Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 33/2021
PDF · 214.83 KB
No categories available
II. ÚS 33/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 75/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 75/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca
(ďalej len „žalobca“) sa od sťažovateľa ako žalovaného
v 1. rade a ako žalovanej v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“)
domáhal zaplatenia finančnej sumy 42 783 Sk (1 420,14 €) s príslušenstvom. Konanie je
na okresnom súde vedené pod sp. zn. 18 C 298/1999. Sťažovateľ podal 6. septembra 1999
proti žalobcovi vzájomný návrh (vzájomnú žalobu), ktorým sa od neho domáhal zaplatenia
sumy 77 683 Sk (2 578,60 €) s príslušenstvom. Okresný súd uznesením z 25. januára 2000
pripustil vzájomnú žalobu sťažovateľa a žalovanej v 2. rade. Dňa 17. februára 2016
vylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie, ktoré je vedené na okresnom súde
pod sp. zn. 18 C 75/2016. Okresný súd následne vzájomnú žalobu zamietol rozsudkom
pre zmeškanie z 24. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok pre zmeškanie“).
3. Podľa sťažovateľa pre vydanie rozsudku pre zmeškanie neboli splnené podmienky,
pretože neúčasť sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu bola riadne ospravedlnená.
Tento názor sťažovateľa potvrdil aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),
ktorý uznesením č. k. 5 Co 54/2018-193 z 30. apríla 2018 zrušil vo vzťahu k sťažovateľovi
rozsudok pre zmeškanie a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľ zároveň argumentuje, že od podania vzájomnej žaloby sťažovateľa
v septembri 1999 ubehlo už dvadsaťjeden rokov, pričom okresný súd ku dňu podania
ústavnej sťažnosti nerozhodol vo veci samej. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva
názor, že v postupe okresného súdu došlo k prieťahom v trvaní dvadsaťjeden rokov, pričom
v postupe okresného súdu dominuje predovšetkým nesústredený postup.
5. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd ústavnú sťažnosť
prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
a na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
začatom pod sp. zn. 18C/298/1999 a následne vedenom pod sp. zn. 18C/75/2016 porušené
bolo .
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava II v konaní
sp. zn. 18C/75/2016 konať bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 €, ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania
vo výške 450,29 €, ktorú je povinný vyplatiť Okresný súd Bratislava II na účet advokátskej
kancelárie IURISTICO s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde je návrh na začatie konania
neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012,
III. ÚS 288/2016, II. 59/2019).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a sťažovateľovej argumentácie vyplýva,
že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súvislosti s tým aj porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v napadnutom konaní okresného súdu.
Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti namieta postup okresného súdu v podstate
od začatia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 298/1999, avšak
v petite ústavnej sťažnosti požaduje rozhodnutie ústavného súdu už v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 75/2016. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak,
ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
18. Keďže ústavný súd už rozhodol o predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 298/1999, je ústavná
sťažnosť v časti, v ktorej ide o obdobie posudzovaného v náleze, teda od začatia konania
vedeného pod sp. zn. 18 C 298/1999 do právoplatnosti nálezu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 187/2020-45 z 23. júna 2020, neprípustná. Ústavný súd ju preto v uvedenej
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú.
19. Vzhľadom na uvedené je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, od ktorej
sťažovateľ odvíja porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, posúdenie rozhodného obdobia od 21. apríla 2016,
keď okresný súd vylúčil vec sťažovateľa na samostatné konanie, ktoré je vedené už
pod sp. zn. 18 C 75/2016.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu
20. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich
namietané porušenie možno preskúmavať spoločne (napr. IV. ÚS 105/07, III. ÚS 24/2010,
IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020).
21. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu alebo iného štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty, dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu
(IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).
22. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková
doba konania pred konajúcim súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu
možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (II. ÚS 109/03, I. ÚS 103/2016), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase
podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, I. ÚS 188/2019,
23. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru
ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania
na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov, v závislosti od povahy veci, nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, body 58 a 69; Calvelli
a Ciglio proti Taliansku, rozsudok ESĽP zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
24. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opakovane
konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie tohto základného práva (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05,
III. ÚS 372/09). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S prihliadnutím
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd
spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom
ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade,
keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu
sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako
zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
25. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu na základe argumentov
sťažovateľa v ústavnej sťažnosti a skutočností zistených z obsahu súdneho spisu, ktorý si
zadovážil, konštatuje, že okresný súd v napadnutom konaní v rozhodnom období
po vylúčení veci sťažovateľa na samostatné konanie (21. apríla 2016, pozn.) konal v zásade
plynulo a nie sú zaznamenané obdobia nečinnosti, v ktorých by okresný súd vo veci dlhšie
nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná prekážka. Okresný súd vydal
v napadnutom konaní rozsudok už po 6 mesiacoch, a to 24. októbra 2016 na prvom
pojednávaní. Tento rozsudok pre zmeškanie napadol právny zástupca sťažovateľa
odvolaním a následne sťažovateľ podal aj návrh podľa § 281 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uznesením
okresného súdu zo 7. júla 2017 bol návrh sťažovateľa podľa § 281 CSP zamietnutý.
V dôsledku podaného opravného prostriedku proti rozsudku pre zmeškanie a odvolania
proti uzneseniu zo 7. júla 2017 okresný súd 26. februára 2018 predložil spis krajskému
súdu. Vec bola 17 mesiacov na krajskom súde, pričom obdobie konania vedeného krajským
súdom nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, ktorý dĺžku jeho trvania žiadnym
spôsobom nemohol ovplyvniť.
Krajský súd uznesením z 30. apríla 2018 zrušil rozsudok pre zmeškanie a vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie. Dňa 8. júla 2019 bol spis vrátený okresnému súdu, ktorý
následne nariadil pojednávanie na 25. november 2019. Z dôvodu žiadosti právneho zástupcu
žalobcu bol určený nový termín pojednávania na 3. február 2020, ktorý bol následne
zrušený z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu. Ďalší termín pojednávania určený
na 25. marec 2020 bol zrušený z dôvodu pandemickej situácie na území Slovenskej
republiky. Po zmene zákonného sudcu v napadnutom konaní okresný súd nariadil
pojednávanie na 9. október 2020. Po otvorení pojednávania a zistení, že neprítomná
žalovaná v 2. rade nemá vykázané doručenie predvolania, bolo pojednávanie odročené.
26. K samotnej dĺžke napadnutého konania ústavný súd podotýka, že ju vo vzťahu
k okresnému súdu zatiaľ nemožno považovať za takú, ktorá by bola zjavne neprimeraná.
Okresnému súdu mohol ústavný súd vytknúť iba neefektívny postup pokiaľ šlo o vydanie
rozsudku pre zmeškanie, ktorý bol následne zrušený krajským súdom po sťažovateľom
podanom odvolaní. Okresný súd v primeraných lehotách nariaďoval pojednávania, ktoré
boli zrušené aj z dôvodov mimoriadnej pandemickej situácie na území Slovenskej
republiky, v dôsledku ktorej sa predĺžila dĺžka tohto posudzovaného obdobia. Túto
prekážku považuje ústavný súd za objektívnu skutočnosť brániacu skončeniu veci. V závere
ústavný súd podotýka, že sťažovateľ okrem toho, že okresný súd vydal rozsudok
pre zmeškanie, ktorý bol následne zrušený, neuviedol vo svojej ústavnej sťažnosti žiadny
konkrétny moment nesústredenej činnosti v postupe okresného súdu.
27. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a postupu okresného súdu v napadnutom
konaní ústavný súd síce dospel k záveru, že postup okresného súdu nebol vždy efektívny,
ale vzhľadom na celkovú dĺžku konania pred okresným súdom v tomto prípade nemali
nedostatky v jeho postupe takú ústavnoprávnu intenzitu, na základe ktorej by po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom
označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, a preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
28. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to z tých istých dôvodov, ako namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd pripomína, že v systematike
ústavy aj dohovoru sú celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho konania obsahom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote [teda len jedného z aspektov „spravodlivého procesu“
(m. m. IV. ÚS 312/04)].
29. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
v ktorej opakovane pripomína, že prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá
pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva
(základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy) nedosahuje takú intenzitu,
že s prihliadnutím aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu (najmä predmet
konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke), by bolo možné uvažovať o odmietnutí
spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).
30. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti skúmal,
či napadnutý postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti s porušením základného práva
na súdnu ochranu, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu to tak nie je.
31. Z obsahu ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ len poukázal na neprimeranú
dĺžku napadnutého konania, pričom bral do úvahy predovšetkým konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. 18 C 298/1999 (body 17 a 18 tohto uznesenia), ústavný súd uzatvára,
že okresný súd neodmietol v právnej veci sťažovateľa konať. Z týchto dôvodov ústavný súd
ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s tvrdenými zbytočnými prieťahmi
v napadnutom konaní považoval za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.
32. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
33. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí sťažovateľ v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú ústavnú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2021
Peter Molnár
predseda senátu