Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6S-85-2018.pdf
PDF · 162.64 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/85/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členov senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. v právnej veci žalobkyne B. B., trvale bytom Q. XXX/XX, XXX XX W. I., právne zastúpenej Mgr. Róbertom Liškom, advokátom so sídlom v Poprade, Štefánikova 882/39, 058 01 Poprad, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, Odbor opravných prostriedkov, so sídlom v Prešove, Námestie Mieru 3, 080 01 Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. júla 2018 Č.j.: OU-PO-R na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Závery správnych orgánov
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.07.2018 Č.j.: OU-PO-R ako príslušný správny orgán podľa § 4 ods. 2 písm. b/ a § 4 ods. 4 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácií miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 98 písm. b/ zákona č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon č.752/2004 Z.z.) ako odvolací orgán podľa § 58 ods. 1 zákona o správnom konaní (Správny poriadok), o odvolaní účastníčky konania B. B. (účastníčka konania, žalobkyňa) proti rozhodnutiu Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo dňa 21.03.2018 č. OU-SL-R.-XXXX/XXXXXX (rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa) rozhodol tak, že toto rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil a odvolanie účastníčky konania zamietol. Odvolanie účastníčky konania smerovalo voči rozhodnutiu Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo dňa 21.03.2018 o uložení pokuty účastníčke konania v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z.z. vo výške 165,- eur za to, že nepodrobila osobné motorové vozidlo kat. M1 zn. KIA Venga EČV: SL XXXBG, VIN: T v ustanovenej lehote (do 02.10.2017) technickej kontrole pravidelnej, čím sa dopustila porušenia ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 1. zákona č. 725/2004 Z.z. v nadväznosti na ustanovenie § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. .
2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorý pôvodne rozkazom zo dňa 03.11.2017 uložil B. B. podľa § 107b ods. 1 písm. b/ zákona č. 725/2004 Z.z. pokutu vo výške 165,- eur za porušenia, ktoré presne identifikoval vo výroku rozhodnutia. Účastníčka konania podala voči uvedenému rozkazu odpor, v ktorom uviedla, že išlo o vyššiu moc, ktorá jej bránila splniť povinnosť, a že za náhodu nikto nezodpovedá. Podľa nej ide o okolnosť, ktorá
vylučuje jej zodpovednosť v zmysle zákona č. 725/2004 Z.z.. V odpore účastníčka konania spomenula odloženie veci a ako aj to, že nešlo o úmysel, ba ani o nedbanlivosť, a na druhej strane žiadala o zrušenie uvedeného rozkazu. V závere odporu poukázala, že dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu, ktorým môže byť aj taká vada, ktorá spôsobila nezákonnosť rozhodnutia. Argumentovala tým, že jej nebolo oznámené začatie správneho konania, a že jej prvostupňový správny orgán nedal možnosť pred vydaním rozhodnutia sa vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. K odporu priložila potvrdenie konateľa spoločnosti ALKONA spol. s.r.o. o tom, že predmetné vozidlo v čase od 27.09.2017 do 18.11.2017 bolo odstavené v servise ALKONA spol. s.r.o., z dôvodu chyby elektroinštalácie. Odvolací orgán zistil, že štatutárnym orgánom spoločnosti ALKONA spol. s.r.o. je P. B., Q. XXX/XX, W. I., t.j. manžel účastníčky konania.
3. Ďalej poukázal žalovaný na to, že rozhodnutím zo dňa 21.03.2018 pod číslom: OÚ-SL-R.-XXXX/ XXXXXX prvostupňový správny orgán v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z.z. uložil účastníčke konania pokutu vo výške 165,- eur za správny delikt, t.j. za to, že nepodrobila v ustanovenej lehote (do 02.10.2017) motorové vozidlo technickej kontrole pravidelnej. Žalovaný poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia a dôvody, pre ktoré správny orgán rozhodol o správnom delikte. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala účastníčka konania v zastúpení JUDr. Jánom Jenčom odvolanie, ktoré obsahovalo totožné skutočnosti ako boli uvádzané v odpore, a ako sú uvedené aj v podanej žalobe.
4. Žalovaný ďalej v rozhodnutí argumentoval, že vyjadrenia právneho zástupcu uvádzané v odvolaní nevyvracajú zistenia o nepodrobení predmetného motorového vozidla v ustanovenej lehote technickej kontrole pravidelnej a na uložení pokuty nič nemenia. Dôvodil, že v prípade, ak účastníčka konania nemohla vozidla riadne užívať, napríklad z dôvodu nutnej opravy, mala požiadať príslušný orgán o vyradenie vozidla na potrebný čas, pričom po vyradení vozidla by v tomto čase vozidlo nepodliehalo technickej kontrole pravidelnej. Prvostupňový správny orgán predložil spisový materiál na rozhodnutie odvolaciemu orgánu.
5. Lustráciou vozidla ev. č. W odvolací orgán zistil, že ku dňu 12.07.2018 je stav vozidla VIN: T „V premávke“ a jeho držiteľom a vlastníkom je B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX/XX, W. I.. Ako dátum prvej evidencie predmetného vozidla v systéme lustrácie je uvedený 02.10.2013, dátum prvej evidencie v SR je tiež 02.10.2013. Odvolací orgán argumentoval, že na účely zákona č. 725/2004 Z.z. sa rozumie prevádzkovateľom vozidla vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ osvedčenia o evidencii časť I. a časť II., ktorí sú zapísaní v osvedčení o evidencii časť I. a časť II. a oprávnení rozhodovať o použití vozidla, alebo vlastník vozidla alebo ním určený držiteľ technického osvedčenia vozidla, ktorí sú oprávnení rozhodovať o používaní vozidla (§ 2 písm. a/ zákona č. 725/2004 Z.z.). V konaní o správnych deliktoch prevádzkovateľa vozidla sa rozumie prevádzkovateľom vozidla v prípade, ak vlastník vozidla a osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I. a časť II. ako držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby, držiteľ osvedčenia a ak držiteľ osvedčenia zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho alebo zanikol bez právneho nástupcu, tak vlastník vozidla (§ 107 ods. 18 zákona č. 725/2004 Z.z.). V danom prípade je prevádzkovateľom predmetného vozidla B. B..
6. Žalovaný ďalej citoval príslušné ustanovenia zákona č. 725/2004 Z.z. konkrétne § 21 ods. 1 písm. b/ bod 2, § 50 ods. 1 a § 47 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva dopravy pôšt a telekomunikácií č. 578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z. V závere žalovaný poukázal na dôkaz porušenia, výstup z Jednotného informačného systému v cestnej doprave (JISCD), z ktorého vyplýva, že predmetné vozidlo nebolo podrobené technickej kontrole, pričom technickej kontrole pravidelnej ako vozidlo kategórie M1 podliehalo v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie (02.10.2013), v danom prípade do 02.10.2017. Táto kontrola však do uvedeného dátumu vykonaná nebola, takže odo dňa 02.10.2017 nemalo predmetné vozidlo účastníčky konania platnú technickú kontrolu pravidelnú. V čase vytvorenia výstupu (dňa 02.11.2017) z JISCD nemalo mesiac platnú technickú kontrolu pravidelnú. Prvostupňový správny orgán rozhodol podľa žalovaného správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami.
II. Žalobné dôvody
7. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu zo dňa 21.03.2018, ktorým bola uložená pokuta žalobkyni a vrátenia
veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať jej náhradu trov konania voči žalovanému.
8. Žalobkyňa v žalobe poukázala na rozhodnutia správnych orgánov, na dôvody odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu. V bode II. žaloby dôvodila tým, že orgán verejnej správy nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a skutkové okolnosti nesprávne posúdil, pričom tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Následne vydané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, správny orgán nesprávne aplikoval a vykladal právne predpisy v rozpore so zákonom. Rovnako ignoroval zákonné ustanovenia Správneho poriadku a dopustil sa zákonných vád v samotnom správnom konaní, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobkyne je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pretože nie je náležite a zákonne odôvodnené. Správny orgán sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v odvolaní .
9. V bode III. žaloby žalobkyňa argumentovala konkrétnymi dôvodmi žaloby. Poukázala na to, že sa nemohla v stanovenej lehote podrobiť výkonu ani emisnej ani technickej kontroly, pretože pred uplynutím rozhodnej doby konca platnosti STK sa auto dostalo mimo okresu (a u iného vodiča) náhle nepojazdným pre poruchu na elektrických rozvodoch. Bolo odtiahnuté do servisu a túto závadu sa do termínu technickej kontroly nepodarilo odstrániť, pričom išlo o zložitú diagnostiku a následne bolo potrebné zadovážiť na objednávku náhradný diel, čo nebolo možné ani pri vynaložení všetkých síl v takej krátkej lehote stihnúť. Vozidlo tak bolo v servise od 27.09.2017 do 08.11.2017. Podľa žalobkyne išlo o vis major, vyššiu moc, ktorá jej zabránila splniť túto povinnosť. Táto skutočnosť bola nepredvídateľná, mimoriadna, neodvrátiteľná a nezavinená. O auto a jeho technický stav sa žalobca, (správne žalobkyňa) riadne a pravidelne starala, napriek tomu predmetná udalosť majúca aj priamo vznik v povahe stroja nastala, a nebolo ju možné odstrániť v potrebnom čase. Ide tak o okolnosť, ktorá vylučuje jej zodpovednosť, a to tak subjektívnu ako aj objektívnu. Delikt nebol zavinený, o žiadny úmysel ba ani o nedbanlivosť nešlo, a preto nemôže byť zodpovedná za jeho spáchanie. Ďalej žalobkyňa uviedla, že správne orgány nepostupujú správne, ak udeľujú sankciu za vozidlo, ktoré bolo odstavené ako nepojazdné v dielni a nebolo v premávke na pozemných komunikáciách, či prevádzkovateľ je dlhodobo, možno aj s vozidlom v zahraničí, či je vážne chorý, hospitalizovaný a podobne, teda ak tomu bránia objektívne, či subjektívne okolnosti, ktoré pri aj vôli nebolo možné včas prekonať. Žalobkyňa zároveň uviedla, že jej boli rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu súbežne uložené dve pokuty za porušenie citovaného zákona, a to za nevykonanie pravidelnej technickej aj emisnej pravidelnej kontroly a tieto boli potvrdené rozhodnutiami žalovaného.
10. Ďalej žalobkyňa poukázala na povahu správnych deliktov, ktoré sú najbližšie práve priestupkom na formálne označenie určitého typu protispoločenského konania , ako aj na Ústavu Slovenskej republiky, podľa ktorej sa SR zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodných zmlúv, ktorými je viazaná. Žalobkyňa ďalej argumentovala poukazom na článok 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, „ akékoľvek trestné obvinenie“ - je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Argumentovala poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžo65/2013, ako aj na nález Ústavného súdu III.ÚS 231/2010-38 a zdôraznila, že pokiaľ by zákonodarca chcel umožniť ukladanie sankcií podľa princípu absolútnej zodpovednosti za výsledok, musel by to v zákone vyslovene stanoviť( napr. § 421a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa žalobkyne nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že zákon č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení spolu s vykonávacou vyhláškou č. 578/2000 Z.z. tvorí ucelenú právnu normu, ktorá tak vylučuje aplikáciu princípov Trestného zákona v zmysle stanoviska Európskeho súdu pre ľudské práva, nakoľko konštatovanie o takejto ucelenosti právneho predpisu, by tento musel vykazovať samostatnú komplexne upravenú hmotnoprávnu a s tým v súvislosti aj procesnú účasť, čo v tomto prípade nie je dané a navyše v § 109 ods. 1 citovaného zákona pri procesnom postupe odkazuje konajúci správny orgán na Správny poriadok. Zároveň poukázala žalobkyňa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.5Sžo/65/2013 opätovne.
11. Na rozhodovanie o iných správnych deliktoch tak dopadajú požiadavky článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pričom argumentovala žalobkyňa poukazom na ustanovenie
§ 47 ods. 2 Správneho poriadku, že ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní. Poukázala, že na základe analógie, v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Touto zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie za nimi zistené dva správne delikty neriadili a pravdepodobne táto skutočnosť ušla pozornosti žalobcu ( správne má byť žalovaného) i krajského súdu. Opätovne v rozsiahlej žalobe poukázala žalobkyňa na rozhodnutie NS SR sp.zn.8Sžo28/2007, pričom neuviedla žiadnu konkrétnu argumentáciu k poukazu na uvedené rozhodnutie. Znova poukázala na ústavné princípy trestania upravené v ústave, ako aj na zásady tohto odporúčania, podľa ktorých je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Argumentovala tým, že pri ukladaní sankcií za viac správnych deliktov musí odvolací orgán vychádzať z článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z odporúčania výboru ministrov č. R pre členské štáty o správnych sankciách schváleného výborom ministrov zo dňa 13.02.1991, ako i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, z judikatúry NS SR a podľa analógie legis použiť v tomto prípade právnu úpravu správnym deliktom najbližšiu, a to ustanovenie § 57 ods. 1 zákona o priestupkoch. Poukázala zároveň na to, že na rozdiel od Trestného zákona právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Argumentovala , že na základe analógie, v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, t.j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Tiež poukázala na platné teórie trestného práva, súbeh viacerých správnych deliktov, pričom je potrebné posudzovať výšku trestu predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujmu, proti ktorému delikt smeruje, a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Zaoberala sa ďalej pojmom správneho deliktu a poukázala na článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
12. V dôvodoch rozsiahlej žaloby žalobkyňa dôvodila ďalej odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy č. 1 zo dňa 13.02.1991 o správnych sankciách. Poukázala opätovne na Dohovor a článok 6, ako aj článok 13 a argumentovala rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn.8Sžo147/2008 zo dňa 12.03.2009. V rámci dôvodov žaloby poukázala na Nálezy Ústavného súdu SR IV.ÚS 77/02, IV.ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011 a IV.ÚS 295/2012 avšak bez akéhokoľvek zdôvodnenia prečo na nich poukázala. Opätovne argumentovala tým, že povinnosti uložené jej ako prevádzkovateľovi - vlastníkovi síce zákonom, ju i ostatné osoby podobne postihnuté, zásadne a nad primeranú mieru obmedzujú v práve vlastniť a nakladať s predmetom svojho vlastníctva podľa slobodnej vôle. Poukázala na ukladanie sankcií za takú nečinnosť občana, ktorá nikoho neohrozuje, ale je vyjadrením jeho postoja k hnuteľnej veci - autu. Štát núti občana v spomínaných prípadoch iba vozidlo odhlásiť, čo stojí nemalé peniaze na odhlásenie aj za prihlásenie, kedy sa platí správny poplatok, pričom pokuty je možné ukladať opakovane každý mesiac. Poukázala na ustanovenie § 107 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. a zdôraznila, že štát si v rozpore s medzinárodnými dohovormi, na ktoré bolo poukázané vyššie, s princípmi spravodlivosti a právneho štátu prijal uvedené ustanovenie § 107 ods. 15, že ak sa páchateľ dopustil viacerých správnych deliktov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán štátneho odboru dozoru prejednajú sa tieto správne delikty v správnom konaní, ak odsek 16 neustanovuje inak. Opätovne žalobkyňa v žalobe poukázala na medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru, ktoré sú súčasťou nášho právneho poriadku a majú prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi.
13. Namietala, že žalovaný jej neposkytol účinnú ochranu porušených práv a slobôd, ktoré boli porušené a nerešpektované v prvostupňovom konaní, hoci bol tak povinný urobiť a odňal jej tak právo na účinný opravný prostriedok podľa článku 2 ods. 1, 3 písm. a/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a tiež podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 47 druhá veta Charty základných práv európskej únie. V rozpore s článkom 46 ústavy, článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd neposkytol účinnú ochranu základných práv a slobôd, na ktorých porušenie poukázala, a ochrany ktorých sa pred orgánom verejnej moci v prvom stupni domáhala, nezabezpečil preskúmanie dôkazov a rozhodnutia procesne podriadeného orgánu podľa článku 14 bod 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických slobodách. Zároveň sa žalobkyňa v žalobe zaoberala článkom 2 a 3 ako aj článkom 14 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a poukázala opätovne na článok 47 druhej vety Charty základných práv Európskej únie.
14. Ďalej v dôvodoch žaloby citovala príslušné ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 1, § 21 ods. 2 písm. h/, § 21 ods. 2 písm. i/ zákona č. 725/2004 Z.z., ako aj § 2 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z.. Dôvodila, že dočasne krátkodobo pokazené vozidlo, respektíve reálne neschopné podrobiť sa pravidelnej emisnej, či technickej kontrole, ktoré je na oprave v servise nie je v premávke, neužíva s vodičom cestu, teda nejazdí po cestách, preto ani nemá povinnosť podrobiť sa kontrole. Zároveň poukázala na právnu teóriu i súdnu prax, ktorá podľa nej zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli jeho súlad s ústavou, medzinárodnými záväzkami. Pritom citovala opätovne nálezy ústavného súdu. V súvislosti s výkladom právnych noriem podľa žalobkyne ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre trvale uvádza, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Pritom citovala nález Ústavného súdu SR III.ÚS 341/07, ako aj I. ÚS 243/07. Zdôraznila, že k skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami výkladu sa ústavný súd vyjadril vo viacerých rozhodnutiach, pričom citovala príslušnosť z tak uvedeného nálezu ústavného súdu. Poukázala zároveň na nález Ústavného súdu Českej republiky Pl.ÚS 21/96 a nález Ústavného súdu SR IV.ÚS 71/2013 a rozhodnutie NS SR sp.zn.6Sžo7/2012. K uvedeným nálezom, ako aj rozhodnutiam NS SR ďalej argumentovala tým, že podľa § 109 ods. 1 citovaného zákona na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), že ak tento zákon neustanovuje inak a citovaný zákon nikde neustanovuje, pri uložení tejto pokuty sa Správny poriadok nemá aplikovať.
15. Žalobkyňa v žalobe citovala konkrétne ustanovenia Správneho poriadku, poukázala na rozsudok NS SR sp.zn.3Szd7/2009 zo dňa 23.03.2010, pričom uviedla, že v tomto vyslovil súd právny záver, že právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia je širšie a za podmienok ustanovených Správnym poriadkom zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán použil na rozhodnutie. Odopretie tohto práva účastníkovi administratívneho konania má za následok porušenie práva na poskytnutie inej právnej ochrany podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa žalobkyne možno konštatovať, že konanie správneho orgánu, z ktorého rozhodnutie vychádzalo iba zo šetrenia vlastného bez toho, aby sa k veci mohol vyjadriť účastník konania je takou vadou konania, ktorá mala za následok nezákonné rozhodnutie vo veci, teda vydanie rozkazu a následne po jeho zrušení aj rozhodnutie o pokute.
16. Opätovne citovala príslušné ustanovenia Správneho poriadku § 3 ods. 1, 2 ako aj § 4, § 5, § 6, § 7 Správneho poriadku, § 32 ods. 1, § 46, § 47. Zdôraznila, že orgán verejnej správy následne v správnom konaní vydal rozhodnutie o pokute, no na žiaden z argumentov uvádzaných v odvolaní v konaní vôbec nereagoval, vydal len rozhodnutie, ktoré možno označiť za štatistické, opisné, v ktorom len opísal skutkový stav, podrobné dôvody odporu povinnej, avšak nezaujal žiadne stanovisko k argumentom a právnym dôvodom uvedených v odpore. Uviedol len, že sa riadil platnou legislatívou, nezasiahol do vlastníctva povinnej a správne aplikoval právne normy.
17. Žalobkyňa tiež namietala, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, výrok nespĺňa náležitosti § 47 ods. 2 Správneho poriadku a v tejto súvislosti poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.8Sžo28/2007, aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa náležitostí výroku rozhodnutí v správnom trestaní. Namietala, že odvolací správny orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu napriek tomu, že nespĺňa štandardy kladené na jeho presnosť a určitosť, najmä s ohľadom na nedostatočne vymedzenie času a spôsobu spáchania deliktu. V závere žaloby žalobkyňa citovala príslušné ustanovenie § 47 ods. 1 Vyhlášky č.578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z., § 68 ods. 1, § 67 ods. 1 a argumentovala tým, že takto zistený skutkový priebeh správneho deliktu je v priamom rozpore so zásadou materiálnej pravdy, v zmysle ktorej musí rozhodnutie správneho orgánu vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý zahŕňa úplnosť zistenia, presnosť zistenia. Rovnako dôvody rozhodnutia podľa žalobkyne nespĺňajú zákonné náležitosti. Tieto skutočnosti ňou boli namietané v konaní a na tieto námietky od odvolacieho orgánu nedostala odpoveď.
18. Argumentovala ďalej poukazom na nález Ústavného súdu II.Ú2/2009, ako aj citáciou článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, opätovne článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd . Dôvodila, že postup správneho orgánu nie je možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaných ustanovení Ústavy SR ako aj dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukazom
na Nález Ústavného súdu II.ÚS 26/95, II.ÚS 62/99, II.ÚS 79/97 a I.ÚS 70/98 ako aj III.ÚS 2/2009 žalobkyňa opätovne zdôraznila, že orgán verejnej moci- správny orgán musí vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať okrem iného na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, aby odrážali znenie ústavy, zákonov, či medzinárodných zmlúv, ktorými sme viazaní ako štát. Žalobou napadnuté rozhodnutie vôbec odôvodnenie vyžadované zákonom a medzinárodnými dohodami neobsahuje. Právo na spravodlivý proces je v ústave garantované v 7. oddiele v druhej hlave Ústavy SR a je primárnym ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci.
19. Podľa žalobkyne právo na spravodlivý proces je spojené s právom na súdnu ochranu, ktoré ako základné ľudské právo je zakotvené v Ústave SR. Úplne v závere žalobkyňa poukázala opätovne na Nálezy ústavného súdu I.ÚS 26/94, II.ÚS2 6/96, IV.ÚS 345/09 judikatúru Súdneho dvora EÚ rozhodnutie C-402/05T a Nález Ústavného súdu II.ÚS 149/09 a II.ÚS 91/99. Opätovne zdôraznila , že z judikatúry Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu tiež zreteľne vyplýva, že ako základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, tak i právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sebe okrem iných práv a záruk zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. Nielen súdy, ale aj iné orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu. Pritom poukázala na nálezy Ústavného súdu III.ÚS 2/2009, III.ÚS 209/04, III.ÚS 95/06, III.ÚS 260/06 avšak bez zdôvodnenia. Podľa žalobkyne Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej ustálenej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené, pričom žalobkyňa opätovne citovala viaceré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora bez bližšieho zdôvodnenia.
20. Žalobkyňa v závere žaloby navrhla vykonať správnemu súdu ako dôkazy výsluch účastníkov, zabezpečiť rozhodnutie Okresného úradu Prešov, teda žalovaného a rozhodnutia o uložení pokuty ako aj odvolania proti rozhodnutiu zabezpečiť rozkaz o uložení pokuty, odpor proti rozkazu a správny spis Okresného úradu Stará Ľubovňa, ako aj správny spis Okresného úradu Prešov odbor opravných prostriedkov. Zároveň žiadala nariadiť pojednávanie a zrušiť rozhodnutia oboch správnych orgánov a vec vrátiť prvostupňovému orgánu .
III. Vyjadrenie žalovaného
21. K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 10.01.2019 vyjadril žalovaný, pričom zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených vo svojom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň predložil správnemu súdu administratívny spis, ktorý obsahuje všetky písomnosti, na ktoré žalovaný poukázal v rozhodnutí.
IV. Závery správneho súdu
22. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 165/2015 Z.z. správny súdny poriadok, (ďalej len SSP.), podľa ktorého správny súd postupoval v predmetnom konaní.
23.Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
24.Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom
orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
25. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
26.Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
27.Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
28. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom.
29. Správny súd konštatoval splnenie podmienok pre vyhlásenie rozhodnutia bez nariadenia pojednávania, preto s poukazom na § 137 ods. 3 a 4 SSP verejne vyhlásil rozsudok vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní.
30. Predmetom preskúmania je rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 165 Eur žalobkyni ako prevádzkovateľovi vozidla za porušenie ustanovení špecifikovaných vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. 31.Z administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán Okresný úrad Stará, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií uložil žalobkyni pokutu vo výške 165,- eur podľa § 107 ods. 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z.z. ako prevádzkovateľovi vozidla za to, že sa dopustila spáchania správneho deliktu tým, že porušila povinnosť podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ prvého bodu v spojení s § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť sa v ustanovenej lehote do 02.10.2017 vozidlo technickej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecným záväzným predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 725/2004 Z.z. Zároveň zaviazal žalobkyňu uhradiť trovy konania vo výške 30 eur. Pokutu aj trovy konania je žalobkyňa povinná uhradiť do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet špecifikovaný vo výroku rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že dňa 03.11.2017 vydal rozkaz o uložení pokuty pod číslom OU-SL-R.-XXXX/XXXXX za spáchanie správneho deliktu podľa ustanovenia § 107 ods. 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z.z.. Rozkaz o uložení pokuty bol účastníkovi konania doručený dňa 15.11.2017. Žalobkyňa ako účastník konania podala v zákonom stanovenej lehote odpor proti vyššie uvedenému rozkazu o uložení pokuty, ktorý bol správnemu orgánu doručený 30.11.2017. Správny orgán ďalej pokračoval v správnom konaní na základe podaného odporu, v ktorom uviedla žalobkyňa totožné skutočnosti a dôvody ako sú uvedené v žalobe. Správny orgán posúdil všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré žalobkyňa ako účastníčka konania uviedla v odpore a poukázal na ustanovenie § 1 zákona č. 725/2004 Z.z. v ktorom ukladá povinnosti prevádzkovateľom vozidla zákonodarca, ktoré sú v premávke na pozemných komunikáciách a podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod prvý konkrétne povinnosť bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotám vozidlo emisnej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu v ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona. V spojení s § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z., kde technickej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike, a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu, pričom lehoty emisných kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanoví všeobecne záväzný právny predpis vydaný na vykonanie tohto zákona, t.j. Vyhláška 578/2006 Z.z. Ďalej správny orgán poukázal na to, že zistil, že k dátumu 02.10.2017 nebolo vozidlo B. B. dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu a podľa dôkazu porušenia bol jeho stav v tejto evidencii vedený v premávke, čím v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. vozidlo podliehalo technickej kontrole pravidelnej, pretože nebolo dočasne vyradené z evidencie a v evidencii vozidiel malo uvedený stav „v premávke“. Na základe uvedených skutočností preto vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie dňa 21.03.2018 a podľa § 107 ods. 2 písm. b/ zákona č. 725/2004 Z.z. uložil žalobkyni ako účastníkovi konania a ako prevádzkovateľovi vozidla pokutu vo výške 165,- eur za to,
že sa dopustila spáchania správneho deliktu tým, že porušila povinnosť podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ prvého bodu v spojení s ustanovením § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovenej lehote do 02.10.2017 motorové vozidlo technickej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzne právnym predpisom vydaným na vykonanie zákona č. 725/2004 Z.z.
32. Podľa § 21 ods. 1 písm. b/ bod 1.zákona č.725/2004 Z.z., prevádzkovateľ vozidla, ktoré je v premávke na pozemných komunikáciách je povinný bez vyzvania a na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotách motorové vozidlo technickej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanovenom všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona.
33. Podľa § 50 ods. 1 zákona č.725/2004 Z.z, v lehote od šiestich mesiacov do štyroch rokov podlieha technickej kontrole pravidelnej motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike, a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu a jednotlivo dovozené motorové vozidlo z členského štátu alebo iného zmluvného štátu alebo iného zmluvného štátu podľa § 16a, ktoré nemá platný doklad o vykonaní emisnej kontroly, pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a jednotlivo dovezené motorové vozidlo z tretieho štátu podľa § 16b pred jeho prihlásením do evidencie vozidiel v Slovenskej republike a opätovne schvaľované vozidlo podľa § 16d. Lehoty emisných kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanoví všeobecne záväzný právny predpis vydaný na vykonanie tohto zákona.
34. Podľa § 47 ods. 1 písm.b/ vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR č.578/2006 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zákona č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (vyhláška č.578/2006 Z.z.)technickej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo kategórie M1 v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách.
35. Podľa § 107 ods.2 písm.c/ zákona č.725/2004 Z.z., pokutu 165 eur uloží okresný úrad tomu, kto nepodrobil vozidlo podľa § 21 ods.1 písm.b/ prvého bodu technickej kontrole pravidelnej podľa § 50 ods.1; pokuta sa uloží za každé vozidlo.
36. Podľa § 107 ods. 17 zákona č. 725/2004 Z. z., na konanie o správnych deliktoch podľa odsekov 1 až 3 je príslušným orgánom štátneho odborného dozoru okresný úrad podľa miesta prihlásenia vozidla do evidencie vozidiel v čase spáchania správneho deliktu. 37. Podľa § 107 ods. 18 zákona č. 725/2004 Z. z., v konaní o správnych deliktoch prevádzkovateľa vozidla sa rozumie prevádzkovateľom vozidla v prípade, ak vlastník vozidla a osoba zapísaná v osvedčení o evidencii časť I a časť II ako držiteľ osvedčenia sú rôzne osoby, držiteľ osvedčenia a ak držiteľ osvedčenia zomrel alebo bol vyhlásený za mŕtveho alebo zanikol, tak vlastník vozidla. 38. Podľa § 107b ods. 1 písm. b) zákona č. 725/2004 Z. z., ak okresný úrad zistí, že prevádzkovateľ vozidla nepodrobil vozidlo podľa § 21 ods. 1 písm. b) prvého bodu technickej kontrole pravidelnej podľa § 50 ods. 1 alebo nepodrobil motorové vozidlo podľa § 21 ods. 1 písm. b) druhého bodu emisnej kontrole pravidelnej podľa § 68 ods. 1, podľa § 21 ods. 1 písm. b) tretieho bodu technickej kontrole pravidelnej po opätovnom zaradení vozidla do evidencie vozidiel alebo nepodrobil vozidlo podľa § 21 ods. 1 písm. b) štvrtého bodu emisnej kontrole pravidelnej po opätovnom zaradení vozidla do evidencie vozidiel alebo porušil povinnosť podľa § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b) a nie je dôvod na odloženie veci, bezodkladne bez ďalšieho konania vydá rozkaz vo výške 165 eur. 39. Podľa § 107b ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z., o viacerých správnych deliktoch toho istého prevádzkovateľa vozidla podľa odseku 1 sa rozhodne a sankcia sa uloží vo viacerých samostatných rozkazných konaniach vedených osobitne podľa vozidla, v súvislosti s ktorým bol správny delikt spáchaný a osobitne pre každé porušenie povinnosti. Samostatné rozkazné konania o správnych deliktoch podľa tohto odseku nie je možné spojiť do spoločného rozkazného konania, ani o takých správnych deliktoch rozhodnúť jedným rozhodnutím. 40. Podľa § 107c ods. 1 zákona č. 725/2004 Z. z., okresný úrad vec odloží, ak a) nemožno zistiť prevádzkovateľa vozidla. b) bolo nesprávne alebo neúplne vyhodnotené porušenie povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) alebo písm. e) prvého až tretieho bodu, § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b),
c) zanikla zodpovednosť za porušenie povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) alebo písm. e) prvého až tretieho bodu, § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b), d) bolo vozidlo odcudzené v čase porušenia povinnosti podľa § 21 ods. 1 písm. b) alebo písm. e) prvého až tretieho bodu, § 50 ods. 2, § 68 ods. 2 alebo § 83 ods. 4 písm. b), e) ide o vozidlo podľa § 3 ods. 5. 41. Podľa § 109 ods.1 zákona č. 725/2004 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. 42. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
43. Podľa § 21 ods. 1 (veta prvá) Správneho poriadku, správny orgán nariadi pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.
44.Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
45.Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky , ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
46.Podľa § 34 ods. 4, ods.5 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
47.Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať prepísané náležitosti.
48.Podľa § 47 ods.1 veta prvá, ods.2, ods.3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
49.Správny súd považuje za potrebné uviesť a zdôrazniť, že správny súd preskúmava zákonnosť právoplatných správnych rozhodnutí, to znamená, že súdne konanie nepredstavuje „predĺženie“, resp. „pokračovanie“ správneho konania, aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR je v správnom súdnictve nevyhnutné prihliadať na špecifiká vyplývajúce z postavenia a právomocí všeobecných súdov, ktoré nie sú pri preskúmavaní postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy súdmi skutkovými, ale súdmi, do právomocí ktorých patrí predovšetkým preskúmanie právnych otázok týkajúcich sa postupu a rozhodnutia tohto orgánu (napr. I.ÚS 217/2015).
50.Základné princípy vzťahujúce sa na správne trestanie možno vyvodiť zo všeobecných ústavných požiadaviek na uplatňovanie verejnej moci, zo všeobecných princípov demokratického a právneho štátu, ako aj ustanovení Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov.
51.Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup orgánov verejnej správy nielen v rozsahu žalobných námietok, ale aj mimo žalobných bodov posudzujúc, či v konaní nie sú vady uvedené v § 195 písm. a) až e) SSP. Súd žiadne z tam vymenovaných dôvodov, kedy súd nie je viazaný rozsahom
žaloby, nezistil. Naopak, má jednoznačne za to, že zistenie skutkového stavu bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v súlade s administratívnym spisom. Nedošlo ani k uplynutiu prekluzívnej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za správny delikt, lehota bola dodržaná. Súd nezistil porušenie žiadnych zásad trestného konania podľa Trestného poriadku. Taktiež boli dodržané zásady ukladania trestov.
52.Správny súd zdôrazňuje, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného tvoria jeden celok (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Asan/2/2016 zo dňa 27.03.2019).
53.Námietka žalovaného vznesená až vo vyjadrení k žalobe, že žaloba bola podaná oneskorene, je nedôvodná. Z administratívneho spisu žalovaného má správny súd za preukázané, že rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 21.07.2018. Žaloba na správny súd bola doručená dňa 22.09.2018, t.j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia tak, ako to vyžaduje § 181 ods.1 SSP v spojení s § 194 ods.2 SSP.
54.Správny súd je toho názoru, že žalobné námietky žalobkyne vznesené v hmotnoprávnej aj procesnoprávnej rovine, sú nedôvodné.
55. Správny súd zdôrazňuje, že správny orgán pri rozhodovaní vychádzal zo získaného dôkazu porušenia povinností, ktorým je výstup z Jednotného informačného systému v cestnej doprave (JISCD) číslo:XXXX-XX-XX-XXXXXXXXXX, ktorý bol vyhotovený dňa 02.11.2017 v čase o 05:35hod. Na základe tohto výstupu bolo bez akýchkoľvek pochybností zistené a preukázané, že žalobkyňa ako účastník konania v ustanovenej lehote do 02.10.2017 bez vyzvania a na vlastné náklady nepodrobila svoje motorové vozidlo technickej kontrole pravidelnej. Uvedeným konaním sa ako účastníčka konania dopustila porušenia ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 1. v nadväznosti na § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. 56. Z ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 387/2015 Z.z. o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že cestný informačný systém obsahuje register technických staníc. 57. Z ustanovenia § 6 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že v registri technických staníc sa používajú údaje o osobách uvedených v ods. 1 písm. a), o štatutárnych zástupcoch, osôb v uvedených v ods. 1 písm. a) a na kontaktnú osobu stanice a pracoviska v rozsahu meno a priezvisko, titul, rodné priezvisko, rodné číslo atď. Po d) o vedúcich staníc v rozsahu údajov podľa písm. c) a miesto narodenia. 58. Z ustanovenia § 8 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, že register prehliadok z technických staníc vedie Ministerstvo dopravy na účely evidencie údajov z vykonaných technických kontrol, emisných kontrol, kontrol originality a montáži plynových zariadení. 59. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa dopustila porušenia, ktoré jej bolo kladené za vinu v rozkaze Okresného úradu Stará Ľubovňa vydaného dňa 03.11.2017, ktorý bol na základe podaného odporu žalobkyne zrušený. Následne bolo vydané rozhodnutie Okresného úradu Stará Ľubovňa dňa 21.03.2018 pod číslom: OU-SL-R.-XXXX/XXXXXX, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta vo výške 165,- eur podľa § 107 ods. 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z.z. za spáchanie správneho deliktu, ktorý je presne špecifikovaný vo výrokovej časti toho rozhodnutia. Na základe skutočností, ktoré boli preukázané správnymi orgánmi jednak v rozkaze vydaným dňa 03.11.2017, následne aj rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o uložení pokuty zo dňa 21.03.2018 a po podanom odvolaní žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu rozhodnutím zo dňa 12.07.2018, správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 725/2004 Z.z. a tiež v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku. 60. Žalovaný ako odvolací orgán svoje rozhodnutie zo dňa 12.07.2018 odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie správnym orgánom prvého stupňa, predovšetkým s dôrazom na porušenie, ktorého sa dopustila žalobkyňa a ktoré bolo y preukázané výstupom z jednotného informačného systému v cestnej doprave, číslo:XXXX-XX-XX-XXXXXXXXXX vyhotoveného 02.11.2017, ktorý bol zákonne získaný. Z tohto dôkazu vyplýva, že žalobkyňa ako prevádzkovateľ motorového vozidla evidenčné číslo: W VIN: L nepodrobila uvedené vozidlo technickej kontrole pravidelnej bez vyzvania a na vlastné náklady tak, ako jej to ukladá ust. § 21 ods. 1 písm. b/ prvého bodu v spojení s § 50 ods.1 zákona č. 725/2004 Z.z.. Tvrdenie žalobkyne, že išlo o vyššiu moc, ktorá jej zabránila splniť si jej povinnosť, ako aj tvrdenie, že za náhodu nikto nezodpovedá a že podľa nej ide o okolnosť, ktorá vylučuje jej zodpovednosť, nie je podľa názoru správneho súdu možné akceptovať.
61. K námietke žalobkyne, že osobné motorové vozidlo žalobkyne v čase od 27.09.2017 až do 08.11.2017 bolo na základe potvrdenia konateľa spoločnosti ALKONA spol. s.r.o. odstavené v servise ALKONA spol. s.r.o. z dôvodu chyby elektroinštalácie, správny súd uvádza, že táto skutočnosť nemá vplyv na nesplnenie zákonom uloženej povinnosti žalobkyňou, resp. nie je liberačným dôvodom, ktorý by zbavil žalobkyňu zodpovednosti za porušenie povinnosti stanovenej zákonom č. 725/2004 Z.z. Potvrdenie, ktoré bolo vydané na žiadosť žalobkyne pre potreby príslušného odboru dopravy nepreukazuje, že uvedené motorové vozidlo, ktorého prevádzkovateľom a vlastníkom je žalobkyňa, bolo vyradené z evidencie v zmysle zákona č. 725/2004 Z.z. To, že vozidlo bolo v oprave, nie je podľa zákona č.725/2004 Z.z. dôvodom na to, aby takéto vozidlo nepodliehalo technickej kontrole pravidelnej v zákonom stanovených lehotách. Potvrdenie, ktoré vydal za spoločnosť ALKONA spol. s.r.o. P. B., ktorý je manželom žalobkyne, nelegalizovalo konanie žalobkyne, ktoré je v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami zákona č. 725/2004 Z.z. Potvrdenie predložené žalobkyňou nepreukazuje, že motorové vozidlo, ktorého vlastníkom je žalobkyňa bolo vyradené z evidencie, ba ani nepotvrdzuje, že osobné motorové vozidlo žalobkyne sa oprave v danom servise skutočne aj podrobilo. Potvrdenie predložené žalobkyňou až v rámci odvolacieho konania len písomne deklaruje, že osobné motorové vozidlo žalobkyne malo určité problémy s elektroinštaláciou a žalobkyňa svoje vozidlo v dobe od 27.09. do 08.11.2017 mala v servise ALKONA. Žalobkyňa sa porušenia uvedeného ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bodu prvého v spojení s § 50 ods.1 zákona č. 725/2004 Z.z. dopustila tým, že jej osobné motorové vozidlo značky KIA, EČV: W nebolo od dátumu prvej evidencie podrobené technickej kontrole pravidelnej. Žalobkyňa svoju povinnosť podrobiť motorové vozidlo technickej kontrole pravidelnej zanedbala, resp. opomenula a takýmto spôsobom zrejme chcela svoje konanie ospravedlniť a vyhnúť sa zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu. Správny súd zdôrazňuje, že v čase zistenia zanedbania povinnosti žalobkyne dňa 02.11.2017, mala žalobkyňa 1 mesiac neplatnú technickú kontrolu na svojom motorovom vozidle, ktorú bola povinná vykonať ku dňu 02.10.2017. 62. Správny súd v súvislosti, že správne orgány konali v súlade so zákonom, poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 8Sžo47/2011 zo dňa 25.09.2012 týkajúci sa obdobnej veci. Najvyšší súd SR potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu žalobcu, ktorý sa domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodov porušenia ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a/ a písm. b/ bod prvý zákona č. 725/2004 Z.z. v spojení s porušením ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z.. V uvedenom rozhodnutí sa najvyšší súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu. 63. Z obsahu administratívneho spisu a z konaní správnych orgánov mal správny súd za preukázané, že žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade so zákonom a sú na základe dostatočne zisteného skutkového stavu aj náležite odôvodnené. K poukázaniu na rozhodnutia NS SR, Ústavného súdu SR, ktorými žalobkyňa dôvodila, tieto sa týkali len ochrany práv na spravodlivý proces. Správny súd je toho názoru, že jej procesné práva ako účastníčky správneho konania neboli zo strany správnych orgánov porušené. V správnom konaní na základe zistení správneho orgánu prvého stupňa bol vydaný rozkaz dňa 03.11.2017 o uložení pokuty žalobkyni za spáchanie správneho deliktu podľa § 107 ods.2 písm.c/ zákona č.725/2004 Z.z., proti ktorému podala žalobkyňa odpor prostredníctvom právneho zástupcu JUDr. Jenču. Následne správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie zo dňa 21.03.2017, ktoré riadne odôvodnil s poukazom na vyšpecifikovanie výroku. Správny orgán argumentoval dôkazom, ktorým bol výstup z jednotného evidenčného systému zo dňa 02.11.2017, ktorý preukázal, že žalobkyňa nepodrobila svoje motorové vozidlo EČV: W technickej kontrole pravidelnej do 02.10.2017, čím sa dopustila správneho deliktu. 64. Žalobkyňa v rozsiahlej žalobe poukazovala na jednotlivé porušenia základných práv, slobôd s odkazmi na Dohovor, na Trestný zákon, na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, na judikatúru NS SR, na nálezy ÚS SR, ako aj na jednotlivé ustanovenia Správneho poriadku s dôrazom, že v danom konaní správnych orgánov boli porušené jej základné ľudské práva. Správny súd sa týmito názormi žalobkyne uvedenými v žalobe nestotožnil. Naopak zdôrazňuje že žalobkyňa bola tou osobou, ktorá porušila svoje povinnosti ako vlastník a prevádzkovateľ motorového vozidla EČV: W bez vyzvania podrobiť toto vozidlo technickej kontrole pravidelnej podľa príslušných ustanovení zákona č. 725/2004 Z.z. (§ 21 ods.1 písm.b/ bod prvý v spojení s § 50 ods.1), pričom lehoty technických kontrol pravidelných pre jednotlivé kategórie vozidiel ustanovuje vykonávacia vyhláška č.578/2006 Z.z. Tvrdenie žalobkyne v žalobe, že v správnom konaní došlo k porušeniu jej práv a slobôd sa javí správnemu súdu ako irelevantné, nedôvodné a ničím nepreukázané. Bola to práve ona, ktorá svoju zákonnú povinnosť porušila a následne v procese správneho konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa často vyhýbala povinnostiam jej uloženým zo strany správneho orgánu. Správny súd neakceptoval rozsiahle poukazy na porušenie jej vnútroštátnych i medzinárodných práv a slobôd
správnymi orgánmi, nakoľko dospel k záveru, že k ich porušeniu postupom správnych orgánov nedošlo. Správne orgány oboznamovali žalobkyňu, resp. jej právneho zástupcu s každým postupom a konaním správnych orgánov nedošlo k porušeniu žiadnych práv žalobkyne ako účastníčke správneho konania. 65. Správny súd mal dostatočným spôsobom preukázané porušenie príslušných ustanovení zákona č. 725/2004 Z.z. žalobkyňou, a to aj s poukazom na zákon č.106/2018 účinný od 20.05.2018, ktorým boli určité ustanovenia zákona č. 725/2004 Z.z. zrušené. Aj s dôrazom na obsah ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona, povinnosť prevádzkovateľov vozidiel aj po novele zákona zostala nezmenená a povinnosť bez vyzvania na vlastné náklady podrobiť v ustanovených lehotách motorové vozidlo technickej kontrole pravidelnej spôsobom a v rozsahu ustanoveným všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na vykonanie tohto zákona. S poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1 zákona č.725/2004 Z.z. v lehote od šiestich mesiacov do štyroch rokov podlieha technickej kontrole pravidelnej motorové vozidlo, ktoré je evidované v Slovenskej republike a nie je dočasne vyradené z evidencie podľa osobitného predpisu, ... a v súlade s § 47 ods.1 písm.b/ vyhlášky č.578/2006 Z.z. technickej kontrole pravidelnej podlieha vozidlo kategórie M1 v lehote štyroch rokov po jeho prvom prihlásení do evidencie a potom periodicky v dvojročných lehotách. Ak by žalobkyňa chcela konať v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami, jej povinnosťou bolo požiadať príslušný odbor dopravy o dočasné vyradenie motorového vozidla z dôvodu, že motorové vozidlo má problémy s elektroinštaláciou a toto vozidlo je v servise práve za účelom odstránenia uvedenej vady. Na základe tejto skutočnosti by bol správny orgán predmetné vozidlo vyradil z evidencie a následne po odstránení vady- problému s elektroinštaláciou ho zaradil opätovne do evidencie motorových vozidiel. Takýto postup však žalobkyňa nezvolila. Správny súd z potvrdenia predloženého žalobkyňou mal za preukázané len to, že ho vystavil konateľ spoločnosti ALKONA spol. s.r.o. na základe požiadania žalobkyne, a že uvedené motorové vozidlo sa v servise malo nachádzať. Či v skutočnosti uvedené motorové vozidlo v servise aj bolo, aké vady respektíve, čo na motorovom vozidle bolo vadné a aké opravy sa na predmetnom motorovom vozidle vykonali, však preukázané z uvedeného potvrdenia nebolo. Preto správny súd tento dôkaz nepovažoval za vierohodný a vyhodnotil ho ako irelevantný v danom konaní. Na základe týchto skutočností mal správny súd za preukázané, že žalobkyňa sa správneho deliktu, ktorého skutkovú podstatu špecifikoval vo výroku svojho rozhodnutia správny orgán prvého stupňa, skutočne dopustila. 66.Správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že iný senát Krajského súdu v Prešove ako správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného vedené na správnom súde pod sp. zn. 2S/87/2018 týkajúce uloženia pokuty žalobkyni v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 písm. d/ zákona č. 725/2004 Z.z. vo výške 165,- eur za to, že nepodrobila osobné motorové vozidlo kat. M zn. KIA Venga EČV: SL XXXBG, VIN: T v ustanovenej lehote do 02.10.2017 emisnej kontrole pravidelnej, čím sa dopustila porušenia ustanovenia § 21 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona č. 725/2004 Z.z. v nadväznosti na ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. Správny súd žalobu žalobkyne zamietol rozsudkom zo dňa 7. novembra 2019. Správny súd v zmysle § 140 SSP odkazuje na odôvodnenie tohto rozsudku.
67. Správny súd dáva do pozornosti ustanovenie § 27 ods.2 po bodkočiarku SSP, podľa ktorého pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. 68. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu (uváženia) musí byť aj náležite odôvodnené (Najvyšší súd SR sp.zn.8Sžo/163/2010, R 90/2012).
69. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. XXXXX/XX, judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I.ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III.ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný dbať na to, aby jeho
rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd má v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu zákonnosti a na princípy dobrej správy potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov.
70. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
71. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná a nebol naplnený ani dôvod uvedený v § 168 SSP.
72. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).