Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 355/2016
PDF · 144.45 KB
No categories available
II. ÚS 355/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princípu
právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9 CoP 82/2013 zo 17. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj princípu právnej istoty
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 CoP 82/2013 zo 17. októbra 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zvýšení
sťažovateľovho výživného a ukončené konanie, pričom vo veci sťažovateľovej sestry
krajský súd napadnutý rozsudok zrušil, čím sa vytvoril v jej úplne totožnej veci priestor na
priaznivejšie rozhodnutie.
2. Sťažovateľ žaloval v roku 2011 svojho otca o zvýšenie výživného na 1 300 €.
Rovnako žalovala otca sťažovateľova o dva roky staršia sestra . Bezprostredne po
rozvode manželstva Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o výživnom pre
obidve deti rozsudkom sp. zn. 9 C 400/1997 z 18. novembra 1997. Okresný súd rozsudkom
č. k. 30 P 299/2011-478 z 22. mája 2013 rozhodol, že otec je povinný prispievať na výživu
sťažovateľa výživným vo výške 500 € mesačne s účinnosťou od 21. októbra 2011
a vo výške 400 € mesačne s účinnosťou od 1. januára 2013 a zmenil tým pôvodný rozsudok
sp. zn. 9 C 400/1997. Okresný súd rozsudkom č. k. 30 P 300/2011-434 z toho istého dňa,
a to 22. mája 2013, rozhodol rovnako o žalobe sťažovateľovej sestry. Sťažovateľ aj jeho
sestra podali proti rozsudkom odvolanie. Krajský súd v senáte „9CoP“ napadnutým
rozsudkom sp. zn. 9 CoP 82/2013 zo 17. októbra 2013 rozhodnutie okresného súdu týkajúce
sa sťažovateľa potvrdil. Krajský súd v senáte „11CoP“ rozsudkom sp. zn. 11 CoP 82/2013
zo 16. septembra 2013 rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa sťažovateľovej sestry zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ tvrdí, že jeho aj sestrina vec boli skutkovo aj právne totožné. Obaja
súrodenci sa z totožných dôvodov domáhali voči spoločnému otcovi zvýšenia výživného,
obaja študujú na vysokej škole v zahraničí, majú minimálny vekový rozdiel a majú totožné
materiálne potreby, čo konštatovali aj obidva rozsudky okresného súdu rozhodnuté
rovnakým samosudcom. Rozsudky okresného súdu boli totožné vo výrokoch
i odôvodneniach.
4. Krajský súd však postupoval rozdielne. V sestrinej veci bol rozsudok zrušený pre
nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie. Krajskému súdu
v rozhodnutiach chýbalo zohľadnenie cudzojazyčných dokumentov, výsluch navrhovateľky,
zohľadnenie možností matky a komplexnejšie zhodnotenie majetkových pomerov otca.
Rozsudok okresného súdu týkajúci sa sťažovateľa krajský súd potvrdil. Sťažovateľ tvrdí, že
krajský súd postupoval svojvoľne, bez relevantného dôvodu sa odchýlil od rozhodnutia
senátu „11Cop“. Sťažovateľ odkazuje na judikatúru ústavného súdu chrániacu princíp
právnej istoty a predvídateľnosť práva.
5. Z uvedeného dôvodu bolo podľa tvrdenia sťažovateľa porušené jeho právo na
súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces v spojení s princípom právnej istoty ako
komponentom právneho štátu.
6. Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa (...) na súdnu a inú právnu ochranu
zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces
zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a princíp právnej istoty zaručený podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoP 82/2013 zo dňa 17.10.2013 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoP 82/2013 zo dňa 17.10.2013 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi (...) do
tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 340,89 EUR (slovom
tristoštyridsať eur osemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa(...)“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podstatou sťažnosti je posúdenie ústavnosti potvrdzujúceho rozsudku krajského
súdu, ktorým sa krajský súd odchýlil od kasačného rozhodnutia iného senátu toho istého
súdu, z ktorého vyplývala nádej na určenie vyššieho výživného.
9. Sťažovateľova argumentácia sa na prvý a izolovaný pohľad zdá presvedčivá.
Ústavnej sťažnosti však nemožno vyhovieť.
10. Ústavný súd opakovane judikoval, že odchýlenie sa od iného rozhodnutia
v obdobnej veci nesmie byť svojvoľné. Svojvoľné odchýlenie považoval za porušenie
procesného komponentu hmotného základného práva (III. ÚS 328/05) alebo za súčasť práva
na súdnu ochranu (III. ÚS 212/2010, I. ÚS 91/2011). Predmetná vec je však špecifická tým,
že v nej v podstate niet ani skutkového, ani právneho sporu. Spor môže byť vnímaný len
v rovine aplikácie súdnej diskrécie.
11. Ústavný súd z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu týkajúcich sa
sťažovateľovej sestry, ktoré si vyžiadal, zistil, že po kasácii krajským súdom okresný súd
rozsudkom č. k. 30 P 300/2011-728 z 12. novembra 2014 rozhodol, že otec je povinný
prispievať na výživu výživným vo výške 500 € mesačne s účinnosťou
od 21. októbra 2011 a vo výške 250 € mesačne s účinnosťou od 1. júna 2014, a zmenil tým
pôvodný rozsudok sp. zn. 9 C 400/1997 (O výživnom sa rozhoduje zmenou pôvodného
rozhodnutia. pozn.). Proti tomuto rozsudku bolo právnym zástupcom sťažovateľa podané
odvolanie, ale už len v časti určenia splátok. Krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 7/2015-
767 rozsudok potvrdil. V uvedenom druhom rozsudku okresného súdu týkajúcom sa sestry
sa uvádza, že sťažovateľ ukončil v júli 2014 štúdium a otcovi sa skončila vyživovacia
povinnosť.
12. Z porovnania rozhodnutí súrodencov vyplýva, že sťažovateľ mal určené výživné
500 € od 21. októbra 2011 a 400 € od 1. januára 2013 do júla 2014. Sestra mala určené
výživné 500 € od 21. októbra 2011 do 1. júna 2014. Sestra tak mala síce takmer rok a pol
o 100 € vyššie výživné, ale to sa neskôr značne znížilo na 250 €, takže sťažovateľ nebol
voči nej výrazne zvýhodnený, ba možno v celkovom množstve prijatých prostriedkov to
bude naopak. Z tohto dôvodu nemožno v širšom kontexte hovoriť o horšej pozícii
sťažovateľa, ktorá mala vzniknúť tým, že sestre dalo nádej na vyššie výživné uvedené
kasačné uznesenie.
13. Akokoľvek, ústavný súd sa musí vyjadriť k argumentu odchýlenia sa od iného
rozhodnutia. V predmetnej veci nejde o odchýlenie sa od takpovediac strešnej, právny názor
zjednocujúcej judikatúry, ale od rozhodnutia iného senátu prijatého mesiac skôr, kde je
otázne, či ho senát „9CoP“ mohol poznať a či to sťažovateľ v odvolacom konaní
prízvukoval. Čo je však dôležitejšie, je skutočnosť, že pri určovaní výživného ide
o skutkovo veľmi podmienené a tak diskrečne značne otvorené prípady, kde by, povedané
s Dworkinom, aj dvaja sudcovia „herkulovia“ mohli mať rozdielne názory na presnú
konečnú sumu výživného (možno tu spomenúť neúspešný, ale veľavravný kybernetický
projekt „Výživné“ akad. Knappa In: Cvrček, F. Právní informatika. Praha: Ústav státu a
práva, 2010, ISBN 978-80-87439-00-5, s. 30; Hodás, M. Elektronická publikácia,
legismatika a poznateľnosť práva; In: Justičná revue, 66, 2014, č. 12, s. 1463). V Českej
republike dlhodobo prebieha diskusia o vhodnosti tabuliek na určenie výživného, ktoré sú
pomôckou v Nemecku a Rakúsku (porov. Kontrady, P. Pohled soudní praxe na některé
otázky týkající se stanovení výše výživného In: Bulletin advokacie 7/2015, s. 48 a nasl.).
Je však potrebné uviesť, že neakceptovateľná miera rozdielnosti výšky určenia výživného
by mohla mať ústavnú relevanciu.
14. Možno napokon konštatovať, že obidve série rozhodnutí solídne prekročili
základný prah racionality, spôsob aplikácie sudcovskej diskrécie v sériách má významný
prienik, rozhodnutia sú korektne procesne aj hmotnoprávne odôvodnené a nemožno v nich
nájsť lakonický prístup k citlivej otázke vyživovacej povinnosti. Vzhľadom na to, že
napadnuté rozhodnutie a ani druhé rozhodnutie sa neodchýlili zásadne od pomyselného
referenčného štandardu v predmetnej konkrétnej veci zvýšenia výživného, nedošlo k zásahu
do práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces vrátane princípu právnej istoty, a tak je
nutné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
15. Pretože rozhodnutie krajského súdu je podľa prieskumu ústavného súdu už
v režime konania o prijatí ústavne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného
postupu ústavný súd sťažnosť odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú, tak ako to je uvedené vo výroku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016