Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 482/2020
PDF · 192.85 KB
No categories available
II. ÚS 482/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti Mäspoma spol. s r. o., T. G. Masaryka 8, Zvolen, IČO 00 650 803,
právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ABELOVSKÝ – PETRUŇO,
Tehelná 189, Zvolen, v mene ktorej koná advokát JUDr. Radko Petruňo, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 11 Cb 1/2015 z 26. mája 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Mäspoma spol. s r. o. o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Mäspoma spol. s r. o.,
T. G. Masaryka 8, Zvolen, IČO 00 650 803 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Cb 1/2015 z 26. mája 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou
stranou na základe žaloby podanej žalobcom na okresnom súde 24. októbra 2014, ktorou sa
domáhal zaplatenia finančnej sumy 51 525 € s príslušenstvom. Konanie bolo vedené
pod sp. zn. 11 Cb 1/2015. Rozsudkom okresného súdu z 13. apríla 2017 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) bola žaloba zamietnutá a sťažovateľke bola priznaná náhrada
trov konania v plnom rozsahu. O podanom odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu
rozhodol odvolací súd rozsudkom z 28. februára 2018 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil a sťažovateľke priznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok okresného
súdu spolu s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudli právoplatnosť 3. mája 2018.
Sťažovateľka si podaním z 28. mája 2018 uplatnila trovy konania v celkovej sume
15 769,30 € (z toho sumu 12 627,80 € za 19 úkonov právnej služby, zvyšok tvoril náhradu
trov za súdne poplatky). O sume náhrady trov konania rozhodol okresný súd uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom z 12. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie vydané
súdnym úradníkom“) tak, že žalobca bol povinný zaplatiť sťažovateľke trovy v uplatnenej
sume 15 769,30 €. Proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom podal žalobca sťažnosť.
O podanej sťažnosti rozhodol okresný súd napadnutým uznesením, ktorým zmenil
uznesenie vydané súdnym úradníkom tak, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľke
trovy konania v sume 13 417,36 €.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že okresný súd jej „priznal trovy
konania v sume zníženej o 2 351,94 €“, pričom jej nepriznal odmenu za 2 úkony právnej
služby, ktoré si uplatnila. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie okresného súdu
za nepreskúmateľné, nezákonné, svojvoľné a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné.
Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky aj nedostatočne odôvodnené, nie je z neho
„zrejmé, aké ustanovenia právnej normy súd pri posudzovaní ne/priznania odmeny
pri jednotlivých úkonov právnej služby aplikoval“, taktiež okresný súd neozrejmil,
za ktoré úkony právnej služby odmenu sťažovateľke nepriznal a z akých dôvodov.
Podľa sťažovateľky je v danej veci daná právomoc ústavného súdu, pretože, poukazujúc
na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 187/2018, došlo napadnutým uznesením zo strany
okresného súdu, ktorý „nerešpektoval zákon“, k porušeniu jej označených základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka v petite požiadala,
aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením okresného súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie a prikázal okresnému súdu nahradiť jej trovy konania.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“).
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených
práv tým, že okresný súd napadnutým uznesením o sume náhrady trov konania nepriznal
sťažovateľke plnú uplatnenú sumu trov konania, čím konal v rozpore so zákonom.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
13. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
14. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
15. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a zásadnú výsadu všeobecného súdu. Rozhodnutia
o trovách konania ústavný súd meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08, III. ÚS 92/09, I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 495/2018).
16. Vo všeobecnosti platí, že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vrátane rozhodovania o ich sume spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,
na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môžu
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,
postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli
iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
17. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,
ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom
vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr.
IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať
vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému všeobecný súd pri interpretácii a aplikácii
zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko, či napadnuté uznesenie
všeobecného súdu spĺňa požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu
v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle
ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými
a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
18. V posudzovanej veci okresný súd rozhodoval o sume už právoplatne priznaného
nároku na náhradu trov konania, keď je všeobecný súd nielen oprávnený, ale aj
povinný osobitne posúdiť, či ten-ktorý výdavok vrátane výdavkov strany sporu na právne
zastúpenie advokátom je preukázaný, odôvodnený a účelne vynaložený [§ 251 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“)]. Pokiaľ ide o sumu, či už v plnej, alebo len čiastočnej náhrade trov právneho
zastúpenia advokátom, základom na jej určenie sú vždy právne relevantné ustanovenia
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
19. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia ústavný súd dospel
k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich
a nadväzujúcich na predchádzajúce fázy konania, pričom nezistil, že by závery okresného
súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v sťažnostnom konaní boli svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia je síce stručnejšie, ale jasné, vyplýva z neho, že sudca
okresného súdu preskúmal sťažnostné námietky žalobcu, ktoré vyhodnotil ako
opodstatnené, a na základe zisteného stavu zmenil uznesenie vydané súdnym úradníkom.
Napadnutým uznesením bola ustálená správna suma tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby (526,13 €; pozn.), nepriznaná suma za dva úkony právnej služby vyhodnotené ako
nespĺňajúce všetky zákonné znaky v zmysle § 251 CSP, pri ďalších dvoch úkonoch právnej
služby upravená suma tarifnej odmeny v zmysle vyhlášky. V závere odôvodenia
napadnutého uznesenia je uvedený výpočet právnych úkonov, za ktoré odmena bola
priznaná, z ktorého je zrejmé, ktorých úkonov sa týka. Po úprave predstavujú trovy
právneho zastúpenia sumu 10 275,86 € a trovy za súdne poplatky požadovanú
sumu 3 141,50 €.
20. Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky smerujúcu proti napadnutému uzneseniu
o sťažnosti jednotlivo a ani v súhrne nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov okresného súdu a nezistil, že by ním aplikovaný postup pri hodnotení
(ne)ústavnosti jeho postupu mohol zakladať rozumný a aj spravodlivý dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
21. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver okresného súdu za ústavne
plne udržateľný. V rámci rozhodovania o sume náhrady trov konania sťažovateľke okresný
súd ústavne udržateľným spôsobom interpretoval príslušné zákonné ustanovenia
a ustanovenia vyhlášky, do interpretácie ktorých ústavný súd nie je zásadne oprávnený
vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery okresného súdu. Inak povedané,
interpretácia príslušných procesných ustanovení rozhodovaní o sume náhrady trov konania
zo strany okresného súdu nevykazuje žiaden extrém. Preto nemohlo dôjsť k porušeniu
označených práv sťažovateľky.
22. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,
sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
23. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že ústavnú sťažnosť v tejto časti
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
24. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry opakovane uvádza, že všeobecný
súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného
charakteru (kam patrí aj označené právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Novšia judikatúra ústavného súdu už však smeruje aj
k posudzovaniu hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby
sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08,
I. ÚS 131/09 a pod.).
25. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej
sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť jeho porušenia, reálnosť ktorej by mohol
ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
26. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto celkom
prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
27. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
návrhmi sťažovateľky, t. j. návrhom na zrušenie uznesenia okresného súdu, vrátenie mu
veci na ďalšie konanie a návrhom na náhradu trov konania, nezaoberal.
29. Ústavný súd už len pre úplnosť dodáva, že jeho pozornosti neušla skutočnosť,
že právny zástupca sťažovateľky v texte ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu
17. augusta 2020) poukazuje na znenie už neplatného a neúčinného zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnemu zástupcovi sťažovateľky,
že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou úpravou –
zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu