Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 362/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. G., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, ako aj

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. R. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011

doručená sťažnosť Mgr. R. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2010.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že

žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa v zmysle § 14

ods. 4 o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve

bytov“) domáhala, aby okresný súd rozhodol „o realizácii nadstavby... na základe

posúdenia technických aj ekonomických aspektov nadstavby“.

Dôvodom podanej žaloby bola skutočnosť, že „dňa 14.03.2007 došlo na schôdzi

vlastníkov bytov k schváleniu realizácie nadstavby bytového domu. Nadstavba bola

niektorými vlastníkmi bytov presadzovaná s odôvodnením, že bytový dom je vo veľmi zlom

technickom stave a vyžaduje finančne veľmi nákladné opravy. Sťažovateľka s týmito

tvrdeniami nesúhlasila... ako prehlasovaná vlastnícka bytu využila svoje právo vyplývajúce

z ust. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -247 z 23. apríla 2008 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd „skutkové závery urobil

bez zodpovedajúceho dokazovania, iba na základe svojej voľnej úvahy a laických vyjadrení

odporcov a svedka - stavebníka D. K.“. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky pochybil,

keď nevykonal sťažovateľkou navrhované dôkazy v potrebnom rozsahu.

Sťažovateľka ďalej poukázala na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý

uviedol, že predmetný bytový dom „vykazuje známky stavebno-technického

opotrebovania“, pričom podľa názoru sťažovateľky „svoj záver o stavebno-technickom

opotrebovaní nijako nekonkretizoval ani nevysvetlil. Dom postavaný v roku 1942 nutne

bude stavebno-technicky opotrebovaný, to však nemusí znamenať ani zanedbanú údržbu,

ani vyvolávať potrebu akejsi komplexnej rekonštrukcie.“.

Ako nesprávny hodnotila sťažovateľka aj záver okresného súdu, ktorý

„v odôvodnení rozsudku vysvetlil odmietnutie dôkazov navrhnutých sťažovateľkou ich

nadbytočnosťou, nakoľko súd nedisponuje právomocou, ktorá je daná stavebnému úradu,

ktorý rozhodne o návrhu na vydanie územného a stavebného povolenia“.

Okresný súd vo vzťahu k právu sťažovateľky na súdnu ochranu konštatoval, že jej

„ako prehlasovanej vlastnícke vzniklo právo na súdnu ochranu avšak bola povinná

preukázať dôvodné obavy a reálny zásah do jej vlastníckeho práva prijatím rozhodnutia

vlastníkov bytov na schôdzi konanej dňa 14.3.2007. Sťažovateľka sa však o to pokúsila

a to navrhnutím dôkazov, ktoré však súd odmietol z dôvodu absencie kompetencií...“.

Napokon sťažovateľka vo vzťahu k rozsudku okresného súdu uviedla, že tento

„po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že samotné rozhodnutie väčšiny vlastníkov

bytov o nadstavbe v žiadnom prípade nemôže ohrozovať alebo priamo narúšať výkon

vlastníckeho práva sťažovateľky k jej bytu v bytovom dome. Takýto záver je nezmyselný

a bez opory v zákone. Sťažovateľka sa ako prehlasovaná vlastnícka bytu môže obrátiť

na súd vo veci akéhokoľvek rozhodnutia schôdze vlastníkov, nie iba takého, ktoré by

narúšalo alebo ohrozovalo výkon jej vlastníckeho práva. Nesprávny je však aj skutkový

záver súdu, že v prípade schôdze zo dňa 14.0.3.2007 o takéto rozhodnutie nešlo.“.

Uvedené výhrady proti rozsudku okresného súdu sťažovateľka uviedla aj vo svojom

odvolaní, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -297 z 2. júna 2009

tak, že rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej bol návrh sťažovateľky zamietnutý

potvrdil.

K rozhodnutiu krajského súd sťažovateľka uviedla, že svojou žalobou sa domáhala,

„aby súd nahradil svojím rozsudkom rozhodnutie vlastníkov bytov vo veci nadstavby

bytového domu“. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade ide o „osobitný druh

konania, ktorého predmetom nie je určenie neplatnosti schôdze vlastníkov, či schvaľovanej

zmluvy. Naopak, využitie tohto druhu súdnej ochrany je podmienené tým, že schôdza

vlastníkov, ako aj napadané rozhodnutie na nej prijaté sú platné a v súlade so zákonom.

Práve pre takýto prípad dáva zákonodarca možnosť prehlasovanému spoluvlastníkovi

chrániť sa pred svojvôľou väčšiny a obrátiť sa na súd.“.

Krajský súd vo svojom rozsudku ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov

„vyložil takým spôsobom, že úplne poprel jeho zmysel“, keďže v odôvodnení svojho

rozhodnutia „zaujal postoj, že návrh sťažovateľky nemal byť prejednaný pre jeho absolútnu

neprípustnosť, čím sťažovateľke odoprel súdnu ochranu“. Podľa názoru sťažovateľky

„pokiaľ by schôdza alebo rozhodnutia na nej prijaté boli postihnuté vadami, ktoré by ich

robili neplatnými, prehlasovaný vlastník bytu by mohol podať určovací návrh podľa ust.

. Pokiaľ by takýmito vadami netrpeli, vlastník by podľa názoru krajského

súdu bol s návrhom podľa ust. odsúdený na neúspech.

Výklad ust. ako ho urobil odvolací súd, robí ust.

ods. 4 obsolentným a zbytočným.“.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že žalobou „sa nedomáhala určenia

neplatnosti schôdze alebo Zmluvy, ale sa domáhala, aby súd svojím rozsudkom nahradil

vôľu vlastníkov pri rozhodovaní o nadstavbe“.

Podľa názoru sťažovateľky nebola otázka prípustnosti návrhu, resp. preukázanie

naliehavého právneho záujmu predmetom konania na okresnom súde, preto krajský súd

v súvislosti s konštatovaním nemožnosti okresného súdu žalobe vyhovieť „nenariadením

pojednávania odňal sťažovateľke možnosti vyjadriť sa k právnemu názoru, na základe

ktorého návrh zamietol, a zároveň samotným označením návrhu za neprípustný a

potvrdením prvostupňového rozsudku odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu dovolaním na najvyššom súde,

v ktorom poukázala na to, že rozsudok krajského súdu „bol postihnutý zásadnými vadami,

a to tak v postupe, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj v aplikácii právnych noriem.

Krajský súd neposkytol sťažovateľke dostatočnú ochranu jej základného práva upraveného

v SR najmä z toho dôvodu, že interpretoval ust. zákona

č. natoľko extrémne, že svojím postupom a rozhodnutím vybočil z medzí

ústavnosti, a preto dovolaním napadnuté uznesenie svojimi účinkami porušilo označené

základné práva sťažovateľky ako účastníčky konania. V konkrétnej situácii bol krajský súd

povinný zohľadniť zmysel a účel súdneho konania podľa ust.

Z. z. a použiť taký výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu. Krajský súd sa odchýlil nielen od zmyslu citovaného ustanovenia, ale aj

od jeho výslovného znenia a rozhodol spôsobom, ktorý je zjavným vybočením z medzí

zákona. Rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne a neodôvodnené. Uvedené pochybenia

KS BA mali v zmysle judikatúry za následok vadu v zmysle ust. , na ktorú

je dovolací súd v zmysle ust. povinný prihliadať ex offo.“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn.

zo 16. decembra 2010 odmietol. Podľa názoru sťažovateľky pokiaľ najvyšší súd „napriek

uvedeným vadám... dovolanie sťažovateľky odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel jej

právo na súdnu ochranu garantované SR“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 02.06.2009, č. k.

-297 porušil základné práva Mgr. R. G. zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.06.2009, č. k. -297

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR svojim postupom a uznesením zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 6Cdo

68/2010 porušil základné práva Mgr. R. G. zaručené v SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2010, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšši súd SR sú povinní zaplatiť náhradu trov

konania Mgr. R. G. na účet jej právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojich základných

práv podľa a .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Hoci to sťažovateľka v petite svojej sťažnosti výslovne neuviedla, ústavný súd

z podstatného obsahu sťažnostných námietok ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu a základného práva na prerokovanie veci v jej

prítomnosti krajským súdom a porušenie práva na prístup k súdu zo strany najvyššieho

súdu.

Podstatou sťažnostných námietok proti postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 2. júna 2009 je nesúhlas sťažovateľky

s právnym názorom krajského súdu a jeho interpretáciou relevantných ustanovení zákona

o vlastníctve bytov. V tejto súvislosti namieta tiež skutočnosť, že v potvrdzujúcom rozsudku

krajského súdu sa objavila nová argumentácia zamietnutia jej žaloby, ku ktorej, vzhľadom

na rozhodnutie krajského súdu bez nariadenia pojednávania, nemala možnosť sa vyjadriť,

čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn.

a k jeho uzneseniu zo 16. decembra 2010 sťažovateľka namieta nesprávny

právny záver najvyššieho súdu pri posúdení otázky prípustnosti dovolania a domnieva sa, že

v danom prípade bol z dôvodu pochybení krajského súdu daný dovolací dôvod podľa § 237

písm. f) (ďalej len „OSP“).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky najvyšším súdom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. decembra 2010

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, v zmysle ktorej

otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis mutandis napr. , ).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu, osobitne posudzujúc

podmienky podľa a existenciu vád podľa a dospejúc k záveru

o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané sťažovateľkou

odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľky. Podľa názoru

ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo (s. 3 - 7) a nemožno ho považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné, zrozumiteľné

a dostatočne odôvodnené (obdobne napr. , ).

Najvyšší súd sa jednoznačným, vyčerpávajúcim a ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal so zásadnými dovolacími námietkami sťažovateľky.

Vo vzťahu k jej námietke smerujúcej proti arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku

krajského súdu najvyšší súd citujúc stabilizovanú judikatúru ústavného súdu poukázal

na nutný rozsah odôvodnenia rozhodnutia všeobecných súdov, osobitne v opravnom konaní,

pričom podľa jeho názoru „odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne. záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dostatočne vysvetlil, prečo

mal za to, že nie je možné vyhovieť návrhu na určenie, že vlastníci bytov v bytovom dome

na B. ulici v B. neschvaľujú zmluvu o nadstavbe a vstavbe bytov medzi vlastníkmi bytov a

stavebníkom D. K. Naostatok, potvrdením toho, že rozhodnutie odvolacieho súde je

adekvátne odôvodnené, je i to, že proti v ňom uvedeným záverom navrhovateľka odporuje

v svojom mimoriadnom opravnom prostriedku...“.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa právneho posúdenia veci samej krajským

súdom a ním uskutočneného výkladu relevantných ustanovení zákona o vlastníctve bytov

najvyšší súd „mimo rámec dovolacieho konania“ poukázal tiež na „rozsudok Najvyššieho

Slovenskej republiky z 20. februára 1997 sp. zn. , podľa ktorého spoluvlastník,

ktorý nesúhlasí s takým hospodárením so spoločnou vecou, ktoré určilo rozhodnutie

spoluvlastníkov väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (tzv. majoritný princíp),

nemôže sa úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení s touto vecou (toto

právo má len vtedy, ak sa nedosiahne väčšina alebo dohoda spoluvlastníkov). Prehlasovaný

spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť.“.

Napokon sa najvyšší súd vyjadril aj k dovolacej námietke sťažovateľky vo vzťahu

k tvrdenému odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, zakladajúcemu dovolací

dôvod podľa , kde uviedol, že «pokiaľ navrhovateľka v dovolaní

namieta, že proti právnemu názoru odvolacieho súdu prezentovanému v napadnutom

rozhodnutí, odlišnému od záveru súdu prvého stupňa, ktorý nepovažoval jej návrh

za formálne vadný a neprípustný, nemala možnosť argumentovať, keďže odvolací súd

na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd

v predmetnej právnej veci nebol povinný na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie.

Podľa ustanovenia v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania. Citované ustanovenia v zmysle prechodného ustanovenia §

372p ods. 1 k úpravám účinným od 15. októbra 2008 vykonaným zákonom č.

sa použijú aj na odvolacie konanie, ktoré začalo podaním odvolania pred 15.

októbrom 2008 (pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 19. apríla 2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. októbra

2009 sp. zn. ). Keďže v preskúmavanej veci nešlo o prípady uvedené

v ustanoveniach až c/ , odvolací súd mohol prejednať vec

v odvolacom konaní aj bez nariadenia pojednávania. V danej veci nejde ani o prípad,

v ktorom by mal odvolací súd pripadne zachovať postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2

v znení účinnom od 15. októbra 2008 („Ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili“). Nešlo tu totiž o aplikáciu ustanovenia právneho

predpisu, ktoré pri rozhodovaní súdu prvého stupňa nebolo použité, ale o iný výklad toho

istého ustanovenia, ustanovenia § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov.».

Ústavný súd po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu

ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva

na súdnu ochranu zakotveného v . Najvyšší súd sa podľa názoru

ústavného súdu pri výklade relevantných zákonných ustanovení neodchýlil od zmyslu

a účelu zákona, pričom svoje závery argumentoval aj stabilizovanou judikatúrou. Tento

záver viedol ústavný súd k posúdeniu sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky krajským súdom

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. júna 2009

Ústavný súd s poukazom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (,

) a Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský, Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) preskúmal aj sťažnosťou napadnuté

rozhodnutie a postup krajského súdu, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom

prostriedku rozhodol z procesných dôvodov. Aj v tomto prípade ústavný súd dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa

v dostatočnej miere zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky a na tie v odôvodnení

svojho rozhodnutia aj reagoval.

Krajský súd nad rámec odôvodnenia prvostupňového rozsudku v súvislosti

s namietanou nedostatočnosťou dokazovania zo strany okresného súdu uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné vyhovieť návrhu navrhovateľky,

ktorým sa domáhala určenia, že vlastníci bytov neschvaľujú Zmluvu o nadstavbe a vstavbe

bytového domu na B. ulici v B. zo dňa 15.3.2007, nakoľko ust.

Z. z. (ani žiadne iné) neumožňuje nahradiť vôľu vlastníkov bytov, ktorú vyjadrili schválením

predmetnej zmluvy. Pokiaľ navrhovateľka chcela zvrátiť rozhodnutie vlastníkov bytov, mala

sa v prípade existencie zákonných dôvodov domáhať určenia neplatnosti uznesenia

prijatého na členskej schôdzi vlastníkov bytov dňa 14.3.2007. Navrhovateľka však v návrhu

a ani v ďalších podaniach, resp. na pojednávaní netvrdila, že by schôdza vlastníkov bytov

konaná dňa 14.3.2007 vykazovala právne vady, naopak sama uviedla, že schôdza bola

riadne zvolaná a uskutočnená. Až za predpokladu správne podanej určovacej žaloby by

bolo namieste, aby sa súd zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré by mali význam pre

rozhodnutie veci. Okresný súd vzhľadom na uvedené mohol vo veci rozhodnúť aj bez

vykonania ďalších dôkazov, ktorých sa navrhovateľka domáhala.“

Uvedenú interpretáciu zákonných ustanovení sťažovateľka považuje za arbitrárnu,

svojvoľnú a „popierajúcu účel, podstatu a zmysel zákona“.

Ústavný súd sa s názorom sťažovateľky nestotožňuje. Výsledok interpretácie

relevantného ustanovenia zákona o vlastníctve bytov krajským súdom je podľa názoru

ústavného súdu v tomto prípade logický a dostatočný, majúci základ v aplikovanej právnej

úprave, pričom v konečnom dôsledku nemôže vyústiť do spochybnenia právnych záverov

rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľky.

S uvedeným výkladom sporných ustanovení zákona o vlastníctve bytov sa v danom prípade

vo svojom rozhodnutí o dovolaní stotožnil aj najvyšší súd, argumentujúc tiež stabilizovanou

judikatúrou. Za danej situácie ústavný súd nevidí dôvod závery všeobecných súdov

pri výklade práva spochybňovať, keďže tieto nevykazujú známky svojvôle a arbitrárnosti

(m. m. , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred

všeobecným súdom (obdobne , ). Do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína

aj konštantne judikovaný názor, podľa ktorého v zásade nie je oprávnený posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti

výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)

alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. , ).

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej sa v dôsledku nenariadenia pojednávania

krajským súdom nemohla vyjadriť k namietanej argumentácii krajského súdu, čím jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd poukazuje na závery najvyššieho súdu,

ktoré boli už v tomto rozhodnutí citované. Tieto považuje ústavný súd za správne,

dostatočne zrozumiteľné a ústavne konformné, a preto nepovažuje za potrebné ich v tejto

súvislosti rekapitulovať, a to aj s poukazom na to, že základné právo na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania zakotvené v je na úrovni zákona

vyjadrené a chránené práve v ods. f) .

Nad rámec právnych záverov najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že v danom prípade krajský súd vo svojom rozhodnutí pri potvrdení vecnej

správnosti odvolaním napadnutého rozsudku nenahradil závery okresného súdu vlastnými,

od prvostupňového súdu odlišnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, iba

poukázal na ďalšie okolnosti, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva nemožnosť žalobe

sťažovateľky vyhovieť bez ohľadu na rozsah dokazovania vykonaného okresným súdom.

V danom prípade by teda nebolo možné očakávať iný výsledok konania ani v prípade, ak by

zmienenú argumentáciu použil už prvostupňový súd, a ani v prípade, ak by krajský súd

nariadil o odvolaní pojednávanie. Uvedené s ohľadom na materiálne hľadisko ochrany

sťažovateľkou označených práv nevytvára predpoklady pre možnosť konštatovania ich

porušenia zo strany konajúcich všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti dospel k záveru o jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011