Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 307/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel

Blyšťan s. r. o., Užhorodská 21, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel

Blyšťan, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ,

zo 7. marca 2018 vo výroku o potvrdení výroku rozsudku Okresného súdu

Košice I č. k. -912 z 28. októbra 2016 o zamietnutí žaloby o zaplatenie

ušlého zisku takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna

2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -912

z 28. októbra 2016 v časti výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie ušlého zisku (ďalej aj

„čiastočne napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , zo 7. marca 2018 vo výroku

o potvrdení výroku rozsudku okresného súdu č. k. -912 z 28. októbra 2016

o zamietnutí žaloby o zaplatenie ušlého zisku (ďalej aj „čiastočne napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou z 25. júna 2008 sa sťažovateľ

domáhal proti žalovanej

okrem iného zaplatenia náhrady škody vo forme ušlého zisku v sume 1 433 977,30 €.

Sťažovateľ žalobu v tejto časti dôvodil tým, že 2. apríla 2007 s akcionármi spoločnosti

podpísal dohodu o kariérnom postupe (ďalej len

„dohoda“), ktorá mu mala garantovať príjmy v celkovej sume 43 200 000 Sk (1 433 977,30

€). Z dôvodu negatívnej mediálnej prezentácie sťažovateľa, ku ktorej došlo 17. decembra

2007 odvysielaním reportáže „Zmenka“ v relácii Paľba (11. februára 2008 bolo odvysielané

pokračovanie tejto reportáže pod názvom „Zmenka 2“), došlo k odstúpeniu od dohody, na

základe čoho mala vzniknúť sťažovateľovi majetková škoda vo forme uplatneného ušlého

zisku. Sťažovateľ bol toho názoru, že odvysielaním týchto reportáží došlo k zásahu do jeho

povesti, ktorý sa týkal aj nemajetkovej sféry. Uplatňovaný ušlý zisk mu mal vzniknúť

výlučne v dôsledku odvysielania týchto reportáží, keďže neexistovala iná okolnosť, ktorá by

zabránila jeho vymenovaniu do rôznych funkcií v už uvedenej spoločnosti.

3. Rozsudkom okresného súdu č. k. -912 z 28. októbra 2016 bola

okrem iného zamietnutá žaloba v časti o zaplatenie ušlého zisku. Sťažovateľ podal proti

tomuto výroku odvolanie a rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

zo 7. marca 2018 bol okrem iného potvrdený rozsudok okresného súdu

z 28. októbra 2016 (č. l. 912) v časti výroku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba

o zaplatenie ušlého zisku.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že krajský súd sa nevenoval podstate

jeho odvolania, v ktorom tvrdil, že mu vznikla škoda jeho skutočným nezvolením do funkcií

a pozícií z dôvodu zmeny vôle akcionárov (pošpinenia jeho mena na verejnosti žalovanou),

a nie z dôvodu, že došlo k odstúpeniu od dohody. Sťažovateľovi vznikla teda škoda až jeho

reálnym nezvolením do rôznych funkcií, čo v zmysle čestných vyhlásení akcionárov bolo

zapríčinené reportážami žalovanej. Krajský súd reagoval len na nesprávne právne posúdenie

rozsudku okresného súdu (č. l. 912). Sťažovateľ nedostal žiadne vysvetlenie (krajský súd sa

vôbec jeho argumentáciou nezaoberal), prečo krajský súd nepovažoval jeho argumentáciu

za správnu, ani ju krajský súd nijak nevyvrátil a taktiež nevysvetlil, prečo by mala byť

irelevantná k meritu prejednávanej veci (úplné ignorovanie odvolacích argumentov

sťažovateľ považuje za nesúladné s právom na spravodlivý súdny proces). Takýto rozsudok

je preto nielen nepresvedčivý, ale podľa sťažovateľa nepreskúmateľný a arbitrárny.

5. Podľa názoru sťažovateľa jeho nárok na náhradu škody bol preukázaný, keďže

dôkazy preukazujú vôľu takmer všetkých akcionárov spoločnosti

., že nebyť reportáží žalovanej, tak sťažovateľ by bol zvolený do rôznych

funkcií, s ktorými by bol spojený aj značný nárast jeho príjmov. Sťažovateľ tiež uviedol, že

na zvolenie do funkcií nebola nevyhnutná dohoda, a preto nemá význam túto dohodu ani

odstúpenie od nej považovať za vznik škody, ako to v podstate urobili okresný súd a krajský

súd. Samotná dohoda nebola spôsobilá zvoliť sťažovateľa do rôznych funkcií, takou bola

iba vôľa akcionárov prezentovaná na valnom zhromaždení.

6. Sťažovateľ sa domnieva, že preukázal príčinnú súvislosť medzi ušlým ziskom

spočívajúcim v nerozmnožení jeho majetku (za výkon rôznych funkcií, do ktorých

sťažovateľ mal byť pôvodne zvolený) a reportážami žalovanej (táto pošpinila značne jeho

česť a dobré meno pred širokou verejnosťou a zasiahla tak protiprávne do ochrany osobnosti

a súkromia sťažovateľa), pričom tieto dôkazy všeobecné súdy ignorovali. V rozsudku

okresného súdu (č. l. 912) bolo ignorované jeho vyjadrenie zo 17. októbra 2016, v ktorom

zhrnul rozhodujúcu právnu argumentáciu a poukázal na najpodstatnejšie dôkazy týkajúce sa

preukázania nároku na ušlý zisk.

7. Sťažovateľ tiež konštatoval, že „okresný súd len stručne zopakoval argumenty

sťažovateľa (žalobcu), ale viac sa nimi nezaoberal. Nevyhodnotil ani najdôležitejší

so sťažovateľom zabezpečených dôkazov, a to čestné vyhlásenia majoritných akcionárov,

ktoré preukázali skutočnú vôľu akcionárov zvoliť sťažovateľa do pozície v predstavenstve

spoločnosti a viceprezidenta spoločnosti, nebyť pošpinenia mena sťažovateľa vo verejnosti

Žalovaným. Dokonca ani nevysvetlil prečo sa argumentmi nezaoberal. Úplne ignoroval

argumentáciu sťažovateľa z 17.10.2016. Namiesto toho, aby súd vyhodnotil správne

skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov, tak sa venoval akémusi rozboru zmluvy

o kariérnom postupe, ktorej odstúpenie nezaložilo ušlý zisk a ani nemalo založiť

(ne)rozmnoženie majetku sťažovateľa. Oba súdy zhodne nesprávne právne vec posúdili,

nakoľko označili ako udalosť, ktorá spôsobila škodu v danom prípade - odstúpenie od

zmluvy o kariérnom postupe zo dňa 27.12.2007.“.

8. Podľa názoru sťažovateľa teda všeobecné súdy naplnili porušenie práva na

spravodlivý proces, pretože (i) ignorovali jeho vyjadrenia (v nich obsiahnutú právnu

a skutkovú argumentáciu) a nedali žiadnu odpoveď na jeho argumenty (ii) dôkazy síce

vykonali, ale ich v podstate nijak nevyhodnotili a ani z nich nevytvorili logické skutkové

zistenia (iii), akékoľvek argumenty sťažovateľa ani nevyvrátili či spochybnili a ani ich

nevyhodnotili ako irelevantné k meritu veci, a predsa ich nebrali do úvahy.

9. Sťažovateľ sa obrátil priamo na ústavný súd, pretože podľa jeho názoru v danom

prípade nie je prípustné dovolanie, keďže všeobecné súdy porušili právo na spravodlivý

súdny proces samotnými rozhodnutiami, ktoré ignorovali sťažovateľom navrhované

a súdom vykonané dôkazy i jeho právnu argumentáciu.

10. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv čiastočne napadnutým rozsudkom

okresného súdu a čiastočne napadnutým rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ ďalej žiada

čiastočne napadnutý rozsudok okresného súdu a čiastočne napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa sťažovateľ

domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhrady trov konania

v sume 390,50 €.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika

sťažovateľa

11. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi

, ktorý bol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na

obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 členom I. senátu ústavného súdu. Ústavná

sťažnosť sťažovateľa bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k. -14

z 5. septembra 2018 bola prijatá na ďalšie konanie vo vzťahu k čiastočne napadnutému

rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k čiastočne napadnutému rozsudku okresného súdu

bola odmietnutá.

12. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podaním

z 27. septembra 2018 vtedajší predseda krajského súdu. Vo vyjadrení

doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2018 okrem iného uviedol:

«Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú

stránku ani ich zákonnosť. Rozhodnutia obsahujú podrobné odôvodnenia. Sťažovateľ vyčíta

odvolaciemu súdu, že „zrekapituloval“ sťažovateľovo odvolanie v bode 79 (odôvodnenia)

rozsudku, ale vo vlastnom odôvodnení vôbec nevyhodnotil a nezaoberal sa danou skutkovou

a právnou argumentáciou. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie ušlého zisku.

Odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil právnou aj skutkovou argumentáciou

... proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 03. 2018 sp. zn.

a podal žalobca (sťažovateľ) dovolanie, o ktorom rozhoduje

Najvyšší súd Slovenskej republiky (dovolací súd) ...

Za tejto situácie, podľa nášho skromného právneho názoru je ústavná sťažnosť

sťažovateľa minimálne predčasná (viď , , ,

).»

13. Ústavná sťažnosť sťažovateľa v merite veci nebola rozhodnutá pôvodným

I. senátom ústavného súdu do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia všetkých

členov senátu). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli nevybavené veci

sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019, prerozdelené medzi sudcov

menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť bola pridelená sudcovi spravodajcovi

, ktorý je členom IV. senátu ústavného súdu, a preto bola vec

sťažovateľa prejednaná v zložení (predseda senátu), a

(členovia senátu).

14. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až

a až a a . V zmysle a sa

tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

15. Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie podaním (replikou), ktoré

bolo ústavnému súdu doručené 27. novembra 2019 a v ktorom uviedol, že krajský súd sa

vôbec nevyjadril k materiálnemu meritu sťažnosti, a to k namietanému porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ani k podstate sťažnosti, ktorou je úplné

ignorovanie odvolacích argumentov sťažovateľa zo strany krajského súdu v potvrdzujúcom

rozsudku, čo v podstate samo osebe zapríčiňuje porušenie práva na spravodlivý súdny

proces v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj samotného

ústavného súdu, na ktorú sťažovateľ poukázal v sťažnosti a detailne ju aj rozobral.

16. Sťažovateľ tiež poznamenal, že z finančných dôvodov využil mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) iba do výšky 300 € a že predmetné konanie už je

zastavené. Takýto závažný dôvod, ako je finančná núdza, má však na pamäti § 132 ods. 3

a „v týchto prípadoch umožňuje Ústavnému súdu riadne vo veci

konať a rozhodnúť, pretože materiálne vnímanie práva má prednosť pred prílišným

prepätým právnym formalizmom tak v zmysle judikatúry samotného Ústavného súdu ako aj

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva“.

17. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „v predmetnom prípade považujeme za podstatné,

že Krajský súd Košice odignoroval argumentáciu sťažovateľa, čo bezpochyby reprezentuje

porušenie práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko neuviedol žiadne dôvody prečo

odvolacie argumenty neprijal, resp. ich odmietol či nepovažoval za správne, a teda

rozhodol arbitrárne a bez vysporiadania sa s odvolacou argumentáciou sťažovateľa, pričom

sa ani len okrajovo nevenoval sťažovateľovej odvolacej argumentácii. Takýto postup

odvolacieho súdu je porušením práva na spravodlivý proces a práva na prístup súdu,

nakoľko odvolanie týmto stráca svoju podstatu ako efektívneho opravného prostriedku

v súdnom konaní a samotné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach je tak len formálnym

rozhodnutím.“.

18. Ústavný súd o podanej ústavnej sťažnosti listom z 10. februára 2020 upovedomil

žalovanú ako zúčastnenú osobu v konaní pred ústavným súdom a umožnil jej vyjadriť sa.

Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyjadrila podaním, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 19. februára 2020, v ktorom okrem iného uviedla, že ústavnú

sťažnosť sťažovateľa považuje za nedôvodnú. Oba napadnuté rozsudky všeobecných súdov

sa riadne a dostatočne vysporiadali s argumentáciou oboch strán sporu a správne

vyhodnotili všetky predložené a vykonané dôkazy. Všeobecné súdy teda požiadavky, ktoré

ukladá v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), splnili, a preto neporušili v bode 1 označené práva sťažovateľa. Podľa

zúčastnenej osoby sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že krajský súd sa

nezaoberal jeho tvrdeniami v odvolaní a nedal odpoveď na žiaden jeho odvolací argument.

V podstate opakuje, že všeobecné súdy údajne nepochopili, že škoda v podobe ušlého zisku

vznikla sťažovateľovi jeho skutočným nezvolením do rôznych funkcií, pretože sa zmenila

vôľa akcionárov, a nie z dôvodu, že došlo k odstúpeniu od dohody o kariérnom postupe.

K zmene vôle akcionárov malo dôjsť v zmysle čestných vyhlásení akcionárov jej

protiprávnou reportážou.

19. Zúčastnená osoba tiež uviedla, že «z obsahu rozsudku KS v KE vyplýva, že si

splnil povinnosť uvedenú v a vysporiadal sa s podstatnými tvrdeniami

uvedenými v rozsudku. Je potrebné však uviesť, že relevantných argumentov v odvolaní bolo

absolútne minimum. Sťažovateľom uvádzaná námietka ohľadne nedostatočne odôvodneného

rozhodnutia odvolacieho súdu je nepodložená. Nakoľko v danom prípade sa jedná o prípad

potvrdenia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom (potvrdenie rozsudku

z 28.10.2016 č. l. 912 v zamietavom výroku), bolo postačujúce, aby sa odvolací súd

obmedzil na skonštatovanie, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v zmysle

a .

Preto detailné polemizovanie s nepodstatnými názormi sťažovateľa v odvolaní nebolo

dôvodné a takýto postup ani od odvolacieho súdu nevyžaduje. Odvolací súd svoje

odôvodnenie uviedol v bodoch 81 až 85 rozsudku, pričom v zmysle zákonných oprávnení

v bode 83 uviedol, že sa zhoduje so závermi súdu prvej inštancie ohľadne nesplnenia jednej

zo zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti a to vznik škody. K týmto dôvodom

odvolací súd považoval za potrebné doplniť ďalšie dôvody.

KS v KE poukázal... že zmluva o kariérnom postupe poisťovňu vôbec

nezaväzovala. Akcionári mali svoju vôľu vyjadriť výlučne na valnom zhromaždení. Daným

odôvodnením sa odvolací súd náležite vysporiadal s výhradami sťažovateľa v jeho odvolaní

o tom, že vznik škody nebol daný odstúpením od dohody o kariérnom postupe, ale vôľou

akcionárov nezvoliť ho do sľúbených funkcií. Táto vôľa mala byť podľa KS v KE...

vyjadrená na valnom zhromaždení, čo sa však nestalo. Z uvedeného záveru podľa súdu

vyplýva, že sťažovateľ nepreukázal samotný vznik škody (ušlý zisk) čo je bez ohľadu na

ďalšie skutočnosti dostatočným dôvodom pre zamietnutie nároku na náhradu škody.».

20. Ústavný súd sa oboznámil aj so spisom okresného súdu a z jeho obsahu zistil, že

sťažovateľ podal proti čiastočne napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie zo 7. júna

2018, a to len do rozsahu sumy 300 €, tak ako to sám tvrdil. Dovolanie odôvodnil

dovolacím dôvodom podľa , pričom porušenie práva na spravodlivý

proces vidí v postupe okresného súdu i krajského súdu, ktoré (i) ignorovali jeho tvrdenia

a v nich obsiahnutú právnu a skutkovú argumentáciu a nedali mu žiadnu odpoveď, (ii)

dôkazy síce vykonali, ale ich nevyhodnotili a (iii) akékoľvek argumenty sťažovateľa ani

nevyvrátili či spochybnili a ani ich nevyhodnotili ako irelevantné, a predsa ich nevzali do

úvahy. Keďže následne vzal sťažovateľ dovolanie späť, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 20. septembra

2018 bolo dovolacie konanie zastavené.

21. Okrem toho ústavný súd lustráciou vo svojich registroch zistil, že sťažovateľ

podal 24. mája 2018 ústavnú sťažnosť (obsahovo a argumentačne identickú, pozn.) proti

tým istým čiastočne napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu. Podaním

z 19. júna 2018 sťažovateľ ústavnú sťažnosť zobral späť a uznesením ústavného súdu

sp. zn. zo 17. júla 2018 bolo zastavené konanie o nej.

22. Ústavný súd podľa upustil v tejto veci od

ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv označených v bode 1.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

23. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch .

25. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

26. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavnej sťažnosti sa nevyhovie vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú.

27. Ústavný súd konštatuje, že pri uplatňovaní právomocí v zmysle nie

je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, , , ,

z novších napr. , ).

28. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

29. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na

súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

30.1 Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

30.2 Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , ).

31. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

32. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti vyvodil, že smeruje predovšetkým proti

nedostatkom v odôvodnení čiastočne napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ

namieta, že k namietanému porušeniu jeho práv došlo samotnými rozhodnutiami súdov,

ktoré ignorovali sťažovateľom navrhované a súdom vykonané dôkazy i jeho právnu

argumentáciu.

33. Sťažovateľ tiež tvrdí, že dovolanie proti napadnutému rozsudku nebolo prípustné,

čo však zjavne odporuje faktickému priebehu konania a jeho procesným úkonom. Z obsahu

spisu okresného súdu totiž vyplýva, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku

krajského súdu dovolanie, v ktorom však riadne nepokračoval a dovolanie vzal späť, čo

viedlo k zastaveniu dovolacieho konania uznesením najvyššieho súdu.

34. Ústavný súd ďalej zistil, že argumentácia sťažovateľa v ústavnej sťažnosti je

v zásade totožná s argumentáciou v ním podanom dovolaní (porovnaj body 8 a 20

odôvodnenia). Sťažovateľ teda využil dva rozdielne prostriedky právnej ochrany na

dosiahnutie totožného výsledku. Posúdenie, či boli vo veci dané sťažovateľom uplatnené

dovolacie dôvody a teda či dovolanie bolo prípustné, patrí do právomoci najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho. Sťažovateľ však zabránil najvyššiemu súdu v riadnom uplatnení jeho

právomoci, pretože vzal dovolanie späť. Táto okolnosť otvára otázku prípustnosti ústavnej

sťažnosti, ktorou sa predchádzajúci vo veci konajúci senát nezaoberal, pretože informáciou

o podanom dovolaní nedisponoval.

34.1 Ústavný súd zastáva názor, že podanie dovolania s uplatnením dovolacieho

dôvodu zmätočnosti podľa pre tvrdené porušenie práva na spravodlivý

proces bolo dostupným a spôsobilým právnym prostriedkom na ochranu jeho základných

práv a slobôd, ktorý však sťažovateľ riadne nevyčerpal. Požiadavka na vyčerpanie právnych

prostriedkov, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, totiž nie je splnená iba tým, že takéto

konanie iniciuje, ale nepochybne v ňom musí aj riadne pokračovať, aby dosiahol sledovaný

výsledok. Tvrdenie sťažovateľa v jeho replike, že z finančných dôvodov využil dovolanie

iba do výšky 300 eur, pričom finančnú núdzu „má na pamäti“ § 132 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, je v priamom rozpore s faktom, že sťažovateľ zobral aj toto „limitované“

dovolanie späť, teda ho fakticky vôbec nevyužil.

34.2 Uvedená okolnosť vedie ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

je neprípustná ( , predtým zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov),

pričom niet žiadneho dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorý by ospravedlnil procesný

postup sťažovateľa v dovolacom konaní, minimálne v rozsahu, v akom dovolanie uplatnil.

Neprípustnú ústavnú sťažnosť môže ústavný súd v procesnom štádiu pred jej prijatím

uznesením odmietnuť [ , predtým

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov]. V procesnom štádiu po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vedie jej

neprípustnosť k výroku o nevyhovení.

35. V okolnostiach prejednávanej veci ústavný súd (v novom zložení senátu)

zohľadnil, že predchádzajúci vo veci konajúci senát ústavného súdu, pravdepodobne pre

informačný deficit, neposúdil ústavnú sťažnosť ako neprípustnú a prijal ju na ďalšie

konanie, preto napriek záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti pristúpil výnimočne aj

k materiálnemu prieskumu čiastočne napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

36. Ústavný súd sa oboznámil s čiastočne napadnutým rozsudkom krajského súdu

vrátane sťažovateľom prezentovaných námietok, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi v bode 1 označených práv, ktorých porušenie sa namieta. Následne preskúmal, či

požiadavky spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa

náležité posúdenie jeho veci odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých

právnych a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného

rozhodnutia.

36.1 Pri hodnotení čiastočne napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

zároveň vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože konanie v prvej inštancii

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

37. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré

odôvodnil existenciou odvolacích dôvodov podľa a .

Krajský súd sa stotožnil s čiastočne napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorý rozhodol

vecne správne, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že zákonné

podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu (ušlý zisk) vo veci sťažovateľa neboli

preukázané.

38. Okresný súd zanalyzoval všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na

náhradu škody (ušlého zisku), ktoré musia byť kumulatívne splnené (porušenie právnej

povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti

a škodou a napokon zavinenie).

38.1 Protiprávne konanie žalovaného okresný súd videl v odvysielaní predmetných

reportáží, na základe ktorých akcionári spoločnosti

odstúpili od dohody. Následne žalobca nebol nimi zvolený do rôznych funkcií, čím prišiel

o garantovaný príjem (ušlý zisk) v sume 9 958,18 € (300 000 Sk) mesačne po dobu 12

rokov.

38.2 Okresný súd uviedol, že existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou neboli vo veci sťažovateľa splnené, a preto je jeho uplatnený

nárok nedôvodný. Okresný súd v prípade vzniku škody (ušlého zisku) dospel k záveru, že

u sťažovateľa nedošlo k zmenšeniu majetku a ani k ušlému zisku, keďže jeho pozícia

zostala nezmenená. Aj keby akcionári poisťovne neodstúpili od dohody, sťažovateľovi by

ešte žiaden zisk nevznikol. V jeho prípade museli nastať ďalšie úkony (musel by sa stať

najskôr akcionárom alebo by musel byť delegovaný niektorým akcionárom a následne by

musel byť zvolený za člena predstavenstva aj za viceprezidenta), aby sa dostal do rôznych

funkcií, z ktorých by mu plynul zisk, ale to už nie je bezprostredný vzťah medzi

protiprávnym úkonom a ušlým ziskom.

38.3 Okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že zákon (§ 194 ods. 1 Obchodného

zákonníka) a aj stanovy spoločnosti (čl. 11, bod 6)

určujú a limitujú dĺžku funkčného obdobia členov predstavenstva na obdobie 5 rokov. Ak

akcionári poisťovne garantovali žalobcovi, že bude členom predstavenstva

a viceprezidentom 12 rokov, postupovali nad rámec zákona aj vlastných stanov. Vzhľadom

na skutočnosť, že funkčné obdobie v prípade člena predstavenstva a viceprezidenta

sťažovateľovi malo uplynúť v roku 2020, okresný súd v tejto súvislosti tiež konštatoval, že

sťažovateľ „nemôže mať súdom priznaný ušlý zisk do budúcna, pretože môžu nastať rôzne

skutočnosti (jeho zvolenie do predstavenstva, zánik subjektu a iné), ktoré by spôsobili vznik

bezdôvodného obohatenia na jeho strane voči žalovanému“.

39. Krajský súd sa stotožnil s týmito závermi, z ktorých okresný súd vyvodil

nesplnenie vzniku škody (ušlého zisku). Krajský súd k tomuto doplnil že „vôľu akciovej

spoločnosti uzavrieť so žalobcom záväzok mohli jej akcionári prejaviť výlučne na valnom

zhromaždení. Iba takéto hlasovanie by predstavovalo prejav vôle tejto spoločnosti vo vzťahu

k žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že osobný záväzok akcionárov uzavretý na základe

zmluvy so žalobcom mimo valného zhromaždenia nemožno považovať za právny úkon

vykonaný v mene akciovej spoločnosti, ktorý by ju zároveň zaväzoval. Za takejto situácie

nemožno vyvodiť záver o tom, že žalobca preukázal záväzok, z ktorého by pri bežnom behu

vecí by vyplýval zisk uplatňovaný v žalobe. Ním tvrdený obsah zmluvy s akcionármi totiž

nezaväzuje túto obchodnú spoločnosť a za takejto situácie je nim tvrdený zisk iba hypotézou,

Z uvedeného záveru vyplýva, že žalobca nepreukázal jednu zo základných podmienok pre

vznik zodpovednosti za škodu a to samotný vznik škody (ušlého zisku), čo bez ohľadu na

ďalšie skutočnosti je dostatočným dôvodom pre zamietnutie nároku na náhradu škody.“.

40. Po preskúmaní čiastočného napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť jeho ústavnú

udržateľnosť. Podľa názoru ústavného súdu (na rozdiel od názoru sťažovateľa) právny záver

krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by

bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. ,

). Je zrejmé, že vo veci sťažovateľa sa všeobecné súdy nestotožnili s jeho

skutkovými a právnymi argumentmi týkajúcimi sa vzniku škody (ušlý zisk), pričom

odôvodnenie ústavnej sťažnosti je v zásade iba polemika s právnymi závermi všeobecných

súdov.

41. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa tiež

poznamenáva, že nie je možné základné právo na inú ochranu podľa

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že orgán verejnej moci nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (, , ). Podstatou je, aby postup

orgánu verejnej moci bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

42. Z už uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľa

smerujúcej proti čiastočne napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavnej sťažnosti

sťažovateľa nebolo vyhovené, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej

veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

V.

43. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu