Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 406/2011
PDF · 329.75 KB
No categories available
IV. ÚS 406/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. M. a A. M., P., zastúpených advokátom JUDr. R.
S., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C/83/2006 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009, postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/301/2009 a jeho rozsudkom z 2. marca
2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo/90/2010 a jeho uznesením z 30. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. M. a A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2010 doručená faxom a 22. novembra 2010 poštou sťažnosť A. M. a A. M. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C/83/2006 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co/301/2009 a jeho rozsudkom z 2. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/90/2010 a jeho uznesením z 30. júla
2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Predmetom sporu pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o zaplatení
nedoplatku vyúčtovaného sťažovateľom správcom domu za platby spojené s užívaním bytu
za rok 2003 a január 2004. V tomto spore boli sťažovatelia v procesnom postavení
žalovaných.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C/83/2006-150 z 25. septembra 2007 v spojitosti
doplňujúcim rozsudkom č. k. 4 C/83/2006-151 z 9. októbra 2007 boli sťažovatelia zaviazaní
zaplatiť obchodnej spoločnosti M..., s. r. o., P. (žalobkyni), spoločne a nerozdielne sumu
16 826 Sk a vo zvyšku bola žaloba žalobkyne zamietnutá. Zároveň okresný súd uložil
sťažovateľom povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne trovy konania.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľov uznesením č. k. 19 Co 318/2007-188
z 8. apríla 2008 zrušil uvedené prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia krajský súd okrem iného
uviedol, že bude potrebné doplniť dokazovanie v zmysle návrhov sťažovateľov, teda
najskôr zistiť skutočnú výmeru bytu sťažovateľov a následne skutočné náklady na plnenie
spojené s užívaním bytu za rok 2003 a január 2004, čo bude možné zisťovať prípadným
porovnaním nákladov v obdobnom byte, resp. znaleckým dokazovaním, ako to žiadali
sťažovatelia, keď znalec posúdi aj okolnosť, či neumiestnenie radiátora v obývacej izbe
v danom prípade ovplyvňuje výšku nákladov z hľadiska vykurovacej plochy.
Rozsudkom č. k. 4 C/83/2006-316 z 25. augusta 2009 okresný súd rozhodol tak, že
zaviazal sťažovateľov zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 401,55 € (12 097 Sk)
a trovy konania. Predmetná suma predstavovala nedoplatok za poskytnuté plnenia spojené
s užívaním bytu, a to za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004. V prevyšujúcej časti okresný
súd žalobu zamietol. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z nariadeného znaleckého
dokazovania, v rámci ktorého mala byť ustálená presná podlahová výmera bytu
sťažovateľov, avšak vo veci ustanovený znalec vychádzal podľa sťažovateľov pri
vyhotovení znaleckého posudku z nesprávnej výmery bytu, na čo nebol pri svojom vypočutí
na pojednávaní uskutočnenom 25. augusta 2009 okresným súdom upozornený. Sťažovatelia
taktiež tvrdia, že znalec nesprávne posúdil sumu nimi uhradených preddavkov, v dôsledku
čoho bol nesprávne vypočítaný aj ich celkový nedoplatok za rozhodné obdobie.
So sťažovateľmi v nadväznosti na tieto výhrady uplatnenými námietkami proti znaleckému
posudku sa okresný súd podľa nich vôbec nevysporiadal.
Okresný súd nevyhovel ani návrhu sťažovateľov, ktorý predložili na poslednom
pojednávaní, t. j. 25. augusta 2009, keď s odvolaním sa na hospodárnosť konania (výška
trov konania totiž vysoko prevýšila výšku uplatnenej istiny) nenariadil doplnenie
dokazovania ďalším znaleckým dokazovaním.
Na odvolanie žalobkyne, ako aj sťažovateľov krajský súd ako odvolací súd
rozsudkom sp. zn. 17 Co/301/2009 z 2. marca 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny a zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania. Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového súdu o nevykonaní
sťažovateľmi navrhnutého dôkazu za dostačujúce.
Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, v ktorom
navrhli napadnutý potvrdzujúci rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na nové
konanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo/90/2010 z 30. júla 2010 dovolanie odmietol
pre neprípustnosť.
Sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C/83/2006 z 25. augusta
2009, rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/301/2009 z 2. marca 2010 a uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/90/2010 z 30. júla 2010 a sťažovatelia sa ňou domáhajú ich
zrušenia a ďalšieho konania vo veci.
Sťažovatelia si taktiež uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 C/83/2006 a jeho rozsudkom z 25. augusta 2009
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného
súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba
úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach
porušenia ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného
súdu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému
rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 Co/301/2009 a jeho rozsudkom z 2. marca 2010
Ústavný súd poukazuje na svoju aktuálnu rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej
v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého
rozhodnutia, je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho
rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti plynie od doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (porovnaj
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 a tiež
rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, IV. ÚS 245/2010,
III. ÚS 192/2011). Predbežnému prerokovaniu sťažnosti smerujúcej proti napadnutému
rozsudku krajského súdu nebráni ani nedostatok právomoci ústavného súdu. Ústavný súd
preto preskúmal, či nie sú dané iné dôvody odmietnutia sťažnosti, najmä či neprichádza
do úvahy jej posúdenie ako zjavne neopodstatnenej.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie
v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany
súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Z týchto hľadísk posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich
porušenie skúma spoločne.
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý
rozsudok krajského súdu (resp. postup predchádzajúci jeho vydaniu) možno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný
a neudržateľný.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s postupom a rozhodnutím okresného
súdu, pričom pochybenia tohto súdu podľa sťažovateľov neodstránil ani krajský súd a ani
najvyšší súd, čím malo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Námietky sťažovateľov smerujú vecne proti prvostupňovému rozhodnutiu,
ktoré bolo potvrdené krajským súdom. Ústavný súd sa námietkami sťažovateľov proti
napadnutému rozsudku okresného súdu zaoberal z toho hľadiska, v akom by mohli prípadne
zakladať porušenie základných práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovatelia odôvodnili svoju sťažnosť troma hlavnými námietkami.
Podstatou prvej námietky je nesprávny postup okresného súdu pri vyhodnocovaní
dôkazov v súvislosti s dvoma znaleckými posudkami. Sťažovatelia tvrdia, že „... Okresný
súd... vychádzal z nariadeného dokazovania znaleckým posudkom Ing. J. P. č. 76/2008
zo dňa 01. 10. 2008, ktorý mal za úlohu ustáliť presnú podlahovú výmeru bytu č...
a znaleckým posudkom Ing. M. V. č. 1/2009 zo dňa 18. 02. 2009, ktorý mal v znaleckom
posudku podľa uznesenia OS Považská Bystrica č. k. 4 C/83/2006-238 zo dňa 21. 11. 2008
vypočítať skutočné náklady na plnenie spojené s užívaním bytu č... za rok 2003 a január
2004 s prihliadnutím na výpočet podlahovej plochy bytu znalcom Ing. J. P. v znaleckom
posudku č. 76/2008 a posúdením tejto skutočnosti, či neumiestnenie radiátora v obývacej
izbe v danom prípade ovplyvňuje výšku nákladov z hľadiska vykurovanej plochy.“. Podľa
sťažovateľov znalecký posudok znalca Ing. M. V. vychádzal z inej výmery, ako vyplývala
z posudku Ing. J. P., a tento nedostatok nebol okresným súdom odstránený.
Ústavný súd z príloh (odvolanie z 21. októbra 2009 proti napadnutému rozsudku
okresného súdu) zistil, že namietaný rozdiel vo výmere nebol sťažovateľmi zahrnutý
do odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu. V odvolaní sa sťažovatelia,
právne zastúpení advokátom, dovolávali výmery bytu vypočítanej Ing. J. P. v jeho
znaleckom posudku iba v súvislosti s vyúčtovaním služieb za byt žalobkyňou, čím
odôvodňovali ďalšie znalecké dokazovanie týkajúce sa iných platieb, ako je dodávka tepla,
teda v súvislosti s treťou námietkou, ktorá bude ústavným súdom posudzovaná ďalej.
Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou súdneho konania
a sťažnosť nie je opravným prostriedkom proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dodatočné
námietky sťažovateľov, ktoré neboli zahrnuté do odvolania proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu a mali a mohli byť uplatnené v riadnom opravnom konaní, nie sú pred
ústavným súdom uplatniteľné (podobne napr. IV. ÚS 100/07).
Konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by
nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo
prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné
rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej.
Keďže tento sťažovateľmi namietaný nedostatok v postupe a rozhodnutí okresného
súdu nebol predmetom odvolania, nemohol byť ani preskúmaný v odvolacom konaní
a nemohol sa ani prejaviť v rozhodnutí krajského súdu. Postupom krajského súdu a ani jeho
napadnutým rozsudkom z dôvodu prvej námietky sťažovateľov preto nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd ale nad rámec uvedeného považuje za vhodné zmieniť sa o tom, že
z príloh sťažnosti vyplýva, že výmera predmetného bytu bola predmetom štyroch
znaleckých posudkov (zápisnica o pojednávaní pred okresným súdom z 21. mája 2009),
zároveň aj znalecký posudok znalca Ing. M. V. porovnáva svoje výpočty podlahovej plochy
daného bytu podľa viacerých zdrojov vrátane znaleckého posudku Ing. J. P. a odôvodňuje
výpočet podlahovej plochy.
Podstatou druhej námietky je nesúhlas sťažovateľov s výpočtom dlhovanej sumy
v zmysle znaleckého posudku Ing. M. V., ktorý podľa sťažovateľov „... pri prepočte
skutočných nákladov za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004 vychádzal z toho, že sťažovatelia
zaplatili navrhovateľovi v roku 2003 na preddavkových platbách sumu 25.500,- Sk
a v januári roku 2004 sumu 2.300,- Sk. Vychádzal z toho, že sťažovatelia platili preddavky
mesačne pozadu a teda posledná platba za december 2003 bola zaúčtovaná až v roku 2004
a to v januári, vo februári 2004 však sťažovatelia zaplatili navrhovateľovi na jeho účet
(na účet M. P.) sumu 2.500,- Sk. Celkovo teda sťažovatelia uhradili za platby spojené
s užívaním predmetného bytu oprávnenej osobe – M. P. sumu 28.500,- Sk. Túto sumu mal
za preukázanú OS Považská Bystrica v rozsudku č. k. 4 C/83/2006-150 zo dňa 25. 09. 2007,
keďže sťažovatelia dokladovali všetky potvrdenia o zrealizovaní hotovostných vkladov
na účet oprávnenej osoby. Inštitút právnej istoty ohľadne preukázaných skutočností je
potrebné aplikovať bezvýhradne, ak súd ustáli určitú skutočnosť a považuje ju
za preukázanú (a odvolací súd sa v tejto časti stotožní s jeho argumentáciou), musí tieto
preukázané skutočnosti aplikovať prvostupňový súd aj vo svojom ďalšom rozhodnutí.
Znalec Ing. V. vypočítal skutočné náklady za rok 2003 a prvý mesiac roku 2004
na celkovú sumu 39.987,- Sk, pričom z nich odpočítal v rozpore s vyššie uvedenou
skutočnosťou sumu 27.800,- Sk a nie 28.500,- Sk, pričom celkový nedoplatok mu vyšiel
na sumu 12.097,- Sk, namiesto 11.397,- Sk.
Následne Okresný súd Považská Bystrica v rozsudku 4 C/83/2006-316 zo dňa
25. 08. 2009 zaviazal sťažovateľov k úhrade sumy 12.097,- Sk (401,55 €) a to aj napriek
tomu, že vo vykonanom dokazovaní mal za dokázané a ustálené, že sťažovatelia uhradili
za rozhodné obdobie na preddavkoch sumu 28.500,- Sk.
Sťažovatelia a v konečnom dôsledku aj navrhovateľ v tomto konaní rozporovali
znalecký posudok Ing. V., súd vypočul znalca na pojednávaní, avšak s vyššie uvedeným
rozporom vo výške preddavkových platieb v znaleckom posudku a preddavkových platieb
doložených v súdnom spise sa vôbec nevysporiadal. V rozpore s týmto si však bez
zdôvodnenia osvojil konečnú sumu ustálenú znalcom Ing. V.“.
Ústavný súd uvádza, že účelom znaleckej činnosti je objasnenie skutkových
okolností prerokúvaného prípadu na základe odborných znalostí, ktorými konajúci súd
nedisponuje.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha
hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to
požadujú sťažovatelia vo svojej sťažnosti. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať vecnú správnosť uvedeného znaleckého posudku (m. m. IV. ÚS 241/2010).
Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením,
ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré
vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (m. m. I. ÚS 118/2011).
Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmavať znalecký posudok, ale iba súlad postupu
všeobecného súdu pri vyvodzovaní záverov vyplývajúcich z tohto posudku s ústavou.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),
tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom
prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov k obsahu znaleckého posudku, je potrebné
uviesť, že sťažovatelia mali možnosť uplatniť svoje procesné právo účastníkov konania
vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonali [§ 123 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“)]. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny
názor, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným
poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník
uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu
základného práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).
Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu „ust. § 127 O. s. p.
ustanovuje zásadu, že tam, kde posúdenie skutkového stavu závisí na odborných
vedomostiach, je povinnosťou súdu posúdiť tieto okolnosti prostredníctvom odborného
znaleckého posudku, a to aj vtedy, ak by súd mal potrebné odborné vedomosti. Súd hodnotí
znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Skúma, či posudok vychádza zo zistených
skutočností, či nie je rozporný a či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý.
V prejednávanej veci vypočítal ustanovený znalec z odboru energetiky náklady, ktoré
bolo potrebné vynaložiť na vykurovanie bytu odporcov v roku 2003 a v januári 2004.
Námietky k metodike výpočtov, ktoré uplatnil navrhovateľ vo svojom odvolaní, znalec
vysvetlil pri výsluchu na okresnom súde, a to ako v otázke výpočtu množstva tepla
potrebného na ohrev miestnosti bez radiátora, tak aj spôsob určenia množstva tepla – podľa
plochy bytu, čo korešponduje aj pravidlami rozúčtovania Spoločenstva vlastníkov bytov
a nebytových priestorov domu č... Okresný súd hodnotil znalecký dôkaz v súlade
s požiadavkou na jeho logickosť a presvedčivosť a iný záver nezistil ani odvolací súd.“.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté rozhodnutie krajského súdu v tejto
časti považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Predmetom znaleckého posudku
mal byť výpočet nákladov na vykurovanie daného bytu, nie výška uskutočnených platieb
sťažovateľov, ktoré posudzoval všeobecný súd. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
nedostatočného odôvodnenia určenia výšky platieb sťažovateľov ústavný súd poukazuje
na to, že aj samotní sťažovatelia v odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvého
stupňa na s. 2 uvádzajú: „Zálohové platby za rok 2003 boli vo výške 25 500,- Sk a za január
roka 2004 boli vo výške 2 300,- Sk, spolu je to 27 800,- Sk.“ Krajský súd preto nemal dôvod
spochybňovať výšku platieb sťažovateľov, ktorú títo namietajú v sťažnosti pred ústavným
súdom (rozdiel medzi 27 800 Sk a 28 500 Sk).
Obsah námietok sťažovateľov proti znaleckému posudku, resp. postupu okresného
súdu a krajského súdu nemá podľa ústavného súdu taký charakter, ktorý by indikoval
ústavne neudržateľné vyhodnotenie tohto dôkazného prostriedku okresným súdom ani
krajským súdom. Postup krajského súdu, ale ani napadnutý rozsudok krajského súdu
z dôvodu druhej námietky sťažovateľov preto nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstatou tretej námietky je nesúhlas sťažovateľov s nenariadením ďalšieho
znaleckého dokazovania okresným súdom, ktorým sa dožadovali preskúmať výpočet výšky
platieb v iných položkách, ako je vykurovanie. Podľa sťažovateľov „Na poslednom
pojednávaní, t. j. dňa 25. 08. 2009 sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žiadali prvostupňový súd, aby vo veci nariadil aj znalecké dokazovanie za účelom zistenia
správnosti výpočtu výšky nájomného za rozhodné obdobie aj v iných položkách ako
vo vykurovaní, keďže v znaleckom posudku Ing. P. bola určená celková výmera podlahovej
plochy predmetného bytu a navrhovateľ pri vyhotovovaní vyúčtovaní a určení výšky
zálohových platieb vychádzal z výmery vyššej, ktorá sa teda ukázala ako nesprávna. Tento
návrh na doplnenie dokazovania prvostupňový súd odmietol a nevykonal a neposkytol
účastníkov dostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia. V odôvodnení rozsudku
4 C/83/2006-316 uviedol prvostupňový súd, že tak urobil z dôvodu, že za spornú otázku
ohľadne vyúčtovanie služieb spojených s užívaním bytu mal len otázku vykurovania tohto
bytu, preto ďalšie dokazovanie mal za nehospodárne a špekulatívne.
V tejto súvislosti uvádzame, že súd nepostupoval správne. Sťažovatelia od začiatku
spochybňovali vyúčtovanie navrhovateľa za rok 2003 a to vo všetkých položkách.
Poukazovali na nesprávnu výmeru bytu, z ktorej navrhovateľ vychádzal a na nezrovnalosti
v prijatých preddavkových platbách. V konečnom dôsledku OS Považská Bystrica
v citovanom uznesení č. k. 4 C/83/2006-238 nariadil znalcovi vypočítať skutočné náklady
na plnenie spojené s užívaním bytu, takýmito nákladmi sú tak náklady na vykurovanie, ale
aj ohrev teplej vody, vodné, stočné a pod. Ak ustanovený znalec pri zistení skutočných
nákladov zisťoval ich skutočnú výšku len v prípade vykurovania a pri ostatných položkách
vychádzal z sporných vyúčtovaní navrhovateľom, konal tak v rozpore s úlohou, ktorá mu
bola daná v predmetnom uznesení.“.
Podľa krajského súdu „Účastník konania je povinný pravdivo a úplne uviesť všetky
potrebné skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky. Nesplnenie povinnosti tvrdenia
(pravdivého a úplného) a označenia dôkazov má za následok rozhodnutie, ktoré vyznie pre
účastníka nepriaznivo.
Pokiaľ teda odporcovia navrhli znalecký dôkaz na okolnosť, či im navrhovateľ
správne určil nájomné, nebolo potrebné tento dôkaz vykonať, keďže odporcovia
jednoznačne a konkrétne netvrdili, čoho sa voči navrhovateľovi domáhajú, len žiadali
preveriť, či bolo nájomné určené správne. Vo svojom odvolaní síce už tvrdili, že zrejme
malo byť nájomné nižšie, a preto žiadajú dokazovanie znaleckým posudkom, avšak
v odvolacom konám už uvedená skutočnosť nemôže byť uplatnená, keďže odporcovia mohli
túto skutočnosť uplatniť v konaní pred okresným súdom (§ 205a písm. d) O. s. p.).“.
Podľa ústavného súdu dal krajský súd v okolnostiach tohto prípadu, predmetom
ktorého bol spor o určenie výšky nákladov za vykurovanie bytu, na uvedenú námietku
sťažovateľov odpoveď ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd nepovažuje napadnuté
rozhodnutie ani v tejto časti za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Poukazujúc najmä na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského
súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu ani postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnutý rozsudok krajského súdu je dostatočným
a preskúmateľným spôsobom odôvodnený (§ 157 OSP) a v tomto rámci sa krajský súd
adekvátne vysporiadal s námietkami sťažovateľov, ktoré sú opätovne uvádzané v ich
sťažnosti, pričom možno konštatovať, že ich argumentácia pri polemike s prijatými
právnymi závermi neprekročila zákonný rámec.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi
vlastnými. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii
napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam
možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla
spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09,
IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom)
ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/90/2010
z 30. júla 2010
Ako už ústavný súd uviedol, sťažovatelia neuviedli špecifické porušenia základných
práv postupom alebo napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ale obmedzili sa na už
analyzované tri hlavné námietky proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ktoré z ich
pohľadu neboli odstránené ani najvyšším súdom. Z uvedených troch námietok sťažovateľov
označených v sťažnosti sa napadnutého uznesenia dovolacieho súdu týka iba tretia námietka
(nenariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania okresným súdom, ktorým sa mal
preskúmať výpočet výšky platieb sťažovateľov v iných položkách, ako je vykurovanie).
Najvyšší súd skúmal, či predmetná námietka odôvodňuje prípustnosť dovolania. (Prvé dve
námietky neboli predmetom posudzovania najvyšším súdom v dovolacom konaní.)
Podľa najvyššieho súdu dôvod namietaný v sťažnosti nezakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 OSP. Podľa príslušnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu „Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania
nie je postupom, ktorým by mu súd odnímal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie
o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania
(§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť len k jeho nesprávnym
zmätočnosti rozhodnutia. Pokiaľ dovolatelia namietajú aj nesprávne hodnotenie dôkazov,
dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by
zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.“.
Ani v tomto prípade ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel
k záveru, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011