Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
303/363712.0c1fce.pdf
PDF · 124.61 KB
No categories available
6Cdo/228/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 228/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu N., s.r.o., so sídlom v B.,
proti ţalovanej E. B., bývajúcej v B., o zaplatenie 1 818,93 € (54 797,-- Sk)
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27 C 5/2006,
o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. mája 2010 sp. zn.
8 Co 130/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 5. marca 2008 č.k. 27 C 5/2006-177 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia istiny 1 818,93 € (54 797,-- Sk) spolu
s poplatkom z omeškania z titulu nedoplatku na nájomnom a úhradách za plnenia spojené
s uţívaním bytu č. 1, nachádzajúceho sa na prízemí obytného domu v B., za roky 2004 aţ
2006.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 11. mája 2010 sp. zn. 8 Co 130/2008
na odvolanie ţalobcu rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol o trovách odvolacieho
konania. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Stotoţnil
sa so záverom súdu prvého stupňa, ţe nie je daný nárok ţalobcu voči ţalovanej na doplatenie
rozdielu nájomného, ktorý vznikol tým, ţe ţalobca zatriedil od 10. januára 2004 sporný byt,
vzhľadom na jeho vybavenie, z bytu II. kategórie na byt I. kategórie. Uviedol, ţe
o kvalitatívne zvýšenie vybavenia bytu sa pričinila výlučne ţalovaná, ktorá ešte v roku 1981
vykonala stavebné úpravy v byte na vlastné náklady. Túto skutočnosť rešpektoval od roku
2000 aţ do 10.1.2004 aj ţalobca ako nový vlastník, čo je zrejmé z jeho predpisu nájomného.
Podľa odvolacieho súdu nebol dôvod na odňatie ţalovanej získaného práva na kvalitatívne
zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny
predpis platný v ţalovanom období. Z jeho obsahu síce vyplýva splnenie hľadísk
pre kvalitatívne zatriedenie bytu do I. kategórie, avšak ţalobca vstúpil do práv
predchádzajúceho prenajímateľa (reštituenta) a v čase od roku 2003, kedy ţalobca podľa
Opatrenia MF SR R-1/2003 účinného od 1.3.2003 upravujúceho regulované nájomné, upravil
ţalovanej nájomné ako za byt II. kategórie, do roku 2004, odkedy došlo k zvýšeniu
nájomného ţalobcom z dôvodu zatriedenia bytu do I. kategórie, k ţiadnej zmene okolností
odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu nedošlo. Niet ani dôvodu na to,
aby sa ţalovaná iba prijatím novej právnej úpravy dostala v súvislosti s úhradou nájomného
do horšieho postavenia. Poznamenal tieţ, ţe ustanovenie § 667 OZ, na ktoré sa odvoláva
ţalobca, sa netýka ţalovanej ako pôvodnej nájomníčky bytu. Úspešnej ţalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si tieto neuplatnila v súlade s § 151 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca.
Mal za to, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe
sa nemohol vyjadriť a navrhnúť dokazovanie, vrátane výsluchu svedkov, ku skutočnostiam,
ktorými prvostupňový súd odôvodnil svoj rozsudok. Odvolací súd totiţ po odročení
pojednávania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody, ku ktorej však nedošlo, vo veci ďalšie
pojednávanie nevytýčil a bez ďalšieho vydal rozsudok. Namietal tieţ porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie spočívajúce v tom, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil
svoje rozhodnutie. Napokon, dovolanie odôvodnil tým, ţe odvolací súd nesprávne právne vec
posúdil, keď na daný prípad aplikoval neplatné a neúčinné právne predpisy.
Ţalovaná sa k podanému dovolaniu ţalobcu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1
O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému
takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu
vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú
upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.
Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy.
Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom
by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť
konať pred súdom nenariadením ďalšieho odvolacieho pojednávania a nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia, čím bolo porušené právo ţalobcu na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo
nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Povahu odňatia moţnosti konať pred súdom môţe mať aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa objasnenia dôleţitých skutkových okolností a s tým
súvisiacich právnych záverov. V posudzovanej veci však rozsudok krajského súdu nie je
takouto vadou postihnutý.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal s argumentmi
ţalobcu. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobca nemá od ţalovanej
právo na nájomné ako za byt I. kategórie, ale len za byt zatriedený do II. kategórie. Tento svoj
záver dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Skutočnosť, ţe ţalobca sa s dôvodmi uvedenými
v rozsudku nestotoţňuje ešte neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám,
ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne
všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia
rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový
a právny základ rozhodnutia (viď tieţ II. ÚS 76/07).
K námietke dovolateľa týkajúcej sa nenariadenia ďalšieho pojednávania odvolacím
súdom po odročení pojednávania konanom dňa 9. júna 2009 treba uviesť, ţe vzhľadom
na ustanovenie § 214 ods.1, 2 O.s.p. v znení od 15. októbra 2008, odvolací súd uţ nebol
povinný rozhodnúť vo veci samej po jej prejednaní na pojednávaní. Odvolací súd totiţ
dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval, nešlo ani o vec, v ktorej by súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a prejednanie veci samej
na pojednávaní nevyţadoval ani verejný záujem (v ktorých prípadoch by odvolací súd musel
na prejednanie odvolania vo veci samej nariadiť pojednávanie). Ani týmto postupom
odvolacieho súdu preto nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom.
Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci
odvolacím súdom, dovolací súd na tieto jeho námietky nemohol prihliadať. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Treba však zdôrazniť, ţe súd
právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných
práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej
republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor,
ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.
4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia ţalobcu o tom, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania ţalobcu podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok
ţalobcu odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, nakoľko jej ţiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová