Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 339/2010
PDF · 128.95 KB
No categories available
I. ÚS 339/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti N., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr.
N. S., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 130/2008
z 11. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2010 doručená sťažnosť spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), v ktorej namietala
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 130/2008
z 11. mája 2010.
2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka je v právnej veci
o zaplatenie sumy 54 797 Sk s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 5/2006 v procesnom postavení navrhovateľa.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu (rozsudku) okresného súdu č. k. 27 C 5/2006-177
z 5. marca 2008 podala sťažovateľka odvolanie, ktorému krajský súd rozsudkom č. k.
8 Co 130/2008-224 z 11. mája 2010 nevyhovel a „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil“. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Proti predmetnému rozsudku krajského
súdu... Sťažovateľ... podal dňa 28. 07. 2010 dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku...“.
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ňou
označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj práva zaručeného
dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 130/2008
z 11. mája 2010, zrušil tento rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Súčasne požiadala o náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu (a aj okresného súdu) v jej právnej veci najmä z hľadiska
rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces)
a práva na ochranu majetku, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ochrany, ako
v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (pozri bod 2).
8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. Občiansky súdny poriadok).
9. Keďže sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv na najvyššom súde
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná (čl. 127
ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší
súd.
10. V súvislosti s uvedeným ústavný súd zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že
v prípade podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej
ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body
51, 53 a 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47
a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú (pre predčasnosť) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010