Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 388/2020
PDF · 497.59 KB
No categories available
IV. ÚS 388/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a ,
, , zastúpených advokátom
JUDr. Michalom Murinom, Nová Doba 497, Nižná, vo veci namietaného porušenia ich
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. 4 C 1/2014-205 zo 6. decembra 2016,
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Michalom
Murinom, Nová Doba 497, Nižná, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 1/2014-205
zo 6. decembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019 (spolu ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«Predmetom sporu na všeobecných súdoch bolo vydanie poľnohospodárskej pôdy,
ktorú užíva žalovaný ( , poľnohospodárske družstvo so sídlom v
, ďalej len „žalovaný“) bez akejkoľvek zmluvy. Sťažovateľ v prvom rade
je vlastníkom predmetu sporu, sťažovateľ v druhom rade je nájomcom predmetu sporu.
Zo skutkového stavu vyplýva, že žalovaný oprel svoju argumentáciu o nájomnú
zmluvu z roku 1998, ktorú údajne uzavrela ešte pôvodná vlastníčka sporných pozemkov.
O tejto zmluve sťažovateľ v prvom rade ako ani sťažovateľ v druhom rade pri podaní žaloby
nevedeli. Už v čase údajného podpisu tejto nájomnej zmluvy z roku 1998 bolo v zák.
č. 165/1995 Z. z. uvedené, že zmluvy o nájme sa majú evidovať v katastri nehnuteľností.
Avšak evidencia predmetnej nájomnej zmluvy na príslušnom katastri nehnuteľností
absentuje, nakoľko nebola vykonaná. Od prvého momentu, čo sa sťažovateľ v prvom rade
dozvedel o údajnej zmluve z roku 1998 mal dôvodné pochybnosti o jej pravosti. Sťažovateľ
v prvom rade mal pochybnosť o priloženom dodatku. V praxi sa nezvykne stávať,
aby dedičské rozhodnutie bolo prílohou akejkoľvek zmluvy. Samozrejme, Občiansky
zákonník, ako lex generalis takúto možnosť nezakazuje. Žalovaný uviedol, že dedičské
rozhodnutie bolo priložené k nájomnej zmluve. V samotnej nájomnej zmluve z roku 1998
ale nie je uvedený odkaz na nejaký dodatok, ktorý by uvedenú skutočnosť preukazoval.
Sťažovateľ v prvom rade sa domnieva a tieto domnienky hraničia s istotou, že dedičské
rozhodnutie, ako dodatok k zmluve bolo priložené k samotnej zmluve neskôr a jedná sa teda
o protiprávne konanie.
Sťažovateľ v prvom rade predložil počas súdneho konania iné, obdobné zmluvy
z obdobia rokov 1998, z ktorých je zrejmé, že nemali žiadne dodatky. Uvedený dodatok bol
podľa názoru sťažovateľa pripnutý k zmluve práve z dôvodu súdneho sporu vedeného na
okresnom súde Námestovo sp. zn. 4C/1/2014. Pretože ak by vyhotovenie dodatku v zmluve
chýbalo, jednalo by sa o neurčitú zmluvu, a teda o absolútne neplatný právny úkon.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „podľa názoru sťažovateľa v prvom rade,
žalovaný si bol vedomý neurčitosti nájomných zmlúv, ktoré boli podpisované v roku 1998
ako aj v roku 2008, pretože v nich chýbali údaje o parcelách, ich výmery a druhu pozemku.
Z dôvodu, že v nájomnej zmluve bolo uvedené, že predmetom nájmu sú parcely
napísané na LV a nie , sťažovateľ v prvom rade podal žalobu na súd. Samotný text
zmluvy bol v réžii žalovaného a keďže žalovaný vyhotovil chybné zmluvy, sťažovateľ
v prvom rade nemal dôvod ich nejakým spôsobom upravovať. K tomuto názoru je podporná
tá skutočnosť, že nežalovaná parcela, nachádzajúca sa na LV parc. č. bola
predmetom inej nájomnej zmluvy.
Ak sa držíme striktného výkladu zák. č. 504/2003 Z. z. účinného v čase sporu, je
zrejmé, že vlastník má požiadať o vrátenie a vydanie predmetu nájmu. Táto skutočnosť bola
vykonaná oprávneným nájomcom, t. j. sťažovateľom v druhom rade. Žalovaný v čase
doručenia tejto výzvy na vrátenie pozemkov nijakým spôsobom neargumenoval, že on je
jediným oprávneným užívateľom predmetu nájmu. Sťažovateľ v prvom rade dňa 30.06.2014
aj napriek predchádzajúcej výzve vyzval žalovaného na vrátenie pozemkov, v dôsledku čoho
nemožno spochybňovať dodržanie zákonného postupu. Podľa názoru sťažovateľov bol
postup podľa zákona č. 504/2003 Z. z. dodržaný, a to duplicitne.“.
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „z rozhodnutí všeobecných súdov
vyplýva, že hoci žalovaný nemal k predmetu sporu žiadny vzťah, jeho užívanie bolo
postavené nad právo vlastníka nerušene užívať svoj majetok, ktorý mu vyplýva z čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak teda
všeobecné súdy chránili údajné užívacie právo žalovaného, tak potom minimálne
sťažovateľovi v prvom rade ako vlastníkovi neposkytli súdnu ochranu.“.
5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v nich okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nevysporiadali dostatočne s ich
námietkami, ktoré sa týkali otázky výzvy na vrátenie a prevzatie pozemkov v zmysle § 12
zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 504/2003 Z. z.“).
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak,
že vysloví porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
okresného súdu č. k. 4 C 1/2014-205 zo 6. decembra 2016, rozsudkom krajského súdu
č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému
súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnuté rozhodnutia sú
arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Podľa sťažovateľov okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nereagovali na všetky
ich podstatné námietky týkajúce sa vrátenia a prevzatia pozemkov v zmysle § 12 zákona
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 1/2014-205 zo 6. decembra 2016 a rozsudkom
krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017
17. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 1/2014-205 zo 6. decembra 2016
a rozsudok krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017, preskúmaniu
ústavnosti týchto rozhodnutí ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
18. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 1/2014-205 zo 6. decembra 2016
bol takýmto súdom krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu
preskúmal na základe odvolania sťažovateľov. Krajský súd rozhodol rozsudkom
č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil.
19. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra
2017 bol takýmto súdom najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu
preskúmal na základe dovolania sťažovateľov. Najvyšší súd rozhodol uznesením
sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol.
20. V časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 1/2014-205 zo 6. decembra 2016
a rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017, ústavný súd
ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019
21. Uznesením sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019 najvyšší súd v konaní
o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva odmietol dovolanie sťažovateľov proti
rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017.
22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či v konaní
o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 121/2018
z 30. júla 2019 ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní
sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017.
23. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla
2019 najvyšší súd predovšetkým uviedol:
«11. Žalobcovia namietajú, že nesprávnym procesným postupom im súd znemožnil,
aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Prípustnosť dovolania vyvodzujú z § 420 písm. f/ CSP.
11.3. Žalobcovia v dovolaní nepoukázali na žiadny procesný nedostatok, ktorého by
sa dopustili súdy (súdom nevytkli, že nerešpektovali niektoré procesné ustanovenie).
Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že nenamietajú procedurálne
nedostatky prerokovania daného sporu). Sami uviedli, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa judikatúry najvyššieho súdu (R 24/2017)
ale nesprávnym právnym posúdením veci nedochádza k procesnej vade konania v zmysle
11.5. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie
žalobcov nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné.
13. Podľa názoru žalobcov je ich dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/
CSP... K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne
spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí
záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,
podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania.
14. V danom prípade sa žalobcovia domáhali po zmene žaloby, aby súd zakázal
žalovanému vykonávať agrotechnické, agrochemické, rekultivačné zásahy, pasenie oviec
a iných druhov dobytka na označených pozemkoch, zapísaných na liste vlastníctva č. ,
katastrálne územie obec . Súd prvej inštancie žalobu zamietol voči
žalobcovi 2/ z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na podanie takejto žaloby a voči
žalobcovi 1/, po vyriešení prejudiciálnej otázky ohľadom platnosti nájomnej zmluvy,
ktorú uzavrela v roku 1998 právna predchodkyňa žalobcu 1/ so žalovaným, z dôvodu,
že pozemky označené žalobcom, ktoré sú jeho vlastníctvom, jednotlivé parcely sú súčasťou
ucelených poľnohospodárskych pozemkov, ktoré nie sú samostatne prístupné a nemožno ich
ani racionálne samostatne užívať.
14.1. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, aj keď
čiastočne z iných dôvodov. Stotožnil sa s názorom žalobcov, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil predmetnú zmluvu, keď sa nezaoberal určitosťou vymedzenia
predmetu nájmu v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, ktorý nedostatok „by mohol viesť
k absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu“. Mal zato, že posúdenie (ne)platnosti
nájomnej zmluvy je v tomto štádiu konania irelevantné, pretože to nič nemení na vecnom
výsledku sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca 1/ doposiaľ žalovanému nedoručil
výzvu na vrátenie a prevzatie pozemkov v zmysle § 12 zákona č. 504/2003 Z. z. a nezvolil
na ochranu svojho práva správny procesný prostriedok, a preto nebolo potrebné
vyhodnocovať, či pozemky žalobcu sú prístupné a či ich možno racionálne využívať.
16. Dovolací súd sa tak, ako aj v iných dovolacích konaniach mohol zaoberať len
právnymi aspektmi dovolacej argumentácie. Úvodom k tomu pripomína, že ustanovenie
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP sa nevzťahuje na prípad, v ktorom spor určitej povahy
(ako uvádzajú žalobcovia: „takáto vec“) ešte nebol posudzovaný dovolacím súdom.
Toto ustanovenie dopadá na situáciu, v ktorej určitá „právna otázka“ nebola ešte
dovolacím súdom riešená (preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe).
18. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky relevantnej podľa ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný
a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal
dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania.
19. Z dovolania vyplýva, že dovolatelia vymedzili právnu otázku v zmysle § 421
ods. 1 písm. b/ tak, že najvyšší súd „v takejto veci ešte nerozhodoval“, a preto považujú
za správne, aby najvyšší súd prijal záver, že oprávnený nájomca, t. j. žalovaný 2/ môže
podať výzvu na vypratanie nehnuteľnosti, ak ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemá
žalobca 1/ ako vlastník predmetných nehnuteľností vedomosť o tom, že môže existovať
nejaká zmluva s užívateľom, t. j. žalovaným.
19.1. So zreteľom na predmet sporu a žalobný petit (zákaz vykonávať agrochemické,
agrotechnické,.......práce), „právna“ otázka vymedzená žalobcami nie je takou právnou
otázkou, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, hoci odvolací súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia (nadbytočne) zaoberal predpokladmi (výzva)
pre vydanie označených nehnuteľností, v zmysle v tom čase účinného zákona č. 504/2003
Z. z. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b/ CSP neboli dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho
prieskumu.
20. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia nevymedzili uplatnený dovolací dôvod
spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP, dovolací súd odmietol ich dovolanie podľa § 447
písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
25. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
26. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
27. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
28. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ústavný súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď
na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku,
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti
Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997;
Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
29. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,
podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo
„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto
základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté
konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
30. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
IV.
Záver
31. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III.2 tohto
odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. 7 Cdo 121/2018
z 30. júla 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s otázkou
prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265
zo 17. októbra 2017. Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn.
7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019, podľa ktorého so zreteľom na predmet sporu a žalobný
petit (zákaz vykonávať agrochemické, agrotechnické práce) otázka vymedzená
sťažovateľmi nie je takou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny
a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Taktiež je z ústavného hľadiska akceptovateľný
názor vyslovený najvyšším súdom, podľa ktorého sťažovatelia nezvolili na ochranu svojho
práva správny procesný prostriedok a všeobecnému súdu, ktorý je viazaný petitom,
neprináleží svojou činnosťou nahrádzať aktivitu sťažovateľov zastúpených právnym
zástupcom.
32. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli
k posúdeniu prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265
zo 17. októbra 2017, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať
ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade,
pozn.) sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
33. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto uznesením
sp. zn. 7 Cdo 121/2018 z 30. júla 2019 odmietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku
krajského súdu č. k. 11 Co 162/2017-265 zo 17. októbra 2017. Vzhľadom na uvedené
ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod odôvodňujúci
potrebu ústavného súdu svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
zasiahnuť, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným
porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod
na vyslovenie jeho porušenia.
34. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
35. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti,
ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, je nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti nimi použitej argumentácie. Aj v tejto časti je
preto ich ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu