Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 440/2011
PDF · 209.96 KB
No categories available
I. ÚS 440/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. T.
K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 2 M
Cdo 16/2010 z 28. júna 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka
vystupovala v konaní „na vydanie bezdôvodného obohatenia a príslušenstva“ vedenom na
Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 16/2006 v procesnom
postavení žalovanej. Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2008 zaviazal sťažovateľku zaplatiť
vo výroku rozsudku uvedenú istinu (ako dlžné sumy) a úrok z omeškania. Konanie v časti
žaloby zastavil. O odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku rozhodol Krajský
súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak, že potvrdil „rozsudok v napadnutej časti, t. j.
vo vyhovujúcom výroku a výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi a vo
výroku o súdnom poplatku“. Odvolací súd ponechal „v ostatnej časti... rozsudok bez
zmeny“. Sťažovateľka „využila možnosť podať podnet generálnemu prokurátorovi na
podanie mimoriadneho dovolania“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28.
júna 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť trovy konania
o mimoriadnom dovolaní.
3. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ svojim rozhodnutím porušil čl. 46 Ústavy
SR čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“, a to najmä tým,
„že porušovateľ... ignoroval konanie prvostupňového i odvolacieho súdu, ktoré nevykonali
dôkazy, ktoré sťažovateľ navrhoval a ktoré mali mať zásadný význam pre ich konečné
rozhodnutie a preto dospel k rozhodnutiu, ktoré poškodilo právo sťažovateľa... napadnuté
rozhodnutie neodôvodnil riadne...“.
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„- práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR boli rozhodnutím
porušovateľa - rozsudkom zo dňa 28. 06. 2011 (sp. zn. 2 M Cdo 16/2010) porušené.
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 06. 2011 vydaný v konaní
sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
Súčasne požiadala o odloženie vykonateľnosti „napadnutého... rozhodnutia“,
uplatnila si náhradu trov konania a žiadala o nezverejňovanie jej mena vo verejne
publikovaných rozhodnutiach“.
II.
5. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 16/2010 z 28. júna 2011. Porušenie
označených práv mal spôsobiť najvyšší súd najmä nevysporiadaním sa s jej námietkami už
prezentovanými v bode 3.
8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 95/2011), ako aj konkrétne procesné garancie
v súdnom konaní.
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie ňou označeného práva
predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sp. zn. 2 M Cdo 16/2010
z 28. júna 2011 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.
11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel
k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich
podstatných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:
Najvyšší súd po oboznámení relevantných častí prvostupňového rozsudku
(z 21. augusta 2008) uviedol podstatu odvolacieho rozsudku (z 20. októbra 2009), ktorý
„rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a uviedol, že ostatná časť
rozsudku ostáva bez zmeny. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa riadne
zistil skutkový stav na základe rozsiahleho dokazovania, ktoré vo veci vykonal. Poukázal na
to, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré
z vykonaného dokazovania vyplynuli. Prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania
vyšli najavo a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad § 132 O. s. p. Odvolací súd sa
stotožnil s mimoriadne podrobnými presvedčivými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi
rozhodnutia prvého stupňa...“.
Následne najvyšší súd oboznámil argumentáciu generálneho prokurátora v jeho
mimoriadnom dovolaní, ktorý „Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru generálneho prokurátora je konanie na oboch
súdoch nižších stupňov postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Uviedol, že o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci sa
jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súdy nepostupovali v súlade s § 120 O. s. p. a neboli
vykonané dôkazy, ktoré procesná strana, navrhla, napriek tomu, že mal dôkaz slúžiť na
preukázanie právne významnej skutočnosti, ktorej sa účastník dovoláva a to všetko za
predpokladu, že tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na to,
že prvostupňový súd ani súd odvolací sa dôsledne nezaoberali námietkami žalovanej.
Uviedol, že súdy nezisťovali a neoverovali navrhované dôkazy, znevýhodnili postavenie
žalovanej, a jej ochranu a poškodili ju tým, že pri užívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorá je
jej živobytím, je nútená vyplatiť žalobkyni neúmerne vysoký nájom s príslušenstvom, čo má
navyše dosah aj na iné osoby, ktorých podnikateľská činnosť je v rozorte
poľnohospodárstva. Generálny prokurátor mal za to, že vychádzajúc z obsahu spisov súd
prvého stupňa ako aj súd odvolací sa nedostatočne zaoberali základnou námietkou
žalovanej, ktorú namietal počas celého súdneho konania a ktorá mala zásadný význam pre
určenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala a tým je
zmena charakteru ornej pôdy na zastavanú plochu...“.
Po uvedení vyjadrenia žalobkyne, ktorá sa „nestotožnila s podnetom generálneho
prokurátora Slovenskej republiky. Vyjadrila názor, že zo strany konajúcich súdov nedošlo
k pochybeniu v postupe súdov pri vykonávanom dokazovaní... navrhla mimoriadne
dovolanie zamietnuť.“, odôvodnil najvyšší súd svoje rozhodnutie takto: «Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení,
že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g
O. s. p.) na základe podnetu žalovanej (§ 243e ods. 1 a 2 O. s. p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. a spojení s § 243a ods. 1 O. s. p.)
preskúmal rozhodnutia krajského a okresného súdu a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O. s. p. môže byť mimoriadne dovolanie podané
iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je
postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne
(§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Existenciu týchto vád dovolací súd nezistil.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie na súdoch nižších
stupňov je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, spočívajúcu v postupe súdu v dôkaznom konaní (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.).
Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 121 Občianskeho súdneho poriadku netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené
alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli
uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej
únie. Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré
neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti.
Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti
tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi
skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí
sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto
rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor.
Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných
a sporných skutočností sú pravdivé, t. j., ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.
Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo
vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je
tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú
jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných
vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti
účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených
skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že
pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.
Porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovanej. Súdy sa nemusia vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov,
ale len s tými, ktoré majú význam pre rozhodnutie.
Inou vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. nie je samotné hodnotenie
dôkazov nižšími súdmi, keďže v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať
(R 42/1993).
K námietke generálneho prokurátora, že súdy sa nedostatočne zaoberali základnou
námietkou žalovanej, ktorú namietala počas celého súdneho konania a ktorá mala zásadný
význam pre určenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia nie je dôvodná, pretože
z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu vyplýva, že
súdy sa dôsledne a veľmi pozorne zaoberali námietkou žalovanej. Podľa odvolacieho
súdu námietky žalovanej, ktoré sa týkali evidencie druhu pozemku v katastri súd považoval
za irelevantné, lebo vychádzali len zo skutočností, že pôvodne sa jednalo o ornú pôdu, a
takto bol druh pozemku evidovaný aj v registri „E“ katastra nehnuteľností, kde boli
pozemky žalobkyne vedené na liste vlastníctva č. 1154 pod pôvodnými evidenčnými
parcelnými č. 440/2, 440/3. Uviedol, že podľa § 13 vyhlášky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa
vykonáva katastrálny zákon, údaje o pozemkoch obsahujú parcelné číslo, výmeru, druh
pozemku, údaje o vlastníkovi alebo inej oprávnenej osobe a iné popisné údaje. Údaje o
pozemkoch sa členia na údaje o parcelách registra „C“ evidovaných na katastrálnej, mape
a údaje o parcelách registra „E“ evidovaných na mape určeného operátu, ktoré sú v
katastrálnej mape zlúčené do väčších celkov a rozdelené do viacerých parciel. Poukázal na
to, že za záväzný sa podľa ustanovenia § 34 vyhlášky č. 79/1996 Z. z. považuje druh
pozemku v údajoch parciel registra „C“, záväznými nie sú druhy pozemkov v údajoch
parciel registra „E“. Ani na súde prvého stupňa nebol preukázaný opak, pokiaľ ide
o hodnovernosť a záväznosť údajov katastra nehnuteľností, ktorú namietala žalovaná.
Odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, preskúmal rozsudok súdu prvého
stupňa v rozsahu a z dôvodov daných odvolaním, vo svojom konaní sa nedopustil vady
podľa § 237 O. s. p. a jeho rozsudok nie je zaťažený vytýkanou vadou, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci na základe vykonaného, dokazovania. Vykonané
dokazovanie bolo v súlade s § 132 O. s. p. a následne i ustanoveniami § 153 ods. 1 a § 154
ods. 1 O. s. p. Skutkové hodnotenie veci, pokiaľ súd prvostupňový ako i odvolací pri
vykonávaní a hodnotení dôkazov rešpektoval príslušnú zákonnú úpravu, nemôže
byt' samostatným predmetom preskúmavania a na základe mimoriadneho opravného
prostriedku.
S poukazom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania, a preto ho v súlade s § 243b ods.
1 O. s. p. zamietol.»
12. Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami generálneho prokurátora, ktoré uviedol v mimoriadnom dovolaní, zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka (resp. generálny prokurátor)
v tomto konaní dostala (dostal) odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, majú oporu vo
vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych vo veci konajúcim súdom
v čase jeho rozhodovania. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené (na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení), ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru najvyššieho súdu.
15. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia) najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky.
17. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu
v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú a rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011