Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 629/2020
PDF · 513.55 KB
No categories available
IV. ÚS 629/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti FERONA Slovakia, a. s., Bytčická 12, Žilina, IČO 36 401 137, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, v mene
ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020 a uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti FERONA Slovakia, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti FERONA
Slovakia, a. s., Bytčická 12, Žilina, IČO 36 401 137 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina, v mene
ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020 a uznesením okresného súdu
sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«Návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným exekučnému súdu dňa 1.07.2020, sa
sťažovateľ ako oprávnený domáhal od povinného vymoženia pohľadávky
vo výške 1.351,820,94 Eur, na základe exekučného titulu podľa § 155a zákona
č. 7/2005 Z. Z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení platnom ku dňu 29. 4. 2015.
Sťažovateľ - oprávnený svoj návrh odôvodnil v súvislostí s povolenou a potvrdenou
reštrukturalizáciou na povinného na základe rozhodnutia Okresného súdu
Bratislava I pod spis. zn.: 8R/4/2014. Sťažovateľ - oprávnený bol zaradený do skupiny
nezabezpečených nepodriadených nepodmienených veriteľov s prihlásenou pohľadávkou
vo výške 4.325.826,93 Eur, zistenou správcom vo výške 4.325.827 Eur.
Na základe Reštrukturalizačného plánu dlžníka VÁHOSTAV-SK, a.s. sa uspokojenie
nezabezpečených nepodriadených nepodmienených pohľadávok malo realizovať
vo výške 18,75 % zistenej pohľadávky. Uspokojenie malo byť realizované v rovnomerných
ročných splátkach vo výške 1/5 z takto určenej sumy do piatich rokov od potvrdenia
reštrukturalizačného plánu súdom. Dlžník mal teda plniť voči sťažovateľovi - oprávnenému
ročné splátky vo výške 162 218,51 Eur.
Po ukončení reštrukturalizácie dlžník VÁHOSTAV-SK, a.s. splnil plán a celkom
uhradil sťažovateľovi - oprávnenému sumu vo výške 811 092,56 Eur s poslednou splátkou
dňa 30. 6. 2020...
Povinný, t. j. dlžník v reštrukturalizačnom konaní splnil plán v celom rozsahu a včas.
Reštrukturalizácia bola skončená uznesením súdu o potvrdení plánu. Za tejto situácie bola
pohľadávka sťažovateľa - oprávneného - spoločnosti FERONA Slovakia, a.s. zistená
v celom rozsahu, t. j. jej existencia bola potvrdená Výpisom zo zoznamu pohľadávok
uloženého na súde, vyhotoveného dňa 10.06.2020, v časti podliehajúcej plneniu z plánu,
t. j. 811 092,56 EUR, bola splnená. V časti do výšky 50% („prvá polovica zistenej
pohľadávky“) v zmysle ustanovenia § 155a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení platnom ku dňu 29.04.2015, nezaniká, hoci do splnenia plánu
alebo do neúčinnosti plánu je nevymáhateľná. Nakoľko k splneniu plánu došlo v celom
rozsahu, taktiež plán nebol určený za neúčinný, po splnení plánu nastáva
vymáhateľnosť tejto časti pohľadávky, čo u sťažovateľa - oprávneného predstavuje
sumu 1 351 820,94 EUR, ktorá je predmetom návrhu na vykonanie exekúcie. Túto časť
pohľadávky musí dlžník uspokojiť vo vzťahu k veriteľovi ešte pred tým, ako by rozdelil medzi
svojich členov zisk alebo iné vlastné zdroje.
V časti 50% („druhá polovica zistenej pohľadávky) v zmysle ustanovenia § 155a
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom ku dňu 29.04.2015, je
zistená pohľadávka iným majetkovým právom veriteľa byť uspokojený v rozsahu zisku alebo
iných vlastných zdrojov.
Predmetom exekučného konania je teda „prvá časť zistenej pohľadávky“ v rozsahu
predstavujúcom rozdiel medzi 50% a uspokojením v rámci plánu. K tejto časti pohľadávky
nie je podľa názoru sťažovateľa - oprávneného potrebné zabezpečovať nejaký ďalší
exekučný titul. Pohľadávka bola zistená, t. j. deklarovaná súdom. Výpis zo zoznamu
pohľadávok uloženého na súde, vyhotoveného dňa 10.06.2020, bol vydaný sťažovateľovi -
oprávnenému za účelom vedenia exekúcie proti dlžníkovi a nie je tu žiaden zákonný dôvod
na podávanie ďalšej žaloby voči dlžníkovi za účelom získania právoplatného rozhodnutia
súdu, ktorým by bolo vyslovené porušenie zákazu poskytnúť plnenie zo zisku alebo z iných
zdrojov - ako to súd uvádza v bode 17 odôvodnenia napadnutého uznesenia in fine.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «uznesenie exekučného súdu
zo dňa 14.08.2020, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa - oprávneného na vykonanie
exekúcie napadol sťažovateľ – oprávnený, opravným prostriedkom, sťažnosťou
zo dňa 21.08.2020. Sťažnosť exekučný súd zamietol uznesením zo dňa 31.08.2020, v ktorom
v bode 8 odôvodnenia uvádza, že zo strany sťažovateľa - oprávneného nebol k návrhu
priložený právne relevantný exekučný titul a príkladmo uvádza exekučné tituly podľa
Exekučného poriadku, ktorými sú právne normy (napr. ustanovenie § 74 ods. 5 ZoKR,
ustanovenie § 105 ZoKR, ustanovenie § 161 ods. 3 ZoKR). Ustanovenie § 155a ods. 1 ZoKR
podľa názoru exekučného súdu nie je takou právnou normou, ktorá by dávala sťažovateľovi
- oprávnenému možnosť vedenia exekúcie voči dlžníkovi, dokonca podľa bodu 9
odôvodnenia takýto postup „dôrazne odmieta“...
Okresný súd Banská Bystrica návrh na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením,
že nevyhnutným predpokladom vedenia exekučného konania, ako aj samotnej exekúcie je
predloženie exekučného titulu, pričom táto podmienka v danom prípade splnená nebola.
Ďalej bolo v odôvodnení uvedené, že preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie súd
dospel k záveru, že sťažovateľ - oprávnený predložil súdu spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie ako exekučný titul Výpis zo zoznamu pohľadávok uloženého na súde sp. zn.
8R/4/2014 zo dňa 10. 06. 2020, ktorý vydal Okresný súd Bratislava I, avšak bez
právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým je vyslovené porušenie zákazu poskytnúť plnenie
zo zisku alebo z iných zdrojov. Exekučný súd poukázal na ustanovenie § 161 ods. 3 ods. d)
ZoKR, ktorý vymedzuje na podklade akého exekučného titulu možno viesť výkon
rozhodnutia, resp. exekúciu voči dlžníkovi alebo preberajúcej osobe v prípade neúčinnosti
plánu podľa § 159a ZoKR. V nadväznosti na uvedené ustanovenie exekučným titulom je
v takomto prípade výpis zo zoznamu pohľadávok uloženého na súde spolu s právoplatným
rozhodnutím súdu, ktorým bolo vyslovené porušenie zákazu poskytnúť plnenie zo zisku alebo
z iných zdrojov, a nie iba samotný výpis zo zoznamu pohľadávok uloženého na súde
predložený oprávneným.».
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „exekučný súd nesprávne
aplikoval jednotlivé ustanovenia ZoKR, keď použil predovšetkým ustanovenia upravujúce
neplnenie reštrukturalizačného plánu a následkoch neúčinnosti plánu. Tu poukazujeme
predovšetkým na skutočnosť, že v danom prípade bol reštrukturalizačný plán riadne plnený
a premetom návrhu na vykonanie exekúcie ostala pohľadávka vyplývajúca z § 155a ods. l
ZoKR, ktorá výslovne veriteľovi neukladá využiť ďalšiu povinnosť domáhať sa svojho
nároku zvyšnej časti pohľadávky do výšky 50% celkovo zistenej pohľadávky osobitným
súdnym konaním. Ak príslušný exekučný súd vo svojom uznesení o zamietnutí návrhu na
vykonanie uvedenej exekúcie poukázal práve na podanie žaloby, uvedené nenachádza oporu
či už v Exekučnom poriadku alebo v ZoKR. Takýto procesný postup je možný podľa ZoKR
len pri neplnení reštrukturalizačného plánu, k čomu v uvedenom prípade nedošlo.
Sťažovateľ - oprávnený považuje svoj návrh na vykonanie exekúcie za dôvodný,
pričom exekučným titulom je exekučný titul podľa osobitného predpisu (§155a ZoKR).“.
5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v nich okresný súd dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky
týkajúcou sa otázky, či výpis zo zoznamu pohľadávok uložený na súde pod sp. zn.
8 R 4/2014 z 10. júna 2020, ktorý vydal Okresný súd Bratislava I, je exekučným titulom
podľa § 155a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) v znení
účinnom k 29. aprílu 2015.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy uznesením okresného
súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020 a uznesením okresného súdu sp. zn.
73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020, napadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti okresnému
súdu na ďalšie konanie.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248
a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa § 45 ods. 2 písm. l) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov exekučným titulom
na účely tohto zákona je aj exekučný titul podľa osobitného predpisu.
15. Podľa § 155a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom
k 29. aprílu 2015 dlžník alebo preberajúca osoba nemôže po skončení reštrukturalizácie
medzi svojich členov rozdeliť zisk alebo iné vlastné zdroje skôr ako dôjde k uspokojeniu
pohľadávok veriteľov skupiny pre nezabezpečené pohľadávky do výšky ich zistených
pohľadávok; na tieto účely pôvodná pohľadávka do výšky 50 % nezaniká a vo zvyšnej časti
sa má za to, že je iným majetkovým právom veriteľa byť uspokojený v rozsahu zisku alebo
iných vlastných zdrojov. Pohľadávka podľa predchádzajúcej vety je do splnenia plánu alebo
do neúčinnosti plánu nevymáhateľná.
16. Podľa § 159b ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom
k 29. aprílu 2015 ak dlžník alebo preberajúca osoba vytvorí zisk vykázaný v účtovnej
závierke, ktorý nepotrebuje k zachovaniu prevádzky podniku alebo jej podstatnej časti
predpokladanej plánom, veriteľ podľa § 155a ods. 1 má právo domáhať sa uspokojenia
svojej pôvodnej pohľadávky z takto vytvoreného zisku v rozsahu rozdielu medzi výškou
uspokojenia pohľadávky podľa § 155a ods. 1 a plnením, ktoré bolo tomuto veriteľovi
poskytnuté podľa plánu; nemožno mu však priznať viac ako mu z vytvoreného zisku
pomerne pripadá k ostatným veriteľom v jeho skupine.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie okresného
súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020 a uznesenie okresného súdu sp. zn.
73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 sú arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Podľa sťažovateľky
okresný súd nereagoval na všetky jej podstatné námietky týkajúce sa otázky, či výpis
zo zoznamu pohľadávok uložený na súde pod sp. zn. 8 R 4/2014 z 10. júna 2020, ktorý
vydal Okresný súd Bratislava I, je exekučným titulom podľa § 155a ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom k 29. aprílu 2015.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020
18. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020
zo 14. augusta 2020, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, preskúmaniu ústavnosti
tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
19. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020
zo 14. augusta 2020, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, bol takýmto súdom
okresný súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020
zo 14. augusta 2020 preskúmal na základe sťažnosti sťažovateľky. Okresný súd rozhodol
uznesením sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020, ktorým sťažnosť sťažovateľky
v postavení oprávneného zamietol.
20. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020
zo 14. augusta 2020, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020
21. Uznesením sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 okresný súd rozhodol tak,
že zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020
zo 14. augusta 2020, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie
o vymoženie sumy 1 351 820,94 €.
22. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či okresný
súd uznesením sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom rozhodol o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020.
23. V relevantných častiach uznesenia sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020
okresný súd predovšetkým uviedol:
„8. Podstatou sťažnosti je tvrdenie oprávneného, že exekučným titulom je exekučný
titul podľa osobitného predpisu, resp. že samotné ustanovenie § 155a ZoKR, v znení
účinnom ku dňu 29. 04. 2015, je exekučným titulom. Nevyhnutným predpokladom
na vedenie exekučného konania je existencia spôsobilého exekučného titulu, vykonateľného
po formálnej a materiálnej stránke. Ustanovenie § 45 ods. 1 Exekučného poriadku uvádza,
že exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje
k povinnosti alebo postihuje majetok a ustanovenie § 45 ods. 2 písm. l) Exekučného
poriadku uvádza, že exekučným titulom môže byť aj exekučný titul podľa osobitného
predpisu. Ustanovenie § 155a ZoKR, v znení účinnom ku dňu 29. 04. 2015, však neobsahuje
žiadnu právnu normu, ktorá by stanovovala (deklarovala) exekučný titul, či vytvárala pre
veriteľov možnosť viesť exekučné konanie, keď uvádza iba zákaz pre dlžníka rozdeliť zisk
alebo iné vlastné zdroje skôr, ako dôjde k uspokojeniu pohľadávok veriteľov skupiny pre
nezabezpečené pohľadávky do výšky ich zistených pohľadávok podľa plánu. Uvedené
ustanovenie, ktoré považuje oprávnený za exekučný titul, žiadny exekučný titul nevytvára,
ani nepredpokladá, keď ide o ustanovenie dotýkajúce sa dlžníka, preberajúcej osoby a ich
právnych nástupcov, ktoré im ukladá povinnosť zákazu rozdelenia zisku. Inak povedané,
uvedené subjekty si nemôžu rozdeliť zisk (vlastné zdroje) skôr, ako dôjde k uspokojeniu
veriteľov... Z uvedeného ustanovenia nenadobúdajú veritelia exekučný titul. Súd
komparatívne poukazuje na ustanovenie § 74 ods. 5 ZoKR, ktoré výslovne uvádza, že
právoplatné uznesenie o uložení pokuty je exekučným titulom, na ustanovenie § 105 ZoKR,
podľa ktorého na základe výpisu zo zoznamu pohľadávok možno po zrušení konkurzu podať
návrh na výkon rozhodnutia alebo exekúciu, či na ustanovenie § 161 ods. 3 ZoKR podľa
ktorého možno v prípade neúčinnosti plánu voči dlžníkovi viesť výkon rozhodnutia alebo
exekúciu, pričom ustanovenie § 155a ZoKR, v znení účinnom ku dňu 29. 04. 2015, žiadnu
takúto, ani obdobnú právnu normu neobsahuje. Pokiaľ veritelia z ustanovenia § 155a
ZoKR, v znení účinnom ku dňu 29. 04. 2015, žiadne práva na vedenie exekúcie
nenadobúdajú, potom nemožno za exekučný titul považovať ustanovenie § 155a ZoKR,
v znení účinnom ku dňu 29. 04. 2015, v spojení s reštrukturalizačným plánom (hoci ani ten
oprávnený za exekučný titul nepokladá, nakoľko mu bolo podľa neho plnené). K tvrdeniu
oprávneného, že exekučným titulom je len § 155a ZoKR, v znení účinnom ku dňu
29. 04. 2015, súd uvádza, že v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako právneho štátu,
nie je možné právnu normu považovať za exekučný titul. Inými slovami, právna norma
nemôže byť exekučný titulom, môže iba exekučný titul vytvárať, byť predpokladom pre
vytvorenie exekučného titulu, či deklarovať exekučný titul. Ustanovenie § 155a ZoKR,
v znení účinnom ku dňu 29. 04. 2015, však nepredpokladá vedenie exekúcie, ani nevytvára
exekučný titul. Rovnako tak porušenie dotknutého ustanovenia (vyplácanie zisku, či
vlastných zdrojov dlžníka) oprávnený netvrdil.
9. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 73Ek/1021/2020 zo dňa 14. 08. 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom
zamietol, keď sa stotožnil so záverom, že oprávnený nedisponuje exekučným titulom
(dôrazne odmieta považovať ustanovenie § 155a ZoKR, v znení účinnom ku dňu
29. 04. 2015, za exekučný titul) na nútené vymoženie pohľadávky 1 351 820,94 eura, a preto
bol dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. a)
Exekučného poriadku pre absenciu spôsobilého exekučného titulu po formálnej
a materiálnej stránke.“
24. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
25. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
26. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku (o sťažnosti proti uzneseniu
vydanému vyšším súdnym úradníkom) preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014,
IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý
argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
27. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej
posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu
ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
28. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
29. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ústavný súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď
na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku,
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti
Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997;
Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
30. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa
čl. 46 ústavy, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,
že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to
znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva
zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
31. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
IV.
Záver
32. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III.2 tohto
odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom uznesení sp. zn.
73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj
vysporiadal s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa otázky, prečo výpis zo zoznamu
pohľadávok uložený na súde pod sp. zn. 8 R 4/2014 z 10. júna 2020, ktorý vydal Okresný
súd Bratislava I, nie je exekučným titulom podľa § 155a ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii v znení účinnom k 29. aprílu 2015. Právny názor vyslovený okresným
súdom v uznesení sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 má aj podľa ústavného súdu
racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
33. Ústavný súd konštatuje, že § 155a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
v znení účinnom k 29. aprílu 2015 upravuje zákaz pre dlžníka rozdeliť zisk alebo iné vlastné
zdroje skôr, ako dôjde k uspokojeniu pohľadávok veriteľov skupiny pre nezabezpečené
pohľadávky do výšky ich zistených pohľadávok v reštrukturalizačnom konaní. Uvedené
ustanovenie neupravuje otázku exekučného titulu. V súlade s §159b ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ podľa § 155a ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii má právo domáhať sa uspokojenia svojej pôvodnej pohľadávky
z vytvoreného zisku v rozsahu rozdielu medzi výškou uspokojenia pohľadávky podľa
§ 155a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a plnením, ktoré bolo tomuto veriteľovi
poskytnuté podľa plánu. Z formulácie „má právo domáhať sa uspokojenia“ vyplýva,
že pohľadávka podľa § 155a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je vymáhateľná
súdnou cestou a až prípadné rozhodnutie súdu v tejto veci je exekučným titulom, ktorý je
možné nútene vymôcť v exekučnom konaní zo zisku vykázaného v účtovnej závierke, ktorý
dlžník nepotrebuje k zachovaniu prevádzky podniku alebo jej podstatnej časti
predpokladanej reštrukturalizačným plánom. Výpis zo zoznamu pohľadávok nepredstavuje
exekučný titul na vymoženie pohľadávky podľa § 155a ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Výpis zo zoznamu pohľadávok je exekučným titulom iba vtedy, ak to
výslovne stanovuje právny predpis – zákon o konkurze a reštrukturalizácii [§ 105 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, § 161 ods. 3 písm. c), d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii].
34. Okresný súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho
viedli k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
73 Ek 1021/2020 zo 14. augusta 2020, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vykonanie
exekúcie, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré v posudzovanom prípade sú v súlade
s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.
35. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.
73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené
či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím
rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia okresného súdu zasahoval, pretože jeho
odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.
36. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 73 Ek 1021/2020 z 31. augusta 2020,
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
37. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania).
38. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu