Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/67/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci

navrhovateľov 1/ R. H., nar. X., bytom Z.Z., 2/ M. D., nar. X., bytom T., 3/ M. I., nar. X.,

bytom Z.Z., všetci zastúpení JUDr. Š. H., bytom B., proti odporcovi Obvodnému

pozemkovému úradu v Trnave, Vajanského 2, Trnava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu z 31. januára 2008, č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2, o odvolaní

navrhovateľov proti rozsudku Krajského súdu v T.rnave z 28. októbra 2009, č.k.

-77, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 28. októbra 2009, č. k. -77 m e n í tak,

ţe rozhodnutie odporcu z 31. januára 2008, č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z r u š u j e a vec

mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) potvrdil

rozhodnutie odporcu z 31. januára 2008, č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2, ktorým odporca

podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v súlade

s o správnom konaní (ďalej len „“), rozhodol

vo veci uplatneného nároku navrhovateľov tak, ţe navrhovateľke 1/, navrhovateľke

3/ a právnemu predchodcovi navrhovateľa 2/ ako oprávneným osobám podľa § 2 ods. 2

písm. c/ (v rozsudku je , v rozhodnutí 2 ods. 2 písm. c/)

nenavrátil vlastníctvo k pozemkom v k. ú. T., zapísaným v PK vl. č. X. ako parc. č. X. a v PK

vl. č. X. ako parc. č. X., ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 3 ods. 1 písm. k/ zákona č.

, ale priznal im právo na náhradu za uvedené pozemky v podiele 1/48 z celku

pre kaţdého z navrhovateľov, pretoţe vydaniu označených pozemkov bránia prekáţky podľa

Z predloţeného spisového materiálu odporcu mal krajský súd za preukázané,

ţe navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ si ako oprávnené osoby

27. decembra 2004 uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v k.ú. Z. a T.,

zapísaným v PK vl. č. X., X., X. a X. po nebohom starom otcovi V. D.. Poukázal na uznesenie

Štátneho notárstva v Trnave zo 06. novembra 1961 č. D 944/60 v spojení so zápisnicou

napísanou na Štátnom notárstve v T. 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva po poručiteľovi

V. D., z ktorej vyplýva, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v dôsledku

odmietnutia dedičstva. S ohľadom na uvedené sa krajský súd stotoţnil s právnym záverom

odporcu, ţe s ohľadom na uvedené, odporca správne rozhodol, ţe v danom prípade je daný

reštitučný titul v zmysle , a z tohto titulu vzniklo

navrhovateľom právo na navrátenie vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam. Krajský súd

povaţoval rozhodnutie odporcu za dostatočne odôvodnené.

K námietke navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti podielov, v akých im odporca priznal

vlastníctvo k ţiadaným nehnuteľnostiam, krajský súd dospel k záveru, ţe podiel v 1/48

pripadajúcej na kaţdého z navrhovateľov bol odporcom určený správne. Z rozhodnutia

v dedičskej veci po nebohom V. D. č. D 944/60-29 zo 06. novembra 1961, zo zápisnice

spísanej na Štátnom notárstve v T. 26. apríla 1961 o prejednaní dedičstva, ako aj z matričných

dokladov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli odporcu zistil, ţe V. D. zomrel 11. augusta

1960 a jeho právnymi nástupcami sa stalo jeho sedem detí (A., C., J., F., H., V. a I.) a vnučka

3

E. K., rod. D. - dcéra predumrelého syna V. D. ml.. Z príslušných pozemnokniţných vloţiek

zistil, ţe pôvodný vlastník neb. V. D. bol ku dňu smrti spoluvlastníkom označených

nehnuteľností v ½. Navrhovateľky 1/ a 3/ a právny predchodca navrhovateľa 2/ J. D. sú deťmi

J. D., staršieho syna pôvodného vlastníka. S ohľadom na tieto skutočnosti krajský súd uzavrel,

ţe navrhovateľom 1/ aţ 3/ prislúcha spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach

v 1/48 pre kaţdého.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe nárok navrhovateľov bol uplatnený

a posudzovaný podľa , ktorý neobsahuje ustanovenie identické

s ustanovením , podľa ktorého bolo moţné aj jednej z viacerých

oprávnených osôb priznať vlastnícke právo po pôvodnom vlastníkovi v celosti. V prípade

posudzovaného nároku navrhovateľov podľa moţno priznať

oprávnenej osobe len na ňu pripadajúci podiel, pričom sa neprihliada na určenie podielov

jednotlivých dedičov po pôvodnom vlastníkovi v dedičskom konaní. Rozhodnutie v dedičskej

veci po nebohom pôvodnom vlastníkovi je pre správny orgán len podkladom pre zistenie

počtu do úvahy prichádzajúcich oprávnených osôb, a teda pre určenie veľkosti jednotlivých

podielov.

K námietke, ţe odporca v preskúmavanom rozhodnutí nevyčíslil výšku prípadnej

finančnej náhrady, krajský súd uviedol, ţe odporca je v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona

č. kompetentný na rozhodnutie o priznaní práva na náhradu, spôsob náhrady

si účastník po právoplatnosti rozhodnutie dohodne so Slovenským pozemkovým fondom

v zmysle

S námietkou týkajúcou sa skutočnosti, ţe na podľa údajov internetového katastra

nehnuteľností v katastri neexistuje ţiadna parcela č. X. (stav CKN), do ktorej mali byť podľa

preskúmavaného rozhodnutia zlúčené nenavrátené časti pôvodných parciel č. X. a X., sa

krajský súd vysporiadal poukazom na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T.

10. decembra 2004 a na geometrický plán z 20. februára 2006 doplnený do administratívneho

spisu odporcom cestou Pozemkového fondu, z ktorého výkazu výmer, vyplýva výmera

22

zastavanej plochy parc. č. X. (194 m) a parc. č. X. (122 m), čo je prekáţkou vydania a za

ktorú patrí navrhovateľom náhrada v podiele 1/48 zastavanej plochy pre kaţdého. Tieţ

uviedol, ţe stav CKN sa na internetovom portáli neuvádza.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa v spojení

s .

4

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie.

Ţiadali, aby ho najvyšší súd zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu sa v celom rozsahu ruší,

alternatívne ţiadali zrušiť rozsudok krajského súdu, a vec vrátiť príslušnému orgánu na ďalšie

konanie. Namietali, ţe krajský súd sa nezaoberal a nevyporiadal preskúmateľne so všetkými

relevantnými skutkovými a právnymi otázkami súvisiacimi s predmetom a podstatou

ich reštitučnej veci, pričom sa takmer vôbec nezaoberal a nevyporiadal preskúmateľne

ani s podstatnými argumentmi navrhovateľov o nedostatkoch a nezákonnosti rozhodnutia

odporcu, ktoré podrobne uviedli vo svojom opravnom prostriedku z 22. februára 2008

a aj vo vyjadrení z 28. októbra 2009, na ktoré sa odvolávajú a poukazujú. Konanie a následné

rozhodnutie odporcu a následne aj krajského súdu sú postihnuté a trpia viacerými závaţnými

vadami, ktoré sú dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia odporcu.

Za najpodstatnejšie nedostatky konania a rozhodovania pred krajským súdom označili

navrhovatelia nedostatky v preskúmaní, odôvodnení a vyriešení otázok týkajúcich sa veľkosti

navracaných reštitučných vlastníckych podielov (dedičských podielov) k pozemkom

po poručiteľovi (respektíve k reštituovaným pozemkom), ku ktorým má byť navrátené

vlastníctvo navrhovateľom, a otázku moţnosti navrátenia podielu vlastníctva navrhovateľom

aj k nenavrátenej časti reštituovaných pozemkov.

V časti určenia veľkosti navracaných podielov namietali nepreskúmateľnosť

a neopodstatnenosť postupu odporcu a aj krajského súdu, namietajúc, ţe odporca i krajský súd

paušálne vychádzali z existencie individuálnej subjektívnej stránky stavu tiesne a celkovo

stavu tiesne aj u tých účastníkov dedičského konania po poručiteľovi V. D., ktorí si

neuplatnili, respektíve po ktorých nebol uplatnený reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva

k pozemkom, pričom individuálny stav tiesne ani odporca a ani krajský súd nikdy nezistili.

V dôsledku toho odporca i krajský súd na účely svojho konania a rozhodovania rozdelili

pozemky patriace poručiteľovi mechanicky na osem podielov (podľa počtu ôsmich

účastníkov dedičského konania po poručiteľovi), hoci individuálnym dokazovaním bol stav

tiesne zistený len u tých, ktorí si uplatnili reštitučný nárok. Nebolo vykonané relevantné

dokazovanie a rozhodnutie odporcu, ako aj rozsudok krajského súdu, neobsahujú náleţité

odôvodnenie o všetkých okolnostiach ovplyvňujúcich veľkosť pôvodných dedičských

podielov po poručiteľovi a následne ovplyvňujúcich veľkosť reštitučných podielov

navracaných navrhovateľom. Tieto rozhodnutia navrhovatelia označili za nepodloţené,

neopodstatnené a nepreskúmateľné vzhľadom na absenciu relevantných dôkazov a náleţitého

odôvodnenia.

5

Navrhovatelia ďalej poukázali na to, ţe aj v reštitučnom konaní podľa zákona

o navrátení vlastníctva k pozemkom (), ktorého predmetom

sú reštitučné nároky na navrátenie vlastníctva k dedičstvu odmietnutému v dedičskom konaní

po poručiteľovi, je potrebné vykonať rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi na rovnako veľké

dedičské podiely pripadajúce len na tých dedičov, ktorí odmietli dedičstvo v tiesní

(bez rozpočítania dedičských podielov pripadajúcich na dedičov odmietnuvších dedičstvo

bez zistenia stavu tiesne).Takéto rozpočítanie dedičstva po poručiteľovi je potrebné

aj na účely reštitučného konania vykonať predovšetkým vzhľadom na rozhodné dedičské

právo platné v čase smrti poručiteľa a tieţ vzhľadom na existujúcu súdnu judikatúru týkajúcu

sa dedičského práva. Pritom však takéto rozpočítanie dedičstva na účely reštitučného konania

(podľa ) nemá nič spoločné s ustanovením

Zb. Krajský súd mal podľa názoru navrhovateľov náleţite zdôvodniť, prečo a z akých

dôvodov určitá časť pozemkov, ktoré pôvodne patrili poručiteľovi V.D., má zostať štátu ako

odúmrť napriek skutočnosti, ţe zistenie odmietnutia dedičstva v tiesni čo len jedného

z dedičov zároveň znamená, ţe nikdy neboli platne splnené zákonné podmienky na vznik

a existenciu legálnej odúmrte pre štát.

Rovnako navrhovatelia namietali dokazovanie vykonané vo vzťahu k moţnosti

navrátenia podielu vlastníctva aj k nenavrátenej časti reštituovaného majetku. Namietali,

ţe nebolo vykonané náleţité dokazovanie a rozhodnutia odporcu a krajského súdu neobsahujú

náleţité odôvodnenie o všetkých okolnostiach ovplyvňujúcich nevydanie časti pozemkov

z dôvodu, ţe nevrátená (nevydaná) časť pozemkov evidenčne „je zastavaná“, pričom napriek

ţiadostiam navrhovateľov vôbec nebolo vykonané dokazovanie o tom, kedy s ohľadom na § 1

písm. a/ a skutočne boli tieto pozemky zastavané,

čo je však rozhodujúce pre skutočnosť, či sa dotknutá časť pozemkov slúţiaca ako prístupová

poľná komunikácia vydá navrhovateľom alebo či sa namiesto nej navrhovateľom poskytne

náhrada, a to, prirodzene, podľa správne zistenej veľkosti reštitučných podielov navracaných

navrhovateľom. Namietali, ţe napriek ich argumentom a námietkam vôbec nebolo krajským

súdom vykonané náleţité dokazovanie a neboli zistené relevantné dôkazy o údajnej existencii

zákonnej prekáţky pre navrátenie vlastníctva k časti pozemkov podľa § 6 ods. 1 písm. d/

. Pritom uţ len tieto nedostatky sú závaţným dôvodom na zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu a súčasne aj preskúmavaného rozhodnutia odporcu.

Ďalšie pochybenie krajského súdu videli navrhovatelia v tom, ţe nesprávne vyhodnotil

a odmietol námietku navrhovateľov, ţe výrok preskúmavaného rozhodnutia odporcu

je nejasný, neurčitý, nepreskúmateľný, a ţe pri nútenom výkone rozhodnutia je sám osebe

6

nevykonateľný, pretoţe odporca nevyčíslil konkrétnu výmeru (plochu) a bonitu náhradných

pozemkov a konkrétnu výšku alternatívnej finančnej náhrady (peňaţnej náhrady) za nevrátené

vlastníctvo (časť vlastníctva) k pozemkom. Nestotoţnili sa s odôvodnením krajského súdu,

ţe pozemkový úrad ako odporca nie je v zmysle zákona kompetentný na vyčíslenie výšky

náhrady, a ţe spôsob náhrady si účastník po právoplatnosti rozhodnutia dohodne

so Slovenským pozemkovým fondom v zmysle Podľa

navrhovateľov tento argument krajského súdu nemá oporu v § 6 ods. 2 a § 8a zákona

č. Namietali, ţe výrok a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia odporcu

podľa a v spojení s a a musí spĺňať

všetky náleţitosti a poţiadavky na výrok a odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu podľa

§ 47 Správneho poriadku.

Navrhovatelia následne poukázali na nezákonné zvýšenie administratívnoprávneho

zaťaţenia navrhovateľov zo strany odporcu rozdelením konania o ich jednom návrhu

navrhovateľov na dve konania a rozhodnutia, ktoré je v rozpore s Čl.2 a Čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky, zákonnými pravidlami pre správne konanie pred pozemkovými úradmi,

(ktoré nepoznajú inštitút rozdelenia konania), pričom odporca tieţ nerešpektoval judikatúru

Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej „kaţdé konanie súdu alebo iného orgánu,

ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú

právnu ochranu“ (nález Ústavného súdu SR z 10. mája 1994) sp. zn. ). Ako

na príklad takéhoto postupu poukázali na to, ţe v rozpore s § 5 ods. 2 a § 6 ods. 2 písm. d/

nie je v rozhodnutí odporcu presne vyčíslená výmera (plocha)

a bonita náhradných pozemkov a ani výška alternatívnej finančnej náhrady.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach

podaného odvolania ( veta prvá a ) bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk ( a

v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru, ţe pre potvrdenie

rozhodnutia odporcu neboli dané zákonné dôvody.

7

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je jedným zo zákonov

reštitučného charakteru, ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť

tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone

presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe

v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku. Preto pri aplikácii jeho ustanovení

treba postupovať veľmi citlivo, aby nedošlo k ďalším krivdám.

v upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom,

ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu ( a aţ 39 zákona

SNR č. ).Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria:

a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria,

b) lesný pôdny fond.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

podľa tohto zákona môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky

s trvalým pobytom na jej území, a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú

osobu v období od 25. februára 1948 do 01. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“)

spôsobom uvedeným v ustanovení § 3.

Zákonodarca v záujme zabezpečenia princípu legality v ustanoveniach § 5 ods. 2

zakotvil rozhodovaciu právomoc správneho orgánu – pozemkového

úradu pri rozhodovaní o navrátení vlastníctva k pozemku alebo o priznaní práva na náhradu

za pozemok. Správne konanie pred pozemkovým úradom sa začína doručením návrhu

oprávnenej osoby podľa podľa zákona

sa na konanie podľa odseku 2 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Povinnosťou pozemkového úradu pri rozhodovaní podľa

Z.z. je postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku, t.j. podľa zákona

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“) a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania

( ). Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti (

správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať

8

procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak,

aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností

v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov

hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci.

Zásada materiálnej pravdy je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho

poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku (§ 32 a § 46

správneho poriadku). Zásadu materiálnej pravdy treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti

a zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 34 ods. 5 správneho poriadku), ktoré sú vlastne jej

základom. Táto zásada vyslovuje poţiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť

skutočný stav veci, teda subsumuje aj poţiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za zistenia

skutočného stavu veci treba povaţovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa

príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné.

Povinnosťou správneho orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti

bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci

tieţ vyplýva, ţe správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť súčasne presne,

čo znamená, ţe musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí

je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť

v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku).

V konaní nebolo sporné, ţe navrhovatelia sú oprávnenými osobami podľa § 2 ods. 2

písm. c/ ako deti (navrhovateľky 1/ a 3/) a vnuk (navrhovateľ 2/) J.

D. st., syna po V.D. Z matričných dokladov a dokumentov Štátneho notárstva v T.

nachádzajúcich sa v administratívnom spise odporcu vyplýva, ţe V. D. zomrel 11. augusta

1960 bez zanechania závetu, pričom jeho dedičmi zo zákona boli jeho deti A., C., J. (otec

navrhovateliek 1/ a 3/ a právneho predchodcu navrhovateľa 2/), F., H., V. a I. a vnučka

po predumrelom synovi V. E. K.

9

Zo zápisnice napísanej na Štátnom notárstve v Trnave 26. apríla 1961 v dedičskom

konaní č. D 944/60 a z uznesenia Štátneho notárstva v T. zo 06. novembra 1961, najvyšší súd

zistil, ţe dedičstvo po V.D. pozostávajúcom z nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe

katastrálneho územia Z. vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½, a katastrálneho územia T.

vo vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½, vo vl. č. X., parc. č. X., X. - roľa v podiele ½ a vo

vl. č. X., parc. č. X. - roľa v podiele ½ bolo v dôsledku jeho odmietnutia dedičmi - deťmi V.

D., ktoré ho odmietli aj v mene svojich detí, vyhlásené za odúmrť.

Podľa vyjadrenia k ţiadosti o navrátenie vlastníctva k pozemkom E.K., priamej

účastníčky dedičského konania po V.D., ktoré odporca pripojil k spisu, bolo zastrašujúce

správanie a vyhráţky zo strany štátneho notára počas prejednávania dedičstva po V.D.

jediným dôvodom pre odmietnutie dedičstva. Zdedené nehnuteľnosti boli podľa vtedajších

právnych predpisov povaţované za poľnohospodársky podnik, a teda bolo moţné ho prevziať

výlučne ako celok len jedným dedičom, ktorý na ňom následne bude hospodáriť ako

samostatne hospodáriaci roľník - kulak, alebo vstúpi do jednotného roľníckeho druţstva. Ako

kulak by dotknutý dedič bol viazaný na povinné kontingenty pod hrozbou tvrdých sankcií pri

ich nesplnení (trest odňatia slobody aţ na šesť mesiacov a pokuta do výšky 250.000,- korún

a popri nich tieţ prepadnutie majetku, prepadnutie veci, zákaz pobytu alebo príkaz pobytu,

zákaz činnosti a uverejnenie trestného výmeru).

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov, ţe odporca paušalizoval zistenie tiesne ako inak

subjektívneho stavu jednotlivých dedičov po V.D. a na základe toho ich všetkých automaticky

povaţoval za oprávnené osoby, je na mieste uviesť, ţe na základe vykonaného dokazovania

odporca zisťoval stav, resp. situáciu, za ktorej kaţdý jeden z vtedy prítomných dedičov

„dobrovoľne“ odmietol prevziať dedičstvo po V.D., ktoré by bol povinný prevziať ako celok.

Pojem tieseň treba totiţ v týchto prípadoch vykladať v súvislosti s politickým nátlakom

spojeným s obdobím rokov 1948-1989. Preto treba za stav tiesne povaţovať aj stav, kedy

vlastník nemôţe s vecou voľne nakladať, pretoţe vo svojej dispozícii s predmetom vlastníctva

je obmedzovaný represívnou politikou, umoţňovanou nedostatkom existencie právneho

a demokratického štátu.

K záveru, ţe dedičia V.D. odmietli dedičstvo v tiesni, dospel na základe písomného

vyjadrenia osoby priamo prítomnej na tomto dedičskom konaní. Táto situácia bola totoţná pre

všetkých zúčastnených dedičov a bola objektívne spôsobilá vyvolať v nich pocit ohrozenia

10

v prípade prijatia dedičstva. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do

pozornosti, ţe by to boli práve navrhovatelia, ktorí by nemali ako priamo preukázať tieseň

svojho právneho predchodcu J.D. st.

Pokiaľ ide o námietku dôkazného prostriedku, o ktorý sa oprel, poukazuje Najvyšší súd

Slovenskej republiky na § 32 ods. 1 správneho poriadku a § 32 ods. 2 správneho poriadku,

v zmysle ktorých správny orgán nie je pri zisťovaní skutočného stavu veci viazaný návrhmi

účastníkov, pričom spôsob a rozsah zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje on sám.

Odporca dospel na základe ním vykonaného dokazovania, na základe zákonne zadováţených

a vykonaných dôkazných prostriedkov k skutkovým a právnym záverom svedčiacim

v prospech navrhovateľov. Námietka „nevhodného“ dôkazného prostriedku navrhovateľov

je s ohľadom na uvedené neopodstatnená. Rovnako je neopodstatnená ich námietka

paušalizovania zistenia tiesne, pretoţe zistená situácia sa týkala všetkých povolaných dedičov

rovnako.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľov, ţe odporca bol povinný v preskúmavanom

rozhodnutí bliţšie špecifikovať druhy, bonitu a výmeru náhradného pozemku, respektíve

výšku finančnej náhrady, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe ustanovenia

a upravujú vo všeobecnej rovine právo oprávnenej

osoby na náhradu (náhradný pozemok alebo finančnú náhradu) v prípade, ţe z dôvodov

vymenovaných v jej nemoţno navrátiť vlastníctvo

k pôvodným pozemkom. Povinná osoba, t.j. subjekt povinný poskytnúť túto náhradu

je určený v

Z paragrafu 47 ods. 2 správneho poriadku vyplýva pre správny orgán povinnosť uviesť

vo výroku rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého

sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Jedine v prípade,

ak v rozhodnutí správny orgán ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny

orgán určí pre ňu lehotu, ktorá nesmie byť kratšia, neţ ustanovuje osobitný zákon. Subjekty

uvedené v nie sú účastníkmi reštitučného konania podľa

, preto im v tomto konaní nemoţno uloţiť ţiadnu povinnosť. Preto

ani odporcovi nevznikla povinnosť konkretizovať formu náhrady uvedením konkrétnej

výmery (plochy) a bonity náhradných pozemkov a konkrétnej výšky alternatívnej finančnej

náhrady (peňaţnej náhrady) za nevrátené vlastníctvo (časť vlastníctva) k pozemkom.

11

Navyše, rozhodnutie pozemkového úradu podľa

má povahu tzv. statusového deklaratórneho rozhodnutia, ktorým oprávnený orgán verejnej

správy autoritatívne potvrdzuje, ţe daná osoba je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zákona

č. a spĺňa podmienka , a teda je nositeľom ďalších

práv viaţucich sa na toto postavenie. Výrok takéhoto rozhodnutia nezakladá právo na priame

plnenie (poskytnutie konkrétneho náhradného pozemku, resp. pozemku určitých kvalít,

vyplatenie určitej sumy ako finančnej náhrady), ale vyvoláva ďalšie správne konanie,

ktorým je v prípade navrátenia vlastníctva katastrálne konanie, a v prípade, ţe vlastníctvo

nemoţno navrátiť, pokračuje oprávnená osoba v konaní o náhrade so subjektom označeným

v Odporca preto nepochybil, keď vo výroku

preskúmavaného rozhodnutia náhradu bliţšie nešpecifikoval tak, ako namietajú navrhovatelia.

Čo sa týka námietky navrhovateľov voči rozdeleniu konania o jednom uplatnenom

nároku na dve konania, ktorých výsledkom sú dve samostatné rozhodnutia odporcu

(rozhodnutie č. j. K2008/00694-Kň-NR-2 z 30. januára 2008 a preskúmavané rozhodnutie

č. j. K2008/00694-Kň/1-NR-2 z 31. januára 2008), Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, ţe tento postup odporcu sám osebe nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného

rozhodnutia. Námietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Ohľadom námietky navrhovateľov vo vzťahu k veľkosti spoluvlastníckych podielov,

v ktorých im bolo priznané právo na náhradu, je aj s ohľadom na uţ uvedené namieste

konštatovať, ţe za oprávnené osoby treba povaţovať všetkých osem dedičov V. D., pretoţe,

ako bolo uţ uvedené, kaţdý z nich odmietol dedičstvo v tiesni spočívajúcej v pozícii

zastrašovania povinnosťami a sankciami vyplývajúcimi z nadobudnutia majetku takého

rozsahu v roku 1960, respektíve 1961. Pokiaľ však ide o podiely oprávnených osôb, ktoré si

včas uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva podľa Najvyšší súd

Slovenskej republiky dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovený v jeho najnovšom náleze k danej problematike sp.zn. , v zmysle

ktorého navrátenie toho, čo bolo nesprávne odňaté alebo vzaté širšej „rodine“ je v konečnom

dôsledku nielen v súlade so zmyslom a účelom reštitučných predpisov, ale aj v súlade so

všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Uspokojenie nárokov všetkých oprávnených

osôb, ktoré si svoje nároky uplatnili, pri nečinnosti ďalších potenciálne oprávnených osôb,

preto zodpovedá zmyslu a účelu Najvyšší súd Slovenskej republiky

12

v zmysle tohto právneho názoru vysloveného Ústavným súdom Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe nemoţno posúdiť námietku navrhovateľov potvrdením výšky podielu kaţdého

z nich v 1/48 k celku nehnuteľnosti.

Ako na opodstatnenú treba tieţ prihliadnuť na námietku navrhovateľov týkajúcu

sa nedostatočného zistenia prekáţky navrátenia vlastníctva podľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona

č. k predmetným pozemkom. Odporca sa v preskúmavanom rozhodnutí

odvoláva na identifikáciu parciel vyhotovenú Správou katastra v T. 10. decembra 2004 a na

geometrický plán č. 236/2006 z 22. marca 2006. Na ich základe dospel k záveru, ţe časti

pôvodných parciel č. X. a X., ktorých sa preskúmavané rozhodnutie týka, boli zlúčené do

parcely č. X. (stav CKN), ktorá je vedená ako zastavaná plocha, a preto nie je moţné priznať

navrhovateľom vlastnícke právo ku nim. Z preskúmavaného rozhodnutia a ani z priloţeného

spisového materiálu vedeného odporcom vo veci nároku navrhovateľov však nie je zrejmé,

o aký druh stavby sa jedná, a teda či táto stavba skutočne predstavuje prekáţku navrátenie

vlastníckeho práva k pozemkom.

S ohľadom na uvedené nebolo moţné akceptovať záver odporcu o nemoţnosti navrátiť

vlastníctvo k predmetným pozemkom, ale treba preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v súlade s veta prvá ,

a napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil

a preskúmavané rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sa odporca bude zaoberať najmä tým, či je daná prekáţka navrátenia

vlastníctva k predmetným pozemkom podľa ,

k čomu doplní dokazovanie najmä ohliadkou na mieste samom a príslušným rozhodnutím

stavebného úradu. Súčasne bude úlohou odporcu riadne zistiť okruh oprávnených osôb,

ktoré si v súlade so uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva

k predmetným pozemkom po neb. V. D., pričom pri určovaní veľkosti reštitučného podielu

bude prihliadať len na tieto osoby tak, aby medzi ne bol rozdelený celý reštituovaný majetok

patriaci do ich „rodinného“ okruhu. Ostatné námietky navrhovateľov sú, ako vyplýva z uţ

uvedeného, neopodstatnené.

Odporca súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (

13

v spojení s a ) vykoná dokazovanie v zhora naznačenom smere

(§ 32 aţ 34 správneho poriadku) a po vyhodnotení vykonaných dôkazov (§ 34 ods. 5

správneho poriadku) vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie aj patričným spôsobom

odôvodní tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s

v spojení s , a s poukazom na ,

a a úspešným navrhovateľom trovy konania nepriznal, pretoţe si ich náhradu

neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková