Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 396/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a správcu ,

, so sídlom správcovskej kancelárie

, zastúpených advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s. r. o.,

Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter

Kočička, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a správcu o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, , a správcu ,

, so sídlom správcovskej kancelárie

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátskou kanceláriou Lion Law Partners s. r. o.,

Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter

Kočička, vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«1. Spoločnosť , so sídlom

(ďalej aj ako „spoločnosť“) ako žalobca sa žalobou podanou voči

žalovanému Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského

rad 4, 815 74 Bratislava (ďalej aj ako „žalovaný“) domáhala zaplatenia

sumy 59.912,02 Eur s príslušenstvom. Vo veci rozhodol Okresný súd Bratislava I.

rozsudkom č. k. zo dňa 03. 10. 2011 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi sumu 44.936,27 Eur spolu s 15,5 % ročným úrokom z omeškania od 28. 09. 2002

do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a určil, že

o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

2. Na základe odvolania zo strany ako spoločnosti, tak aj žalovaného vo veci

rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -334 zo dňa 05. 12. 2012

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

3. V nadväznosti na rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodol Okresný súd

Bratislava I. o trovách konania uznesením č. k. -354 zo dňa 26. 03. 2013

tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť spoločnosti trovy konania vo výške 6.775,77 Eur na

náhradu súdnych poplatkov a nákladov a trovy právneho zastúpenia vo výške 12.562,20 Eur

k rukám právneho zástupcu spoločnosti, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.

4. Na základe podaného odvolania Krajský súd v Bratislave uznesením

č. k. -370 zo dňa 20. 06. 2013 priznanie náhrady trov konania potvrdil

a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť spoločnosti aj trovy odvolacieho konania v celkovej

výške 433,60 Eur, spolu potom bola priznaná spoločnosti náhrada trov konania

vo výške 19.771,57 Eur. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. bolo doručené právnemu zástupcovi spoločnosti

dňa 13. 08. 2013, teda až po výmaze spoločnosti z obchodného registra (01. 08. 2013).

5. Obchodná spoločnosť bola ku dňu 01. 08. 2013 vymazaná z obchodného registra

z dôvodu zastavenia konkurzného konania sp. zn. pre nedostatok majetku

rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 05. 06. 2013, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 28. 06. 2013.

6. Na základe návrhu bývalého konateľa a spoločníka zaniknutej spoločnosti

, sťažovateľa I. , dňa 09. 06. 2015 rozhodol Okresný súd

Banská Bystrica v konaní sp. zn. o nariadení dodatočnej likvidácie

a o vymenovaní likvidátora. K zápisu dodatočnej likvidácie a likvidátora v rámci

dodatočnej likvidácie v konaní sp. zn. došlo dňom 06. 10. 2015. Dôvodom

dodatočnej likvidácie bolo zistenie nového majetku spoločnosti vo forme pohľadávky -

nároku na náhradu trov konania voči spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. na

základe rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I. č. k. v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. v celkovej výške 19.771,57 Eur.

7. Po zápise dodatočnej likvidácie do obchodného registra žalovaný, spoločnosť

Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., doručil do konania sp. zn. oznámenie

o nesplnení podmienok zápisu dodatočnej likvidácie do obchodného registra z dôvodu, že

majetok, ktorý uvádzala spoločnosť v návrhu na nariadenie dodatočnej likvidácie vo forme

pohľadávky z titulu náhrady trov konania nebol spôsobilý na nariadenie dodatočnej

likvidácie, pretože rozhodnutia súdov o priznaní trov konania nenadobudli právoplatnosť.

Podľa názoru žalovaného neexistoval novoobjavený majetok vo forme pohľadávky

vzhľadom na absenciu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu o priznaní náhrady

trov konania.

8. Vo veci následne rozhodol Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa

15. 05. 2017, č. k. , ktorým rozhodol o výmaze zapísaných údajov

o dodatočnej likvidácii spoločnosti a likvidátora vrátane dodatočnej likvidácie

z obchodného registra.

9. Podľa názoru súdu prvej inštancie nemohlo na strane zaniknutej spoločnosti

dôjsť k vzniku a k objaveniu ďalšieho majetku vo forme pohľadávky

pozostávajúcej z nároku na náhradu trov konania, pretože judikovaná pohľadávka

nenadobudla právoplatnosť a vykonateľnosť. Z uvedeného dôvodu nebola splnená

podmienka existencie ďalšieho majetku zisteného po výmaze spoločnosti z obchodného

registra, na základe čoho dospel súd k záveru, že neboli splnené podmienky na nariadenie

dodatočnej likvidácie spoločnosti , na zápis tejto skutočnosti a súčasne na zápis

údajov o nariadení dodatočnej likvidácie a o likvidátorovi do obchodného registra.

10. Súd prvej inštancie sa pri právnom posúdení definície novoobjaveného majetku

stotožnil s názorom, že pred nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti takéhoto

rozhodnutia nie je možné hovoriť o existujúcej pohľadávke úspešného účastníka konania

voči neúspešnému účastníkovi. Súd poukázal na ustanovenie ,

s tým vysvetlením, že predtým, ako úspešný účastník v konaní disponuje právoplatným

a vykonateľným rozhodnutím súdu o priznaní náhrady trov konania, nevzniká ani procesne

úspešnému účastníkovi právo domáhať sa takéhoto plnenia od procesné neúspešného

účastníka konania, ktorá skutočnosť nastane až splnením objektívneho predpokladu -

nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti takto priznaných trov konania. Keďže

predmetné uznesenia právoplatné ku dňu podania návrhu na nariadenie dodatočnej

likvidácie a ani ku dňu rozhodnutia o nariadení dodatočnej likvidácie neboli, bolo potrebné

pristúpiť k zosúladeniu zapísaného a skutočného stavu.

11. Súd prvej inštancie neprihliadol na argumentáciu spoločnosti, že následne ku dňu

02. 12. 2015 nadobudlo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. v spojení s rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave právoplatnosť, pretože k vyznačeniu doložky právoplatnosti na

týchto dvoch rozhodnutiach došlo práve a výhradne z dôvodu zapísaných údajov

o dodatočnej likvidácii v obchodnom registri, pričom k tejto skutočnosti (dodatočnému

vyznačeniu doložky právoplatnosti) by nebolo došlo, pokiaľ by údaj o dodatočnej likvidácii

nebol zapísaný v obchodnom registri.

12. Súd prvej inštancie bol názoru, že ak neboli v čase nariadenia dodatočnej

likvidácie a v čase jej zápisu do obchodného registra splnené podmienky na dodatočnú

likvidáciu z dôvodu neexistencie pohľadávky pre neexistenciu právoplatných rozhodnutí, nie

je možné konvalidovať túto skutočnosť dodatočne vyznačenou právoplatnosťou práve

na základe zapísanej dodatočnej likvidácie v obchodnom registri, pričom v čase jej

nariadenia a zápisu do obchodného registra na takéto jej nariadenie podmienky splnené

neboli. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodol o výmaze zapísaných údajov

o dodatočnej likvidácii a likvidátora, vrátane dodatočnej likvidácie tak ako uviedol

vo výroku rozhodnutia.

13. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal dňa 07. 06. 2017 v zákonom

stanovenej lehote odvolanie sťažovateľ I., ktorý uviedol, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (, ).

14. Otvorenou a nezodpovedanou z pohľadu sťažovateľa I. zostala v rovine

skutkových zistení otázka, ako súd hodnotil naplnenie hmotnoprávnych podmienok

ustanovenia v konaní sp. zn. , v ktorom

museli byť hodnotené a posudzované tie isté skutkové okolnosti na nariadenie dodatočnej

likvidácie ako v napadnutom rozhodnutí, pričom ich výsledkom bolo zapísanie dodatočnej

likvidácie do obchodného registra...

16. K nesprávnemu právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie sťažovatelia uviedli, že

podľa ustanovenia k dodatočnej likvidácii majetku sa môže

pristúpiť, ak bol zistený ďalší majetok, ktorý nebol zohľadnený v likvidácii, pričom

za dodatočne objavený majetok je možné považovať aj právne neperfektnú (neprávoplatnú

a nevykonateľnú) pohľadávku, ktorej perfektnosť nastane práve v procese dodatočnej

likvidácie „znovuoživením“ právnej subjektivity zaniknutej spoločnosti a tým aj „oživením“

v čase zániku spoločnosti už existujúcej pohľadávky abstraktného charakteru (súčasne

odstránením jedinej formálnej prekážky spôsobujúcej právnu neperfektnosť pohľadávky).

17. Obsahom odvolania bola nastolená otázka správnosti, zákonnosti výkladu

a interpretácie ustanovenia v spojení so súvisiacim výkladom

ustanovenia v zacyklenej situácii, keď právoplatnosť

a vykonateľnosť pohľadávky závisela podľa názoru súdu od obnovenia subjektivity

zaniknutej spoločnosti a obnovenie (znovuoživenie) dodatočnej likvidácie bolo závislé od

vykonateľnosti (splatnosti) nadobudnutia právoplatnosti pohľadávky.

19. Odvolací súd procesným postupom podľa , odvolaním

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne, a to uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 19. 09. 2017. Podľa názoru

odvolacieho súdu v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie boli obsiahnuté

postačujúce odpovede na všetky relevantné právne otázky vznesené v konaní, s ktorými sa

odvolací súd bezvýhradne stotožnil.

20. Voči rozhodnutiu odvolacieho súdu podali sťažovatelia dňa 04. 12. 2017

dovolanie.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „23. Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením č. k. zo dňa 19. 02. 2020 dovolanie zamietol. Dovolací súd

považoval podané dovolanie za procesne prípustné, nakoľko sa stotožnil s tvrdeniami

sťažovateľov o tom, že otázka vzniku majetku zaniknutej spoločnosti v dôsledku obnovenia

právnej subjektivity zaniknutej spoločnosti v dôsledku nariadenia dodatočnej likvidácie

majetku neexistujúcej spoločnosti doposiaľ nebola dovolacím súdom riešená.

24. Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého

pohľadávka musí existovať už v čase nariadenia dodatočnej likvidácie a nie vzniknúť až

v dôsledku jej nariadenia. Svoje rozhodnutie v konkrétnom prípade sťažovateľov odôvodnil

tým, že pohľadávka vyplývajúca z povinnosti nahradiť trovy konania má procesnoprávny

charakter, preto pokiaľ nebolo v zmysle platných právnych predpisov rozhodnuté

o povinnosti náhrady trov konania, nemožno mať za to, že by jeden účastník súdneho

konania mal pohľadávku voči druhému účastníkovi konania. Ak teda nedošlo

k právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania, toto právo účastníkovi konania

nevzniklo a nevznikla mu ani pohľadávka a nebol ani dôvod na nariadenie dodatočnej

likvidácie. Z takto formulovaných premís dovolací súd vyvodil hodnotiaci úsudok, že neboli

splnené podmienky na nariadenie dodatočnej likvidácie spoločnosti a na zápis tejto

skutočnosti do obchodného registra.“.

4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že «neexistuje relevantný racionálny

a zákonný dôvod, pre ktorý by uvedená pohľadávka nemala „ožiť“ súčasne s nariadením

dodatočnej likvidácie a jej ďalšia existencia, resp. nadväzujúce naplnenie objektívnych

zákonných podmienok jej ďalšej existencie by malo aj mimo rámec výkladu podľa § 488

kontinuálne postačovať na vyhlásenie a vykonanie dodatočnej likvidácie v zmysle § 75a

.».

5. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľov arbitrárne

a zjavne neodôvodnené, keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal so všetkými

námietkami sťažovateľov, ktoré boli uplatnené v dovolaní sťažovateľov proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -131

z 19. septembra 2017. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: «43. Sťažovatelia namietajú, že

rozhodnutie je v rozpore s právom na ústavne konformný výklad, resp. s povinnosťou súdu

urobiť ústavne konformný výklad ustanovenia o dodatočnej

likvidácii, pričom konajúci súd (resp. konajúce súdy) si nesplnili povinnosť vyrovnať sa

v odôvodnení s argumentmi účastníkov konania.

51. Ťažiskovou právnou otázkou bolo posúdenie toho, či za „novoobjavený majetok“

možno považovať aj pohľadávku na náhradu trov súdneho konania priznanú

neprávoplatným súdnym rozhodnutím, resp. či možno k dodatočnej likvidáciu majetku

spoločnosti pristúpiť aj v prípade, ak sa jedná o majetok, ktorý v čase zániku spoločnosti

(právne perfektne) neexistoval.

52. Konajúce súdy sa priklonili k formalistickému (je pritom otázne, či sa vôbec dá

uvažovať aspoň čiastočne o gramatickom výklade) výkladu, keď povolenie dodatočnej

likvidácie v danom prípade odmietli výlučne z dôvodu, že pohľadávka v čase nariadenia

dodatočnej likvidácie neexistovala. Pohľadávka pritom bola spoločnosti riadne priznaná

rozhodnutím prvoinštančného, ako aj odvolacieho súdu a k nadobudnutiu jej právnej

perfektnosti ostávalo už len doručiť rozhodnutie odvolacieho súdu sporovým stranám, čím

by predmetné rozhodnutia nadobudli právoplatnosť. Keďže však spoločnosť bola

vymazaná z obchodného registra dňa 01. 08. 2013 a k doručeniu rozhodnutia odvolacieho

súdu právnemu zástupcovi spoločnosti došlo až 13. 08. 2013, vyvodili konajúce súdy z tejto

skutočnosti záver, že k vzniku pohľadávky nedošlo.»

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2020, napadnuté

uznesenie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

18. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie (, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť. Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade

identické ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že pre nedostatky v odôvodnení je

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

20. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -131 z 19. septembra 2017 zamietol.

21. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

22. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

23. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti

Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku,

rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti

Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

24. V zmysle už uvedeného ústavný súd ďalej poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku

(napr. m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba

v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany

príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol

nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany

orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva a jeho

dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah

(m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie

zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , ,

, ).

25. V relevantných častiach napadnutého uznesenia sp. zn.

z 19. februára 2020 najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«16. Z dovolania vyplýva, že dovolatelia vyvodzujú prípustnosť dovolania z § 421

ods. 1 písm. b/ , pričom podľa názoru dovolateľov spočíva prípustnosť dovolania

na vyriešení právnej otázky, či môže vzniknúť majetok (pohľadávka) zaniknutej spoločnosti,

v dôsledku obnovenia právnej subjektivity zaniknutej spoločnosti v dôsledku nariadenia

dodatočnej likvidácie majetku neexistujúcej spoločnosti, čím došlo (medzičasom)

k odstráneniu vytýkaného nedostatku a pohľadávka sa de facto stala právne perfektnou

a tým došlo aj de iure k naplneniu obsahu poslednej vety ustanovenia § 75a Obchodného

zákonníka, ktoré umožnilo obnoviť a uplatniť pohľadávky, ktoré nebolo možné uplatniť pre

výmaz spoločnosti... Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nie sú známe žiadne

rozhodnutia alebo stanoviská NS SR ako súdu dovolacieho, ktoré by dovolateľmi vymedzenú

právnu otázku v minulosti vyriešili. Z obsahu vyjadrenia spoločnosti Allianz - Slovenská

poisťovňa, a.s. k dovolaniu vyplýva, že ani tento účastník netvrdí, že by takáto rozhodovacia

prax už existovala. Dovolací súd preto konštatuje, že ohľadom dovolateľmi vymedzenej

právnej otázky doposiaľ nedošlo k vytvoreniu a ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu...

17... Z ustanovenia v žiadnom prípade nevyplýva, že by

inštitút dodatočnej likvidácie bol prostriedkom k tomu, aby zaniknuté spoločnosti vďaka

dodatočne nariadenej likvidácii nadobudli ďalší majetok. Dodatočná likvidácia slúži na

vyporiadanie dodatočne objaveného majetku zaniknutého subjektu, ktorý nemá právnych

nástupcov. Dovolací súd zhodne s odvolacím súdom zastáva názor, že pohľadávka musí

existovať už v čase nariadenia dodatočnej likvidácie a nie vzniknúť až v dôsledku jej

nariadenia. Z obsahu spisu vyplýva, že nebolo sporné, že spoločnosť bola

vymazaná z obchodného registra 1. augusta 2013. Nespornou bola ďalej skutočnosť, že

uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -354 z 26. marca 2013 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -370 z 20. júna 2013, bolo

doručené spoločnosti Lion Law Partners s.r.o., ktorá spoločnosť zastupovala, až

dňa 13. augusta 2013, teda až po dni, kedy spoločnosť bola už vymazaná

z obchodného registra, v dôsledku skutočnosti ktorej došlo v zmysle § 33b ods. 2 veta druhá

k zániku plnomocenstva udelenému tejto spoločnosti. Dovolací súd

sa stotožňuje s posúdením nároku na náhradu trov konania ako nároku procesného, ktorý

vzniká jednému účastníkovi proti druhému účastníkovi až právoplatnosťou rozhodnutia súdu

o priznaní náhrady trov. Nakoľko doručenie vyššie uvedeného rozhodnutia Krajského súdu

v Bratislave, vzhľadom na zánik plnomocenstva v dôsledku zániku spoločnosti ,

nie je možné považovať za účinné a preto uznesenia, či už krajského súdu a ani súdu prvej

inštancie, o priznaní náhrady trov konania nemohli nadobudnúť právoplatnosť.

Pohľadávka, vyplývajúca z povinnosti nahradiť trovy konania má procesnoprávny

charakter, preto pokiaľ nebolo v zmysle platných procesných predpisov rozhodnuté

o povinnosti náhrady trov konania, nemožno mať za to, že by jeden účastník súdneho

konania mal pohľadávku voči druhému účastníkovi konania. Úspešný účastník konania si

len uplatnil právo na náhradu trov konania, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté

z dôvodu, že stratil spôsobilosť byť účastníkom konania. Ak teda nedošlo k právoplatnému

rozhodnutiu o náhrade trov konania, toto právo účastníkovi konania nevzniklo a nevznikla

mu ani pohľadávka a nebol dôvod na nariadenia dodatočnej likvidácie.

So zreteľom na uvedené sa dovolací súd stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že

neboli splnené podmienky na nariadenie dodatočnej likvidácie spoločnosti a na

zápis tejto skutočnosti do obchodného registra, dodatočná likvidácia bola nariadená pre

neexistujúcu pohľadávku a že zápis údajov o nariadení dodatočnej likvidácie

a o likvidátorovi nezodpovedá skutočnému stavu. Dovolatelia na preukázanie správnosti ich

tvrdení poukazovali na zmenu ustanovenia zák.

č. a gramatickým výkladom slova „obnoviť“, ktoré bolo v tomto zákone

použité. Poukázali na význam, ktorý tomuto slovu priraďuje slovník slovenského jazyka a to:

zaviesť znova, čo už bolo, oživiť alebo uviesť do pôvodného stavu, a sloveso

obnovovať/obnoviť má význam: znova začať jestvovať. Dovolací súd však práve naopak je

toho názoru, že význam slova obnoviť, na ktoré dovolatelia poukazujú, nepotvrdzuje ich

tvrdenia, ale naopak vyvracia. Ak sa má pohľadávka veriteľa rozhodnutím súdu

o dodatočnej likvidácii obnoviť, oživiť, znovu začať jestvovať, je nepochybné, že musela

existovať pred zánikom spoločnosti. Navyše z ustanovenia

nemožno vyvodiť, že by zákonodarca zamýšľal spojiť s nariadením likvidácie právny účinok

spočívajúci v obnovení právnej subjektivity už neexistujúcej spoločnosti, ako to tvrdili

dovolatelia, keď ustanovenie hovorí len o obnovení

pohľadávok.

18. Dovolatelia v dovolaní poukazovali aj na rozsudok NS SR sp. zn.

z 27. apríla 2017. Predmetom uvedenej právnej veci však nebol majetok (pohľadávka), ktorý

v čase zániku spoločnosti vôbec neexistoval, ale určenie, že sporné, žalobcom

konkretizované nehnuteľnosti sú majetkom zaniknutej spoločnosti. So zreteľom na uvedené

považoval dovolací súd uvedenú obranu dovolateľov za bez právneho významu pre

prejednávanú vec.

19. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd

v posudzovanom prípade aplikoval správne právne normy, ktoré správne interpretoval

a vo veci správne rozhodol a preto dovolací súd podľa dovolania zamietol ako

nedôvodné.»

IV.

Záver

26. Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

ústavný súd argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by napadnuté uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

27. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami sťažovateľov uvedenými

v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. -131 z 19. septembra 2017,

ktoré sa týkali otázky, či „môže vzniknúť majetok (pohľadávka) zaniknutej spoločnosti,

v dôsledku obnovenia právnej subjektivity zaniknutej spoločnosti v dôsledku nariadenia

dodatočnej likvidácie majetku neexistujúcej spoločnosti, čím došlo (medzičasom)

k odstráneniu vytýkaného nedostatku a pohľadávka sa de facto stala právne perfektnou

a tým došlo aj de iure k naplneniu obsahu poslednej vety ustanovenia § 75a Obchodného

zákonníka, ktoré umožnilo obnoviť a uplatniť pohľadávky, ktoré nebolo možné uplatniť pre

výmaz spoločnosti.“. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto ich

dovolanie zamietol. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého

uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo

k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľmi použitých procesno-právnych

noriem. Vzhľadom na uvedené nemožno ani ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

28. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

29. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovatelia

namietali porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti

nimi použitej argumentácie. Aj v tejto časti je preto ich ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená v súlade s .

30. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu