Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 63/2021
PDF · 194.95 KB
No categories available
II. ÚS 63/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
prof. JUDr. Jánom Klučkom, CSc., Ku Potoku 4, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 74/2017, postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 187/2019 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ko 5/2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 74/2017, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 187/2019 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ko 5/2020
(spolu ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 15. mája 2017
na okresnom súde domáhal náhrady nemajetkovej ujmy. V konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 6 C 74/2017 je žalovanou stranou Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“). Po podrobnom
chronologickom opise procesných úkonov v napadnutom konaní sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti uviedol, že uznesením z 2. augusta 2019 okresný súd rozhodol o postúpení veci
krajskému súdu ako správnemu súdu v zmysle § 18 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Spis bol na krajskom súde
vedený pod sp. zn. 1 S 187/2019 a následne 5. februára 2020 postúpený najvyššiemu súdu
s cieľom rozhodnúť o vecnej príslušnosti na konanie o podanej žalobe sťažovateľa.
3. Podľa sťažovateľa je napadnuté konanie poznačené predovšetkým nečinnosťou
a nesústredenou činnosťou okresného súdu. Z dôvodu nesprávneho postupu okresného súdu
v súvislosti s postúpením veci krajskému súdu a následne najvyššiemu súdu došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania ústavnej sťažnosti
nebolo vo veci po 3 a pol roku nielen právoplatne rozhodnuté, ale nebolo nariadené ani
jedno pojednávanie. Napadnuté konanie nie je poznačené zložitosťou veci, aj keď predmet
sporu je do určitej miery špecifický. Podľa názoru sťažovateľa prieťahy v napadnutom
konaní spôsobil aj krajský súd, ktorý vec postúpil najvyššiemu súdu až po 6 mesiacoch,
a taktiež najvyšší súd, ktorý ani po 9 mesiacoch ku dňu podania ústavnej sťažnosti v spore
o vecnú príslušnosť nerozhodol.
4. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd ústavnú sťažnosť
prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd boli postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom
pod sp. zn 6C/74/2017, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 1S/187/2019 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp.zn. 1 Ko/5/2020 porušené.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. 1 Ko/5/2020
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.500 €, ktoré sú mu Okresný
súd Stará Ľubovňa, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní
zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Stará Ľubovňa, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 375,24 €... dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. O zjavnú neopodstatnenosť ide, ak namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012, III. ÚS 288/2016, II. 59/2019).
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať ako ústavnú sťažnosť v zmysle
čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde.
15. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa je preskúmanie
opodstatnenosti argumentácie, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie práv zaručených
ústavou a dohovorom v časti o prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov,
resp. prejednania záležitosti v primeranej lehote, a to v kontexte s nečinnosťou
a nesústredeným postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ale aj postupom
krajského súdu a najvyššieho súdu.
16. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich
namietané porušenie možno preskúmavať spoločne (napr. IV. ÚS 105/07, III. ÚS 24/2010,
IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020).
17. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu alebo iného štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu
(IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).
18. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba
konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť
zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 109/03, I. ÚS 103/2016), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania
sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, I. ÚS 188/2019,
19. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru
ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania
na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore
s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. Humen proti Poľsku, rozsudok ESĽP z 15. 10. 1999, body 58 a 69; Calvelli a Ciglio
proti Taliansku, rozsudok ESĽP zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
20. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opakovane
konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie tohto základného práva (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05,
III. ÚS 372/09). Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. Postup
dotknutého súdu sa teda nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06). Na kratšie
obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00,
I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný
postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť
spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
21. Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu na základe argumentov
sťažovateľa v ústavnej sťažnosti a skutočností zistených ústavným súdom dopytom
na okresnom súde a krajskom súde konštatuje, že okresný súd v napadnutom konaní konal
v zásade plynulo. Okresný súd 21. septembra 2017 vyzval sťažovateľa na presnú
špecifikáciu požadovanej náhrady škody a predloženie dôkazov preukazujúcich
dôvodnosť žaloby. Sťažovateľ na výzvu reagoval podaním zo 17. októbra 2017. Okresný
súd 18. mája 2018 doručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovanej k žalobe, na ktoré
sťažovateľ reagoval písomným vyjadrením z 30. mája 2018. Až v tomto štádiu konania
možno zaznamenať ojedinelú nečinnosť okresného súdu, ktorý následne uznesením
z 2. augusta 2019 rozhodol o postúpení veci krajskému súdu ako súdu správnemu v zmysle
Okresný súd postúpil spis krajskému súdu 22. augusta 2019. Vec bola následne
na krajskom súde a najvyššom súde 16 mesiacov, pričom obdobie konania vedeného
krajským súdom a najvyšším súdom nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, ktorý dĺžku
jeho trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.
22. K samotnej dĺžke napadnutého konania ústavný súd podotýka, že ju vo vzťahu
k okresnému súdu zatiaľ nemožno považovať za takú, ktorá by bola zjavne neprimeraná.
Okresnému súdu mohol ústavný súd vytknúť iba nesústredený postup týkajúci sa postúpenia
veci krajskému súdu v súvislosti s určením vecnej príslušnosti súdu, avšak tento zistený
ojedinelý prieťah v napadnutom konaní nemá charakter takého ústavne významného
pochybenia v postupe okresného súdu, na základe ktorého by reálne mohol ústavný súd
dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, ktorú ústavný súd
pri rozhodovaní vo veci ústavnej sťažnosti zohľadnil, spočíva v samotnom predmete sporu.
Sťažovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom žalovanej pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského
právneho poriadku. V danom prípade vzhľadom na špecifický predmet sporu ide o právne
zložitejšiu vec.
23. V danej veci ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu nebol síce
optimálny, avšak formulovaný záver okresného súdu o svojej vecnej nepríslušnosti
na konanie o žalobe sťažovateľa korigovaný krajským súdom a najvyšším súdom ústavný
súd nepovažuje v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci za pochybenie takej
intenzity, na základe ktorého by bolo možné dospieť reálne po prípadnom prijatí tejto časti
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie k záveru o tom, že v dôsledku tohto pochybenia došlo
v napadnutom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu v napadnutom
konaní ústavný súd zistil, že vec bola krajskému súdu postúpená okresným súdom
22. augusta 2019. Krajský súd po posúdení veci vyslovil nesúhlas s postúpením veci
a v zmysle § 18 ods. 4 SSP predložil 5. februára 2020 (teda po necelých šiestich mesiacoch)
spis na rozhodnutie senátu najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že lehota
na rozhodnutie pred krajským súdom nebola neprimeraná.
25. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom najvyššieho súdu a poukazuje na to,
že trvanie napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 1 Ko 5/2020 sa na najvyššom súde
začalo 5. februára 2020 jeho predložením veci na rozhodnutie o vecnej príslušnosti.
Dňa 25. novembra 2020, teda po necelých 10 mesiacoch, najvyšší súd uznesením
rozhodol, že vecne príslušným súdom na konanie o žalobe sťažovateľa je okresný súd.
Ústavný súd nevyhodnotil dĺžku konania pred najvyšším súdom za nezlučiteľnú
so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal predovšetkým na celkovú dobu trvania
posudzovaného konania (3 roky a 8 mesiacov), ktorú aj s ohľadom na judikatúru ESĽP
nehodnotí ako spôsobilú bez ďalšieho viesť k záveru o jej neprimeranosti. Do úvahy
ústavný súd zobral aj predmet sporu (náhrada nemajetkovej ujmy), ktorý, aj keď je
pre samotného sťažovateľa nepochybne dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých konaní,
ktoré by si vyžadovali zo strany vo veci konajúceho súdu osobitný prístup (ako to je
napríklad v prípade pracovnoprávnych sporov alebo v konaniach vo veci starostlivosti
o maloletých).
27. Na základe uvedeného ústavný súd aj preto nevyhodnotil doterajšiu dĺžku
napadnutého konania pred okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom
za nezlučiteľnú so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a s právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a dospel k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého konania nesignalizuje
nečinnosť v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv.
28. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
30. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí sťažovateľ v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu