Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 95/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., V., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. P. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

vystupovala v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. v procesnom postavení žalobcu. Okresný súd o jej žalobe, ktorou sa

domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a náhrady mzdy, v poradí

druhým rozsudkom č. k. -383 z 23. apríla 2007 po doplnení dokazovania určil,

že výpoveď daná sťažovateľke je neplatná a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá.

Súčasne žalovanému (Ú. so sídlom v B.) uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu

mzdy. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2009 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že

žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... bola v poslednej fáze pracovného pomeru vo funkcii vedúcej oddelenia /referátu/

sprostredkovateľských služieb N. B. Predstavenstvo N. uznesením č. 71/08/2002 z 27. 8.

2002 a následných administratívnych krokov uvedené pracovisko súčinnosťou od 1. 10.

2002 zrušilo. Sťažovateľka odmietla po výpovedi ponúknuté miesta, pretože výpoveď

považovala za neplatnú.

V priebehu sporu vecne argumentovala dôvodmi neplatnosti výpovede, súdy ich však

neakceptovali. S ohľadom na prax ústavného súdu, odmietajúcu skúmať dôvody

„nesúhlasu“ účastníka so závermi všeobecných súdov, nie je prevážna časť napadnutého

rozsudku Najvyššieho súdu predmetom sťažnosti. V jeho konaní (a konaní súdov nižšieho

stupňa) sa však vyskytli pochybenia, ktoré porušujú práva na súdnu ochranu

sťažovateľkiných nárokov a na spravodlivý proces...»

4. Tvrdené porušenia označených práv (bod 1) postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu odôvodňovala sťažovateľka takto:

«... Najvyšší súd nezaujal stanovisko k námietke, subsumovateľnej pod čl. 2 ods. 2/

: aj pre žalovaného platí povinnosť postupovať v súlade so

V odvolaní sťažovateľka konkretizovala námietku, spočívajúcu, resp. vytýkajúcu nesprávne

vyhodnotenie postupu žalovaného. Najvyšší súd sa ani slovom nezmienil o okolnostiach,

ozrejmujúcich subordináciu... Generálneho riaditeľa N. a jeho Predstavenstva osobitne

v prejednávanej kompetencii. Minimálnou povinnosťou bolo zdôvodniť, z čoho vychádzal

pri (nevyslovenom) zistení, že kým na vznik zariadenia sú potrebné dva úkony, na jeho zánik

už stačí jeden za situácie, keď tento „zredukovaný“ krok legislatívne upravený nie je. ...

Absencia primeranej reakcie na túto podstatnú námietku z hľadiska práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutia je však sekundárna. Primárnou je to, že Najvyšší súd tento

problém obišiel... Za conditio sine qua non je pri výpovedi danej zamestnancovi považované

ustanovenie / ... Je preto opodstatnená požiadavka na

nespochybniteľné dodržanie formálnej a obsahovej stránky tejto povinnosti v súlade s jej

raciom... Zamestnávateľ má... iba dve možnosti: kompletne spracovaný návrh výpovede

pripojí k žiadosti odborovému orgánu, alebo v takejto žiadosti návrh uvedie. Ak by stačilo

oboznámiť odborový orgán „s textom“ výpovede, mohol by nastať spor o to, či všetci

rovnako počuli, alebo či určitá pasáž znela tak alebo inak... Sťažovateľka považuje za

rozporné s namietnutými základnými právami spôsob, akým sa súdy vysporiadali s otázkou

dodržania odvolacej lehoty odvolania žalovanou stranou, podaného 17. 7. 2007...

zmeškanie lehoty na podanie opravného prostriedku postihuje rovnako každého účastníka.

Preto protizákonné vyriešenie tejto otázky v prospech jedného účastníka narušuje rovnosť

strán. Najvyšší súd sa s ňou vysporiadal odkazom na odvolacie konanie.»

5. K argumentácii sťažovateľky (bod 4) ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka

vo svojom k sťažnosti pripojenom dovolaní z 22. júna 2009 nenamietala ňou tvrdené

nezákonné vysporiadanie sa „s otázkou dodržania odvolacej lehoty odvolania žalovanou

stranou, podaného 17. 7. 2007“, ale túto námietku vzniesla až v návrhu podanom

ústavnému súdu.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Najvyšší súd SR v konaní, vedenom pod sp. zn. , rozsudkom zo

dňa 31. augusta 2010 porušil základné práva sťažovateľky na spravodlivý proces a súdnu

ochranu podľa / Dohovoru a 46 ods. 1/ SR.

2/ Uvedený rozsudok sa zrušuje.

3/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

7. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do

súdneho spisu okresného súdu, z obsahu ktorého zistil, najmä vo vzťahu k námietke

sťažovateľky už uvedenej v bode 4 („... spôsob, akým sa súdy vysporiadali s otázkou

dodržania odvolacej lehoty odvolania žalovanou stranou...“), k svojej konštatácii uvedenej

v bode 5 (nenamietanie problematiky zmeškania odvolacej lehoty v dovolaní predloženom

ústavnému súdu ako príloha „C“) a k odôvodneniu sťažnosťou napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010), v ktorom sa tento súd

zaoberal aj „s otázkou včasnosti podania odvolania žalovaným“, tieto relevantné

skutočnosti:

č. l. 383-390 – písomné vyhotovenie (po doplnení dokazovania v poradí druhého)

rozsudku okresného súdu č. k. -383 z 23. apríla 2007,

č. l. 392 – dopĺňací rozsudok okresného súdu č. k. -392 z 20. júna 2007,

ktorým upravil výrok svojho rozsudku z 23. apríla 2007 (návrh „v prevyšujúcej časti sa

zamieta“, pozn.). Tento rozsudok prevzal právny zástupca žalovanej JUDr. M. K. z K.

2. júla 2007. Na poštovej doručenke pripojenej k rozsudku je uvedené:

„- Neúspešný pokus o doručenie s výzvou... 21. 6. 07

- opakované doručenie... 22. 6. 07

- uloženie zásielky... 22. 6. 07

- potvrdenie príjmu... 2. 7. 2007.“

Iné relevantné údaje vo vzťahu k posudzovanej problematike sa na DORUČENKE

(OPAKOVANÉ DORUČENIE) nenachádzajú.

č. l. 395-402 – odvolanie žalovanej zo 16. júla 2007,

č. l. 410 – „Návrh na odmietnutie oneskoreného odvolania“ podaný sťažovateľkou

16. apríla 2008,

č. l. 411 – uznesenie krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2008 o vrátení

veci okresnému súdu na doplnenie dokazovania o doručení prvostupňového rozhodnutia

žalovanej,

č. l. 416 – oznámenie právneho zástupcu žalovanej zo 4. augusta 2008, že „v dňoch

21. 6. a 22. 6. 2007 som sa zdržiaval mimo Košíc...“,

č. l. 417 – vrátenie súdneho spisu (po doplnení) na rozhodnutie o odvolaní (doručené

krajskému súdu 6. augusta 2008),

č. l. 431-434 – písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. marca 2009,

č. l. 437-439 – dovolanie sťažovateľky z 22. júna 2009, ktorého znenie, oproti

písomnosti predloženej ústavnému súdu ako príloha „C“ označenej ako „Dovolanie proti

rozsudku“ z 22. júna 2009 (zrejme ide o pracovný materiál, ktorého text je často

upravovaný rukou písanými doplnkami; pozn.), obsahuje nový text označený ako bod IV

tohto znenia:

„Vážne pochybnosti o zodpovednom prístupe odvolacieho súdu k prejednávanej veci

vzbudzuje aj spôsob, akým sa odvolací súd vysporiadal s otázkou včasnosti podania

odvolania zo strany právneho zástupcu žalovaného. V konaní nebola preukázaná

nesprávnosť postupu doručovateľa ani nesprávnosť údajov na doručenke, pričom ani sám

žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal dôvod, ktorý mu bránil v prevzatí či

vyzdvihnutí zásielky, preto odvolací súd bol povinný aplikovať príslušné zákonné

ustanovenia a odvolanie žalovaného odmietnuť ako oneskorene podané. Pri posudzovaní

tejto otázky sa zjavne nepostupovalo ani podľa ustanovenia , z ktorého

vyplýva dôkazná povinnosť pre žalovaného, keďže súd sa uspokojil iba s účelovým tvrdením

žalovaného, ktoré v súdnom konaní malo len ten účinok, že ho o 1 rok zbytočne predĺžilo.“

III.

8. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. augusta 2010. Porušenie označených práv mal spôsobiť najvyšší súd

najmä nevysporiadaním sa s jej námietkami už prezentovanými v bode 4.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného (tiež aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

13. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie ňou označených práv

predmetným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o dovolaní sťažovateľky sp. zn. z 31. augusta 2010 sú

zlúčiteľné s označeným článkom a dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich

relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

«Proti... rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že,

rozhodnutie odvolacieho súdu je v celom rozsahu nesprávne, nezákonné, nezrozumiteľné

a nepreskúmateľné, pretože sa súd nevysporiadal so všetkými námietkami, jeho postup nie

je v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený a právne závery a skutkové zistenia sú

nesprávne. Namietala, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé na základe akých dôkazov

mal súd preukázané, že došlo k zrušeniu vysunutého pracoviska žalovaného a že o tomto

zrušení rozhodol príslušný orgán žalovaného, nevysporiadal sa s otázkou prerokovania

výpovede odborovým orgánom, ktorý nemal k dispozícii listinu s konkrétnou výpoveďou

a platnosť výpovede nesprávne posúdil podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce, ktoré sa na danú vec nevzťahuje. Za správny nepovažoval ani spôsob, akým sa

odvolací súd vysporiadal s otázkou včasnosti podania odvolania žalovaným a odôvodnenie

rozsudku nemá náležitosti ustanovenia Vychádzajúc z obsahu

dovolania žalobkyne potrebné bolo uzavrieť, že dôvodnosť svojho dovolania vyvodzovala

z ustanovenia , , t. j., že konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci... Najvyšší súd... ako súd dovolací... preskúmal

dovolaním napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania... a dospel k záveru, že

dovolanie nie je dôvodné...

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( )...

Podľa obsahu dovolania žalobkyňa namieta predovšetkým to, ako odvolací súd

hodnotil vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti. Spochybňuje teda správnosť

hodnotenia dôkazov odvolacím súdom.

Ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací súd založil svoje

hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov. Spôsobilým

dovolacím dôvodom... ale nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom

(porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho

konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú... a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu,

aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní...

Dovolací súd na tomto mieste len poznamenáva, že odvolací súd sa vysporiadal so

všetkými námietkami uplatnenými v odvolaní žalovaného, keď žalobkyňa v odvolacom

konaní žiadne vady konania nenamietala a so skutkovým a právnym posúdením veci súdom

prvého stupňa sa stotožnila. Vysporiadal sa tiež s otázkou včasnosti podania odvolania, za

ktorým účelom vrátil vec na došetrenie súdu prvého stupňa. Tieto námietky dovolateľky

preto nie sú dôvodné...

V prejednávanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené, že žalobkyňa

pracovala u žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 6. marca 1995 na dobu neurčitú,

naposledy ako vedúca referátu sprostredkovateľsko-poradenských služieb pre pracovisko B.

O. K. Žalobkyni bola daná výpoveď podľa z dôvodu,

že vysunuté pracovisko O. K., pracovisko B. bolo zrušené, v dôsledku čoho bola zrušená

funkcia vedúcej referátu sprostredkovateľsko-poradenských služieb vysunutého pracoviska

B. K rozviazaniu pracovného pomeru došlo z dôvodov organizačných zmien, ktorá

skutočnosť bola výslovne uvedená vo výpovedi zo 7. októbra 2002. V konaní bolo

preukázané, že na zasadnutí predstavenstva N. konaného 27. augusta 2002 bolo prijaté

uznesenie, ktorým sa zrušujú uznesenia č. z 20. marca .1997 a č. 130/12/97

z 12. decembra 2007 (zrejme 1997; pozn.), ktorými bolo schválené zriadenie vysunutých

pracovísk N. Následne bol vydaný dňa 18. septembra 2002 Príkaz riaditeľa O. K. na

zrušenie vysunutého pracoviska B. a vysunutého pracoviska Č. Odvolací súd správne

konštatoval, že prijatie uznesenia Predstavenstva N. v B. o zrušení uznesení, ktorými boli

zriadené vysunuté pracoviská N., je potrebné považovať za písomné rozhodnutie o

organizačnej zmene. Správne tiež konštatoval, že tým, že došlo k zrušeniu vysunutého

pracoviska B., zaniklo aj miesto vedúcej tohto vysunutého pracoviska, preto žalovaný

nemohol žalobkyňu naďalej zamestnávať vo funkcii, ktorá bola dohodnutá, t. j. vo funkcii

vedúcej tohto oddelenia. Zrušením tohto miesta sa žalobkyňa v dôsledku organizačnej

zmeny stala nadbytočnou, čím bola daná i príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a

nadbytočnosťou zamestnanca.

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec

stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného

orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom

zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b/

).

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre

neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny

alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite zrušiť pracovný pomer, iba vtedy, ak

a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší

pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu

zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (§ 63 ods. 2

).

Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce () a zároveň podmienkou platnosti výpovede z tohto dôvodu

je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi

organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou

platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného dôvodu je splnenie povinnosti

vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ustanovenia .

Citované ustanovenie stanovuje tzv. ponukovú

povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti

výpovede z pracovného pomeru. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi

ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu. Inou vhodnou prácou sa

rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj

kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa teda o prácu, ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj

zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Okrem toho výkon tejto

povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka

práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v

súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať.

V konaní bolo preukázané, že žalovaný ponúkol žalobkyni (a žalobkyňa túto

skutočnosť nepoprela) dve pracovné miesta so zachovaním všetkých doterajších mzdových

nárokov, ktoré však žalobkyňa odmietla prijať. Neobstojí námietka žalobkyne, že žalovaný

jej mal ponúknuť miesto vedúcej referátu O. K., pretože v súlade s § 4 ods. 1 zák. č.

o verejnej službe v znení platnom ku dňu dania výpovede, miesta vedúcich

zamestnancov sa obsadzovali na základe výberového konania. Žalobkyni nič nebránilo

uchádzať sa o toto miesto vo výberovom konaní. Aplikácia ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/

odvolacím súdom v preskúmavanej veci, s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti, bola preto správna.

Neopodstatnená je i dovolacia námietka týkajúca sa nedostatku riadneho

prerokovania výpovede odborovým orgánom majúca spočívať v tom, že odborová

organizácia pri svojom prerokovaní výpovede nemala k dispozícii text výpovede.

Podľa , výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného

pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným

odborovým orgánom, inak sú neplatné.

Zo zápisnice zo zasadnutia, závodného výboru ZO S. pri N. K. z 27. septembra 2002

totiž vyplýva, že riaditeľ N. K. oboznámil členov závodného výboru s textom výpovede danej

žalobkyni v zmysle , s príkazom na zrušenie vysunutého

pracoviska B. a tiež s úradným záznamom zo stretnutia konaného dňa 23. septembra 2002 v

súvislosti so zrušením vysunutého pracoviska, z ktorého tiež vyplývalo, že žalobkyni boli

ponúknuté dve pracovné miesta (por. č. l. 52). Z uvedenej zápisnice vyplýva, že odborová

organizácia po prerokovaní výpovede a oboznámením sa s predloženým materiálom

zobrala výpoveď danú žalobkyni na vedomie.

Z uvedeného vyplýva, že hmotnoprávna podmienka v zmysle § 74 ods. 1 Zákonníka

práce bola splnená a námietku žalobkyne v tomto smere nemožno považovať za dôvodnú.

Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ dovolateľka tu poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2006, v danej veci bolo

rozhodnutie založené na inom skutkovom základe a preto ho nemožno aplikovať na

prejednávanú vec.

Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dovolanie žalobkyne proti rozsudku

odvolacieho súdu zamietol ( )...»

15. Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

16. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v podanom dovolaní, zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych

vo veci konajúcim súdom v čase jeho rozhodovania, najmä z argumentácie sťažovateľky

a ňou v tom čase produkovaných dôkazov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

18. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia) najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva (práva) sťažovateľky.

20. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú a rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2011