Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 44/2021
PDF · 519.2 KB
No categories available
IV. ÚS 44/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Kvak, s. r. o., Kuzmányho 18, Žilina, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Peter Kvak, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 3 Tpo 57/2020 z 1. októbra 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 57/2020 z 1. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) z 1. júla 2020 – v trestnej veci sťažovateľa trestne
stíhaného pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov [(ďalej len „Trestný
zákon“) s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona] v súbehu s prečinom
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
[s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona] – bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ
sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením z 23. júla 2020 tak, že ju zamietol.
3. Sťažovateľ poukazuje na to, že uznesenie o vzatí do väzby bolo odôvodnené aj
s ohľadom na neexistenciu znaleckého dokazovania, ktoré by potvrdilo alebo vyvrátilo
nebezpečnosť pobytu sťažovateľa na slobode – či už voči sebe, alebo voči poškodenej.
4. Dňa 15. augusta 2020 súdny znalec vypracoval znalecký posudok č. 185/2020
(ďalej len „znalecký posudok“), v ktorom sa vyjadril k osobnosti sťažovateľa. Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti cituje viaceré závery z uvedeného znaleckého posudku.
5. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom, „kedy Súdny znalec zastabilizoval
absenciu nebezpečnosti Sťažovateľa pre seba alebo poškodenú“, sťažovateľ podal
18. augusta 2020 žiadosť o prepustenie z väzby, kde žiadal o prepustenie na slobodu,
alternatívne o nahradenie väzby uložením primeraných povinností a obmedzení.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „prokurátorka“) zamietla túto žiadosť.
Pri výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie prokurátorka uviedla, že je
daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ale vzhľadom na záver
znaleckého posudku navrhla sťažovateľa prepustiť na slobodu a väzbu nahradiť dohľadom
probačného a mediačného úradníka so súčasným uložením povinnosti zákazu priblížiť sa
k poškodenej a s obmedzením kontaktu s poškodenou.
6. Okresný súd uznesením sp. zn. 29 Tp 36/2020 z 10. septembra 2020 rozhodol
podľa § 79 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol a zamietol aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby
prevzatím záruky za ďalšie správanie sťažovateľa dôveryhodnou osobou; písomným
sľubom sťažovateľa a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že ju zamietol. Sťažovateľ pokladá napadnuté uznesenie
„za arbitrárne rozhodnutie, ktoré v rámci odôvodnenia neposkytuje ústavne akceptovateľnú
odpoveď na vznesené námietky, obsahuje len formálne odôvodnenie väzby použitím
stereotypných formulácií pri absencii konkrétnych a individuálnych skutočností a zároveň...
sú tvrdené dôvody väzby v extrémnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.“. Sťažovateľ
v tomto smere poukazuje na závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
7. Napadnuté uznesenie sťažovateľ považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže
je založené na „paušálnom a automatizovanom prebratí odôvodnenia súdu prvého stupňa“
bez starostlivého posúdenia veci a jeho námietok. Sťažovateľ v tomto smere zdôrazňuje,
že žiadosť o prepustenie z väzby podal až po doručení znaleckého posudku do súdneho
spisu. Primárnym argumentom odôvodňujúcim žiadosť o prepustenie z väzby boli práve
závery znaleckého posudku, kde súdny znalec uviedol, že sťažovateľ „je z psychiatrického
pohľadu bez známok poruchy osobnosti, dokonca a o to vypuklejšie bez známok agresívnych
rysov a s vybudovanou záťažovou toleranciou.“. Okresný súd však bez adekvátneho
odôvodnenia zamietol žiadosť sťažovateľa. Obdobne postupoval aj krajský súd, ktorý
v napadnutom uznesení len formálnymi a stereotypnými formuláciami konštatoval
správnosť uznesenia okresného súdu bez uvedenia konkrétnych okolností prípadu. Krajský
súd v napadnutom uznesení závery znaleckého posudku ani neuviedol a ani sa nimi
nezaoberal.
8. Sťažovateľ poukazuje v ústavnej sťažnosti na námietky, ktoré uviedol v sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ
namietal, že zo znaleckého posudku vyplýva, že akýkoľvek vzťah s poškodenou je
z jeho pohľadu definitívne ukončený, pričom okresný súd v uznesení argumentoval
pretrvávajúcim disharmonickým vzťahom s poškodenou. Okresný súd tiež uviedol,
že v prípade náhodného stretnutia sťažovateľa s poškodenou by mohlo dôjsť
k nenapraviteľným následkom na živote a zdraví. Zo záverov znaleckého posudku ale
vyplýva, že sťažovateľ „je bez agresívnych rysov a dokonca s vybudovanou záťažovou
toleranciou, ktorá by práve pri náhodnom stretnutí zabezpečovala absenciu akéhokoľvek
rizika.“. Obdobne poukázal na ďalšie konkrétne okolnosti veci – na zahladené odsúdenie
spred 16 rokov, na to, že pred obmedzením slobody viedol riadny život otca dvoch
maloletých detí, podnikateľa, ktorý zamestnáva ľudí. Sťažovateľ absolvoval viacero
pozitívnych psychologických posudkov – pri vybavovaní zbrojného preukazu a ako
inštruktor autoškoly. Spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a odovzdal zbraň,
ktorú mal v legálnej držbe.
9. Krajský súd sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa výkladu
záverov súdneho znalca a znalecký posudok v napadnutom uznesení ani nespomenul.
Navyše neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by tvorili nevyhnutný základ
pre náležité odôvodnenie a pre záver, či ponechanie vo väzbe je opatrením nevyhnutným
na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inými
miernejšími prostriedkami.
10. Nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia sa týka aj zamietnutia žiadosti
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia
primeraných povinností a obmedzení, ktoré sťažovateľ navrhoval – zákaz styku
s poškodenou, použitie prostriedkov technickej kontroly (monitorovacie zariadenie) a pod.
V tomto smere je relevantné, že aj dozorujúca prokurátorka navrhla vzhľadom na závery
znaleckého posudku nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka
so súčasným uložením zákazu priblížiť sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako
10 metrov a s obmedzením kontaktu s poškodenou v akejkoľvek forme. Sťažovateľ
navrhoval, aby mu bol umožnený pohyb v rámci jeho rodinného domu a do prevádzky
autoškoly, čím by bol naplnený účel väzby a ochrana poškodenej, ale zároveň by mohol
takto obnoviť svoj rodinný život a podnikanie.
11. Konajúce súdy svoje rozhodnutia odôvodnili nedostatočne. Možnosťou
nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasného obmedzenia
pohybu sťažovateľa vo vlastnom obydlí, resp. sídle zamestnania kontrolovanými
technickými prostriedkami sa krajský súd vôbec nezaoberal. Okresný súd uviedol,
že kontrola technickými prostriedkami podľa § 82 ods. 4 Trestného poriadku nie je
samostatným inštitútom, ktorým by bolo možné väzbu nahradiť. Sťažovateľ pritom
poukazoval na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka spolu
s kontrolou technickými prostriedkami s tým, že súd uloží i primerané obmedzenia
a povinnosti. Krajský súd uviedol iba „teoretické a učebnicové výklady ohľadom
nemožnosti nahradenia väzby... Ani prezentované hodnotenie osoby Sťažovateľa z pohľadu
jeho predcházajúceho jediného a zahladeného odsúdenia, ktoré bolo za skutok z roku 2004,
teda 16 rokov dozadu, kedy mal Sťažovateľ 19 rokov, pričom od doby tohto skutku viedol
riadny život... automaticky nemôžu znamenať zamietnutie žiadosti Sťažovateľa a náhradu
väzby bez akejkoľvek reflexie na konkrétne námietky obhajoby.“.
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie práv zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu z 1. októbra 2020, napadnuté uznesenie krajského
súdu zruší a nariadi bezodkladné prepustenie sťažovateľa na slobodu, sťažovateľovi prizná
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a všeobecné ústavnoprávne
východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie
pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
19. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS
1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
20. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, v zmysle
ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným
zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi),
nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05) vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva
na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh
na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby
a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania.
V označených ustanoveniach ústavy sú obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú
z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 227/03, III. ÚS 34/07, IV. ÚS 181/07, IV. ÚS 333/08,
III. ÚS 54/2017, IV. ÚS 263/2018). Na konanie, ktorého predmetom je súdne preskúmanie
zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4
dohovoru. Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane
ústavnosti dôvodov, na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma
však ústavný súd aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (I. ÚS 100/04,
III. ÚS 220/04, IV. ÚS 181/07).
21. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj
oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné
skutočnosti za väzbu a proti nej vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo
peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju
v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie
na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07, III. ÚS 115/08).
22. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup či správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktoré viedli k záveru o existencii
zákonného dôvodu o ponechaní sťažovateľa vo väzbe. Tento postup skúma opravný súd
v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu
trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov
osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom
konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03). Právomocou ústavného súdu je preskúmať
zlučiteľnosť konkrétneho rozhodnutia väzobného súdu, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody (v tomto prípade ponechaný vo väzbe, pozn.), s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
23. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Krajský súd v napadnutom uznesení po preskúmaní námietok sťažovateľa,
odôvodnenia uznesenia okresného súdu a predloženého súdneho a vyšetrovacieho spisu
zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu a zamietol jeho žiadosť
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V prvom rade odkázal
na svoje skoršie uznesenie, ktorým rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
o vzatí do väzby, a uviedol, že „neexistujú žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli podkladom
pre zmenu názorov krajského súdu vyjadrených v označenom rozhodnutí.“. V druhom rade
odkázal na odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 10. septembra 2020, ktoré považoval
za dostatočné a presvedčivé.
25. Krajský súd dospel k záveru, že v danom štádiu trestného konania boli splnené
formálne a materiálne podmienky väzby, pričom pripomenul, že vykonané dôkazy sa
v tomto štádiu hodnotia z toho hľadiska, či poskytujú podklad pre záver o existencii
väzobných dôvodov. Podľa krajského súdu hodnotenie „dôkazov tak, ako to predkladá
obvinený vo svojej písomnej sťažnosti, v súčasnom štádiu konania neobstojí...“ s tým,
že obsah trestného oznámenia s ďalšími vykonanými dôkazmi (znaleckými posudkami,
listinnými správami) aktuálne postačuje na odôvodnenie väzby sťažovateľa.
26. Krajský súd sa stotožnil aj s výrokom uznesenia okresného súdu, ktorým tento
zamietol nahradenie väzby miernejšími prostriedkami a v podrobnostiach odkázal
na odôvodnenie uznesenia okresného súdu. Uviedol tiež, že v sťažnosti žiadal o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Krajský súd tejto žiadosti nevyhovel
a uviedol, že „všeobecný záujem spoločnosti na ochrane zdravia a života iných osôb
prevyšuje nad individuálnym právom obvineného na jeho osobnú slobodu. Nahradenie
väzby ponúknutými inštitútmi nie je ani podľa krajského súdu dostatočné k tomu, aby
nahradilo väzbu ako zaisťovací prostriedok v tomto trestnom konaní. Dohľad by
v dostatočnej miere neznížil obavu z možného pokračovania obvineného v páchaní násilnej
trestnej činnosti. Konanie obvineného, z ktorého je v tejto veci dôvodne podozrivý, vyžaduje
v tejto fáze trestného konania taký výkon kontroly, ktorý je najlepšie zabezpečený jeho
dočasným pobytom v ústave na výkon väzby. Väzba v prípade obvineného napomáha
dosiahnutiu účelu trestného konania v podobe reálneho zabránenia mu v pokračovaní
v páchaní obdobnej trestnej činnosti.“. Krajský súd skúmal podmienky väzby aj z hľadiska
súladu s dohovorom, pričom dospel k záveru, že dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku nie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
27. Vychádzajúc z jednoty druhostupňového konania a konania pred súdom prvého
stupňa a osobitne aj vzhľadom na výslovný odkaz krajského súdu na uznesenie okresného
súdu, ústavný súd sa oboznámil aj s uznesením okresného súdu z 10. septembra 2020.
28. Okresný súd dospel k záveru, že doteraz vykonané dôkazy vedú k dôvodnému
podozreniu sťažovateľa zo spáchania stíhanej trestnej činnosti. Poukázal pritom na výpoveď
svedkyne – poškodenej a na zápisnicu o trestnom oznámení. Z týchto dôkazov poukázal
na vzájomný vzťah sťažovateľa a poškodenej a charakteristiku ich vzťahu, čo predchádzalo
skutkom, ktoré sú sťažovateľovi kladené za vinu, konkrétne okolnosti a povahu
jednotlivých skutkov (vymedzených v skutkovej vete, pozn.) a osobu sťažovateľa.
Poškodená mala popísať „stupňujúcu sa agresivitu od začiatku roka 2020“ a taktiež
posledný útok sťažovateľa, „pri ktorom ju mal ťahať za vlasy, povedať jej, že jej všetky
vlasy vytrhá, mal na ňu kričať, brániť jej, aby opustila priestor autoškoly. Mal ju zhodiť na
gauč, posadiť sa cez ňu a začať ju dusiť. Mala od neho dostať aj facku. Útok sa mal
vystupňovať použitím zbrane obvineného, ktorú má tento v legálnej držbe, pričom najskôr
mal mieriť zbraňou na poškodenú a potom na seba.“. Záver o dôvodnosti trestného stíhania
sťažovateľa potvrdzujú aj ďalšie dôkazy – fotodokumentácia zranení svedkyne –
poškodenej, fotodokumentácia mobilnej komunikácie, zápisnica o vydaní veci –
špecifikovanej pištole a znalecký posudok súdneho znalca z odboru zdravotníctva
a farmácie.
29. Okresný súd záver o existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku odôvodnil predovšetkým s poukazom na osobu sťažovateľa. V rámci
hodnotenia osoby sťažovateľa uviedol, že majú význam aj zahladené odsúdenia, preto je súd
povinný prihliadnuť aj na tieto skutočnosti. Poukázal na to, že sťažovateľ „je osobou, ktorá
už v minulosti bola súdne postihnutá za spáchanie násilnej trestnej činnosti (pozn. trestný
čin vydierania podľa § 235 Tr. zák., účinného do 01. 01. 2006).“. Vychádzajúc z okolností
a spôsobu, za ktorých mali byť skutky spáchané, je zrejmé, že pri aktuálne stíhaných
skutkoch „malo ísť o spáchanie trestnej činnosti násilného charakteru.“.
30. Dôvodná obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, vyplýva
podľa okresného súdu z toho, že tejto trestnej činnosti sa mal proti svedkyni – poškodenej
dopúšťať dlhší čas. Okresný súd poukázal na to, že sa sťažovateľ pri výsluchu pred sudcom
a pri výsluchu pred vyšetrovateľom rozplakal, „pričom svoje reakcie nevedel vysvetliť
a s poukazom na výpoveď svedkyne - poškodenej, že tento trpí návalmi nepredvídateľných
nálad, hrozí obava, že by naďalej mohol pokračovať či už vo verbálnych útokoch voči
poškodenej, alebo aj brachiálnych útokoch.“.
31. Podľa okresného súdu ani závery znaleckého posudku nemenia nič na záveroch
o hrozbe pokračovania v trestnej činnosti. Poukázal pritom na to, ako súdny znalec
charakterizoval vzťah sťažovateľa a poškodenej, podľa ktorého išlo o vzťah «nestabilný,
disharmonický, opakovane sa „rozchádzali“ a „dávali dokopy“». Hodnotil aj reakcie
sťažovateľa, u ktorého sa v situáciách nestabilného a rozpadajúceho sa vzťahu „opakovane
vyskytli aj tzv. demonštratívne parasuicidálne vyjadrenia a gestá (účelové vyjadrenia
a gestá navonok síce podobné samovražedným tendenciám, ktorých cieľom nie je voči
okoliu proklamované ukončenie svojho vlastného života, ale dosiahnutie iného cieľa...
u stále emočne zaangažovaného (zamilovaného) obvineného nachádzajúceho sa
vo frustrujúcej situácii rozpadajúceho sa partnerského vzťahu. Takéto konanie by nebolo
možné označiť za chorobne motivované.“. Napokon zo znaleckého posudku poukázal aj
na to, že súdny znalec „charakterizoval obvineného ako osobu intenzívne emočne
zaangažovanú (zamilovanú), nachádzajúcu sa v stave frustrácie z rozpadajúceho sa
partnerského vzťahu.“. Napriek tomu, že sťažovateľ verbalizoval obnovenie spolužitia
s družkou, s ktorou žije už 13 rokov a s ktorou má dve maloleté deti, môže podľa okresného
súdu dôjsť k osobnému kontaktu sťažovateľa s poškodenou, „teda nemožno jednoznačne
vylúčiť obavu, že by obvinený naďalej mohol pokračovať či už vo verbálnych útokoch voči
svedkyni - poškodenej, alebo aj brachiálnych útokoch.“.
32. Verbalizované stanovisko sťažovateľa o obnovení vzťahu s družkou okresný súd
hodnotil ako osobný postoj sťažovateľa a v danej procesnej situácii ide o „legitímny
prostriedok uplatňovania práva na obhajobu. Nemenej dôležité v takýchto prípadoch je
posúdenie práve momentu, kedy sa obvinený aspoň verbálne rozhodne takýmto spôsobom
správať, avšak na druhej strane nemožno opomenúť skutkové okolnosti stíhanej trestnej
činnosti, ktoré mali takémuto verbalizovanému nadobudnutiu jeho vnútorného rozhodnutia
predchádzať. U osoby obvineného podľa názoru sudcu pre prípravné konanie nie je možné
vylúčiť, že v prípade čo i len náhodného stretnutia s osobou svedkyne - poškodenej by mohlo
berúc do úvahy aj závery znaleckého posudku MUDr. Stanislava Kollára o charaktere ich
vzájomného vzťahu, dôjsť k nenapraviteľným následkom na živote a zdraví.“.
33. K možnosti nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného
úradníka okresný súd uviedol, že zistené a hodnotené skutočnosti vedú k záveru, že tento
inštitút by nebol dostatočným pre nahradenie účelu väzby u sťažovateľa, aby nepokračoval
v trestnej činnosti. Okresný súd dospel k záveru, že nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka „sa v danom prípade javí ako absolútne nedostatočné,
a to vzhľadom na osobu obvineného a povahu stíhanej trestnej činnosti. V tejto súvislosti
sudca pre prípravné konanie dáva do osobitnej pozornosti práve povahu, závažnosť
a charakter stíhanej trestnej činnosti, ktorej sa mal obvinený dopustiť a zároveň i postoj
obvineného k vedeniu riadneho života, hodnotiac tak jeho osobu i na základe práve
predchádzajúceho odsúdenia, ktoré už má obvinený zahladené.“. Okresný súd poukázal
na to, že sťažovateľ žiadal nahradiť väzbu aj nariadením kontroly technickými
prostriedkami, «ktorý „inštitút“, a to v jeho technickej časti je práve sám o sebe viazaný na
dohľad probačného a mediačného úradníka. Sudca pre prípravné konanie takto
formulovanú žiadosť obvineného jeho obhajcom považoval práve za súčasť žiadosti na
nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, nakoľko ide o inštitút
technickej povahy nadväzujúci primárne na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka.».
34. Vychádzajúc z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu a zo skutočností v nich uvedených, ústavný súd dospel k záveru,
že konajúce súdy venovali námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť a vysporiadali sa
s nimi. Ústavný súd právne závery krajského súdu v spojení s právnymi závermi okresného
súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.
35. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že z celého súboru
doteraz zistených rozhodujúcich skutkových okolností sťažovateľ vyberá tie skutočnosti,
ktoré sú v jeho prospech. Tento postup je pochopiteľný, z pohľadu sťažovateľa logický
a prípustný, ide o formu realizácie jeho práva na obhajobu v tomto štádiu trestného konania.
Je však nevyhnutné dodať, že úlohou všeobecných súdov – rozhodujúcich aj o väzbe – je
posúdiť všetky relevantné okolnosti veci, teda aj tie, ktoré svedčia v prospech obvineného
a aj v jeho neprospech. Po preskúmaní predmetnej veci ústavný súd dospel k záveru,
že konajúce súdy túto povinnosť realizovali, a to v ústavne akceptovateľnej kvalite.
36. Sťažovateľ s odkazom na znalecký posudok poukázal na to, že podľa záverov
súdneho znalca nevykazuje známky poruchy osobnosti, agresívne rysy, má vybudovanú
záťažovú toleranciu dobre adaptovanú v bežnom živote. Sťažovateľ uviedol, že súdny
znalec „zastabilizoval absenciu nebezpečnosti Sťažovateľa pre seba alebo poškodenú“.
Konajúce súdy sa s touto argumentáciou nestotožnili. Predovšetkým okresný súd uviedol
okolnosti, ktoré s týmito skutočnosťami nekorešpondujú – tiež poukázal na znalecký
posudok, v ktorom súdny znalec opísal vzťah sťažovateľa s poškodenou ako nestabilný,
disharmonický, sťažovateľa charakterizoval ako osobu intenzívne emočne zaangažovanú,
nachádzajúcu sa v stave frustrácie z rozpadajúceho sa partnerského vzťahu, ktorý
opakovane vykonal demonštratívne parasuicidálne vyjadrenia a gestá. Okresný súd tiež
vychádzal z vyjadrení poškodenej, podľa ktorých sťažovateľ sa mal dopúšťať trestnej
činnosti proti nej dlhší čas so stupňujúcou sa agresivitou od začiatku roku 2020.
Pri poslednom útoku mal použiť aj strelnú zbraň, ktorú mal namieriť na poškodenú
a následne aj na seba. Obdobne okresný súd pri hodnotení osoby sťažovateľa zohľadnil aj
jeho zahladené odsúdenie za spáchanie násilnej trestnej činnosti.
37. Sťažovateľ tiež poukazoval na to, že súdny znalec opisoval ich vzťah
s poškodenou v minulom čase a sám deklaroval, že chce obnoviť svoj vzťah s družkou
a vzťah s poškodenou už definitívne ukončil. Toto vyjadrenie okresný súd hodnotil ako
legitímny prostriedok uplatňovania práva sťažovateľa na obhajobu. Považoval však
za dôležité zohľadniť, v akom okamihu (momente) sťažovateľ takéto rozhodnutie
verbalizuje a aké skutkové okolnosti tomuto vyhláseniu predchádzali. Okresný súd teda túto
námietku sťažovateľa vyhodnotil, pričom spôsob vyhodnotenia tejto námietky nemožno
považovať za svojvoľný. Úsudok okresného súdu je konzistentný a logický a možno ho
pri použití pravidiel formálnej logiky odvodiť zo zisteného skutkového stavu. Okresný súd
zjavne nehodnotil vyjadrenie sťažovateľa izolovane – ale zhodnotil kontext, v ktorom toto
vyjadrenie urobil (stav väzobného trestného stíhania) a okolnosti, ktoré tomuto vyjadreniu
predchádzali (povaha trestnej činnosti, ktorá sa sťažovateľovi kladie za vinu, opis vzťahu
s poškodenou vyplývajúci zo znaleckého posudku, s ktorou sa sústavne „rozchádzali“
a „dávali dokopy“). Ak okresný súd na tomto podklade dospel k záveru, že ani tento postoj,
resp. deklarácia sťažovateľa neznižuje riziko nenapraviteľných následkov na živote alebo
zdraví pri náhodnom osobnom stretnutí s poškodenou s možnosťou pokračovania
vo verbálnych alebo v brachiálnych útokoch, čo odôvodňuje trvanie preventívnej väzby,
tento záver nemožno vnímať ako arbitrárny. Okresný súd totiž uviedol také skutočnosti,
ktoré tvoria akceptovateľný podklad pre formulovanie takéhoto právneho záveru.
38. Tieto skutočnosti zároveň poskytujú dostatočný podklad pre záver konajúcich
súdov o nemožnosti nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže
tento dohľad považovali za daných skutkových okolností za nedostatočný zabrániť
sťažovateľovi v pokračovaní trestnej činnosti. Návrh sťažovateľa na monitorovanie
technickými prostriedkami hodnotil okresný súd ako súčasť návrhu na nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže technickú realizáciu tohto inštitútu
uskutočňuje probačný a mediačný úradník (porovnaj zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole
výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.).
39. Za týchto okolností neobstojí námietka sťažovateľa, že napadnuté uznesenie
krajského súdu a uznesenie okresného súdu obsahujú len formálne a stereotypné formulácie.
Predovšetkým uznesenie okresného súdu obsahuje dostatok konkrétnych a relevantných
skutočností, ktoré tvoria ústavne akceptovateľný podklad pre výrok o zamietnutí žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby, resp. jej nahradenie miernejšími prostriedkami. Možno
pripustiť, že napadnuté uznesenie krajského súdu je všeobecnejšie a stručnejšie, obsahuje
však odkaz na uznesenie okresného súdu a jeho odôvodnenie a tiež na skoršie rozhodnutie
krajského súdu, ktorým preskúmaval uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa
do väzby, pričom uviedol, že pre krátkosť času od uvedeného rozhodnutia nedošlo
k podstatnej zmene skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala iné rozhodnutie.
40. Odkaz druhostupňového súdu na rozhodnutie súdu prvého stupňa a jeho
odôvodnenie je vzhľadom na jednotu týchto konaní ústavne akceptovateľný. Obdobne aj
ESĽP v rozhodnutí vo veci Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997 uviedol, že všeobecný
súd, ktorý poskytol stručné dôvody, a to len odkazom na dôvody orgánov, ktorých
rozhodnutia preskúmaval, neporušil povinnosť spravodlivého konania, pretože z postupu
súdu vyplynulo, že preskúmaniu odvolania venoval plnú pozornosť. Tieto právne závery
možno nepochybne primerane aplikovať aj v konaní trestných súdov rozhodujúcich o väzbe.
Ústavný súd taktiež považoval za ústavne akceptovateľné opakovanie skutočností, ktoré
podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach, neznižuje
ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel k záveru o ich
pretrvávajúcej existencii (m. m. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08,
I. ÚS 384/2019). Z uvedeného dôvodu možno zásadne akceptovať aj všeobecný odkaz
na predchádzajúce rozhodnutie, ktoré je vzhľadom na krátkosť času a nezmenený skutkový
stav stále aktuálne. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že konajúce súdy nezohľadnili
závery znaleckého posudku, ktorý pri konaní o vzatí sťažovateľa do väzby nebol
vypracovaný. Je zjavné, že okresný súd tento znalecký posudok zohľadnil, vychádzal z jeho
záverov, pričom tieto závery hodnotil odlišne ako sťažovateľ.
41. Ústavný súd takto konštatuje, že v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie
z väzby, resp. o jej nahradenie miernejšími prostriedkami poskytli konajúce súdy
sťažovateľovi primeranú odpoveď na všetky jeho argumenty týkajúce sa pokračovania
väzby. Myšlienkové úvahy krajského súdu a okresného súdu v tomto smere sú
zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospeli k záveru o existencii
dôvodov na ďalšie trvanie väzby a o nemožnosti nahradiť väzbu miernejšími prostriedkami.
42. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2021
Libor Duľa
predseda senátu