Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Miroslava Duriša predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Predstavenstva

Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin, zastúpeného advokátkou

JUDr. Gabrielou Kľačanovou, A. Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a

a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Martin sp. zn. z 13. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory Martin

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť Predstavenstva Obvodnej poľovníckej komory

Martin, Svätoplukova 16, Martin (ďalej aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Martin

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. júla 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že súdny exekútor Mgr. Martin Thomka

podal na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávneného

(ďalej len „oprávnený“) proti sťažovateľovi na základe exekučného

titulu – rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 6. júla 2016.

Okresný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie 27. februára 2017. Sťažovateľ

po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal u súdneho exekútora námietky

proti exekúcii. Následne sťažovateľovi bolo doručené uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 25. septembra 2018 vydané vyšším súdnym úradníkom

o zamietnutí jeho námietok, z odôvodnenia ktorého sa sťažovateľ dozvedel, že mu nebolo

doručené vyjadrenie oprávneného k jeho námietkam. Túto skutočnosť okrem inej právnej

argumentácie sťažovateľ namietal v sťažnosti proti predmetnému uzneseniu.

3. Napadnutým uznesením okresný súd sťažnosť sťažovateľa zamietol

ako nedôvodnú, pričom mu opätovne nedoručil vyjadrenie oprávneného zo 6. júna 2017

s odôvodnením, že Exekučný poriadok neustanovuje povinnosť súdu doručiť námietky

ostatným účastníkom konania a vyzvať ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.

4. Sťažovateľ zastáva právny názor, že bol okresným súdom znevýhodnený

v porovnaní s oprávneným, keďže okresný súd sťažovateľovi nedoručil ani jediné

vyjadrenie oprávneného k jeho podaniam. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) Trančíková proti Slovenskej republike z 13. januára 2015

(sťažnosť č. 16639/11) totiž vyplýva, že aj keď vyjadrenie odporcu v odvolacom konaní

neobsahovalo žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, avšak bolo formulované

ako právna a skutková argumentácia, menovanej mala byť daná možnosť oboznámiť

sa s ním. Keďže to tak nebolo, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie

v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. V danej exekučnej veci sťažovateľ nemal nijakú možnosť uplatniť svoj vplyv

na výsledok konania o sťažnosti, čím došlo podľa jeho právneho názoru k porušeniu zásady

rovnosti účastníkov súdneho konania, a tým aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého

súčasťou je zásada „rovnosti zbraní“ u účastníkov súdneho konania. Sťažovateľ sa dostal

do podstatne nevýhodnejšej situácie ako oprávnený (rozsudok ESĽP Dombo Beheer B.V.

z 27. 10. 1993, bod 33). Podľa rozsudku ESĽP Ernst and Others z 15. júla 2003 v súlade

so zásadou rovnosti zbraní musia mať strany sporu „rovnaké právo prístupu k súdnym

spisom a iným dokumentom týkajúcim sa veci v rozsahu, ktorý môže mať význam

pre utvorenie si názoru súdu na rozhodnutie vo veci“. Podľa rozsudku ESĽP Bechbeger

z 20. decembra 2001 „každému účastníkovi konania musí byť daná možnosť oponovať

argumentom predneseným iným účastníkom.“

6. Okrem uvedeného okresný súd nerešpektuje právny názor najvyššieho súdu

vyslovený v rozsudku sp. zn. z 31. júla 2018, v ktorom uviedol: „V danom

prípade vydal rozhodnutie o odvolaní žalobcu výkonný orgán Obvodnej poľovníckej komory

– Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej komory Martin, ktoré nemá právnu subjektivitu

v zmysle , ani administratívnoprávna subjektivita jej nevyplýva

zo zákona, a naviac ani zo Stanov Slovenskej poľovníckej komory, a preto nemôže byť

účastníkom súdneho konania, nakoľko nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Takúto

spôsobilosť má len Obvodná poľovnícka komora Martin ako právnická osoba zriadená

na základe Zákona o poľovníctve. Preto Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej komory

Martin, ktoré rozhodlo o odvolaní žalobcu, nemôže byť správnym orgánom v zmysle

ust. , ktorý rozhodol v poslednom stupni, pretože podľa ust. ods. (2)

Správneho poriadku je správnym orgánom právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach fyzických a právnických osôb, nie orgán tejto právnickej osoby.“

7. S prihliadnutím na uvedený právny názor najvyššieho súdu okresný súd pochybil,

ak vydal poverenie súdnemu exekútorovi, keďže exekučné tituly uvádzané oprávneným nie

sú vykonateľné, pretože v nich figuruje subjekt bez právnej subjektivity v zmysle

, ako aj bez administratívnoprávnej subjektivity, ktorý nemôže

byť účastníkom nijakého súdneho konania.

8. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhol, aby ústavný súd o jeho

ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Slovenskej

republiky, podľa Článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý

proces a rovnosť zbraní podľa Článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa Článku 47

ods. (3) a Čl. 37 ods. (3) Listiny základných práv a slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa

13.07.2020, sp. zn.: -77 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Okresnému

súdu Martin na ďalšie konanie.

3. priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro), ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.

priznáva Ústavný súd SR primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro), ktoré je Okresný súd Martin

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.

a , priznáva Ústavný súd SR

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro),

ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia

právoplatnosti tohoto nálezu.

, priznáva Ústavný súd SR primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,00 EUR (slovom: päťtisíceuro), ktoré je Okresný súd Martin

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohoto nálezu.

4. , , ,

, priznáva Ústavný súd SR právo na náhradu trov konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 375,24 EUR

(slovom: tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) za dva úkony právnej služby

á 177,00 EUR + dvakrát režijný paušál á 10,62 EUR (úkony právnej služby: 1/ príprava

a prevzatie zastúpenia; 2/ ústavná sťažnosť), ktoré je Okresný súd Martin povinní zaplatiť

na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky so sídlom Andreja Kmeťa 28,

036 01 Martin, IČO: 42 216 541, na účet vedený vo ,

do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36

ods. 1 listiny.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

, ).

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ; , , , ).

16. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musia v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v .

17. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musia

byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

18. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152

ods. 4 ).

19. Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ,

).

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

22. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce

zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa

záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie

rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide

o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Európsky súd

pre ľudské práva tiež uviedol, že súdy síce nie sú povinné poskytnúť podrobnú odpoveď

na každú uplatnenú námietku (pozri Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, séria A,

č. 288), ale z rozhodnutia musí byť zrejmé, že základným otázkam prípadu súd venoval

pozornosť (pozri Boldea proti Rumunsku č. 19997/02, 2007).

III.

Právne posúdenie

23. Podstata sťažovateľových námietok proti napadnutému uzneseniu spočíva

v predovšetkým v námietke nedostatku právnej subjektivity sťažovateľa ako povinného

v exekučnom konaní, pretože je len výkonným orgánom Obvodnej poľovníckej komory

Martin neevidovaným v žiadnom registri Slovenskej republiky (nemá pridelené ani IČO),

nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, teda nemôže byť účastníkom žiadneho

súdneho konania. Druhá námietka sťažovateľa tkvie v namietanom porušení jeho práva

na rovnosť v konaní nedoručením mu vyjadrenia oprávneného k námietkam proti exekúcii,

čím sa dostal do podstatne nevýhodnejšej pozície oproti oprávnenému.

24. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že z odôvodnenia ústavnej sťažnosti

a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ označený ako Predstavenstvo Obvodnej poľovníckej

komory Martin bol žalovaným v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia

a v dotknutom exekučnom konaní vedenom na základe právoplatného a vykonateľného

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 11. júna 2014 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. júla 2016 sú v súčasnosti vymáhané trovy

tohto súdneho konania. Otázka procesnej subjektivity sťažovateľa bola teda správnymi

súdmi vyriešená tak, že v danom prípade je stranou v konaní predstavenstvo komory

ako orgán právnickej osoby, ktorej zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, teda ide o orgán verejnej

správy, ktorý je vykonávateľom moci subjektu, ktorým je komora. Z tohto dôvodu nemusí

byť podľa uvedeného právneho názoru v správnom súdnictve odporcom právnická osoba.

Obvodná poľovnícka komora je lokálnou zložkou Slovenskej poľovníckej komory, ktorá

bola zriadená podľa o poľovníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako obligatórne personálne

zoskupenie k výkonu práva poľovníctva. Predstavenstvo obvodnej poľovníckej komory

je jej orgánom, ktorý vystupoval vo vzťahu k žalobcovi v konaní pred správnym súdom

v oboch inštanciách generujúcom vznik exekučného titulu v pozícii orgánu verejnej moci.

V tejto pozícii bol ako neúspešný žalovaný aj zaviazaný na úhradu predmetnej pohľadávky.

25. Vykonanie exekúcie prichádza do úvahy len proti tomu, kto je označený

ako povinný (pasívna exekučná legitimácia) v exekučnom titule, a iba v prospech toho,

kto má podľa exekučného titulu právo na plnenie (aktívna exekučná legitimácia).

V exekučnom titule – rozsudku krajského súdu predloženom okresnému súdu

bol ako žalovaný označený sťažovateľ ako orgán verejnej moci v rámci správneho

súdnictva, ktorého právna subjektivita bola takto posúdená aj v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. júla 2016, ktorým najvyšší súd odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu odmietol. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že sťažovateľ síce

nemá právnu subjektivitu, avšak je orgánom komory, ktorému je v poslednom stupni

zverené rozhodovanie o odvolaní proti neprijatiu za člena predsedom komory, a teda

je orgánom verejnej správy v zmysle ,

ktorému zákon priznáva procesnú spôsobilosť bez ohľadu na nedostatok právnej

subjektivity, a z tejto pozície bol aj zaviazaný na náhradu trov konania. Uvedeným právnym

záverom a výrokom rozhodnutí v správnom súdnom konaní bol okresný súd v napadnutom

uznesení viazaný, pričom, ako už bolo konštatované, vykonanie exekúcie prichádza

do úvahy len proti tomu, kto je (v súlade s označenými rozhodnutiami) označený

ako povinný. Okresný súd nemohol v tomto smere rozhodnutia správnych súdov zmeniť,

naopak, musel z nich vychádzať.

25.1 Ústavný súd pritom reflektuje okolnosť, že ako povinný v exekučnom konaní

je označený výkonný orgán právnickej osoby (komory), ktorý nemá právnu subjektivitu,

nemá však možnosť preskúmať, a teda ani spochybniť riešenie tejto otázky správnymi

súdmi vrátane najvyššieho súdu. Uvedené však neznamená, ako sa sťažovateľ mylne

domnieva, že pohľadávka, ktorá vznikla z rozhodovacej činnosti komory (trovy súdneho

konania), bude vymáhaná od jednotlivých členov predstavenstva. Úlohou súdneho

exekútora bude pri vymáhaní dlžnej sumy postupovať v súlade s právnymi predpismi,

rešpektujúc exekučný titul a nadväzujúce rozhodnutia exekučného súdu vrátane

napadnutého uznesenia. Aký vplyv bude mať nedostatok právnej subjektivity

(a v nadväznosti na to aj majetku) povinného (teda predstavenstva, nie jeho členov)

na priebeh exekučného konania, je už mimo sféry prieskumného oprávnenia ústavného súdu

v tomto konaní (rovnako ako prieskum samotného exekučného titulu).

26. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval v ústavnej sťažnosti na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. júla 2018, v ktorom najvyšší súd v otázke právnej subjektivity

sťažovateľa dospel k odlišnému právnemu záveru, a to, že žalovaným mala byť komora,

nie jej výkonný orgán (taký záver dotknutú otázku zmysluplne rieši), ústavný súd dodáva,

že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať

právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu.

Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa zákona o súdoch

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu

súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (, ). Nie je preto možné vnímať postavenie ústavného

súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných

súdov (m. m. , , ). Navyše od 1. júla 2016

je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého

senátu najvyššieho súdu ( a ).

Do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný súd oprávnenie zasahovať

(m. m. , , , ).

27. K argumentácii sťažovateľa o porušení jeho základného práva na rovnosť

v konaní podľa , resp. podľa listiny tým, že mu nebolo

doručené vyjadrenie oprávneného k jeho námietkam proti exekúcii, okresný súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že Exekučný poriadok neustanovuje

povinnosť súdu doručiť námietky ostatným účastníkom konania a vyzvať ich,

aby sa v zákonom stanovenej lehote vyjadrili. Uvedená povinnosť platí len v prípade

odvolania a dovolania. Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia v tejto

otázke za ústavne udržateľné, pretože pokiaľ zákon neustanovuje povinnosť súdu doručiť

oprávnenému na vyjadrenie námietky povinného proti exekúcii, nemôže mu vzniknúť

ani povinnosť doručiť také vyjadrenie povinnému na zaujatie stanoviska. Taký záver

je v súlade s odkazujúcim na konkrétnu zákonnú úpravu

ako podmienku doručovania a vzájomného vyjadrovania sa, ako aj konštantnou

rozhodovacou praxou ústavného súdu rešpektujúcou okolnosť, že postupom podľa zákona

nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv. V okolnostiach danej veci z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že žiadne okolnosti uvedené oprávneným

vo vyjadrení k námietkam sťažovateľa neboli v tomto rozhodnutí zohľadnené a sťažovateľ

uvedené v ústavnej sťažnosti ani nijakým spôsobom nespochybnil, čím sa dostáva

eventuálne konštatovanie porušenia jeho práv do vecného (materiálneho) deficitu.

28. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike (rozhodnutie ESĽP z 13. 1. 2015, sťažnosť č. 17127/12), ústavný

súd dodáva, že zo spomínaného rozhodnutia ESĽP nevyplýva, že by ESĽP v záujme

rešpektovania kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní požadoval doručenie podania

účastníka konania protistrane na vyjadrenie za každých okolností. Pre doručenie podania

na vyjadrenie protistrane sa požaduje, aby dané podanie otváralo priestor

pre ďalšiu diskusiu, resp. iný osobitný dôvod. V bode 46 rozhodnutia vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike ESĽP uvádza: „Vzhľadom na všetky okolnosti predostreté súdu

súd dospel k záveru, že nebolo preukázané – vládou alebo inými prostriedkami – že by boli

dané nejaké osobitné okolnosti, na základe ktorých by vyjadrenia odporcu nemali byť

oznámené navrhovateľovi. Predovšetkým, nebolo preukázané, že by možnosť daná

navrhovateľovi oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a jeho prípadné vyjadrenie sa k nemu

nemala žiaden vplyv na výsledok konania buď z dôvodu, že odporcom zaujatý právny

postoj neotváral priestor pre ďalšiu diskusiu, alebo z akéhokoľvek iného osobitného dôvodu

(pozri Ringier Axel Springer v. Slovenská republika, bod 87, s ďalšími odkazmi).“ Rovnako

z rozhodnutí ESĽP z 15. januára 2013 vo veci Hanzl a Špadrna proti Českej republike,

z 29. marca 2011 vo veci Matošek proti Českej republike alebo z 29. marca 2011 vo veci

Čavajda proti Českej republike, pri ktorých ESĽP využil právomoc podľa čl. 35

ods. 3 písm. b) dohovoru v znení protokolu č. 14 k dohovoru vyhlásiť za neprijateľnú každú

individuálnu sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu, možno

vyvodiť, že (aj) pre porušenie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v prípade

nedoručenia vyjadrenia účastníka konania protistrane na vyjadrenie sa požaduje,

aby takýmto postupom došlo k spôsobeniu podstatnej ujmy na právach sťažovateľa

(). Uvedené názory podporuje aj najnovšia judikatúra ESĽP, konkrétne

rozhodnutie vo veci Ján Sarkocy proti Slovenskej republike z 15. októbra 2020

(sťažnosť č. 36446/17), ktorým zamietol sťažnosť menovaného pre porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nedoručenia vyjadrenia

protistrany v dovolaní.

28.1 Je potrebné aj opätovne podotknúť, že v tomto prípade nešlo o odvolacie

ani dovolacie konanie, ale o exekúciu na základe už právoplatného meritórneho

rozhodnutia, ktoré exekučný súd nemôže revidovať (čo sa odráža aj v úprave dotknutej

časti postupu v exekučnom konaní).

29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu