Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 494/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu vlastníctva podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júla 2011 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 z 11. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2011 doručená sťažnosť (na poštovú prepravu podaná 14. októbra 2011) obchodnej

spoločnosti N., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Š.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júla 2011 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“ alebo „ napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -224 z 11. mája 2010 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako vlastníčka

nehnuteľnosti, v ktorom sa nachádza byt s regulovaným nájomným v nájme E. B., sa

návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala ako

prenajímateľka tohto bytu voči E. B. ako odporkyni zaplatenia sumy 54 797 Sk (1 818,93 €)

z titulu rozdielu medzi sumou regulovaného nájomného za byt II. kategórie a sumou

regulovaného nájomného za byt I. kategórie. Podľa sťažovateľky podľa právnej úpravy

platnej v čase, za ktorý si sťažovateľka vyčíslila svoje nároky, bola odporkyňa povinná

platiť nájomné ako za byt I. kategórie, a to nezávisle od toho, že byt v nájme odporkyne sa

stal bytom I. kategórie v dôsledku vlastných investícií odporkyne vybavením bytu

ústredným kúrením a nezávisle od toho, že podľa právnej úpravy platnej do 1. januára 2000

v takom prípade (zmeny kategórie bytu v dôsledku vlastných investícií nájomcu) nájomcovi

nevznikla povinnosť platiť nájomné ako za byt I. kategórie, ale naďalej trvala povinnosť

platiť nájomné ako za byt II. kategórie. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti podrobne

poukázala na vzťahujúcu sa právnu úpravu regulovaného nájomného.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... nájomné bolo nájomníčke vyčíslené v súlade so všeobecne záväzným právnym

predpisom určujúcim maximálnu cenu nájmu, a to konkrétne Výmerom Ministerstva financií

Slovenskej republiky č. , neskôr Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky č. zo dňa 22. 12. 2003, s účinnosťou od 10. 01. 2004

(ďalej len „Výnos č. “), ktorý je podľa ust.

o cenách, v znení platnom k 31. 10. 2008, rozhodnutím cenového orgánu o regulovaní ceny

nájomného, ktoré je v súlade s ust. § 4 ods. 2 uvedeného zákona záväzným…

Sťažovateľ oznámil nájomníčke listom zo dňa 29. 01. 2004 výšku nájomného

vyčísleného v súlade s vyššie citovaným Výnosom č. ako za byt I. kategórie. Do

tohto času sťažovateľ v dobrej viere vychádzal pri určení výšky nájomného z obsahu

nájomnej zmluvy, podľa ktorej bol predmetný byt označený ako byt II. kategórie. Sťažovateľ

sa o spôsobe vykurovania predmetného bytu plynovým etážovým kúrením obsluhovaným

z jedného miesta dozvedel až v priebehu roku 2003, keď na vlastné náklady vykonal

stavebné úpravy smerujúce k odstráneniu havarijného stavu v dome. Z uvedeného dôvodu si

sťažovateľ uplatňuje u nájomníčky nájomné ako za byt I. kategórie až od roku 2004.»

Okresný súd rozsudkom č. k. -177 z 5. marca 2008 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky ako nedôvodný a na jej odvolanie krajský

súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Zároveň sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala porušenie

rovnakých základných a iných práv ako touto sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajského

súdu. Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 30. septembra 2010 odmietol

sťažnosť sťažovateľky „pre nedostatok právomoci, čo odôvodnil tým, že z dôvodu princípu

subsidiarity konania pred ústavným súdom v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je daná právomoc ústavného

súdu až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu“.

Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označených základných a iných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aplikáciou už neplatného a neúčinného

právneho predpisu na posúdenie jej nárokov, nedostatočným odôvodnením rozsudku a jeho

nepreskúmateľnosťou. Namietala aj procesné pochybenie krajského súdu ako odvolacieho

súdu, keď podľa sťažovateľky o jej odvolaní rozhodol krajský súd bez nariadenia

pojednávania v rozpore so zákonom. V totožnej argumentácii videla sťažovateľka aj

naplnenie dôvodov prípustnosti jej dovolania proti rozsudku krajského súdu, a preto

v neakceptovaní jej argumentácie najvyšším súdom, ako aj v nedostatočnom odôvodnení

uznesenia najvyššieho súdu vidí porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru sťažovateľka uviedla:

„Okresný súd Bratislava I vo svojom rozsudku zo dňa 05. 03. 2008 o. i. konštatoval,

že nezistil takú zmenu rozhodujúcich skutočností pre výpočet nájomného, ktoré by

sťažovateľa ako prenajímateľa oprávňovali zvýšiť cenu nájmu bytu o ostatné zariadenia

a vybavenia bytu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. , napriek tomu, že zvýšenie

ceny nájmu podľa uvedených ustanovení Výnosu nebolo medzi účastníkmi konania sporné.

Sporné bolo iba zaradenie bytu do I. kategórie. Ak teda mal súd dôvodné a závažné

pochybnosti v tejto otázke, mal v konaní postupovať podľa ust. 120 ods. 1 a vykonať aj

iné dôkazy, ako navrhli účastníci konania, ak bolo ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na túto námietku sťažovateľa uvedenej aj v odvolaní zo dňa 07. 05. 2008,

Krajský súd v Bratislave vytýčil z dôvodov podľa ust.

pojednávanie, ktoré však bolo odročené na neurčito z dôvodu možnosti uzavretia

mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania. Toto mimosúdne rokovanie však bolo

neúspešné. Sťažovateľ vyzval Krajský súd v Bratislave listom zo dňa 08. 02. 2010

o vytýčenie termínu ďalšieho pojednávania. Ten však pojednávanie nevytýčil a bez ďalšieho

vydal rozsudok. Odročenie pojednávania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody pritom

neznamenalo, že odvolací súd rozhodne bez nariadenia pojednávania...

Bez nariadenia pojednávania môže rozhodnúť súd, len ak je rozhodnutie nesprávne

výlučne po právnej stránke (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

zo dňa 28. 09. 2010). Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa

05. 03. 2008 nebolo nesprávne iba po právnej stránke, vychádzalo aj z nedostatočne

zisteného skutkového stavu. Je dôvodné predpokladať, že z dôvodu nedostatočne zisteného

skutkového stavu vytýčil odvolací súd v zmysle ust. pojednávanie,

a tak považoval za potrebné zopakovať, resp. doplniť dokazovanie. Konanie súdu, keď

v ďalšom konaní už pojednávanie nevytýčil a o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania,

aj keď na to neboli splnené podmienky, možno považovať za jeden z najzávažnejších

prípadov odňatia možnosti konať pred súdom (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn.: zo dňa 20. 05. 2010).

Konaním súdu, keď v ďalšom konaní už pojednávanie nevytýčil a o veci rozhodol bez

nariadenia pojednávania, aj keď na to neboli splnené podmienky, možno tiež považovať za

konanie súdu v rozpore so zákonom...

V minulosti platili v oblasti regulácie cien nájmu bytov viaceré právne normy. Výšku

nájomného upravovala aj , ktorá bola s účinnosťou od 01. 01. 2000

zrušená. Od 01. 04. 1996 nadobudol účinnosť aj o cenách,

na základe ktorého vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky dňa 12. 03. 1996

výmer č. , ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami. Tento výmer

síce tiež odkazoval na úpravu výšky nájomného podľa Vyhlášky , no tá však

bola platná len do 31. 12. 1999. Túto skutočnosť doplňuje aj fakt, že s účinnosťou od 01. 01.

2000 bol výmer R-1/1996 doplnený opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky

z 21. 12. 1999 č. R-11/1999, ktoré doplnilo úpravu výmeru č. , no vo svojom znení

už na použitie Vyhlášky neodkazovalo. Táto úprava tiež neobsahuje žiadne

ustanovenie, podľa ktorého v prípade vykonania zmien v byte na náklady nájomcu by sa byt

posudzoval podľa stavu pred úpravami. Výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky

bol v celom rozsahu zrušený s účinnosťou od 01. 01. 2004.

Od 10. 01. 2004 až do 01. 05. 2008 platil v oblasti regulácie cien nájmu bytov Výnos

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. .

Podľa ust. § 4, v spojitosti s ust. § 20 zákona o cenách, v znení platnom k 31. 10.

2008 je výška nájomného regulovaná rozhodnutím cenového orgánu a toto rozhodnutie je

záväzné pre účastníkov konania ako aj pre súdy pri ich rozhodovaní.

Prvostupňový aj odvolací súd odôvodnili svoje rozhodnutia s odkazom na Vyhlášku

(ust. ). Tá však bola s účinnosťou od 01. 01. 2000 zrušená.

Prvostupňový a odvolací súd nerešpektovali kogentné ustanovenia

o cenách, ako ani Výnosu č. , porušili cenovú disciplínu, keď v súlade s ust. § 17

ods. 1 písm. c) o cenách nedodržali podmienky regulácie cien

ustanovené cenovým orgánom, a tak možno ich rozhodnutie považovať aj za arbitrárne.

Naviac, odvolávali sa na také ustanovenia a tvrdenia (prechodné ustanovenia zákona

č. ; tvrdenie, že Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky bolo cenovým orgánom podľa o cenách), ktoré nemali

oporu v žiadnom platnom a účinnom právnom predpise.

Nakoľko od 01. 01. 2000 žiadny právny predpis neustanovoval, že ak nájomca so

súhlasom prenajímateľa a stavebného úradu vykoná v byte na vlastné náklady úpravy,

ktorými dôjde k zlepšeniu bytu, má sa byt na účely určenia ceny nájmu posudzovať podľa

stavu pred vykonaním úprav a zmien, z hľadiska kategorizácie bytu, ktorý je predmetom

nájmu je úplne bezpredmetné, kedy a kým boli stavebné úpravy vykonané, rozhodujúca je

iba skutočnosť, že boli naplnené všetky zákonné požiadavky na kategorizáciu bytu ako bytu

I. kategórie v súlade s platným a účinným právnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené spočívajú rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu na

nesprávnom právnom posúdení veci, keď aplikovali neplatné a neúčinné právne predpisy

a tak porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Vyššie uvedeným konaním prvostupňového a odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Uvádzané námietky platia aj pre konanie

dovolacieho súdu, ktorý bez riadneho odôvodnenia a v rozpore s jeho rozhodovacou

praxou, na ktorú poukazujeme vyššie, rozhodol odmietnutím dovolania napriek tomu, že

v iných prípadoch konanie, ktoré namieta aj sťažovateľ, považoval Najvyšší súd SR za jeden

z najzávažnejších prípadov odňatia možnosti konať pred súdom (Uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: zo dňa 20. 05. 2010)...

Odvolací súd nevzal do úvahy už aj vyššie uvedené námietky sťažovateľa (nesprávne

právne posúdenie veci, doplnenie dokazovania) jednak v tomto podaní, ako aj vo všetkých

podaniach a v samotnom konaní pred odvolacím a dovolacím súdom. Napriek tomu, že

prvostupňový aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach nenaplnili požiadavku dostatočnosti

odôvodnenia rozhodnutia jeho presvedčivosti, keď sa nevysporiadali s námietkou

sťažovateľa, že zvýšenie ceny nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č medzi

nimi sporné nebolo, ďalšie dokazovanie v tejto veci odvolací súd nevykonal a tak nevytvoril

procesný priestor, aby sťažovateľ mohol navrhnúť a uplatniť nové dôkazy či argumenty. Je

teda na mieste predpokladať, že tak ani nemohol s určitosťou zistiť skutkový stav veci.

Naviac, ani jeden zo súdov (prvostupňový, ani odvolací súd) neuviedol, ktoré dôkazy

zhodnotil k preukázaniu zistenia, že v konaní neexistovali pochybnosti o zvýšení nájmu

podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. .

Žiaden zo všeobecných súdov nedal dostatočný argument na otázku sťažovateľa, na

základe akých skutočností vychádzal pri zistení skutočnosti, že neexistovali pochybnosti

o zvýšení nájmu podľa ust. § 1 ods. 5, 6 a 7 Výnosu č. , ktoré dôkazy za účelom

tohto zistenia vykonal, ako vec právne posúdil, vec len konštatuje a nevykladá a ani ich

nespája do vzájomných súvislostí.

Zároveň sú tieto rozhodnutia z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu v nich

obsiahnutých ustanovení a tvrdení, ktoré nemajú oporu v žiadnom platnom a účinnom

právnom predpise, aj nepreskúmateľné.“

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového protokolu sťažovateľka

uviedla:

„Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe Kúpnej

zmluvy zo dňa 06. 06. 2000. Odo dňa právoplatnosti vkladu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností je sťažovateľ oprávnený vykonávať svoje

vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, a teda požívať všetky práva a plniť si všetky

svoje povinnosti spojené s vlastníckym právom tak, ako to vyplýva z , Občianskeho

zákonníka a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov slovenského právneho

poriadku.

Dňom nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa sťažovateľ stal

právnym nástupcom predchádzajúceho vlastníka...

Predmetom nájmu je síce byt s regulovaným nájomným, t. j. jeho výšku ustanovuje

platná a účinná právna norma, no žiadna platná a účinná právna norma nevylučuje právo

prenajímateľa nehnuteľnosti s regulovaným nájomným toto nájomné zvýšiť za predpokladu,

že zákonné podmienky takéhoto zvýšenia sú splnené, čo je v danom prípade zrejmé, ale

ignorované všeobecnými súdmi.

Z vyššie uvedeného jasne vyplýva…, že platným a účinným právnym predpisom

stanovené podmienky pre kategorizáciu bytu ako bytu I. kategórie a teda zároveň aj

podmienky pre zvýšenie regulovaného nájomného, ktoré je už samo o sebe zásahom do

základného práva vlastniť majetok a brať z neho úžitky, deformované o podmienky

regulovaného nájomného, splnené boli, a tak mám za to, že rozhodnutím prvostupňového

súdu, konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutím dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť došlo k porušeniu práva vlastniť majetok

a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku podľa a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Rozhodnutím

prvostupňového súdu, konaním a rozhodnutím odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutím

dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť totiž došlo k zásahu do

vlastníckeho práva sťažovateľa, kedy súdy v súlade s neplatnou a neúčinnou právnou

normou rozhodli, že sťažovateľ nemal právo kategorizovať byt ako byt I. kategórie a teda

nemal právo ani zvýšiť nájomné, ktoré nájomníčka za nájom bytu uhrádzala. Zasiahli tak do

je dispozičného práva zvýšiť cenu nájmu za predmet nájmu v jeho vlastníctve a tiež do jeho

práva požívať úžitky zo svojho vlastníctva tým, že mu nepriznali nárok na ušlé nájomné,

ktoré tvorí rozdiel medzi nájomným za byt I. a II. kategórie a ktoré mu. v dôsledku

rozhodnutí súdov neustále narastá. Opomenuli pritom námietky sťažovateľa, že právny

predpis, na základe ktorého rozhodli, je neplatný a neúčinný, pričom analógia je

neprípustná a že nerešpektovali kogentné ustanovenia o cenách, ako

ani Výnosu č. . Pritom výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť

v reálnom uplatnení základného práva... a nemôže mať za následok porušenie základného

práva sťažovateľa garantovaného v . V takomto prípade je

potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale naopak

garantoval (, nález zo dňa 17. 12. 2004). Všeobecné súdu nesplnili svoju

základnú povinnosť poskytnúť ochranu už aj tak deformovaným vlastníckym právam

v rozpore s chránenými základnými právami na spravodlivý proces s dopadom na

ochranu vlastníckeho práva.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Právo obchodnej spoločnosti N., s. r. o… na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva vlastniť majetok a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku

podľa a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.: zo dňa 27. 07.

2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: -224 zo dňa 11. 05.

2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, č. k.: zo dňa 27. 07. 2011 a Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn.: -224 zo dňa 11. 05. 2010 a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

Obchodnej spoločnosti N., s. r. o… priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 6.000.- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť v lehote do

dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa, JUDr. M. Š. – advokáta…

Obchodnej spoločnosti N., s. r. o… priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 314,18 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. M.

Š. – advokáta…“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka videla porušenie ňou označených základných a iných práv

v nesprávnych právnych záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu a napadnutom

uznesení najvyššieho súdu a v ich nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil,

že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd nezistil, že by nimi aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutých rozhodnutí v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Naopak, krajský súd svoj rozsudok náležite odôvodnil a ústavne akceptovateľným

spôsobom sa vysporiadal s posúdením nárokov sťažovateľky, aj pokiaľ ide výklad

a aplikáciu zákonnej úpravy na daný prípad, keď uviedol: „Ak užívateľ bytu vykonal

so súhlasom organizácie (vlastníka bytu) a ak ide o stavebnú úpravu aj so súhlasom

stavebného úradu na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorými sa zlepšilo

jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním

týchto úhrad ( Vyhlášky č. o úhrade za užívanie bytu a za služby

spojené s jeho užívaním; účinnej od 1. 10. 1964)...

Ak sa zmení užívateľ bytu upraveného podľa § 17 ods. 1, vypočíta sa úhrada za

užívanie bytu podľa stavu po vykonaní úprav (§17 ods. 3 cit. Vyhl.)...

Uvedená bola účinná do 31. 12. 1999; s účinnosťou od 1. 1.

2000 bola zrušená Vyhlášku č. – ktorou sa mení a dopĺňa Vyhláška MF SR

č. , ktorou sa vykonáva o cenách.

Podľa tejto Vyhlášky č. sa aj po 1. 1. 2000 posudzujú otázky spojené

so zisťovaním výšky nájomného a vymáhania nájomného za obdobie do 31. 12. 1999...

S účinnosťou od 1. 1. 2004 pôsobnosť v oblasti cien nájmu bytov

vykonáva Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré dňa 22. 12. 2003 vydalo

Výnos č. o regulácií cien nájmu bytov… Týmto Výnosom č. boli

s účinnosťou od 10. 1. 2004 stanovené maximálne ceny nájmu bytu; pred týmto

výnosom boli ceny nájmu bytu upravené od 1. 1. 2000 do 31. 1. 2001 – Opatrením MF SR

č. R-1/1999, Opatrením MF SR č. R-1/2001 – od 1. 2. 2001 do 28. 2. 2003 a Opatrením MF

SR č. od 1. 3. 2003 do 9. 4. 2004...

Niet sporu o tom, že nájomné – je regulovaným nájomným, t. j. nájomným, ktorého

cena je určená cenovými orgánmi; pričom rozhodnutia cenových orgánov sú záväzné…

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR... s účinnosťou od 10. 1. 2004 vydalo

Výnos č. o regulácii cien nájmu, ktorým stanovilo maximálne ceny nájmu bytu…

Keďže ide o určenie maximálnej ceny nájmu nič nebráni tomu, aby si účastníci dohodli

nájomné nižšie, ako je táto maximálna cena nájmu…

V záujme zásady ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcej z princípu dôvery

v platné právo, ani v dôsledku účinnosti novej právnej úpravy nemožno odňať fyzickej osobe

také práva, ktoré už nadobudla (vzniklo jej za platnosti predchádzajúcej právnej úpravy

a v jej súlade), t. j. novou právnou úpravou nemožno rozhodovať o právach už existujúcich,

t. j. vzniknutých v minulosti, i keď nie je vylúčené – akceptujúc tento právny stav – od

účinnosti novej právnej úpravy – do budúcna – upraviť nový spôsob, režim uplatnenia tohto

práva. Novou právnou úpravou sa fyzická osoba nemôže dostať do horšieho postavenia.

Z hľadiska hmotného práva sa právne vzťahy riadia právom platným v čase, kedy právny

vzťah alebo z neho vyplývajúci nárok vznikol...

V prejednávanej veci je nesporným, že právny vzťah zatriedenia bytu po vykonaných

úpravách zo strany odporkyne vznikol za účinnosti a Vyhlášky

č. – účinnej do roku 2000, resp. 31. 12. 1999 – v zmysle ktorých

prenajímateľovi vznikol nárok na nájomné ako za byt II. kategórie vo vzťahu k odporkyni

ako pôvodnej nájomníčke a do tohto stavu v roku 2000 vstúpil aj navrhovateľ – ako nový

prenajímateľ predmetného bytu, pričom od tejto doby nedošlo v predmetnom byte k žiadnej

zmene, a teda ani k zmene právneho vzťahu, v dôsledku čoho návrh navrhovateľa nemožno

považovať za dôvodný, keď nemá právo na nájomné ako za byt I. kategórie. Z uvedeného

dôvodu nemohol potom vzniknúť ani nedoplatok ako rozdiel nájomného bytu

II. a I. kategórie, takže ak súd prvého stupňa z tohto dôvodu návrh navrhovateľa zamietol

rozhodol vecne správne.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci nie je sporným, že nájomný vzťah

odporkyne k predmetnému bytu je založený nájomnou zmluvou zo dňa 1. 5. 1994 (predtým

jej do 31. 12. 1991 svedčalo právo osobného užívania bytu – § 871 Obč. zák.), do práv

a povinnosti ktorej na strane prenajímateľa dňom 6. 6. 2000 vstúpil ako nový vlastník

domovej nehnuteľnosti, v ktorej sa predmetný byt nachádza – navrhovateľ.

Sporným nie je ani to, že v predmetnej nájomnej zmluve je byt pre účely určenia

výšky nájomného kvalitatívne zatriedený ako byt II. kategórie; keď v tomto zatriedení ostal

aj po vykonaných úpravách zo strany odporkyne vykonaných ešte v roku 1981 so súhlasom

nielen vtedajšieho prenajímateľa, ale aj ostatných príslušných orgánov, ktoré úpravy už

v roku 1981 zvýšili kvalitu bytu, a teda i podmienky pre jeho zatriedenie do I. kategórie, t. j.

ako byt s ústredným (diaľkovým vykurovaním) a s úplným alebo čiastočným základným

príslušenstvom; a podľa v tom období platnej právnej úpravy – § 17 ods. 1 Vyhlášky

– výška úhrady za užívanie tohto bytu (nájomného) sa vypočítavala podľa stavu

pred vykonaním týchto úprav; a to až do tej doby, kým nedôjde k zmene užívateľa

predmetného bytu, t. j. táto výška výpočtu platila len pre pôvodného užívateľa, t. j. toho,

ktorý investície, a teda zvýšenie kvality bytu, a teda i podmienky pre jeho zatriedenie

vykonal...

Od roku 2003 nedošlo v predmetnom byte k žiadnej zmene okolností odôvodňujúcich

určenie nájomného ani kritérií pre kvalitatívne zatriedenie bytu, a preto aj podľa názoru

odvolacieho súdu tu nebol dôvod v rámci úpravy nájomného v súlade s Výmerom č. 1/2003

účinným od dňa 10. 1. 2004, na zmenu kvalitatívneho zatriedenia bytu z II. do I. kategórie.

Z uvedených skutkových zistení možno potom vyvodiť záver, že z tohto právneho

vzťahu vzniknutého za platnosti doterajších predpisov tak navrhovateľovi predmetného bytu

v čase vykonania zmien zo strany odporkyne podmieňujúcich kvalitatívne zatriedenie bytu

v súlade s vtedy platným právom ako bytu II. kategórie (bez ohľadu na to, že byt zmenou

odporkyne kvalitatívne zodpovedal bytu I. kategórie v tom čase platného zákona, resp.

Vyhlášky č. 60/41964 Zb.) ako aj navrhovateľovi v tomto konaní – vstupom do práv

predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné vo vzťahu k odporkyni – ako

pôvodnej nájomníčke ako za byt II. kategórie. Pretože odporkyňa nájomné ako za byt

II. kategórie v súlade s platným Výnosom riadne platila, nemohol potom

vzniknúť nedoplatok na nájomnom v žalovanom období ako rozdiel medzi nájomným bytu

I. a II. kategórie a z tohto dôvodu tak, ako to konštatoval i súd prvého stupňa nemožno

návrh navrhovateľa považovať za opodstatnený.

Nie je dôvod odňať odporkyni ňou získané právo na kvalitatívne zatriedenie bytu

z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný

v žalovanom období, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetný byt spĺňa hľadiská

kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené navrhovateľ vstúpil do

práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností od roku 2003

do roku 2004 odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu a niet tiež

dôvodu, aby sa odporkyňa novou právnou úpravou dostala do horšieho postavenia. Tomuto

záveru neodporuje ani ust. § 667 Obč. zák., keď aj podľa názoru odvolacieho súdu toto sa

netýka odporkyne ako pôvodnej nájomníčky bytu.“

Podľa názoru ústavného súdu sa aj najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal s posúdením prípustnosti dovolania sťažovateľky proti rozsudku krajského

súdu, keď uviedol: „Žalobca v dovolaní tvrdil, že postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom nenariadením ďalšieho odvolacieho pojednávania

a nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, čím bolo porušené právo žalobcu na

spravodlivé súdne konanie podľa a SR a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo

nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Povahu odňatia možnosti konať pred súdom môže mať aj nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa objasnenia dôležitých skutkových okolností

a s tým súvisiacich právnych záverov. V posudzovanej veci však rozsudok krajského súdu

nie je takouto vadou postihnutý.

Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám

vyplývajúcim z ustanovenia na riadne a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi

žalobcu. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca, nemá od žalovanej

právo na nájomné ako za byt I. kategórie, ale len za byt zatriedený do II. kategórie. Tento

svoj záver dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Skutočnosť, že žalobca sa s dôvodmi

uvedenými v rozsudku nestotožňuje ešte neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie...

K námietke dovolateľa týkajúcej sa nenariadenia ďalšieho pojednávania odvolacím

súdom po odročení pojednávania konanom dňa 9. júna 2009 treba uviesť, že vzhľadom na

ustanovenie , v znení od 15. októbra 2008, odvolací súd už nebol

povinný rozhodnúť vo veci samej po jej prejednaní na pojednávaní. Odvolací súd totiž

dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval, nešlo ani o vec, v ktorej by súd prvého stupňa

rozhodol podľa bez nariadenia pojednávania a prejednanie veci samej na

pojednávaní nevyžadoval, ani verejný záujem (v ktorých prípadoch by odvolací súd musel

na prejednanie odvolania vo veci samej nariadiť pojednávanie). Ani týmto postupom

odvolacieho súdu preto nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci

odvolacím súdom, dovolací súd na tieto jeho námietky nemohol prihliadať. Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Treba však zdôrazniť, že súd

právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho

procesných práv v zmysle .. Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2

písm. c/ ), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p…

I keby teda tvrdenia žalobcu o tom, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania

v zmysle “

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými základnými

a inými právami sťažovateľky ( , listiny a

dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich

porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej označeného základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, , , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

a právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv

hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných a iných práv sťažovateľky

procesnoprávneho charakteru ( , listiny a

dohovoru), neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia jej základných a iných práv

procesnoprávneho charakteru.

Sťažnosť sťažovateľky bolo preto potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011