Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 120/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť L. P., R., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Č., K., pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-311 z 30. septembra 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo L. P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8

CoP/131/2009-311 z 30. septembra 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -311 z 30. septembra

2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť L. P. trovy konania v sume

254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. G. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

z 23. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. P. (ďalej len „sťažovateľ“) pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -311

z 30. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Porušovanie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa

SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidím v tom, že mi

bola nespravodlivo uložená povinnosť plnenia príspevku na výživu rozvedeného manžela

podľa a to na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci, nedostatočným vysporiadaním sa s predloženými dôkazmi, súdy

procesným pochybením a to porušením mojich obhajovacích práv dospeli na základe nimi

vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho súdy dospeli

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci...

Okresný súd Košice II neakceptoval moje argumenty, že bývalá manželka sama

požiadala o rozviazanie pracovného pomeru dohodou, sama požiadala o vyradenie

z evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom pri rozhodovaní o žiadosti bývalej manželky

ako navrhovateľky v konaní o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov z dôvodu, že je poberateľkou opatrovateľského dôchodku

Okresný súd Košice II uznesením č. -37 zo dňa 04. 04. 2005 rozhodol tak, že

neustanovil navrhovateľke advokáta na zastupovanie v konaní, pretože v danom konaní mal

súd za to, že u navrhovateľky nie sú vzhľadom na výšku peňažného príspevku za

opatrovanie, ktorý poberala v tejto sume v sume 5.797.- Sk predpoklady na oslobodenie od

súdnych poplatkov a s ohľadom na predmet konania nie je daná ani potreba ustanovenie

právneho zástupcu.

Krajský súd v Košiciach, ktorý na neverejnom zasadnutí sa s touto otázkou nielenže

nevysporiadal, ale odmietol môj návrh vykonať dokazovanie ustanovením znalca z odboru

ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo, prípadne odvetvie financie za účelom

objektivizovania hospodárskeho výsledku spoločnosti, v ktorých mám účasť, v procese

súdneho dokazovania, čím vytýkam aj popretie obhajovacích práv.

Krajský súd, ktorý odvolanie zamietol, sa stotožnil so závermi konajúceho súdu

a nevzhliadol nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci, naviac sám

prispel k v procesnému pochybeniu obhajovacích práv, keď odmietol pribrať do konania

znalca, pričom len na základe takto vykonaného dokazovania, t. j. bez objektivizovania

hospodárskeho výsledku spoločnosti, v ktorých mám účasť, mohli súdy oboch stupňov

dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam v merite veci.

Uvedeným postupom súdov mi boli zmarené základné práva a to právo na obhajobu

v celom súdnom konaní účinným spôsobom, konaním súdov bol popretý ich účel a význam.

Ako z uvedeného vyplýva, súd porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa SR, pričom porušil aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutím súdov bol porušený základný článok Základných zásad zákona

o rodine, ak bol priznaný nárok na príspevok rozvedeného manžela s časovým odstupom

25-tich rokov, mám za to, že presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela

v takom dlhom časovom horizonte, je neprimeraným zaťažovaním a nemá oporu ani

v princípoch rodinného práva, na koľko v prípade bývalých manželov už nemožno hovoriť

o rodine, nemožnosť a neschopnosť samostatne sa živiť, ktorá je účelovo subsumovaná

zo strany navrhovateľky ako bývalej manželky, ktorej manželstvo s odporcom bolo

rozvedené v minulom storočí roku a to v r. 1984, pod celodennú starostlivosť chorej dcéry,

ktorá je dospelá a má zabezpečenú starostlivosť aj prostredníctvom štátu ako každý iný

občan s týmto postihnutím, nie je a nemôže byť v kauzálnej súvislosti so stavom rozvedenej

manželky, ktorá netrpí zdravotnými problémami a má možnosť sa zamestnať, ktorá tak

využívajúc zákonnú normu uplatňuje svoj nárok na úkor porušenia práva odporcu

garantované SR v , t. j. „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na

právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody“, čo jednoznačne

a nespochybniteľne možno vyvodiť z tej skutočnosti, že postupom všeobecných súdov neboli

chránené záujmy druhej rodiny mňa ako odporcu a navrhovateľa v tomto konaní, ktorú som

založil, ktorej ochrana je taktiež pod garanciou ústavného zákona a jeho čl. 41 ods. 1,

právne závery všeobecných súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými

zisteniami, t. j. podmienkou neschopnosti samostatne sa živiť ako jednou zo základných

predpokladov obsiahnutých v ust. § 92 ZR, keďže v tomto prípade nie je právny nárok na

v zásade rovnakú životnú úroveň rozvedených manželov, zákon vyžaduje kvalifikovanú

mieru odkázanosti, bez uvedeného sa rozhodnutia súdov javia ako neprijateľné

a iracionálne, čo ich robí nespravodlivými a nepresvedčivými, preto takéto rozhodnutia sú

považované za rozporné s či dohovoru.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -311 z 30. septembra 2009 bolo porušené jeho základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, aby zrušil predmetné rozhodnutie krajského súdu a priznal sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

z 3. marca 2010 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

«...Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú

stránku, ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti vysvitá, že sťažovateľ v nej uvádza to isté, čo počas

konania na súde prvého stupňa, resp. v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

S námietkami sťažovateľa, že navrhovateľka sama požiadala o rozviazanie

pracovného pomeru a o vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie sa podrobne

vyporiadal súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozsudku (viď č. l. 272-281 spisu).

Krajský súd v Košiciach v dôvodoch svojho rozsudku z 30. septembra 2009 sa

dôsledne vyporiadal s výhradami sťažovateľa o nenariadení znaleckého dokazovania za

účelom zistenia hospodárskeho výsledku R., s. r. o. K., ako aj s tým, či je možné príspevok

na výživu rozvedeného manžela priznať aj po tak dlhom časovom odstupe od právoplatnosti

rozhodnutia o rozvode (viď č. l. 313 - 315 súdneho spisu).

Podrobné, presvedčivé a zákonom zodpovedajúce sú dôvody ako prvostupňového, tak

aj druhostupňového rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňujeme

a v podrobnostiach na ne odkazujeme.

Účastníci konania mali nielen možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ale tiež

označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie na preukázanie svojich tvrdení považovali za

potrebné.

Pokiaľ súd nevyhovel návrhu na doplnenie dokazovania, vysvetlil v dôvodoch

rozhodnutia, z akých dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal ( ).

Právne závery všeobecných súdov (okresného i krajského) nie sú v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, ba práve naopak.

Poznamenávame, že (ústavná) sťažnosť opakuje len argumenty, predložené už

odvolaciemu súdu a podľa nášho názoru Ústavný súd SR nie je ďalšou inštanciou, a preto

mu neprislúcha pokračovať v konaní o „odvolacích“ dôvodoch.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»

Predseda krajského súdu v podaní z 31. marca 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľa

v podaní z 31. marca 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech

v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

().

Z rozsudku krajského súdu č. k. -311 z 30. septembra 2009 vyplýva,

že „Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti odporcu (v konaní pred ústavným súdom

sťažovateľa, pozn.) prispievať na výživu navrhovateľky, o dlžnom výživnom, o spôsobe jeho

zaplatenia a o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok.

Mení rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že odporca je povinný

nahradiť navrhovateľke trovy konania 1.506,54 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na

účet právnej zástupkyne navrhovateľky.“.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -311 z 30. septembra

2009 sa uvádza:

„... Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka dostatočným spôsobom preukázala, že

jediným zdrojom jej príjmu je opatrovateľský príspevok, z čoho nie je schopná uspokojiť

svoje odôvodnené potreby. Rovnako dostatočne preukázala, že jej dcéra, vzhľadom na jej

zdravotné postihnutie, vyžaduje celodennú starostlivosť, s čím nie je v rozpore zistená

skutočnosť, že jej bol poskytnutý príspevok na kúpu motorového vozidla v roku 1999, kedy

navštevovala školu. V súvislosti s námietkou odporcu v odvolaní, že príspevok na výživu

rozvedenej manželky bol navrhovateľke priznaný po uplynutí 25 rokov od rozvodu ich

manželstva, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že navrhovateľka podala návrh 20. 2.

2004, teda za účinnosti v znení neskorších noviel, a súd

prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom 19. 2. 2009, teda po nadobudnutí účinnosti

nového , ktorý nadobudol účinnosť 1. 4. 2005. Podľa

tohto nového zákona konania vo veciach výživného, o ktorých súd nerozhodol do 1. 4. 2005,

sa dokončia podľa tohto zákona. V ustanovení § 114 tohto nového Zákona o rodine je

uvedené, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. 4. 2005, sa posudzujú podľa ustanovení

tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté, sa

ale posudzujú podľa doterajších predpisov. Právo na výživné je nepochybne

hmotnoprávnym nárokom. Z uvedeného je zrejmé, že návrh navrhovateľky bolo potrebné

posúdiť podľa (v súlade s Zákona o rodine

č. ), ktorý nestanovoval časový limit pre poskytnutie príspevku na výživu

rozvedeného manžela od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. V tejto súvislosti je

nevyhnutné konštatovať, že príspevok na výživu rozvedeného manžela upravený či už

v alebo v vychádza v podstate z tých istých

princípov a zásad s tým, že rovnako ako pri ostatných druhoch vyživovacích vzťahov, aj

v tomto prípade sú kritériá na určenie rozšírené o majetkové pomery na strane povinného.

Základným predpokladom pre vznik vyživovacej povinnosti voči bývalému manželovi je

právoplatné rozvedenie manželstva a rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť

a tiež skutočnosť, že bývalý manžel s ohľadom na svoje schopnosti, možnosti a majetkové

pomery je schopný mu poskytnúť príspevok. Pri rozhodovaní o určení príspevku na výživu

rozvedeného manžela je vždy nevyhnutné súčasne prihliadať na odôvodnené potreby

oprávneného a na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Skutočnosť, že

rozvedená manželka (manžel) má príjem, sama o sebe nestačí na konštatovanie, že je

schopná sama sa živiť, ak z tohto príjmu nie je schopná uhradiť si popri nevyhnutných

nákladoch na stravovanie aj ďalšie nevyhnutné životné náklady. Nie je namieste ani úvaha,

že by rozvedená manželka nemala mať zabezpečenú primeranú výživu z prostriedkov svojho

bývalého manžela, hoci tento na to prostriedky má, ale že by jej primeraná výživa mala byť

dopĺňaná zo spoločenských zdrojov. Takýto výklad zákona by bol v rozpore s dobrými

mravmi, ktoré sú základným kritériom pre posudzovanie všetkých nárokov na výživné.

So zreteľom na odvolacie námietky odporcu je tiež potrebné uviesť, že ak by sa aj nárok

navrhovateľky posudzoval podľa nového , podľa ktorého je

príspevok možné priznať najdlhšie na dobu 5 rokov od právoplatností rozhodnutia

o rozvode, je nepochybne, že v tomto prípade by bolo potrebné aplikovať druhú vetu § 72

ods. 3, podľa ktorej súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému

súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí

tejto doby, najmä ak ide o manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do

osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela,

ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyžadujúci sústavnú opateru.

Z uvedeného dôvodu je námietka odporcu týkajúca sa času uplynulého od rozvodu

manželstva s navrhovateľkou neopodstatnená. Pokiaľ odporca vytýkal súdu prvého stupňa,

že nebolo nariadené znalecké dokazovanie za účelom zistenia hospodárskeho výsledku

s. r. o., na čo je kompetentný výlučne znalec, je potrebné konštatovať, že zisťovanie

hospodárskeho výsledku obchodnej spoločnosti v konaní o určenie príspevku na výživu

rozvedeného manžela nie je spravidla potrebné vykonať na takej odbornej úrovni, ktorá by

vyžadovala znalecké dokazovanie, keďže zistená skutočnosť sa nevyhnutne posudzuje

v kontexte s inými relevantnými skutočnosťami a nikdy nie sama o sebe a v tejto právnej

veci je predmetom dokazovania zistenie takých skutočností, ktoré sú relevantné pre

posúdenie schopností a možností odporcu (, ).

Z vykonaného dokazovania a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že konajúci

súd postupoval v súlade s uvedenými princípmi. Zistenie hospodárskeho výsledku R., s. r. o.

K., ktorá v skutočnosti vykazuje miliónové straty, posúdil konajúci súd v kontexte s

ostatnými skutočnosťami ako sú životný štýl odporcu, jeho výdavky a ostatné príjmy, napr.

pôžičky a úvery v celkovej hodnote skoro 2 mil. Sk, kúpa rodinného domu a jeho nákladná

rekonštrukcia, prevod členských práv k družstevnému bytu za 1 mil. Sk, príjem

zo zamestnania 9.000,- Sk a pod. Súd prvého stupňa správne poukázal na to, že splátky

úverov a pôžičiek a výška bežných výdavkov odporcu vysoko presahujú ním deklarovaný

príjem zo zamestnania. Konajúci súd hodnotiac všetky dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej

súvislosti dospel k záveru, že odporca má vyšší príjem ako ním deklarovaných 9.000,- Sk

napriek tomu, že spoločnosť R., s. r. o. K. oficiálne vykazuje stratu a dospel k správnemu

záveru, že odporcove schopnosti a možnosti umožňujú, aby prispieval na primeranú výživu

navrhovateľky 3.000,- Sk (resp. 100 €) mesačne. S týmto záverom sa odvolací súd

stotožňuje, pretože logicky vyplýva z vecne správnych úvah súdu prvého stupňa a zo

zistených skutkových okolností v konaní. Dlžné výživné súd prvého stupňa vyčíslil správne,

správne určil aj počiatok odporcovej povinnosti, ktorému určil lehotu 90 dní od

právoplatnosti rozsudku na zaplatenie, ktorú považuje aj odvolací súd za primeranú

schopnostiam a možnostiam odporcu. ...“

Požiadavky vyplývajúce z princípu kontradiktórnosti konania definoval Európsky

súd pre ľudské práva tak, že jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru je jeho kontradiktórny charakter. Každá strana procesu musí zásadne mať

možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky

uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu za

účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie vo veci Mantovanelli

c. Francúzsko z 18. marca 1997, Recueil 1997, II, s. 436, § 33).

Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo, aby každá

strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť

pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane

(rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A,

č. 115, s. 23, § 62; rozhodnutie vo veci Ankerl c. Švajčiarsko z 23. októbra 1996, Recueil

1996, V. s. 1553).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musia súdne

rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah

tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať

svoje rozsudky nie je možné chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý

argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).

Pre ústavne konformný výklad základného práva zaručeného je

podstatné preskúmať jeho medze v zákonoch, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú v zmysle

.

Za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré

dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych

záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda

odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet

vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj

zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných

ustanovení spĺňa v plnej miere požiadavku .

Krajský súd sa pri rozhodovaní v predmetnej veci uvedenými zásadami

a východiskami dôsledne neriadil a nevysporiadal sa dostatočne so základnými právnymi

otázkami, ktoré sú pre právne posúdenia tejto veci podstatné.

Ústavný súd v zmysle jemu zverenej právomoci preskúmal súlad interpretácie

prednesenej krajským súdom s a zákonmi, pokiaľ tento stanovil okruh právnych

noriem, ktoré sa na vec vzťahujú a ktorými bude posudzovať predložený právny problém.

V prípade konkurencie dvoch právnych noriem musí byť zrejmé, ktorou právnou normou

bude skutkový stav posúdený a aká bude interpretácia týchto noriem. V súvislosti

s odvolacou námietkou sťažovateľa (odporcu) týkajúcou sa uplynutia 25 rokov od rozvodu

manželstva do doby rozhodovania súdu krajský súd v odôvodnení rozsudku správne

poukazuje na to, že v priebehu prvostupňového konania došlo k zmene relevantnej

hmotnoprávnej úpravy – zákona o rodine, keďže o rodine v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) stratil platnosť 1. apríla 2005, keď

nadobudol účinnosť čl. I o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“). Krajský súd uviedol, že „navrhovateľka

podala návrh 20. februára 2004, teda za účinnosti v znení

neskorších noviel, a súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom 19. 2. 2009, teda

po nadobudnutí účinnosti nového “.

Pre posúdenie a rozhodnutie v danej veci prichádzala do úvahy aplikácia týchto

právnych predpisov:

Podľa § 92 ods. 1 zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa

živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa

svojich schopností a možností. Ak sa nedohodnú, rozhodne súd o príspevku na výživu na

návrh niektorého z nich.

Podľa rozvedený manžel, ktorý nie je schopný

sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu

podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.

Podľa ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí

rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny,

ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Podľa právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom

2005, sa posudzujú podľa ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj

práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa konania vo veciach výživného podľa tretej časti

tohto zákona, o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona.

Krajský súd podstatnú časť uvedených zákonných ustanovení aj odcitoval, ďalej však

už v odôvodnení jeho rozsudku absentujú závery, ktoré z tejto právnej úpravy plynú pre

konkrétny prípad, okrem konštatovania, že „Právo na výživné je nepochybne

hmotnoprávnym nárokom. Z uvedeného je zrejmé, že návrh navrhovateľky bolo potrebné

posúdiť podľa (v súlade s Zákona o rodine č.

), ktorý nestanovoval časový limit pre poskytnutie príspevku na výživu

rozvedeného manžela od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode.“.

Krajský súd neuviedol, z akých dôvodov nevzal do úvahy ustanovenie § 118 zákona

č. , a pokiaľ ide o toho istého zákona, zameral sa iba na znenie jeho

druhej vety.

K tomu ústavný súd v prvom rade uvádza, že pokiaľ ide o vznik práva navrhovateľky

na príspevok na primeranú výživu od bývalého manžela (ďalej len „príspevok“), presnejšie

povedané, jej práva na to, aby o takýto príspevok mohla požiadať, zmena právnej úpravy

túto otázku nijako neovplyvnila, pretože podstata tohto právneho inštitútu v obidvoch

zákonoch je v zásade zhodná (to napokon konštatuje aj krajský súd v ďalšom texte

odôvodnenia). Na druhej strane však už vôbec nie je zrejmé, o aké práva a povinnosti

„vzniknuté“ medzi účastníkmi konania za účinnosti pôvodného zákona o rodine by malo

ísť, keďže konkrétne práva a povinnosti týkajúce sa príspevku boli založené (vznikli) až

rozhodnutiami súdov. Navyše, z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vôbec nevyplýva,

akú úlohu v danom prípade zohráva prvá veta ustanovenia ,

podľa ktorej „právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa

ustanovení tohto zákona“, čo rovnako platí o zákonnom imperatíve uvedenom v § 118

, že „konania vo veciach výživného podľa tretej časti tohto zákona,

o ktorých súd nerozhodol do 1. apríla 2005, sa dokončia podľa tohto zákona“.

Napriek tomu, ako už bolo uvedené, krajský súd skonštatoval, že návrh

navrhovateľky (ako celok, teda nie iba vznik práva) bolo potrebné posúdiť podľa

pôvodného zákona o rodine. Skutočnosť, že krajský súd sa s otázkou aplikácie relevantnej

právnej úpravy riadne nevysporiadal, podčiarkuje aj fakt, že v ďalšej časti odôvodnenia svoj

vlastný záver relativizuje, ak uvádza, že „... ak by sa aj nárok navrhovateľky posudzoval

podľa nového ..“.

Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový stav v danej veci alebo aby

vstupoval do právnych úvah konajúcich všeobecných súdov, konštatuje, že krajský súd sa

v uvedenom smere pri aplikácii jednoduchého práva odklonil od ústavnej požiadavky, že

každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy.

Uvedené nedostatky považuje ústavný súd za prvý dôvod, pre ktorý je potrebné

označiť napadnuté rozhodnutie za neodôvodnené a arbitrárne, čo v konečnom dôsledku (ako

sa uvádza ďalej) bolo spôsobilé zásadným spôsobom ovplyvniť aj rozhodnutie krajského

súdu v merite veci (v spojení s prvostupňovým rozsudkom).

Druhým okruhom otázok, ktorými sa ústavný súd rozhodujúc o sťažnosti sťažovateľa

zaoberal, bola vecnoprávna stránka jeho námietok uplatnených aj v odvolaní podanom

krajskému súdu, a to jeho nesúhlas s tým, že o príspevku rozhodli súdy až po 25 rokoch od

rozvodu manželstva s navrhovateľkou.

Platná právna úprava príspevku podľa ustanovenia § 72 ods. 3 prvej vety zákona

č. ustanovuje pravidlo, že príspevok možno priznať najdlhšie na dobu piatich

rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Krajský súd opomenul interpretovať

toto normatívne ustanovenie, z ktorého podľa názoru ústavného súdu jednoznačne vyplýva,

že slovné spojenie „doba piatich rokov“ neurčuje iba dĺžku obdobia, ktoré je možné

kedykoľvek po rozvode manželstva „vymerať“, ale viaže sa na jedinečné časové obdobie

plynúce bezprostredne po rozvode („odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode“).

Takýto výklad korešponduje aj s účelom tohto inštitútu, ktorý sa viaže na zmenené životné

podmienky bývalých manželov spôsobené rozvodom, inými slovami, medzi potrebou

a odôvodnenosťou poskytnutia príspevku a rozvodom musí byť príčinná súvislosť.

Napokon, ani výnimka z uvedeného pravidla obsiahnutá v ďalšom texte tohto ustanovenia

uvedený výklad nespochybňuje, ale naopak potvrdzuje, pretože aj slovné spojenie „Súd

môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal,

nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby...“

nepochybne svedčí o tom, že v týchto prípadoch musí vždy ísť o situáciu, keď

v rozhodujúcom čase piatich rokov po rozvode súd príspevok priznal (1) a neskôr sa ukáže,

že bývalý manžel poberajúci príspevok ani po uplynutí tejto doby nenadobudol schopnosť

sám sa živiť (2), súd môže pri splnení ďalších hmotnoprávnych podmienok (na ktoré sa

krajský súd výlučne zameral) túto dobu predĺžiť (3).

Uvedený postup krajského súdu, ktorý bol zavŕšený potvrdením rozsudku

prvostupňového súdu, nemožno považovať za ústavne konformný v zmysle čl. 152 ods. 4

, a to aj z dôvodov, že je v kolízii s ústavným princípom právnej istoty a princípom

spravodlivosti.

Krajský súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav.

Opomenul však (a tým by dal odpoveď na niektoré námietky sťažovateľa), že súdna prax

pre takéto prípady, akým bola prerokúvaná vec, sa ustálila v tom, že pre posúdenie

„schopností, možností a majetkových pomerov“ bývalého manžela, ktorému sa ukladá

povinnosť platiť príspevok, sa v zásade nemôže brať do úvahy hmotný majetok, ktorý od

rozvodu nadobudol, resp. sa od neho nemôže požadovať, aby takýto majetok predal a takto

získané finančné prostriedky použil na úhradu príspevkov (táto okolnosť má v danom

prípade značnú váhu, ak sa vezme do úvahy doba, ktorá od rozvodu manželstva uplynula).

Ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k.

311 z 30. septembra 2009 za arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné do tej

miery, že to malo za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -311 z 30. septembra 2009 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že

z preskúmaného súdneho spisu ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, či pred podaním návrhu

navrhovateľka požiadala bývalého manžela o príspevok, resp. či z jej strany došlo k pokusu

o dohodu s bývalým manželom na poskytovaní príspevku. V tejto súvislosti ústavný súd

prezentuje názor, že v zápornom prípade by išlo o predčasne podaný návrh na súd, pretože

uvedená zákonná hmotnoprávna podmienka je obsiahnutá v obidvoch relevantných

právnych úpravách (pôvodný ) a bez jej splnenia

treba návrh zamietnuť.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok

krajského súdu č. k. -311 z 30. septembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Č.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si v podaní z 31. marca 2010 uplatnila sumu 254,88 € za dva

úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

sťažnosť). Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná

mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2009 bola

721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej služby v hodnote po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné

vyhotovenie sťažnosti) a dvakrát náhradu režijného paušálu po 7,21 € podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd

vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni

sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2010