Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 409/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Kozovským, Björnsonova 8,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a 3

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -279

z 30. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -350

z 29. novembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 3

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -279 z 30. apríla 2015, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -350 z 29. novembra 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo

1/2019 z 18. septembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa

žalobou doručenou okresnému súdu 14. apríla 2009 pôvodne domáhal proti

vykonávajúcej pôsobnosť stavebného úradu (ďalej len „žalovaný

v 1. rade“) náhrady škody v sume 12 389,97 €. Sťažovateľ žalobu odôvodnil § 420 ods. 1

, pričom porušenie právnej povinnosti žalovaným v 1. rade

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o vydanie stavebného povolenia videl

v nezabezpečení riadneho úradného postupu v súlade so zákonom, t. j. rozhodnutia v zmysle

zákona a v zákonom stanovenej lehote, v dôsledku čoho došlo k preukázateľnému

navýšeniu rozpočtového nákladu na stavbu rodinného domu, keď došlo k zvýšeniu hodnoty

indexu cien stavebného materiálu a stavebných prác.

2.1 Na základe návrhu sťažovateľa doručeného okresnému súdu 1. októbra 2012

okresný súd uznesením č. k. -220 z 8. októbra 2012 v spojení s uznesením č. k.

-248 z 26. marca 2013 pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpila

Slovenská republika – Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky (ďalej aj „ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja“ alebo

„žalovaný v 2. rade“).

2.2 V záverečnom zhrnutí žalobných návrhov doručenom okresnému súdu 28. apríla

2015 sťažovateľ zmenil svoju právnu kvalifikáciu a náhradu škody v sume 12 389,97 € si

uplatnil v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“).

3. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Vo vzťahu

k žalovanému v 1. rade zamietnutie žaloby odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie

v konaní, keďže žalovaný v 1. rade nie je hmotnoprávnym nositeľom tých povinností,

plnenia ktorých sa sťažovateľ ako žalobca od neho súdnou cestou dožaduje. Žalovaný

v 1. rade síce vykonáva činnosť stavebného úradu, avšak zodpovednosť za výkon štátnej

správy na tomto úseku má v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) bodu 1 zákona o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalovaný v 2. rade, ktorú mal sťažovateľ

žalovať od začiatku, avšak urobil tak až podaním doručeným okresnému súdu 1. októbra

2012.

3.1 Žalobu proti žalovanému v 2. rade okresný súd zamietol z dôvodu uplatnenej

námietky premlčania, pre posúdenie ktorej bol podstatný okamih, keď sa sťažovateľ o škode

dozvedel. V danom prípade musel sťažovateľ o vzniku škody vedieť najneskôr 13. marca

2009, keď Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“) doručil svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odo dňa

rozhodnutia ministerstva spravodlivosti o predbežnom prerokovaní nároku sťažovateľa, t. j.

od 27. mája 2009, začala plynúť trojročná lehota, v rámci ktorej si sťažovateľ mohol proti

žalovanému v 2. rade uplatniť svoj nárok na súde, t. j. najneskôr 27. mája 2012, čo však

urobil oneskorene, až 1. októbra 2012. Pretože okresný súd vyhodnotil námietku premlčania

uplatnenú v konaní žalovaným v 2. rade ako dôvodnú, nezaoberal sa v rozsudku

odôvodňovaním iných dôkazov.

4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu potvrdil podľa , a (ďalej aj

„CSP“) ako vecne správny. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu týkajúceho

sa zamietnutia žaloby sťažovateľa proti žalovanému v 2. rade krajský súd uviedol, že

objektívna premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť odo dňa, keď došlo

k nesprávnemu úradnému postupu. Poukážuc na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2015 (bod 14. napadnutého rozsudku), zdôraznil, že

sťažovateľ si mohol nárok na náhradu škody proti odporkyni v 2. rade uplatniť na súde

v trojročnej subjektívnej premlčacej lehote, najneskôr do 27. mája 2012, pričom návrh

na pripustenie vstupu odporkyne v 2. rade ako ďalšieho účastníka do konania podal na súde

prvej inštancie až 1. októbra 2012, t. j. po uplynutí uvedenej premlčacej lehoty. Bolo

povinnosťou sťažovateľa ako poškodeného sledovať plynutie premlčacích lehôt tak, aby

svoje právo v stanovenej lehote uplatnil žalobou proti povinnej osobe na súde.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 420 písm. f)

, ktoré odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom

posúdení veci a že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V tejto súvislosti uviedol, že okresný súd ani

krajský súd sa vôbec nezaoberali tým, či námietka premlčania vznesená žalovaným v 2. rade

nie je v rozpore v dobrými mravmi.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447

písm. c) a f) . V rámci skúmania splnenia podmienok dovolacieho konania

a predpokladov prípustnosti dovolania zistil, že sťažovateľom nastolená právna otázka, či

námietka premlčania vznesená žalovaným v 2. rade nie je v rozpore v dobrými mravmi, nie

je v danej veci relevantná, sťažovateľ ju v odvolacom konaní neuplatnil a rozhodnutie

odvolacieho súdu od jej vyriešenia nezáviselo. V dovolaní nemožno uplatňovať nové

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov

na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti najvyšší súd dospel k záveru, že v dovolaní nie je dovolací dôvod podľa § 421

ods. 1 vymedzený spôsobom uvedeným v a že dovolanie podľa

písm. f) nie je prípustné.

7. S uvedenými závermi okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu

sťažovateľ nesúhlasí a uvedomujúc si, že pri označení subjektu zodpovedného za vznik

škody „výrazovo“ pochybil, im v ústavnej sťažnosti vytýka, že sa meritom veci nezaoberali,

ale žalobu zamietli z procesných dôvodov, konkrétne z dôvodu spočiatku nesprávneho

označenia subjektu zodpovedného za škodu. Z obsahu žaloby, ale aj následných podaní

a prednesov sťažovateľa je pritom zrejmé, že sa domáhal nároku na náhradu škody proti

štátu v súlade a s odkazom na ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci. V žalobe však sťažovateľ iniciálne nesprávne označil pasívne

legitimovaný subjekt, pričom tento omyl dodatočne v priebehu konania odstránil a pasívne

legitimovaný subjekt označil správne. Všeobecné súdy sa v rámci rozhodovania vo veci

uchýlili k prílišnému formalizmu a uvedený omyl sťažovateľa interpretovali tak, že

vo vzťahu k odporcovi v 1. rade žalobu zamietli z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie

a vo vzťahu k odporkyni v 2. rade z dôvodu uplatnenej námietky premlčania. V tejto

súvislosti sťažovateľ namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd celkom zjavne

protiústavne vykladali aplikovanú právnu normu () a svojím

striktne a prísne formalistickým prístupom nezákonne sťažovateľovi obmedzili možnosť

uplatňovať svoje právo na náhradu škody spôsobenej štátom, čím sa v konečnom dôsledku

dopustili porušenia zásady zákazu denagatio iustitiae.

7.1 Na podporu svojich argumentov sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp.

zn. z 12. januára 2017 s tým, že išlo významovo o takmer identickú vec.

7.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a 3 , ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu,

napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

11. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a

v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (, ZNaU 100/2005).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na

prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez

zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o

ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný

oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a 3 a práva podľa dohovoru rozsudkom

okresného súdu č. k. -279 z 30. apríla 2015 (body 3 a 3.1), rozsudkom

krajského súdu č. k. -350 z 29. novembra 2017 (bod 4) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2019 (bod 6) spočívajúca v tom, že

všeobecné súdy v konaní o náhradu škody rozhodli príliš formalisticky, pretože od počiatku

konania bolo zrejmé, že sťažovateľ si uplatňoval nárok v súlade so zákonom

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

III.1 K námietke porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

19. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

20. Podľa a (účinného do 30. júna

2016) účastník mohol napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to

zákon nevylučoval v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu

ktorého smerovalo.

21. Sťažovateľ toto svoje právo aj využil.

22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého rozsudku okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc

predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa

podľa a 3 a právu podľa dohovoru, preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

23. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (6. novembra 2019) zachovaná.

24. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj

odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

25. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

správnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

27. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je

takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka konania

(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m.

), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd

vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

().

28. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý

sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy

rozhodnutia rôzny. Medzi iným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana

konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti

s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním

rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994,

sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou

konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci.

Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd

posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí

(rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v.

Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vzniesol námietky proti tej časti rozsudku

krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa

proti žalovanému v 2. rade, pričom rozhodnou bola skutočnosť, že žalovaný v 2. rade

v rámci procesnej obrany uplatnil námietku premlčania. V tejto súvislosti sťažovateľ

všeobecným súdom vytýka, že v konaní o náhradu škody rozhodli príliš formalisticky,

pretože od počiatku konania bolo zrejmé, že sťažovateľ si uplatňoval nárok v súlade

so zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

30. Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že

uvedené tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde, pretože svoj nárok pôvodne

odôvodňoval porušením právnej povinnosti stavebného úradu v zmysle § 420 ods. 1

. Až v záverečnom zhrnutí žalobných návrhov doručenom

okresnému súdu 28. apríla 2015 zmenil právnu kvalifikáciu nároku proti žalovanému

v 1. rade a žalovanému v 2. rade v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci.

31. Podľa názoru ústavného súdu argumenty sťažovateľa od začatia konania

o náhradu škody neboli konzistentné.

32. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti na podporu svojich argumentov poukázal

na nález ústavného súdu sp. zn. z 12. januára 2017, v ktorom ústavný súd

konštatoval, že „Nedostatok pasívnej legitimácie znamená, že niekto, o kom žalobca tvrdí,

že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nositeľom hmotnoprávnej povinnosti nie je.

Určenie právneho subjektu, ktorý je v danom prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,

má zásadný význam z hľadiska určenia vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného.“.

Skutkové a právne okolnosti daného prípadu, ktorého podstata spočívala v tom, že súd prvej

inštancie zamietol žalobu (iného) žalobcu s odôvodnením, že „sa náhrady domáhal voči

Ministerstvu spravodlivosti SR a nie Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstva

spravodlivosti SR“, však nie sú identické s prerokúvaným prípadom sťažovateľa. Okresný

súd totiž uznesením č. k. -220 z 8. októbra 2012 v spojení s uznesením č. k.

-248 z 26. marca 2013 pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpil

žalovaný v 2. rade.

33. Ak sťažovateľ ako iniciátor sporu vedel, resp. uplatnil proti žalovanému v 2. rade

premlčaný nárok, mal počítať i s možnou procesnou obranou v podobe vznesenia námietky

premlčania zo strany žalovaného v 2. rade, a teda aj s prípadným neúspechom v tejto časti

svojej žaloby. Ak sťažovateľ toto riziko podstúpil (uvedomujúc si oslabenie svojho práva),

spravodlivo nesie zodpovednosť za zamietnutie návrhu v tejto časti. Nemožno pritom

opomenúť, že sťažovateľ u žalovaného v 2. rade, hoci nie na ministerstve dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja, ale na ministerstve spravodlivosti, žiadal o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody a o nevyhovení jeho žiadosti mal nespornú vedomosť. Sťažovateľ

bol v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

(advokátom), takže poučovacia povinnosť zo strany súdu nebola podľa § 5 ods. 2

účinného do 30. júna 2016 zo zákona daná.

34. Podľa zásady „vigilantibus iura scripta sunt“ práva patria len bdelým

(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú

o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž

predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich

podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia

možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2012).

35. Námietky sťažovateľa nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

36. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych

záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom ústavný súd

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov ( a zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

38. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa

().

39. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť

súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené (m. m. ).

40. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu na jednej strane vytýka, že

o jeho dovolaní rozhodol príliš formalisticky. Na druhej strane vôbec nespochybňuje

zistenie najvyššieho súdu, že sťažovateľom nastolená právna otázka, či námietka premlčania

vznesená odporkyňou v 2. rade nie je v rozpore v dobrými mravmi, nie je v danej veci

relevantná, sťažovateľ ju v odvolacom konaní neuplatnil a rozhodnutie odvolacieho súdu

od jej vyriešenia nezáviselo.

41. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa podľa a za ústavne konformný a udržateľný. Napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, pričom zároveň

neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné

závery tohto súdu, nemajúce oporu v zákone (t. j. v ).

42. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

III.4 K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

43. Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení s čl.

51 ods. 1 ; m. m. , , a iné).

44. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho

uplatnenie ().

45. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je ustanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý

umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým

rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu

k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku

na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem

iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené

na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho

rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť)

zrejmý (). Pri nesprávnom úradnom postupe sa pri posudzovaní podmienok

nároku na náhradu škody vychádza len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,

žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia

vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorým ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (§ 9 ods. 2 v spojení s § 14 ods. 1 zákona o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).

46. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom patrí v zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu

v zásade do právomoci všeobecných súdov (, ,

). Ústavný súd nie je orgánom konajúcim v mene štátu vo veci

náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona

č.

47. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) aj ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľa podľa napadnutým rozsudkom krajského

súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keďže pri jej predbežnom prerokovaní

nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konania (m. m. , ,

, ).

48. S poukazom na v bode 45 citovaný § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci ústavný súd v závere považuje za žiaduce dať

do pozornosti sťažovateľa, že v jeho prípade bez ohľadu na premlčanie neexistuje

rozhodnutie o porušení jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď jeho

návrh na nečinnosť orgánu verejnej správy podľa

účinného do 30. júna 2016 bol uznesením krajského súdu zo 4. júla 2008

zamietnutý a nový návrh sťažovateľ nepodal, rovnako ako nepodal ani žalobu proti

nečinnosti orgánu verejnej správy podľa a nasl. .

49. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu