Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-88-2019.pdf
PDF · 246.93 KB
No categories available
14Cob/88/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W. Q. T. XXX, podnikajúci pod obchodným menom Július Káras, s miestom podnikania 925 71 Trnovec nad Váhom 452, IČO: 43 583 407 (podnikateľský subjekt ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom oprávnení ku dňu 18.10.2018), zastúpeného právnou zástupkyňou Mgr. Martinou Kokovou, advokátkou, so sídlom R. D. X,. XXX XX M. Q. F., proti žalovanému: Zberné suroviny Žilina a.s., so sídlom Kragujevská 3, 010 01 Žilina, IČO: 50 634 518, zastúpenému zástupcom KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, v konaní o zaplatenie 4.073,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/13/2018-142 zo dňa 6. decembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/13/2018-142 zo dňa 6. decembra 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/13/2018-219 zo dňa 1. apríla 2019 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) v poradí prvým výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.073,60 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.073,60 Eur od 01.07.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V poradí druhým výrokom okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. V poradí tretím výrokom priznal svedkyni nárok na svedočné voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
2. Okresný súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu dňa 17.04.2018, voči ktorému bol podaný odpor.
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že mal preukázané, že žalobca ako živnostník má v predmete podnikania - výroba a opracovanie jednoduchých výrobkov z kovu. Žalovaný taký predmet činnosti nemá. Tiež mal preukázané, že žalovaný ako objednávateľ, objednal u žalobcu paličské práce v objeme cca 60 ton, a to objednávkou č. 1/2017/NR zo dňa 05.06.2017. Objednávka je opatrená pečiatkou žalovaného a podpisom. Zároveň v objednávke je uvedená cena 38Eur/t, a to inou formou písma (č.l. 6 spisu). Žalovaný potvrdil objednávku. Žalobca trval na tom, že paličské práce
vykonal, a to v objeme 107.200 kg, na základe čoho vystavil žalovanému faktúru č. 08/2007 na sumu 4.073,60 Eur so splatnosťou 30.06.2017 (č.l. 7 spisu). Pokiaľ žalovaný tvrdil, že nedošlo k akceptácii objednávky zo strany žalobcu, tak okresný súd sa s týmto tvrdením nestotožnil, pretože žalobca akceptoval objednávku vykonaním paličských prác. Pokiaľ žalovaný namietal vykonanie paličských prác s tým, že žalobca ich vykonanie nepreukázal a trval na tom, že nemožno od nikoho žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, od ktorej si druhý účastník odvíja svoje právo, tak okresný súd sa s touto zásadou stotožnil, avšak poukázal v danom prípade na to, že žalobca trval na tom, že vykonal paličské práce a žalovaný trval na tom, že žalobca to nepreukázal a spochybňuje vykonanie takých prác. Žalobca preukázal svoje tvrdenia tým, že sa zúčastňoval váženia železa na spálenie a jeho odvozu, a to za prítomnosti zamestnanca žalovaného, ktorý jednak potvrdil celkovú hmotnosť svojim podpisom v záznamoch žalobcu a jednak aj pred okresným súdom v rámci svedeckej výpovede. Okresný súd zdôraznil v súvislosti s dôkaznou povinnosťou, že je nepochybné, že zo strany žalovaného bolo dané určité množstvo železa určené na spálenie, čo vyplýva aj z vykonaného dokazovania svedkyňou G. N., avšak žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, čo sa stalo s daným železom, kto ho spálil, kto ho odviezol, kde je uskladnené, keďže tvrdí, že žalobca to nebol. „Pokiaľ by nebolo spálené, musí stále niekde byť, avšak žalovaný sa s touto otázkou nijako nevysporiadal, nijako nepreukázal zotrvajúcu existenciu daného železa, resp. ďalší postup s ním. Teda existencia daného železa nebola spochybnená, avšak žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol žiadnu skutočnosť, kde je to železo, resp. čo sa s ním udialo. Iba stále opakujúco tvrdil, že žalobca nepreukázal vykonanie paličských prác. Ale pokiaľ ich žalobca nevykonal, tak musel byť iný subjekt, ktorý by železo spálil, či odviezol, resp. musí byť miesto, kde je uskladnené, resp. nejaký záznam o existencii toho a jedine žalovaný je ten, ktorý musí mať o tom vedomosť, a to aj v prípade, pokiaľ by ho žalobca skutočne nespálil.“
4. Svedkyňa p. G. N. uviedla pred okresným súdom, že pracovala v spornom období u žalovaného a mala na starosti aj váženie železa určeného na spálenie, a to aj pre žalobcu. Potvrdila, že vážila aj predmetné železo, ktoré žalobca mal spáliť. Svedkyňa síce nevedela potvrdiť, „či žalobca skutočne vykonal predmetné paličské práce, keďže priamo pri tom nebola, avšak potvrdila, že fakturované množstvo sa zhoduje s odváženým množstvom určeným pre spálenie žalobcom, pričom ona vykonávala váženie za prítomnosti žalobcu. Potvrdila, že vážne lístky žalobcovi neboli dané, odkladala ich do určenej krabice. Má vedomosť, že žalovaný zakázal žalobcovi čokoľvek podpisovať, ale to bolo až po podpísaní predmetnej váhy železa.“ Okresný súd zvýraznil tvrdenie žalobcu, že medzi ním a žalovaným bola zaužívaná prax uvádzaná svedkyňou a keď následne požadoval tie vážne lístky, tak len z dôvodu opatrnosti, keďže mal informáciu, že mu nebude vyplatená faktúra. Ak svedkyňa A. N. uviedla, že nevie, kto skutočne spálil dané železo, teda či žalobca alebo zamestnanci žalovaného, tak okresný súd konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že by paličské práce na danom množstve predmetného železa boli vykonané žalovaným a jednak žalovaný taký predmet činnosti ani nemá zapísaný v obchodnom registri. Žalovaný ani nepreukázal, že by dané práce na predmetnom množstve železa objednaného u žalobcu vykonal tretí subjekt a ani to, „že by to množstvo niekde uschoval, odviezol,..., pokiaľ nebolo spálené.“
5. S poukazom na § 269 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 546 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka okresný súd žalobe vyhovel. Konštatoval, že medzi stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy, na základe ktorej žalobca mal vykonať pre žalovaného paličské práce a žalovaný bol povinný zaplatiť za to. Teda mal upraviť železo paličskými prácami. Okresný súd „posúdil aj platné dojednanie o cene, ktorá je síce v objednávke doplnená ručne, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bola daná objednávka, ktorú žalovaný nerozporoval a následne bola dohodnutá cena a preto sa doplnila takto cena na prehľadnejší postup vzhľadom na viaceré objednávky a rôzne ceny a takýto postup bol medzi stranami aj v minulosti, čo nebolo stranami rozporované.“ Žalovaný nenamietal objednávku určenú pre žalobcu, potvrdil ju, len mal za to, že zo strany žalobcu nedošlo k akceptácii. Z vykonaného dokazovania však nepochybne vyplynulo, že k akceptácii došlo, keďže žalobca došiel k žalovanému na váženie železa určeného pre spálenie na základe objednávky a na následné spálenie. Žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal skutočné vykonanie paličských prác, avšak okresný súd poukázal na to, že z ničoho nevyplývalo, že by sa železo nespálilo, žalovaný nepreukázal, že by niekto iný železo spálil, taktiež nepreukázal, že by železo mal niekde nespálené, uskladnené, resp. že ho odovzdal nejakému inému subjektu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca nevykonal paličské práce, bolo jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, že dané železo stále má, resp. že zostalo u neho, resp. bolo spálené iným subjektom než žalobcom. Bolo preukázané, že dané
železo určené pre spálenie žalobcom bolo riadne odvážené za prítomnosti žalobcu a zamestnankyne žalovaného. Žalovaný nepreukázal, čo sa malo stať s odváženým a prevzatým železom určeným na spálenie žalobcom.
6. Okresný súd mal za to, že nemožno od žalobcu požadovať preukázanie spálenia železa a preukázanie zostatku a pod. vzhľadom na jeho spálenie a časový odstup. Ale pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca železo nespálil, žalovaný nepreukázal, že by železo skutočne neprevzal a nespálil žalobca. Nepreukázal ani jeho uskladnenie. Predsa - pokiaľ by žalobca neprevzal a nespálil „určené železo, tak by muselo zostať niekde, resp. niekto iný by ho musel spáliť a práve žalovaný by mal mať o tom nejaký záznam, avšak žiadny nepreukázal. V danom prípade bolo vecou dôkazného bremena na strane žalovaného preukázať, že železo je nespálené, resp. že železo spálil iný subjekt. Avšak žalovaný ani netvrdil, že by železo bolo spálené inou osobou, ako ani to, že by železo mal niekde uskladnené, či odvezené,... Žalobca prišiel na váženie na základe objednávky a železo na to určené prevzal. Žalovaný dokonca ani nerozporoval tvrdenie žalobcu ohľadom zaužívanej praxe medzi nimi, a to: objednávka, následná dohoda o cene a následné vykonanie paličských prác a neodovzdávanie vážnych lístkov. Uvedené bolo dokonca potvrdené aj bývalou zamestnankyňou žalovaného, ktorá u žalovaného pracovala vyše 14 rokov.“
7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní začala spochybňovať oprávnenie p. R., ktorý je na objednávke podpísaný ako v z., tak okresný súd uvedené považoval za nelogické a účelové, „nakoľko žalovaný predsa objednávku pôvodne nespochybňoval, teda nespochybňoval, že paličské práce objednal. Pokiaľ taká objednávka bola podpísaná nejakým zástupcom žalovaného, bolo vecou žalovaného preukázať neoprávnenosť danej osoby pre takú objednávku, pričom je nutné zdôrazniť, že žalovaný bol ten, kto danú objednávku vystavil a ani pred súdom ju nespochybnil, potvrdil jej vystavenie, takže následné tvrdenie, či spochybňovanie osoby R. je účelové. Žalobca uviedol, že taká prax medzi nimi bola bežná ohľadom vystavenia objednávky, dohody o cene a vykonanie paličských prác, čo žalovaný nespochybňoval, nenamietal. Uvedené potvrdila aj svedkyňa A. N., ktorá pracovala ako vykupovačka u žalovaného viac ako 14 rokov. Svedkyňa mala vedomosť o osobe menom R., ale nevedela, akú funkciu zastával, avšak všetci ho volali riaditeľ a aj ona ho považovala za nadriadeného.“ Okresný súd ustálil, že žalovaný nepreukázal „neoprávnenosť danej osoby a ani nevyvrátil tvrdenie svedkyne a žalobcu“.
8. Okresný súd ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca vykonáva paličské práce pre žalovaného cca 5 rokov, a to vždy spôsobom, ako aj v tomto prípade tak, že „zo strany žalovaného je daná objednávka, následne dohoda o cene a následne boli vykonané práce, ktoré v danom prípade trvali cca 1 týždeň. Žalobca potvrdil, že vždy bol prítomný pri vážení železa určeného na pálenie, váhu si zapisoval do svojich záznamov a po konečnom odvážení celkovú odváženú hmotnosť potvrdila zamestnankyňa žalovaného, v danom prípade A. N., svojim podpisom.“ Okresný súd mal záznamy z váženia preukázané predložením záznamovej knihy žalobcu a svedkyňa A. N. potvrdila tento záznam a svoj podpis s tým, že odvážené množstvo sa zhoduje so zapísaným množstvom. (č.l. 80 po porovnaní s originálom). „Právna zástupkyňa žalovaného na jednej strane uviedla pred súdom, že z ich strany bola nejaká snaha na mimosúdne rokovanie, ale zároveň uviedla, že neuznáva uplatnený nárok, čo si zjavne rozporuje, keďže chcela sa dohodnúť, hoci nárok neuznáva.“ Medzi stranami konania bolo nesporné vystavenie faktúry č. 08/2017 na sumu 4.073,60 Eur so splatnosťou 30.06.2017, pričom faktúra bola vystavená dňa 16.06.2017. Žalovaný nenamietal doručenie danej faktúry. Následne žalovaný bol listom zo dňa 09.10.2017 vyzvaný na zaplatenie faktúry. Výzva bola žalovanému doručená dňa 13.10.2017 po uložení na pošte. Uvedené vyplývalo z predložených listín a z potvrdenia pošty. Žalovaný danú faktúru žalobcovi vrátil listom zo dňa 06.10.2017. Žalovaný však nepreukázal dátum doručenia danej faktúry, avšak z listín podľa okresného súdu vyplývalo, že dňa 16.10.2017 mailom oznámil zástupcovi žalobcu vrátenie faktúry. Pokiaľ v liste - vrátenie faktúry, je uvedený dátum 06.10.2017, tvrdenie o doručení dňa 06.10.2017 je nepostačujúce, nakoľko dátum uvedený v písomnosti nepreukazuje skutočné doručenie. Samotné datovanie 06.10.2017 nepreukazuje, či skutočne v ten deň bola odoslaná. Takže tvrdenie zástupcu žalovaného bolo, podľa okresného súdu, zavadzajúce ohľadom skoršieho vrátenia faktúry než doručenia výzvy žalobcu. Keďže žalovaný nepreukázal doručenie daného listu, tak okresný súd mal za to, že pravdepodobne k doručeniu došlo cca 16.10.2017 vzhľadom na dátum odoslania mailu. Žalovaný v danom liste uviedol, že k faktúre nebol priložený súpis prác a preberací protokol, avšak z vykonaného dokazovania vyplývalo, že medzi stranami bol zaužívaný postup - objednávka, dohoda o cene, vykonanie prác, faktúra, a to niekoľko rokov. Žalovaný podľa okresného súdu nepreukázal
opak. Dokonca žalobca preukázal tvrdenú prax medzi nimi, resp. medzi žalovaným a jeho priateľkou K. Jusnovou. Okresný súd zdôraznil, že faktúra bola vystavená v 06/2017 so splatnosťou 30.06.2017. Žalovaný však faktúru vrátil až v mesiaci 10/2017. „Pokiaľ zástupca žalovaného tento časový odstup odôvodnil tým, že žalovaný má viac prevádzok a že musel preveriť, či paličské práce boli vykonané, tak nepreukázal žiadne šetrenie, ani výsledok šetrenia a predsa keby to železo nebolo spálené, či odvezené žalobcom, musel by ho mať stále žalobca a musel by mať vedomosť, čo s ním urobil, kde je,... Nič z toho nepreukázal. Zástupca žalovaného sa na dotaz súdu ohľadom časového odstupu vrátenia faktúry nevedel vyjadriť.“ Pokiaľ žalovaný poukazoval na nezrovnalosť množstva v objednávke a vo faktúre, žalobca uvedené vysvetlil tým, že množstvo bolo dané odhadom a až následne sa vážilo všetko určené množstvo.
9. Okresný súd uviedol, že strany konania ďalšie dôkazy nenavrhovali. Pokiaľ právna zástupkyňa žalovaného požadovala o poskytnutie lehoty na „nejaké vyjadrenie“, tak okresný súd tomu nevyhovel, nakoľko žalovaný a jeho zástupca boli riadne a včas predvolaní, mali vedomosť o výsluchu svedkyne A. N., dokonca boli nariadené tri pojednávania a keby žalovaný so svojim zástupcom v rámci svojej prípravy konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, tak by prípadné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany uplatnili včas. „Právny zástupca žalovaného však ani žiadne dôkazy nenavrhol a nebol dôvod odročovať za účelom prípadného ďalšieho vyjadrenia zástupcu žalovaného. Dokonca zástupca žalovaného žiadal poskytnutie lehoty a teda odročenie pojednávania len na zváženie nejakého ďalšieho vyjadrenia, či dokazovania. Súd poskytol aj priamo na pojednávaní možnosť vyjadriť sa a navrhnúť dôkazy a zároveň strany konania mali dostatočný časový priestor od začatia konania.“ Okresný súd poukázal na to, že na pojednávaní konanom dňa 13.09.2018 „právna zástupkyňa žalovaného poukázala na § 153 CSP a teda na zváženie uplatnenia koncentračnej zásady pri návrhoch právneho zástupcu žalobcu na dokazovanie, hoci išlo o 1. pojednávanie a navrhovala výsluch žalobcu, ktorý sa na nariadené pojednávanie nemohol dostaviť. Následne na pojednávaní konanom dňa 06.12.2018 právna zástupkyňa žalovaného navrhovala odročiť, aby mohla zvážiť prípadné ďalšie návrhy na dokazovanie, či vyjadrenie. Teda zo strany žalovaného sa navrhovalo uplatnenie sudcovskej koncentračnej zásady, ale na ďalšom pojednávaní bol práve žalovaný ten, kto navrhoval odročiť pojednávanie, a to len za účelom zváženia ďalšieho vyjadrenia, či navrhnutiu dôkazov.“
10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd citoval § 153 CSP a konštatoval, že hodnotil dôkazy vzájomne a každý jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený, keďže preukázal, že bol prítomný pri vážení a prevzatí železa určeného na pálenie a odvážené množstvo potvrdil aj žalovaný prostredníctvom na to určeného zamestnanca. Hoci objednávka je na iné množstvo, toto bolo uvedené iba odhadom a následne bolo odvážené presné množstvo, ktoré prevzal na pálenie. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vykonanie prác nevykonal, tak okresný súd opakovane uvádzal, že žalobca prevzal odvážané množstvo a žalovaný nepreukázal, že by dané železo zostalo žalovanému a osvojil si tvrdenia žalobcu. Žalovaný podľa záverov okresného súdu svoje tvrdenia nepreukázal, svoje námietky hodnoverným spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd žalobe vyhovel.
11. Okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, a to od nasledujúceho dňa po splatnosti faktúry, t.j. od 01.07.2017 a paušálnu náhradu nákladov. Citoval § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., s tým, že výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania. Keďže žalovaný neuhradil vystavenú faktúru riadne a včas, dostal sa do omeškania nasledujúcim dňom po jej splatnosti. Na základe uvedeného okresný súd priznal žalobcovi úroky z omeškania tak, ako to vyplývalo z výrokovej časti, a to aj v uplatnenej výške, ktorú okresný súd posúdil ako primeranú a osobitne ju nedokazoval v zmysle ustanovení CSP a priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vzhľadom na to, že žalobca bol úspešný v celom rozsahu, priznal mu nárok na náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100%. O samotnej výške náhrady okresný súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.
12. Proti tomuto rozsudku odvolanie „do výroku I. a II.“ podal žalovaný ako ten, v koho neprospech bol rozsudok vydaný, prostredníctvom svojho právneho zástupcu z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že sa žalobca mal zúčastňovať váženia železa na jeho následné pálenie a odvoz, za prítomnosti zamestnanca žalovaného, a pritom tento zamestnanec žalovaného, svedkyňa pani N., ako okresný súd výslovne uvádzal na viacerých miestach odôvodnenia rozsudku, mala svojim podpisom potvrdiť celkovú hmotnosť železa v záznamoch žalobcu. Nakoľko okresný súd opieral napadnutý rozsudok o toto zásadné tvrdenie, považoval to žalovaný za vadu rozhodnutia, pretože svedkyňa ani raz neuviedla, že celkové množstvo železa, ktoré bolo dané na pálenie žalobcovi, potvrdila svojim podpisom. Dokonca svedkyňa na otázku okresného súdu, po nahliadnutí do diára, ktorý predložil v konaní žalobca so svojimi súkromnými zápismi, výslovne odpovedala, že si nepamätá, či svojim podpisom potvrdzovala váhu, ale myslí si, že nie. Navyše na otázku, či ide o jej podpis, svedkyňa jednoznačne odpovedala tak, že podpis jej nie je a ona výsledné množstvo svojím podpisom nepotvrdzovala. Rozsudok súdu prvej inštancie podľa žalovaného preto vychádza z dôkazu, ktorý ani neexistuje a okresný súd tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom sám svojvoľne bez akýchkoľvek relevantných dôkazov vyhodnotil výpoveď svedkyne a listinné dôkazy úplne opačne a vyvodil z nich skutkové závery, ktoré z nich žiadnym spôsobom nevyplývali. Na takto nesprávne zistenom skutkovom stave potom založil svoje rozhodnutie.
13. V odvolaní žalovaný uviedol, že v danom prípade nemožno hovoriť ani o prípadnej chybe v písaní rozsudku, keďže súd na podpis svedkyne ako na „dôkaz“ odkazuje na viacerých miestach rozsudku (napr. bod 7., 17., 18.), a to v súvislosti s preukázaním tvrdenia žalobcu, aké množstvo železa mu bolo dané na pálenie. V odôvodnení rozsudku absentuje informácia o tom, aké množstvo železa malo byť odvážené a ktoré považoval okresný súd za preukázané, že bolo dané na pálenie žalobcovi. Zároveň je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, že okresnému súdu nebolo preukázané, aké množstvo železa bolo pálené žalobcom a či vôbec bolo pálené žalobcom tak, ako uplatnil svoj nárok. Okresný súd výslovne uviedol v bode 7. rozsudku, že je nepochybné, že žalovaný dal určité množstvo železa určené na spálenie, avšak už neuviedol o aké množstvo išlo, a teda aké množstvo dané na pálenie považoval za preukázané a zároveň absentovalo zhodnotenie, na základe čoho mal okresný súd preukázané, že žalobca aj reálne vykonal pálenie.
14. Žalovaný v odvolaní poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, kedy žalovaný popiera nárok uplatnený žalobcom v celom rozsahu, a to čo do dôvodu, tak i do výšky, preto bolo vecou výlučne žalobcu, aby svoj nárok preukázal, a teda okresný súd nemôže dávať na ťarchu žalovaného to, že nepreukázal, čo sa s daným železom stalo, a teda či bolo pálené treťou osobou alebo či bolo vôbec vyvezené alebo je niekde uskladnené. Žalovaný po celý čas zotrval na tvrdení, že k páleniu zo strany žalobcu nedošlo. Ako vyšlo najavo aj z výsluchu svedkyne, v areáli žalovaného sa nachádzalo niekoľko kusov železa, v objeme niekoľkých ton a denne sa vykupovalo ďalšie. Pritom pálenie bolo rozdelené medzi viaceré osoby a k páleniu nedochádzalo okamžite, ale postupne, a to s odstupom aj troch dní. Keďže medzi týmito časovými úsekmi bolo zároveň dovezené ďalšie železo, preto nemožno od žalovaného spravodlivo žiadať, aby preukázal, čo sa stalo s tým železom, ktoré malo byť dané na pálenie žalobcovi. Ak boli na pálenie povolané aj tretie osoby, tak žalovaný objektívne nemá možnosť preukázať, kto pálil práve časť, ktorá mala byť „pálená žalobcom“. Odvolateľ citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010. Ak si okresný súd osvojil výpoveď svedkyne, na ktorej založil aj svoje rozhodnutie, je potom evidentné, že žalovaný ani nemá ako preukazovať, čo sa so železom stalo, či je niekde uskladnené alebo nebolo spálené, ak samotná svedkyňa vyslovene potvrdila, že všetko dovezené železo bolo spálené, a takto spálené železo bolo naložené, na vagóny smerujúce do Lužian. Otázne ostalo len to, kto dovezené železo spálil, avšak svedkyňa uviedla, že navážené železo bolo pálené na viacerých miestach a viacerými osobami, nielen žalobcom. Dôkazné bremeno o tom, že uvádzané množstvo spálil práve žalobca tak stále spočívalo na žalobcovi, a v tomto rozsahu ho žalobca ani neuniesol. Okresný súd, podľa žalovaného, absolútne neodôvodnene v tomto smere presúval dôkazné bremeno na neho, pričom od neho nie je možné spravodlivo požadovať neexistenciu určitej právnej skutočnosti, bremeno tvrdeného nároku leží stále len na žalobcovi, ktorý jediný musí preukazovať reálne vykonanie ním tvrdených prác a v ním tvrdenom rozsahu.
15. V odvolaní žalovaný uviedol, že výsluch svedkyne p. N. priniesol do konania celkom nové informácie, na ktoré žalovaný nemohol adekvátne reagovať ešte pred jej výsluchom, keďže o nich nemal vedomosť
a nimi ani nedisponoval. Žalovaný tak žiadnym spôsobom nemohol vedieť, ako bude svedkyňa, prípadne žalobca, vypovedať. Navyše o návrhu na výpoveď tejto svedkyne sa žalovaný dozvedel až z vyjadrenia a návrhu žalobcu, ktorý bol produkovaný po druhom pojednávaní, ktoré sa ani neuskutočnilo z dôvodu na strane žalobcu, a tak žalovaný ani nemal vedomosť o tom, či súd prvej inštancie vôbec navrhnutý dôkaz pripustí a vykoná. Žalovaný tak objektívne ani nemohol predložiť pred výsluchom svedkyne dôkazy o tom, kto vykonal pálenie, prípadne o jeho uskladnení a ani samotná svedkyňa jednoznačne nepotvrdila, že by pálenie reálne vykonal žalobca, keďže pri pálení fyzicky nebola a sama ani nemôže mať vedomosť o tom, koľko ton reálne žalobca aj vypálil.
16. Namietal žalovaný, že mu okresný súd odmietol poskytnúť dostatočný časový priestor na zaujatie stanoviska k výsluchu svedkyne a žalobcu a na navrhnutie ďalších dôkazov, no na strane druhej ponechal dostatočný časový priestor žalobcovi, aby predložil svoje návrhy na vykonanie dokazovania, umožnil jeho výsluch až na treťom nariadenom pojednávaní, napriek tomu, že k jeho výsluchu mohlo dôjsť už na prvom pojednávaní. Výsluch žalobcu navrhol jeho právny zástupca až na prvom pojednávaní, napriek tomu, že tak mal urobiť už v podanej žalobe. Samotný žalovaný ako strana v konaní nebol navrhnutý na vypočutie, preto sa pojednávaní nemusel zúčastňovať, keďže je to jeho právo. Z výsluchu „svedkyne však vyplynulo, že objednávku zabezpečoval pán R. ako obchodný riaditeľ a p. W. ako generálny riaditeľ Žalovaného, preto aj s ohľadom na spornosť výpovede svedkyne ohľadne postavenia a funkcie pána R., právny zástupca Žalovaného žiadal o priestor pre označenie ďalších dôkazov, ktoré by sporné veci objasnili. Právny zástupca Žalovaného tak ani neuviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, ale žiada o poskytnutie časového priestoru za účelom ich riadneho označenia. Súd prvej inštancie preto nemal ani splnenú podmienku pre ukončenie dokazovania a vydanie uznesenia o skončení dokazovania.“ Okresný súd mu mal tak znemožniť uplatniť jemu patriace práva, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces.
17. Odvolateľ namietal, že okresný súd zvýhodnil žalobcu oproti žalovanému, pritom žalobca podal žalobu, bol povinný svoje návrhy na dokazovanie a na preukázanie svojich tvrdení predložiť už spolu s podanou žalobou. Žalobca nepreukázal pravdivosť zápisov o hmotnosti železa vo svojom súkromnom diári, jeho zápisy boli v priebehu kalendárneho roka robené priebežne, avšak postupne podľa jednotlivých dátumov. Žalobca síce používal diár z roku 2016, avšak samotný okresný súd nahliadnutím do originálu zistil, že jeho zápisy za obdobie 23.05. až do 16.06.2017 sú urobené na stranách diára za obdobie 07.03.2016 až do 13.03.2016, pričom bolo evidentné, že v tomto období vykonával práce aj pre iné subjekty, nielen pre žalovaného a tieto práce neboli nikým potvrdzované. Išlo tak len o akúsi jeho súkromnú evidenciu, ktorá však nemôže mať žiadnu relevanciu, pokiaľ tieto práce nepotvrdí oprávnený subjekt. Zostalo preto otázne, z akého dôvodu boli zápisy ohľadne váženia množstva železa v tomto prípade robené až v závere diára, nie postupne za jednotlivé dni, pritom malo ísť o pálenie v mesiaci jún 2017. Poukázal na nezrovnalosť vo vypĺňaní tohto diára, patriaceho žalobcovi, a to, že zápisy o vážení sú z obdobia od 05.06.2017 do 16.06.2017 a sú urobené až v závere diára, nie v časti, kde by mali byť podľa istej logiky aj vyhotovené. „Žalovaný pritom namietal dôveryhodnosť súkromného diára Žalobcu a jeho zápisov prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Je tiež evidentné, že potvrdenie váhy spôsobom tak ako to uviedla svedkyňa sa nachádza výlučne len pri vážení železa za sporné obdobie.“ „Je preto otázne, či tieto zápisy Žalobcu v jeho súkromnom diári, ktorého kópiu časti predložil až spolu s podaním zo dňa 06.11.2018, sú pravdivé a kedy boli vyhotovené a ak existovali už v čase podania žaloby na margo argumentácie súdu, že Žalovaný žiadal o poskytnutie časového priestoru na prípadné zaujatie stanoviska a predloženie návrhov na dokazovanie napriek tomu, že boli nariadené tri pojednávania, uvádzame, že nebolo zo strany súdu vôbec posúdené, z akého dôvodu ich Žalobca nepredložil skôr, ale až takmer po 10 mesiacoch od podania žaloby.“
18. V odvolaní žalovaný zvýraznil, že správne okresný súd uviedol, že žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 13.09.2018 poukázal na uplatnenie § 153 CSP, a práve s poukazom na prístup súdu vo vzťahu k uplatňovaniu práv žalobcu, ktorému umožnil predkladať ďalšie návrhy na dokazovanie, t.j. výsluch žalobcu, sa práve žalobca nezúčastnil pojednávania konaného dňa 13.09.2018, ani dňa 26.10.2018, a ktoré tak svojou neprítomnosťou zmaril. Napriek tomu, predložil ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bol povinný predložiť spolu so žalobou, a okresný súd ich pripustil a vykonal. Na margo uvedeného poukázal na to, že práve okresný súd, ktorý dal takýto dostatočný časový priestor žalobcovi, napriek tomu, že to nebolo potrebné, keďže tieto dôkazy bol povinný predložiť spolu so žalobou, následne bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu či vysvetlenia, odmietol poskytnúť dostatočný časový priestor žalovanému na jeho obranu, a to aj vzhľadom
na to, že na pojednávaní dňa 06.12.2018 boli svedkyňou a žalobcom prezentované informácie, o ktorých dovtedy žalovaný nemal vedomosť. Z tohto dôvodu žiadal o poskytnutie dostatočného časového priestoru, čomu okresný súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia odmietol vyhovieť. Uvedené konanie okresného súdu je dôkazom, podľa žalovaného odlišného prístupu k účastníkom konania a porušenia zásady rovnosti zbraní či kontradiktórnosti konania v neprospech žalovaného, čím súd porušil právo žalovaného na spravodlivé konanie. Okresný súd neurčil lehotu na predkladanie návrhov na dokazovanie, aby mohol uplatniť koncentračnú zásadu voči návrhom žalovaného. Už na pojednávaní konanom dňa 13.09.2018 bolo právnym zástupcom žalovaného prezentované, že prípadné návrhy na dokazovanie vyplynú z výpovede žalobcu. Ak dovtedy žalobca žiadne dôkazy, ktorými by preukázal svoj nárok, nepredložil, žalovaný nemal priestor zaujať stanovisko ku skutočnostiam, ktoré uviedol žalobca až vo svojej výpovedi, prípadne, ktoré uviedla vo svojej výpovedi. Žalovaný, ktorý po celý čas tvrdil, že žalobca pre neho práce v zmysle objednávky nevykonal, na základe výsluchu svedkyne a žalobcu, žiadal o primeraný časový priestor k tomu, aby zvážil ďalšie návrhy na dokazovanie, prípadne na zaujatie stanoviska k výsluchu svedkyne. Je zrejmé, že týmito novými skutočnosťami sa musel zaoberať priamo žalovaný a preveriť ich pravdivosť, no okresný súd mu odmietol poskytnúť dostatočný časový priestor, napriek tomu, že oň požiadal, čím zvýhodnil pozíciu žalobcu, a priamo na tomto pojednávaní dňa 06.12.2018 rozhodol v neprospech žalovaného, pritom ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku, svoje rozhodnutie podložil práve výsluchom svedkyne a žalobcu. „Súd tak odňal Žalovanému právo, aby mohol navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k nim, čím došlo zásadnému pochybeniu zo strany súdu. Takéto pochybenie súdu je o to viac zásadné, že rozhodol v neprospech Žalovaného práve preto, že mu nedal priestor na reakciu, čo viedlo k vydaniu rozsudku, ktorý má vady, je nezákonný a nespravodlivý. Konanie súdu je preto nespravodlivé, keď povýšil práva Žalobcu a jeho postavenie tým, že znemožnil realizáciu práv Žalovanému.“ Okresný súd neumožnil žalovanému doplniť návrhy na dokazovanie, nielenže porušil jeho právo na spravodlivé konanie, ale zároveň sťažil pozíciu žalovaného, tým, že na neho bez akéhokoľvek logického či právneho základu presunul dôkazné bremeno, čo malo za následok jeho neunesenie, keďže nie je možné preukazovať negatívne skutočnosti. Pritom, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, až z výsluchu svedkyne vyšli najavo skutočnosti, ktoré mali značný vplyv na výsledok konania. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. IIÚS 85/06). Jednou zo súčasti koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1367, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s. 2928 a pod.).
19. V odvolaní uviedol, že výsluch svedkyne je spochybniteľný a vzbudzuje istú mieru nedôvery, avšak zásadnú pre konanie a vyhodnocovanie výsledkov dokazovania, a to z nasledovných dôvodov: „Svedkyňa sama uviedla, že k ukončeniu jej pracovného pomeru so Žalovaným došlo dohodou po viac ako 14 rokoch. Pre ozrejmenie len uvádzame, že k ukončeniu došlo z dôvodu, že na jej adresu boli vyslovené viaceré sťažnosti. 0 nestrannosti svedkyne preto existujú viaceré pochybnosti najmä s poukazom na skutočnosť, že z jej výpovede vyplynulo, že vie čo je predmetom tohto sporu, že obchod s bývalou BAS-kou na cca 400 ton železa vybavovala ona a na pálenie mal byť „najatý“ žalobca, ktorému sa za pálenie malo vyplatiť. Napriek tomu, že svedkyňa pracovala u Žalovaného viac ako 14 rokov, vôbec nevedela, aké mala oprávnenia v rámci jej pracovného zaradenia, a teda či môže potvrdzovať váhu, a pod., a nemala vedomosť ani o tom, kto bol p. R. a akú mal funkciu, napriek tomu, že ho na prevádzke v Nitre stretávala a bol jej nadriadeným. Rovnako tak sa o p. R. vyjadrila, že ho všetci volali riaditeľ, ale on sám tvrdil, že riaditeľom nie je. Napriek tomu ho brala ako nadriadeného. Výpoveď svedkyne preto vo viacerých smeroch je úplne rozporuplná, a nie je ani zrejmé, kto jej dával pokyn k tomu, aby uvedené množstvo bolo dané na pálenie práve Žalobcovi, a či ho teda Žalobca aj spálil.“ Okresný súd vykonané dôkazy nevyhodnotil správne, a to predovšetkým z hľadiska ich pravdivosti, resp. hodnovernosti zdroja, pričom poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Odo 1004/2003, v zmysle ktorého „Pri hodnotení výpovede je významné aj to, ako sa táto výpoveď odchyľuje od tvrdení účastníkov. Vierohodnosť svedeckej výpovede ovplyvňuje aj to, aký je pomer svedka k účastníkom konania.“, „na základe čoho zastávame názor, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.“ Ak je pravdivé tvrdenie žalobcu a tiež svedkyne o tom, že žalobca spolupracoval so žalovaným niekoľko rokov, tak v tom prípade je zjavné, že žalovaný vždy uhradil žalobcovi dohodnutú sumu za ním vykonané práce, nakoľko iný spor žalobca neuviedol, ani iné
prípady, kedy mu žalovaný odmietol zaplatiť. Je preto nelogické, a samotný žalobca to ani nepreukázal, napriek tomu, že to tvrdil, aby mu žalovaný nezaplatil práve za toto pálenie, ak bolo reálne vykonané.
20. V odvolaní poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, pretože žalovaný nemá objektívne možnosť preukázať, že k páleniu zo strany žalobcu došlo, v danom prípade dôkazné bremeno znáša výlučne žalobca, ktorý odvíja svoje právo od ním tvrdeného vykonaného plnenia. Žalobca nepredložil dôkaz, ktorým by hodnoverným spôsobom čo i len preukazoval reálnosť plnenia. Teda, nie je zrejmé z čoho presne okresný súd vyvodil, že k páleniu došlo. Žalobca v priebehu konania ani neprodukoval dôkazy, ktoré by reálnosť ním vykonaného pálenia preukazovali. Práve naopak, v tomto smere žiadny dôkaz nenavrhoval a všetky smerovali len k tomu, resp. prípadne z výsluchu svedkyne vyplynulo jedine to, že došlo k váženiu železa určeného na pálenie. Nebolo však potvrdené, či k následnému páleniu železa žalobcom aj reálne došlo. Dokonca ani svedkyňa túto skutočnosť nedokázala potvrdiť, keď sa nevedela vyjadriť, či pálil žalobca alebo iní zamestnanci, či iné osoby, a pritom uviedla, že sama pri pálení fyzicky ani nebola. Preto svedecká výpoveď svedkyne v tom smere, či je nárok žalobcu reálny a preukázateľný, je celkom bezpredmetná. Okresný súd zvýhodnil žalobcu, keď uvádza: „Bolo preukázané, že dané železo určené pre spálenie žalobcom bolo riadne odvážené za prítomností žalobcu a zamestnankyne žalovaného. Žalovaný nepreukázal, čo sa malo stať s odváženým a prevzatým železom určeným na spálenie žalobcom. Súd má za to, že nemožno od žalobcu požadovať preukázanie spálenia železa a preukázanie zostatku a pod. vzhľadom na jeho spálenie o časový odstup.“ (bod 15. rozsudku). Takéto odôvodnenie okresného súdu je podľa žalovaného bez akejkoľvek logiky a právneho základu. Jeho závery si vzájomne odporujú, keď na jednej strane súd má za to, že od žalobcu nemožno požadovať preukázanie toho, na čo si uplatňuje nárok, no zároveň neúspech žalovaného v konaní odôvodňuje tým, že nepreukázal, že k páleniu nedošlo.
21. Žalobca vystavil faktúru č. 08/2017 za pálenie, teda za vykonanie tejto činnosti, nebola vystavená za odvezenie či váženie určeného množstva. V konaní okresný súd neskúmal, či pálenie bolo aj reálne vykonané, toto ani nebolo predmetom dokazovania, preto nie je zrejmé, ako žalobca mohol preukázať opodstatnenosť ním uplatneného nároku. Žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ani ním tvrdenú skutočnosť o tom, že vykonal pálenie vyfakturovaného množstva železa. Žalovaný je toho názoru, že z vykonaného dokazovania nebolo zistené či žalobca reálne vykonal paličské práce, prípadne v akom objeme ich vykonal, pritom túto skutočnosť žalovaný namietal od počiatku. Okresný súd vychádzal len z toho, čo uviedol žalobca a mala potvrdiť svedkyňa. Celkom opomenul tú skutočnosť, na ktorú bolo poukazované, a to, že svedkyňa vo svojej výpovedi výslovne uviedla, že síce vážila železo, ktoré malo byť dané na pálenie žalobcovi, avšak nebola pri pálení a nevie potvrdiť, či toto množstvo aj reálne pálil žalobca alebo to bol niekto iný, prípadne iní pracovníci žalovaného. Ak teda žalovaný namietal reálne vykonanie prác žalobcom, v zmysle už spomenutej tzv. negatívnej dôkaznej teórie, nemohol okresný súd požadovať od žalovaného, aby preukázal, že toto pálenie nevykonal žalobca, namiesto toho, aby požadoval od žalobcu preukázanie, že pálenie reálne vykonal. „Ak sa v objednávke uviedlo konkrétne množstvo, ktoré malo byť určené na pálenie Žalobcovi, potom pri vážení nemohol byť absolútne žiadny problém stanovené množstvo železa navážiť, a toto aj Žalobcovi odovzdať na pálenie. Samotná odchýlka váhy môže byť nepatrná, avšak rozhodne nemôže ísť o odchýlku skoro viac ako 40.000 kg železa. Množstvo železa určeného na pálenie, tak zostalo jednoznačne sporné a bez zdôvodnenia zo strany súdu. Pritom, ak súd považoval nejaké odvážené množstvo za preukázané, bol povinný sa k množstvu vyjadriť a uviesť ho v rozsudku. Inak má rozsudok vadu, nakoľko v ňom absentuje zdôvodnenie, a teda je porušené právo Žalovaného na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia.“ Ako argument pre zistenie objemu, ktoré mal žalobca páliť, nemôže obstáť len vysvetlenie žalobcu, že množstvo v objednávke bolo dané odhadom a všetko určené množstvo sa vážilo až následne (bod 23. rozsudku). Takýto argument bez toho, aby bol podložený relevantným dôkazom, nemôže obstáť. „Žalobca sa domáha nároku, ktorý vyčíslil, je preto jeho vecou, aby preukázal pravdivosť a opodstatnenosť ním uplatneného nároku. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby si prevzal vážne lístky priamo pri vážení, alebo, aby si dal váhu železa potvrdiť písomne denne. Jeho súkromné zápisy nemôžu slúžiť ako dôkaz. Svedkyňa pritom nepotvrdzovala denne počas váženia, či sa zápis v súkromnom diári Žalobcu zhoduje s celkovým objemom. Svedkyňa ani nepotvrdila to, či k páleniu došlo.“ Ak by aj vychádzal žalovaný z toho, že súkromné zápisy žalobcu sú zhodné so skutočnosťou, tak bol okresný súd povinný zaoberať sa predovšetkým tým, či vôbec došlo k plneniu zo strany žalobcu. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal realizáciu pálenia a následne odovzdanie žalovanému. Dôkazmi o realizácii pálenia by mal disponovať predovšetkým žalobca, ktorý však, ako v tomto smere neprodukoval žiadny dôkaz. Naproti tomu, Žalovaný tvrdil, že tieto práce žalobca
nevykonal, žalovaný preto objektívne nemal ako preukázať pravdivosť svojho tvrdenia, napriek tomu, že to okresný súd považoval za nepreukázané. Nie je možné zistiť, akým spôsobom okresný súd dospel k záveru, že žalobca preukázal, že sporné množstvo železa aj reálne pálil a že ním vystavená faktúra č. 08/2017, ktorej zaplatenia sa domáha, bola dôvodne vystavená. Takéto zdôvodnenie, pre vec zásadné, v rozsudku absentuje, ide o vadu, pre ktorú je rozhodnutie neudržateľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a pritom vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu, keďže z vykonaného dokazovania nebolo zistené, či žalobca reálne pálil, kedy žalobca pálil a v akom rozsahu.
22. V odvolaní uviedol žalovaný, že „ je nepochopiteľné, ako súd môže dávať na jeho ťarchu to, že mal záujem na mimosúdnom rokovaní so Žalobcom nejakým spôsobom, avšak pre súd neznámym. Súd jednak nepoznal obsah tohto návrhu pre mimosúdne rokovanie, ale ani jeho dôvody, preto nemôže byť za žiadnych okolnosti dôkazom toho, že by Žalovaný uznal nárok Žalobcu čo i len v časti. Takéto konanie Žalovaného si nemôže ani odporovať, ako to uviedol súd (bod 10. rozsudku), o to viac, že súd obsah, ani dôvod nepozná. Právny zástupca Žalovaného pritom odpovedal iba na otázku súdu priamo na pojednávaní dňa 06.12.2018, no zároveň výslovne uviedol, že neuznáva žiadny nárok uplatnený v tomto konaní. Súd si tak výslovne vyberá len informácie v prospech Žalobcu, avšak celkom ignoruje dôkazy a skutočnosti svedčiace v prospech Žalovaného, a ktoré popierajú nárok Žalobcu, resp. ktoré jeho nárok nepreukazujú či spochybňujú. Ako dôvod neúspechu Žalovaného pritom súd celkom nepochopiteľne uvádza aj to, že mal záujem na mimosúdnom rokovaní so Žalobcom.“ Ak strany prejavia záujem mimosúdne rokovať, k čomu ich môžu viesť rôzne dôvody, ktoré nie sú ani povinné oznámiť súdu alebo ich bližšie špecifikovať, za žiadnych okolností nemôže dôjsť k rozhodnutiu súdu v neprospech ktorejkoľvek strany len z toho dôvodu, že mali záujem vyriešiť svoj spor mimosúdne.
23. K časovému odstupu vrátenia faktúry č. 08/2017 z jeho strany žalovaný v odvolaní uviedol, že to nie je dôkaz uznania nároku žalobcu zo strany žalovaného, preto okresný súd nemohol z tejto skutočnosti ani vychádzať pri rozhodovaní. Faktúra je len daňovým dokladom, nepreukazuje opodstatnenosť, ani pravdivosť v nej uvedených skutočností. Bolo pritom podľa žalovaného bezpredmetné, kedy bola faktúra vrátená, navyše ju žalovaný vôbec neeviduje vo svojom účtovníctve. Rozhodnutie súdu preto vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci.
24. V odvolaní žalovaný vo vzťahu k zaužívanej praxi medzi žalobcom a žalovaným, ktorú mal okresný súd za preukázanú uviedol, že takáto prax nebola preukázaná. Žalobca ju len tvrdil, no žalovaným bola spochybnená a namietaná. Žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by preukázal napríklad skoršie objednávky od žalovaného adresované žalobcovi a následný postup kontroly vykonaných prác či doručenia faktúry a jej úhrady. Ide pritom o dôkazy, ktorými by žalobca mal disponovať, ak by existovali, keďže žalobca tvrdil, že so žalovaným spolupracoval viac ako 5 rokov.
25. Žalovaný v odvolaní namietal, že ak okresný súd považoval dohodu o cene za preukázanú len na základe tvrdenia žalobcu bez toho, aby túto skutočnosť inak preukázal, napríklad dôkazmi v súvislosti s vykonávaním predchádzajúcich pálení, ak k nejakým došlo, tak potom je potrebné poukázať na to, že vychádzal len z tvrdenia toho, kto mal záujem na výsledku sporu, keďže žalobca sa domáha nároku uplatneného v tomto konaní, no tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnym dôkazom a zo strany žalovaného boli namietané. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu výslovne poukázal na spornosť sumy za pálenie uvedenej na objednávke, ktorá tam bola dopísaná rukou. Nie je pritom známe a ani nebolo v konaní preukázané, kto túto sumu doplnil, z akého dôvodu a prečo nebola potvrdená obomi stranami. Objednávku pritom ako dôkaz predložil žalobca, bolo preto jeho povinnosťou preukázať pravdivosť tejto skutočnosti, od ktorej napokon aj odvádza výšku svojho nároku. Ani v tomto smere však žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, napriek tomu sa okresný súd stotožnil len s jeho tvrdením.
26. Ak sa teda okresný súd stotožnil s tvrdením žalobcu v tom, že cena na objednávke (38Eur/t) mala byť doplnená len z toho dôvodu, aby šlo o prehľadnejší postup vzhľadom na viaceré objednávky a rôzne ceny, tak potom okresný súd nevychádzal z vykonaného dokazovania, pretože žalobca v konaní neprodukoval žiadny dôkaz preukazujúci iné a viaceré objednávky zo strany žalovaného adresované žalobcovi. Žalovaný nenachádza žiadne zmysluplné a relevantné odôvodnenie toho, ako okresný súd vyhodnotil, že medzi stranami bol zaužívaný postup - objednávka, dohoda o cene, vykonanie prác, faktúra, a to niekoľko rokov (bod 21. rozsudku). Ak okresný súd uviedol, že žalovaný nepreukázal opak, tak v tom prípade bol okresný súd povinný objasniť, ako tento zaužívaný postup preukázal práve žalobca, keď ho žalovaný namietal a žalobca nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal opak.
27. Žalovaný namietal, že okresný súd považoval túto zaužívanú prax medzi stranami za preukázanú, opierajúc sa o listiny predložené v celkom inom zmluvnom vzťahu - medzi žalovaným a pani K. H.. „Pritom samotný súd po predložení týchto listín výslovne avizoval, že ich nemôže akceptovať v tomto konaní, nakoľko ide o odlišný zmluvný vzťah (zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 13.09.2018), no teraz celkom zarážajúco a prekvapivo na tieto listiny poukazuje. Takýto dôkaz nemôže obstáť a nemôže byť podkladom rozhodnutia súdu, pretože sa nejedná o dôkaz relevantný pre toto konanie, a preto naň súd nemohol ani prihliadať.“
28. Ak by medzi objednávkou a faktúrou od pani H. neexistovala iná listina, napr. potvrdený súpis, a paličské práce vykonával reálne žalovaný podľa výpisu zo Živnostenského registra predloženého spolu so žalobou právnym zástupcom žalobcu je zrejmé, že oprávnenie na ich vykonávanie paličských prác získal žalobca až v roku 2017), tak v tom prípade by boli v zmluvnom vzťahu žalovaný a pani H. a v ďalšom zmluvnom vzťahu pani H. a žalobca. Nejedná sa však o priamy vzťah medzi žalobcom a žalovaným a už vôbec nemôžu tieto listiny slúžiť ako dôkaz v tomto konaní na preukázanie akejsi zaužívanej praxe medzi žalobcom a žalovaným, takéto závery súdu sú podľa žalovaného nepochopiteľné. Podľa predloženej objednávky a faktúry, týkajúcich sa pani H., je dokonca miesto výkonu prác odlišné - objednávka pre pani H. bola daná zo závodu v Galante a objednávka pre žalobcu bola daná zo závodu v Nitre, nezhoduje sa ani IČO dodávateľa.
29. Napokon, ak akási zaužívaná prax mala byť potvrdená zmluvným vzťahom s pani H., tak v tom prípade bol okresný súd povinný prihliadať aj na to, že práve pri objednávke určenej pani H. je výslovne uvedená cena za pálenie, a to 40Eur/tonu. Je zrejmé, že žalovaný mal zaužívané uvádzať cenu rovnakým typom písma pre celú objednávku, bez následných doplnení. Preto, ak okresný súd považoval túto objednávku za dôkaz v prospech žalobcu, bol zároveň povinný sa ním zaoberať aj pri jeho hodnotení v prospech žalovaného. A teda, ak je na ňom výslovne uvedená cena, ktorá tam nebola dodatočne doplnená, tak je zrejmé, že žalovaný nemal v zaužívanej praxi túto cenu dohadovať so svojimi zmluvnými partnermi dodatočne, ale uviedol ju už priamo v objednávke, aby nedošlo k pochybnostiam či sporom. Ak samotný okresný súd z obchodného registra žalovaného zistil, že nemal oprávnenie na vykonávanie paličských prác, tak v tom prípade bol povinný preskúmať aj výpis zo živnostenského oprávnenia žalobcu zo dňa 25.01.2018, ktorý sa dokonca nachádza aj v súdnom spise a bol predložený právnou zástupkyňou žalobcu, a z ktorého je zrejmé, že žalobca vykonával paličské práce so vznikom oprávnenia od 23.01.2017. Preto nemožno hovoriť o tom, že žalobca spolupracoval so žalovaným a vykonával pre neho paličské práce cca 5 rokov, a už vôbec nemožno hovoriť o akejsi zaužívanej praxi medzi účastníkmi konania, pritom žalobca, ktorý uvedené tvrdil, nepredložil o tejto spolupráci žiadny dôkaz. Žalobca žiadnu zaužívanú prax nepreukázal. V tomto smere si žalobca sám odporoval a nepreukázal opak. Okrem toho, že tento výpis sa nachádza v súdnom spise a okresný súd bol povinný ho ako dôkaz vyhodnotiť, ide aj o verejne prístupnú listinu, ktorá potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené.
30. Namietal žalovaný v odvolaní, že okresný súd priznal žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.073,60 Eur, a to od 01.07.2017. Žalovanému však nie je známe, z akého dôvodu okresný súd určil počiatok lehoty od dátumu 01.07.2017, keď žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, kedy mala byť faktúra č. 08/2017 doručená žalovanému a kedy sa o nej dozvedel a tiež o lehote splatnosti. Ak okresný súd vychádzal z dátumu splatnosti faktúry, tak je potom potrebné poukázať na to, že faktúra je len daňovým dokladom a žalobca nepreukázal, kedy bola doručená žalovanému. Ak žalobca faktúru doručil napríklad až v priebehu mesiaca júl 2017, teda po jej splatnosti (splatnosť bola daná 30.06.2017), tak potom nemôže mať priznaný nárok na úroky z omeškania ešte pred dátumom jej doručenia, nakoľko o jej vystavení a dátume splatnosti ani nemal vedomosť; za predpokladu, ak by preukázal existenciu a opodstatnenosť svojho nároku. Okresný súd sa preto nesprávne vysporiadal aj s touto zásadnou otázkou, napriek námietkam žalovaného.
31. Žalovaný uviedol v odvolaní, že v bode 20. a 21. napadnutého rozsudku okresný súd uvádza genézu vrátenia faktúry č. 08/2017 žalovaným žalobcovi, pritom jeho tvrdenie o doručení faktúry dňa 06.10.2017 považoval okresný súd za nepostačujúce s tým, že samotný dátum 06.10.2017 nepreukazuje, či bola aj v tento deň odoslaná a zároveň si okresný súd sám ustálil, že k doručeniu došlo pravdepodobne cca 16.10.2017, no napriek námietke a tvrdeniu žalovaného sa vôbec nezaoberal tým, kedy žalobca doručil túto faktúru žalovanému, prípadne kedy ju odoslal. Pre určenie okamihu začatia plynutia úrokov z
omeškania je to pritom zásadná informácia. Okamih plynutia úrokov z omeškania ani nebol preukázaný a okresným súdom bol určený nesprávne, v rozpore s vykonaným dokazovaním.
32. Žalovaný namietal, že napadnutý rozsudok nie je v súlade s § 220 CSP, ktorý výslovne uvádza súdu povinnosť, aké náležitosti má mať rozsudok. Súd je povinný vyjadriť sa, akú právnu normu na daný prípad aplikuje a ako ju interpretuje. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR. III. ÚS 276/2014 zo dňa 09.06.2015, Nález Ústavného súdu SR. III. ÚS 120/2010 zo dňa 12.05.2010. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravu takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
33. Súd prvej inštancie vo výroku o trovách konania priznal žalobcovi ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 100%, nakoľko sa odvolanie týka výroku I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie, závisí od neho aj výrok o trovách. Odvolateľ citoval § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 2 CSP avšak nezohľadnil, že pojednávanie konané dňa 26.10.2018 bolo odročené výlučne z dôvodu na strane žalobcu. Pritom samotný okresný súd oznámil právnej zástupkyni žalobcu, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania neakceptuje z dôvodu, že z ničoho na to nevyplýva relevantný dôvod (str. 2 Zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.10.2018). Teda žalobca svojim postupom zbytočne procesné zavinil trovy odročeného pojednávania, nakoľko by tieto nevznikli, keby okresnému súdu riadne a včas oznámil a preukázal dôvody odročenia pojednávania konaného dňa 26.10.2018. Okresný súd by následne informoval žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu o zrušení predmetného pojednávania, aby sa naň nedostavili a jeho odročenie na iný termín. Priamo v zápisnici o pojednávaní zo dňa 26.10.2018 bolo uložené vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby vyhotovil koncept rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty žalobcovi. Už zo znenia § 256 ods. 2 CSP je zjavné, že na priznanie náhrady trov podľa tohto ustanovenia sa nevyžaduje osobitná žiadosť „oprávnenej strany“, ani nezávisí od výsledku konania. Ide tak o nesprávne právne posúdenie veci súdom.
34. V odvolaní žalovaný uviedol, že „Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že z rozsudku sa celkom vytratila konzistentnosť, je bez akýchkoľvek logických a jasných argumentov, preto je arbitrárny, neudržateľný a predovšetkým nespravodlivý“. Okresný súd bol povinný hodnotiť všetky dôkazy zvlášť, ale aj vo vzájomných súvislostiach tak, aby čo najpresnejšie zistil skutkový stav veci. Avšak, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, je zrejmé, že okresný súd vykonané dôkazy hodnotil len v prospech žalobcu, pritom zjavné rozpory neposudzoval, ani sa nimi nezaoberal. Na druhej strane však jednotlivé pochybnosti vyhodnotil v neprospech žalovaného. Rozsudok okresného súdu považoval žalovaný za prekvapivý, bez toho, aby v ňom boli relevantne posúdené všetky vzájomné súvislosti, a predovšetkým je bez právneho zhodnotenia veci. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 218/2010 a sp.zn. 2 M Cdo 4/2009. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina, a aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo, aby ho zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne.
35. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.
36. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379, 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutie.
37. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
38. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
39. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
40. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
41. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
42. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
43. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
44. V procesnej rovine žalovaný považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho žalovanej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi, namietal, že okresný súd porušil rovnosť sporových strán tým, že zvýhodňoval žalobcu, že odňal žalovanému právo, aby mohol navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, že sa nevysporiadal so všetkými predloženými dôkazmi, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a prekvapivé.
45. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
46. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
47. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva o taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
48. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), h) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
49. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
50. Žalovaný v podanom odvolaní namietal skutočnosti, ktoré vyvodil okresný súd z výpovede svedkyne p. N. ohľadom celkového množstva železa, ktoré bolo dané na pálenie žalobcovi, pričom odvolateľ zvýraznil, že „Nakoľko súd opiera rozsudok o toto zásadné tvrdenie, považujeme to za vadu rozhodnutia, pretože svedkyňa ani raz neuviedla, že celkové množstvo železa, ktoré bolo dané na pálenie Žalobcovi, potvrdila svojim podpisom. Dokonca svedkyňa na otázku súdu, po nahliadnutí do diára, ktorý predložil v konaní žalobca so svojimi súkromnými zápismi, výslovne odpovedala, že
si nepamätá, či svojim podpisom potvrdzovala váhu, ale myslí si, že nie. Navyše na otázku, či ide o jej podpis, svedkyňa jednoznačne odpovedala tak, že podpis jej nie je a ona výsledné množstvo svojím podpisom nepotvrdzovala.“ Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii žalovaného sa odvolací súd dôsledne oboznámil s obsahom zápisnice spísanej okresným súdom dňa 6.12.2018, z ktorej okrem skutočností, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní, vyplývajú i ďalšie skutočnosti zo svedeckej výpovede svedkyne p. N. na č.l. 124 spisu, a to tvrdenie „Svedkyňa po nahliadnutí originálu, ktorý je v spise v kópii na č.l. 80, že ide o celkovú váhu tých 107 200kg. To nie je môj podpis, ale je to moje písmo. Potvrdzujem, že som to písala. Na otázku súdu voči svedkyni: týmto potvrdzujete, že ste týmto potvrdili váhu železa, ktoré bolo odoslané na paličské práce žalobcovi? Svedkyňa uvádza: Áno. Na otázku právnej zástupkyne žalovanej voči svedkyni: myslíte si, že vo vašej pracovnej náplni bolo aj oprávnenie podpisovať tieto váhy? Svedkyňa uvádza: To neviem povedať, ale keďže som bola vykupovačka, tak myslím si, že áno.“ Ak teda žalovaný v odvolaní namietal, že v rovine vyhodnotenia výpovede svedkyne p. N., že „Rozsudok súdu prvej inštancie preto vychádza z dôkazu, ktorý ani neexistuje. Súd tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy súd prvej inštancie sám svojvoľne bez akýchkoľvek relevantných dôkazov vyhodnotil výpoveď svedkyne a listinné dôkazy úplne opačne“, tak odvolací súd sa nemohol stotožniť s tými námietkami ako opodstatnenými, vzhľadom na skutočnosti citované odvolacím súdom zo zápisnice spísanej okresným súdom.
51. Len pre úplnosť, vo vzťahu k vyhodnoteniu svedeckej výpovede svedkyne p. N., keď okresný súd primárne vychádzal z jej svedeckej výpovede, je potrebné uviesť, že bola poučená v súlade so zákonnou úpravou. Pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota vypovedať na otázky a podobne) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo vzťahu k výpovedi dotknutej svedkyne, vo väzbe na jej hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá.
52. V rámci podaného odvolania žalovaný tiež uviedol, že „V danom prípade nemožno hovoriť ani o prípadnej chybe v písaní rozsudku, keďže súd na podpis svedkyne ako na „dôkaz“ odkazuje na viacerých miestach rozsudku (napr. bod 7., 17., 18.), a to v súvislosti s preukázaním tvrdenia Žalobcu, aké množstvo železa mu bolo dané na pálenie.“ Zo zápisnice spísanej okresným súdom dňa 6.12.2018, z ktorej okrem skutočností, na ktoré poukázal žalovaný v odvolaní, vyplývajú i ďalšie skutočnosti zo svedeckej výpovede svedkyne p. N. na č.l. 124 spisu, a to tvrdenie „...Na otázku právnej zástupkyne žalovaného voči svedkyni: viete potvrdiť, že práve toto vyvážané množstvo bolo skutočne dodané žalobcovi na spálenie. Svedkyňa uvádza aj: Ja som priamo nebola pri pálení. Ja som bola pri tom, keď sa to vážilo. Ja som to teda vážila a bol pri tom aj žalobca. A následne bolo toto železo určené na odvoz na spálenie žalobcovi. Reálne sa toto množstvo naložilo“, „Pretože v tej dobe mali zamestnanci žalovaného množstvo práce s kartónmi a p. žalobca bol na toto najatý, tak preto si myslím, že to určite dokončil p. žalobca“. „Na otázku právnej zástupkyne žalovaného voči svedkyni: kto kontroloval realizáciu spálenia? Svedkyňa uvádza: Ja alebo p. R.. S tým, že svedkyňa ďalej uvádza, že ale schválené muselo byť, pretože potom sa to vlastne spálené odvážalo do tých Lužian na tie vagóny. Ale už neviem, kto reálne to skutočne spálil, či to boli naši zamestnanci alebo p. X.“. „Na otázku súdu voči svedkyni: takže to množstvo, ktoré ste napísali do záznamov žalobcovi, to množstvo bolo určené na spálenie žalobcovi? Áno“. Ak potom vzhľadom na obsah spisu, vykonané dôkazy ako i z vyššie uvedeného okresný súd ustálil napriek námietkam žalovaného množstvo železa, ktoré bolo dané žalobcovi na pálenie, tak takýto záver nie je možné vyhodnotiť ako taký, ktorý nemá logické opodstatnenie, a tiež, že bol vyvodený bez relevantných dôkazov. Ak žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že „Pritom pálenie bolo rozdelené medzi viaceré osoby a k páleniu nedochádzalo okamžite, ale postupne, a to s odstupom aj troch dní. Keďže medzi týmito časovými úsekmi bolo zároveň dovezené ďalšie železo, preto nemožno od Žalovaného spravodlivo žiadať, aby preukázal, čo sa stalo s tým železom, ktoré malo byť dané na pálenie Žalobcovi. Ak boli na pálenie povolané aj tretie osoby, Žalovaný objektívne nemá možnosť preukázať, kto pálil práve časť, ktorá mala byť „pálená žalobcom“, tak podľa zistení odvolacieho súdu svedkyňa uviedla, že „V BAS-ke sa to naložilo, lebo boli tam veľké kusy, tie sa museli teda rozobrať na menšie
a potom sa to dalo na váhu, následne sa vysypalo u nás na dvore a potom sa odvážilo prázdne auto a prázdny kontajner, aby sme vedeli, aká je váha a vlastne tieto 6-metrové kusy, keď sa tie veľké kusy rozobrali na 6-metrové kusy, tak sa to vlastne dávalo na spálenie na menšie kusy, na 1,5m, aby sme ich mohli expedovať, vagónovať. Ale kto to už dokončil, či žalobca alebo my, pretože aj my sme mali v zberných surovinách svojich paličov, to už neviem, kto dokončil, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to dokončil žalobca. Pretože v tej dobe mali zamestnanci žalovaného množstvo práce s kartónmi a p. žalobca bol na toto najatý, tak preto si myslím, že to určite dokončil p. žalobca. A žalobca spaľoval na dvoch miestach. Jednak v areáli BAS a jednak sa niektoré železo odviezlo do Lužian na vagón. A ten smeroval ďalej do Talianska atď. Ale to už bolo po tom spálení. Teda aby bolo presne, spaľovalo sa v areáli BAS-ky, ako aj na dvore zberných surovín. A p. X. spaľoval aj v areáli BAS, aj u nás na dvore“, tak nie je teda odvolaciemu súd zrejmá, bez ďalšieho, argumentácia žalovaného, a to v rovine tvrdenia o tretích osobách vykonávajúcich pálenie, ak svedkyňa uvádzala podľa vyššie uvedenej citácie, že pálenie vykonal buď žalobca, alebo žalovaný. Ak podľa svedkyne vykonávali paličské práce žalobca a žalovaný, tak potom tvrdenie žalovaného o negatívnom dôkaznom bremene zostáva bez logických súvislostí, ak žalovaný tvrdil, že žalobca pálenie nevykonal, tak potom ho mohol vykonať už len žalovaný, pre iný záver nebola poskytnutá odvolateľom žiadna iná konkrétna argumentácia, ak sám žalovaný v odvolaní uvádza závery okresného súdu, ktoré odvolateľ nespochybnil a ani nenamietol, že „ak samotná svedkyňa vyslovene potvrdila, že všetko dovezené železo bolo spálené, a takto spálené železo bolo naložené, na vagóny smerujúce do Lužian.“ Ak teda došlo k spáleniu železa, a žalovaný spochybnil, že tak učinil žalobca, tak potom vzhľadom na ďalšiu výpoveď žalovaného musel tak učiniť žalovaný, a v tom prípade by mu nemalo robiť problém túto skutočnosť preukázať. Vo vzťahu k týmto záverom odvolací súd poukazuje na to, že „Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011).
53. Vo vzťahu k výpovedi svedkyne p. N. žalovaný v odvolaní namietal, že táto priniesla nové skutočnosti, na ktoré nemohol adekvátne reagovať, pretože nemal o nich vedomosť, tvrdiac, že „Žalovaný tak žiadnym spôsobom nemohol vedieť, ako bude svedkyňa, prípadne Žalobca vypovedať. Navyše o návrhu na výpoveď tejto svedkyne sa Žalovaný dozvedel až z vyjadrenia a návrhu Žalobcu produkovaného po druhom pojednávaní, ktoré sa ani neuskutočnilo z dôvodu na strane Žalobcu, a tak Žalovaný ani nemal vedomosť o tom, či súd prvej inštancie vôbec navrhnutý dôkaz pripustí a vykoná.“, „Žalovaný je toho názoru, že na jednej strane súd odmietol poskytnúť Žalovanému dostatočný časový priestor na zaujatie stanoviska k výsluchu svedkyne a Žalobcu a na navrhnutie ďalších dôkazov, no na strane druhej ponechal dostatočný časový priestor Žalobcovi, aby predložil svoje návrhy na vykonanie dokazovania. Tiež Žalobcovi umožnil jeho výsluch až na treťom nariadenom pojednávaní, napriek tomu, že k jeho výsluchu mohlo dôjsť už na prvom pojednávaní. Výsluch Žalobcu navrhol jeho právny zástupca až na prvom pojednávaní, napriek tomu, že tak mal urobiť už v podanej žalobe. Samotný Žalovaný ako strana v konaní nebol navrhnutý na vypočutie, preto sa pojednávaní nemusel zúčastňovať, keďže je to jeho právo.“(odvolanie č.l. 167 spisu). Nemožno vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii opomenúť, že „I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Co 5/2009, 3Cdo 80/2009). Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje i na závery vyplývajúce z tohto rozsudku v bode 57..
54. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného týkajúcej sa výsluchu, či už žalobcu alebo žalovaného, sa žiada odvolaciemu súdu na tomto mieste zvýrazniť uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.
55. Žalovaný v odvolaní namietal procesný postup okresného súdu „Z výsluchu svedkyne však vyplynulo, že objednávku zabezpečoval pán R. ako obchodný riaditeľ a p. W. ako generálny riaditeľ Žalovaného, preto aj s ohľadom na spornosť výpovede svedkyne ohľadne postavenia a funkcie pána R., právny zástupca Žalovaného žiadal o priestor pre označenie ďalších dôkazov, ktoré by sporné veci objasnili. Právny zástupca Žalovaného tak ani neuviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, ale žiada o poskytnutie časového priestoru za účelom ich riadneho označenia. Súd prvej inštancie preto nemal ani splnenú podmienku pre ukončenie dokazovania a vydanie uznesenia o skončení dokazovania.“ Vo vzťahu k tejto argumentácii sa oboznámil odvolací súd s obsahom zápisnice spísanej okresným súdom dňa 6.12.2018 (č.l. 120 a nasl. spisu), z ktorej na č.l. 128 spisu vyplýva, že „Pred súd predstupuje právna zástupkyňa žalovaného, ktorá uvádza: Ja by som poprosila o poskytnutie priestoru na zváženie nejakého ďalšieho dokazovania, či vyjadrenia k dnešnému výsluchu. Súd poukazuje na to, že pojednávanie bolo nariadené a strany konania boli riadne a včas predvolané, dokonca právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní 26.10.2018 uznesením bola vyzvaná, aby upovedomila o termíne pojednávania aj svojho klienta a bol dostatočný časový priestor na prípravu pojednávania s tým, že právna zástupkyňa žalovaného mala vedomosť aj o návrhu na výsluch svedka vykonaného na dnešnom pojednávaní“. Vzhľadom na tieto závery okresného súdu nebol pre odvolací súd priestor na odklon od nich, keďže argumentácia žalovaného netvorila základ pre spochybnenie správnosti procesného postupu okresného súdu, ktorý zdôvodnil v bode 24 napadnutého rozsudku.
56. Pokiaľ v odvolaní žalovaný namietal, že „Zostalo preto otázne, z akého dôvodu boli zápisy ohľadne váženia množstva železa v tomto prípade robené až v závere diára, nie postupne za jednotlivé dni, pritom malo ísť o pálenie v mesiaci jún 2017, poukazujeme opätovne na nezrovnalosť vo vypĺňaní tohto diára, patriaceho Žalobcovi, a to, že zápisy o vážení sú z obdobia od 05.06.2017 do 16.06.2017 a sú urobené až v závere diára, nie v časti, kde by mali byť podľa istej logiky aj vyhotovené. Žalovaný pritom namietal dôveryhodnosť súkromného diára“, tak odvolací súd uvádza, že i za stavu spochybnenia uvedeného listinného dôkazu, bolo dostatočné preukázanie skutočností, z neho vyplývajúcich svedeckou výpoveďou svedkyne. Ak aj žalovaný poukazoval na nezrovnalosti vo vypĺňaní diára, tak opäť je namieste pripomenúť skutočnosti vyplývajúce zo svedeckej výpovede svedkyne p. N., a bez rozhodujúceho dopadu zostáva potom fakt, že ho žalobca predložil až po 10 mesiacoch od podania žaloby.
57. V odvolaní žalovaný spochybnil výpoveď svedkyne p. N. s tým, že uviedol, že vzbudzuje mieru nedôvery, pretože k ukončeniu jej pracovného pomeru so žalovaným došlo dohodou po viac ako 14 rokoch, a to z dôvodu, že na jej adresu boli vyslovené viaceré sťažnosti, preto vo viacerých smeroch je úplne rozporuplná, a nie je ani zrejmé, kto jej dával pokyn k tomu, aby uvedené množstvo bolo dané na pálenie práve žalobcovi, a či ho teda žalobca aj spálil. Tieto skutočnosti žalovaný však uviedol až v odvolaní, napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že žalobca predmetnú svedkyňu navrhol vypočuť už od podania žalobcu zo dňa 6.11.2018, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 12.11.2018 podľa doručenky na č.l. 99 rub spisu, nemožno preto konštatovať, že táto skutočnosť bola žalovanému neznáma a ani to, že nemal dostatočný časový priestor sa na tento výsluch pripraviť, pretože skutočnosti uvádzané v odvolaní neboli rozhodne skutočnosťami, ktoré nastali v čase po rozhodnutí okresného súdu. Odvolací súd v tejto rovine uvádza, že vníma túto argumentáciu žalovaného, avšak nemohol ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na závery prijaté okresným súdom z tejto výpovede. Bez ozrejmenia ďalších skutočností, ani argumentácia žalovaného „O nestrannosti svedkyne preto existujú viaceré pochybnosti najmä s poukazom na skutočnosť, že z jej výpovede vyplynulo, že vie, čo je predmetom tohto sporu, že obchod s bývalou BAS-kou na cca 400 ton železa vybavovala ona a na pálenie mal byť „najatý“ žalobca, ktorému sa za pálenie malo vyplatiť“, nebola takou, ktorá by z pohľadu odvolacieho súdu relevantne, bez ďalšieho spochybnila túto svedeckú výpoveď, tak že by nebolo na ňu možné prihliadať. Ak žalovaný spochybňoval vedomosti svedkyne p. N. o rozložení kompetencií u žalovaného, napriek tomu 14 rokov u neho pracovala, tak potom nie je dostatočne zrejmé, ako mohla
svoju funkciu u žalovaného vykonávať 14 rokov. Uvedené zostalo nezodpovedané napriek tomu, že žalovaný mal vedomosť o tom, že svedkyňa má byť vypočutá v konaní. 58. Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k jeho obrane. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov. Princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24; a Milatová, citované vyššie, ods. 59) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 5Cdo 16/2012). 59. Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
60. Ak žalovaný namietal závery okresného súdu v časti rozhodnutia o úrokoch z omeškania, tak odvolací súd uvádza, že nebol dôvod na odklon záverov vyslovených v bode 34. napadnutého rozsudku, pričom splatnosť predmetnej faktúry sa viazala podľa vykonaného dokazovania okresným súdom k splatnosti uvedenej na faktúre, preto rozhodujúcou skutočnosťou v tomto konaní nebol dátum jej doručenia. V konečnom dôsledku ani žalovaný v odvolaní netvrdil dohodu ohľadom splatnosti ceny diela, vyúčtovanej faktúrou, ktorá splatnosť by nastala výhradne až doručením faktúry.
61. V rámci celého prvoinštančného konania mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči žalobe i jej preukázania. To, že v konečnom dôsledku súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena na preukázanie obrany uplatnenej žalovanou stranou a žalobe vyhovel, teda, že žalovaný v spore neuspel, nie je možné interpretovať ako porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
62. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
63. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu
v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.
64. V procesnej rovine ďalej žalovaný namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa neho za následok prekvapivé rozhodnutie.
65. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp. zn. 7Cdo 42/2010).
66. Z vyššie uvedeného postupu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky žalovaného o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalovaný, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami, do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči nárokom žalobcu uplatneným žalobou, to ako s týmto priestorom naložil, bolo výsostne v jeho dispozícii.
67. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. Za podstatné a nosné k otázke dôkazného bremena v danom prípade je potrebné poukázať na výsledky vykonaného dokazovania. Preto nemohol byť zhodnotený ako prekvapivý záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k jeho obrane, a to aj vo väzbe na odlišné, než žalovaným predkladané právne posúdenie sporu, založené na vykonanom dokazovaní.
68. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú
záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
69. Tak, ako odvolací súd uviedol vyššie, odvolateľ mal vytvorený dostatočný argumentačný a dôkazný priestor pre svoju obranu, a to aj k nosnej spornej otázke nastolenej najneskôr na prvom pojednávaní vo veci. To, že súd prvej inštancie dokazovanie neviedol a nevyhodnocoval podľa predstáv žalovaného aj v rovine vecného posudzovania (ne)oprávnenosti nároku žalobcu, neznamená vo svojom dôsledku procesnoprávne porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Je tomu tak preto, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že okresný súd mu neposkytol priestor na ďalšie návrhy na dokazovanie, čo malo za následok zásah do odvolateľovho práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd považuje za potrebné opäť poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadné v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
70. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017).
71. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalovanému neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalovaný nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.
72. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012 <., III. ÚS 37/2012 <.).
73. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
74. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
75. Žalovaný osobitne napadol i výrok o trovách prvoinštančného konania, z dôvodov, že „vo veci absolútne nezohľadnil, že pojednávanie konané dňa 26.10.2018 bolo odročené výlučne z dôvodu na strane Žalobcu. Pritom samotný súd oznámil právnej zástupkyni Žalobcu, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania neakceptuje z dôvodu, že z ničoho na to nevyplýva relevantný dôvod (str. 2 Zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.10.2018). Teda Žalobca svojim postupom zbytočne procesne zavinil trovy odročeného pojednávania, nakoľko by tieto nevznikli, keby súdu riadne a včas oznámil a preukázal dôvody odročenia pojednávania konaného dňa 26.10.2018. Súd by následne informoval Žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu o zrušení predmetného pojednávania, aby sa naň nedostavili a jeho odročenie na iný termín“. Odvolací súd po vyhodnotení tejto odvolacej námietky nemal priestor na to, aby sa mohol odkloniť od záverov súdu prvého stupňa v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré považoval za vecne správne, pretože úspech vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, teda akým spôsobom bolo rozhodnuté vo veci samej. Inak povedané, podstatné pre rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania je rozhodnutie obsiahnuté v enunciáte - výroku súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací súd sa stotožnil i s rozhodnutím okresného súdu o nároku o náhrade trov konania ako vecne správnym cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP
76. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Relevantný pre rozhodnutie bol záver o preukázaní splnenia zmluvne dojednaného plnenia žalobcom v prospech žalovaného v rozsahu žalovanej sumy, ktorá bola i podľa odvolacieho súdu dôvodne prisúdená žalobcovi. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
77. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
78. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie, a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) výrok rozsudku o náhrade trov konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
79. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
80. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
81. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
82. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.