Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)9a6/376552.64e4cb.pdf
PDF · 102.54 KB
No categories available
2Obdo/20/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 2 Obdo 20/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: PharmDr. M.,
ul. V. č. X. M., IČO: X. zast. Advokátskou kanceláriou B. s. r. o., J. M., IČO: X. proti
odporkyni: V. a. s., M. č. X. B., IČO: X. o zaplatenie 517 418,80 Sk a prísl., na
dovolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 13. novembra 2008
č. k. 4 Cob 24/2008 - 81 (vec Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 10C 6/2007), takto
rozhodol:
Najvyšší súd dovolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 13. novembra 2008 č. k. 4 Cob 24/2008 – 81 z a m i e t a.
Účastníkom nepriznáva náhradu dovolacích trov.
O d ô v o d n e n i e :
Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu
Bratislava V zo dňa 12. 09. 2007 č. k. 10C/6/2007-48 a konanie zastavil, navrhovateľku
zaviazal zaplatiť odporkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 3 277,–Sk do
3 dní od právoplatnosti rozsudku a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania, podala dovolanie navrhovateľka.
Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom súd prvého stupňa
zamietol návrh navrhovateľky v celom rozsahu a odporkyni nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetom konania je nárok navrhovateľky
na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za oneskorenú úhradu dvoch
faktúr č. 72042003 splatnej dňa 05. 06. 2003 a č. 48032003 splatnej dňa 02. 05. 2003,
ktoré odporkyňa uhradila po lehote ich splatnosti a celková suma poplatku z omeškania
činí 303 649,36 Sk. V konaniach vedených na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 8C
114/03 a sp. zn. 6C 193/03 si navrhovateľka uplatnila sumu 286 231,28 Sk, ktorá jej bola
2
priznaná, pričom predmetom tohto konania bolo uplatnenie úroku z omeškania podľa ust.
§ 38 ods.4 zák. č. 273/1994 Z. z. Predmetom konania bol teda nárok navrhovateľky na
zaplatenie rozdielu medzi vyúčtovaným poplatkom z omeškania a priznaným úrokom
z omeškania v žalovanej výške. Vzťah medzi účastníkmi konania súd prvého stupňa
posúdil ako vzťah občiansko – právny. Posudzoval preto podľa toho aj premlčaciu dobu
a jej plynutie. Predmetné faktúry boli splatné dňa 05. 06. 2003 a 02. 05. 2003, žaloba bola
podaná 12. 04. 2007, teda po uplynutí premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka,
preto súd prvého stupňa nemohol navrhovateľke právo na zaplatenie poplatku z omeškania
priznať.
Navrhovateľka v odvolaní ktorým rozsudok prvostupňového súdu napadla žiadala
rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať jej
náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania, alternatívne žiadala rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vychádzala z toho, že súd prvého
stupňa charakter záväzkového vzťahu medzi účastníkmi nesprávne posúdil ako vzťah
občianskoprávny s poukazom na to, že žalovaný nie je podnikateľom. Nepochybne
žalobkyňa je podnikateľkou a rovnako žalovaný je podnikateľským subjektom podľa ust.
§ 2 ods. 2, písm. c) Obchodného zákonníka, pretože zabezpečuje verejné potreby a teda ich
vzťah spadá pod ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, preto aj podľa Obchodného
zákonníka treba posudzovať aj dobu premlčania, ktorá je podľa § 397 citovaného právneho
ustanovenia 4 roky. K samotnému nároku uviedla, že v konaniach pred Okresným súdom
v Martine si uplatnila len časť svojho zákonného nároku a v tomto konaní žiadala
o zaplatenie ďalšej časti tak, ako jej vzniklo právo podľa ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994
Z. z.
Odvolací súd potom vec v odvolacom konaní právne posúdil tak, že zo spisu
vyplývajú nesporné skutkové zistenia tak ako boli ustálené súdom prvého stupňa pre nárok
žalobkyne na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za oneskorenú
úhradu faktúry č. 72042003 splatnej dňa 05. 06. 2003 a č. 48032003 splatnej dňa
02. 05. 2003 vo výške 517 418,08 Sk. Odvolací súd je podľa ust. § 212 ods. 1 OSP
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preto sa odvolací súd zaoberal i otázkou
premlčania.
V predmetnom konaní sa navrhovateľka domáhala zaplatenia časti poplatku
z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr, splatných v r. 2003 podľa ust. § 38 ods. 4 zák. č.
273/1994 Z. z., t. j. vo výške 0,1 % denne, napriek tomu, že v skôr začatých konaniach na
Okresnom súde v Martine si už predmetnú sankciu za uvedené obdobie uplatnila a táto jej
3
už bola priznaná. Je nepochybné, že sa jedná o totožných účastníkom konania i totožný
predmet konania, pretože nárok žalobkyne vyplýva z rovnakých skutkových i právnych
okolností. Je vecou navrhovateľky, pokiaľ sa v konaniach na Okresnom súde v Martine
domáhala zaplatenia sankcie nižšej, než na akú mala nárok a rozdiel si už nemohla uplatniť
v novom konaní, keďže v danom prípade sa jedná o res iudicata v zmysle § 159 ods. 3
OSP. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci nastáva vtedy, ak v novom konaní ide
o prejednanie rovnakej veci. O rovnakú vec ide vtedy, ak ide v novom konaní o rovnaký
nárok alebo stav a rovnakých osôb. Rovnaký nárok alebo stav je vymedzený žalobným
petitom a vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, ktorými bol uplatnený.
Podľa § 221 ods. 1 písm. d) OSP, odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Podľa
odseku 2, ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1 písm. a), b), d) a e), zároveň
zastaví konanie. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí síce konštatoval, že žaloba
žalobkyne je nedôvodná, pretože sankcia bola už právoplatne priznaná, túto skutočnosť
však neposudzoval podľa ust. § 159 ods. 3 OSP ako prekážku veci rozhodnutej, preto aj
z tohto dôvodu nesprávne žalobu zamietol. S poukazom na uvedené dôvody preto odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie o nároku navrhovateľky
zastavil.
Uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním navrhovateľka. Prípustnosť
dovolania odôvodnila tým, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 237 pism. f OSP) a takým dôvodom môže byť aj procesné uznesenie,
ktorým súd konanie zastaví a znemožní účastníkovi ďalej uplatňovať pred
3
súdom jeho práva. To však platí, len ak také uznesenie súd vydá. Vytýka krajskému súdu,
že dospel k nesprávnemu právnemu záveru v tom, že sa jedná o prekážku veci rozhodnutej
a rozsudok prvostupňového súdu a konanie vo veci zastavil.
Navrhovateľka sa v tomto konaní nedomáhala niečoho duplicitne napr. nedomáhala
sa nároku, ktorý by bol jej už právoplatne priznaný alebo ktorý by bol právoplatne
zamietnutý. Navrhovateľka sa v tomto konaní vyslovene domáhala len tej časti svojho
nároku na poplatok z omeškania, ktorý doteraz nebol zo strany odporcu dobrovoľne
uspokojený. Navyše, pokiaľ i vo veci vedenej pred Okresným súdom v Martin došlo
k vydaniu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia z výroku tohto rozhodnutia nijako
nevyplýva právna kvalifikácia priznanej peňažnej sumy – a teda pokiaľ by mala byť
dodržaná zásada, že pre súd a účastníkov konania je záväzný len výrok rozhodnutia a nie aj
4
jeho zdôvodnenie, nemožno sa ani z tohto pohľadu stotožniť s právnou argumentáciou
odvolacieho súdu.
Podľa názoru v súdenej veci súd mal skúmať, či navrhovateľke v čase omeškania
zdravotnej poisťovne vznikol nárok na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č.
273/1994 Z. z. Podľa ustálenej súdnej praxe (najmä v dôsledku publikovania
zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR č. PL.z. ÚS 1/06) zdravotníckym
zariadeniam prináleží nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne aj v prípadoch,
ak k omeškaniu zdravotnej oplátok z omeškania vo výške 0,01%, nakoľko dotknuté
ustanovenie v takomto znení stratil Stratilo z dôvodu rozporu s Ústavou SR účinnosť
a neskôr i platnosť. Preto súd priznal, navrhovateľke nárok na poplatok z omeškania bez
ohľadu na to, že v inom súdnom konaní bolo navrhovateľke priznaný úrok z omeškania.
Zo strany navrhovateľky pritom nikdy nedošlo vo vzťahu k odporcovi (alebo jeho
právneho predchodcovi) k právnemu úkonu „Vzdania sa práva na poplatok z omeškania“.
Pod tento inštitút nemožno podradiť ani to, že v inom súdnom konaní sa
navrhovateľka domáhala nároku právnym titulom zaplatenia úroku z omeškania. Súd má
každú vec posudzovať samostatne bez ohľadu na to, aká právna argumentácia bola iným
súdom v inom súdnom konaní zaujatá t.j. ako už bolo uvedené vyššie – v prvom rade
posúdiť tú skutkovú a právni otázku – či má navrhovateľka za omeškanie s úhradou
dotknutých faktúr nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,1% denne. Vzťah medzi
navrhovateľom a odporcom ako univerzálnym právnym nástupcom transformovanej
V.poisťovne bol v r. 2003, v ktorom
4
roku došlo k omeškaniu s plnením peňažných záväzkov odporcu vzťahom
občianskoprávnym. Navrhovateľ sa domnieva, že napriek tomu, že až zákonom č.581/2004
Z.z. o zdravotných poisťovniach bolo výslovne ustanovené, že na zdravotné poisťovne sa
vzťahuje Obchodný zákonník nie je možné ďalej výkladom ustanovení zákona č. 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení a zdravotných poisťovniach v spojení s ust. § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka dospieť k záveru, že v r. 2003 nebolo možné záväzkovo - právny
vzťah medzi navrhovateľom ako podnikateľom v oblasti poskytovania lekárenskej
starostlivosti a právnym predchodcom odporcu: V. ktorá bola zákonom č. 273/1994 Z. z.
zriadená ako verejnoprávna inštitúcia, podriadiť pod ustanovenia Obchodného zákonníka.
Zo znenia ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka je totiž zrejmé, že Obchodným
zákonníkom sa riadia i vzťahy medzi právnickou osobou zriadenou zákonom ako
verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej
5
prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Navrhovateľ sa nestotožnil ani
s právnym záverom okresného súdu, že z dôvodu, že V.. poisťovňa sama zdravotnú
starostlivosť neposkytovala, nemožno v súdenej veci hovoriť o tom, že by sa jednalo
o zabezpečovanie verejných potrieb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že sú splnené procesné podmienky
mimoriadneho dovolania ( § 243e - § 243i OSP) preskúmal výrok napadnutého uznesenia
v napadnutom rozsahu a zistil, že dovolanie nie je podané dôvodne.
Celkovo možno odkázať na správne dôvody napadnutého uznesenia odvolacieho
súdu. Len s poukazom na dôvody dovolania uvedené dovolateľom, dovolací súd na
niektoré námietky poukazuje. Je treba súhlasiť s tým, že uvedený vzťah sa posudzuje
podľa Obchodného zákonníka, čo vyplýva aj z toho, že zákon č. 581/2004 Z. z., ktorým
bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z., nemá ustanovenie, ktoré by nahrádzalo ustanovenie §
38 ods. 4. Podľa § 8 ods. 2 zák. č. 581/2004 Z. z. „Splatnosť úhrady za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť je 30 dní odo dňa doručenia účtovného dokladu, ak sa zmluvné
strany nedohodli inak“. Tým samostatne poplatok z omeškania ostáva samostatne
neriešený. Postupuje sa v prípade, že dohoda tu nie je podľa ustanovenia § 2 ods. 2 cit.
zákona (znenie: „ Na zdravotné poisťovne
5
sa vzťahuje Obchodný zákonník, ak tento zákon neustanovuje inak“). Zákon 581/2004 Z.
z. iné ustanovenie o výške poplatku nemá.
Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb.) v Tretej časti, v X. Dieli (Porušenie
zmluvných povinnosti a jeho následky) upravuje omeškanie dlžníka v ustanovení § 369
ods. 1, podľa ktorého:
„Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je
povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10%
vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred
prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná
úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho
polroka sa použije počas celého tohto polroka“.
Toto ustanovenie sa uplatňuje ako „analogia legis“ aj za predošlé obdobie pred
vynesením Nálezu, pretože iné platná a účinná právna norma tu nebola. Nárok na poplatok
z omeškania voči dlžníkovi veriteľ mal a riešená je len jeho výška, preto ustanovenie § 41b
ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. možno aplikovať len pokiaľ by výška priznaného nároku
6
(poplatku z omeškania) presahovala výšku takto určenú. Tým je daná odpoveď na otázku
premlčacej lehoty, ktorá neuplynula, aj výšku poplatku
z omeškania, ak nie je iná dohoda.
Správne odvolací súd konštatoval, že navrhovateľka uplatňovala sankciu za
oneskorenú úhradu dvoch faktúr a tu nie je rozhodujúce, či uplatňovala túto sankciu ako
poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania. Nejde totiž o dva nároky, ktoré možno
uplatniť popri sebe ale o jeden neštiepiteľný nárok. Uplatnenie tohto nároku neupravuje
kogentná norma ale norma dispozitívna v oboch prípadoch. Pri tomto závere
o uplatnenom nároku navrhovateľky prvostupňový súd rozhodnúť nemohol, pretože tomu
bránila prekážka veci rozsúdenej, ako to správne konštatoval a rozhodol odvolací súd.
Dovolateľ ešte poukázal na „ustálenú súdnu prax“ ( najmä v dôsledku
publikovania zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR č. PLz. ÚS 1/06). Toto
stanovisko zjednocovalo odchylné právne názory v pléne Ústavného súdu a jeho
výsledkom je citované uznesenie z 11. októbra 2006. Už predtým Najvyšší súd SR svojím
rozsudkom z 28. septembra 2006 č. k. 2 Obdo 10/2006 (vec Okresného súdu
v Topoľčanoch sp. zn. 11 Cb 23/05) uviedol postup v podstate rovnako ako
6
uznesenie ústavného súdu, aplikovateľné v súdnej praxi. Podľa tohto názoru Najvyššieho
súdu SR:
„Nálezom ústavného súdu bolo vyslovené, že „Ustanovenie § 38 ods. 4 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je
v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Vyložiť možno túto časť Nálezu len tak, že toto ustanovenie nebolo v súlade
s ústavou od účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. a prestalo byť súčasťou nášho právneho
poriadku. Nejde o retroaktivitu, pretože ak je zákon v rozpore s ústavou, rovnaká ústava
platila aj predtým, ústavný súd to skonštatuje a tomu sa potom prispôsobí postup podľa
takejto právnej normy. Ak bolo vo veci rozhodnuté a nárok bol vymožený, na veci sa už
nič nemôže zmeniť. Ak o nároku nebolo rozhodnuté, aj keď nárok vznikol pred
vynesením Nálezu a rozhoduje sa po vynesení nálezu, zákonné ustanovenie, o ktorom
ústavný súd vyslovil, že je v rozpore s ústavou, nemožno už použiť, ako keby toto zákonné
ustanovenie ani predtým nebolo v našom právnom poriadku.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania nevzniklo ani jednému z účastníkov,
preto im ani nebolo priznané.
7
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2009
JUDr. Jozef Štefanko
predseda senátu