Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 583/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., Advokátska kancelária, K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu zaručené Slovenskej

republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom a výrokom o náhrade

trov odvolacieho konania rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho

konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. K. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť J. K. trovy konania v sume

202,37 € (slovom dvestodva eur a tridsaťsedem centov) na účet jej právneho zástupcu,

advokáta JUDr. I. J., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára

2012 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

. Na základe výzvy ústavného súdu doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť

o kvalifikované splnomocnenie pre zvoleného právneho zástupcu podaním doručeným

ústavnému súdu 8. marca 2012.

1. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. domáhala náhrady

škody na zdraví z titulu bolestného v sume 4 587,45 € proti Slovenskej republike –

Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a proti

spoločnosti A., a. s., B. Ku škode malo dôjsť pri dopravnej nehode 30. augusta 2008, ktorej

účastníčkou bola sťažovateľka a ďalší účastník, ktorý v rámci služobného výkonu riadil

motorové vozidlo patriace žalovanému v 1. rade.

Okresný súd rozsudkom č. k. -176 z 25. februára 2011 uložil obom

žalovaným povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke z titulu bolestného

1 966,05 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 6. septembra 2009 do zaplatenia.

Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a náhradu trov účastníkom konania nepriznal. Účastníkom

konania uložil aj povinnosť zaplatiť trovy štátu. Okresný súd vychádzal z názoru,

že «hlavnou príčinou zrážky motorových vozidiel žalobkyne a žalovaného v 1. rade bolo

porušenie predpisov o premávke na pozemných komunikáciách zo strany žalobkyne,

konkrétne ust. , ktorá pri vstupe do križovatky z vedľajšej cesty

nedala prednosť v jazde motorovým vozidlám prichádzajúcim po hlavnej ceste napriek

opatreniu vedľajšej cesty dopravnou značkou „daj prednosť v jazde“. Žalobkyňa svoje

zavinenie uznala, čo je preukázané uznesením Okresnej prokuratúry v Prešove zo dňa

20.4.2009 pod sp. zn. , ktorým bolo voči nej podmienečne zastavené trestné

stíhanie z dôvodu uznania viny pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a)

voči vodičovi motorového vozidla žalovaného v 1. rade na skutkovom

základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia vrátane vyhlásenia, že spáchala

skutok, za ktorý je stíhaná... Zo záverov znaleckého posudku Ing. V. č. 3/2009 vyplynulo, že

vodič motorového vozidla žalovaného v 1. rade v čase dopravnej nehody sa pohyboval

motorovým vozidlom rýchlosťou vyššou, ako dovolenou, pričom z výsledkov vykonaného

dokazovania bolo nesporne preukázané, že tento nemal právo prednostnej jazdy a teda

nebol oprávnený prekročiť najvyššiu dovolenú rýchlosť na uvedenom úseku 40 km/hod.

Podľa znaleckého posudku v prípade, ak by sa aj pohyboval rýchlosťou vyššou ako

povolenou, v danom prípade 74,17 km/h až 72,51 km/h, bol by dopravnej nehode zabránil...

S poukazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že miera účasti na vzniknutej

škode na strane žalobkyne je 70 % a na strane žalovaného v 1. rade 30 %.».

Sťažovateľka podala proti prvostupňovému rozsudku odvolanie,

v ktorom nesúhlasila s posúdením miery účasti na vzniknutej škode a v tejto časti

považovala rozsudok za nepreskúmateľný. Podľa jej názoru „súd nemal v konaní

preukázané, že či pri rýchlosti vodiča žalovaného v 1. rade pred nehodou, 100,80 km/hod,

mohla..., ak by urobila kontrolu cesty zľava a potom sprava, zbadať toto vozidlo,

prichádzajúce z ľavej strany. Ak súd túto dôležitú okolnosť neskúmal, nemohol dôjsť ani

k serióznemu záveru o miere účasti žalobkyne a žalovanej v 1. rade“. Namietala aj popis

výhľadových pomerov ustanoveným súdnym znalcom. Podľa jej názoru „bolo potrebné,

aby súd doplneným znaleckým dokazovaním preskúmal úkony žalobkyne pri odbočovaní

hlavne tam, kde vo svojej výpovedi uviedla, že najprv sa pozrela na cestu doľava, potom

doprava a z dôvodu, že nevidela žiadne vozidlo sprava, ani zľava, začala odbočovací

manéver. Je teda viac ako pravdepodobné, že žalobkyňa vozidlo prichádzajúce zľava,

v čase, kedy kontrolovala túto časť vozovky, toto vôbec nevidela, nakoľko išlo veľkou

rýchlosťou a za dve až tri sekundy prekovalo veľký úsek na ceste.“.

V odvolaní sťažovateľka namietala aj aplikáciu

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) pri rozhodovaní

o náhrade trov konania. Podľa jej názoru mal okresný súd o náhrade trov konania rozhodnúť

podľa , keďže „v danom prípade rozhodoval o výške plnenia,

pričom konečná výška plnenia závisela od úvahy súdu, od jeho úvahy o výške miery účasti

účastníkov konania“.

Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal i žalovaný v 1. rade.

Krajský súd rozsudkom zo 17. októbra 2011 v konaní sp. zn. potvrdil

rozsudok okresného súd v jeho napadnutej časti. Po rekapitulácii nesporných skutkových

zistení konštatoval, že tvrdenie sťažovateľky, že „nevidela vozidlo žalovaného v 1. rade,

prichádzajúce po hlavnej ceste zľava, bolo vyvrátené znaleckým posudkom Ing. V., ktorý

pri dodatočnej ohliadke miesta dopravnej nehody zistil rozhľad z predmetnej križovatky

vľavo z pohľadu vodiča, stojaceho v križovatke, vychádzajúceho z vedľajšej cesty...

na vzdialenosť 159,7 m až 172,2 m. Vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce

k predmetnej križovatke v čase, keď žalobkyňa začala odbočovací manéver z vedľajšej cesty

na hlavnú vľavo... bolo vo vzdialenosti 58,8 m až 60 m, a vodička mala možnosť ho vidieť.“.

Pokiaľ napriek tomu vošla do križovatky, „podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu,

za čo bola trestne stíhaná“. Krajský súd poukázal súčasne na skutočnosť, že aj vodič

žalovaného v 1. rade sa „pred zrážkou pohyboval rýchlosťou 106,7 – 100,8 km/hod.

čím taktiež porušil ustanovenie .. Pri dodržaní

predpísanej rýchlosti, dokonca aj rýchlosti vyššej ako bola predpísaná (podľa znalca

až 74,17 km) by bol schopný na vzdialenosť, kedy začala žalobkyňa s odbočovacím

manévrom, nehode a vzniku škody zabrániť.“. Mieru účasti účastníkov dopravnej nehody

na vzniknutej škode na zdraví, z ktorej vychádzal okresný súd, považoval krajský súd

za „ustálenú v súlade s vykonaným dokazovaním“.

K problému rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania krajský súd uviedol,

že „neobstojí tvrdenie žalobkyne, že v predmetnej veci malo byť aplikované ustanovenie

Citované ustanovenie by bolo aplikovateľné iba vo vzťahu k nároku

na zvýšenie odškodnenia za bolesť, ktoré má právo urobiť iba súd. Za danej situácie

prichádzalo do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania iba rozhodnutie podľa úspešnosti

účastníkov konania v spore.“.

Odvolanie žalovaného v 1. rade krajský súd vyhodnotil ako oneskorene podané,

a preto podľa ho odmietol.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí nedostatočne zistený

skutkový stav oboma všeobecnými súdmi konajúcimi v jej veci, ako aj nepreskúmateľnosť

rozsudkov v časti týkajúcej sa ustálenej miery účasti na vzniknutej škode.

Podľa sťažovateľky „súd nemal v konaní preukázané, že či pri rýchlosti vodiča žalovanej

v 1. rade pred nehodou, ktorá bola 100,80 km/hod., mohla žalobkyňa, ak by urobila

kontrolu cesty zľava a potom sprava, zbadať toto vozidlo prichádzajúce z ľavej strany.

Ak súd túto dôležitú okolnosť neskúmal, nemohol dôjsť ani k serióznemu záveru o miere

účasti žalobkyne a žalovanej v 1. rade.“. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že „vodič žalovanej

v 1. rade nemal žiadny dôvod premávať v obci rýchlosťou 106, resp. 102 km/hod. v časti

cesty, kde bola predpísaná rýchlosť 40 km/hod. Ak by bol išiel predpísanou rýchlosťou,

nebolo by došlo k zrážke jeho vozidla so žalobkyňou. Miera účasti vodiča žalovanej

v 1. rade na strete prevádzok v danom prípade bola 70 %, s prihliadnutím na úkon

žalobkyne pred zrážkou, kde sa najprv presvedčila o premávke na ceste z ľavej strany

a potom z pravej strany, teda bola presvedčená o premávke na ceste a začala odbočovací

manéver vľavo. Súdy teda nesprávne posúdili účasť, ktorú mali prevádzatelia na spôsobení

vzniknutej škody. Vysporiadanie totiž bolo závislé na tejto účasti, predpokladá zhodnotenie

všetkých skutkových okolností konkrétneho stretnutia prevádzok, najmä však tých okolností,

ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody.“.

Nedostatočnosť odôvodnenia oboch rozsudkov vidí sťažovateľka v tom, že súdy

neakceptovali návrh znaleckého dokazovania ku otázke možnosti sťažovateľky

zaregistrovať prichádzajúce vozidlo vzhľadom na rýchlosť akou jazdilo. Okresný súd totiž

vychádzal zo znaleckého posudku vyhotoveného na účely trestného konania, a ten bolo

potrebné doplniť.

Napokon sťažovateľka namieta aj rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov

konania. Podľa jej názoru mal okresný súd aplikovať umožňujúci

čiastočne úspešnému účastníkovi konania priznať plnú náhradu trov konania, pretože „súdy

oboch stupňov zhodne dospeli k záveru, že nárok žalobkyne je čo do právneho dôvodu

opodstatnený. Určenie samotnej výšky uplatneného nároku záviselo od úvahy súdu,

preto boli z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania naplnené všetky zákonné

predpoklady pre použitie ustanovenia (žalobkyňa mala v konaní čiastočný

úspech a rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).“. V nadväznosti na uvedený argument

sťažovateľka odkazuje aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

2. Na výzvu ústavného súdu mu bol 3. mája 2012 doručený vyšetrovací spis Okresnej

prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. a 7. mája 2012

spis okresného súdu vo veci sp. zn. .

3. Uznesením č. k. -19 z 27. novembra 2012 ústavný súd prijal

sťažovateľkinu sťažnosť na ďalšie konanie. Následne 10. decembra 2012 vyzval krajský súd

na vyjadrenie k prijatej sťažnosti, ako aj k otázke ústneho pojednávania vo veci prijatej

sťažnosti.

4. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. januára 2013. V ňom

krajský súd opätovne popísal skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri právnom posúdení

sporu. Zdôraznil pritom, že sťažovateľka ako „vodička porušila ustanovenie § 19 ods. 1

vyhlášky č. účinného do 31.1.2009, v zmysle ktorého vodič, ktorý prichádza

na križovatku po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, je povinný dať

prednosť v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej dopravnou značkou

ako hlavná cesta. Jej tvrdenie, že nevidela vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce

po hlavnej ceste zľava bolo vyvrátené znaleckým posudkom Ing. V., ktorý pri dodatočnej

ohliadne miesta dopravnej nehody zistil rozhľad z predmetnej križovatky vľavo z pohľadu

vodiča stojaceho v križovatke, vychádzajúceho z vedľajšej cesty... na vzdialenosť 159,7 m až

172,2, m. Vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce k predmetnej križovatke v čase, keď

žalobkyňa začala odbočovací manéver z vedľajšej cesty na hlavnú vľavo...., bolo

vo vzdialenosti 58,8 m až 60 m, a vodička mala možnosť ho vidieť. Okrem toho bolo jej

povinnosťou, dať prednosť aj motorovému vozidlu, stojaceho v križovatke na ul. J., ktoré

naznačovalo smer jazdy priamo cez hlavnú cestu, na ul. B. Za takejto situácie v križovatke,

aj keby nevidela motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, porušila dopravné predpisy tým, že

nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu v priamom smere... Žalovaná (správne malo

byť „žalobkyňa“, pozn.) bezpochyby nemohla vojsť do predmetnej križovatky a pokiaľ tak

urobila, podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu, za čo bola trestne stíhaná. Na druhej

strane súd prvého stupňa správne zistil aj mieru účasti na vzniku škody u vodiča

motorového vozidla M., prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný v 1. rade. Nešlo o vozidlo

s právom prednosti a bolo povinnosťou vodiča dodržať predpísanú rýchlosť v danom úseku

cesty, t. j. 40 km/hod. Vodič sa však pred zrážkou pohyboval rýchlosťou 106,7 – 100,8

km/hod. čím taktiež porušil ustanovenie ... Pri dodržaní

predpísanej rýchlosti, dokonca aj rýchlosti vyššej ako bola predpísaná (podľa znalca až

74,17 km) by bol schopný na vzdialenosť, kedy začala žalobkyňa s odbočovacím manévrom,

nehode a vzniku škody zabrániť. Námietky žalobkyne o nesprávnom stanovení miery účasti

na vzniku škody považoval súd prvého stupňa za neopodstatnené. Súd prvého stupňa sa

vyporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami pre rozhodnutie vo veci samej. Odôvodnil

aj skutočnosť, pre ktorú nebolo vykonané ďalšie dokazovanie. Preto okolnosti uvádzané

navrhovateľkou v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť

navrhujeme zamietnuť.“.

Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 9. januára 2013 právnemu zástupcovi

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Ústavný súd sťažovateľku

prostredníctvom právneho zástupcu vyzval aj na oznámenie, či súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania o jej prijatej sťažnosti.

5. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. februára 2013 sťažovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci a zotrvala na pôvodnom sťažnostnom návrhu. Zhodne s krajským

súdom uviedla, že tak ona, ako aj žalovaný v 1. rade mali účasť na vzniku škody pri spornej

dopravnej nehode. Nestotožňuje sa však s tým, ako okresný súd i krajský súd posúdili mieru

účasti účastníkov dopravnej nehody na vzniku škody. Zdôrazňuje, že v konaní navrhovala,

„aby súd uložil znalcovi Ing. V., ktorý vypracoval pôvodný znalecký posudok k dopravnej

nehode č. 3/2009 zo dňa 03.12.2008, aby dopracoval znalecký posudok týkajúci sa miery

účasti na vzniknutej škode, kde podľa nášho názoru žalovaný v 1. a 2. rade mali mieru

účasti na dopravnej nehode v rozsahu 70%. Oba súdy tento náš návrh neakceptovali

a mieru účasti odborne neskúmali. V konaní vôbec nebola akceptovaná tá skutočnosť,

že žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ vozidla, kde vozidlo riadil vodič M. U. išiel bez

akéhokoľvek služobne akceptovateľného dôvodu v uzavretej obci na úseku, kde rýchlosť

bola obmedzená na 40 km/h rýchlosťou cez 106 km/h, kde nárazová rýchlosť vozidla

po brzdení bola 86 km/h. súd sa vôbec nevysporiadal s našimi námietkami, že v danom

prípade je pred križovatkou mierne ľavotočivá zákruta lemovaná zeleňou, kde výhľadové

pomery žalobkyne boli značne obmedzené a ona pred vjazdom do križovatky skontrolovala

križovatku zľava, následne sprava a pohla sa s vozidlom doľava vo svojom jazdnom pruhu.

Následne ju zasiahlo vozidlo prakticky v zadnej časti pri poliacej čiare na vozovke. Nebolo

možné spravodlivo požadovať od vodičky aby predvídala, že z mierne ľavotočivej zatáčky

(smer P. – S.) s obmedzeným výhľadom bude premávať vozidlo rýchlosťou cez 106 km/h.

Práve táto skutočnosť bola rozhodujúca pre určenie miery účasti na vzniku škody, na ktorú

mohol zodpovedať len súdny znalec. Z titulu hospodárnosti bolo teda účelné to, čo sme

navrhli, teda aby Ing. V. dopracoval znalecký posudok aj vo vzťahu k miere účasti toho

ktorého účastníka nehody na vzniku škody. Sme toho názoru, že nerešpektovaním našich

požiadaviek na riadne zistenie skutočného stavu veci boli porušené ústavné práva

sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.“.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

1. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich

diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Ústavný súd posudzuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a odôvodnenie

rozsudku súdu druhého stupňa v súhrne. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), keďže prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku

vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací

súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(§ 59 a § 60). Aj v posudzovanom prípade ústavný súd musel prihliadať na rozsudok

okresného súdu č. k. -176 z 25. februára 2011 a skúmať kvalitu jeho

odôvodnenia, hoci predmetom ústavno-súdneho prieskumu je odvolací rozsudok krajského

súdu. Krajský súd ako súd odvolací totiž vo výrokoch napadnutých odvolaním sťažovateľky

rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa obmedzil iba na rekapituláciu skutkových

zistení, ku ktorým okresný súd dospel, a na konštatovanie správnosti skutkových a právnych

záverov súdu prvého stupňa. V týchto okolnostiach tak ústavná kvalita odôvodnenia

rozsudku okresného súdu výrazne determinuje i ústavnú kvalitu sťažnosťou napadnutého

rozsudku krajského súdu.

2. Z obsahu sťažnosti, jej príloh i vyžiadaných spisových materiálov okresného súdu

i okresnej prokuratúry bez pochybností vyplýva (nie je to sporné ani medzi sťažovateľkou

a krajským súdom), že v konaní o žalobe sťažovateľky pri skúmaní uplatneného nároku

na náhradu škody bolo potrebné aplikovať Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Podľa tohto

ustanovenia ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide

o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení

vzniknutej škody.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, tiež nepochybne vyplýva, že jadrom

sporu sa stala miera účasti sťažovateľky a žalovaného v 1. rade na spôsobení vzniknutej

škody. Konania tohto typu sú po skutkovej stránke veľmi rozmanité a často i detaily

nehodového deja môžu dosahovať významnú mieru relevancie pre rozhodnutie o merite.

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu vo veci sťažovateľkinej žaloby preto malo

dostatočne objasniť, z ktorých dôkazov okresný súd vychádzal pri posudzovaní miery účasti

sporových strán na spôsobení vzniknutej škody, malo vysvetliť, akými hodnotiacimi

úvahami dospel okresný súd k ustáleniu miery účasti sporových strán na spôsobení

vzniknutej škody, a malo obsahovať aj dôvody nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov.

2.1 Okresný súd v odôvodnení svojho meritórneho rozsudku vypočítal dôkazy,

z ktorých pri rozhodovaní o sťažovateľkou uplatnenom nároku vychádzal, a krajský súd

konštatoval, že „súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu“. Touto

otázkou sa ústavný súd ani bližšie nezaoberá, keďže medzi sťažovateľkou a krajským

súdom nebola sporná.

2.2 Pokiaľ ide o zdôvodnenie hodnotenia vykonaných dôkazov, okresný súd

vo svojom meritórnom rozsudku na strane 8 konštatuje, že „z vykonaného dokazovania

nesporne vyplynulo, že hlavnou príčinou zrážky... bolo porušenie predpisov o premávke

na pozemných komunikáciách zo strany žalobkyne“. Tento svoj skutkový záver však

okresný súd v podstate nijako neodôvodňuje. Odôvodnením tu ústavný súd má na mysli

logické prepojenie jednotlivých skutkových zistení s ich vyhodnotením ústiacim

do skutkových záverov a ich následného právneho hodnotenia. Inými slovami, v rozsudku

okresného súdu úplne absentuje odpoveď na otázku, prečo protiprávne konanie

sťažovateľky bolo považované za hlavnú príčinu dopravnej nehody, keď samotný okresný

súd dospel k záveru, že protiprávne sa správal aj vodič žalovaného v 1. rade. Pritom si

okresný súd osvojil ako preukázaný záver znalca, že pri nižšej rýchlosti (hoci tiež

prekračujúcej najvyššiu povolenú rýchlosť na danom úseku) by vodič žalovaného v 1. rade

dokázal dopravnej nehode zabrániť.

Ústavný súd je toho názoru, že v popísaných okolnostiach identifikácia správania

sťažovateľky ako hlavnej príčiny vzniku dopravnej nehody nie je vôbec odôvodnená.

Pritom z neodôvodneného skutkového záveru sa odvíjalo aj ustálenie miery účasti

sťažovateľky na spôsobení vzniknutej škody (strana 8 piaty odsek rozsudku okresného

súdu). Ide teda o otázku, ktorá má pre vec podstatný význam. Sťažovateľka v odvolaní

namietala (str. 2 odvolania) nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku v tejto časti.

Krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v nadväznosti na popis zisteného priebehu

dopravnej nehody uviedol, že sťažovateľka „podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu,

za čo bola trestne stíhaná“, a že „s ohľadom na uvedené zistenia, považuje odvolací súd

stanovenie miery účasti oboch účastníkov dopravnej nehody na vzniknutej škode... za mieru

ustálenú v súlade s vykonaným dokazovaním“. Krajský súd tak nereagoval na odvolaciu

námietku sťažovateľky, a to v situácii, keď vzhľadom na nedostatočnosť odôvodnenia

prvostupňového rozsudku zjavne neprichádzalo do úvahy využitie postupu podľa § 219

ods. 2 (ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia...).

Ústavný súd navyše dodáva, že ak krajský súd naznačil predchádzajúce trestné

stíhanie sťažovateľky ako dôvod ustálenej miery jej účasti na vzniku škody, potom treba

zdôrazniť, že trestné stíhanie sťažovateľky neskončilo právoplatným konštatovaním jej

viny, ale uznesením prokuratúry o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Podľa čl. 50

ods. 1 len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Trestné stíhanie sťažovateľky

teda nedalo žiadnu odpoveď na otázku jej zavinenia za spáchaný skutok, príčinnej súvislosti

medzi skutkom a vzniknutou škodou ani miery jej účasti na vzniknutej škode. Okrem toho,

absencia trestného stíhania vodiča žalovaného v 1. rade nie je skutočnosťou, ktorou by mal

byť okresný súd v civilnom konaní viazaný podľa (m. m. rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky zo 7. októbra 2008 vo veci sp. zn. ). Trestné

stíhanie sťažovateľky právoplatne ukončené podmienečným zastavením trestného stíhania

preto nemožno vnímať ako faktor kloniaci pomyselnú misku váh v prospech väčšej miery

účasti sťažovateľky na vzniku žalovanej škody, a teda tento fakt zjavne nie je dostatočným

odôvodnením kritizovaného rozdelenia miery účasti na vzniku škody medzi sťažovateľku

a žalovaného v 1. rade.

2.3 Napokon, pokiaľ vyžaduje od odôvodnenia súdneho

rozhodnutia aj uvedenie dôvodov nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov, ústavný súd

konštatuje, že ani požiadavka sťažovateľky, aby bolo preskúmané, „či pri rýchlosti vodiča

žalovanej v 1. rade pre nehodou... mohla..., ak by urobila kontrolu cesty zľava a potom

sprava, zbadať toto vozidlo prichádzajúce z ľavej strany“, nie je vo vzťahu k meritu sporu

márna. Relevancia tejto neobjasnenej skutočnosti pre rozhodnutie vo veci nie je daná

vo väzbe k protiprávnosti konania sťažovateľky ako jedného zo základných predpokladov

vzniku nároku na náhradu škody (podoba žalobného petitu, v ktorom sťažovateľka vyčíslila

jej pričítateľný podiel na vzniku škody, i prednesy jej právneho zástupcu na pojednávaniach

totiž dokazujú, že sama nespochybňuje protiprávnosť svojho konania). Predstavuje však

jeden z viacerých dôležitých hodnotiacich faktorov pre výsledok aplikácie § 431

na sťažovateľkinu kauzu. V analyzovanej rovine ústavný súd

zdôrazňuje správny poukaz okresného súdu (strana 7 predposledný odsek odôvodnenia

rozsudku) na judikatúru, podľa ktorej pri hodnotení miery účasti na vzniku škody

podľa je potrebné skúmať jednotlivé skutkové okolnosti

konkrétneho stretu, ktoré boli jeho hlavnými príčinami, a to všetky vo vzájomnej súvislosti

z hľadiska ich významu pre vznik škody, nikdy izolovane. Zreteľne však z rozsudku

okresného súdu i z potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že oba súdy sa touto

požiadavkou dôsledne neriadili.

Právny zástupca sťažovateľky už na pojednávaní 12. mája 2010 uviedol,

že podľa jeho názoru bude potrebné, „aby bol dopracovaný znalecký posudok vypracovaný

v rámci trestného konania Ing. V...“. Na pojednávaní 20. októbra 2010 svedok J. C.

vypovedal, že sťažovateľka ako vodička motorového vozidla pri vstupe na križovatku

nemohla vidieť prichádzajúce vozidlo žalovaného v 1. rade. Rovnako vypovedal svedok

S. R. na pojednávaní 8. decembra 2010. Napriek uvedeným skutočnostiam sa okresný súd

s predmetnou skutkovou otázkou nastolenou sťažovateľkou a vyplývajúcou i z výpovedí

svedkov vôbec nevysporiadal. Na sťažovateľkinu kritiku formulovanú v podanom odvolaní

krajský súd reagoval iba konštatovaním, že okresný súd „vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil zistenia

jednotlivo a v súhrne a vec ja správne právne posúdil“.

Okresný súd ani krajský súd sa teda s obranou sťažovateľky spočívajúcou v tvrdení,

že nemohla vidieť zľava prichádzajúce motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, nijako

nevysporiadali. Názor krajského súdu, že „aj keby nevidela motorové vozidlo žalovaného

v 1. rade, porušila dopravné predpisy tým, že nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu

v priamom smere t. j. S. A., ktoré stálo v križovatke a dávalo prednosť vozidlám, idúcim

po hlavnej ceste“, je v relácii k sťažovateľkou uplatnenému nároku na náhradu škody

celkom irelevantný. Žalovaná škoda predsa nevznikla ako dôsledok toho, že sťažovateľka

nedala prednosť ďalšiemu motorovému vozidlu odlišnému od motorového vozidla, s ktorým

sa zrazila a pritom došlo ku vzniku škody.

3. Ústavný súd stabilne judikuje, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť

rozhodnutí všeobecných súdov je okrem iného daná aj absenciou jasných a zrozumiteľných

odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (,

).

Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie

rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný

starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej (m. m. , ).

Ústavný súd dospel k záveru, že z preskúmavaného rozsudku krajského súdu

nemožno zistiť vzťah medzi jednotlivými skutkovými zisteniami relevantnými

pre rozhodnutie v spore a podstatným výsledným skutkovým záverom o tom,

že sťažovateľkino protiprávne konanie bolo hlavnou príčinou dopravnej nehody, resp. že ju

podstatnou mierou zavinila. Rovnako nemožno z odvolacieho rozsudku krajského súdu

identifikovať ani dôvody, pre ktoré všeobecné súdy konajúce v sťažovateľkinej veci

nevykonali ďalšie navrhnuté dôkazy týkajúce sa okolností podstatných pre ustálenie

skutkového stavu prerokovávanej veci. Odpovede na uvedené otázky významné

pre rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu škody nie je možné zistiť

ani pri preskúmaní rozsudku krajského súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom

okresného súdu, čím sa skutkové závery krajského súdu dostávajú až do polohy vykazujúcej

známky arbitrárnosti. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu preto svedčí

o poskytnutí súdnej ochrany sťažovateľkinmu právu na náhradu škody v kvalite

nezodpovedajúcej požiadavkám plynúcim z a dohovoru.

Ústavný súd preto rozhodol, že potvrdzujúcim výrokom rozsudkom krajského súdu

zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie (bod 1

výroku tohto nálezu).

4. Zásah do svojich označených práv sťažovateľka videla aj v rozhodnutí krajského

súdu, ktorým potvrdil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým tento náhradu trov

účastníkom konania aplikujúc nepriznal.

Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a )

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Sťažovateľka v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu spochybňovala

aplikáciu iba tvrdením, že ustálenie miery podielu účastníkov konania

na vzniknutej škode bolo výsledkom úvahy okresného súdu. Takto vymedzila vo svojom

odvolaní vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania dôvody, ktorými je odvolací súd

viazaný ( ).

Na argumentáciu sťažovateľky reagoval krajský súd právnym názorom,

podľa ktorého by bol aplikovateľný „iba vo vzťahu k nároku na zvýšenie

odškodnenia za bolesť, ktoré má právo urobiť iba súd“.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti

alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy

súdu...

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nereagoval na odvolací dôvod sťažovateľky

týkajúci sa výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Kým totiž

sťažovateľka na podporu aplikácie argumentovala použitím úvahy súdu

pri ustálení miery účasti na vzniku škody podľa , dôvody

krajského súdu sa zakladali na názore, že o úvahe súdu by v okolnostiach posudzovaného

prípadu bolo možné hovoriť len pri zvýšení bolestného. Krajský súd sa teda nijako

nevysporiadal a v nadväznosti na to ani nezdôvodnil odpoveď na otázku, či ustaľovanie

miery účasti sporových strán na vzniku škody podľa je vecou

úvahy súdu. Tento argument však použila sťažovateľka v odvolaní a krajský súd súc

viazaný odvolacími dôvodmi sa ním mal zaoberať.

Vo vzťahu k odôvodneniu výroku rozsudku všeobecného súdu o náhrade trov

konania ústavný súd v zásade nevyžaduje rozsiahle vysvetlenia. Aj celkom stručné dôvody

postačujú pre naplnenie požiadaviek plynúcich na odôvodnenie takéhoto výroku z čl. 46

ods. 1 a dohovoru (pozri napr. ). V posudzovanom prípade je

však zreteľné, že krajský súd na dôvod odvolania sťažovateľky v tejto časti nereagoval

vôbec, hoci mu to v spojení s ukladá. Pritom

sťažovateľkou nastolený problém (či je ustálenie miery účasti na škode podľa § 431

výsledkom úvahy súdu) má pre prípadnú aplikáciu

podstatný význam, ktorý súčasne determinuje procesný význam ďalších záverov

o tom, či výsledkom úvahy súdu je alebo nie je iba zvýšenie bolestného (tým sa zaoberal

krajský súd).

Z uvedených dôvodov ústavný súd vysporadúvajúc sa s druhou námietkou

sťažovateľky prednesenou v jej sťažnosti dospel k záveru, že potvrdzujúci výrok

napadnutého rozsudku krajského súdu v rovine potvrdenia výroku rozsudku okresného súdu

o nepriznaní náhrady trov konania sporovým stranám nie je odôvodnený v súlade s čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Aj z tohto hľadiska tak bolo potrebné vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé

súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

5. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využiť postup

podľa .

Ústavný súd však neopomenul, že výroková časť rozsudku krajského súdu obsahuje

i výrok o odmietnutí odvolania žalovaného v 1. rade, keďže aj ten napadol prvostupňový

rozsudok odvolaním, avšak podaným oneskorene. Berúc do úvahy odôvodnenie predloženej

sťažnosti je zreteľné, že v tomto výroku sťažovateľka nevidela porušenie jej označených

práv, preto ústavný súd svoju právomoc podľa na odmietavý výrok

napadnutého rozsudku krajského súdu nevztiahol.

Ďalšiu časť výroku rozsudku krajského súdu, ktorou tento rozhodol o nepriznaní

náhrady trov odvolacieho konania, síce argumentačne sťažovateľka nenapadla, ústavný súd

však berúc do úvahy akcesorický charakter výroku o náhrade trov konania v spojení

so skutočnosťou, že nemožno predpokladať výsledok opätovného prerokovania

sťažovateľkinho odvolania krajským súdom, pojal do zrušujúceho výroku svojho nálezu

aj výrok o náhrade trov odvolacieho konania. O náhrade trov bude teda potrebné v závislosti

od výsledku rozhodnutia o sťažovateľkinom odvolaní nanovo rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu

v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a v rozsahu

zrušenia vec podľa vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

6. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne zhodnotiť tie skutkové

okolnosti, ktoré majú pre rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu

škody podstatný význam. Ide predovšetkým o dôsledné posúdenie svedeckých výpovedí,

podľa ktorých sťažovateľka v čase bezprostredne predchádzajúcom spornej dopravnej

nehode nemohla vidieť prichádzajúce motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, v nadväznosti

na sťažovateľkinu obranu, podľa ktorej pri znalcom ustálenej rýchlosti motorového vozidla

žalovaného v 1. rade nastala situácia, že sťažovateľka toto motorové vozidlo prichádzajúce

zľava nevidela, pretože najprv zisťovala stav hlavnej cesty vľavo a následne vpravo, a tak

vzhľadom na ustálenú rýchlosť motorového vozidla žalovaného v 1. rade uplynul nie

nepodstatný čas.

Krajský súd bude tiež povinný opätovne dôsledne preskúmať odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu z hľadiska odvolacej námietky sťažovateľky založenej na tvrdenej

nepreskúmateľnosti záveru okresného súdu o tom, že sťažovateľkino protiprávne konanie

malo povahu hlavnej príčiny vzniku žalovanej škody, a tak zakladalo jej podiel

na vzniknutej škode v miere 70 %. Krajský súd je v tomto prípade povinný podrobiť

prvostupňový rozsudok prieskumu i z hľadiska náležitého rešpektovania požiadavky

na vyhodnotenie jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach, a teda aj z hľadiska

toho, do akej miery okresný súd vzal do úvahy preukázanú skutočnosť protiprávneho

konania vodiča žalovaného v 1. rade. Pritom nemožno opomenúť (a sťažovateľka na to

v odvolaní poukazovala), že motorové vozidlo sa na úseku, na ktorom je povolená najvyššia

rýchlosť 40 km/h, pohybovalo rýchlosťou viac ako 100 km/h, čo je na prvý pohľad enormné

prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti. Význam tohto skutkového zistenia

pre rozhodnutie o miere účasti žalovaného v 1. rade na vzniku škody je zjavne

determinovaný i znaleckým záverom, podľa ktorého ak by motorové vozidlo jazdilo

rýchlosťou okolo 74 km/h, dokázal by vodič žalovaného v 1. rade nehode zabrániť,

ako aj v spojení s výslovným záverom znalca, že sťažovateľka vjazdom do križovatky

nevytvorila pre vodiča žalovaného v 1. rade náhlu prekážku. Len požiadavkou

na zohľadnenie všetkých uvedených skutočností a na ich náležité vyhodnotenie,

hoci aj v spojitosti s ďalšími skutočnosťami, ktoré môžu vyjsť najavo, bude možné

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu bez rizika svojvoľných a predovšetkým

nezdôvodnených skutkových záverov v prerokovávanej veci.

Napokon bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa s aplikačným vzťahom § 431

a . Ten totiž predstavuje základ odvolacieho

dôvodu, ktorý sťažovateľka predniesla voči výroku rozsudku okresného súdu o nepriznaní

náhrady trov konania účastníkom konania, a preto je potrebné naň v rozhodnutí o odvolaní

stručne a jasne reagovať.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky

garantovaného jej , ako aj o porušení jej práva zaručeného

dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,

ktoré si uplatnila v sume 4 640,21 €.

Sťažovateľka svoju žiadosť zdôvodnila takto: „V danej právnej veci, nepriznaním

nároku na náhradu trov právneho zastúpenia mi vznikla škoda vo výške 2.018.81 EUR,

keďže trovy právneho zastúpenia som musela znášať sama. Nesprávnym posúdením miery

mojej účasti súdom na vzniknutej škode mi vznikla škoda vo výške 2621,40 EUR. Týmto si

preto uplatňujem finančné zadosťučinenie vo výške 4.640.21.- EUR.“

Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je

náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu

verejnej moci (napr. , ). Odôvodnenie požadovaného finančného

zadosťučinenia dokazuje, že sťažovateľka ho vníma ako náhradu majetkovej škody

vzniknutej ústavne vadným rozsudkom krajského súdu. Inštitút finančného zadosťučinenia

podľa však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto

prípadoch zaručuje v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje

požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,

ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť

a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným

spôsobom (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je ochrana práv sťažovateľky účinne poskytnutá tým,

že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil

mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľke požadované finančné

zadosťučinenie nepriznal.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom „v súlade s ust. vyhl. č. v platnom znení, a to vo výške

161,01 € + 7,63 € RP + 20% DPH, spolu 202,37 €“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu trov vzniknutých

sťažovateľke v konaní podľa vychádzal z ustanovení ,

ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti je ústavný súd toho

názoru, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnutej

jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za písomné podanie –

sťažnosť.

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení

§ 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012

odmenu v sume 127,17 € a k tomu režijný paušál v sume 7,63 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti preto predstavuje sumu 269,60 €.

Sťažovateľka preukázala, že jej právny zástupca je platiteľom dane z pridanej

hodnoty, preto bolo k vypočítanej sume náhrady trov potrebné pripočítať 20 % daň

z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, na ktorú má sťažovateľka nárok, tak predstavuje

323,52 €.

Keďže si však sťažovateľka v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania

v sume 202,37 €, teda v sume nižšej, než predstavuje jej oprávnený nárok, ústavný súd jej

súc viazaný sťažnostným petitom ( ) priznal náhradu

trov konania v uplatnenej sume, teda iba 202,37. Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013