Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 392/2020
PDF · 576.95 KB
No categories available
I. ÚS 392/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava
Kaššáka a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , ,
, t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia
slobody zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hlaváčovou, Farská 12, Nitra,
vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tk 2/2019 z 31. marca 2020 a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 1 Tos 29/2020 z 21. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 6. júla 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, , t. č. Ústav na výkon väzby
a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
3 Tk 2/2019 z 31. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 29/2020
z 21. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“; s napadnutým
uznesením okresného súdu spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“) .
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa
Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky
finančnej polície, expozitúry Západ ČVS: PPZ-914/NKA-FP-ZA-2018 zo 16. októbra
2018 bolo podľa § 206 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) sťažovateľovi vznesené obvinenie
pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c)
a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) v časti dokonaný a v časti
v štádiu pokusu podľa § 14 Trestného zákona. Na základe návrhu Krajskej prokuratúry
v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv/55/18/4400 zo 17. októbra 2018
bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku.
2.1 Na základe obžaloby podanej prokurátorom krajskej prokuratúry
26. augusta 2019 sa na okresnom súde v uvedenej trestnej veci vedie proti
sťažovateľovi a ďalším trom obžalovaným konanie pod sp. zn. 3 Tk 2/2019. Okresný
súd na neverejnom zasadnutí 6. septembra 2019 rozhodol podľa § 238 ods. 4
Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uznesenie o ponechaní sťažovateľa
vo väzbe nadobudlo právoplatnosť 24. septembra 2019 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 Tos 77/2019 z 24. septembra 2019.
2.2 Dňa 25. marca 2020 doručil sťažovateľ okresnému súdu žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd 31. marca 2020
napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol.
Okresný súd zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný
sľub sťažovateľa, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenahradil väzbu
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal ani peňažnú
záruku podľa § 81 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku.
2.3 Sťažovateľ sa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bránil podaním
sťažnosti z 2. apríla 2020 a žiadal, aby ho krajský súd zrušil a jeho žiadosti
o prepustenie z väzby na slobodu vyhovel. Sťažovateľ v opravnom prostriedku
poukázal na skutočnosť, že novými dôkazmi spochybnil dôvodnosť svojho trestného
stíhania, pričom súd prvého stupňa sa nimi nedostatočne zaoberal, pričom svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
2.4 Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom 21. apríla 2020 tak,
že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku napadnutým uznesením
ako nedôvodnú zamietol.
2.5 V napadnutom uznesení krajský súd argumentoval, že dôvody väzby
sa od ostatného rozhodovania nezmenili, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
okresného súdu je dostatočné, aj keď stručné, pričom zákonné dôvody na nahradenie
väzby nenašiel pre absenciu výnimočných okolností, keďže sťažovateľ je trestne
stíhaný za obzvlášť závažný zločin.
3. Sťažovateľ namieta, že jeho väzobné stíhanie a porušenie práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru sú založené na opakovanom závažnom porušení práva
na obhajobu a na dôvodoch, ktoré majú paušálnu a všeobecnú povahu. Taktiež
namieta, že z napadnutých rozhodnutí je evidentné, že je držaný vo väzbe výlučne
z preventívnych dôvodov. Obom rozhodnutiam chýba podľa názoru sťažovateľa
presvedčivosť i zákonnosť, a tým pádom aj udržateľnosť pred základnými ústavnými
princípmi.
3.1 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôraznil, že aj krajský súd v napadnutom
uznesení konštatuje stručnosť záverov okresného súdu, pričom ich považuje
za dostatočné, na rozdiel od sťažovateľa, ktorý je toho názoru, že napadnuté uznesenie
okresného súdu je nepresvedčivé, neúplné a argumentácia v jeho odôvodnení
je nedostatočná. Krajskému súdu sťažovateľ navyše vytýka, že sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia vôbec nezaoberal ním tvrdeným porušením zákona a nevytkol
okresnému súdu, že pri odôvodnení rozhodnutia nemôže používať predchádzajúce
odsúdenie sťažovateľa ako dôvod, pre ktorý ho ponecháva v preventívnej väzbe.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti ju prijal na ďalšie konanie, vyhovel jej a vydal nález,
v ktorom vysloví:
„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Tk2/2019 zo dňa 31.3.2020 porušené bolo.
2. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky, právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského
súdu Nitra sp. zn. 1Tos/29/2020 zo dňa 21.4.2020 porušené bolo.
3. Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 3Tk2/20l9 zo dňa 31.3.2020 a Uznesenie
Krajského súdu Nitra sp. zn. 1Tos/29/2020 zo dňa 21.4.2020 sa zrušujú.
4. , sa prepúšťa z väzby ihneď na slobodu.
5. Okresný súd Nitra je povinný do 1 mesiaca od tohto nálezu Ústavného súdu SR
zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 €, slovom tritisíc
eur, a to na účel právnej zástupkyne sťažovateľa vedený v ČSOB, a. s. pobočka
Nitra, IBAN SK66 7500 0000 0040 2431 0802.
6. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania právneho
zastúpenia do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu Ústavného súdu SR, na účet
právnej zástupkyne vedený v ČSOB, a. s. pobočka Nitra, IBAN SK66 7500 0000
0040 2431 0802 predstavujúce sumu 312,34 €.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného
súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť
osobnej slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
10. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
11. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia
rozhodnutia vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie
povinnosti stanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo
ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného
činu alebo úteku po jeho spáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia
za účelom výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom
predvedenia pred príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej
choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní.
12. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd
urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie,
ak je pozbavenie slobody nezákonné.
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,
ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127
ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo
slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01).
14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne
poňatie právneho štátu, ktoré spočíva, okrem iného, na interpretácii právnych
predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych
prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť
akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (mutatis mutandis
IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd
pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)
odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo
požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných
právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí
vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť
na racionálnej argumentácii (mutatis mutandis III. ÚS 72/2010). V prípadoch
nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo
v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,
o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis
pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov
v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť
doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie
čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,
ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad
je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým
účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo
rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným
súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem
tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých
sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať
aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno
interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej
normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom
spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií
(I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
16. Úlohou ústavného súdu je teda dohliadať iba na zlučiteľnosť účinkov
výkonu právomoci všeobecných súdov so základnými právami garantovanými
prostredníctvom ústavy a medzinárodných zmlúv. Ak je postup všeobecného súdu
v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie
je preskúmateľné a bez znakov svojvôle (arbitrárnosti), ústavný súd nemá dôvod
zasahovať do výkonu jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv
(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania:
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Právomoc ústavného súdu je subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis IV. ÚS 236/07). Ústavný súd
v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 132 zákona o ústavnom súde. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo
iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Za dôvody zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry (napr. IV. ÚS 62/08,
IV. ÚS 211/08, II. ÚS 640/2016) považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,
či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť
sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou zaručených právach.
21. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 71/2018).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho domnienke
neústavnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorý spočíva v porušení
jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, a to napadnutým uznesením
okresného súdu z 31. marca 2020 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tk 2/2019
a napadnutým uznesením krajského súdu z 21. apríla 2020 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tos 29/2020. Sťažovateľ namieta, že z napadnutých uznesení
je evidentné, že je držaný vo väzbe výlučne z preventívnych dôvodov. Podľa tvrdenia
sťažovateľa obom rozhodnutiam chýba presvedčivosť i zákonnosť, a tým pádom
aj udržateľnosť pred základnými ústavnými princípmi. Nosné argumenty, ktoré
sťažovateľ uvádza v ústavnej sťažnosti, možno vymedziť takto:
- sťažovateľ spochybňuje dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti
ako materiálnu podmienku jeho väzby, a to predložením nových právne
významných skutočností v podobe nových dôkazov (hlavne trestné oznámenie
a svedecká výpoveď ), ktoré majú vyvolávať značné
pochybnosti o tom, či sa skutku dopustil alebo nie,
- odôvodnenie preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]
s poukazom na trestný čin spáchaný v minulosti (vydieranie), ktorý nie je tej istej
povahy ako trestný čin v aktuálne prejednávanej trestnej veci (podvod), nie je v súlade
so zákonom, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na osobnú slobodu,
- nepresvedčivosť, neúplnosť a nedostatočná argumentácia v odôvodnení
napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré bolo potvrdené napadnutým
uznesením krajského súdu, nie sú udržateľné pred základnými ústavnými princípmi.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru uznesením okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tk 2/2019 z 31. marca 2020
23. Z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať
ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,
ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv
alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie
o nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08).
23.1 Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,
ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
24. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku právo
domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania sťažnosti. Túto možnosť aj využil,
a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný
súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, pretože
ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením sp. zn.
1 Tos 29/2020 z 21. apríla 2020.
25. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou
a vyplývajúcich z ústavy či zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných
slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu
je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(II. ÚS 13/01).
26. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného
súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže
byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci,
v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.
I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,
aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom
nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne
neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy,
keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť
(mutatis mutandis IV. ÚS 322/09).
27. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy
sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy
sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
28. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti proti uzneseniu poskytuje
priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového
všeobecného súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd.
Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
29. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom
pochybení okresného súdu v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ochranu
jeho právam zaručeným ústavou bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
druhostupňový súd. Je potrebné tiež dodať, že sťažovateľ právo podať sťažnosť
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj využil a krajský súd o nej riadne
rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky
sťažovateľa uplatnené proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tk 2/2019 z 31. marca
2020.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 3 Tk 2/2019 z 31. marca 2020 konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného
súdu.
31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde v spojení
s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 29/2020 z 21. apríla 2020
32. V súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy
sa úloha ústavného súdu v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky,
či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou
v uplatnenej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu) vysporiadal adekvátne
a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne
akceptovateľné.
33. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť,
že mu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti neprislúcha, aby v rámci
konania o ústavnej sťažnosti posudzoval či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby
sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným
súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,
ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody,
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 165/02, III. ÚS 324/2016).
34. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. V zmysle judikatúry ústavného súdu
za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).
35. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní opakovane uvádza, že v čl. 17 ods. 2
a 5 ústavy, ktorý garantuje základné právo na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo
obvineného na súdnu kontrolu väzby, teda právo iniciovať konanie, v ktorom
by konajúci súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil
jeho prepustenie, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie
ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie
sa môže v zákonom ustanovených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených
ustanovení ústavy pritom zodpovedá právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (napr.
III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
36. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry ďalej zdôrazňuje, že väzba
je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). „Požiadavka, aby vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť
nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov
činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy SR môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní
nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením“ (I. ÚS 34/04).
37. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti
ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, pričom
túto časť ústavnej sťažnosti považoval za zjavne neopodstatnenú.
38. Ústavný súd nezistil, že by závery krajského súdu boli v rozpore s ústavou
či dohovorom a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský
súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa postupoval v medziach svojich
právomocí, pričom jeho podstatnými námietkami sa zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky relevantné
okolnosti prípadu.
39. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu (rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie väzby)
bola zamietnutá, pretože nie je dôvodná. Krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol, že okresný súd poukázal na skutkový i právny podklad obžaloby
a argumentáciu strán vo vzťahu k podanej žiadosti o prepustenie z väzby, v podstate
v záveroch konštatujúc aj naďalej trvajúcu existenciu dôvodov preventívnej väzby
sťažovateľa z pohľadu materiálnych, ako aj formálnych podmienok. Krajský súd
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu uviedol, že i keď v stručnosti,
ale okresný súd odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli k zamietnutiu žiadosti
obžalovaného o prepustenie z väzby, a uviedol i dôvody, pre ktoré nehodnotil
ako dôvodné ani jeho návrhy na nahradenie väzby s dôrazom na skutočnosť,
že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu [podľa § 221
ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. i) Trestného zákona v časti dokonaný a v časti štádia pokusu podľa § 14 ods. 1
Trestného zákona], u ktorého náhrada väzby je Trestným poriadkom viazaná
na existenciu výnimočných okolností, ktoré u sťažovateľa nezistil. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia na s. 5 výslovne uviedol, že „Dôvod jeho
preventívnej väzby má od začiatku jej trvania svoj podklad v samotnej povahe súdenej
trestnej činnosti, jeho dlhodobosti, opakovanosti i závažnosti, danej k osobe tohto
obžalovaného i významom úloh a jeho postavením v sieti osôb, ktoré sa na nej mali
podieľať, na ktoré bolo i konkrétne poukazované v doterajších väzobných
rozhodnutiach. V tomto smere nadriadený súd v plnom rozsahu odkazuje
na predchádzajúce väzobné rozhodnutia vo vzťahu k obžalovanému
a dôvody jeho vzatia a ďalšieho držania v priamom výkone väzby,
bez potreby opakovania v nich obsiahnutej argumentácie.“.
40. Pokiaľ ide o nové dôkazy, ktorými sťažovateľ podopiera svoju
argumentáciu, krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že svojou povahou
nimi obžalovaný atakuje samotný materiálny dôvod jeho preventívnej väzby –
dôvodnosť jeho trestného stíhania. Dôkazne sa opiera o vlastné tvrdenia skôr
neuvádzané v rámci ostatného väzobného výsluchu v súvislostiach ním podaných
trestných oznámení (na neznámeho páchateľa, resp. páchateľov), resp. i list
, ale najmä právnych krokov spoluobžalovaného ,
ktoré naznačujú zmenu jeho postoja k inkriminovanej trestnej činnosti v zmysle
spochybnenia vlastných svedeckých výpovedí z prípravného konania ako dôsledku
neprimeraného policajného nátlaku ovplyvňujúceho obsah jeho výpovedí.
41. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia na s. 6 poskytol
konkrétne vyjadrenie sťažovateľovi k novým dôkazom. Zdôraznil, že žiadny dôkaz,
ktorého sa v rámci rozhodovania o jeho väzbe sťažovateľ dovoláva, procesne nebol
na hlavnom pojednávaní dosiaľ vykonaný (t. j. k 21. aprílu 2020, dňu zamietnutia
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.). Krajský súd vníma
hodnotenie zmeny postoja obžalovaného len na podklade jeho
trestného oznámenia, ktorá nebola ním vyslovená vo forme procesne použiteľnej
výpovede v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, ako predčasné. Krajský súd
dodal, že ako to i sám sťažovateľ napokon pripúšťa, uvedené si vyžaduje preverenie
v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ústavný súd sa stotožňuje
s argumentáciou krajského súdu, že otázka dôvodnosti podaných trestných oznámení
je vecou orgánov činných v trestnom konaní (v iných veciach) a samy osebe
v kombinácii s novými vyjadreniami sťažovateľa (taktiež vyplývajúcimi len z jeho
väzobného výsluchu), bez ich podrobenia dôkaznému prevereniu, tak bez ďalšieho
nemožno hodnotiť ako tak zásadný dôkazný zvrat v prospech tohto obžalovaného,
ktorý by spochybňoval dôvodnosť jeho trestného stíhania v trestnej veci spôsobom,
pre ktorý by tento základný zákonný (materiálny) predpoklad jeho väzby zanikol.
42. Sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že okresný súd
jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol nezákonne, keďže argumentuje
už v minulosti právoplatným odsúdením sťažovateľa, a to pre trestný čin vydierania.
Sťažovateľ uvádza, že ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktoré
upravuje tzv. preventívnu (predstihovú) väzbu, jednoznačne vylučuje
pri jej odôvodnenosti použitie poukazu na trestný čin, ktorý nie je tej istej povahy.
Podľa jeho názoru medzi trestným činom vydierania a podvodu „je diametrálny
rozdiel“, čo odôvodňuje systematikou osobitnej časti trestného zákona. Ústavný súd
v tejto súvislosti uvádza, že pri hodnotení druhovej povahy porovnávaných trestných
činov je nevyhnutné prednostne brať zreteľ na samotný popis a z toho vyplývajúcu
povahu jednotlivých skutkov, ktoré tvoria predmet trestného konania,
ako aj na príbuznosť či podobnosť chránených spoločenských záujmov, ktoré sa majú
porovnávanými skutkovými podstatami chrániť. Systematické zaradenie skutkových
podstát príslušných trestných činov v rámci osobitnej časti Trestného zákona
(implikovane reprezentujúce zákonodarcom predvolenú všeobecnú druhovú
príbuznosť trestných činov) má iba podporný charakter a môže na záver v predmetnej
spornej otázke orientačne navádzať, nemusí však poskytnúť komplexnú a všetky
trestnoprávne súvislosti rešpektujúcu odpoveď. Je pritom napríklad zrejmé, že hodnoty
ako majetok sa chránia nielen ustanoveniami 4. hlavy osobitnej časti Trestného
zákona, aj keď tá nesie názov „Trestné činy proti majetku“. Rovnako to platí aj o iných
chránených spoločenských záujmoch, ako sú napríklad osobná sloboda, život, zdravie
či verejný poriadok. Ústavný súd sa preto oboznámil s popisom oboch skutkov
v napadnutom rozhodnutí porovnaných trestných činov (osobitne s dôrazom
na objektívnu a subjektívnu stránku ich skutkových podstát) a konštatuje, že výhrady
sťažovateľa nemožno z dôvodov už uvedených považovať za dôvodné a ústavne
relevantné.
43. Sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že okresný súd
jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol s veľmi krátkym a stručným
odôvodnením. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia adresne venuje
sťažovateľom predneseným výhradám na s. 6, kde poukazuje predovšetkým
na skutočnosť, že dôvody preventívnej väzby sa od ostatného rozhodovania o väzbe
nezmenili, odobruje stručné ale správne závery okresného súdu a súčasne aj potvrdzuje
nemožnosť nahradenia väzby navrhovanými inštitútmi.
44. Ústavný súd zo svojej skoršej judikatúry pripomína, že odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 41/08). V tejto súvislosti ústavný súd
tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (III. ÚS 264/08). Obdobne
je tomu tak v prípadoch rozhodnutí vydaných v dvojinštančnom správnom konaní,
ktoré je potrebné považovať taktiež za jeden celok (I. ÚS 59/04).
45. Úlohou ústavného súdu tak bolo v zmysle už uvedených výhrad posúdiť,
či odôvodnenie napadnutých rozhodnutí o väzbe sťažovateľa nie je svojvoľné,
arbitrárne a či obsahuje dostatok jasných a zrozumiteľných dôvodov,
ktoré presvedčivo ponúkajú odpoveď na pre rozhodnutie o väzbe zásadné obhajobné
argumenty sťažovateľa. Rešpektujúc vyššie rozvedené východiská ústavný súd
uzatvára, že uznesenie krajského súdu nesignalizuje možnosť zistenia porušenia
základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Sťažovateľ
po oboznámení sa s argumentáciou súdov prezentovanou v napadnutých
rozhodnutiach evidentne získal príležitosť zoznámiť sa s dôvodmi, ktoré súdy
považovali za podstatné pre svoje závery. Tieto sú z hľadiska kautel ústavnoprávnej
interpretácie ochrany ľudských práv a slobôd udržateľné, primerane odôvodnené
a nevykazujú svojvôľu či ľahostajnosť pri aplikácii vnútroštátneho práva.
46. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o porušení
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, a to napadnutým uznesením krajského
súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade s právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov
a námietok.
47. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným
porušením základného práva na osobnú slobodu sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru,
preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal,
keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva
alebo slobody podľa ústavy, alebo ľudského práva alebo základnej slobody
podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu