Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 409/2020
PDF · 505.26 KB
No categories available
I. ÚS 409/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Kozovským, Björnsonova 8,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 9 C 40/2009-279
z 30. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 271/2015-350
z 29. novembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Cdo 1/2019 z 18. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 9 C 40/2009-279 z 30. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 271/2015-350 z 29. novembra 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo
1/2019 z 18. septembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa
žalobou doručenou okresnému súdu 14. apríla 2009 pôvodne domáhal proti
vykonávajúcej pôsobnosť stavebného úradu (ďalej len „žalovaný
v 1. rade“) náhrady škody v sume 12 389,97 €. Sťažovateľ žalobu odôvodnil § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pričom porušenie právnej povinnosti žalovaným v 1. rade
pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o vydanie stavebného povolenia videl
v nezabezpečení riadneho úradného postupu v súlade so zákonom, t. j. rozhodnutia v zmysle
zákona a v zákonom stanovenej lehote, v dôsledku čoho došlo k preukázateľnému
navýšeniu rozpočtového nákladu na stavbu rodinného domu, keď došlo k zvýšeniu hodnoty
indexu cien stavebného materiálu a stavebných prác.
2.1 Na základe návrhu sťažovateľa doručeného okresnému súdu 1. októbra 2012
okresný súd uznesením č. k. 9 C 40/2009-220 z 8. októbra 2012 v spojení s uznesením č. k.
9 C 40/2009-248 z 26. marca 2013 pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpila
Slovenská republika – Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky (ďalej aj „ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja“ alebo
„žalovaný v 2. rade“).
2.2 V záverečnom zhrnutí žalobných návrhov doručenom okresnému súdu 28. apríla
2015 sťažovateľ zmenil svoju právnu kvalifikáciu a náhradu škody v sume 12 389,97 € si
uplatnil v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“).
3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Vo vzťahu
k žalovanému v 1. rade zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie
v konaní, keďže žalovaný v 1. rade nie je hmotnoprávnym nositeľom tých povinností,
plnenia ktorých sa sťažovateľ ako žalobca od neho súdnou cestou dožaduje. Žalovaný
v 1. rade síce vykonáva činnosť stavebného úradu, avšak zodpovednosť za výkon štátnej
správy na tomto úseku má v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) bodu 1 zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalovaný v 2. rade, ktorú mal sťažovateľ
žalovať od začiatku, avšak urobil tak až podaním doručeným okresnému súdu 1. októbra
2012.
3.1 Žalobu proti žalovanému v 2. rade okresný súd zamietol z dôvodu uplatnenej
námietky premlčania, pre posúdenie ktorej bol podstatný okamih, keď sa sťažovateľ o škode
dozvedel. V danom prípade musel sťažovateľ o vzniku škody vedieť najneskôr 13. marca
2009, keď Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) doručil svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odo dňa
rozhodnutia ministerstva spravodlivosti o predbežnom prerokovaní nároku sťažovateľa, t. j.
od 27. mája 2009, začala plynúť trojročná lehota, v rámci ktorej si sťažovateľ mohol proti
žalovanému v 2. rade uplatniť svoj nárok na súde, t. j. najneskôr 27. mája 2012, čo však
urobil oneskorene, až 1. októbra 2012. Pretože okresný súd vyhodnotil námietku premlčania
uplatnenú v konaní žalovaným v 2. rade ako dôvodnú, nezaoberal sa v rozsudku
odôvodňovaním iných dôkazov.
4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 a 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) ako vecne správny. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu týkajúceho
sa zamietnutia žaloby sťažovateľa proti žalovanému v 2. rade krajský súd uviedol, že
objektívna premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť odo dňa, keď došlo
k nesprávnemu úradnému postupu. Poukážuc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
2 MCdo 6/2014 z 25. februára 2015 (bod 14. napadnutého rozsudku), zdôraznil, že
sťažovateľ si mohol nárok na náhradu škody proti odporkyni v 2. rade uplatniť na súde
v trojročnej subjektívnej premlčacej lehote, najneskôr do 27. mája 2012, pričom návrh
na pripustenie vstupu odporkyne v 2. rade ako ďalšieho účastníka do konania podal na súde
prvej inštancie až 1. októbra 2012, t. j. po uplynutí uvedenej premlčacej lehoty. Bolo
povinnosťou sťažovateľa ako poškodeného sledovať plynutie premlčacích lehôt tak, aby
svoje právo v stanovenej lehote uplatnil žalobou proti povinnej osobe na súde.
5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f)
CSP, ktoré odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci a že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V tejto súvislosti uviedol, že okresný súd ani
krajský súd sa vôbec nezaoberali tým, či námietka premlčania vznesená žalovaným v 2. rade
nie je v rozpore v dobrými mravmi.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447
písm. c) a f) CSP. V rámci skúmania splnenia podmienok dovolacieho konania
a predpokladov prípustnosti dovolania zistil, že sťažovateľom nastolená právna otázka, či
námietka premlčania vznesená žalovaným v 2. rade nie je v rozpore v dobrými mravmi, nie
je v danej veci relevantná, sťažovateľ ju v odvolacom konaní neuplatnil a rozhodnutie
odvolacieho súdu od jej vyriešenia nezáviselo. V dovolaní nemožno uplatňovať nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov
na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti najvyšší súd dospel k záveru, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421
ods. 1 CSP vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP a že dovolanie podľa § 420
písm. f) CSP nie je prípustné.
7. S uvedenými závermi okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu
sťažovateľ nesúhlasí a uvedomujúc si, že pri označení subjektu zodpovedného za vznik
škody „výrazovo“ pochybil, im v ústavnej sťažnosti vytýka, že sa meritom veci nezaoberali,
ale žalobu zamietli z procesných dôvodov, konkrétne z dôvodu spočiatku nesprávneho
označenia subjektu zodpovedného za škodu. Z obsahu žaloby, ale aj následných podaní
a prednesov sťažovateľa je pritom zrejmé, že sa domáhal nároku na náhradu škody proti
štátu v súlade a s odkazom na ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. V žalobe však sťažovateľ iniciálne nesprávne označil pasívne
legitimovaný subjekt, pričom tento omyl dodatočne v priebehu konania odstránil a pasívne
legitimovaný subjekt označil správne. Všeobecné súdy sa v rámci rozhodovania vo veci
uchýlili k prílišnému formalizmu a uvedený omyl sťažovateľa interpretovali tak, že
vo vzťahu k odporcovi v 1. rade žalobu zamietli z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie
a vo vzťahu k odporkyni v 2. rade z dôvodu uplatnenej námietky premlčania. V tejto
súvislosti sťažovateľ namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd celkom zjavne
protiústavne vykladali aplikovanú právnu normu (Civilný sporový poriadok) a svojím
striktne a prísne formalistickým prístupom nezákonne sťažovateľovi obmedzili možnosť
uplatňovať svoje právo na náhradu škody spôsobenej štátom, čím sa v konečnom dôsledku
dopustili porušenia zásady zákazu denagatio iustitiae.
7.1 Na podporu svojich argumentov sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp.
zn. II. ÚS 675/2016 z 12. januára 2017 s tým, že išlo významovo o takmer identickú vec.
7.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu,
napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
11. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a
v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na
prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez
zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o
ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný
oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
okresného súdu č. k. 9 C 40/2009-279 z 30. apríla 2015 (body 3 a 3.1), rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 Co 271/2015-350 z 29. novembra 2017 (bod 4) a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 1/2019 z 18. septembra 2019 (bod 6) spočívajúca v tom, že
všeobecné súdy v konaní o náhradu škody rozhodli príliš formalisticky, pretože od počiatku
konania bolo zrejmé, že sťažovateľ si uplatňoval nárok v súlade so zákonom
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
III.1 K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
19. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
20. Podľa § 201 ods. 1 a § 204 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. júna
2016) účastník mohol napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučoval v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu
ktorého smerovalo.
21. Sťažovateľ toto svoje právo aj využil.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
23. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (6. novembra 2019) zachovaná.
24. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj
odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV.ÚS 350/09).
25. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
správnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
27. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je
takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (II. ÚS 78/05).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania
(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m.
I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd
vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06).
28. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý
sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy
rozhodnutia rôzny. Medzi iným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana
konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti
s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním
rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994,
sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou
konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci.
Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd
posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí
(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v.
Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vzniesol námietky proti tej časti rozsudku
krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa
proti žalovanému v 2. rade, pričom rozhodnou bola skutočnosť, že žalovaný v 2. rade
v rámci procesnej obrany uplatnil námietku premlčania. V tejto súvislosti sťažovateľ
všeobecným súdom vytýka, že v konaní o náhradu škody rozhodli príliš formalisticky,
pretože od počiatku konania bolo zrejmé, že sťažovateľ si uplatňoval nárok v súlade
so zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
30. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že
uvedené tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde, pretože svoj nárok pôvodne
odôvodňoval porušením právnej povinnosti stavebného úradu v zmysle § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Až v záverečnom zhrnutí žalobných návrhov doručenom
okresnému súdu 28. apríla 2015 zmenil právnu kvalifikáciu nároku proti žalovanému
v 1. rade a žalovanému v 2. rade v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.
31. Podľa názoru ústavného súdu argumenty sťažovateľa od začatia konania
o náhradu škody neboli konzistentné.
32. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti na podporu svojich argumentov poukázal
na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 675/2016 z 12. januára 2017, v ktorom ústavný súd
konštatoval, že „Nedostatok pasívnej legitimácie znamená, že niekto, o kom žalobca tvrdí,
že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nositeľom hmotnoprávnej povinnosti nie je.
Určenie právneho subjektu, ktorý je v danom prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
má zásadný význam z hľadiska určenia vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného.“.
Skutkové a právne okolnosti daného prípadu, ktorého podstata spočívala v tom, že súd prvej
inštancie zamietol žalobu (iného) žalobcu s odôvodnením, že „sa náhrady domáhal voči
Ministerstvu spravodlivosti SR a nie Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstva
spravodlivosti SR“, však nie sú identické s prerokúvaným prípadom sťažovateľa. Okresný
súd totiž uznesením č. k. 9 C 40/2009-220 z 8. októbra 2012 v spojení s uznesením č. k.
9 C 40/2009-248 z 26. marca 2013 pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpil
žalovaný v 2. rade.
33. Ak sťažovateľ ako iniciátor sporu vedel, resp. uplatnil proti žalovanému v 2. rade
premlčaný nárok, mal počítať i s možnou procesnou obranou v podobe vznesenia námietky
premlčania zo strany žalovaného v 2. rade, a teda aj s prípadným neúspechom v tejto časti
svojej žaloby. Ak sťažovateľ toto riziko podstúpil (uvedomujúc si oslabenie svojho práva),
spravodlivo nesie zodpovednosť za zamietnutie návrhu v tejto časti. Nemožno pritom
opomenúť, že sťažovateľ u žalovaného v 2. rade, hoci nie na ministerstve dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja, ale na ministerstve spravodlivosti, žiadal o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody a o nevyhovení jeho žiadosti mal nespornú vedomosť. Sťažovateľ
bol v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátom), takže poučovacia povinnosť zo strany súdu nebola podľa § 5 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 zo zákona daná.
34. Podľa zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ práva patria len bdelým
(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia
možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011
z 19. júla 2012).
35. Námietky sťažovateľa nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu.
36. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych
záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom ústavný súd
nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov (Civilného sporového poriadku a zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.3 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
38. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa
v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to
pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia
podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti
dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie
tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného
sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti
o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy,
v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa
39. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť
súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,
v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené (m. m. I. ÚS 145/2010).
40. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu na jednej strane vytýka, že
o jeho dovolaní rozhodol príliš formalisticky. Na druhej strane vôbec nespochybňuje
zistenie najvyššieho súdu, že sťažovateľom nastolená právna otázka, či námietka premlčania
vznesená odporkyňou v 2. rade nie je v rozpore v dobrými mravmi, nie je v danej veci
relevantná, sťažovateľ ju v odvolacom konaní neuplatnil a rozhodnutie odvolacieho súdu
od jej vyriešenia nezáviselo.
41. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
sťažovateľa podľa § 447 písm. c) a f) CSP za ústavne konformný a udržateľný. Napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, pričom zároveň
neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné
závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone (t. j. v Civilnom sporovom poriadku).
42. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.4 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3
napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
43. Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl.
51 ods. 1 ústavy; m. m. II. ÚS 71/04, IV. ÚS 238/07, III. ÚS 322/08 a iné).
44. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho
uplatnenie (III. ÚS 155/2011).
45. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým
rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu
k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku
na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem
iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené
na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho
rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)
zrejmý (II. ÚS 25/2011). Pri nesprávnom úradnom postupe sa pri posudzovaní podmienok
nároku na náhradu škody vychádza len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (§ 9 ods. 2 v spojení s § 14 ods. 1 zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).
46. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu
v zásade do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 71/04, IV. ÚS 170/2012,
IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd nie je orgánom konajúcim v mene štátu vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona
47. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde aj ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keďže pri jej predbežnom prerokovaní
nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konania (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
48. S poukazom na v bode 45 citovaný § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci ústavný súd v závere považuje za žiaduce dať
do pozornosti sťažovateľa, že v jeho prípade bez ohľadu na premlčanie neexistuje
rozhodnutie o porušení jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď jeho
návrh na nečinnosť orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016 bol uznesením krajského súdu 1 S 468/2006 zo 4. júla 2008
zamietnutý a nový návrh sťažovateľ nepodal, rovnako ako nepodal ani žalobu proti
nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 242 a nasl. Správneho súdneho poriadku.
49. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu