Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 233/2020
PDF · 539 KB
No categories available
I. ÚS 233/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Ladislava Duditša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a
, , , zastúpených
advokátom JUDr. Martinom Bezákom, PhD., Klincová 15, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 20/2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 20/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II
p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý nahradiť a
trovy konania v sume 425,84 € (slovom štyristodvadsaťpäť eur
a osemdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Martina Bezáka, PhD.,
Klincová 15, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti a
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 233/2020-18 z 26. mája 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , , ,
a , , (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 20/2014
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní si sťažovatelia
v právnom postavení poškodených uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenej
trestným činom podvodu, zo spáchania ktorého bol obžalovaný ,
, (ďalej len „obžalovaný“).
3. S poukazom na chronológiu jednotlivých úkonov vykonaných okresným súdom
sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ktoré
od februára 2014 nie je právoplatne skončené, v dôsledku čoho sú sťažovatelia „ponechaní
v stave právnej neistoty“. Zdôraznili, že okresný súd po zrušení rozsudku sp. zn.
2 T 20/2014 z 22. septembra 2015 Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
a vrátení veci na ďalšie konanie vôbec nekonal dva roky a až v októbri 2018 nariadil hlavné
pojednávanie na 17. január 2019.
4. Sťažovatelia poukazujú taktiež na neefektívny postup okresného súdu a v tejto
súvislosti uvádzajú, že v dôsledku porušenia ustanovení zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) okresným súdom bolo
potrebné všetky úkony vykonané v období od podania obžaloby do rozhodnutia krajského
súdu o odvolaní obžalovaného zopakovať.
5. Vo vzťahu k skutkovej a právnej zložitosti veci sťažovatelia konštatujú, že nejde
o náročnú vec, pričom svojim správaním žiadnym spôsobom neprispeli k predĺženiu
napadnutého konania, ale práve naopak, svojich práv sa pred okresným súdom riadne
domáhali.
6. Na základe už uvedeného sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhujú,
aby ústavný súd po prijatí ich ústavnej sťažnosti vydal nález, ktorým vysloví:
„1. Právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľov na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 2T/20/2014 porušené bolo.
2. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 6.250 eur,
ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov konania v sume 403,00 eur, ktoré
je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov
7. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľov
na ďalšie konanie sa okresný súd vyjadril podaním sp. zn. Spr/51/2020 z 12. augusta 2020,
v ktorom predsedníčka okresného súdu súhlasila s upustením od ústneho prejednania
ústavnej sťažnosti sťažovateľov a k vecnej stránke ústavnej sťažnosti uviedla, že vec bola
pôvodne pridelená zákonnému sudcovi a následne
1. decembra 2015 na základe dodatku k rozvrhu práce zákonnej sudkyni
.
7.1 S poukazom na chronológiu úkonov vykonaných v konaní predsedníčka
okresného súdu uznala, že po zrušení rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2015
a vrátení veci krajským súdom na prejednanie a nové rozhodnutie (spis vrátený okresnému
súdu 7. októbra 2016) bolo hlavné pojednávanie nariadené až na 17. január 2019, avšak
považovala za potrebné uviesť, že nová zákonná sudkyňa sa musela so spisovým
materiálom riadne oboznámiť a preštudovať ho. Súčasne lustráciou zákonná sudkyňa zistila,
že Okresný súd Topoľčany vyhlásil 20. apríla 2017 v trestnej veci obžalovaného
odsudzujúci rozsudok sp. zn. 1 T 27/2016, ktorý v spojení s uznesením Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 1 To 41/2017 nadobudol právoplatnosť 3. októbra 2017. Vzhľadom na § 42
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) a súvisiacu judikatúru týkajúcu sa ukladania súhrnného trestu zákonná
sudkyňa opakovane žiadala Okresný súd Topoľčany o zapožičanie spisového materiálu,
avšak jej žiadosti nebolo vyhovené, keďže spis bol zapožičaný Okresnému súdu Piešťany.
Následne bolo lustráciou zistené, že aj Okresný súd Piešťany rozhodol 9. mája 2018
rozsudkom sp. zn. 16 T 101/2016 (právoplatným 9. mája 2018) o vine a treste pre
obžalovaného za súčasného zrušenia rozsudku Okresného súdu Topoľčany sp. zn.
1 T 27/2016 vo výroku o treste. Po zistení dátumu právoplatnosti rozsudku Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 16 T 101/2016 si zákonná sudkyňa vyžiadala spisové materiály z oboch
okresných súdov a nariadila termín hlavného pojednávania na 17. január 2019, ktoré však
bolo z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti obžalovaného odročené. Na okresnom súde sa
následne uskutočnili hlavné pojednávania 16. apríla 2019, 11. júna 2019 a napokon
12. septembra 2019, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok, proti ktorému podal
obžalovaný odvolanie. Spis bol krajskému súdu predložený 7. januára 2020. Vzhľadom
na uvedené predsedníčka okresného súdu nesúhlasila s tvrdením sťažovateľov, že okresný
súd bol v období od októbra 2016 (t. j. od vrátenia veci krajským súdom) do októbra 2018,
keď nariadil hlavné pojednávanie na 17. január 2019 nečinný. Okresný súd bol totiž
v zmysle judikatúry povinný vyčkať na právoplatnosť rozsudkov Okresného súdu
Topoľčany a Okresného súdu Piešťany, vyžiadať si a pripojiť predmetné spisy,
aby na hlavom pojednávaní mohol prečítať ich podstatný obsah, keďže rozhodoval
o uložení súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona.
7.2 Predsedníčka okresného súdu v závere poukázala na skutočnosť, že napadnuté
konanie je vo výroku o vine a treste a tiež vo výroku o náhrade škody právoplatne skončené
rozhodnutím krajského súdu zo 16. júna 2020.
8. Sťažovatelia v replike z 2. septembra 2020 uviedli, že ani skutočnosť,
že napadnuté konanie je už právoplatne skončené, nemení nič na tom, že ich ústavná
sťažnosť je dôvodná, keďže okresný súd bol preukázateľne v konaní nečinný a postupoval
neefektívne.
8.1 Sťažovatelia opätovne poukázali na skutočnosť, že v dôsledku „hrubo
nedbanlivého“ porušovania ustanovení Trestného poriadku okresným súdom, ktoré
konštatoval krajský súd, bolo potrebné všetky dosiaľ vykonané úkony znovu zopakovať.
8.2 K obrane okresného súdu, že vzhľadom na uloženie súhrnného trestu bolo
v zmysle ustálenej judikatúry potrebné vyčkať na právoplatnosť skôr vyhláseného
odsudzujúceho rozsudku, sťažovatelia uviedli, že ak by okresný súd po vrátení veci
krajským súdom 7. októbra 2016 plynulo konal, rozhodol by nepochybne o vine a treste
obžalovaného ako prvý a nemusel by vyčkávať na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 1 T 27/2016 z 20. apríla 2017 a rozsudku Okresného
súdu Piešťany sp. zn. 16 T 101/2016 z 9. mája 2018. Neprimeranú dĺžku namietaného
konania neospravedlňuje podľa sťažovateľov ani skutočnosť, že vec bola pridelená
na prejednanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni, ktorá sa musela so spisovým
materiálom oboznámiť, pretože je „neobhájiteľné“, aby tak robila dva roky.
8.3 Sťažovatelia súčasne súhlasili s upustením od ústneho prejednania ich ústavnej
sťažnosti.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
10. Ústavný súd zo spisového materiálu predloženého okresným súdom zistil tieto
podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania:
- 10. februára 2014 – podaná obžaloba, vec pridelená zákonnému sudcovi
,
- 19. mája 2014 – hlavné pojednávanie nariadené na 24. jún 2014,
- 23. júna 2014 – ospravedlnenie obžalovaného a jeho obhajcu z neúčasti na hlavnom
pojednávaní z dôvodu zlého zdravotného stavu obžalovaného a nesúhlasu, aby sa konalo
v jeho neprítomnosti,
- 24. júna 2014 – hlavné pojednávanie – odročené na 23. september 2014,
- 4. septembra 2014 – žiadosť obžalovaného o odročenie hlavného pojednávania
z dôvodu kolízie pojednávaní u jeho obhajcu,
- 23. septembra 2014 – hlavné pojednávanie – odročené na 23. október 2014
z dôvodu kolízie termínov pojednávaní u obhajcu obžalovaného,
- 23. októbra 2014 – hlavné pojednávanie – odročené na 2. december 2014,
- 2. decembra 2014 – hlavné pojednávanie – odročené na 11. február 2015 z dôvodu
neprítomnosti prísediacich,
- 11. februára 2015 – uskutočnené hlavné pojednávanie – odročené
na 23. marec 2015 na účel výsluchu svedkov,
- 23. marca 2015 – uskutočnené hlavné pojednávanie – výsluch svedka, odročené
na 7. máj 2015 – žiadosť o predvedenie svedka,
- 6. mája 2015 – žiadosť obžalovaného o odročenie hlavného pojednávania
zo zdravotných dôvodov,
- 7. mája 2015 – hlavné pojednávanie odročené na 4. jún 2015 z dôvodu
neprítomnosti obžalovaného a jeho obhajkyne,
- 3. júna 2015 – žiadosť obžalovaného o odročenie hlavného pojednávania
zo zdravotných dôvodov,
- 4. júna 2015 – hlavné pojednávanie – odročené na 22. september 2015 z dôvodu
neprítomnosti obžalovaného a jeho obhajkyne (ustanovil sa svedok),
- 21. septembra 2015 – žiadosť obžalovaného o konanie v jeho neprítomnosti,
- 22. septembra 2015 – uskutočnené hlavné pojednávanie, výsluch svedka, okresný
súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, vyhlásený rozsudok sp. zn. 2 T 20/2014,
ktorým súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania zločinu podvodu a uložil mu trest
odňatia slobody,
- 1. decembra 2015 – spis pridelený zákonnej sudkyni ,
- 7. decembra 2015 – odvolanie obžalovaného,
- 29. januára 2016 – spis predložený krajskému súdu,
- 5. februára 2016 – spis vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený –
písomné vyhotovenie rozsudku nie je v súlade s tým, ako bol vyhlásený na pojednávaní
22. septembra 2015, nariadená potrebná oprava podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku,
- 10. februára 2016 – vydané opravné uznesenie okresného súdu,
- 10. marca 2016 – sťažnosť obžalovaného proti opravnému uzneseniu okresného
súdu,
- 15. marca 2016 – spis predložený krajskému súdu,
- 22. marca 2016 – neverejné zasadnutie krajského súdu, na ktorom uznesením
sp. zn. 4 Tos 24/2016 z 22. marca 2016 zamietol sťažnosť obžalovaného,
- 31. mája 2016 – spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 20/2014 z 22. septembra 2015,
- 23. augusta 2016 – krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.
3 To 62/2016 zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa § 321
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie
a rozhodnutie,
- 7. októbra 2016 – spis vrátený okresnému súdu,
- 26. októbra 2018 – hlavné pojednávanie nariadené na 17. január 2019,
- 15. januára 2019 – žiadosť obžalovaného o odročenie hlavného pojednávania
zo zdravotných dôvodov,
- 17. januára 2019 – hlavné pojednávanie odročené na 21. február 2019 z dôvodu
neprítomnosti obžalovaného, sťažovateľov a ich splnomocnenca,
- 13. februára 2019 – žiadosť obhajcu obžalovaného o odročenie hlavného
pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní,
- 21. februára 2019 – hlavné pojednávanie odročené na 16. apríl 2019 z dôvodu
neprítomnosti obhajcu obžalovaného, sťažovateľov a ich splnomocnenca,
- 16. apríla 2019 – uskutočnené hlavné pojednávanie – odročené na 11. jún 2019
na účel výsluchu svedkov,
- 11. júna 2019 – uskutočnené hlavné pojednávanie – odročené na 12. september
2019 z dôvodu predvolania svedka,
- 12. septembra 2019 – uskutočnené hlavné pojednávanie, uznesením bolo
dokazovanie vyhlásené za skončené, vyhlásený rozsudok č. k. 2 T 20/2014-320, ktorým bol
obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania zločinu podvodu a bol mu uložený súhrnný
trest odňatia slobody, podmienečne uložený odklad výkonu trestu na skúšobnú dobu
5 rokov s probačným dohľadom, uložená povinnosť nahradiť sťažovateľom škodu v sume
37 500 € (predĺžená lehota na písomné vyhotovenie rozsudku o 30 dní, pozn.),
- 10. decembra 2019 – odvolanie obžalovaného,
- 8. januára 2020 – spis predložený krajskému súdu,
- 29. januára 2020 – krajský súd nariadil termín verejného zasadnutia
na 25. február 2020,
- 25. februára 2020 – žiadosť obžalovaného o odročenie verejného zasadnutia
z dôvodu jeho práceneschopnosti,
- 25. februára 2020 – verejné zasadnutie – odročené na 17. marec 2020,
- 17. marca 2020 – verejné zasadnutie odročené na 28. apríl 2020 z dôvodu zhoršenia
zdravotného stavu obžalovaného,
- 24. apríla 2020 – žiadosť obžalovaného o odročenie verejného zasadnutia
zo zdravotných dôvodov,
- 28. apríla 2020 – verejné zasadnutie odročené na 16. jún 2020 z dôvodu možného
závažného zhoršenia zdravotného stavu obžalovaného.
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
13. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu v namietanom konaní, v ktorom si sťažovatelia ako poškodení uplatnili svoj
nárok na náhradu škody, došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočnych prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
́
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava,
či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
17. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
18. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Povinnosť súdu postupovať v trestnom
konaní pri prejednávaní veci tak, aby trestná vec bola ukončená v primeranej lehote,
vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 7 Trestného poriadku.
19. Uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania
treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení predpisov civilného práva
procesného. Len čo si poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní,
je to prekážka na uplatnenie náhrady škody paralelne aj v civilnom konaní, preto konanie
a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu
k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06,
20. V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP (rozhodnutie vo veci Krumpel
a Krumpelová proti Slovenskej republike z 5. 7. 2005, sťažnosť č. 56195/00) majú,
poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní nárok profitovať
zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie
ich „občianskych práv“.
21. Je teda možnosťou poškodeného dosiahnuť uspokojenie svojho
súkromnoprávneho nároku za splnenia zákonných podmienok aj v trestnom konaní.
V danom prípade si poškodení uplatnili nárok na náhradu škody proti obžalovanému
v napadnutom (trestnom) konaní, preto majú v zmysle judikatúry ESĽP nárok profitovať
zo záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to od momentu, keď je takýto nárok
poškodenými uplatnený (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Bíro proti Slovenskej republike
z 27. 9. 2006, sťažnosť č. 57678/00, bod 44), pričom uvedené platí aj pre základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) a s judikatúrou ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Frydlender
v. Francúzsko z 27. 6. 2000, sťažnosť č. 30979/96) zohľadňuje v rámci okolností
konkrétneho prípadu tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného
súdu. V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci Záborský
a Šmáriková v. Slovensko, m. m. II. ÚS 32/02, III. ÚS 241/2017, IV. ÚS 187/07).
Z uvedených kritérií preto ústavný súd vychádzal aj pri posúdení ústavnej sťažnosti
sťažovateľov.
23. V súvislosti s posúdením prvého kritéria, t. j. právnej a faktickej zložitosti veci,
ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o obžalobe
podanej na obžalovaného za spáchanie trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3
písm. a) Trestného zákona, súčasťou ktorého je aj rozhodovanie o nároku sťažovateľov
na náhradu škody spôsobenej týmto trestným činom (adhézne konanie). Predmetná agenda
predstavuje štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v trestných
veciach, preto namietané konanie nemožno v zásade považovať za právne zložité. Rovnako
žiadne okolnosti prejednávanej veci nesvedčia ani o jej skutkovej (faktickej) zložitosti.
Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti nenamietal právnu
či skutkovú zložitosť danej veci.
23.1 Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľov, vo všeobecnosti platí, že doba
trestného konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach
(pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Bagetta proti Taliansku z 25. 6. 1987). Otázka
zistenia viny osoby (osôb), proti ktorej (ktorým) sa vedie trestné konanie, je totiž zásadnou
otázkou pre rozhodnutie o nároku uplatnenom poškodenými v adhéznom konaní (obdobne
24. Ďalším ústavným súdom posudzovaným kritériom je správanie samotnej osoby,
ktorá podala ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní obsahu spisu okresného súdu
ústavný súd nezistil také správanie sťažovateľov, ktoré by akýmkoľvek spôsobom negatívne
prispelo k celkovej namietanej dĺžke konania. Sťažovatelia a ich splnomocnenec
sa pravidelne zúčastňovali nariadených hlavných pojednávaní, pričom na nariadené hlavné
pojednávanie sa neustanovili len dvakrát (17. januára 2019 a 21. februára 2019), avšak
v oboch prípadoch došlo k jeho odročeniu na základe žiadosti obžalovaného, resp. jeho
obhajcu (zdravotné dôvody, kolízia pojednávaní).
25. Ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov ústavný súd
hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom
vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu
byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
aj nesprávna činnosť príslušného štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), ktorú z hľadiska
jej dôsledkov nepochybne možno považovať za neefektívnu činnosť.
