Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 304/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátkou JUDr. Alenou

Virdzekovou, F. Urbánka 804, Púchov, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a a tiež aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 27. decembra 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a tiež aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. decembra 2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa svojou

žalobou na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhala

proti 1. , (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“), 2. ,

(ďalej aj „žalovaný v 2. rade“), 3. ,

(ďalej aj „žalovaná v 3. rade“ alebo spolu ďalej aj „žalovaní“), zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva k pozemku vyšpecifikovanému v žalobe jeho reálnym

rozdelením. V právnej veci žaloby sa na okresnom súde konanie viedlo

pod sp. zn. .

3. Okresný súd naposledy (po zrušení jeho 2. rozsudku vo veci samej krajským

súdom, pozn.) o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. z 23. augusta 2016

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že 1. žalobe vyhovel a okrem iného podielové

spoluvlastníctvo k pozemku zrušil jeho reálnym rozdelením spôsobom popísaným

vo výrokovej časti, a súčasne rozhodol tak, že 2. žalovaní sú spoločne a nerozdielne povinní

nahradiť sťažovateľke ako žalobkyni trovy tohto konania v rozsahu 100 %, o sume ktorých

okresný súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku

okresného súdu.

4. Žalovaní proti rozsudku okresného súdu podali riadne a včas odvolanie – riadny

opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. júna 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že 1. rozsudok okresného súdu

v časti výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil a 2. v časti výroku o náhrade trov

konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o včas podanom

dovolaní – mimoriadnom opravnom prostriedku žalovaných proti rozsudku krajského súdu

rozhodol uznesením sp. zn. z 30. januára 2019 tak, že ho odmietol.

6. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2019

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol tak, že žalovaní spoločne a nerozdielne

sú povinní nahradiť sťažovateľke ako žalobkyni trovy konania (prvostupňového konania

a odvolacích konaní, pozn.) v rozsahu 100 %, o sume ktorých okresný súd rozhodne

samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia.

7. Žalovaní proti uzneseniu okresného súdu podali riadne a včas odvolanie – riadny

opravný prostriedok, na základe ktorého bolo napadnutým uznesením krajského súdu

uznesenie okresného súdu zmenené tak, že sťažovateľke (žalobkyni) sa proti žalovaným

náhrada trov konania nepriznáva. Zároveň krajský súd rozhodol tak, že sťažovateľke

sa nepriznáva ani náhrada trov tohto odvolacieho konania. Uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2020.

8. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

„... Sťažovateľka mala v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k pozemku... plný úspech a jej návrh o spôsobe vyporiadania podielového

spoluvlastníctva je totožný s rozhodnutiami prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu,

t. j. v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok a zásadou úspechu má absolútny nárok

na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania.

2. Sme toho názoru, že aplikácia ust. 257 Civilný sporový

poriadok v znení a doplnení neskorších predpisov na tento prípad je v rozpore so zákonom,

právnou praxou, aj v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko v predmetnej veci nemožno

hovoriť o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sme presvedčení, že aplikácia

ustanovenia Z. z, nie je v konaní č. možná,

prípustná, spravodlivá a právne relevantná, a to z nasledujúcich dôvodov:

Podľa nižšie citovanej judikatúry je aplikácia ustanovenia ... možná

v prípade výnimočných okolnosti a z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom tieto

podmienky musia byť kumulatívne splnené. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže

dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii.

V zmysle Uznesenia NS SR zo dňa 09.06.2010, sp. zn. musí

nepriznanie náhrady trov konania zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu

a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takého rozhodnutie nejavilo

ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom...

Ustanovenie (teraz ) preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základe zásady rozhodovania o trovách konania...

Ustanovenie (v súčasnosti ) preto nemožno vykladať tak, že možno

kedykoľvek bez ohľadu na základné rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať

náhradu trov úspešnému účastníkovi konania: vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad,

ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený.

Podľa Rozhodnutia NS SR, sp. zn. nie každú okolnosť, ktorá by bola

príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa,

pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal.

Konanie č.10C/99/2011 je štandardným sporovým konaním vo veci vyporiadania

podielového spoluvlastníctva. Na základe rozhodnutia, ktoré v tejto veci vydal Okresný súd

Považská Bystrica nedošlo k ukráteniu žalovaných, nakoľko každý z podielových

spoluvlastníkov nadobudol novozameranú nehnuteľnosť vytvorenú z pozemku parcely

vo výmere presne určenej na základe ich spoluvlastníckych podielov na uvedenej

nehnuteľnosti. V rámci konania nebolo preukázané, že by jednotlivé časti pozemku parcely

mali rozdielnu hodnotu. Žalovaní rovnako neuniesli dôkazná bremeno

pri dokazovaní skutočnosti, že bonita pôdy v časti, ktorú súd prikázal do výlučného

vlastníctva žalobkyne bola osobitným spôsobom zhodnotená. K zriadeniu vecného bremena

sa pristúpilo z dôvodu zabezpečenia prístupu k parcelám

a teda jeho zriadenie nebolo len v prospech žalobkyne. Súd sa s návrhom

žalobkyne stotožnil v plnom rozsahu. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva,

že priznaním trov konania v prospech žalobkyne nemôže dôjsť a ani nedôjde k neprimeranej

tvrdosti, práve naopak...

Podľa Rozsudku NS SSR zo dňa 24.02.1971, sp. zn. , pre použitie

ustanovenia (v tomto čase ) v konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva má význam zistenie toho, či navrhovateľ pred podaním návrhu

na vyporiadanie navrhol vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, ako aj toho,

akým spôsobom uplatnil zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v návrhu

na začatie konania na súde a dosiahol plný úspech vo veci...

Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín, v rámci ktorého súd aplikoval ust. § 257

v znení a doplnení neskorších predpisov

považujeme za arbitrárne, teda zjavne svojvoľné a nespravodlivé...

Krajský súd sa odklonil od právneho názoru Najvyššieho súdu... a Okresného súdu

Považská Bystrica - dávame do pozornosti najmä fakt, že Najvyšší súd SR žalobkyni priznal

trovy dovolacieho konania, a teda napriek tomu, že Najvyšší súd SR nemá povinnosť

odôvodňovať svoje rozhodnutie o trovách dovolacieho konania, je evidentné, že sa nimi

zaoberal. Z jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa stotožnil s názorom, že žalobkyňa

má oprávnený nárok požadovať náhradu trov konania...

Opakovaným zrušovaním prvostupňového rozsudku v konaní vedenom na Okresnom

súde v Považskej Bystrici pod sp. zn. , ktorý prvý krát vo veci rozhodol v apríli

v roku 2014, zo strany Krajského súdu Trenčín, ktorý na tretí krát rozhodol bez zmeny

resp. akejkoľvek úpravy znenia petitu rozhodnutí a na záver nepriznaním trov konania,

došlo zo strany Krajského súdu k neodôvodneným časovým prieťahom súdneho konania,

čím bolo sťažovateľke bránené nielen k riadnemu užívaniu svojho majetku, ale vznikali

jej zbytočne vysoké náklady na uplatňovanie svojich práv. V nadväznosti na časové prieťahy

spôsobené Krajským súdom Trenčín poukazujeme na Nález Ústavného súdu SR

zo dňa 04.02.2015, sp. zn. ...“

9. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli Uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.12.2019, č. k. -431 porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.12.2019, č. k. -431

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 5000,- €, slovom Päťtisíc eur na účet jej právnej zástupkyne.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne.“

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok, základného práva na súdnu ochranu a základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu.

19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietané porušenie označených základných

práv podľa a označených práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

aj s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa trov konania v iných

podľa názoru sťažovateľky obdobných právnych veciach [rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej socialistickej republiky sp. zn. z 24. februára 1971 uverejnený

v Civilnej zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 31/1972, uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. februára 2009, uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 9. júna 2010, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. júla 2012 (ďalej len „označené rozhodnutia najvyššieho súdu“)] odôvodňuje

tým, že pokiaľ krajský súd v právnej veci žaloby na rozdiel od okresného súdu

pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa

ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, vec nesprávne právne posúdil, dôsledkom čoho sťažovateľku

(žalobkyňu) o jej nárok na náhradu trov konania proti žalovaným arbitrárne ukrátil.

20. Sťažovateľka zároveň v ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , čo odôvodňuje opakovaným

zrušením rozhodnutia okresného súdu vo veci samej, t. j. o žalobe ako takej, krajským

súdom (celkom 2-krát) a nepriznaním náhrady trov konania, čím krajský súd spôsobil

v konaní neodôvodnené (zbytočné) prieťahy.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

22. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

23. Ústavný súd preto považuje za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu:

„... 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379

a , a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné

za použitia zmeniť...

16. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru

jej úspechu vo veci...

19. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa.

20. Účelom ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych

noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto

ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický,

aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom...

21. Aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

prichádza do úvahy teda v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie

náhrady trov konania podľa a nasl. , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom, alebo sčasti neprizná.

Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,

ako aj v okolnostiach u strán sporu. Do úvahy treba brať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu

uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ďalšou zo skupín

prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady

charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná

strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila,

alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa

sa skúmajú vždy u strany povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto

dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný

alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany

sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa sa nesmie javiť

ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.

22. Judikatúra na strane druhej však tiež konštatovala, že uvedené ustanovenie

nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné

zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 28. januára 2010, sp. zn. ), nejde o predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú

možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,

na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť...

24. Pravdou je, že porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu v zásade možno

konštatovať, že žalobkyňa bola v plnom rozsahu úspešnou, keďže súd prvej inštancie svojim

rozhodnutím v spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu zrušil podielové spoluvlastníctvo

účastníkov k nehnuteľnosti ako to žalobným návrhom požadovala, a toto tiež vyporiadal

spôsobom, aký navrhovala, t.j. reálnou deľbou a naviac do jej výlučného vlastníctva

prikázal tú novovytvorenú časť z pôvodnej parcely, ktorú aj požadovala tvrdiac, že susedí

s parcelami v jej výlučnom vlastníctve, ktorá skutočnosť v priebehu konania spornou

ani nebola. Žalovaní od počiatku nemali žiadne námietky voči zrušeniu a vyporiadaniu

podielového spoluvlastníctva formou reálnej deľby a s týmto spôsobom plne súhlasili,

dôvodom pre ktorý však došlo k podaniu žaloby, následnému vedeniu sporu s vyústením

do autoritatívneho rozhodnutia súdu o predmete konania, a čo racionálne nemohlo

indikovať k uzatvoreniu mimosúdnej dohody bola skutočnosť, že na rovnakú reálne

vyčlenenú časť pôvodnej nehnuteľnosti vznášal nárok tiež žalovaný 1/ dôvodiac, že túto časť

dlhoročne nerušene užíva, obhospodaruje, zveľaďuje, zhodnotil ju nemalými finančnými

prostriedkami, rovnako ako žalovaní 2/ a 3/ nimi užívané časti nehnuteľnosti

(ktoré však žalobkyňa vo svoj prospech nenárokovala), pričom zostávajúcu, na žalobkyňu

pripadajúcu časť žalobkyňa neobhospodarovala, z ktorého dôvodu je v nekultivovanom

stave, ktoré skutočnosti aj z vykonaného dokazovania vyplynuli. Príčinou vedenia sporu

teda jednoznačne bol duplicitný nárok žalobkyne a žalovaného 1/ k identicky reálne

vydelenej časti parcely, pričom každý z nich mal legitímne dôvody, pre ktoré by dotknutá

časť mala pripadnúť do jeho výlučného vlastníctva a nemožnosť konsenzu medzi nimi v tejto

otázke mala jednoznačne pôvod v ich vážne narušených vzájomných vzťahoch napriek tomu,

že sú blízki príbuzní. Preto tak ako na strane žalobkyne nemôže ísť na ťarchu, že žalobu

podala a z dôvodov ňou uvedených, ktoré neboli iracionálne, dotknutú časť parcely

požadovala, nemôže ísť na druhej strane na ťarchu žalovaného 1/ a už vôbec nie žalovaných

2/ a 3/ (ktorých sa svojou podstatou tento spor ani netýkal), že využívali všetky zákonom

dostupné prostriedky procesnej obrany, vrátane využitia inštitútu legitímnych opravných

prostriedkov na dosiahnutie svojej požiadavky, ktorú takisto nemožno hodnotiť

ako nedôvodnú, šikanóznu, nemorálnu, či nespravodlivú. V tomto smere teda neobstoja

závery súdu prvej inštancie v tom, že aplikácii ust. bránil postoj žalovaných

v spore, ktorí vytvárali procesné obštrukcie prostredníctvom opakovaného podávania

opravných prostriedkov, vznášania námietok, či dožadovania sa vykonania dôkazov.

Títo len realizovali svoje práva, ktoré im zákon priznáva, ktorá obrana mala racionálny

aj zákonný dôvod, čo im udržateľne na ťarchu pri posudzovaní možnosti uplatnenia

moderačného práva súdu ísť nemôže.

25. ...Odvolací súd vyhodnotil, že v prospech žalobkyne síce svedčí nesporne

významná skutočnosť spočívajúca v tom, že nárokovaná časť parcely bezprostredne susedí

s ďalšími parcelami v jej výlučnom vlastníctve, čo jednoznačne indikuje záver

o ich efektívnejšom využívaní, na strane druhej však v prospech nároku žalovaného 1/

vyznieva fakt, že žalobkyňa dotknutú časť parcely nevyužívala, túto obhospodaroval

žalovaný 1/, pri kolízii ktorých relevantných skutočností, bolo potrebné pri rozhodovaní

v otázke, v prospech ktorej požiadavky sa súd prikloní, prihliadnuť k nespornému faktu,

že vzťahy medzi stranami sú vážne a dlhodobo narušené a v prípade, ak by sporná časť

parcely bola prikázaná žalovanému 1/, znamenalo by to, že medzi parcelami vo vlastníctve

žalobkyne bude parcela vlastnícky patriaca žalovanému 1/, čo by viedlo k zintenzívneniu

konfliktov medzi nimi a je dôvodné predpokladať, že by tiež narušilo, ak nie znemožnilo

nerušené užívanie ich vlastníctva. A tak s akcentom na to, že zákon jednoznačne kladie

dôraz na to, aby sa prikázaním veci vytvorili podmienky pre nerušené využitie veci

a nedochádzalo k vzniku nových sporných situácií, čo je možné v maximálne možnej

predpokladanej rovine dosiahnuť len takým spôsobom, že sa nevytvorí neželaný stav,

ktorý by už od počiatku možnosť konfliktov zakladal, vo výsledku nezostalo iné,

ako dotknutú časť parcely prikázať do vlastníctva žalobkyni. Jednoznačne teda vyriešenie

tejto otázky z hľadiska kolidujúcich nárokov žalobkyne a žalovaného 1/ bolo na úvahe súdu.

26. Aktuálny procesný predpis neupravuje výslovne úspech sporových strán

vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania v situácii, pokiaľ vo veci bolo o nároku

rozhodnuté na základe úvahy súdu alebo znaleckého dokazovania a táto problematika

nie je upravená ani v žiadnom inom procesnom predpise alebo inom zákone,

z ktorého dôvodu bolo potrebné odvolanie žalovaných posúdiť a o tomto rozhodnúť

s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti, teda spravodlivého usporiadania

vzťahov medzi účastníkmi, ktorým by malo byť ovládané každé súdne konanie, za súčasného

zohľadnenia doterajšej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach... to, že v konečnom

dôsledku pripadla sporná časť parcely do výlučného vlastníctva žalobkyne bolo výsledkom

úvahy súdu majúcej pôvod v snahe predchádzať budúcim možným sporom, či zakladať

ďalšie konflikty medzi stranami, ktoré už v súčasnosti majú vážne narušené vzťahy, k čomu

by sa položil reálny základ, ak by časť parcely, ktorú reálne obhospodaroval žalovaný 1/,

na ktorú z tohto dôvodu legitímne aj uplatnil nárok, bola prikázaná jemu za stavu, že táto

časť bezprostredne susedí s parcelou vo výlučnom vlastníctve žalobkyne

(ktorú mimochodom nadobudla až odstupom času potom, ako vychádzajúc z dokazovania

žalovaný 1/ reálne spornú časť parcely začal užívať). ... odvolací súd na rozdiel od súdu

prvej inštancie dospel k záveru, že by nebolo vo vzťahu k nim spravodlivé, aby znášali trovy

konania, ktoré vznikli žalobkyni v súvislosti s vedením tohto sporu, čo dôvodne indikuje

k prelomeniu princípu priznania náhrady trov konania vo svetle zásady úspechu v konaní,

v prospech uplatnenia moderačného práva súdu ( ) a v prospech žalovaných.

Možno sa síce stotožniť so súdom prvej inštancie, že žalovaní nepreukázali existenciu

nepriaznivého sociálneho aspektu na ich strane, ako ďalší dôvod pre aplikáciu ,

čo však nevylučuje jeho použitie vo svetle existencie výnimočných okolností veci,

o ktoré ide v posudzovanej veci, za súčasnej nepodmienenosti ich súbehu so sociálnym

aspektom na strane žalovaných...

30. S cieľom teda dosiahnuť čo možno najspravodlivejšie usporiadanie vzťahov

medzi účastníkmi vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci, odvolací súd zastáva názor,

že spravodlivým bude, ak si trovy, ktoré stranám v konaní (tak pred súdom prvej inštancie,

ako aj doterajších odvolacích konaniach) vznikli, budú znášať každá samostatne...“

24. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania,

preto ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania

vrátane rozhodnutia o ich výške pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania (porovnaj

m. m. , , , , ).

25. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že názor sťažovateľky o jeho arbitrárnosti zjavne neobstojí.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu opierajúce sa najmä o skutkové

zistenia okresného súdu v rámci konania vo veci samej, t. j. o žalobe ako takej, spĺňa všetky

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový

a právny základ rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania.

26. Po preskúmaní uznesenia krajského súdu, proti ktorému nosná námietka

sťažovateľky smeruje, ústavný súd konštatuje, že interpretáciu krajským súdom

nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu zjavne vyplýva, ako dospel k právnemu názoru, podľa ktorého sťažovateľke

proti žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Totiž, ako sa to v odôvodnení uznesenia

krajského súdu okrem iného uvádza, krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal, videl v tom, že žalovaní proti

zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva k pozemku jeho reálnou deľbou

nemali výhrady a jediným dôvodom sporu bolo uplatňovanie si nároku na priznanie

do svojho výlučného vlastníctva tej istej časti pozemku sťažovateľkou (žalobkyňou)

a súčasne aj žalovaným v 1. rade, pričom dôvody u obidvoch z nich [u sťažovateľky

bezprostredné susedstvo iných pozemkov patriacich do jej výlučného vlastníctva

a u žalovaného v 1. rade dlhodobé nerušené užívanie (obhospodarovanie) a zhodnotenie

spornej časti pozemku, pozn.] mali svoje racionálne opodstatnenie, a tak rozhodnutie

o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k pozemku, resp. o priznaní spornej časti

pozemku do výlučného vlastníctva sťažovateľky záviselo výlučne od úvahy konajúceho

súdu odvíjajúcej sa od posúdenia zisteného skutkového stavu, ktorú strany sporu nemohli

vopred predvídať (pozri obdobné uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 7. júla 2016). Uvedené platí o to viac voči žalovanému v 2. a žalovanej v 3. rade,

ktorí so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva k pozemku súhlasili,

avšak bez súhlasu žalovaného v 1. rade (mimosúdnu) dohodu o zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva k pozemku nebolo možné uzavrieť.

