Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 594/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte

zloženom z predsedu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) o ústavnej sťažnosti , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou LÖWY & LÖWY s. r. o., Slowackého 56,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jakub Löwy, PhD., LL.M.,

ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e v konaní vedenom

pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e mu Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 680,74 € (slovom šesťstoosemdesiat eur a sedemdesiatštyri centov) na účet

jeho právnej zástupkyne advokátskej kancelárie LÖWY & LÖWY s. r. o., Slowackého 56,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou LÖWY & LÖWY

s. r. o., Slowackého 56, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Jakub Löwy, PhD., LL.M., ktorou namieta porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. vo veci určenia neplatnosti zmluvy a určenia vlastníckeho práva

v procesnom postavení žalovaného 2. Okresný súd rozsudkom č. k. -260

z 27. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok z 27. októbra 2015“) žalobu žalobcu

( ) zamietol a žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 8,67 € a trovy právneho zastúpenia v sume

5 510,68 €.

3. Žalobca podal 12. januára 2016 proti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2015

odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril podaním zo 16. februára 2016.

4. Vec odvolania proti rozsudku okresného súdu z 27. októbra 2015 bola krajskému

súdu doručená 30. mája 2016 a vedie sa pod sp. zn. .

5. Dňa 9. novembra 2018 podal sťažovateľ krajskému súdu žiadosť o rozhodnutie

vo veci samej, ku ktorej sa krajský súd vyjadril 18. januára 2019 tak, že „dĺžka odvolacieho

konania bola ovplyvnená zaťaženosťou prejednávajúceho senátu 14Co, ktorý ku koncu roka

2016 mal nevybavených 591 vecí. Opätovnú žiadosť podal sťažovateľ 15. januára 2020,

pričom na túto neobdŕžal zo strany krajského súdu žiadnu odpoveď.“.

6. Z už uvedeného je zrejmé, že krajský súd dosiaľ nerozhodol vo veci opravného

prostriedku ani „skoro po piatich rokoch od vydania prvoinštančného rozhodnutia

a viac ako štyroch rokoch od doručenia spisu Krajskému súdu v Bratislave.“.

7. Podľa sťažovateľa „ide v predmetnom prípade jednoznačne o prieťahy v konaní,

ktoré majú za následok, že ani takmer 9 rokov od podania návrhu zo dňa 12.09.2011

nie je vec právoplatne rozhodnutá.“.

8. Ku kritériu právnej a faktickej zložitosti veci sťažovateľ uvádza, že prejednávaná

vec má charakter typickej veci spadajúcej do civilnej agendy, pričom nejde o vec právne

zložitú.

9. Svojím konaním sťažovateľ nespôsobil predĺženie napadnutého konania,

keďže počas celého napadnutého konania je v plnej miere súčinný a na výzvy krajského

súdu reagoval bez zbytočného odkladu.

10. Postup krajského súdu s prihliadnutím na nečinnosť v konaní o odvolaní

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie hodnotí sťažovateľ ako porušujúci jeho právo

zaručené a dohovoru.

11. Sťažovateľ zastáva názor, že mu bola postupom krajského súdu «spôsobená

nemajetková ujma spočívajúca v jeho pretrvávajúcom pocite právnej neistoty, beznádeje

a nespravodlivosti sprevádzajúcich porušovanie jeho základného práva na konanie súdu

bez zbytočných prieťahov. Dôvodom pre priznanie finančnej náhrady v navrhovanej výške

je aj skutočnosť, že sťažovateľ dňa 24.11.2011 povolením vkladu z 24.11.2011

nemôže užívať svoje nehnuteľnosti, a to parcela číslo parcely registra

zastavané plochy a nádvoria, všetko zapísané na , , v dôsledku

právnej neistoty z výsledku konania má obavy do predmetnej nehnuteľnosti investovať,

na predmetnej nehnuteľnosti stavať a podobne. S predmetnými nehnuteľnosťami

nemôže tiež sťažovateľ disponovať. Jedná sa potom o nehnuteľnosti vyššej hodnoty,

ktoré sa nachádzajú v lukratívnej časti , a ktoré by mohli byť využívané na rekreačné

účely. Predmetné nehnuteľnosti boli zakúpené za sumu 17.270 EUR, pričom tieto peňažné

prostriedky sťažovateľ riadne a včas uhradil, v opačnom prípade by nemohlo

prísť k prevodu vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam v jeho prospech.

Je zrejmé, že hodnota týchto nehnuteľností je v súčasnosti vyššia, ako bola ich hodnota

v čase ich nadobudnutia. V dôsledku prieťahov v konaní tak dochádza k výraznému zásahu

v možnosti realizácie vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetným nehnuteľnostiam.».

12. Na podklade už uvedených skutočností je podľa názoru sťažovateľa dôvodné

priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €. Uplatnená suma

primeraného finančného zadosťučinenia je dôvodná s prihliadnutím na právnu neistotu,

ktorá dlhodobo pretrváva a spôsobuje nemateriálnu, ale aj materiálnu ujmu spočívajúcu

v „pocite právnej neistoty zo vzniknutej situácie, ale aj zásahu do vlastníckeho práva

sťažovateľa v dôsledku ktorého nemôže užívať predmetný majetok.“.

13. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje náhradu trov konania v sume 834,14 €.

14. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ súčasne

požaduje vyslovenie príkazu krajskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných

prieťahov a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €,

ako aj náhrady trov konania.

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie krajského súdu k ústavnej sťažnosti,

replika sťažovateľa a úkony krajského súdu v napadnutom konaní

15. Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 18. novembra 2020 bola

ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie v celom rozsahu.

16. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu

k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. z 15. januára 2021 predseda

krajského súdu, ktorý ústavný súd informoval, že prípismi z 24. novembra 2020

a zo 17. decembra 2020 požiadal predsedníčku senátu krajského súdu

JUDr. Darinu Kuchtovú o vyjadrenie k ústavnej sťažnosti.

Predsedníčka senátu krajského súdu vo vyjadrení zo 14. decembra 2020 uviedla,

že vec vedená pod sp. zn. napadla krajskému súdu 30. mája 2016,

pričom sudkyňou spravodajkyňou vo veci je Mgr. Barbora Barteková, ktorá je od júna 2020

práceneschopná. V predmetnej veci predsedá JUDr. Darina Kriváňová. Zdôraznila,

že k 30. novembru 2020 je v senáte 14Co krajského súdu celkovo 518 nevybavených vecí,

z toho u sudkyne spravodajkyne Mgr. Barbory Bartekovej je nevybavených 226 vecí.

Poukázala ďalej aj na skutočnosť, že z dôvodu práceneschopnosti sudkyne spravodajkyne,

ako aj predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej sa nemôže k ústavnej sťažnosti bližšie

vyjadrovať.

Sudkyňa krajského súdu JUDr. Darina Kriváňová vo vyjadrení z 11. januára 2021

uviedla, že sa nevie vyjadriť k namietaným dôvodom ústavnej sťažnosti, nemá oprávnenie

riadiť prácu v senáte a nevie, z akého dôvodu sudkyňa spravodajkyňa doteraz nepredložila

predmetnú vec na rozhodnutie. Akcentovala skutočnosť, že vec napadla odvolaciemu súdu

30. mája 2016, pričom sama bola zaradená do senátu 14Co až od 1. marca 2019.

Predseda krajského súdu k prijatej ústavnej sťažnosti ďalej uviedol, že neeviduje

sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v napadnutom konaní podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorou by počas napadnutého konania

vedeného krajským súdom namietal prieťahy a „zamedzil stavu právnej neistoty“.

Predseda krajského súdu zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá v súlade s § 58

ods. 3 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

17. Vyjadrenie predsedu krajského súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie

stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii v prípise doručenom ústavnému súdu

2. februára 2021 zdôraznil, že naďalej trvá na ústavnej sťažnosti a jej opodstatnenosti.

Z obsahu vyjadrenia krajského súdu podľa názoru sťažovateľa jednoznačne vyplýva,

že k prieťahom v napadnutom konaní došlo, keďže ani členky senátu krajského súdu

a ani predseda krajského súdu nevedia bližšie objasniť, prečo sa v danej veci nekoná.

K námietke predsedu krajského súdu, podľa ktorej sťažovateľ nevyužil podanie

sťažnosti na prieťahy v napadnutom konaní podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch,

tento zdôrazňuje, že 9. novembra 2018 podal žiadosť o rozhodnutie vo veci samej,

ku ktorej sa krajský súd vyjadril prípisom z 18. januára 2019 tak, že „dĺžka odvolacieho

konania bola ovplyvnená zaťaženosťou prejednávajúceho senátu 14Co, ktorý ku koncu roka

2016 mal nevybavených 591 vecí. Krajský súd v Bratislave zároveň sťažovateľa vyrozumel,

že prejednanie veci reálne prichádza do úvahy v priebehu prvého polroka 2019.“.

Opätovnú žiadosť o rozhodnutie vo veci podal sťažovateľ 15. januára 2020,

pričom na túto krajský súd dosiaľ neodpovedal. Sťažovateľ ďalej v tejto súvislosti namieta,

že v súlade s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch nemožno považovať za účinný prostriedok

nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. Podľa sťažovateľa predseda príslušného súdu nemá

žiadne oprávnenie, ktorým by sudcovi mohol priamo ustanoviť povinnosť vo veci

rozhodnúť či vzniknutý prieťah odstrániť.

18. Ústavný súd v súlade s upustil od ústneho

pojednávania, keďže na základe podaní krajského súdu a sťažovateľa, berúc do úvahy

skutočnosti vyplývajúce zo spisu krajského súdu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie,

dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

19. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené krajským súdom,

ktorý si ústavný súd zapožičal, vyplývajú tieto skutočnosti:

Krajskému súdu bol spis na účely rozhodnutia o odvolaní proti rozsudku okresného

súdu z 27. októbra 2015 doručený 30. mája 2016. Od doručenia spisu krajskému súdu nebol

vo veci vykonaný žiadny procesný úkon.

III.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

20. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o ústavnom

súde.

21. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva a samotné posúdenie veci ústavným súdom

23. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom krajského

súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

24. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v , osvojil judikatúru

ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

, , ).

25. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty

inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

26. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá

povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne

realizovalo (m. m. , ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu

je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník (strana sporu) obrátil na súd so žiadosťou

o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej

z a (ďalej len „“). V zmysle

„súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle „súd postupuje v konaní

tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania“.

27. K vzniku zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom

môže pritom dôjsť nielen jeho nečinnosťou, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou (m. m. , , , ).

28. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,

a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci,

o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (resp. strany v spore) a postup

samotného súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(napr. , , ).

IV.A Právna a faktická zložitosť veci

29. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o odvolaní proti meritórnemu

rozhodnutiu súdu prvej inštancie vydanému vo veci určenia neplatnosti zmluvy a určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okrem toho, že veci určenia neplatnosti zmluvy

a vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, a preto ich nemožno považovať bez ďalšieho za právne zložité, ústavný

súd konštatuje, že absolútna nečinnosť krajského súdu, ktorý nevykonal v predmetnej veci

po predložení relevantného spisu žiadny procesný úkon, svedčí o tom, že zbytočné prieťahy

v tomto prípade nemožno ospravedlniť ani faktickou zložitosťou veci.

IV.B Správanie subjektu (strany sporu)

30. Ústavný súd opätovným zdôraznením skutočnosti, podľa ktorej krajský súd

v napadnutom konaní nevykonal po predložení predmetnej veci na rozhodnutie o odvolaní

žiadny procesný úkon, konštatuje, že neprichádza do úvahy konštatovanie o prispení

sťažovateľa ako strany v spore k predĺženiu napadnutého konania. Už len pre úplnosť

ústavný súd konštatuje, že na výzvu okresného súdu na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu

sťažovateľ reagoval predložením stanoviska v stanovenej lehote (k tomu

pozri aj bod 3 tohto nálezu).

IV.C Postup krajského súdu v napadnutom konaní

31. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu. Ústavný súd pritom vychádzal

zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť

zapríčinené nečinnosťou všeobecného súdu, teda takým konaním, ktoré nevedie

k odstráneniu právnej neistoty (m. m. , , ).

32. Vzhľadom na skutočnosti zistené zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie

ústavný súd konštatuje, že nečinnosť krajského súdu v trvaní takmer 5 rokov od predloženia

spisu na rozhodnutie o odvolaní (k tomu pozri bod 19 tohto nálezu) bez existencie zákonnej

prekážky spôsobila vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní,

ktoré sú z ústavnoprávneho hľadiska netolerovateľné.

33. Obranu krajského súdu, ktorej podstatou je zdôraznenie celkového vysokého

nápadu vecí v senáte krajského súdu 14Co (k tomu pozri aj bod 16 tohto nálezu), ústavný

súd nemôže akceptovať. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru (napr. , ), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie

alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet

pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej

neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti

za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

34. Pokiaľ predseda krajského súdu namieta, že k zbytočným prieťahom nemuselo

dôjsť za predpokladu, že sťažovateľ podá sťažnosť podľa príslušných ustanovení zákona

o súdoch, ústavný súd hodnotí túto argumentáciu z pohľadu existencie zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní ako irelevantnú (k tomu pozri bod 16 tohto nálezu).

Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje predovšetkým na relevantnú judikatúru ESĽP

[rozsudky ESĽP vo veciach Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012,

Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike z 12. 6. 2012, Bednár proti Slovenskej

republike z 8. 10. 2013, Klinovská proti Slovenskej republike z 8. 10. 2013, Csákó

proti Slovenskej republike z 25. 6. 2013, Sika (č. 7) proti Slovenskej republike

z 25. 6. 2013, Untermayer proti Slovenskej republike z 9. 7. 2013], z ktorej vyplýva záver,

že sťažnosť predsedovi všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno

považovať za efektívny právny prostriedok nápravy porušenia práva zaručeného čl. 6

ods. 1 dohovoru (k tomu pozri aj argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v bode 17

tohto nálezu, s ktorou sa ústavný súd stotožňuje). Okrem už uvedeného ústavný súd

akcentuje aj skutočnosť, že právo strany v spore na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je previazané s povinnosťou, nie oprávnením príslušného všeobecného súdu

a v konkrétnej veci konajúceho sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní,

ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu obrátila

na všeobecný súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (m. m. ).

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

35. S prihliadnutím na skutočnosti uvádzané v časti IV tohto nálezu, berúc do úvahy

ničím neodôvodnenú nečinnosť krajského súdu, ktorý v napadnutom konaní po predložení

veci na rozhodnutie o odvolaní (máj 2016, pozn.) neurobil vo veci žiadny procesný úkon,

takže rozhodovanie vo veci riadneho opravného prostriedku na krajskom súde predstavuje

takmer 5 rokov, pričom vec nie je ani po viac ako 9 rokoch od začatia predmetného konania

vo veci sťažovateľa právoplatne skončená (k tomu pozri aj bod 7 tohto nálezu), ústavný súd

konštatuje, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie práv sťažovateľa zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní (bod 1 výroku

tohto nálezu).

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

36. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

37. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vzhľadom

na skutočnosť, že napadnuté konanie vedené krajským súdom nebolo do času rozhodnutia

ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, prikázal krajskému súdu

podľa a konať

v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

K bodom 3 a 5 výrokovej časti nálezu

38. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, uvedie rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

39. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

40. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu (bod 11 tohto nálezu).

41. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

42. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä ničím neodôvodnenú

nečinnosť krajského súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet

konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnej sťažnosti v časti

požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej sumu 3 000 €

nevyhovel tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto nálezu.

44. S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd rozhodol vo veci priznania

primeraného finančného zadosťučinenia tak, ako to je uvedené v bodoch 3 a 5 výroku

tohto nálezu.

K bodom 4 a 5 výrokovej časti nálezu

45. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

46. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom,

ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnou zástupkyňou.

47. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 680,74 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia, písomné podanie ústavnej sťažnosti a replika k vyjadreniu krajského

súdu) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € a za rok 2021

v sume 181,17 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby

za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2020

v sume 10,62 € a za rok 2021 v sume 10,87 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16

ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania tak predstavuje po jej navýšení o daň

z pridanej hodnoty sumu 680,74 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov

konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu,

a požiadavke sťažovateľa na priznanie náhrady trov konania v sume prevyšujúcej sumu

680,74 (k tomu pozri aj bod 13 tohto nálezu) nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

48. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

VI.

49. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor Duľa

predseda senátu