdu, že odvodom

sú zaťažené odvetvia, na ktorých spočíva všeobecný hospodársky záujem...

Tento nedostatok neodstraňuje ani odkaz prípad Albany, nakoľko tento riešil otázky

nesúvisiace s daným prípadom a v úplne odlišnom kontexte.

Nakoniec, Rovnako irelevantný je aj odkaz Najvyššieho súdu na nález Ústavného

súdu zo 4. novembra 2015, sp. zn. . Ani tento nález sa totiž netýkal vzťahu

vnútroštátnej daňovej úpravy a sektorových smerníc EÚ. Preto ani tento nemá pre vyššie

uvedené závery žiaden vplyv.“.

Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je v rozpore s princípmi

proporcionality, rovnosti, zákazu diskriminácie a požiadavky na určitosť a zrozumiteľnosť

právnych noriem a porušuje základné právo sťažovateľa vlastniť majetok, resp. právo

pokojne užívať majetok a tiež základné právo na podnikanie.

Sťažovateľ v rámci tejto argumentácie aplikoval klasický test proporcionality, pričom

podľa neho neobstojí právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého bola namieste aplikácia

„tzv. modifikovaného testu pre posudzovanie zásahov do základných práv pre oblasť daní“.

Najvyšší súd takto postupoval bez toho, aby jednoznačne vysvetlil charakter odvodu, t. j.

či ide o špecifické opatrenie, ktoré nie je daňou, alebo ide o priamu daň.

V súvislosti s aplikáciou testu proporcionality sťažovateľ uvádza:

«Po prvé, súd musí skúmať, či bol dodržaný princíp legality...

... Ak sa nejedná o daň ani o poplatok, je irelevantné, že predmetná verejná dávka

bola uložená zákonom alebo na základe zákona, pretože je v rozpore s .

Najvyšší súd sa s argumentáciou ohľadom charakteru odvodu vo svetle nijako

nevysporiadal (resp. uviedol len nekoherentnú a vzájomne si odporujúcu argumentáciu).

Preto nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že princíp legality bol dodržaný.

Po druhé, uloženie predmetnej dane musí sledovať legitímny cieľ a mať racionálny

základ. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že „z dôvodovej správy zákona o osobitnom

odvode vyplýva ako primárny dôvod prijatia daného zákona preklenutie dôsledkov

finančnej krízy trvajúcej v období rokov 2008 až 2014.“... Takýto cieľ by teoreticky mohol

byť legitímny.

Po tretie, predmetná daň nesmie byť extrémne disproporčná... S ohľadom

na existujúci judikatúru... sa v prípade odvodu zrejme nejedná o extrémnu disproporciu.

Po štvrté, uloženie predmetnej dane nemôže byť prejavom zjavného, svojvoľného

porušenia ústavného princípu neakcesorickej... alebo akcesorickej rovnosti...

Najvyšší súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že medzi regulovanými

a neregulovanými osobami sú rozdiely odôvodňujúce rozdielne zaobchádzanie.

Eustream však v Žalobách poukazoval na neodôvodnené diferenciácie, ktoré

vznikajú v rámci samotnej skupiny regulovaných osôb, a to medzi regulovanými osobami,

ktoré platiteľmi odvodu sú a regulovanými osobami, ktoré platiteľmi odvodu nie sú. Ako

vysvetľuje judikatúra Ústavného súdu, ak zákonodarca vnáša prvok diferenciácie

do relatívne homogénnej skupiny adresátov práva, môže tým založiť porušenie zásady

rovnosti a zákazu diskriminácie... K tomu došlo aj v posudzovanom prípade.»

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza konkrétne okolnosti, ktorými preukazuje svoje

tvrdenie o diskriminačnom pôsobení medzi regulovanými

a neregulovanými podnikateľmi a tiež medzi regulovanými podnikateľmi navzájom.

Následne tiež uvádza:

«Navyše, Najvyšší súd neuvádza, z akého znenia Zákona o osobitnom odvode pri

posudzovaní ústavného princípu rovnosti a zákazu diskriminácie vychádzal. Ako uvádzame

vyššie v časti IV.(A)(2), z odôvodnenia Rozsudku 2 možno vyvodiť, že vo veci aplikoval

nesprávny právny predpis. Konkrétne, znenie, ktoré v Rozsudku 2 Najvyšší súd cituje,

je znenie Zákona o osobitnom odvode, ktoré v rozhodnom čase neexistovalo. Navyše, práve

toto „nové“ znenie je znením v ktorom bola namietaná nerovnosť a diskriminácia

odstránená.

Konkrétne, po prvé, podmienky vzniku povinnosti platiť odvod sú už nastavené tak,

že sa musia byť splnené rovnako každý účtovný rok (posudzujú sa na ročnej báze). Došlo

k zamedzeniu toho, že ak regulovaná osoba v minulosti dosiahla viac ako 50 % z celkových

výnosov z regulovaných činností, odvod musela v nasledovných obdobiach platiť aj napriek

poklesu podielu výnosov z regulovaných činností pod 50 % celkových výnosov...

Po druhé, dopad na vyberanie odvodu z neregulovaných činností bol zmiernený,

nakoľko odvod sa neplatí už z celého výsledku hospodárenia, ale len z regulovaných

činností...

Zákonodarca pritom k týmto zmenám pristúpil preto, „aby sa odvod platil iba z tých

činností, ktoré patria do regulovaných oblastí“. Inými slovami, samotný zákonodarca

dospel k pochybnostiam ohľadom diskriminačného charakteru predchádzajúceho znenia

Zákona o osobitnom odvode.»

Sťažovateľ tiež namieta porušenie princípu kontradiktórnosti konania a princípu

rovnosti zbraní tým, že najvyšší súd založil napadnutý rozsudok na dôvodoch odvolania

uplatnených po lehote na podanie odvolania s tým, že podanie žalovaného sťažovateľovi

nedoručil na vyjadrenie. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«FR SR podalo dňa 28. novembra 2016 do spisu podanie s názvom „Vyjadrenie“.

Z hľadiska obsahu ide bez akýchkoľvek pochybností o podanie, ktorým sú rozširované

odvolacie dôvody po lehote na podanie Odvolania. To síce FR SR vo vyjadrení výslovne

priznáva, ničmenej uvádza tiež pomerne rozsiahlu argumentáciu, prečo sa Najvyšší súd

týmto podaním má napriek nedodržaniu zákonnej lehoty zaoberať.

Najvyšší súd sa v Rozsudku 2 nijakým spôsobom nevysporiadal s otázkou

prípustnosti rozšírenia odvolacích dôvodov ani prípustnosti údajnej potreby ex offo

posúdenia tvrdených vád Rozsudku 1. Ničmenej, Najvyšší súd si daný názor osvojil, pretože

podľa neho konal...

Je navyše nepochybné, že Najvyšší súd považoval argumenty uvedené

vo „Vyjadrení“ za relevantné a to až do tej miery, že z „Vyjadrenia“ do Rozsudku prevzal

10 z celkovo 12 argumentov a v zásade nimi Rozsudok odôvodnil. Preto by celkom iste bolo

namieste, aby Najvyšší súd o existencii „Vyjadrenia“ Eustream informoval.

Ničmenej, Najvyšší súd nielenže nepovažoval za potrebné o podaní „Vyjadrenia“

eustream informovať, ale ani mu uvedené podanie nedoručil a neumožnil mu vyjadriť

sa k tam tvrdeným skutočnostiam. V zásade došlo k situácii, že Eustream sa o existencii

tohto podania dozvedel až po vydaní Rozsudku 2 a teda nemal možnosť ho akokoľvek

adresovať.»

Sťažovateľ napokon namieta, že v napadnutom konaní, ktorého výsledkom bol

napadnutý rozsudok, nekonal nezávislý a nestranný súd. Sťažovateľ v tomto smere uvádza,

že sa «20. januára 2017 dozvedel, že zástupcovia Ministerstva financií SR a Najvyššieho

súdu mali snahu opakovane ovplyvniť členov konajúceho senátu Najvyššieho súdu tak, aby

tento vyhovel odvolaniu FR SR a Daňového úradu, nakoľko prípadný úspech Eustreamu by

spôsobil „lavínu“ ďalších obdobných sporov voči štátu. Konkrétne, štátna tajomníčka

Ministerstva financií, , bola videná ako 19. januára 2017 vychádza

z kancelárie predsedkyne senátu, .

Vzhľadom na vyššie uvedené, Eustream 26. januára 2017 podal námietku zaujatosti

voči konajúcemu senátu Najvyššieho súdu...

V ten istý deň Najvyšší súd vyhlásil Rozsudok 2. V ňom Najvyšší súd uviedol, že

nakoľko Námietka zaujatosti neobsahovala skutočnosti v zmysle , Najvyšší

súd v zmysle druhej vety neprihliadal.

Súčasne Najvyšší súd toto podanie postúpil Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky, nakoľko mal zato, že obsahom Námietky zaujatosti „boli skutočnosti

nasvedčujúce spáchaniu trestného činu.“...

Najvyšší súd neuviedol, aké náležitosti v zmysle Námietka zaujatosti

neobsahovala. Rozhodnutie Najvyššieho súdu je v tejto súvislosti nedostatočne

odôvodnené...».

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a v spojení s porušením , , a 2,

až 4, a , základných práv podľa ,

ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3

ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 a čl. 11 ods. 5 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z 26. januára 2017, napadnutý rozsudok zruší a vec vráti

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu

trov konania.

Sťažovateľ dopĺňa svoju námietku o porušení princípu kontradiktórnosti a princípu

rovnosti zbraní v podaní doručenom ústavnému súdu 28. septembra 2017 a poukazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a na právne závery,

ktoré ESĽP uviedol v rozsudku vo veci Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997

a tiež vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. 1. 2015, a tiež poukazuje na nález

ústavného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2017. Vychádzajúc z uvedených

právnych názorov mal najvyšší súd podľa sťažovateľa „akceptovať primárne formalistický

prístup k chápaniu práva na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivý

súdny proces v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý uplatnil ESĽP v označenom rozsudku

a ústavný súd v označenom náleze.

... postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu spočívajúcom v tom,

že nedoručil sťažovateľke Vyjadrenie, ktoré správca dane a MF SR podali do spisu

28. novembra 2016, v ktorom rozšírili dôvody odvolania proti prvostupňovému súdu, a teda

jej svojím postupom ani neumožnil zaujať stanovisko k vyjadreniu žalovaných, najvyšší súd

porušil jednu z požiadaviek spravodlivého procesu, a síce požiadavku zaistenia

kontradiktórnosti konania. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje tú skutočnosť,

že najvyšší súd primárne na základe dôvodov uvedených vo Vyjadrení napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2017 zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn.

, zo 14. októbra 2015 tak, že žalobu zamietol.

Podľa sťažovateľky je v rozpore v požiadavkou zaistenia kontradiktórnosti konania,

aby sa strana oboznámila s obsahom významného vyjadrenia protistrany, na ktorého

argumentácii súd založil svoje rozhodnutie až po tom, čo jej bolo doručené rozhodnutie

súdu. Každej strane musí byť daná možnosť oboznámiť sa s významným podaním, zaujať

k nemu stanovisko a označiť dôkazy, ktoré by vyvracali prípadné nesprávne tvrdenia

obsiahnuté vo vyjadrení protistrany a to v dostatočnom časovom priestore. V tomto smere

platí zásada, že súd nesmie založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých niektorý

z účastníkov nemal vedomosť.

Podľa case-law ESĽP je potrebné osobitnú pozornosť venovať argumentom strán,

ktoré sú pre výsledok sporu relevantné, podstatné, významné a týkajúce sa veci, ktorá je

predmetom konania – za relevantný argument sa pokladá argument, ktorý je vyhodnotený

súdom ako (i) opodstatnený (vecne správny), t. j. ktorý má vplyv na rozhodnutie súdu,

pretože je významný pre rozhodnutie sporu a zároveň taký argument, ktorý (ii) musí súvisieť

s prerokúvanou vecou, resp. musí sa týkať otázky riešenej v danom prípade (nález ÚS SR

sp. zn. zo 7. októbra 2015).

Relevantný argument možno všeobecne definovať ako taký argument, ktorý

je rozhodujúci a významný pre právne posúdenie opodstatnenosti (alebo opaku)

uplatneného nároku, ktorý je predmetom konania, t. j. ktorý má vplyv na posúdenie splnenia

podmienok uplatneného nároku z hľadiska hypotézy príslušnej právnej normy.“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 12. júla 2018 prijal sťažnosť

podľa a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku najvyššieho súdu zároveň vyzval,

aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka najvyššieho súdu a právny zástupca sťažovateľa

ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššieho

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s od neho upustil, keďže dospel k záveru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2018

z 24. októbra 2018. K procesným námietkam sťažovateľa uviedla:

«Pokiaľ sťažovateľ namieta, že po uplynutí lehoty na odvolanie dňa 28. 11. 2016

žalovaní podali do spisu vyjadrenie, v ktorom rozšírili dôvody odvolania, ktoré vyjadrenie

nebolo doručené sťažovateľovi a neumožnili sa mu k nemu vyjadriť, pričom NS SR rozhodol

primárne na základe dôvodov uvedených v tomto vyjadrení, Najvyšší súd Slovenskej

republiky zdôrazňuje, že v zmysle v spojení s rozsah v akom

sa odvolanie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na odvolanie. Uvedené ustanovenie spôsobilo, že podanie žalovaného, ktorým sa mali

rozšíriť dôvody odvolania bolo neúčinné, najvyšší súd naň neprihliadol a teda nebol žiaden

zákonný dôvod ho doručovať protistrane.

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie zásady kontradiktórnosti konania s tým,

že sa neoboznámil s obsahom významného vyjadrenia protistrany, bez bližšej špecifikácie

týchto dôvodov a najmä neuviedol aké významné alebo primárne dôvody boli tie, ktoré

slúžili ako podklad pre rozhodnutie najvyššieho súdu, tým sa táto časť stáva

nepreskúmateľnou, lebo nie je možné tvrdenia sťažovateľa konfrontovať so skutočnosťou

a tvrdenia o 10 prevzatých argumentov z 12-tich sú nepreukázané.

Na posúdenie tejto otázky by sťažovateľ musel uviesť, ktoré skutočnosti vyplývali

výlučne z inkriminovaného podania, ktorú súd podľa tvrdenia žalobcu považoval

za „primárne“ pre rozhodnutie vo veci.

V celom konaní odznelo veľa tvrdení aj faktov, ktoré sa vzájomne prelínajú a tak, bez

špecifikácie sťažovateľa nie je vôbec možné, iba na základe všeobecného tvrdenia dospieť

ku spoľahlivému záveru, že dôvody, ktoré súd použil pri odôvodnení rozhodnutia neboli

argumentované v iných podaniach v zákonnej lehote, ale naopak vyplývali a mohli vyplynúť

iba výlučne z doplneného podania.»

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd neprihliadol na jeho námietku zaujatosti,

predsedníčka najvyššieho súdu uviedla:

„Z obsahu námietky zaujatosti vyplýva, že sa jedná o námietku, v ktorej právny

zástupca žalobcu namietol proti postupu sudcu vo veci podľa a konaní

vo veci z dôvodu, že mala byť videná štátna tajomníčka MF SR , ako

vychádza z kancelárie predsedníčky senátu . Táto námietka proti

postupu sudcu vo veci napriek pomeru k veci podľa , má v zmysle )

ods. 5 taký charakter, na ktorý súd ako na námietku zaujatosti neprihliada. Je možné

sa domnievať, že právny zástupca žalovaného uvedenú námietku podal s cieľom

neodôvodnene odďaľovať rozhodnutie a neuviedol žiadne dôvody pre svoje tvrdenie.

V zmysle neuviedol právny zástupca sťažovateľa žiadne dôkazy,

o ktoré svoje tvrdenia opiera. Vzhľadom na uvedené súd na námietku zaujatosti

neprihliadol a podanie právneho zástupcu odstúpil Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky na ďalšie konanie z dôvodu, že jeho obsahom sú skutočnosti nasvedčujúce

spáchaniu trestného činu.“

K hmotnoprávnym dôvodom podanej sťažnosti sa vzhľadom na to, že ide výhradne

o otázku právneho názoru, predsedníčka najvyššieho súdu nevyjadrila a odkázala

na napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 23. novembra 2018, v ktorom uvádza, že v plnom

rozsahu zotrváva na svojich tvrdeniach, ktoré uviedol v predchádzajúcich podaniach.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom

interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, v ktorej argumentuje, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu z 26. januára 2017 malo dôjsť k porušeniu základných práv

podľa , , a v spojení s porušením

, , a 2, až 4, a ,

základných práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny

v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 a čl. 11 ods. 5 listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 14 dohovoru, ako aj práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta vecnú správnosť napadnutého rozsudku

a spochybňuje právne závery najvyššieho súdu vo veci samej. Zároveň namieta aj procesné

pochybenie najvyššieho súdu spočívajúce v tom, že najvyšší súd založil napadnutý rozsudok

na dôvodoch odvolania žalovaných uplatnených po uplynutí lehoty na podanie odvolania

vo vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu 28. novembra 2016, pričom o tomto vyjadrení

najvyšší súd sťažovateľa neinformoval, nedoručil mu ho a neumožnil mu vyjadriť

sa k skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení. Týmto procesným postupom najvyšší súd

podľa sťažovateľa porušil princíp kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní.

Ústavný súd považoval za kľúčové vysporiadať sa s námietkou sťažovateľa

týkajúcou sa procesného postupu najvyššieho súdu – nedoručenia podania (vyjadrenia)

žalovaných, ktoré obsahovalo odvolaciu argumentáciu, čím mu nebola daná možnosť

sa s obsahom tohto podania oboznámiť a prípadne na toto podanie reagovať vlastnou

argumentáciou (vyjadrením).

Vychádzajúc z judikatúry ESĽP ústavný súd konštatoval, že obsah práva

na kontradiktórnosť konania a uplatňovanie tohto práva nie je celkom jednotné,

resp. jednoznačné a obsahuje aj prvky inkompatibility, čo objektívne vyvoláva interpretačné

a aplikačné problémy v judikatúre najvyšších súdnych orgánov. Pri vymedzovaní

obsahových komponentov práva na kontradiktórnosť konania súbežne existuje formálny,

ako aj materiálny prístup. Táto dvojkoľajnosť si z dôvodu objektívnej vzájomnej

inkompatibility postojov účastníkov (kontradiktórneho) konania vyžaduje precízne

určiť pravidlá, kedy sa môže vo veci konajúci vnútroštátny súd (uplatňujúc

materiálny prístup k právu na kontradiktórne konania) odkloniť z dôvodu procesnej

ekonómie či iného relevantného dôvodu od príliš formalistického prístupu k uplatňovaniu

práva na kontradiktórnosť konania (porovnaj nález sp. zn.

zo 14. septembra 2017).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že vo viacerých prípadoch dospel

k záveru, že nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania

vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces

(m. m. , , , , ), a možno

ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom ().

Ústavný súd pri formulovaní uvedeného právneho záveru vychádzal z toho,

že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je ‒okrem práva domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) ‒aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje

vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán

(m. m. , , ).

Zároveň však ústavný súd pripustil (), že v niektorej veci môže byť

absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania

právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku

nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď

vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom

prostriedku).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre uvádza, že „princíp rovnosti zbraní – jeden z prvkov

širšieho konceptu spravodlivého procesu – vyžaduje, aby každej strane bola poskytnutá

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á – vis proti jej protistrane...“ (rozsudok vo veci

Niederöst-Huber proti Švajčiarsku z 18. 2. 1997, bod 23).

Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že „koncept spravodlivého procesu

v sebe v podstate implikuje právo procesných strán zoznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi a doručenými pripomienkami a vyjadriť sa k nim...“ (Nideröst-Huber proti

Švajčiarsku, bod 24).

Vo svojej judikatúre však ESĽP tiež pripustil, že právo na kontradiktórne konanie nie

je absolútne a jeho rozsah sa môže líšiť v závislosti od špecifických okolností

prejednávanej veci (porovnaj napr. rozsudky vo veciach Čičmanec proti Slovenskej

republike z 28. 6. 2016, Vokoun proti Českej republike z 3. 7. 2008).

V niektorých výnimočných prípadoch dospel ESĽP v minulosti k záveru,

že neposkytnutie písomného vyjadrenia alebo dokumentov v konaní a nemožnosť

sťažovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavovalo porušenie práva na spravodlivý proces.

Urobil tak napríklad v prípade, keď priznanie tých práv a možností, ktorých bol sťažovateľ

v skutočnosti pozbavený, by nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, keďže zvolený

právny prístup nedával priestor na ďalšiu diskusiu (pozri rozsudok vo veci Čičmanec proti

Slovenskej republike, bod 60). Podľa ESĽP ide tiež o to, či sa sťažovateľ mohol alebo

nemohol účinne brániť práve z toho dôvodu, že mu nebolo doručené uvedené vyjadrenie,

to znamená, či by doručenie uvedeného vyjadrenia malo dopad na výsledok sporu alebo nie

(porovnaj rozsudok vo veci Verdú proti Španielsku z 15. 2. 2007, bod 25).

V rozsudku vo veci Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 ESĽP

aplikoval formalistický prístup k chápaniu práva na kontradiktórnosť konania,

keď zdôraznil, že konkrétny význam dotknutého vyjadrenia je len málo dôležitý, keďže

je na účastníkoch konania, aby posúdili, či si dokument vyžaduje, aby sa k nemu vyjadrili

alebo nie. Súčasne reagoval na argument vlády Slovenskej republiky, ktorá poukázala

na prípad Ringier Axel Springer Slovakia (rozhodnutie ESĽP zo 4. 10. 2011, sťažnosť

č. 35090/07), a uviedol, že prípad Trančíková sa líši od citovaného prípadu, v ktorom

sťažujúca sa spoločnosť nepreukázala, že nedoručené vyjadrenie bolo akýmkoľvek

odôvodneným názorom, ktorý skutočne mal alebo aspoň mohol mať akýkoľvek relevantný

vplyv na napadnuté rozhodnutie, zatiaľ čo v prípade Trančíková nebolo pochýb o tom,

že vyjadrenie žalovaného predstavovalo riadnu právnu a skutkovú argumentáciu.

Na základe uvedeného ESĽP dospel k záveru, že vo veci Trančíková sa nepreukázalo,

že v prípade, ak by mala sťažovateľka možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného

k odvolaniu a prípadne k nemu zaujať stanovisko, nemalo by to žiaden vplyv na výsledok

konania či už preto, lebo prijatý právny záver nepripúšťal diskusiu, alebo z akéhokoľvek

iného osobitného dôvodu. Na tomto základe ESĽP uzavrel, že opomenutím povinnosti

doručiť rovnopis písomného vyjadrenia žalovaného sťažovateľke došlo k popretiu jej práva

na spravodlivé súdne konanie (rozsudok ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike

z 13. 1. 2015, body 43, 44, 46 a 47).

Ústavný súd z vyžiadaného spisu najvyššieho súdu zistil, že proti rozsudku krajského

súdu žalovaní podali v zákonnej lehote ‒14. októbra 2015 – odvolanie z dôvodu,

že rozhodnutie krajského súdu ako súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa (ďalej len

„OSP“), a domáhali sa, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu

sťažovateľa zamietne. Sťažovateľ sa k odvolaniu žalovaných vyjadril tak, že žiadal

rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaní písomným podaním osobne podaným

najvyššiemu súdu 28. novembra 2016 označeným ako „Vyjadrenie žalovaných

preukazujúce nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave“ doplnili svoje odvolanie

zo 14. októbra 2015, keď v bode 2 tohto vyjadrenia uvádzajú, že „žalovaní v tomto podaní

(čl. III. až XI.) podrobne prezentujú dôvody, pre ktoré Rozsudok vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, ako aj dôvody, pre ktoré je nevyhnutné Rozsudok považovať

za nepreskúmateľný... Žalovaní odôvodňujú, že obsahom danej argumentácie je potrebné

sa zo strany NS SR zaoberať ex offo, t. j. napriek tomu, že je predkladaná po uplynutí lehoty

na podanie odvolania.“. Z čl. XII vyjadrenia súčasne vyplýva, že „žalovaní záverom tohto

podania bližšie vysvetľujú podanie odvolania tak Žalovaným 1/, ako aj Žalovaným 2/...“.

Žalovaní pri formulácii petitu v čl. XIII uviedli, že na „základe vyššie uvedených

skutočností, ako aj na základe argumentov Žalovaných prezentovaných už v samotnom

odvolaní, preto... žiadajú, aby NS SR napadnutý Rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom

rozsahu zamietne...“.

V čl. II žalovaní vymedzili obsah podania a uviedli:

„5. Z obsahu tohto podania jednoznačne vyplýva, že:

(i) Smernica o daňovej neutralite nie je predpisom, ktorý by mal byť vo Veci

aplikovaný (články III. a IV. tohto podania);

(ii) žiadne ustanovenie Zákona o odvode neporušuje Tretiu plynárenskú smernicu

(článok V. tohto podania);

(iii) Krajský súd nemal právomoc posudzovať ústavnosť Zákona o odvode (článok VI.

tohto podania);

(iv) ak už Krajský súd ústavnosť Zákona o odvode posudzoval, postupoval v rozpore

s kritériami stanovenými na tento účel Ústavným súdom Slovenskej republiky. Posúdenie

Krajského súdu v danej otázke je preto nielen nepreskúmateľné, ale je aj nesprávne,

nakoľko podľa uvedených kritérií Zákon o odvode nie je v rozpore s SR (článok

VII. tohto podania);

(v) Žalovaní správne aplikovali § 5 ods. 3 Zákona o odvode (článok VIII. tohto

podania);

(vi) okolnosti nahliadnutia do spisu neboli dôvodom pre zrušenie rozhodnutí

Žalovaných (článok IX. tohto podania) a interné stanovisko Finančného riaditeľstva SR

nemalo tvoriť obsah spisu (článok X. tohto podania);

(vii) právne posúdenie odôvodnení rozhodnutia Žalovaného 1/ a rozhodnutia

Žalovaného 2/ uskutočnené zo strany Krajského súdu je nesprávne, keďže rozhodnutie

Žalovaného 1/ bolo odôvodnené v súlade so Zákonom o odvode a rozhodnutie Žalovaného

2/ dalo Žalobcovi odpoveď na všetky ním nastolené zásadné otázky (článok XI. tohto

podania).

6. Ďalej predkladaná argumentácia zároveň preukazuje, že napadnutý Rozsudok

je jednak nepreskúmateľný a že jednak vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia

Veci.“

Dôležitým argumentom žalovaných bolo to, že nimi namietaná nepreskúmateľnosť

rozsudku krajského súdu je vadou podľa , na ktorú je najvyšší súd povinný

prihliadnuť ex offo, t. j. aj vtedy, ak by žalovaní túto vadu nenamietali.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako neindikuje skutočnosť

doručenia predmetného vyjadrenia žalovaných a nijako sa výslovne nevysporiadal

s argumentáciou uvedenou v tomto podaní. Najvyšší súd sa nijako osobitne nevysporiadal

ani s argumentáciou žalovaných, podľa ktorej sa s namietanou vadou podľa § 212 ods. 3

bol povinný zaoberať z úradnej povinnosti. Porovnaním obsahu podania žalovaných

a obsahom a štruktúrou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je však

zrejmé, že najvyšší súd uvádza skutkovú a právnu argumentáciu, ktorá je doslovným

znením, prípadne parafrázovaním rozsiahlych častí vyjadrenia žalovaných (porovnaj

napr. bod 85 na s. 26, bod 89 na s. 27, bod 90 na s. 28, bod 91 na s. 29, bod 93 na s. 30, bod

92 na s. 29, bod 94 na s. 30, bod 95 na s. 31, bod 98 na s. 32, bod 100 na s. 32, bod 101

na s. 33, bod 102 na s. 33, bod 103 na s. 34, bod 104 na s. 34, bod 107 na s. 35, bod 108

na s. 35 napadnutého rozsudku so znením vyjadrenia žalovaných).

Vychádzajúc z obsahu vyjadrenia žalovaných – ústavný súd dospel k záveru, že toto

podanie predstavuje riadnu právnu a skutkovú argumentáciu, ide takto o odôvodnený názor

žalovaných ako účastníkov konania vzťahujúci sa na predmet konania. Právne závery,

ku ktorým najvyšší súd dospel, nemajú takú povahu, že by nedávali priestor na ďalšiu

diskusiu. Stanovisko sťažovateľa k argumentácii uvedenej vo vyjadrení žalovaných by preto

mohlo mať vplyv na výsledok konania. Najvyšší súd prevzal rozsiahle časti vyjadrenia

žalovaných do odôvodnenia napadnutého rozsudku bez toho, aby nejakým spôsobom

indikoval, že ide o argumentáciu uvedenú vo vyjadrení žalovaných. Z uvedeného možno

dospieť k záveru, že predmetné vyjadrenie žalovaných malo zásadný vplyv na napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu, keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie zjavne založil na tomto

podaní žalovaných. Neobstojí obrana najvyššieho súdu, podľa ktorej na predmetné

vyjadrenie žalovaných neprihliadol, keďže bolo podané po uplynutí lehoty na podanie

odvolania. Uvedený právny záver mal najvyšší súd uviesť v odôvodnení napadnutého

rozsudku. Vo svojom stanovisku sa najvyšší súd nijako nevyjadruje k rozsiahlej obsahovej

zhode podania žalovaných a odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Na tomto základe ústavný súd ‒zohľadňujúc právne závery vyslovené v rozsudku

ESĽP Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015 a premietnuté už v náleze

ústavného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2017, a vzhľadom na konkrétne

okolnosti vo veci sťažovateľa – aplikoval primárne formalistický prístup k chápaniu práva

na kontradiktórnosť konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že nedoručením vyjadrenia žalovaných

sťažovateľovi najvyšší súd porušil požiadavku zaistenia kontradiktórnosti konania. Týmto

postupom najvyššieho súdu zároveň došlo aj k porušeniu princípu rovnosti zbraní, ktorý

taktiež tvorí súčasť koncepcie spravodlivého súdneho konania. Princíp rovnosti zbraní

okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy

za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto

možnosťou disponuje druhý účastník (Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, Komanický proti

Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 6. 2002, bod 45).

Najvyšší súd napadnutý rozsudok zároveň riadne neodôvodnil – keďže neuviedol

existenciu predmetného podania žalovaných a skutočnosť jeho doručenia žalovanými,

a výslovne neuviedol, ako sa vysporiadal s argumentáciou v nej uvedenou

a so skutočnosťou, že podanie bolo doručené po uplynutí lehoty na podanie odvolania.

Vyjadrenie žalovaných pritom zjavne obsahovalo relevantné argumenty – keďže išlo

o argumenty relevantné, podstatné, významné a týkajúce sa veci; tieto argumenty boli

konkrétne a formulované dostatočne jasným a presným spôsobom (porovnaj

a judikatúru ESĽP citovanú v tomto náleze ústavného súdu).

Na uvedenom základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým

rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na uvedený právny záver bolo bezpredmetné skúmať ďalšie námietky

sťažovateľa – týkajúce sa veci samej, spôsobu vysporiadania sa s námietkou zaujatosti,

oprávnenia podať odvolanie za obidvoch žalovaných a pod.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 1, , namietanému porušeniu , ,

a 2, až 4, a , namietanému porušeniu základných

práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 38 ods. 1 listiny a namietanému porušeniu čl. 1,

čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 2 až 4 a čl. 11 ods. 5 listiny, namietanému porušeniu

čl. 14 dohovoru a namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných

súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, , ), ktorý vyplýva z jeho

subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a zrušením tohto rozsudku sa otvára priestor na to,

aby sa najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv a

článkov.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich

ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 26. januára 2017

porušil označené základné právo sťažovateľa podľa a podľa listiny, ako aj právo

podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym

názorom ústavného súdu a vo veci opäť rozhodnúť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 374,81 € (bod 3

výroku nálezu) v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby

podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej

porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd vychádzal

zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2017 v sume

147,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 8,84 € (1/100 výpočtového

základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 312,34 €. Z priloženého

osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny zástupca je platcom

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), preto uvedená suma bola zvýšená o DPH

vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s zákona

č. ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019