Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 496/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a ,

, , Spolková republika Nemecko,

zastúpených advokátskou kanceláriou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , ,

, Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátskou kanceláriou LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Ing. Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia ich základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2020

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«Sťažovatelia sa ako žalobcovia žalobou podanou na Okresnom súde Senica voči

Žalovanému v 1. rade Hydromeliorácie, štátny podnik, so sídlom Vrakunská 29,

825 63 Bratislava, IČO 35 860 839 a Žalovanému v 2. rade Richter Rasen Slovakia, s.r.o.,

so sídlom Závod 154, 908 72 Závod, IČO 31 377 017 domáhali ochrany vlastníckeho práva,

konkrétne sa návrhom zo dňa 14. novembra 2008 a po pripustenej zmene petitu, domáhali,

aby súd zakázal Žalovanému v 1. rade vstupovať alebo sa zdržiavať alebo prechádzať cez

pozemky v spoluvlastníctve Sťažovateľov... aby súd zakázal Žalovanému v 1. rade čerpať

vodu z pozemku v spoluvlastníctve Sťažovateľov... aby súd zaviazal Žalovaného v 1. rade

vypratať pozemky... aby súd zakázal Žalovanému v 2. rade vstupovať alebo sa zdržiavať

alebo prechádzať cez pozemky v spoluvlastníctve Sťažovateľov, aby zakázal Žalovanému

v 2. rade čerpať vodu z vodnej plochy v spoluvlastníctve Sťažovateľov...

Okresný súd Senica (ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 14. januára 2015,

č. k. -449 rozhodol tak, že návrh navrhovateľov zamietol... (ďalej len

„Prvoinštančný rozsudok“).»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza:

«Proti Prvoinštančnému rozsudku podali Sťažovatelia prostredníctvom právneho

zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave Rozsudkom zo dňa

28. marca 2018, č. k. -560, a ktorým Krajský súd v Trnave ako odvolací súd

o. i. rozhodol, cit.: „Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvej

výrokovej vety, ktorou bola žaloba zamietnutá a štvrtej výrokovej vety, ktorou bolo

rozhodnuté o náhrade trov konania štátu potvrdzuje.“ (ďalej len „Odvolací rozsudok“).

Proti Odvolaciemu rozsudku podali Sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu

dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky touto sťažnosťou

napadnutým Uznesením.

Sťažovatelia ako dovolacie dôvody voči Odvolaciemu rozsudku uplatnili:

- ustanovenie a

- .»

4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že v dovolaní namietali tieto

skutočnosti:

«Prvoinštančný súd sa v odôvodnení Prvoinštančného rozsudku síce zaoberal

otázkou vstupu na pozemky vo vlastníctve Žalobcov, avšak otázke zákazu čerpania vody

z ich pozemkov riešil len okrajovo a povinnosti vypratať dotknuté pozemky sa nevenoval

vôbec. V konaní pritom bolo preukázané, že močiar, pri ktorom hydromelioračné zariadenie

stojí, je vo vlastníctve Žalobcov, a je to práve tento močiar, z ktorého je voda čerpaná.

To, že by cez pozemky Žalobcov iba viedla závlahová sústava rieky Morava, a iba z tejto

rieky by sa odčerpávala voda nevyplynulo zo žiadneho súdom vykonaného dôkazu a ani to

nezodpovedá realite, keď čerpadlo hydromelioračného zariadenia je umiestnené priamo

v močiari vo vlastníctve Žalobcov. Čo sa týka návrhu Žalobcov, aby súd uložil Žalovaným

vypratať nehnuteľnosti, touto otázkou sa súd nezaoberal v odôvodnení Prvoinštančného

rozsudku a rovnako odvolací súd v odôvodnení napadnutého Rozsudku vôbec. Podotýkame,

že Žalobcovia sa v spore nedomáhali odstránenia stavieb vo vlastníctve Žalovaného 1/

(resp. Slovenskej republiky) ale žiadali, aby im súd uložil povinnosť nehnuteľnosti

(pozemky) v ich vlastníctve vypratať, nakoľko sa na nich nachádzali zariadenia, rôzne

hnuteľné veci a odpadky, ktoré so samotnou prevádzkou hydromelioračného zariadenia

nijako nesúvisia, a to nie iba na pozemkoch, na ktorých hydromelioračné zariadenia stoja,

ale i na pozemkoch susediacich; uvedené nemožno pritom v žiadnom prípade považovať za

výkon oprávnenia „v nevyhnutnom rozsahu“, ktorý sú Žalobcovia povinní strpieť.

Prečo návrh Žalobcov súd i v tejto časti zamietol z odôvodnenia Prvoinštančného

rozsudku ako i z odôvodnenia napadnutého Rozsudku tak zrejmé nie je, a preto je tak

Prvoinštančný ako i napadnutý Rozsudok minimálne v tejto časti neprekúmateľný pre

nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia...

Už v samotnej žalobe zo dňa 13. novembra 2008 Žalobcovia ako dôkaz navrhli

výsluch účastníkov konania. Žalovaný 2/ sa zo žiadneho z nariadených pojednávaní pritom

nezúčastnil, a tak súd tento dôkaz vykonať nemohol. Na uvedenom nemení nič ani

skutočnosť, že Žalobcovia pred vydaním uznesenia o skončení dokazovania súdu opätovne

vykonanie dôkazu – výsluchu všetkých účastníkov nenavrhli, nakoľko vykonanie tohto

dôkazu už navrhnuté bolo. Vypočutie Žalovaného 2/, resp. vypočutie všetkých účastníkov

konania vo všeobecnosti, je pritom jedným z kľúčových dôkazov na riadne zistenie

skutkového stavu veci. V prípade, že súd odmietne vykonať (nevykoná) určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Podotýkame, že nevykonaním navrhnutých dôkazov sa

zároveň odníma strane sporu možnosť konať pred súdom, resp. dochádza k porušeniu jej

procesných práv (o. i. i klásť otázky druhej strane sporu). V právnom štáte je absolútne

nemysliteľné (a neprijateľné), ako sa s touto otázkou (námietkou) v odôvodnení

napadnutého Rozsudku vysporiadal odvolací súd, ktorý v ods. 27, že Žalobkyňa 2/ dlhodobo

žije v zahraničí. Žalobcovia ako dôkaz navrhovali výsluch Žalovaného 2/, ktorý je

slovenskou právnickou osobou.“...

Prvoinštančný súd v odôvodnení Prvoinštančného rozsudku (a s jeho názorom sa

odvolací súd stotožnil) uviedol, že voči Žalovanému 2/ návrh zamietol predovšetkým pre

nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie vo veci. K uvedenému je opätovne potrebné

uviesť, že Žalobcovia sa v predmetnom spore domáhali nie len zákazu vstupu na ich

pozemky, ale i zákazu čerpania vody z ich pozemkov a povinnosti vypratať ich pozemky.

Je to práve Žalovaný 2/, ktorý neďaleko od pozemkov vykonáva podnikateľskú činnosť

(pestovanie trávnikov) a na ich zavlažovanie užíva práve vodu z močiara vo vlastníctve

Žalobcov. Skutočnosť, že Žalovaný 2/ vstupoval na pozemky vo vlastníctve Žalobcov

a prevádzkoval hydromelioračné zariadenie vyplýva z odvolania podaného Žalovaným 2/

proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, keď v tomto poukazuje na skutočnosť,

že je nájomcom hydromelioračného zariadenia. Už z tejto samotnej skutočnosti vyplýva jeho

pasívna vecná legitimácia.

Prvoinštančný súd žalobu v celej časti zamietol predovšetkým s poukazom na

ustanovenie § 53a Vodného zákona...

Z citovaného ustanovenia vyplývajú povinnosti vlastníkov pozemkov, na ktorých sa

nachádzajú hydromelioračné zariadenia, a tomu zodpovedajúce oprávnenia

prevádzkovateľov týchto zariadení, ktorí sú oprávnení v nevyhnutnej miere vstupovať na

pozemky, kde sa zariadenia nachádzajú. V predmetnom prípade však Žalovaní vstupovali

i na susediace pozemky, zanechávali tam veci s prevádzkou hydromelioračného zariadenia

nesúvisiace (viď fotodokumentácia), a teda svoje oprávnenie nevykonávali v nevyhnutnej

miere, práve naopak susediace pozemky znehodnocovali a poškodzovali majetok Žalobcov.

Ďalej podotýkame, že Žalobcovia opakovane v konaní namietali, že vyššie uvedené

ustanovenie nie je v súlade s SR, pričom s touto otázkou sa prvoinštančný súd ani

odvolací súd nevysporiadali žiadnym spôsobom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní rozhodol tak, že toto

napadnutým Uznesením odmietol.»

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľov arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal dostatočne s ich argumentáciou uvedenou

v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak,

že vysloví porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2020, napadnuté

rozhodnutie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom prizná

náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

16. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj

keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

19. Podľa o vodách a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

(vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „vodný zákon“) vlastník pozemku,

jeho správca alebo užívateľ, na ktorom je hydromelioračná stavba umiestnená, je povinný

strpieť, aby vlastník, správca alebo užívateľ hydromelioračnej stavby alebo jej časti

v nevyhnutnej miere vstupoval na pozemky, kde sa hydromelioračná stavba alebo jej časť

nachádza, v súvislosti s jej prevádzkou, rekonštrukciou, prekládkou, údržbou alebo opravou.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. apríla 2020 je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho

došlo k porušeniu ich základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa

sťažovateľov najvyšší súd nereagoval na všetky ich podstatné námietky uvedené v dovolaní

proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 28. marca 2018 (ďalej len

„rozsudok odvolacieho súdu“) týkajúce sa posúdenia otázky prípustnosti zásahov

do vlastníckeho práva v súvislosti s prevádzkou hydromelioračného zariadenia.

21. Uznesením sp. zn. z 29. apríla 2020 najvyšší súd rozhodol

o dovolaní sťažovateľov proti rozsudku odvolacieho súdu tak, že dovolanie sťažovateľov

odmietol.

22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2020 ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľov v konaní o zdržanie sa zásahov

do vlastníckeho práva.

23. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. z 29. apríla 2020

najvyšší súd predovšetkým uviedol:

„9. Pokiaľ žalobcovia namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je

nedostatočne odôvodnené, najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

(). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť

dovolania podľa

10. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny

prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorým by došlo k porušeniu

práva žalobcov na spravodlivý proces.

11. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza ako vo veci rozhodol súd prvej

inštancie, obsah odvolania žalobcov a vyjadrení žalovaných, zdôraznenie správnosti

rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj vyporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcov.

Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí

jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom

vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v takomto prípade postačí, ak odvolací

súd v rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne posúdenie veci;

rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie a musí byť preto posudzované v kontexte s dôvodmi

uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým, ako už bolo uvedené,

vytvára organickú jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku

súdu prvej inštancie, nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Konajúce súdy dali dostatočnú odpoveď prečo došlo k zamietnutiu žaloby v celom

rozsahu voči obom žalovaným. Podľa názoru najvyššieho súdu nebolo povinnosťou

konajúcich súdov odôvodniť nevykonanie dôkazu výsluchom žalovanej 2/, ak žalobcovia na

poslednom pojednávaní konanom 14. januára 2015 výslovne uviedli, že nemajú ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobcovia preto nedôvodne argumentovali, že rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený;

pričom za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcov.

12. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd nevykonal výsluch žalovanej 2/ najvyšší súd

upriamuje pozornosť na svoju judikatúru, podľa ktorej povinnosť uskutočniť výsluch strany

civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez

ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (R 21/2017). K obdobnému

záveru dospel najvyšší súd už aj vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn.

uverejnenom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 26/2000 t. j., že výsluch účastníka konania

je iba jedným z dôkazných prostriedkov a že nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka

konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa

(), ak súd uváži, že

vykonanie tohto dôkazu nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu. V danom spore

konajúce súdy preto nepochybili, ak majúc za to, že skutkový stav zistený z vykonaných

dôkazov postačoval pre záver o nedostatku vecnej legitimácie žalovanej 2/, žalovanú 2/

v konaní nevypočuli. Navyše, nedá sa predpokladať, že by samotný výsluch žalovanej 2/

mohol rozhodujúcim spôsobom výsledok sporu ovplyvniť v prospech žalobcov.

13. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že zo strany žalobcov nebol preukázaný

nesprávny procesný postup súdu, ktorým by boli vylúčení z uskutočňovania im patriacich

procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle

19. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť

prípustnosť dovolania v zmysle , je, že dovolateľ uvedie právnu (nie

skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté

dovolaním. Otázka relevantná v zmysle musí byť procesnou stranou

nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd

nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené

v jednotlivých prípadoch, kedy je dovolanie prípustné.

20. V preskúmavanej veci žalobcovia v dovolaní síce uviedli že uplatňujú dovolací

dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle , no v dovolaní

absentuje uvedenie právneho posúdenia veci, ktoré pokladajú za nesprávne a v čom

konkrétne spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Vymedzeniu dovolacieho dôvodu

podľa nezodpovedajú námietky nesprávne zisteného skutkového stavu

a nesprávneho hodnotenia dôkazov, ktoré mali viesť k založeniu pasívnej vecnej legitimácie

žalovanej 2/. V dovolaní sa navyše vôbec neuvádza ani právna otázka, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Za takúto otázku rozhodne nemožno

považovať potrebu posúdenia vodného zákona s , pretože

od tejto otázky rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo, keď sám odvolací súd túto otázku

označil za irelevantnú pre daný spor. Okrem toho posúdenie, či ustanovenie zákona je alebo

nie je v súlade s , nepatrí do právomoci najvyššieho súdu. Celé dovolanie je

koncipované iba ako nesúhlas so skutkovými závermi odvolacieho súdu a prostým

spochybňovaním jeho právnych záverov. Dovolanie podané žalobcami pre nesprávne

právne posúdenie veci preto nezodpovedá požiadavkám z hľadiska vymedzenia dovolacieho

dôvodu v zmysle a v spojení s ustanovením “

24. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

25. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

26. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

27. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

28. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, )

29. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

30. Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

31. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

32. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení sp. zn.

z 29. apríla 2020 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa otázky prípustnosti zásahov do vlastníckeho práva

v súvislosti s prevádzkou hydromelioračného zariadenia podľa § 53a písm. c) vodného

zákona. Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

z 29. apríla 2020 má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny

a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

33. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k posúdeniu otázky prípustnosti zásahov do vlastníckeho práva v súvislosti s prevádzkou

hydromelioračného zariadenia, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom

prípade sú v súlade s obsahom základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

34. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľov nestotožnil, a preto uznesením

sp. zn. z 29. apríla 2020 dovolanie sťažovateľov odmietol. Vzhľadom

na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2020

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne

relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

IV.

Záver

35. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2020 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

37. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu