Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 440/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. T.

K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 2 M

Cdo 16/2010 z 28. júna 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

vystupovala v konaní „na vydanie bezdôvodného obohatenia a príslušenstva“ vedenom na

Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. v procesnom

postavení žalovanej. Okresný súd rozsudkom z 21. mája 2008 zaviazal sťažovateľku zaplatiť

vo výroku rozsudku uvedenú istinu (ako dlžné sumy) a úrok z omeškania. Konanie v časti

žaloby zastavil. O odvolaní sťažovateľky proti prvostupňovému rozsudku rozhodol Krajský

súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak, že potvrdil „rozsudok v napadnutej časti, t. j.

vo vyhovujúcom výroku a výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi a vo

výroku o súdnom poplatku“. Odvolací súd ponechal „v ostatnej časti... rozsudok bez

zmeny“. Sťažovateľka „využila možnosť podať podnet generálnemu prokurátorovi na

podanie mimoriadneho dovolania“. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28.

júna 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť trovy konania

o mimoriadnom dovolaní.

3. Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ svojim rozhodnutím porušil

SR čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces“, a to najmä tým,

„že porušovateľ... ignoroval konanie prvostupňového i odvolacieho súdu, ktoré nevykonali

dôkazy, ktoré sťažovateľ navrhoval a ktoré mali mať zásadný význam pre ich konečné

rozhodnutie a preto dospel k rozhodnutiu, ktoré poškodilo právo sťažovateľa... napadnuté

rozhodnutie neodôvodnil riadne...“.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„- práva sťažovateľa vyplývajúce z SR boli rozhodnutím

porušovateľa - rozsudkom zo dňa 28. 06. 2011 (sp. zn. ) porušené.

- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 06. 2011 vydaný v konaní

sp. zn. ruší a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Súčasne požiadala o odloženie vykonateľnosti „napadnutého... rozhodnutia“,

uplatnila si náhradu trov konania a žiadala o nezverejňovanie jej mena vo verejne

publikovaných rozhodnutiach“.

II.

5. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna 2011. Porušenie

označených práv mal spôsobiť najvyšší súd najmä nevysporiadaním sa s jej námietkami už

prezentovanými v bode 3.

8. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj konkrétne procesné garancie

v súdnom konaní.

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie ňou označeného práva

predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora sp. zn.

z 28. júna 2011 sú zlúčiteľné s označeným článkom .

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich

podstatných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

Najvyšší súd po oboznámení relevantných častí prvostupňového rozsudku

(z 21. augusta 2008) uviedol podstatu odvolacieho rozsudku (z 20. októbra 2009), ktorý

„rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a uviedol, že ostatná časť

rozsudku ostáva bez zmeny. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa riadne

zistil skutkový stav na základe rozsiahleho dokazovania, ktoré vo veci vykonal. Poukázal na

to, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré

z vykonaného dokazovania vyplynuli. Prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania

vyšli najavo a vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad Odvolací súd sa

stotožnil s mimoriadne podrobnými presvedčivými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi

rozhodnutia prvého stupňa...“.

Následne najvyšší súd oboznámil argumentáciu generálneho prokurátora v jeho

mimoriadnom dovolaní, ktorý „Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru generálneho prokurátora je konanie na oboch

súdoch nižších stupňov postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Uviedol, že o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci sa

jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súdy nepostupovali v súlade s a neboli

vykonané dôkazy, ktoré procesná strana, navrhla, napriek tomu, že mal dôkaz slúžiť na

preukázanie právne významnej skutočnosti, ktorej sa účastník dovoláva a to všetko za

predpokladu, že tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na to,

že prvostupňový súd ani súd odvolací sa dôsledne nezaoberali námietkami žalovanej.

Uviedol, že súdy nezisťovali a neoverovali navrhované dôkazy, znevýhodnili postavenie

žalovanej, a jej ochranu a poškodili ju tým, že pri užívaní poľnohospodárskej pôdy, ktorá je

jej živobytím, je nútená vyplatiť žalobkyni neúmerne vysoký nájom s príslušenstvom, čo má

navyše dosah aj na iné osoby, ktorých podnikateľská činnosť je v rozorte

poľnohospodárstva. Generálny prokurátor mal za to, že vychádzajúc z obsahu spisov súd

prvého stupňa ako aj súd odvolací sa nedostatočne zaoberali základnou námietkou

žalovanej, ktorú namietal počas celého súdneho konania a ktorá mala zásadný význam pre

určenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala a tým je

zmena charakteru ornej pôdy na zastavanú plochu...“.

Po uvedení vyjadrenia žalobkyne, ktorá sa „nestotožnila s podnetom generálneho

prokurátora Slovenskej republiky. Vyjadrila názor, že zo strany konajúcich súdov nedošlo

k pochybeniu v postupe súdov pri vykonávanom dokazovaní... navrhla mimoriadne

dovolanie zamietnuť.“, odôvodnil najvyšší súd svoje rozhodnutie takto: «Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( ) po zistení,

že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g

) na základe podnetu žalovanej ( a ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( a spojení s )

preskúmal rozhodnutia krajského a okresného súdu a dospel k záveru, že mimoriadne

dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia môže byť mimoriadne dovolanie podané

iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je

postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne

( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Existenciu týchto vád dovolací súd nezistil.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že konanie na súdoch nižších

stupňov je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, spočívajúcu v postupe súdu v dôkaznom konaní ( ).

Podľa účastníci sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa netreba dokazovať skutočnosti

všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené

alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli

uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej

únie. Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa súd rozhodne na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré

neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné

pochybnosti.

Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti

tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi

skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí

sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto

rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor.

Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných

a sporných skutočností sú pravdivé, t. j., ktoré z nich bude považovať za preukázané

poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.

Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo

vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je

tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú

jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných

vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti

účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených

skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju

povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že

pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie

súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

Porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalovanej. Súdy sa nemusia vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov,

ale len s tými, ktoré majú význam pre rozhodnutie.

Inou vadou v zmysle nie je samotné hodnotenie

dôkazov nižšími súdmi, keďže v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať

(R 42/1993).

K námietke generálneho prokurátora, že súdy sa nedostatočne zaoberali základnou

námietkou žalovanej, ktorú namietala počas celého súdneho konania a ktorá mala zásadný

význam pre určenie sumy z titulu bezdôvodného obohatenia nie je dôvodná, pretože

z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu vyplýva, že

súdy sa dôsledne a veľmi pozorne zaoberali námietkou žalovanej. Podľa odvolacieho

súdu námietky žalovanej, ktoré sa týkali evidencie druhu pozemku v katastri súd považoval

za irelevantné, lebo vychádzali len zo skutočností, že pôvodne sa jednalo o ornú pôdu, a

takto bol druh pozemku evidovaný aj v registri „E“ katastra nehnuteľností, kde boli

pozemky žalobkyne vedené na liste vlastníctva č. 1154 pod pôvodnými evidenčnými

parcelnými č. 440/2, 440/3. Uviedol, že podľa vyhlášky č. , ktorou sa

vykonáva katastrálny zákon, údaje o pozemkoch obsahujú parcelné číslo, výmeru, druh

pozemku, údaje o vlastníkovi alebo inej oprávnenej osobe a iné popisné údaje. Údaje o

pozemkoch sa členia na údaje o parcelách registra „C“ evidovaných na katastrálnej, mape

a údaje o parcelách registra „E“ evidovaných na mape určeného operátu, ktoré sú v

katastrálnej mape zlúčené do väčších celkov a rozdelené do viacerých parciel. Poukázal na

to, že za záväzný sa podľa ustanovenia vyhlášky č. považuje druh

pozemku v údajoch parciel registra „C“, záväznými nie sú druhy pozemkov v údajoch

parciel registra „E“. Ani na súde prvého stupňa nebol preukázaný opak, pokiaľ ide

o hodnovernosť a záväznosť údajov katastra nehnuteľností, ktorú namietala žalovaná.

Odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, preskúmal rozsudok súdu prvého

stupňa v rozsahu a z dôvodov daných odvolaním, vo svojom konaní sa nedopustil vady

podľa a jeho rozsudok nie je zaťažený vytýkanou vadou, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci na základe vykonaného, dokazovania. Vykonané

dokazovanie bolo v súlade s a následne i ustanoveniami a

ods. 1 Skutkové hodnotenie veci, pokiaľ súd prvostupňový ako i odvolací pri

vykonávaní a hodnotení dôkazov rešpektoval príslušnú zákonnú úpravu, nemôže

byt' samostatným predmetom preskúmavania a na základe mimoriadneho opravného

prostriedku.

S poukazom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania, a preto ho v súlade s § 243b ods.

1 zamietol.»

12. Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

13. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami generálneho prokurátora, ktoré uviedol v mimoriadnom dovolaní, zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka (resp. generálny prokurátor)

v tomto konaní dostala (dostal) odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, majú oporu vo

vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych vo veci konajúcim súdom

v čase jeho rozhodovania. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené (na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení), ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia) najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky.

17. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným základným právom, sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú a rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011