Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 583/2012
PDF · 461.05 KB
No categories available
III. ÚS 583/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., Advokátska kancelária, K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. K. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom a výrokom o náhrade
trov odvolacieho konania rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 Co 62/2011 v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho
konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. J. K. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý nahradiť J. K. trovy konania v sume
202,37 € (slovom dvestodva eur a tridsaťsedem centov) na účet jej právneho zástupcu,
advokáta JUDr. I. J., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2012 doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
18 Co 62/2011. Na základe výzvy ústavného súdu doplnila sťažovateľka svoju sťažnosť
o kvalifikované splnomocnenie pre zvoleného právneho zástupcu podaním doručeným
ústavnému súdu 8. marca 2012.
1. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa
v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 29 C 45/2010 domáhala náhrady
škody na zdraví z titulu bolestného v sume 4 587,45 € proti Slovenskej republike –
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a proti
spoločnosti A., a. s., B. Ku škode malo dôjsť pri dopravnej nehode 30. augusta 2008, ktorej
účastníčkou bola sťažovateľka a ďalší účastník, ktorý v rámci služobného výkonu riadil
motorové vozidlo patriace žalovanému v 1. rade.
Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 45/2010-176 z 25. februára 2011 uložil obom
žalovaným povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke z titulu bolestného
1 966,05 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 6. septembra 2009 do zaplatenia.
Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a náhradu trov účastníkom konania nepriznal. Účastníkom
konania uložil aj povinnosť zaplatiť trovy štátu. Okresný súd vychádzal z názoru,
že «hlavnou príčinou zrážky motorových vozidiel žalobkyne a žalovaného v 1. rade bolo
porušenie predpisov o premávke na pozemných komunikáciách zo strany žalobkyne,
konkrétne ust. § 19 zák. č. 315/1996 Z. z., ktorá pri vstupe do križovatky z vedľajšej cesty
nedala prednosť v jazde motorovým vozidlám prichádzajúcim po hlavnej ceste napriek
opatreniu vedľajšej cesty dopravnou značkou „daj prednosť v jazde“. Žalobkyňa svoje
zavinenie uznala, čo je preukázané uznesením Okresnej prokuratúry v Prešove zo dňa
20.4.2009 pod sp. zn. 3Pv710/08, ktorým bolo voči nej podmienečne zastavené trestné
stíhanie z dôvodu uznania viny pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a)
Trestného zákona voči vodičovi motorového vozidla žalovaného v 1. rade na skutkovom
základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia vrátane vyhlásenia, že spáchala
skutok, za ktorý je stíhaná... Zo záverov znaleckého posudku Ing. V. č. 3/2009 vyplynulo, že
vodič motorového vozidla žalovaného v 1. rade v čase dopravnej nehody sa pohyboval
motorovým vozidlom rýchlosťou vyššou, ako dovolenou, pričom z výsledkov vykonaného
dokazovania bolo nesporne preukázané, že tento nemal právo prednostnej jazdy a teda
nebol oprávnený prekročiť najvyššiu dovolenú rýchlosť na uvedenom úseku 40 km/hod.
Podľa znaleckého posudku v prípade, ak by sa aj pohyboval rýchlosťou vyššou ako
povolenou, v danom prípade 74,17 km/h až 72,51 km/h, bol by dopravnej nehode zabránil...
S poukazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že miera účasti na vzniknutej
škode na strane žalobkyne je 70 % a na strane žalovaného v 1. rade 30 %.».
Sťažovateľka podala proti prvostupňovému rozsudku odvolanie,
v ktorom nesúhlasila s posúdením miery účasti na vzniknutej škode a v tejto časti
považovala rozsudok za nepreskúmateľný. Podľa jej názoru „súd nemal v konaní
preukázané, že či pri rýchlosti vodiča žalovaného v 1. rade pred nehodou, 100,80 km/hod,
mohla..., ak by urobila kontrolu cesty zľava a potom sprava, zbadať toto vozidlo,
prichádzajúce z ľavej strany. Ak súd túto dôležitú okolnosť neskúmal, nemohol dôjsť ani
k serióznemu záveru o miere účasti žalobkyne a žalovanej v 1. rade“. Namietala aj popis
výhľadových pomerov ustanoveným súdnym znalcom. Podľa jej názoru „bolo potrebné,
aby súd doplneným znaleckým dokazovaním preskúmal úkony žalobkyne pri odbočovaní
hlavne tam, kde vo svojej výpovedi uviedla, že najprv sa pozrela na cestu doľava, potom
doprava a z dôvodu, že nevidela žiadne vozidlo sprava, ani zľava, začala odbočovací
manéver. Je teda viac ako pravdepodobné, že žalobkyňa vozidlo prichádzajúce zľava,
v čase, kedy kontrolovala túto časť vozovky, toto vôbec nevidela, nakoľko išlo veľkou
rýchlosťou a za dve až tri sekundy prekovalo veľký úsek na ceste.“.
V odvolaní sťažovateľka namietala aj aplikáciu § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) pri rozhodovaní
o náhrade trov konania. Podľa jej názoru mal okresný súd o náhrade trov konania rozhodnúť
podľa § 142 ods. 3 OSP, keďže „v danom prípade rozhodoval o výške plnenia,
pričom konečná výška plnenia závisela od úvahy súdu, od jeho úvahy o výške miery účasti
účastníkov konania“.
Odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal i žalovaný v 1. rade.
Krajský súd rozsudkom zo 17. októbra 2011 v konaní sp. zn. 18 Co 62/2011 potvrdil
rozsudok okresného súd v jeho napadnutej časti. Po rekapitulácii nesporných skutkových
zistení konštatoval, že tvrdenie sťažovateľky, že „nevidela vozidlo žalovaného v 1. rade,
prichádzajúce po hlavnej ceste zľava, bolo vyvrátené znaleckým posudkom Ing. V., ktorý
pri dodatočnej ohliadke miesta dopravnej nehody zistil rozhľad z predmetnej križovatky
vľavo z pohľadu vodiča, stojaceho v križovatke, vychádzajúceho z vedľajšej cesty...
na vzdialenosť 159,7 m až 172,2 m. Vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce
k predmetnej križovatke v čase, keď žalobkyňa začala odbočovací manéver z vedľajšej cesty
na hlavnú vľavo... bolo vo vzdialenosti 58,8 m až 60 m, a vodička mala možnosť ho vidieť.“.
Pokiaľ napriek tomu vošla do križovatky, „podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu,
za čo bola trestne stíhaná“. Krajský súd poukázal súčasne na skutočnosť, že aj vodič
žalovaného v 1. rade sa „pred zrážkou pohyboval rýchlosťou 106,7 – 100,8 km/hod.
čím taktiež porušil ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 315/1996 Z. z... Pri dodržaní
predpísanej rýchlosti, dokonca aj rýchlosti vyššej ako bola predpísaná (podľa znalca
až 74,17 km) by bol schopný na vzdialenosť, kedy začala žalobkyňa s odbočovacím
manévrom, nehode a vzniku škody zabrániť.“. Mieru účasti účastníkov dopravnej nehody
na vzniknutej škode na zdraví, z ktorej vychádzal okresný súd, považoval krajský súd
za „ustálenú v súlade s vykonaným dokazovaním“.
K problému rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania krajský súd uviedol,
že „neobstojí tvrdenie žalobkyne, že v predmetnej veci malo byť aplikované ustanovenie
§ 142 ods. 3 O. s. p. Citované ustanovenie by bolo aplikovateľné iba vo vzťahu k nároku
na zvýšenie odškodnenia za bolesť, ktoré má právo urobiť iba súd. Za danej situácie
prichádzalo do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania iba rozhodnutie podľa úspešnosti
účastníkov konania v spore.“.
Odvolanie žalovaného v 1. rade krajský súd vyhodnotil ako oneskorene podané,
a preto podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP ho odmietol.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka tvrdí nedostatočne zistený
skutkový stav oboma všeobecnými súdmi konajúcimi v jej veci, ako aj nepreskúmateľnosť
rozsudkov v časti týkajúcej sa ustálenej miery účasti na vzniknutej škode.
Podľa sťažovateľky „súd nemal v konaní preukázané, že či pri rýchlosti vodiča žalovanej
v 1. rade pred nehodou, ktorá bola 100,80 km/hod., mohla žalobkyňa, ak by urobila
kontrolu cesty zľava a potom sprava, zbadať toto vozidlo prichádzajúce z ľavej strany.
Ak súd túto dôležitú okolnosť neskúmal, nemohol dôjsť ani k serióznemu záveru o miere
účasti žalobkyne a žalovanej v 1. rade.“. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že „vodič žalovanej
v 1. rade nemal žiadny dôvod premávať v obci rýchlosťou 106, resp. 102 km/hod. v časti
cesty, kde bola predpísaná rýchlosť 40 km/hod. Ak by bol išiel predpísanou rýchlosťou,
nebolo by došlo k zrážke jeho vozidla so žalobkyňou. Miera účasti vodiča žalovanej
v 1. rade na strete prevádzok v danom prípade bola 70 %, s prihliadnutím na úkon
žalobkyne pred zrážkou, kde sa najprv presvedčila o premávke na ceste z ľavej strany
a potom z pravej strany, teda bola presvedčená o premávke na ceste a začala odbočovací
manéver vľavo. Súdy teda nesprávne posúdili účasť, ktorú mali prevádzatelia na spôsobení
vzniknutej škody. Vysporiadanie totiž bolo závislé na tejto účasti, predpokladá zhodnotenie
všetkých skutkových okolností konkrétneho stretnutia prevádzok, najmä však tých okolností,
ktoré boli hlavnými príčinami vzniknutej škody.“.
Nedostatočnosť odôvodnenia oboch rozsudkov vidí sťažovateľka v tom, že súdy
neakceptovali návrh znaleckého dokazovania ku otázke možnosti sťažovateľky
zaregistrovať prichádzajúce vozidlo vzhľadom na rýchlosť akou jazdilo. Okresný súd totiž
vychádzal zo znaleckého posudku vyhotoveného na účely trestného konania, a ten bolo
potrebné doplniť.
Napokon sťažovateľka namieta aj rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov
konania. Podľa jej názoru mal okresný súd aplikovať § 142 ods. 3 OSP umožňujúci
čiastočne úspešnému účastníkovi konania priznať plnú náhradu trov konania, pretože „súdy
oboch stupňov zhodne dospeli k záveru, že nárok žalobkyne je čo do právneho dôvodu
opodstatnený. Určenie samotnej výšky uplatneného nároku záviselo od úvahy súdu,
preto boli z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania naplnené všetky zákonné
predpoklady pre použitie ustanovenia § 142 ods. 3 OSP (žalobkyňa mala v konaní čiastočný
úspech a rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).“. V nadväznosti na uvedený argument
sťažovateľka odkazuje aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov.
2. Na výzvu ústavného súdu mu bol 3. mája 2012 doručený vyšetrovací spis Okresnej
prokuratúry Prešov (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 3 Pv 710/08 a 7. mája 2012
spis okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 45/2010.
3. Uznesením č. k. III. ÚS 583/2012-19 z 27. novembra 2012 ústavný súd prijal
sťažovateľkinu sťažnosť na ďalšie konanie. Následne 10. decembra 2012 vyzval krajský súd
na vyjadrenie k prijatej sťažnosti, ako aj k otázke ústneho pojednávania vo veci prijatej
sťažnosti.
4. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. januára 2013. V ňom
krajský súd opätovne popísal skutkové zistenia, z ktorých vychádzal pri právnom posúdení
sporu. Zdôraznil pritom, že sťažovateľka ako „vodička porušila ustanovenie § 19 ods. 1
vyhlášky č. 315/1996 Z. z. účinného do 31.1.2009, v zmysle ktorého vodič, ktorý prichádza
na križovatku po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, je povinný dať
prednosť v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej dopravnou značkou
ako hlavná cesta. Jej tvrdenie, že nevidela vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce
po hlavnej ceste zľava bolo vyvrátené znaleckým posudkom Ing. V., ktorý pri dodatočnej
ohliadne miesta dopravnej nehody zistil rozhľad z predmetnej križovatky vľavo z pohľadu
vodiča stojaceho v križovatke, vychádzajúceho z vedľajšej cesty... na vzdialenosť 159,7 m až
172,2, m. Vozidlo žalovaného v 1. rade, prichádzajúce k predmetnej križovatke v čase, keď
žalobkyňa začala odbočovací manéver z vedľajšej cesty na hlavnú vľavo...., bolo
vo vzdialenosti 58,8 m až 60 m, a vodička mala možnosť ho vidieť. Okrem toho bolo jej
povinnosťou, dať prednosť aj motorovému vozidlu, stojaceho v križovatke na ul. J., ktoré
naznačovalo smer jazdy priamo cez hlavnú cestu, na ul. B. Za takejto situácie v križovatke,
aj keby nevidela motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, porušila dopravné predpisy tým, že
nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu v priamom smere... Žalovaná (správne malo
byť „žalobkyňa“, pozn.) bezpochyby nemohla vojsť do predmetnej križovatky a pokiaľ tak
urobila, podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu, za čo bola trestne stíhaná. Na druhej
strane súd prvého stupňa správne zistil aj mieru účasti na vzniku škody u vodiča
motorového vozidla M., prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný v 1. rade. Nešlo o vozidlo
s právom prednosti a bolo povinnosťou vodiča dodržať predpísanú rýchlosť v danom úseku
cesty, t. j. 40 km/hod. Vodič sa však pred zrážkou pohyboval rýchlosťou 106,7 – 100,8
km/hod. čím taktiež porušil ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 315/1996 Z. z.... Pri dodržaní
predpísanej rýchlosti, dokonca aj rýchlosti vyššej ako bola predpísaná (podľa znalca až
74,17 km) by bol schopný na vzdialenosť, kedy začala žalobkyňa s odbočovacím manévrom,
nehode a vzniku škody zabrániť. Námietky žalobkyne o nesprávnom stanovení miery účasti
na vzniku škody považoval súd prvého stupňa za neopodstatnené. Súd prvého stupňa sa
vyporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami pre rozhodnutie vo veci samej. Odôvodnil
aj skutočnosť, pre ktorú nebolo vykonané ďalšie dokazovanie. Preto okolnosti uvádzané
navrhovateľkou v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť
navrhujeme zamietnuť.“.
Krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 9. januára 2013 právnemu zástupcovi
sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Ústavný súd sťažovateľku
prostredníctvom právneho zástupcu vyzval aj na oznámenie, či súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania o jej prijatej sťažnosti.
5. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 6. februára 2013 sťažovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci a zotrvala na pôvodnom sťažnostnom návrhu. Zhodne s krajským
súdom uviedla, že tak ona, ako aj žalovaný v 1. rade mali účasť na vzniku škody pri spornej
dopravnej nehode. Nestotožňuje sa však s tým, ako okresný súd i krajský súd posúdili mieru
účasti účastníkov dopravnej nehody na vzniku škody. Zdôrazňuje, že v konaní navrhovala,
„aby súd uložil znalcovi Ing. V., ktorý vypracoval pôvodný znalecký posudok k dopravnej
nehode č. 3/2009 zo dňa 03.12.2008, aby dopracoval znalecký posudok týkajúci sa miery
účasti na vzniknutej škode, kde podľa nášho názoru žalovaný v 1. a 2. rade mali mieru
účasti na dopravnej nehode v rozsahu 70%. Oba súdy tento náš návrh neakceptovali
a mieru účasti odborne neskúmali. V konaní vôbec nebola akceptovaná tá skutočnosť,
že žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ vozidla, kde vozidlo riadil vodič M. U. išiel bez
akéhokoľvek služobne akceptovateľného dôvodu v uzavretej obci na úseku, kde rýchlosť
bola obmedzená na 40 km/h rýchlosťou cez 106 km/h, kde nárazová rýchlosť vozidla
po brzdení bola 86 km/h. súd sa vôbec nevysporiadal s našimi námietkami, že v danom
prípade je pred križovatkou mierne ľavotočivá zákruta lemovaná zeleňou, kde výhľadové
pomery žalobkyne boli značne obmedzené a ona pred vjazdom do križovatky skontrolovala
križovatku zľava, následne sprava a pohla sa s vozidlom doľava vo svojom jazdnom pruhu.
Následne ju zasiahlo vozidlo prakticky v zadnej časti pri poliacej čiare na vozovke. Nebolo
možné spravodlivo požadovať od vodičky aby predvídala, že z mierne ľavotočivej zatáčky
(smer P. – S.) s obmedzeným výhľadom bude premávať vozidlo rýchlosťou cez 106 km/h.
Práve táto skutočnosť bola rozhodujúca pre určenie miery účasti na vzniku škody, na ktorú
mohol zodpovedať len súdny znalec. Z titulu hospodárnosti bolo teda účelné to, čo sme
navrhli, teda aby Ing. V. dopracoval znalecký posudok aj vo vzťahu k miere účasti toho
ktorého účastníka nehody na vzniku škody. Sme toho názoru, že nerešpektovaním našich
požiadaviek na riadne zistenie skutočného stavu veci boli porušené ústavné práva
sťažovateľky na spravodlivý súdny proces.“.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
1. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1
ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich
diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd posudzuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a odôvodnenie
rozsudku súdu druhého stupňa v súhrne. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku
vo veci Helle v. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací
súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(§ 59 a § 60). Aj v posudzovanom prípade ústavný súd musel prihliadať na rozsudok
okresného súdu č. k. 29 C 45/2010-176 z 25. februára 2011 a skúmať kvalitu jeho
odôvodnenia, hoci predmetom ústavno-súdneho prieskumu je odvolací rozsudok krajského
súdu. Krajský súd ako súd odvolací totiž vo výrokoch napadnutých odvolaním sťažovateľky
rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa obmedzil iba na rekapituláciu skutkových
zistení, ku ktorým okresný súd dospel, a na konštatovanie správnosti skutkových a právnych
záverov súdu prvého stupňa. V týchto okolnostiach tak ústavná kvalita odôvodnenia
rozsudku okresného súdu výrazne determinuje i ústavnú kvalitu sťažnosťou napadnutého
rozsudku krajského súdu.
2. Z obsahu sťažnosti, jej príloh i vyžiadaných spisových materiálov okresného súdu
i okresnej prokuratúry bez pochybností vyplýva (nie je to sporné ani medzi sťažovateľkou
a krajským súdom), že v konaní o žalobe sťažovateľky pri skúmaní uplatneného nároku
na náhradu škody bolo potrebné aplikovať § 431 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Podľa tohto
ustanovenia ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide
o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení
vzniknutej škody.
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, tiež nepochybne vyplýva, že jadrom
sporu sa stala miera účasti sťažovateľky a žalovaného v 1. rade na spôsobení vzniknutej
škody. Konania tohto typu sú po skutkovej stránke veľmi rozmanité a často i detaily
nehodového deja môžu dosahovať významnú mieru relevancie pre rozhodnutie o merite.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu vo veci sťažovateľkinej žaloby preto malo
dostatočne objasniť, z ktorých dôkazov okresný súd vychádzal pri posudzovaní miery účasti
sporových strán na spôsobení vzniknutej škody, malo vysvetliť, akými hodnotiacimi
úvahami dospel okresný súd k ustáleniu miery účasti sporových strán na spôsobení
vzniknutej škody, a malo obsahovať aj dôvody nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov.
2.1 Okresný súd v odôvodnení svojho meritórneho rozsudku vypočítal dôkazy,
z ktorých pri rozhodovaní o sťažovateľkou uplatnenom nároku vychádzal, a krajský súd
konštatoval, že „súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu“. Touto
otázkou sa ústavný súd ani bližšie nezaoberá, keďže medzi sťažovateľkou a krajským
súdom nebola sporná.
2.2 Pokiaľ ide o zdôvodnenie hodnotenia vykonaných dôkazov, okresný súd
vo svojom meritórnom rozsudku na strane 8 konštatuje, že „z vykonaného dokazovania
nesporne vyplynulo, že hlavnou príčinou zrážky... bolo porušenie predpisov o premávke
na pozemných komunikáciách zo strany žalobkyne“. Tento svoj skutkový záver však
okresný súd v podstate nijako neodôvodňuje. Odôvodnením tu ústavný súd má na mysli
logické prepojenie jednotlivých skutkových zistení s ich vyhodnotením ústiacim
do skutkových záverov a ich následného právneho hodnotenia. Inými slovami, v rozsudku
okresného súdu úplne absentuje odpoveď na otázku, prečo protiprávne konanie
sťažovateľky bolo považované za hlavnú príčinu dopravnej nehody, keď samotný okresný
súd dospel k záveru, že protiprávne sa správal aj vodič žalovaného v 1. rade. Pritom si
okresný súd osvojil ako preukázaný záver znalca, že pri nižšej rýchlosti (hoci tiež
prekračujúcej najvyššiu povolenú rýchlosť na danom úseku) by vodič žalovaného v 1. rade
dokázal dopravnej nehode zabrániť.
Ústavný súd je toho názoru, že v popísaných okolnostiach identifikácia správania
sťažovateľky ako hlavnej príčiny vzniku dopravnej nehody nie je vôbec odôvodnená.
Pritom z neodôvodneného skutkového záveru sa odvíjalo aj ustálenie miery účasti
sťažovateľky na spôsobení vzniknutej škody (strana 8 piaty odsek rozsudku okresného
súdu). Ide teda o otázku, ktorá má pre vec podstatný význam. Sťažovateľka v odvolaní
namietala (str. 2 odvolania) nepreskúmateľnosť prvostupňového rozsudku v tejto časti.
Krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v nadväznosti na popis zisteného priebehu
dopravnej nehody uviedol, že sťažovateľka „podstatnou mierou zavinila dopravnú nehodu,
za čo bola trestne stíhaná“, a že „s ohľadom na uvedené zistenia, považuje odvolací súd
stanovenie miery účasti oboch účastníkov dopravnej nehody na vzniknutej škode... za mieru
ustálenú v súlade s vykonaným dokazovaním“. Krajský súd tak nereagoval na odvolaciu
námietku sťažovateľky, a to v situácii, keď vzhľadom na nedostatočnosť odôvodnenia
prvostupňového rozsudku zjavne neprichádzalo do úvahy využitie postupu podľa § 219
ods. 2 OSP (ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia...).
Ústavný súd navyše dodáva, že ak krajský súd naznačil predchádzajúce trestné
stíhanie sťažovateľky ako dôvod ustálenej miery jej účasti na vzniku škody, potom treba
zdôrazniť, že trestné stíhanie sťažovateľky neskončilo právoplatným konštatovaním jej
viny, ale uznesením prokuratúry o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Podľa čl. 50
ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Trestné stíhanie sťažovateľky
teda nedalo žiadnu odpoveď na otázku jej zavinenia za spáchaný skutok, príčinnej súvislosti
medzi skutkom a vzniknutou škodou ani miery jej účasti na vzniknutej škode. Okrem toho,
absencia trestného stíhania vodiča žalovaného v 1. rade nie je skutočnosťou, ktorou by mal
byť okresný súd v civilnom konaní viazaný podľa § 135 OSP (m. m. rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo 7. októbra 2008 vo veci sp. zn. 28 Cdo 1532/2006). Trestné
stíhanie sťažovateľky právoplatne ukončené podmienečným zastavením trestného stíhania
preto nemožno vnímať ako faktor kloniaci pomyselnú misku váh v prospech väčšej miery
účasti sťažovateľky na vzniku žalovanej škody, a teda tento fakt zjavne nie je dostatočným
odôvodnením kritizovaného rozdelenia miery účasti na vzniku škody medzi sťažovateľku
a žalovaného v 1. rade.
2.3 Napokon, pokiaľ Občiansky súdny poriadok vyžaduje od odôvodnenia súdneho
rozhodnutia aj uvedenie dôvodov nevykonania ďalších navrhnutých dôkazov, ústavný súd
konštatuje, že ani požiadavka sťažovateľky, aby bolo preskúmané, „či pri rýchlosti vodiča
žalovanej v 1. rade pre nehodou... mohla..., ak by urobila kontrolu cesty zľava a potom
sprava, zbadať toto vozidlo prichádzajúce z ľavej strany“, nie je vo vzťahu k meritu sporu
márna. Relevancia tejto neobjasnenej skutočnosti pre rozhodnutie vo veci nie je daná
vo väzbe k protiprávnosti konania sťažovateľky ako jedného zo základných predpokladov
vzniku nároku na náhradu škody (podoba žalobného petitu, v ktorom sťažovateľka vyčíslila
jej pričítateľný podiel na vzniku škody, i prednesy jej právneho zástupcu na pojednávaniach
totiž dokazujú, že sama nespochybňuje protiprávnosť svojho konania). Predstavuje však
jeden z viacerých dôležitých hodnotiacich faktorov pre výsledok aplikácie § 431
Občianskeho zákonníka na sťažovateľkinu kauzu. V analyzovanej rovine ústavný súd
zdôrazňuje správny poukaz okresného súdu (strana 7 predposledný odsek odôvodnenia
rozsudku) na judikatúru, podľa ktorej pri hodnotení miery účasti na vzniku škody
podľa § 431 Občianskeho zákonníka je potrebné skúmať jednotlivé skutkové okolnosti
konkrétneho stretu, ktoré boli jeho hlavnými príčinami, a to všetky vo vzájomnej súvislosti
z hľadiska ich významu pre vznik škody, nikdy izolovane. Zreteľne však z rozsudku
okresného súdu i z potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu vyplýva, že oba súdy sa touto
požiadavkou dôsledne neriadili.
Právny zástupca sťažovateľky už na pojednávaní 12. mája 2010 uviedol,
že podľa jeho názoru bude potrebné, „aby bol dopracovaný znalecký posudok vypracovaný
v rámci trestného konania Ing. V...“. Na pojednávaní 20. októbra 2010 svedok J. C.
vypovedal, že sťažovateľka ako vodička motorového vozidla pri vstupe na križovatku
nemohla vidieť prichádzajúce vozidlo žalovaného v 1. rade. Rovnako vypovedal svedok
S. R. na pojednávaní 8. decembra 2010. Napriek uvedeným skutočnostiam sa okresný súd
s predmetnou skutkovou otázkou nastolenou sťažovateľkou a vyplývajúcou i z výpovedí
svedkov vôbec nevysporiadal. Na sťažovateľkinu kritiku formulovanú v podanom odvolaní
krajský súd reagoval iba konštatovaním, že okresný súd „vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil zistenia
jednotlivo a v súhrne a vec ja správne právne posúdil“.
Okresný súd ani krajský súd sa teda s obranou sťažovateľky spočívajúcou v tvrdení,
že nemohla vidieť zľava prichádzajúce motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, nijako
nevysporiadali. Názor krajského súdu, že „aj keby nevidela motorové vozidlo žalovaného
v 1. rade, porušila dopravné predpisy tým, že nedala prednosť v jazde motorovému vozidlu
v priamom smere t. j. S. A., ktoré stálo v križovatke a dávalo prednosť vozidlám, idúcim
po hlavnej ceste“, je v relácii k sťažovateľkou uplatnenému nároku na náhradu škody
celkom irelevantný. Žalovaná škoda predsa nevznikla ako dôsledok toho, že sťažovateľka
nedala prednosť ďalšiemu motorovému vozidlu odlišnému od motorového vozidla, s ktorým
sa zrazila a pritom došlo ku vzniku škody.
3. Ústavný súd stabilne judikuje, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť
rozhodnutí všeobecných súdov je okrem iného daná aj absenciou jasných a zrozumiteľných
odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03,
Presvedčivé a správne vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie
rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný
starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010, III. ÚS 117/2012).
Ústavný súd dospel k záveru, že z preskúmavaného rozsudku krajského súdu
nemožno zistiť vzťah medzi jednotlivými skutkovými zisteniami relevantnými
pre rozhodnutie v spore a podstatným výsledným skutkovým záverom o tom,
že sťažovateľkino protiprávne konanie bolo hlavnou príčinou dopravnej nehody, resp. že ju
podstatnou mierou zavinila. Rovnako nemožno z odvolacieho rozsudku krajského súdu
identifikovať ani dôvody, pre ktoré všeobecné súdy konajúce v sťažovateľkinej veci
nevykonali ďalšie navrhnuté dôkazy týkajúce sa okolností podstatných pre ustálenie
skutkového stavu prerokovávanej veci. Odpovede na uvedené otázky významné
pre rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu škody nie je možné zistiť
ani pri preskúmaní rozsudku krajského súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom
okresného súdu, čím sa skutkové závery krajského súdu dostávajú až do polohy vykazujúcej
známky arbitrárnosti. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu preto svedčí
o poskytnutí súdnej ochrany sťažovateľkinmu právu na náhradu škody v kvalite
nezodpovedajúcej požiadavkám plynúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto rozhodol, že potvrdzujúcim výrokom rozsudkom krajského súdu
zo 17. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Co 62/2011 bolo porušené základné
právo sťažovateľky na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie (bod 1
výroku tohto nálezu).
4. Zásah do svojich označených práv sťažovateľka videla aj v rozhodnutí krajského
súdu, ktorým potvrdil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým tento náhradu trov
účastníkom konania aplikujúc § 142 ods. 2 OSP nepriznal.
Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho
konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy)
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Sťažovateľka v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu spochybňovala
aplikáciu § 142 ods. 2 OSP iba tvrdením, že ustálenie miery podielu účastníkov konania
na vzniknutej škode bolo výsledkom úvahy okresného súdu. Takto vymedzila vo svojom
odvolaní vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania dôvody, ktorými je odvolací súd
viazaný (§ 212 ods. 1 OSP).
Na argumentáciu sťažovateľky reagoval krajský súd právnym názorom,
podľa ktorého § 142 ods. 3 OSP by bol aplikovateľný „iba vo vzťahu k nároku na zvýšenie
odškodnenia za bolesť, ktoré má právo urobiť iba súd“.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti
alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy
súdu...
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nereagoval na odvolací dôvod sťažovateľky
týkajúci sa výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Kým totiž
sťažovateľka na podporu aplikácie § 142 ods. 3 OSP argumentovala použitím úvahy súdu
pri ustálení miery účasti na vzniku škody podľa § 431 Občianskeho zákonníka, dôvody
krajského súdu sa zakladali na názore, že o úvahe súdu by v okolnostiach posudzovaného
prípadu bolo možné hovoriť len pri zvýšení bolestného. Krajský súd sa teda nijako
nevysporiadal a v nadväznosti na to ani nezdôvodnil odpoveď na otázku, či ustaľovanie
miery účasti sporových strán na vzniku škody podľa § 431 Občianskeho zákonníka je vecou
úvahy súdu. Tento argument však použila sťažovateľka v odvolaní a krajský súd súc
viazaný odvolacími dôvodmi sa ním mal zaoberať.
Vo vzťahu k odôvodneniu výroku rozsudku všeobecného súdu o náhrade trov
konania ústavný súd v zásade nevyžaduje rozsiahle vysvetlenia. Aj celkom stručné dôvody
postačujú pre naplnenie požiadaviek plynúcich na odôvodnenie takéhoto výroku z čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. I. ÚS 230/04). V posudzovanom prípade je
však zreteľné, že krajský súd na dôvod odvolania sťažovateľky v tejto časti nereagoval
vôbec, hoci mu to § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP ukladá. Pritom
sťažovateľkou nastolený problém (či je ustálenie miery účasti na škode podľa § 431
Občianskeho zákonníka výsledkom úvahy súdu) má pre prípadnú aplikáciu § 142 ods. 3
OSP podstatný význam, ktorý súčasne determinuje procesný význam ďalších záverov
o tom, či výsledkom úvahy súdu je alebo nie je iba zvýšenie bolestného (tým sa zaoberal
krajský súd).
Z uvedených dôvodov ústavný súd vysporadúvajúc sa s druhou námietkou
sťažovateľky prednesenou v jej sťažnosti dospel k záveru, že potvrdzujúci výrok
napadnutého rozsudku krajského súdu v rovine potvrdenia výroku rozsudku okresného súdu
o nepriznaní náhrady trov konania sporovým stranám nie je odôvodnený v súlade s čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj z tohto hľadiska tak bolo potrebné vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé
súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).
5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využiť postup
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd však neopomenul, že výroková časť rozsudku krajského súdu obsahuje
i výrok o odmietnutí odvolania žalovaného v 1. rade, keďže aj ten napadol prvostupňový
rozsudok odvolaním, avšak podaným oneskorene. Berúc do úvahy odôvodnenie predloženej
sťažnosti je zreteľné, že v tomto výroku sťažovateľka nevidela porušenie jej označených
práv, preto ústavný súd svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy na odmietavý výrok
napadnutého rozsudku krajského súdu nevztiahol.
Ďalšiu časť výroku rozsudku krajského súdu, ktorou tento rozhodol o nepriznaní
náhrady trov odvolacieho konania, síce argumentačne sťažovateľka nenapadla, ústavný súd
však berúc do úvahy akcesorický charakter výroku o náhrade trov konania v spojení
so skutočnosťou, že nemožno predpokladať výsledok opätovného prerokovania
sťažovateľkinho odvolania krajským súdom, pojal do zrušujúceho výroku svojho nálezu
aj výrok o náhrade trov odvolacieho konania. O náhrade trov bude teda potrebné v závislosti
od výsledku rozhodnutia o sťažovateľkinom odvolaní nanovo rozhodnúť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu
v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a v rozsahu
zrušenia vec podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
6. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne zhodnotiť tie skutkové
okolnosti, ktoré majú pre rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnenom nároku na náhradu
škody podstatný význam. Ide predovšetkým o dôsledné posúdenie svedeckých výpovedí,
podľa ktorých sťažovateľka v čase bezprostredne predchádzajúcom spornej dopravnej
nehode nemohla vidieť prichádzajúce motorové vozidlo žalovaného v 1. rade, v nadväznosti
na sťažovateľkinu obranu, podľa ktorej pri znalcom ustálenej rýchlosti motorového vozidla
žalovaného v 1. rade nastala situácia, že sťažovateľka toto motorové vozidlo prichádzajúce
zľava nevidela, pretože najprv zisťovala stav hlavnej cesty vľavo a následne vpravo, a tak
vzhľadom na ustálenú rýchlosť motorového vozidla žalovaného v 1. rade uplynul nie
nepodstatný čas.
Krajský súd bude tiež povinný opätovne dôsledne preskúmať odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu z hľadiska odvolacej námietky sťažovateľky založenej na tvrdenej
nepreskúmateľnosti záveru okresného súdu o tom, že sťažovateľkino protiprávne konanie
malo povahu hlavnej príčiny vzniku žalovanej škody, a tak zakladalo jej podiel
na vzniknutej škode v miere 70 %. Krajský súd je v tomto prípade povinný podrobiť
prvostupňový rozsudok prieskumu i z hľadiska náležitého rešpektovania požiadavky
na vyhodnotenie jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach, a teda aj z hľadiska
toho, do akej miery okresný súd vzal do úvahy preukázanú skutočnosť protiprávneho
konania vodiča žalovaného v 1. rade. Pritom nemožno opomenúť (a sťažovateľka na to
v odvolaní poukazovala), že motorové vozidlo sa na úseku, na ktorom je povolená najvyššia
rýchlosť 40 km/h, pohybovalo rýchlosťou viac ako 100 km/h, čo je na prvý pohľad enormné
prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti. Význam tohto skutkového zistenia
pre rozhodnutie o miere účasti žalovaného v 1. rade na vzniku škody je zjavne
determinovaný i znaleckým záverom, podľa ktorého ak by motorové vozidlo jazdilo
rýchlosťou okolo 74 km/h, dokázal by vodič žalovaného v 1. rade nehode zabrániť,
ako aj v spojení s výslovným záverom znalca, že sťažovateľka vjazdom do križovatky
nevytvorila pre vodiča žalovaného v 1. rade náhlu prekážku. Len požiadavkou
na zohľadnenie všetkých uvedených skutočností a na ich náležité vyhodnotenie,
hoci aj v spojitosti s ďalšími skutočnosťami, ktoré môžu vyjsť najavo, bude možné
preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu bez rizika svojvoľných a predovšetkým
nezdôvodnených skutkových záverov v prerokovávanej veci.
Napokon bude úlohou krajského súdu vysporiadať sa s aplikačným vzťahom § 431
Občianskeho zákonníka a § 142 ods. 3 OSP. Ten totiž predstavuje základ odvolacieho
dôvodu, ktorý sťažovateľka predniesla voči výroku rozsudku okresného súdu o nepriznaní
náhrady trov konania účastníkom konania, a preto je potrebné naň v rozhodnutí o odvolaní
stručne a jasne reagovať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky
garantovaného jej čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj o porušení jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ktoré si uplatnila v sume 4 640,21 €.
Sťažovateľka svoju žiadosť zdôvodnila takto: „V danej právnej veci, nepriznaním
nároku na náhradu trov právneho zastúpenia mi vznikla škoda vo výške 2.018.81 EUR,
keďže trovy právneho zastúpenia som musela znášať sama. Nesprávnym posúdením miery
mojej účasti súdom na vzniknutej škode mi vznikla škoda vo výške 2621,40 EUR. Týmto si
preto uplatňujem finančné zadosťučinenie vo výške 4.640.21.- EUR.“
Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je
náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím orgánu
verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného finančného
zadosťučinenia dokazuje, že sťažovateľka ho vníma ako náhradu majetkovej škody
vzniknutej ústavne vadným rozsudkom krajského súdu. Inštitút finančného zadosťučinenia
podľa čl. 127 ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto
prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný
zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje
požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,
ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť
a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným
spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
Podľa názoru ústavného súdu je ochrana práv sťažovateľky účinne poskytnutá tým,
že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil
mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľke požadované finančné
zadosťučinenie nepriznal.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka si v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom „v súlade s ust. § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení, a to vo výške
161,01 € + 7,63 € RP + 20% DPH, spolu 202,37 €“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na náhradu trov vzniknutých
sťažovateľke v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti je ústavný súd toho
názoru, že sťažovateľka má nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnutej
jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj za písomné podanie –
sťažnosť.
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení
§ 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012
odmenu v sume 127,17 € a k tomu režijný paušál v sume 7,63 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti preto predstavuje sumu 269,60 €.
Sťažovateľka preukázala, že jej právny zástupca je platiteľom dane z pridanej
hodnoty, preto bolo k vypočítanej sume náhrady trov potrebné pripočítať 20 % daň
z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, na ktorú má sťažovateľka nárok, tak predstavuje
323,52 €.
Keďže si však sťažovateľka v sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania
v sume 202,37 €, teda v sume nižšej, než predstavuje jej oprávnený nárok, ústavný súd jej
súc viazaný sťažnostným petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) priznal náhradu
trov konania v uplatnenej sume, teda iba 202,37. Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013