Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 496/2020
PDF · 520.27 KB
No categories available
IV. ÚS 496/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a ,
, , Spolková republika Nemecko,
zastúpených advokátskou kanceláriou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia ich
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
, Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátskou kanceláriou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia ich základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«Sťažovatelia sa ako žalobcovia žalobou podanou na Okresnom súde Senica voči
Žalovanému v 1. rade Hydromeliorácie, štátny podnik, so sídlom Vrakunská 29,
825 63 Bratislava, IČO 35 860 839 a Žalovanému v 2. rade Richter Rasen Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Závod 154, 908 72 Závod, IČO 31 377 017 domáhali ochrany vlastníckeho práva,
konkrétne sa návrhom zo dňa 14. novembra 2008 a po pripustenej zmene petitu, domáhali,
aby súd zakázal Žalovanému v 1. rade vstupovať alebo sa zdržiavať alebo prechádzať cez
pozemky v spoluvlastníctve Sťažovateľov... aby súd zakázal Žalovanému v 1. rade čerpať
vodu z pozemku v spoluvlastníctve Sťažovateľov... aby súd zaviazal Žalovaného v 1. rade
vypratať pozemky... aby súd zakázal Žalovanému v 2. rade vstupovať alebo sa zdržiavať
alebo prechádzať cez pozemky v spoluvlastníctve Sťažovateľov, aby zakázal Žalovanému
v 2. rade čerpať vodu z vodnej plochy v spoluvlastníctve Sťažovateľov...
Okresný súd Senica (ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 14. januára 2015,
č. k. 5C/174/2008-449 rozhodol tak, že návrh navrhovateľov zamietol... (ďalej len
„Prvoinštančný rozsudok“).»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza:
«Proti Prvoinštančnému rozsudku podali Sťažovatelia prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave Rozsudkom zo dňa
28. marca 2018, č. k. 25Co/192/2017-560, a ktorým Krajský súd v Trnave ako odvolací súd
o. i. rozhodol, cit.: „Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvej
výrokovej vety, ktorou bola žaloba zamietnutá a štvrtej výrokovej vety, ktorou bolo
rozhodnuté o náhrade trov konania štátu potvrdzuje.“ (ďalej len „Odvolací rozsudok“).
Proti Odvolaciemu rozsudku podali Sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky touto sťažnosťou
napadnutým Uznesením.
Sťažovatelia ako dovolacie dôvody voči Odvolaciemu rozsudku uplatnili:
- ustanovenie § 420 písm. f) CSP a
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že v dovolaní namietali tieto
skutočnosti:
«Prvoinštančný súd sa v odôvodnení Prvoinštančného rozsudku síce zaoberal
otázkou vstupu na pozemky vo vlastníctve Žalobcov, avšak otázke zákazu čerpania vody
z ich pozemkov riešil len okrajovo a povinnosti vypratať dotknuté pozemky sa nevenoval
vôbec. V konaní pritom bolo preukázané, že močiar, pri ktorom hydromelioračné zariadenie
stojí, je vo vlastníctve Žalobcov, a je to práve tento močiar, z ktorého je voda čerpaná.
To, že by cez pozemky Žalobcov iba viedla závlahová sústava rieky Morava, a iba z tejto
rieky by sa odčerpávala voda nevyplynulo zo žiadneho súdom vykonaného dôkazu a ani to
nezodpovedá realite, keď čerpadlo hydromelioračného zariadenia je umiestnené priamo
v močiari vo vlastníctve Žalobcov. Čo sa týka návrhu Žalobcov, aby súd uložil Žalovaným
vypratať nehnuteľnosti, touto otázkou sa súd nezaoberal v odôvodnení Prvoinštančného
rozsudku a rovnako odvolací súd v odôvodnení napadnutého Rozsudku vôbec. Podotýkame,
že Žalobcovia sa v spore nedomáhali odstránenia stavieb vo vlastníctve Žalovaného 1/
(resp. Slovenskej republiky) ale žiadali, aby im súd uložil povinnosť nehnuteľnosti
(pozemky) v ich vlastníctve vypratať, nakoľko sa na nich nachádzali zariadenia, rôzne
hnuteľné veci a odpadky, ktoré so samotnou prevádzkou hydromelioračného zariadenia
nijako nesúvisia, a to nie iba na pozemkoch, na ktorých hydromelioračné zariadenia stoja,
ale i na pozemkoch susediacich; uvedené nemožno pritom v žiadnom prípade považovať za
výkon oprávnenia „v nevyhnutnom rozsahu“, ktorý sú Žalobcovia povinní strpieť.
Prečo návrh Žalobcov súd i v tejto časti zamietol z odôvodnenia Prvoinštančného
rozsudku ako i z odôvodnenia napadnutého Rozsudku tak zrejmé nie je, a preto je tak
Prvoinštančný ako i napadnutý Rozsudok minimálne v tejto časti neprekúmateľný pre
nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia...
Už v samotnej žalobe zo dňa 13. novembra 2008 Žalobcovia ako dôkaz navrhli
výsluch účastníkov konania. Žalovaný 2/ sa zo žiadneho z nariadených pojednávaní pritom
nezúčastnil, a tak súd tento dôkaz vykonať nemohol. Na uvedenom nemení nič ani
skutočnosť, že Žalobcovia pred vydaním uznesenia o skončení dokazovania súdu opätovne
vykonanie dôkazu – výsluchu všetkých účastníkov nenavrhli, nakoľko vykonanie tohto
dôkazu už navrhnuté bolo. Vypočutie Žalovaného 2/, resp. vypočutie všetkých účastníkov
konania vo všeobecnosti, je pritom jedným z kľúčových dôkazov na riadne zistenie
skutkového stavu veci. V prípade, že súd odmietne vykonať (nevykoná) určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Podotýkame, že nevykonaním navrhnutých dôkazov sa
zároveň odníma strane sporu možnosť konať pred súdom, resp. dochádza k porušeniu jej
procesných práv (o. i. i klásť otázky druhej strane sporu). V právnom štáte je absolútne
nemysliteľné (a neprijateľné), ako sa s touto otázkou (námietkou) v odôvodnení
napadnutého Rozsudku vysporiadal odvolací súd, ktorý v ods. 27, že Žalobkyňa 2/ dlhodobo
žije v zahraničí. Žalobcovia ako dôkaz navrhovali výsluch Žalovaného 2/, ktorý je
slovenskou právnickou osobou.“...
Prvoinštančný súd v odôvodnení Prvoinštančného rozsudku (a s jeho názorom sa
odvolací súd stotožnil) uviedol, že voči Žalovanému 2/ návrh zamietol predovšetkým pre
nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie vo veci. K uvedenému je opätovne potrebné
uviesť, že Žalobcovia sa v predmetnom spore domáhali nie len zákazu vstupu na ich
pozemky, ale i zákazu čerpania vody z ich pozemkov a povinnosti vypratať ich pozemky.
Je to práve Žalovaný 2/, ktorý neďaleko od pozemkov vykonáva podnikateľskú činnosť
(pestovanie trávnikov) a na ich zavlažovanie užíva práve vodu z močiara vo vlastníctve
Žalobcov. Skutočnosť, že Žalovaný 2/ vstupoval na pozemky vo vlastníctve Žalobcov
a prevádzkoval hydromelioračné zariadenie vyplýva z odvolania podaného Žalovaným 2/
proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, keď v tomto poukazuje na skutočnosť,
že je nájomcom hydromelioračného zariadenia. Už z tejto samotnej skutočnosti vyplýva jeho
pasívna vecná legitimácia.
Prvoinštančný súd žalobu v celej časti zamietol predovšetkým s poukazom na
ustanovenie § 53a Vodného zákona...
Z citovaného ustanovenia vyplývajú povinnosti vlastníkov pozemkov, na ktorých sa
nachádzajú hydromelioračné zariadenia, a tomu zodpovedajúce oprávnenia
prevádzkovateľov týchto zariadení, ktorí sú oprávnení v nevyhnutnej miere vstupovať na
pozemky, kde sa zariadenia nachádzajú. V predmetnom prípade však Žalovaní vstupovali
i na susediace pozemky, zanechávali tam veci s prevádzkou hydromelioračného zariadenia
nesúvisiace (viď fotodokumentácia), a teda svoje oprávnenie nevykonávali v nevyhnutnej
miere, práve naopak susediace pozemky znehodnocovali a poškodzovali majetok Žalobcov.
Ďalej podotýkame, že Žalobcovia opakovane v konaní namietali, že vyššie uvedené
ustanovenie nie je v súlade s Ústavou SR, pričom s touto otázkou sa prvoinštančný súd ani
odvolací súd nevysporiadali žiadnym spôsobom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní rozhodol tak, že toto
napadnutým Uznesením odmietol.»
5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal dostatočne s ich argumentáciou uvedenou
v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak,
že vysloví porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020, napadnuté
rozhodnutie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná
náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
19. Podľa § 53a písm. c) zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „vodný zákon“) vlastník pozemku,
jeho správca alebo užívateľ, na ktorom je hydromelioračná stavba umiestnená, je povinný
strpieť, aby vlastník, správca alebo užívateľ hydromelioračnej stavby alebo jej časti
v nevyhnutnej miere vstupoval na pozemky, kde sa hydromelioračná stavba alebo jej časť
nachádza, v súvislosti s jej prevádzkou, rekonštrukciou, prekládkou, údržbou alebo opravou.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020 je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa
sťažovateľov najvyšší súd nereagoval na všetky ich podstatné námietky uvedené v dovolaní
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 Со 192/2017 z 28. marca 2018 (ďalej len
„rozsudok odvolacieho súdu“) týkajúce sa posúdenia otázky prípustnosti zásahov
do vlastníckeho práva v súvislosti s prevádzkou hydromelioračného zariadenia.
21. Uznesením sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020 najvyšší súd rozhodol
o dovolaní sťažovateľov proti rozsudku odvolacieho súdu tak, že dovolanie sťažovateľov
odmietol.
22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší
súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020 ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľov v konaní o zdržanie sa zásahov
do vlastníckeho práva.
23. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020
najvyšší súd predovšetkým uviedol:
„9. Pokiaľ žalobcovia namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je
nedostatočne odôvodnené, najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.
10. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny
prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 C. s. p., ktorým by došlo k porušeniu
práva žalobcov na spravodlivý proces.
11. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej
inštancie, obsah odvolania žalobcov a vyjadrení žalovaných, zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj vyporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcov.
Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v takomto prípade postačí, ak odvolací
súd v rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci;
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie a musí byť preto posudzované v kontexte s dôvodmi
uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým, ako už bolo uvedené,
vytvára organickú jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku
súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Konajúce súdy dali dostatočnú odpoveď prečo došlo k zamietnutiu žaloby v celom
rozsahu voči obom žalovaným. Podľa názoru najvyššieho súdu nebolo povinnosťou
konajúcich súdov odôvodniť nevykonanie dôkazu výsluchom žalovanej 2/, ak žalobcovia na
poslednom pojednávaní konanom 14. januára 2015 výslovne uviedli, že nemajú ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobcovia preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený;
pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov.
12. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd nevykonal výsluch žalovanej 2/ najvyšší súd
upriamuje pozornosť na svoju judikatúru, podľa ktorej povinnosť uskutočniť výsluch strany
civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez
ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (R 21/2017). K obdobnému
záveru dospel najvyšší súd už aj vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 96/1999
uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 26/2000 t. j., že výsluch účastníka konania
je iba jedným z dôkazných prostriedkov a že nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa
§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb.), ak súd uváži, že
vykonanie tohto dôkazu nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. V danom spore
konajúce súdy preto nepochybili, ak majúc za to, že skutkový stav zistený z vykonaných
dôkazov postačoval pre záver o nedostatku vecnej legitimácie žalovanej 2/, žalovanú 2/
v konaní nevypočuli. Navyše, nedá sa predpokladať, že by samotný výsluch žalovanej 2/
mohol rozhodujúcim spôsobom výsledok sporu ovplyvniť v prospech žalobcov.
13. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany žalobcov nebol preukázaný
nesprávny procesný postup súdu, ktorým by boli vylúčení z uskutočňovania im patriacich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle
19. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť
prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p., je, že dovolateľ uvedie právnu (nie
skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté
dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. musí byť procesnou stranou
nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd
nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené
v jednotlivých prípadoch, kedy je dovolanie prípustné.
20. V preskúmavanej veci žalobcovia v dovolaní síce uviedli že uplatňujú dovolací
dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 432 ods. 1 C. s. p., no v dovolaní
absentuje uvedenie právneho posúdenia veci, ktoré pokladajú za nesprávne a v čom
konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Vymedzeniu dovolacieho dôvodu
podľa § 432 C. s. p. nezodpovedajú námietky nesprávne zisteného skutkového stavu
a nesprávneho hodnotenia dôkazov, ktoré mali viesť k založeniu pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej 2/. V dovolaní sa navyše vôbec neuvádza ani právna otázka, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Za takúto otázku rozhodne nemožno
považovať potrebu posúdenia § 53 vodného zákona s Ústavou Slovenskej republiky, pretože
od tejto otázky rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo, keď sám odvolací súd túto otázku
označil za irelevantnú pre daný spor. Okrem toho posúdenie, či ustanovenie zákona je alebo
nie je v súlade s ústavou, nepatrí do právomoci najvyššieho súdu. Celé dovolanie je
koncipované iba ako nesúhlas so skutkovými závermi odvolacieho súdu a prostým
spochybňovaním jeho právnych záverov. Dovolanie podané žalobcami pre nesprávne
právne posúdenie veci preto nezodpovedá požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho
dôvodu v zmysle § 432 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. v spojení s ustanovením § 421 ods. 1 C. s. p.“
24. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
25. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
26. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
27. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
28. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
29. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
30. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to
znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
31. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
32. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci, ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sp. zn. 6 Cdo 176/2018
z 29. apríla 2020 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal
s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa otázky prípustnosti zásahov do vlastníckeho práva
v súvislosti s prevádzkou hydromelioračného zariadenia podľa § 53a písm. c) vodného
zákona. Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Cdo 176/2018
z 29. apríla 2020 má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny
a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
33. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli
k posúdeniu otázky prípustnosti zásahov do vlastníckeho práva v súvislosti s prevádzkou
hydromelioračného zariadenia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom
prípade sú v súlade s obsahom základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
34. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto uznesením
sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020 dovolanie sťažovateľov odmietol. Vzhľadom
na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 176/2018 z 29. apríla 2020
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne
relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.
IV.
Záver
35. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 176/2018
z 29. apríla 2020 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
37. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu