Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 263/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti FM Facility s. r. o., Kuklovská 80, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Tóthom, Záhradnícka 151, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -656 z 31. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti FM Facility s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla

2018 doručená sťažnosť spoločnosti FM Facility s. r. o., Kuklovská 80, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa a listiny a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -656 z 31. januára 2018, ktorou žiada vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 20, čl. 11 Listiny a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a (alebo)

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , Listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli porušené postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 31. 01. 2018 č. k. -656.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 31. 01. 2018 č. k. -656 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 2.000,- Eur.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi... náhradu trov konania

vo výške 390,50 Eur s DPH.“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh

vyplynulo, v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

sa ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti

ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 63 775,92 €

s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalobca splnomocnil žalovanú na predaj

jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti na Kanárskych ostrovoch, vlastnícke právo

k nehnuteľnosti bolo na tretiu osobu prevedené kúpnou zmluvou z 15. decembra 2003,

kúpnu cenu žalovaná prevzala, avšak žalobcovi ju nevydala. Okresný súd v poradí druhým

rozsudkom č. k. -448 z 10. apríla 2013 žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi

sumu 46 666,67 € s 9 % úrokmi z omeškania od 3. marca 2010, vo zvyšku žalobu zamietol,

žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdom ustanovenému zástupcovi žalobcu odmenu

za zastupovanie vo výške 7 989,69 €, so zvyškom nároku na odmenu zástupcu žalobcu

odkázal na Centrum právnej pomoci a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného

súdu súdny poplatok. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná. Krajský

súd rozsudkom č. k. -553 zo 7. decembra 2015 napadnutý rozsudok

vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu zamietol, vo výroku, ktorým bola žaloba

vo zvyšku zamietnutá, napadnutý rozsudok potvrdil, zrušil výrok napadnutého rozsudku

o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok a žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 13 178,54 €. Proti rozsudku

krajského súdu č. k. -553 zo 7. decembra 2015 podal žalobca dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 24. apríla 2017

odmietol dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu,

v zmeňujúcom výroku (a naň nadväzujúcich výrokoch o súdnom poplatku a náhrade trovách

konania) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia krajskému súdu

na ďalšie konanie. Predmetom konania tak ostalo zaplatenie sumy 46 666,67 €

s príslušenstvom.

3. Žalobca ako postupca a sťažovateľka ako postupník uzatvorili 10. mája 2017

zmluvu o postúpení pohľadávky uplatnenej v tomto súdnom konaní (ďalej len „zmluva

o postúpení pohľadávky“) s tým, že odplata za postúpenie bude predmetom samostatnej

dohody (§ 3 zmluvy o postúpení pohľadávky). Podľa § 4 zmluvy o postúpení pohľadávky

nazvaného „Dojednania v súvislosti so súdnym konaním“ sa zmluvné strany dohodli, že

„účastníkom súdneho konania... sa odo dňa podpisu tejto zmluvy namiesto postupcu stáva

postupník, s čím obe zmluvné strany súhlasia“ a „oznámiť súdu zmenu v osobe účastníka

súdneho konania na žalujúcej strane je oprávnená ktorákoľvek zmluvná strana“. Žalobca

zomrel a návrh na zmenu v osobe žalobcu, t. j. aby do konania na jeho miesto

vstúpila sťažovateľka, krajskému súdu nepodal. Podaním doručeným krajskému súdu

20. novembra 2017 sťažovateľka požiadala krajský súd o pripustenie svojho vstupu

do konania na miesto žalobcu a v prílohe podania predložila i zmluvu o postúpení

pohľadávky. Dedičské konanie po žalobcovi bolo uznesením Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. z 5. septembra 2017 zastavené, pretože poručiteľ zanechal iba

majetok nepatrnej hodnoty. Sťažovateľka podaním doručeným krajskému súdu 17. januára

2018 oznámila, že do konania vstupuje z vlastného podnetu ako intervenient s tým, že má

ako veriteľ pohľadávky právny záujem na výsledku sporu.

4. Krajský súd uznesením č. k. -656 z 31. januára 2018 vstup

sťažovateľky do konania nepripustil, rozsudok okresného súdu č. k. -448

z 10. apríla 2013 zrušil, konanie zastavil a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje

rozhodnutie o nepripustení vstupu sťažovateľky do konania odôvodnil tým, že podľa § 80

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„“ alebo „CSP“) takýto návrh môže podať výlučne žalobca

a pokiaľ ho podala sťažovateľka, išlo o návrh podaný neoprávnenou osobou. Konanie

zastavil s odôvodením, že žalobca zomrel, stratil procesnú subjektivitu a pokračovať

v konaní s jeho dedičmi nebolo možné, pretože pohľadávka uplatnená v konaní pred súdom

nebola predmetom dedičstva.

5. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a listiny a práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

-656 z 31. januára 2018 odôvodnila tým, že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil, pretože vykladal aplikované ustanovenia

v rozpore s ich účelom a zmyslom a svoje rozhodnutie i nedostatočne odôvodnil. Krajský

súd najmä nevzal do úvahy, že procesné splnomocnenie udelené žalobcom na zastupovanie

v konaní nezaniklo smrťou žalobcu, jeho zástupca bol povinný v prípade jeho smrti urobiť

ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel

ujmu na svojich právach, pričom takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky, ako

keby zastúpenie ešte trvalo [ v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)]; pokiaľ by tomu tak nebolo,

momentom smrti strany v konaní by jej práva v konaní nikto nechránil. Podľa tvrdenia

sťažovateľky sa žalobca dohodol so sťažovateľkou v zmluve o postúpení pohľadávky nielen

na tom, že sťažovateľka nadobudne postúpenú pohľadávku, ale aj na tom, že bude

oprávnená konať za žalobcu a v jeho mene ako jeho zástupca, keď toto zastúpenie vzniklo

na základe dohody o splnomocnení podľa § 4 zmluvy o postúpení pohľadávky. Na základe

tohto ustanovenia bola sťažovateľka žalobcom splnomocnená, aby zmenu v osobe žalobcu

súdu oznámila. Krajský súd sa však touto okolnosťou nezaoberal, vec takto neposúdil

a nevyzval ani procesného zástupcu žalobcu , advokáta, aby sa

k tejto otázke vyjadril, hoci aj on bol povinný v prípade smrti žalobcu urobiť ešte všetko, čo

neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich

právach. Pritom ak procesný zástupca žalobcu nemal v rozhodnom čase vedomosť

o uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky žalobcom, nemohol bez oznámenia tejto

skutočnosti krajským súdom na ňu ani reagovať. Pokiaľ sťažovateľka oznámila krajskému

súdu svoj vstup do konania ako intervenient, krajský súd na túto skutočnosť nedostatočne

reagoval. Zánikom strany ako subjektu, ktorý intervenient podporuje, nezaniká postavenie

intervenienta. Vstupom sťažovateľky do konania ako intervenienta sa krajský súd

nezaoberal, vychádzajúc práve z toho, že smrťou žalobcu zanikla aj interveniencia, hoci aj

po smrti žalobcu konanie pokračovalo a nevzal do úvahy ani to, že intervenient je súčasne

novým veriteľom žalovanej a žiadne ustanovenie

neoprávňuje súd s intervenientom nekonať. K porušeniu základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok došlo tým, že predmetom súdneho konania bol majetok sťažovateľky –

pohľadávka, ktorej bola hmotnoprávnym veriteľom – a krajský súd sťažovateľke znemožnil

domôcť sa jej práva. Sťažovateľka sa zaplatenia tejto svojej pohľadávky už nebude môcť

nikdy úspešne domáhať. Krajský súd konštatoval, že zastavenie konania zavinil žalobca,

pretože v priebehu konania zomrel. Tento názor vyslovený krajským súdom vylučuje, aby

vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby bolo možné uzavrieť, že premlčacia doba počas

dosiaľ vedeného súdneho konania neplynula, pretože tento následok nastupuje iba

v prípade, ak bolo právo na súde uplatnené, avšak zároveň žalobca v konaní riadne

pokračoval ( ). Podľa názoru sťažovateľky preto hrozí, že jej

právo je premlčané. Dôsledkom toho, že krajský súd nepriznal sťažovateľke postavenie

nového žalobcu v konaní, je tak strata majetku sťažovateľky bez náhrady fakticky obdobná

vyvlastneniu.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

10. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení , listiny a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

11. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení , listiny

a dohovoru malo dôjsť uznesením krajského súdu č. k. -656 z 31. januára

2018 tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, pretože vykladal aplikované

ustanovenia v rozpore s ich účelom a zmyslom a svoje

rozhodnutie i nedostatočne odôvodnil.

12. Podľa názoru sťažovateľky, krajský súd aplikoval v rozpore s účelom a zmyslom

tieto ustanovenia a nevzal do úvahy toto ustanovenie

:

Podľa ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa

spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca

navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho

boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že

po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí

ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú

zachované.

Podľa procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

Podľa ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie

právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom

môže pokračovať.

Podľa v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor.

Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa

výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo

sa skončí konanie o dedičstve.

Podľa intervenient vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo

na základe oznámenia o spore podľa § 86 písomným podaním.

Podľa vstup intervenienta je prípustný počas celého konania.

Podľa ak splnomocniteľ zomrie alebo ak

splnomocnenec vypovie splnomocnenie, je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo

neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich

právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo,

pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia.

13. Krajský súd uznesenie č. k. -656 z 31. januára 2018 odôvodnil

po tom, ako konštatoval, že žalobca zomrel a uznesením Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. z 5. septembra 2017 bolo konanie o dedičstve

po žalobcovi zastavené z dôvodu, že poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, takto:

„Podaním z 15. 11. 2017 (č. l. 635) spoločnosť FM Facility, s. r. o., ktorej jediným

spoločníkom a konateľom je syn pôvodného žalobcu - poručiteľa , navrhla,

aby vstúpila do konania na miesto pôvodného žalobcu (§ 80 C. s.

p.). Tento návrh odôvodnila tým, že dňa 10. 05. 2017 uzavrela s

zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorou jej postúpil pohľadávku

proti žalovanej, ktorá je predmetom sporu.

Subjektom disponujúcim procesnou aktivitou pri zmene strán sporu je podľa § 80

ods. 1 výlučne žalobca. To znamená, že iba žalobca je oprávneným subjektom

navrhnúť zmenu strán sporu. V prejednávanej veci žalobca dňa

zomrel, prestal teda existovať ako subjekt práva a teda aj ako subjekt procesu.

Žalobca za svojho života zmenu strany sporu - žalobcu nenavrhol. Spoločnosť FM Facility,

s. r. o. nemá podľa súčasnej právnej úpravy oprávnenie navrhnúť zmenu žalobcu. Táto

spoločnosť tak urobila dňa 20.11.2017, keď bolo súdu prvej inštancie doručené jej podanie

z 15.11.2017 (č. l. 635) a zmenu žalobcu teda navrhla za účinnosti Civilného sporového

poriadku. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobca tejto

spoločnosti postúpil pohľadávku, ktorá je predmetom sporu.

Keďže spoločnosť FM Facility, s. r. o. nebola oprávnená navrhnúť zmenu žalobcu,

odvolací súd nepripustil, aby táto spoločnosť vstúpila do konania na miesto žalobcu

.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 05. 09. 2017, č. k. ,

vyplýva, že poručiteľ nezanechal závet a ani listinu

o vydedení, bol rozvedený, pričom ako dedičia zo zákona prichádzali do úvahy jeho deti a

to , , a . Vzhľadom na to, že

poručiteľ zmluvou o postúpení pohľadávok z 10. 05. 2017 (č. l. 637) postúpil pohľadávku,

ktorá je predmetom sporu spoločnosti FM Facility, s. r. o., túto pohľadávku ku dňu svojej

smrti nevlastnil a táto preto nebola predmetom dedičstva. Konanie o dedičstve bolo

zastavené, keďže poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty. Preto treba urobiť záver,

že v konaní nemožno pokračovať s dedičmi poručiteľa. Pohľadávka, ktorá je predmetom

konania, totiž nebola prededená a teda ani na jedného z dedičov neprešlo právo, o ktoré

v konaní ide.

Žalobca smrťou stratil procesnú subjektivitu, pričom... v konaní nemožno pokračovať

s jeho dedičmi, keďže predmetná pohľadávka nebola predmetom dedičského konania

(v čase svojej smrti žalobca už predmetnú pohľadávku nevlastnil). Z toho je zrejmé, že

konaniu vo veci bráni neodstrániteľný nedostatok procesnej podmienky konania a to

nedostatok procesnej subjektivity (spôsobilosti byť sporovou stranou) na strane žalobcu.

Preto odvolací súd v zmysle zrušil napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie a v zmysle v spojení s a s

konanie zastavil.“

14. Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -656 z 31. januára 2018,

pokiaľ ide o vstup sťažovateľky do konania ako intervenienta, uviedol:

„Spoločnosť FM Facility, s. r. o. podaním z 15. 01. 2018 (č. l. 646) vstúpila

z vlastného podnetu do konania popri žalobcovi ako intervient do právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým bude pripustený jej vstup do konania na miesto žalobcu. Uviedla, že

má právny záujem na výsledku sporu, teda má záujem, aby spor vyhrala strana, ktorú

intervenient v spore podporuje. V tejto súvislosti poukázala na to, že je veriteľom žalovanej,

keďže žalobca jej postúpil predmetnú pohľadávku.

Vzhľadom na to, že žalobca zomrel a stratil tak procesnú subjektivitu, pričom

v konaní nemožno pokračovať s jeho dedičmi, neexistuje tu na strane žalobcu žiadny

subjekt, na strane ktorého by spoločnosť FM Facility, s. r. o. mohla vystupovať ako

intervient a ktorého by teda táto spoločnosť mohla v konaní podporovať. Žalobca

spor nemôže vyhrať, pretože je mŕtvy a vzhľadom na to neprichádza

do úvahy právny záujem spoločnosti FM Facility, s. r. o. na tom, aby spor vyhral.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti odvolací súd neprihliadol na podanie

spoločnosti FM Facility, s. r. o. z 15.01.2018, ktorým táto spoločnosť vstúpila do konania

ako intervient na strane nebohého žalobcu. Z uvedených dôvodov teda odvolací súd

nemusel postupovať podľa a teda rozhodnúť o prípustnosti vstupu intervienta

do konania.“

15. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

17. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

18. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

19. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

20. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli nastolené

v súvislosti so smrťou žalobcu a návrhom sťažovateľky na pripustenie jej vstupu na miesto

žalobcu a vstupom do konania ako intervenienta. Z citovaného odôvodnenia uznesenia

krajského súdu je zrejmé, že krajský súd dôsledne vysvetlil svoje závery, ktoré ho viedli

k nepripusteniu zmeny v osobe žalobcu i zastaveniu konania.

21. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov pripustenia zmeny v osobe žalobcu

s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky

v prípade, ak tieto zákonné pravidlá pripustenie takejto zmeny v osobe žalobcu neumožňujú.

Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

označených práv sťažovateľky. Tak, ako konštatoval krajský súd, z a

je jednoznačne zrejmé, že navrhnúť súdu, aby do konania na miesto žalobcu vstúpil ten,

na koho boli práva prevedené alebo na koho prešli, je oprávnený iba žalobca. Bez takéhoto

návrhu žalobcu pripustiť zmenu v osobe žalobcu nemožno, a to ani v prípade, ak sa iná

osoba stala hmotnoprávnym veriteľom žalovaného. Vo veci sťažovateľky nepochybne

žalobca takýto návrh krajskému súdu nepredložil, a preto podmienky na zmenu v osobe

žalobcu nemohli byť splnené.

22. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil

nepripustenie vstupu sťažovateľky do konania na miesto žalobcu za arbitrárny, svojvoľný

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v odvolacom konaní, ktorý by popieral ich

účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľky a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v odvolacom konaní. Z tohto

dôvodu sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

23. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľka podala sťažnosť

ústavnému súdu aj proti výroku o zastavení konania uznesenia krajského súdu č. k.

-656 z 31. januára 2018, v tejto časti by sa ústavný súd mohol jej sťažnosťou

zaoberať iba v prípade, ak by dospel k záveru, že sťažovateľkou označené práva boli

porušené rozhodnutím krajského súdu o nepripustení jej vstupu do konania na miesto

žalobcu. Pokiaľ nepripustením sťažovateľky do konania nedošlo k porušeniu jej základných

práv, nemožno posudzovať na základe sťažnosti sťažovateľky, či došlo k porušeniu jej práv

ako strany konania jeho zastavením, ak sa stranou konania nikdy nestala a ani stať nemohla.

24. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že na vec mal byť krajským

súdom aplikovaný , pretože sťažovateľka konala pri

podaní návrhu na zmenu žalobcu v konaní v mene žalobcu, tento argument nemá oporu ani

v obsahu návrhu sťažovateľky na zmenu žalobcu doručeného súdu, z obsahu ktorého

nevyplýva, že by tento nebol podaný iba vo vlastnom mene sťažovateľky, ale najmä ani

v obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z § 4 zmluvy

o postúpení pohľadávky, na ktorý výslovne sťažovateľka poukazuje. V tomto ustanovení sa

žalobca a sťažovateľka totiž dohodli iba na tom, že „účastníkom súdneho konania... sa odo

dňa podpisu tejto zmluvy namiesto postupcu stáva postupník, s čím obe zmluvné strany

súhlasia“ a „oznámiť súdu zmenu v osobe účastníka súdneho konania na žalujúcej strane je

oprávnená ktorákoľvek zmluvná strana“. Iba to, že žalobca a sťažovateľka sa dohodli

na tom, že aj sťažovateľka môže oznámiť súdu zmenu v osobe žalobcu, jednak nie je

dohodou o splnomocnení a nezakladá právo sťažovateľky konať v súdnom konaní

za žalobcu, resp. vykonať úkony po jeho smrti podľa

a jednak toto ustanovenie ani nezakladá oprávnenie sťažovateľky podať návrh na zmenu

strany v konaní podľa , pretože je s týmto zákonným ustanovením

v rozpore.

25. Ak sťažovateľka vyčíta krajskému súdu, že nevyzval na vyjadrenie procesného

zástupcu žalobcu , advokáta, aj z argumentácie samotnej

sťažovateľky a ustanovení právneho poriadku, na ktoré sťažovateľka poukazuje (§ 33b

ods. 6 , ustanovenia upravujúce príkaznú a mandátnu zmluvu),

vyplýva iba to, aké sú oprávnenia a povinnosti procesného zástupcu zomrelej strany

v konaní. Pokiaľ tento procesný zástupca nevykonal úkony v zmysle § 33b ods. 6

, nemožno postup krajského súdu iba z tohto dôvodu považovať

za ústavne nekonformný. Ak by aj procesný zástupca žalobcu v rozhodnom čase nemal

vedomosť o uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávky žalobcom, nebolo úlohou krajského

súdu túto skutočnosť mu oznamovať a žiadať jeho vyjadrenie k tejto otázke. Bolo vecou

žalobcu, aby s uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky svojho zástupcu oboznámil

a bolo vecou jeho zástupcu, či a ako bude na túto skutočnosť procesne reagovať.

26. Pokiaľ sťažovateľka vyčíta krajskému súdu, že s ňou ako intervenientom

nekonal, ústavný súd za rozhodujúce považuje to, že konanie bolo ako celok krajským

súdom zastavené, čo vylučuje aj trvanie intervencie.

27. Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné dodať, že príčinou nepripustenia

vstupu sťažovateľky do konania na miesto žalobcu bolo to, že jediná osoba oprávnená

takýto návrh podať, t. j. žalobca, návrh súdu nepodala. Za danej situácie neostalo krajskému

súdu postupovať inak, než vyplýva z napadnutého rozhodnutia. Nepripustenie vstupu

sťažovateľky do konania tak nie je dôsledkom ústavne nekonformnej aplikácie ustanovení

krajským súdom, ale dôsledkom pasivity žalobcu.

28. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva na vlastníctvo

podľa , listiny a práva na majetok podľa dodatkového protokolu

rovnakým uznesením krajského súdu, dôvodila tým, že porušenie týchto práv vyplýva

z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný

súd považoval sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie

a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom

na argumentáciu samotnej sťažovateľky jej sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20

ods. 1 a 4 , a to podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Niet totiž príčinnej súvislosti medzi postupom krajského súdu, ktorý nepripustil vstup

sťažovateľky do konania pre nesplnenie zákonných predpokladov, a sťažovateľkou

tvrdeného porušenia jej základného práva na vlastníctvo, resp. práva na majetok uznesením

krajského súdu č. k. -656 z 31. januára 2018.

29. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, bolo už bez

významu rozhodovať o návrhoch sťažovateľky na priznanie spravodlivého zadosťučinenia.

30. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2018