Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/210/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v právnej veci žalobcu: Stepreal s. r. o., IČO: 44 930 640, so sídlom Galandova 3, Bratislava, zastúpeného: AK MS s. r. o., IČO: 47 237 767, so sídlom Galandova 3, Bratislava, proti žalovanej: B. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. 3, W., zastúpenej: V. kancelária JUDr. Peter Peružek, s. r. o., so sídlom Hollého 20, Hlohovec, o zaplatenie 8.713,74 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.03.2019, č. k. -328, jednomyseľne takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.03.2019, č. k. -328 , teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. , p o t v r d z u j e.

Žalobcovi proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.713,74 € spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 100,31 € od 11.03.2014 do zaplatenia, spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 100,31 € od 11.04.2014 do zaplatenia, spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 100,31 € od 11.05.2014 do zaplatenia, spolu s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 100,31 € od 11.06.2014 do zaplatenia, spolu s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 100,31 € od 11.07.2014 do zaplatenia, spolu s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 100,31 € od 11.08.2014 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.09.2014 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.10.2014 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.11.2014 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.12.2014 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.01.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.02.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.03.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.04.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.05.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.06.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.07.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 128,97 € od 11.08.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.09.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.10.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.11.2015 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.12.2015 do zaplatenia, spolu s

5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.01.2016 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.02.2016 do zaplatenia, spolu s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.03.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.04.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.05.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.06.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.07.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.08.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.09.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.10.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.11.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 151,36 € od 11.12.2016 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.01.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.02.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.03.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.04.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.05.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.06.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.07.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.08.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.09.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.10.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.11.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.12.2017 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.01.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.02.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.03.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.04.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.05.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.06.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.07.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.08.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.09.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.10.2018 do zaplatenia, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 180,11 € od 11.11.2018 do zaplatenia , do 3 dní (výrok I.). Žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok za podaný návrh vo výške 263,- Eur (výrok III.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 4.326,04 Eur s príslušenstvom podľa o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom, ktorým sa zaviedla tzv. deregulácia nájomného, v rokoch 2011 až 2016 čiastočná a od roku 2017 úplná. Žalobca listom z 16.09.2011 doručeným žalovanej dňa 22.09.2011 v súlade s oznámil výpoveď z nájmu. Uplynutím výpovednej 12-mesačnej lehoty (ktorá začala plynúť dňa 01.10.2011 a skončila dňa 01.10.2012) skončil nájom bytu. Žalobca oznámil žalovanej jednostranné zvýšenie nájomného v súlade s a listom z 07.06.2013, doručeným do vlastných rúk žalovaného dňa 14.06.2013, a to na sumu 283,31 Eur a oznámil jej výšku úhrady preddavku na služby spojené s užívaním bytu vo výške 40,- Eur. Výška úhrady za nájomné a preddavku na služby bola spolu 323,31 Eur. Povinnosť žalovanej platiť určené nájomné nastala od 01.09.2013, splatnosť úhrady za nájomné a preddavku na služby bola 10.dňa v mesiaci. Žalovaná v mesiacoch september 2013 až august 2014 vykonala úhrady v nižšej výške ako jej bolo oznámené v liste z 07.06.2013 o jednostrannom zvýšení nájomného a právo podľa , druhá veta nevyužila. Žalobca si uplatnil nárok za mesiace marec až august 2014. Žalobca oznámil žalovanej listom zo 06.06.2014 v súlade s a zvýšenie nájomného na sumu 339,97 Eur a zvýšenie úhrady preddavku na služby spojené s užívaním bytu na 50,- Eur. Výška úhrady za nájomné a preddavku na služby predstavovala spolu 389,97 Eur. Povinnosť žalovanej platiť určené nájomné nastala od 01.09.2014, splatnosť úhrady za nájomné a preddavku na služby bola 10. dňa v mesiaci. Žalovaná v mesiacoch september 2014 až august 2015 vykonala úhrady v nižšej výške ako jej bolo oznámené v liste zo 06.06.2014 o jednostrannom zvýšení nájomného a právo podľa , druhá veta žalovaná nevyužila. Žalobca v nasledujúcom období oznámil žalovanej zvýšenie nájomného v súlade s ods. a ods. 2 listom z 19.06.2015 doručeným žalovanej do vlastných rúk dňa 24.06.2015 na sumu 407,96 Eur . Výška

preddavku na služby zostala v nezmenenej výške 50,- Eur. Povinnosť žalovanej platiť určené nájomné nastala od 01.09.2015 a splatnosť úhrady za nájomné a preddavku na služby bola 10. dňa v mesiaci. Žalovaná v mesiacoch september 2015 až august 2016 vykonala úhrady v nižšej výške ako jej bolo oznámené v liste z 19.06.2015 o jednostrannom zvýšení nájomného a právo podľa , druhá veta žalovaná nevyužila. Žalobca listom z 18.12.2016 doručeným do vlastných rúk žalovanej dňa 28.12.2016 z dôvodu úplnej deregulácie nájomného od 01.01.2017 oznámil žalovanej, že jej povinnosť uhrádzať nájomné od 01.01.2017 zostáva v rovnakej výške a oznámil zvýšenie preddavku na služby spojené s užívaním bytu zo sumy 50,- Eur na 78,75 Eur. Výška úhrady za nájomné a preddavku na služby bola spolu 486,71 Eur. Žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania v súlade s a nariadenia vlády SR č. vo výške 5,25 % p. a. a 5,15 % p. a., 5,05 % p. a. a 5 % p. a.. Žalobca a žalovaná v zmysle zaužívanej praxe mali dohodnutú splatnosť úhrady nájomného a preddavkov za služby k 10-emu dňu za príslušný mesiac od roku 1980.

3. Proti platobnému rozkazu vydanému vo veci súdom podala žalovaná odpor a žiadala, aby súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalovaná namietala spôsob výpočtu žalobcu, ale nie z dôvodu, že by žalobca zvýšil nájom o viac ako 20 % ročne resp. v iných lehotách ako sú upravené zákonom, ale že žalobca pri výpočte nájmu vychádzal z I. kategórie predmetného bytu. Žalovaná uviedla, že riadne uhrádzala a uhrádza nájomné, a to aj zvýšené o 20 %, ale vo výške zodpovedajúcej bytu II. kategórie v zmysle výnosu MVaRR č. platného do 01.05.2008 resp. opatrenia MF SR č. o regulácii cien nájmov bytov platného od 01.05.2008, ktoré upravujú maximálnu výšku nájomného. Údajný nedoplatok mal teda vzniknúť z rozdielu súm nájomného za byt I. a byt II. kategórie. Žalovaná uviedla, že si vykurovanie zabezpečuje vlastným kotlom inštalovaným počas modernizácie vnútorných priestorov v byte v roku 1981, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 21/1993 vypracovaného Ing. I. O.. Modernizácia bola uhradená z prostriedkov žalovanej. Skutočnosť, že ide o byt II. kategórie a nie o byt I. kategórie, a z tohto dôvodu o rozdielnu výšku nájomného, potvrdzuje rozsudok OS Bratislava I z 05.03.2008 sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava z 11.05.2010 sp. zn. , kde sa žalobca domáhal zaplatenia nedoplatku na nájomnom za roky 2004-2006, na základe rovnakých skutkových okolností. Ako predbežná otázka bola v súdnom konaní riešená otázka či sa jedná o byt I. alebo II. kategórie, ktorú súdy vyriešili tak, že sa jedná o byt II. kategórie, nakoľko právny vzťah zatriedenia bytu po vykonaných úpravách zo strany žalovaného vznikol za účinnosti a vyhlášky č. účinnej do 31.12.1999, v zmysle ktorých vznikol prenajímateľovi nárok na nájomné ako za byt II. kategórie vo vzťahu k žalovanej ako pôvodnej nájomníčke a do tohto stavu v roku 2000 vstúpil žalobca ako nový prenajímateľ predmetného bytu, pričom od tejto doby nedošlo v byte k žiadne zmene, a teda ani k zmene právneho vzťahu, v dôsledku čoho návrh žalobcu nemožno považovať za dôvodný, keď nemá právo na nájomné ako za byt I. kategórie. Súd zároveň považoval za nesporné, že nájomný vzťah žalovanej k predmetnému bytu založila nájomná zmluva z 01.05.1994. Súd zistil, že v nájomnej zmluve bol byt kvalitatívne zatriedený ako byt II. kategórie a v tomto zatriedení zostal aj po vykonaných úpravách zo strany žalovanej vykonaných ešte v roku 1981 so súhlasom vtedajšieho prenajímateľa a ostatných príslušných orgánov. Podľa súdu sa v zmysle vyhl. č. výška úhrady za užívanie tohto bytu (nájomného) vypočítala podľa stavu platného pred vykonaním týchto úprav, a to až do doby, kým nedošlo k zmene užívateľa predmetného bytu, ku ktorého zmene neprišlo. Súd vyvodil záver, že z právneho vzťahu vzniknutého za platnosti vtedajších predpisov vznikol žalobcovi nárok na nájomné ako za byt II. kategórie, napriek tomu že žalovaná vykonala úpravy bytu, ktorými zvýšila kvalitu bytu a tým naplnila podmienky pre zatriedenie bytu do I. kategórie.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 24.11.2017 uviedol, že žalovaná žiadnym spôsobom nepoprela skutkové a právne tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, na ktorých žalobca zotrval. Žalobca považoval uplatnený nárok za súladný so Z. č. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov. Žalobca považoval za nesporné doručenie výpovede z nájmu zo dňa 16.09.2011 žalovanej, na základe ktorej sa ku dňu 01.10.2012 skončil nájomný vzťah v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 01.05.1994, a tým prišlo k ukončeniu právneho vzťahu tzv. regulovaného nájomného a splneniu podmienky pre postup žalobcu podľa Z. č. . Za nesporné považoval žalobca doručenie oznámenia o jednostrannom zvýšení nájomného zo dňa 07.06.2013, 06.06.2014 a 19.06.2015, v zmysle ktorých žalovanej podľa vznikla povinnosť platiť určené nájomné odo dňa, ktorý bol uvedený v jednotlivých oznámeniach. Práva žalovanej na podanie žaloby o určenie neplatnosti určeného nájomného sa prekludovali v dôsledku nevyužitia práva ako nájomcu podľa druhá veta v zákonom stanovenej

lehote. V , a je definované, že určené nájomné je vypočítané ku dňu účinnosti zákona () a platí aj v nasledujúcich rokoch (). Skúmanie platnosti/neplatnosti jednostranného zvýšenia nájomného (a to z akéhokoľvek dôvodu - či už z pohľadu jeho doručenia, stanovenia dátumu účinnosti zvýšenia nájomného, výšky nájomného a pod.) mohlo a malo byť predmetom samostatného súdneho konania iniciovaného nájomcom v zákonnom stanovenej lehote, k čomu zo strany žalovanej nikdy nedošlo a právo na podanie takejto žaloby jej zo zákona prekludovalo. Nie je preto na mieste namietanie prvého a ani následných vypočítaných nájomných ku dňu účinnosti zákona zo strany žalovanej v tomto aktuálnom konaní, po uplynutí prekluzívnej lehoty. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 08.11.2011, sp. zn. dal do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Argumenty uvádzané žalovanou vychádzajú z obdobia pred účinnosťou a sú vzhľadom na vyššie uvedené podľa žalobcu v celom rozsahu nedôvodnou procesnou obranou, s ktorou sa súd prvej inštancie ani nemá právomoc zaoberať. Prípadné námietky žalovanej k zvýšeniu nájomného mali a mohli byť predmetom samostatného súdneho konania v súlade so . Pripustením opačného výkladu by právna norma stratila svoj zmysel, najmä v otázke preklúzie práva žalovanej ako nájomcu. Podľa žalobcu koná úmyselne v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, keď nájomné v rozpore s vedome neplatí a svoju povinnosť platiť nájomné neguje svojvoľným výkladom šesť rokov právne neúčinnej úpravy tzv. regulovaného nájomného, ktorá právna úprava s účinnosťou zanikla. Žalobca poprel vecnú dôvodnosť tvrdení žalovanej týkajúcich sa predchádzajúceho konania na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. , ako aj tvrdenia žalovanej, že ide o nárok žalobcu uplatnený na základe rovnakých skutkových okolností, ako v uvedenom staršom konaní. O opaku svedčí zmena hmotnoprávnej ako aj procesnej právnej úpravy, medzičasom došlo k podstatným právnym zmenám úplnej deregulácie právnej úpravy regulovaného nájomného, skutkovým zmenám ako výpovede nájomného vzťahu a pod.. Žalovaná uvádza podľa žalobcu nepravdivé tvrdenia ohľadom kategorizácie bytu, keď v odbornom vyjadrení MF SR č. MF/18114/2016-77 zo dňa 05.09.2016 kompetentný orgán konštatoval rovnakú záväznosť cenových predpisov opatrenia a výnosu pre prenajímateľa aj nájomcu, ak ide o prenájom bytu, na ktorý sa vzťahuje regulované nájomné podľa zákona o cenách, ak ide o byt s regulovaným nájomným pre určenie ceny nájmu sa musia použiť všetky kritériá cenových predpisov uvedené v opatrenia resp. výnosu ako je veľkosť bytu (veľkosť obytných a vedľajších miestností), kategória bytu, vybavenie bytu. MF SR konštatovalo, že pre určenie výšky nájmu je záväzná kategorizácia bytu uvedená v prílohe opatrenia (predtým výnosu). Platná kategorizácia bytu je uvedená v prílohe opatrenia (predtým výnosu). V prípade výmeny zariadenia a nahradením za nové sa postupuje podľa v spojení s opatrenia (predtým výnosu). Nakoniec žalobca uviedol, že súdom neprislúcha právomoc určovať kategorizáciu bytu, ktorá je určená záväzným právnym predpisom v súlade s .

5. Žalovaná doručila súdu dňa 15.10.2018 vyjadrenie, v obsahu ktorého uviedla, že byt č. 1, ktorý užíva žalovaná, sa nachádza v obytnom dome na L. ul. č. X v W. - obytný dom stojí na pozemku s parc. č. XXXX, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX v k. ú. W. - X. mesto. Žalovaná užíva byt č. X na základe nájomnej zmluvy podpísanej dňa 01.05.1994. Podľa charakteristiky, ktorá je prílohou k výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 22. decembra 2003 č. V - 1 / 2003 (ďalej len „výnos“) byt č. 1 na L. ulici č. 3, ktorého nájomcom je žalovaná nie je bytom prvej kategórie, nakoľko chýba ústredné (diaľkové) vykurovanie. N. si vykurovanie zabezpečuje vlastným kotlom inštalovaným počas modernizácie vnútorných priestorov v byte v roku 1981, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 21/1993 vypracovanom G.. I. O.. Uvedená modernizácia bola uhradená z prostriedkov žalovanej. Podľa platnej nájomnej zmluvy zo dňa 01.05.1994 uzavretej medzi prenajímateľom P. D. a B. W. ako nájomcom vyplýva, že prenajímateľ prenajíma nájomcovi byt druhej kategórie. Prenajímateľ ako žalobca (spoločnosť NESTVEST, s. r. o.) nie je oprávnený požadovať od nájomcu nájomné v hodnote bytu prvej kategórie, ale len v hodnote, ktorá predstavuje nájomné za byt druhej kategórie. Zároveň vo výpočte nájomného je zahrnuté nájomné aj za zariadenia a vybavenie bytu v zmysle ustanovenia § 1 ods. 5 až 7 výnosu. Vzhľadom na zaradenie predmetného bytu medzi byty II. kategórie, a to aj podľa nájomnej zmluvy, žalovaná si plní svoju zákonnú povinnosť platiť nájomné riadne a včas. Tieto vylepšenia nemožno brať do úvahy pri kategorizácii bytu a je potrebné vychádzať zo stavu predmetného bytu v čase pred vykonaním stavebných úprav. Uvedené potvrdzuje aj znenie ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky Ústrednej správy pre rozvoj miestneho hospodárstva č.

o úhrade za užívanie bytu a za služby spojené s užívaním bytu, podľa ktorej ak nájomca vykonal so súhlasom prenajímateľa, a ak ide o stavebnú úpravu aj so súhlasom stavebného úradu, na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorými sa zlepšilo jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním týchto úprav. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia vyhlášky, ak sa zmení nájomca upraveného podľa odseku 1, vypočíta sa nájomné podľa stavu po vykonaní úprav. Rovnakú argumentáciu mal aj Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava. Súd vo svojom rozsudku sp. zn. -177 zo dňa 5.3.2008 poznamenal, že pri súčasnej absencii pôvodnej právnej úpravy vyhlášky č. (ak nájomca vykonal so súhlasom prenajímateľa, a ak ide o stavebnú úpravu aj so súhlasom stavebného úradu, na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorý sa zlepšilo jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním týchto úprav) je potrebné vychádzať pri existujúcej zmene v kategorizácii bytov podľa výnosu č. zo dňa 22.12.2003 ako z rozhodujúcej skutočnosti, kto sa vlastnými nákladmi v podstatnej miere pričinil o tie stavebné úpravy, ktoré mali za následok zmenu kategórie bytu. Za zmienku stojí skutočnosť, že zatriedenie bytov do kategórií vo vyhláške č. je totožným s kategorizáciou bytov podľa výnosu č. zo dňa 22.12.2003. Z dôvodu zabránenia vzniku bezdôvodného obohatenia (nakoľko v čase zhodnotenia bytu neexistovala hmotnoprávna úprava o úhrade nákladov spojených so zmenou veci, ako je to upravené v súčasnosti v ) z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že náklady na plynové etážové vykurovanie uhradila žalovaná za tým účelom rekonštruovala rozvody a zakúpila plynový kotol. Predchádzajúci prenajímateľ a ani žalobca sa nepodieľali na zhodnotení bytu, ktoré bolo zabezpečené žalovanou. Zároveň žalovaná uviedla, že na všetky zvýšenia resp. vyúčtovania žalobcu sa reagovalo, čiže dlhodobo poukazuje, že predmetný byt je bytom II. kategórie. Všetky služby spojené s užívaním bytu, aj keď neboli adekvátne, boli vždy uhradené. Záverom uviedla, že konanie žalobcu považuje za konanie odporujúce dobrým mravom, nakoľko je iniciátorom najmenej 4 súdnych konaní, neustále svojimi podaniami útočí na žalovanú.

Žalovaná nikdy nebola v omeškaní nejakej platby resp. služby spojenej s nájmom bytu. Platbu za služby spojené s bytom platila podľa predpisu uloženého vlastníkom bytu. Otázka zaradenia predmetného bytu ako bytu II. kategórie už bola právoplatne rozhodnutá. Zároveň súdy už platne a záväzne rozhodli, že žalovaná platila v správnej výške, riadne a včas pri platnosti tej istej úpravy, musí aj súd prvej inštancie rešpektovať predchádzajúce rozhodnutia. Znaleckým posudkom žalovaná preukazovala, že ako nájomník zrekonštruovala byt a uhradila náklady na plynofikáciu, ústredné kúrenie a komplet rekonštrukciu bytu. Žalobca kúrenie nikdy nevymenil, neopravil, neznášal náklady. Konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, argumentáciu prečo sa to aj za účinnosti inej cenovej úpravy má posudzovať ako byt II kat. je podrobne zdôvodnený v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Záverom žalovaná uviedla, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky neurčuje kategorizáciu bytu, týmto oprávneným orgánom je súd, teda súd vykladá zákon. Ministerstvo financií Slovenskej republiky len vydáva cenové usmernenie a vykonáva cenovú kontrolu a uskutočňuje konanie vo veci porušovania cenovej disciplíny. Žalovaná mala za to, že predchádzajúce rozhodnutia súdov sú záväzné aj po platnosti a účinnosti . V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. bolo rozhodnuté tak, že návrh žalobcu bol zamietnutý. Z tohto dôvodu neexistuje žiadna pohľadávka žalobcu voči žalovanej, nakoľko uplatňovaná suma predstavuje rozdiel nájomného teda medzi sumou požadovanou žalobcom a nájmom plateným žalovanou, pričom žalobca trvá na tom, že predmetný nájomný byt je I. kategórie a žalovaná trvá na tom, že byt je bytom II. kategórie, čo bolo potvrdené viacerými súdmi. Žalobca poukázal na ustanovenie a s tým, že ak žalovaná, ak nesúhlasila s určením ceny zvýšeného nájmu, mala využiť postup podľa ustanovenia . Uvedené podľa žalovanej zobral do úvahy jednak ústavný súd Slovenskej republiky ako aj súd prvej inštancie - Okresný súd Bratislava I. sp. zn. . Žalovaná namietala spôsob výpočtu nájomného, ale nie z dôvodu, že by žalobca zvýšil nájom o viac ako 20 % ročne resp. v iných lehotách ako sú upravené zákonom, ale že žalobca pri výpočte nájmu vychádzal z I. kategórie predmetného bytu. Žalovaná riadne uhrádzala a uhrádza nájomné, a to aj zvýšené o 20 % avšak vo výške, ktorá zodpovedá bytu II. kategórie.

6. Žalobca doručil súdu dňa 04.02.2019 svoje vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odborné posúdenie vykurovacieho systému bytu na prízemí v Objekte na Galandovej ulici 1153/3, 811 06 Bratislava, vypracované G.. G. Q., autorizovaným stavebným inžinierom - technické, technologické a energetické vybavenie stavieb (autorizačné osvedčenie č. XXXX z 28.03.2012) a zároveň osobou zapísanou

do zoznamu energetických audítorov (osvedčenie č. 429/2012-3200) vyvracia tvrdenie žalovanej, že užíva byt II. kategórie. V odbornom vyjadrení bolo konštatované, že na základe zistenia skutkového stavu vykurovania v posudzovanom byte podľa Opatrenia MF SR z 23. Apríla 2008 č. Ol/R/2008 o regulácií cien nájmu bytov (ďalej len Opatrenie č. Ol/R/2008) patrí posudzovaný byt do I. kategórie podľa ods. 1 písm. b) podmienok pre uplatnenie regulácie cien nájmu bytu tvoriacich prílohu č. l k opatreniu č. Ol/R/2008, pretože obytné miestnosti sú vykurované plynovým kúrením z jedného miesta v byte (plynový kotol, radiátory, obsluha vykurovania z jedného miesta). Predmetný byt má úplné základné vybavenie v súlade s ods. 6 prílohy č. 1 opatrenia. Základné prevádzkové zariadenie má vplyv na cenu nájmu, nemá však vplyv na zaradenie kategorizácie bytu. Zdroj tepla užívaný jednotlivým nájomcom (kotol) je ostatným zariadením bytu podľa § 1 ods. 6 opatrenia a nemá vplyv na určenie kategórie bytu. Z uvedených ustanovení opatrenia vyplýva, že zdroj tepla (v tomto prípade aj teplej vody) nie je základným príslušenstvom bytu rozhodným pre určenie kategórie bytu na účely výpočtu nájomného podľa Prílohy č. 1 ods. 1 až 7 k opatreniu. Príloha č. 1 k opatreniu č. Ol/R/2008 je podstatná pre podmienky uplatnenia regulácie cien nájmu bytu. Podľa z. č. bolo v súlade s vyššie uvedením opatrením určené nájomné ku dňu účinnosti tohto zákona t. j. 15.09.2011 a navýšené o 20 % podľa citovaného zákona. Žalobca si uplatňuje v tomto konaní zákonný nárok, ktorý bol uplatnený podľa v danom čase správneho a jediného cenového predpisu - opatrenia č. Ol/R/2008, žiaden iný cenový predpis sa na určenie výšky regulovanej ceny nájmu nevzťahoval. Žalobca poukázal na zákonnú preklúziu práva žalovanej v tomto konaní, keď táto nepodala v zákonom stanovenej lehote 2 mesiacov od doručenia zvýšenia nájomného žalobu o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného ( ). Žalovaná nepreukázala v konaní podanie takejto žaloby v súlade s druhá veta voči nájomnému vypočítanému ku dňu účinnosti tohto účelom tohto ustanovenia () bolo posilniť právnu istotu a korigovať výpočet výšky nájomného postupom podľa druhá veta . Žalovaná nekonala v súlade so zákonom, ale aj princípom vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým). Nastala tak nevyvrátiteľná právna domnienka o záväznosti výšky vypočítaného nájomného v súlade s opatrením č. Ol/R/2008 ku dňu účinnosti zákona a jeho navýšenia v súlade s a citovaného zákona. V bytovej veci, ktorej sa riešila otázka márneho uplynutia zákonných lehôt Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. z 23.7.2008 ustálil názor, že po márnom uplynutí zákonných lehôt sa súd nemôže zaoberať posúdením otázky existencie podmienok prevodu nájmu, a to ani formou predbežnej otázky. Súd založil svoj názor a ustálil aj záver, že ak ostane prenajímateľ nečinný a v stanovených lehotách neuplatní žalobu na určenie, že k prevodu nájmu nedošlo (vice versa ), nastupuje nevyvrátiteľná domnienka. Po márnom uplynutí lehoty uvedenej v , druhá veta sa teda súd nemôže zaoberať posúdením podmienok pre výpočet a uplatnenie regulácie cien nájmu bytu podľa opatrenia č. Ol/R/2008, vrátane jeho príloh, a to ani formou predbežnej (prejudiciálnej otázky). Dôkaz odborným posudkom vo veci určenia bytu na účely výpočtu výšky nájomného ku dňu účinnosti a v súlade s opatrením č. dal žalobca vyhotoviť na vyvrátenie zavádzajúcich tvrdení žalovanej, že užíva byt II. kategórie. V prehľade výšky uplatňovaného nároku sa uvádzajú skutočné výšky prijatých platieb od žalovanej v rozhodnom období podľa výpisu z účtov SBERBANK s Unicredit Banka. Prijaté platby kryjú celý účtovný predpis na úhradu za plnenie poskytované s užívaním bytu, zostatok prijatej platby žalovanej sa zaúčtoval a účtuje voči účtovnému predpisu na úhradu nájomného. Predmetom sporu je neuhradená časť nájomného za užívanie bytu v dome, ktorý žalobca nadobudol od oprávnenej osoby podľa osobitných predpisov tzv. byt v reštituovanom dome ( ) resp. byt s regulovaným nájomným (opatrenie MF SR č. Ol/R/2008). Žalobca v súlade s vypovedal nájom bytu dňom doručenia výpovede z nájmu z 16.09.2011 žalovanej. Žalovaná v zmysle nie je povinná sa napriek výpovedi z nájmu vysťahovať a byt vypratať, kým jej Hlavné mesto SR Bratislava neposkytne bytovú náhradu podľa tohto zákona. Žalovaná je v súlade so zákonom zaradená do zoznamu osôb, ktorým vzniklo právo na poskytnutie bytovej náhrady. Možnosť vypratať nájomcu v prípade neplatenia určeného nájomného vylučuje . Povinnosť žalovanej platiť určené nájomné v celej výške vyplýva z . V konaní žalobca uplatňuje výlučne úhradu dlžného nájomného.

7. V písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.02.2019 žalovaná zopakovala svoju argumentáciu o tom, že byt ňou užívaný nachádzajúci sa v dome na Galandovej ul. č. 3 v Bratislave je bytom II. kategórie a s prihliadnutím na túto skutočnosť je potrebné určiť aj výšku nájomného a

pokiaľ ide o argumentáciu v prospech jej tvrdení, poukázala na konanie vedené pred OS Bratislava I sp. zn. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. . Žalovaná poukazovala aj na rozhodnutia Ústavného súd SR sp. zn. zo dňa 29.07.2014 a sp. zn. zo 14. decembra 2011, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. -224 z 11. mája 2010, podľa ktorých je potrebné byt, v ktorom býva žalovaná považovať za byt II. kategórie.

8. Súd prvej inštancie uznesením č. k. -155 zo dňa 08.01.2019 pripustil zmenu žaloby v súlade s písomným návrhom žalobcu na zmenu žaloby z 03.012.2018, ktorým žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.713,74 Eur s príslušenstvom.

9. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil (pričom išlo o nespornú skutočnosť), že žalovaná bola od roku 1981 nájomcom bytu č. 1 nachádzajúceho sa na prízemí domu na Galandovej ul. č. 3 v Bratislave, a to v dôsledku výmeny za pôvodne družstevný byt. Nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaná zrealizovala v byte v roku 1981 rekonštrukciu bytu vrátane zriadenia plynového etážového kúrenia obsluhovaného z jedného miesta, a to na vlastné náklady. Podľa evidenčného listu vystaveného bytovým podnikom dňa 08.07.1995 išlo o byt II. kategórie, v ktorom podľa bodu I. písm. e) žalovaná vykonala so súhlasom bytovej organizácie a stavebného úradu na vlastné náklady stavebné úpravy, ktorými sa vylepšilo vybavenie bytu. Medzi stranami nebolo tiež sporným, že byt užívaný žalovanou sa nachádza v tzv. reštituovanom dome, teda ide o byt v dome vydanom oprávnenej osobe podľa osobitných predpisov, ktorý dom vlastní osoba, ktorá byty od oprávnenej osoby nadobudla, pričom nájom žalovanej k bytu vznikol podľa , pretože išlo o byt vymedzený v v spojení s ods. 2 citovaného zákona. Listom zo 16.09.2011 vypovedal žalobca v súlade s žalovanej nájom bytu č. 1 nachádzajúceho sa na Galandovej ul. č. 3 v Bratislave. Žalovaná nesporovala žalobcom tvrdené doručenie výpovede z nájmu bytu, ani žalobcom tvrdený začiatok plynutia zákonnej 12-mesačnej výpovednej lehoty ( ), ktorá začala plynúť 01.10.2011 a uplynula dňa 01.10.2012. Listom doručeným žalovanej do vlastných rúk dňa 14.06.2013 oznámil žalobca žalovanej zvýšenie mesačného nájomného od septembra roku 2013 zo sumy 236,09 Eur na novú sumu vo výške 283,31 Eur. Preddavkové platby na služby ponechal žalobca v nezmenenej výške 40,- Eur mesačne. Žalobca žiadal, aby žalovaná počnúc mesiacom september 2013 uhrádzala novú výšku nájomného a preddavky na služby. Listom zo dňa 06.06.2014 oznámil žalobca žalovanej zvýšenie mesačného nájomného od 1. septembra roku 2014 zo sumy 283,31 Eur na novú sumu vo výške 339,97 Eur mesačne ako aj novú výšku preddavkových platieb na služby spojené s užívaním bytu vo výške 50,- Eur mesačne. Žalobca žiadal, aby žalovaná počnúc mesiacom september 2014 uhrádzala novú výšku nájomného a preddavky na služby. Listom doručeným žalovanej do vlastných rúk dňa 24.06.2015 oznámil žalobca žalovanej zvýšenie mesačného nájomného od 1. septembra roku 2015 zo sumy 339,97 Eur na novú sumu vo výške 407,96 Eur. Preddavkové platby na služby ponechal žalobca v nezmenenej výške 50,- Eur mesačne. Žalobca žiadal, aby žalovaná počnúc mesiacom september 2015 uhrádzala novú výšku nájomného a preddavky na služby. Listom z 18.12.2016 doručeným žalovanej dňa 28.12.2016 oznámil žalobca žalovanej, že Hlavné mesto SR Bratislava nemá pre žalovanú bytovú náhradu, na ktorej zabezpečenie bolo povinné v zmysle , žalovaná nie je povinná sa z bytu vysťahovať, ale je povinná platiť nájomné v sume 407,96 Eur. Súčasne žalobca oznámil žalovanej úpravu výšky preddavku na služby v bytovom dome na sumu 78,75 Eur.

10. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. Vec právne posúdil podľa , , , , , , , , o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom (ďalej len „ “). Poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia nedoplatku na nájomnom, resp. odplate za užívanie bytu od marca 2014 do novembra 2018. V konaní nebolo sporným, že žalovaná na základe výmeny bytov, užívala byt č.1 nachádzajúci sa na prízemí bytového domu na Galandovej ul. č. 3 v Bratislave, a to od začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia . Nesporná medzi stranami bola aj skutočnosť, že aktuálne išlo o byt v tzv. reštituovanom dome, teda na vzájomné vzťahy vlastníka domu a bytov, ktoré sa v ňom nachádzajú a nájomcov, resp. užívateľov týchto bytov sa vzťahuje pôsobnosť , a to v súlade s citovaného zákona. Žalovaná neurobila sporným ani tú skutočnosť, že nájom bytu bol žalobcom ako vlastníkom a

prenajímateľom bytu, vypovedaný v súlade s § 3 ods. 1 citovaného zákona dňa 16.09.2011 a výpovedná lehota uplynula dňa 01.10.2012. V rokoch 2014 až 2018, za ktoré obdobie sa žalobca domáhal zaplatenia neuhradenej odplaty za užívanie bytu žalovanou, žalovaná predmetný byt užívala, pretože ako bývalý nájomca, ktorého nájom bol vypovedaný v súlade so má nárok na náhradný byt, ktorý mu má zabezpečiť Hlavné mesto SR Bratislava. Do dnešného dňa si túto povinnosť mesto nesplnilo a žalovaná v zmysle citovaného zákona nie je povinná sa z bytu vysťahovať až do poskytnutia bytovej náhrady.

