Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 547/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a

Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou

kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s. r. o., Kmeťova 24, Košice, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Martin Puchalla, PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 20

a , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Skalica č. k. -128 z 2. júla 2019

a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -194 z 18. novembra 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), práva pokojne

užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -128 z 2. júla 2019 a uznesením

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -194

z 18. novembra 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ s dodatkom označujúcim príslušný

súd).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že okresný súd v základnom konaní

o odporovacej žalobe žalobkyne (spoločnosť .) napadnutým rozhodnutím

nariadil neodkladné opatrenie. Tým obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa ako žalovaného

k špecifikovaným nehnuteľnostiam (rodinný dom, zastavané plochy a pozemky),

nadobudnutým sťažovateľom v auguste 2018 kúpnou zmluvou od svojho brata

, ktorý bol v máji 2016 odsúdený za poškodzovanie veriteľa

(žalobkyne ako navrhovateľa neodkladného opatrenia). Žalobkyňa má mať údajne

vymáhateľnú pohľadávku proti bratovi sťažovateľa, o ktorú sa vedie spor na Okresnom súde

Košice II.

3. Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím z 18. novembra 2019 potvrdil napadnuté rozhodnutie

okresného súdu.

4. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na obmedzenie svojho vlastníckeho práva, najmä

z neho vyplývajúceho oprávnenia disponovať s majetkom, ako aj na obmedzenie práva

pokojne a bez rušenia užívať svoj majetok. Z nesplnenia predpokladov na nariadenie

neodkladného opatrenia sťažovateľ vyvodzuje neprípustnosť obmedzenia týchto práv

neodkladným opatrením. Nenastala podľa neho žiadna z podrobností a podmienok

predpísaných zákonom na obmedzenie práva vlastniť majetok. Nesprával sa tak, že by jeho

konanie aspoň osvedčovalo výnimočnosť, okamžitú potrebu, nevyhnutnú potrebu, obavu

z výkonu jeho vlastníckeho práva v smere jeho zneužitia na úkor tretieho subjektu

(žalobkyne). Podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia nie je ani krajským súdom

uvedená „hospodárnosť konania“, „predĺženie sporu“ či „právna neistota“, teda špekulatívne

a neosvedčené úvahy krajského súdu o tom, k čomu by došlo, ak by sťažovateľ previedol

majetok.

4.1 O neprípustnosti obmedzenia vlastníckeho práva a jeho ústavnej neudržateľnosti

svedčí veta z odôvodnenia: „Ak žalovaný v odvolaní tvrdí, že vôbec nemienil

s nehnuteľnosťou disponovať spôsobom, ako sa vo vydanom neodkladnom opatrení uvádza,

potom mu nemôže vydané neodkladné opatrenie prekážať.“. Týmto krajský súd v podstate

uviedol, že možnosť obmedzenia či úplného potlačenia základného práva a slobody je

prípustná a legitímna vždy a bez ohľadu na zákonné predpoklady a podmienky obmedzenia

dotknutých základných práv a slobôd. Aplikačný princíp krajského súdu, podľa ktorého „ak

nemáš čo skrývať, prečo sa sťažuješ“, je absolútnym prelomením podstaty, účelu a zmyslu

rešpektovania a právneho zakotvenia základných práv a slobôd (a limitov ich reštrikcií,

ktoré môžu byť iba výnimočné), ako aj príkazu adresovaného súdom v

a povinnosti súdov vykladať zákony v súlade s podľa . Možnosť

obmedzenia základných práv a slobôd spája a medzinárodné dohovory s naplnením

konkrétnych exaktných podmienok uvedených vo všeobecne záväzných právnych

predpisoch, a nie s otázkou, či to dotknutému subjektu „vadí“, „prekáža“ alebo či „niečo

skrýva“. Zovšeobecnenie zmýšľania krajského súdu by viedlo k potlačeniu celého radu

základných práv a slobôd.

5. Namietané porušenie práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces sťažovateľ

odôvodnil svojvôľou všeobecných súdov pri usúdení a vyvodení záveru, že žalobkyňa

disponuje vykonateľnou pohľadávkou voči jeho bratovi. Spornú pohľadávku si žalobkyňa

uplatnila v osobitnom konaní pred Okresným súdom Košice II a nie je ju možné za

žiadnych okolností nútene vymôcť. Svojvoľne ďalej bez náležitého odôvodnenia ustálili, že

sťažovateľ ohrozuje vymáhateľnosť takejto pohľadávky, resp. že vymoženie pohľadávky

ohroziť môže, a to bez poukázania aspoň na osvedčenie akéhokoľvek faktického úkonu

sťažovateľa, aspoň hypoteticky smerujúceho k ohrozeniu zatiaľ ani len prvostupňovo

neprejednanej, nezistenej a nepriznanej pohľadávky žalobkyne voči bratovi sťažovateľa.

To všetko za konštatovania, „že prečo sťažovateľovi obmedzenie vlastníckeho práva

prekáža, keď nemal v úmysle spôsobom popísaným v neodkladnom opatrení majetkom

disponovať“. Nariadené neodkladné opatrenie poškodzuje sťažovateľa aj v očiach banky,

v prospech ktorej sú nehnuteľnosti založené. Napadnuté rozhodnutia sú preto svojvoľné, bez

skutkového základu a bez väzby na konkrétne (obávané, ohrozujúce, faktické) správanie

sťažovateľa, pokiaľ ide o pokojné užívanie nehnuteľnosti, bez skutočného naplnenia

zákonných predpokladov nariadenia neodkladného opatrenia a nespĺňajú požiadavku na

kvalitu súdnych rozhodnutí podľa obsahu označených práv.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti nálezom rozhodol, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského

súdu boli porušené základné práva sťažovateľa (uvedené v bode 1), aby zrušil napadnuté

rozhodnutia a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, a napokon aby priznal

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je povinný uhradiť okresný súd.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

8.1 Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

II.1 Východiská rozhodovania ústavného súdu

10. Pokiaľ ide o ústavnoprávny prieskum rozhodnutí všeobecných súdov

o neodkladných opatreniach (podobne ako pri rozhodnutiach o predbežných opatreniach za

prechádzajúcej procesnoprávnej úpravy), poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu

rozhodovaciu činnosť.

11. V recentných rozhodnutiach (napr. sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ) ústavný súd mutatis mutandis uviedol, že

rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa . Posúdenie podmienok na

nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o neodkladných

opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu. To znamená, že takéto

rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia

právneho názoru všeobecného súdu. Ďalej rozhodnutie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia musí mať rovnako ako iné rozhodnutia predovšetkým zákonný

podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí

byť primeraným spôsobom odôvodnené. Všeobecný súd pri rozhodovaní o neodkladných

opatreniach je povinný poskytnúť ochranu nielen tomu, kto sa vydania takého opatrenia

domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje (m. m.

).

12. Rovnako však ústavný súd akceptuje určité zníženie nárokov na dostatočnosť

zistenia skutkového stavu a obsiahlosť právnej argumentácie pri rozhodovaní o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia, čo je odôvodnené potrebou rýchleho rozhodnutia o nich

na účely účinnej dočasnej úpravy pomerov (porov. rozhodnutie , č. 52/2005,

Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ňom citovanú

prejudikatúru). Ústavný súd tak v zásade pripúšťa obsahový prieskum rozhodnutí

o predbežných opatreniach len z hľadiska ich zjavnej protiústavnosti a arbitrárnosti (porov.

, č. 138/2004, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky).

13. S podobným prístupom sa možno stretnúť v judikatúre Európskeho súdu pre

ľudské práva vo vzťahu k ochrane práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá sa

postupne ustálila v tom smere, že predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia môžu byť aj

konania o predbežných opatreniach, v ktorých sa ale nemusia uplatňovať všetky požiadavky

práva na spravodlivé súdne konanie (porov. Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06,

rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009, najmä odsek 86).

14. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je potom také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu, napr. v konaní o veci samej (porov. , ).

15. Ústavný súd si uvedomuje odlišnosť predošlej právnej úpravy predbežných

opatrení a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne upraviť pomery

účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo eliminovať

ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej koncepcie

predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí

nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa môže súd pri

nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť

navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad, že

neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd túto

povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej ( ), na rozdiel od

úpravy podľa , pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení

vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci

samej.

16. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa

v zásade nepovažuje za orgán oprávnený zasahovať do rozhodnutí o neodkladných

opatreniach v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na

charakter konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do

základných práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému

meritórnemu rozhodnutiu (porov. m. m. ).

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

17. Podanie sťažovateľa možno posúdiť ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127

v spojení s a a nasl. .

18. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie

zákonom ustanovených podmienok konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú

sťažnosť podala oprávnená osoba, strana civilného súdneho procesu v procesnom postavení

žalovaného (§ 122), návrh je prípustný (§ 55), obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané ( a ) a sťažovateľ je zastúpený advokátom

(§ 34 ods. 1) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného na zastupovanie

pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (§ 124) po

vyčerpaní dostupných právnych prostriedkov (§ 132 ods. 2).

19. Ústavný súd podľa ústavnú sťažnosť

sťažovateľa predbežne prerokoval v senáte, primárne skúmajúc, či vo veci nie sú prítomné

dôvody na jej odmietnutie podľa .

III.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

20. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím

okresného súdu, ústavný súd v prvom rade uvádza, že z vyplýva, že

systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (pozri. , ).

22. Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu bol prípustný opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.

Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Preto ústavný súd

túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým rozhodnutím

krajského súdu

23. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa a a práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia. Podľa sťažovateľa neboli

splnené zákonné podmienky na obmedzenie jeho vlastníckeho práva, podmienky na

nariadenie neodkladného opatrenia, napadnuté rozhodnutie je svojvoľné pri záveroch

o dispozícii vykonateľnou pohľadávkou žalobkyne voči bratovi sťažovateľa a pri závere

o ohrození vymáhateľnosti tejto pohľadávky sťažovateľom.

24. Ústavný súd zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Poukazuje preto aj na relevantné časti uznesenia okresného súdu.

25. Neodkladné opatrenie nariadené napadnutým rozhodnutím okresného súdu

spočívalo v uložení povinnosti sťažovateľovi nenakladať s konkrétne označenými

nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v katastrálnom území Skalica (zastavané plochy

a nádvoria a rodinný dom) v rozsahu akéhokoľvek prevodu vlastníctva na tretiu osobu,

zriadenia záložného práva k nim a zaťaženia inými právami tretích osôb, a to až do

právoplatného skončenia konania vo veci samej. Vo veci samej sa žalobkyňa domáha

určenia, že kúpna zmluva, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k označeným

nehnuteľnostiam, je voči nej neúčinná. Podľa okresného súdu neprichádzalo do úvahy

nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, pretože v tomto prípade žalovaný nie je dlžníkom

žalobkyne. Okresný súd uviedol, že žalobkyňa sleduje dočasnú úpravu pomerov strán počas

konania o odporovateľnosť právneho úkonu. Brat sťažovateľa svojím protiprávnym

konaním čiastočne zmaril uspokojenie veriteľa inej osoby tým, že inak odstránil čo i len

časť majetku dlžníka, spôsobil tak škodu veľkého rozsahu. Žalobkyni tak vznikla škoda

vo výške 956 720,36 €, ktorú si uplatnila proti bratovi sťažovateľa žalobou o náhradu škody

podanou 13. októbra 2017 na okresnom súde. Vec bola postúpená Okresnému súdu Košice

II, kde je vedená pod sp. zn. a právoplatne nie je skončená. Brat sťažovateľa

kúpnou zmluvou previedol bonitné nehnuteľnosti na sťažovateľa, vklad bol povolený

5. apríla 2019 a v súčasnosti už nedisponuje žiadnym iným majetkom postačujúcim na

uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne. Obmedzil tak, ak nie zmaril, možnosť

vymôcť pohľadávku voči nemu.

25.1 Okresný súd preto považoval potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi

stranami za osvedčenú, keďže žalobkyňa osvedčila, že má vymáhateľnú pohľadávku voči

bratovi sťažovateľa v uvedenej výške z titulu náhrady škody v súvislosti

so spáchaním trestného činu. Brat sťažovateľa ako dlžník uskutočnil úkon, ktorým

podstatne sťažil vymožiteľnosť pohľadávky žalobkyne. Žalobkyňa podľa súdu osvedčila, že

by bez neodkladného opatrenia bol ohrozený výkon súdneho rozhodnutia a že zmarenie

tohto výkonu reálne hrozí. Potrebu nariadenia neodkladného opatrenia vnímal okresný súd

aj v povahe konania vo veci samej, keď v prípade úspechu žaloby by bol odporovateľný

právny úkon voči žalobkyni relatívne neúčinný a žalobkyňa by sa ako veriteľ mohla na

základe právoplatného rozsudku domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu

sporného právneho úkonu (nehnuteľností), a nie od sťažovateľa ako povinného v exekúcii.

Právne účinky úspešného odporu sa prejavia voči sťažovateľovi vo forme povinnosti strpieť

vedenie exekúcie (speňaženie) na predmet plnenia z odporovaného právneho úkonu,

ktorého bol účastníkom. Exekúciu by veriteľ mohol viesť proti dlžníkovi (bratovi

sťažovateľa) za rovnakých podmienok, ako keby k prevodu nehnuteľností nedošlo,

s rozdielom, že exekúciou postihnutý majetok patrí osobe, ktorá mala prospech

z odporovaného úkonu. Exekúcia by mohla byť ohrozená, ak by sťažovateľ ešte pred

právoplatným skončením konania vo veci samej previedol sporné nehnuteľnosti na tretiu

osobu a uspokojenie pohľadávky na základe právoplatného rozsudku by tak nebolo možné.

Preto je žiaduce, aby vo vlastníckych vzťahoch k predmetným nehnuteľnostiam nevznikali

zmeny. Nariadením neodkladného opatrenia pominie hrozba zmarenia prípadnej exekúcie,

dôjde k dočasnej stabilizácii pomerov a umožní sa judikovanie súdu vo veci samej.

25.2 Napokon sa okresný súd zaoberal primeranosťou zásahu do práv sťažovateľa.

Došiel k záveru, že nepôjde o nevhodný zásah, pretože neodkladné opatrenie je primerané

rozsahu práva, ktorého súdny výkon je ohrozený (pohľadávka žalobkyne). Preto

obmedzenie práva sťažovateľa od neho možno dôvodne požadovať. Okresný súd vo výroku

vymedzil úkony, ktoré sťažovateľ nesmie v rámci nakladania s nehnuteľnosťami

vykonávať, čím podľa neho nedôjde k obmedzeniu či ohrozeniu práv sťažovateľa

v neprimeranom rozsahu, nebude žiadnym spôsobom obmedzovaný v ich bežnom užívaní,

môže nehnuteľnosti užívať, udržiavať alebo prenajať. Preto považoval okresný súd návrh

žalobkyne za dôvodný a vyhovel mu.

26. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahuje zhrnutie obsahu

napadnutého rozhodnutia okresného súdu z 2. júla 2019 a opísanie podstatných dôvodov

návrhu žalobkyne. Rozsiahlo rekapituluje obsah odvolania sťažovateľa, po ktorom

nasleduje opis vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu. Krajský súd na takomto základe

vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie okresného súdu

považoval vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu za

vecne správne. V celom rozsahu krajský súd prebral zistený skutkový stav o skutočnostiach

rozhodných pre posúdenie nároku žalobkyne a odkázal na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia okresného súdu s poukazom na . Zdôraznil rámec

rozhodovania o neodkladnom opatrení a predmet konania vo veci samej. Upriamil

pozornosť na tvrdenie žalobkyne, že jej dlžník (brat sťažovateľa) nemá iný majetok,

a v prípade úspechu jeho žaloby o náhradu škody bude exekúcia ohrozená. Sťažovateľ toto

tvrdenie v odvolaní nespochybnil, preto ohrozenie exekúcie bolo relevantným dôvodom na

nariadenie neodkladného opatrenia.

26.1 Krajský súd nesúhlasil s názorom sťažovateľa, že žalobkyňa nedisponuje

vymáhateľnou pohľadávkou. Existencia trestného rozkazu, v ktorom je konštatované, že

žalobkyni bola spôsobená škoda (aj keď v spornom rozsahu) konkrétnou osobou

a špecifikovaným spôsobom (k čomu sa dlžník priznal, pretože uzavrel dohodu o vine

a treste), ďalej odkaz poškodenej žalobkyne na občianskoprávne konanie, pri súčasne

podanej žalobe žalobkyne o náhradu škody voči tomu, kto mal škodu spôsobiť na základe

rovnakých skutočností, ako je uvádzané v trestnom konaní, sú dôvodom na záver

o existencii vymáhateľnej pohľadávky. Následne sú dôvodom aj na nariadenie

neodkladného opatrenia, zakazujúceho sťažovateľovi disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré

sú predmetom odporovaného úkonu. Je to tak aj z dôvodu hospodárnosti konania, pretože

v prípade prevodu nehnuteľností sťažovateľom na tretiu osobu by táto vstúpila do jeho práv

a povinností a z hľadiska procesného by došlo k predlžovaniu sporu a vzniku právnej

neistoty viacerých osôb. Ak sťažovateľ nemienil nakladať s nehnuteľnosťami spôsobom

uvedeným vo vydanom neodkladnom opatrení, ako tvrdí v odvolaní, nemôže mu toto

dočasné neodkladné opatrenie prekážať. Zriadené záložné právo banky na nehnuteľnosti

podľa krajského súdu neznamená nemožnosť vydať neodkladné opatrenie s uloženým

zákazom disponovať nimi a žiadny právny predpis v tomto smere neobmedzuje predmet

neodkladného opatrenia. S ohľadom na zákonom obmedzenú dobu na podanie odporovacej

žaloby a na možnosť dlhšieho trvania konania o náhradu škody bolo dôvodným podať

odporovaciu žalobu, pričom voľba ďalšieho postupu je na okresnom súde. Ostatné námietky

sťažovateľa (či je podaná žaloba o náhradu škody na základe rozhodujúcich skutočností

rovnakých, ako je uvedené v trestnom rozsudku, alebo ide o iný nárok, premlčanie a pod.)

krajský súd vyhradil pre konanie vo veci samej vzhľadom na potrebu vykonať dokazovanie,

na ktoré v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nie je časový priestor.

26.2 Na základe tvrdení a listinných dôkazov žalobkyne bolo možné dospieť

k záveru o existencii naliehavej potreby dočasne upraviť vzťahy medzi účastníkmi uložením

zákazu sťažovateľovi disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom odporovacieho

úkonu, uvedeným spôsobom, preto krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného

súdu podľa .

III.3 Vlastné posúdenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu

a čl. 6 ods. 1 dohovoru

27. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené. Jeho právne závery

vychádzajú z okolností prípadu. Odôvodnenie je primerané tomu, že ide o rozhodnutie

predbežnej povahy o neodkladnom opatrení a nemožno ho prima facie považovať ani za

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

27.1 Priamo z neho vyplýva, že odvolanie sťažovateľa nebolo opodstatnené. Hoci sa

krajský súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného

súdu, jasne sa vyjadril aj k správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu

a vysporiadal sa so všetkými podstatnými tvrdeniami v odvolaní sťažovateľa. Hlavné

odvolacie námietky sa týkali neexistencie vymáhateľnej pohľadávky žalobkyne voči bratovi

sťažovateľa a existencie stavu ohrozenia exekúcie. Na tieto námietky krajský súd jasne

odpovedal poukázaním na trestné konanie týkajúce sa brata sťažovateľa a podanú žalobu

o náhradu škody, resp. poukázaním na nespochybnené tvrdenie žalobkyne, že jej dlžník

(brat sťažovateľa) nemá iný majetok. Odpovedal aj na námietky spočívajúce v nesprávnom

označení konania o náhradu škody vedeného na Okresnom súde Košice II, ako aj na

námietku existencie záložného práva na nehnuteľnosti. V detailoch ústavný súd odkazuje

sťažovateľa na príslušnú časť odôvodnení napadnutých rozhodnutí.

28. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť konkrétne úvahy, ktoré

súd viedli ku konkrétnemu právnemu záveru a ktoré sú založené na skutkovom základe,

ktorý mal krajský súd osvedčený postupom nevykazujúcim zjavnú protiústavnosť alebo

arbitrárnosť. Napadnuté uznesenie bolo výsledkom procesného postupu, ktorý bol zákonný

a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania všeobecných

súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenie všeobecného súdu

spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu (porov. , ) a ktorý by oprávňoval

ústavný súd zasiahnuť do napadnutého rozhodnutia krajského súdu o neodkladnom

opatrení.

29. Premietnutím opísaných východísk na vec sťažovateľa je potrebné upozorniť aj

na ďalší zásadný aspekt veci, a to ten, že krajský súd nerozhodol s konečnou platnosťou

o úprave právnych vzťahov, ktoré sú predmetom sporu medzi žalobkyňou a sťažovateľom.

Vo veci samej je na okresnom súde pod sp. zn. vedený spor o odporovacej

žalobe. Podľa zistenia ústavného súdu bolo konanie prerušené uznesením z 25. júna 2020

z dôvodu prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného na Okresnom súde Košice II

pod sp. zn. do jeho právoplatného skončenia. Pokiaľ vo veci samej doteraz

v konaní na okresnom súde nebolo rozhodnuté, môže sťažovateľ stále svoje námietky (či je

podaná žaloba o náhradu škody na základe rozhodujúcich skutočností rovnakých, ako je

uvedené v trestnom rozsudku, alebo ide o iný nárok, premlčanie a pod.), ale aj námietky

týkajúce sa samotnej vymáhateľnosti pohľadávky prednášať pred súdom.

30. Sťažovateľ svojou argumentáciou o vymáhateľnosti pohľadávky v tejto fáze

konania predbieha rozhodnutie vo veci samej, kde bude v konečnom dôsledku rozhodnuté

o tom, či ide o vymáhateľnú pohľadávku (čo je jeden z predpokladov úspešnosti

odporovacej žaloby). Pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení však nie je automaticky

možné prebrať predpoklady dané hmotným právom pre odporovaciu žalobu a použiť ich

ako podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia. Neodkladné opatrenie je upravené

v , kde má rámcovo vymedzené podmienky, splnenie ktorých

je vyžadované pre jeho nariadenie.

31. Pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení navrhovanom v priebehu sporu vo veci

samej o odporovacej žalobe žalobkyne sa preto nemusel okresný súd a následne ani krajský

súd riadiť sťažovateľom predloženým výkladom pojmu vymáhateľná pohľadávka v zmysle

vykonateľná pohľadávka, súdom právoplatne prisúdená. Ak použili všeobecné súdy

zákonný pojem vymáhateľná pohľadávka (jeho výklad bol predmetom uznesenia sp. zn.

), vo významovom zmysle žalovateľná pohľadávka, mohli si to ako súdy

v tejto fáze konania o neodkladnom opatrení dovoliť a tento ich záver nemožno označiť za

svojvoľný. Z celkového kontextu je zrejmé, že skutočne je vedené súvisiace konanie na

Okresnom súde Košice II o náhradu škody voči bratovi sťažovateľa. V tomto zmysle

žalobkyňa vymáhateľnú pohľadávku voči bratovi sťažovateľa má.

32. Tento právny názor krajského súdu (aj okresného súdu) vyslovený v procesnom

štádiu konania o neodkladnom opatrení neznamená, že okresný súd ním bude vo veci samej

viazaný (nejde o prejudikovanie konečného rozhodnutia). Posúdenie toho, či daný právny

úkon je alebo nie je odporovateľný (v jeho rámci aj posúdenie otázky vymáhateľnosti

pohľadávky), je totiž predmetom konania vo veci samej, a nie konania o nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorého účelom je v danej veci iba zabezpečenie budúceho výkonu

exekučného titulu v prospech žalobkyne do ukončenia konania vo veci samej.

Sťažovateľovi tak zostávajú zachované všetky jeho procesné práva a vydané neodkladné

opatrenie na tom nič nemení.

33. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v nadväznosti na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy neodkladného

opatrenia, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Ustálená

rozhodovacia prax ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého základné právo na súdnu

ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (,

, , , , , ).

34. Vzhľadom na predložené východiská a závery ústavný súd v tejto časti odmietol

ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnenú, keďže ani po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo

ani potenciálne možné dospieť k názoru o porušení sťažovateľom označených práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

35. Sťažovateľ namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , ako aj práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového

protokolu odôvodňoval porušením ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46

ods. 1 , ako aj z dohovoru. Ústavný súd uvádza, že keďže namietané

porušenie základného práva podľa , resp. aj práva podľa

dohovoru nezistil, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto zostávajúcej časti zjavne

neopodstatnená.

36. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu pri

predbežnom prerokovaní podľa odmietol pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu