Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 436/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST,

s. r. o., Galandova 3, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o.,

Galandova 3, Bratislava, za ktorú koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I č. k. -349 zo 16. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -367 z 22. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2014

faxom a 29. mája 2014 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NESTVEST,

s. r. o., Galandova 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -349 zo 16. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -367 z 22. januára 2014, ktorou

žiadala vydať tento nález:

„Právo obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o. so sídlom Galandova 3, 811 06

Bratislava, IČO: 35 786 507, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 21547/B, na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

vlastniť majetok a práva na rovnakú zákonnú ochranu majetku podľa

Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. -367 zo dňa 22. 1. 2014 a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I, sp. zn. -349 zo dňa 16. 11. 2012 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

sp. zn. -367 zo dňa 22. 1. 2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I,

sp. zn. -349 zo dňa 16. 11. 2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o., so sídlom Galandova 3, 811 06

Bratislava, IČO: 35 786 507, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 21547/B priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 1.500,- €, ktoré je Krajský súd povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, AK MS s. r. o.,

JUDr. Miloslava Šimkoviča – advokáta a konateľa, vedený vo Unicredit Bank:

1160032006/1111.

Obchodnej spoločnosti NESTVEST, s. r. o., so sídlom Galandova 3, 811 06

Bratislava, IČO:35 786 507, spoločnosť zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu

Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č. 21547/B priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 314,18 € ktoré je Krajský súd povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa, AK MS s. r. o.,

JUDr. Miloslava Šimkoviča – advokáta a konateľa, vedený vo Unicredit Bank:

1160032006/1111.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalovaný účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa proti nemu domáhala E. B. (ďalej len „žalobkyňa“), určenia, že

výpoveď z nájmu bytu č. 1 na Galandovej 3 v Bratislave (ďalej len „byt“) z 23. septembra

2005 daná jej sťažovateľom je neplatná.

Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že výpovedný dôvod z nájmu bytu

spočívajúci v nedoplatku na nájomnom [ ] nie

je daný, pretože nájomné i úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu riadne uhrádza.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že žalobkyňa bola povinná platiť v období od 12. januára 2004

do 1. januára 2005 vyššie nájomné (zvýšené postupne zo sumy 2 600 Sk na 4 295 Sk

mesačne) s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ zvýšil kategorizáciu bytu

z II. na I. kategóriu, žalobkyňa poukázala na to, že na takéto zvýšenie nájomného

nepristúpila, a preto naďalej riadne platila nájomné v maximálnej výške stanovenej pre byty

II. kategórie. Ďalej uviedla, že pred doručením výpovede nebola sťažovateľom vyzvaná

na doplatenie ním jednostranne zvýšeného nájomného a sama v byte vykonala so súhlasom

sťažovateľa a stavebného úradu stavebné úpravy, ktorými zlepšila vybavenie bytu (najmä

tam v roku 1981 zriadila ústredné diaľkové kúrenie). Skoršiu výpoveď z nájmu bytu danú

jej sťažovateľom tento vzal späť. Do II. kategórie bol byt zaradený už podľa evidenčných

listov z 8. júla 1986, ako aj podľa nájomnej zmluvy uzatvorenej so skorším prenajímateľom

(M. L.) 1. mája 1994. Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom tvrdil, že byt spĺňa

podmienky na jeho zaradenie do I. kategórie, nie on menil jednostranne kategorizáciu, táto

zmena vyplýva z právnych predpisov. Nedoplatok žalobkyne na nájomnom za rok 2004,

ktorá platila svojvoľne naďalej nájomné ako za byt II. kategórie namiesto nájomného za byt

I. kategórie, prevýšil sumu trojnásobku mesačného nájomného. Žalobkyňa poukázala na to,

že pred okresným súdom sa už v minulosti viedlo konanie, v ktorom sa sťažovateľ domáhal

od nej zaplatenia nedoplatku na nájomnom, a to pod sp. zn. , v ktorom bola

vyriešená otázka kategorizácie bytu ako bytu II. kategórie. Sťažovateľ argumentoval tým, že

rozhodnutie okresného súdu vo veci sp. zn. je založené na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Okresný súd rozsudkom č. k. -349 zo 16. novembra 2012 žalobe

žalobkyne vyhovel, určil, že výpoveď z nájmu bytu z 23. septembra 2005 daná žalobkyni

sťažovateľom je neplatná, a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Mal

za preukázané, že žalobkyňa je nájomcom bytu od roku 1981, na svoje náklady vykonala

rekonštrukciu bytu, vybudovala prívod ústredného kúrenia, podľa evidenčného listu išlo

o byt II. kategórie. Žalobkyňa uzatvorila nájomnú zmluvu s novým vlastníkom bytu 1. mája

1994, podľa ktorej sa pri zmene okolností rozhodujúcich pre stanovenie úhrad primerane

zvýši i výška úhrad (čl. V). Sťažovateľ potom, čo nadobudol vlastnícke právo k domu,

v ktorom sa byt nachádza, 6. júna 2000, listom z 29. januára 2004 oznámil žalobkyni, že

v zmysle nového výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej

republiky č. došlo k zmene regulovaného nájomného, ktoré je od 10. januára 2004

určené na 4 295 Sk mesačne a výška preddavku na služby je 850 Sk, listom z 12. apríla

2005 jej oznámil výšku nájomného pre rok 2005 v sume 4 295 Sk a preddavkov na služby

1 000 Sk. Okresný súd sa oboznámil s obsahom spisu vo veci vedenej pod sp. zn.

, z ktorého zistil, že právoplatným rozsudkom č. k. -177 z 5. marca

2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti E. B. o úhradu nedoplatkov za roky 2004

až 2006, a to aj s poukazom na to, že je potrebné zohľadniť, kto z účastníkov sa vlastnými

nákladmi pričinil o tie stavebné úpravy, ktoré mali za následok zmenu kategórie bytu.

Keďže bolo preukázané, že rekonštrukcia bytu bola vykonaná E. B. na jej vlastné náklady,

sťažovateľ na nich neparticipoval, nemôže si z neho odvodzovať nároky na úkor nájomcu.

Žaloba sťažovateľa vo veci sp. zn. bola zamietnutá potom s odôvodnením, že

E. B. bola v žalovanom období povinná platiť sťažovateľovi nájomné vo výške nájomného

pre byty II. kategórie. Rozsudok okresného súdu č. k. -177 z 5. marca 2008 bol

potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. -224 z 11. mája 2010.

Sťažovateľom proti nemu podané dovolanie bolo odmietnuté Najvyšším súdom Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. z 27. júla 2011 a sťažnosť doručená ústavnému

súdu smerujúca proti tomuto rozhodnutiu bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená

uznesením č. k. -23 zo 14. decembra 2011. Okresný súd žalobe žalobkyne

vyhovel s poukazom na závery vyplývajúce z rozsudku č. k. -177 z 5. marca

2008 a dospel k záveru, že v období, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že žalobkyni vznikol

nedoplatok na nájomnom, bola žalobkyňa povinná uhrádzať nájomné ako za byt

II. kategórie, ktoré sťažovateľovi uhradila, v dôsledku čoho nebol naplnený výpovedný

dôvod z nájmu bytu uplatnený sťažovateľom vo výpovedi z 23. septembra 2005.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -367

z 22. januára 2014 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobkyni

náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu č. k. -367 z 22. januára 2014 nadobudol

právoplatnosť 24. marca 2014.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa dodatkového protokolu rozsudkom okresného

súdu č. k. -349 zo 16. novembra 2012 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-367 z 22. januára 2014 odôvodnil tým, že všeobecné súdy sa nezaoberali

účinne jeho námietkami a argumentmi, dotknuté ustanovenia právnych predpisov aplikovali

svojvoľne a arbitrárne, rozhodli v rozpore s relevantným právom a nezohľadnili závery

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach týkajúcich sa regulácie nájomného, najmä

Bitto v. Slovenská republika. Podľa presvedčenia sťažovateľa všeobecné súdy neboli

viazané rozhodnutím vo veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. , zvlášť

ak argumentoval cenovými právnymi predpismi platnými v čase porušenia povinnosti

žalobkyne odôvodňujúcej výpoveď z nájmu bytu. Sťažovateľ poukázal i na to, že podľa

jeho zistení nebolo na úradnej tabuli krajského súdu päť dní vopred oznámené vyhlásenie

rozsudku, ako aj na to, že v jeho veci nebolo možné aplikovať vyhlášky č. ,

ktorá bola zrušená s účinnosťou od 1. januára 2000, a naopak, mali byť aplikované cenové

predpisy účinné v roku 2004, a to výnos č. V 1/2003 a zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o cenách v znení neskorších predpisov. Všeobecné súdy

nezohľadnili obsah čl. V nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou

a predchádzajúcim prenajímateľom, ktorý predpokladá zvýšenie nájomného pri zmene

okolností, ku ktorým došlo vo veci sťažovateľa zmenou právnej úpravy. Právo

na vlastníctvo sťažovateľa bolo podľa jeho tvrdenia porušené v dôsledku toho, že nájomné

je majetkovým právom, všeobecné súdy nezabezpečili jeho ochranu, hoci sťažovateľ je

vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa byt nachádza, a chce z nej brať úžitky a disponovať

s ňou v súlade s právnymi predpismi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

proti rozsudku okresného súdu č. k. -349 zo 16. novembra 2012.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný

súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o sťažnostiach proti takým rozhodnutiam

všeobecných súdov, vo vzťahu ku ktorým o opravných prostriedkoch je oprávnený podľa

platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu č. k.

-349 zo 16. novembra 2012 podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -367 z 22. januára 2014. Ústavný súd preto nemá právomoc

na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa rozhodnutím

okresného súdu.

Ústavný súd preto konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený

v nebolo v jeho právomoci preskúmať napadnutý rozsudok okresného

súdu, pretože jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci

krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Odlišná je však situácia, pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k.

z 22. januára 2014, vo vzťahu ku ktorému je právomoc ústavného súdu

daná.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie týchto práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-367 z 22. januára 2014 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu súdna

ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite v dôsledku

toho, že rozsudok je založený na ústavne nekonformnom výklade dotknutých zákonných

ustanovení a jeho odôvodnenie nezodpovedá zákonnej požiadavke, pretože z neho nemožno

zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal s jeho argumentáciou.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -367 z 22. januára 2014

uviedol:

„Súd prvého stupňa zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade

s dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci

samej i správny právny záver o nenaplnení skutkovej podstaty danej ust. § 711 ods. 1

písm. d/ vo vzťahu k navrhovateľke, keď na vec aplikoval

zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu

návrhu navrhovateľky aj dostatočne v súlade s odôvodnil. Prihliadnuc

na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav, odvolací súd nezistil v postupe

súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) Z obsahu spisu nevyplýva, že by

svojim konaním, rozhodnutím odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Súd prvého

stupňa zákonným spôsobom argumentoval o neplatnosti navrhovateľke danej výpovede z

nájmu bytu odporcom pre nenaplnenie skutkovej okolnosti o hrubom porušovaní povinnosti

nájomcu. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, keď dostatočnosť a relevantnosť týchto

dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej otázky rozhodnutia, avšak len takej,

ktorá je pre rozhodnutie súdu rozhodujúca, nevyhnutá. Z konania pred súdom prvého

stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní

uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť nasledovné:

Podľa , prenajímateľ môže vypovedať

nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce mu z nájmu bytu

najmä tým, že nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu

za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému

do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa.

Výpoveď z dôvodu uvedeného v tomto zákonnom ustanovení je teda sankciou

za hrubé porušenie povinností nájomcu vyplývajúcich z nájmu bytu. Úlohou súdu prvého

stupňa, ako i odvolacieho súdu, bolo preto i podľa zásady výkonu práv a oprávnených

záujmov v súlade s dobrými mravmi posúdiť, či u navrhovateľky došlo k takému opomenutiu

plnenia si povinností nájomcu, za ktoré by mala byť takto sankcionovaná a iné zdanlivo

súvisiace okolnosti neposudzovať.

Vzhľadom na odvolacie námietky odporcu pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého

rozsudku a skutočnosť, že podľa názoru odporcu sa súd prvého stupňa nevysporiadal

s aplikáciou s vecou súvisiacich ďalších právnych noriem a so všetkými skutkovými

a právnymi argumentmi odporcu, odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu nevyplýva

žiadna úvaha o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp.

o prípadnej nesprávnosti jeho rozhodnutia. Odvolací súd sa vzhľadom na obsah odvolania

zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa neodňal odvolateľovi možnosť konať pred

súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu

priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za

následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súd nemusí dať v odôvodnení svojho

rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré

majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako

je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo a nie je závadným

postup súdu, ak v odôvodení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy uvádzané

účastníkmi konania nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktorým stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (IV. ÚS

115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky

dokazovania. Primeranosť je daná hmotnoprávnou normou, ktorá má byť na posudzovaný

prípad aplikovaná.

Predmetom sporu bolo posúdenie platnosti, či neplatnosti výpovede z nájmu bytu

v zmysle , preto prvostupňový súd správne

postupoval, ak dokazovanie vykonal v rozsahu za účelom zistenia, či navrhovateľka hrubým

spôsobom porušila svoje povinnosti nájomcu, keď z dikcie uvedeného ustanovenia sa

za porušenie týchto povinností predpokladá najmä nezaplatenie stanoveného nájomného

za tri mesiace. Daná právna norma teda nie je kogentná, t. j. z jej dikcie vyplýva možnosť

voľnejšej úvahy o tom, či nájomca svoje povinnosti porušil alebo nie a či ich porušil takým

hrubým spôsobom, aby takéto jeho konanie založilo nárok prenajímateľa pre danie

výpovede z nájmu bytu. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak dokazovanie

zameral len na zistenie, či navrhovateľka porušila povinnosti nájomcu a len tieto zistenia

v odôvodnení rozhodnutia vyhodnocoval. Tu sa i odvolaciemu súdu ako jediná pre vec

rozhodujúca skutočnosť javí to, že v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu

Bratislava I, č. k. -177, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -224, bol zamietnutý návrh odporcu na platenie vyššej než

navrhovateľkou uhrádzanej výšky nájomného za predmetný byt a to za identické období,

ako za obdobie rozhodné pre danú výpoveď z nájmu, z ktorého dôvodu treba jednoznačne

konštatovať, že nemohlo dôjsť u navrhovateľky k porušeniu jej povinností nájomcu, ak

platila nájomné vo výške, aká vyplývala z výsledku týchto súdnych konaní. Existencia

takéhoto právneho stavu, za ktorého by navrhovateľka v zmysle jedného súdneho

rozhodnutia nebola zaviazaná k povinnosti platiť nájomné vo výške vyššej než ňou

uhrádzanej, a v zmysle druhého súdneho konania by bolo rozhodnuté o platnosti výpovede

z nájmu bytu pre neplatenie nájomného vo výške nad rámec hradenej sumy, by bola zjavne

ústavne nekonformná a táto aplikácia právnych noriem vy bola rozhodne v rozpore

s dobrými mravmi, na ktoré pamätá ust. , podľa ktorého výkon

práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie vyť v rozpore s dobrými mravmi.

Už podľa R 74/1968 v rámci úvahy, či užívateľ (dnes nájomca) hrubo porušuje svoje

povinnosti tým, že neplatí úhradu za užívanie bytu (nájomné), prihliadne súd na to, z akých

dôvodov neplatí. Navrhovateľka neplatila z dôvodu, ktorého zákonnosť prejudiciálne

k preskúmavanému konaniu posúdil už právoplatne všeobecný súd v inom súdnom konaní.

Preto ak bola navrhovateľke poskytnutá súdna ochrana v tomto zmysle, nemohlo sa

následne konštatovať, že u nej došlo k porušeniu povinností nájomcu. Navyše odvolací súd

dáva do pozornosti i tú skutočnosť, že nárokom odporcu na platenie vyššieho nájomného sa

zaoberal i súd ústavný, ktorý nevzhliadol vo veci žiadne porušenie práv a oprávnených

záujmov odporcu. Z odôvodnenia rozsudku preto nevyplýva jednostrannosť a ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery

súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

SR.

Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol ani na písomné podanie odporcu

doručené Krajskému súdu v Bratislave dňa 10. 02. 2014, ktorým upriamil pozornosť

na novú právnu a skutkovú situáciu vyvolanú aktuálnym rozhodnutím Európskeho súdu

pre ľudské práva vydané v kauze Bittó a spol. vs. SR, podľa ktorého regulované nájomné je

v rozpore s ľudskými právami vlastníkov reštituovaných domov, navyše s poukazom na tú

skutočnosť, že predmetné písomné podanie bolo do spisu doručené až po vydaní tohto

rozsudku dňa 22. 01. 2014. S poukazom na odvolávku odporcu ohľadom procesného

postupu súdu prvého stupňa v rozpore s ust. a 118 ods. 2 a nevykonanie

dôkazu špecifikáciou platieb navrhovateľky odvolací súd uvádza, že ust. a sa

viaže ku konaniami s iným predmetom sporu a pokiaľ ide o zhodu či nezhodu postupu súd

prvého stupňa s ust. , preskúmaním zistená skutočnosť by nemala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a i prípadný rozporný postup s uvedeným

ustanovením nezakladá skutkovú podstatu pre zmenu, či zrušenie preskúmavaného

rozhodnutia. Písomná špecifikácia platieb navrhovateľky pre rozhodnutie vo veci nebola

totiž už z vyššie uvedených dôvodov relevantná, navyše z obsahu zápisnice z pojednávania

pred súdom prvého stupňa zo dňa 9. 10. 2012 nevyplynulo, že by bol prednesený návrh

na dokazovanie založením takéhoto listinného dôkazu niektorým z právnych zástupcov.

Právny zástupca navrhovateľky vzhľadom na argumentáciu protistrany síce uviedol, že

špecifikáciu doloží, avšak nešlo o jeho návrh na dokazovanie. Právny zástupca odporcu

takýto dôkaz nenavrhol. Pokiaľ uložil takúto povinnosť právnemu zástupcovi navrhovateľky

súd prvého stupňa v rámci uznesenia súdu o odročení pojednávania, treba uviesť, že

takýmto uznesením týkajúcim sa vedenia konania nie je súd podľa

viazaný.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že

krajský súd na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa

s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým

dospel k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, ako

krajský súd vykladal a aplikoval ustanovenie

a na akých skutkových zisteniach svoje rozhodnutie založil. Rovnako tak z tohto

rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov považoval za významné skoršie rozhodnutie

okresného súdu vo veci sp. zn. v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.

-224. Po dôslednom posúdení pre vec rozhodujúcich skutočností dospel

krajský súd k záveru, že odvolaniu sťažovateľa nemožno vyhovieť.

Keďže sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej

aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad výpovedného dôvodu podľa

krajským súdom zodpovedá zmyslu a účelu

právnej úpravy v kontexte sťažovateľom označených základných práv.

Podľa prenajímateľ môže vypovedať

nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä

tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší

čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez

písomného súhlasu prenajímateľa.

Tak ako to uviedol v odôvodnení rozsudku č. k. -367 z 22. januára

2014 i krajský súd (s poukazom na R 74/1968), pri aplikácii tohto výpovedného dôvodu je

povinný súd prihliadnuť na všetky okolnosti rozhodovanej veci a vždy i na to, z akých

dôvodov a ako dlho neplatil nájomca bytu nájomné alebo za služby spojené s nájmom a aké

sú pomery nájomcu a podobne.

Vo veci sťažovateľa predchádzalo konaniu vedenému pred okresným súdom pod

sp. zn. konanie vedené medzi rovnakými účastníkmi pod sp. zn. ,

ktorého predmetom bolo zaplatenie sťažovateľom tvrdených nedoplatkov na nájomnom

za obdobie rokov 2004 až 2006, ktoré bolo právoplatne skončené zamietnutím

sťažovateľovej žaloby rozsudkom okresného súdu č. k. -177 z 5. marca 2008

v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -224 z 11. mája 2010. Vo vzťahu

k tomuto rozhodnutiu ústavný súd konštatoval, odmietajúc sťažnosť sťažovateľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti, v uznesení č. k. -23 zo 14. decembra 2011, že

postup krajského súdu a právny názor vyslovený v rozsudku krajského súdu č. k.

-224 z 11. mája 2010 nesignalizuje možnosť porušenia základných práv

sťažovateľa (ktoré označil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu). Krajský súd v rozsudku

č. k. -224 z 11. mája 2010 okrem iného uviedol vo vzťahu k nájomnému

vzťahu účastníkov, „že z tohto právneho vzťahu vzniknutého za platnosti doterajších

predpisov... vstupom do práv predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné

vo vzťahu k odporkyni – ako pôvodnej nájomníčke ako za byt II. kategórie. Pretože

odporkyňa nájomné ako za byt II. kategórie v súlade s platným Výnosom riadne platila,

nemohol potom vzniknúť nedoplatok na nájomnom v žalovanom období ako rozdiel medzi

nájomným bytu I. a II. kategórie a z tohto dôvodu... nemožno návrh navrhovateľa považovať

za opodstatnený. Nie je dôvod odňať odporkyni ňou získané právo na kvalitatívne

zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny

predpis platný v žalovanom období, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetný byt spĺňa

hľadiská kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené navrhovateľ

vstúpil do práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností

od roku 2003 do roku 2004 odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu

a niet tiež dôvodu, aby sa odporkyňa novou právnou úpravou dostala do horšieho

postavenia. Tomuto záveru neodporuje ani ust. § 667 Obč. zák., keď aj podľa názoru

odvolacieho súdu toto sa netýka odporkyne ako pôvodnej nájomníčky bytu.“.

Ústavný súd ani po oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľa v tejto veci

nenachádza dôvod odchýliť sa od záverov svojho uznesenia č. k. -23

zo 14. decembra 2011 bez ohľadu na to, že sťažovateľ znova spochybňuje právny názor

vyslovený v právoplatnom rozsudku krajského súdu č. k. -224 z 11. mája

2010.

Ako už opakovane uviedol ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi, k znakom

právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty

( , napr. ), ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. To okrem iného znamená aj to, že každý adresát právnej normy sa

môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielen bude platné právo aplikovať, ale

i na to, že bude rešpektovať právne názory vyslovené už prv v právoplatných rozhodnutiach

súdov. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd sa preto plne stotožňuje so závermi krajského súdu vyslovenými

v odôvodnení rozsudku č. k. -367 z 22. januára 2014, podľa ktorých by

zjavne ústavne nekonformný bol stav, v ktorom by navrhovateľka v zmysle jedného

(skoršieho) súdneho rozhodnutia nebola zaviazaná na povinnosť platiť nájomné vo výške

vyššej než ňou uhrádzanej v určitom období, a v zmysle druhého (neskoršieho) súdneho

konania by bolo rozhodnuté o platnosti výpovede z nájmu bytu pre neplatenie nájomného

vo výške nad rámec hradenej sumy za rovnaké obdobie.

Na rozdiel od sťažovateľa zastáva preto ústavný súd názor, podľa ktorého výkon

súdnej moci krajským súdom bol z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Ústavný súd dospel preto k záveru, podľa ktorého medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Z týchto

dôvodov odmietol ústavný súd podľa ods. sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , listiny a práva podľa dohovoru

krajským súdom, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal i porušenie a

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s odôvodnením, že týmto rozhodnutím

bol obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Hmotné práva sťažovateľ namietal v súvislosti s s porušením

ústavných práv.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných a iných práv sťažovateľa

procesnoprávneho charakteru ( , listiny a

dohovoru), v okolnostiach danej veci neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia

porušenia jeho základných práv hmotno-právneho charakteru.

S ohľadom na uvedené bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa

aj v časti namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014