Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 406/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. M. a A. M., P., zastúpených advokátom JUDr. R.

S., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009, postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. marca

2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 30. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. M. a A. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2010 doručená faxom a 22. novembra 2010 poštou sťažnosť A. M. a A. M. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júla

2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Predmetom sporu pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o zaplatení

nedoplatku vyúčtovaného sťažovateľom správcom domu za platby spojené s užívaním bytu

za rok 2003 a január 2004. V tomto spore boli sťažovatelia v procesnom postavení

žalovaných.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -150 z 25. septembra 2007 v spojitosti

doplňujúcim rozsudkom č. k. -151 z 9. októbra 2007 boli sťažovatelia zaviazaní

zaplatiť obchodnej spoločnosti M..., s. r. o., P. (žalobkyni), spoločne a nerozdielne sumu

16 826 Sk a vo zvyšku bola žaloba žalobkyne zamietnutá. Zároveň okresný súd uložil

sťažovateľom povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľov uznesením č. k. -188

z 8. apríla 2008 zrušil uvedené prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia krajský súd okrem iného

uviedol, že bude potrebné doplniť dokazovanie v zmysle návrhov sťažovateľov, teda

najskôr zistiť skutočnú výmeru bytu sťažovateľov a následne skutočné náklady na plnenie

spojené s užívaním bytu za rok 2003 a január 2004, čo bude možné zisťovať prípadným

porovnaním nákladov v obdobnom byte, resp. znaleckým dokazovaním, ako to žiadali

sťažovatelia, keď znalec posúdi aj okolnosť, či neumiestnenie radiátora v obývacej izbe

v danom prípade ovplyvňuje výšku nákladov z hľadiska vykurovacej plochy.

Rozsudkom č. k. -316 z 25. augusta 2009 okresný súd rozhodol tak, že

zaviazal sťažovateľov zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 401,55 € (12 097 Sk)

a trovy konania. Predmetná suma predstavovala nedoplatok za poskytnuté plnenia spojené

s užívaním bytu, a to za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004. V prevyšujúcej časti okresný

súd žalobu zamietol. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z nariadeného znaleckého

dokazovania, v rámci ktorého mala byť ustálená presná podlahová výmera bytu

sťažovateľov, avšak vo veci ustanovený znalec vychádzal podľa sťažovateľov pri

vyhotovení znaleckého posudku z nesprávnej výmery bytu, na čo nebol pri svojom vypočutí

na pojednávaní uskutočnenom 25. augusta 2009 okresným súdom upozornený. Sťažovatelia

taktiež tvrdia, že znalec nesprávne posúdil sumu nimi uhradených preddavkov, v dôsledku

čoho bol nesprávne vypočítaný aj ich celkový nedoplatok za rozhodné obdobie.

So sťažovateľmi v nadväznosti na tieto výhrady uplatnenými námietkami proti znaleckému

posudku sa okresný súd podľa nich vôbec nevysporiadal.

Okresný súd nevyhovel ani návrhu sťažovateľov, ktorý predložili na poslednom

pojednávaní, t. j. 25. augusta 2009, keď s odvolaním sa na hospodárnosť konania (výška

trov konania totiž vysoko prevýšila výšku uplatnenej istiny) nenariadil doplnenie

dokazovania ďalším znaleckým dokazovaním.

Na odvolanie žalobkyne, ako aj sťažovateľov krajský súd ako odvolací súd

rozsudkom sp. zn. z 2. marca 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny a zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového súdu o nevykonaní

sťažovateľmi navrhnutého dôkazu za dostačujúce.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom

navrhli napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové

konanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2010 dovolanie odmietol

pre neprípustnosť.

Sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. augusta

2009, rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. marca 2010 a uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2010 a sťažovatelia sa ňou domáhajú ich

zrušenia a ďalšieho konania vo veci.

Sťažovatelia si taktiež uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného

súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba

úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného

súdu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci podľa prvej vety .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. marca 2010

Ústavný súd poukazuje na svoju aktuálnu rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej

v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého

rozhodnutia, je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho

rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti plynie od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (porovnaj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 a tiež

rozhodnutia ústavného súdu , , ,

). Predbežnému prerokovaniu sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu nebráni ani nedostatok právomoci ústavného súdu. Ústavný súd

preto preskúmal, či nie sú dané iné dôvody odmietnutia sťažnosti, najmä či neprichádza

do úvahy jej posúdenie ako zjavne neopodstatnenej.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie

v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

porušenie skúma spoločne.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý

rozsudok krajského súdu (resp. postup predchádzajúci jeho vydaniu) možno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný

a neudržateľný.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s postupom a rozhodnutím okresného

súdu, pričom pochybenia tohto súdu podľa sťažovateľov neodstránil ani krajský súd a ani

najvyšší súd, čím malo dôjsť k porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľov smerujú vecne proti prvostupňovému rozhodnutiu,

ktoré bolo potvrdené krajským súdom. Ústavný súd sa námietkami sťažovateľov proti

napadnutému rozsudku okresného súdu zaoberal z toho hľadiska, v akom by mohli prípadne

zakladať porušenie základných práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovatelia odôvodnili svoju sťažnosť troma hlavnými námietkami.

Podstatou prvej námietky je nesprávny postup okresného súdu pri vyhodnocovaní

dôkazov v súvislosti s dvoma znaleckými posudkami. Sťažovatelia tvrdia, že „... Okresný

súd... vychádzal z nariadeného dokazovania znaleckým posudkom Ing. J. P. č. 76/2008

zo dňa 01. 10. 2008, ktorý mal za úlohu ustáliť presnú podlahovú výmeru bytu č...

a znaleckým posudkom Ing. M. V. č. 1/2009 zo dňa 18. 02. 2009, ktorý mal v znaleckom

posudku podľa uznesenia OS Považská Bystrica č. k. -238 zo dňa 21. 11. 2008

vypočítať skutočné náklady na plnenie spojené s užívaním bytu č... za rok 2003 a január

2004 s prihliadnutím na výpočet podlahovej plochy bytu znalcom Ing. J. P. v znaleckom

posudku č. 76/2008 a posúdením tejto skutočnosti, či neumiestnenie radiátora v obývacej

izbe v danom prípade ovplyvňuje výšku nákladov z hľadiska vykurovanej plochy.“. Podľa

sťažovateľov znalecký posudok znalca Ing. M. V. vychádzal z inej výmery, ako vyplývala

z posudku Ing. J. P., a tento nedostatok nebol okresným súdom odstránený.

Ústavný súd z príloh (odvolanie z 21. októbra 2009 proti napadnutému rozsudku

okresného súdu) zistil, že namietaný rozdiel vo výmere nebol sťažovateľmi zahrnutý

do odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu. V odvolaní sa sťažovatelia,

právne zastúpení advokátom, dovolávali výmery bytu vypočítanej Ing. J. P. v jeho

znaleckom posudku iba v súvislosti s vyúčtovaním služieb za byt žalobkyňou, čím

odôvodňovali ďalšie znalecké dokazovanie týkajúce sa iných platieb, ako je dodávka tepla,

teda v súvislosti s treťou námietkou, ktorá bude ústavným súdom posudzovaná ďalej.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou súdneho konania

a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné

námietky sťažovateľov, ktoré neboli zahrnuté do odvolania proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu a mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie sú pred

ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. ).

Konanie o sťažnosti podľa nemôže byť prostriedkom, ktorý by

nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo

prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné

rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.

Keďže tento sťažovateľmi namietaný nedostatok v postupe a rozhodnutí okresného

súdu nebol predmetom odvolania, nemohol byť ani preskúmaný v odvolacom konaní

a nemohol sa ani prejaviť v rozhodnutí krajského súdu. Postupom krajského súdu a ani jeho

napadnutým rozsudkom z dôvodu prvej námietky sťažovateľov preto nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd ale nad rámec uvedeného považuje za vhodné zmieniť sa o tom, že

z príloh sťažnosti vyplýva, že výmera predmetného bytu bola predmetom štyroch

znaleckých posudkov (zápisnica o pojednávaní pred okresným súdom z 21. mája 2009),

zároveň aj znalecký posudok znalca Ing. M. V. porovnáva svoje výpočty podlahovej plochy

daného bytu podľa viacerých zdrojov vrátane znaleckého posudku Ing. J. P. a odôvodňuje

výpočet podlahovej plochy.

Podstatou druhej námietky je nesúhlas sťažovateľov s výpočtom dlhovanej sumy

v zmysle znaleckého posudku Ing. M. V., ktorý podľa sťažovateľov „... pri prepočte

skutočných nákladov za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004 vychádzal z toho, že sťažovatelia

zaplatili navrhovateľovi v roku 2003 na preddavkových platbách sumu 25.500,- Sk

a v januári roku 2004 sumu 2.300,- Sk. Vychádzal z toho, že sťažovatelia platili preddavky

mesačne pozadu a teda posledná platba za december 2003 bola zaúčtovaná až v roku 2004

a to v januári, vo februári 2004 však sťažovatelia zaplatili navrhovateľovi na jeho účet

(na účet M. P.) sumu 2.500,- Sk. Celkovo teda sťažovatelia uhradili za platby spojené

s užívaním predmetného bytu oprávnenej osobe – M. P. sumu 28.500,- Sk. Túto sumu mal

za preukázanú OS Považská Bystrica v rozsudku č. k. -150 zo dňa 25. 09. 2007,

keďže sťažovatelia dokladovali všetky potvrdenia o zrealizovaní hotovostných vkladov

na účet oprávnenej osoby. Inštitút právnej istoty ohľadne preukázaných skutočností je

potrebné aplikovať bezvýhradne, ak súd ustáli určitú skutočnosť a považuje ju

za preukázanú (a odvolací súd sa v tejto časti stotožní s jeho argumentáciou), musí tieto

preukázané skutočnosti aplikovať prvostupňový súd aj vo svojom ďalšom rozhodnutí.

Znalec Ing. V. vypočítal skutočné náklady za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004

na celkovú sumu 39.987,- Sk, pričom z nich odpočítal v rozpore s vyššie uvedenou

skutočnosťou sumu 27.800,- Sk a nie 28.500,- Sk, pričom celkový nedoplatok mu vyšiel

na sumu 12.097,- Sk, namiesto 11.397,- Sk.

Následne Okresný súd Považská Bystrica v rozsudku -316 zo dňa

25. 08. 2009 zaviazal sťažovateľov k úhrade sumy 12.097,- Sk (401,55 €) a to aj napriek

tomu, že vo vykonanom dokazovaní mal za dokázané a ustálené, že sťažovatelia uhradili

za rozhodné obdobie na preddavkoch sumu 28.500,- Sk.

Sťažovatelia a v konečnom dôsledku aj navrhovateľ v tomto konaní rozporovali

znalecký posudok Ing. V., súd vypočul znalca na pojednávaní, avšak s vyššie uvedeným

rozporom vo výške preddavkových platieb v znaleckom posudku a preddavkových platieb

doložených v súdnom spise sa vôbec nevysporiadal. V rozpore s týmto si však bez

zdôvodnenia osvojil konečnú sumu ustálenú znalcom Ing. V.“.

Ústavný súd uvádza, že účelom znaleckej činnosti je objasnenie skutkových

okolností prerokúvaného prípadu na základe odborných znalostí, ktorými konajúci súd

nedisponuje.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to

požadujú sťažovatelia vo svojej sťažnosti. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m. ).

Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením,

ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré

vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m. m. ).

Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmavať znalecký posudok, ale iba súlad postupu

všeobecného súdu pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich z tohto posudku s .

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),

tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom

prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov k obsahu znaleckého posudku, je potrebné

uviesť, že sťažovatelia mali možnosť uplatniť svoje procesné právo účastníkov konania

vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonali [§ 123 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)]. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny

názor, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným

poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník

uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva na spravodlivý proces (, ).

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu „ust.

ustanovuje zásadu, že tam, kde posúdenie skutkového stavu závisí na odborných

vedomostiach, je povinnosťou súdu posúdiť tieto okolnosti prostredníctvom odborného

znaleckého posudku, a to aj vtedy, ak by súd mal potrebné odborné vedomosti. Súd hodnotí

znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Skúma, či posudok vychádza zo zistených

skutočností, či nie je rozporný a či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý.

V prejednávanej veci vypočítal ustanovený znalec z odboru energetiky náklady, ktoré

bolo potrebné vynaložiť na vykurovanie bytu odporcov v roku 2003 a v januári 2004.

Námietky k metodike výpočtov, ktoré uplatnil navrhovateľ vo svojom odvolaní, znalec

vysvetlil pri výsluchu na okresnom súde, a to ako v otázke výpočtu množstva tepla

potrebného na ohrev miestnosti bez radiátora, tak aj spôsob určenia množstva tepla – podľa

plochy bytu, čo korešponduje aj pravidlami rozúčtovania Spoločenstva vlastníkov bytov

a nebytových priestorov domu č... Okresný súd hodnotil znalecký dôkaz v súlade

s požiadavkou na jeho logickosť a presvedčivosť a iný záver nezistil ani odvolací súd.“.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté rozhodnutie krajského súdu v tejto

časti považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Predmetom znaleckého posudku

mal byť výpočet nákladov na vykurovanie daného bytu, nie výška uskutočnených platieb

sťažovateľov, ktoré posudzoval všeobecný súd. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

nedostatočného odôvodnenia určenia výšky platieb sťažovateľov ústavný súd poukazuje

na to, že aj samotní sťažovatelia v odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvého

stupňa na s. 2 uvádzajú: „Zálohové platby za rok 2003 boli vo výške 25 500,- Sk a za január

roka 2004 boli vo výške 2 300,- Sk, spolu je to 27 800,- Sk.“ Krajský súd preto nemal dôvod

spochybňovať výšku platieb sťažovateľov, ktorú títo namietajú v sťažnosti pred ústavným

súdom (rozdiel medzi 27 800 Sk a 28 500 Sk).

Obsah námietok sťažovateľov proti znaleckému posudku, resp. postupu okresného

súdu a krajského súdu nemá podľa ústavného súdu taký charakter, ktorý by indikoval

ústavne neudržateľné vyhodnotenie tohto dôkazného prostriedku okresným súdom ani

krajským súdom. Postup krajského súdu, ale ani napadnutý rozsudok krajského súdu

z dôvodu druhej námietky sťažovateľov preto nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia

základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru.

Podstatou tretej námietky je nesúhlas sťažovateľov s nenariadením ďalšieho

znaleckého dokazovania okresným súdom, ktorým sa dožadovali preskúmať výpočet výšky

platieb v iných položkách, ako je vykurovanie. Podľa sťažovateľov „Na poslednom

pojednávaní, t. j. dňa 25. 08. 2009 sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu

žiadali prvostupňový súd, aby vo veci nariadil aj znalecké dokazovanie za účelom zistenia

správnosti výpočtu výšky nájomného za rozhodné obdobie aj v iných položkách ako

vo vykurovaní, keďže v znaleckom posudku Ing. P. bola určená celková výmera podlahovej

plochy predmetného bytu a navrhovateľ pri vyhotovovaní vyúčtovaní a určení výšky

zálohových platieb vychádzal z výmery vyššej, ktorá sa teda ukázala ako nesprávna. Tento

návrh na doplnenie dokazovania prvostupňový súd odmietol a nevykonal a neposkytol

účastníkov dostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku

-316 uviedol prvostupňový súd, že tak urobil z dôvodu, že za spornú otázku

ohľadne vyúčtovanie služieb spojených s užívaním bytu mal len otázku vykurovania tohto

bytu, preto ďalšie dokazovanie mal za nehospodárne a špekulatívne.

V tejto súvislosti uvádzame, že súd nepostupoval správne. Sťažovatelia od začiatku

spochybňovali vyúčtovanie navrhovateľa za rok 2003 a to vo všetkých položkách.

Poukazovali na nesprávnu výmeru bytu, z ktorej navrhovateľ vychádzal a na nezrovnalosti

v prijatých preddavkových platbách. V konečnom dôsledku OS Považská Bystrica

v citovanom uznesení č. k. -238 nariadil znalcovi vypočítať skutočné náklady

na plnenie spojené s užívaním bytu, takýmito nákladmi sú tak náklady na vykurovanie, ale

aj ohrev teplej vody, vodné, stočné a pod. Ak ustanovený znalec pri zistení skutočných

nákladov zisťoval ich skutočnú výšku len v prípade vykurovania a pri ostatných položkách

vychádzal z sporných vyúčtovaní navrhovateľom, konal tak v rozpore s úlohou, ktorá mu

bola daná v predmetnom uznesení.“.

Podľa krajského súdu „Účastník konania je povinný pravdivo a úplne uviesť všetky

potrebné skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky. Nesplnenie povinnosti tvrdenia

(pravdivého a úplného) a označenia dôkazov má za následok rozhodnutie, ktoré vyznie pre

účastníka nepriaznivo.

Pokiaľ teda odporcovia navrhli znalecký dôkaz na okolnosť, či im navrhovateľ

správne určil nájomné, nebolo potrebné tento dôkaz vykonať, keďže odporcovia

jednoznačne a konkrétne netvrdili, čoho sa voči navrhovateľovi domáhajú, len žiadali

preveriť, či bolo nájomné určené správne. Vo svojom odvolaní síce už tvrdili, že zrejme

malo byť nájomné nižšie, a preto žiadajú dokazovanie znaleckým posudkom, avšak

v odvolacom konám už uvedená skutočnosť nemôže byť uplatnená, keďže odporcovia mohli

túto skutočnosť uplatniť v konaní pred okresným súdom ( ).“.

Podľa ústavného súdu dal krajský súd v okolnostiach tohto prípadu, predmetom

ktorého bol spor o určenie výšky nákladov za vykurovanie bytu, na uvedenú námietku

sťažovateľov odpoveď ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd nepovažuje napadnuté

rozhodnutie ani v tejto časti za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Poukazujúc najmä na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského

súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu ani postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa ani ich práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutý rozsudok krajského súdu je dostatočným

a preskúmateľným spôsobom odôvodnený ( ) a v tomto rámci sa krajský súd

adekvátne vysporiadal s námietkami sťažovateľov, ktoré sú opätovne uvádzané v ich

sťažnosti, pričom možno konštatovať, že ich argumentácia pri polemike s prijatými

právnymi závermi neprekročila zákonný rámec.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi

vlastnými. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii

napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam

možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla

spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s (,

). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom)

ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2010

Ako už ústavný súd uviedol, sťažovatelia neuviedli špecifické porušenia základných

práv postupom alebo napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ale obmedzili sa na už

analyzované tri hlavné námietky proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktoré z ich

pohľadu neboli odstránené ani najvyšším súdom. Z uvedených troch námietok sťažovateľov

označených v sťažnosti sa napadnutého uznesenia dovolacieho súdu týka iba tretia námietka

(nenariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania okresným súdom, ktorým sa mal

preskúmať výpočet výšky platieb sťažovateľov v iných položkách, ako je vykurovanie).

Najvyšší súd skúmal, či predmetná námietka odôvodňuje prípustnosť dovolania. (Prvé dve

námietky neboli predmetom posudzovania najvyšším súdom v dovolacom konaní.)

Podľa najvyššieho súdu dôvod namietaný v sťažnosti nezakladá prípustnosť

dovolania podľa . Podľa príslušnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu „Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania

nie je postupom, ktorým by mu súd odnímal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie

o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania

( ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť len k jeho nesprávnym

zmätočnosti rozhodnutia. Pokiaľ dovolatelia namietajú aj nesprávne hodnotenie dôkazov,

dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by

zakladal prípustnosť dovolania podľa “.

Ani v tomto prípade ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel

k záveru, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011