Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/20/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: PharmDr. M.,

ul. V. č. X. M., IČO: X. zast. Advokátskou kanceláriou B. s. r. o., J. M., IČO: X. proti

odporkyni: V. a. s., M. č. X. B., IČO: X. o zaplatenie 517 418,80 Sk a prísl., na

dovolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2008

č. k. - 81 (vec Okresného súdu Bratislava V sp. zn. ), takto

rozhodol:

Najvyšší súd dovolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 13. novembra 2008 č. k. – 81 z a m i e t a.

Účastníkom nepriznáva náhradu dovolacích trov.

O d ô v o d n e n i e :

Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu

Bratislava V zo dňa 12. 09. 2007 č. k. -48 a konanie zastavil, navrhovateľku

zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 3 277,–Sk do

3 dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

odvolacieho konania, podala dovolanie navrhovateľka.

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom súd prvého stupňa

zamietol návrh navrhovateľky v celom rozsahu a odporkyni nepriznal náhradu trov

konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania je nárok navrhovateľky

na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za oneskorenú úhradu dvoch

faktúr č. 72042003 splatnej dňa 05. 06. 2003 a č. 48032003 splatnej dňa 02. 05. 2003,

ktoré odporkyňa uhradila po lehote ich splatnosti a celková suma poplatku z omeškania

činí 303 649,36 Sk. V konaniach vedených na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 8C

114/03 a sp. zn. si navrhovateľka uplatnila sumu 286 231,28 Sk, ktorá jej bola

2

priznaná, pričom predmetom tohto konania bolo uplatnenie úroku z omeškania podľa ust.

Predmetom konania bol teda nárok navrhovateľky na

zaplatenie rozdielu medzi vyúčtovaným poplatkom z omeškania a priznaným úrokom

z omeškania v žalovanej výške. Vzťah medzi účastníkmi konania súd prvého stupňa

posúdil ako vzťah občiansko – právny. Posudzoval preto podľa toho aj premlčaciu dobu

a jej plynutie. Predmetné faktúry boli splatné dňa 05. 06. 2003 a 02. 05. 2003, žaloba bola

podaná 12. 04. 2007, teda po uplynutí premlčacej doby podľa ,

preto súd prvého stupňa nemohol navrhovateľke právo na zaplatenie poplatku z omeškania

priznať.

Navrhovateľka v odvolaní ktorým rozsudok prvostupňového súdu napadla žiadala

rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať jej

náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania, alternatívne žiadala rozsudok súdu

prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vychádzala z toho, že súd prvého

stupňa charakter záväzkového vzťahu medzi účastníkmi nesprávne posúdil ako vzťah

občianskoprávny s poukazom na to, že žalovaný nie je podnikateľom. Nepochybne

žalobkyňa je podnikateľkou a rovnako žalovaný je podnikateľským subjektom podľa ust.

, , pretože zabezpečuje verejné potreby a teda ich

vzťah spadá pod ust. , preto aj podľa Obchodného

zákonníka treba posudzovať aj dobu premlčania, ktorá je podľa § 397 citovaného právneho

ustanovenia 4 roky. K samotnému nároku uviedla, že v konaniach pred Okresným súdom

v Martine si uplatnila len časť svojho zákonného nároku a v tomto konaní žiadala

o zaplatenie ďalšej časti tak, ako jej vzniklo právo podľa ust.

Z. z.

Odvolací súd potom vec v odvolacom konaní právne posúdil tak, že zo spisu

vyplývajú nesporné skutkové zistenia tak ako boli ustálené súdom prvého stupňa pre nárok

žalobkyne na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za oneskorenú

úhradu faktúry č. 72042003 splatnej dňa 05. 06. 2003 a č. 48032003 splatnej dňa

02. 05. 2003 vo výške 517 418,08 Sk. Odvolací súd je podľa ust.

viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preto sa odvolací súd zaoberal i otázkou

premlčania.

V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala zaplatenia časti poplatku

z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr, splatných v r. 2003 podľa ust. § 38 ods. 4 zák. č.

, t. j. vo výške 0,1 % denne, napriek tomu, že v skôr začatých konaniach na

Okresnom súde v Martine si už predmetnú sankciu za uvedené obdobie uplatnila a táto jej

3

už bola priznaná. Je nepochybné, že sa jedná o totožných účastníkom konania i totožný

predmet konania, pretože nárok žalobkyne vyplýva z rovnakých skutkových i právnych

okolností. Je vecou navrhovateľky, pokiaľ sa v konaniach na Okresnom súde v Martine

domáhala zaplatenia sankcie nižšej, než na akú mala nárok a rozdiel si už nemohla uplatniť

v novom konaní, keďže v danom prípade sa jedná o res iudicata v zmysle § 159 ods. 3

. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci nastáva vtedy, ak v novom konaní ide

o prejednanie rovnakej veci. O rovnakú vec ide vtedy, ak ide v novom konaní o rovnaký

nárok alebo stav a rovnakých osôb. Rovnaký nárok alebo stav je vymedzený žalobným

petitom a vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol uplatnený.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Podľa

odseku 2, ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1 písm. a), b), d) a e), zároveň

zastaví konanie. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí síce konštatoval, že žaloba

žalobkyne je nedôvodná, pretože sankcia bola už právoplatne priznaná, túto skutočnosť

však neposudzoval podľa ust. ako prekážku veci rozhodnutej, preto aj

z tohto dôvodu nesprávne žalobu zamietol. S poukazom na uvedené dôvody preto odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie o nároku navrhovateľky

zastavil.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním navrhovateľka. Prípustnosť

dovolania odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom ( pism. f ) a takým dôvodom môže byť aj procesné uznesenie,

ktorým súd konanie zastaví a znemožní účastníkovi ďalej uplatňovať pred

3

súdom jeho práva. To však platí, len ak také uznesenie súd vydá. Vytýka krajskému súdu,

že dospel k nesprávnemu právnemu záveru v tom, že sa jedná o prekážku veci rozhodnutej

a rozsudok prvostupňového súdu a konanie vo veci zastavil.

Navrhovateľka sa v tomto konaní nedomáhala niečoho duplicitne napr. nedomáhala

sa nároku, ktorý by bol jej už právoplatne priznaný alebo ktorý by bol právoplatne

zamietnutý. Navrhovateľka sa v tomto konaní vyslovene domáhala len tej časti svojho

nároku na poplatok z omeškania, ktorý doteraz nebol zo strany odporcu dobrovoľne

uspokojený. Navyše, pokiaľ i vo veci vedenej pred Okresným súdom v Martin došlo

k vydaniu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia z výroku tohto rozhodnutia nijako

nevyplýva právna kvalifikácia priznanej peňažnej sumy – a teda pokiaľ by mala byť

dodržaná zásada, že pre súd a účastníkov konania je záväzný len výrok rozhodnutia a nie aj

4

jeho zdôvodnenie, nemožno sa ani z tohto pohľadu stotožniť s právnou argumentáciou

odvolacieho súdu.

Podľa názoru v súdenej veci súd mal skúmať, či navrhovateľke v čase omeškania

zdravotnej poisťovne vznikol nárok na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č.

Podľa ustálenej súdnej praxe (najmä v dôsledku publikovania

zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR č. PL.z. ) zdravotníckym

zariadeniam prináleží nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne aj v prípadoch,

ak k omeškaniu zdravotnej oplátok z omeškania vo výške 0,01%, nakoľko dotknuté

ustanovenie v takomto znení stratil Stratilo z dôvodu rozporu s SR účinnosť

a neskôr i platnosť. Preto súd priznal, navrhovateľke nárok na poplatok z omeškania bez

ohľadu na to, že v inom súdnom konaní bolo navrhovateľke priznaný úrok z omeškania.

Zo strany navrhovateľky pritom nikdy nedošlo vo vzťahu k odporcovi (alebo jeho

právneho predchodcovi) k právnemu úkonu „Vzdania sa práva na poplatok z omeškania“.

Pod tento inštitút nemožno podradiť ani to, že v inom súdnom konaní sa

navrhovateľka domáhala nároku právnym titulom zaplatenia úroku z omeškania. Súd má

každú vec posudzovať samostatne bez ohľadu na to, aká právna argumentácia bola iným

súdom v inom súdnom konaní zaujatá t.j. ako už bolo uvedené vyššie – v prvom rade

posúdiť tú skutkovú a právni otázku – či má navrhovateľka za omeškanie s úhradou

dotknutých faktúr nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne. Vzťah medzi

navrhovateľom a odporcom ako univerzálnym právnym nástupcom transformovanej

V.poisťovne bol v r. 2003, v ktorom

4

roku došlo k omeškaniu s plnením peňažných záväzkov odporcu vzťahom

občianskoprávnym. Navrhovateľ sa domnieva, že napriek tomu, že až

Z.z. o zdravotných poisťovniach bolo výslovne ustanovené, že na zdravotné poisťovne sa

vzťahuje

Z. z. o zdravotnom poistení a zdravotných poisťovniach v spojení s ust. § 261 ods. 2

dospieť k záveru, že v r. 2003 nebolo možné záväzkovo - právny

vzťah medzi navrhovateľom ako podnikateľom v oblasti poskytovania lekárenskej

starostlivosti a právnym predchodcom odporcu: V. ktorá bola

zriadená ako verejnoprávna inštitúcia, podriadiť pod ustanovenia .

Zo znenia ust. je totiž zrejmé, že Obchodným

zákonníkom sa riadia i vzťahy medzi právnickou osobou zriadenou zákonom ako

verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej

5

prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Navrhovateľ sa nestotožnil ani

s právnym záverom okresného súdu, že z dôvodu, že V.. poisťovňa sama zdravotnú

starostlivosť neposkytovala, nemožno v súdenej veci hovoriť o tom, že by sa jednalo

o zabezpečovanie verejných potrieb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že sú splnené procesné podmienky

mimoriadneho dovolania ( - ) preskúmal výrok napadnutého uznesenia

v napadnutom rozsahu a zistil, že dovolanie nie je podané dôvodne.

Celkovo možno odkázať na správne dôvody napadnutého uznesenia odvolacieho

súdu. Len s poukazom na dôvody dovolania uvedené dovolateľom, dovolací súd na

niektoré námietky poukazuje. Je treba súhlasiť s tým, že uvedený vzťah sa posudzuje

podľa , čo vyplýva aj z toho, že , ktorým

bol zrušený , nemá ustanovenie, ktoré by nahrádzalo ustanovenie §

38 ods. 4. Podľa „Splatnosť úhrady za poskytnutú

zdravotnú starostlivosť je 30 dní odo dňa doručenia účtovného dokladu, ak sa zmluvné

strany nedohodli inak“. Tým samostatne poplatok z omeškania ostáva samostatne

neriešený. Postupuje sa v prípade, že dohoda tu nie je podľa ustanovenia § 2 ods. 2 cit.

zákona (znenie: „ Na zdravotné poisťovne

5

sa vzťahuje , ak tento zákon neustanovuje inak“). Zákon 581/2004 Z.

z. iné ustanovenie o výške poplatku nemá.

() v Tretej časti, v X. Dieli (Porušenie

zmluvných povinnosti a jeho následky) upravuje omeškanie dlžníka v ustanovení § 369

ods. 1, podľa ktorého:

„Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je

povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10%

vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred

prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná

úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho

polroka sa použije počas celého tohto polroka“.

Toto ustanovenie sa uplatňuje ako „analogia legis“ aj za predošlé obdobie pred

vynesením Nálezu, pretože iné platná a účinná právna norma tu nebola. Nárok na poplatok

z omeškania voči dlžníkovi veriteľ mal a riešená je len jeho výška, preto ustanovenie § 41b

ods. 2 možno aplikovať len pokiaľ by výška priznaného nároku

6

(poplatku z omeškania) presahovala výšku takto určenú. Tým je daná odpoveď na otázku

premlčacej lehoty, ktorá neuplynula, aj výšku poplatku

z omeškania, ak nie je iná dohoda.

Správne odvolací súd konštatoval, že navrhovateľka uplatňovala sankciu za

oneskorenú úhradu dvoch faktúr a tu nie je rozhodujúce, či uplatňovala túto sankciu ako

poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania. Nejde totiž o dva nároky, ktoré možno

uplatniť popri sebe ale o jeden neštiepiteľný nárok. Uplatnenie tohto nároku neupravuje

kogentná norma ale norma dispozitívna v oboch prípadoch. Pri tomto závere

o uplatnenom nároku navrhovateľky prvostupňový súd rozhodnúť nemohol, pretože tomu

bránila prekážka veci rozsúdenej, ako to správne konštatoval a rozhodol odvolací súd.

Dovolateľ ešte poukázal na „ustálenú súdnu prax“ ( najmä v dôsledku

publikovania zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR č. PLz. ). Toto

stanovisko zjednocovalo odchylné právne názory v pléne Ústavného súdu a jeho

výsledkom je citované uznesenie z 11. októbra 2006. Už predtým Najvyšší súd SR svojím

rozsudkom z 28. septembra 2006 č. k. (vec Okresného súdu

v Topoľčanoch sp. zn. ) uviedol postup v podstate rovnako ako

6

uznesenie ústavného súdu, aplikovateľné v súdnej praxi. Podľa tohto názoru Najvyššieho

súdu SR:

„Nálezom ústavného súdu bolo vyslovené, že „Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov nie je

v súlade s druhou vetou v spojení s a 4 Slovenskej

republiky“.

Vyložiť možno túto časť Nálezu len tak, že toto ustanovenie nebolo v súlade

s od účinnosti a prestalo byť súčasťou nášho právneho

poriadku. Nejde o retroaktivitu, pretože ak je zákon v rozpore s , rovnaká

platila aj predtým, ústavný súd to skonštatuje a tomu sa potom prispôsobí postup podľa

takejto právnej normy. Ak bolo vo veci rozhodnuté a nárok bol vymožený, na veci sa už

nič nemôže zmeniť. Ak o nároku nebolo rozhodnuté, aj keď nárok vznikol pred

vynesením Nálezu a rozhoduje sa po vynesení nálezu, zákonné ustanovenie, o ktorom

ústavný súd vyslovil, že je v rozpore s , nemožno už použiť, ako keby toto zákonné

ustanovenie ani predtým nebolo v našom právnom poriadku.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania nevzniklo ani jednému z účastníkov,

preto im ani nebolo priznané.

7

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júna 2009

JUDr. Jozef Štefanko

predseda senátu