25.1 Ako nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd kvalifikuje jeho postup
v súvislosti s predkladaním veci krajskému súdu na účel rozhodnutia o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 20/2014 z 22. septembra 2015.
Krajský súd totiž 5. februára 2016 vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený
z dôvodu, že písomné vyhotovenie rozsudku nebolo v súlade s tým, ako bol uvedený
rozsudok vyhlásený, preto okresnému súdu nariadil opravu podľa § 174 ods. 1 Trestného
poriadku.
25.2 Prvok neefektívnej činnosti možno vidieť aj v tom, že po opätovnom predložení
veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného krajský súd uznesením sp. zn.
3 To 62/2016 z 23. augusta 2016 zrušil rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2015
v celom rozsahu podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a vec mu vrátil na nové
prejednanie a rozhodnutie (§ 322 ods. 1 Trestného poriadku), a to pre zistené závažné
pochybenia okresného súdu týkajúce sa odôvodnenia rozsudku okresného súdu
nespĺňajúceho zákonné náležitosti vyplývajúce z § 168 ods. 1 Trestného poriadku a spôsobu
vedenia hlavného pojednávania, predovšetkým vykonávania dokazovania na hlavnom
pojednávaní v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. V dôsledku tohto krajským
súdom konštatovaného nesprávneho procesného postupu bolo okresnému súdu uložené
opätovne vykonať celé dokazovanie a znovu rozhodnúť o podanej obžalobe.
25.3 Pokiaľ ide o obranu predsedníčky okresného súdu, že v období
od 7. októbra 2016 (t. j. od vrátenia veci krajským súdom po zrušení rozsudku
z 22. septembra 2015) až do 26. októbra 2018, keď bol stanovený termín hlavného
pojednávania na 17. január 2019, nebol okresný súd absolútne nečinný, keďže jeho
povinnosťou bolo vyčkať na právoplatnosť rozsudkov Okresného súdu Topoľčany
sp. zn. 1 T 27/2016 z 20. apríla 2017 a Okresného súdu Piešťany sp. zn. 16 T 101/2016
z 9. mája 2018, a to podľa zásad a judikatúry súvisiacej s ukladaním súhrnného trestu
v zmysle § 42 ods. 1 Trestného zákona, túto ústavný súd nemôže akceptovať. Ústavný súd
v tomto smere musí prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľov, že po vrátení veci krajským súdom
mal okresný súd dostatočný čas na vykonanie dokazovania v zmysle inštrukcii zrušujúceho
uznesenia krajského súdu a následné rozhodnutie vo veci (už druhé v poradí). Uvedené
potvrdzuje aj skutočnosť, že konajúca sudkyňa potrebovala na zopakovanie dokazovania
a prijatie rozhodnutia len uskutočnenie troch hlavných pojednávaní, a to 16. apríla 2019,
11. júna 2019 a napokon 12. septembra 2019, na ktorom vyhlásila rozsudok vo veci sp. zn.
2 T 20/2014. Ak by teda okresný súd po vrátení veci krajským súdom plynulo v konaní
postupoval, nebolo by potrebné riešiť otázku vyčkávania na právoplatnosť rozsudkov iných
okresných súdov rozhodujúcich v trestných veciach obžalovaného a taktiež zapožičiavanie
súdnych spisov. Z obsahu predloženého spisu je evidentné, že vplyv na plynulý priebeh
namietaného konania práve v danom období mala zmena v osobe zákonného sudcu,
čo potvrdzuje aj predsedníčka okresného súdu, keď vo svojom stanovisku uvádza, že nová
zákonná sudkyňa potrebovala dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s pridelenou
vecou. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu však zmena v osobe zákonného sudcu,
ktorá súvisí s organizáciou práce toho-ktorého súdu, nemôže predstavovať prekážku
plynulého postupu okresného súdu a ísť na ťarchu účastníkov konania. Túto obranu
predsedníčky okresného súdu preto nemožno akceptovať, keďže otázky množstva vecí,
personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie
toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd neposudzuje, či k zbytočným
prieťahom v konaní došlo v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu
a následného veľkého počtu vecí pripadajúcich na sudcu alebo v dôsledku subjektívnych
príčin na strane sudcu a vedenia súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 totiž zaväzuje predovšetkým
súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote
(m. m. III. ÚS 449/2016). Prieťah vzniknutý v predmetnom období preto možno pripísať
na vrub okresnému súdu.
26. Po zohľadnení celkovej dĺžky napadnutého konania a komplexnom posúdení
všetkých okolností daného prípadu (predmetu konania, správania sťažovateľov a postupu
okresného súdu) ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní boli spôsobené zbytočné prieťahy, čím došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výrokovej časti nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
27. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
28. Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie bolo v čase rozhodovania
ústavného súdu právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 20/2014
z 12. septembra 2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 1/2020 zo 16. júna
2020) a sťažovatelia ani nežiadali prikázať okresnému súdu konať, ústavný súd takýto
príkaz okresnému súdu neuložil.
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
31. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhajú priznania finančného
zadosťučinenia v sume 6 250 €, čo odôvodňujú neprimeranou dĺžkou napadnutého konania
spôsobenou nečinnosťou okresného súdu a jeho neefektívnym postupom.
32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
33. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľov
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na okolnosti prípadu. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého
konania, zistenú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu, ale najmä skutočnosť,
že v čase rozhodovania ústavného súdu už bola právna neistota sťažovateľov odstránená
vydaním právoplatného meritórneho rozhodnutia (rozsudok okresného súdu sp. zn.
2 T 20/2014 z 12. septembra 2019 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 1/2020
zo 16. júna 2020, ktorým bola okrem iného sťažovateľom priznaná náhrada škody v sume
37 500 €), ústavný súd považoval za spravodlivé priznať každému zo sťažovateľov finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 € podľa citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy.
34. Ústavný súd súčasne v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 133 ods. 3 písm. e)
zákona o ústavnom súde nevyhovel tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali
priznať finančné zadosťučinenie nad sumu priznanú ústavným súdom každému z nich,
t. j. nad sumu 1 000 € (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Trovy konania
35. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
36. Sťažovatelia si v konaní uplatnili nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom celkom za tri úkony právnej služby, a to za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2018 (príprava a prevzatie právneho zastúpenia), jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2019 (podanie ústavnej sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2020 (vyjadrenie z 2. septembra 2020 k stanovisku okresného súdu).
37. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je odmena
advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby
1/6 z výpočtového základu.
38. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
39. V súvislosti s výpočtom náhrady trov konania, ktoré vznikli v konaní pred
ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom/advokátkou,
ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej sa výška
základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky zníži u všetkých
spoločne zastupovaných osôb o 50 % (porovnaj najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011,
II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 475/2010, IV. ÚS 277/2012,
40. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2018 z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola
921 € a v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2019 z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola
980 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia celkom za dva
úkony právnej služby pri zastupovaní dvoch osôb vyplývajúce z obsahu spisu, a to za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia)
á 76,75 €, čo je odmena za jeden úkon právnej služby znížená o 50 % (t. j. 50 %
zo 153,50 €) a režijný paušál 1 x 9,21 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2019 (podanie ústavnej sťažnosti) á 81,67 €, čo je odmena za jeden právny úkon
znížená o 50 % (t. j. 50 % zo 163,33 €) a režijný paušál 1 x 9,80 € v súlade s § 11 ods. 3,
§ 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu
177,43 €, ktorú ústavný súd zvýšil o 20 % daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),
t. j. o sumu 35,49 €, ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľov (§ 18 ods. 3
vyhlášky). Trovy konania za jedného účastníka konania teda spolu predstavujú sumu
212,92 €, t. j. za dvoch účastníkov celkom sumu 425,84 €.
41. Ústavný súd sťažovateľom nepriznal náhradu trov konania za doručené
vyjadrenie z 2. septembra 2020 k stanovisku okresného súdu vzhľadom na to, že uvedené
vyjadrenie neobsahovalo žiadnu novú argumentáciu, ktorou by sťažovatelia podporili
záver o ústavnej neudržateľnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní ani
iné skutočnosti, ktoré by ústavný súd nepovažoval za preukázané vlastným preskúmaním
obsahu spisu predloženého okresným súdom.
42. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný nahradiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov JUDr. Martina Bezáka, PhD., Klincová 15, Bratislava, v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP).
43. Vec bola v súlade s čl. III bodom 1 písm. b) a c) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku
č. 1 schváleného na zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 27. mája 2020
z dôvodu neprítomnosti člena prvého senátu Miloša Maďara prejednaná a rozhodnutá
prvým senátom ústavného súdu v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu a Rastislav
Kaššák (sudca spravodajca) a Ladislav Duditš – členovia senátu.
44. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť
dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu