Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 503/2020
PDF · 188.65 KB
No categories available
II. ÚS 503/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8,
Michalovce, v mene ktorej koná JUDr. Peter Szárszoi, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného
súdu Trebišov č. k. 14 C 48/2012-481 z 13. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu
Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 48/2012-481 z 13. júla 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh
na vydanie platobného rozkazu, predmetom ktorého bolo zaplatenie škody (16 833,66 €)
spôsobenej trestným činom. Okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 14 Ro 16/2012
z 31. januára 2012 (ďalej len „platobný rozkaz“). Proti platobnému rozkazu podal žalovaný
odpor.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti upriamil pozornosť na postup okresného súdu, keď
boli nariadené pojednávania na okolnosti týkajúce sa jeho priznania nároku na oslobodenie
od súdnych poplatkov, na ustanovenie jednotlivých znalcov a tiež na skutočnosť, že ústavný
súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 169/2019 z 13. februára 2020 vyslovil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd rozhodol na návrh žalobcu (sťažovateľa, pozn.) rozsudkom
pre zmeškanie č. k. 14 C 48/2012-466 z 18. júna 2020 (ďalej len „rozsudok
pre zmeškanie“). Z ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že okresný súd rozhodol
napadnutým uznesením o zrušení rozsudku pre zmeškanie na podklade návrhu na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie doručeného okresnému súdu právnou zástupkyňou žalovaného
3. júla 2020. Dôvodom neúčasti právnej zástupkyne žalovaného na pojednávaní mal byť
akútny zhoršený zdravotný stav vyplývajúci z bolesti zubov. Právna zástupkyňa neúčasť
na pojednávaní ospravedlnila elektronicky v deň pojednávania až vo večerných hodinách
a predložila lekársku správu z ošetrenia, avšak bez uvedeného času ošetrenia.
4. Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením bolo „porušené jeho právo
na prístup k súdu, čím bolo porušené jeho základné právo na spravodlivý proces.“.
Sťažovateľ porušenie práv vníma v tom, že okresný súd «nesprávne vyložil slovné
spojenie „ospravedlniteľný dôvod“, ktorý používa § 277 ods. 2 CSP, uznesenie riadne
neodôvodnil...». Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vyslovil aj názor o účelovom konaní
zo strany právnej zástupkyne žalovaného, cieľom ktorého malo byť zvrátenie nepriaznivého
rozhodnutia. Zároveň sťažovateľ prezentoval kritiku okresného súdu v tom, že
k vyhodnoteniu okolností a dôvodov ospravedlnenia pristúpil jednostranne bez toho, aby dal
sťažovateľovi možnosť sa k nim vyjadriť.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa...na prístup k súdu a právo na spravodlivý súdny proces
zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom
pod sp. zn.:14C/48/2012, vydaním uznesenia sp. zn. 14C/48/2012-481 zo dňa 13.07.2020,
ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 18.06.2020,
č. k. 14C/48/2012-466, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky týmto zrušuje uznesenie Okresného súdu
Trebišov sp. zn. 14C/48/2012-481 zo dňa 13.07.2020, a vracia mu vec na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Trebišov je povinný uhradiť...trovy právneho zastúpenia“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 277 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak žalovaný
z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok pre zmeškanie, súd na návrh žalovaného tento rozsudok uznesením zruší a nariadi
nové pojednávanie.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci
ústavným súdom
13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie o porušení základného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým okresný súd zrušil rozsudok pre zmeškanie.
Sťažovateľ porušenie práv vníma predovšetkým vo vyhodnotení dôvodu ospravedlnenia
právnej zástupkyne žalovaného, ako aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého
uznesenia.
14. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
15. Osobitosť prerokúvanej veci spočíva v tom, že predmetom ústavnej sťažnosti je
zrušujúce (teda nemeritórne) rozhodnutie okresného súdu, čo znamená, že súdne konanie
pred všeobecným súdom ďalej pokračuje. Ústavný súd pritom v konaniach o ústavnej
sťažnosti zásadne preskúmava len také právoplatné rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci
samej skončilo. V konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti
ešte stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010,
16. Ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto
zásady. Išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením celého konania vo veci
samej bolo ústavnou sťažnosťou napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba
určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie, ktoré je spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd sťažovateľa garantovaných ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou, ako aj, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium
konania a nebude môcť byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento
negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
17. Článok 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo domáhať sa ochrany svojho
práva zákonom ustanoveným postupom pred súdom alebo iným orgánom. Obsahom tohto
práva je právo účastníka, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej a účinnej právnej
normy majúcej svoj základ v právnom poriadku Slovenskej republiky. Konajúci súd preto
podľa skoršej judikatúry ústavného súdu poruší základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1
ústavy vždy vtedy, keď postupuje v rozpore so zákonom upravujúcim konanie pred ním
(I. ÚS 26/94).
18. Svojvôľa (arbitrárnosť) sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách: ako
procesná svojvôľa, teda hrubé alebo opakované porušenie zásadných ustanovení právnych
predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, alebo ako hmotnoprávna (meritórna)
svojvôľa, teda extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi
orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné
všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012).
Pojem svojvôle, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje ústavný súd, súvisí s rozsahom
prieskumnej pôsobnosti ústavného súdu vo vzťahu k právnym (a ku skutkovým) záverom
iných orgánov verejnej moci. Ústavný súd je totiž v zmysle čl. 124 ústavy povolaný
na ochranu ústavnosti, nie zákonnosti, preto nie je v prvom rade oprávnený vykladať
podústavné právo, ale sledovať zlučiteľnosť výkladu iných orgánov verejnej moci
a postupu, ktorým sa k svojim záverom dopracujú, s ústavou, ústavnými zákonmi
a medzinárodnými zmluvami, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Nie každú nezákonnosť
totiž možno automaticky považovať aj za porušenie ústavnosti (porov. II. ÚS 23/96,
č. 6/1997 Zb. ÚS).
19. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže dôjsť predovšetkým
vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale tiež
v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom
zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, alebo ak by výrok rozhodnutia nebol
v súlade s priebehom konania (m. m. II. ÚS 107/2018).
20. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
21. Okresný súd po zhodnotení formálnych náležitostí podaného návrhu na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Súd nezistil,
aby v priebehu doposiaľ vedeného konania bola strana v neprospech, ktorej súd vydal
rozsudok pre zmeškanie, procesne pasívna, naopak vo veci boli vykonané štyri
pojednávania, na ktorých bola právna zástupkyňa žalovaného vždy osobne prítomná.“
22. Ak ide o rozsudok pre zmeškanie žalovaného vydaný na pojednávaní, môže
žalovaný podať tento návrh len vtedy, ak z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal
pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie. Z uvedeného je
zrejmé, že okresný súd považoval dôvod neúčasti na pojednávaní predostretý právnou
zástupkyňou žalovaného za ospravedlniteľný. Vzhľadom na to, že pojem „ospravedlniteľný
dôvod“ nie je právnou normou definovaný, je iba na úvahe konajúceho súdu, ktoré
okolnosti v intenciách konkrétneho prípadu posúdi ako okolnosti hodné ospravedlnenia
neúčasti na pojednávaní. Môže ísť napríklad o neočakávané prekážky zdravotného
charakteru, pre ktoré je nespravodlivé sankcionovať žalovaného za porušenie povinnosti,
keďže toto porušenie žalovaný nezapríčinil. Konajúci súd o tomto návrhu rozhoduje
uznesením.
Ak súd zamietol návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, je proti tomuto
uzneseniu prípustné odvolanie [pozri § 357 písm. h) CSP]. Ak návrhu vyhovel, vo výroku
uznesenia zruší rozsudok a vo veci začne opäť konať a v prípade, ak rozhodol rozsudkom
na pojednávaní, nariadi nové pojednávanie. Proti uzneseniu, ktorým súd vyhovel návrhu
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, nie je prípustné odvolanie.
23. Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to,
že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, čo znamená,
že im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky
spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
24. Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa o porušení práva
na prístup k súdu tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k návrhu žalovaného. V tejto súvislosti
okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, že „ide o procesný návrh... pričom súd musí
iba posúdiť, či sú splnené podmienky pre rozhodnutie o tomto návrhu, a v prípade, že
návrhu vyhovie, pokračuje v konaní ďalej. Z uvedeného vyplýva, že podstatným pre vydanie
tohto uznesenia bolo jednak podanie návrhu... a jednak posúdenie ospravedlnenia zo strany
súdu. Vyjadrenie nemá podstatný vplyv na vydanie uznesenia.“.
25. Odňatím možnosti konať sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka sporového konania.
Vzhľadom na pokračujúce konanie sťažovateľ má reálnu možnosť uplatňovať svoje
procesné práva.
26. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil v
skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené, ak všeobecný súd koná v súlade
s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(m. m. III. ÚS 591/2013).
27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti nezistil v napadnutom uznesení okresného súdu pochybenia takej ústavnoprávnej
intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať
porušenie označených práv, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu