Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/54/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: RADIANA, s.r.o. Gorkého 15, Spišská Nová Ves, IČO: 36 476 749, zastúpeného spoločnosťou POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Hurbanovo nám. 1, Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s. Mlynská 31, Košice, IČO: 36 599 361, zastúpenému spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 44.187,96 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. -582 z 26.10.2018 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 44.187,96 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 44.187,96 eur od 18.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); v prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III.).

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie súm s príslušenstvom presne špecifikovaných v bode 1. odôvodnenia napadnutého rozsudku, titulom vydania bezdôvodného obohatenia a zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že ako výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného mal povinnosť na základe vyhlášky ÚRSO uhrádzať novú platbu s názvom „platba za prístup do distribučnej sústavy“(tzv. G- komponent). Nakoľko existovali závažné podozrenia z neústavnosti platby za prístup do distribučnej sústavy, skupina poslancov Národnej rady SR podala návrh na Ústavný súd SR na vyslovenie nesúladu právnej úpravy danej platby s a vybranými zákonmi v oblasti energetiky. Dňa 22.06.2016 Ústavný súd rozhodol, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná a mal za to, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Navyše Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Dňa 21.07.2016 bolo rozhodnutie Ústavného súdu publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu, účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú (PLz.

-4). Žalobca platbu za prístup do distribučnej sústavy uhrádzal od roku 2014 až po súčasnosť. Platba bola uhrádzaná v zmysle Vyhlášky žalovanému, a to na mesačnej báze. V prípade, že žalobca platbu za prístup do distribučnej siete neuhradil, bola zo strany žalovaného započítaná. Tvrdil, že Zmluva o prístupe, ktorú uzatvoril so žalovaným, je neplatná. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu boli tak v jeho prípade platby za prístup do distribučnej sústavy uhrádzané, resp. započítavané protiprávne, nakoľko pre ne neexistoval žiaden zmluvný ani zákonný základ. Uhrádzaním platby za prístup do distribučnej sústavy vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, a to na základe plnenia bez právneho dôvodu, a preto sa žalobca domáha vrátenia hradených, resp. započítaných platieb za prístup. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobca ako prevádzkovateľ zariadenia M. s generátorom MJB355 MA4 nachádzajúcom sa na adrese T. na základe vyhlášky č. z 11.7.2013 vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, pričom poukázal aj na ust. Vyhlášky, ako aj s poukazom na vydané cenové rozhodnutia ÚRSO pre roky 2014 až 2016 (č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013, č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014, č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015), z ktorých vyplýva 12-mesačná rezervovaná kapacita v rovnakej výške 5.872,6 EUR/MW/mesiac uviedol, že žalovaným vystavené faktúry a upomienky za rok 2014 a 2015 (č. 8240627721, č. 8274695660, č. 8250714838, č. 8214914704, č. 8225027495, č. 8211245192, č. 8245240580, č. 8261239515, č. 8231406346, č. 8275308559, č. 8225488626, č. 8271512107, č. 8275540253, č. 8295800138, č. 8295200135, č. 8295000132, č. 8295200423, č. 8294500150, č. 8295400131, č. 8295800434, č. 8295400421, č. 8295000423, upomienka č. 2505000758, č. 2505000800, č. 2505000845, č. 2505000891, č. 2505000930, č. 2505000988, č. 2505001044, č. 2505001093, č. 2505001134) boli zo strany žalobcu riadne uhradené alebo započítané. Žalobca poukazujúc na rozhodnutie ÚS SR sp.zn. a citujúc najmä body 21.5, 21.6, 21.7, 21.8, 22 a 22.1 odôvodnenia tohto rozhodnutia, na základe ktorého stratilo účinnosť ustanovenie Vyhlášky v časti „a to aj u prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“, keď Ústavný súd jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a teda, že na zavedenie takejto platby Úrad nebol oprávnený, má žalobca za to, že ako výrobca elektriny, ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup. Zdôraznil, že rozhodnutie Ústavného súdu nie je možné aplikovať len na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd konštatuje neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti. Rozhodnutie Ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné, aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Ak sa žalobca domáha vrátenia už uhradených platieb za prístup, nie je možné odmietnuť žalobcovi priznanie jeho nárokov opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup umožňovali. Všeobecný súd je viazaný názorom Ústavného súdu o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd neoznačil za protiústavné. Právny názor žalobca oprel o judikatúru Ústavného súdu, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. -4 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), ako aj judikatúru Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. ) a zdôraznil, že rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré označilo uhrádzanie platby za prístup bez existencie zmluvy o prístupe za neústavné, je nutné aplikovať v tomto konaní. Ak Ústavný súd vyslovil neústavnosť predmetnej platby, je zrejmé, že na jej uhrádzanie nikdy neexistoval relevantný právny základ. Daná platba tak bola uhrádzaná bez právneho základu, v zmysle čoho došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. Ak by sa rozhodnutie Ústavného súdu vzťahovalo len na platby fakturované po publikácii rozhodnutia, malo by to za následok, že výrobca elektriny by sa nikdy nemohol dovolať spravodlivosti. Tento postup by znamenal, že Úrad môže kedykoľvek vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo sa ale nikdy nedomôžu návratu týchto platieb. Žalobca uviedol, že so žalovaným nikdy nemal platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda aj v jeho prípade dochádzalo k vyberaniu platby za prístup protiprávne. Navyše je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať „za nič". Prístup totižto žalobca nikdy nevyužíval, nechcel využívať a napokon, ani využívať nemohol. Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov. Žalobca od účinnosti Vyhlášky uhrádzal žalovanému platbu za prístup, a to aj napriek skutočnosti, že nemal so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Platba za prístup

sa tak plnila na základe neplatného právneho úkonu. Právnym dôvodom na plnenie nemohla byť ani Vyhláška, nakoľko tá bola rozhodnutím Ústavného súdu označená za neústavnú. Poukazujúc na ust. a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 24. júna 2008 a č.k. -35 mal za to, že na strane žalovaného prijatím platieb za prístup alebo ich započítaním vzniklo bezdôvodné obohatenie. Ďalej uviedol, že so žalovaným mal uzatvoriť zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, č. zmluvy , zo dňa 15.01.2014 (ďalej len „Zmluva o prístupe"), avšak znenie predmetnej Zmluvy o prístupe priamo odporuje právnym predpisom v oblasti energetiky. Navyše, táto zmluva bola uzatvorená za pochybných okolností, ktoré majú svoj pôvod u žalovaného a preto existuje hneď niekoľko dôvodov neplatnosti Zmluvy o prístupe: a) rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie; b) nemožnosť plnenia; c) omyl pri uzatváraní zmluvy a d) rozpor s dobrými mravmi. Vo vzťahu k neplatnosti z dôvodu rozporu so zákonom alebo jeho obchádzania poukázal na ust. a konštatoval, že prípade obchádzania zákona ide o situáciu, keď právny úkon nie je síce v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom jeho cieľ a zmysel obchádza. Teda Zmluva o prístupe môže byť uzatvorená platne len v tom prípade, ak svojím obsahom a účelom neodporuje právnym predpisom v oblasti energetiky, a ani ich neobchádza. Podľa článku 1 ods. 1 Zmluvy o prístupe sa žalovaný „zaväzuje umožniť užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta (...)“. Podstatné pre posúdenie súladu Zmluvy o prístupe s právnymi predpismi je vyloženie pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ a „pripojenie do distribučnej sústavy“. V praxi sa pomerne často zamieňa pojem „prístup do distribučnej sústavy“ s pojmom „pripojenie do distribučnej sústavy“, jedná sa však o dve odlišne skutočnosti. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o energetike“, pričom citoval bodu 11 Zákona o energetike a zdôraznil, že výrobca môže elektrinu dodávať iba vtedy, ak je jeho zariadenie do sústavy riadne pripojené. Bez pripojenia by dodávka elektriny nebola fyzicky možná. Jedinou zákonnou podmienkou pre dodávku elektriny je preto riadne pripojenie do sústavy. Výrobca elektriny odovzdáva elektrinu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v odovzdávacom mieste (v mieste pripojenia do distribučnej sústavy). K odovzdaniu elektriny teda dochádza na hranici s distribučnou sústavou. Výrobca elektriny tak vôbec pri výrobe a dodávaní elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy túto distribučnú sústavu nevyužíva ani ju využívať nepotrebuje a ani nemôže. Pripojenie, výrobu a dodávku vyrobenej elektriny pre prevádzkovateľa distribučnej sústavy je potrebné striktne odlišovať od prístupu do distribučnej sústavy. Podľa bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Teda dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol pristúp dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa bodu 4 Zákona o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.“ Podľa Zákona o energetike „Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť pristúp do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.“ V zmysle vyššie uvedeného mal žalobca za to, že Zákon o energetike záväzne definuje pojem prístup ako aj upravuje špecifické zmluvné vzťahy, ktoré v danej regulovanej oblasti vznikajú. Osobitne poukázal na to, že Zákon o energetike vyžaduje, aby: a) prístup bol dohodnutý na základe zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a b) zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu a upravovala podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Tvrdil, že prístup do distribučnej sústavy znamená, že výrobca elektriny túto elektrinu nedodá priamo prevádzkovateľovi distribučnej sústavy v mieste pripojenia, ale využije jeho distribučnú sústavu na to, aby prostredníctvom distribučnej sústavy prepravil elektrinu inej osobe, ktorú si sám určí. Vyššie uvedené požiadavky Zmluva o prístupe uzatvorená žalobcom nespĺňa, práve naopak, jej znenie týmto požiadavkám zásadne odporuje. Zatiaľ čo zákon umožňuje prístup do distribučnej sústavy len

na základe zmluvy o prístupe do distribučnej a distribúcii elektriny, Zmluva o prístupe uzavretá žalobcom vôbec neumožňuje žalobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny iným subjektom a distribúciu vôbec neupravuje. Znenie zmluvy tak priamo odporuje zákonnej definícii pojmu prístup do distribučnej sústavy, uvedenej v bodu 12 Zákona o energetike. Mal tiež za to, že absencia úpravy využívania distribučnej sústavy v Zmluve o prístupe odporuje vyššie uvedenej definícii zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v Zákona o energetike. Podotkol, že Zmluva o prístupe uzatvorená žalobcom, má celý názov „Zmluva o prístupe užívateľa sústavy clo regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“. Takýto názov zmluvy, resp. takýto typ zmluvy Zákon o energetike ani nepozná. Dodal, že tento typ zmluvy nebol v čase jej uzatvárania upravený ani vo vtedy platnom prevádzkovom poriadku žalovaného (Prevádzkový poriadok spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s., č. 0002/2013/E-PP zo dňa 24.01.2013). Podľa názoru žalobcu sa pravdepodobne jedná o účelovo vykonštruovanú zmluvu bez akéhokoľvek rozumného čo zákonného základu, ktorá navyše zjavne odporuje energetickým predpisom. Uviedol, že žalobca vyrobenú elektrinu dodáva žalovanému a nikdy nedochádzalo k jej distribúcii inému odberateľovi elektriny. Keďže „prístupom“ sa rozumie využívanie distribučnej sústavy na účely distribúcie elektriny inej osobe, mal za to, že žalobca prístup do distribučnej sústavy nikdy nepotreboval, ani nevyužíval. Navyše žalobca, ako výrobca elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ani nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, pretože by prišiel o o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa sú títo výrobcovia elektriny povinní „dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“. Výrobcom elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou tak z podstaty veci neostáva žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom. V zmysle vyššie uvedeného mal za to, že Zmluva o prístupe bola uzatvorená v rozpore s obsahom a účelom Zákona o energetike, čoho následok je absolútna neplatnosť tejto zmluvy. Ak by boli pochybnosti v konštatovaní rozporu so zákonom, uzatvorenie tejto Zmluvy o prístupe jasne obchádza Zákon o energetike a smeruje k popieraniu záväznej právnej úpravy oblasti energetiky. Nie je prípustné, aby žalovaný ignoroval právnu úpravu verejnoprávneho charakteru a zároveň umelo konštruoval právne vzťahy týkajúce sa prístupu do distribučnej sústavy. Takéto správanie považuje žalobca za absurdné a všeobecne nebezpečné. Pre platnosť zmluvy je nevyhnutné, aby jej predmet bol právne a fakticky možný a dovolený. Možnosťou predmetu zmluvy sa rozumie objektívna možnosť jeho reálneho splnenia. Zmluva, ktorej plnenie je v čase jej uzavretia objektívne nemožné, je absolútne neplatná. Pre posúdenie možnosti predmetu plnenia Zmluvy o prístupe je nevyhnutné určiť, čo sa rozumie pod „prístupom do distribučnej sústavy“. Ako už bolo uvedené, v zmysle bodu 12.2. Zákona o energetike sa prístupom do distribučnej sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Vzhľadom na znenie Zákona o energetike je nutné konštatovať, že samotný prístup, a teda Zmluvu o prístupe, je potrebné spájať s distribúciou elektriny. Prístup sám v sebe obsahuje možnosť využívať distribučnú sústavu na distribúciu. Na základe Zmluvy o prístupe nebolo fakticky možné žalobcovi poskytnúť prístup do distribučnej sústavy, nakoľko prístup bez možnosti distribúcie nie je možný. Uvedené pre to predstavuje faktickú nemožnosť plnenia. Zdôraznil, že aj keby na základe Zmluvy o prístupe bolo možné fakticky umožniť prístup do distribučnej sústavy, tento postup by bol v rozpore s právnou úpravou prístupu ako takého, čo predstavuje právnu nemožnosť plnenia. ani neumožňuje žalobcovi, aby vyrobenú elektrinu dodával iným osobám ako je žalovaný. Žalobca je tak zo zákona povinný vyrobené elektrinu odovzdať priamo žalovanému v mieste pripojenia a teda zo zákona nemôže využívať distribučnú sústavu žalovaného. Preto plnenie zo Zmluvy o prístupe bolo v čase uzatvorenia Zmluvy o prístupe fakticky aj právne nemožné, čo má za následok absolútnu neplatnosť Zmluvy o prístupe. Pre platnosť zmluvy je nevyhnutné, aby nebola utvorená v omyle vo vôli, a teda aby nedošlo k uzatvoreniu zmluvy na základe nesprávnej alebo nedostatočnej predstavy osoby o rozhodnej skutočnosti, ktorá ju viedla k uzatvoreniu právneho úkonu. Uviedol, že Zmluvu o prístupe vypracoval žalovaný a žalobca nijako do procesu tvorby tejto zmluvy nemohol vstupovať. Žalovaný zaslal žalobcovi návrh tejto zmluvy spolu so sprievodným listom, na základe ktorého žalobca uzavrel Zmluvu o prístupe. S ohľadom na to, že Sprievodný list, ktorý bol žalobcovi doručený zo strany žalovaného, žaloba nevie dohľadať, ako dôkaz predložil anonymizovaný sprievodný list, ktorý bol doručený inému výrobcovi elektrickej energie z rovnakého regiónu, nakoľko sprievodný list s takýmto obsahom zasielal žalovaný všetkým výrobcom elektrickej energie v regióne. V Sprievodnom liste žalovaný upozorňuje žalobcu na to, že s ním ešte

nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe a s odkazom na príslušné právne predpisy uvádza, že túto zmluvu je povinný uzatvoriť. Uviedol, že žalovaný sa špecializuje na prevádzkovanie regionálnej distribučnej sústavy a úmyselne pod zámienkou existencie povinnosti uzatvoriť zmluvu prinútil žalobcu k tomuto kroku. Žalobca nemal žiaden iný dôvod uzatvoriť Zmluvu o prístupe ako ten, že to vyžaduje od neho prevádzkovateľ distribučnej sústavy, ktorý sa zároveň odvoláva na právnu úpravu. A tak na základe nepravdivých tvrdení o tom, že Zmluva o prístupe sa musí uzatvárať za každých okolností žalobca nadobudol legitímny dojem, že uzatvorenie danej zmluvy je jeho zákonnou povinnosťou. Opätovne zdôraznil, že prístup do distribučnej sústavy nikdy nevyužíval ani ho nepotreboval využívať. Má za to, že Zmluva o prístupe bola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok absolútnu neplatnosť tejto zmluvy.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že s argumentáciou žalobcu a jeho nárokmi uvedenými v žalobe nesúhlasí, pretože žalobcovi na ním uplatnenú pohľadávku nevznikol právny nárok. Mal za to, že žalobcom uplatnený nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy je nedôvodný a nemá oporu v platných právnych predpisoch. Platba za prístup do distribučnej sústavy bola zo strany žalovaného fakturovaná v súlade s príslušnými ustanoveniami platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu - Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „“). Poukazujúc na Nález ÚS SR z 22.6.2016 uviedol, že z faktúr, ktoré boli žalobcom predložené do spisu vyplýva, že boli vystavené výhradne za obdobie pred vydaním nálezu Ústavného súdu SR (rok 2014, 2015 a časť roku 2016) a navyše žalobca nijako nespochybnil, že faktúry vystavené žalovaným zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým je . Má za to, že predmetné faktúry vystavil v súlade s ustanovením , a teda nekonal v rozpore s ustanoveniami , neobchádzal ich a v plnom rozsahu ich dodržiaval. Podľa žalovaného súd prvej inštancie je dostatočne oprávnený posúdiť otázku oprávnenosti vystavenia namietaných faktúr. Navyše predmetný nález Ústavného súdu SR by ma mať účinky výhradne „ex nunc", skutočnosť ktorú potvrdzuje aj ustálená judikatúra Ústavného súdu SR. V zmysle ustanovenia právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR o ich nesúlade s SR v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov nadobúda okamžité účinky vyhlásením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, v dôsledku čoho právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd SR rozhodol, že nie sú v súlade s SR, ústavnými zákonmi alebo s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť a teda týmto momentom sa zastavuje ich aplikácia a tieto už nemajú žiadne právne účinky. Je teda relevantné zastávať názor, že sporné ustanovenie ( ), ktorého nesúlad bol vyslovený nálezom Ústavného súdu SR bolo až do momentu uverejnenia tohto nálezu Ústavného súdu SR o jeho nesúlade s SR v platnosti a účinnosti, a teda až do tohto momentu bolo pre všetky subjekty, a teda aj strany sporu záväzné a až po tomto momente stratilo do budúcna svoju účinnosť a subjekty by sa nim vo svojich ďalších konaniach nemali riadiť a aplikovať ho na svoje právne vzťahy. O budúcich účinkoch nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov svedčí aj skutočnosť, že orgánom, ktoré napadnutý právny predpis vydali, je v zmysle SR uložená povinnosť do šiestich (6) mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR uviesť ich do súladu s SR, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, pričom v zmysle SR sú takéto orgány viazané právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v jeho náleze. Ak tak neurobia, také predpisy, ich častí alebo ustanovenia strácajú svoju platnosť po šiestich (6) mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, z čoho je zrejmé, že napadnutý právny predpis neprestáva byť súčasťou právneho poriadku automaticky vyhlásením jeho nesúladu s SR Ústavným súdom SR v rámci abstraktnej kontroly zákonnosti, ale až po splnení ďalšej zákonom stanovenej podmienky. Mal za to, že od momentu nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia po jeho uverejnení v Zbierke zákonov Slovenskej republiky až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutého ustanovenia , je napadnuté ustanovenie riadnou súčasťou právneho poriadku a spolu so všetkými následkami predmetným ustanovením predpokladanými, je toto pre všetkých výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov, všetkých prevádzkovateľov distribučných sústav ako aj pre všetky orgány štátnej moci záväzné, a teda právne vzťahy medzi jednotlivými subjektmi vrátane všetkých

práv a povinností jednotlivých subjektov na úseku obnoviteľných zdrojov energie týkajúce sa uvedeného medziobdobia musia byť napadnutým ustanovením , ktoré bolo v danom čase platné a účinné, podriadené. Účinnosť napadnutého ustanovenia trvá až do momentu, pokiaľ do neho nebude zasiahnuté nálezom Ústavného súdu SR a vyslovením jeho nesúladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, a teda napadnuté ustanovenie nemôže stratiť účinnosť skôr ako do neho bolo zasiahnuté ústavne predvídaným spôsobom, vzhľadom k čomu máme za to, že účinky vydaného nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade vyššie uvedeného sporného ustanovenia môžu byť vždy iba do budúcností ex nunc. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na judikatúru Českej republiky (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. zo dňa 18.12.2007). Zdôraznil, že v prvom rade je potrebné ustáliť, že žalovaný nie je pri poskytovaní podpory orgánom verejnej moci. Uvedené vyplýva najmä zo skutočnosti, že o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov nezveril žalovanému žiadne právomocí v oblasti rozhodovania o právach a povinnostiach výrobcov elektriny pri poskytovaní podpory obnoviteľných zdrojov energie. Žalovaný nie je zákonom poverený na vydanie žiadneho individuálneho správneho aktu, ktorým by autoritatívne zasiahol do právnej pozície žalobcu - výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Uvedená skutočnosť bola viac krát konštatovaná na úrovní krajských súdov, pričom rovnaký názor v tejto otázke zastáva aj Generálna prokuratúra SR (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 30.03.2015, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v sp. zn. zo dňa 07.10.2015). Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý je spravidla založený na zmluvnom základe. Z uvedeného dôvodu v danom prípade absentuje prvok nadriadenosti a podriadenosti, ktorý je charakteristický pre právne vzťahy medzi orgánmi verejnej moci a fyzickými a právnickými osobami. Právny vzťah pri poskytovaní podpory obnoviteľných zdrojov energie medzi stranami sporu je založený uzatvorením obchodných zmlúv medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, a tento sa neuskutočňuje v rámci výkonu verejnej správy. Vzťah žalobcu a žalovaného sa teda nesie v rovine horizontálnej. Priznaním účinkov nálezu Ústavného súdu „ex tunc“ by došlo k neproporcionálnemu zásahu do právnej istoty súkromnoprávneho subjektu, ktorý je nositeľom základných práv a slobôd. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný dôvodne domnieva, že v uvedenom prípade tieto podmienky splnené nie sú. Podľa žalovaného je nevyhnutné, aby súd prvej inštancie pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektoval princíp právnej istoty a právnej stability strán sporu a ich legitímnych očakávaní zakotvený v čI. 1 ods. 1 a ods. 2 SR, ktorý patrí k imanentným znakom právneho štátu, a ktorého súčasťou je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Totiž, v podmienkach demokratického štátu je jednoznačne aplikovateľný názor, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti, pretože v prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť a všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že konanie toho, kto postupuje podľa platného a účinného práva, by mohlo byť následne dodatočnou zmenou predmetnej právnej normy resp. jej zrušením vyhlásené za protiprávne resp. neúčinné. Uvedené by malo za následok, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy k nemu došlo, nebude neskoršie (po zmene alebo zrušení právneho predpisu činnosťou Národnej rady Slovenskej republiky, iného orgánu verejnej moci alebo v dôsledku abstraktnej kontroly zákonnosti a ústavnosti činnosťou Ústavného súdu SR) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti v súlade s v danom čase platnou a účinnou právnou úpravou. Ústavný súd SR pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady prezentovanej plénom Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn.: . Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn.: „prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.“ V súlade so zákazom retroaktivity je nevyhnutné, aby platnosť určitého prameňa práva predchádzala jeho účinnosť, čo znamená, že účinnosť akejkoľvek právnej normy, bez ohľadu na to, či je táto obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise alebo rozhodnutí Ústavného súdu SR, nemôže nastať skôr ako sa táto stala súčasťou právneho poriadku, teda skôr ako bola uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem a princíp právnej stability a právnej istoty mal žalovaný za to, že SR neumožňuje priznať pôsobnosť následkom predpokladaným normami obsiahnutými v náleze Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov ako prameňom práva, na obdobie, keď takýto prameň práva a ním predpokladaná právna úprava ešte neboli v platnosti a neboli záväzné.

K tvrdeniu žalobcu, že Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, č. zmluvy zo dňa 15.01.2014 (ďalej len „Zmluva o prístupe“) uzatvorená so žalovaným je neplatná, odporuje zákonu, resp. ho obchádza, je nemožné ju plniť a bola uzatvorená v omyle a v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný uviedol, že uvedená zmluva bola uzatvorená slobodne a vážne, jej obsah bol určitý a zrozumiteľný, čo zmluvné strany (žalobca a žalovaný) potvrdili svojimi podpismi na Zmluve o prístupe. Zmluva o prístupe plne korešponduje s jej účelom, a to zabezpečením užívateľovi sústavy - výrobcovi prístup do distribučnej sústavy žalovaného v rozsahu dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta. Uvedené vyplýva aj zo samotného zákonného chápania prístupu v zmysle ust. o energetike. Ustanovenie zákona o energetike vymenúva tzv. „Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou“. Mal za to, že zákon o energetike síce uvádza tieto základné zmluvné typy v energetike, avšak počíta aj s inými „typmi“ zmluvných vzťahov, ako sú uvedené v predmetnom ustanovení - toto vyplýva jednak zo samotného gramatického výkladu názvu daného ustanovenia, ale aj napr. z ust. zákona o energetike. V neposlednom rade sú vyššie uvedené skutočnosti uvádzané žalovaným podporené aj samotnou zmluvnou voľnosťou subjektov súkromného práva. Dôvodom uzatvorenia Zmluvy o prístupe bolo riadne zmluvne dohodnúť a týmto pre žalobcu zabezpečiť prístup do distribučnej sústavy žalovaného, a to najmä za účelom umožnenia mu dodávky ním vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy žalovaného - prevádzkovateľa distribučnej sústavy. V zmysle ust. zákona o energetike za čiarkou: „prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.“ Navyše aj Ústavný súd vo svojom náleze () tiež rozumie pod zmluvou o prístupe práve zmluvný konštrukt, ktorého predmetom je pre výrobcu elektriny zabezpečiť práve prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľa distribučnej sústavy a ďalej týmto prístupom do distribučnej sústavy rozumie „právo vpúšťať“ výrobcom vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu ). Zákon o energetike teda nikde vo svojom znení (je to zrejmé aj z názvu - základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou) neobmedzuje zmluvné strany uzatvárať iba zmluvy s predmetom uvedeným v ustanovení ; to platí napr. aj pre Zmluvu o prístupe, ktorej predmet presne korešponduje so zákonným chápaním pojmu „prístup“ ako je to uvedené vyššie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu (napr. , , ) a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2005. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z (k tomu pozri , , ). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivostí, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (, , ). Preto tvrdenia žalobcu o údajnej neplatnosti Zmluvy o prístupe z dôvodu obchádzania zákona, resp. nemožnosti plnenia Zmluvy o prístupe sú iba účelovými tvrdeniami, poňatými až príliš právne formalistický, pričom nemajú právne opodstatnenie. Taktiež názor žalobcu, že Zmluva o prístupe bola s ním uzavretá v omyle a v rozpore s dobrými mravmi považuje žalovaný za účelovo vykonštruovaný, nakoľko žalobca uvedené tvrdenia nijako nepreukázal. Zo samotného sprievodného listu k tejto Zmluve o prístupe nevyplýva žiadny nátlak na neho ako výrobcu elektriny, ale len oznámenie o aktuálnom stave a potrebe riadne právne zabezpečiť pre výrobcu elektriny prístup do distribučnej sústavy v zmysle vyššie uvedeného chápania žalovaným. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa žalovaného žalobcom uplatnený nárok nedôvodný, a preto navrhol, aby súd prvej inštancie žalobný návrh žalobcu po vykonanom dokazovaní ako nedôvodný zamietol.

4. Podaním zo dňa 30.01.2018 vzal žalobca čiastočne späť žalobu v časti výšky a úroku z omeškania a doby trvania omeškania s poukazom na to, že úrok z omeškania si nárokuje len odo dňa nasledujúceho po dni, ktorý bol špecifikovaný v Upovedomení o prevzatí právneho zastúpenia a výzvy na vrátenie uhradených platieb zo dňa 04.10.2016 (predžalobná výzva). Táto výzva obsahovala 10-dňovú lehotu na plnenie, ktorá začala plynúť odo dňa jej doručenia žalovanému (t.j. odo dňa 05.10.2016). Úroky z omeškania si tak žalobca uplatňuje odo dňa 18.10.2016, ktorých výška v zmysle platných právnych predpisov je 9% ročne. Žalobca žiadal o zmenu žaloby a navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 44.187,96 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 44 187,96 eur od 18.10.2016 do zaplatenia.

5. Keďže žalobca vzal návrh na začatie konania čiastočne späť pred predbežným prejednaním žaloby a prvým pojednávaním, súd prvej inštancie konanie podľa , a v prevyšujúcej časti zastavil.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (písomnými stanoviskami strán sporu - podanie žalobcu z 25.10.2017 (bod 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku); zo 17.5.2018 (bod. 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku); z 19.10.2018 (bod 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku); podanie žalovaného zo 7.3.2018 (bod 7. odôvodnenia napadnutého rozsudku); z 3.5.2018 (bod 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku); z 15.10.2018 (bod 10. Odôvodnenia napadnutého rozsudku); rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0003/2014/E-KV zo dňa 01.10.2013; rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0015/2014/E zo dňa 21.11.2013; rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0008/2015/E zo dňa 27.11.2014; rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0010/2016/E zo dňa 27.11.2015; Upovedomením o prevzatí právneho zastúpenia a výzvu na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania zo dňa 04.10.2016 (vrátane doručenky); Zmluvou o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zmluvy zo dňa 15.01.2014; Sprievodným listom žalovaného zo dňa 19.12.2013 k zmluve o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy; zoznamom prijatých faktúr za obdobie od 01/2014 do 07/2016; Jednostranným zápočtom vzájomných pohľadávok zo dňa 30.03.2016; Jednostranným zápočtom vzájomných pohľadávok zo dňa 17.05.2016; výpismi z účtu preukazujúcich úhrady faktúr; rozhodnutiami Ústavného súdu SR, krajských a okresných súdov; Zmluvou o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. zmluvy PDS: zo dňa 31.03.2011; Odstúpením od zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto zo dňa 26.06.2018; Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. zmluvy PDS: KVET_015_2011_15, č. zmluvy VSE: KVET_015_2011_15_VSE; Stanoviskom Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.04.2018; uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -341 zo dňa 26.10.2017; Odborným vyjadrením doc. J.., W.. č. XX/XXXX zo dňa 10.04.2018; ako aj výpoveďou žalobcu na pojednávaní 26.10.2018 (bod 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku) a výpoveď žalovaného na pojednávaní 26.10.2018 (bod. 13. Odôvodnenia napadnutého rozsudku) a výpoveďou svedka p. W.) a dospel k záveru, že medzi stranami sporu je sporné, či je Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zo dňa 15.1.2014 platná a či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 44.187,96 eur s prísl. voči žalovanému. Žalobca tvrdil, že Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zo dňa 15.01.2014 je neplatná z dôvodu rozporu so zákonom alebo jeho obchádzaním, z dôvodu nemožnosti plnenia, z dôvodu omylu ako aj z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. Zo Zmluvy o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. zmluvy PDS: zo dňa 31.03.2011 súd zistil, že žalobca dodával vyrobenú elektrinu žalovanému. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. zmluvy PDS: KVET_015_2011_15, č. zmluvy VSE: KVET_015_2011_15_VSE súd zistil, že odberateľom žalobcom vyrobenej energie je spoločnosť Východoslovenská energetika, a.s., IČO: 44 483 767 s tým, že dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu (teda žalobcu). Žalobca na základe listu žalovaného zo dňa 19.12.2013 uzavrel so žalovaným dňa 15.01.2014 Zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto číslo zmluvy: . Touto zmluvou sa žalovaný zaviazal umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve po splnení technických a obchodných podmienok Prevádzkovateľa RDS. Žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa tejto zmluvy, a to na základe vystavenej faktúry za prístup do sústavy vo výške podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov mesačne. S prihliadnutím na platné ustanovenia zákona o energetike a ich výklad uvedený v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. z 22.06.2016 zmluvou o prístupe podľa predmetného zákona je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Zmluva o prístupe zo dňa 15.01.2014 nie je takouto zmluvou.

7. Citujúc ust. mal súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o prístupe zo dňa 15.01.2014 by teda mohla byť zmluvou uzavretou podľa citovaného zákonného ustanovenia, avšak v tejto zmluve nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - „platba za

prístup do regionálnej distribučnej sústavy“. Podľa čl. II zmluvy žalovaný mal vystaviť faktúru za prístup vo výške podľa platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych predpisov. Cena za takýto prístup však nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (č. ) stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike, nakoľko aj z ust. a 3 tejto vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Preto žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe . Vychádzajúc zo stanoviska Ústavného súdu SR prezentovaného v Náleze sp. zn. z 22.06.2016 týkajúceho sa zmluvy o prístupe v zmysle zákona o energetike zmluva (o prístupe) uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 15.01.2014 je v rozpore so , resp. ho obchádza, teda je neplatná.

8. Ďalej súd konštatoval, že žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod využívať túto sústavu. Podľa zmluvy o dodávke z 31.03.2011 žalobca dodával elektrinu priamo žalovanému. Podľa zmluvy o dodávke č. zmluvy PDS: KVET_015_2011_15, č. zmluvy VSE: KVET_015_2011_15_VSE žalobca dodával elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s., ale dodávka bola splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu (teda žalobcu).

9. S poukazom na časti 21., 21.1, 21.5, 21.6, 21.7, 21.8. odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR je zrejmé, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá časť ustanovenia ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú nemali, išlo o povinnosť nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav. V konaní nebolo žalovaným preukázané, žeby medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o prístupe v zmysle ustanovení a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. z 22.06.2016.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia ( a , o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom do 30.11.2014, a , a , vyhl.č. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví z 11.7.2013, . a ., , o energetike účinného do 31.8.2012, . a ., body 4. a , . a ., , a , a , , , a , veta prvá a druhá, veta prvá a veta druhá o energetike účinného od 1.9.2012, , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, , a , , , , , , , veta prvá, veta prvá, , , , nariadenia vlády č. ) súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba žalobcu je skutkovo a právne dôvodná, a preto vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 44.187,96 eur titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

11. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že s odkazom na ustanovenia a dňom 21.07.2016 stratilo účinnosť a dňom 21.01.2017 platnosť ustanovenie v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny." Pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 22.06.2016 súd prvej inštancie vychádzal zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. -4 zo dňa 11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR, v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru prvého senátu ústavného súdu vyslovenému v Uznesení č.k. -26 z 8. júna 2006 a zároveň k v uznesení citovanému právnemu názoru druhého senátu ústavného súdu vyjadreného v náleze č.k. -36 zo 14. júna 2006. Vo svetle záverov uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. -4 zo dňa

11.10.2006, pri zohľadnení relevantnej právnej úpravy a , dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety stratilo ustanovenie v Nálezom dotknutej časti platnosť ex tunc, t.j. bolo anulované od počiatku. O takýto výklad účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní o súlade právnych predpisov potom možno opierať nárok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy zaplatených za roky 2014 a 2015, účtovaných žalovaným na základe ustanovenia , ktoré bolo v relevantnej časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlásené Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozporné s označenými ustanoveniami . K takýmto záverom dospel aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp.zn. napriek tomu, že bol oboznámený s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. . V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že Ústavný súd už rozhodol o otázke účinkov nálezu ústavného súdu zjednocujúcim stanoviskom pod sp. zn. PLz. -4. Toto stanovisko bolo vydané práve z dôvodu, že existovali rôzne názory jednotlivých senátov ústavného súdu na účinky nálezu ústavného súdu. Zjednocujúce stanovisko tieto názory zjednotilo. Podľa zákona o organizácii činnosti ústavného súdu ( v platnom znení) sú zjednocujúce stanoviská záväzné pre jednotlivé senáty ústavného súdu, z čoho vyplýva, že o to viac sú záväzné aj pre všeobecné súdy. Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. nebolo zmenené zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu, preto sa súd riadil zjednocujúcim stanoviskom sp. zn. PLz. -4.

12. K uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -341 zo dňa 26.10.2017 súd poznamenal, že Krajský súd v Bratislave nezohľadnil v plnom rozsahu právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze zo dňa 22.06.2016, sp. zn. a k Odbornému vyjadreniu doc. Ing. K. K., W.., ktoré predložil žalovaný súd uviedol, že žalovaný uvedeným postupom mieša technické a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy je podľa zákona o energetike a Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 22.06.2016, sp. zn. , platne uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

13. Čo sa týka výsluchu žalovaným navrhnutých svedkov (J.. K. K., W.. a Ing. F. D.), tento dôkaz súd prvej inštancie nevykonal, nakoľko mal za to, že títo by sa vedeli vyjadriť len k technickej otázke pripojenia a prístupu, pričom pre konanie je rozhodujúce posúdenie právnej otázky - či bola oprávnená platba za prístup, alebo nie. K stanovisku Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20.04.2018 sú poznamenal, že ministerstvo nie je takým subjektom, ktorý by mal vykladať sporný obsah právnych predpisov. Navyše aj nepresne a neúplne interpretuje ust. zákona o energetike. Nie je možné pripustiť taký výklad pojmu prístupu do distribučnej sústavy ako uviedlo ministerstvo a žalovaný, nakoľko ani , ktorá určuje cenu za prístup nerozlišuje cenu za prístup (poskytovanie služieb zo strany žalovaného výrobcom elektriny) v závislosti od rozsahu poskytnutia služieb s prihliadnutím na „tri zložky“ obsahu zmluvy o prístupe. To znamená, že aj pri určení ceny za prístup sa vychádza z definície pojmu prístup, ktorá počíta so splnením všetkých „troch zložiek“ zmluvy o prístupe súčasne. K žalovaným uvádzanej novele zákona o energetike súd uviedol, že v čase vyhlásenia rozsudku ešte nebola publikovaná v zbierke zákonov SR, preto sa ňou nemohol riadiť pri rozhodovaní v predmetnej veci.

14. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu súd uviedol, že v prípade uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, preto podľa ustanovenia bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní bolo preukázané, že žalobca listom právneho zástupcu zo dňa 04.10.2016 (Upovedomenie o prevzatí právneho zastúpenia a výzvu na vrátenie uhradených platieb a upustenie od protiprávneho konania), doručeným žalovanému dňa 05.10.2016 vyzval žalovaného na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy do 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Posledným dňom lehoty na plnenie bol teda deň 15.10.2016 a dňom 16.10.2016 sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa 18.10.2016.

15. Teda súd prvej inštancie mal nepochybne za preukázané, že nárok žalobcu na zaplatenie 44.187,96 eur, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 44.187,96 eur od 18.10.2016 do zaplatenia je čo

do dôvodu a výšky preukázaný, skutkovo a právne dôvodný, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku č. I. rozsudku.

16. O trovách konania rozhodol podľa ust. , , a keďže žalobca mal v konaní neúspech len v pomerne nepatrnej časti (v časti úrokov z omeškania, v ktorej zobral žalobu späť, pričom tieto vzhľadom na to, že neboli vyčíslené pevnou sumou, neboli by zohľadnené pri vyčíslení trov konania), priznal mu voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

17. Proti tomuto rozsudku (výroku I. a III.) podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobný návrh žalobcu v napadnutom rozsahu zamietol, resp. ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie je dôvod na zamietnutie návrhu žalobcu, žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Odvolací dôvod založil na ust. , , a .

18. Vo svojom rozsiahlom odvolaní poukázal na celkové nesprávne právne posúdenie postavenia sporových strán zo strany súdu prvej inštancie. Totiž predmetom sporu nie je otázka užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii odberateľa elektriny, ale práve otázka užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii dodávateľa elektriny do distribučnej sústavy. Citujúc ust. § 3 písm.b/ ods. 7 Zákona o energetike zdôraznil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie nerozlišuje medzi postavením výrobcu ako odberateľa elektriny a medzi postavením výrobcu ako dodávateľa elektriny a tieto obsahovo úplne rozličné pojmy a s nimi spojené rozličné situácie na trhu s elektrinou, si navzájom zamieňa. Preto má žalovaný za to, že celé rozhodnutie vo veci samej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

19. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo posúdenie oprávnenosti resp. neoprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie žalobcom žalovanému dobrovoľne uhrádzaných platieb, ktoré tento začal dodatočne považovať za údajné bezdôvodné obohatenie. Podľa žalovaného na to, aby určitý právny vzťah mohol byť posúdený ako právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, musia byť kumulatívne splnené všetky zákonom stanovené predpoklady, medzi ktoré okrem majetkového prospechu na strane povinného a vzniku majetkovej ujmy na strane oprávneného vo výške zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu vzniknutému na strane povinného, rovnako patrí aj neexistencia právneho dôvodu. V danom prípade však právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad existoval a týmto bol, tak ako to konštatoval Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: , záväzkovo-právny vzťah sporových strán v súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného. Teda v danom prípade chýba naplnenie jedného zo základných znakov bezdôvodného obohatenia, preto nie je možné vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným subsumovať pod inštitút bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktorou možnosťou sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku iba konštatoval, že žalovaný sa údajne bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a uvedenú skutočnosť odôvodnil odkazom na neplatnosť stranami sporu uzatvorenej zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zo dňa 15.01.2014. Taktiež odkazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn.: dospel súd k záveru, že jediným právnym základom, ktorý by mohol platne odôvodňovať akúkoľvek odplatu za užívanie distribučnej sústavy je výlučne zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike. Právny názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v náleze sp.zn.: žalovaný nespochybňuje, avšak má za to, že súdom prvej inštancie uplatnený výklad predmetného nálezu Ústavného súdu SR nie je správny. Účelom právneho názoru Ústavného súdu SR obsiahnutého v náleze sp.zn.: pri posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy bol záver, že titulom pre výber platby za prístup do sústavy (ako aj akéhokoľvek iného plnenia), nesmie byť samotná ako podzákonný právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod, za ktorý Ústavný súd SR sám považoval zmluvu ako dvojstranný právny úkon zachytávajúci prejavy vôle oboch zmluvných strán. Podkladom pre výber a účtovanie odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy je v danom prípade v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho náleze sp.zn.: práve dohoda zmluvných strán ako prejav ich slobodnej vôle. Názor Ústavného súdu SR o osvedčení zmluvného dojednania strán ako spôsobilého právneho titulu určitej platby však musí platiť a byť aplikovateľný bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o zmluvu pomenovanú (v zmysle zákona o energetike alebo zákona o energetike) alebo zmluvu nepomenovanú, pretože v oboch prípadoch je titulom a podkladom

pre účtovanie a výber odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom práve dohoda zmluvných strán, a teda v oboch prípadoch predstavuje ustanovenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. o cenovej regulácii v elektroenergetike len spôsob výpočtu výšky poplatku, tak ako to stanovuje Ústavný súd SR v citovanom náleze sp.zn.: , ku ktorého úhrade sa zmluvná strana zaviazala uzatvorením zmluvy ako prejavu svojej slobodnej autonómnej vôle. Podľa žalovaného Ústavný súd SR nevyslovil záver, že by vyslovením nesúladu napadnutej časti ustanovenia cenovej v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ bolo vylúčené, aby účastníci na trhu s elektrinou uzatvorili akékoľvek iné zmluvné vzťahy týkajúce sa užívania distribučnej sústavy, priamo prístupu do sústavy alebo iných oblastí plnenia pri výkone svojej regulovanej činnosti. V prípade, ak by sa súd prvej inštancie snažil uplatniť výklad o nemožnosti vzniku práv a povinností z akýchkoľvek iných právnych dôvodov a nemožnosti uzatvárania zmluvných vzťahov s obsahom zodpovedajúcim dohode zmluvných strán, takýto výklad by bol v rozpore so zásadou autonómie vôle subjektov súkromného práva zakotveného v článku 2 odst. 3 SR.

20. Medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o prístupe, ktorou sa žalovaný zaviazal umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta č. 1308873 zariadenia výrobcu umiestneného v lokalite T. B. N. M., a to za podmienok dohodnutých v zmluve o prístupe po splnení technických a obchodných podmienok žalovaného a žalobca sa zaviazal zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa zmluvy o prístupe. Vzhľadom na vyššie uvedené sa žalovaný nestotožnil s bodom 85. napadnutého rozsudku a má za to, že o zmluvu o prístupe a distribúcii uzatvorenú v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike sa jedná aj v prípade, ak táto v zmysle dojednania zmluvných strán neobsahuje dojednanie o preprave elektriny dodanej výrobcom do distribučnej sústavy žalovaného, obzvlášť v prípadoch, keď k takejto preprave nedochádza. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na stanovisko Ministerstva hospodárstva SR z 20.4.2018. Taktiež žalovaný nepovažuje za správny záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 93. napadnutého rozsudku. Legálna definícia pojmu prístup do sústavy je obsiahnutá v § 2 písm. a) ods. 12.2 zákona o energetike, pričom prístupom do sústavy alebo do siete sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. Preto je potrebné ustanovenie § 26 ods. 5 zákona o energetike používajúce pojem prístup vykladať v súlade s legálnou definíciou obsiahnutou v ustanovení § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike, nie naopak. Práve uvedený výklad kopíruje vôľu zákonodarcu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj aktuálne prebiehajúci legislatívny proces novely zákona o energetike. Na pojednávaní dňa 26.10.2018 bol súd prvej inštancie zo strany žalovaného výslovne upozornený, že dňa 17.10.2018 bola uznesením Národnej rady Slovenskej republiky schválená novela , ktorým sa mení a dopĺňa o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, ktorá vzhľadom na výkladové rozpore niektorých ustanovení zákona o energetike, ako vyplýva z dôvodovej správy, spresňuje a ozrejmuje niektoré sporné ustanovenia vrátane ustanovení, ktorých výklad je predmetom tohto sporu a v tejto súvislosti poukázal na napr. schválené spresnené znenie ust. Zákona o energetike (bod 23. čl. III. schválenej novely), .2 Zákona o energetike (bod 2. čl. III. schválenej novely). Dôležitosť dôvodovej správy a v nej obsiahnutého výkladu zákonodarcu zdôraznil aj NS SR v uznesením sp.zn. zo 14.1.2017. Teda nielen Ministerstvo hospodárstva SR ako príslušný orgán verejnej správy a gestor zákona o energetike, ale aj samotný zákonodarca pripúšťa možnosť uzatvorenia zmluvy o prístupe v zmysle Zákona o energetike, ktorej obsahom je ktorákoľvek zo zákonom predpokladaných náležitostí, t.j. nemusia byť naplnené kumulatívne (tak ako to konštatuje súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení), ale naopak predmetom zmluvy o prístupe môže byť ktorákoľvek zo zákonom v ustanovení stanovených náležitostí, pričom zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť zachovania autonómnej vôle zmluvných strán pri tvorbe zmlúv. Uzatvorenie zmluvy o prístupe obsahujúcej len niektoré z ust. Zákona o energetike stanovených náležitostí, preto nemôže byť sankcionované neplatnosťou takejto uzatvorenej zmluvy. Neplatnosťou preto nemôže sankcionovať uzatvorenú zmluvu o prístupe medzi stranami sporu ani súd prvej inštancie, a preto závery súdu obsiahnuté v bode 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje žalovaný za nesprávne. Totiž zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii ( Zákona o energetike), ale aj samotnú zmluvu o prístupe ( zákona o energetike), ktorú žalobca ako dodávateľ vyrobenej elektriny uzatvára vo vzťahu k odovzdávaciemu miestu a predmetom zmluvy nevyhnutne nemusí byť aj distribúcia elektriny (právny názor Krajského súdu v Bratislave). V zmysle definície §

3 písm.b/ ods. 15 zákona o energetike má žalobca postavenie užívateľa sústavy, teda osoby, ktorá elektrinu dodáva, elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah. Taktiež ani toto zákonné ustanovenie nepredpokladá ako jedinú možnú zmluvu, výlučne zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny so všetkými náležitosťami v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike. Právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je súkromnoprávnym záväzkovým obchodnoprávnym vzťahom založeným zmluvou o prístupe do sústavy, uzatvorenou medzi stranami sporu ako dvomi podnikateľskými subjektmi, ktorá zakotvuje pre obe zmluvné strany určité práva a povinnosti a v rámci ktorej majú všetky zmluvné strany rovné postavenie. Otázku kontraktačnej povinnosti účastníkov trhu s elektrinou v rovnakom postavení ako majú sporové strany v tomto konaní a s tým súvisiacu platnosť uzatvorenej zmluvy skúmal Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp.zn. , pričom žalovaný na toto rozhodnutie poukázal vo svojom vyjadrení z 3.5.2018, avšak súd prvej inštancie zrejme takto navrhnutý dôkaz považoval bez bližšieho odôvodnenia za bezpredmetný a nepovažoval za potrebné takto navrhnutý dôkaz vykonať.

21. Čo sa týka spôsobu určenia ceny v zmluve o prístupe, žalovaný zdôraznil, že nie je možné prijať záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode 80. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že sa nejedná o zmluvu o prístupe a distribúcii v zmysle zákona o energetike, ale o zmluvu o prístupe v zmysle zákona o energetike alebo o zmluvu nepomenovanú v zmysle , na túto ani na práva a povinnosti zmluvných strán v nej obsiahnuté sa nevzťahujú platné právne predpisy na úseku regulácie sieťových odvetví ani cenové rozhodnutia ÚRSO. Rovnako tak nie je možné prijať ani záver, že z dôvodu, že sa podľa názoru súdu prvej inštancie jedná o zmluvu o prístupe v zmysle zákona o energetike alebo o zmluvu nepomenovanú v zmysle , predmet jej plnenia nemôže byť určený spôsobom stanoveným cenovým rozhodnutím ÚRSO alebo normami platných právnych predpisov na úseku regulácie sieťových odvetví. V súvislosti s uvedeným žalovaný zdôraznil, že nepomenovaná zmluva je takisto záväzná ako zmluva pomenovaná, ak je uzavretá v súlade s právnym predpisom. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že posudzovaná zmluva o prístupe nie je zmluvným typom uzatvoreným v zmysle zákona o energetike, posudzovanú zmluvu by bolo nevyhnutné považovať za zmluvu o prístupe v zmysle zákona o energetike alebo ako zmluvu nepomenovanú uzatvorenú v zmysle , čo však za žiadnych okolností nemá a ani nemôže mať za následok jej neplatnosť ako ani neplatnosť práv a povinností v nej dojednaných rovnako uvedená skutočnosť sama osebe nemôže vylučovať uplatnenie platných právnych predpisov na úseku regulácie sieťových odvetví ani cenových rozhodnutí ÚRSO na takýto zmluvný vzťah. V bode 1. článku II. zmluvy o prístupe do sústavy je dohodnuté, že výška mesačne fakturovanej sumy bude určovaná podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí a všeobecne záväzných právnych predpisov. Na uvedené nadväzuje ďalej článok 5 Obchodných podmienok žalovaného k zmluve o prístupe, ktoré sú jej súčasťou, ktorý okrem ďalších platobných a fakturačných podmienok dodáva, že v prípade zmeny tarify za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa príslušného cenového rozhodnutia ÚRSO počas platnosti zmluvy bude žalovaný fakturovať novú tarifu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy odo dňa účinnosti rozhodnutia ÚRSO, ktorým došlo k zmene tarify. Cena plnenia môže byť určená konkrétnou sumou alebo môže byť dojednaný spôsob, akým sa cena plnenia určí. Zmluvné strany si vzhľadom na skutočnosť, že konkrétna výška odplaty za prístup do sústavy podlieha cenovej regulácii a zmenám v rámci nej, nedojednali výšku odplaty pevnou sumou, pretože takýmto dojednaním by sa v prípade zmeny cenového rozhodnutia ÚRSO mohli dostať do rozporu so zmenami zohľadnenými v novom cenovom rozhodnutí, ale práve z uvedeného dôvodu a z dôvodu zosúladenia svojho postupu a svojich zmluvných dojednaní sa vzájomne dohodli na spôsobe určenia ceny odkazom na aktuálne platné a účinné cenové rozhodnutie ÚRSO a platné právne predpisy. Spôsob, akým si zmluvné strany dojednali spôsob úhrady platby za prístup do sústavy je dostatočne určitý a zrozumiteľný a plne v súlade s právnou úpravou zmluvy o prístupe do sústavy v zmysle zákona o energetike ako aj právnou úpravou inominátnej zmluvy v zmysle . Rovnakým spôsobom je dohoda o spôsobe určenia ceny obsiahnutá tiež v zmluve o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku, ktorá bola vo viacerých prípadoch predmetom skúmania samotného súdu prvej inštancie a vo všetkých prípadoch bola vyhodnotená ako platná a uvedený spôsob učenia ceny nebol zo strany súdu prvej inštancie v žiadnom z prípadov spochybnený. Dohoda o cene je v zmysle zákona o cenách dohoda o výške ceny alebo dohoda o spôsobe, akým sa cena vytvorí, s podmienkou, že tento spôsob cenu dostatočne určuje. Dohoda o cene vznikne aj tým,

že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim. Žalobca výšku platieb za prístup nikdy nespochybňoval a táto medzi zmluvnými stranami nebola nikdy sporná. Uvedenú skutočnosť potvrdzujú aj žalobcom pravidelne dobrovoľne realizované úhrady žalovaným vystavovaných faktúr za prístup do sústavy. Sám súd prvej inštancie v bode 23. odôvodenia napadnutého rozsudku konštatuje, že výška ani úhrada faktúr „neboli medzi stranami sporné“. Súd prvej inštancie v bode 80. napadnutého rozsudku k uvedenému ďalej dodáva, že: „aj z ust. a 3 tejto vyplýva, že sa jedná o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny. Vzhľadom na uvedené žalovaný nemohol v zmysle predmetnej zmluvy o prístupe účtovať (fakturovať) cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe .“ Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie sa snaží predostrieť právnu úvahu o tom, že ÚRSO síce bolo právnymi predpismi oprávnené určovať spôsob výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, avšak nebolo oprávnené určovať spôsob výpočtu maximálnej ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a spôsob výpočtu maximálnej ceny a tarify za distribúciu elektriny. Preto žalovaný považuje súdom predostretý výklad ust. a 3 o cenovej regulácii za účelovo reštriktívny a v rozpore so samotným účelom dotknutých právnych predpisov. Je nelogické, aby práve predpisy oprávňovali ÚRSO na cenovú reguláciu prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny a zároveň vylučovali jeho oprávnenie na cenovú reguláciu prístupu do distribučnej sústavy a/ alebo cenovú reguláciu distribúcie elektriny. Preto nie je možné, aby ÚRSO určilo maximálnu cenu a tarifu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny bez toho, aby určilo osobitne maximálnu cenu a tarifu za prístup do distribučnej sústavy a maximálnu cenu a tarifu za distribúciu elektriny. Tarify za prístup do sústavy boli v jednotlivých žalovaných obdobiach určované rozhodnutiami ÚRSO č. 0015/2014/E z 21.11.2013, č. 6650-2014-BA z 27.11.2017 a č. 5571-2015-BA z 27.11.2015, vydané ÚRSO v rámci cenového konania v zmysle zákona o regulácii, kde je v ustanovení uvedeného zákona zakotvená právomoc ÚRSO v cenovom konaní schváliť alebo určiť cenu regulovanému subjektu vydaním cenového rozhodnutia, pričom v predmetnom cenovom rozhodnutí môže tiež schváliť alebo určiť aj podmienky uplatnenia ceny. Každé z tých cenových rozhodnutí ÚRSO časti A. Tarify za prístup do distribučnej sústavy distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy s výnimkou odberateľov v domácnostiach, čl. I v bode 8.18 alebo 9.18 určuje, že výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy a rezervovaná kapacita odovzdávacieho miesta užívateľa distribučnej sústavy je určená v zmysle až ods. 26 cenovej ÚRSO. V zmysle cenových rozhodnutí ÚRSO ako aj samotnej cenovej je teda určený presný výpočet na určenie výšky ceny za prístup do sústavy, pričom východiskom na jej určenie je v prípade napäťovej úrovne vn výška tarify za prístup do distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny alebo tarify za prístup do distribučnej sústavy pre dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia ÚRSO za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok t pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Tarifa za prístup do sústavy pre výrobcu elektriny ako aj tarifa za prístup do sústavy pre dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu je vo všetkých dotknutých cenových rozhodnutiach stanovená na rovnakú sumu vo výške 5,8726 EUR/ kW/mesiac. Na hodnotu 5,8726 EUR/kW/mesiac poukázal aj súd prvej inštancie v bode 19., 20. a 21. napadnutého rozsudku, avšak tento ju nesprávne považuje za hodnotu „12 mesačnej rezervovanej kapacity“. Avšak v prípade predmetnej hodnoty určenej cenovými rozhodnutiami ÚRSO sa nejedná o hodnotu 12 mesačnej rezervovanej kapacity, ale o hodnotu tarify za prístup do distribučnej sústavy ako pevnej jednotkovej ceny stanovenej pre účely výpočtu mesačnej ceny za prístup do sústavy, viažucej sa na 1 kW rezervovanej kapacity resp. maximálne rezervovanej kapacity dohodnutej konkrétnym výrobcom v zmluve o pripojení. V zmysle časti A. Tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pre užívateľov distribučnej sústavy s výnimkou odberateľov v domácnostiach, článku II bod 1 každého z cenových rozhodnutí ÚRSO je presne definovaný presný spôsob výpočtu konkrétnej výšky platby za prístup do sústavy pre konkrétneho výrobcu, a to tak, že: „Výška pevnej mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy sa vypočíta ako súčin tarify za prístup do distribučnej sústavy a rezervovanej kapacity.“ V prípade výrobcov sa rezervovaná kapacita nedojednáva a pre účely výpočtu sa použije ustanovením cenovej určená premenná zodpovedajúca 30% maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení. Tarifa za prístup do sústavy je rozhodnutím ÚRSO jednoznačne a nespochybniteľne určená a táto je pre strany sporu záväzná a rovnako tak aj spôsob určenia výšky ceny za prístup do sústavy vyplývajúci z cenovej a cenových rozhodnutí ÚRSO. Z časti A. článku II bod 1 každého z cenových rozhodnutí je výpočet platby za prístup do sústavy jednoznačne zrejmý. V prípade žalobcu bola dohodnutá maximálna rezervovaná kapacita vo výške 990kW, z ktorej hodnoty 30% predstavuje 297 kW. Platba za prístup do sústavy sa v prípade žalobcu teda určuje ako násobok hodnoty 297 kW (predstavujúcej 30% z MRK) a hodnoty 5,8726 EUR/kW/mesiac (predstavujúcej tarifu za prístup do sústavy stanovenú pre

výrobcu elektriny cenovým rozhodnutím ÚRSO) a predstavuje sumu vo výške 1.744,16 eur bez DPH a po pripočítaní DPH v zmysle platných právnych predpisov sumu vo výške 2.092,99 eur, ktorá bola žalovaným žalobcovi fakturovaná a žalobcom žalovanému každomesačne dobrovoľne uhrádzaná. Cena za distribúciu elektriny predstavuje na rozdiel od ceny za prístup variabilnú zložku, a táto je vo svojej podstate vyjadrením miery využitia distribučnej sústavy pre účely distribúcie elektriny zo zariadenia výrobcu konkrétnym koncovým odberateľom a jej konkrétna výška závisí od skutočného množstva dodanej elektriny na konkrétnom odovzdávacom mieste výrobného zariadenia. Táto však žalovaným žalobcovi nikdy nebola fakturovaná a rovnako zo strany žalobcu žalovanému ani uhrádzaná a teda táto nie je predmetom tohto sporu. Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výpočtu ceny je jasný a jednoznačne určiteľný a tento medzi stranami sporu ani nebol nikdy spochybnený. Navyše uvedený spôsob výpočtu nebol spochybnený ani zo strany samotného Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn.: , na ktorom založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie konštatuje, že: „nenašiel v stanovenom matematickom výpočte a stanovenej výnimke pre okruh výrobcov elektriny žiaden ústavný komponent alebo ústavnú záťaž, ktorá by odôvodňovala vyhlásiť aj ostatné časti o cenovej regulácii za nesúladné s konkrétnymi ústavnými normami či referenčnými zákonmi,“ k čomu ďalej dodáva, že: „otázku všeobecných platieb za služby v oblasti elektroenergetiky nemožno považovať za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ale za platby založené na trhovom mechanizme odplaty za poskytované služby/ dobrá (pripojenie a prístup do distribučných sústav).“ Z uvedeného je zrejmé, že prístup do sústavy a s tým spojené právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity v zmysle legálnej definície obsiahnutej v .2 zákona o energetike bol medzi stranami sporu jednoznačne, jasne a zrozumiteľne dohodnutý a rovnako jednoznačne, jasne a zrozumiteľne bol medzi stranami sporu dohodnutý aj záväzok žalobcu uhrádzať žalovanému platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorej vrátenia sa tohto času domáha prostredníctvom tohto súdneho konania. Spôsob výpočtu ceny je jasný a jednoznačne určiteľný a tento medzi stranami sporu ani nebol nikdy spochybnený, ktorá skutočnosť je medzi stranami sporu nesporná. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že spôsob určenia ceny v uzatvorenej zmluve o prístupe je dostatočne určitý a medzi stranami sporu nesporný. Počas celého trvania zmluvného vzťahu nevznikli na strane žalovaného žiadne pochybnosti o predmete a výške fakturácie a rovnako na strane žalobcu žiadne pochybnosti o predmete a výške realizovaných úhrad. Navyše ani žalobcu uvedenú skutočnosť v rámci konania na súde prvej inštancie nerozporoval, a preto možno konštatovať, že táto skutočnosť je nesporná, a teda nebol dôvod, aby sa posudzovaním tejto otázky zaoberal súd prvej inštancie, a túto vyložil v rozpore s prejavenou vôľou strán sporu. V súvislosti so súdom prvej inštancie konštatovaným záverom o neplatnosti zmluvy o prístupe žalovaný zdôraznil, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť (napr. nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14. apríla 2005, sp. zn. , ktorý bol prevzatý súdnou praxou všeobecnými súdmi Českej republiky). Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Českej republiky základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR sp. zn. z 3. júla 2008 a sp. zn. .

22. V ďalšom bode odvolania žalovaný poukázal na skutočnosť, že z konania žalobcu je zrejmé, že sám považoval predmetnú zmluvu o prístupe do sústavy za platnú, pretože užíval práva z nej vyplývajúce a plnil povinnosti z nej vyplývajúce. Teda bol si vedomý existencie zmluvného vzťahu so žalovaný ako aj skutočnosti o užívaní distribučnej sústavy žalovaného a práve z tohto dôvodu realizoval dobrovoľné úhrady odplaty za užívanie distribučnej sústavy v prospech žalovaného. Podľa žalovaného, v prípade dobrovoľného plnenia dlžníka vychádza právo z toho, že dlžník plnil podľa práva len to, čo mal plniť. Takýto dlžník sa teda nemôže domáhať vrátenia už poskytnutého plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že finančné prostriedky, ktoré sú predmetom tohto sporu, boli v súlade so žalobcom určeným účelom použité v prospech splnenia existujúceho záväzku žalobcu voči žalovanému v zmysle faktúry za odplatu za prístup žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného v súlade so žalobcom určeným variabilným symbolom v zadaných platobných príkazoch ako aj v súlade s ďalším predchádzajúcim aj následným konaním žalobcu voči žalovanému. Teda možno konštatovať, že platby zo strany žalobcu boli realizované dobrovoľne v súlade s jeho vôľou. K nároku na bezdôvodné obohatenie žalovaný uviedol, že nárok na vrátenie poskytnutého plnenia bez právneho dôvodu je daný iba vtedy, ak ten, kto plnil nemal vedomosť a vzhľadom na okolnosti prípadu nemohol mať vedomosť o tom, že nie je povinný plniť, alebo že ten, komu plní, nie je oprávnený plnenie

prijať. V prípade, ak by žalobca dobrovoľne realizoval platby, o ktorých by bol presvedčený, že na ich realizáciu neexistuje žiaden právny dôvod, nemohol by byť vo vzťahu k takto dobrovoľne realizovaným úhradám považovaný za dobromyseľného. V súvislosti s konkludentným prejavom vôle žalobcu vo forme dobrovoľných úhrad faktúr za užívane distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle dohody strán sporu obsiahnutej v posudzovanej zmluve a prístupe, má žalovaný za to, že tento vo svojej podstate predstavuje uznanie záväzku žalobcu voči žalovanému z predmetných žalobcom dobrovoľne uhrádzaných faktúr. v ust. priznáva účinky uznania záväzku čiastočnému plneniu záväzku ako aj plneniu úrokov zo sumy, ktorá je samotným predmetom záväzku, analogicky je preto nevyhnutné, aby samotné splnenie záväzku ako takého, malo rovnako účinky uznania záväzku aj vo vzťahu k časti zaniknutej splnením. Teda z úmyslu žalobcu uhradiť fakturovanú čiastku žalovaného jednoznačne vyplýva, že súčasne túto čiastku uznáva, a teda založil právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania. Uvedená skutočnosť existencie dobrovoľných úhrad žalobcu v prospech žalovaného bola v konaní na súde prvej inštancie preukázaná, táto nebola medzi stranami sporu vôbec sporná. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. zo 16.11.2005 a sp.zn. z 25.10.1999.V zmysle skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Dôkazné bremeno o neexistencii záväzku o odplatnom užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom vzhľadom k uvedenému zaťažovalo žalobcu, nie žalovaného a v prípade nepreukázania dôkazu opakom bolo potrebné konštatovať neunesenie dôkazného bremena žalobcom a žalobu zamietnuť. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS ČR z 26.8.2004 sp.zn. a má za to, že súd prvej inštancnie nesprávnym právnym posúdením a následným nesprávnym procesným postupom neaplikoval ustanovenie .

23. Podľa žalovaného pre relevantné skutkové aj právne posúdenie využívania resp. nevyužívania prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu je nevyhnutné jednak pre účely právneho posúdenia realizovať správny výklad pojmu „prístup do sústavy“ ako aj z hľadiska ustálenia skutkového stavu subjektmi s náležitou odbornou technickou spôsobilosťou zanalyzovať, či reálne k naplneniu výkladu pojmu „prístup do sústavy“ a teda využívaniu distribučnej sústavy žalovaného dochádza, alebo nie. Na ozrejmenie pojmu „prístup do sústavy“, žalovaný predložil súdu prvej inštancie aj Odborné vyjadrenie J.. K. K., W.. č. XX/XXXX, avšak súd prvej inštancie odmietol vykonať výsluch žalovaným navrhnutého svedka (Ing. K. K., W.. a Ing. F. D.). Takýto záver súdu prvej inštancie považuje žalovaný za nesprávny. Postup súdu prvej inštancie ako aj napadnuté rozhodnutie je preto zmätočné a je nelogické, aby súd prvej inštancie na jednej strane akékoľvek žalovaným predložené argumentácie a súvisiace podklady týkajúce sa preukazovania reálneho využívania distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu ako aj služieb žalovaného s tým súvisiacich považoval za bezpredmetné, zatiaľ čo na druhej strane sa v bode 82. napadnutého rozsudku sám bez akejkoľvek technickej odbornej spôsobilosti predmetnej otázke venoval a stroho konštatoval, že žalobca distribučnú sústavu nevyužíva: „.... žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod využívať túto sústavu“. Práve táto otázka je otázkou technického skutkového charakteru a nie je možné dosiahnuť akékoľvek relevantné stanovisku pri jej riešení bez realizácie technického odborného posúdenia prostredníctvom odborne spôsobilého subjektu v podobe súdneho znalca alebo znaleckého ústavu. Teda z bodu 82. odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie považuje existenciu jednorazového pripojenia za jedinú skutočnosť potrebnú pre realizáciu dodávky elektriny. Keďže s takýmto záverom žalovaný nesúhlasí, považoval za nevyhnutné zdôrazniť potrebu rozlišovania medzi pojmami „pripojenie do sústavy“ a „prístup do sústavy“, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-239/07, Sabatauskas a iní. Totiž samotné pripojenie a ani uzatvorená zmluva o pripojení neumožňuje žalobcovi sama o sebe užívať distribučnú sústavu. Umožnením dodávky elektriny zmluvou o pripojení žalobca nadobudol výlučne možnosť realizovať predaj elektriny v zmysle legálnej definície § 2 písm.b/ ods. 19 Zákona o energetike. Z uvedeného zmluvného vzťahu však nie je možné vyvodiť oprávnenie žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného a už vôbec nie prejav vôle žalovaného smerujúci k bezodplatnosti takéhoto užívania. S odkazom na predložené odborné vyjadrenie súdneho znalca doc. Ing. K. K., W.. žalovaný zdôraznil, že samotné pripojenie predstavuje len vytvorenie predpokladov u výrobcu a v distribučnej sústave na to, aby výrobca mohol sústavu užívať. V podstate sa jedná o jednorazový úkon žalovaného, na ktorého nákladoch sa výrobca jednorazovo podieľa tzv. poplatkom za pripojenie. Prístup ako využívanie sústavy je však od pripojenia potrebné odlíšiť, pretože prístupom sa rozumie to, čo nasleduje po samotnom fyzickom úkone montéra, ktorý vodivo spojí elektrické rozvody výrobného zariadenia žalobcu s distribučnou sústavou

žalovaného, a je to kontinuálne využívanie sústavy ako opakovaná kontinuálne činnosť výrobcu. Z uvedeného vyplýva, že bez prístupu je pripojenie bezúčelné. Prístup do sústavy je teda v súlade s výkladom ÚS SR potrebné chápať ako vstupnú bránu do distribučnej sústavy žalovaného zabezpečujúcu funkcionalitu samotného fyzického pripojenia zariadenia na výrobu elektriny do sústavy, t.j. vstupnú bránu umožňujúcu vstup vyrobenej elektriny zo zariadenia žalobcu na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného. Ďalej žalovaný vysvetlil rozdiel medzi pojmami maximálna rezervovaná kapacita a rezervovaná distribučná kapacita, pričom opätovne poukázal na odborné vyjadrenie J.. K. K., W.. Zdôraznil, že prístup neznamená len prechod elektriny určeným meradlom. Ak žalovaný rezervuje distribučnú kapacitu, znamená to, že v mieste pripojenia garantuje určitú mieru odolnosti distribučnej sústavy na vplyvy generátora výrobcu v mieste pripojenia. Žalovaný pre žalobcu prostredníctvom prístupu zabezpečuje, aby jeho generátor jeho výrobného zariadenia fungoval synchrónne s ostatnými generátormi pripojenými do distribučnej sústavy, pretože všetky generátory, vrátane generátora zariadenia výrobcu, ktoré majú elektrinu vyrábať a dodávať od distribučnej sústavy žalovaného, sa musia točiť úplne rovnakými otáčkami - rovnakou frekvenciou - musia pracovať synchrónne. Synchronizačná frekvencia by bola pre výrobcu nedostupnou, ak by výrobca nemal prístup do sústavy. Z uvedeného je zrejmé, že sa v prípade prístupu teda jedná o službu žalovaného poskytovanú v prospech žalobcu a žalobcom riadne využívanú, pričom žalovaný nikdy neprejavil vôľu, aby takáto služba bola poskytovaná bezodplatne, ale naopak viackrát sa dožadoval uzatvorenia odplatnej písomnej zmluvy. Súd prvej inštancie v bode 82. a 91. odôvodnenia napadnutého rozsudku bez akéhokoľvek odborného podkladu a technických znalostí spochybnil skutočnosť, že pri dodávke elektriny žalobcom dochádza k využívaniu kapacity distribučnej sústavy, k čomu je nevyhnutý prístup žalobcu do nej. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel k takémuto záveru vychádzajúc z bodu 21.1 nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. . Podľa žalovaného, však Š SR v citovanom náleze pri výklade pojmu prístup do sústavy tento definuje použitím pojmu „vpúšťať“ vyrobenú elektrinu, nie priamo použitím pojmu „prenášať“ vyrobenú elektrinu. Ak by mal ÚS SR za to, že prístup nevyhnutne vždy zahŕňa distribúciu, nedefinoval by tento pojem tak ako je uvedené v bode 21.1. nálezu. Keďže tak ÚS SR neurobil, je zrejmé, že sám si je vedomý skutočnosti, že prístup ako taký nepredstavuje priamo samotnú distribúciu vyrobenej elektriny distribučnou sústavou ako sa to snaží nesprávne prezentovať žalobca, ale naopak, predstavuje práve vpustenie vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy. Právny názor ÚS SR však žalovaný nespochybnil, len má za to, že závery v náleze ÚS SR je potrebné aplikovať s nadhľadom a logikou, rešpektujúc fyzikálne a technické skutočnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je možné prijať súdom prvej inštancie uplatňovaný výklad o tom, že samotná distribúcia je predpokladom existencie prístup do sústavy. Takýto výklad nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, nie je podporený ani európskou judikatúrou a rovnako nie je v súlade s právnym názorom a výkladom Ministerstva hospodárstva. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp.zn. ako aj z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-239/07, Sabatauskas a iní. Z dikcie zákonodarcu ako ani judikatúry súdneho dvora nie je možné vyvodiť žalobcom prezentovaný názor o neexistencii prístupu do sústavy a nevyužívaní distribučnej sústavy pri výrobe a dodávke elektriny žalovanému. Záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom je možné vyvodiť aj z čisto právneho hľadiska zo samotnej definície pojmu užívateľa sústavy obsiahnutej v § 3 písm.b/ ods. 15 Zákona o energetike, zahŕňajúcej pod užívateľov sústavy tri skupiny subjektov, a to osobu, ktorá elektrinu dodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah, pričom žalobca fakticky napĺňa pojem užívateľ sústavy v zmysle každej z uvedených zákonom definovaných skupín subjektov. Reálne využívanie distribučnej sústavy žalovaného a prístupu do nej je ešte zreteľnejšie v prípade výrobcov vyrábajúcich elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie, ktorým je aj sám žalobca, na ktorých sa okrem iných predpisov v rámci regulácie sieťových odvetví vzťahuje aj , ak využijú svoje právo na jednotlivé zákonom o poskytované druhy podpory. Výrobca elektriny s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý sa rozhodne využívať svoje zákonom stanovené právo a uplatňuje si podporu vo forme odberu elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy za cenu elektriny na straty v zmysle Zákona o , je podľa zákona o povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny, okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy. Už zo samotného znenia ust. zákona o je zrejmé, že výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už pri samotnej dodávke elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy,

na ktorú si uplatňuje podporu v zmysle zákona o , nevyhnutne používa regionálnu distribučnú sústavu, a teda do nej musí fakticky pristupovať, nakoľko na elektrinu dodanú bez použitia regionálnej distribučnej sústavy by si dotknutý výrobca nemohol uplatniť podporu v zmysle zákona o . v ust. zakotvuje, že podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, prístupom do sústavy a prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, ďalej tiež odberom elektriny prevádzkovateľom regionálne distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, doplatkom a prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálne distribučnej sústavy. Uvedená zákonodarcom zvolená formulácia taktiež potvrdzuje argumentáciu, že pojem prístup do sústavy a distribúcia elektriny sú pojmami navzájom obsahovo nezávislými. Ak sa však žalobca rozhodol využiť svoje právo na dodávku, distribúciu a/ alebo prenos elektriny a prípadne aj s tým súvisiace práva na odber elektriny prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, do ktorej je zariadenie výrobcu na výrobu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, a teda distribučnú sústavu žalovaného v niektorom z uvedených dôvodov využívať, musí nevyhnutne platiť, že pre tento účel žalobca distribučnú sústavu žalovaného užíva a pristupuje do nej. Uvedené potvrdzuje aj Smernica 2009/28/ES. Teda všetky vyššie uvedené práva v zmysle zákona o sú právami žalobcu a žalobca ich podľa vlastného uváženia môže, ale aj nemusí využiť. Je možné dospieť k záveru, že v prípade, ak žalobca popiera existenciu samotného prístupu do sústavy a celkové využívanie sústavy, takýto žalobca nemôže mať nárok na ďalšie právo spojené s podporou výroby elektriny, ktorým je napr. právo na odber elektriny za cenu elektriny na straty podľa zákona o . Následkom uplatnenia žalobcom predostretej argumentácie a aplikácie žalobcovho výkladu, by v takýchto prípadoch bola skutočnosť, že podpora vo forme zákona o bola výrobcom elektriny vyplácaná neoprávnene, bez právneho titulu, bez splnenia zákonných podmienok a predstavovala by bezdôvodné obohatenie zo strany výrobcov elektriny, ktorým bola vyplácaná prevádzkovateľmi distribučných sústav bez právneho dôvodu. Ak by bol pravdivý záver súdu prvej inštancie o neexistencii akéhokoľvek platného zmluvného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, a teda neexistencii akéhokoľvek právneho titulu, ktorý by žalobcovi zo strany žalovaného umožňoval užívanie distribučnej sústavy žalovaného a služieb s tým súvisiacich, ktoré medzi stranami sporu nie je sporné, bolo by zrejmé, že užívanie distribučnej sústavy žalovaného ako aj služieb s tým súvisiacich realizoval žalobca v žalovanom období a tohto času stále realizuje, bez právneho dôvodu, čím dochádzalo a stále dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle a nasl. . Žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy je z titulu svojho vlastníckeho práva k regionálnej distribučnej sústave v zmysle oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať a požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Jednou zo zmlúv, prostredníctvom ktorých by žalobca mohol od žalovaného nadobudnúť oprávnenie užívať distribučnú sústavu žalovaného v rozsahu obmedzenom výškou dohodnutej rezervovanej distribučnej kapacity za určitú dohodnutú odplatu, je zmluva o prístupe do sústavy, ktorej existenciu v akejkoľvek, či už písomnej alebo konkludentnej forme, súd prvej inštancie popiera, čím teda popiera existenciu akéhokoľvek titulu, ktorý by ho oprávňoval na užívanie distribučnej sústavy žalovaného ako aj služieb s tým súvisiacich. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. . Žalovaný zdôraznil, že žalobca ako vlastník zariadenia na výrobu elektriny má a rovnako aj v minulosti mal v zmysle zákona o energetike možnosť prepojiť svoje zariadenie na výrobu elektriny s odberným zariadením, do ktorého je vyrobená elektrina dodávaná priamym vedením t.j. bez využitia distribučnej sústavy žalovaného a ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie mal a naďalej má možnosť vyrábať elektrinu a realizovať svoju podnikateľskú činnosť bez využitia distribučnej sústavy žalovaného prostredníctvom priameho vedenia, kedy by jeho zariadenie bolo elektricky a mechanicky oddelené od distribučnej sústavy žalovaného. V takomto prípade by žalobcovi naďalej na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov vznikal nárok na podporu výroby elektriny formou doplatku v zmysle zákona o za zákonom stanovených podmienok, tak ako ju tento čerpá tohto času, avšak by mu nevznikol nárok na výkup elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov dodanej do distribučnej sústavy žalovaného, do ktorej je výrobné zariadenie žalobcu pripojené za zvýhodnenú cenu elektriny na straty, a teda tento by bol nútený predávať vyrobenú elektrinu za bežnú trhovú cenu, pričom by si bol zároveň sám nútený hľadať si odberateľov, ktorým bude vyrobenú elektrinu dodávať a ktorí ju budú od neho odoberať. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému resp. ním poverenému

tretiemu subjektu prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, bola dobrovoľným rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu. Uvedené skutočnosti sú pre správne rozhodnutie vo veci samej nesporne dôležité, napriek tomu však neboli zo strany súdu prvej inštancie zohľadnené a pri posudzovaní oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku ako aj celkového konania sporových strán neboli reálne faktické skutkové okolnosti súdom prvej inštancie vôbec brané do úvahy. Žalobca má v zmysle legálnej definície § 3 písm. b) ods. 15 zákona o energetike postavenie užívateľa sústavy a teda v pozícii výrobcu dodávajúceho vyrobenú elektrinu do sústavy žalovaného, túto pri svojej činnosti využíva. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný opätovne zdôraznil, že distribučná sústava bola v žalovanom období a tohto času stále je zo strany žalobcu nepochybne využívaná a tým dochádza k bezdôvodnému obohacovaniu sa žalobcu na úkor žalovaného v zmysle a nasl. , ktoré je v takomto prípade potrebné považovať za právny dôvod žalobcom dobrovoľne uhrádzaných a žalovaným prijatých úhrad. Na podporu svojich tvrdení žalovaný dal do pozornosti odvolaciemu súdu rozhodnutie NS SR sp.zn. , sp.zn. ako aj rozsudok NS ČR sp.zn. z 15.4.2004.

24. V časti X. odvolania žalovaný poukázal na to, že ani v prípade, ak by sa súd prvej inštancie a odvolací súd nepriklonil k argumentácii žalovaného o existencii právneho titulu na úhradu odplaty za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu a služieb žalovaného s tým súvisiacich, a priznali by relevanciu tvrdeniu žalobcu o § 26 ods. 23 vyhl. Ako právnom titule na úhradu odplaty za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v podobe prístupu, nebolo by možné priznať žalobcovi oprávnenosť uplatnenej pohľadávky, pretože účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. pôsobia do budúcna ex nunc. V súvislosti s uvedeným žalovaný dal do pozornosti súdu prvej inštancie právny názor pléna ÚS SR vyjadrený v uznesení zo dňa 4.4.2018 sp.zn. , ktorý jednoznačne potvrdzuje, že účinky nálezu ÚS SR o nesúlade právneho predpisu s vznikajú do budúcnosti - ex nunc, nie spätne. Práva a povinnosti, ktoré sú predmetom tohto konania neboli v čase vydania nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: zo strany súdu prvej inštancie rozhodnuté, a teda je zrejmé, že ustanovenia sa na ne s poukazom na vyššie uvedený právny názor pléna Ústavného súdu SR nemôžu aplikovať. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že ani derogačný nález Ústavného súdu SR, sp.zn.: nemôže na právach a povinnostiach strán sporu nadobudnutých do momentu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky nič zmeniť. Napadnuté ustanovenie ÚRSO č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov bolo teda v nadväznosti na uvedené v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ až do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: o jeho nesúlade s SR súčasťou právneho poriadku požívajúcou prezumpciu správnosti a ústavnosti, a až do tohto momentu bolo pre všetky subjekty, vrátane strán sporu, záväzné a až po tomto momente stratilo v dotknutej časti do budúcna (pro futuro) svoju účinnosť. Preto má žalovaný za to, že aplikácia zjednocujúceho stanoviska sp.zn. PLz. nebola zo strany súdu prvej inštancie správna a došlo v otázke hmotnoprávnych účinkov nálezu ÚS SR sp.zn. k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Pre posúdenie hmotnoprávnych účinkov nálezu ÚS SR je nevyhnutné posudzovať prioritne povahu právneho vzťahu, ktorý je predmetným nálezom ÚS SR dotknutý. Je zrejmé, že postavenie subjektov, ktorých sa napadnuté zákonné ustanovenia a následné posudzovanie hmotnoprávnych účinkov s tým súvisiacich, týkali, nebolo v prípade nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn.: -89 ani naň nadväzujúceho zjednocujúceho stanoviska obsiahnutého v uznesení sp.zn.: PLz. -4 rovnocenné, ako je to v prípade sporu, ktorý je predmetom tohto konania vo veci samej, ale práve naopak, na jednej strane vystupovala zdravotná poisťovňa ako subjekt verejnej správy, t.j. subjekt vystupujúci v postavení nadradenosti voči druhému dotknutému subjektu. V prípade, ktorý je predmetom tohto sporu tak žalobca ako aj žalovaný predstavujú samostatné právnické osoby podnikateľov, keď žalobca má postavenie výrobcu elektriny a žalovaný postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy. Predmetný záväzkovo-právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom súkromnoprávnym, čo v konečnom dôsledku nepopiera ani samotný žalobca, pričom v tomto žalovaný nevystupuje ako reprezentant štátu, ktorým by zakladal akékoľvek práva a povinnosti žalobcu. Právna úprava zákona o energetike ani zákona o nezveruje žalovanému žiadne rozhodovacie právomoci ako právnickej osobe a na rozdiel od zdravotných poisťovní, nezakladá postavenie žalovaného ako orgánu verejnej správy. V danom

prípade je nepochybné, že sa pri predmetnom vzťahu medzi stranami sporu jedná o reguláciu vzťahov medzi subjektmi súkromného práva, čo podľa konštatovania Ústavného súdu SR zásadným spôsobom predurčuje z ústavného hľadiska kritériá posudzovania a hodnotenia jednotlivých výhrad uplatnených proti súvisiacim ustanoveniam zákona o energetike ako aj súvisiacich podzákonných predpisov. Ústavný súd SR v súvislosti s požiadavkami na určitosť právnej úpravy s poukazom na súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi distribučných sústav vo svojom náleze sp.zn.: zdôrazňuje, že: „...iné sú požiadavky na podrobnosť a jednoznačnosť právnej úpravy v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, a vtedy, keď ide o súkromnoprávnu úpravu...“, pričom zdôrazňuje, že súkromnoprávna úprava by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných prípadoch charakter kogentný. Uvedené kritérium odlišnosti posudzovania vzájomného vzťahu ako aj povahy a účinkov právnych noriem s tým súvisiacich je nevyhnutné aplikovať aj na účinky nálezu Ústavného súdu sp.zn.: . Vzhľadom na už vyššie rozoberanú súkromnoprávnu povahu vzťahu medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi distribučných sústav je aj pri výklade nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.: a posudzovaní jeho hmotnoprávnych účinkov, potrebné zohľadniť súkromnoprávnu povahu predmetného vzťahu a výkladové princípy s tým súvisiace. Aplikáciu záverov predmetného zjednocujúceho stanoviska sp.zn.: PLz. -4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov nálezu sp.zn.: týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako podnikateľskými subjektmi, však žalovaný nepovažuje za správne. Má za to, že takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva.

25. Podľa žalovaného je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nielen nesprávny, predčasný ale aj nedostatočne odôvodnený, pričom výklad hmotnoprávnych predpisov uskutočnený súdom prvej inštancie vykazuje značný stupeň arbitrárnosti predmetným rozsudkom sa priznáva zjavne neprimeraná ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva, by mu nemohla byť nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 SR ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval dostatočne zdôvodneniu svojho rozhodnutia a prezentovaniu úvah, akými k svojmu rozhodnutiu dospel a elé odôvodnenie súdu prvej inštancie predstavuje opis skutkového stavu a citáciu paragrafového znenia zákonných ustanovení bez akejkoľvek ingerencie vlastných úvah súdu a zdôvodnenia svojich záverov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. .

26. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

27. Uviedol, že platba za prístup do distribučnej sústavy, alebo tzv. G-komponent sa začala vyberať v roku 2014, a to na základe novej ÚRSO z 11.7.2013 č. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike pre rok 2014. Táto zaviedla, že platbu za prístup má povinnosť platiť každý výrobca pripojený do distribučnej sústavy, a to aj keď nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Skupina poslancov túto právnu úpravu napadla na Ústavnom súde, ktorý rozhodnutím sp.zn. -132 z 22.6.2016 rozhodol, že časť , ktorá zavádzala povinnosť platiť platbu za prístup pre všetkých výrobcov elektriny (teda aj pre výrobcov, ktorí nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny) je neústavná. Okrem iného ústavný súd konštatoval, že nemôže byť právnym základom pre vyberanie platby za prístup. Jediným právnym základom pre vyberanie platby za prístup môže byť zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike (body 21.5 a 22.1 rozhodnutia Ústavného súdu). Zákon o energetike totižto definuje prístup ako „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." ( bodu 12 Zákona o energetike). Je tak zrejmé, že prístup sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Podstatné náležitosti tejto zmluvy sú následne upravené práve v Zákona o energetike. Účtovanie platby za prístup bez uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny predstavuje podľa Ústavného súdu SR neústavný zásah do práv výrobcov elektriny vlastniť

majetok (bod 21.8 rozhodnutia Ústavného súdu). V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR a Zákona o energetike platí, že ak neexistuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, neexituje ani právny základ pre vyberanie platby za prístup. V danej veci je teda podstatné, či medzi žalobcom a žalovaným existovala zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, alebo nie. Podľa žalobcu však takáto zmluva nebola uzatvorená, a preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zaviazal žalovaného na vrátenie uhradených platieb. Predmetom tohto konania sú platby za prístup za roky 2014 a 2015. Keďže v danom období žalobca nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, platby za prístup je žalovaný povinný vrátiť. Navyše s účinnosťou od 1.1.2019 boli podstatne zmenené definície niektorých právnych pojmov v energetike, ako aj právna úprava niektorých zmluvných vzťahov a tieto zmeny nemôžu mať dopad na toto konanie. Nakoľko tento spor sa týka platieb za prístup za roky 2014 a 2015, pre rozhodnutie vo veci je relevantná právna úprava, ktorá bola platná a účinná v predmetnom období. Aj toto vyjadrenie vychádza zo znenia o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31.12.2018, ako aj zo skutkového stavu v príslušných rokoch. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca zdôraznil, že predložená „Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, č. zo dňa 15.1.2014 nemohla byť v rokoch 2014 a 2015 právnym dôvodom pre vyberanie platieb za prístup. Navyše žalovaného zmluva o prístupe nespĺňala náležitosti stanovené v Zákona.

28. Žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. z 21.2.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý zaviazal distribučnú spoločnosť vrátiť výrobcovi platby za prístup.

29. Podľa žalobcu, žalovaný si je vedomý, že so žalobcom nikdy neuzatvoril zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike a nie je možné, aby preukázal jej existenciu ako ani oprávnenosť vyberanej platby, no napriek tomu považuje za právny dôvod vyberania platby za prístup žalovaného zmluvu o prístupe. Medzi stranami nie je sporné, že žalovaného zmluva o prístupe, nie je zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike, a preto má žalobca za to, že táto zmluva nemohla byť právnym základom pre fakturovanie platby za prístup. Aj keď žalobca a žalovaný sú podnikateľské subjekty, nie je prípustné, aby obchádzali záväzné definície zákonných pojmov ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR. Zákon o energetike definuje prístup do sústavy ako prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a následne stanovuje podstatné náležitosti tejto zmluvy v § 26 ods. 5. Vzhľadom na uvedené nie je prípustné, aby sa žalovaný rozhodol, že prístup si dohodne v inej zmluve, a táto zmluva nemusí mať zákonom vyžadované náležitosti. Aj keby takáto zmluva vznikla, nemôže byť právnym základom pre uhrádzanie platby za prístup podľa . Aj samotná pri určovaní cien jednotlivých služieb vychádza zo zákonných definícii pojmov. Druhým argumentom žalovaného je, že platbu za prístup musí platiť každý subjekt, ktorý „využíva distribučnú sústavu“ a keďže žalobca dodáva (vpúšťa) elektrinu do distribučnej sústavy a tým ju využíva, má teda povinnosť platiť platbu za prístup. Avšak podľa žalobcu platba za prístup je platba za presne stanovenú službu „prístup do sústavy“, ktorá je jasne definovaná v zákone. Prístup nie je akékoľvek užívanie sústavy ako tvrdí žalovaný. Podstatou tohto sporu je totiž kvalifikované využívanie distribučnej sústavy, a to vo forme prístupu. Žalovaný nerozlišuje skutočnosť, že „prístup do sústavy“ je niečo iné ako „pripojenie do sústavy“. Výrobca, ktorý je pripojený do sústavy a dodáva do nej elektrinu, službu prístupu vôbec nemusí využívať. Výrobca by prístup využíval len vtedy, ak by jeho elektrina po vpustení/ dodaní do distribučnej sústavy v mieste A bola následne prepravená (distribuovaná) do miesta B, a teda inému subjektu. Žalobca však elektrinu len vpustí do sústavy v mieste A (v odovzdávacom mieste) a následne s touto elektrinou už nakladá distribučná spoločnosť (resp. spoločnosť, ktorú distribučná spoločnosť poverí). Po vpustení elektriny do distribučnej sústavy už nad ňou žalobca nemá žiadnu moc. Napokon, vpustená elektrina sa stáva už vlastníctvom žalovaného (resp. subjektu, ktorý poveril). Žalovaný opakovane hovorí o prístupe ako o užívaní sústavy, avšak prehliada, že ide o využívanie sústavy na prepravu vpustenej elektriny, a toto využívanie sa uskutočňuje na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Uvedené potvrdzuje Zákon o energetike ( písmo a) bod 12 v spojení s ) ako aj rozhodnutie Ústavného súdu (napr. bod 21.1 rozhodnutia). Vzhľadom na vyššie uvedené je argumentácia žalovaného o „užívaní sústavy" nesprávna a žalovanými opisované „užívanie sústavy" nemôže byť právnym dôvodom pre uhrádzanie platby za prístup. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že novela zákonné ustanovenia len „upresnila", je nepochybné že nová právna úprava platbu za prístup podstatne zmenila a s účinnosťou od 1.1.2019 zaviedla pre ich uhrádzanie nový

právny režim. Tieto zmeny považuje žalovaný za „potvrdenie" jeho argumentácie. Opak je však pravdou. Ak by argumentácia žalovaného bola správna, takéto zásadné zmeny by nebolo potrebné prijímať. Taktiež žalobca považuje za absurdné tvrdenia žalovaného, že platbu za prístup uhrádzal žalobca dobrovoľne. Žalobca uhrádzal platby za prístup za roky 2014 a 2015 preto, že mu to vyplývalo z neústavného znenia .

30. Žalobca opätovne zdôraznil, že medzi stranami sporu nie je sporná neexistencia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy. Zo zákonnej definície prístupu (§ 2 písm.a/ bodu 12 Zákona o energetike) je zrejmé, že sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Teda Zákon o energetike priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne uvádza v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. Rovnaký právny názor ohľadom možnosti dohodnutia prístupu do distribučnej sústavy výlučne na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zastáva a Ústavný súd SR, pričom vyslovene odkazuje na § 26 ods. 5 Zákona o energetike, ktorý upravuje podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ak teda žalovaný priznáva, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny neuzatvoril, nie je potrebné žiadne ďalšie skúmanie jeho argumentácie. Ak neexistuje zmluva, neexistoval právny dôvod pre uhrádzanie platby za prístup a námietky žalovaného voči rozsudku sú nedôvodné.

31. Tvrdenie žalovaného, že Zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ale výslovne upravuje aj zmluvu o prístupe do sústavy a to v ust. § 27 ods. 1 písm.b/, považuje žalobca za formalistický, nesystémový a v konečnom dôsledku neústavný. Ide o jediné miesto, kde tento predpis používa skrátený názov „zmluva o prístupe“ miesto celého názvu „zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Toto ustanovenie však neoznačuje žiaden nový zmluvný typ, pričom žalovaný na tomto legislatívnom nedostatku účelovo stavia podstatnú časť svojej argumentácie, pričom obchádzal základnú zákonnú definíciu pojmu prístup do distribučnej sústavy, podľa ktorej sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (§ 2 písm.a/ bod 12 Zákona o energetike). Podľa žalobcu je neprípustné, aby výklad jedného sporného ustanovenia zákona odporoval základnej definícii pojmu. Práve z tejto definície vychádza nielen celé znenie predpisu, ale aj ostatné právne predpisy v energetike. O nesprávnosti názoru žalovaného svedčí aj vymedzenie povinností prevádzkovateľa distribučnej sústavy. Každému právu, ktoré priznáva Zákon o energetike, zodpovedá povinnosť, ktorú tento predpis ukladá druhému subjektu. Ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike priznáva výrobcovi elektriny právo zmluvne si dojednať prístup. Podľa žalovaného, tento prístup má byť dohodnutý v osobitnej ,,zmluve o prístupe“ . Z tohto dôvodu by následne medzi povinnosťami prevádzkovateľa distribučnej sústavy mala byť zahrnutá aj povinnosť uzatvoriť takúto „ zmluvu o prístupe". Podľa § 31 ods. 2 písm. i) Zákona o energetike je však prevádzkovateľ distribučnej sústavy povinný „uzatvoriť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Ak by žalobca akceptoval názor žalovaného došiel by k vnútornému rozporu Zákona o energetike. Navyše aj samotné neústavné znenie , o ktorú žalovaný opiera svoju platbu, odkazuje na „zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalobca uviedol, že celé rozhodnutie ústavného súdu sa zaoberalo najmä touto zmluvou a časťou upravujúcej povinnosť platiť platbu za prístup aj v prípade, že takáto zmluva nie je uzatvorená. Výklad žalovaného, podľa ktorého existuje samostatná „zmluva o prístupe“ je v rozpore aj s rozhodnutím Ústavného súdu SR, ktorý opakovane odkazuje na zmluvu podľa Zákona o energetike. Poukazujúc na bod 22.1. a 21.5. rozhodnutia ÚS SR žalobca zdôraznil, že ústavný súd Zákona o energetike vyslovene spája s tohto predpisu, ktorý upravuje podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny, a teda jasne vykladá ako právo výrobcu na uzatvorenie zmluvy podľa Zákona o energetike, pričom v nevidí žiaden odlišný zmluvný typ. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že názor žalovaného, ktorý svoju argumentáciu stavia na jednom nedostatku zákonnej úpravy, je nutné odmietnuť, pretože sa jedná o formalistický výklad, ktorý sa dostáva do zjavnej kontradikcie s ostatnými časťami predpisu, ako aj do rozporu s právnym názorom ústavného súdu.

32. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca uviedol, že Zákon o energetike nedovoľuje dohodnúť „prístup“ v inej ako zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom zdôraznil, že sloboda zmluvných strán pri formulovaní svojich záväzkových vzťahov nie je neobmedzená a nie je prípustné, aby si žalovaný vytváral vlastnú definíciu zákonného pojmu „prístup“. Prístup je však spojený s

využívaním distribučnej sústavy na účely distribúcie (prepravy) vyrobenej elektriny inému subjektu. Túto skutočnosť konštatuje ako zákon, tak aj Ústavný súd SR.

33. Zákon o energetike priamo prostredníctvom zákonnej definície vymedzuje čo je prístup do distribučnej sústavy a zároveň jednoznačne uvádza v akej zmluve je tento prístup do distribučnej sústavy možné dohodnúť. Prístup do distribučnej sústavy je teda pojmom, ktorý je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi, t. j. distribúciou elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny). Inak povedané, na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny si výrobca elektriny zabezpečuje prepravu elektriny vyrobenej vo svojich zariadeniach na výrobu elektriny ku koncovým odberateľom elektriny. Ústavný súd vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu." Je zrejmé, že výrobca elektriny pri uzatvorení zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny si dohodne to, že môže elektrinu vpúšťať ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom, alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Žalobca elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti (resp. poverenej spoločnosti), a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Po tom, ako distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť jej distribúciu. Žalobca prístup nevyužíva a o takúto službu ani nikdy nemal záujem. Žalovaný účelovo vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v dotknutom rozhodnutí Ústavného súdu SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byt' distribuovaná (pripravená) do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedochádza a táto skutočnosť je medzi stranami nesporná. Žalobca elektrinu dodáva len žalovanému alebo ním poverenému subjektu. To, ako žalovaný následne naloží s elektrinou je absolútne mimo dispozície žalobcu. Navyše, žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ani nemôže dodávať elektrinu inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (alebo ním poverenému subjektu) a využívať tak distribučnú sústavu na prepravu elektriny. V opačnom prípade by totiž prišiel o o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa v znení účinnom v rokoch 2014 a 2015 boli títo výrobcovia elektriny povinní „dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“. Výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie tak z podstaty veci neostávala žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.

34. Pre úplnosť žalobca poukázal na to, že žalovaný v odvolaní uviedol aj vlastnú definíciu samotnej platby, resp. odplaty za prístup, s ktorou sa však nemožno stotožniť. Podľa žalovaného „Odplatu za užívanie a prístup do sústavy žalovaného je vzhľadom k doposiaľ vyššie uvedenému vo svojej podstate potrebné chápať ako úhradu žalobcu za umožnenie prístupu žalobcu do sústavy žalovaného a zabezpečenie stálej schopností sústavy žalovaného odobrať od žalobcu ním dodanú elektrinu v potrebnej kapacite, bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina zo strany žalobcu u konkrétnom momente do sústavy žalovaného dodaná“. Toto tvrdenie a opätovné spájanie dodávky elektriny s prístupom nielenže nemá základ v právnej úprave, ale vyslovene jej odporuje. Platba za prístup je platbou za poskytnutie služby „prístupu", pričom táto služba slúži na zabezpečenie distribúcie a má byť dohodnutá v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je dôležité, že vo vyššie uvedenej „definícii“ žalovaný uviedol, že platba za prístup sa podľa neho platí za „zabezpečenie stálej schopností sústavy žalovaného odobrať od žalobcu ním dodanú elektrinu“. Toto konštatovanie len potvrdzuje, že žalovaný si zamieňa pojem „prístup“ s pojmom „pripojenie“. Práve pripojenie slúži na to, aby sa zabezpečila „schopnosť sústavy odobrať“ vyrobenú elektrinu od výrobcu. Uvedené je zrejmé už zo zákonnej úpravy zmluvy o pripojení. Aj samotná zmluva o pripojení, ktorú žalobca so žalovaným uzatvoril jasne konštatuje, že sa žalovaný zaviazal zabezpečiť stálu schopnosť sústavy odobrať elektrinu dodanú žalobcom. Za zabezpečenie tejto kapacity už zaplatil nemalý poplatok tzv. pripojovací poplatok (čl. III bod 1 Zmluva o pripojení).

Je zrejmé, že zabezpečenie maximálnej rezervovanej kapacity na účely dodávky elektriny do distribučnej sústavy sa uskutočňuje v rámci pripojenia. Toto pripojenie sa uskutočňuje na základe zmluvy o pripojení. Žalobcov výklad „platby za prístup" tak nemá oporu v hmotnom práve. Žalovaný si svojvoľne vykladá aj ďalší právny pojem, a to distribučnú kapacitu. Podľa žalovaného, distribučná kapacita slúži tomu, aby žalobca mohol do sústavy dodávať vyrobenú elektrinu. Uvedené tvrdenie žalovaného nie je pravdivé. Na tieto účely slúži práve maximálna rezervovaná kapacita, ktorá je dohodnutá v zmluve o pripojení. Ide o údaj, ktorý predstavuje maximálne množstvo elektriny, ktoré môže výrobné zariadenie žalobcu dodať žalovanému. Uvedené vyplýva aj zo zákonnej definície maximálnej rezervovanej kapacity obsiahnutej v ust. č. ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom v znení neskorších predpisov, podľa ktorého platí, že „maximálnou rezervovanou kapacitou pri výrobe kapacita, ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny v sústave pre zariadenie na výrobu elektriny vo výške, ktorá zodpovedá celkovému inštalovanému elektrickému výkonu zariadenia na výrobu elektriny a ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny a ktorú je zároveň technicky možné dodať do sústavy". Distribučná kapacita sa viaže na prístup do distribučnej sústavy, pričom predstavuje údaj o množstve elektriny, ktorá má byť od výrobcu elektriny prepravená inému subjektu, a to pomocou, resp. s využitím distribučnej sústavy. Uvedené jasne potvrdzuje už samotná definícia prístupu, podľa ktorej sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu u rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." ( bodu 12 Zákona o energetike) Práve distribučná kapacita sa ako jedna z podstatných náležitostí dohaduje v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa Zákona o energetike, ktorú strany sporu spolu nikdy neuzatvorili.

35. V bode VIII. vyjadrenia žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný nesprávne argumentuje zákonom o podpore, pokiaľ poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 Zákona o podpore, podľa ktorého sa podpora výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie poskytuje aj formou prednostného prístupu do distribučnej sústavy. Túto osobitnú formou podpory si však žalovaný vysvetľuje po svojom, a to tak, že „právo na „prednostný prístup do sústavy" obsiahnuté v zákona o vo svojej podstate predstavuje nevyhnutnú podmienku realizácie práva na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny obsiahnutého v bode 3 citovaného zákonného ustanovenia. Žalobcovi nie zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k takémuto záveru ak uvedené nemá žiadnu oporu v právnej úprave a je neprípustné, aby prístup žalovaný spájal s dodávkou elektriny. V prvom rade, pojem prístup je definovaný len v jednom predpise, a to v Zákone o energetike a nie je prípustné, aby žalovaný pri výklade Zákona o podpore vychádzal z inej definície, a už vôbec nie takej, ktorú si sám vytvoril. V druhom rade, samotný Zákon o podpore v príslušnom priamo (v poznámke pod čiarou) odkazuje na definíciu pojmu prístup, ktorá je upravená v Zákone o energetike ( Zákona o energetike).

36. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie nedostatočne venoval pozornosť dôkazu - odborné vyjadrenie doc. Ing. K. K., W.., žalobca poukázal na bod 33. a 91. odôvodnenia napadnutého rozsudku a má za to, že predloženie takéhoto odborného vyjadrenia je nutné považovať za bezpredmetné. Totiž, predmetom tohto konania sú právne otázky, a to existencia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, príp. otázka výkladu pojmu prístupu do distribučnej sústavy. Obe otázky rieši záväzná právna úprava, a nie technický názor znalca. Preto žalovaným navrhovaný listinný dôkaz nemal žiaden potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok pre rozhodnutie v tejto veci.

37. K obrane žalovaného, keď poukázal na uznesenie Ústavného súdu , z ktorého vyvodil, že derogačný nález nemá hmotnoprávne účinky ex tunc, žalobca uviedol, že takýto názor žalovaného nie je správny a interpretáciu uznesenia považuje za účelovú a nedôslednú. Argumentácia žalovaného úplne prehliada existenciu zjednocujúceho stanoviska ÚS SR sp.zn. PLz. , ktoré jasne deklaruje existenciu hmotnoprávnych účinkov ex tunc. Rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít je aj záväzná rozhodovacia prax Ústavného súdu SR, a teda ak je Zjednocujúce stanovisko záväzné pre celý ústavný súd, o to viac ho podľa musí rešpektovať aj všeobecný súd, ktorý musí prihliadať na záväznú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Zjednocujúcim stanoviskom sa riadili senáty ÚS SR minimálne v 37 prípadoch, z ktorých vyplýva, že prijatím derogačného nálezu sa napádané neústavné ustanovenie zákona anuluje od začiatku t.j. hľadí sa naň, akoby neexistovalo. Hmotnoprávne

účinky derogačného nálezu nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Preto žalobca názor žalovaného, ktorý odmieta ex tunc účinky považuje nielen za nedôvodný, ale dokonca za nebezpečný. Jeho nasledovaním by mohla nastať situácia, kedy by ktorýkoľvek ústredný orgán štátnej správy mohol kedykoľvek vytvoriť neústavnú platbu, dotknuté subjekty by sa však nikdy nemohli domôcť nápravy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia NS SR sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. .

38. V ďalšom žalobca poukázal na to, že žalovaný v odvolaní odkazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, ktoré rieši diametrálne odlišnú situáciu. Platbám za prístup do distribučnej sústavy nepredchádzalo žiadne konanie (alebo posudzovanie) ani vydanie rozhodnutia ktorým by bol žalobca viazaný. Výrobcovia museli uhrádzať platbu za prístup priamo ex lege, z titulu neústavnej . K žiadnemu „právoplatnému“ uzavretiu skutkového stavu nedošlo, preto na situáciu žalobcu nemožno aplikovať ust. . V situácií žalobcu je potrebné aplikovať konštantne judikovaný názor ústavného súdu, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu anulovalo neústavnú od samého začiatku. V prebiehajúcich konaniach (akým je aj toto) je potrebné prihliadať na konkrétne rozhodnutie ÚS SR, ktoré pristúpilo k ochrane porušeného základného práva výrobcov elektriny a taktiež je potrebné vychádzať zo zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu, v zmysle ktorého hmotnoprávne účinky derogačného nálezu ÚS SR nastávajú ex tunc. Zjednocujúce stanovisko nie je prekonané žiadnym iným zjednocujúcim stanoviskom a je plne rešpektované Najvyšším súdom SR, ako aj rozhodovacou praxou Krajského súdu v Žiline, a to priamo vo veci vrátenia platby za prístup do distribučnej sústavy.

39. Žalobca má za to, že žalovaný si vykladá účinky nálezu ÚS SR nesprávne ak tvrdí, že derogačný nález má iba účinky „ex nunc“, a teda iba do budúcna. Derogačný nález sprevádzajú účinky „ex nunc“ aj účinky „ex tunc“. Oba účinky sa prejavujú odlišným spôsobom. „Ex nunc“ účinky nálezu umožňujú ústavnému súdu vykonávať funkciu „negatívneho zákonodarcu“ a záväzne, do budúcna, rušiť neústavnú úpravu. „Ex tunc“ účinky smerujú k usporiadaniu právnych vzťahov vzniknutých počas trvania neústavnej právnej úpravy. Oba účinky nálezu pôsobia súbežne, čo potvrdzuje aj ústavný súd v zjednocujúcom stanovisko. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že aplikácia „ex tunc“ účinkov derogačného nálezu je možná iba vtedy, ak by sa derogačná úprava týkala vzťahu medzi subjektom verejného práva a subjektom súkromného práva a ak by sa mal derogačný nález týkať vzťahu medzi subjektmi súkromného práva, bude „ex tunc“ účinok vylúčený, žalobca zdôraznil, že derogovaná bola úpravou verejného práva; kogentného charakteru; prijatá ÚRSO-m a záväzne prikazovala žalobcovi, aby bez zmluvy platil žalovanému poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Medzi žalobcom a žalovaným neexistoval typický súkromnoprávny vzťah. Povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy vznikla žalobcovi priamo z titulu neústavnej . Vo vzťahu žalobcu a žalovaného neexistoval žiaden priestor na akékoľvek obojstranné riešenie ich právneho postavenia. Dokonca medzi nimi neexistovala ani žiadna zmluva týkajúca sa platby poplatku. Derogačný nález ústavného súdu nerušil súkromnoprávnu normu upravujúcu výlučne vzťahy súkromného práva (napr. ustanovenie o nájomnej zmluve), ale rušil verejnoprávnu normu štátneho orgánu v štátom regulovanom segmente elektroenergetiky. Derogácia napádanej právnej úpravy so spätným účinkom nastoľuje rovnováhu v právnych vzťahoch, reparuje poškodené základné právo žalobcu a je plne konzistentná s doterajšími názormi ústavných súdov. Žalobca odmieta prehnaný formalizmus žalovaného. Vzťah žalobcu a žalovaného nevznikol na podklade súkromného práva (zmluvou), ale bol založený neústavnou normou verejného práva, ktorá žalobcu nútila platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy a žalovaného bezdôvodne obohacovala.

40. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. z 26.10.2017, súd prvej inštancie sa s týmto rozhodnutím vo svojom rozsudku zaoberal v bode 86., a teda subjektívne presvedčenie žalovaného o nutnosti aplikácie tohto rozhodnutia je tak bezpredmetné a je potrebné ho odmietnuť. Taktiež tvrdenie žalovaného, že „súd prvej inštancie svoje závery o nesprávnej úvahe Krajského súdu v Bratislave opiera o odlišné názory prezentované Okresným súdom Žilina a Okresným súdom Košice I vo svojich doposiaľ neprávoplatných rozhodnutiach“ je nepravdivé a zavádzajúce. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ním predložené rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktoré potvrdili rozsudok Okresného súdu Žilina, podľa ktorých je platba za prístup oprávnená jedine, ak bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike. Taktiež z nich vyplýva, že ak výrobca elektriny dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, takáto dodávka nepredstavuje využívanie prístupu do distribučnej sústavy. Teda

žalovaný nesprávne poukázal na akési neprávoplatné rozhodnutia okresných súdov, pričom sám si je vedomý skutočností, že právny názor žalobcu potvrdzuje aj Krajský súd v Žiline.

41. Taktiež žalobca nemôže súhlasiť s námietkou žalovaného uvedenou v odvolaní, že súd nedostatočne odôvodnil rozsudok a nevysporiadal sa v ňom so spornými bodmi medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie na podstatné argumenty vznesené žalovaným pred súdom prvej inštancie dostatočne reagoval a náležite sa nimi vysporiadal. Svoje závery dopĺňa aj odkazmi na konkrétne časti rozhodnutia ústavného súdu, zmluvných dojednaní a právnych predpisov, ktoré jeho právny názor jednoznačne podporujú. Odôvodnenie rozsudku je preto konzistentné a argumentácia súdu v ňom obsiahnutá presvedčivo podporuje jeho výrok.

42. V závere vyjadrenia žalobca zdôraznil, že znenie novely Zákona o energetike (č. ), na ktorú taktiež poukázal žalovaný vo svojom odvolaní, sa vzťahuje až na platby za prístup od 1.1.2019. Žalobca zdôraznil, že nové znenie ustanovení Zákona o energetike sú pre tento spor irelevantné. Pre posúdenie oprávnenosti platieb za prístup do roku 2019, je nevyhnutné vychádzať z právnej úpravy platnej a účinnej do roku 2019. Totiž paragrafové znenie novely však doterajšiu právnu úpravu „nespresňuje“ ale celkom jasne ju mení. Pre rozhodnutie v tomto spore je záväzné paragrafové znenie predpisu do roku 2019. Výklad predmetných ustanovení vykonal Ústavný súd SR, Krajský súd v Žiline ako aj okresné súdy v desiatkach prípadoch. Výklad právnych predpisov je zverený do rúk súdnej moci, nie do rúk tvorcu dôvodovej správy. Podľa žalovaného prechodné ustanovenia novely ( Novelizovaného Zákona o energetike) majú potvrdzovať, že žalovaného zmluva o prístupe mohla byť právnym základom pre platbu za prístup. Toto tvrdenie je špekulatívne a priamo odporuje zneniu novely. Je zrejmé, že v tomto konaní nie je prípustné aplikovať znenie prechodných ustanovení, ktoré sa vzťahujú len na platby za obdobie 2019 a nasl. Analýza a aplikácia prechodných ustanovení v zmysle novely je namieste jedine v prípade, ak by sa žalobca domáhal platieb za prístup od roku 2019, ktoré však nie sú predmetom tohto konania. Podľa žalobcu prechodné ustanovenia nijakým spôsobom neoprávňujú žalovaného na ponechania si nezákonne vybraných platieb za prístup za obdobie do 1.1.2019. Podľa žalobcu Národná rada Slovenskej republiky nemá kompetenciu spätne riešiť súdne spory jednoduchou zmenou právnej úpravy. Spory vznikajúce z právnych predpisov a ich interpretácia patria do výlučnej kompetencie súdov. Pravidlá normované v novele sa nevzťahujú na situácie vzniknuté pred jej účinnosťou. Takýto výklad je zjavne neústavný a v právnom štáte neprípustný. V prípade, ak by prichádzal do úvahy výklad právneho predpisu, ktorý by bol neústavný, je povinnosťou každého orgánu uprednostniť výklad, ktorý je v súlade s . Uvedené vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp.zn. .

43. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo 16.4.2019 k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní. Poukázal na rozdielnosť skutkového stavu posudzovaného všeobecnými súdmi v rozsudkoch predložených žalobcom a odvolaciemu súdu dal do pozornosti nový rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. z 10.4.2019. Opätovne sa zaoberal výkladom pojmu „prístup do sústavy“ a úmyslom zákonodarcu a uzavrel, že zmluva o prístupe je relevantným podkladom na prístup do sústavy aj na úhradu platieb za prístup do sústavy aj bez dojednania distribúcie. V závere vyjadrenia poukázal na to, že derogačný nález ÚS SR nezakladá právny titul na vrátenie v čase jeho zverejnenia už vymožených alebo dobrovoľne uhradených plnení a vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu uvedeného v odvolaní.

44. Podaním zo dňa 13.5.2019 žalobca zaujal stanovisko k vyjadreniu žalovaného. Okrem iného zdôraznil, že rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sú plne aplikovateľné na tento prípad a naopak rozhodnutia predložené žalovaným nie je možné nasledovať. Totiž uznesenie Krajského súdu v Bratislave je rozhodovacou praxou odmietané, popiera právny základ vyberania platby za prístup vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu; nesprávne uvádza, že Zákon o energetike dovoľuje uzatvoriť osobitnú „zmluvu o prístupe“; nesprávne interpretuje pojmy „pripojenie“ a „prístup“ do distribučnej sústavy. V závere opätovne zdôraznil, že aj keby bola žalovaného zmluva o prístupe uzatvorená platne, nemohla byť podľa nej vyberaná platba za prístup.

45. Výrok rozsudku, ktorým bolo v prevyšujúcej časti konanie zastavené (výrok II.), nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 26.10.2018, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 44.187,96 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne

zo sumy 44.187,96 eur od 18.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a výrok o trovách konania ako výrok súvisiaci (výrok III.).

46. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa - (ďalej len „“). Vec prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

47. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku spĺňajúcom všetky požiadavky podľa ust. , v ktorom sa súd prvej inštancie správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci ( ).

48. Len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku, odvolací súd považuje za potrebné uviesť.

49. Podstata skutkových a právnych odvolacích námietok žalovaného spočíva len v polemike so zisteným skutkovým stavom a naň nadväzujúcim právnym názorom súdu prvej inštancie len to, že sa žalovaná nestotožňuje so skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a s právnymi závermi na strane druhej, ešte nezakladá sama o sebe dôvodnosť odvolania. Náš právny poriadok totiž nepozná právo na úspech v súdnom konaní.

50. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v odvolacom konaní posúdiť je to, či súd prvej inštancie postupoval správne, ak odvolaním napadnutým rozhodnutím žalobe vyhovel.

51. Z obsahu spisu vyplýva, že uvedenou žalobou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného prijatím platieb za prístup do distribučnej siete žalobcu, a teda prijatím plnenia bez právneho dôvodu.

52. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného v odvolacom konaní, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, čím neúplne zistil skutkový stav, nakoľko proces dokazovania v súdnom konaní slúži k preukázaniu skutkových tvrdení uplatnených v žalobe (resp. obrane žalovaného proti žalobe) s tým, že súd prvej inštancie je vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku vyjadreného v žalobnom petite oprávnený rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov je potrebné pre meritórne rozhodnutie vykonať, a preto ak zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe alebo ostatných podaniach žalobcu, či jeho prednesoch na pojednávaní, bez pochybností vyplýva, že uplatnený nárok je po právnej stránke dôvodný, žalovaným navrhnuté dôkazy nevykoná.

53. ukladá stranám sporu povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v rámci tzv. prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany ( ). Súd v civilnom procese nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie strán sporu. Ak teda súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.

54. Pre rozhodnutie vo veci samej je podstatne posúdenie otázky, či sa žalobca oprávnene domáha vrátenia už uhradených platieb za prístup do distribučnej sústavy. To, že žalobca uhradil faktúry za prístup do distribučnej siete nie je medzi stranami sporné. Medzi stranami nie je sporné ani to, že medzi stranami nebola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej siete žalovaného.

55. Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. Ide o všeobecnú úpravu

bezdôvodného obohatenia, z ktorej je zrejmé, že sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo z bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že obohatený sa obohatil na úkor majetku inej osoby o určité majetkové hodnoty, ktoré sú vyjadriteľné v peniazoch.

56. Spôsob a rozsah vydania bezdôvodného obohatenia upravuje , podľa ktorého sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

57. Ústavný súd SR nálezom sp.zn. -132 rozhodol, že právna úprava platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.7.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím sa stalo všeobecne záväzným.

58. Z obsahu odvolania vyplýva ďalej, že žalovaný namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

59. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery. 60. Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu nie je odvolanie žalovaného dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne vyložil ustanovenia .

61. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia.

62. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

63. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové zistenia súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu.

64. Z horeuvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti podľa a potvrdil.

65. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ust. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktorú vydá súdny úradník.

66. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).