Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 388/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a ,

, , zastúpených advokátom

JUDr. Michalom Murinom, Nová Doba 497, Nižná, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva vlastniť majetok podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. k. -205 zo 6. decembra 2016,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -265 zo 17. októbra 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Michalom

Murinom, Nová Doba 497, Nižná, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. -205

zo 6. decembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -265 zo 17. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2019 (spolu ďalej aj

„napadnuté rozhodnutia“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«Predmetom sporu na všeobecných súdoch bolo vydanie poľnohospodárskej pôdy,

ktorú užíva žalovaný ( , poľnohospodárske družstvo so sídlom v

, ďalej len „žalovaný“) bez akejkoľvek zmluvy. Sťažovateľ v prvom rade

je vlastníkom predmetu sporu, sťažovateľ v druhom rade je nájomcom predmetu sporu.

Zo skutkového stavu vyplýva, že žalovaný oprel svoju argumentáciu o nájomnú

zmluvu z roku 1998, ktorú údajne uzavrela ešte pôvodná vlastníčka sporných pozemkov.

O tejto zmluve sťažovateľ v prvom rade ako ani sťažovateľ v druhom rade pri podaní žaloby

nevedeli. Už v čase údajného podpisu tejto nájomnej zmluvy z roku 1998 bolo v zák.

č. uvedené, že zmluvy o nájme sa majú evidovať v katastri nehnuteľností.

Avšak evidencia predmetnej nájomnej zmluvy na príslušnom katastri nehnuteľností

absentuje, nakoľko nebola vykonaná. Od prvého momentu, čo sa sťažovateľ v prvom rade

dozvedel o údajnej zmluve z roku 1998 mal dôvodné pochybnosti o jej pravosti. Sťažovateľ

v prvom rade mal pochybnosť o priloženom dodatku. V praxi sa nezvykne stávať,

aby dedičské rozhodnutie bolo prílohou akejkoľvek zmluvy. Samozrejme, Občiansky

zákonník, ako lex generalis takúto možnosť nezakazuje. Žalovaný uviedol, že dedičské

rozhodnutie bolo priložené k nájomnej zmluve. V samotnej nájomnej zmluve z roku 1998

ale nie je uvedený odkaz na nejaký dodatok, ktorý by uvedenú skutočnosť preukazoval.

Sťažovateľ v prvom rade sa domnieva a tieto domnienky hraničia s istotou, že dedičské

rozhodnutie, ako dodatok k zmluve bolo priložené k samotnej zmluve neskôr a jedná sa teda

o protiprávne konanie.

Sťažovateľ v prvom rade predložil počas súdneho konania iné, obdobné zmluvy

z obdobia rokov 1998, z ktorých je zrejmé, že nemali žiadne dodatky. Uvedený dodatok bol

podľa názoru sťažovateľa pripnutý k zmluve práve z dôvodu súdneho sporu vedeného na

okresnom súde Námestovo sp. zn. . Pretože ak by vyhotovenie dodatku v zmluve

chýbalo, jednalo by sa o neurčitú zmluvu, a teda o absolútne neplatný právny úkon.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „podľa názoru sťažovateľa v prvom rade,

žalovaný si bol vedomý neurčitosti nájomných zmlúv, ktoré boli podpisované v roku 1998

ako aj v roku 2008, pretože v nich chýbali údaje o parcelách, ich výmery a druhu pozemku.

Z dôvodu, že v nájomnej zmluve bolo uvedené, že predmetom nájmu sú parcely

napísané na LV a nie , sťažovateľ v prvom rade podal žalobu na súd. Samotný text

zmluvy bol v réžii žalovaného a keďže žalovaný vyhotovil chybné zmluvy, sťažovateľ

v prvom rade nemal dôvod ich nejakým spôsobom upravovať. K tomuto názoru je podporná

tá skutočnosť, že nežalovaná parcela, nachádzajúca sa na LV parc. č. bola

predmetom inej nájomnej zmluvy.

Ak sa držíme striktného výkladu účinného v čase sporu, je

zrejmé, že vlastník má požiadať o vrátenie a vydanie predmetu nájmu. Táto skutočnosť bola

vykonaná oprávneným nájomcom, t. j. sťažovateľom v druhom rade. Žalovaný v čase

doručenia tejto výzvy na vrátenie pozemkov nijakým spôsobom neargumenoval, že on je

jediným oprávneným užívateľom predmetu nájmu. Sťažovateľ v prvom rade dňa 30.06.2014

aj napriek predchádzajúcej výzve vyzval žalovaného na vrátenie pozemkov, v dôsledku čoho

nemožno spochybňovať dodržanie zákonného postupu. Podľa názoru sťažovateľov bol

postup podľa dodržaný, a to duplicitne.“.

4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „z rozhodnutí všeobecných súdov

vyplýva, že hoci žalovaný nemal k predmetu sporu žiadny vzťah, jeho užívanie bolo

postavené nad právo vlastníka nerušene užívať svoj majetok, ktorý mu vyplýva z čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak teda

všeobecné súdy chránili údajné užívacie právo žalovaného, tak potom minimálne

sťažovateľovi v prvom rade ako vlastníkovi neposkytli súdnu ochranu.“.

5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v nich okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nevysporiadali dostatočne s ich

námietkami, ktoré sa týkali otázky výzvy na vrátenie a prevzatie pozemkov v zmysle § 12

o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho

podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak,

že vysloví porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

okresného súdu č. k. -205 zo 6. decembra 2016, rozsudkom krajského súdu

č. k. -265 zo 17. októbra 2017 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júla 2019, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému

súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnuté rozhodnutia sú

arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva vlastniť

majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa

. Podľa sťažovateľov okresný súd, krajský súd a najvyšší súd nereagovali na všetky

ich podstatné námietky týkajúce sa vrátenia a prevzatia pozemkov v zmysle § 12 zákona

č.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -205 zo 6. decembra 2016 a rozsudkom

krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra 2017

17. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. -205 zo 6. decembra 2016

a rozsudok krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra 2017, preskúmaniu

ústavnosti týchto rozhodnutí ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

18. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. -205 zo 6. decembra 2016

bol takýmto súdom krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu

preskúmal na základe odvolania sťažovateľov. Krajský súd rozhodol rozsudkom

č. k. -265 zo 17. októbra 2017, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil.

19. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra

2017 bol takýmto súdom najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu

preskúmal na základe dovolania sťažovateľov. Najvyšší súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 30. júla 2019, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol.

20. V časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -205 zo 6. decembra 2016

a rozsudkom krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra 2017, ústavný súd

ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56

ods. 2 písm. a) .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2019

21. Uznesením sp. zn. z 30. júla 2019 najvyšší súd v konaní

o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva odmietol dovolanie sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra 2017.

22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či v konaní

o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. júla 2019 ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní

sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra 2017.

23. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. z 30. júla

2019 najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«11. Žalobcovia namietajú, že nesprávnym procesným postupom im súd znemožnil,

aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Prípustnosť dovolania vyvodzujú z .

11.3. Žalobcovia v dovolaní nepoukázali na žiadny procesný nedostatok, ktorého by

sa dopustili súdy (súdom nevytkli, že nerešpektovali niektoré procesné ustanovenie).

Z hľadiska obsahového ( ) je zrejmé, že nenamietajú procedurálne

nedostatky prerokovania daného sporu). Sami uviedli, že napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa judikatúry najvyššieho súdu (R 24/2017)

ale nesprávnym právnym posúdením veci nedochádza k procesnej vade konania v zmysle

.

11.5. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie

žalobcov nie je podľa prípustné.

13. Podľa názoru žalobcov je ich dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/

... K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne

spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí

záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v ,

podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť

dovolania.

14. V danom prípade sa žalobcovia domáhali po zmene žaloby, aby súd zakázal

žalovanému vykonávať agrotechnické, agrochemické, rekultivačné zásahy, pasenie oviec

a iných druhov dobytka na označených pozemkoch, zapísaných na liste vlastníctva č. ,

katastrálne územie obec . Súd prvej inštancie žalobu zamietol voči

žalobcovi 2/ z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na podanie takejto žaloby a voči

žalobcovi 1/, po vyriešení prejudiciálnej otázky ohľadom platnosti nájomnej zmluvy,

ktorú uzavrela v roku 1998 právna predchodkyňa žalobcu 1/ so žalovaným, z dôvodu,

že pozemky označené žalobcom, ktoré sú jeho vlastníctvom, jednotlivé parcely sú súčasťou

ucelených poľnohospodárskych pozemkov, ktoré nie sú samostatne prístupné a nemožno ich

ani racionálne samostatne užívať.

14.1. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, aj keď

čiastočne z iných dôvodov. Stotožnil sa s názorom žalobcov, že súd prvej inštancie

nesprávne vyhodnotil predmetnú zmluvu, keď sa nezaoberal určitosťou vymedzenia

predmetu nájmu v zmysle , ktorý nedostatok „by mohol viesť

k absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu“. Mal zato, že posúdenie (ne)platnosti

nájomnej zmluvy je v tomto štádiu konania irelevantné, pretože to nič nemení na vecnom

výsledku sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca 1/ doposiaľ žalovanému nedoručil

výzvu na vrátenie a prevzatie pozemkov v zmysle a nezvolil

na ochranu svojho práva správny procesný prostriedok, a preto nebolo potrebné

vyhodnocovať, či pozemky žalobcu sú prístupné a či ich možno racionálne využívať.

16. Dovolací súd sa tak, ako aj v iných dovolacích konaniach mohol zaoberať len

právnymi aspektmi dovolacej argumentácie. Úvodom k tomu pripomína, že ustanovenie

sa nevzťahuje na prípad, v ktorom spor určitej povahy

(ako uvádzajú žalobcovia: „takáto vec“) ešte nebol posudzovaný dovolacím súdom.

Toto ustanovenie dopadá na situáciu, v ktorej určitá „právna otázka“ nebola ešte

dovolacím súdom riešená (preto ani nedošlo k ustáleniu jeho rozhodovacej praxe).

18. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky relevantnej podľa ustanovenia

, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých

procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný

a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal

dovolanie a zastupuje dovolateľa); v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne

neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania

a dovolacieho konania.

19. Z dovolania vyplýva, že dovolatelia vymedzili právnu otázku v zmysle § 421

ods. 1 písm. b/ tak, že najvyšší súd „v takejto veci ešte nerozhodoval“, a preto považujú

za správne, aby najvyšší súd prijal záver, že oprávnený nájomca, t. j. žalovaný 2/ môže

podať výzvu na vypratanie nehnuteľnosti, ak ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemá

žalobca 1/ ako vlastník predmetných nehnuteľností vedomosť o tom, že môže existovať

nejaká zmluva s užívateľom, t. j. žalovaným.

19.1. So zreteľom na predmet sporu a žalobný petit (zákaz vykonávať agrochemické,

agrotechnické,.......práce), „právna“ otázka vymedzená žalobcami nie je takou právnou

otázkou, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, hoci odvolací súd

sa v odôvodnení svojho rozhodnutia (nadbytočne) zaoberal predpokladmi (výzva)

pre vydanie označených nehnuteľností, v zmysle v tom čase účinného

Z. z. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1

písm. b/ neboli dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho

prieskumu.

20. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia nevymedzili uplatnený dovolací dôvod

spôsobom uvedeným v , dovolací súd odmietol ich dovolanie podľa

písm. f/ , v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v až 435 .»

24. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

25. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

26. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

27. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, )

28. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ústavný súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď

na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,

vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku,

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti

Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997;

Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

29. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva

podľa , ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry,

podčiarkuje, že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo

„výsledkové“, to znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto

základného práva zodpovedá súdny proces ako celok, pričom skutočnosť, či napadnuté

konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia

všeobecných súdov (m. m. , , , ).

30. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

IV.

Záver

31. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III.2 tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v uznesení sp. zn.

z 30. júla 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s otázkou

prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -265

zo 17. októbra 2017. Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

z 30. júla 2019, podľa ktorého so zreteľom na predmet sporu a žalobný

petit (zákaz vykonávať agrochemické, agrotechnické práce) otázka vymedzená

sťažovateľmi nie je takou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny

a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Taktiež je z ústavného hľadiska akceptovateľný

názor vyslovený najvyšším súdom, podľa ktorého sťažovatelia nezvolili na ochranu svojho

práva správny procesný prostriedok a všeobecnému súdu, ktorý je viazaný petitom,

neprináleží svojou činnosťou nahrádzať aktivitu sťažovateľov zastúpených právnym

zástupcom.

32. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k posúdeniu prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. -265

zo 17. októbra 2017, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať

ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade,

pozn.) sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

33. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto uznesením

sp. zn. z 30. júla 2019 odmietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku

krajského súdu č. k. -265 zo 17. októbra 2017. Vzhľadom na uvedené

ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod odôvodňujúci

potrebu ústavného súdu svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

zasiahnuť, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným

porušením základného práva sťažovateľov podľa , ktorá by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod

na vyslovenie jeho porušenia.

34. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

35. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti,

ktorou sťažovatelia namietali porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu, je nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti nimi použitej argumentácie. Aj v tejto časti je

preto ich ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu