Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 91/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti V. B., S., zastúpenej advokátom JUDr. I. H., T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a podľa v spojení s

čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra

2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20.

októbra 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo V. B. na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14

ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2010 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra 2010

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. októbra

2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20.

októbra 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť V. B. trovy právneho

zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na

účet jej právneho zástupcu JUDr. I. H., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára

2011 doručená a podaniami zo 16. februára 2011 a z 9. marca 2011 doplnená sťažnosť V.

B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 11 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 20. októbra 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo

321/2009 z 20. októbra 2010 (ďalej spolu len „namietané rozsudky“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená osoba bola

účastníčkou dvoch vecne previazaných konaní pred najvyšším súdom v tej istej reštitučnej

veci podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“), a preto podáva sťažnosť proti obom

rozsudkom najvyššieho súdu súčasne, a to proti

a) rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej len

„rozsudok sp. zn. “), ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2009, pričom týmto

rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu

v T. (ďalej len „pozemkový úrad“) č. K2008/00319-Kň-NR-2 z 18. januára 2008

o navrátení vlastníctva sťažovateľky k pozemkom v podiele 1/16,

b) rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej len

„rozsudok sp. zn. “), ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2009, pričom týmto rozsudkom krajského súdu bolo potvrdené

rozhodnutie pozemkového úradu č. K2008/00319-Kň/1-NR-2 z 22. januára 2008

o nepriznaní vlastníctva sťažovateľky k pozemkom z dôvodu zákonných prekážok

a o priznaní práva na náhradu za tieto pozemky.

Sťažovateľka ako oprávnená osoba podľa zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom si podaním z 13. decembra 2004 uplatnila na pozemkovom úrade reštitučný

nárok na navrátenie podielu vlastníctva k v sťažnosti vymedzeným pozemkom

v katastrálnom území T. a v katastrálnom území Z., a to z dôvodu odmietnutia dedičstva

sťažovateľkou v tiesni v dedičskom konaní po jej otcovi a poručiteľovi V. D. ako

pôvodnom vlastníkovi (v podiele 1/2) predmetných pozemkov, ktoré prešli na štát ako

odúmrť na základe uznesenia (dedičského rozhodnutia) Štátneho notárstva v T. č. D 944/60-

29 zo 6. novembra 1961.

Poručiteľ V. D. mal v čase svojho úmrtia osem potomkov ako dedičov zo zákona,

ktorí boli aj účastníkmi dedičského konania pri dedení zo zákona, keďže poručiteľ

nezanechal závet. V rámci dedičského konania po poručiteľovi všetci dedičia zo zákona

odmietli dedičstvo a výlučne v dôsledku tohto odmietnutia všetkými účastníkmi dedičského

konania štát získal predmetné poľnohospodárske pozemky.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „značná časť dedičov odmietla dedičstvo

v tiesni (v dôsledku nátlakového postupu Štátneho notára pri dedičskom pojednávaní voči

účastníkom dedičského konania). Rovnako je však sťažovateľke známe, že časť účastníkov

dedičského konania (súrodencov) odmietla dedičstvo (poľnohospodárske pozemky) pre ich

nezáujem o poľnohospodársku rodinnú postať (otcovizeň), teda pre svoj nezáujem odmietli

dedičstvo bez existencie subjektívnej stránky stavu tiesne a tým aj celkovo bez stavu

tiesne.“.

Podľa sťažovateľky v reštitučnom konaní nebolo pochybné, že sťažovateľka je

oprávnená osoba na navrátenie vlastníckeho podielu z titulu odmietnutia dedičstva v tiesni.

Sporná v jej veci bola «predovšetkým veľkosť vlastníckeho podielu, ktorý má byť navrátený

sťažovateľke. Všetky konajúce orgány (najvyšší súd, krajský súd aj pozemkový úrad) totiž –

napriek námietkam a argumentom sťažovateľky – schematicky rozpočítali vlastnícky podiel

pôvodne patriaci poručiteľovi V. D. (podiel 1/2) na osem rovnakých častí podľa počtu

ôsmich účastníkov dedičského konania preto, lebo všetky konajúce orgány paušalizovane

(bez relevantného individuálneho dokazovania), nepodložene a neopodstatnene rozšírili

(„pripísali“) existenciu subjektívnej stránky stavu tiesne (a tým tiež „pripísali“ existenciu

stavu tiesne) pri odmietnutí dedičstva aj takým účastníkom dedičského konania, pri ktorých

reštitučný nárok nebol vôbec uplatnený a s ktorými (ani s právnymi nástupcami ktorých)

žiadny príslušný orgán (najvyšší súd, krajský súd ani pozemkový úrad) v rámci svojich

konaní vôbec nekonali, a to ani počas dokazovania.».

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu

týkajúcu sa stavu tiesne, ako aj na skutočnosť, že najvyšší súd vo svojich rozsudkoch sp. zn.

a sp. zn. „úplne zamlčal a vôbec sa nevyrovnal

s argumentmi a námietkami sťažovateľky o spornej veľkosti vlastníckeho podielu, ktorý má

byť navrátený sťažovateľke... Uvedené skutočnosti znamenajú, že rozsudky najvyššieho súdu

v sťažovateľkinej reštitučnej veci... sú nepreskúmateľné, dokazovaním nepodložené,

nezákonné a arbitrárne.“.

Na podporu svojich tvrdení v tejto súvislosti sťažovateľka upozornila na rozsudky

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2011 (ďalej len „rozsudok sp. zn.

) a sp. zn. z 31. januára 2011 (ďalej len „rozsudok sp. zn.

“), ktorý v rovnakej reštitučnej veci z titulu odmietnutia dedičstva po V. D.

rozhodol „diametrálne“ odlišne, keď v odôvodnení predmetných rozhodnutí uviedol, že

reštituentom (ďalší dedičia po poručiteľovi) majú byť navrátené väčšie vlastnícke podiely,

ako im pozemkový úrad navrátil, a preto zmenil rozsudky krajského súdu (napadnuté v

uvedených konaniach) tak, že zrušil príslušné rozhodnutia pozemkového úradu.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii tiež poukázala na neexistenciu zákonnej

prekážky pre navrátenie vlastníctva k tým častiam pozemkov, ktoré jej konajúce súdy

a pozemkový úrad nevrátili z dôvodu, že tieto časti pozemkov sú zastavané. Podľa

sťažovateľky všeobecné súdy ani pozemkový úrad vôbec neskúmali, „či celá nevrátená

časť pozemkov (pôvodných parciel č. 1739 a 1740) je reálne zastavaná alebo je len

formálne evidovaná v katastri nehnuteľností ako zastavaná plocha (medzi čím pomerne

často býva podstatný skutkový rozdiel), a ak je nevrátená časť pozemkov reálne zastavaná,

tak sa mali zaoberať (ale nezaoberali) sa otázkou, kedy nevrátená časť pozemkov bola

zastavaná, či bola zastavaná pred prechodom alebo až po prechode predmetných pozemkov

do vlastníctva štátu. Pritom otázka času zastavenia predmetných pozemkov pred prechodom

alebo až po prechode do vlastníctva štátu je kľúčová z hľadiska existencie či neexistencie

zákonnej prekážky pre nevrátanie (nevydanie) zastavanej časti pozemkov...

Pritom z argumentov a zo spomienok navrhovateľky (konzultovaných s inými

osobami a prezentovaných už aj všeobecným súdom a pozemkovému úradu) vyplýva, že na

nevrátenej časti pozemku už pred prechodom na štát existovala miestna účelová

komunikácia slúžiaca najmä pre poľnohospodárov, čo znamená, že [podľa § 6 ods. 1 písm.

d) v spojení s ] neexistuje žiadna zákonná prekážka pre

navrátenie vlastníctva ani k tej časti pozemku, ktorú sťažovateľke odmietli navrátiť

konajúce orgány (pozemkový úrad a všeobecné súdy).“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že najvyšší súd v napadnutých

rozhodnutiach nezohľadnil ani porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu, ku ktorému došlo nezákonným procesným postupom pozemkového úradu, ktorý

jedinú sťažovateľkinu reštitučnú vec v rozpore s ustanoveniami

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ako aj zákona

o navrátení vlastníctva k pozemkom rozdelil na dve samostatné konania, čím hrozilo

vydanie viacerých rozhodnutí s rozdielnou právoplatnosťou a vykonateľnosťou a súčasne si

uvedený nezákonný postup pozemkového úradu vyžiadal zvýšenie administratívno-

právneho zaťaženia sťažovateľky.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v rozsudkoch sp. zn.

a sp. zn. «zamlčal konkrétne, vecne a právne významné, argumenty

a námietky sťažovateľky, pričom... vôbec sa s nimi nevyrovnal a vôbec sa nevyjadril, prečo

odmietol argumenty a námietky sťažovateľky. Navyše, Najvyšší súd SR vo svojich

rozsudkoch jednostranne vyhodnotil skutkový a právny stav v neprospech sťažovateľky

(v pro-etatistickom duchu: čosi si zreštituovala, buď spokojná, čosi musí zostať ako

„tiesňová“ odúmrť aj štátu, veď štát a jeho štátny notár sa v dedičskom konaní „zaslúžil“

o vyvolanie stavu tiesne u teba a iba „vďaka“ tejto tiesni si reštituovala). Pritom Najvyšší

súd SR sa pri svojom rozhodovaní oprel výlučne o tvrdenia krajského súdu a pozemkového

úradu, hoci ani krajský súd a pozemkový úrad sa nevyrovnali s argumentmi a námietkami

sťažovateľky, ale pri svojom rozhodovaní vychádzali iba zo svojich tvrdení. Najvyšší súd SR

okrem iného neuviedol (zamlčal) aj relevantnú súdnu judikatúru (dokonca aj judikatúru

samotného Najvyššieho súdu SR), ktorou argumentovala sťažovateľka vo svojom odvolaní

zo dňa 26. 6. 2008.

Už len na základe uvedených dôvodov je potrebné konštatovať, že rozsudky

Najvyššieho súdu SR [č. zo dňa 20. 10. 2010 a č. zo dňa

20. 10. 2010] neobsahujú odôvodnenie, ktoré by zodpovedalo princípom a požiadavkám na

riadne, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré sú imanentnou

súčasťou ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaného základného práva na

spravodlivé konanie, respektíve na súdnu a inú právnu ochranu...».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. zo dňa 20. 10.

2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. -43 zo dňa 29. 4.

2009, porušil V. B... základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v

spojení s a podľa v spojení s

ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č.

), ako aj základné právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. ) a

podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia

č. ).

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. zo dňa 20. 10.

2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Trnave č. -52 zo dňa

29. 4. 2009, porušil V. B... základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 v spojení s a podľa v spojení s čl.

20 ods. 1 v spojení s čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č.

), ako aj základné právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. ) a

podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (oznámenia

č. ).

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 20. 10. 2010 a zároveň zrušuje rozsudok Krajského súdu

v Trnave č. -43 zo dňa 29. 4. 2009 a vec vracia Krajského súdu v Trnave na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 20. 10. 2010 a zároveň zrušuje rozsudok Krajského súdu

v Trnave č. -52 zo dňa 29. 4. 2009 a vec vracia Krajského súdu v Trnave na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva V. B... náhradu trov konania (právneho

zastúpenia), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej

právneho zástupcu JUDr. I. H..., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -18

zo 16. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľky

a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda najvyššieho súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

KP 4/2011 z 8. apríla 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 13. apríla 2011, okrem

iného uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že postup a rozhodnutia

v predmetných právnych veciach týkajúcich sa reštitučných nárokov sťažovateľky boli

v súlade so zákonom, v konaní nedošlo k porušeniu jej ústavných práv a preto vo vzťahu

k NSSR žiada sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka si ako oprávnená osoba dňa 13. 12. 2004 uplatnila v zmysle zákona

č. nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k. ú. Z. a T. (PK vl. č.

525, 317, 298 a 1241) po nebohom otcovi V. D.

Z dokumentov týkajúcich sa prejednania dedičstva vyplýva, že predmetné

nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v dôsledku odmietnutia dedičstva, čím bol daný

reštitučný titul v zmysle

Sťažovateľke bolo navrátené vlastníctvo k pozemkom v k. ú. Trnava parc. č. 1679

a 1675/3 a v k. ú. Z. parc. č. 521/67 a to v podiele 1/-64-iny. K pozemkom v k. ú. T.

zapísaných v PK vl. č. 317 parc. č. 1739 a v PK vl. č. 298 parc. č. 1740 sťažovateľke

vlastnícke právo priznané nebolo, no bolo jej priznané právo na náhradu v podiele 1/16-

iny.

K námietkam sťažovateľky ohľadne veľkosti podielu treba uviesť, že z rozhodnutia

v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo dňa 6. 11. 1961, zo zápisnice spísanej

na Štátnom notárstve v T. dňa 26. 4. 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných

dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály, vyplýva, že V. D. zomrel dňa 11. 8. 1960

a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V., I.) a vnučka po

už zomrelom synovi V. D. ml. – E. K., rod. D. Z príslušných pozemnoknižných vložiek

vyplýva, že pôvodný vlastník V. D. bol ku dňu svojej smrti vlastníkom označených

nehnuteľností v podiele ½-ice. A preto sťažovateľka v čase odmietnutia dedičstva bola

vlastníčkou predmetných nehnuteľností v podiele 1/16-iny z celku.

Nárok sťažovateľky bol uplatnený a posudzovaný podľa ,

ktorý neobsahuje ustanovenie identické s ustanovením , podľa

ktorého bolo možné aj jednej z viacerých oprávnených osôb priznať vlastnícke právo po

pôvodnom vlastníkovi v celosti. V prípade posudzovaného nároku navrhovateľov podľa

možno priznať oprávnenej osobe len na ňu pripadajúci podiel.

Rozhodnutie v dedičskej veci po nebohom pôvodnom vlastníkovi je pre správny orgán

podkladom pre zistenie počtu do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb, a teda pre

určenie veľkosti jednotlivých podielov.

K námietke sťažovateľky voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom nároku na

dve konania, ktorých výsledkom boli dve samostatné rozhodnutia odporcu NS SR poukazuje

na to, že tento postup odporcu sám osebe nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného

rozhodnutia.

Navrhujeme preto sťažnosť odmietnuť.“

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 29. apríla 2011 (doručenom ústavnému

súdu 2. mája 2011), ktorým reagoval na stanovisko najvyššieho súdu, v jeho relevantnej

časti uviedol: «Podstatou vyjadrenia Najvyššieho súdu SR je názor, že pri navzájom

samostatných konaniach a rozhodovaniach Najvyššieho súdu SR o nárokoch viacerých

jednotlivých reštituentov v rovnakej reštitučnej veci – z titulu odmietnutia dedičstva v tiesni

po poručiteľovi V. D. – považuje Najvyšší súd SR za správne diametrálne rozdielne

(protichodné) a nerovnoprávne rozhodovanie viacerých senátov Najvyššieho súdu SR o

uplatňovaných dvoch vecne a právne rovnako doložených reštitučných nárokoch tak, že dva

senáty Najvyššieho súdu SR pri svojom konaní a rozhodovaní o jednom uplatňovanom

reštitučnom nároku vyhoveli odvolaniu, zmenili napadnuté rozhodnutia krajského súdu a

zrušili napadnuté rozhodnutia pozemkového úradu [Najvyšší súd SR vyhovel odvolaniu v

konaní o reštitučnom nároku uplatňovanom R. H., M. I. a M. D.], pričom súbežne iný senát

Najvyššieho súdu SR pri konaní a rozhodovaní o inom uplatňovanom reštitučnom nároku

zamietol odvolanie a potvrdil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a pozemkového úradu

[Najvyšší súd SR zamietol odvolanie v konaní o reštitučnom nároku uplatňovanom V. B.],

presne naopak zamietol odvolanie a potvrdil napadnuté rozhodnutia nižšieho stupňa v

konaniach o reštitučnom nároku uplatňovanom sťažovateľkou V. B. Najvyšší súd SR

považuje takéto rozhodovanie za opodstatnené iba preto, lebo v jednotlivých vecne a právne

rovnako doložených reštitučných nárokoch rozhodovali navzájom rozdielne senáty

Najvyššieho súdu SR.

Sťažovateľka [V. B.] je hlboko presvedčená, že argumentácia Najvyššieho súdu SR v

jeho vyjadrení sp. zn. -37 zo dňa 8. 4. 2011 vo svojej podstate nerešpektuje

existujúcu judikatúru Ústavného súdu SR a odporuje princípom tvoriacim imanentnú súčasť

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj imanentnú súčasť základného práva na

spravodlivé konanie podľa medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách, ktorými je aj Slovenská republika viazaná. Pritom sťažovateľka je hlboko

presvedčená, že sťažovateľkou napadnuté rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 20. 10. 2010 a sp. zn. zo dňa 20. 10. 2010 odporujú

najmä ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaným princípom právnej istoty,

spravodlivosti, rovnosti a zákazu diskriminácie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať majetok.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť

riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, zriadeným podľa zákona, ktorý

rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom

proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť

námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti proti rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

a sp. zn. najmä z hľadiska rešpektovania záruk

vyplývajúcich mu z , listiny, dohovoru a

ods. 1 paktu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka si ako oprávnená osoba

13. decembra 2004 uplatnila na príslušnom pozemkovom úrade reštitučný nárok na

navrátenie vlastníctva k pozemkom v k. ú. Z. a k. ú. T., ktorých pôvodným vlastníkom bol

jej nebohý otec V. D. (zomrel 11. augusta 1960). Pozemkový úrad uznal uplatnený nárok

sťažovateľky z dôvodu existencie reštitučného titulu v zmysle § 3 ods. 1 písm. k) zákona o

navrátení vlastníctva k pozemkom (odmietnutie dedičstva v tiesni) len v rozsahu 1/16 s

odôvodnením, že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom ½ označených nehnuteľností

a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí a vnučka po zomrelom synovi. Na

základe uvedeného pozemkový úrad rozhodnutím č. K2008/00319-Kň-NR-2 z 18. januára

2008 navrátil sťažovateľke vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T. (parc. č. 1679 a č. 1675/3) a v

k. ú. Z. (parc. č. 521/67) v podiele 1/16 a súčasne rozhodnutím č. K2008/00319-Kň/1-NR-2

z 22. januára 2008 jej priznal právo na náhradu k pozemkom v k. ú. T. (parc. č. 1739, 1740)

v podiele 1/16, a to aj napriek nečinnosti ostatných oprávnených osôb, ktoré svoj nárok

podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom včas neuplatnili. Uvedeným postupom

by časť „rodinného“ majetku odmietnutého v dedičskom konaní v tiesni všetkými dedičmi

po poručiteľovi V. D. zostala vo vlastníctve štátu ako odúmrť.

Na základe opravných prostriedkov podaných sťažovateľkou krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2009 potvrdil rozhodnutie

pozemkového úradu č. K2008/00319-Kň-NR-2 z 18. januára 2008 a rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2009 potvrdil rozhodnutie pozemkového úradu č. K2008/00319-

Kň/1-NR-2 z 22. januára 2008 ako vecne správne.

Oba uvedené rozsudky krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaniami, o ktorých

rozhodol najvyšší súd rozsudkami tak, že rozsudky krajského súdu potvrdil a pre ich

správnosť na ne v podrobnostiach poukázal.

Podstatou sťažnosti sú tieto námietky sťažovateľky:

1. Odlišnosť právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých

rozhodnutiach v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými v jeho rozsudkoch sp. zn.

a sp. zn. , ktoré sa týkali reštitučného nároku ostatných

oprávnených osôb (súrodenci sťažovateľky, resp. ich potomkovia) vzťahujúceho sa na

totožnú majetkovú podstatu po poručiteľovi V. D.

2. Nesprávnosť právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutých

rozhodnutiach, a to najmä pokiaľ ide o

a) určenie veľkosti vlastníckeho podielu, ktorý má byť navrátený sťažovateľke,

b) paušalizovanie zistenia stavu tiesne ako subjektívneho stavu u všetkých ôsmich

dedičov po poručiteľovi V. D.,

c) nedostatočné zistenie prekážky navrátenia vlastníctva k pozemkom poručiteľa

podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom.

II.1 Relevantné ustanovenia zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom

Podľa § 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom tento zákon upravuje

navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu.

Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom právo na navrátenie

vlastníctva k pozemkom podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je

občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na

štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej

len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom ak osoba, ktorej

vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej

právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty

uvedenej v ustanovení § 5, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú

oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu, to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli jednotlivé veci alebo

práva, ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený len k tej časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom, ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho

mieste oprávnenými osobami deti.

Podľa § 3 ods. 1 písm. k) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným

osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v dôsledku odmietnutia dedičstva v dedičskom konaní urobeného v tiesni.

Podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vlastníctvo

k pozemkom alebo jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok bol po prechode alebo

prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby zastavaný.

II.2 K odlišnosti právnych názorov najvyššieho súdu vyjadrených v identických,

resp. obdobných právnych veciach

Sťažovateľka okrem iného namieta, že najvyšší súd založil napadnuté rozhodnutia na

odlišných právnych názoroch, než na akých sú založené jeho rozsudky sp. zn.

a sp. zn. , ktoré sa týkali reštitučných nárokov ďalších

oprávnených osôb (potomkov) po tom istom právnom predchodcovi a poručiteľovi V. D. vo

vzťahu k rovnakej majetkovej podstate. Ústavný súd v tejto súvislosti posudzoval, či

tvrdenie sťažovateľky, že v daných prípadoch ide o identické, resp. obdobné veci,

zodpovedá skutočnosti.

Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade za

potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (, ).

Úlohou ústavného súdu v namietanej veci však je posúdiť námietku sťažovateľky

týkajúcu sa práve rozdielneho právneho posúdenia skutkovo rovnakej otázky v spojení

s možným porušením sťažovateľkou označených článkov , listiny, dohovoru,

dodatkového protokolu a paktu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že oba rozsudky najvyššieho súdu (sp. zn.

a sp. zn. ) sa vzťahujú na identickú majetkovú podstatu

(pozemky v katastrálnom území Z. zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. 525 ako

parc. č. 521/67 a v katastrálnom území T. v pozemkovoknižnej vložke č. 317 ako parc. č.

1739, v pozemkovoknižnej vložke č. 398 ako parc. č. 1740 a č. 1679 a v pozemkovoknižnej

vložke č. 1241 ako parc. č. 1675/5).

V oboch porovnávaných prípadoch boli uvedené nehnuteľnosti vyhlásené za odúmrť

v dôsledku odmietnutia dedičstva v tiesni deťmi poručiteľa – právneho predchodcu

sťažovateľky (otca V. D.) na základe uznesenia Štátneho notárstva v T. č. D 944/60 zo 6.

novembra 1961.

V oboch konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. a sp. zn.

navrhovatelia R. H., M. D. a M. I. (ďalej len „navrhovatelia“) rovnako ako

sťažovateľka namietali, že najpodstatnejším nedostatkom konania a rozhodovania

pozemkového súdu v ich veci bolo vyriešenie otázky týkajúcej sa veľkosti navracaných

reštitučných vlastníckych podielov k pozemkom po poručiteľovi, keďže pri jej skúmaní

krajský súd vychádzal z existencie stavu tiesne aj u tých účastníkov dedičského konania po

V. D., ktorí si reštitučný nárok v stanovenej lehote neuplatnili, a teda nesprávne určil

veľkosť priznaných spoluvlastníckych podielov. V konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo

67/2010 bola ďalšou podstatnou námietkou navrhovateľov námietka nedostatočného

zistenia prekážky navrátenia vlastníctva k pozemkom podľa § 6 ods. 1 písm. d) zákona o

navrátení vlastníctva k pozemkom z dôvodu ich zastavania.

V odôvodnení namietaného rozsudku sp. zn. najvyšší súd okrem

iného uviedol: „V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho

konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, uvedené

v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca ako príslušný správny orgán podľa § 5 ods. 2

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len

zákon) a podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov

rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľky tak, že navrhovateľke ako oprávnenej

osobe podľa § 2 ods. 1. zákona navrátil vlastníctvo k pozemkom nachádzajúcich sa v k. ú. Z.

a T., ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/ zákona, a to k pozemkom v k.

ú. Z. parc. č. 521/57 a v k. ú. T. parc. č. 1679 a parc. č. 1675/3 v podiele 1/16-iny...

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu ako

aj spisu krajského súdu dospel odvolací súd k záveru, že závery súdu prvého stupňa

vychádzajú z náležitým spôsobom zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie

príslušných zákonných ustanovení...

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne potvrdil rozhodnutie odporcu.

Preskúmané rozhodnutie odporcu bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu vydané v súlade

so zákonom, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, má požadované formálne

i obsahové náležitosti a je dostatočne odôvodnené.

Námietky navrhovateľky uplatnené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku, ktorý sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku. K ich

vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a pre ich správnosť na ne

v podrobnostiach odkazuje.“

V rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2009, na ktorého

odôvodnenie najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. odkazuje, sa

v relevantnej časti odôvodnenia krajský súd s námietkami sťažovateľky vysporiadal takto:

„Pokiaľ ide o druhú námietku, týkajúcu sa veľkosti podielu v akom správny orgán priznal

navrhovateľke vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd má za to, že podiel

v 1/16-ine pripadajúci na navrhovateľku bol správnym orgánom určený správne.

Z rozhodnutia v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo dňa 6. 11. 1961, zo

zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v T. dňa 26. 4. 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj

z matričných dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály vyplýva, V. D. zomrel dňa

11. 8. 1960 a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V., I.)

a vnučka po predumrelom synovi V. D. mladšom E. K., rod. D. Z príslušných

pozemnoknižných vložiek vyplýva, že pôvodný vlastník V. D. bol ku dňu svojej smrti

vlastníkom označených nehnuteľností v podiele 1/2-ice. Z uvedeného vyplýva, že

navrhovateľka v čase odmietnutia dedičstva bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností v

podiele 1/16-iny z celku.

Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že správny orgán vo veci

vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a z takto vykonaného dokazovania vyvodil

správny záver s ktorým sa krajský súd stotožnil. Krajský súd sa taktiež stotožnil s určením

podielu 1/16-iny z celku z označených nehnuteľností pripadajúcej na navrhovateľku tak, ako

je uvedené v napadnutom rozhodnutí, pričom v reštitučnom konaní nezistil žiadne porušenie

základných práv navrhovateľky ako účastníčky reštitučného konania.“

V odôvodnení namietaného rozsudku sp. zn. najvyšší súd okrem

iného uviedol: „V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho

konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu, uvedené

v záhlaví tohto rozsudku, ktorým odporca ako príslušný správny orgán podľa § 5 ods. 2

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len

zákon) a podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov

rozhodol vo veci uplatneného nároku navrhovateľky tak, že navrhovateľke ako oprávnenej

osobe podľa § 2 ods. 1 zákona nepriznal vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T. zapísaných v PK

vl. č. 317 ako parc. č. 1739 a v PK vl. č. 298 ako parc. č. 1740, ktoré prešli do vlastníctva

štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/, ale priznal jej právo na náhradu za uvedené pozemky vo vl.

podiele 1/16 z celku, ktorých vydaniu bránia prekážky podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal, či odvolacie námietky navrhovateľky sú spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a pripojeného administratívneho spisu ako

aj spisu krajského súdu dospel odvolací súd k záveru, že závery súdu prvého stupňa

vychádzajú z náležitým spôsobom zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie

príslušných zákonných ustanovení...

Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne potvrdil rozhodnutie odporcu.

Preskúmané rozhodnutie odporcu bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu vydané v súlade

so zákonom, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, má požadované formálne

i obsahové náležitosti a je dostatočne odôvodnené.

Námietky navrhovateľky uplatnené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku, ktorý sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal

so všetkými námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku. K ich

vyhodnoteniu nemá odvolací súd žiadne výhrady a pre ich správnosť na ne

v podrobnostiach odkazuje.“

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2009, na

ktorý najvyšší súd v rozsudku sp. zn. odkazuje, krajský súd okrem iného

uviedol: „Pokiaľ ide o druhú námietku, týkajúcu sa veľkosti podielu v akom správny orgán

priznal navrhovateľke vlastníctvo k žiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd má za to, že

podiel v 1/16-ine pripadajúci na navrhovateľku bol správnym orgánom určený správne.

Z rozhodnutia v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo dňa 6. 11. 1961, zo

zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v T. dňa 26. 4. 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj

z matričných dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiály vyplýva, že V. D. zomrel

dňa 11. 8. 1960 .a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V.,

I.) a vnučka po predumrelom synovi V. D. mladšom E. K., rod. D. Z príslušných

pozemnoknižných vložiek vyplýva, že pôvodný vlastník V. D. bol ku dňu svojej smrti

vlastníkom označených nehnuteľností v podiele 1/2-ice. Z uvedeného vyplýva, že

navrhovateľka v čase odmietnutia dedičstva bola vlastníckou predmetných nehnuteľností v

podiele 1/16-iny z celku...

Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd dospel k záveru, že správny orgán vo veci

vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a z takto vykonaného dokazovania vyvodil

správny právny záver s ktorým sa krajský súd stotožnil. Krajský súd sa taktiež stotožnil

s určením podielu 1/16-iny z celku z označených nehnuteľností pripadajúcej na

navrhovateľku tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí, pričom v reštitučnom konaní

nezistil žiadne porušenie základných práv navrhovateľky ako účastníčky reštitučného

konania...

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa skutočnosti, že podľa údajov internetového

katastra nehnuteľnosti v katastri neexistuje žiadna parcela č. 10766 (stav CKN) do ktorej

podľa napadnutého rozhodnutia boli zlúčené nevrátené časti pôvodných parciel č. 1739

a 1740, súd poukazuje na to, že stav C KN sa na internetovom portáli neuvádza. V tejto

súvislosti súd poukazuje na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T. dňa 10.

12. 2004, z ktorej vyplýva, že časti parciel č. 1739 a 1740 bolo podľa stavu údajov registra

C KN zlúčené do parcely č. 10766 a sú vedené ako zastavaná plocha. Keďže z tejto

identifikácie nebolo možné určiť výmeru zastavanej plochy, čo je prekážkou vydania,

správny orgán – odporca v 1. rade správne doplnil dokazovanie cestou odporcu v 2. rade,

ktorý nechal vypracovať geometrický plán zo dňa 20. 2. 2006 z ktorého výkazu výmer

2 2

vyplýva výmera zastavanej plochy parc. č. 1739 je 194 ma parc. č. 1940 je 122 m, čo je

prekážkou vydania, a za ktorú zastavanú výmeru patrí navrhovateľke náhrada v podiele

1/16-iny zo zastavanej plochy.“

V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. januára 2011 v reštitučnej

veci sťažovateľkiných súrodencov, resp. ich právnych nástupcov proti odporcovi

obvodnému pozemkovému úradu v konaní o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu odporcu, o odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -93

z 28. októbra 2009 najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. -93

z 28. októbra 2009 zmenil tak, že rozhodnutie odporcu č. K2008/00694-Kň-NR-2

z 30. januára 2008 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, pričom v jeho

odôvodnení okrem iného uviedol: «Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti

spoluvlastníckych podielov, v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom

na už uvedené namieste konštatovať, že za oprávnené osoby treba považovať všetkých osem

dedičov V. D., pretože, ako bolo už uvedené, každý z nich odmietol dedičstvo v tiesni,

spočívajúcej v pozícii zastrašovania povinnosťami a sankciami, vyplývajúcimi

z nadobudnutia majetku takého rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide

o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti názor,

vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v zmysle

ktorého navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté, širšej „rodine“, je

v konečnom dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj

v súlade so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých

oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne

oprávnených osôb preto zodpovedá zmyslu a účelu . Najvyšší súd

Slovenskej republiky, prihliadnuc na právny názor, vyslovený Ústavným súdom Slovenskej

republiky, dospel k záveru, že krajský súd neposúdil námietku navrhovateľov správne, keď

potvrdil výšku podielu každého z navrhovateľov v 1/48 k celku nehnuteľnosti.

Nemožno teda akceptovať právny záver odporcu a krajského súdu, že každému

z navrhovateľov prináleží na predmetných pozemkoch spoluvlastnícky podiel 1/48 a je

namieste preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V novom konaní bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb, ktoré si

v súlade so uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva

k predmetným pozemkom po neb. V. D., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu

bude prihliadať len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok

patriaci do ich „rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z už

uvedeného, neopodstatnené.»

V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011 vo veci

sťažovateľkiných súrodencov, resp. ich dedičov proti odporcovi – obvodnému

pozemkovému úradu v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu,

o odvolaní proti rozsudku krajského súdu č. k. -77 z 28. októbra 2009

najvyšší súd rozsudok krajského súdu č. k. -77 z 28. októbra 2009 zmenil tak,

že rozhodnutie odporcu č. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31. januára 2008 zrušil a vec vrátil

odporcovi na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol: „Ohľadom

námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov, v ktorých im bolo

priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na už uvedené namieste konštatovať, že za

oprávnené osoby treba považovať všetkých osem dedičov V. D., pretože, ako bolo už

uvedené, každý z nich odmietol dedičstvo v tiesni spočívajúcej v pozícii zastrašovania

povinnosťami a sankciami vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého rozsahu v roku

1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili

nárok na navrátenie vlastníctva podľa Najvyšší súd Slovenskej

republiky dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený

v jeho najnovšom náleze k danej problematike sp. zn. , v zmysle ktorého

navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté širšej „rodine“ je v konečnom

dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých

oprávnených osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne

oprávnených osôb, preto zodpovedá zmyslu a účelu . Najvyšší súd

Slovenskej republiky v zmysle tohto právneho názoru vysloveného Ústavným súdom

Slovenskej republiky dospel k záveru, že nemožno posúdiť námietku navrhovateľov

potvrdením výšky podielu každého z nich v 1/48 k celku nehnuteľnosti.

Ako za opodstatnenú treba tiež prihliadnuť na námietku navrhovateľov týkajúcu sa

nedostatočného zistenia prekážky navrátenia vlastníctva podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona

č. k predmetným pozemkom. Odporca sa v preskúmavanom rozhodnutí

odvoláva na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T. 10. decembra 2004 a na

geometrický plán č. 236/2006 z 22. marca 2006. Na ich základe dospel k záveru, že časti

pôvodných parciel č. 1739 a 1740, ktorých sa preskúmavané rozhodnutie týka, boli zlúčené

do parcely č. 10766 (stav CKN), ktorá je vedená ako zastavaná plocha, a preto nie je možné

priznať navrhovateľom vlastnícke právo k nim. Z preskúmavaného rozhodnutia a ani z

priloženého spisového materiálu vedeného odporcom vo veci nároku navrhovateľov však

nie je zrejmé, o aký druh stavby sa jedná, a teda či táto stavba predstavuje prekážku

navrátenia vlastníckeho práva k pozemkom.“

Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že v skutkovo identických prípadoch

najvyšší súd právne posúdil veľkosť navracaného spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnostiam oprávneným osobám, ako aj existenciu prekážky navrátenia vlastníctva

k pozemkom odlišne. V napadnutých rozhodnutiach (v spojení s prvostupňovými

rozhodnutiami krajského súdu) dospel najvyšší súd k právnemu záveru, že pokiaľ bol

poručiteľ V. D. v čase ku dňu svojej smrti vlastníkom 1/2 označených nehnuteľností,

sťažovateľke ako jednej z ôsmich oprávnených dedičov v čase odmietnutia dedičstva

prináležal spoluvlastnícky podiel len vo veľkosti 1/16 z celku, a to bez ohľadu na počet

oprávnených osôb, ktoré si svoj reštitučný nárok po poručiteľovi včas uplatnili. Vo vzťahu k

existencii zákonnej prekážky pre navrátenie vlastníctva k označeným pozemkom dospeli

konajúce súdy k záveru, že pokiaľ podľa evidencie vedenej katastrom nehnuteľností ide o

zastavané pozemky, je ich navrátenie do vlastníctva sťažovateľky v súlade s § 6 ods. 1 písm.

d) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom vylúčené.

Podľa názoru iných senátov najvyššieho súdu uvedených v rozsudkoch sp. zn.

a sp. zn. pri určení veľkosti spoluvlastníckeho podielu osôb,

ktoré si včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom, je potrebné s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 30. júna 2010 zohľadniť skutočnosť, že nečinnosť ostatných oprávnených osôb, ktoré si

svoj reštitučný nárok včas neuplatnili, nemôže eliminovať nárok oprávnenej osoby, ktorá

tak urobila, a to najmä vzhľadom na zmysel a účel zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom, ktorý spočíva v zmiernení následkov majetkových krívd z obdobia neslobody.

V súlade so spomínaným nálezom ústavného súdu sa má medzi všetky oprávnené osoby,

ktoré si včas uplatnili svoj nárok na navrátene vlastníctva, rozdeliť celý reštituovaný

„rodinný“ majetok, ktorý bol nesprávne odňatý alebo vzatý. V súvislosti s námietkou

navrhovateľov týkajúcou sa nedostatočného zistenia existencie prekážky navrátenia

pozemkov z dôvodu ich zastavania najvyšší súd túto odlišne ako v prípade sťažovateľky

vyhodnotil ako opodstatnenú, pokiaľ pozemkový úrad a krajský súd vo veci nároku

navrhovateľov vychádzali len z evidencie vedenej katastrom nehnuteľností bez bližšieho

skúmania, či daná prekážka naozaj existuje.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní

sťažovateľkinej veci prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej judikatúry

najvyššieho súdu.

Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom

systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou

pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky

(Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti

č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96., bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore

s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden

zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ

rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m.

Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na

identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti

v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v identických,

resp. obdobných veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom uplatňuje rozdielnu judikatúru, čím

spochybňuje princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho štátu, ktorý sú povinné

pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý je vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo

slobôd garantovaných (m. m. ). Táto skutočnosť sama osebe v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj relevantnou judikatúrou ESĽP zakladá

v posudzovanom prípade dôvod na vyslovenie porušenia , listinou, dohovorom

a paktom garantovaných práv sťažovateľky bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšou

argumentáciou sťažovateľky uvedenou v sťažnosti.

Ústavný súd zotrváva tak na svojej ustálenej judikatúre, ktorú prezentoval aj v náleze

sp. zn. .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených jej

a listiny, ako aj práva zaručeného jej dodatkového

protokolu, ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv

sťažovateľky podľa , práva podľa listiny, práva podľa

ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 paktu a zrušenie rozsudkov najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. (bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára priestor na

to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného charakteru.

Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného

súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní

pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol

aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže

nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného

porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že namietanými rozsudkami najvyššieho

súdu boli porušené sťažovateľkou označené základné práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu, zároveň

rozhodol aj o zrušení týchto rozsudkov a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. I. H. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a

počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti

ústavnému súdu, vyjadrenie k stanovisku najvyššieho súdu z 29. apríla 2011). Podľa § 11

ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden

úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za tri úkony

právnej služby prináleží advokátovi suma 392,73 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011