Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 392/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava

Kaššáka a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

, t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia

slobody zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hlaváčovou, Farská 12, Nitra,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. z 31. marca 2020 a uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 21. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 6. júla 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, , t. č. Ústav na výkon väzby

a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5

(ďalej len „“) a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 31. marca 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. apríla 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“; s napadnutým

uznesením okresného súdu spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“) .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa

Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky

finančnej polície, expozitúry Západ ČVS: PPZ-914/NKA-FP-ZA-2018 zo 16. októbra

2018 bolo podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľovi vznesené obvinenie

pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c)

a ods. 4 písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na v časti dokonaný a v časti

v štádiu pokusu podľa . Na základe návrhu Krajskej prokuratúry

v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kv/55/18/4400 zo 17. októbra 2018

bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku.

2.1 Na základe obžaloby podanej prokurátorom krajskej prokuratúry

26. augusta 2019 sa na okresnom súde v uvedenej trestnej veci vedie proti

sťažovateľovi a ďalším trom obžalovaným konanie pod sp. zn. . Okresný

súd na neverejnom zasadnutí 6. septembra 2019 rozhodol podľa § 238 ods. 4

o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodu

podľa . Uznesenie o ponechaní sťažovateľa

vo väzbe nadobudlo právoplatnosť 24. septembra 2019 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 24. septembra 2019.

2.2 Dňa 25. marca 2020 doručil sťažovateľ okresnému súdu žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej rozhodol okresný súd 31. marca 2020

napadnutým uznesením tak, že ju podľa zamietol.

Okresný súd zároveň podľa neprijal písomný

sľub sťažovateľa, podľa nenahradil väzbu

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijal ani peňažnú

záruku podľa prvej vety .

2.3 Sťažovateľ sa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bránil podaním

sťažnosti z 2. apríla 2020 a žiadal, aby ho krajský súd zrušil a jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu vyhovel. Sťažovateľ v opravnom prostriedku

poukázal na skutočnosť, že novými dôkazmi spochybnil dôvodnosť svojho trestného

stíhania, pričom súd prvého stupňa sa nimi nedostatočne zaoberal, pričom svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

2.4 Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom 21. apríla 2020 tak,

že ju podľa napadnutým uznesením

ako nedôvodnú zamietol.

2.5 V napadnutom uznesení krajský súd argumentoval, že dôvody väzby

sa od ostatného rozhodovania nezmenili, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

okresného súdu je dostatočné, aj keď stručné, pričom zákonné dôvody na nahradenie

väzby nenašiel pre absenciu výnimočných okolností, keďže sťažovateľ je trestne

stíhaný za obzvlášť závažný zločin.

3. Sťažovateľ namieta, že jeho väzobné stíhanie a porušenie práva na osobnú

slobodu podľa a 5 a právo na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 a 4 dohovoru sú založené na opakovanom závažnom porušení práva

na obhajobu a na dôvodoch, ktoré majú paušálnu a všeobecnú povahu. Taktiež

namieta, že z napadnutých rozhodnutí je evidentné, že je držaný vo väzbe výlučne

z preventívnych dôvodov. Obom rozhodnutiam chýba podľa názoru sťažovateľa

presvedčivosť i zákonnosť, a tým pádom aj udržateľnosť pred základnými ústavnými

princípmi.

3.1 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôraznil, že aj krajský súd v napadnutom

uznesení konštatuje stručnosť záverov okresného súdu, pričom ich považuje

za dostatočné, na rozdiel od sťažovateľa, ktorý je toho názoru, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je nepresvedčivé, neúplné a argumentácia v jeho odôvodnení

je nedostatočná. Krajskému súdu sťažovateľ navyše vytýka, že sa v odôvodnení

napadnutého uznesenia vôbec nezaoberal ním tvrdeným porušením zákona a nevytkol

okresnému súdu, že pri odôvodnení rozhodnutia nemôže používať predchádzajúce

odsúdenie sťažovateľa ako dôvod, pre ktorý ho ponecháva v preventívnej väzbe.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti ju prijal na ďalšie konanie, vyhovel jej a vydal nález,

v ktorom vysloví:

„1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 , právo na slobodu a bezpečnosť podľa

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 31.3.2020 porušené bolo.

2. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

a 5 , právo na slobodu a bezpečnosť podľa

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského

súdu Nitra sp. zn. zo dňa 21.4.2020 porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 31.3.2020 a Uznesenie

Krajského súdu Nitra sp. zn. zo dňa 21.4.2020 sa zrušujú.

4. , sa prepúšťa z väzby ihneď na slobodu.

5. Okresný súd Nitra je povinný do 1 mesiaca od tohto nálezu Ústavného súdu SR

zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000 €, slovom tritisíc

eur, a to na účel právnej zástupkyne sťažovateľa vedený v ČSOB, a. s. pobočka

Nitra, IBAN SK66 7500 0000 0040 2431 0802.

6. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania právneho

zastúpenia do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu Ústavného súdu SR, na účet

právnej zástupkyne vedený v ČSOB, a. s. pobočka Nitra, IBAN SK66 7500 0000

0040 2431 0802 predstavujúce sumu 312,34 €.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

9. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť

osobnej slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

10. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

11. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia

rozhodnutia vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie

povinnosti stanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo

ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného

činu alebo úteku po jeho spáchaní;

d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia

za účelom výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom

predvedenia pred príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej

choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie

o vypovedaní alebo vydaní.

12. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím

alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd

urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie,

ak je pozbavenie slobody nezákonné.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,

ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo

slobody (mutatis mutandis , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

().

14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne

poňatie právneho štátu, ktoré spočíva, okrem iného, na interpretácii právnych

predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych

prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť

akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (mutatis mutandis

, , , , ). Všeobecný súd

pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo

požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných

právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí

vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť

na racionálnej argumentácii (mutatis mutandis ). V prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo

v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,

o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis

pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov

v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť

doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (). Ústavne konformný výklad

je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým

účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo

rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným

súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem

tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať

aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno

interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej

normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom

spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení

konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií

(). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

().

16. Úlohou ústavného súdu je teda dohliadať iba na zlučiteľnosť účinkov

výkonu právomoci všeobecných súdov so základnými právami garantovanými

prostredníctvom a medzinárodných zmlúv. Ak je postup všeobecného súdu

v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie

je preskúmateľné a bez znakov svojvôle (arbitrárnosti), ústavný súd nemá dôvod

zasahovať do výkonu jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv

(, ).

17. Podľa ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania:

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Právomoc ústavného súdu je subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis ). Ústavný súd

v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v . Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

20. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak ústavný súd pri jej predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo

iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Za dôvody zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti treba v zmysle judikatúry (napr. ,

, ) považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta, vrátane posúdenia,

či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť

sťažovateľovi ujmu na jeho zaručených právach.

21. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho domnienke

neústavnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorý spočíva v porušení

jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a práva

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, a to napadnutým uznesením

okresného súdu z 31. marca 2020 v konaní vedenom pod sp. zn.

a napadnutým uznesením krajského súdu z 21. apríla 2020 v konaní vedenom

pod sp. zn. . Sťažovateľ namieta, že z napadnutých uznesení

je evidentné, že je držaný vo väzbe výlučne z preventívnych dôvodov. Podľa tvrdenia

sťažovateľa obom rozhodnutiam chýba presvedčivosť i zákonnosť, a tým pádom

aj udržateľnosť pred základnými ústavnými princípmi. Nosné argumenty, ktoré

sťažovateľ uvádza v ústavnej sťažnosti, možno vymedziť takto:

- sťažovateľ spochybňuje dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti

ako materiálnu podmienku jeho väzby, a to predložením nových právne

významných skutočností v podobe nových dôkazov (hlavne trestné oznámenie

a svedecká výpoveď ), ktoré majú vyvolávať značné

pochybnosti o tom, či sa skutku dopustil alebo nie,

- odôvodnenie preventívnej väzby [ ]

s poukazom na trestný čin spáchaný v minulosti (vydieranie), ktorý nie je tej istej

povahy ako trestný čin v aktuálne prejednávanej trestnej veci (podvod), nie je v súlade

so zákonom, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na osobnú slobodu,

- nepresvedčivosť, neúplnosť a nedostatočná argumentácia v odôvodnení

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré bolo potvrdené napadnutým

uznesením krajského súdu, nie sú udržateľné pred základnými ústavnými princípmi.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

dohovoru uznesením okresného súdu Nitra sp. zn. z 31. marca 2020

23. Z princípu subsidiarity podľa (ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať

ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov,

ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv

alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

o nich (, , ).

23.1 Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,

ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ).

24. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení právo

domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania sťažnosti. Túto možnosť aj využil,

a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, pretože

ten preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 21. apríla 2020.

25. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených

a vyplývajúcich z či zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných

slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu

je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

().

26. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného

súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže

byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci,

v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr.

). Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,

aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom

nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy,

keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť

(mutatis mutandis ).

27. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( a ), a to tak, že všeobecné súdy

sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd ( a 2 a ). Všeobecné súdy

sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc

ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov ().

28. zakotvujúci inštitút sťažnosti proti uzneseniu poskytuje

priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového

všeobecného súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd.

Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

29. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení okresného súdu v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ochranu

jeho právam zaručeným bol teda oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

druhostupňový súd. Je potrebné tiež dodať, že sťažovateľ právo podať sťažnosť

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu aj využil a krajský súd o nej riadne

rozhodol. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky

sťažovateľa uplatnené proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 31. marca

2020.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 31. marca 2020 konštatuje existenciu procesnej prekážky

brániacej prerokovaniu ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného

súdu.

31. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa v spojení

s pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2020

32. V súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z

sa úloha ústavného súdu v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky,

či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou

v uplatnenej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne

akceptovateľné.

33. Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť,

že mu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti neprislúcha, aby v rámci

konania o ústavnej sťažnosti posudzoval či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby

sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným

súdom. Rovnako tak pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie,

ale preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody,

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(, ).

34. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. V zmysle judikatúry ústavného súdu

za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

35. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní opakovane uvádza, že v čl. 17 ods. 2

a 5 , ktorý garantuje základné právo na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo

obvineného na súdnu kontrolu väzby, teda právo iniciovať konanie, v ktorom

by konajúci súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil

jeho prepustenie, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie

ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie

sa môže v zákonom ustanovených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených

ustanovení pritom zodpovedá právam vyplývajúcim z dohovoru (napr.

, , , ).

36. Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry ďalej zdôrazňuje, že väzba

je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (mutatis mutandis ). „Požiadavka, aby vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť

nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup orgánov

činných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5

SR môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní

nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením“ ().

37. Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k preskúmaniu opodstatnenosti

ústavnej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, pričom

túto časť ústavnej sťažnosti považoval za zjavne neopodstatnenú.

38. Ústavný súd nezistil, že by závery krajského súdu boli v rozpore s

či dohovorom a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský

súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa postupoval v medziach svojich

právomocí, pričom jeho podstatnými námietkami sa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky relevantné

okolnosti prípadu.

39. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že podľa § 193 ods. 1

písm. c) sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu (rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenie väzby)

bola zamietnutá, pretože nie je dôvodná. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol, že okresný súd poukázal na skutkový i právny podklad obžaloby

a argumentáciu strán vo vzťahu k podanej žiadosti o prepustenie z väzby, v podstate

v záveroch konštatujúc aj naďalej trvajúcu existenciu dôvodov preventívnej väzby

sťažovateľa z pohľadu materiálnych, ako aj formálnych podmienok. Krajský súd

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu uviedol, že i keď v stručnosti,

ale okresný súd odôvodnil svoje závery, ktoré ho viedli k zamietnutiu žiadosti

obžalovaného o prepustenie z väzby, a uviedol i dôvody, pre ktoré nehodnotil

ako dôvodné ani jeho návrhy na nahradenie väzby s dôrazom na skutočnosť,

že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu [podľa § 221

ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) s poukazom na

písm. i) v časti dokonaný a v časti štádia pokusu podľa

], u ktorého náhrada väzby je viazaná

na existenciu výnimočných okolností, ktoré u sťažovateľa nezistil. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia na s. 5 výslovne uviedol, že „Dôvod jeho

preventívnej väzby má od začiatku jej trvania svoj podklad v samotnej povahe súdenej

trestnej činnosti, jeho dlhodobosti, opakovanosti i závažnosti, danej k osobe tohto

obžalovaného i významom úloh a jeho postavením v sieti osôb, ktoré sa na nej mali

podieľať, na ktoré bolo i konkrétne poukazované v doterajších väzobných

rozhodnutiach. V tomto smere nadriadený súd v plnom rozsahu odkazuje

na predchádzajúce väzobné rozhodnutia vo vzťahu k obžalovanému

a dôvody jeho vzatia a ďalšieho držania v priamom výkone väzby,

bez potreby opakovania v nich obsiahnutej argumentácie.“.

40. Pokiaľ ide o nové dôkazy, ktorými sťažovateľ podopiera svoju

argumentáciu, krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že svojou povahou

nimi obžalovaný atakuje samotný materiálny dôvod jeho preventívnej väzby –

dôvodnosť jeho trestného stíhania. Dôkazne sa opiera o vlastné tvrdenia skôr

neuvádzané v rámci ostatného väzobného výsluchu v súvislostiach ním podaných

trestných oznámení (na neznámeho páchateľa, resp. páchateľov), resp. i list

, ale najmä právnych krokov spoluobžalovaného ,

ktoré naznačujú zmenu jeho postoja k inkriminovanej trestnej činnosti v zmysle

spochybnenia vlastných svedeckých výpovedí z prípravného konania ako dôsledku

neprimeraného policajného nátlaku ovplyvňujúceho obsah jeho výpovedí.

41. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia na s. 6 poskytol

konkrétne vyjadrenie sťažovateľovi k novým dôkazom. Zdôraznil, že žiadny dôkaz,

ktorého sa v rámci rozhodovania o jeho väzbe sťažovateľ dovoláva, procesne nebol

na hlavnom pojednávaní dosiaľ vykonaný (t. j. k 21. aprílu 2020, dňu zamietnutia

sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.). Krajský súd vníma

hodnotenie zmeny postoja obžalovaného len na podklade jeho

trestného oznámenia, ktorá nebola ním vyslovená vo forme procesne použiteľnej

výpovede v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, ako predčasné. Krajský súd

dodal, že ako to i sám sťažovateľ napokon pripúšťa, uvedené si vyžaduje preverenie

v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ústavný súd sa stotožňuje

s argumentáciou krajského súdu, že otázka dôvodnosti podaných trestných oznámení

je vecou orgánov činných v trestnom konaní (v iných veciach) a samy osebe

v kombinácii s novými vyjadreniami sťažovateľa (taktiež vyplývajúcimi len z jeho

väzobného výsluchu), bez ich podrobenia dôkaznému prevereniu, tak bez ďalšieho

nemožno hodnotiť ako tak zásadný dôkazný zvrat v prospech tohto obžalovaného,

ktorý by spochybňoval dôvodnosť jeho trestného stíhania v trestnej veci spôsobom,

pre ktorý by tento základný zákonný (materiálny) predpoklad jeho väzby zanikol.

42. Sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti uvádza, že okresný súd

jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol nezákonne, keďže argumentuje

už v minulosti právoplatným odsúdením sťažovateľa, a to pre trestný čin vydierania.

Sťažovateľ uvádza, že ustanovenie , ktoré

upravuje tzv. preventívnu (predstihovú) väzbu, jednoznačne vylučuje

pri jej odôvodnenosti použitie poukazu na trestný čin, ktorý nie je tej istej povahy.

Podľa jeho názoru medzi trestným činom vydierania a podvodu „je diametrálny

rozdiel“, čo odôvodňuje systematikou osobitnej časti . Ústavný súd

v tejto súvislosti uvádza, že pri hodnotení druhovej povahy porovnávaných trestných

činov je nevyhnutné prednostne brať zreteľ na samotný popis a z toho vyplývajúcu

povahu jednotlivých skutkov, ktoré tvoria predmet trestného konania,

ako aj na príbuznosť či podobnosť chránených spoločenských záujmov, ktoré sa majú

porovnávanými skutkovými podstatami chrániť. Systematické zaradenie skutkových

podstát príslušných trestných činov v rámci osobitnej časti

(implikovane reprezentujúce zákonodarcom predvolenú všeobecnú druhovú

príbuznosť trestných činov) má iba podporný charakter a môže na záver v predmetnej

spornej otázke orientačne navádzať, nemusí však poskytnúť komplexnú a všetky

trestnoprávne súvislosti rešpektujúcu odpoveď. Je pritom napríklad zrejmé, že hodnoty

ako majetok sa chránia nielen ustanoveniami 4. hlavy osobitnej časti Trestného

zákona, aj keď tá nesie názov „Trestné činy proti majetku“. Rovnako to platí aj o iných

chránených spoločenských záujmoch, ako sú napríklad osobná sloboda, život, zdravie

či verejný poriadok. Ústavný súd sa preto oboznámil s popisom oboch skutkov

v napadnutom rozhodnutí porovnaných trestných činov (osobitne s dôrazom

na objektívnu a subjektívnu stránku ich skutkových podstát) a konštatuje, že výhrady

sťažovateľa nemožno z dôvodov už uvedených považovať za dôvodné a ústavne

relevantné.

43. Sťažovateľ v posudzovanej ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že okresný súd

jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol s veľmi krátkym a stručným

odôvodnením. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia adresne venuje

sťažovateľom predneseným výhradám na s. 6, kde poukazuje predovšetkým

na skutočnosť, že dôvody preventívnej väzby sa od ostatného rozhodovania o väzbe

nezmenili, odobruje stručné ale správne závery okresného súdu a súčasne aj potvrdzuje

nemožnosť nahradenia väzby navrhovanými inštitútmi.

44. Ústavný súd zo svojej skoršej judikatúry pripomína, že odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd

tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (). Obdobne

je tomu tak v prípadoch rozhodnutí vydaných v dvojinštančnom správnom konaní,

ktoré je potrebné považovať taktiež za jeden celok ().

45. Úlohou ústavného súdu tak bolo v zmysle už uvedených výhrad posúdiť,

či odôvodnenie napadnutých rozhodnutí o väzbe sťažovateľa nie je svojvoľné,

arbitrárne a či obsahuje dostatok jasných a zrozumiteľných dôvodov,

ktoré presvedčivo ponúkajú odpoveď na pre rozhodnutie o väzbe zásadné obhajobné

argumenty sťažovateľa. Rešpektujúc vyššie rozvedené východiská ústavný súd

uzatvára, že uznesenie krajského súdu nesignalizuje možnosť zistenia porušenia

základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Sťažovateľ

po oboznámení sa s argumentáciou súdov prezentovanou v napadnutých

rozhodnutiach evidentne získal príležitosť zoznámiť sa s dôvodmi, ktoré súdy

považovali za podstatné pre svoje závery. Tieto sú z hľadiska kautel ústavnoprávnej

interpretácie ochrany ľudských práv a slobôd udržateľné, primerane odôvodnené

a nevykazujú svojvôľu či ľahostajnosť pri aplikácii vnútroštátneho práva.

46. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o porušení

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 a práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, a to napadnutým uznesením krajského

súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade s právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov

a námietok.

47. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným

porušením základného práva na osobnú slobodu sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť sťažovateľa podľa a 4 dohovoru,

preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva

alebo slobody podľa , alebo ľudského práva alebo základnej slobody

podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu