Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 44/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Peter Kvak, s. r. o., Kuzmányho 18, Žilina, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Peter Kvak, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a porušenie práv podľa , 3 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 1. októbra 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 5

(ďalej len „ústava“) a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 1. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) z 1. júla 2020 – v trestnej veci sťažovateľa trestne

stíhaného pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a)

v znení neskorších predpisov [(ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na ] v súbehu s prečinom

nebezpečného vyhrážania podľa ,

[s poukazom na ] – bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ

sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením z 23. júla 2020 tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľ poukazuje na to, že uznesenie o vzatí do väzby bolo odôvodnené aj

s ohľadom na neexistenciu znaleckého dokazovania, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo

nebezpečnosť pobytu sťažovateľa na slobode – či už voči sebe, alebo voči poškodenej.

4. Dňa 15. augusta 2020 súdny znalec vypracoval znalecký posudok č. 185/2020

(ďalej len „znalecký posudok“), v ktorom sa vyjadril k osobnosti sťažovateľa. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti cituje viaceré závery z uvedeného znaleckého posudku.

5. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom, „kedy Súdny znalec zastabilizoval

absenciu nebezpečnosti Sťažovateľa pre seba alebo poškodenú“, sťažovateľ podal

18. augusta 2020 žiadosť o prepustenie z väzby, kde žiadal o prepustenie na slobodu,

alternatívne o nahradenie väzby uložením primeraných povinností a obmedzení.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „prokurátorka“) zamietla túto žiadosť.

Pri výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie prokurátorka uviedla, že je

daný dôvod väzby podľa , ale vzhľadom na záver

znaleckého posudku navrhla sťažovateľa prepustiť na slobodu a väzbu nahradiť dohľadom

probačného a mediačného úradníka so súčasným uložením povinnosti zákazu priblížiť sa

k poškodenej a s obmedzením kontaktu s poškodenou.

6. Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. septembra 2020 rozhodol

podľa tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu zamietol a zamietol aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby

prevzatím záruky za ďalšie správanie sťažovateľa dôveryhodnou osobou; písomným

sľubom sťažovateľa a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že ju zamietol. Sťažovateľ pokladá napadnuté uznesenie

„za arbitrárne rozhodnutie, ktoré v rámci odôvodnenia neposkytuje ústavne akceptovateľnú

odpoveď na vznesené námietky, obsahuje len formálne odôvodnenie väzby použitím

stereotypných formulácií pri absencii konkrétnych a individuálnych skutočností a zároveň...

sú tvrdené dôvody väzby v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.“. Sťažovateľ

v tomto smere poukazuje na závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

7. Napadnuté uznesenie sťažovateľ považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže

je založené na „paušálnom a automatizovanom prebratí odôvodnenia súdu prvého stupňa“

bez starostlivého posúdenia veci a jeho námietok. Sťažovateľ v tomto smere zdôrazňuje,

že žiadosť o prepustenie z väzby podal až po doručení znaleckého posudku do súdneho

spisu. Primárnym argumentom odôvodňujúcim žiadosť o prepustenie z väzby boli práve

závery znaleckého posudku, kde súdny znalec uviedol, že sťažovateľ „je z psychiatrického

pohľadu bez známok poruchy osobnosti, dokonca a o to vypuklejšie bez známok agresívnych

rysov a s vybudovanou záťažovou toleranciou.“. Okresný súd však bez adekvátneho

odôvodnenia zamietol žiadosť sťažovateľa. Obdobne postupoval aj krajský súd, ktorý

v napadnutom uznesení len formálnymi a stereotypnými formuláciami konštatoval

správnosť uznesenia okresného súdu bez uvedenia konkrétnych okolností prípadu. Krajský

súd v napadnutom uznesení závery znaleckého posudku ani neuviedol a ani sa nimi

nezaoberal.

8. Sťažovateľ poukazuje v ústavnej sťažnosti na námietky, ktoré uviedol v sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ

namietal, že zo znaleckého posudku vyplýva, že akýkoľvek vzťah s poškodenou je

z jeho pohľadu definitívne ukončený, pričom okresný súd v uznesení argumentoval

pretrvávajúcim disharmonickým vzťahom s poškodenou. Okresný súd tiež uviedol,

že v prípade náhodného stretnutia sťažovateľa s poškodenou by mohlo dôjsť

k nenapraviteľným následkom na živote a zdraví. Zo záverov znaleckého posudku ale

vyplýva, že sťažovateľ „je bez agresívnych rysov a dokonca s vybudovanou záťažovou

toleranciou, ktorá by práve pri náhodnom stretnutí zabezpečovala absenciu akéhokoľvek

rizika.“. Obdobne poukázal na ďalšie konkrétne okolnosti veci – na zahladené odsúdenie

spred 16 rokov, na to, že pred obmedzením slobody viedol riadny život otca dvoch

maloletých detí, podnikateľa, ktorý zamestnáva ľudí. Sťažovateľ absolvoval viacero

pozitívnych psychologických posudkov – pri vybavovaní zbrojného preukazu a ako

inštruktor autoškoly. Spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a odovzdal zbraň,

ktorú mal v legálnej držbe.

9. Krajský súd sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu

záverov súdneho znalca a znalecký posudok v napadnutom uznesení ani nespomenul.

Navyše neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by tvorili nevyhnutný základ

pre náležité odôvodnenie a pre záver, či ponechanie vo väzbe je opatrením nevyhnutným

na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inými

miernejšími prostriedkami.

10. Nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia sa týka aj zamietnutia žiadosti

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia

primeraných povinností a obmedzení, ktoré sťažovateľ navrhoval – zákaz styku

s poškodenou, použitie prostriedkov technickej kontroly (monitorovacie zariadenie) a pod.

V tomto smere je relevantné, že aj dozorujúca prokurátorka navrhla vzhľadom na závery

znaleckého posudku nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka

so súčasným uložením zákazu priblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako

10 metrov a s obmedzením kontaktu s poškodenou v akejkoľvek forme. Sťažovateľ

navrhoval, aby mu bol umožnený pohyb v rámci jeho rodinného domu a do prevádzky

autoškoly, čím by bol naplnený účel väzby a ochrana poškodenej, ale zároveň by mohol

takto obnoviť svoj rodinný život a podnikanie.

11. Konajúce súdy svoje rozhodnutia odôvodnili nedostatočne. Možnosťou

nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasného obmedzenia

pohybu sťažovateľa vo vlastnom obydlí, resp. sídle zamestnania kontrolovanými

technickými prostriedkami sa krajský súd vôbec nezaoberal. Okresný súd uviedol,

že kontrola technickými prostriedkami podľa nie je

samostatným inštitútom, ktorým by bolo možné väzbu nahradiť. Sťažovateľ pritom

poukazoval na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka spolu

s kontrolou technickými prostriedkami s tým, že súd uloží i primerané obmedzenia

a povinnosti. Krajský súd uviedol iba „teoretické a učebnicové výklady ohľadom

nemožnosti nahradenia väzby... Ani prezentované hodnotenie osoby Sťažovateľa z pohľadu

jeho predcházajúceho jediného a zahladeného odsúdenia, ktoré bolo za skutok z roku 2004,

teda 16 rokov dozadu, kedy mal Sťažovateľ 19 rokov, pričom od doby tohto skutku viedol

riadny život... automaticky nemôžu znamenať zamietnutie žiadosti Sťažovateľa a náhradu

väzby bez akejkoľvek reflexie na konkrétne námietky obhajoby.“.

12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie práv zaručených a 5 a , 3 a 4 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu z 1. októbra 2020, napadnuté uznesenie krajského

súdu zruší a nariadi bezodkladné prepustenie sťažovateľa na slobodu, sťažovateľovi prizná

primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a všeobecné ústavnoprávne

východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

16. Podľa podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa .

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

19. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS

1/95, ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

20. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, v zmysle

ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným

zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi),

nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. ,

, ). Z judikatúry ústavného súdu (, ,

) vyplýva, že v ustanoveniach a 5 týkajúcich sa práva

na osobnú slobodu ( ) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh

na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby

a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe

dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania.

V označených ustanoveniach sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú

z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (, , , ,

, ). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie

zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4

dohovoru. Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane

ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma

však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (,

, ).

21. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné

skutočnosti za väzbu a proti nej vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo

peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju

v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie

na abstraktnej úvahe (, , ).

22. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii

zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd

v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu

trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov

osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom

konaní (, ). Právomocou ústavného súdu je preskúmať

zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ,

, ).

23. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Krajský súd v napadnutom uznesení po preskúmaní námietok sťažovateľa,

odôvodnenia uznesenia okresného súdu a predloženého súdneho a vyšetrovacieho spisu

zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu a zamietol jeho žiadosť

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V prvom rade odkázal

na svoje skoršie uznesenie, ktorým rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

o vzatí do väzby, a uviedol, že „neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli podkladom

pre zmenu názorov krajského súdu vyjadrených v označenom rozhodnutí.“. V druhom rade

odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 10. septembra 2020, ktoré považoval

za dostatočné a presvedčivé.

25. Krajský súd dospel k záveru, že v danom štádiu trestného konania boli splnené

formálne a materiálne podmienky väzby, pričom pripomenul, že vykonané dôkazy sa

v tomto štádiu hodnotia z toho hľadiska, či poskytujú podklad pre záver o existencii

väzobných dôvodov. Podľa krajského súdu hodnotenie „dôkazov tak, ako to predkladá

obvinený vo svojej písomnej sťažnosti, v súčasnom štádiu konania neobstojí...“ s tým,

že obsah trestného oznámenia s ďalšími vykonanými dôkazmi (znaleckými posudkami,

listinnými správami) aktuálne postačuje na odôvodnenie väzby sťažovateľa.

26. Krajský súd sa stotožnil aj s výrokom uznesenia okresného súdu, ktorým tento

zamietol nahradenie väzby miernejšími prostriedkami a v podrobnostiach odkázal

na odôvodnenie uznesenia okresného súdu. Uviedol tiež, že v sťažnosti žiadal o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd tejto žiadosti nevyhovel

a uviedol, že „všeobecný záujem spoločnosti na ochrane zdravia a života iných osôb

prevyšuje nad individuálnym právom obvineného na jeho osobnú slobodu. Nahradenie

väzby ponúknutými inštitútmi nie je ani podľa krajského súdu dostatočné k tomu, aby

nahradilo väzbu ako zaisťovací prostriedok v tomto trestnom konaní. Dohľad by

v dostatočnej miere neznížil obavu z možného pokračovania obvineného v páchaní násilnej

trestnej činnosti. Konanie obvineného, z ktorého je v tejto veci dôvodne podozrivý, vyžaduje

v tejto fáze trestného konania taký výkon kontroly, ktorý je najlepšie zabezpečený jeho

dočasným pobytom v ústave na výkon väzby. Väzba v prípade obvineného napomáha

dosiahnutiu účelu trestného konania v podobe reálneho zabránenia mu v pokračovaní

v páchaní obdobnej trestnej činnosti.“. Krajský súd skúmal podmienky väzby aj z hľadiska

súladu s dohovorom, pričom dospel k záveru, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

nie je v rozpore s dohovoru.

27. Vychádzajúc z jednoty druhostupňového konania a konania pred súdom prvého

stupňa a osobitne aj vzhľadom na výslovný odkaz krajského súdu na uznesenie okresného

súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s uznesením okresného súdu z 10. septembra 2020.

28. Okresný súd dospel k záveru, že doteraz vykonané dôkazy vedú k dôvodnému

podozreniu sťažovateľa zo spáchania stíhanej trestnej činnosti. Poukázal pritom na výpoveď

svedkyne – poškodenej a na zápisnicu o trestnom oznámení. Z týchto dôkazov poukázal

na vzájomný vzťah sťažovateľa a poškodenej a charakteristiku ich vzťahu, čo predchádzalo

skutkom, ktoré sú sťažovateľovi kladené za vinu, konkrétne okolnosti a povahu

jednotlivých skutkov (vymedzených v skutkovej vete, pozn.) a osobu sťažovateľa.

Poškodená mala popísať „stupňujúcu sa agresivitu od začiatku roka 2020“ a taktiež

posledný útok sťažovateľa, „pri ktorom ju mal ťahať za vlasy, povedať jej, že jej všetky

vlasy vytrhá, mal na ňu kričať, brániť jej, aby opustila priestor autoškoly. Mal ju zhodiť na

gauč, posadiť sa cez ňu a začať ju dusiť. Mala od neho dostať aj facku. Útok sa mal

vystupňovať použitím zbrane obvineného, ktorú má tento v legálnej držbe, pričom najskôr

mal mieriť zbraňou na poškodenú a potom na seba.“. Záver o dôvodnosti trestného stíhania

sťažovateľa potvrdzujú aj ďalšie dôkazy – fotodokumentácia zranení svedkyne –

poškodenej, fotodokumentácia mobilnej komunikácie, zápisnica o vydaní veci –

špecifikovanej pištole a znalecký posudok súdneho znalca z odboru zdravotníctva

a farmácie.

29. Okresný súd záver o existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

odôvodnil predovšetkým s poukazom na osobu sťažovateľa. V rámci

hodnotenia osoby sťažovateľa uviedol, že majú význam aj zahladené odsúdenia, preto je súd

povinný prihliadnuť aj na tieto skutočnosti. Poukázal na to, že sťažovateľ „je osobou, ktorá

už v minulosti bola súdne postihnutá za spáchanie násilnej trestnej činnosti (pozn. trestný

čin vydierania podľa § 235 Tr. zák., účinného do 01. 01. 2006).“. Vychádzajúc z okolností

a spôsobu, za ktorých mali byť skutky spáchané, je zrejmé, že pri aktuálne stíhaných

skutkoch „malo ísť o spáchanie trestnej činnosti násilného charakteru.“.

30. Dôvodná obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, vyplýva

podľa okresného súdu z toho, že tejto trestnej činnosti sa mal proti svedkyni – poškodenej

dopúšťať dlhší čas. Okresný súd poukázal na to, že sa sťažovateľ pri výsluchu pred sudcom

a pri výsluchu pred vyšetrovateľom rozplakal, „pričom svoje reakcie nevedel vysvetliť

a s poukazom na výpoveď svedkyne - poškodenej, že tento trpí návalmi nepredvídateľných

nálad, hrozí obava, že by naďalej mohol pokračovať či už vo verbálnych útokoch voči

poškodenej, alebo aj brachiálnych útokoch.“.

31. Podľa okresného súdu ani závery znaleckého posudku nemenia nič na záveroch

o hrozbe pokračovania v trestnej činnosti. Poukázal pritom na to, ako súdny znalec

charakterizoval vzťah sťažovateľa a poškodenej, podľa ktorého išlo o vzťah «nestabilný,

disharmonický, opakovane sa „rozchádzali“ a „dávali dokopy“». Hodnotil aj reakcie

sťažovateľa, u ktorého sa v situáciách nestabilného a rozpadajúceho sa vzťahu „opakovane

vyskytli aj tzv. demonštratívne parasuicidálne vyjadrenia a gestá (účelové vyjadrenia

a gestá navonok síce podobné samovražedným tendenciám, ktorých cieľom nie je voči

okoliu proklamované ukončenie svojho vlastného života, ale dosiahnutie iného cieľa...

u stále emočne zaangažovaného (zamilovaného) obvineného nachádzajúceho sa

vo frustrujúcej situácii rozpadajúceho sa partnerského vzťahu. Takéto konanie by nebolo

možné označiť za chorobne motivované.“. Napokon zo znaleckého posudku poukázal aj

na to, že súdny znalec „charakterizoval obvineného ako osobu intenzívne emočne

zaangažovanú (zamilovanú), nachádzajúcu sa v stave frustrácie z rozpadajúceho sa

partnerského vzťahu.“. Napriek tomu, že sťažovateľ verbalizoval obnovenie spolužitia

s družkou, s ktorou žije už 13 rokov a s ktorou má dve maloleté deti, môže podľa okresného

súdu dôjsť k osobnému kontaktu sťažovateľa s poškodenou, „teda nemožno jednoznačne

vylúčiť obavu, že by obvinený naďalej mohol pokračovať či už vo verbálnych útokoch voči

svedkyni - poškodenej, alebo aj brachiálnych útokoch.“.

32. Verbalizované stanovisko sťažovateľa o obnovení vzťahu s družkou okresný súd

hodnotil ako osobný postoj sťažovateľa a v danej procesnej situácii ide o „legitímny

prostriedok uplatňovania práva na obhajobu. Nemenej dôležité v takýchto prípadoch je

posúdenie práve momentu, kedy sa obvinený aspoň verbálne rozhodne takýmto spôsobom

správať, avšak na druhej strane nemožno opomenúť skutkové okolnosti stíhanej trestnej

činnosti, ktoré mali takémuto verbalizovanému nadobudnutiu jeho vnútorného rozhodnutia

predchádzať. U osoby obvineného podľa názoru sudcu pre prípravné konanie nie je možné

vylúčiť, že v prípade čo i len náhodného stretnutia s osobou svedkyne - poškodenej by mohlo

berúc do úvahy aj závery znaleckého posudku MUDr. Stanislava Kollára o charaktere ich

vzájomného vzťahu, dôjsť k nenapraviteľným následkom na živote a zdraví.“.

33. K možnosti nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného

úradníka okresný súd uviedol, že zistené a hodnotené skutočnosti vedú k záveru, že tento

inštitút by nebol dostatočným pre nahradenie účelu väzby u sťažovateľa, aby nepokračoval

v trestnej činnosti. Okresný súd dospel k záveru, že nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka „sa v danom prípade javí ako absolútne nedostatočné,

a to vzhľadom na osobu obvineného a povahu stíhanej trestnej činnosti. V tejto súvislosti

sudca pre prípravné konanie dáva do osobitnej pozornosti práve povahu, závažnosť

a charakter stíhanej trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený dopustiť a zároveň i postoj

obvineného k vedeniu riadneho života, hodnotiac tak jeho osobu i na základe práve

predchádzajúceho odsúdenia, ktoré už má obvinený zahladené.“. Okresný súd poukázal

na to, že sťažovateľ žiadal nahradiť väzbu aj nariadením kontroly technickými

prostriedkami, «ktorý „inštitút“, a to v jeho technickej časti je práve sám o sebe viazaný na

dohľad probačného a mediačného úradníka. Sudca pre prípravné konanie takto

formulovanú žiadosť obvineného jeho obhajcom považoval práve za súčasť žiadosti na

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, nakoľko ide o inštitút

technickej povahy nadväzujúci primárne na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka.».

34. Vychádzajúc z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu a zo skutočností v nich uvedených, ústavný súd dospel k záveru,

že konajúce súdy venovali námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť a vysporiadali sa

s nimi. Ústavný súd právne závery krajského súdu v spojení s právnymi závermi okresného

súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

35. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že z celého súboru

doteraz zistených rozhodujúcich skutkových okolností sťažovateľ vyberá tie skutočnosti,

ktoré sú v jeho prospech. Tento postup je pochopiteľný, z pohľadu sťažovateľa logický

a prípustný, ide o formu realizácie jeho práva na obhajobu v tomto štádiu trestného konania.

Je však nevyhnutné dodať, že úlohou všeobecných súdov – rozhodujúcich aj o väzbe – je

posúdiť všetky relevantné okolnosti veci, teda aj tie, ktoré svedčia v prospech obvineného

a aj v jeho neprospech. Po preskúmaní predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru,

že konajúce súdy túto povinnosť realizovali, a to v ústavne akceptovateľnej kvalite.

36. Sťažovateľ s odkazom na znalecký posudok poukázal na to, že podľa záverov

súdneho znalca nevykazuje známky poruchy osobnosti, agresívne rysy, má vybudovanú

záťažovú toleranciu dobre adaptovanú v bežnom živote. Sťažovateľ uviedol, že súdny

znalec „zastabilizoval absenciu nebezpečnosti Sťažovateľa pre seba alebo poškodenú“.

Konajúce súdy sa s touto argumentáciou nestotožnili. Predovšetkým okresný súd uviedol

okolnosti, ktoré s týmito skutočnosťami nekorešpondujú – tiež poukázal na znalecký

posudok, v ktorom súdny znalec opísal vzťah sťažovateľa s poškodenou ako nestabilný,

disharmonický, sťažovateľa charakterizoval ako osobu intenzívne emočne zaangažovanú,

nachádzajúcu sa v stave frustrácie z rozpadajúceho sa partnerského vzťahu, ktorý

opakovane vykonal demonštratívne parasuicidálne vyjadrenia a gestá. Okresný súd tiež

vychádzal z vyjadrení poškodenej, podľa ktorých sťažovateľ sa mal dopúšťať trestnej

činnosti proti nej dlhší čas so stupňujúcou sa agresivitou od začiatku roku 2020.

Pri poslednom útoku mal použiť aj strelnú zbraň, ktorú mal namieriť na poškodenú

a následne aj na seba. Obdobne okresný súd pri hodnotení osoby sťažovateľa zohľadnil aj

jeho zahladené odsúdenie za spáchanie násilnej trestnej činnosti.

37. Sťažovateľ tiež poukazoval na to, že súdny znalec opisoval ich vzťah

s poškodenou v minulom čase a sám deklaroval, že chce obnoviť svoj vzťah s družkou

a vzťah s poškodenou už definitívne ukončil. Toto vyjadrenie okresný súd hodnotil ako

legitímny prostriedok uplatňovania práva sťažovateľa na obhajobu. Považoval však

za dôležité zohľadniť, v akom okamihu (momente) sťažovateľ takéto rozhodnutie

verbalizuje a aké skutkové okolnosti tomuto vyhláseniu predchádzali. Okresný súd teda túto

námietku sťažovateľa vyhodnotil, pričom spôsob vyhodnotenia tejto námietky nemožno

považovať za svojvoľný. Úsudok okresného súdu je konzistentný a logický a možno ho

pri použití pravidiel formálnej logiky odvodiť zo zisteného skutkového stavu. Okresný súd

zjavne nehodnotil vyjadrenie sťažovateľa izolovane – ale zhodnotil kontext, v ktorom toto

vyjadrenie urobil (stav väzobného trestného stíhania) a okolnosti, ktoré tomuto vyjadreniu

predchádzali (povaha trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, opis vzťahu

s poškodenou vyplývajúci zo znaleckého posudku, s ktorou sa sústavne „rozchádzali“

a „dávali dokopy“). Ak okresný súd na tomto podklade dospel k záveru, že ani tento postoj,

resp. deklarácia sťažovateľa neznižuje riziko nenapraviteľných následkov na živote alebo

zdraví pri náhodnom osobnom stretnutí s poškodenou s možnosťou pokračovania

vo verbálnych alebo v brachiálnych útokoch, čo odôvodňuje trvanie preventívnej väzby,

tento záver nemožno vnímať ako arbitrárny. Okresný súd totiž uviedol také skutočnosti,

ktoré tvoria akceptovateľný podklad pre formulovanie takéhoto právneho záveru.

38. Tieto skutočnosti zároveň poskytujú dostatočný podklad pre záver konajúcich

súdov o nemožnosti nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže

tento dohľad považovali za daných skutkových okolností za nedostatočný zabrániť

sťažovateľovi v pokračovaní trestnej činnosti. Návrh sťažovateľa na monitorovanie

technickými prostriedkami hodnotil okresný súd ako súčasť návrhu na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže technickú realizáciu tohto inštitútu

uskutočňuje probačný a mediačný úradník (porovnaj o kontrole

výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.).

39. Za týchto okolností neobstojí námietka sťažovateľa, že napadnuté uznesenie

krajského súdu a uznesenie okresného súdu obsahujú len formálne a stereotypné formulácie.

Predovšetkým uznesenie okresného súdu obsahuje dostatok konkrétnych a relevantných

skutočností, ktoré tvoria ústavne akceptovateľný podklad pre výrok o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. jej nahradenie miernejšími prostriedkami. Možno

pripustiť, že napadnuté uznesenie krajského súdu je všeobecnejšie a stručnejšie, obsahuje

však odkaz na uznesenie okresného súdu a jeho odôvodnenie a tiež na skoršie rozhodnutie

krajského súdu, ktorým preskúmaval uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa

do väzby, pričom uviedol, že pre krátkosť času od uvedeného rozhodnutia nedošlo

k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie.

40. Odkaz druhostupňového súdu na rozhodnutie súdu prvého stupňa a jeho

odôvodnenie je vzhľadom na jednotu týchto konaní ústavne akceptovateľný. Obdobne aj

ESĽP v rozhodnutí vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997 uviedol, že všeobecný

súd, ktorý poskytol stručné dôvody, a to len odkazom na dôvody orgánov, ktorých

rozhodnutia preskúmaval, neporušil povinnosť spravodlivého konania, pretože z postupu

súdu vyplynulo, že preskúmaniu odvolania venoval plnú pozornosť. Tieto právne závery

možno nepochybne primerane aplikovať aj v konaní trestných súdov rozhodujúcich o väzbe.

Ústavný súd taktiež považoval za ústavne akceptovateľné opakovanie skutočností, ktoré

podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje

ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich

pretrvávajúcej existencii (m. m. , , ,

). Z uvedeného dôvodu možno zásadne akceptovať aj všeobecný odkaz

na predchádzajúce rozhodnutie, ktoré je vzhľadom na krátkosť času a nezmenený skutkový

stav stále aktuálne. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že konajúce súdy nezohľadnili

závery znaleckého posudku, ktorý pri konaní o vzatí sťažovateľa do väzby nebol

vypracovaný. Je zjavné, že okresný súd tento znalecký posudok zohľadnil, vychádzal z jeho

záverov, pričom tieto závery hodnotil odlišne ako sťažovateľ.

41. Ústavný súd takto konštatuje, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, resp. o jej nahradenie miernejšími prostriedkami poskytli konajúce súdy

sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky jeho argumenty týkajúce sa pokračovania

väzby. Myšlienkové úvahy krajského súdu a okresného súdu v tomto smere sú

zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru o existencii

dôvodov na ďalšie trvanie väzby a o nemožnosti nahradiť väzbu miernejšími prostriedkami.

42. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu