Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 362/2011
PDF · 266.51 KB
No categories available
III. ÚS 362/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. G., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, ako aj
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 68/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. R. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011
doručená sťažnosť Mgr. R. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Cdo 68/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že
žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa v zmysle § 14
ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve
bytov“) domáhala, aby okresný súd rozhodol „o realizácii nadstavby... na základe
posúdenia technických aj ekonomických aspektov nadstavby“.
Dôvodom podanej žaloby bola skutočnosť, že „dňa 14.03.2007 došlo na schôdzi
vlastníkov bytov k schváleniu realizácie nadstavby bytového domu. Nadstavba bola
niektorými vlastníkmi bytov presadzovaná s odôvodnením, že bytový dom je vo veľmi zlom
technickom stave a vyžaduje finančne veľmi nákladné opravy. Sťažovateľka s týmito
tvrdeniami nesúhlasila... ako prehlasovaná vlastnícka bytu využila svoje právo vyplývajúce
z ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C/66/2007-247 z 23. apríla 2008 žalobu
sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „skutkové závery urobil
bez zodpovedajúceho dokazovania, iba na základe svojej voľnej úvahy a laických vyjadrení
odporcov a svedka - stavebníka D. K.“. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky pochybil,
keď nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy v potrebnom rozsahu.
Sťažovateľka ďalej poukázala na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý
uviedol, že predmetný bytový dom „vykazuje známky stavebno-technického
opotrebovania“, pričom podľa názoru sťažovateľky „svoj záver o stavebno-technickom
opotrebovaní nijako nekonkretizoval ani nevysvetlil. Dom postavaný v roku 1942 nutne
bude stavebno-technicky opotrebovaný, to však nemusí znamenať ani zanedbanú údržbu,
ani vyvolávať potrebu akejsi komplexnej rekonštrukcie.“.
Ako nesprávny hodnotila sťažovateľka aj záver okresného súdu, ktorý
„v odôvodnení rozsudku vysvetlil odmietnutie dôkazov navrhnutých sťažovateľkou ich
nadbytočnosťou, nakoľko súd nedisponuje právomocou, ktorá je daná stavebnému úradu,
ktorý rozhodne o návrhu na vydanie územného a stavebného povolenia“.
Okresný súd vo vzťahu k právu sťažovateľky na súdnu ochranu konštatoval, že jej
„ako prehlasovanej vlastnícke vzniklo právo na súdnu ochranu avšak bola povinná
preukázať dôvodné obavy a reálny zásah do jej vlastníckeho práva prijatím rozhodnutia
vlastníkov bytov na schôdzi konanej dňa 14.3.2007. Sťažovateľka sa však o to pokúsila
a to navrhnutím dôkazov, ktoré však súd odmietol z dôvodu absencie kompetencií...“.
Napokon sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku okresného súdu uviedla, že tento
„po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že samotné rozhodnutie väčšiny vlastníkov
bytov o nadstavbe v žiadnom prípade nemôže ohrozovať alebo priamo narúšať výkon
vlastníckeho práva sťažovateľky k jej bytu v bytovom dome. Takýto záver je nezmyselný
a bez opory v zákone. Sťažovateľka sa ako prehlasovaná vlastnícka bytu môže obrátiť
na súd vo veci akéhokoľvek rozhodnutia schôdze vlastníkov, nie iba takého, ktoré by
narúšalo alebo ohrozovalo výkon jej vlastníckeho práva. Nesprávny je však aj skutkový
záver súdu, že v prípade schôdze zo dňa 14.0.3.2007 o takéto rozhodnutie nešlo.“.
Uvedené výhrady proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka uviedla aj vo svojom
odvolaní, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 14 Co 79/2009-297 z 2. júna 2009
tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bol návrh sťažovateľky zamietnutý
potvrdil.
K rozhodnutiu krajského súd sťažovateľka uviedla, že svojou žalobou sa domáhala,
„aby súd nahradil svojím rozsudkom rozhodnutie vlastníkov bytov vo veci nadstavby
bytového domu“. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade ide o „osobitný druh
konania, ktorého predmetom nie je určenie neplatnosti schôdze vlastníkov, či schvaľovanej
zmluvy. Naopak, využitie tohto druhu súdnej ochrany je podmienené tým, že schôdza
vlastníkov, ako aj napadané rozhodnutie na nej prijaté sú platné a v súlade so zákonom.
Práve pre takýto prípad dáva zákonodarca možnosť prehlasovanému spoluvlastníkovi
chrániť sa pred svojvôľou väčšiny a obrátiť sa na súd.“.
Krajský súd vo svojom rozsudku ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov
„vyložil takým spôsobom, že úplne poprel jeho zmysel“, keďže v odôvodnení svojho
rozhodnutia „zaujal postoj, že návrh sťažovateľky nemal byť prejednaný pre jeho absolútnu
neprípustnosť, čím sťažovateľke odoprel súdnu ochranu“. Podľa názoru sťažovateľky
„pokiaľ by schôdza alebo rozhodnutia na nej prijaté boli postihnuté vadami, ktoré by ich
robili neplatnými, prehlasovaný vlastník bytu by mohol podať určovací návrh podľa ust.
§ 80 písm. c) OSP. Pokiaľ by takýmito vadami netrpeli, vlastník by podľa názoru krajského
súdu bol s návrhom podľa ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. odsúdený na neúspech.
Výklad ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. ako ho urobil odvolací súd, robí ust. § 14
ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. obsolentným a zbytočným.“.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že žalobou „sa nedomáhala určenia
neplatnosti schôdze alebo Zmluvy, ale sa domáhala, aby súd svojím rozsudkom nahradil
vôľu vlastníkov pri rozhodovaní o nadstavbe“.
Podľa názoru sťažovateľky nebola otázka prípustnosti návrhu, resp. preukázanie
naliehavého právneho záujmu predmetom konania na okresnom súde, preto krajský súd
v súvislosti s konštatovaním nemožnosti okresného súdu žalobe vyhovieť „nenariadením
pojednávania odňal sťažovateľke možnosti vyjadriť sa k právnemu názoru, na základe
ktorého návrh zamietol, a zároveň samotným označením návrhu za neprípustný a
potvrdením prvostupňového rozsudku odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom“.
Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu dovolaním na najvyššom súde,
v ktorom poukázala na to, že rozsudok krajského súdu „bol postihnutý zásadnými vadami,
a to tak v postupe, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj v aplikácii právnych noriem.
Krajský súd neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR najmä z toho dôvodu, že interpretoval ust. § 14 ods. 4 zákona
č. 182/1993 Zb. natoľko extrémne, že svojím postupom a rozhodnutím vybočil z medzí
ústavnosti, a preto dovolaním napadnuté uznesenie svojimi účinkami porušilo označené
základné práva sťažovateľky ako účastníčky konania. V konkrétnej situácii bol krajský súd
povinný zohľadniť zmysel a účel súdneho konania podľa ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993
Z. z. a použiť taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu. Krajský súd sa odchýlil nielen od zmyslu citovaného ustanovenia, ale aj
od jeho výslovného znenia a rozhodol spôsobom, ktorý je zjavným vybočením z medzí
zákona. Rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené. Uvedené pochybenia
KS BA mali v zmysle judikatúry za následok vadu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP, na ktorú
je dovolací súd v zmysle ust. § 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo.“.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 6 Cdo 68/2010
zo 16. decembra 2010 odmietol. Podľa názoru sťažovateľky pokiaľ najvyšší súd „napriek
uvedeným vadám... dovolanie sťažovateľky odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel jej
právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 02.06.2009, č. k.
14Co/79/2009-297 porušil základné práva Mgr. R. G. zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.06.2009, č. k. 14Co/79/2009-297
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 6Cdo
68/2010 porušil základné práva Mgr. R. G. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 6 Cdo 68/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšši súd SR sú povinní zaplatiť náhradu trov
konania Mgr. R. G. na účet jej právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Hoci to sťažovateľka v petite svojej sťažnosti výslovne neuviedla, ústavný súd
z podstatného obsahu sťažnostných námietok ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu a základného práva na prerokovanie veci v jej
prítomnosti krajským súdom a porušenie práva na prístup k súdu zo strany najvyššieho
súdu.
Podstatou sťažnostných námietok proti postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho rozsudku z 2. júna 2009 je nesúhlas sťažovateľky
s právnym názorom krajského súdu a jeho interpretáciou relevantných ustanovení zákona
o vlastníctve bytov. V tejto súvislosti namieta tiež skutočnosť, že v potvrdzujúcom rozsudku
krajského súdu sa objavila nová argumentácia zamietnutia jej žaloby, ku ktorej, vzhľadom
na rozhodnutie krajského súdu bez nariadenia pojednávania, nemala možnosť sa vyjadriť,
čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 68/2010 a k jeho uzneseniu zo 16. decembra 2010 sťažovateľka namieta nesprávny
právny záver najvyššieho súdu pri posúdení otázky prípustnosti dovolania a domnieva sa, že
v danom prípade bol z dôvodu pochybení krajského súdu daný dovolací dôvod podľa § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky najvyšším súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 68/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej
otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).
Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc
podmienky podľa § 238 OSP a existenciu vád podľa § 237 OSP a dospejúc k záveru
o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou
odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľky. Podľa názoru
ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo (s. 3 - 7) a nemožno ho považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné
a dostatočne odôvodnené (obdobne napr. I. ÚS 4/2011, III. ÚS 164/2011).
Najvyšší súd sa jednoznačným, vyčerpávajúcim a ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal so zásadnými dovolacími námietkami sťažovateľky.
Vo vzťahu k jej námietke smerujúcej proti arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku
krajského súdu najvyšší súd citujúc stabilizovanú judikatúru ústavného súdu poukázal
na nutný rozsah odôvodnenia rozhodnutia všeobecných súdov, osobitne v opravnom konaní,
pričom podľa jeho názoru „odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne. záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dostatočne vysvetlil, prečo
mal za to, že nie je možné vyhovieť návrhu na určenie, že vlastníci bytov v bytovom dome
na B. ulici v B. neschvaľujú zmluvu o nadstavbe a vstavbe bytov medzi vlastníkmi bytov a
stavebníkom D. K. Naostatok, potvrdením toho, že rozhodnutie odvolacieho súde je
adekvátne odôvodnené, je i to, že proti v ňom uvedeným záverom navrhovateľka odporuje
v svojom mimoriadnom opravnom prostriedku...“.
K námietke sťažovateľky týkajúcej sa právneho posúdenia veci samej krajským
súdom a ním uskutočneného výkladu relevantných ustanovení zákona o vlastníctve bytov
najvyšší súd „mimo rámec dovolacieho konania“ poukázal tiež na „rozsudok Najvyššieho
Slovenskej republiky z 20. februára 1997 sp. zn. 1 Cdo 119/96, podľa ktorého spoluvlastník,
ktorý nesúhlasí s takým hospodárením so spoločnou vecou, ktoré určilo rozhodnutie
spoluvlastníkov väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp),
nemôže sa úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení s touto vecou (toto
právo má len vtedy, ak sa nedosiahne väčšina alebo dohoda spoluvlastníkov). Prehlasovaný
spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť.“.
Napokon sa najvyšší súd vyjadril aj k dovolacej námietke sťažovateľky vo vzťahu
k tvrdenému odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, zakladajúcemu dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, kde uviedol, že «pokiaľ navrhovateľka v dovolaní
namieta, že proti právnemu názoru odvolacieho súdu prezentovanému v napadnutom
rozhodnutí, odlišnému od záveru súdu prvého stupňa, ktorý nepovažoval jej návrh
za formálne vadný a neprípustný, nemala možnosť argumentovať, keďže odvolací súd
na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd
v predmetnej právnej veci nebol povinný na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie.
Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj
bez nariadenia pojednávania. Citované ustanovenia v zmysle prechodného ustanovenia §
372p ods. 1 O.s.p. k úpravám účinným od 15. októbra 2008 vykonaným zákonom č.
384/2008 Z.z. sa použijú aj na odvolacie konanie, ktoré začalo podaním odvolania pred 15.
októbrom 2008 (pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 19. apríla 2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. októbra
2009 sp. zn. IV. ÚS 362/09). Keďže v preskúmavanej veci nešlo o prípady uvedené
v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p., odvolací súd mohol prejednať vec
v odvolacom konaní aj bez nariadenia pojednávania. V danej veci nejde ani o prípad,
v ktorom by mal odvolací súd pripadne zachovať postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2
O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 („Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili“). Nešlo tu totiž o aplikáciu ustanovenia právneho
predpisu, ktoré pri rozhodovaní súdu prvého stupňa nebolo použité, ale o iný výklad toho
istého ustanovenia, ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov.».
Ústavný súd po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu
ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva
na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd sa podľa názoru
ústavného súdu pri výklade relevantných zákonných ustanovení neodchýlil od zmyslu
a účelu zákona, pričom svoje závery argumentoval aj stabilizovanou judikatúrou. Tento
záver viedol ústavný súd k posúdeniu sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenej.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky krajským súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 79/2009 a jeho uznesením z 2. júna 2009
Ústavný súd s poukazom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09,
III. ÚS 114/2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) preskúmal aj sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie a postup krajského súdu, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom
prostriedku rozhodol z procesných dôvodov. Aj v tomto prípade ústavný súd dospel
k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa
v dostatočnej miere zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky a na tie v odôvodnení
svojho rozhodnutia aj reagoval.
Krajský súd nad rámec odôvodnenia prvostupňového rozsudku v súvislosti
s namietanou nedostatočnosťou dokazovania zo strany okresného súdu uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľky,
ktorým sa domáhala určenia, že vlastníci bytov neschvaľujú Zmluvu o nadstavbe a vstavbe
bytového domu na B. ulici v B. zo dňa 15.3.2007, nakoľko ust. § 14 ods. 4 zák. č. 182/1993
Z. z. (ani žiadne iné) neumožňuje nahradiť vôľu vlastníkov bytov, ktorú vyjadrili schválením
predmetnej zmluvy. Pokiaľ navrhovateľka chcela zvrátiť rozhodnutie vlastníkov bytov, mala
sa v prípade existencie zákonných dôvodov domáhať určenia neplatnosti uznesenia
prijatého na členskej schôdzi vlastníkov bytov dňa 14.3.2007. Navrhovateľka však v návrhu
a ani v ďalších podaniach, resp. na pojednávaní netvrdila, že by schôdza vlastníkov bytov
konaná dňa 14.3.2007 vykazovala právne vady, naopak sama uviedla, že schôdza bola
riadne zvolaná a uskutočnená. Až za predpokladu správne podanej určovacej žaloby by
bolo namieste, aby sa súd zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré by mali význam pre
rozhodnutie veci. Okresný súd vzhľadom na uvedené mohol vo veci rozhodnúť aj bez
vykonania ďalších dôkazov, ktorých sa navrhovateľka domáhala.“
Uvedenú interpretáciu zákonných ustanovení sťažovateľka považuje za arbitrárnu,
svojvoľnú a „popierajúcu účel, podstatu a zmysel zákona“.
Ústavný súd sa s názorom sťažovateľky nestotožňuje. Výsledok interpretácie
relevantného ustanovenia zákona o vlastníctve bytov krajským súdom je podľa názoru
ústavného súdu v tomto prípade logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej
úprave, pričom v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľky.
S uvedeným výkladom sporných ustanovení zákona o vlastníctve bytov sa v danom prípade
vo svojom rozhodnutí o dovolaní stotožnil aj najvyšší súd, argumentujúc tiež stabilizovanou
judikatúrou. Za danej situácie ústavný súd nevidí dôvod závery všeobecných súdov
pri výklade práva spochybňovať, keďže tieto nevykazujú známky svojvôle a arbitrárnosti
(m. m. I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred
všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína
aj konštantne judikovaný názor, podľa ktorého v zásade nie je oprávnený posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti
výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)
alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa v dôsledku nenariadenia pojednávania
krajským súdom nemohla vyjadriť k namietanej argumentácii krajského súdu, čím jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd poukazuje na závery najvyššieho súdu,
ktoré boli už v tomto rozhodnutí citované. Tieto považuje ústavný súd za správne,
dostatočne zrozumiteľné a ústavne konformné, a preto nepovažuje za potrebné ich v tejto
súvislosti rekapitulovať, a to aj s poukazom na to, že základné právo na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy je na úrovni zákona
vyjadrené a chránené práve v § 237 ods. f) OSP.
Nad rámec právnych záverov najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na
skutočnosť, že v danom prípade krajský súd vo svojom rozhodnutí pri potvrdení vecnej
správnosti odvolaním napadnutého rozsudku nenahradil závery okresného súdu vlastnými,
od prvostupňového súdu odlišnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, iba
poukázal na ďalšie okolnosti, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva nemožnosť žalobe
sťažovateľky vyhovieť bez ohľadu na rozsah dokazovania vykonaného okresným súdom.
V danom prípade by teda nebolo možné očakávať iný výsledok konania ani v prípade, ak by
zmienenú argumentáciu použil už prvostupňový súd, a ani v prípade, ak by krajský súd
nariadil o odvolaní pojednávanie. Uvedené s ohľadom na materiálne hľadisko ochrany
sťažovateľkou označených práv nevytvára predpoklady pre možnosť konštatovania ich
porušenia zo strany konajúcich všeobecných súdov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti dospel k záveru o jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný
súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011