Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Cob-1-2023.pdf
PDF · 225.92 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/1/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu S & T CEE Holding s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 71, 821 05 Bratislava, IČO: 35 897 686, právne zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Twin City Tower Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava, IČO: 47 239 921 proti žalovanému AGB GROUP, s.r.o., so sídlom 976 64 Beňuš 496, IČO: 44 570 554, právne zast. URBÁNI & Partners, s. r. o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 35 646 181 v konaní o zaplatenie 625.325,97 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 6Cb/11/2022-87 zo dňa 20. septembra 2022 a o návrhu navrhovateľa Kontron AG so sídlom Industriezeile 35, 4021 Linz, Rakúska republika, IČO: FN190272 na vstup do konania, takto
rozhodol:
I. Návrh navrhovateľa Kontron AG so sídlom Industriezeile 35, 4021 Linz, Rakúska republika, IČO: FN190272 na vstup do konania z a m i e t a.
II. Rozhodnutie Okresného súdu Brezno č. k. 6Cb/11/2022-87 zo dňa 20. septembra 2022 p o t v r d z u j e.
III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 625.325,97 Eur s prísl. a náhrady trov konania. Žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní domáhal zaplatenia sumy vo výške 625.325,97 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 538.121,39 Eur od 16.10.2018 až do zaplatenia, zo sumy 437.204,58 Eur od 16.10.2018 do 25.01.2019, zo sumy 137.204,58 od 26.01.2019 do 23.08.2019 a zo sumy 87.204,58 od 24.08.2019 až do zaplatenia, ako aj nahradiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní tento nárok zdôvodnil tak, že žalobca eviduje voči žalovanému neuhradené faktúry, jednu vo výške 538.121,39 Eur, splatnú 16.08.2018, ktorá nebola zaplatená vôbec a druhú vo výške 437.204,58, splatnú 16.08.2018, ktorá bola zaplatená čiastočne úhradami vo výške 300.000,- Eur (25.01.2019) a vo výške 50.000,- Eur (23.08.2019). Aktuálna výška dlžnej sumy z druhej uvedenej faktúry je teda 87.204,58 Eur a celková výška dlhu 625.325,97 Eur. Ako ďalej žalobca v tomto návrhu uviedol, na základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a spolu so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do 15.10.2018.
3. Okresný súd uviedol, že voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní pod sp. zn. 38Up/116/2022, zo dňa 11.02.2022, ktorým bolo návrhu v plnom rozsahu vyhovené, podal žalovaný odpor a namietol, že uplatnený nárok žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný a nepreukázaný, preto žiada platobný rozkaz zrušiť, vec prejednať a žalovanému priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na zdôvodnenie odporu žalovaný s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) namietol, že skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v jeho žalobe znemožňujú vymedziť predmet sporu a jeho subsumovanie pod konkrétnu právnu normu. Nesplnenie tejto povinnosti je dôvodom na zamietnutie žaloby ako nedôvodnej. Žalobca v predmetnej veci najmä neuviedol rozhodujúce skutočnosti, tvoriace základ pre uplatnený nárok, nie je zrejmé akú zmluvu a s akým obsahom strany uzavreli, aký tovar a v akom rozsahu v akej dobe mal žalobca žalovanému dodať, nebola uvedená ani cena, za ktorú mal žalobca dodať tovar pre žalovaného. Z doložených listín síce vyplýva, že medzi stranami mala byť uzavretá kúpna zmluva podľa § 409 a nasledovných Obchodného zákonníka, avšak takáto zmluva nebola ako listinný dôkaz súdu predložená, žalobca nepreukázal, že vôbec k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo, na základe dohody o podstatných náležitostiach kúpnej zmluvy o predmete dodania, cene, množstve a termíne. Z dôkazov nevyplýva ani to, aká bola dojednaná cena za dodanie tovaru medzi stranami. Doložené faktúry či dodacie listy neobsahujú údaj o cene za dodaný tovar. Uvedená skutočnosť teda nevyplýva ani z týchto listinných dôkazov. Podľa názoru žalovaného k uzavretiu takejto zmluvy ani nedošlo. K doloženej dohode o zmene splatnosti záväzkov, kde mal žalovaný písomne uznať ich existenciu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, žalovaný uviedol, že nedošlo k platnému uznaniu záväzkov v zmysle uvedeného ustanovenia zákona, keďže zákon vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok voči veriteľovi, avšak v tomto prípade to splnené nebolo, keďže prílohou dohody nie sú predmetné zmluvy, od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok v predmetnom konaní a tieto neboli doložené ani v súdnom konaní. Žalobca tak nemohol uznať svoj určitý záväzok, keď absentuje hmotnoprávny základ, na základe ktorého malo k uznaniu dôjsť. Žalobca tiež neuviedol, na základe čoho si uplatnil nárok na úroky z omeškania v rozsahu uvedenom v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Napokon žalovaný namietol, že pochybnosť o žalobcovom nároku, resp. o existencii zmlúv vyplýva aj z toho, že žalobca uviedol, že uplatňovaný nárok neuvádza v kontrolnom výkaze tzn. že predmetné faktúry, z ktorých uplatňuje svoj nárok, neuviedol v kontrolnom výkaze DPH.
4. Okresný súd uviedol, že žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného poukázal na ustanovenie Obchodného zákonníka (§ 323) o uznaní záväzku, v nadväznosti na dôkaznú situáciu v zmysle § 192 CSP, poukázal taktiež na nelogický argument vo vyjadrení žalovaného, z ktorého vyplýva, že žalovaný mal uznať dlh za nedodaný tovar alebo za tovar dodaný s vadami. Žalobca ďalej poukázal na princíp výkladu zmlúv, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, ktorý rešpektuje autonómiu zmluvných strán, povahu súkromného práva a s tým spojenú spoločensko hospodársku funkciu zmluvy, pričom pre vznik zmluvného vzťahu je základnou podmienkou predovšetkým zhoda vôle zmluvných strán v obsahu zmluvy a táto následne vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu príjme návrh na uzatvorenú zmluvu. Ak preto žalovaný uvádza, že existujú pochybnosti o tom, či bola uzatvorená kúpna zmluva, potom v zmysle uvedeného takáto pochybnosť nepostačuje na to, aby bol úkon považovaný za neplatný. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by takáto pochybnosť vyplývala. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna úprava povinnosti účastníkov, kde obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Toto bremeno (tvrdenia aj dôkazné) teda vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu a v priebehu konania sa môže aj meniť. Najmä však na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Žalobca ako veriteľ v tomto prípade spoľahlivo preukázal danosť svojho nároku listinnými dôkazmi a je teda na žalovanom, aby preukázal, že vzniknutý dlh zaplatil, alebo že dlh mal byť stanovený v inej výške. Žalovaný sa však žiadnym spôsobom k obsahu uplatňovaného nároku nevyjadril.
5. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že v prvom rade sa zaoberal vznesenou námietkou žalovaného, ktorý poukázal na nesplnenie povinnosti žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti vo svojej žalobe, v zmysle § 132 ods. 1 CSP. Okresný súd pritom vychádzal z toho, že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Zákon svojou formuláciou v § 132 ods. 1 CSP („... sa uvedie pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ...“) stanovuje povinnosť žalobcu tieto skutočnosti uviesť, kvalitatívne zároveň stanovuje
povinnosť pravdivého a úplného opisu. Následne v ustanovení § 132 ods. 2 CSP zákon stanovuje nemožnosť nahradiť tento opis odkazom na označené dôkazy. Žalobca teda musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke. Ak potom žalobca v žalobe neuvedie všetky potrebné tvrdenia, ale len niektoré (tj. povinnosť tvrdenia splní len čiastočne), spravidla nemusí ísť o vadu žaloby s následkom odmietnutia, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. Ak by totiž nárok nebolo možné individualizovať a súd by tak nemal možnosť ustáliť predmet konania na základe podanej žaloby, bolo by nevyhnutné postupovať v zmysle § 129 ods. 1 CSP.
6. Okresný súd uviedol, že v tomto prípade začatie konania bolo iniciované zo strany žalobcu podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu pred upomínacím súdom, v zmysle osobitného právneho predpisu (vo vzťahu k CSP), zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov. V zmysle § 3 ods. 3, 4 uvedeného zákona na podanie návrhu je oprávnený ten, koho nárok na zaplatenie určitej peňažnej sumy v eurách voči žalovanému možno odôvodnene predpokladať. Uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu. Ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, postačí pripojiť faktúru alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného (ďalej len „faktúra“) a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve.
7. Pre účely upomínacieho konania teda postačuje menší štandard podaného návrhu, ktorý bol v tomto prípade nepochybne splnený tým, že žalobca konkretizoval dve vystavené faktúry voči žalovanému, a to jednak číslami faktúr, dátumami ich splatnosti a aj sumami, na ktoré faktúry zneli. Rovnako v návrhu žalobca uviedol aj formuláciu, že voči žalovanému eviduje neuhradené faktúry, ktoré následne konkretizoval. Pre vydanie platobného rozkazu zo strany upomínacieho súdu tak boli splnené zákonné podmienky citované vyššie. Konanie sa však v dôsledku podaného odporu a následného návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní dostalo do svojej druhej fázy, a to prejednania pred všeobecným súdom v zmysle CSP. Ako je uvedené vyššie, vo svojom vyjadrení k odporu žalobca (napriek námietkam žalovaného) žiadnym spôsobom skutkové tvrdenia nedoplnil a obmedzil sa na právnu argumentáciu, resp. polemiku s argumentami žalovaného. Toto podanie žalobcu neobsahuje žiadne doplnenie skutkových tvrdení, teda tvrdenie v akomkoľvek smere o tom, že k niečomu došlo, k niečomu nedošlo, niekto niečo vykonal či nevykonal. Berúc teda do úvahy obsah obidvoch týchto podaní žalobcu (návrh na vydanie platobného rozkazu a vyjadrenie k odporu) bolo možné sumarizovať skutkové tvrdenia tak, že žalobca vystavil voči žalovanému faktúru č. 9031016219, splatnú dňa 16.08.2018, na sumu 538.121,39 Eur a faktúru č. 9031016218, splatnú 16.08.2018, na sumu 437.204,58 Eur, pričom aktuálna výška nezaplatenej sumy z druhej uvedenej faktúry je 87.204,58 Eur, v dôsledku dvoch vykonaných úhrad zo strany žalovaného, ďalej že došlo k uzavretiu dohody o zmene splatnosti záväzkov, kde žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a so žalobcom sa dohodol na predĺžení ich splatnosti do 15.10.2018, napokon že celková výška dlhu ku dňu podania žaloby je 625.325,97 Eur. Nič viac už tieto podania k skutkovým okolnostiam neobsahovali.
8. Z uvedeného pre súd vyplynulo, že je dostatočne možné individualizovať uplatnený nárok vo vzťahu k účtovným dokladom žalobcu voči žalovanému v určitej výške, ako aj skutočnosť, že by malo ísť o záväzok, ktorý medzi stranami sporu vznikol, a ktorého existenciu mal žalovaný písomne uznať. Nepriamo z návrhu na vydanie platobného rozkazu a z vyjadrenia k odporu tiež bolo možné dovodiť právnu kvalifikáciu, a to že ide o obchodnoprávny záväzok. Na základe toho súd v prvom rade dospel k záveru, že tu nie je dôvod na postup podľa 129 ods. 1 CSP, teda na odstraňovanie vád žaloby a vyzývanie žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení (s hroziacim následkom odmietnutia). Taký postup by bolo nevyhnutné použiť vtedy, ak by žalobca neuviedol ani tie základné skutočnosti vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktoré by ho umožnili individualizovať a vymedziť predmet sporu. V takom prípade by totiž súd nemal ustálený predmet konania a v zásade by nebolo možné ani zo strany druhej sporovej strany ani zo strany súdu zamerať svoju činnosť (argumentácia, dokazovanie, skutková, či právna obrana) na konkrétne práva a povinnosti, tvrdenia a argumenty. Okrem toho zákonným spôsobom došlo k uplatneniu práva a k následnému vydaniu platobného rozkazu súdom, ťažko teda možno uzavrieť, že by súd nemohol vo veci samej rozhodovať, keď už jedno meritórne rozhodnutie vydal. Naopak, vhodným v prípade čiastočných tvrdení by bolo postupovať v zmysle § 150 ods. 2 CSP a žiadať stranu o doplnenie skutkových tvrdení, pre zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností. To však už nebolo potrebné,
lebo tu bola činnosť žalovaného, ktorý na tento nedostatok dôrazne a opakovane upozorňoval. Podnet na dopĺňanie teda žalobca v konaní mal.
9. Pre súd z toho vyplynulo okrem iného to, že nebolo možné skúmať pravdivosť vyslovených tvrdení zo strany žalobcu vo vzťahu k vzniku samotného záväzku tzn. k okolnostiam uzatvárania zmluvy, k jej forme a obsahovým náležitostiam, následne k jej prípadnej platnosti či neplatnosti, vo vzťahu k forme a obsahu či platnosti uzavretej dohody o zmene splatnosti záväzkov, ktorá mala obsahovať aj písomné uznanie záväzku zo strany žalovaného, a tieto porovnať s predloženými listinnými dôkazmi, či s obsahom ostatných navrhnutých dôkazov. Je nutné dodať, že skutkové tvrdenia o vzniku a povahe záväzku je možné v pozícii žalobcu redukovať vtedy, ak je tu vytvorená právna domnienka o existencii záväzku, napr. v dôsledku jeho uznania. V tomto prípade je síce v žalobe tvrdené písomné uznanie záväzku zo strany žalovaného, avšak znovu aj vo vzťahu k tomuto úkonu chýba akákoľvek jeho konkretizácia. To znamená za akých okolností, ktorým dňom a vo vzťahu k akému presne záväzku došlo k predmetnému uznaniu. Znovu ide o nevyhnutnú skutkovú okolnosť, ktorá zakladá procesnú možnosť jednak pre druhú sporovú stranu reagovať na takéto skutkové tvrdenie a následne pre súd posúdiť na základe vykonaných dôkazov pravdivosť skutkového tvrdenia a jeho relevanciu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Ako to vyplýva z citovaného právneho predpisu, tento nedostatok nie je možné konvalidovať doloženými listinnými dôkazmi, či návrhmi na iné dokazovanie. Zákon to vyslovene zakazuje (§ 132 ods. 2 CSP). Nepochybne to platí vo vzťahu k okolnostiam vzniku záväzku ako aj k prípadnému vytvoreniu právnej domnienky o jeho existencii.
10. Procesným následkom opísaného opomenutia zo strany žalobcu je konštatovanie nedôvodnosti žaloby a jej zamietnutie. Súd zároveň dodáva, že žalobca k takto sporo koncipovaným podaniam pripojil listiny, z ktorých bolo možné zistiť, o aký záväzok má medzi ním a žalovaným ísť, s akým obsahom aj s akými následnými úkonmi oboch sporových strán, bola takisto doložená dohoda o zmene splatnosti záväzkov s písomným uznaním žalovaného zo 06.08.2018, ktoré by za iných okolností dokladalo vytvorenie hmotnoprávnej domnienky s dosahom na procesnoprávne práva a povinnosti sporových strán, avšak listinné dôkazy súd nemal dôvod vykonávať, pretože ich obsah a zistené skutočnosti nemal s čím porovnať, tj. vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré by boli v konaní prednesené. Na záver súd zdôrazňuje, že ani na vytýčenom pojednávaní po dvoch uvedených písomných podaniach žalobca skutkové okolnosti nekonkretizoval dostatočne, len uviedol, že v tomto prípade ide o skutkovo a právne jednoduchý prípad, o dodaný tovar, za ktorý žalovaný riadne nezaplatil jeho cenu. Ďalej uviedol, že na zaplatenie súm žalovaného zaväzuje podpis na dodacích listoch, žalovaný nenamietal vady tovaru a po splatnosti záväzkov došlo následne k uzavretiu dohody, ktorou bola splatnosť posunutá. Napokon len dodal, že na základe zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v počte 16 a 17 kusov (nesprávny údaj, ako vyplynulo z doložených listín, pozn. súdu), po dodaní ktorých boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán došlo aj k posunutiu splatnosti ceny takto dodaného tovaru. K tomu možno zhodnotiť a vytknúť zo strany súdu, že jednak takéto tvrdenia zostali aj po osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní nedostatočné a všeobecné, uplatnený nárok nebol dostatočne skutkovo konkretizovaný, navyše z procesného hľadiska aj v prípade, že by išlo o dodatočné podrobné opísanie skutkových okolností, nemusel súd na tieto prihliadať s ohľadom na koncentráciu konania, keď všetky podstatné okolnosti, najmä ak ide o skutkovo a práve jednoduchý prípad ako to uviedol žalobca, bolo možné uviesť buď v návrhu na vydanie platobného rozkazu alebo následne vo vyjadrení k odporu. Napriek tomu, že žalovaný tento nedostatok od začiatku namietal, žalobca, z pohľadu súdu nepochopiteľne, na to dostatočne nereagoval a skutkové okolnosti nedoplnil.
11. Na základe uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, konštatujúc, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ktoré je základným predpokladom úspešného uplatnenia nároku pred súdom. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v konaní bol úspešný žalovaný, má preto nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
12. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), c), e), f) a h) CSP. Žalobca sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že procesným následkom opomenutia zo strany žalobcu je konštatovanie nedôvodnosti žaloby a jej zamietnutie, a to z dôvodu nedostatočnosti skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku s odkazom na aplikáciu § 132 ods. 1 CSP, ako to uviedol okresný súd. Žalobca sa s uvedeným záverom nestotožnil, nakoľko podľa jeho názoru z podaní žalobcu je zrejmé, že vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol rozhodujúce skutočnosti, čo v konečnom dôsledku sumarizuje samotný súd v bode 6 rozhodnutia, kde vymedzuje,
aké tvrdenia zo strany žalobcu boli súdu uvedené. Poukázal aj na konštatovanie okresného súdu, že v prípade čiastočných tvrdení by bolo vhodné postupovať podľa § 150 CSP, čo však nebolo potrebné, pretože podnet na doplnenie žalobca mal mať zo strany žalovaného. Žalobca vo vzťahu k uvedenému namietol, že okresný súd pristúpil k nesprávnej aplikácii/výkladu procesných noriem, keďže ust. § 132 CSP, na ktoré okresný súd odkázal, vymedzuje náležitosti žaloby. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, súd prvého stupňa v prípade pokračoval v konaní potom, ako došlo k podaniu odporu v upomínacom konaní. Podľa žalobcu je preto zarážajúce, že súd zamietol žalobu s odkazom na aplikáciu § 132 CSP, ktoré sa vzhľadom na procesné štádium a existenciu upomínacieho konania nemá ako aplikovať. Spôsob uplatnenia nároku a rozsah predložených dôkazov bol podľa žalobcu determinovaný samotným upomínacím konaním a tiež písomným uznaním dlhu. Poukázal na Zákon o upomínacom konaní v rozsahu ust. § 1 ods. 1 a § 3 ods. 4. Mal za to, že žalobca už pri podaní žaloby splnil náležitosti vyžadované Zákonom o upomínacom konaní, čo potvrdzuje vydanie platobného rozkazu Okresným súdom Banská Bystrica. Všetky okolnosti uvádzané žalobcom od počiatku a po celú dobu konania smerovali výhradne k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie.
13. Podľa žalobcu je zarážajúci záver okresného súdu vo vzťahu k možnej aplikácii § 150 ods. 2 CSP, ale zároveň o nevyužití tejto možnosti s odkazom na skutočnosť, že podnety na doplnenie tvrdení boli uskutočnené žalovaným a teda súd takýto postup považoval za zbytočný. Žalobca uviedol, že zo znenia § 150 ods. 2 CSP je však zrejmé, že zákon uvedenú možnosť ponecháva súdu s tým, že nie je prípustné, aby sa súd uspokojil s konštatovaním, že takáto procesná možnosť bola suplovaná/nahradená činnosťou žalovaného. Žalobca uviedol, že aj uvedené závery okresného súdu potvrdzujú jeho tendenčný postup značne zvýhodňujúci žalovanú stranu, keďže pánom sporu je konajúci súd, ktorý svoju aktivitu/neaktivitu nemôže odôvodňovať s odvolávaním sa na postup/správanie sa strany sporu.
14. Žalobca uviedol, že samotný súd na jednej strane konštatuje a sumarizuje, aké tvrdenia a skutočnosti strany sporu uviedli, avšak zo strany súdu nedošlo k postupu predpokladanom v § 171 CSP.
15. Za najzávažnejšie procesné pochybenie súdu prvého stupňa označil žalobca fakt, že súd prvého stupňa nevykonal dôkazy predložené žalobcom, keďže podľa názoru súdu ich nemal dôvod vykonávať. Poukázal pritom na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v bode 9 a uviedol, že súd vedome ignoroval vykonanie dôkazov, o ktorých sám konštatoval, že z nich žalovaný nárok vyplýva. Žalobca zdôraznil, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom jednak sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a tiež sa tým súd neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Žalobca mal za to, že nevykonaním dôkazov prišlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Mal za to, že záver všeobecného súdu o nevykonaní žalobcom navrhovaných dôkazov je zjavne neodôvodnený a svojvoľný. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018. Mal za to, že postupu súdu prvej inštancie chýba akákoľvek predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu, ktorá by vychádzala z priebehu konania a/alebo stavu dokazovania. Nevykonaním navrhnutých dôkazov bol žalobca ako strana sporu postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní.
16. Žalobca mal za to, že prezentovaná úvaha súdu prvej inštancie je absolútne neprimeraná a bez racionálneho podkladu, keď súd svojim postupom v skutočnosti nepripustil žiaden dôkaz predložený žalobcom. Diskvalifikovanie všetkých predložených dôkazov predstavuje postup, ktorým je žalobca jednoznačne znevýhodnený a postavený pred situáciu, kedy je mu odňaté jeho právo na súdnu ochranu.
17. Žalobca v odvolaní namietol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to v súvislosti s tým, že po oboznámení sa s obsahom zápisnice z pojednávania je aj v súvislosti s vykonávaním dôkazov postup súdu/závery súdu zmätočné. Poukázal na zápisnicu, z ktorej vyplýva, že „súd oboznamuje listinné dôkazy“. Z bodu 9 rozhodnutia však vyplýva, že listinné dôkazy súd nemal dôvod vykonávať. Podľa žalobcu je tak zrejmé, že aj v tejto súvislosti bol postup súdu nezákonný a rozhodnutie/postup trpí vadou zmätočnosti, keďže na pojednávaní konajúci súd navodil dojem, že dôkazy predložené žalobcom vykoná, v dôsledku čoho žalobca predpokladal a spoliehal sa na to, že súd sa bude zaoberať dôkazmi ním predloženými a vyhodnocovať ich obsah. Zo
samotného rozhodnutia je však zrejmé, že súd vykonanie dôkazov nepovažoval za odôvodnené s tým, že rozhodnutie neobsahuje časť, v ktorom by súd vyhodnocoval dôkazy predložené žalobcom, resp. rozhodnutie úplne absentuje akékoľvek úvahy súdu o vyhodnotení tvrdení strán sporu a dôkazov nimi predloženými. Na druhej strane je podľa žalobcu nesporné, že žalobca súdu uvádzal skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré súd na jednej strane sumarizuje, avšak žiadnym spôsobom nevyhodnocuje a neposudzuje. Pokiaľ súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia (bod 10 rozhodnutia), odôvodnenie rozhodnutia by malo obsahovať vysvetlenie/odôvodnenie toho, prečo boli tieto tvrdenia zo strany žalobcu nedostatočné a na základe akých úvah konajúci súd k takémuto záveru dospel. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04, IV.ÚS 14/07, I.ÚS 265/05, III.ÚS 583/2012, III.ÚS 36/2010 a III.ÚS 117/2012. Uviedol tiež, že postup súdu bol v priamom rozpore s § 220 ods. 2 CSP, ktorý odcitoval.
18. Žalobca v odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie veci, a to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam. Mal za to, že vzhľadom na zmätočnosť postupu a napádaného rozhodnutia a zrejmý rozpor obsahu rozhodnutia s uskutočneným procesným postupom nie je možné jednoznačne ustáliť, či sa súd niektorým z dôkazov predložených žalobcom zaoberal a teda dôkazy navrhnuté žalobcom vykonal. V prípade situácie, že súd vykonal a posúdil obsah navrhnutých dôkazov (čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania), rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca v tejto súvislosti zopakoval tie skutkové tvrdenia, ktoré uviedol v žalobe. Zdôraznil, že okrem vlastných faktúr žalobca predložil listinné dôkazy, konkrétne dodací list č. 8030018791 a č. 8030018790, obsahom ktorých bol zoznam 16, resp. 17 druhov dodaných tovarov a tieto dodacie listy boli podpísané žalovanými. Všetky uvedené skutočnosti boli potvrdené ďalším rozhodujúcim listinným dôkazom, a to dohodou o zmene splatnosti záväzkov, ktorej súčasťou bolo uznanie dlhu v zmysle § 323 ods. 1 ObZ. Zopakoval, že spôsob uplatnenia nároku a rozsahu predložených dôkazov bol determinovaný samotným upomínacím konaním a tiež písomným uznaním dlhu. Pripomenul, že na pojednávaní vo veci uskutočnil žalobca prednes, v ktorom dodal, že „na základe zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v počte 16 a 17 ks (položiek
- pozn. žalobcu) s tým, že po tejto dodávke boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán došlo aj k posunutiu splatnosti ceny tohto dodaného tovaru“. Žalobca mal teda za to, že v súlade s ust. § 181 CSP predniesol podstatný obsah žaloby a vyjadrení, pričom tiež odkázal na svoje písomné podania a predložené dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3MCdo/6/2010. Mal za to, že rozhodujúcim dôkazom, ktoré konajúci súd v konaní úplne ignoroval bolo predložené uznanie dlhu, ktorým žalovaný uznal v celom rozsahu svoj dlh voči žalobcovi. Okrem písomného uznania dlhu žalobca tiež v podanej žalobe poukázal na čiastočnú úhradu dlhu zo strany žalovaného, čím taktiež prišlo k uznaniu dlhu čiastočným splnením. Následne sa domáhal aplikácie ust. § 323 ObZ a uviedol, že uznanie záväzku má za následok vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prechádza na dlžníka a platí, že žalovaný ako dlžník je povinný preukázať opak. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP).
19. Žalobca osobitne poukázal na podľa neho nesprávne konštatovanie súdu prvej inštancie v ods. 8, kde s poukazom na ust. § 132 ods. 2 CSP súd uviedol, že tento nepochybne platí aj vo vzťahu k okolnostiam vzniku záväzku, ako aj prípadnému vytvoreniu právnej domnienky o jeho existencii. S poukazom na znenie ust. § 192 CSP považoval žalobca za potrebné zdôrazniť, že právna domnienka nepredstavuje procesný inštitút, ale nástroj hmotného práva. Odcitoval doktrinálny výklad Občianskeho zákonníka a uviedol, že z uvedeného je možné jednoznačne konštatovať, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho záveru, že uznanie záväzku a ním vytvorená domnienka sú procesnými inštitútmi, čím podľa žalobcu prišlo tiež k jednoznačnému porušeniu práva na spravodlivý proces žalobcu. Doktrinálny výklad Občianskeho zákonníka doplnil odkazom na doktrinálny výklad vymedzenia uznania záväzku v slovenskej a českej komercionalistike. Uviedol, že neobstojí námietka žalovaného o tom, že k uznaniu záväzku nie sú pripojené pôvodné zmluvy, nakoľko zákon takúto podmienku neurčuje. Dodal, že v prípade kúpnej zmluvy sa v zmysle zákona nevyžaduje ani len písomná forma. Namietol vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že nie je možné spoľahlivo zistiť, či bol tovar skutočne dodaný a uviedol, že podľa žalobcu premise, že žalovaný písomne uzná dlh za nedodaný tovar alebo za tovar dodaný s vadami, chýba elementárna logika odporujúca základným zásadám obchodného práva.
20. Žalobca zdôraznil, že predložil listinné dôkazy, z ktorých je možné jednoznačne vyvodiť ním uplatňovaný nárok, pričom jednoznačne identifikoval neuhradené faktúry, ktorých zaplatenia sa v prejednávanej veci domáha.
21. Podľa žalobcu zo strany súdu prvej inštancie však prišlo k takému výkladu právnych noriem, ktorými bola žalobcovi fakticky odňatá možnosť relevantne sa domáhať súdnej ochrany. Poukázal pritom na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 77/02, III.ÚS 63/06, II.ÚS 148/06, III.ÚS 348/06, IV.ÚS 96/07, IV.ÚS 200/07, IV.ÚS 209/07, IV.ÚS 95/08, IV.ÚS 92/12, I.ÚS 351/10, I.ÚS 306/10, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1VCdo/2/2017 a uviedol, že považuje za rozporné s jednoznačnou judikatúrou, ak súd prvej inštancie znegoval všetky žalobcom uskutočnené prednesy, a to výlučne s odkazom na normy procesného práva.
22. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 242/07, totožne na rozhodnutie Ústavného súdu ČR I.ÚS 625/03 vo vzťahu k tomu, že základným princípom výkladu zmlúv má byť priorita výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Mal za to, že citovaný nález by mal predstavovať základ nazerania na sporové konanie. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda (konsenzus) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Ak preto aj žalovaný uvádza, že ak existujú pochybnosti o tom, či bola uzatvorená kúpna zmluva, potom v zmysle vyššie citovaného nálezu takáto pochybnosť nepostačuje na to, aby bol úkon považovaný za neplatný. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by takáto pochybnosť vyplývala a žalobca predložil uznanie dlhu, z ktorého jeho nárok jednoznačne vyplýva.
23. Žalobca sa vo vzťahu k odvolaniu voči rozhodnutiu vo veci samej odvolal aj voči trovám konania, keďže výrok o trovách konania má podklad vo výroku vo veci samej.
24. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
25. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý označil napadnuté rozhodnutie okresného súdu za celkom správne a zákonné a uviedol, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozsudku odpoveď na všetky rozhodujúce skutočnosti v konaní a vysporiadal sa so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania.
26. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že si splnil povinnosť uviesť v žalobe rozhodujúce skutočnosti a že okresný súd nesprávne vyložil a aplikoval ust. § 132 ods. 1 CSP, keďže žalobca sa domáhal nároku v upomínacom konaní, žalovaný dal do pozornosti ust. § 15 ods. 1 Zákona o upomínacom konaní, v zmysle ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Civilný sporový poriadok okrem § 126. Teda priamo Zákon o upomínacom konaní vo svojich ustanoveniach určuje, že na konanie v upomínacom konaní sa použijú aj ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem ust. § 126, teda použije sa aj ust. § 132 CSP určujúce povinné náležitosti žaloby. V zmysle uvedeného je žalobca povinný už v návrhu na vydanie platobného rozkazu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, z ktorých odvodzuje svoj uplatňovaný nárok v konaní. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že pre účely upomínacieho konania a vydania platobného rozkazu postačuje menší štandard návrhu, avšak v prípade, ak dospeje konanie do ďalšej fázy po podaní odporu žalovaným a žalovaný namieta absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení v žalobe, je povinnosťou žalobcu v súlade s ust. § 132 ods. 1 tieto rozhodujúce skutkové okolnosti v žalobe uviesť, čo však žalobca nevykonal. Zdôraznil, že povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázať svoje tvrdenia dôkazmi zaťažuje v konaní žalobcu, nie súd, preto ak žalobca v konaní predkladá dôkazy, je povinný v žalobe popísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplývajú z týchto dôkazov a nie sa iba odvolávať na dôkazy, takýto postup by bol v rozpore s ust. § 132 ods. 2 CSP.
27. Žalovaný sa s okresným súdom stotožnil aj v tom, že nebolo možné skúmať pravdivosť vyslovených tvrdení za stranu žalobcu vo vzťahu k vzniku samotného záväzku porovnávaním s predloženými dôkazmi, a že dokonca ani vo vzťahu k uznaniu dlhu neboli v žalobe uvedené akékoľvek skutkové okolnosti, t.j. absentuje ich konkretizácia. Z dôvodu absencie takto uvedených skutkových okolností tak
žalovaný nemohol reagovať v rámci svojej procesnej obrany, a taktiež ani súd prvej inštancie nemohol porovnať a overiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dôkazov s tvrdenými skutočnosťami.
28. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 150 CSP žalovaný zdôraznil, že toto ustanovenie dáva súdu možnosť a nie povinnosť vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení.
29. K námietke žalobcu, že súd nevykonal dokazovanie žalobcom predloženými listinnými dôkazmi žalovaný uviedol, že nedošlo k pochybeniu okresným súdom, ktorý navrhnuté dôkazy nevykonal z toho dôvodu, že obsah zistený z týchto dôkazov nemohol porovnať so skutkovými tvrdeniami žalobcu, keďže ten tieto tvrdenia ani po upozornení žalovaným neuviedol. Zhodne s okresným súdom zdôraznil, že v zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nie je možné nahradiť odkazom na priložené dôkazy. Uviedol, že súd prvej inštancie si nemôže z predložených dôkazov vyvádzať skutkové tvrdenia. Povinnosť tvrdenia zaťažuje výhradne žalobcu.
30. K námietke žalobcu v odvolaní, že okresný súd ignoroval uznanie dlhu žalovaný uviedol, že ak žalobca v konaní predkladá takýto dôkaz na preukázanie uznania určitých záväzkov, musí vo svojej žalobe uviesť rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu k tomu uznaniu a síce, za akých okolností, ktorým dňom a vo vzťahu k akému presne záväzku došlo k predmetnému uznaniu, čo však žalobca nevykonal, čím znovu neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k tomuto dôkazu. Opätovne ani v tomto prípade odkaz na takýto dôkaz nemôže v zmysle § 132 ods. 2 CSP nahradiť opis rozhodujúcich skutkových tvrdení vo vzťahu k tomuto dôkazu.
31. Na základe uvedeného označil žalovaný rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, zákonné a riadne odôvodnené a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.
32. Žalobca v odvolacej replike opätovne vymedzil námietky, ktoré uviedol v odvolaní a zotrval na návrhu, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil. Žalovaný v odvolacej duplike rovnako zotrval na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu, aj na návrhu, aby odvolací súd rozhodnutie potvrdil. V odvolacej duplike zároveň upozornil na skutočnosť, že z výpisu z obchodného registra vyplýva, že pôvodný žalobca ku dňu 24.06.2022 zanikol zlúčením, na základe čoho súdu navrhol, aby tento pripustil zmenu na strane žalobcu. Žalobca sa k odvolacej duplike vyjadril podaním, v ktorom zopakoval argumenty uvedené v odvolaní a žalobnej replike, avšak ku skutočnosti, že pôvodný žalobca zanikol, sa nevyjadril.
33. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
34. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
35. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
36. Odvolací súd z výpisu z obchodného registra zistil, že pôvodný žalobca S & T Slovakia s.r.o. zanikol ku dňu 24.06.2022 v dôsledku zlúčenia, pričom právnym nástupcom pôvodného žalobcu je od 24.06.2022 spoločnosť S & T CEE Holding s.r.o., IČO: 35 897 686. Na základe uvedeného odvolací súd uznesením zo dňa 12.01.2023 rozhodol o tom, že pokračuje v konaní so spoločnosťou S & T CEE Holding s.r.o. so sídlom Mlynské Nivy 71, 821 05 Bratislava, IČO: 35 897 686 ako žalobcom. V zmysle ust. § 65 ods. 1 tak právny nástupca pôvodného žalobcu, spoločnosť S & T CEE Holding s.r.o. prijal stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu, teda ku dňu 24.06.2022. Uvedené bolo podstatné vo vzťahu k tomu, že odvolanie voči rozhodnutiu okresného súdu podával už právny nástupca pôvodného zaniknutého žalobcu.
37. Dňa 14.03.2023 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie spoločnosti Kontron AG so sídlom Industriezeile 35, 4021 Linz, Rakúska republika, IČO: FN190272 označené ako pristúpenie/zmena účastníka, v zmysle ktorého sa navrhovateľ domáhal, aby súd povolil zmenu v osobe žalobcu a pripustil do konania navrhovateľa. Navrhovateľ v texte návrhu oznámil súdu, že došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa S & T CEE Holding s.r.o. na navrhovateľa a priložil úradne preloženú zmluvu o postúpení pohľadávky spolu s plnou mocou na zastupovanie, ako aj súhlas so vstupom do konania. Vzhľadom na skutočnosť, že počas konania došlo k prevodu pohľadávky, ktorá navrhovateľovi zakladá postavenie účastníka konania, a že táto skutočnosť je doložená listinou, navrhol, aby súd rozhodol o pripustení jeho vstupu do konania.
38. Odvolací súd preskúmal návrh navrhovateľa Kontron AG a zistil, že tento bol podaný subjektom, ktorý nie je účastníkom konania, osobitne nie je žalobcom v prejednávanej veci. V zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že počas konania môže dôjsť k situácii, kedy v dôsledku prechodu hmotných práv z pôvodného žalobcu na nového nadobúdateľa sa táto skutočnosť v procesnej rovine prejaví tým, že súd rozhodne o tom, že namiesto žalobcu vstúpi do konania subjekt oprávnený z hmotného práva v dôsledku prevodu alebo prechodu práv. V prejednávanej veci navrhovateľ tvrdil, že sa stal oprávneným z pohľadávky, ktorá je predmetom sporu v dôsledku postúpenia pohľadávky. Na to, aby mohol konajúci súd rozhodnúť o zmene subjektu v zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP, musia byť splnené tie podmienky, ktoré kogentné ustanovenie § 80 ods. 1 CSP pre rozhodnutie o zmene strany sporu vymedzuje. Predovšetkým oprávneným subjektom, ktorý jediný môže úspešne navrhnúť zmenu na mieste žalobcu, je sám žalobca. Ďalšími podmienkami, ktoré musia byť splnené, je súhlas toho, kto má pristúpiť a osvedčenie toho, že nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa v predmete sporu koná.
39. Procesný postup, ktorý je nutné dodržať pri zmene žalobcu v súvislosti s prevodom alebo prechodom práv a povinností judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí 2Obdo/102/2020, ktoré bolo publikované ako ZSP 54/2021, v zmysle ktorého Najvyšší súd uviedol, že návrh na zmenu na strane žalobcu za každých okolností podáva subjekt, ktorý je už len formálne v pozícii žalobcu, keďže v dôsledku určitej právnej skutočnosti stratil vecnú (hmotnoprávnu) legitimáciu. I keď zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu sa vo zvyšku týkalo analýzy situácie, kedy ku zmene na strane žalobcu došlo po odstúpení od zmluvy o postúpení pohľadávky, vyššie citovaná veta môže byť aplikovaná všeobecne, pretože aj v prípade prevodu práv v dôsledku postúpenia pohľadávky už návrh na zmenu na strane žalobcu podáva žalobca ako osoba, ktorá už v skutočnosti hmotnoprávnu legitimáciu nemá. Procesne však tento postup musí rešpektovať kogentné ust. § 80 ods. 1 CSP a z pozície oprávneného subjektu môže tento návrh podať výlučne pôvodný žalobca.
40. Ustanovenie § 80 ods. 1 CSP je aj judikatúrou Ústavného súdu stabilne vykladané tak, že subjektom oprávneným navrhnúť súdu, aby do konania na jeho miesto (na miesto žalobcu) vstúpil postupník, na ktorého práva boli prevedené, je výlučne žalobca. O zmene konania tak súd nemôže na rozdiel od rozhodovania v zmysle § 64 CSP rozhodovať ex offo, môže rozhodovať iba na návrh, a to na návrh podaný žalobcom. Uvedený výklad je opakovane potvrdený aj rozhodnutiami Ústavného súdu SR (II.ÚS 369/2019, III.ÚS 92/2020 a II.ÚS 263/2018, aktuálne I.ÚS 705/2022). Ako uviedol Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí III.ÚS 92/2020, z dikcie § 80 CSP jednoznačne vyplýva, že navrhnúť súdu, aby do konania na miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené, alebo na koho prešli, je oprávnený iba žalobca. Výlučne žalobca ako dominus litis má oprávnenie disponovať predmetom konania a určovať okruh účastníkov konania, pričom právny poriadok osobe, na ktorú zo žalobcu prešli hmotné práva, ktoré sú predmetom súdneho konania nepriznáva žiadne procesné práva, ktoré by jej umožňovali domáhať sa pripustenia jej vstupu do prebiehajúceho súdneho konania.
41. Na základe uvedeného nemohol odvolací súd vyhovieť návrhu navrhovateľa Kontron AG, keďže samotná skutočnosť, že podľa jeho tvrdenia nadobudol hmotné práva, ktoré by mali byť predmetom sporu, mu z procesného hľadiska nezakladá oprávnenie domáhať sa pripustenia svojho vstupu do prebiehajúceho súdneho konania. Tento návrh by musel vzniesť žalobca, ktorým je na základe rozhodnutia súdu o pokračovaní v konaní spoločnosť S & T CEE Holding s.r.o. V zmysle ust. § 80 ods.
1 a 2 CSP preto odvolací súd návrhu navrhovateľa Kontron AG na vstup do konania nemohol vyhovieť a návrh zamietol.
42. Z procesného hľadiska tak v konaní paradoxne nastala situácia, kedy ku dňu podania odvolania dňa 03.11.2022 bolo odvolanie podané subjektom (S&T CEE Holding, s.r.o.), ktorý procesne ešte nebol účastníkom konania (pretože v čase podania odvolania bol žalobcom stále S&T Holding Slovakia s.r.o.) a hmotnoprávne už nebol oprávneným zo žalovaného nároku (oprávneným bol v zmysle návrhu na zmenu žalobcu Kontron AG).
43. Odvolací súd sa podrobne oboznámil s napadnutým rozhodnutím okresného súdu aj s námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
44. I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia obvykle reaguje iba na konkrétne námietky uvedené odvolateľom, v tomto prípade považuje za nevyhnutné aspoň rámcovo uviesť základy procesných zásad, na ktorých stojí Civilný sporový poriadok a všeobecne vymedziť tie ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré boli vodítkom okresnému aj odvolaciemu súdu pri jeho rozhodnutí. Z postupu žalobcu je totiž zrejmé, že nesprávne vykladá ustanovenia Civilného sporového poriadku vo vzťahu k vymedzeniu vzťahu medzi náležitosťami žaloby, skutkovými tvrdeniami a vykonaním dokazovania.
45. Civilný sporový poriadok je procesnou normou, ktorá kogentným spôsobom upravuje postup sporových strán v priebehu sporového konania, pričom treba zdôrazniť, že v prejednávanom prípade nejde o spor, v ktorom by ktorákoľvek sporová strana vyžadovala zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu a preto obe sporové strany mali z procesného hľadiska rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (čl. 6 CSP). V zmysle čl. 8 CSP tak obe strany sporu boli povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a následne podporiť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Ako vyplýva z dikcie čl. 8 CSP, sporové strany primárne zaťažuje povinnosť označiť skutkové tvrdenia, na základe ktorých môže súd rozhodnúť. Až tie skutkové tvrdenia, ktoré sú uvedené v podaní strán, následne strana podporí dôkazmi, v ktorých je uvedené skutkové tvrdenie možné verifikovať. Článok 8 CSP je následne konkretizovaný v ust. § 150 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Povinnosť skutkových tvrdení tak zaťažuje sporové strany. Zároveň skutkové tvrdenia sú považované za prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP), ktoré sú sporové strany v zmysle ust. § 153 ods. 1 CSP povinné uplatniť včas. Časové hľadisko uplatnenia skutkových tvrdení ako prostriedku procesného útoku alebo prostriedku procesnej obrany potom podlieha sudcovskej koncentrácii, ako aj zákonnej koncentrácii konania, kedy v zmysle § 153 ods. 2 CSP na skutkové tvrdenie, ktoré strana nepredloží včas, súd prihliadnuť už nemusí a zároveň na skutkové tvrdenia, ktoré by boli uplatnené po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, už súd ani prihliadnuť nesmie. Táto stručná rekapitulácia základných pravidiel Civilného sporového poriadku teda upravuje rámec procesného postupu žalobcu a žalovaného.
46. Formulácia zákona, z ktorej vyplýva, že žalobca „je povinný“ uvádzať skutkové tvrdenia je formulovaná vo vzťahu k predpokladu, že žalobca má záujem v spore uspieť. Výber prostriedkov procesného útoku, v tomto prípade výber tých skutkových tvrdení, ktoré mal žalobca záujem uviesť, je totiž v dispozičnej sfére žalobcu. Pokiaľ žalobca uvedie skutkové tvrdenia tak, že je síce možné identifikovať čoho sa domáha, ale tvrdenia sú takej povahy, že z nich uplatnený nárok nevyplýva, procesnou sankciou za takýto postup je zamietnutie žaloby. Zákonom citovaná „povinnosť“ uvádzať skutkové tvrdenia sa tak musí vnímať vo vzťahu k oprávneniu súdu, aby uplatnený nárok priznal. Inak povedané, súd nemôže priznať nárok uplatnený žalobcom, pokiaľ si žalobca nesplní povinnosť uvádzať také skutkové tvrdenia, z ktorých ním uplatnený nárok vyplýva. Na druhej strane žalobca môže podať aj takú žalobu, ktorá vzhľadom na svoj obsah obsahuje tak málo skutkových tvrdení, že súd nebude môcť uplatnený nárok priznať - súd o takejto žalobe rozhodovať bude, keďže obsahuje podstatné náležitosti žaloby, lenže nebude môcť uplatnený nárok priznať. Takže žaloba, ktorá obsahuje podstatné náležitosti žaloby ešte nemusí byť pre nedostatok relevantných skutkových tvrdení úspešná a je nutné rozlišovať „náležitosti podania“ od podania, z ktorého vyplýva uplatnený nárok.
47. Ku konkrétnym námietkam, ktoré žalobca v odvolaní uviedol, odvolací súd následne udáva:
48. Žalobca mal za to, že vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol rozhodujúce skutočnosti, čo podľa neho v konečnom dôsledku sumarizoval samotný okresný súd v bode 6 rozhodnutia, kde vymedzil, aké tvrdenia zo strany žalobcu boli uvedené. I keď odvolací súd nemá vo zvyku prediktovávať znenie žaloby, v tomto prípade môže urobiť výnimku, keďže žaloba bola natoľko stručná, že jej analýza nezaberie rozsiahly priestor. Analýza žaloby je pritom nevyhnutná na to, aby odvolací súd podporil záver okresného súdu, ktorý sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti pre priznanie uplatneného nároku. Žalobca totiž v žalobe uviedol, že eviduje voči žalovanému nasledovné neuhradené faktúry: faktúra č. 9031016219 vo výške 538.121,39 Eur splatná 16.08.2018, nezaplatená vôbec, faktúra č. 9031016218 vo výške 437.204,58 Eur splatná 16.08.2018, zaplatená čiastočne nasledovnými úhradami: suma 300.000,- Eur dňa 25.01.2019, suma 50.000,- Eur dňa 23.08.2019. Aktuálna výška dlžnej sumy z faktúry č. 9031016218 je 87.204,58 Eur. Tieto tvrdenia žalobcu majú vzťah iba ku skutočnosti, že žalobca vystavil dve faktúry v určitej výške s určitou dobou splatnosti. Vystavenie faktúry však nie je skutkovým tvrdením, ktoré by malo vzťah k dôvodu, pre ktorý faktúra bola vystavená. Samotná faktúra je platobným nástrojom, z ktorého vyplýva, že bol uplatnený určitý nárok na zaplatenie, ale nie je ani vymedzením skutku, na základe ktorého bola vystavená a už vôbec nie je dôkazom o tom, že tovary alebo služby, vo vzťahu ku ktorým bol nárok uplatnený, boli skutočne poskytnuté. Preto skutkové tvrdenie o vystavení faktúry nie je skutkovým tvrdením, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, že žalobca žalovanému dodal konkrétna tovar, v konkrétnom množstve, za konkrétnu cenu, teda nie je možné ustáliť, na základe čoho faktúra bola vystavená a na základe akého konkrétneho konania žalobcu a žalovaného je nárok v konaní uplatnený.
49. Žalobca ďalej v žalobe uviedol: „Na základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a spolu so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do 15.10.2018.“ Z takto citovanej vety uvedenej v žalobe je zrejmé, že strany uzavreli nejakú dohodu o zmene splatnosti záväzkov. Z tejto vety však vôbec nie je zrejmé, akých záväzkov, teda nie je zrejmé, aká dohoda (kedy uzavretá dohoda, s akým obsahom uzavretá dohoda) o zmene splatnosti záväzkov (ktorých konkrétnych záväzkov) bola uzavretá a teda v rámci tejto dohody nie je zo skutkového tvrdenia zrejmé, existenciu ktorých konkrétnych záväzkov žalobca písomne uznal a na predložení splatnosti ktorých konkrétnych záväzkov sa so žalobcom dohodol do 15.10.2018. Ak nie je zo skutkového tvrdenia zrejmé, ktoré konkrétne záväzky žalovaný uznal, nie je zrejmé, či uznal práve tie záväzky, ktoré mu boli vyúčtované faktúrami uvedenými v žalobe.
50. Žalobca v žalobe uviedol: „Celková výška dlhu ku dňu podania žaloby je 625.325,97 Eur.“ Uvedená informácia, rovnako ako informácia o vystavení faktúry neobsahuje dôvody, pre ktoré dlh vo výške 625.325,97 Eur ku dňu podania žaloby vznikol.
51. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní tvrdí, že vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol rozhodujúce skutočnosti, ani odvolací súd nie je z textu žaloby schopný vyabstrahovať také rozhodujúce skutočnosti, teda také skutkové tvrdenia, z ktorých by mohol zistiť, aký tovar bol žalovanému dodaný, v akej cene bol dodaný, nie je schopný zistiť, či tovar žalovaný prevzal a vo vzťahu k tvrdenej dohode o zmene splatnosti záväzkov a o uznaní existencie záväzkov ani odvolací súd nie je schopný určiť, ktoré konkrétne záväzky mal tvrdenou dohodou žalovaný uznať. Okresný súd zároveň správne upozornil, že skutkové tvrdenia uvedené v žalobe následne žalobca nedoplnil ani vo vyjadrení k odporu zo dňa 22.03.2022 a len čiastočne ich doplnil na pojednávaní konanom dňa 20.09.2022, kedy uviedol: „Avšak dodávam, že na základe zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v počte 16 a 17 ks s tým, že po tejto dodávke boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán došlo aj k posunutiu splatnosti ceny tohto dodaného tovaru.“ Ani táto veta nešpecifikuje, ktorý konkrétny tovar bol dodaný, kedy bol dodaný, za akú cenu, či ho žalovaný prevzal a nešpecifikuje ani tú dohodu strán, v zmysle ktorej malo dôjsť k posunutiu splatnosti ceny dodaného tovaru. Chýbajúce skutkové tvrdenia pritom aj mohli vyplývať z listinných dôkazov, ktoré priložil žalobca k žalobe (ako sa toho žalobca domáhal v konaní aj v odvolaní), avšak opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy a súd nie je oprávnený z priložených dôkazov zisťovať skutkové tvrdenia namiesto žalobcu. Paradoxne to bol žalovaný, kto žalobcu na uvedené nedostatky žaloby upozornil, čím mu umožnil reagovať vhodne zvolaným prostriedkom procesného útoku (jednoduchým doplnením skutkových tvrdení v zmysle priložených listinných dôkazov), avšak žalobca sa namiesto toho rozhodol obhajovať ním zvolený postup s odôvodnením, že žaloba bola podaná v upomínacom konaní a tak má
podľa neho všetky náležitosti, ktoré sú pre rozhodnutie potrebné. Tým na seba prevzal riziko procesného neúspechu, avšak ako už bolo uvedené, je právom sporovej strany zvoliť si vlastný postup pri uplatnení prostriedkov procesného útoku a obrany.
52. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že okresný súd v bode 6 odôvodnenia rozhodnutia sumarizoval ním uvedené skutkové tvrdenia zo žaloby. Okresný súd skutočne sumarizoval žalobcove skutkové tvrdenia a to práve z toho dôvodu, aby mohol skonštatovať, že tieto tvrdenia sú síce dostatočné na to, aby vymedzili skutočnosť, že žalobca sa domáha zaplatenia peňažných pohľadávok z faktúry č. 9031016219 a faktúry č. 9031016218, aká je celková výška dlhu a že došlo k uzavretiu dohody o zmene splatnosti nejakých záväzkov, ale nič viac už žaloba ku skutkovým okolnostiam neobsahuje. Teda sumarizovanie skutkových tvrdení žalobcu okresným súdom nesmerovalo k tomu, aby okresný súd skonštatoval, že takto zistený skutkový stav je pre priznanie nároku žalobcu dostatočné, smerovalo naopak k zdôrazneniu toho, aké stručné boli skutkové tvrdenia žalobcu.
53. Žalobca v odvolaní namietol, že ust. § 132 CSP, na ktoré okresný súd odkázal a ktoré vymedzuje náležitosti žaloby, nebolo možné v konaní aplikovať, pretože spôsob uplatnenia nároku a rozsah predložených dôkazov bol determinovaný upomínacím konaním.
54. Upomínacie konanie je konaním, v ktorom je možné skrátenou formou uplatňovať nároky na zaplatenie peňažnej pohľadávky, pričom v zmysle Zákona o upomínacom konaní postačuje, ak je táto pohľadávka vymedzená len ako peňažná pohľadávka, teda v zásade postačuje, ak je vymedzená označením faktúry, v zmysle ktorej bola uplatnená, čím je daný predmet sporu, o ktorom súd môže rozhodnúť. Zákon o upomínacom konaní však nie je samostatnou právnou normou, ktorá by bola oddelená od Civilného sporového poriadku, teda od základných zásad sporového procesu. Skutočnosť, že Civilný sporový poriadok je všeobecným zákonom (lex generalis) aj vo vzťahu k Zákonu o upomínacom konaní, vyplýva z toho, že priamo Zákon o upomínacom konaní uvádza, že pokiaľ tento neustanovuje inak, tak na konanie podľa tohto zákona sa použije Civilný sporový poriadok okrem ust. § 126. Z uvedeného vyplýva, že základné zásady civilného sporového konania sú modifikované pre upomínacie konanie v rozsahu ustanovení, ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o upomínacom konaní. Vo zvyšku sa aplikuje všeobecný zákon lex generalis, teda Civilný sporový poriadok. Zároveň náležitosti podania na upomínací súd sú vymedzené v rozsahu menšieho štandardu, avšak postačujú aj nato, aby o nich mohol rozhodovať súd vo všeobecnom konaní, teda po postúpení sporu z upomínacieho súdu na okresný súd. 55. Náležitosti podania však treba odlišovať od toho, čo musí podanie (žaloba) obsahovať na to, aby žalobca bol vo veci úspešný. Teda treba rozlišovať žalobu, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti v zmysle ust. § 132 CSP a teda obsahuje aj uvedenie nejakých skutočností, avšak obsahuje uvedenie takých skutočností, ktoré nepostačujú na to, aby súd na ich základe mohol uplatnený nárok priznať. Pokiaľ žalobca uviedol vo svojom návrhu skutkové tvrdenia, z ktorých je zrejmé, zaplatenia ktorých konkrétnych faktúr, v akej konkrétnej výške sa domáha, súd mohol rozhodovať vo veci samej, pretože predmet sporu vymedzený bol. Avšak skutočnosť, že žaloba neobsahovala skutkové tvrdenia, ktoré by už odôvodňovali priznanie zaplatenia týchto faktúr, teda neobsahovala skutkové tvrdenia vo vzťahu k tomu, na základe čoho faktúry vystavené boli (aký tovar bol dodaný, či ho žalovaný prevzal a pod.), tak žalobca podal podanie, ktoré síce malo náležitosti žaloby, avšak nemalo obsahové tvrdenia dostatočné na to, aby mohol v spore uspieť.
56. Žalobca v odvolaní tiež uviedol, že spôsob uplatnenia nároku a rozsah predložených dôkazov bol determinovaný písomným uznaním dlhu. V žalobe však písomné uznanie dlhu bolo špecifikované vetou, z ktorej nevyplývala informácia, ktorá konkrétna dohoda o zmene splatnosti záväzkov mala obsahovať písomné uznanie a najmä nebolo zrejmé, existenciu ktorého konkrétneho záväzku v uvedenej dohode žalovaný mal uznať. Zo žaloby nevyplývalo ani to, že uznanie záväzku má vzťah k uplatnenému nároku na zaplatenie faktúr označených v žalobe.
57. Žalobca v odvolaní odôvodňoval svoje tvrdenie, že splnil náležitosti vyžadované Zákonom o upomínacom konaní tým, že bol vydaný platobný rozkaz Okresným súdom Banská Bystrica. Vydanie platobného rozkazu však reflektovalo skutočnosť, že návrh obsahoval dostatočné vymedzenie peňažného nároku vo vzťahu k uvedeniu faktúr ako platobných prostriedkov, z ktorých mal tento nárok vyplývať a upomínaciemu súdu takéto vymedzenie postačuje, pretože už nepreveruje ďalšie skutočnosti ohľadom uplatneného nároku na rozdiel od všeobecného súdu, kde je vec postúpená v prípade, ak je
podaný odpor. Preto najneskôr v momente, kedy je vec postúpená z upomínacieho súdu si musí byť žalobca vedomý toho, že má príležitosť doplniť skutkové tvrdenia aj v takom rozsahu, aby mal možnosť uspieť nielen v zjednodušenom upomínacom konaní, ale aj v konaní vedenom na princípe uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v zmysle Civilného sporového poriadku.
58. Žalobca v odvolaní namietol, že všetky okolnosti uvádzané žalobcom od počiatku a po celú dobu konania smerovali výhradne k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi „peňažné plnenie“.
59. Peňažné plnenie je predmetom uplatneného nároku, teda je materializáciou toho, čoho sa žalobca v žalobe domáha. Žalobca sa v žalobe domáha peňažného plnenia ako splnenia určitej povinnosti, ktorá však musí vyplývať z konkrétneho hmotnoprávneho nároku. Právne posúdenie veci, teda právne posúdenie uplatneného nároku, nie je povinnosťou žalobcu, keďže sporové konanie je ovládané zásadou, že právo pozná súd. Dlhodobo slovenská judikatúra vychádza z predpokladu, že právna kvalifikácia je vecou súdu a preto sporové strany nie sú povinné právne kvalifikovať nárok uplatnený na súde. Ako uviedol Najvyšší súd v rozhodnutí 5Cdo/196/2009 (ktoré bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, avšak jeho závery je možné aplikovať aj za účinnosti Civilného sporového poriadku), účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia vecí je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.
60. Z uvedeného vyplýva, že i keď žalobca sa v petite žalobného návrhu domáha výhradne „povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie“, domáha sa vlastne toho, aby bola uložená žalovanému povinnosť poskytnúť peňažné plnenie, ktorá musí vyplývať z určitého právneho nároku žalobcu voči žalovanému. Tento nárok je nutné právne kvalifikovať, teda skutkové tvrdenia žalobcu podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby súd dospel k záveru, že na strane žalovaného skutočne vznikla povinnosť peňažné plnenie zaplatiť. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca má absolútnu dispozičnú autonómiu vo výbere prostriedkov procesného útoku a preto môže podať na súd žalobu, v ktorej uvedie iba informáciu, že sa domáha peňažného plnenia bez toho, aby uviedol skutkové okolnosti, ktoré odôvodňujú, na základe čoho by mu žalovaný sumu uvedenú v žalobnom petite mal zaplatiť. V takom prípade sa však vystavuje riziku, že súd mu toto plnenie neprizná, pretože i keď žaloba obsahuje náležitosti nevyhnutné pre podanie žaloby a súd o nej bude rozhodovať, neobsahuje také skutkové tvrdenia, ktoré by súd mohol podriadiť pod hypotézu konkrétnej právnej normy a dospieť k záveru, že povinnosť zaplatiť na strane žalovaného skutočne vznikla. V konkrétnej rovine tak informáciu, že bola vystavená faktúra nie je možné podriadiť pod právnu normu umožňujúcu zaviazať žalovaného na „peňažné plnenie“ ako zaplatenie faktúry. Na rozdiel od informácie, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá kúpna zmluva na konkrétny tovar v konkrétnej cene, ktorý bol v konkrétny deň dodaný, čo by bolo možné podriadiť pod hypotézu ustanovení Obchodného zákonníka o kúpnej zmluve, v zmysle ktorých je kupujúci povinný za dodaný tovar zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Vtedy je síce žalovaný tiež zaviazaný na obyčajné „peňažné plnenie“, avšak toto je vyjadrením jeho povinnosti zaplatiť za tovar, ktorý ako kupujúci prevzal od predávajúceho.
61. Žalobca v odvolaní namietol postup okresného súdu vo vzťahu k možnej aplikácii § 150 ods. 2 CSP, osobitne namietol, že okresný súd nevyužil možnosť v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP s odkazom na skutočnosť, že podnety na doplnenie tvrdení boli uskutočnené žalovaným a teda súd takýto postup považoval za zbytočný. Podľa názoru žalobcu nie je prípustné, aby sa súd uspokojil s konštatovaním, že procesná možnosť bola nahradená činnosťou žalovaného.
62. Aj z uvedenej odvolacej námietky je zrejmé nedostatočné pochopenie princípov Civilného sporového poriadku žalobcom. Ustanovenie § 150 ods. 2 CSP upravuje situáciu, kedy súd zistí v konkrétnom sporovom konaní, že pre jeho rozhodnutie sú nevyhnutné ďalšie skutkové tvrdenia. Uvedené ustanovenie sa štandardne využíva v prípade sporov s ochranou slabšej strany, kedy skutkové tvrdenia uvedené procesne slabšou stranou naznačujú, že pre rozhodnutie vo veci samej by bolo nutné ešte ozrejmiť skutkový stav aj prostredníctvom ďalších podstatných a rozhodujúcich skutočností. V prípade sporov, kde je daná procesná rovnosť sporových strán, typicky v prípadoch obchodných sporov však nie je dôvod, aby súd zasahoval do výberu prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany. Súd by tým mohol narušiť tzv. „rovnosť zbraní“, kedy by bez toho, aby určité skutkové tvrdenie poskytol žalobca alebo žalovaný, si výslovne vymienil poskytnutie skutkového tvrdenia, ktoré by mohlo zvrátiť rozhodnutie vo veci. Preto ust. § 150 ods. 1 CSP upravilo oprávnenie súdu požiadať o doplnenie podstatných a rozhodujúcich skutočností ako fakultatívnu možnosť, ktorú súd využíva podľa vlastného uváženia v tých prípadoch, kedy dospeje k záveru, že vyžiadanie si skutkových tvrdení je v súlade so zásadami civilného sporového procesu a nezasiahne do rovnosti zbraní nad mieru odôvodnenú napr. ochranou slabšej sporovej strany. Súd nemá povinnosť vyžadovať od strán doplnenie podstatných a rozhodujúcich skutočností, pretože Civilný sporový poriadok neupravuje postup, pri ktorom by súd hľadal „materiálnu pravdu“ a teda zisťoval, ako veci skutočne sú. V zmysle Civilného sporového poriadku sa v obchodných sporoch neaplikuje vyšetrovacia zásada, ktorá by súdu prikazovala úplne a ucelene zistiť skutočný stav vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Súd je naopak limitovaný výlučne na rozhodovanie o veci tak, ako vec predostrie žalobca a žalovaný, teda iba na základe tých prostriedkov procesného útoku, ktoré sa žalobca rozhodne uplatniť a tých prostriedkov procesnej obrany, ktoré sa rozhodne žalovaný v reakcii na žalobcu súdu predostrieť. Súd sám nesmie narúšať takto postavenú rovnosť zbraní tým, že by sám upozorňoval sporové strany na to, že ak by ešte predložili určité konkrétne skutkové tvrdenie, mohlo by ich to priviesť k úspechu v spore. Takýmto postupom by súd poprel povinnosť rozhodovať nezaujato, nestranne, v zmysle kogentných zásad sporového procesu.
63. Konštatovanie okresného súdu, ktorý uviedol, že v konečnom dôsledku žalobca bol upozornený žalovaným na nedostatok skutkových tvrdení v žalobe iba zdôraznila skutočnosť, že žalobca bol v priebehu konania ešte pred rozhodnutím okresného súdu upozornený na nedostatky v rozsahu skutkových tvrdení. Žalobca sa však k tejto námietke žalovaného postavil už vo vyjadrení k odporu tým spôsobom, že sa domáhal aplikácie ust. Zákona o upomínacom konaní namiesto toho, aby podstatné skutkové okolnosti prípadu doplnil. Zrejme je potrebné zopakovať, že žalobcom zvolený procesný postup bol plne v jeho dispozične autonómii a tú je súd povinný rešpektovať.
64. Skutočnosť, že žalobca nie dostatočne vníma základné princípy civilného sporového konania je v konečnom dôsledku zrejmá aj z jeho námietky, kde namieta procesný postup súdu v súvislosti s ust. § 150 ods. 2 CSP s konštatovaním, že „závery súdu potvrdzujú jeho tendenčný postup značne zvýhodňujúci žalovanú stranu, keďže pánom sporu je konajúci súd, ktorý svoju aktivitu/neaktivitu nemôže odôvodňovať s odvolávaním sa na postup/správanie sa strany sporu“.
65. Pánom sporu v civilnom sporovom konaní, osobitne v obchodnom spore, v žiadnom prípade nie je súd. Pánom sporu je žalobca. Žalobca je tzv. dominus litis, ktorý rozhoduje o tom, akú žalobu podá, voči komu ju podá, čo bude obsahom žaloby, čo bude predmetom žaloby. Je to žalobca, ktorý určuje okruh skutkových tvrdení, ktoré považuje za natoľko dôležité, aby mu z nich vyplynul nárok, ktorého sa žalobou domáha, je to žalobca, kto rozhoduje o tom, aké dôkazy bude na svoje skutkové tvrdenia prikladať, je to žalobca, kto rozhoduje o tom, či uvedie aj právnu kvalifikáciu svojho sporu alebo ju nechá na rozhodovanie súdu. Žalobca ako pán sporu môže dokonca žalobu zobrať späť a tým docieliť zastavenie konania. Oproti tomu žalovaný je subjektom, ktorého úkony reagujú na postup žalobcu. Žalovaný môže popierať tvrdenia žalobcu, ktorého viaže dôkazná povinnosť vo vzťahu k nim produkovaným skutkovým tvrdeniam, avšak nie je pánom sporu. Predpoklad žalobcu, že pánom sporu je konajúci súd, ktorý nemôže svoju aktivitu odôvodňovať s odvolávaním sa na postup sa strany sporu je tak v príkrom rozpore so skutočnosťou, že súd môže rozhodovať iba o tom postupe strany sporu, ktorý táto zvolí, súd je viazaný rozsahom podaní strán sporu, je viazaný skutkovými tvrdeniami, ktoré strany sporu uvádzajú, v prípade odvolacieho konania je odvolací súd viazaný rozsahom odvolacích dôvodov uvedených stranami sporu. Súd je tak nezávislým orgánom, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na základe toho, ktoré konkrétne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sporové strany zvolia, teda rozhoduje práve „s odvolávaním sa na postup/správanie sa strany sporu“.
66. Žalobca v odvolaní namietol, že okresný súd na jednej strane skonštatoval a sumarizoval, aké tvrdenia a skutočnosti strany sporu uviedli, avšak u neho nedošlo k postupu predpokladanému v ust. § 171 CSP. Odvolací súd upozorňuje, že ustanovenie § 171 CSP sa vzťahuje na predbežné prejednanie sporu, ku ktorému v tomto prípade nedošlo, pričom predbežné prejednanie sporu nie je povinnosťou, iba alternatívou, ktorú má súd k dispozícii. Predbežné prejednanie sporu v zmysle ust. § 168 CSP súd nariaďuje iba v prípade, ak nerozhodne inak, a to na základe oboznámenia sa s obsahom žaloby, odporu a nasledujúcich vyjadrení sporových strán, z ktorých okresný súd usúdi, či by bolo efektívne nariadiť predbežné prejednanie sporu. V prejednávanom prípade súd rozhodol tak, že predvolal strany rovno
na pojednávanie. Okresný súd na pojednávaní dňa 20.09.2022 ešte pred rozhodnutím vo veci samej uviedol aj predbežné právne posúdenie, kedy výslovne konštatoval, že vo vzťahu k zmluve o dodávke tovarov ani návrh na vydanie platobného rozkazu, ani vyjadrenie k odporu neobsahuje žiadny opis rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu a súd sa preto obmedzil na vyhodnotenie tohto listinného dôkazu vo vzťahu k inej právnej skutočnosti, ktorá bola opísaná v návrhu na vydanie platobného rozkazu a doložená listinou, teda vo vzťahu k dohode o zmene splatnosti záväzkov, kde je na zmluvu objednávky tovarov odkázané. Okresný súd teda v predbežnom právnom posúdení na pojednávaní ešte pred rozhodnutím vo veci samej uviedol upozornenie, že podania doručené žalobcom neobsahujú žiadny opis rozhodujúcich skutočností. Napriek tomuto upozorneniu súdu a napriek skutočnosti, že na pojednávaní bol za žalobcu prítomný právny zástupca, ktorý si vypočul predbežné právne posúdenie súdu, skutkové tvrdenia žalobcu doplnené neboli.
67. Žalobca za najzávažnejšie procesné pochybenie súdu prvého stupňa označil fakt, že okresný súd nevykonal dôkazy predložené žalobcom, keďže podľa názoru súdu ich nemal dôvod vykonávať. Poukázal pritom na bod 9 rozhodnutia okresného súdu, v ktorom okresný súd výslovne upozornil, že listinné dôkazy nemal dôvod vykonávať, pretože ich obsah a zistené skutočnosti nemal s čím porovnať, t.j. vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré by boli v konaní prednesené. S uvedeným záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil, keďže kogentné ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujú rámcové pravidlá pre aplikáciu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany sporových strán tak, že skutkové tvrdenia, ktoré má súd subsumovať pod hypotézu určitej právnej normy musí včas a riadne uviesť sporová strana. Súd nie je oprávnený získavať skutkové tvrdenia z priložených listinných dôkazov. Zjednodušene povedané, najprv musí byť skutkové tvrdenie, teda tvrdenie konkrétnej skutočnosti (napr. bol dodaný konkrétny tovar v rozsahu konkrétneho počtu kusov za konkrétnu cenu konkrétnemu odberateľovi, ktorý ho v konkrétny deň prevzal) a takéto tvrdenie je potom možné verifikovať na základe priložených dôkazov, napr. kúpnej zmluvy, dodacieho listu, z ktorého bude vyplývať, ktorý tovar bol predmetom kúpnej zmluvy, za akú cenu, v akom počte bol dodaný a z dodacieho listu bude možné zistiť, kto ho prevzal, v ktorý deň. Teda dôkazy slúžia na to, aby sa z nich potvrdili skutkové tvrdenia už uvedené vo vyjadrení strán v prípade žalobcu už uvedené v žalobe ako v prvom úkone, ktorý žalobca na súd podáva. Nie je možné uvedený proces otočiť a tvrdiť, že z vykonaných dôkazov má súd zisťovať skutkové tvrdenia. Teda že najprv sa vykonajú dôkazy a až na základe vykonaných dôkazov dospeje súd k nejakému určenému skutkovému stavu, ktorý predtým tvrdený nebol. Dôkazy neslúžia k tomu, aby súd vyšetrovacou zásadou zisťoval, ako sa veci naozaj stali. Dôkazy slúžia výlučne k tomu, aby verifikovali skutkové tvrdenia už predtým uvedené v podaniach. Na základe uvedeného je úlohou žalobcu, aby pokiaľ disponuje listinnými dôkazmi, z ktorých mu vyplývajú určité skutkové závery, tieto skutkové závery napísal do žaloby, resp. do svojich vyjadrení, ktoré predchádzajú pojednávaniu tak, aby s týmito skutkovými tvrdeniami sa mohol oboznámiť aj žalovaný a aplikovať voči nim prostriedky procesnej obrany. Zároveň platí, čo zdôraznil okresný súd, že v zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP nie je možné opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené dôkazy. Súd totiž nie je oprávnený z priložených dôkazov sám od seba získavať informácie, ktoré by potenciálne mohli napomôcť potvrdeniu nároku uplatneného žalobcom, resp. získavať informácie, ktoré by mohli byť na prospech obrany žalovanému. Preto pokiaľ aj žalobca predloží listiny, z ktorých vyplýva, že bola uzavretá nejaká konkrétna kúpna zmluva, predloží dodací list podpísaný zástupcom žalovaného, tak pokiaľ konkrétne tvrdenia o uzavretí zmluvy, o dodaní tovaru, o prevzatí tovaru nenapíše aj do žaloby, tak predložené listinné dôkazy mu nenapomôžu v úspechu v spore. Z týchto listinných dôkazov totiž súd nemôže sám uvedené skutkové tvrdenia „vytiahnuť“ a aplikovať. Postup, kedy sudca z priložených dôkazov sám získava skutkové tvrdenia, ktorý bol bežný počas aplikácie Občianskeho súdneho poriadku, už v je v rozpore s kogentným ust. § 132 ods. 2 CSP, a zároveň by sudca takýmto postupom neodôvodnene zasiahol do rovnosti zbraní procesných strán, keď by sám od seba uplatňoval namiesto žalobcu skutkové tvrdenia. Je úlohou žalobcu, aby skutkové tvrdenia z tých písomných materiálov, ktoré chce dať súdu k dispozícii abstrahoval, aby ich zosumarizoval do ucelenej žaloby a aby nimi odôvodňoval uplatnený nárok. Súd potom na základe tejto sumarizácie už môže vychádzať z obsahu predložených listinných dôkazov, pretože nimi vykoná dokazovanie práve na potvrdenie skutkových tvrdení uvedených v žalobcom.
68. V zmysle uvedeného tak okresný súd má povinnosť vykonávať dokazovanie iba vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré sú žalobcom, resp. žalovaným uvedené. Pokiaľ žalobca neuviedol v žalobe skutkové tvrdenia o tom, aká dodávka tovaru bola kedy zrealizovaná, v akom počte kusov, za akú cenu, resp. neuviedol skutkové tvrdenia, aký konkrétny záväzok mal žalovaný uznať, tak pri absencii
skutkových tvrdení nebolo k čomu vykonávať dokazovanie. Okresný súd správne upozornil, že by obsah listinných dôkazov predložených žalobcom nemal s čím porovnať. Jednoducho preto, že obsah týchto listinných dôkazov nebol žalobcom „prepísaný“ a sumarizovaný do žaloby. Uvedený procesný následok môže sa žalobcovi javiť ako príliš prísny a formalistický, avšak takýmto spôsobom je nastavený Civilný sporový poriadok a sudca je povinný zákony aplikovať a vykladať a nie je oprávnený ich meniť. Osobitne pokiaľ ide o kogentné ustanovenia procesného práva, ich aplikácia sa vyžaduje tak, ako je nastavená v procesnej norme. Proces je totiž iba súborom nástrojov, prostredníctvom ktorých sa realizujú hmotné práva účastníkov, musí byť dopredu jasný, aby bolo zrejmé, akým postupom je možné dospieť v procese k úspechu. Procesné pravidlá zároveň musia platiť rovnako pre obe strany sporového konania a súd nie je oprávnený prispôsobovať si konkrétne procesné pravidlá v konkrétnom spore tak, ako to vyhovuje jednej strane, druhej strane alebo súdu, ale je naopak povinný postupovať podľa kogentne upravených pravidiel, aby jeho postup bol predvídateľný, preskúmateľný a v súlade so zákonom.
69. Žalobca mal za to, že súd vedome ignoroval vykonanie dôkazov, o ktorých sám konštatoval, že z nich žalovaný nárok vyplýva. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že okresný súd nekonštatoval, že uplatnený nárok vyplýva z predložených dôkazov, pretože sa ani k dokazovaniu predloženými dôkazmi nedostal, a to na základe toho, že neboli skutkové tvrdenia, ktoré by ho oprávňovali vykonávať dokazovanie.
70. Žalobca v odvolaní namietol, že súd pochybil, ak zamietol návrh na vykonanie dôkazu, ktorý bol spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože tým nespravodlivo zasiahol do dôkaznej pozície strany sporu. V zmysle vyššie uvedených pravidiel Civilného sporového poriadku súd opätovne zdôrazňuje, že vykonávať dôkazy je možné iba za predpokladu, že tieto dôkazy majú potvrdiť alebo vyvrátiť konkrétne skutkové tvrdenia. Za absencie skutkových tvrdení nie je k čomu vykonávať dokazovanie. Preto ak sa aj súd oboznámi s obsahom priloženého listinného dôkazu, nemôže z uvedeného obsahu sám od seba získavať informácie či už v prospech žalobcu alebo žalovaného. Nemôže teda sformulovať skutkové tvrdenia z predložených listinných dôkazov, pokiaľ tak neurobila pred ním sporová strana. Pokiaľ by tak sporová strana urobila, súd samozrejme verifikuje skutkové tvrdenia na základe listinných dôkazov.
71. Pokiaľ žalobca odkazoval pomerne rozsiahlym spôsobom na judikatúru Najvyššieho súdu a Ústavného súdu, odvolací súd konštatuje, že v týchto prípadoch išlo o preskúmanie iných vzťahov, než sú predmetom konania. Konkrétne žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018 vo vzťahu k vykonaniu navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, avšak v prejednávanom prípade neumožňuje Civilný sporový poriadok, aby súd vykonával dôkaz za absencie skutkového tvrdenia a preto prejednávaný prípad nie je totožný s prípadom, na ktorý poukazuje v uvedenej judikatúre.
72. Žalobca namietol, že postupu súdu prvej inštancie chýba akákoľvek predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu, ktorá by vychádzala z priebehu konania alebo dokazovania a nevykonaním dôkazov bol žalobca ako strana sporu postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície, než druhá strana v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na predbežný právny názor, ktorý súd formuloval na pojednávaní konanom dňa 20.09.2022, kedy výslovne uviedol, že žiadny opis rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu sa nenachádzal v žiadnom z podaní žalobcu a teda postupu súdu, ktorý odmietol v súlade s Civilným sporovým poriadkom, odmietol nachádzať skutkové tvrdenia iba v predložených listinných dôkazoch, predchádzala racionálna úvaha verbálne vyjadrená súdom na pojednávaní.
73. Žalobca v odvolaní namietol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to s odkazom na zápisnicu z pojednávania zo dňa 20.09.2022, v zmysle ktorej súd oboznámil listinné dôkazy, kedy v odvolaní žalobca uviedol, že súd na pojednávaní navodil dojem, že dôkazy predložené žalobcom vykoná, v dôsledku čoho žalobca predpokladal a spoliehal sa na to, že sa bude zaoberať dôkazmi ním predloženými a vyhodnocovať ich, avšak už potom zo samotného rozhodnutia je zrejmé, že vykonanie dôkazov súd nepovažoval za dôvodné. Uvedená námietka však nekorešponduje s priebehom súdneho pojednávania, s ktorým sa odvolací súd oboznámil prostredníctvom zvukového záznamu, z ktorého vyplýva, že okresný súd správne v zápisnici zachytil priebeh pojednávania tak, že bol oboznámený obsah faktúr a dodacích listov, obsah dohody o zmene splatnosti záväzkov a následne obsah oboch doložených zmlúv, pričom sudca na pojednávaní v oboch zmluvách konštatoval, o aké zmluvy ide, a dospel k záveru, že tento obsah nie je v súlade s návrhom
na začatie konania, teda žalobným návrhom. Následne skonštatoval, že podania žalobcu, tak ako sa s nimi oboznámil, neobsahujú opis rozhodujúcich skutočností. Inak povedané, sudca oboznámil založenie listinných dôkazov do spisu a stranám potvrdil, že sa tam nachádzajú, ale neuviedol, že by nimi išiel vykonať dokazovanie, naopak uviedol predbežné právne posúdenie, z ktorého vyplývalo, že k žalobe nie je dostatok skutkových tvrdení, čím stále ponechal príležitosť žalobcovi, aby sa prípadne pokúsil doplniť skutkové tvrdenia. Bolo by už potom vecou okresného súdu, aby rozhodol, či dodatočné doplnenie skutkových tvrdení by bolo alebo nebolo v súlade so sudcovskou koncentráciou konania. V prípade sudcovskej koncentrácie konania súd môže, ale nemusí prihliadnuť na skutkové tvrdenia, ktoré by boli uvedené žalobcom až na pojednávaní. V prejednávanom prípade by išlo o skutkové tvrdenia, ktoré by neboli uvedené včas, avšak ak uvedenie skutkových tvrdení nevyžaduje nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, súd môže aj k takýmto skutkovým tvrdeniam prihliadnuť. Bolo by potom v právomoci okresného súdu rozhodnúť, či na doplnené skutočnosti prihliadne alebo nie. V danom prípade však súd nemal prečo posudzovať sudcovskú koncentráciu konania, keďže ani po vyjadrení sudcu, potom ako oboznámil existenciu príloh, že návrh ani vyjadrenia žalobcu neobsahujú žiadny opis rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu, žalobca žiadne relevantné tvrdenia nedoplnil. Zároveň aj za predpokladu, ak by okresný súd vykonával dokazovanie listinami, tak by nemohol sám okresný súd z vykonaného dokazovania vytiahnuť skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku. Ako už bolo vyššie uvedené, skutkové tvrdenia môžu predkladať len sporové strany, nemôže to za ne urobiť súd, ani keby z predložených dôkazov akékoľvek skutkové zistenia vyplývali. Na uvedené potom nadväzuje aj skutočnosť, že súd nemohol vyhodnocovať a posudzovať skutkové tvrdenia, ktoré neboli uvedené žalobcom.
74. Žalobca v odvolaní namietol, že súd síce skutkové tvrdenia sumarizoval, avšak nijako nevyhodnotil a domáhal sa náležitostí odôvodnenia v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu. Z odôvodnenia okresného súdu je však jednoznačné, že jeho záver o zamietnutí návrhu súvisí s nedostatkom skutkových tvrdení, z ktorých by nárok vyplýval. Odvolací súd sa stotožňuje ešte aj s konštatovaním okresného súdu, že žalobca z pohľadu súdu nepochopiteľne dostatočne nereagoval na námietky žalovaného a skutkové okolnosti nedoplnil. Aj z pohľadu odvolacieho súdu je zvolený postup žalobcu nepochopiteľný, pretože pokiaľ žalobca ako prílohy predloží listinné dôkazy, z ktorých by ním uplatnený nárok, podľa jeho tvrdenia mohol vyplývať, avšak neuvedie podstatné skutkové tvrdenia z týchto listinných dôkazov v žalobe, sám žalobca takto zvoleným postupom ovplyvnil pravdepodobnosť vlastného procesného úspechu. Okresný súd v odvolaní potom pomerne rozsiahlo odôvodňoval, prečo nemohol na základe tak stručne a nedostatočne vymedzeného skutkového stavu rozhodnúť o návrhu žalobcu a teda splnil povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie.
75. Zároveň skutočnosť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je v súlade s predstavou žalobcu, nespôsobuje jeho nedostatočnosť. Ako uviedol Ústavný súd, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (II.ÚS 4/94, II.ÚS 3/97, I.ÚS 440/2011).
76. Žalobca v odvolaní namietol, že postup okresného súdu bol v priamom rozpore s § 220 ods. 2 CSP, ktorý vymedzuje, aké náležitosti musí obsahovať odôvodnenie rozsudku všeobecného súdu v civilnom sporovom procese. Okresný súd však v odôvodnení rozhodnutia jasne vymedzil, že žalobca sa domáhal zaplatenia peňažnej pohľadávky v zmysle faktúr, ktoré uviedol v žalobe, doslova prepísal, aké skutočnosti žalobca tvrdil (keďže skutkové tvrdenia žalobcu boli mimoriadne stručné), aké dôkazy o značil, reprodukoval vyjadrenia strán sporu, teda poukázal na to, aké prostriedky procesného útoku strany sporu použili, vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, teda jednoznačne uviedol, že skutkové tvrdenia neboli dostatočné na to, aby mohol rozhodnúť o uplatnenom nároku v prospech žalobcu, uviedol prečo nevykonal dôkazy a uviedol aj, ako vec právne posúdil. Z pohľadu odvolacieho súdu tak rozhodnutie okresného súdu spĺňa náležitosti vymedzené v § 220 ods. 2 CSP.
77. Žalobca v odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie veci a že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam vzhľadom na žalobcom tvrdenú zmätočnosť postupu okresného súdu. Postup okresného súdu však bol konzistentný v tom, že aj na pojednávaní, ktoré vytýčil vo veci samej, upozornil ešte pred ukončením dokazovania žalobcu na nedostatok skutkových tvrdení. Osobitne vo vzťahu k výške uplatneného nároku je skutočne zvolený postup žalobcu neštandardný, avšak bolo jeho voľbou a právom, aby práve takýto postup zvolil. Následne potom znáša následky svojej voľby, v tomto prípade
následok v podobe zamietnutia návrhu, a to z dôvodu toho, že síce uviedol, ktorou faktúrou sa domáhal zaplatenia, ale už neuviedol skutkové tvrdenia, na základe akého konania strán sa domáha, aby uplatnená suma bola žalovaným zaplatená.
78. Žalobca opätovne v žalobe zopakoval základné skutkové tvrdenia vo vzťahu k číslu faktúr, výške faktúr, splatnosti faktúr, ako aj zdôraznil, že predložil listinné dôkazy, teda dodacie listy, ktoré boli podpísané žalovaným. Práve skutočnosť, že ako prílohu vyjadrenia doložil žalobca listinné dôkazy, ktoré stačilo zhrnúť a zreprodukovať v žalobe na to, aby žalobca výrazne zvýšil pravdepodobnosť svojho úspechu osobitne vo vzťahu k skutočnosti, že predkladal dodacie listy podpísané žalovaným a predkladal vyjadrenie k uznaniu záväzku, je postup žalobcu, ktorý tieto skutočnosti v žalobe neuviedol o to menej pochopiteľný. Súd však nemohol v tomto smere aktivitu žalobcu nahradiť, mohol iba rešpektovať ním zvolený procesný postup.
79. Žalobca sa následne v odvolaní dovolával dohody o zmene splatnosti záväzkov, ktorej súčasťou bolo podľa žalobcu aj uznanie dlhu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd môže iba prisvedčiť žalobcovi v tom zmysle, že v prípade, ak by žalobca v žalobe dostatočne jasne špecifikoval nejakú konkrétnu dohodu o uznaní konkrétneho záväzku (k čomu však nedošlo), a zároveň by túto dohodu predložil súdu ako dôkaz, procesne by docielil prenesenie dôkazného bremena vo vzťahu k uznaniu záväzku na žalovaného. V prejednávanej veci však k tejto situácii konaní nedošlo preto, že žalobca v žalobe nevymedzil dohodu o splatnosti záväzkov tak, aby zo žaloby, resp. z písomného vyjadrenia k odporu alebo iného písomného vyjadrenia žalobcu bolo zrejmé, o ktorú konkrétnu dohodu ide a o uznanie ktorého konkrétneho záväzku ide. Odvolací súd iba opakuje, že veta uvedená v žalobe, ktorá nebola v neskorších podaniach žiadnym spôsobom bližšie špecifikovaná, znie: „Na základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a spolu so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do 15.10.2018“. Z takto formulovanej vety vôbec nie je zrejmé, akej dohody o zmene záväzkov, nie je zrejmé, existenciu ktorého konkrétneho záväzku žalovaný uznal, súd pritom nebol oprávnený v zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP nahradiť opísanie rozhodujúcich skutočností, teda vymedzenie konkrétneho uznaného záväzku tým, že by z listinného dôkazu založeného na čl. 14 (dohoda o zmene splatnosti záväzkov) sám iniciatívne zisťoval skutkový stav a vyvodil skutkové tvrdenia, ktorý konkrétny záväzok mal žalovaný voči žalobcovi uznať a identifikovať, či ide o ten konkrétny záväzok, ktorý je predmetom konania vo veci samej. Na takýto postup okresný súd oprávnený nebol, ak by ho vykonal, išlo by o porušenie kogentných pravidiel civilného sporového procesu v neprospech žalovaného. V danom prípade tak nešlo o ignorovanie predloženého dôkazu, ako to formuloval žalobca v odvolaní, ale o skutočnosť, že pokiaľ nebolo uznanie záväzku skutkovým tvrdením vymedzeným jednoznačne v žalobe, nebol súd oprávnený k takémuto skutkovému tvrdeniu dospieť sám na základe preštudovania priložených príloh. Pokiaľ ide o žalobcom citovaný civilistický a komercionalistický doktrinálny výklad ohľadom následkov uznania záväzku, s týmto sa odvolací súd stotožňuje, avšak tento sa aplikuje iba v prípade, ak na základe akceptovania procesných noriem, teda vymedzenia takých skutkových tvrdení, ktoré umožňujú súdu oboznámiť sa s uznaním záväzku žalobca docieli, aby súd mal uznanie záväzku po prvé tvrdené a po druhé preukázané. Potom môže nastať následok, ktorého sa žalobca v odvolaní domáha, teda vo vzťahu k uznanému záväzku prenos dôkazného bremena na žalovaného.
80. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie vymedzil uznanie záväzku ako procesné inštitúty, čím prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je v rozpore s odôvodnením okresného súdu, kedy okresný súd procesne iba upozornil, že ani len s tým uznaním záväzku sa nebol oprávnený oboznámiť, teda ísť do textu predloženej dohody založenej na čl. 14, a to vo vzťahu k tomu, že táto nebola vymedzená v žalobe skutkovými tvrdeniami. Ani samotná dohoda o zmene splatnosti záväzku nebola identifikovaná, najmä však neboli identifikované tie záväzky, ktoré mali byť v z mysle § 323 ods. 1 ObZ predmetom uznania záväzku. Okresný súd tak nevymedzil uznanie záväzku ako procesný inštitút, iba správne vymedzil svoj procesný postup vo vzťahu k tomu, že žiadne konkrétne uznanie záväzku v žalobca skutkovo neuviedol.
81. Ostatné námietky súvisiace s uznaním záväzku uvedené v odvolaní už sú vo vzťahu k skutočnosti, že súd nebol oprávnený sa ním zaoberať relevantné, a to vrátane námietky, že neobstojí námietka žalovaného o tom, že k uznaniu záväzku nie sú pripojené pôvodné zmluvy, nakoľko zákon takúto podmienku neurčuje. S týmto konštatovaním by sa odvolací súd mohol stotožniť, pretože pri uznaní záväzku nie je podmienka priloženia pôvodných zmlúv, avšak na to, aby k uznaniu záväzku vôbec
mohol súd prihliadať, pokiaľ je uznanie záväzku predložené ako listinný dôkaz, muselo by toto najprv byť tvrdené v žalobe, čo v tomto prípade nebolo. Rovnako námietka žalobcu, že predpoklad, že by žalovaný písomne uznal dlh za nedodaný tovar je nelogická, je v tomto prípade síce racionálna, avšak irelevantná opäť vo vzťahu k tomu, že nie je možné stotožniť dohodu o zmene splatnosti záväzkov založenú na čl. 14 so žiadnym skutkovým tvrdením uvedeným v žalobe.
82. Žalobca v odvolaní jednoznačne sformuloval svoje stanovisko, z ktorého vyplýva ním nie dostatočne pochopený Civilný sporový poriadok, keď zdôraznil, že žalobca predložil listinné dôkazy, z ktorých je možné jednoznačne vyvodiť ním uplatňovaný nárok, pričom jednoznačne identifikoval neuhradené faktúry, ktorých zaplatenia sa v prejednávanej veci domáha. Odvolací súd konštatuje, že skutočne žalobca predložil listinné dôkazy a odvolací súd konštatuje, že nie je vylúčené, že by z nich aj bolo možné vyvodiť nejaký nárok žalobcu, avšak ani okresný súd, ani odvolací súd nebol oprávnený sa týmito listinnými dôkazmi zaoberať, pretože opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy a teda súd ani nemohol zisťovať, či uplatnený nárok je možné odvodiť z predložených listinných dôkazov. Inak povedané, pokiaľ žalobca sám nesumarizoval z predložených listinných dôkazov tie skutkové tvrdenia, ktoré potreboval uviesť na to, aby mu bol nárok priznaný, nemohol očakávať, že to súd urobí za neho a že sudca bude vyvodzovať nárok uplatnený žalobcom z predložených zmlúv, dodacích listov a dohode o zmene splatnosti záväzkov. Zároveň to, že žalobca jednoznačne identifikoval faktúry, ktorých zaplatenia sa v prejednávanej veci domáha, nemôže nahradiť skutkové tvrdenie smerujúce k tomu, na základe akého právneho vzťahu tie faktúry boli dodané, teda z čoho vyplýva nárok na ich zaplatenie.
83. Žalobca záverom odvolania poukázal na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu vo vzťahu k výkladu právnych noriem, pretože mal za to, že žalobcovi bola odňatá možnosť relevantne sa domáhať súdnej ochrany. S uvedeným záverom odvolací súd nesúhlasí, keďže žalobca podal v rámci vlastnej dispozičnej autonómie žalobný návrh v takom rozsahu, aký uznal za vhodný a súdnej ochrany sa domáhal práve spôsobom uvedeným v žalobe. K žalobcom citovanému rozhodnutiu veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona, i keby sa javil ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, odvolací súd dodáva, že práve v zmysle účelu Civilného sporového poriadku bol súd povinný postupovať tak, aby nenahrádzal prostriedky procesného útoku za žalobcu. Súd teda nebol oprávnený uvádzať skutkové tvrdenia z príloh priložených k žalobe, pokiaľ ich neuviedol sám žalobca. Zároveň súd posudzoval podľa kogentných ustanovení Civilného sporového poriadku a v prípade kogentných ustanovení by sa výklad právneho predpisu, ktorý by odporoval jednoznačnému textu kogentného ustanovenia, mohol naopak javiť ako svojvôľa súdu.
84. Žalobca v odvolaní poukázal na judikatúru slovenského aj českého Ústavného súdu, v zmysle ktorého základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. V prejednávanom prípade však nebola spornou otázka výkladu platnosti zmluvy. Rozhodnutie okresného súdu, rovnako ako odvolacieho súdu vychádza z toho, že žalobca neuniesol povinnosť skutkových tvrdení v dostatočnom rozsahu na to, aby mu nárok mohol byť priznaný. Preto poukázanie na rozhodnutie Ústavného súdu SR a ČR vo vzťahu k výkladu o platnosti zmlúv je v tomto ponímaní irelevantné. Už iba nad rámec uvedeného odvolací súd pripomína, že žalobca v žalobe žiadnu konkrétnu kúpnu zmluvu skutkovo nevymedzil, preto ani nie je zrejmé, k platnosti ktorej kúpnej zmluvy by sa Ústavným súdom naznačený výklad mal týkať.
85. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, preto rozhodnutie okresného súdu preskúmaval výlučne v zmysle dôvodov, uvedených žalobcom v odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré by sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (380 ods. 2 CSP) odvolací súd v konaní nezistil.
86. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
87. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi, ktorý nebol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
88. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).