11. Medzi stranami zostala sporná výlučne výška nájomného, resp. odplaty za užívanie bytu, potom čo bol nájom bytu žalobcom účinne ukončený výpoveďou danou žalovanej v súlade s . Žalovaná tvrdila, že nie je povinná uhrádzať žalobcovi za užívanie predmetného bytu odplatu vo výške tak, ako jej výška nájomného bola oznámená jednotlivými listami žalobcu v rokoch 2013, 2014 a 2015, ale v nižšej výške, ktorá vychádza zo skutočnosti, že pôvodné nájomné, ktoré bol žalobca oprávnený v súlade s zvyšovať o 20 %, malo byť počítané ako nájomné za byt II. kategórie a nie ako za byt I. kategórie a žalobca neoprávnene vychádzal pri jednostrannom zvýšení výšky nájomného z výšky nájomného zodpovedajúceho bytu I. kategórie. Žalovaná považovala totiž prenajatý byt za byt II. kategórie.

12. Súd poukázal na to, že medzi stranami existoval v relevantnom období 2014 až 2018 vzájomný právny vzťah založený už nie zmluvou, pretože táto bola účinne vypovedaná, ale , ktorého rozsah pôsobnosti bolo potrebné vztiahnuť na právne vzťahy pri ukončení nájomného vzťahu žalovanej k bytu nachádzajúcom sa v reštituovanom bytovom dome. Právo užívať byt aj po skončení nájmu bolo založené citovaného zákona, keď žalovaná nebola povinná sa z bytu vysťahovať až do zabezpečenia bytovej náhrady priznanej jej mestom. Právne vzťahy medzi žalobcom a žalovanou neboli teda spotrebiteľskými vzťahmi, pretože za spotrebiteľské vzťahy so všetkými dôsledkami ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany sporu, je možné považovať výlučne vzťahy založené zmluvou. Spotrebiteľské vzťahy sú vymedzené v a nasl. ako vzťahy založené spotrebiteľskou zmluvou, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Súd ďalej poukázal na to, že žalovaná sporovala zvýšenie nájomného tak, ako toto uskutočnil žalobca s poukazom na § 4 ods. 1 citovaného zákona, keď nesporovala, že ide o byt, v ktorom je prenajímateľ oprávnený zvýšiť nájomné podľa citovaného zákona a ani nesporovala, že je žalobca ako prenajímateľ oprávnený zvýšiť nájomné o 20 % z výšky nájomného vypočítaného ku dňu nadobudnutia účinnosti , ale rozporovala výšku nájomného, z ktorého vychádzal žalobca pri zvyšovaní nájomného podľa a citovaného zákona, keď tvrdila, že za základ pre zvyšovanie nájomného nezobral prenajímateľ správnu výšku nájomného, pretože nesprávne vypočítal nájomné ku dňu nadobudnutia účinnosti , a potom následné zvyšovanie nájomného každoročne o 20 % , nezodpovedá zákonnej úprave. Žalovaná neurobila sporným tvrdenia žalobcu, že jej boli doručené oznámenia o zvýšení nájomného, a to v roku 2013, 2014 a v roku 2015, nikdy však v konaní netvrdila, že by v zákonnej dvojmesačnej lehote alebo kedykoľvek podala žalobu na určenie neplatnosti zvýšenia nájomného, tak ako zvýšenie žalobca jednostranne písomne žalovanej oznámil.

14. Súd prvej inštancie následne s poukazom na ustanovenia , , konštatoval, že citované ustanovenia upravujú osobitný typ žaloby, ktorou môže nájomca, ktorému bolo oznámené zvýšenie nájomného podľa požiadať súd o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného. Nájomca môže spochybňovať, že je daný právny základ zvýšenia nájomného, teda že vôbec nejde o byt, na ktorý sa vzťahuje pôsobnosť , resp. spochybňovať skončenie nájmu tohto bytu v súlade s citovaného zákona, alebo ak právny dôvod na zvýšenie nájomného má síce oporu v , ale k jeho zvýšeniu prišlo v nesprávnej výške bude namietať nie právny základ, ale výšku, o ktorú bolo nájomné zvýšené, ako odporujúcu citovanému právnemu predpisu. Teda buď namietne nesprávnu výšku základu, z ktorej sa pri zvýšení vždy o 20 % vychádzalo alebo nesprávnosť výpočtu nominálnej hodnoty percentuálnou sadzbou stanoveného zvýšenia nájomného. Dôvodom pre podanie takejto žaloby môže byť porušenie ktoréhokoľvek zákonného ustanovenia. Úlohou súdu v konaní o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného je potom posúdiť, či tvrdené porušenie zákona spôsobilo neplatnosť jeho zvýšenia. Právo domáhať sa určenia neplatnosti zvýšenia nájomného podľa musí dotknutá osoba uplatniť do dvoch mesiacov počítaných od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom

bolo nájomcovi doručené oznámenie o zvýšení nájomného, resp. do neskoršieho v oznámení určeného dátumu. Takto zákonom určená lehota na podanie žaloby je prekluzívnou lehotou, a ak v rámci jej plynutia oprávnená osoba nepodá žalobu, jej právo domáhať sa určenia neplatnosti zvýšenia nájomného zaniká. Táto prekluzívna lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného súčasne chráni aj prenajímateľa proti právnej neistote, pretože po márnom uplynutí tejto lehoty sa aj prípadné porušenia ustanovení „zhoja“ a oznámená nová výška nájomného nemôže byť z tohto dôvodu účinne spochybňovaná. Z dvojmesačnej prekluzívnej lehoty neexistuje výnimka. O neplatnosti zvýšenia nájomného rozhoduje súd v civilnom sporovom konaní. Neplatnosť zvýšenia nájomného je súd oprávnený posudzovať výlučne na základe žaloby podanej podľa a otázku neplatnosti jednostranného zvýšenia nájomného nie je súd oprávnený riešiť v inom konaní, a to ani ako otázku predbežnú (prejudiciálnu). Tento záver vyplýva z dlhodobo ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR vrátane Najvyššieho súdu SR v obdobných prípadoch zákonom stanovených prekluzívnych lehôt na domáhanie sa neplatnosti právneho úkonu. Ide napríklad o určenie neplatnosti dražby (vo vzťahu ku neplatnosti dražby viď. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , zo dňa 30.6.2009, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 23/2010, zo dňa 16.12.2010, zo dňa 22.2.2012).

15. Z ustanovenia vyplýva, že neplatnosť zvýšenia nájomného môže určiť len súd v samostatnom konaní o určenie neplatnosti konkrétneho zvýšenia nájomného. Pretože neplatnosť zvýšenia nájomného nebola vyslovená právoplatným rozhodnutím súdu v osobitnom konaní začatom na návrh žalovanej v zmysle a otázku neplatnosti zvýšenia nájomného nebol oprávnený vzhľadom na ustálenú judikatúru riešiť súd v prebiehajúcom konaní ako prejudiciálnu, a to aj vzhľadom na uplynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty, stanovenej v citovanom zákonnom ustanovení, na podanie návrhu na určenie neplatnosti zvýšenia nájomného, bolo potrebné považovať zvýšenie nájomného tak, ako ho oznámil žalobca žalovanej v jednotlivých rokoch 2013, 2014 a 2015, za správne a nesporné, a žalovaná teda bola povinná od septembra roku 2013 do septembra roku 2014 uhrádzať nájomné vo výške 283,31 Eur, od septembra roku 2014 do septembra roku 2015 nájomné vo výške 339,97 Eur a od septembra roku 2015 nájomné vo výške 407,96 Eur.

16. Pokiaľ žalovaná poukazovala na skutočnosť, že zvýšenie nájomného žalobcom vychádzalo z nesprávneho základu, keď základná výška nájomného vypočítaná ku dňu nadobudnutia účinnosti bola nesprávna, súd uviedol, že proti tomuto zásahu sa žalovaná mala možnosť brániť zákonom predpísaným spôsobom, teda podaním žaloby o neplatnosť zvýšenia nájomného, a to v súvislosti s každým jednotlivým oznámením žalobcu o zvýšení nájomného v rokoch 2012 až 2015, ktorá žaloba predstavuje prostriedok možnej nápravy pochybení v súvislosti s výškou nájomného, predstavujúcich porušenie zákona, ktorými je osoba namietajúca porušenie aj reálne dotknutá na svojich právach. Žalovaná toto svoje právo náležitým spôsobom nevyužila, keď žalobu o neplatnosť zvýšenia nájomného nepodala a svoje námietky vo vzťahu ku výške nájomného vznášala až v tomto konaní, teda oneskorene, a len ako procesnú obranu voči žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie nedoplatku na nájomnom. Toto pochybenie žalovanej nebolo možné napraviť v inom súdnom konaní, teda ani v konaní o uloženie povinnosti zaplatiť nájomné. Uplynutím prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného nastal stav, kedy aj prípadné porušenie ustanovení sa zhojilo a výška nájomného, resp. odplaty za užívanie bytu žalovanej z tohto dôvodu už nemôže byť účinne spochybňovaná.

17. Žalovaná mohla žalobou v prekluzívnej dvojmesačnej lehote napadnúť platnosť zvýšenia nájomného nielen čo do právneho základu, ktorý odôvodňoval zvýšenie, teda či na vzťah žalobcu a žalovanej bolo potrebné vôbec aplikovať pôsobnosť , ale napadnúť aj výšku, v ktorej bolo nájomné zvýšené teda napadnúť zvýšenie nájomného aj vtedy, ak žalobca ako prenajímateľ zvýšil nájomne síce dôvodne, ale o sumu, ktorá bola vyššia ako suma, o ktorú zvýšenie nájomného umožňoval zákon. Tá skutočnosť, že žalovaná mala za to, že právny základ na zvýšenie nájomného žalobcom je daný, ale sporovala výšku zvýšenia nájomného (a je irelevantné z akého dôvodu, teda je irelevantné či išlo o nesprávnosť v počítaní, alebo o nesprávne zvolený základ zvýšenia) teda sporovala sumu, v ktorej žalobca realizoval zvýšenie, bola táto skutočnosť tiež dôvodom na napadnutie platnosti zvýšenia. Zákon umožnil napadnúť platnosť zvýšenia nájomného nielen preto, že nie je daný právny základ zvýšenia nájomného, ale aj z dôvodu zvýšenia nájomného v nesprávnej výške. Súd pri svojej úvahe

vychádzal z obsahu dotknutého zákonného ustanovenia, ktoré nerozlišuje dôvody podania žaloby o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného.

18. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalovaná nesporovala výšku žalobcom oznámených preddavkov na náklady spojené s užívaním bytu, tieto v plnej výške tak, ako jej bola oznámená spolu s oznámením zvýšenia nájomného uhrádzala, preto predmetom tohto konania nebol nárok na zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu, ale len nedoplatok na nájomnom resp. odplate za užívanie bytu v dotknutom období. Strany neurobili spornou výšku úhrad uskutočnených žalovanou titulom nájomného, resp. odplaty za užívanie bytu žalobcovi.

19. K námietke žalovanej, podľa ktorej uplatnenie nároku žalobcom odporuje dobrým mravom a nepožíva právnu ochranu, súd uviedol, že ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú definované ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú svoju nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie a zdieľa ich rozhodujúca časť spoločnosti. Fungovanie systému písaného práva je založené najmä na dôslednom dodržiavaní pravidiel vyplývajúcich z právnych predpisov a korektív dobrým mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Postup podľa má potom miesto len v prípade výnimočných situácií, keď k výkonu práva podľa zákona dochádza z iných dôvodov, ako za účelom dosiahnutia hospodárskych cieľov alebo uspokojenia iných potrieb, keď hlavným alebo prevažujúcim motívom je poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu, prípadne je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa buď vo vzťahu medzi účastníkmi alebo na postavení účastníka navonok. Súd preto dospel k záveru, že zvýšenie nájomného realizované žalobcom nebolo výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaná nepreukázala a ani neposkytla súdu také skutkové tvrdenia, z ktorých by súd mohol dovodiť, že v prípade zvýšenia nájomného, išlo zo strany žalobcu o šikanózny výkon práva, najmä ak žalovaná mala vždy zákonnú možnosť domáhať sa neplatnosti takéhoto zvýšenia nájomného. Žalobca využil svoje oprávnenie dané mu zákonom, zvýšiť jednostranne nájom bytu, a to spôsobom, o ktorom tvrdí, že je správnym, pričom posúdiť platnosť zvýšenia bol oprávnený súd v osobitnom konaní o určenie neplatnosti, začatého v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. V zmysle dôvodovej správy rieši citovaný právny predpis ochranu nájmu podľa ustanovení a reguláciu cien nájmu na jednej strane a snahu vlastníkov plnohodnotne uplatniť svoje vlastnícke právo, ktoré im zaručuje , ktoré záujmy strán stoja vo vzájomnom protiklade. Skutočnosť, že zvýšenie nájmu, resp. odplaty za užívanie bytov nebude viesť na strane užívateľa bytu v reštituovanom dome spadajúceho pod rozsah pôsobnosti k neprijateľným dôsledkom, je ošetrená citovaným tak, že užívateľ je oprávnený domáhať sa určenia neplatnosti zvýšenia nájomného, realizovaného jednostranným úkonom vlastníka cestou súdu. Právo žalovanej na bývanie je v tomto prípade zvláštnym právnym vzťahom, ktorý súvisí s problematikou zabezpečenia bytových náhrad, a ide o zvláštny právny dôvod užívania bytu doterajším nájomcom potom, čo nájomný vzťah skončil, a to až do doby zabezpečenia zodpovedajúcej bytovej náhrady. K výkonu práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi by v tomto prípade mohlo prísť len, ak by žalovaná bola povinná po ukončení nájomného vzťahu vypratať byt bez bytovej náhrady, a v dôsledku toho by stratila akúkoľvek ľudsky dôstojnú možnosť na bývanie, o ktorú situáciu však s ohľadom na znenie ust. Z .z. a s poukazom na rozhodnutie Hlavného mesta SR Bratislavy o bytovej náhrade nejde.

20. Súd nevykonal ďalšie, žalovanou navrhované dokazovanie listom z roku 2012, ktorý listinný doklad žalovaná nevedela bližšie identifikovať. Obsahom listu mala byť výška nájomného za byt. Súd nevykonal dokazovanie z dôvodu hospodárnosti a účelnosti konania, pretože dospel k záveru, že obsah listu nemal žiadnu relevanciu k predmetu tohto konania, keď súd považoval nárok žalobcu za dôvodný, pretože žalovaná v zákonom stanovenej preukluzívnej lehote nepodala žaloby o neplatnosť zvýšenia nájomného uskutočneného jednostrannými oznámeniami žalobcu, a teda nastala nevyvrátiteľná domnienka výšky nájomného v relevantnom období rokov 2014 až 2018. Na skutočnosti, že žalovaná nepodala včas žalobu o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného nič nezmení obsah listu, nech by bol akýkoľvek. Žalovaná nikdy súdu neposkytla tvrdenia o tom, že by platnosť jednotlivých úkonov zvýšenia nájomného zo strany žalobcu napadla súdnou cestou.

21. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval žalobcom uplatnený nárok za dôvodný a preto mu vyhovel. O príslušenstve pohľadávky rozhodol podľa . O trovách konania rozhodol podľa . Súd vo veci trov konania neaplikoval , nakoľko samotnú skutočnosť, že žalovaná nebola v spore právne zastúpená (zrejme mala žalovaná na mysli absenciu právneho zastúpenia v období, keď jej boli žalobcom doručované oznámenia o zvýšení nájomného), súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa a ani výnimočnú okolnosť. Nešlo v tomto prípade o takú procesnú situáciu ani druh konania, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu. Ak by súd považoval žalovanou uvádzané dôvody ako tie, na ktoré je potrebné osobitne prihliadať, musel by potom konštatovať, že absencia zastúpenia pri každom úkone každej osoby, resp. opomenutie takéhoto úkonu v čase, keď táto nebola zastúpená, je vždy dôvodom hodným osobitného zreteľa, lebo každý právny úkon resp. opomenutie realizovať svoje oprávnenie, nesie v sebe potenciál neúspechu v prípadnom budúcom spore. Žiadne iné dôvody hodné osobitného zreteľa neboli v ďalšom žalovanou označené a konkretizované.

22. Súd zaviazal žalobcu zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za rozšírenie žaloby vo výške 263,- Eur, podľa § 6 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1 a položky I písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

23. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázala na to, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 8.713,74 Eur spolu s príslušenstvom z dôvodu čiastočného neplatenia nájomného žalovanou. Byt č. 1, ktorý užíva žalovaná sa nachádza v obytnom dome na L. ul. č. X v W. - obytný dom stojí na pozemku s parc. č. XXXX, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX v k. ú. W. - X. mesto. N. užíva byt č. X na základe nájomnej zmluvy podpísanej dňa 01.05.1994. Podľa charakteristiky, ktorá je prílohou k výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 22. decembra 2003 č. V - 1 / 2003 (ďalej len „výnos“) byt č. 1 na Galandovej ulici č. 3, ktorého nájomcom je žalovaná, nie je bytom prvej kategórie, nakoľko chýba ústredné (diaľkové) vykurovanie. Žalovaná si vykurovanie zabezpečuje vlastným kotlom inštalovaným počas modernizácie vnútorných priestorov v byte v roku 1981, čo vyplýva aj zo znaleckého posudku č. 21/1993 vypracovanom G.. I. O.. Uvedená modernizácia bola uhradená z prostriedkov žalovanej. Podľa platnej nájomnej zmluvy zo dňa 01.05.1994 uzavretej medzi prenajímateľom P. D. a B. W. ako nájomcom vyplýva, že prenajímateľ prenajíma nájomcovi byt druhej kategórie. Prenajímateľ ako žalobca nie je oprávnený požadovať od nájomcu nájomné v hodnote bytu prvej kategórie, ale len v hodnote, ktorá predstavuje nájomné za byt druhej kategórie. Zároveň vo výpočte nájomného je zahrnuté nájomné aj za zariadenia a vybavenie bytu v zmysle ustanovenia § 1 ods. 5 až 7 výnosu. Uvedené zariadenia resp. vybavenie bytu je staršie ako 25 rokov, alebo ich žalovaná zaplatila z vlastných prostriedkov ako napr. kuchynská linka či kombinovaný sporák. Vzhľadom na zaradenie predmetného bytu medzi byty II. kategórie, a to aj podľa nájomnej zmluvy, žalovaná si plní svoju zákonnú povinnosť platiť nájomné riadne a včas. Tieto vylepšenia nemožno brať do úvahy pri kategorizácii bytu, a je potrebné vychádzať zo stavu predmetného bytu v čase pred vykonaním stavebných úprav. Žalobca až po roku platnosti výnosu ponechal za predmetný byt tzv. regulované nájomné ako byt II. kategórie, pričom predloženie tohto dokumentu súd prvej inštancie zamietol s poukazom, že nejde o podstatný dokument v konaní, čo by však preukázalo, že samotný žalobca mal aj po účinnosti o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení o cenách v znení neskorších predpisov za to, že ide o byt II. kategórie. Konanie žalobcu považuje za rozporné s dobrými mravmi, nakoľko je iniciátorom najmenej 4 súdnych konaní, neustále svojimi podaniami útočí na žalovanú a využíva svoje postavenie ako konateľa a advokáta a podľa názoru žalovanej ide o tzv. šikanózne konanie. Žalovaná vždy plnila všetky povinnosti, ktoré jej boli uložené - teda tak platenie nájmu ako aj služieb spojených s nájmom. Žalobca ako aj súd prvej inštancie uvádzajú, že ak žalovaná nesúhlasila s určením ceny zvýšeného nájmu, mala využiť postup podľa ustanovenia o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení o cenách v znení neskorších predpisov. Ako bolo už vyššie uvedené, toto zobral do úvahy jednak Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. - 24 zo dňa 29.07.2014 a rovnako v uznesení sp. zn. -23 zo 14. decembra 2011, ako aj súd prvej inštancie - Okresný súd Bratislava I. sp. zn. vo svojom rozsudku zo dňa 13.04.2017 (uvedená vec nie je právoplatne skončená) a to aj po účinnosti o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení o cenách v znení

neskorších predpisov. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty ( , napr. ), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. To okrem iného znamená aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielen bude platné právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právne názory vyslovené už prv v právoplatných rozhodnutiach súdov. Opačný prístup už sám osebe predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces. Otázka zaradenia predmetného bytu ako bytu II. kategórie už bolo právoplatne rozhodnuté, ako je uvedené aj vo vyššie citovanom uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. - 24 zo dňa 29.07.2014 uvádza, že ani po oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľa (žalobcu v tomto konaní) v tejto veci nenachádza dôvod odchýliť sa od záverov svojho skoršieho uznesenia č. k. -23 zo 14. decembra 2011 bez ohľadu na to, že sťažovateľ znova spochybňuje právny názor vyslovený v právoplatnom rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. -224 z 11. mája 2010. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu ústavný súd konštatoval, odmietajúc sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, v uznesení č. k. -23 zo 14. decembra 2011, že postup krajského súdu a právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. -224 z 11. mája 2010 nesignalizuje možnosť porušenia základných práv sťažovateľa (ktoré označil v sťažnosti doručenej ústavnému súdu). Krajský súd Bratislava v rozsudku č. k. -224 z 11. mája 2010 okrem iného uviedol vo vzťahu k nájomnému vzťahu účastníkov, „že z tohto právneho vzťahu vzniknutého za platnosti doterajších predpisov... vstupom do práv predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné vo vzťahu k odporkyni - ako pôvodnej nájomníčke ako za byt II. kategórie. Pretože odporkyňa nájomné ako za byt II. kategórie v súlade s platným Výnosom riadne platila, nemohol potom vzniknúť nedoplatok na nájomnom v žalovanom období ako rozdiel medzi nájomným bytu I. a II. kategórie a z tohto dôvodu... nemožno návrh navrhovateľa považovať za opodstatnený. Nie je dôvod odňať odporkyni ňou získané právo na kvalitatívne zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný v žalovanom období, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetný byt spĺňa hľadiská kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené, navrhovateľ vstúpil do práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností od roku 2003 do roku 2004 odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu a niet tiež dôvodu, aby sa odporkyňa novou právnou úpravou dostala do horšieho postavenia. Tomuto záveru neodporuje ani ust. Obč. zák., keď aj podľa názoru odvolacieho súdu toto sa netýka odporkyne ako pôvodnej nájomníčky bytu.“. Zároveň súd prvej inštancie odignoroval dôkazy predložené žalovanou, nakoľko žalovaná predložila tabuľky ako aj výpisy z účtov a z týchto dôkazov bolo zrejmé a dokázané, že žalobca nikdy nevyúčtoval poskytnuté služby, hoci na pojednávaní tvrdil, že za služby žalovanej neeviduje záväzok, nevyúčtovaním zálohových platieb ako aj poskytnutých služieb mali byť žalovanou zaplatené sumy započítané voči nájomnému uplatňovanému v tomto konaní. Zároveň žalovaná namietala počas konania, že vo výpočte nájomného sú uplatňované položky za zariadenia, ktoré majú viac ako 25 rokov, boli nadobudnuté žalovanou za jej vlastné finančné prostriedky, pričom ani s touto obranou sa súd prvej inštancie nezaoberal. Žalovaná má za to, že z ňou doložených dokumentov, ktoré doložila do konania a súd ich vykonal tak, že ich oboznámil pred skončením dokazovania, mal súd zohľadniť aj pri rozhodovaní, že žalobcom uplatňovaný nárok nemôže predstavovať sumu, ktorú uviedol pri vynesení rozsudku a následne pri jeho písomnom vyhotovení. Žalovaná namietala spôsob výpočtu žalobcom, ale nie z dôvodu, že by žalobca zvýšil nájom o viac ako 20 % ročne resp. v iných lehotách ako sú upravené zákonom, ale že žalobca pri výpočte nájmu vychádzal z I. kategórie predmetného bytu. Žalovaná pritom riadne uhrádzala a naďalej uhrádza nájomné, a to aj zvýšené o 20 %, avšak vo výške, ktorá zodpovedá bytu II. kategórie v zmysle cit. výnosu MVaRR č. platného do dňa 01.05.2008, respektíve Opatrenia Ministerstva financií SR č. o regulácii cien nájmov bytov platného od 01.05.2008, ktoré upravujú maximálnu výšku nájomného. Z tohto dôvodu neexistuje žiadna pohľadávka žalobcu voči žalovanej. Zároveň nikde nie je upravené v ustanovení , že by prenajímateľ bol oprávnený meniť kategóriu bytu, keď už v ustanovení tohto zákona je upravené zákonodarcom, že „v bytoch, v ktorých nájom bytu skončí podľa tohto zákona“ a teda ak žalobca teda prenajímateľ v predchádzajúcich súdnych konaniach mal vedomosť o tom, že ide o byt II. kategórie (viď citované rozhodnutia tak všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR) a o to viac, že štatutárom žalobcu tak pôvodného ako aj súčasného a súčasne právnym zástupcom žalobcu je tá istá osoba, potom nie je dôvodné, aby súd uviedol, že žalobca resp. jeho právny nástupca môže svojvoľne určiť inú kategóriu bytu, nakoľko musel rešpektovať stav ku dňu skončenia nájmu bytu, teda že ide o byt II. kategórie. Zároveň má žalovaná za to, že zo znenia ustanovenia §

4 ods. 3 o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení o cenách v znení neskorších predpisov vzniklo oprávnenie napadnúť zmenenú kategóriu bytu, nakoľko zákonodarca umožnil napadnúť v osobitnej prekluzívnej lehote len „ jednostranné zvýšenie nájomného“, preto zákonodarca využil toto aj v poslednej vete ustanovenia citovaného zákona nasledovne: „V tejto lehote je nájomca oprávnený podať žalobu na súd o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného, inak toto právo zanikne“. Z vyššie uvedeného má žalovaná za to, že súd prvej inštancie v tomto konaní mal povinnosť vysporiadať sa s nezákonným znením kategórie bytu, nakoľko zákonodarca nepredpokladal, že prenajímateľ svojvoľne určí inú kategóriu bytu ako je byt v skutočnosti, ale zákonodarca pokryl len prípady nesprávneho výpočtu zvýšenia nájomného. Z dôvodu postupu súdu prvej inštancie je teda zrejmé, že týmto postupom odňal právo na spravodlivý proces, keď uviedol, že nemohol v tomto konaní z dôvodu preklúzie práva preskúmať, či žalobca pri výpočte žalovanej sumy ako nájomného vychádzal zo správnej kategórie bytu užívaného žalovanou. Zároveň v posudzovanej veci je potrebné uplatniť zásadu resp. teóriu nadobudnutých práv, z ktorej teda by vyplývalo, že nakoľko žalovaná ako nájomca bez akýchkoľvek pochybností užívala byt druhej kategórie, čo bolo viackrát právoplatne súdmi v minulosti určené, a že teda podľa v bytoch, v ktorých nájom bytu skončí podľa tohto zákona, musí byť naďalej predmetný byt považovaný za byt II. kategórie a teda tomu má byť zodpovedajúca aj príslušná výška nájomného. Uvedená teória teda znamená, že podľa skorších platných noriem sa bude určovať vznik a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností. Podľa normy účinnej v dobe, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah právnych vzťahov. Pokiaľ došlo k zmene v právnej úprave, musia byť subjektívne práva a povinnosti, vznikajúce z právnych vzťahov, posudzované podľa práva účinného v čase ich vzniku. Princíp právnej istoty ako dôležitý pilier ochrany práva v právnom štáte v sebe zahŕňa aj ochranu legálne nadobudnutých práv (napr. ), čo vo všeobecnom vyjadrení znamená, že „nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu.“ ().

24. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, zodpovedajúci úplnému a správne zistenému skutkovému stavu v čase vydania rozsudku, v súlade s platným . Žalovaná potom v rozpore so zisteným skutkovým stavom nepravdivo v odvolaní tvrdí, že užíva byt č. 1 na základe nájomnej zmluvy. Súd vykonal ako dôkaz list z 16.09.2011 doručený žalovanej dňa 22.09.2011, ktorým žalobca v súlade s oznámil výpoveď z nájmu. V súlade s tým doručením výpovede vznikol zákonný právny vzťah nezávislý na dovtedajších právnych vzťahoch. Skončenie nájmu bytu výpoveďou podľa má v súlade s významné právne dôsledky na výšku nájomného za byt. V súlade s môže prenajímateľ jednostranne zvýšiť dohodnuté mesačné nájomné raz ročne s účinnosťou od 15. septembra roku 2011 o 20 % z výšky nájomného vypočítaného ku dňu účinnosti tohto zákona (písm. a) a v roku 2012 až 2015 každoročne z výšky nájomného vypočítaného v predchádzajúcom roku. Žalobca poukázal na znenie zákona, ktorý výslovne viaže zvýšenie nájomného v roku 2011 na výšku nájomného vypočítaného ku dňu účinnosti ( a zvýšenie v roku 2012 až 2015 na výšku nájomného vypočítaného v predchádzajúcom roku (. V rozpore so skutkovým stavom a platným právom je potom tvrdenie žalovanej v odvolaní, že „žalovaná namietala spôsob výpočtu, ale nie z dôvodu, že by žalobca zvýšil nájom o viac ako 20% ročne resp. v iných lehotách ako sú upravené zákonom, ale že žalobca pri výpočte nájmu vychádzal z 1. kategórie predmetného bytu.“ S touto argumentáciou žalovanej sa však súd dôsledne vysporiadal v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Skutkovo žalobca preukázal odborným posudkom vykurovacieho systému bytu vypracovaním Ivanom Votrubom, autorizovaným stavebným inžinierom - technické, technologické a energetické vybavenie stavieb (autor. osv. č. 3886) a zároveň osobou zapísanou do zoznamu energetických audítorov (osv. č. 429/2012-3200), ktorý konštatuje v záveroch, že na základe zisteného skutkového stavu vykurovania posudzovaný byt patrí do 1. kategórie podľa prílohy Opatrenia č. platného v čase účinnosti , a podľa tohto zákona bolo ku dňu účinnosti vypočítané nájomné a navýšené o 20 %. Súd prvej inštancie ustálil rozhodné skutkové okolnosti. S poukazom na žalovanou nesporované doručenie výpovede z nájmu bytu ( ) a úkony žalobcu viazané na uplatňovaný nárok - list žalobcu doručený žalovanej dňa 14.06.2013, list žalobcu zo dňa 06.06.2014 a list žalobcu zo dňa 24.06.2015, ktorým žalobca žalovanej oznámil v súlade s jednostranné zvýšenie nájomného, o ktorom súd rozhodol. Súd prvej inštancie vymedzil

právny stav rozhodný pre posúdenie uplatneného nároku viazaný na osobitný (lex specialis) o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov. Ako rozhodnú skutočnosť súd ustálil, že žalovaná neurobila spornou skutočnosť, že nájom bytu bol vypovedaný v súlade s citovaného zákona a výpovedná lehota uplynula dňa 01.10.2012. Podstatným záverom súdu bolo, že „v rokoch 2014 až 2018, za ktoré obdobie sa žalobca domáhal zaplatenia neuhradenej odplaty za užívanie bytu, žalovaná predmetný byt užívala, pretože ako bývalý nájomca, ktorého nájom bol vypovedaný v súlade so Z .z. má nárok na náhradný byt, ktorý jej má zabezpečiť HM SR Bratislava.“ Podľa súdu v súlade s platným právom medzi stranami v relevantnom období 2014 až 2018 vzájomný vzťah už nebol založený zmluvou, pretože táto bola účinne vypovedaná, ale , ktorého rozsah pôsobnosti bolo potrebné aplikovať na právne vzťahy pri ukončení nájomného vzťahu žalovanej k bytu nachádzajúcom sa v reštituovanom bytovom dome. Právo užívať byt aj po skončení nájmu je založené na citovaného zákona. Z uvedeného dôvodu sa na uplatnený nárok nevzťahujú ani žiadne “zdedené“ práva a nároky ani rozhodovacia prax, ktorá nevychádza zo a zániku nájmu výpoveďou v súlade s tohto zákona. Súd aplikoval na uplatnený žalobný nárok , podľa ktorého povinnosť platiť zvýšené nájomné vzniká dňom, ktorý je uvedený v oznámení o zvýšení nájomného (ktoré žalovaná neurobila spornými), najskôr však prvým dňom mesiaca nasledujúceho po uplynutí dvoch mesiacov od jeho doručenia nájomcovi. Súd prvej inštancie podčiarkol druhú vetu tohto ustanovenia, podľa ktorej „v tejto lehote je nájomca oprávnený podať žalobu na súd o určenie neplatnosti zvýšeného nájomného, inak toto právo zaniká.“ Súd ustálil, že toto zákonné ustanovenie upravuje osobitný typ žaloby, ktorou môže žalovaná požiadať o určenie neplatnosti zvýšeného nájomného. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že znenie zákona neobsahuje dôvody neplatnosti podania takejto žaloby: „Dôvodom pre podanie takejto žaloby môže byť porušenie ktoréhokoľvek zákonného ustanovenia“. Súd ustálil, že žaloba o určenie neplatnosti sa musí podať v lehote dvoch mesiacov počítaných od prvého dňa nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo nájomcovi doručené zvýšenie nájomného. Takto určená lehota na podanie žaloby je prekluzívnou lehotou a “z dvojmesačnej prekluzívnej lehoty neexistuje výnimka.“ V nadväznosti na to súd prvej inštancie prijal záver (podľa žalobcu v súlade s ), že táto prekluzívna lehota na podanie žaloby na určenie neplatnosti zvýšenia nájomného „súčasne chráni aj prenajímateľa proti právnej neistote“. S poukazom na na ustálenú dlhodobú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, súd prvej inštancie ustálil, že „ Neplatnosť zvýšenia nájomného je súd oprávnený posudzovať výlučne na základe žaloby podanej podľa a otázku neplatnosti jednostranného zvýšenia nájomného nie je súd oprávnený riešiť v inom konaní, a to ani ako otázku predbežné (prejudiciálnu).“ Tento záver sa poukazom na uvedenú judikatúru v odôvodnení platí aj pre odvolacie konanie. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie ustálil, že vzhľadom na ustálenú judikatúru a uplynutie prekluzívnej lehoty treba považovať zvýšenie nájomného tak ako ho oznámil žalobca žalovanej v jednotlivých rokoch 2013, 2014 a 2015 za správne a nesporné a v tejto výške ho bola povinná žalovaná uhrádzať. Žalovaná teda mala možnosť brániť sa predpísaným spôsobom, teda podaním žaloby o neplatnosť zvýšenia nájomného, avšak toto svoje právo náležite nevyužila. Toto pochybenie žalovanej nie je možné napraviť v inom konaní. Súd prvej inštancie sa potom vysporiadal aj s tvrdeniami žalovanej, týkajúcimi sa nevyúčtovania preddavkov za služby, ktoré súd prvej inštancie právne označil ako náklady spojené s užívaním bytu. Žalovaná nesporovala v konaní výšku oznámených preddavkov, tieto v plnej výške uhrádzala. Preto predmetom tohto konania nebol nárok na zaplatenie nákladov spojených s užívaným bytu. Žalobca poukázal na to, že neupravuje určenie nákladov spojených s užívaním bytu, ale výlučne určenie nájomného a povinnosť platiť ho zo strany nájomcu za splnenia podmienok zákona ( cit. zákona). Ustanovenie odkazuje na osobitný predpis. Pre určenie výšky nájomného je týmto . Výšku nákladov resp. jej výpočet, spojených s užívaním bytu v reštituovanom dome neupravuje žiaden osobitný predpis. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkou žalovanej, ktorá tvrdila, že uplatnený nárok je v rozpore s dobrými mravmi, keď s poukazom na uviedol, že skutočnosť, že zvýšenie nájmu resp. odplaty za užívanie bytu nebude viesť na strane užívateľa bytu k neprijateľným dôsledkom, keď v súlade s cit. zákona bol oprávnený sa domáhať neplatnosti určenia výšky nájomného. Súd nevykonal dokazovanie žalovanou navrhnutou listinou z dôvodu hospodárnosti a účelnosti konania, pretože dospel k záveru, že obsah listiny nemá žiadnu relevanciu k predmetu tohto konania, keďže súd považoval nárok za dôvodný, pretože žalovaná v zákonom stanovenej lehote nepodala žalobu o neplatnosť zvýšenia nájomného uskutočňovaného jednostranným oznámeniami žalobcu, a nastala tak nevyvrátiteľná právna domnienka výšky nájomného v relevantnom období rokov 2014 až 2018.

25. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nebolo dôvodným, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil (, ). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.11.2023. O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

26. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval za vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (, ). Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, na základe uplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd potom k záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej sumy titulom zvýšeného nájomného, a rovnako vykonal dokazovanie potrebné na zistenie a posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na svoju obranu. Po správnom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie na jeho základe k správnym skutkovým záverom, a následne v spore vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia , ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj náležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

27. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (podľa ) odvolací súd uvádza, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu , alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsob, akým súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, zodpovedá ustanoveniu v spojení s ustanovením . Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že žalovaná sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. , rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 26. novembra 2003). Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (, ).

28. V danej veci nebolo sporné, že žalovaná bola nájomcom bytu v reštituovanom dome, ktorej nájomný vzťah zanikol výpoveďou. Až do pridelenia náhradného bytu Hlavným mestom SR Bratislavou, je naďalej oprávnená predmetný byt užívať. Nebolo sporným ani to, že žalobca jednostranným úkonom zvýšil žalovanej nájomné (o 20 %) vychádzajúc pritom, že sa jedná o byt I. kategórie. Tieto jednostranné právne úkony žalobcu (ktorými jej bolo zvyšované nájomné za žalované obdobie) boli žalovanej riadne doručené, pričom táto sa voči nim nebránila samostatnou žalobou (podanou podľa ). Rovnako nebolo sporným, že žalovaná riadne a včas platí žalobcovi nájomné (aj zvýšené o 20 %), avšak vo výške zodpovedajúcej bytu kategórie II. Obrana žalovanej v podstate spočíva v tom, že žalobca jej neoprávnene vymeral zvýšené nájomné, a to tým, že pri jeho určení vychádzal z kategórie užívaného bytu, ako bytu I. kategórie, hoci sa jedná o byt II. kategórie, keďže ide o byt v dome bez ústredného vykurovania a vykurovanie (samostatným kotlom) si zabezpečila na vlastné náklady samotná žalovaná, čo však nemalo vplyv na zmenu kategorizácie tohto bytu na byt I. kategórie (v tomto smere poukazovala na viaceré rozhodnutia súdov), a to ani v dôsledku prijatia novej úpravy . Žalovaná preto tvrdí, že žalobcovi na nájomnom nie je nič dlžná, a nárok uplatnený žalobou považuje za nedôvodný. Žalovaná zároveň namietala, že žalobca ju týmto spôsobom už dlhodobo šikanuje, vedie voči nej 4 súdne konania (za vždy iné obdobie užívania bytu), a preto výkon jeho práv je potrebné považovať za rozporný s dobrými mravmi. Ako už bolo uvedené vyššie, všetky tieto skutkové okolnosti veci spornými neboli. Súd prvej inštancie potom svoje rozhodnutie (bez bližšieho skúmania, akej kategórie je predmetný byt) založil výlučne na tom, že žalovaná včas (v dvojmesačnej prekluzívnej lehote podľa 1 Z. z.) nenapadla samostatnou žalobou jednostranné právne úkony žalobcu (ktorými jej postupne oznamoval zvýšenú výšku nájomného), resp. v tejto lehote nepodala žalobu na súd o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného, a preto jej zaniklo právo namietať zvýšené nájomné (pričom otázkou platnosti tohto zvýšenia sa súd nemohol v tomto konaní zaoberať ako otázkou prejudiciálnou).

29. Ako už uviedol ústavný súd v žalovanou označených rozhodnutiach, ako aj Krajský súd Bratislava v rozsudku č. k. -224 z 11. mája 2010 (a na čo poukazovala aj žalovaná v podanom odvolaní): „... vstupom do práv predchádzajúceho prenajímateľa vznikol nárok na nájomné vo vzťahu k žalovanej - ako pôvodnej nájomníčke ako za byt II. kategórie. Nie je dôvod odňať žalovanej ňou získané právo na kvalitatívne zatriedenie bytu z hľadiska určenia výšky nájomného, a to ani vzhľadom na záväzný právny predpis platný v žalovanom období, z obsahu ktorého vyplýva, že predmetný byt spĺňa hľadiská kvalitatívneho zatriedenia bytu I. kategórie, keď ako bolo uvedené, žalobca vstúpil do práv predchádzajúceho prenajímateľa a nedošlo tu k žiadnej zmene okolností od roku 2003 do roku 2004 odôvodňujúcej zmenu kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu a niet tiež dôvodu, aby sa žalovaná novou právnou úpravou dostala do horšieho postavenia. Tomuto záveru neodporuje ani ust. § 667 Obč. zák., keď aj podľa názoru odvolacieho súdu toto sa netýka žalovanej ako pôvodnej nájomníčky bytu.....“.

Ak by sme teda aj pripustili, že ani nová právna úprava (zavedená ) nemohla nič zmeniť na tom, že byt v užívaní žalovanej, má byť naďalej považovaný za byt kategórie II. (hoci podľa novej právnej úpravy mohlo dôjsť k zmene kritérií na kvalitatívne zatriedenie bytu, a teda tento byt už mohol spĺňať kritéria bytu I. kategórie), a práve z tohto dôvodu sa mohol žalobca oprávnene domnievať, že prijatím nového zákona už môže byt užívaný žalovanou považovať za byt I. kategórie (aj keby tomu tak v skutočnosti nebolo), a ak potom tomu prispôsobil aj výšku požadovaného nájomného (jeho jednostranné zvýšenie), je odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že žalovaná bola oprávnená (a zároveň povinná) túto skutočnosť (jednostranné zvýšenie nájomného z dôvodu kategorizácie užívaného bytu ako bytu I. kategórie) namietať v samostatnom konaní na podklade žaloby podanej podľa (v opačnom prípade jej zaniklo právo namietať zvýšenie nájomného). Inak povedané, odvolací súd bol rovnako názoru (ako súd prvej inštancie), že nevyužitím práva žalovanej (danej jej ustanovením ) v prekluzívnej 2 mesačnej lehote, už posudzovanie otázky, o byt ktorej kategórie išlo, sa stalo bezpredmetným. Irelevantnou preto bola odvolacia námietka žalovanej, že byt užívaný žalovanou (v zmysle teórie nadobudnutých práv), musí byť naďalej považovaný za byt II. kategórie a teda tomu má byť zodpovedajúca aj príslušná výška nájomného (čo súd prvej inštancie bližšie neskúmal). Ako už bolo uvedené, v danom spore nešlo o spor ohľadne určenia kategorizácie bytu užívaného žalovanou (či sa jedná o byt I. alebo II. kategórie), ale o zaplatenie jednostranne zvýšeného nájomného,

ktorého správnosť (aj práve z dôvodu jeho možného nesprávneho určenia žalobcom - teda i z dôvodu tvrdeného samotnou žalovanou, že tento byt mal byť naďalej považovaný za byt II. kategórie a tomu mala zodpovedať aj výška zvýšeného nájomného) zákon umožňoval napadnúť samostatnou žalobou podanou v prekluzívnej lehote podľa .

30. Podľa , povinnosť platiť zvýšené nájomné (rozumej nájomné zvýšené jednostranným právnym úkonom prenajímateľa podľa , tohto zákona) vzniká dňom, ktorý je uvedený v oznámení o jednostrannom zvýšení nájomného, najskôr však prvým dňom mesiaca nasledujúceho po uplynutí dvoch mesiacov od jeho doručenia nájomcovi. V tejto lehote je nájomca oprávnený podať žalobu na súd o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného, inak toto právo zanikne.

Z citovaného ustanovenia je teda zrejmé, že toto upravuje osobitným spôsobom možnosť nájomcu, ktorý s jednostranným zvýšením nájomného nesúhlasí, uplatniť na súde jeho neplatnosť. Toto právo nájomcu (uplatniť neplatnosť jednostranného zvýšenia nájomného na súde) cit. ustanovenie obmedzilo dvojmesačnou prekluzívnou lehotou, počítanou odo dňa uvedeného v oznámení o jednostrannom zvýšení nájomného, najskôr od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po uplynutí dvoch mesiacov od doručenia právneho úkonu jednostranného zvýšenia nájomného nájomcovi. Podstata tejto zákonnej úpravy spočíva teda v tom, že ak nájomca, ktorému prenajímateľ jednostranne zvýšil nájomné (podľa § 4 ods. 1 cit. zákona), chce plateniu takto zvýšeného nájomného zabrániť, nemá inú možnosť, než podať návrh (žalobu) na súd o neplatnosť zvýšenia nájomného. Tento návrh (žalobu), a to treba zdôrazniť, nestačí na súde podať kedykoľvek, ale musí sa tak stať v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde zaniká, a ak túto možnosť nájomca nevyužije, v rámci iného konania súdy už nemôžu riešiť otázku platnosti jednostranného zvýšenia nájomného ani ako otázku predbežnú (a to ani v konaní o zaplatenie zvýšeného nájomného).

V danej veci žalovaná jednostranné zvýšenie nájomného zo strany žalobcu (prenajímateľa) nenapadla samostatnou žalobou (podanou podľa ), a teda jej právo namietať takto zvýšené nájomné zaniklo (žalovaná v tejto prekluzívnej lehote zvýšené nájomné nenapadla ani iným právne relevantným spôsobom - napr. procesnou obranou v súdnom konaní o jeho zaplatenie, keď prvou obranou žalovanej v tomto smere bol až odpor (doručený súdu až 14.08.2017) podaný proti platobnému rozkazu, po uplynutí prekluzívnej doby). Nebolo potom rozhodujúce, z akého dôvodu bolo zvýšené nájomné prenajímateľom nesprávne určené (či iba z dôvodu nesprávneho matematického výpočtu alebo z dôvodu nesprávnej kategorizácie bytu a pod.). Podstatným bolo len to, že ak nájomca chcel zabrániť plateniu zvýšeného nájomného, musel takúto žalobu podať v prekluzívnej lehote a jeho nesprávnosť výpočtu v takomto konaní namietať (bez ohľadu na dôvod, pre ktorý bolo zvýšené nájomne nesprávne určené). Nájomca teda bol dostatočne chránený pred neoprávneným (nesprávnym) jednostranným zvýšením nájomného (a to z akéhokoľvek dôvodu) práve právom podania žaloby v prekluzívnej lehote. Zánik niektorých práv a povinností nastáva už uplynutím času, na ktorý boli obmedzené, bez toho, aby sa na to vyžadovala ďalšia právna skutočnosť ( ). Právo zaniká aj vtedy, ak uplynula lehota na jeho uplatnenie (prekluzívna lehota) a do jej skončenia veriteľ svoje právo neuplatnil ( ). Na zánik práva súd prihliadne (ex offo) bez toho, aby to veriteľ navrhol. Odvolací súd potom za správny, považuje právny názor súdu prvej inštancie, že žalovaná nevyužitím práva (daného jej ustanovením ) už nemôže namietať (v tomto konaní) výšku žalovaného nájomného z dôvodu jeho nesprávneho určenia (výpočtu) žalobcom (teda jeho nesprávne jednostranné zvýšenie), keďže jej takéto právo zaniklo uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, na ktorú musel súd prihliadnuť ex offo.

31. Jediné, čím sa potom mohol súd nanajvýš zaoberať aj v tomto konaní, bolo len to, či právny úkon jednostranného zvýšenia nájomného bol v danom prípade vôbec spôsobilý vyvolať ním predpokladaný právny účinok (právo domáhať sa jeho zaplatenia). Jedným zo znakov právneho úkonu je, že vôľa konajúceho subjektu musí byť prejavená v dostupne vnímateľnej forme. V prípade zvýšenia nájomného ako jednostranného, adresného hmotnoprávneho úkonu prenajímateľa voči nájomcovi, prejav vôle spočíva v tom, že toto jednostranné zvýšenie musí byť zo strany prenajímateľa nájomcovi dané (doručené). Inak povedané, ak jednostranné zvýšenie nájomného má vyvolať právny účinok, ktorý s takto zvýšeným nájomným zákon spája, musí byť vôľa, obsahom ktorej je zvýšenie nájomného, takýmto spôsobom prejavená.

Ako už bolo uvedené, podstata právnej úpravy uvedenej v ustanovení spočíva v tom, že ak nájomca, ktorému prenajímateľ jednostranne zvýšil nájomné, chce jeho plateniu zabrániť, nemá inú možnosť, než v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote podať návrh na súd o určenie neplatnosti zvýšenia nájomného, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde zaniká, a že ak túto možnosť nájomca nevyužije, v rámci iného konania súdy už nemôžu riešiť otázku platnosti zvýšenia nájomného ani ako otázku predbežnú. Keďže v tomto konaní samotnú otázku (platnosti zvýšenia nájomného) nebolo možné riešiť ako prejudiciálnu, súd v tomto konaní mohol potom riešiť iba to, či vôbec existuje jednostranné zvýšenie nájomného ako jednostranný, adresný, hmotnoprávny úkon konkrétneho prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a po druhé, či prenajímateľ toto jednostranné zvýšenie nájomného nájomcovi doručil (ako predpoklady tohto právneho úkonu). V opačnom prípade, t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je jednostranné zvýšenie nájomného, prejavená nebola (právny úkon jednostranného zvýšenia nájomného neexistuje), resp. bol, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia do úvahy neprichádza. Nájomca sa logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti zvýšenia nájomného, ktorého existencia chýba, resp. uplatniť neplatnosť tohto zvýšenia na súde, ak mu oznámenie o jednostrannom zvýšení nájomného nebolo vôbec doručené (účinky jednostranného zvýšenia nájomného nastávajú až dňom jeho doručenia a deň uvedený v tomto oznámení je skutočnosťou rozhodujúcou pre začiatok plynutia zákonom stanovenej lehoty, prekluzívnej). V takýchto prípadoch jednostranné zvýšenie nájomného v zmysle , nastať nemôže, pričom súd je povinný v každom konaní, t. j. aj v konaní o zaplatenie zvýšeného nájomného sa námietkou nájomcu, v tomto smere vznesenou, zaoberať. V takomto prípade totiž nejde o riešenie otázky (ne)platnosti zvýšenia nájomného v zmysle . Iba skutočnosť, že jednostranný právny úkon zvýšenia nájomného neexistuje, lebo nebol nájomcovi doručený, vylučuje možnosť aplikácie ustanovenia . K jednostrannému zvýšeniu nájomného v zmysle ustanovenia nemôže teda dôjsť v prípade, ak kumulatívne neexistuje jednostranné zvýšenie nájomného ako jednostranný, adresný hmotnoprávny úkon prenajímateľa voči nájomcovi a toto jednostranné zvýšenie prenajímateľ nedoručí nájomcovi. Platí teda, že po jednostrannom zvýšení nájomného možno neplatnosť tohto zvýšenia napadnúť len žalobou, podanou v prekluzívnej dvojmesačnej lehote podľa . V inom konaní (napr. v konaní o zaplatenie jednostranného zvýšenia nájomného) možno skúmať absolútnu neplatnosť jednostranného zvýšenia ako právneho úkonu len podľa všeobecných ustanovení o náležitostiach právnych úkonov, nie však neplatnosť jednostranného zvýšenia z dôvodov, ktoré majú (môžu) byť preskúmané v konaní o žalobe podľa . V danej veci nebolo potom sporným, že žalobca riadne prejavil vôľu jednostranne zvýšiť nájomné, a tento jednostranný právny úkon (úkony) aj žalovanej riadne doručil. Keďže existencia samotného úkonu jednostranného zvýšenia nájomného spornou nebola, a sporným nebolo ani jeho doručenie žalovanej, súd v tomto konaní sa už samotnou jeho nesprávnosťou (z dôvodu nesprávnej kategorizácie bytu) zaoberať nemohol.

32. Odvolací súd napokon za dôvodnú nepovažoval ani námietku rozporu výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi, keď žalobca nijako nebránil žalovanej domáhať sa svojich práv žalobou podanou podľa . Skutočnosť, že žalobca sa domnieval, že výšku nájomného jednostranne zvýšil oprávnene (nakoľko po prijatí považoval byt v užívaní žalovanej za byt I. kategórie), a že sa z dôvodu jeho nezaplatenia so svojimi nárokmi obrátil na príslušné súdy, nemožno (bez ďalšieho) vyhodnotiť ako uplatňovanie práv v rozpore s dobrými mravmi. Práve naopak v tomto smere platí zásada, že „právo patrí bdelým“ a teda sa nemožno „vyhovárať“ na neznalosť právneho predpisu, ktorý zreteľne a jasne upravuje právo nájomcu brániť sa proti nesprávnemu jednostrannému zvýšeniu nájomného samostatnou žalobou v jasne určenej prekluzívnej lehote.

33. Rovnako tak správne konštatoval súd prvej inštancie, že nakoľko žalovaná nesporovala výšku žalobcom oznámených preddavkov na náklady spojené s užívaním bytu, tieto v plnej výške tak, ako jej bola oznámená spolu s oznámením zvýšenia nájomného, aj uhrádzala, predmetom tohto konania preto nebol nárok na zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu, ale len nedoplatok na nájomnom resp. odplate za užívanie bytu v dotknutom období. Strany neurobili spornou ani výšku úhrad uskutočnených žalovanou titulom nájomného, resp. odplaty za užívanie bytu žalobcovi.

34. Na základe uvedeného odvolací súd (stotožňujúc sa v celom rozsahu s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa , ako vecne a právne správne potvrdil.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanej, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). (1) Dovolanie podľa ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).