27. Pokiaľ sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti na podporu svojho právneho

názoru poukazuje aj na označené rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa trov konania,

resp. ich priznania/nepriznania v iných podľa názoru sťažovateľky obdobných právnych

veciach, ústavný súd uvádza, že v napadnutom uznesení krajského súdu výnimočnosť

prípadu, ako aj dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré krajský súd nárok na náhradu

trov konania sťažovateľke nepriznal, sú odôvodnené logickou, rozumnou a vyčerpávajúcou

argumentáciou, a tak rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania sťažovateľke

nemožno považovať za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

zakladajúci porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé konanie podľa dohovoru.

28. V súvislosti s odvolávaním sa sťažovateľky v ústavnej sťažnosti na uznesenie

najvyššieho súdu (o odmietnutí dovolania žalovaných), resp. na jeho výrok,

ktorým bol sťažovateľke priznaný proti žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho

konania, ústavný súd dodáva, že už v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský

súd uviedol, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí rozhodol výlučne iba o náhrade trov

dovolacieho konania a navyše v čase, keď rozhodnutie o trovách základného

(nachádzacieho) konania ani nebolo vydané (predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu

o týchto trovách bolo rozsudkom krajského súdu zrušené, pozn.), preto uznesenie

najvyššieho súdu, čo sa týka rozhodnutia o trovách dovolacieho konania, rozhodnutie

o trovách základného (nachádzacieho) konania nijako nemôže prejudikovať.

29. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

30. Ústavný súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí,

že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania vrátane rozhodovania o ich sume

spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môžu účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

31. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu za ústavne

súladnú interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej úpravy a v tomto ohľade tento záver

potom považuje aj za ústavne plne udržateľný (m. m. ); v okolnostiach

posudzovanej veci napadnuté uznesenie krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, ako to tvrdí sťažovateľka. Uvedené skutočnosti

takto neumožňujú prijať záver o porušení označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

32. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že ústavnú sťažnosť v tejto časti

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

33. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný súd

v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46

až (). Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje

aj k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho,

aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné

princípy postupu vyplývajúce z až (, ,

, a pod.).

34. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu uznesením krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla,

nevyplýva žiadna možnosť ich porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie.

35. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv

podľa a dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel

k porušeniu uvedených práv, je preto celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového

protokolu.

36. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu

37. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,

ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

38. V ústavnej sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd

je podľa viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia,

ktorého vyslovenia sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti (m. m. ,

), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

39. Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní

ústavnej sťažnosti sťažovateľky. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne

prerokoval ústavnú sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie

vo veci samej (petitom).

40. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie

ústavného práva zaručeného nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.

Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne

až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu na ktorom sa osoba domáhala odstránenia

právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (napr. ). Z uvedeného

tak možno vyvodiť, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom

(až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci) a v každom okamihu ich existencie dochádza

k rovnakému porušovaniu toho istého práva (t. j. práva zaručeného ).

41. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania

veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu)

realizáciu jeho procesných oprávnení a mariaca možnosti jeho aktívnej účasti na konaní.

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh

konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného

nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny)

produkt prejednania veci v civilnom konaní, potom už „postupom súdu“ zásadne nemôže

byť ani časť rozhodnutia – jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom

na ktoré súd rozhodol.

42. Vychádzajúc z už uvedeného, k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa môže dôjsť iba procesným postupom

v konaní, nie však rozhodnutím – finálnym (meritórnym) produktom prejednania veci

v konaní.

43. Pretože sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov uznesením krajského

súdu, a nie postupom krajského súdu v konaní (vedenom pod sp. zn. ), medzi

namietaným porušením označeného základného práva a napadnutým uznesením krajského

súdu absentuje akákoľvek príčinná súvislosť.

44. O zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti ide vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

45. Z uvedených dôvodov ústavný súd viazaný petitom ústavnej sťažnosti rozhodol

tak, že ústavnú sťažnosť aj v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

návrhmi sťažovateľky, t. j. návrhom na zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie

mu veci na ďalšie konanie, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a návrhom

na náhradu trov konania, už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu