Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 621/2020
PDF · 447.15 KB
No categories available
IV. ÚS 621/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
GLOBE International LTD, s. r. o., Pohraničníkov 56, Bratislava, IČO 35 829 346,
zastúpenej advokátskou kanceláriou FELŠÖCI & Partners, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 92/2019 z 23. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti GLOBE International LTD, s. r. o.,
o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti GLOBE International LTD,
s. r. o., Pohraničníkov 56, Bratislava, IČO 35 829 346 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Obdo 92/2019 z 23. marca 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaní
vedenom na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 33 Cb 209/2010
a proti obci Zálesie, Malinovská 123, Zálesie (ďalej len „žalovaná“), sa domáha zaplatenia
sumy 67 185,23 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd rozsudkom
z 19. júna 2017 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) zaviazal žalovanú na zaplatenie
sumy 54 036,49 € s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaná proti rozsudku
súdu prvej inštancie podala odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cob 189/2017 z 18. apríla 2019 (ďalej len
„rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že ho v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
Žalovaná nespokojná s rozsudkom odvolacieho súdu podala proti nemu dovolanie, ktorého
prípustnosť výslovne oprela o § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). O dovolaní
žalovanej rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že rozsudok odvolacieho súdu,
ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti ústavnému súdu podrobne opisuje obsah
rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, ako aj všetky svoje námietky vo vzťahu
k napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorému vytýka nepreskúmateľnosť,
svojvoľnosť, arbitrárnosť, prekvapivosť, porušenie legitímneho očakávania, rozpor
s konštantnou judikatúrou, porušenie rovnosti zbraní, ako aj to, že najvyšší súd išiel
nad rámec prípustnosti dovolacieho prieskumu. Poukazuje na zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 2/2016 (ďalej len „stanovisko č. 2/2016“),
jeho druhú vetu, pričom tvrdí, že podľa nej dôvod na jej uplatnenie na základe obsahu spisu
nebol daný. Najvyšší súd neprípustne vyhovel argumentácii žalovanej zamieňajúcej si
pojem nepreskúmateľnosť rozhodnutia s jej nesúhlasom s právnym posúdením veci súdmi
nižších inštancií. Upriamila pozornosť aj na rozhodnutia najvyššieho súdu, v zmysle ktorých
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá nedostatočné zistenie
rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov,
nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu a ani to, že rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnych právnych záveroch. Najvyšší súd podľa sťažovateľky sám v bode
20 napadnutého rozhodnutia priznáva, že kritizuje zhodnotenie rozhodujúcich skutočností
nižšími súdmi, čím pod rúškom prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP deklaruje,
že zasahuje do sféry, v ktorej nie je dovolací prieskum prípustný. Do tohto dovolacieho
dôvodu neprípustne zahrnul aj nesprávne skutkové zistenia, nedostatočné vysporiadanie sa
s okolnosťami prípadu, posúdenie a vyhodnotenie jej zodpovednosti za škodu, nebratie
do úvahy vyjadrenia žalovanej a jej argumentáciu týkajúcu sa postupu v konaní. Podľa
sťažovateľky ide výklad tohto dovolacieho dôvodu najvyšším súdom nad rámec zákona,
zrušenie rozsudkov súdov nižších inštancií vážne zasahuje do jej právnej istoty.
4. Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta, že sa nezaoberal jej argumentáciou
o neprípustnosti dovolania žalovanej. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť vníma
v konštatovaní najvyššieho súdu o porušení § 220 ods. 2 CSP (predstavujúcom zároveň
vadu zmätočnosti) vo vzťahu k nevykonaným výsluchom svedkýň
a . Dovolací súd neuviedol, v čom má spočívať údajná
nepreskúmateľnosť rozsudkov súdov nižšej inštancie, konkrétne z čoho mu nebolo jasné
použitie § 424 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Nenáležite zasiahol do skutkového stavu týchto rozsudkov nastolením ďalších právnych
otázok (najmä posúdenie návrhu na začatie kolaudačného konania, ukončenie kolaudačného
konania za iných okolností, posúdenie prieťahovosti správnych orgánov v danej veci, ako aj
posúdenie hlavnej príčiny vzniku škody). Skutkovými otázkami sa najvyšší súd neprípustne
zaoberal aj (i) konštatovaním, že súdy nižšej inštancie nemali vziať do úvahy čiastočnú
dôvodnosť odvolania žalovanej proti rozhodnutiu Obvodného úradu životného prostredia
v Senci z 13. novembra 2009, (ii) konštatovaním, že žalovaná nemôže zodpovedať
za škodu, ktorú nespôsobila, (iii) a konštatovaním, že sťažovateľka ako podnikateľský
subjekt sa slobodne a dobrovoľne rozhodla bezplatne zabezpečiť niektorým vlastníkom
bytov odvoz splaškov, keď má v rozhodnutiach súdov nižšej inštancie absentovať
vyhodnotenie, či tieto náklady je možné stotožňovať so škodou, ktorú mala údajne spôsobiť
sťažovateľke žalovaná; najvyšší súd nenáležite hodnotil, či mala sťažovateľka údajne
zamlčať jednotlivým vlastníkom, že kanalizácia nie je skolaudovaná, alebo či bytový dom je
vôbec napojený na kanalizáciu, alebo či boli splnené všetky technické a zákonné
predpoklady pre jej používanie zo strany konkrétneho bytového domu, čím išiel neprípustne
nad rámec argumentácie žalovanej, (iv) pri úmysle žalovanej vzniesol najvyšší súd
neprípustné výhrady k jeho zisteniu a ustáleniu nižšími súdmi, nepreskúmateľne nevnímal
zrejmý a preukázaný úmysel žalovanej.
5. Sťažovateľka nesúhlasila s tvrdením najvyššieho súdu o nemožnosti zaoberať sa
nesprávnym právnym posúdením pre vady zmätočnosti, pretože sa ním preukázateľne
zaoberal a dal naň odpovede pod rúškom údajnej zmätočnosti zrušených rozsudkov. Urobil
tak svojvoľne a účelovo preto, lebo žalovanou nastolené otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a)
a b) CSP neboli spôsobilé dovolacieho prieskumu a prípustnosti, ako sťažovateľka
odôvodnila vo svojom vyjadrení k dovolaniu. Kritika najvyššieho súdu vo vzťahu
k posúdeniu vzťahu strán sporu ako obchodného záväzkového vzťahu a priznania úrokov
z omeškania podľa sťažovateľky potvrdzuje, že najvyšší súd nebol nezaujatým arbitrom,
že poskytol žalovanej ochranu ultra petitum, vec neposúdil objektívne, ale za každú cenu
v prospech žalovanej. Toto podozrenie podľa sťažovateľky potvrdzuje aj uznesenie
zo 16. januára 2020 o odložení vykonateľnosti rozsudkov súdov nižších inštancií.
6. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vyhlásil nález, ktorým vysloví porušenie označených práv
sťažovateľky (pozri bod 1) napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, zruší a vráti
napadnuté rozhodnutie najvyššiemu súdu na nové rozhodnutie a napokon uloží najvyššiemu
súdu povinnosť uhradiť sťažovateľke vyčíslené trovy právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7.2 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
7.3 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Zákonom upravujúcim spôsob konania
pred ústavným súdom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10.1 Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10.2 Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11.1 Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.
12. Charakter dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nepriamo
determinuje aj postavenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorý nemôže byť
vnímaný ako tretia inštancia s právomocou preskúmavať akékoľvek rozhodnutie
odvolacieho súdu (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 165/2017,
3 Cdo 14/2017 a 4 Cdo 157/2017). Stanovenie podmienok obmedzujúcich prípustnosť
dovolania je v komplexnom ponímaní legitímne a korešponduje s postavením a úlohami,
ktoré najvyšší súd ako dovolací súd plní. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú
za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá
bola nastolená právoplatným rozhodnutím.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
13. Podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy v spojení
s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. V rámci prípravy na predbežné
prerokovanie ústavný súd zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –
sťažovateľka ako strana civilného sporu o zaplatenie peňažnej sumy (§ 122 zákona
o ústavnom súde), v zákonnej lehote (§ 124 zákona o ústavnom súde) a návrh je prípustný
(§ 55 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka je v konaní zastúpená advokátom (§ 34 ods. 1
zákona o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva výslovne udeleného
na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti
podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všetky všeobecné náležitosti návrhu na začatie
konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123
14. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť
sťažovateľa predbežne prerokoval v senáte, primárne skúmajúc, či vo veci nie sú prítomné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom ústavnej sťažnosti je
zrušujúce (kasačné) rozhodnutie dovolacieho súdu, čo znamená, že spor o nároku žalobkyne
(sťažovateľky) nie je pred všeobecnými súdmi právoplatne ukončený. Vzhľadom na to sa
ústavný súd musel najprv zaoberať rozsahom svojej meritórnej prieskumnej právomoci
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.
16. V tejto súvislosti už ústavný súd viackrát judikoval, že ak pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde; ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03,
II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny
poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa procesného predpisu (v súčasnosti Civilného sporového poriadku),
nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom (napr.
17. Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava
rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany
je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je
a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
18. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že jeho rozhodovacia prax v minulosti
zásadne nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorými boli zrušené
v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní rozsudky odvolacích súdov. Dôvodom
bolo, že takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci
a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochrany
základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Na tomto názore ústavný súd zotrváva, avšak
v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam stranám civilného sporového
konania nie bezvýhradne. Odlišný prístup je dôvodné zvoliť vo vzťahu k rozhodnutiam
dovolacieho súdu, ktorými došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa ústavno-
procesného charakteru. V takom prípade by totiž odmietnutím preskúmania ústavnosti
postupu najvyššieho súdu a odmietnutím napravenia jeho pochybenia tohto druhu bola
strana sporu vystavená v konaní nasledujúcom po takomto rozhodnutí najvyššieho súdu
postupu súdov nižších stupňov viazaných právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným
v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavno-procesných práv strany. Nebola by
účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb
ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných
práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím,
navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho
rozhodnutí vydanom v dovolacom konaní postihnutom vadou spočívajúcou v porušení
ústavno-procesných práv účastníkov takéhoto konania (II. ÚS 105/09).
19. Vychádzajúc z kasačnej povahy napadnutého rozhodnutia a už uvedených
východísk, ústavný súd sa zameral na posúdenie možného dopadu preskúmavaného
rozhodnutia na ďalší priebeh sporu, a to najmä z hľadiska, či sťažovateľka bude môcť
v ďalšom konaní účinne predniesť svoje výhrady a námietky, prípadne či ide o také kasačné
rozhodnutie, ktorým dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, ktorého uplatnenie by
nebolo možné v ďalšom konaní zvrátiť.
20. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že dôvody,
ktoré sťažovateľku viedli k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, sú neopodstatnené a zakladajú dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti
sťažovateľky pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
21. K tomuto záveru ústavný súd dospel po posúdení, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky už len z toho
dôvodu, že kasačným rozhodnutím nebola obmedzená možnosť sťažovateľky predostrieť
svoje argumenty v ďalšom konaní a nejde ani o prípad, že by dovolací súd vyriešil
podstatnú právnu otázku s konečnou platnosťou, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní ďalší
priebeh sporu alebo jeho výsledok v neprospech sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný
súd dodáva, že priebeh sporu nemôže byť ovplyvnený zistením najvyššieho súdu, že súdy
nižších inštancií vo svojich odôvodneniach nepreskúmateľným spôsobom vyhodnotili
zistený skutkový stav bez zohľadnenia významu a relevancie rozhodných skutočností
v miere porušujúcej právo žalovanej na spravodlivý súdny proces.
22. Predbežne vyslovený právny názor v napadnutom rozhodnutí nie je spôsobilý
zasiahnuť do práv sťažovateľky spôsobom, ktorý by nebolo možné odstrániť v prípadnom
následnom ústavno-súdnom prieskume ďalšieho meritórneho rozhodnutia. Zopakovanie
dokazovania všeobecným súdom (ak by aj nebolo nevyhnutné a dôvodné) samo osebe
nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť, ktorá by predstavovala porušenie
základného práva strany sporu na súdnu ochranu alebo práva na spravodlivé súdne konanie.
V ďalšom konaní bude mať sťažovateľka priestor na uplatňovanie prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany a možnosť domáhať sa opravnými prostriedkami nápravy
prípadných procesných pochybení všeobecných súdov aj ich rozhodnutí. V štádiu konania
po kasácii vykonanej uznesením najvyššieho súdu nie je možné ustáliť, či zopakovanie
dokazovania krajským súdom a okresným súdom eventuálne bude mať negatívny, resp.
vôbec nejaký dopad na postavenie sťažovateľky, ktorý by mal relevanciu vo vzťahu
k naplneniu jej základného práva na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne
konanie.
23. Vychádzajúc z povahy napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (kasačné,
pozn.) a absencie skutočností, ktoré by umožňovali jeho okamžitý ústavnoprávny prieskum,
dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka ešte nevyčerpala právne prostriedky, ktoré jej
procesný predpis priznáva na ochranu jej práv. To predstavuje dôvod na odmietnutie
ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
24. Nad rámec uvedeného záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti ústavný súd
k výhradám sťažovateľky uvádza:
25. Najvyšší súd rozhodol o zrušení rozhodnutí súdov nižšej inštancie pre naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd má pri tomto dovolacom
dôvode širšiu možnosť realizácie dovolacieho prieskumu, ako sa mylne domnieva
sťažovateľka s poukazom na stanovisko č. 2/2016, resp. na iné rozhodnutia najvyššieho
súdu. Na tomto mieste ústavný súd konštatuje, že druhú vetu odkazovaného stanoviska
považuje za minimálnu hranicu akceptovateľnosti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f)
CSP. Aktuálnosť stanoviska č. 2/2016 po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy
dovolania je potrebné chápať tak, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu v podstatných
bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zodpovedá táto okolnosť
dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Znamená to, že stratilo význam
vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa predchádzajúcej právnej úpravy
a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej vete, zakladá prípustnosť
dovolania z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces. Včlenením formulácie o práve
na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia
neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (IV. ÚS 511/2020). K porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia alebo ústavno-procesným deficitom v dôkaznom konaní (zákaz deformácie
dôkazov, porušenie princípu opomenutého dôkazu, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov, porušenie zásady priamosti vykonávania dôkazov, uvalenie excesívneho
dôkazného bremena a pod.).
26. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a zreteľne uviedol, v čom
spočívala zistená vada zmätočnosti a z akých dôvodov považuje rozhodnutie odvolacieho
súdu a súdu prvého stupňa za nesprávne. Jeho závery sú podľa názoru ústavného súdu
ústavne udržateľné a negatívnym spôsobom nezasahujú do sťažovateľkou označených práv,
ktorých porušenie namieta. Najvyšší súd dostatočne identifikoval závažné rozpory
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré neboli odstránené ani vysvetlené
v potvrdzujúcom rozsudku odvolacieho súdu, pričom právne závery, ku ktorým súd prvej
inštancie dospel, sú v rozpore s jeho skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení jeho
rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie nedával konzistentné odpovede na rozhodujúce
otázky potrebné pre posúdenie veci a keďže táto jeho vada nebola odstránená ani
v odvolacom konaní, nemožno ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu považovať
za preskúmateľný. Ústavný súd preto konštatuje, že závery najvyššieho súdu sú logicky,
argumentačne konzistentné a podopreté konkrétnymi nedostatkami a zároveň nepopierajú
zmysel a účel aplikovaných noriem týkajúcich sa dovolania, a preto ich možno za daných
skutkových okolností považovať aj za ústavne konformné.
27. Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska základného práva na súdnu ochranu,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom
vyhodnotil žalovanou podané dovolanie, pristúpil k nemu v súlade s materiálnym spôsobom
chápania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, vyhýbal sa prílišnému
formalizmu, čo možno hodnotiť ako pozitívny posun v rámci odôvodňovania tzv.
dovolacích rozhodnutí najvyšším súdom.
28. Ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj požiadavka predchádzať tzv. prekvapivým rozhodnutiam
(I. ÚS 736/2016, III. ÚS 52/2019, II. ÚS 407/2016), a to v kontexte zachovania právnej
istoty účastníkov konania z pohľadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Prekvapivé
rozhodnutie možno definovať ako rozhodnutie, ktoré vychádza z odlišných právnych
premís, aké boli dosiaľ účastníkmi, ale aj súdom nižšej inštancie v konaní prezentované,
pričom súd sa účastníkom neumožnil vyjadriť vopred k zamýšľanej zmene, čím porušil ich
právo vyjadriť sa k ich veci. Posúdenie, či v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie,
bude vždy závisieť od konkrétnych skutkových okolností (III. ÚS 52/2019). O prekvapivom
rozhodnutí možno hovoriť aj za situácie, keď sa aplikuje autoritatívny výklad novej právnej
úpravy, ktorý nebol predvídateľný a ktorý vedie k odňatiu práva na súdnu ochranu
29. Ústavný súd nezaznamenal, že by sa najvyšší súd zaoberal otázkami, ktoré neboli
predmetom dovolacieho prieskumu, resp. jeho prvej fázy skúmania prípustnosti dovolania.
Pokiaľ ide o prekvapivosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska
namietaných nových skutkových zistení, resp. uvedenia skutkového stavu, ktorý súdy
nižších inštancií vôbec nezistili, ústavný súd uvádza, že v dovolacom konaní je najvyšší súd
viazaný skutkovým stavom, ako bol ustálený súdmi nižších inštancií. Ústavný súd
nezaznamenal, že by najvyšší súd svoje právne posúdenie veci oprel o skutkový stav, ktorý
nebol súdmi nižších inštancií zistený.
30. Najvyšší súd vzhľadom na vyhovenie dovolaniu pre vadu podľa § 420 písm. f)
CSP nereagoval na úvahy sťažovateľky vo vzťahu k nenaplneniu dovolacieho dôvodu podľa
§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, pretože neskúmal vady právneho posúdenia. Z úvah
najvyššieho súdu v bode 22 odôvodnenia, ktoré boli uvedené nad rámec zistenej vady
zmätočnosti, nie je možné vyvodiť ich záväznosť pre súdy nižších inštancií v takej kvalite
ako vo vzťahu k zistenej vade zmätočnosti ako primárneho a skutočného nedostatku
napadnutého rozhodnutia. Ide skôr o inštruktážne pokyny, ktorými sa majú súdy nižších
inštancií spravovať pri komplexnom ustálení predpokladov náhrady škody pri dodržaní
vyžadovanej kvality odôvodnenia svojho rozhodnutia.
31. Tieto závery vedú ústavný súd k záveru, že ak by aj neexistoval dôvod
na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť, musel by ústavný súd ústavnú sťažnosť
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Neexistuje totiž relevantná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na druhej
strane z dôvodov uvádzaných v ústavnej sťažnosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku neprichádzalo už
do úvahy rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľky vymedzenom v petite ústavnej
sťažnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu