Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 228 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (449)III. ÚS 120/2010
PDF · 283.18 KB
No categories available
III. ÚS 120/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť L. P., R., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Č., K., pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.
8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo L. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8
CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra
2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť L. P. trovy konania v sume
254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od
doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. G. Č., K.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 120/2010-14
z 23. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. P. (ďalej len „sťažovateľ“) pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoP/131/2009-311
z 30. septembra 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Porušovanie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidím v tom, že mi
bola nespravodlivo uložená povinnosť plnenia príspevku na výživu rozvedeného manžela
podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. a to na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci, nedostatočným vysporiadaním sa s predloženými dôkazmi, súdy
procesným pochybením a to porušením mojich obhajovacích práv dospeli na základe nimi
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho súdy dospeli
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci...
Okresný súd Košice II neakceptoval moje argumenty, že bývalá manželka sama
požiadala o rozviazanie pracovného pomeru dohodou, sama požiadala o vyradenie
z evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom pri rozhodovaní o žiadosti bývalej manželky
ako navrhovateľky v konaní o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov z dôvodu, že je poberateľkou opatrovateľského dôchodku
Okresný súd Košice II uznesením č. 29C 10/04-37 zo dňa 04. 04. 2005 rozhodol tak, že
neustanovil navrhovateľke advokáta na zastupovanie v konaní, pretože v danom konaní mal
súd za to, že u navrhovateľky nie sú vzhľadom na výšku peňažného príspevku za
opatrovanie, ktorý poberala v tejto sume v sume 5.797.- Sk predpoklady na oslobodenie od
súdnych poplatkov a s ohľadom na predmet konania nie je daná ani potreba ustanovenie
právneho zástupcu.
Krajský súd v Košiciach, ktorý na neverejnom zasadnutí sa s touto otázkou nielenže
nevysporiadal, ale odmietol môj návrh vykonať dokazovanie ustanovením znalca z odboru
ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo, prípadne odvetvie financie za účelom
objektivizovania hospodárskeho výsledku spoločnosti, v ktorých mám účasť, v procese
súdneho dokazovania, čím vytýkam aj popretie obhajovacích práv.
Krajský súd, ktorý odvolanie zamietol, sa stotožnil so závermi konajúceho súdu
a nevzhliadol nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci, naviac sám
prispel k v procesnému pochybeniu obhajovacích práv, keď odmietol pribrať do konania
znalca, pričom len na základe takto vykonaného dokazovania, t. j. bez objektivizovania
hospodárskeho výsledku spoločnosti, v ktorých mám účasť, mohli súdy oboch stupňov
dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam v merite veci.
Uvedeným postupom súdov mi boli zmarené základné práva a to právo na obhajobu
v celom súdnom konaní účinným spôsobom, konaním súdov bol popretý ich účel a význam.
Ako z uvedeného vyplýva, súd porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom porušil aj čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozhodnutím súdov bol porušený základný článok Základných zásad zákona
o rodine, ak bol priznaný nárok na príspevok rozvedeného manžela s časovým odstupom
25-tich rokov, mám za to, že presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela
v takom dlhom časovom horizonte, je neprimeraným zaťažovaním a nemá oporu ani
v princípoch rodinného práva, na koľko v prípade bývalých manželov už nemožno hovoriť
o rodine, nemožnosť a neschopnosť samostatne sa živiť, ktorá je účelovo subsumovaná
zo strany navrhovateľky ako bývalej manželky, ktorej manželstvo s odporcom bolo
rozvedené v minulom storočí roku a to v r. 1984, pod celodennú starostlivosť chorej dcéry,
ktorá je dospelá a má zabezpečenú starostlivosť aj prostredníctvom štátu ako každý iný
občan s týmto postihnutím, nie je a nemôže byť v kauzálnej súvislosti so stavom rozvedenej
manželky, ktorá netrpí zdravotnými problémami a má možnosť sa zamestnať, ktorá tak
využívajúc zákonnú normu uplatňuje svoj nárok na úkor porušenia práva odporcu
garantované Ústavou SR v čl. 12 ods. 4, t. j. „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na
právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“, čo jednoznačne
a nespochybniteľne možno vyvodiť z tej skutočnosti, že postupom všeobecných súdov neboli
chránené záujmy druhej rodiny mňa ako odporcu a navrhovateľa v tomto konaní, ktorú som
založil, ktorej ochrana je taktiež pod garanciou ústavného zákona a jeho čl. 41 ods. 1,
právne závery všeobecných súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami, t. j. podmienkou neschopnosti samostatne sa živiť ako jednou zo základných
predpokladov obsiahnutých v ust. § 92 ZR, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na
v zásade rovnakú životnú úroveň rozvedených manželov, zákon vyžaduje kvalifikovanú
mieru odkázanosti, bez uvedeného sa rozhodnutia súdov javia ako neprijateľné
a iracionálne, čo ich robí nespravodlivými a nepresvedčivými, preto takéto rozhodnutia sú
považované za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 bolo porušené jeho základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, aby zrušil predmetné rozhodnutie krajského súdu a priznal sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. 1 SprV/71/2010
z 3. marca 2010 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:
«...Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú
stránku, ani ich zákonnosť.
Z obsahu ústavnej sťažnosti vysvitá, že sťažovateľ v nej uvádza to isté, čo počas
konania na súde prvého stupňa, resp. v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
S námietkami sťažovateľa, že navrhovateľka sama požiadala o rozviazanie
pracovného pomeru a o vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie sa podrobne
vyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku (viď č. l. 272-281 spisu).
Krajský súd v Košiciach v dôvodoch svojho rozsudku z 30. septembra 2009 sa
dôsledne vyporiadal s výhradami sťažovateľa o nenariadení znaleckého dokazovania za
účelom zistenia hospodárskeho výsledku R., s. r. o. K., ako aj s tým, či je možné príspevok
na výživu rozvedeného manžela priznať aj po tak dlhom časovom odstupe od právoplatnosti
rozhodnutia o rozvode (viď č. l. 313 - 315 súdneho spisu).
Podrobné, presvedčivé a zákonom zodpovedajúce sú dôvody ako prvostupňového, tak
aj druhostupňového rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňujeme
a v podrobnostiach na ne odkazujeme.
Účastníci konania mali nielen možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ale tiež
označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie na preukázanie svojich tvrdení považovali za
potrebné.
Pokiaľ súd nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania, vysvetlil v dôvodoch
rozhodnutia, z akých dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Právne závery všeobecných súdov (okresného i krajského) nie sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, ba práve naopak.
Poznamenávame, že (ústavná) sťažnosť opakuje len argumenty, predložené už
odvolaciemu súdu a podľa nášho názoru Ústavný súd SR nie je ďalšou inštanciou, a preto
mu neprislúcha pokračovať v konaní o „odvolacích“ dôvodoch.
Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»
Predseda krajského súdu v podaní z 31. marca 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľa
v podaní z 31. marca 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na
dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci
zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu
neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech
v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 vyplýva,
že „Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu (v konaní pred ústavným súdom
sťažovateľa, pozn.) prispievať na výživu navrhovateľky, o dlžnom výživnom, o spôsobe jeho
zaplatenia a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok.
Mení rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že odporca je povinný
nahradiť navrhovateľke trovy konania 1.506,54 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na
účet právnej zástupkyne navrhovateľky.“.
V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra
2009 sa uvádza:
„... Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka dostatočným spôsobom preukázala, že
jediným zdrojom jej príjmu je opatrovateľský príspevok, z čoho nie je schopná uspokojiť
svoje odôvodnené potreby. Rovnako dostatočne preukázala, že jej dcéra, vzhľadom na jej
zdravotné postihnutie, vyžaduje celodennú starostlivosť, s čím nie je v rozpore zistená
skutočnosť, že jej bol poskytnutý príspevok na kúpu motorového vozidla v roku 1999, kedy
navštevovala školu. V súvislosti s námietkou odporcu v odvolaní, že príspevok na výživu
rozvedenej manželky bol navrhovateľke priznaný po uplynutí 25 rokov od rozvodu ich
manželstva, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že navrhovateľka podala návrh 20. 2.
2004, teda za účinnosti Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších noviel, a súd
prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom 19. 2. 2009, teda po nadobudnutí účinnosti
nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 4. 2005. Podľa § 118
tohto nového zákona konania vo veciach výživného, o ktorých súd nerozhodol do 1. 4. 2005,
sa dokončia podľa tohto zákona. V ustanovení § 114 tohto nového Zákona o rodine je
uvedené, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. 4. 2005, sa posudzujú podľa ustanovení
tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté, sa
ale posudzujú podľa doterajších predpisov. Právo na výživné je nepochybne
hmotnoprávnym nárokom. Z uvedeného je zrejmé, že návrh navrhovateľky bolo potrebné
posúdiť podľa § 92 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (v súlade s § 114 Zákona o rodine
č. 36/2005 Z. z.), ktorý nestanovoval časový limit pre poskytnutie príspevku na výživu
rozvedeného manžela od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. V tejto súvislosti je
nevyhnutné konštatovať, že príspevok na výživu rozvedeného manžela upravený či už
v zákone č. 94/1963 Zb. alebo v zákone č. 36/2005 Z. z. vychádza v podstate z tých istých
princípov a zásad s tým, že rovnako ako pri ostatných druhoch vyživovacích vzťahov, aj
v tomto prípade sú kritériá na určenie rozšírené o majetkové pomery na strane povinného.
Základným predpokladom pre vznik vyživovacej povinnosti voči bývalému manželovi je
právoplatné rozvedenie manželstva a rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť
a tiež skutočnosť, že bývalý manžel s ohľadom na svoje schopnosti, možnosti a majetkové
pomery je schopný mu poskytnúť príspevok. Pri rozhodovaní o určení príspevku na výživu
rozvedeného manžela je vždy nevyhnutné súčasne prihliadať na odôvodnené potreby
oprávneného a na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Skutočnosť, že
rozvedená manželka (manžel) má príjem, sama o sebe nestačí na konštatovanie, že je
schopná sama sa živiť, ak z tohto príjmu nie je schopná uhradiť si popri nevyhnutných
nákladoch na stravovanie aj ďalšie nevyhnutné životné náklady. Nie je namieste ani úvaha,
že by rozvedená manželka nemala mať zabezpečenú primeranú výživu z prostriedkov svojho
bývalého manžela, hoci tento na to prostriedky má, ale že by jej primeraná výživa mala byť
dopĺňaná zo spoločenských zdrojov. Takýto výklad zákona by bol v rozpore s dobrými
mravmi, ktoré sú základným kritériom pre posudzovanie všetkých nárokov na výživné.
So zreteľom na odvolacie námietky odporcu je tiež potrebné uviesť, že ak by sa aj nárok
navrhovateľky posudzoval podľa nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z., podľa ktorého je
príspevok možné priznať najdlhšie na dobu 5 rokov od právoplatností rozhodnutia
o rozvode, je nepochybne, že v tomto prípade by bolo potrebné aplikovať druhú vetu § 72
ods. 3, podľa ktorej súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému
súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí
tejto doby, najmä ak ide o manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do
osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela,
ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyžadujúci sústavnú opateru.
Z uvedeného dôvodu je námietka odporcu týkajúca sa času uplynulého od rozvodu
manželstva s navrhovateľkou neopodstatnená. Pokiaľ odporca vytýkal súdu prvého stupňa,
že nebolo nariadené znalecké dokazovanie za účelom zistenia hospodárskeho výsledku
s. r. o., na čo je kompetentný výlučne znalec, je potrebné konštatovať, že zisťovanie
hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti v konaní o určenie príspevku na výživu
rozvedeného manžela nie je spravidla potrebné vykonať na takej odbornej úrovni, ktorá by
vyžadovala znalecké dokazovanie, keďže zistená skutočnosť sa nevyhnutne posudzuje
v kontexte s inými relevantnými skutočnosťami a nikdy nie sama o sebe a v tejto právnej
veci je predmetom dokazovania zistenie takých skutočností, ktoré sú relevantné pre
posúdenie schopností a možností odporcu (§ 92 ods. 1, § 96 zákona č. 94/1963 Zb.).
Z vykonaného dokazovania a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci
súd postupoval v súlade s uvedenými princípmi. Zistenie hospodárskeho výsledku R., s. r. o.
K., ktorá v skutočnosti vykazuje miliónové straty, posúdil konajúci súd v kontexte s
ostatnými skutočnosťami ako sú životný štýl odporcu, jeho výdavky a ostatné príjmy, napr.
pôžičky a úvery v celkovej hodnote skoro 2 mil. Sk, kúpa rodinného domu a jeho nákladná
rekonštrukcia, prevod členských práv k družstevnému bytu za 1 mil. Sk, príjem
zo zamestnania 9.000,- Sk a pod. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že splátky
úverov a pôžičiek a výška bežných výdavkov odporcu vysoko presahujú ním deklarovaný
príjem zo zamestnania. Konajúci súd hodnotiac všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej
súvislosti dospel k záveru, že odporca má vyšší príjem ako ním deklarovaných 9.000,- Sk
napriek tomu, že spoločnosť R., s. r. o. K. oficiálne vykazuje stratu a dospel k správnemu
záveru, že odporcove schopnosti a možnosti umožňujú, aby prispieval na primeranú výživu
navrhovateľky 3.000,- Sk (resp. 100 €) mesačne. S týmto záverom sa odvolací súd
stotožňuje, pretože logicky vyplýva z vecne správnych úvah súdu prvého stupňa a zo
zistených skutkových okolností v konaní. Dlžné výživné súd prvého stupňa vyčíslil správne,
správne určil aj počiatok odporcovej povinnosti, ktorému určil lehotu 90 dní od
právoplatnosti rozsudku na zaplatenie, ktorú považuje aj odvolací súd za primeranú
schopnostiam a možnostiam odporcu. ...“
Požiadavky vyplývajúce z princípu kontradiktórnosti konania definoval Európsky
súd pre ľudské práva tak, že jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru je jeho kontradiktórny charakter. Každá strana procesu musí zásadne mať
možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky
uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za
účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie vo veci Mantovanelli
c. Francúzsko z 18. marca 1997, Recueil 1997, II, s. 436, § 33).
Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo, aby každá
strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť
pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane
(rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A,
č. 115, s. 23, § 62; rozhodnutie vo veci Ankerl c. Švajčiarsko z 23. októbra 1996, Recueil
1996, V. s. 1553).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musia súdne
rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah
tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať
svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý
argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).
Pre ústavne konformný výklad základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je
podstatné preskúmať jeho medze v zákonoch, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú v zmysle
Za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré
dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych
záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda
odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet
vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj
zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných
ustanovení spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd sa pri rozhodovaní v predmetnej veci uvedenými zásadami
a východiskami dôsledne neriadil a nevysporiadal sa dostatočne so základnými právnymi
otázkami, ktoré sú pre právne posúdenia tejto veci podstatné.
Ústavný súd v zmysle jemu zverenej právomoci preskúmal súlad interpretácie
prednesenej krajským súdom s ústavou a zákonmi, pokiaľ tento stanovil okruh právnych
noriem, ktoré sa na vec vzťahujú a ktorými bude posudzovať predložený právny problém.
V prípade konkurencie dvoch právnych noriem musí byť zrejmé, ktorou právnou normou
bude skutkový stav posúdený a aká bude interpretácia týchto noriem. V súvislosti
s odvolacou námietkou sťažovateľa (odporcu) týkajúcou sa uplynutia 25 rokov od rozvodu
manželstva do doby rozhodovania súdu krajský súd v odôvodnení rozsudku správne
poukazuje na to, že v priebehu prvostupňového konania došlo k zmene relevantnej
hmotnoprávnej úpravy – zákona o rodine, keďže zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) stratil platnosť 1. apríla 2005, keď
nadobudol účinnosť čl. I zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“). Krajský súd uviedol, že „navrhovateľka
podala návrh 20. februára 2004, teda za účinnosti Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení
neskorších noviel, a súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom 19. 2. 2009, teda
po nadobudnutí účinnosti nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z.“.
Pre posúdenie a rozhodnutie v danej veci prichádzala do úvahy aplikácia týchto
právnych predpisov:
Podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa
živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa
svojich schopností a možností. Ak sa nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na
návrh niektorého z nich.
Podľa § 72 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. rozvedený manžel, ktorý nie je schopný
sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu
podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí
rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny,
ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Podľa § 114 zákona č. 36/2005 Z. z. právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom
2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj
práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 118 zákona č. 36/2005 Z. z. konania vo veciach výživného podľa tretej časti
tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona.
Krajský súd podstatnú časť uvedených zákonných ustanovení aj odcitoval, ďalej však
už v odôvodnení jeho rozsudku absentujú závery, ktoré z tejto právnej úpravy plynú pre
konkrétny prípad, okrem konštatovania, že „Právo na výživné je nepochybne
hmotnoprávnym nárokom. Z uvedeného je zrejmé, že návrh navrhovateľky bolo potrebné
posúdiť podľa § 92 Zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (v súlade s § 114 Zákona o rodine č.
36/2005 Z. z.), ktorý nestanovoval časový limit pre poskytnutie príspevku na výživu
rozvedeného manžela od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode.“.
Krajský súd neuviedol, z akých dôvodov nevzal do úvahy ustanovenie § 118 zákona
č. 36/2005 Z. z., a pokiaľ ide o § 114 toho istého zákona, zameral sa iba na znenie jeho
druhej vety.
K tomu ústavný súd v prvom rade uvádza, že pokiaľ ide o vznik práva navrhovateľky
na príspevok na primeranú výživu od bývalého manžela (ďalej len „príspevok“), presnejšie
povedané, jej práva na to, aby o takýto príspevok mohla požiadať, zmena právnej úpravy
túto otázku nijako neovplyvnila, pretože podstata tohto právneho inštitútu v obidvoch
zákonoch je v zásade zhodná (to napokon konštatuje aj krajský súd v ďalšom texte
odôvodnenia). Na druhej strane však už vôbec nie je zrejmé, o aké práva a povinnosti
„vzniknuté“ medzi účastníkmi konania za účinnosti pôvodného zákona o rodine by malo
ísť, keďže konkrétne práva a povinnosti týkajúce sa príspevku boli založené (vznikli) až
rozhodnutiami súdov. Navyše, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vôbec nevyplýva,
akú úlohu v danom prípade zohráva prvá veta ustanovenia § 114 zákona č. 36/2005 Z. z.,
podľa ktorej „právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa
ustanovení tohto zákona“, čo rovnako platí o zákonnom imperatíve uvedenom v § 118
zákona č. 36/2005 Z. z., že „konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona,
o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona“.
Napriek tomu, ako už bolo uvedené, krajský súd skonštatoval, že návrh
navrhovateľky (ako celok, teda nie iba vznik práva) bolo potrebné posúdiť podľa
pôvodného zákona o rodine. Skutočnosť, že krajský súd sa s otázkou aplikácie relevantnej
právnej úpravy riadne nevysporiadal, podčiarkuje aj fakt, že v ďalšej časti odôvodnenia svoj
vlastný záver relativizuje, ak uvádza, že „... ak by sa aj nárok navrhovateľky posudzoval
podľa nového Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z...“.
Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový stav v danej veci alebo aby
vstupoval do právnych úvah konajúcich všeobecných súdov, konštatuje, že krajský súd sa
v uvedenom smere pri aplikácii jednoduchého práva odklonil od ústavnej požiadavky, že
každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy.
Uvedené nedostatky považuje ústavný súd za prvý dôvod, pre ktorý je potrebné
označiť napadnuté rozhodnutie za neodôvodnené a arbitrárne, čo v konečnom dôsledku (ako
sa uvádza ďalej) bolo spôsobilé zásadným spôsobom ovplyvniť aj rozhodnutie krajského
súdu v merite veci (v spojení s prvostupňovým rozsudkom).
Druhým okruhom otázok, ktorými sa ústavný súd rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľa
zaoberal, bola vecnoprávna stránka jeho námietok uplatnených aj v odvolaní podanom
krajskému súdu, a to jeho nesúhlas s tým, že o príspevku rozhodli súdy až po 25 rokoch od
rozvodu manželstva s navrhovateľkou.
Platná právna úprava príspevku podľa ustanovenia § 72 ods. 3 prvej vety zákona
č. 36/2005 Z. z. ustanovuje pravidlo, že príspevok možno priznať najdlhšie na dobu piatich
rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Krajský súd opomenul interpretovať
toto normatívne ustanovenie, z ktorého podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva,
že slovné spojenie „doba piatich rokov“ neurčuje iba dĺžku obdobia, ktoré je možné
kedykoľvek po rozvode manželstva „vymerať“, ale viaže sa na jedinečné časové obdobie
plynúce bezprostredne po rozvode („odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“).
Takýto výklad korešponduje aj s účelom tohto inštitútu, ktorý sa viaže na zmenené životné
podmienky bývalých manželov spôsobené rozvodom, inými slovami, medzi potrebou
a odôvodnenosťou poskytnutia príspevku a rozvodom musí byť príčinná súvislosť.
Napokon, ani výnimka z uvedeného pravidla obsiahnutá v ďalšom texte tohto ustanovenia
uvedený výklad nespochybňuje, ale naopak potvrdzuje, pretože aj slovné spojenie „Súd
môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal,
nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby...“
nepochybne svedčí o tom, že v týchto prípadoch musí vždy ísť o situáciu, keď
v rozhodujúcom čase piatich rokov po rozvode súd príspevok priznal (1) a neskôr sa ukáže,
že bývalý manžel poberajúci príspevok ani po uplynutí tejto doby nenadobudol schopnosť
sám sa živiť (2), súd môže pri splnení ďalších hmotnoprávnych podmienok (na ktoré sa
krajský súd výlučne zameral) túto dobu predĺžiť (3).
Uvedený postup krajského súdu, ktorý bol zavŕšený potvrdením rozsudku
prvostupňového súdu, nemožno považovať za ústavne konformný v zmysle čl. 152 ods. 4
ústavy, a to aj z dôvodov, že je v kolízii s ústavným princípom právnej istoty a princípom
spravodlivosti.
Krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav.
Opomenul však (a tým by dal odpoveď na niektoré námietky sťažovateľa), že súdna prax
pre takéto prípady, akým bola prerokúvaná vec, sa ustálila v tom, že pre posúdenie
„schopností, možností a majetkových pomerov“ bývalého manžela, ktorému sa ukladá
povinnosť platiť príspevok, sa v zásade nemôže brať do úvahy hmotný majetok, ktorý od
rozvodu nadobudol, resp. sa od neho nemôže požadovať, aby takýto majetok predal a takto
získané finančné prostriedky použil na úhradu príspevkov (táto okolnosť má v danom
prípade značnú váhu, ak sa vezme do úvahy doba, ktorá od rozvodu manželstva uplynula).
Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-
311 z 30. septembra 2009 za arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné do tej
miery, že to malo za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že
z preskúmaného súdneho spisu ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, či pred podaním návrhu
navrhovateľka požiadala bývalého manžela o príspevok, resp. či z jej strany došlo k pokusu
o dohodu s bývalým manželom na poskytovaní príspevku. V tejto súvislosti ústavný súd
prezentuje názor, že v zápornom prípade by išlo o predčasne podaný návrh na súd, pretože
uvedená zákonná hmotnoprávna podmienka je obsiahnutá v obidvoch relevantných
právnych úpravách (pôvodný zákon o rodine a zákon č. 36/2005 Z. z.) a bez jej splnenia
treba návrh zamietnuť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok
krajského súdu č. k. 8 CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Č.
Právna zástupkyňa sťažovateľa si v podaní z 31. marca 2010 uplatnila sumu 254,88 € za dva
úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
sťažnosť). Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2009 bola
721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva
úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné
vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd
vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni
sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2010