Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 494/2011
PDF · 262.91 KB
No categories available
I. ÚS 494/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 228/2010 z 27. júla 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2011 doručená sťažnosť (na poštovú prepravu podaná 14. októbra 2011) obchodnej
spoločnosti N., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š.,
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 228/2010 z 27. júla 2011 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“ alebo „ napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako vlastníčka
nehnuteľnosti, v ktorom sa nachádza byt s regulovaným nájomným v nájme E. B., sa
návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala ako
prenajímateľka tohto bytu voči E. B. ako odporkyni zaplatenia sumy 54 797 Sk (1 818,93 €)
z titulu rozdielu medzi sumou regulovaného nájomného za byt II. kategórie a sumou
regulovaného nájomného za byt I. kategórie. Podľa sťažovateľky podľa právnej úpravy
platnej v čase, za ktorý si sťažovateľka vyčíslila svoje nároky, bola odporkyňa povinná
platiť nájomné ako za byt I. kategórie, a to nezávisle od toho, že byt v nájme odporkyne sa
stal bytom I. kategórie v dôsledku vlastných investícií odporkyne vybavením bytu
ústredným kúrením a nezávisle od toho, že podľa právnej úpravy platnej do 1. januára 2000
v takom prípade (zmeny kategórie bytu v dôsledku vlastných investícií nájomcu) nájomcovi
nevznikla povinnosť platiť nájomné ako za byt I. kategórie, ale naďalej trvala povinnosť
platiť nájomné ako za byt II. kategórie. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti podrobne
poukázala na vzťahujúcu sa právnu úpravu regulovaného nájomného.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«... nájomné bolo nájomníčke vyčíslené v súlade so všeobecne záväzným právnym
predpisom určujúcim maximálnu cenu nájmu, a to konkrétne Výmerom Ministerstva financií
Slovenskej republiky č. R-1/1996, neskôr Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho
rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003 zo dňa 22. 12. 2003, s účinnosťou od 10. 01. 2004
(ďalej len „Výnos č. V-1/2003“), ktorý je podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z.
o cenách, v znení platnom k 31. 10. 2008, rozhodnutím cenového orgánu o regulovaní ceny
nájomného, ktoré je v súlade s ust. § 4 ods. 2 uvedeného zákona záväzným…
Sťažovateľ oznámil nájomníčke listom zo dňa 29. 01. 2004 výšku nájomného
vyčísleného v súlade s vyššie citovaným Výnosom č. V-1/2003 ako za byt I. kategórie. Do
tohto času sťažovateľ v dobrej viere vychádzal pri určení výšky nájomného z obsahu
nájomnej zmluvy, podľa ktorej bol predmetný byt označený ako byt II. kategórie. Sťažovateľ
sa o spôsobe vykurovania predmetného bytu plynovým etážovým kúrením obsluhovaným
z jedného miesta dozvedel až v priebehu roku 2003, keď na vlastné náklady vykonal
stavebné úpravy smerujúce k odstráneniu havarijného stavu v dome. Z uvedeného dôvodu si
sťažovateľ uplatňuje u nájomníčky nájomné ako za byt I. kategórie až od roku 2004.»
Okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 5/2006-177 z 5. marca 2008 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky ako nedôvodný a na jej odvolanie krajský
súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.
Zároveň sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie
rovnakých základných a iných práv ako touto sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského
súdu. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 339/2010-16 z 30. septembra 2010 odmietol
sťažnosť sťažovateľky „pre nedostatok právomoci, čo odôvodnil tým, že z dôvodu princípu
subsidiarity konania pred ústavným súdom v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je daná právomoc ústavného
súdu až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu“.
Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených základných a iných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aplikáciou už neplatného a neúčinného
právneho predpisu na posúdenie jej nárokov, nedostatočným odôvodnením rozsudku a jeho
nepreskúmateľnosťou. Namietala aj procesné pochybenie krajského súdu ako odvolacieho
súdu, keď podľa sťažovateľky o jej odvolaní rozhodol krajský súd bez nariadenia
pojednávania v rozpore so zákonom. V totožnej argumentácii videla sťažovateľka aj
naplnenie dôvodov prípustnosti jej dovolania proti rozsudku krajského súdu, a preto
v neakceptovaní jej argumentácie najvyšším súdom, ako aj v nedostatočnom odôvodnení
uznesenia najvyššieho súdu vidí porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sťažovateľka uviedla:
„Okresný súd Bratislava I vo svojom rozsudku zo dňa 05. 03. 2008 o. i. konštatoval,
že nezistil takú zmenu rozhodujúcich skutočností pre výpočet nájomného, ktoré by
sťažovateľa ako prenajímateľa oprávňovali zvýšiť cenu nájmu bytu o ostatné zariadenia
a vybavenia bytu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. V-1/2003, napriek tomu, že zvýšenie
ceny nájmu podľa uvedených ustanovení Výnosu nebolo medzi účastníkmi konania sporné.
Sporné bolo iba zaradenie bytu do I. kategórie. Ak teda mal súd dôvodné a závažné
pochybnosti v tejto otázke, mal v konaní postupovať podľa ust. 120 ods. 1 OSP a vykonať aj
iné dôkazy, ako navrhli účastníci konania, ak bolo ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na túto námietku sťažovateľa uvedenej aj v odvolaní zo dňa 07. 05. 2008,
Krajský súd v Bratislave vytýčil z dôvodov podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP
pojednávanie, ktoré však bolo odročené na neurčito z dôvodu možnosti uzavretia
mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania. Toto mimosúdne rokovanie však bolo
neúspešné. Sťažovateľ vyzval Krajský súd v Bratislave listom zo dňa 08. 02. 2010
o vytýčenie termínu ďalšieho pojednávania. Ten však pojednávanie nevytýčil a bez ďalšieho
vydal rozsudok. Odročenie pojednávania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody pritom
neznamenalo, že odvolací súd rozhodne bez nariadenia pojednávania...
Bez nariadenia pojednávania môže rozhodnúť súd, len ak je rozhodnutie nesprávne
výlučne po právnej stránke (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:
2 Cdo 45/2010 zo dňa 28. 09. 2010). Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa
05. 03. 2008 nebolo nesprávne iba po právnej stránke, vychádzalo aj z nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Je dôvodné predpokladať, že z dôvodu nedostatočne zisteného
skutkového stavu vytýčil odvolací súd v zmysle ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP pojednávanie,
a tak považoval za potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie. Konanie súdu, keď
v ďalšom konaní už pojednávanie nevytýčil a o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania,
aj keď na to neboli splnené podmienky, možno považovať za jeden z najzávažnejších
prípadov odňatia možnosti konať pred súdom (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn.: 4 Cdo 96/2010 zo dňa 20. 05. 2010).
Konaním súdu, keď v ďalšom konaní už pojednávanie nevytýčil a o veci rozhodol bez
nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky, možno tiež považovať za
konanie súdu v rozpore so zákonom...
V minulosti platili v oblasti regulácie cien nájmu bytov viaceré právne normy. Výšku
nájomného upravovala aj Vyhláška č. 60/1964 Zb., ktorá bola s účinnosťou od 01. 01. 2000
zrušená. Od 01. 04. 1996 nadobudol účinnosť aj zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách,
na základe ktorého vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky dňa 12. 03. 1996
výmer č. R-1/1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami. Tento výmer
síce tiež odkazoval na úpravu výšky nájomného podľa Vyhlášky 60/1964 Zb., no tá však
bola platná len do 31. 12. 1999. Túto skutočnosť doplňuje aj fakt, že s účinnosťou od 01. 01.
2000 bol výmer R-1/1996 doplnený opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky
z 21. 12. 1999 č. R-11/1999, ktoré doplnilo úpravu výmeru č. R-1/1996, no vo svojom znení
už na použitie Vyhlášky 60/1964 Zb. neodkazovalo. Táto úprava tiež neobsahuje žiadne
ustanovenie, podľa ktorého v prípade vykonania zmien v byte na náklady nájomcu by sa byt
posudzoval podľa stavu pred úpravami. Výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky
bol v celom rozsahu zrušený s účinnosťou od 01. 01. 2004.
Od 10. 01. 2004 až do 01. 05. 2008 platil v oblasti regulácie cien nájmu bytov Výnos
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. V-1/2003.
Podľa ust. § 4, v spojitosti s ust. § 20 zákona o cenách, v znení platnom k 31. 10.
2008 je výška nájomného regulovaná rozhodnutím cenového orgánu a toto rozhodnutie je
záväzné pre účastníkov konania ako aj pre súdy pri ich rozhodovaní.
Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutia s odkazom na Vyhlášku
60/1964 Zb. (ust. § 17 ods. 1). Tá však bola s účinnosťou od 01. 01. 2000 zrušená.
Prvostupňový a odvolací súd nerešpektovali kogentné ustanovenia zákona č. 18/1996 Z. z.
o cenách, ako ani Výnosu č. R-1/2003, porušili cenovú disciplínu, keď v súlade s ust. § 17
ods. 1 písm. c) zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách nedodržali podmienky regulácie cien
ustanovené cenovým orgánom, a tak možno ich rozhodnutie považovať aj za arbitrárne.
Naviac, odvolávali sa na také ustanovenia a tvrdenia (prechodné ustanovenia zákona
č. 375/1999 Z. z.; tvrdenie, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej
republiky bolo cenovým orgánom podľa zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách), ktoré nemali
oporu v žiadnom platnom a účinnom právnom predpise.
Nakoľko od 01. 01. 2000 žiadny právny predpis neustanovoval, že ak nájomca so
súhlasom prenajímateľa a stavebného úradu vykoná v byte na vlastné náklady úpravy,
ktorými dôjde k zlepšeniu bytu, má sa byt na účely určenia ceny nájmu posudzovať podľa
stavu pred vykonaním úprav a zmien, z hľadiska kategorizácie bytu, ktorý je predmetom
nájmu je úplne bezpredmetné, kedy a kým boli stavebné úpravy vykonané, rozhodujúca je
iba skutočnosť, že boli naplnené všetky zákonné požiadavky na kategorizáciu bytu ako bytu
I. kategórie v súlade s platným a účinným právnym predpisom.
Vzhľadom na uvedené spočívajú rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu na
nesprávnom právnom posúdení veci, keď aplikovali neplatné a neúčinné právne predpisy
a tak porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Vyššie uvedeným konaním prvostupňového a odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Uvádzané námietky platia aj pre konanie
dovolacieho súdu, ktorý bez riadneho odôvodnenia a v rozpore s jeho rozhodovacou
praxou, na ktorú poukazujeme vyššie, rozhodol odmietnutím dovolania napriek tomu, že
v iných prípadoch konanie, ktoré namieta aj sťažovateľ, považoval Najvyšší súd SR za jeden
z najzávažnejších prípadov odňatia možnosti konať pred súdom (Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 4 Cdo 96/2010 zo dňa 20. 05. 2010)...
Odvolací súd nevzal do úvahy už aj vyššie uvedené námietky sťažovateľa (nesprávne
právne posúdenie veci, doplnenie dokazovania) jednak v tomto podaní, ako aj vo všetkých
podaniach a v samotnom konaní pred odvolacím a dovolacím súdom. Napriek tomu, že
prvostupňový aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nenaplnili požiadavku dostatočnosti
odôvodnenia rozhodnutia jeho presvedčivosti, keď sa nevysporiadali s námietkou
sťažovateľa, že zvýšenie ceny nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č V-1/2003 medzi
nimi sporné nebolo, ďalšie dokazovanie v tejto veci odvolací súd nevykonal a tak nevytvoril
procesný priestor, aby sťažovateľ mohol navrhnúť a uplatniť nové dôkazy či argumenty. Je
teda na mieste predpokladať, že tak ani nemohol s určitosťou zistiť skutkový stav veci.
Naviac, ani jeden zo súdov (prvostupňový, ani odvolací súd) neuviedol, ktoré dôkazy
zhodnotil k preukázaniu zistenia, že v konaní neexistovali pochybnosti o zvýšení nájmu
podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. V-1/2003.
Žiaden zo všeobecných súdov nedal dostatočný argument na otázku sťažovateľa, na
základe akých skutočností vychádzal pri zistení skutočnosti, že neexistovali pochybnosti
o zvýšení nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. V-1/2003, ktoré dôkazy za účelom
tohto zistenia vykonal, ako vec právne posúdil, vec len konštatuje a nevykladá a ani ich
nespája do vzájomných súvislostí.
Zároveň sú tieto rozhodnutia z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu v nich
obsiahnutých ustanovení a tvrdení, ktoré nemajú oporu v žiadnom platnom a účinnom
právnom predpise, aj nepreskúmateľné.“
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľka
uviedla:
„Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej
zmluvy zo dňa 06. 06. 2000. Odo dňa právoplatnosti vkladu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností je sťažovateľ oprávnený vykonávať svoje
vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, a teda požívať všetky práva a plniť si všetky
svoje povinnosti spojené s vlastníckym právom tak, ako to vyplýva z Ústavy, Občianskeho
zákonníka a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov slovenského právneho
poriadku.
Dňom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa sťažovateľ stal
právnym nástupcom predchádzajúceho vlastníka...
Predmetom nájmu je síce byt s regulovaným nájomným, t. j. jeho výšku ustanovuje
platná a účinná právna norma, no žiadna platná a účinná právna norma nevylučuje právo
prenajímateľa nehnuteľnosti s regulovaným nájomným toto nájomné zvýšiť za predpokladu,
že zákonné podmienky takéhoto zvýšenia sú splnené, čo je v danom prípade zrejmé, ale
ignorované všeobecnými súdmi.
Z vyššie uvedeného jasne vyplýva…, že platným a účinným právnym predpisom
stanovené podmienky pre kategorizáciu bytu ako bytu I. kategórie a teda zároveň aj
podmienky pre zvýšenie regulovaného nájomného, ktoré je už samo o sebe zásahom do
základného práva vlastniť majetok a brať z neho úžitky, deformované o podmienky
regulovaného nájomného, splnené boli, a tak mám za to, že rozhodnutím prvostupňového
súdu, konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutím dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť došlo k porušeniu práva vlastniť majetok
a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Rozhodnutím
prvostupňového súdu, konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutím
dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť totiž došlo k zásahu do
vlastníckeho práva sťažovateľa, kedy súdy v súlade s neplatnou a neúčinnou právnou
normou rozhodli, že sťažovateľ nemal právo kategorizovať byt ako byt I. kategórie a teda
nemal právo ani zvýšiť nájomné, ktoré nájomníčka za nájom bytu uhrádzala. Zasiahli tak do
je dispozičného práva zvýšiť cenu nájmu za predmet nájmu v jeho vlastníctve a tiež do jeho
práva požívať úžitky zo svojho vlastníctva tým, že mu nepriznali nárok na ušlé nájomné,
ktoré tvorí rozdiel medzi nájomným za byt I. a II. kategórie a ktoré mu. v dôsledku
rozhodnutí súdov neustále narastá. Opomenuli pritom námietky sťažovateľa, že právny
predpis, na základe ktorého rozhodli, je neplatný a neúčinný, pričom analógia je
neprípustná a že nerešpektovali kogentné ustanovenia zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, ako
ani Výnosu č. V-1/2003. Pritom výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť
v reálnom uplatnení základného práva... a nemôže mať za následok porušenie základného
práva sťažovateľa garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je
potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak
garantoval (II. ÚS 31/04, nález zo dňa 17. 12. 2004). Všeobecné súdu nesplnili svoju
základnú povinnosť poskytnúť ochranu už aj tak deformovaným vlastníckym právam
v rozpore s Ústavou chránenými základnými právami na spravodlivý proces s dopadom na
ochranu vlastníckeho práva.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„Právo obchodnej spoločnosti N., s. r. o… na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva vlastniť majetok a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: 6 Cdo 228/2010 zo dňa 27. 07.
2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 8Co 130/2008-224 zo dňa 11. 05.
2010 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k.: 6 Cdo 228/2010 zo dňa 27. 07. 2011 a Rozsudok Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn.: 8Co 130/2008-224 zo dňa 11. 05. 2010 a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
Obchodnej spoločnosti N., s. r. o… priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 6.000.- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť v lehote do
dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa, JUDr. M. Š. – advokáta…
Obchodnej spoločnosti N., s. r. o… priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 314,18 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. M.
Š. – advokáta…“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka videla porušenie ňou označených základných a iných práv
v nesprávnych právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu a napadnutom
uznesení najvyššieho súdu a v ich nedostatočnom odôvodnení.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil,
že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd nezistil, že by nimi aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutých rozhodnutí v súlade s jeho právomocami ustanovenými
Naopak, krajský súd svoj rozsudok náležite odôvodnil a ústavne akceptovateľným
spôsobom sa vysporiadal s posúdením nárokov sťažovateľky, aj pokiaľ ide výklad
a aplikáciu zákonnej úpravy na daný prípad, keď uviedol: „Ak užívateľ bytu vykonal
so súhlasom organizácie (vlastníka bytu) a ak ide o stavebnú úpravu aj so súhlasom
stavebného úradu na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorými sa zlepšilo
jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním
týchto úhrad (§ 17 ods. 1 Vyhlášky č. 60/1964 Zb. o úhrade za užívanie bytu a za služby
spojené s jeho užívaním; účinnej od 1. 10. 1964)...
Ak sa zmení užívateľ bytu upraveného podľa § 17 ods. 1, vypočíta sa úhrada za
užívanie bytu podľa stavu po vykonaní úprav (§17 ods. 3 cit. Vyhl.)...
Uvedená Vyhláška č. 60/1964 Zb. bola účinná do 31. 12. 1999; s účinnosťou od 1. 1.
2000 bola zrušená Vyhlášku č. 375/1999 Z. z. – ktorou sa mení a dopĺňa Vyhláška MF SR
č. 87/1999 Z. z., ktorou sa vykonáva zák. č. 18/1996 Z. z. o cenách.
Podľa tejto Vyhlášky č. 375/1999 Z. z. sa aj po 1. 1. 2000 posudzujú otázky spojené
so zisťovaním výšky nájomného a vymáhania nájomného za obdobie do 31. 12. 1999...
S účinnosťou od 1. 1. 2004 pôsobnosť v oblasti cien nájmu bytov
vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré dňa 22. 12. 2003 vydalo
Výnos č. V-1/2003 o regulácií cien nájmu bytov… Týmto Výnosom č. V-1/2003 boli
s účinnosťou od 10. 1. 2004 stanovené maximálne ceny nájmu bytu; pred týmto
výnosom boli ceny nájmu bytu upravené od 1. 1. 2000 do 31. 1. 2001 – Opatrením MF SR
č. R-1/1999, Opatrením MF SR č. R-1/2001 – od 1. 2. 2001 do 28. 2. 2003 a Opatrením MF
SR č. R-1/2003 od 1. 3. 2003 do 9. 4. 2004...
Niet sporu o tom, že nájomné – je regulovaným nájomným, t. j. nájomným, ktorého
cena je určená cenovými orgánmi; pričom rozhodnutia cenových orgánov sú záväzné…
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR... s účinnosťou od 10. 1. 2004 vydalo
Výnos č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu, ktorým stanovilo maximálne ceny nájmu bytu…
Keďže ide o určenie maximálnej ceny nájmu nič nebráni tomu, aby si účastníci dohodli
nájomné nižšie, ako je táto maximálna cena nájmu…
V záujme zásady ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcej z princípu dôvery
v platné právo, ani v dôsledku účinnosti novej právnej úpravy nemožno odňať fyzickej osobe
také práva, ktoré už nadobudla (vzniklo jej za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy
a v jej súlade), t. j. novou právnou úpravou nemožno rozhodovať o právach už existujúcich,
t. j. vzniknutých v minulosti, i keď nie je vylúčené – akceptujúc tento právny stav – od
účinnosti novej právnej úpravy – do budúcna – upraviť nový spôsob, režim uplatnenia tohto
práva. Novou právnou úpravou sa fyzická osoba nemôže dostať do horšieho postavenia.
Z hľadiska hmotného práva sa právne vzťahy riadia právom platným v čase, kedy právny
vzťah alebo z neho vyplývajúci nárok vznikol...
V prejednávanej veci je nesporným, že právny vzťah zatriedenia bytu po vykonaných
úpravách zo strany odporkyne vznikol za účinnosti zákona č. 41/1964 Zb. a Vyhlášky
č. 60/1964 Zb. – účinnej do roku 2000, resp. 31. 12. 1999 – v zmysle ktorých
prenajímateľovi vznikol nárok na nájomné ako za byt II. kategórie vo vzťahu k odporkyni
ako pôvodnej nájomníčke a do tohto stavu v roku 2000 vstúpil aj navrhovateľ – ako nový
prenajímateľ predmetného bytu, pričom od tejto doby nedošlo v predmetnom byte k žiadnej
zmene, a teda ani k zmene právneho vzťahu, v dôsledku čoho návrh navrhovateľa nemožno
považovať za dôvodný, keď nemá právo na nájomné ako za byt I. kategórie. Z uvedeného
dôvodu nemohol potom vzniknúť ani nedoplatok ako rozdiel nájomného bytu
II. a I. kategórie, takže ak súd prvého stupňa z tohto dôvodu návrh navrhovateľa zamietol
rozhodol vecne správne.
Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci nie je sporným, že nájomný vzťah
odporkyne k predmetnému bytu je založený nájomnou zmluvou zo dňa 1. 5. 1994 (predtým
jej do 31. 12. 1991 svedčalo právo osobného užívania bytu – § 871 Obč. zák.), do práv
a povinnosti ktorej na strane prenajímateľa dňom 6. 6. 2000 vstúpil ako nový vlastník
domovej nehnuteľnosti, v ktorej sa predmetný byt nachádza – navrhovateľ.
Sporným nie je ani to, že v predmetnej nájomnej zmluve je byt pre účely určenia
výšky nájomného kvalitatívne zatriedený ako byt II. kategórie; keď v tomto zatriedení ostal
aj po vykonaných úpravách zo strany odporkyne vykonaných ešte v roku 1981 so súhlasom
nielen vtedajšieho prenajímateľa, ale aj ostatných príslušných orgánov, ktoré úpravy už
v roku 1981 zvýšili kvalitu bytu, a teda i podmienky pre jeho zatriedenie do I. kategórie, t. j.
ako byt s ústredným (diaľkovým vykurovaním) a s úplným alebo čiastočným základným
príslušenstvom; a podľa v tom období platnej právnej úpravy – § 17 ods. 1 Vyhlášky
60/1964 Zb. – výška úhrady za užívanie tohto bytu (nájomného) sa vypočítavala podľa stavu
pred vykonaním týchto úprav; a to až do tej doby, kým nedôjde k zmene užívateľa
predmetného bytu, t. j. táto výška výpočtu platila len pre pôvodného užívateľa, t. j. toho,
ktorý investície, a teda zvýšenie kvality bytu, a teda i podmienky pre jeho zatriedenie
vykonal...
Od roku 2003 nedošlo v predmetnom byte k žiadnej zmene okolností odôvodňujúcich
určenie nájomného ani kritérií pre kvalitatívne zatriedenie bytu, a preto aj podľa názoru
odvolacieho súdu tu nebol dôvod v rámci úpravy nájomného v súlade s Výmerom č. 1/2003
účinným od dňa 10. 1. 2004, na zmenu kvalitatívneho zatriedenia bytu z II. do I. kategórie.
Z uvedených skutkových zistení možno potom vyvodiť záver, že z tohto právneho
vzťahu vzniknutého za platnosti doterajších predpisov tak navrhovateľovi predmetného bytu
v čase vykonania zmien zo strany odporkyne podmieňujúcich kvalitatívne zatriedenie bytu
v súlade s vtedy platným právom ako bytu II. kategórie (bez ohľadu na to, že byt zmenou
odporkyne kvalitatívne zodpovedal bytu I. kategórie v tom čase platného zákona, resp.
Vyhlášky č. 60/41964 Zb.) ako aj navrhovateľovi v tomto konaní – vstupom do práv
predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné vo vzťahu k odporkyni – ako
pôvodnej nájomníčke ako za byt II. kategórie. Pretože odporkyňa nájomné ako za byt
II. kategórie v súlade s platným Výnosom riadne platila, nemohol potom
vzniknúť nedoplatok na nájomnom v žalovanom období ako rozdiel medzi nájomným bytu
I. a II. kategórie a z tohto dôvodu tak, ako to konštatoval i súd prvého stupňa nemožno
návrh navrhovateľa považovať za opodstatnený.
Nie je dôvod odňať odporkyni ňou získané právo na kvalitatívne zatriedenie bytu
z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný
v žalovanom období, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetný byt spĺňa hľadiská
kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené navrhovateľ vstúpil do
práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností od roku 2003
do roku 2004 odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu a niet tiež
dôvodu, aby sa odporkyňa novou právnou úpravou dostala do horšieho postavenia. Tomuto
záveru neodporuje ani ust. § 667 Obč. zák., keď aj podľa názoru odvolacieho súdu toto sa
netýka odporkyne ako pôvodnej nájomníčky bytu.“
Podľa názoru ústavného súdu sa aj najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
vysporiadal s posúdením prípustnosti dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského
súdu, keď uviedol: „Žalobca v dovolaní tvrdil, že postupom odvolacieho súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom nenariadením ďalšieho odvolacieho pojednávania
a nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, čím bolo porušené právo žalobcu na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Povahu odňatia možnosti konať pred súdom môže mať aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa objasnenia dôležitých skutkových okolností
a s tým súvisiacich právnych záverov. V posudzovanej veci však rozsudok krajského súdu
nie je takouto vadou postihnutý.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi
žalobcu. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca, nemá od žalovanej
právo na nájomné ako za byt I. kategórie, ale len za byt zatriedený do II. kategórie. Tento
svoj záver dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi
uvedenými v rozsudku nestotožňuje ešte neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie...
K námietke dovolateľa týkajúcej sa nenariadenia ďalšieho pojednávania odvolacím
súdom po odročení pojednávania konanom dňa 9. júna 2009 treba uviesť, že vzhľadom na
ustanovenie § 214 ods. 1, 2 O. s. p. v znení od 15. októbra 2008, odvolací súd už nebol
povinný rozhodnúť vo veci samej po jej prejednaní na pojednávaní. Odvolací súd totiž
dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval, nešlo ani o vec, v ktorej by súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie veci samej na
pojednávaní nevyžadoval, ani verejný záujem (v ktorých prípadoch by odvolací súd musel
na prejednanie odvolania vo veci samej nariadiť pojednávanie). Ani týmto postupom
odvolacieho súdu preto nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, dovolací súd na tieto jeho námietky nemohol prihliadať. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Treba však zdôrazniť, že súd
právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho
procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p... Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p…
I keby teda tvrdenia žalobcu o tom, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými základnými
a inými právami sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich
porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej označeného základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
a uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv
hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných a iných práv sťažovateľky
procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru), neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia jej základných a iných práv
procesnoprávneho charakteru.
Sťažnosť sťažovateľky bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2011