Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 37/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Z. L., K., a E. S., K., zastúpených advokátkou JUDr. M. S.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Prešove z 22. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. L. a E. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. novembra 2011 doručená Z. L., K., a E. S., K. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané

porušenie ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -237 z

22. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v procesnej pozícii

žalobcov v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. vo veci ochrany osobnosti proti spoločnosti Z., s. r. o., Š. (ďalej len

„žalovaný“).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd

rozsudkom č. k. -211 z 13. októbra 2010 určil, že žalovaný porušil osobnostné

práva sťažovateľov „tým, že použil ich obrazovú snímku bez ich súhlasu na reklamné

účely“. Okresný súd zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť každému

zo sťažovateľov peňažné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

Na základe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného

zboru Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „kriminalistický a expertízny ústav“),

ako aj zo svedeckých výpovedí J. S. a Ing. M. P. okresný súd vyvodil záver, že na fľašiach s

minerálnou vodou použil žalovaný reklamné násadky, na ktorých je umiestnený obrazový

snímok sťažovateľov. Podľa okresného súdu „tento snímok zobrazuje osoby totožné s

osobami žalobcov na veľkoplošných fotografiách použitých na bilboardy propagujúce

reprezentačný ples U.“. Spracovateľ spomenutého znaleckého posudku použil „metódy

vizuálneho pozorovania, komparačné metódy, metódu položenia zobrazenia vedľa seba,

metódu prekrytia zobrazení, ako aj metódu porovnávania uhlov a hlavného motívu

zobrazenia. Týmito metódami zistil zhodu detailov zobrazenia, zhodu základných uhlov

hlavného motívu a zhodu zobrazení pozície vybraných znakov. Zo skúmaní potvrdil zhodu a

identifikáciu žalobcov na násadke. Rozhodujúcim je, že podobizeň žalobcov zodpovedá

podobizni žalobcov na násadke a že žalobcovia sú na tejto násadke spoznateľní a

jednoznačne identifikovaní.“.

Znalecký posudok Ing. E. J., ktorý ako dôkaz predložil žalovaný, okresný súd

vyhodnotil tak, že „tento znalec však nemal k dispozícii veľkoplošnú fotografiu žalobcov

a porovnal len fotokópiu fotografie“, pričom „len zo záveru tohto znalca, že totožnosti tvárí

na fotografii a na násadke nemusia byť tých istých osôb, nemožno urobiť záver o tom, že

neide o tie isté osoby. Znalec nehodnotí totiž ďalšie znaky, ktoré identifikujú postavy. Preto

súd prvého stupňa aj zamietol návrh žalovaného na realizáciu dôkazu výsluchom Ing. E. J.,

či na konfrontáciu spracovateľov oboch znaleckých posudkov.“.

Podľa okresného súdu „svedok J. S. jednoznačne potvrdil, že tlačiareň, ktorá

vypracovala násadky, mala k dispozícii diapozitív, na ktorom boli zobrazení žalobcovia. ...

Svedok jednoznačne potvrdil aj to, že práve na násadke je zobrazenie žalobcov

z diapozitívu, ktorý vyhotovil a odpredal U. Diapozitív bol použitý na vyhotovenie bilboardu

pre U. Žalovaný vo svojom účastníckom výsluchu 16.4.2008 potvrdil, že jeho zmluvný

partner, ktorý mu robil násadky, vlastní software a v telefonickom rozhovore sa mu aj

vyjadril, že všetko zavinila jeho grafička, ktorú okamžite prepustil.“.

Rekapitulované skutkové zistenia viedli okresný súd k záveru, že „žalovaný použil

pre reklamné účely obrazové snímky, fotografie žalobcov. Na násadke sú identické osoby

s fotografiami na bilboarde. Obrazový snímok je identifikovateľným spôsobom nasnímaná

podoba fyzickej osoby. Ak tento obrazový snímok použil žalovaný bez súhlasu žalobcov, je

toto jeho konanie neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti.“.

Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch okresný súd odôvodnil tým, že

„v prípade žalobcov došlo k zneužitiu ich podobizne na reklamné účely, preto morálne

zadosťučinenie v danom prípade už nie je aktuálne. Fľaše s reklamnými násadkami

minerálnych vôd už nie sú v predaji a neprichádza do úvahy ani ospravedlnenie, preto

požiadavka na úhradu finančnej nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedinou formou

poskytnutia zadosťučinenia. Pri určovaní výšky náhrady súd prihliadal na to, že

do osobnostných práv žalobcov došlo v súvislosti... s reklamno-sponzorskou účasťou

v reality šou T. M. Primerané zadosťučinenie by malo byť teda aj formou odmeny

za honorár, ktorý by žalobcovia dostali za účinkovanie v takejto reklame. Získanou spornou

reklamou ušetril žalovaný značné finančné prostriedky, ktoré by inak musel vynaložiť.“.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním žalovaný. Namietal, že „vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a..., že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“. Namietol i nedostatočné

konkretizovanie a špecifikovanie odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to „pokiaľ ide

o základné otázky súdneho sporu, akými sú aktívna legitimácia, porušenie osobnostných

práv žalobcov i výška priznaného finančného zadosťučinenia“.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že [pred začatím tohto súdneho konania nemal ani

tušenie o existencii žalobcov, či existencii akýchkoľvek fotografií týchto žalobcov, resp.

veľkoplošných fotografií (bilboardu). Predmetné násadky obdŕžal od svojho dodávateľa...

Na násadkách sa nachádzajú dve zásadné veci, ktoré žalovaný požadoval, a to je reklamný

slogan „...“, motív relácie „L.– tanečná horúčka na M.“, ktorej sponzorom bol žalovaný.

Okrem toho sa tam nachádza aj predmetná grafika – obrázok tanečného páru a ďalšie

grafické doplnky. Po začatí súdneho konania žalovaný... požiadal Ing. E. J., MBA o

vypracovanie znaleckého posudku. ... Žalovaný poukazuje na odpovede znalca na otázky č.

1 až 4, v ktorých je uvedené, že za obvyklých okolností a za použitia obvyklých nástrojov

výpočtovej techniky nie je možné vytvoriť obraz tvárí osôb z obrázka v kvalite, z ktorej by

bolo možné jednoznačne určiť osoby, ktorým tváre patria. Oproti pôvodnému podkladu teda

fotografií, sú na výslednej násadke výrazne zmenené črty tvárí. Pôvodné črty tvárí z

fotografie nie sú zachované. K zmene došlo pri spracovaní nekvalitného podkladu a pri

ukladaní nekvalitného výsledku.].

Znalecký posudok kriminalistického a expertízneho ústavu podľa žalovaného

dokazuje, že hlavu a tvár osôb na spornej násadke nebolo možné skúmať antropologickou

somatoskopickou metódou na účely individuálnej identifikácie. To korešponduje so závermi

znalca Ing. J. Znalkyňa Mgr. O. P. podľa žalovaného [na otázku č. 2 položenú súdom

uvádza, že v nej chýba konkretizácia „s osobami žalobcov“. Znalkyňa potom absurdne

porovnávala to, či na predloženom bilboarde sú osoby identické s osobami na predložených

diapozitívoch. Žalovaný nemal nikdy k dispozícii diapozitívy, ani bilboard. Tieto boli

predložené priamo znalcovi žalobcami. Týmto postupom bolo žalovanému odňatá možnosť

konať pred súdom. Napriek tejto výhrade je však žalovaný toho názoru, že pre spor bolo

rozhodujúce to, či na násadkách sú skutočne zobrazení žalobcovia. Znalci, ktorí podávali

posudky, neskúmali priamo osoby žalobcov, resp. tváre ich samotných a neporovnávali tieto

s predmetnou papierovou násadkou. Porovnávaná bola len papierová násadka so

žalobcami poskytnutými diapozitívmi a žalobcami poskytnutým bilboardom. Aj znalecký

posudok, ktorý vypracoval pplk. Ing. J. K.– odvetvie kriminalistická fotografia uvádza, že

porovnávané boli najmä medzi sebou papierová násadka... a žalobcami dodaný bilboard. Aj

tento znalec... potvrdzuje, že obidva podklady (bilboard a násadka) majú rozdielne grafické

spracovanie, pričom tam došlo k určitým deformáciám. Za takéhoto stavu je podľa názoru

žalovaného nesprávny záver súdu prvého stupňa, že žalobcovia sú na násadke spoznateľní a

jednoznačne identifikovateľní.].

K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaný v odvolaní uviedol, že

[suma 5.000,- eur predstavuje pre mnohých ľudí na S. ich celoročný príjem, a to za

dennodenne pravidelne odvádzanú zodpovednú a v mnohých prípadoch aj náročnú prácu,

ktorej výsledky sú v praxi viditeľné. Žalovaný pritom pre svoju papierovú násadku

nepotreboval žiadnych hercov ani tanečníkov, ani iných účinkujúcich „do reklamy“.

Žalovaný sponzoroval televíziu M., resp. jej reláciu L. a uvedená násadka mala túto

skutočnosť pripomenúť spotrebiteľom – nakupujúcim v obchodoch jej výrobky.].

Napokon žalovaný namietol aj okresným súdom sťažovateľom priznanú náhradu trov

konania, ktorá mala zahŕňať i nehospodárne vynaložené cestovné výdavky.

Krajský súd uznesením č. k. -237 z 22. septembra 2011 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a v tomto rozsahu mu vec

vrátil na ďalšie konanie. Vychádzal z postulátu, že „podmienkou ochrany práva na podobu

i práva k podobizni je, aby osoba zobrazeného bola na základe zobrazenia

identifikovateľnou. Aj keď nemožno zobrazenú osobu bezpečne identifikovať z podobizne

alebo obrazového snímku (napr. rysy osoby sú nejasné, rozmazané a podobne), pôjde

napriek tomu o podobizeň prípadne obrazový snímok, ak identita zobrazeného vyplýva

eventuálne z iných súvislostí, za ktorých k použitiu snímku došlo.“. Z tohto hľadiska krajský

súd poukázal na znalecké posudky kriminalistického a expertízneho ústavu, ktoré sa

„okrem identifikovateľných znakov konkrétnej osoby, najmä tváre a postavy, venujú aj iným

spoločným znakom, ktoré boli na fotografii použitej pre bilboard so znakmi na násadke.

Okrem tváre a postavy osôb sa venujú aj iným znakom, ktoré sa týkajú aj oblečenia

partnerov, záhybov v ošatení, odleskov na topánkach a podobne. Aj záver znaleckého

posudku, ktorý vypracoval znalec z odboru kriminalistická fotografia zdôrazňuje to, že pri

skúmaní zobrazenia na predloženej veľkoplošnej fotografii a zobrazenia na spornej

reklamnej násadke fľaše boli použité metódy vizuálneho pozorovania a komparačné

metódy. Metódou položením zobrazení vedľa seba, metódou prekrytia zobrazenia, ako aj

metódou porovnávania uhlov hlavného motívu zobrazenia bola zistená zhoda v detailoch

zobrazenia, zhoda základných uhlov hlavného motívu a zhoda v zobrazení pozície

vybraných znakov po aplikácii uhlových korekcií. Popisná časť znaleckého posudku sa

venuje bodom, ktoré sú na týchto fotografiách, či na násadke zhodné. Nevenujú sa teda len

identifikovateľnosti osôb, ale venujú sa celkovému zobrazeniu na fotografii a na reklamnej

násadke. ... Posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu... doručený súdu prvého

stupňa 29.10.2010 skutočne obsahuje aj záver o tom, že hlava a tvar osôb na spornej

násadke nie je vhodná na skúmanie antropologickou somatoskopickou metódou za účelom

individuálnej identifikácie. Posudok síce obsahuje údaje o podobnosti celkového tvaru

hlavy, lícnej oblasti, krajiny čela, umiestnenia ušnice, podobnosti vlasovej krajiny

porovnávaných osôb, ale na druhej strane hovorí aj o tom..., že hlava a tvar osôb na

spornej násadke nie je vhodná na skúmanie antropologickou somatoskopickou metódou za

účelom individuálnej identifikácie.“.

V nadväznosti na citované krajský súd poukázal na skutočnosť, že v prvostupňovej

fáze konania žalovaný navrhoval, „aby znalci boli k tomuto znaleckému posudku vypočutí

a zároveň, aby sa odstránil rozpor medzi vyjadrením Ing. J. a závermi kriminalistického a

expertízneho ústavu. Vzhľadom na obsah znaleckého posudku i listín (posudku Ing. J.),

ktorý predložil samotný žalovaný do konania, je odvolací súd toho názoru, že pri hodnotení

týchto dôkazov podľa bolo žiadúce, aby sa tento návrh zo strany žalovaného

akceptoval. Súd by mal výsluch alebo doplnenie znaleckého posudku viesť takým smerom,

aby záver písomného znaleckého posudku alebo záver výsluchu znalca bol spôsobilý

zodpovedať právnu otázku týkajúcu sa identifikovateľnosti osôb na násadke. Závery

znaleckého posudku podaného v písomnej forme nemožno bez ďalšieho prevziať, ale je

potrebné (v pochybnostiach o jeho záveroch) tieto závery overovať, či už doplnením

posudku, alebo pochybností o správnosti záverov znaleckého posudku môžu byť

odstraňované realizáciou ďalších dôkazov. ... Na identifikovateľnosť žalobcov

so zobrazením na reklamnej násadke je potrebné vymedzovať požiadavku aj bližšími

údajmi, ktorými sa zameria znalecké dokazovanie na zisťovanie takých skutočností, ktoré sa

týkajú individuálnych znakov na tvári, či na postave subjektu. Ak súd prvého stupňa napriek

výhradám, či návrhom žalovaného v tomto smere dokazovanie nevykonal, je dôvodným

urobiť záver, že odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Za dôvodný odvolací súd

uznal aj odvolací dôvod poukazujúci na to, že z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť

zatiaľ jednoznačný záver o zidentifikovaní žalobcov so zobrazením na násadke použitej

na fľašiach s minerálnou vodou.“.

Pri formulácii právneho názoru krajský súd zdôraznil, že „identifikovateľnosť osôb

sa... musí realizovať na tých znakoch, ktoré sú individuálnymi vlastnosťami príslušnej

osoby, a to z pohľadu hodnotenia znakov tváre, postavy, držania tela, účesu, či iných

identifikovateľných znakov. Ak súd prvého stupňa dospeje k záveru, že je možné identitu

posúdiť aj z iných súvislostí, toto musí podložiť v dôvodoch rozhodnutia aj obsahom

príslušných realizovaných dôkazov.“.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol, že „pre

rozhodnutie o podanej žalobe je treba mať na zreteli (aj keď to žalovaná strana vyslovene

nenamieta) aj aplikáciu ust. . Pre vyhovenie určovacej žalobe musí byť

žalobcami preukázaný naliehavý právny záujem. Týmto skutočnostiam sa súd prvého stupňa

nevenoval a napriek tomu, že z obsahu spisu zatiaľ nie je zrejmé, v čom by mal byť

naliehavý právny záujem na žiadanom určení (že došlo konaním žalovaného k porušeniu

práva na ochranu osobnosti žalobcov), bolo tomuto žalobnému návrhu v tejto časti

vyhovené.“.

K sume priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch krajský súd s poukazom

na stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov formuloval právny názor, podľa ktorého ak

„súd v ďalšom konaní dospeje na základe výsledkov vykonaného dokazovania k záveru, že

na násadkách sú identifikovaní žalobcovia, bude sa potrebné venovať aj posúdeniu,

či určovacia žaloba je žiadané morálne zadosťučinenie (či teda aj z tohto pohľadu spĺňa

náležitosti žiadané ust. ), a či v prípade priznania tohto zadosťučinenia

je dôvod aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Platná právna úprava

neurčuje medze takejto náhrady. Pri odvolacích výhradách je však potrebné odvolacím

súdom uviesť, že súd musí v každom jednotlivom prípade pri rozhodovaní o takejto náhrade

vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom

konkrétne a preskúmateľné hľadiská vzťahujúce sa k zistenej miere zásahu do osobnostných

práv dotknutej osoby.“. Krajský súd pritom zdôraznil, že [vo veci je zrejmé, že „tvrdený

zásah“ už nepretrváva].

Napokon krajský súd poukázal aj na skutočnosť nesprávneho procesného postupu

okresného súdu pri doručovaní návrhu žalovaného na vstup vedľajšieho účastníka

do konania subjektu, ktorého žalovaný označil.

Zásadnou sťažnostnou námietkou, ktorú sťažovatelia predniesli vo svojej sťažnosti

a ktorou zároveň odôvodňujú navrhované vyslovenie porušenia svojich základných práv

a i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je tvrdenie, že „krajský súd svoje zrušujúce uznesenie

sp. zn. z 22. septembra 2011 založil aj na dôvodoch, ktoré odvolaním

žalovaného vôbec neboli namietané“. Ako príklad sťažovatelia uvádzajú právny názor

krajského súdu vyjadrujúci požiadavku adresovanú okresnému súdu, aby sa zaoberal

aj existenciou naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na vyslovení porušenia ich práva

na ochranu osobnosti. Poukazujú na relevantné ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a z nich

predovšetkým na § 212 ods. 1, podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný. Toto ustanovenie krajský súd nerešpektoval a „rozhodol nad rámec

danej mu uvedenej zákonnej kompetencie a svoje rozhodnutie o zrušení rozsudku okresného

súdu založil aj na skutočnostiach, ktoré žalovaný vôbec v odvolaní nenamietal, tobôž ak

žalovaný, ktorý bol v celom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom z radov

advokátov, tieto skutočnosti nenamietal nie len v odvolaní, ale ani v konaní pred okresným

súdom.“.

Podľa sťažovateľov [je evidentné, že bol porušený jeden z najzákladnejších atribútov

spravodlivého súdneho konania a to princíp kontradiktórnosti konania, pretože tým, že

krajský súd v súvislosti s preskúmaním rozhodnutia okresného súdu posudzoval námietky,

ktoré žalovaný v odvolaní neuplatnil, tým sa ani k týmto námietkam sťažovatelia v rámci

svojho vyjadrenia k odvolaniu nemalo možnosť vyjadriť, pretože z odvolania nevyplývali

a prvýkrát sa o nich sťažovatelia tak dozvedeli až z im doručeného rozhodnutia krajského

súdu.

Uvedeným postupom tak krajský súd jednoznačne na úkor sťažovateľov nadŕžal

strane žalovaného, za ktorého v podstate krajský súd „dopovedal“ to čo mal povedať, resp.

čím mal žalovaný (a to už v konaní pred okresným súdom) argumentovať sám, resp. jeho

kvalifikovaný právny zástupca z radov advokátov.].

V závere odôvodnenia sťažnosti sťažovatelia „podotýkajú, že aj keby bol Ústavný

súd SR toho názoru, že uvedené skutočnosti môžu sťažovatelia namietať až proti

meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu v danej veci, tak sťažovatelia poukazujú

na skutočnosť, že takéto stanovisko by jednako sťažovateľov poškodilo... a jednako by takýto

stav bol už po meritórnom rozhodnutí okresného súdu nevratný...“. Podľa sťažovateľov

totiž „okresný súd bude v ďalšom konaní viazaný právnym názorom krajského súdu, ktorý

názor krajský súd vyslovil v napádanom rozhodnutí nad rámec kompetencie odvolacieho

súdu...“, a preto „v prípade odvolania sa sťažovateľov proti takémuto rozhodnutiu

okresného súdu (vydanom po napadnutom rozhodnutí krajského súdu), by krajský súd

odvolávajúc sa na svoje skoršie nezákonne vyslovené stanoviská v napadnutom rozhodnutí,

rozhodnutie okresného súdu z tohto dôvodu (z dôvodu viazanosti názorom nadriadeného

súdu) potvrdil a v prípade ústavnej sťažnosti, by aj Ústavný súd SR sťažnosť odmietol

s odôvodnením, že okresný súd tak rozhodol, pretože bol viazaný právnym názorom

krajského súdu.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto meritórne rozhodol:

„1. Krajský súd v Prešove svojim rozhodnutím sp. zn.

z 22. septembra 2011 porušil základné právo Z. L., rod. S. a E. S. na spravodlivé súdne

konanie zaručené v , právo na spravodlivý proces

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ich

základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v Slovenskej

republiky.

2. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 22. septembra 2011.

3. Ústavný súd priznáva Z. L., rod. S. a E. S. primerané finančné zadosťučinenie v

sume každému po 2 000 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. Krajský súd v Prešove je povinný Z. L., rod. S. a E. S. uhradiť trovy právneho

zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR, a to za 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2

vyhl. vo výške 123,50 eur za 1 právny úkon, t. j. spolu 247,00 eur, plus 2 x

režijný paušálny poplatok vo výške 2 x 7,41 eur, spolu trovy právneho zastúpenia vo výške

261,82 eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

1. Predložená sťažnosť sa zakladá na jedinej zásadnej námietke, a to na tvrdení, že

krajský súd prekročil rozsah svojho prieskumu, ktorý mu odvolateľ (žalovaný v konaní)

určil svojimi odvolacími dôvodmi. Takto malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 212 ods. 1

, k znevýhodneniu sťažovateľov oproti žalovanému, a tým aj k porušeniu

kontradiktórnosti predmetného konania. Z toho vyplýva porušenie základného práva

na rovnosť účastníkov občianskeho súdneho konania, základného práva na súdnu ochranu

i práva na spravodlivé súdne konanie.

Charakter sťažnostnej argumentácie umožňuje ústavnému súdu posudzovať prípadné

signály porušenia označených práv súčasne. Je totiž zjavné, že základné právo sťažovateľov

na súdnu ochranu sa v rovine odôvodnenia ich sťažnosti konkretizuje práve v požiadavke

na rovnosť účastníkov súdneho konania. Zároveň ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1

a k dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

2. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

3. Napadnuté uznesenie krajského súdu je rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým sa

konanie o poskytnutí súdnej ochrany právu sťažovateľov na ochranu ich osobnosti

právoplatne nekončí. Krajský súd zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Predmetné občianske súdne konanie teda bude ďalej pokračovať

v prvostupňovej fáze. Tá sa musí ukončiť rozhodnutím okresného súdu, proti ktorému

sťažovatelia budú mať možnosť podať odvolanie.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu rekapitulovaného v I. bode

odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že odvolacie dôvody žalovaný v konaní pred

okresným súdom založil na rozpornosti predložených znaleckých posudkov, ktoré okresný

súd vzal za základ pre svoje rozhodnutie, a na nedostatočnom odôvodnení sumy priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd na tieto odvolacie dôvody reagoval tak, že dôkladne preskúmal znalecké

posudky predložené v prvostupňovej fáze konania, na základe čoho dospel k záveru, že

posudok kriminalistického a expertízneho ústavu i posudok znalca z odboru kriminalistickej

fotografie sa „nevenujú... len identifikovateľnosti osôb, ale venujú sa celkovému zobrazeniu

na fotografii a na reklamnej násadke“. Zároveň zdôraznil zhodný záver znalcov, že hlava

a tvár osôb na reklamnej násadke nie sú vhodné na skúmanie antropologickou

somatoskopickou metódou na účely individuálnej identifikácie. Zistiac zároveň, že žalovaný

v konaní pred okresným súdom navrhoval vypočutie znalcov, dospel krajský súd

k jednoznačnému záveru o potrebe doplnenia dokazovania pred okresným súdom.

Formálne nad rámec odvolacích dôvodov krajský súd zaviazal okresný súd posúdiť

žalobu sťažovateľov aj z hľadiska splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu podľa

, a to nielen v rovine prípadného porušenia osobnostných práv

sťažovateľov, ale aj na úrovni požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Napokon krajský súd poukázal na pochybenie okresného súdu pri doručovaní návrhu

žalovaného na vstup vedľajšieho účastníka do konania označenej obchodnej spoločnosti.

4. Ústavný súd na základe preskúmania odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu dospel k záveru, že ani jeden z aspektov právneho názoru formulovaného

krajským súdom a záväzného pre okresný súd v ďalšom konaní nemá kategorický charakter.

Krajský súd nijako neuzavrel hodnotenie sporných znaleckých posudkov, iba prikázal

okresnému súdu odstrániť z nich vyplývajúce identifikované nezrovnalosti ďalším

dokazovaním. Dokazovania sa budú môcť zúčastniť sťažovatelia, budú môcť opätovne

predkladať nové dôkazné návrhy a celkovo v miere typickej pre konanie na prvom stupni

budú môcť vyvíjať svoj dovolený procesný vplyv na výsledok konania v jeho skutkovej

rovine.

Pokiaľ ide o právny názor krajského súdu vedúci k posúdeniu podmienky

naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na ich žalobe, prima facie možno konštatovať,

že v tomto prípade krajský súd skutočne formálne prekročil rozsah svojho prieskumu

vymedzený odvolaním žalovaného. Ani v tomto prípade však krajský súd nijako

jednoznačne neuzavrel, či sťažovatelia naliehavý právny záujem na žalobe preukázali.

Znamená to, že aj k tejto otázke sa sťažovatelia ako účastníci konania budú môcť v ďalšom

priebehu konania vyjadriť.

5. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi stabilne zotrváva na pozíciách

materiálneho chápania ústavnosti, a teda aj ochrany poskytovanej základným právam

a slobodám. Preto skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti spätej súčasne s porušením základného práva alebo slobody (obdobne

napr. , , ).

Sťažovatelia namietali porušenie kontradiktórneho charakteru konania v ich veci.

Obsah tejto charakteristiky sporového konania Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) chápe ako požiadavku, aby bola každej procesnej strane daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

pozície, než v ktorej je odporca. Zásada kontradiktórnosti predpokladá, že procesné strany

musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie zo 4. júna 2002

vo veci sťažnosti č. 32106/96, Komanický v. Slovenská republika, § 45, § 46).

V zmysle ďalšej judikatúry ESĽP (rozhodnutie z 18. februára 1997 vo veci sťažnosti

č. 18990/91, Niederöst-Huber v. Švajčiarsko, § 24, ako aj rozhodnutie z 18. marca 1997

vo veci sťažnosti č. 21497/93, Mantovanelli v. Francúzsko, § 33) musí mať účastník

konania možnosť oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa

k existencii, obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to vhodným spôsobom

a vo vhodnom čase a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (rozhodnutie

z 3. marca 2000 vo veci sťažnosti č. 35376/97, Krčmář v. Česká republika, § 42). Právo

sporovej strany na kontradiktórne konanie je porušené aj v prípade, ak súdy zvážili len

skutočnosti predložené jednou zo strán (rozhodnutie z 25. júna 1997 vo veci sťažnosti

č. 20122/92, Van Orshoven v. Belgicko) alebo ak strany nemajú možnosť vznášať

argumenty proti argumentom protistrany (rozhodnutie z 29. mája 1986 vo veci sťažnosti

č. 8562/79, Feldbrugge v. Holandsko).

Vymedzeného obsahu zásady kontradiktórnosti civilného sporového konania

tvoriacej súčasť základného práva sťažovateľov na rovnosť účastníkov konania sa podľa

názoru ústavného súdu krajským súdom formulovaný záväzný právny názor nedotýka.

V nastávajúcej prvostupňovej fáze konania znovu prebehne ďalšie dokazovanie, pričom je

zreteľné, že rešpektovanie právneho názoru krajského súdu okresným súdom nebude mať za

následok odňatie ktoréhokoľvek čiastkového práva sťažovateľov tvoriaceho podľa

judikatúry ESĽP obsah zásady kontradiktórnosti. Nemožno teda súhlasiť so sťažovateľmi,

podľa ktorých v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu nebude možné neskôr

uplatňovať ich základné práva proti meritórnemu prvostupňovému rozhodnutiu. Krajský súd

totiž svojím právnym názorom nijako nepredznamenal definitívny spôsob posúdenia

sťažovateľmi uplatňovaného práva na ochranu osobnosti okresným súdom (výrok

rozhodnutia okresného súdu pri rešpektovaní právneho názoru krajského súdu dokonca

môže byť totožný s výrokom zrušeného rozsudku okresného súdu č. k. -211

z 13. októbra 2010). Úlohou okresného súdu je iba odstránenie nedostatkov v procese

zisťovania skutkového stavu veci a následné komplexné posúdenie podanej žaloby. To

všetko pri dôslednom rešpektovaní všetkých procesných práv účastníkov sporného konania

o ochranu osobnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nezistil relevantnú príčinnú súvislosť medzi

označenými právami sťažovateľov a napadnutým uznesením krajského súdu. Preto bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

6. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími

požiadavkami sťažovateľov vznesenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012