Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 73/2021
PDF · 483.28 KB
No categories available
IV. ÚS 73/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Predstavenstva
Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin, zastúpeného advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, A. Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Martin sp. zn. 18 Er 4183/2016 z 13. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory Martin
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory
Martin, Svätoplukova 16, Martin (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Er 4183/2016 z 13. júla 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdny exekútor Mgr. Martin Thomka
podal na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávneného
(ďalej len „oprávnený“) proti sťažovateľovi na základe exekučného
titulu – rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 14/2014
z 11. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 81/2014 zo 6. júla 2016.
Okresný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie 27. februára 2017. Sťažovateľ
po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal u súdneho exekútora námietky
proti exekúcii. Následne sťažovateľovi bolo doručené uznesenie okresného súdu
sp. zn. 18 Er 4183/2016 z 25. septembra 2018 vydané vyšším súdnym úradníkom
o zamietnutí jeho námietok, z odôvodnenia ktorého sa sťažovateľ dozvedel, že mu nebolo
doručené vyjadrenie oprávneného k jeho námietkam. Túto skutočnosť okrem inej právnej
argumentácie sťažovateľ namietal v sťažnosti proti predmetnému uzneseniu.
3. Napadnutým uznesením okresný súd sťažnosť sťažovateľa zamietol
ako nedôvodnú, pričom mu opätovne nedoručil vyjadrenie oprávneného zo 6. júna 2017
s odôvodnením, že Exekučný poriadok neustanovuje povinnosť súdu doručiť námietky
ostatným účastníkom konania a vyzvať ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.
4. Sťažovateľ zastáva právny názor, že bol okresným súdom znevýhodnený
v porovnaní s oprávneným, keďže okresný súd sťažovateľovi nedoručil ani jediné
vyjadrenie oprávneného k jeho podaniam. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015
(sťažnosť č. 16639/11) totiž vyplýva, že aj keď vyjadrenie odporcu v odvolacom konaní
neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, avšak bolo formulované
ako právna a skutková argumentácia, menovanej mala byť daná možnosť oboznámiť
sa s ním. Keďže to tak nebolo, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie
v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. V danej exekučnej veci sťažovateľ nemal nijakú možnosť uplatniť svoj vplyv
na výsledok konania o sťažnosti, čím došlo podľa jeho právneho názoru k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov súdneho konania, a tým aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého
súčasťou je zásada „rovnosti zbraní“ u účastníkov súdneho konania. Sťažovateľ sa dostal
do podstatne nevýhodnejšej situácie ako oprávnený (rozsudok ESĽP Dombo Beheer B.V.
z 27. 10. 1993, bod 33). Podľa rozsudku ESĽP Ernst and Others z 15. júla 2003 v súlade
so zásadou rovnosti zbraní musia mať strany sporu „rovnaké právo prístupu k súdnym
spisom a iným dokumentom týkajúcim sa veci v rozsahu, ktorý môže mať význam
pre utvorenie si názoru súdu na rozhodnutie vo veci“. Podľa rozsudku ESĽP Bechbeger
z 20. decembra 2001 „každému účastníkovi konania musí byť daná možnosť oponovať
argumentom predneseným iným účastníkom.“
6. Okrem uvedeného okresný súd nerešpektuje právny názor najvyššieho súdu
vyslovený v rozsudku sp. zn. 7 Sžo 84/2016 z 31. júla 2018, v ktorom uviedol: „V danom
prípade vydal rozhodnutie o odvolaní žalobcu výkonný orgán Obvodnej poľovníckej komory
– Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej komory Martin, ktoré nemá právnu subjektivitu
v zmysle Občianskeho zákonníka, ani administratívnoprávna subjektivita jej nevyplýva
zo zákona, a naviac ani zo Stanov Slovenskej poľovníckej komory, a preto nemôže byť
účastníkom súdneho konania, nakoľko nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Takúto
spôsobilosť má len Obvodná poľovnícka komora Martin ako právnická osoba zriadená
na základe Zákona o poľovníctve. Preto Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej komory
Martin, ktoré rozhodlo o odvolaní žalobcu, nemôže byť správnym orgánom v zmysle
ust. § 250 ods. 4 OSP, ktorý rozhodol v poslednom stupni, pretože podľa ust. § 1 ods. (2)
Správneho poriadku je správnym orgánom právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach fyzických a právnických osôb, nie orgán tejto právnickej osoby.“
7. S prihliadnutím na uvedený právny názor najvyššieho súdu okresný súd pochybil,
ak vydal poverenie súdnemu exekútorovi, keďže exekučné tituly uvádzané oprávneným nie
sú vykonateľné, pretože v nich figuruje subjekt bez právnej subjektivity v zmysle
Občianskeho zákonníka, ako aj bez administratívnoprávnej subjektivity, ktorý nemôže
byť účastníkom nijakého súdneho konania.
8. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhol, aby ústavný súd o jeho
ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 18Er/4183/2016 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej
republiky, podľa Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý
proces a rovnosť zbraní podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47
ods. (3) Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 37 ods. (3) Listiny základných práv a slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa
13.07.2020, sp. zn.: 18ER/4183/2016-77 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Okresnému
súdu Martin na ďalšie konanie.
3. priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro), ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.
priznáva Ústavný súd SR primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro), ktoré je Okresný súd Martin
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.
a , priznáva Ústavný súd SR
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro),
ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti tohoto nálezu.
, priznáva Ústavný súd SR primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro), ktoré je Okresný súd Martin
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.
4. , , ,
, priznáva Ústavný súd SR právo na náhradu trov konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 375,24 EUR
(slovom: tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) za dva úkony právnej služby
á 177,00 EUR + dvakrát režijný paušál á 10,62 EUR (úkony právnej služby: 1/ príprava
a prevzatie zastúpenia; 2/ ústavná sťažnosť), ktoré je Okresný súd Martin povinní zaplatiť
na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28,
036 01 Martin, IČO: 42 216 541, na účet vedený vo ,
do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohoto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská
9. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36
ods. 1 listiny.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy; IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
16. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musia v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.
17. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia
byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152
ods. 4 ústavy).
19. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00,
21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
22. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce
zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa
záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie
rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide
o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Európsky súd
pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú povinné poskytnúť podrobnú odpoveď
na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, séria A,
č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé, že základným otázkam prípadu súd venoval
pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku č. 19997/02, 2007).
III.
Právne posúdenie
23. Podstata sťažovateľových námietok proti napadnutému uzneseniu spočíva
v predovšetkým v námietke nedostatku právnej subjektivity sťažovateľa ako povinného
v exekučnom konaní, pretože je len výkonným orgánom Obvodnej poľovníckej komory
Martin neevidovaným v žiadnom registri Slovenskej republiky (nemá pridelené ani IČO),
nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, teda nemôže byť účastníkom žiadneho
súdneho konania. Druhá námietka sťažovateľa tkvie v namietanom porušení jeho práva
na rovnosť v konaní nedoručením mu vyjadrenia oprávneného k námietkam proti exekúcii,
čím sa dostal do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti oprávnenému.
24. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že z odôvodnenia ústavnej sťažnosti
a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ označený ako Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej
komory Martin bol žalovaným v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia
a v dotknutom exekučnom konaní vedenom na základe právoplatného a vykonateľného
rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 S 14/2014 z 11. júna 2014 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 81/2014 zo 6. júla 2016 sú v súčasnosti vymáhané trovy
tohto súdneho konania. Otázka procesnej subjektivity sťažovateľa bola teda správnymi
súdmi vyriešená tak, že v danom prípade je stranou v konaní predstavenstvo komory
ako orgán právnickej osoby, ktorej zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, teda ide o orgán verejnej
správy, ktorý je vykonávateľom moci subjektu, ktorým je komora. Z tohto dôvodu nemusí
byť podľa uvedeného právneho názoru v správnom súdnictve odporcom právnická osoba.
Obvodná poľovnícka komora je lokálnou zložkou Slovenskej poľovníckej komory, ktorá
bola zriadená podľa § 41 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako obligatórne personálne
zoskupenie k výkonu práva poľovníctva. Predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory
je jej orgánom, ktorý vystupoval vo vzťahu k žalobcovi v konaní pred správnym súdom
v oboch inštanciách generujúcom vznik exekučného titulu v pozícii orgánu verejnej moci.
V tejto pozícii bol ako neúspešný žalovaný aj zaviazaný na úhradu predmetnej pohľadávky.
25. Vykonanie exekúcie prichádza do úvahy len proti tomu, kto je označený
ako povinný (pasívna exekučná legitimácia) v exekučnom titule, a iba v prospech toho,
kto má podľa exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia).
V exekučnom titule – rozsudku krajského súdu predloženom okresnému súdu
bol ako žalovaný označený sťažovateľ ako orgán verejnej moci v rámci správneho
súdnictva, ktorého právna subjektivita bola takto posúdená aj v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sžo 81/2014 zo 6. júla 2016, ktorým najvyšší súd odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu odmietol. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že sťažovateľ síce
nemá právnu subjektivitu, avšak je orgánom komory, ktorému je v poslednom stupni
zverené rozhodovanie o odvolaní proti neprijatiu za člena predsedom komory, a teda
je orgánom verejnej správy v zmysle § 250 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,
ktorému zákon priznáva procesnú spôsobilosť bez ohľadu na nedostatok právnej
subjektivity, a z tejto pozície bol aj zaviazaný na náhradu trov konania. Uvedeným právnym
záverom a výrokom rozhodnutí v správnom súdnom konaní bol okresný súd v napadnutom
uznesení viazaný, pričom, ako už bolo konštatované, vykonanie exekúcie prichádza
do úvahy len proti tomu, kto je (v súlade s označenými rozhodnutiami) označený
ako povinný. Okresný súd nemohol v tomto smere rozhodnutia správnych súdov zmeniť,
naopak, musel z nich vychádzať.
25.1 Ústavný súd pritom reflektuje okolnosť, že ako povinný v exekučnom konaní
je označený výkonný orgán právnickej osoby (komory), ktorý nemá právnu subjektivitu,
nemá však možnosť preskúmať, a teda ani spochybniť riešenie tejto otázky správnymi
súdmi vrátane najvyššieho súdu. Uvedené však neznamená, ako sa sťažovateľ mylne
domnieva, že pohľadávka, ktorá vznikla z rozhodovacej činnosti komory (trovy súdneho
konania), bude vymáhaná od jednotlivých členov predstavenstva. Úlohou súdneho
exekútora bude pri vymáhaní dlžnej sumy postupovať v súlade s právnymi predpismi,
rešpektujúc exekučný titul a nadväzujúce rozhodnutia exekučného súdu vrátane
napadnutého uznesenia. Aký vplyv bude mať nedostatok právnej subjektivity
(a v nadväznosti na to aj majetku) povinného (teda predstavenstva, nie jeho členov)
na priebeh exekučného konania, je už mimo sféry prieskumného oprávnenia ústavného súdu
v tomto konaní (rovnako ako prieskum samotného exekučného titulu).
26. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval v ústavnej sťažnosti na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Sžo 84/2016 z 31. júla 2018, v ktorom najvyšší súd v otázke právnej subjektivity
sťažovateľa dospel k odlišnému právnemu záveru, a to, že žalovaným mala byť komora,
nie jej výkonný orgán (taký záver dotknutú otázku zmysluplne rieši), ústavný súd dodáva,
že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať
právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.
Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona o súdoch
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu
súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Nie je preto možné vnímať postavenie ústavného
súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných
súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011). Navyše od 1. júla 2016
je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého
senátu najvyššieho súdu (§ 22 a § 466 Správneho súdneho poriadku).
Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať
(m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
27. K argumentácii sťažovateľa o porušení jeho základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. podľa čl. 37 ods. 3 listiny tým, že mu nebolo
doručené vyjadrenie oprávneného k jeho námietkam proti exekúcii, okresný súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že Exekučný poriadok neustanovuje
povinnosť súdu doručiť námietky ostatným účastníkom konania a vyzvať ich,
aby sa v zákonom stanovenej lehote vyjadrili. Uvedená povinnosť platí len v prípade
odvolania a dovolania. Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto
otázke za ústavne udržateľné, pretože pokiaľ zákon neustanovuje povinnosť súdu doručiť
oprávnenému na vyjadrenie námietky povinného proti exekúcii, nemôže mu vzniknúť
ani povinnosť doručiť také vyjadrenie povinnému na zaujatie stanoviska. Taký záver
je v súlade s čl. 9 Civilného sporového poriadku odkazujúcim na konkrétnu zákonnú úpravu
ako podmienku doručovania a vzájomného vyjadrovania sa, ako aj konštantnou
rozhodovacou praxou ústavného súdu rešpektujúcou okolnosť, že postupom podľa zákona
nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv. V okolnostiach danej veci z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že žiadne okolnosti uvedené oprávneným
vo vyjadrení k námietkam sťažovateľa neboli v tomto rozhodnutí zohľadnené a sťažovateľ
uvedené v ústavnej sťažnosti ani nijakým spôsobom nespochybnil, čím sa dostáva
eventuálne konštatovanie porušenia jeho práv do vecného (materiálneho) deficitu.
28. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike (rozhodnutie ESĽP z 13. 1. 2015, sťažnosť č. 17127/12), ústavný
súd dodáva, že zo spomínaného rozhodnutia ESĽP nevyplýva, že by ESĽP v záujme
rešpektovania kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní požadoval doručenie podania
účastníka konania protistrane na vyjadrenie za každých okolností. Pre doručenie podania
na vyjadrenie protistrane sa požaduje, aby dané podanie otváralo priestor
pre ďalšiu diskusiu, resp. iný osobitný dôvod. V bode 46 rozhodnutia vo veci Trančíková
proti Slovenskej republike ESĽP uvádza: „Vzhľadom na všetky okolnosti predostreté súdu
súd dospel k záveru, že nebolo preukázané – vládou alebo inými prostriedkami – že by boli
dané nejaké osobitné okolnosti, na základe ktorých by vyjadrenia odporcu nemali byť
oznámené navrhovateľovi. Predovšetkým, nebolo preukázané, že by možnosť daná
navrhovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a jeho prípadné vyjadrenie sa k nemu
nemala žiaden vplyv na výsledok konania buď z dôvodu, že odporcom zaujatý právny
postoj neotváral priestor pre ďalšiu diskusiu, alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu
(pozri Ringier Axel Springer v. Slovenská republika, bod 87, s ďalšími odkazmi).“ Rovnako
z rozhodnutí ESĽP z 15. januára 2013 vo veci Hanzl a Špadrna proti Českej republike,
z 29. marca 2011 vo veci Matošek proti Českej republike alebo z 29. marca 2011 vo veci
Čavajda proti Českej republike, pri ktorých ESĽP využil právomoc podľa čl. 35
ods. 3 písm. b) dohovoru v znení protokolu č. 14 k dohovoru vyhlásiť za neprijateľnú každú
individuálnu sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu, možno
vyvodiť, že (aj) pre porušenie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v prípade
nedoručenia vyjadrenia účastníka konania protistrane na vyjadrenie sa požaduje,
aby takýmto postupom došlo k spôsobeniu podstatnej ujmy na právach sťažovateľa
(I. ÚS 457/2016). Uvedené názory podporuje aj najnovšia judikatúra ESĽP, konkrétne
rozhodnutie vo veci Ján Sarkocy proti Slovenskej republike z 15. októbra 2020
(sťažnosť č. 36446/17), ktorým zamietol sťažnosť menovaného pre porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedoručenia vyjadrenia
protistrany v dovolaní.
28.1 Je potrebné aj opätovne podotknúť, že v tomto prípade nešlo o odvolacie
ani dovolacie konanie, ale o exekúciu na základe už právoplatného meritórneho
rozhodnutia, ktoré exekučný súd nemôže revidovať (čo sa odráža aj v úprave dotknutej
časti postupu v exekučnom konaní).
29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor Duľa
predseda senátu