Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 547/2020
PDF · 286.67 KB
No categories available
IV. ÚS 547/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a
Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s. r. o., Kmeťova 24, Košice, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Martin Puchalla, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 20
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 1 C 5/2019-128 z 2. júla 2019
a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 193/2019-194 z 18. novembra 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva pokojne
užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 C 5/2019-128 z 2. júla 2019 a uznesením
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 193/2019-194
z 18. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ s dodatkom označujúcim príslušný
súd).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný súd v základnom konaní
o odporovacej žalobe žalobkyne (spoločnosť .) napadnutým rozhodnutím
nariadil neodkladné opatrenie. Tým obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa ako žalovaného
k špecifikovaným nehnuteľnostiam (rodinný dom, zastavané plochy a pozemky),
nadobudnutým sťažovateľom v auguste 2018 kúpnou zmluvou od svojho brata
, ktorý bol v máji 2016 odsúdený za poškodzovanie veriteľa
(žalobkyne ako navrhovateľa neodkladného opatrenia). Žalobkyňa má mať údajne
vymáhateľnú pohľadávku proti bratovi sťažovateľa, o ktorú sa vedie spor na Okresnom súde
Košice II.
3. Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie.
Krajský súd napadnutým rozhodnutím z 18. novembra 2019 potvrdil napadnuté rozhodnutie
okresného súdu.
4. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na obmedzenie svojho vlastníckeho práva, najmä
z neho vyplývajúceho oprávnenia disponovať s majetkom, ako aj na obmedzenie práva
pokojne a bez rušenia užívať svoj majetok. Z nesplnenia predpokladov na nariadenie
neodkladného opatrenia sťažovateľ vyvodzuje neprípustnosť obmedzenia týchto práv
neodkladným opatrením. Nenastala podľa neho žiadna z podrobností a podmienok
predpísaných zákonom na obmedzenie práva vlastniť majetok. Nesprával sa tak, že by jeho
konanie aspoň osvedčovalo výnimočnosť, okamžitú potrebu, nevyhnutnú potrebu, obavu
z výkonu jeho vlastníckeho práva v smere jeho zneužitia na úkor tretieho subjektu
(žalobkyne). Podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia nie je ani krajským súdom
uvedená „hospodárnosť konania“, „predĺženie sporu“ či „právna neistota“, teda špekulatívne
a neosvedčené úvahy krajského súdu o tom, k čomu by došlo, ak by sťažovateľ previedol
majetok.
4.1 O neprípustnosti obmedzenia vlastníckeho práva a jeho ústavnej neudržateľnosti
svedčí veta z odôvodnenia: „Ak žalovaný v odvolaní tvrdí, že vôbec nemienil
s nehnuteľnosťou disponovať spôsobom, ako sa vo vydanom neodkladnom opatrení uvádza,
potom mu nemôže vydané neodkladné opatrenie prekážať.“. Týmto krajský súd v podstate
uviedol, že možnosť obmedzenia či úplného potlačenia základného práva a slobody je
prípustná a legitímna vždy a bez ohľadu na zákonné predpoklady a podmienky obmedzenia
dotknutých základných práv a slobôd. Aplikačný princíp krajského súdu, podľa ktorého „ak
nemáš čo skrývať, prečo sa sťažuješ“, je absolútnym prelomením podstaty, účelu a zmyslu
rešpektovania a právneho zakotvenia základných práv a slobôd (a limitov ich reštrikcií,
ktoré môžu byť iba výnimočné), ako aj príkazu adresovaného súdom v čl. 2 ods. 2 ústavy
a povinnosti súdov vykladať zákony v súlade s ústavou podľa čl. 152 ods. 4. Možnosť
obmedzenia základných práv a slobôd spája ústava a medzinárodné dohovory s naplnením
konkrétnych exaktných podmienok uvedených vo všeobecne záväzných právnych
predpisoch, a nie s otázkou, či to dotknutému subjektu „vadí“, „prekáža“ alebo či „niečo
skrýva“. Zovšeobecnenie zmýšľania krajského súdu by viedlo k potlačeniu celého radu
základných práv a slobôd.
5. Namietané porušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces sťažovateľ
odôvodnil svojvôľou všeobecných súdov pri usúdení a vyvodení záveru, že žalobkyňa
disponuje vykonateľnou pohľadávkou voči jeho bratovi. Spornú pohľadávku si žalobkyňa
uplatnila v osobitnom konaní pred Okresným súdom Košice II a nie je ju možné za
žiadnych okolností nútene vymôcť. Svojvoľne ďalej bez náležitého odôvodnenia ustálili, že
sťažovateľ ohrozuje vymáhateľnosť takejto pohľadávky, resp. že vymoženie pohľadávky
ohroziť môže, a to bez poukázania aspoň na osvedčenie akéhokoľvek faktického úkonu
sťažovateľa, aspoň hypoteticky smerujúceho k ohrozeniu zatiaľ ani len prvostupňovo
neprejednanej, nezistenej a nepriznanej pohľadávky žalobkyne voči bratovi sťažovateľa.
To všetko za konštatovania, „že prečo sťažovateľovi obmedzenie vlastníckeho práva
prekáža, keď nemal v úmysle spôsobom popísaným v neodkladnom opatrení majetkom
disponovať“. Nariadené neodkladné opatrenie poškodzuje sťažovateľa aj v očiach banky,
v prospech ktorej sú nehnuteľnosti založené. Napadnuté rozhodnutia sú preto svojvoľné, bez
skutkového základu a bez väzby na konkrétne (obávané, ohrozujúce, faktické) správanie
sťažovateľa, pokiaľ ide o pokojné užívanie nehnuteľnosti, bez skutočného naplnenia
zákonných predpokladov nariadenia neodkladného opatrenia a nespĺňajú požiadavku na
kvalitu súdnych rozhodnutí podľa obsahu označených práv.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti nálezom rozhodol, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu boli porušené základné práva sťažovateľa (uvedené v bode 1), aby zrušil napadnuté
rozhodnutia a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, a napokon aby priznal
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinný uhradiť okresný súd.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
8.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
II.1 Východiská rozhodovania ústavného súdu
10. Pokiaľ ide o ústavnoprávny prieskum rozhodnutí všeobecných súdov
o neodkladných opatreniach (podobne ako pri rozhodnutiach o predbežných opatreniach za
prechádzajúcej procesnoprávnej úpravy), poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu
rozhodovaciu činnosť.
11. V recentných rozhodnutiach (napr. sp. zn. II. ÚS 741/2017, sp. zn.
II. ÚS 447/2017, sp. zn. II. ÚS 340/2015) ústavný súd mutatis mutandis uviedol, že
rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Posúdenie podmienok na
nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142
ústavy). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o neodkladných
opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za
predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. To znamená, že takéto
rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia
právneho názoru všeobecného súdu. Ďalej rozhodnutie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia musí mať rovnako ako iné rozhodnutia predovšetkým zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť primeraným spôsobom odôvodnené. Všeobecný súd pri rozhodovaní o neodkladných
opatreniach je povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto sa vydania takého opatrenia
domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje (m. m.
12. Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť
zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich
na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. rozhodnutie I. ÚS 102/05, č. 52/2005,
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ňom citovanú
prejudikatúru). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí
o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov.
II. ÚS 222/04, č. 138/2004, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky).
13. S podobným prístupom sa možno stretnúť v judikatúre Európskeho súdu pre
ľudské práva vo vzťahu k ochrane práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa
postupne ustálila v tom smere, že predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia môžu byť aj
konania o predbežných opatreniach, v ktorých sa ale nemusia uplatňovať všetky požiadavky
práva na spravodlivé súdne konanie (porov. Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06,
rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009, najmä odsek 86).
14. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je potom také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu, napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
15. Ústavný súd si uvedomuje odlišnosť predošlej právnej úpravy predbežných
opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“)
sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery
účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať
ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej koncepcie
predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí
nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336 ods. 1 CSP môže súd pri
nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť
navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad, že
neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd túto
povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel od
úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení
vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci
samej.
16. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa
v zásade nepovažuje za orgán oprávnený zasahovať do rozhodnutí o neodkladných
opatreniach v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na
charakter konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do
základných práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému
meritórnemu rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
17. Podanie sťažovateľa možno posúdiť ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127
ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 123 a nasl. zákona o ústavnom súde.
18. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie
zákonom ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú
sťažnosť podala oprávnená osoba, strana civilného súdneho procesu v procesnom postavení
žalovaného (§ 122), návrh je prípustný (§ 55), obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 43 a § 123) a sťažovateľ je zastúpený advokátom
(§ 34 ods. 1) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie
pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (§ 124) po
vyčerpaní dostupných právnych prostriedkov (§ 132 ods. 2).
19. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť
sťažovateľa predbežne prerokoval v senáte, primárne skúmajúc, či vo veci nie sú prítomné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
20. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím
okresného súdu, ústavný súd v prvom rade uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
21. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (pozri. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
22. Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu bol prípustný opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.
Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd
túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím
krajského súdu
23. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
základného práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia. Podľa sťažovateľa neboli
splnené zákonné podmienky na obmedzenie jeho vlastníckeho práva, podmienky na
nariadenie neodkladného opatrenia, napadnuté rozhodnutie je svojvoľné pri záveroch
o dispozícii vykonateľnou pohľadávkou žalobkyne voči bratovi sťažovateľa a pri závere
o ohrození vymáhateľnosti tejto pohľadávky sťažovateľom.
24. Ústavný súd zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Poukazuje preto aj na relevantné časti uznesenia okresného súdu.
25. Neodkladné opatrenie nariadené napadnutým rozhodnutím okresného súdu
spočívalo v uložení povinnosti sťažovateľovi nenakladať s konkrétne označenými
nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území Skalica (zastavané plochy
a nádvoria a rodinný dom) v rozsahu akéhokoľvek prevodu vlastníctva na tretiu osobu,
zriadenia záložného práva k nim a zaťaženia inými právami tretích osôb, a to až do
právoplatného skončenia konania vo veci samej. Vo veci samej sa žalobkyňa domáha
určenia, že kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k označeným
nehnuteľnostiam, je voči nej neúčinná. Podľa okresného súdu neprichádzalo do úvahy
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, pretože v tomto prípade žalovaný nie je dlžníkom
žalobkyne. Okresný súd uviedol, že žalobkyňa sleduje dočasnú úpravu pomerov strán počas
konania o odporovateľnosť právneho úkonu. Brat sťažovateľa svojím protiprávnym
konaním čiastočne zmaril uspokojenie veriteľa inej osoby tým, že inak odstránil čo i len
časť majetku dlžníka, spôsobil tak škodu veľkého rozsahu. Žalobkyni tak vznikla škoda
vo výške 956 720,36 €, ktorú si uplatnila proti bratovi sťažovateľa žalobou o náhradu škody
podanou 13. októbra 2017 na okresnom súde. Vec bola postúpená Okresnému súdu Košice
II, kde je vedená pod sp. zn. 45 C 24/2018 a právoplatne nie je skončená. Brat sťažovateľa
kúpnou zmluvou previedol bonitné nehnuteľnosti na sťažovateľa, vklad bol povolený
5. apríla 2019 a v súčasnosti už nedisponuje žiadnym iným majetkom postačujúcim na
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne. Obmedzil tak, ak nie zmaril, možnosť
vymôcť pohľadávku voči nemu.
25.1 Okresný súd preto považoval potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi
stranami za osvedčenú, keďže žalobkyňa osvedčila, že má vymáhateľnú pohľadávku voči
bratovi sťažovateľa v uvedenej výške z titulu náhrady škody v súvislosti
so spáchaním trestného činu. Brat sťažovateľa ako dlžník uskutočnil úkon, ktorým
podstatne sťažil vymožiteľnosť pohľadávky žalobkyne. Žalobkyňa podľa súdu osvedčila, že
by bez neodkladného opatrenia bol ohrozený výkon súdneho rozhodnutia a že zmarenie
tohto výkonu reálne hrozí. Potrebu nariadenia neodkladného opatrenia vnímal okresný súd
aj v povahe konania vo veci samej, keď v prípade úspechu žaloby by bol odporovateľný
právny úkon voči žalobkyni relatívne neúčinný a žalobkyňa by sa ako veriteľ mohla na
základe právoplatného rozsudku domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu
sporného právneho úkonu (nehnuteľností), a nie od sťažovateľa ako povinného v exekúcii.
Právne účinky úspešného odporu sa prejavia voči sťažovateľovi vo forme povinnosti strpieť
vedenie exekúcie (speňaženie) na predmet plnenia z odporovaného právneho úkonu,
ktorého bol účastníkom. Exekúciu by veriteľ mohol viesť proti dlžníkovi (bratovi
sťažovateľa) za rovnakých podmienok, ako keby k prevodu nehnuteľností nedošlo,
s rozdielom, že exekúciou postihnutý majetok patrí osobe, ktorá mala prospech
z odporovaného úkonu. Exekúcia by mohla byť ohrozená, ak by sťažovateľ ešte pred
právoplatným skončením konania vo veci samej previedol sporné nehnuteľnosti na tretiu
osobu a uspokojenie pohľadávky na základe právoplatného rozsudku by tak nebolo možné.
Preto je žiaduce, aby vo vlastníckych vzťahoch k predmetným nehnuteľnostiam nevznikali
zmeny. Nariadením neodkladného opatrenia pominie hrozba zmarenia prípadnej exekúcie,
dôjde k dočasnej stabilizácii pomerov a umožní sa judikovanie súdu vo veci samej.
25.2 Napokon sa okresný súd zaoberal primeranosťou zásahu do práv sťažovateľa.
Došiel k záveru, že nepôjde o nevhodný zásah, pretože neodkladné opatrenie je primerané
rozsahu práva, ktorého súdny výkon je ohrozený (pohľadávka žalobkyne). Preto
obmedzenie práva sťažovateľa od neho možno dôvodne požadovať. Okresný súd vo výroku
vymedzil úkony, ktoré sťažovateľ nesmie v rámci nakladania s nehnuteľnosťami
vykonávať, čím podľa neho nedôjde k obmedzeniu či ohrozeniu práv sťažovateľa
v neprimeranom rozsahu, nebude žiadnym spôsobom obmedzovaný v ich bežnom užívaní,
môže nehnuteľnosti užívať, udržiavať alebo prenajať. Preto považoval okresný súd návrh
žalobkyne za dôvodný a vyhovel mu.
26. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahuje zhrnutie obsahu
napadnutého rozhodnutia okresného súdu z 2. júla 2019 a opísanie podstatných dôvodov
návrhu žalobkyne. Rozsiahlo rekapituluje obsah odvolania sťažovateľa, po ktorom
nasleduje opis vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu. Krajský súd na takomto základe
vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie okresného súdu
považoval vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu za
vecne správne. V celom rozsahu krajský súd prebral zistený skutkový stav o skutočnostiach
rozhodných pre posúdenie nároku žalobkyne a odkázal na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia okresného súdu s poukazom na § 387 ods. 2 CSP. Zdôraznil rámec
rozhodovania o neodkladnom opatrení a predmet konania vo veci samej. Upriamil
pozornosť na tvrdenie žalobkyne, že jej dlžník (brat sťažovateľa) nemá iný majetok,
a v prípade úspechu jeho žaloby o náhradu škody bude exekúcia ohrozená. Sťažovateľ toto
tvrdenie v odvolaní nespochybnil, preto ohrozenie exekúcie bolo relevantným dôvodom na
nariadenie neodkladného opatrenia.
26.1 Krajský súd nesúhlasil s názorom sťažovateľa, že žalobkyňa nedisponuje
vymáhateľnou pohľadávkou. Existencia trestného rozkazu, v ktorom je konštatované, že
žalobkyni bola spôsobená škoda (aj keď v spornom rozsahu) konkrétnou osobou
a špecifikovaným spôsobom (k čomu sa dlžník priznal, pretože uzavrel dohodu o vine
a treste), ďalej odkaz poškodenej žalobkyne na občianskoprávne konanie, pri súčasne
podanej žalobe žalobkyne o náhradu škody voči tomu, kto mal škodu spôsobiť na základe
rovnakých skutočností, ako je uvádzané v trestnom konaní, sú dôvodom na záver
o existencii vymáhateľnej pohľadávky. Následne sú dôvodom aj na nariadenie
neodkladného opatrenia, zakazujúceho sťažovateľovi disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré
sú predmetom odporovaného úkonu. Je to tak aj z dôvodu hospodárnosti konania, pretože
v prípade prevodu nehnuteľností sťažovateľom na tretiu osobu by táto vstúpila do jeho práv
a povinností a z hľadiska procesného by došlo k predlžovaniu sporu a vzniku právnej
neistoty viacerých osôb. Ak sťažovateľ nemienil nakladať s nehnuteľnosťami spôsobom
uvedeným vo vydanom neodkladnom opatrení, ako tvrdí v odvolaní, nemôže mu toto
dočasné neodkladné opatrenie prekážať. Zriadené záložné právo banky na nehnuteľnosti
podľa krajského súdu neznamená nemožnosť vydať neodkladné opatrenie s uloženým
zákazom disponovať nimi a žiadny právny predpis v tomto smere neobmedzuje predmet
neodkladného opatrenia. S ohľadom na zákonom obmedzenú dobu na podanie odporovacej
žaloby a na možnosť dlhšieho trvania konania o náhradu škody bolo dôvodným podať
odporovaciu žalobu, pričom voľba ďalšieho postupu je na okresnom súde. Ostatné námietky
sťažovateľa (či je podaná žaloba o náhradu škody na základe rozhodujúcich skutočností
rovnakých, ako je uvedené v trestnom rozsudku, alebo ide o iný nárok, premlčanie a pod.)
krajský súd vyhradil pre konanie vo veci samej vzhľadom na potrebu vykonať dokazovanie,
na ktoré v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nie je časový priestor.
26.2 Na základe tvrdení a listinných dôkazov žalobkyne bolo možné dospieť
k záveru o existencii naliehavej potreby dočasne upraviť vzťahy medzi účastníkmi uložením
zákazu sťažovateľovi disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom odporovacieho
úkonu, uvedeným spôsobom, preto krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného
III.3 Vlastné posúdenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru
27. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené. Jeho právne závery
vychádzajú z okolností prípadu. Odôvodnenie je primerané tomu, že ide o rozhodnutie
predbežnej povahy o neodkladnom opatrení a nemožno ho prima facie považovať ani za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
27.1 Priamo z neho vyplýva, že odvolanie sťažovateľa nebolo opodstatnené. Hoci sa
krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného
súdu, jasne sa vyjadril aj k správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu
a vysporiadal sa so všetkými podstatnými tvrdeniami v odvolaní sťažovateľa. Hlavné
odvolacie námietky sa týkali neexistencie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne voči bratovi
sťažovateľa a existencie stavu ohrozenia exekúcie. Na tieto námietky krajský súd jasne
odpovedal poukázaním na trestné konanie týkajúce sa brata sťažovateľa a podanú žalobu
o náhradu škody, resp. poukázaním na nespochybnené tvrdenie žalobkyne, že jej dlžník
(brat sťažovateľa) nemá iný majetok. Odpovedal aj na námietky spočívajúce v nesprávnom
označení konania o náhradu škody vedeného na Okresnom súde Košice II, ako aj na
námietku existencie záložného práva na nehnuteľnosti. V detailoch ústavný súd odkazuje
sťažovateľa na príslušnú časť odôvodnení napadnutých rozhodnutí.
28. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť konkrétne úvahy, ktoré
súd viedli ku konkrétnemu právnemu záveru a ktoré sú založené na skutkovom základe,
ktorý mal krajský súd osvedčený postupom nevykazujúcim zjavnú protiústavnosť alebo
arbitrárnosť. Napadnuté uznesenie bolo výsledkom procesného postupu, ktorý bol zákonný
a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania všeobecných
súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenie všeobecného súdu
spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu (porov. III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07) a ktorý by oprávňoval
ústavný súd zasiahnuť do napadnutého rozhodnutia krajského súdu o neodkladnom
opatrení.
29. Premietnutím opísaných východísk na vec sťažovateľa je potrebné upozorniť aj
na ďalší zásadný aspekt veci, a to ten, že krajský súd nerozhodol s konečnou platnosťou
o úprave právnych vzťahov, ktoré sú predmetom sporu medzi žalobkyňou a sťažovateľom.
Vo veci samej je na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 5/2019 vedený spor o odporovacej
žalobe. Podľa zistenia ústavného súdu bolo konanie prerušené uznesením z 25. júna 2020
z dôvodu prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 13 C 75/2018 do jeho právoplatného skončenia. Pokiaľ vo veci samej doteraz
v konaní na okresnom súde nebolo rozhodnuté, môže sťažovateľ stále svoje námietky (či je
podaná žaloba o náhradu škody na základe rozhodujúcich skutočností rovnakých, ako je
uvedené v trestnom rozsudku, alebo ide o iný nárok, premlčanie a pod.), ale aj námietky
týkajúce sa samotnej vymáhateľnosti pohľadávky prednášať pred súdom.
30. Sťažovateľ svojou argumentáciou o vymáhateľnosti pohľadávky v tejto fáze
konania predbieha rozhodnutie vo veci samej, kde bude v konečnom dôsledku rozhodnuté
o tom, či ide o vymáhateľnú pohľadávku (čo je jeden z predpokladov úspešnosti
odporovacej žaloby). Pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení však nie je automaticky
možné prebrať predpoklady dané hmotným právom pre odporovaciu žalobu a použiť ich
ako podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. Neodkladné opatrenie je upravené
v Civilnom sporovom poriadku, kde má rámcovo vymedzené podmienky, splnenie ktorých
je vyžadované pre jeho nariadenie.
31. Pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení navrhovanom v priebehu sporu vo veci
samej o odporovacej žalobe žalobkyne sa preto nemusel okresný súd a následne ani krajský
súd riadiť sťažovateľom predloženým výkladom pojmu vymáhateľná pohľadávka v zmysle
vykonateľná pohľadávka, súdom právoplatne prisúdená. Ak použili všeobecné súdy
zákonný pojem vymáhateľná pohľadávka (jeho výklad bol predmetom uznesenia sp. zn.
PL. ÚS 39/2015), vo významovom zmysle žalovateľná pohľadávka, mohli si to ako súdy
v tejto fáze konania o neodkladnom opatrení dovoliť a tento ich záver nemožno označiť za
svojvoľný. Z celkového kontextu je zrejmé, že skutočne je vedené súvisiace konanie na
Okresnom súde Košice II o náhradu škody voči bratovi sťažovateľa. V tomto zmysle
žalobkyňa vymáhateľnú pohľadávku voči bratovi sťažovateľa má.
32. Tento právny názor krajského súdu (aj okresného súdu) vyslovený v procesnom
štádiu konania o neodkladnom opatrení neznamená, že okresný súd ním bude vo veci samej
viazaný (nejde o prejudikovanie konečného rozhodnutia). Posúdenie toho, či daný právny
úkon je alebo nie je odporovateľný (v jeho rámci aj posúdenie otázky vymáhateľnosti
pohľadávky), je totiž predmetom konania vo veci samej, a nie konania o nariadenie
neodkladného opatrenia, ktorého účelom je v danej veci iba zabezpečenie budúceho výkonu
exekučného titulu v prospech žalobkyne do ukončenia konania vo veci samej.
Sťažovateľovi tak zostávajú zachované všetky jeho procesné práva a vydané neodkladné
opatrenie na tom nič nemení.
33. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v nadväznosti na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným
spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy neodkladného
opatrenia, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Ustálená
rozhodovacia prax ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého základné právo na súdnu
ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, IV. ÚS 340/04, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08, I. ÚS 204/2010).
34. Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd v tejto časti odmietol
ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo
ani potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľom označených práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
35. Sťažovateľ namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu odôvodňoval porušením ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd uvádza, že keďže namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nezistil, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto zostávajúcej časti zjavne
neopodstatnená.
36. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu pri
predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol pre
jej zjavnú neopodstatnenosť.
37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu